Otec - Dezider Nágel

Dezider Nágel (1913 – 1981), učiteľ hudby, skladateľ, zbormajster, dirigent spevokolov, zakladateľ Krajského symfonického orchestra v Banskej Bystrici a osvetový pracovník. Pracoval pod umeleckým menom Dundo Nágel.

          Narodil sa 25. apríla 1913 v Dolnom Hričove (okres Žilina). Po štúdiu na reálnom gymnáziu v Banskej Štiavnici (1926-34), učil ako suplent v rokoch 1934-35 na ľudovej škole v Chrabranoch (okres Topoľčany). V rokoch 1935-40 študoval skladbu a dirigovanie na Hudobno-dramatickej akadémii a súčasne hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, dirigovanie u profesora Frica Kafendu, kompozíciu u profesora Josefa Vincourka a skladbu u profesora Alexandra Moyzesa. Počas štúdií v rokoch 1936-39 bol zbormajstrom vysokoškolských spevokolov a v rokoch 1938-39 Robotníckeho spevokolu a spevokolu Typografia. V rokoch 1939-44 pôsobil ako profesor hudby na Učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi, kde v období rokov 1942-44 založil a viedol Spevokol spišských učiteľov. V rokoch 1944-45 pôsobil v Martine v Matici slovenskej ako referent hudobného odboru. Na jar roku 1945 odišiel s rodinou v rámci asi šesťdesiatčlennej emigrantskej skupiny vedenej vtedajším správcom Matice spisovateľom J.C.Hronským do Rakúska a Bavorska, odkiaľ ich cesta neskôr viedla do Talianska. Súčasťou odvezeného matičného materiálu bol aj archív, v ktorom bol notový materiál okolo 60 tisíc ľudových piesní  zozbieraných A. Halašom, K. Plickom a B. Bartókom. Ako hudobný referent mal práve tento materiál v emigrácii na starosti. Po nezhodách s vtedajším vedením Matice odmietol z Ríma odísť s Hronského emigrantskou skupinou do Ameriky, a tak sa na jeseň 1946 ako jeden z mála aj s rodinou vrátil na Slovensko. Pred odchodom z Talianska odovzdal na československom veľvyslanectve debny s notovým materiálom ľudových piesní, čím pre Slovensko zachránil dielo nevyčísliteľnej hodnoty. O tomto neľahkom období doposiaľ neboli vydané žiadne oficiálne informácie. Po návrate z emigrácie v rokoch 1947-52 opäť pracoval v Matici ako referent hudobného odboru. Bol tajomníkom Zväzu slovenských speváckych zborov a v rokoch 1946-47 dirigoval Slovenský spevokol v Martine. V nasledujúcich rokoch 1947-48 bol dirigentom Ľudového spevokolu učiteľov Slovenska v Žiline. V roku 1952 sa s rodinou presťahoval do Banskej Bystrice, kde pôsobil do roku 1959 ako profesor hudby na Pedagogickom gymnáziu (neskoršej Pedagogickej škole). V roku 1953 založil a do roku 1963 bol vedúcim a zároveň aj dirigentom amatérskeho Krajského symfonického orchestra v Banskej Bystrici. Bol tajomníkom stredoslovenskej pobočky Zväzu slovenských skladateľov a inštruktorom pre hudobno-spevácke skupiny ľudovo umeleckej tvorivosti. Písal odborné články o práci spevokolov do časopisov Slovensko a Ľud. Skomponoval vyše 50 piesní a menších skladieb. Upravil pre spevácke zbory viac ako sto ľudových piesní a napísal pre ne metodické príručky. Založil a redigoval časopis Hudba, spev a tanec. Okrem iných metodík pre spevácke zbory napísal príručky „Dirigent a jeho spevokol“ a „Ako pracovať v speváckom súbore“. V 50. a 60. rokoch 20. storočia priebežne spracovával šesťjazyčný hudobný slovník, ktorý však pre chorobu nedokončil. Od roku 1963 učil na Ľudových školách umenia v Brusne a Partizánskom. So svojou pedagogickou činnosťou musel skončiť po ťažkej chorobe v roku 1971. Pre následnú dlhodobú  liečbu a rekonvalescenciu už nebol tvorivo činný. 17. júna 1981 zomrel v Partizánskom. Pochovaný je v Nitre.

Dirigent KSO v B. Bystrici - 1959

            Bol dvakrát ženatý. Prvá manželka Viera pracovala ako osvetová pracovníčka Okresného domu osvety a Parku kultúry a oddychu v Banskej Bystrici. S ním a malou dcérou absolvovala sedemnásťmesačnú strastiplnú cestu so skupinou emigrantov v Rakúsku, Bavorsku a Taliansku, kde sa narodil syn Branislav (Assisi), od začiatku 60. rokov (1963) žila v Uherskom Brode na východnej Morave, kde učila na základných školách v Bystřici pod Lopeníkom a Starom Hrozenkove. Zomrela v roku 2010. Druhá manželka Mária pracovala v zdravotníckych zariadeniach v Brusne a Partizánskom. Zomrela v roku 1993 v Nitre. Z prvého manželstva mal tri deti, dcéra Želmíra (1941) bola učiteľkou v Trstenej a Brusne, potom na juhovýchodnej Morave (Slovácko) v Horním Němčí a neskôr v Prahe. Starší syn Branislav (1946) bol špecialistom v strojárenskej výrobe československého zbrojárenského priemyslu v Brne a Uherskom Brode a mladší syn Miroslav (1951) pôsobil ako štátny zamestnanec v Hodoníne, Benešove u Prahy a v Žiline. Neskôr pracoval v žilinskej firme vyrábajúcej hygienické papiere.