Niekoľko viet o horách, ale nielen o nich...
Uvedené spomienky som doplnil o svoje názory či pohľady na toto obdobie z hľadiska novodobých udalostí s cieľom objasnenia reality a vyvrátenia tvrdení týkajúcich sa Jozefa Cígera Hronského ako národniara a rodoľuba. Pokladám si za povinnosť usmerniť alebo skôr negovať jednostranný náhľad takzvaných „historikov“ na osobu Cígera Hronského pred širokou verejnosťou, ktorí čerpali svoje závery len podľa dostupnej literatúry (niektorí pracovníci Matice slovenskej, hochštapleri typu profesora Rydlu a ďalší). Svedectvo mojej sestry Želmíry, ktorá je pravdepodobne jedinou žijúcou účastníčkou emigračnej cesty Matičiarov do Talianska, je určite dôveryhodnejšie ako pofidérne „vedecké“ štúdie historikov.
Otec Dezider Nágel, referent hudobného odboru Matice slovenskej v rokoch 1944-45, 1946-49 (fotografia je z obdobia štúdií na vyskoej škole)
Nasledovné riadky sú napísané podľa spomienok členov našej rodiny, ktorí boli prvými a pravdepodobne jedinými, čo pochopili, že cesta zo Slovenska do emigrácie na konci 2. svetovej vojny bola pre nich omylom a poslúžila len na zakrytie skutočného dôvodu vedúcich pracovníkov Matičnej ustanovizne prenasledovaných nastupujúcim novým režimom. Udalosti sa datujú od obdobia tesne pred vyhlásením Slovenského národného povstania. Otec Dezider odišiel zo Spišskej Novej Vsi z miestneho učiteľského ústavu koncom školského roku 1944-45 s perspektívou nového zamestnania v Matici slovenskej v Martine. Rodina sa v auguste 1944 odsťahovala do neďalekých Danišoviec, kde strávili niekoľko dní, aby sa pripravili na sťahovanie. Celá rodina absolvovala strastiplnú cestu vlakom do Košíc a cez maďarský Hatvan sa dostali do Bratislavy odkiaľ odišli k otcovým rodičom do Ludaníc neďaleko Topoľčian. Z tohto obdobia som objavil v archíve Matice list, v ktorom otec komunikuje s jej vedením (Cíger Hronský) o jeho nástupe na funkciu referenta hudobného odboru. Z Ludaníc otec odcestoval do Martina, kde zabezpečil pre rodinu provizórne ubytovanie v rodinnom domčeku neďaleko železničnej stanice v susedstve akademického sochára Fraňa Štefunku. Bolo to veľmi ťažko obdobie. Nemecké vojská Povstanie potlačili a nastalo prenasledovanie nepohodlných ľudí, tentoraz partizánov a osôb sympatizujúcich s nimi. V decembri sa za nimi prisťahovali aj mamini rodičia, nakoľko dedko Bedrich ako školský inšpektor poľnohospodárskych škôl tam dostal umiestenku. Dôvodom na zmenu pôsobiska a určitým paradoxom bol nezmyselný zákaz byť v styku so žiakmi, ktorý iniciovalo ministerstvo školstva pod vedením Matúša Černáka, v duchu katolíckej propagandy bola skutočnosť, že pracovať ako školský inšpektor už nikomu nevadilo. Ktovie, vtedy zrejme funkcia inšpektora škôl nebola na dnešnej úrovni... Alebo ako sa v tomto čase hovorí, za trest bol „vykopnutý“ na vyššiu funkciu. Neskôr sa starí rodičia odsťahovali do Liptovského Mikuláša a potom opäť do Spišskej Novej Vsi do domu na Letnej ulici neďaleko evanjelického kostola. Zo spomienok rodičov píšem v nasledovných riadkoch o situácii v Martine po vypuknutí Slovenského národného povstania. Na jeseň 1944 panovalo v Matici určité bezvládie. Jozef Cíger Hronský po svojom zatknutí a následnom prepustení odišiel do Krupiny, odkiaľ „na diaľku“ riadil Maticu. Jeden z tajomníkov, Ján Marták aj s niekoľkými pracovníkmi, bojovali v Povstaní, za čo im bol zrušený pracovný pomer. Správca Matice sa neskôr vrátil do Martina. Koncom roku 1944, kedy sa blížil sovietsky front, začali poprední matiční funkcionári uvažovať o evakuácii celej Matice, údajne z dôvodu, že nemecké vojská chcú pri ústupe vyhodiť do vzduchu budovu Matice a poodvážať z Neografie tlačiarenskú techniku. Dodnes však nikto nevie, či to nebola zo strany vedenia len zámienka pre zdôvodnenie vysťahovania zamestnancov jednotlivých matičných odborov do zahraničia. Doslova im správca Cíger Hronský oznámil, že na nich čakajú zahraničné krajanské spolky najmä v USA. Takto dostal otec najprv ponuku od správcu, že pôjdu do Nemecka, kde vraj žije asi tristotisíc Slovákov, ktorí sa nesmú „odnárodniť“! Ten toto striktne odmietol s tým, že má malé dieťa a zo Slovenska sa sťahovať nemieni. Matica slovenská, konkrétne jej predstavitelia, sa vtedy považovali za „elitu“ slovenskej kultúrnej spoločnosti. Boli do takej miery pod vplyvom slovenskej ľudáckej ideológie, že zakladatelia Matice Moyses a Kuzmány by sa čudovali do akých obludných rozmerov sa dostalo jej pôvodné poslanie. Teda, že je Matica, citujem: „Jednotou milovníkov národa a života slovenského a jej cieľom je v členoch slovenského národa mravnú a umnú vzdelanosť budiť, rozširovať a utvrdzovať; slovenskú literatúru a krásne umenia pestovať a podporovať a tým i hmotný dobrobyt slovenského národa napomáhať a na jeho zveľaďovaní pracovať“. O žiadnej jednote či mravoch nemohlo byť ani reči. Možno tak medzi členmi vedenia, ale ako vieme aj tam sa prejavili rozpory. Keď správca neuspel s emigráciou u otca, po určitom čase dostali rodičia pozvánku na osobné stretnutie v byte Cígerovcov, kde boli doslova aktívne „spracovávaní“ pre odchod z republiky s poukázaním na vlastenecké city a hrdosť k národu. Mama oponovala skutočnosťou, že je jediným dieťaťom svojich rodičov, tých nechce nechať na Slovensku a sú mladou rodinou s malým dieťaťom. Tu podotýkam, že v tom čase mal otec 31 rokov, mama 24 a sestra tri roky. Ak by sme si túto situáciu preniesli do dnešných čias, tak neviem, koľko mladých rodín by súhlasilo v takejto situácii s emigráciou (samozrejme vo vojnových podmienkach). Niekoľko dní po tomto stretnutí však dostali rodičia od správcu ultimatívne pokyny pre odchod zo Slovenska. Tu je na mieste si položiť otázku. Čo by sa stalo v prípade, keby Cígerovcov rodičia neposlúchli a neodišli s nimi? Dnes je to pochopiteľne ťažké vysvetľovať. Mama vtedajšiu situáciu vysvetľovala tak, že pomery v tých časoch v Martine neboli všeobecne dobré. V rámci povstaleckých bojov panoval v meste strach. Cígera Hronského ako predstaviteľa fašistickej národnej ustanovizne podľa udania uväznili partizáni z Veličkovej skupiny. Nepotvrdené informácie tvrdia, že v udaní mal prsty práve Marták, teda jeho zástupca. Partizáni takto uväznili desiatky nepohodlných ľudí a títo väčšinou skončili bez riadneho súdu životnú púť v masovom hrobe kdesi pri Sklabini. O skutočných Veličkových veliteľských schopnostiach kolujú rôzne názory. Faktom je, že pri obranných bojoch v okolí Strečna totálne sklamal, čím zapríčinil prielom nemeckých vojsk do Turca. Takéto hodnotenie by sa za čias husákovskej normalizácie len ťažko dalo zverejniť. Po martinských uliciach na povozoch z bojísk denne prevážali mŕtve telá partizánov, ale aj nemeckých vojakov, čo bolo určite deprimujúce. Neskôr, po potlačení povstania a stiahnutí sa partizánov do hôr, sa situácia čiastočne upokojila, ale nikto nevedel čo bude nasledovať. V tom čase medzi ľuďmi panovala nádej a túžba po skorom oslobodení a mieri. Päť rokov vojnových útrap úplne stačilo. Lenže práve toho sa obávali rôzni pohlavári prvej Slovenskej republiky. Aj keď Cíger Hronský nebol členom žiadnej strany, súhlasil s vládnucim režimom a spolupracoval s jeho predstaviteľmi. Nikto nevedel, čo sa stane, keď Matica, teda skôr jej funkcionári, z Martina odídu. Jedným z nátlakov správcu Matice na otca bol aj jeho pôvod priezviska, ktorý mu neustále pripomínal: „Čo vy pán Nágel, čo budete robiť so svojim nemeckým menom až prídu Rusi?“. Bola to napätá doba, už vtedy sa medzi ľuďmi šepkalo o ruských gulagoch a že s príchodom vojsk Červenej armády sa strácajú ľudia. To aj bola pravda, nakoľko stovky a tisíce ľudí v skutočnosti bez stopy zmizli. Podľa oficiálnych údajov ich bolo vyše sedemtisíc. Zrejme aj toto prispelo k strachu z ďalšieho pobytu rodiny v Martine i na Slovensku. Takýmto spôsobom teda riešil Hronský a jeho súkmeňovci situáciu v spracovávaní ľudí pre emigráciu. Niektoré zdroje uvádzajú, že bol v psychickom vypätí, najmä po jeho zatknutí partizánmi. Ale môžeme oponovať skutočnosťou, že aj Marták bol členom vedenia Matice, ale stál na tej „správnej“ strane. Podľa svojich vyjadrení pán správca predsa plánoval pomáhať Slovákom v Nemecku. Prečo sa snažil z Martina odviezť archív a aj časť tlačiarenských strojov? To mala byť tá pomoc Slovákom v zahraničí? Veď v Bavorsku sa snažil len o jedno, dostať sa z dosahu jeho prenasledovateľov. Čo bol teda skutočný dôvod jeho cesty? Jednoducho to bol strach, že jeho i ďalších „rodoľubov“ novovznikajúce československé bezpečnostné orgány chytia, zatvoria a odsúdia. A zahraničné kontakty, ktoré získal pri ceste do Ameriky v polovici tridsiatych rokov, mu v tom mali pomôcť. Veď v tom čase ešte Slovenská republika neexistovala, takže mu nehrozilo prenasledovanie. Bol úspešným tajomníkom a neskôr správcom Matice, takže mal výbornú pozíciu na vycestovanie. Ako a kde by asi skončili všetky tie matičné literárno-hudobné zbierky, keby sa mu ich podarilo odviezť? Alebo toto mal byť základ nového archívu v roku 1959 vytvorenej Zahraničnej Matice slovenskej? Koncom januára 1945 sa Cíger Hronský aj s ostatnými matičnými predstaviteľmi presťahoval do Bratislavy, kde si vytvorili dočasnú kanceláriu. Žeby to bolo z dôvodu blízkosti nemeckej hranice? Podľa ich pokynov sa niekoľko desiatok pracovníkov Matice, vrátane žien a detí pripravovalo na cestu do nových podmienok. V druhej polovici februára naša trojčlenná rodina odcestovala vlakom z Martina do Bratislavy. Po niekoľkodňovom bratislavskom pobyte, pri ktorom zažili aj americké bombardovanie mesta, sa vydali na dlhú niekoľkomesačnú cestu do neznáma. Z Bratislavy odcestovali vlakom na západ a ich prvou zastávkou bolo hornorakúske mestečko Bad Hall neďaleko Linza, kde sa ubytovali v hoteli Post. Práve tu otec dostal od Cígera Hronského príkaz, že bude osobne zodpovedný za hudobný archív, ktorý viezli. V ôsmich drevených debniach bol notový materiál asi šesťdesiattisíc ľudových piesní zozbieraných Plickom (Karel Plicka bol významný český a slovenský „majster deviatich remesiel“. Jeho život formovali hudba, fotografia, film, etnografická a zberateľská činnosť v oblasti ľudových tradícií, piesní, hier a rozprávok), Halašom (Andrej Halaša bol poprednou slovenskou osobnosťou v oblasti divadelníctva, kultúry, literatúry a vlastivedného bádania, pracoval ako funkcionár, ideológ a publicista Slovenskej národnej strany, spolupracovník Živeny a Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, redaktor a vydavateľ slovenskej tlače, organizátor spoločenského života na rozhraní 19. a 20. storočia. Ako etnograf a folklorista sa zameral na zbieranie textov slovenských ľudových piesní) a Bartókom (Béla Bartók bol svetovo známy maďarský hudobný skladateľ, jeden z najoriginálnejších a najprínosnejších predstaviteľov hudby 20. storočia. Svetový význam získal nielen ako skladateľ, ale zároveň ako výborný klavirista a uznávaný hudobný vedec etnomuzikológ. Od roku 1940 žil v exile v USA. Spoločne s Leošom Janáčkom a Zoltánom Kodályom patrí ku skladateľom, ktorých výrazným zdrojom inšpirácie bola ľudová hudba). Práve o týchto zbierkach sa po oslobodení Československa zmienil dočasný správca Ján Marták, kedy v Zápisnici zo zasadnutí výboru Matice slovenskej uviedol, citujem: „Medzitým zisťovali sme majetkový stav Matice slovenskej. Ukázalo sa, že temer celý inventár, bibliotéka i archív ostaly na mieste. Citeľná a nenahraditeľná strata je v odvezení sbierok ľudových piesní (Plickova, Halašova, Bartákova), o ktorých osude sa nám nepodarilo zistiť nič“. V polovici apríla v Bad Halle sestra ochorela na zápal stredného ucha. Rumunský lekár z medzinárodného lazaretu jej naordinoval obklady na ucho, ale to ešte nevedel, že sa na svet hlásia osýpky. Zdravotný stav sa zhoršoval. Takmer mesiac trvalo liečenie. Ale osýpková epidémia sa rozmohla aj u ostatných detí emigrantov. Predstavitelia Matice sa rozhodli pokračovať v ďalšej ceste, nakoľko sa blížil sovietsky front a nechceli sa stretnúť s vojskami osloboditeľov. Takže aj tu bol jeden z ďalších dôvodov emigrácie Hronského a jeho posluhovačov. O nijakom prípadnom návrate na Slovensko sa ani nechyrovalo ako to tvrdili niektorí Hronského „životopisci“. Koncom apríla celá skupina odišla do bavorského Stein an der Traun. Ešte v Bad Halle sa k nim pridal aj otcov brat Miroslav, ktorý za nimi prišiel z Viedne, kde študoval architektúru. Mama so sestrou absolvovali túto cestu osobným vozidlom Dr. Polakoviča. „Panstvo“, ako vtedy volali vedenie Matice, sa ubytovalo v obci Ginzing u sedliakov. Radoví matiční zamestnanci, teda aj otec s rodinou bývali v Steine an der Traun v miestnej škole v nevyhovujúcich hygienických podmienkach. Toto kastovanie zamestnancov a vedenia Matice sa prejavovalo na každom kroku. Bola to bežná prax nielen tej doby. Podmienky na fronte začiatkom mája dávali tušiť príchod oslobodenia a koniec vojny. Pred blížiacimi sa oslobodeneckými vojskami sa celá skupina emigrantov, ale aj tam pracujúci vojnoví zajatci, ukryli v pivniciach miestneho kláštorného pivovaru, kde ich neskôr našla prieskumná hliadka amerických vojakov. Všetci sa vrátili späť do svojich dočasných príbytkov. Sestre dostala zápal stredného ucha aj na druhej strane ako následok nedoliečených osýpok. Nemecká lekárka pochádzajúca z Mníchova, rozhodla o hospitalizácii, takže rodičia s ňou odišli sanitkou americkej armády do nemocnice asi tridsať kilometrov vzdialeného Mühldorfu. Nemocnici šéfoval židovský zubný lekár, ktorého oslobodili v neďalekom koncentračnom tábore. Paradoxom bolo, že tento lekár absolvoval lekársku univerzitu v Brne a vedel po česky, čo uľahčilo komunikáciu. Určitým šťastím bolo, že v tábore bolo viac židovských lekárov a ďalších príslušníkov maďarskej inteligencie, ktorí pomáhali miestnemu obyvateľstvu s liečbou rôznych chorôb. Pri lekárskej prehliadke zistili, že je potrebné vykonať operáciu oboch uší, a tak v priebehu dvoch týždňov ich malá sestra podstúpila. Nakoľko pooperačný stav jedného ucha sa skomplikoval, tak sa liečenie v nemocnici predĺžilo do polovice júla. Otec sa medzitým v Stein an der Traun presťahoval do zámočku, kde mu miestna statkárka ponúkla jednu izbu. Aby mohol častejšie chodiť za rodinou do nemocnice v Mühldorfe, zapožičali mu aj bicykel. Pri jednej ceste z nemocnice ho zastavila americká vojenská hliadka a odviezla aj s bicyklom ako pracovnú výpomoc do ich vojenskej kuchyne. Prakticky sa jednalo o únos. V skutočnosti bol stále v Mühldorfe a o tom, čo sa stalo, sa mu podarilo po dvoch dňoch poslať lístok po jednom bývalom poľskom väzňovi do nemocnice, v ktorom poprosil židovských lekárov, aby skúsili zabezpečiť opatrenia pre jeho prepustenie. Tí navštívili amerického veliteľa mesta a otec sa po ďalších dvoch dňoch objavil v nemocnici. Samozrejme už bez bicykla. Otec mal veľmi ťažké srdce na vedenie Matice, pretože ani Cíger Hronský ani ďalší z nich prstom nepohli, aby pomohli rodine. V tom čase, keď sestra mala podstúpiť druhú operáciu ucha, navštívili skupinu slovenských emigrantov československí repatriační dôstojníci so správou, že sa môžu bez ďalších následkov vrátiť domov. Keď im otec vysvetľoval, že dcéra má zdravotné problémy a návrat bol v tom čase nereálny, oznámili mu, že ak nepôjdu ihneď, tak potom sa budú musieť pretĺkať na Slovensko na vlastnú päsť. Navyše mu odporučili, aby sa dostal do krajiny, kde sídli československé veľvyslanectvo. A to najbližšie bolo v talianskom Ríme. Určitým paradoxom bola skutočnosť, že v tom čase otca v Steine navštívil osobný tajomník prezidenta Slovenskej republiky Jozefa Tisu Dr. Karol Murín so žiadosťou, aby pánovi prezidentovi odovzdal rádio, ktoré mal v izbe. Totiž Tiso po úteku zo Slovenska sa najprv schovával v rakúskom benediktínskom kláštore v Kremsmünsteri, kde prišiel s najužším sprievodom na troch autách 5. apríla 1945. Tam bolo ubytovaných okolo 220 členov vlády s rodinami a najbližšími spolupracovníkmi. Jozef Tiso hneď nadviazal kontakt s mníchovským arcibiskupom kardinálom Michaelom von Faulhaberom. Ten 8. apríla 1945 prijal poslov prezidenta Tisa, ktorými boli Dr. Karol Murín a jeho brat, kňaz prof. Ivan Murín. Dohodli sa dočasne ukryť prezidenta v jednom z bavorských kláštorov v blízkosti Mníchova. 27. apríla 1945 Tiso opustil Kremsmünster a po krátkej zastávke v bavorskom Altenmarkte sa 1. mája 1945 utiahol do kapucínskeho kláštora v meste Altötting neďaleko Mühldorfu. Uvedený dátum 8. apríla 1945 je určitým paradoxom. Totiž presne o rok sa v Taliansku narodil brat Branislav. Ale to už predbieham sled dejín. Odkiaľ mali Tisovi spolupracovníci informáciu o otcovi a jeho rádiu zostalo pre rodinu záhadou. Domnienkou mohla byť iniciatíva niekoho z matičných spolupracovníkov v snahe zviditeľniť sa pred Tisom. Ale to sú len dohady. Otec toto odmietol. Pravdepodobne mu to aj zachránilo život, pretože o niekoľko dní americkí vojaci našli Tisov úkryt a zatkli ho. Tomu určite predbiehala konšpiračná neopatrnosť a lajdáckosť prezidentovej ochranky, keď osobné vozidlo s jeho poznávacou značkou pravidelne parkovalo pri kláštore. Určite nikto z nich neveril, že Američania si dovolia zatknúť prezidenta. Lenže 14. júna 1945 ho americkí policajní agenti zaistili a spolu s bratmi Murínovcami a niekoľkými členmi vlády previezli do amerického tábora vo Freisingu. Koncom októbra všetkých letecky previezli do Prahy, ale to je už iná kapitola. A ako to bolo z pohľadu dejín? Toto málokto vie, tak tu uvádzam realitu (aj keď osobné svedectvo Dr. Karola Murína to vysvetľuje s pátosom "nepoškrvnenej" osoby prezidenta) . Spomenul som, že práve Američania sa ako prví dostali prezidentovi na stopu. V prípade sa angažoval predovšetkým dôstojník CIC (spravodajskej služby americkej armády) John Spiegler. Tento bratislavský rodák, dobre hovoriaci po nemecky, sa v rámci oddelenia CIC zaoberal pátraním po vojnových zločincoch. Na muške mal najmä Otomara Kubalu, náčelníka štábu Hlavného veliteľstva Hlinkovej gardy (HG) a organizátora Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG). Práve on získal prvé informácie, že prezident a členovia slovenskej vlády sa ukrývajú v okolí Kremsmünsteru. Všetkým informáciám korunovala správa, že na miestnu úradovňu CIC sa dostavil nejaký Slovák a žiadal priepustku do Kremsmünsteru. Spiegler išiel po horúcej stope a zistil, že týmto Slovákom bol Tisov tajomník dr. Karol Murín. Okamžite bol vydaný rozkaz, aby skupina CIC zašla do kláštora Altöting, ktorý dr. Murín uviedol ako miesto svojho trvalého pobytu a preverila, kto sa vlastne v kláštore zdržuje. Po zistení, že v kláštore našiel úkryt prezident a jeho vláda, bol vydaný príkaz k ich zaisteniu. Márne sa dr. Tiso snažil cez svojich známych apelovať u poľného vikára ozbrojených síl USA Francisa Spellmana, ktorého v roku 1946 pápež Pius XII. ustanovil za newyorského kardinála, aby ich vydaniu zabránil. Mimochodom kardinál bol odporcom komunistov a tvrdým zástancom povojnovej americkej politiky „McCarthyzmu“. Všetci Slováci, ktorí sa v kláštore nachádzali, boli zaistení a prevezení do amerického väzenia. Na žiadosť československej vlády, ktorú v Medzinárodnej komisii pre stíhanie vojnových zločincov prezentoval delegát dr. Bohuslav Ečer, predvojnový brniansky starosta, bol prezident a jeho spoločníci vydaní do Československa. Do republiky ich eskortoval samotný dr. Ečer v spolupráci s kpt. Alexandrom Domanom, pracovníkom spravodajského oddelenia Hlavného štábu ministerstva národnej obrany, ktorý pátranie po slovenských vojnových zločincoch priamo riadil. Po krátkom pobyte vo väznici na pražskom Pankráci v Prahe bol dr. Jozef Tiso a ďalší zaistení lietadlom prevezení do Bratislavy, kde bol po pristátí 29. októbra 1945 oficiálne zatknutý. V roku 1992 vyrozprával v telefonickom rozhovore slovenským novinárom spomínaný John Spiegler priebeh zatknutia dr. Jozefa Tisa v Bavorsku. Tento pracovník americkej rozviedky sa pred vojnou volal Ján Špigler. Preto na rozdiel od svojich spolubojovníkov, rodených Američanov, vedel niečo nielen o Tisovi, ale i o jeho osobnom tajomníkovi Karolovi Murínovi. V novinách Pravda bol uverejnený článok o tomto americkom občanovi. Citujem noviny: „Bývalý dôstojník americkej vojenskej spravodajskej služby CIC John Spiegler ani trochu neľutuje, že v júni 1945 objavil a zatkol Jozefa Tisu. Tiso si zaslúžil to, čo dostal, ako kňaz sa predsa nesmel dopustiť toho, čoho sa dopustil, stačí si spomenúť na deportácie slovenských Židov.“ John Spiegler sa kedysi volal Jano a medzi konškolákmi Hanzi Spigler. Žil v Bratislave a kamarátil sa s Tónom alias Džugom Rašlom. Pisal sa rok 1933 a v Európe nastupoval nemecký fašizmus. O dvanásť rokov neskôr bolo po vojne. Rašla viedol spravodajské oddelenie Hlavneho štábu Ministerstva národnej obrany v Prahe. Spiegler zase úradovňu CIC pri tretej americkej armáde v bavorskom Altöttingu. „CIC bola vtedy v našej okupačnej zóne nielen kontrarozviedkou, ale aj svojho druhu politickou políciou - pátrali sme po vojnových zločincoch," vysvetľuje Spiegler. Začiatkom 90. rokov 20. storočia žil Spiegler striedavo v rakúskom Salzburgu a na Floride, vtedy mal 86 rokov. Rozhovor s novinármi prebiehal telefonicky. Jeho telefónne číslo získali od ešte vtedy žijúceho generála Rašlu. Hovoril výborne po slovensky a hlásil sa k slovenskej národnosti, Slovensku i Bratislave. Asi ako každý emigrantský Slovák... Práve na Tisovo zatýkanie v júni 1945 si dobre spomínal. Na otázku, že nebyť Spieglera, tak Tisov úkryt v bavorskom Altöttingu nikto neobjaví, odpovedal: „Bude na tom asi veľa pravdy, lebo nik z mojich vtedajších kolegov nevedel nič ani o Tisovi, ani o Slovensku. Boli to všetko rodení Američania, ktorí sa sústreďovali najmä na pátranie po nemeckých nacistických pohlavároch. Okrem toho sme mali pokyn správať sa čo najohľaduplnejšie voči kňazom, farám a kláštorom, lebo nemecká cirkev bola v opozícii voči Hitlerovi. Ja som však o Tisovi, jeho strane a Hlinkovej garde vedel svoje, veď som pred vojnou žil v Bratislave.“ Keď vojenská polícia zadržala v Altöttingu Tisovho osobného tajomníka, pretože sa pohyboval po meste napriek zákazu vychádzania, nevenovala mu zvýšenú pozornosť. Niekoľko policajtov však vedelo, ze Johnny Spiegler z CIC ma niečo spoločné s akousi Bratislavou, tak mu rýchlo dali vedieť, že chytili podozrivého chlapíka, ktorý taktiež pochádza z tohto mesta. „Ale meno doktor Murín ani mne nič nehovorilo, až neskôr som zistil, že ide o osobného tajomníka doktora Tisu. Výrečnejšie boli dokumenty, ktoré moji ľudia objavili pod sedadlom v aute zaparkovanom pred altöttingským kláštorom. Napríklad odporúčanie istého nemeckého generála všetkým ríšskym vojenským a civilným orgánom, aby pasažierom tohto auta poskytli všetku pomoc, pretože sa jedná o prezidenta Slovenska Dr. Tisu a jeho sekretára.“ Doktor Murín potom uz prehovoril a priznal, že Tiso je ubytovaný v kláštore. Spiegler postupoval diplomaticky a pred zatknutím bývalého prezidenta navštívil najskôr arcibiskupa v Mníchove, ktorý údajne povedal slová „...že kňaz sa nemal čo starať do politiky.“. Priebeh samotného zatknutia bývalého prezidenta bol podľa Spieglera nasledovný. „Vstúpil som do kláštora a Tiso bol už pripravený na cestu s dvoma kuframi a vyhlásil, že sa dáva k dispozícii americkým, ale nie československým úradom.“ Niektorí historici však oponujú námietkami, kde zobral Spiegler istotu, že bol Tiso na zozname vojnových zločincov. Na otázku odpovedal: „O tom som sa presvedčil hneď, keď som zistil, že sa skrýva v kláštore. Nazrel som do fasciklov so zoznamami vojnových zločincov. Tiso bol medzi nimi.“ Nasledovala otázka či neľutuje, že ho vtedy radšej nenechal na pokoji. „Pochopte, že som bol profesionál a bolo mojou povinnosťou okamžite zadržať a predviesť človeka, ktorého spojenci hľadali ako vojnového zločinca,“ povedal Spiegler. „Okrem toho som dodnes presvedčený, že sám Pán Boh chcel, aby som Tisa zatkol ja, ináč by som sa zrejme neocitol tak blízko jeho úkrytu.“ Spiegler neskôr vypátral ešte mnohých vysokopostavených fašistov, predovšetkým Nemcov, ale aj niekoľkých Maďarov, no už ani jedného Slováka. Za zmienku stojí informácia, ktorou som sa dlho zaoberal. Prečo Cíger Hronský a ďalší vedúci predstavitelia Matice zvolili cestu z Bad Halle práve do bavorského Stein an der Traun? Žeby tam žilo tých tristotisíc slovenských krajanov, ktorí potrebovali „súrnu“ pomoc matičiarov? Dospel som k názoru, že vedenie emigrantskej skupiny sa dozvedelo o úteku slovenského prezidenta a členov vlády zo Slovenska práve do oblasti Mühldorfu. Bola to len náhoda, že práve 1. mája 1945 opustil Cíger Hronský Bad Hall a premiestnil sa do regiónu Mühldorf? Prezident-kňaz sa už v tom čase schovával v kláštore v Altöttingu. Určite tam bola priama spolupráca členov Tisovho doprovodu s vedením Matice. Možno predpokladali, že s Tisovým „požehnaním“ či pomocou sa im podarí uniknúť pred Rusmi alebo Američanmi. Matičiarom to vyšlo, Tisovi nie. Mamu so sestrou prepustili z nemocnice v Mühldorfe asi v polovici júla. Nakoľko rodičia nemali peniaze na zaplatenie operácií dohodli sa so židovským lekárom Dr. Stegerom, že mu zaplatia za nemocničnú starostlivosť v naturáliách. Pán doktor o niekoľko dní neskôr prišiel na motorke pre zásoby potravín. Dostal päť kilogramov cukru, toaletné a pracie mydlo a veľa drobností potrebných pre bežný život. Po návrate z nemocnice sa rodina presťahovala do blízkeho Feldkirchenu, malej dediny s asi dvadsiatimi domami. Tu sa usadili v dome miestneho záhradníka. Otec dostal ponuku pracovať ako „regenschori“ v blízkej obci Trosberg, teda organista a vedúci speváckeho zboru, ktorého predchodca padol na fronte v Taliansku. Práve tu vtedy pôsobil aj slovenský františkánsky kňaz Rudolf Dilong. Toto otec odmietol, aj keď mu ponúkali zadarmo ubytovanie a asi tristo mariek ako honorár. Emigrovaní matičiari stále čakali na priebeh oslobodzovacích bojov, keď im bolo sľubované, že Vatikán zabezpečí bezpečnú cestu do Talianska. Situácia v Bavorsku už nebola bezpečná najmä po likvidácii Tisovho vládneho úkrytu. Cíger Hronský a ostatní vedúci predstavitelia Matice neustále sľubovali ostatným súputnikom v emigrácii zlepšenie situácie po príchode do Talianska. Bolo rozhodnuté, že veľká takmer šesťdesiatčlenná skupina sa rozdelí na menšie, a tak sa bezpečnejšie dostanú cez talianske hranice. Koncom októbra sa konečne vydali cez Mníchov, Ulm a Brenner až do Talianska. Našu rodinu zastihla v Ulme správa od maminých rodičov, že ju hľadajú prostredníctvom Medzinárodného červeného kríža. Po týždennom pobyte pokračovali na juh vlakom v nákladných vagónoch pripomínajúcich dopravu do koncentračných táborov. Cesta bola neznesiteľná. Chýbala základná hygiena, voda i teplá strava. Dr. Polakovič cestoval v jednom vagóne s našou rodinou a snažil sa pomáhať ako vedel. Na ktorejsi stanici konečne všetci dostali teplú polievku, vraj „minestrone“, cestoviny s fazuľou zaliate horúcou vodou. Vo Verone všetci bývali v telocvični školy. Neustále zlé hygienické podmienky zvyšovali nervozitu všetkých prítomných. Začali sa prejavovať náznaky vzájomnej nevraživosti najmä k vedeniu matičiarov. Bolo rozhodnuté, že tam sa skupiny rozdelia. Jedna cestovala do Modeny a druhá, v ktorej bola aj naša rodina, do Bologne, kde strávili v medzinárodnom zbernom tábore asi dva týždne. Skupina v Modene však mala výhrady k podmienkam života. Dokonca došlo k situáciám, že blízki priatelia sa pohádali a odišli od seba, a tak sa menšia skupina presťahovala do Assisi. Tu žili rodiny Kolomana Geraldiniho, Frica Motošku, Ernesta Žatko-Bora či skupinka bývalých dôstojníkov kultúry z ministerstva obrany v pôsobnosti dôstojníka Jána Doranského a študent medicíny Jozef Šika. Pre väčší prehľad uvádzam niekoľko informácií o spomínaných osobách:
Vráťme sa ale k púti matičiarov v Taliansku. V Bologni sa ich ďalšie cesty opäť rozdelili. Vedenie Matice na čele s Cígerom Hronským odcestovalo do Ríma, aby „zabezpečilo“ pre všetkých podmienky na odchod skupiny cez oceán. Tu sa teda potvrdilo to, o čom sníval niekoľko rokov „národovec“ a „neideologicky“ zasiahnutý Cíger Hronský. Rodičia nie v dobrom spomínali na správcu Matice práve pre jeho snahu egoisticky, na vlastnú päsť a na úkor ostatných dostať sa do zámoria. Dávno boli preč sľuby o pomoci krajanom v Nemecku. V tom čase rodičia očakávali prírastok do rodiny, takže otec vyvíjal snahu o usadenie sa v niektorom z talianskych miest. S niekoľkými ďalšími sa presťahovali do Foglina. Lenže bývať v malom hotelíku v zlých hygienických podmienkach nebolo nielen pre rodinu, ale aj ostatných prijateľné, a tak koncom novembra odišla skupinka matičiarov do Assisi. Tu si zohnali ubytovanie v súkromných domoch a naša rodina sa nasťahovala do domu staršej pani Eufemii Jaccetty, ktorá bola neterou deväťdesiatročnej Assuntiny. Treťou ženou žijúcou v dome bola neter Eufémie Marietta. Ďalším obyvateľom domu bol slovenský študent medicíny, už spomínaný Jozef Šika. O tejto osobe sa nezachovali žiadne informácie. Dom stojí v blízkosti kostola svätej Kláry. Naša rodina v tom čase žila vo veľmi skromných podmienkach. Dnes si toto nevie nikto predstaviť. Aký-taký príjem drobných financií pre život získavali z predaja vecí, ktoré si doviezli zo Slovenska, brúsené sklo, porcelán, ale aj šatstvo. Otec občas chodieval do Ríma, čo bolo asi sto kilometrov, aby na trhu predal nejaké drobnosti. Tieto stretnutia spájal s návštevami spolupracovníkov Matice, samozrejme v prvom rade s ich predstaviteľmi, aby poradili ako ďalej postupovať pri talianskom pobyte. Pri jednej z návštev sa dozvedel, že československý veľvyslanec v Ríme, Ján Paulíny-Tóth, vyvíja snahy o repatriáciu slovenských občanov. Po prežití prvých povojnových vianočných sviatkov, pri ktorých nemali ani stromček, ani Štedrý večer alebo darčeky aké poznáme z našich končín, sa situácia na jar 1946 vôbec nezlepšovala. V rámci každodennej starostlivosti o rodinu, sa mama naučila variť niektoré talianske jedlá a neskôr, po návrate na Slovensko pravidelne varievala špagety s paradajkovo-zeleninovou omáčkou a strúhaným parmezánom. Názov jedla si poslovenčili, takže sa u nás jedávala "pastašuta" (a dodnes si ju my, potomkovia dvoch generácií pripravujeme). V tom čase a ešte veľa rokov neskôr na Slovensku ľuďom, ktorí „neprivoňali“ k Taliansku, nič nehovoril výraz „pasta“ a už vôbec nie „sciutta“. Veď mama si vtedy aj špagety pripravovala sama. Od sestry viem, že boli hrubšie, nedokonalé a nedali sa prirovnať k tým pravým talianskym. Dnes už takmer každý pozná „pastu“, a tí „svetobežníci“, ktorí uprednostňujú konzumáciu cestovín, už náš výraz "cestoviny" ani nepoužívajú. A najmä v spojení s výrazom „al dente“. Teraz je naozaj iná doba. A „sciutta“, to bola práve omáčka. Na malé kocky nakrájaná mrkva a zeler udusené na cibuli a olivovom oleji s cesnakom a do zmesi pridané roztlačené paradajky. Pretlak v Taliansku nepoznali a ani nepoznajú. Bolo to dochutené oreganom, bazalkou, tymiánom, rozmarínom a cesnakom. A nič viac. Omáčka mala výraznú chuť použitých potravín. A k tomu uverené špagety. Takže do tej našej „pastašuty“ sa vôbec nepridávalo mäso ako to robia rôzni samozvaní „tiežkuchári“ v televíznych programoch vydávajúci sa za odborníkov talianskej kuchyne. A v tom povojnovom čase mäso ani nebolo k dispozícii. Toto jedlo ostalo v našej rodine doteraz a všetci súrodenci máme pri konzumácii jedla doslova sviatok a možno sestra aj tichú spomienku na nie práve ružové časy talianskeho pobytu. V tom období už bola mama v pokročilom štádiu tehotenstva a prípadná ďalšia cesta s matičnými emigrantmi za more bola vylúčená. Toto si uvedomoval aj otec. Preto sa snažil, aby ostal aspoň dočasne v Taliansku. 8. apríla 1946 sa v Assisi narodil brat Branislav (tu je na mieste spomenúť tento dátum o rok skôr, kedy sa bratia Murínovci stretli s Tisom v meste Altötting. Určite vtedy ani rodičia, ale ani on neskôr netušil, koľko nedorozumení zažije vo svojom živote v čase „ľudovej demokracie“ a „socializmu“ pri používaní osobných dokladov s uvedeným miestom narodenia. Veľvyslancove slová o návrate do vlasti, nie najlepšie podmienky na život v cudzej krajine, ale najmä prázdne sľuby predstaviteľov Matice slovenskej boli dôvodom rozhodnutia, že otec ako prvý z celej skupiny emigrantov požiadal o repatriáciu. Toto sa samozrejme nepáčilo matičnému vedeniu. Lenže situácia v povojnovom Československu bola úplne iná ako situácia pri odchode z prvej Slovenskej republiky. Tu sa ukázala pravá tvár Cígera Hronského. Pud vedený záchranou vlastného života a rodiny za každú cenu dávno zabudol na sľuby o novom živote v zámorí! V tom čase si zrejme neuvedomoval, že sa stal bezcennou bábkou, prenasledovanou benešovskými naháňačmi, v rukách „národne“ a najmä emigrantsky cítiacich jeho spolupútnikov. Jeho syn Juraj bol v tom čase dospelý (mimochodom bol v Martine dosť aktívny v čase SNP ako spolupracovník POHG), takže určite mal na celú vec iný pohľad na rozdiel od mladej rodiny, tentoraz už s dvomi malými deťmi. Pán správca sa určite na Slovensko vrátiť nechcel a ani nemohol. Bál sa prenasledovania a najmä väzenia. Ale prečo? Ako sám tvrdil, bol apolitický. Asi to tak v skutočnosti nebolo. Dnes sa takýmto "expertom" hovorí "nezávislý" (ale neviem od čoho... politickej strany, ktorá ho "inaugorovala" do určitej funkcie. či...? Prečo ho partizáni koncom augusta 1944 v Martine zatkli? Asi zabudol, že jeho predvojnová cesta za krajanmi v Amerike neostala v Československu bez odozvy. Z dobových správ sa na cestu pozeralo ako na niečo výnimočné a pre rozvoj predvojnového Československa zbytočné a najmä finančne náročné. Stačí nazrieť do dobovej tlače a titulky predovšetkým v českej tlači oznamovali, „Miliónový výlet“ – Národní listy (1937), „Skandál výpravy delegace Matice slovenské do Ameriky“ – Právo lidu (1936). Z pohľadu dejín slovenskej kultúry určite tam urobili záslužnú činnosť. Prednášky, besedy, premietania filmov či výstavy kníh určite pozdvihli povedomie amerických Slovákov. Že toto nechcelo pochopiť pražské vedenie štátu je už iná vec. Toto však už nebolo vecou matičiarov, ale najmä Benešových pohľadov a názorov na Slovensko. Matica slovenská a jej vedenie boli určite dlhé roky pre Beneša a jeho posluhovačov námetom pre neskoršie antislovenské výpady. A to v duchu českého pohľadu na „demokraciu“. Je však pravda, že žiadny predstaviteľ štátu si nenechá rozvracať krajinu. Veď Cíger Hronský bol na konci vojny na zozname vojnových zločincov, ktorí sa nemohli v Európe jednoducho stratiť (je tu všk potrebné spomenúť aký to bol zoznam vojnových zločincov - Ečerov či Benešov?). A žeby dôvodom prenasledovania bolo len jeho postavenie v Matici? Podľa môjho názoru prípravy na ďalekú cestu trvali dlhé mesiace, navyše s jediným úmyslom. Dostať sa do Ameriky a priviezť historicky cenný materiál. Cíger Hronský predsa zobral so sebou matičný archív, ak nie celý, tak aspoň jeho časť. Veď vyviezť viac ako dvadsať drevených dební s materiálmi nebolo len tak. Samozrejme vtedy nemohol predvídať, že v rámci jeho rímskeho pobytu nedostane americké vízum a teda, že sa naši americkí krajania naňho doslova vykašľú. Otca na veľvyslanectve v Ríme prijal zástupca veľvyslanca Paulínyho-Tótha, dr. Dutka, ktorý bol prekvapený, že otec s rodinou odišiel zo Slovenska so skupinou emigrantov aj keď nebol v žiadnej politickej strane čiže nemal na čele nálepku gardistu či iný politický "biľag". Takže tu bola podstata veci. Keď si zoberieme v akej skupine emigrantov otec bol, tak sa nemožno čudovať tej otázke. Z výberu niektorých mien emigrantov z prostredia slovenskej kultúry je každému jasné prečo sa títo „vyvolení“ národa báli oslobodenia Slovenskej republiky v máji 1945:
František Hrušovský – slovenský historik, v rokoch 1938-45 člen Slovenského snemu,
Jozef Cincík – slovenský maliar, scénograf, historik, tajomník Matice (viď práca od Mareka Ďurču „Jozef Cincík ako matičný pracovník“. K tomu – list z 24.11.1949 „...našlo sa 23 debien knižného materiálu z matičnej knižnice, ktoré chcel Cincík odviezť do zahraničia“,
Štefan Polakovič – slovenský filozof kresťanskej orientácie, interpret ideológie Jozefa Tisu a slovenského nacionalizmu,
Stanistav Mečiar - slovenský exilový literárny historik a publicista,
Štefan Gráf – v rokoch 1938-45 vydavateľ nakladateľstva Matice slovenskej, v rokoch 1948-68 vydavateľ nakladateľstva Spolok sv. Vojtecha,
Rudolf Dilong - slovenský básnik katolíckej moderny, katolícky kňaz, člen rádu františkánov, autor básnických zbierok vydaných napríklad v roku 1939 „Na Hlinkovu gardu“ alebo „Gardisti, na stráž“, po emigrácii aktívne pracoval v Ríme v Slovenskom akčnom výbore Ferdinanda Ďurčanského, údajne pri návšteve Československa v roku 1969 plánoval sa tu usadiť (podľa J. M. Rydlu mu v tom mal zabrániť Ladislav Novomeský – vtedajší predseda Matice slovenskej),
Konštantín Čulen – „zapálený“ vlastenec, „rodoľub“, novinár, historik poplatný Slovenskej republike v rokoch 1938-45, jeden z Tisových spolupracovníkov v prípade úteku do Bavorska, s Američanmi podpísal spoluprácu v CIC a so šťastím sa mu podarilo utiecť pred súdom na Slovensku do Ameriky. Známy bol svojim antiluteránskym postojom.
Assisi v roku 2010
Želka v Assisi s vojakmi poľskej armády Wladyslawa Andersa
Assisi, Želka s deťmi Jána Doranského (je vpravo)
Assisi, Želka vľavo
Situácia v Taliansku nebola naozaj pre emigrantov priaznivá. Ako už vieme, Cíger Hronský bola hľadaným vojnovým zločincom (?). V Ríme sa musel skrývať, a tak sa stávalo, že zašiel aj do Modeny či Assisi. V rámci jednej takej návštevy oslávil v úzkom kruhu rodiny Jána Doranského svoje päťdesiate narodeniny. Na pomery rímskeho pobytu sa Cíger Hronský asi nie veľmi sťažoval. Na rozdiel od neho, ktorý tam literárne tvoril a maľoval, dokonca neskôr, v roku 1947 aj študoval na Akadémii výtvarných umení, ostatní doslova treli biedu a hlavy rodín mali skôr problémy postarať sa o životy členov rodín. Otcovi na veľvyslanectve prisľúbili, že rodina bude v čo najkratšom čase repatriovaná. Pri ďalšej návšteve rímskeho veľvyslanectva otec doviezol tri drevené debny s archívnym materiálom zozbieraných ľudových piesní. Tieto tu odovzdal a ako sa neskôr dozvedel, boli letecky dopravené do Bratislavy. Lenže repatriácia na Slovensko sa predĺžila o niekoľko mesiacov. Začiatkom augusta bolo všetko pripravené na návrat. Otec so sestrou pricestovali do Ríma a mama s malým bratom ostali dočasne v Assisi. O niekoľko dní priviezli pracovníci UNRRA (United Nation Rehabilitaiton and Repatritation Asociation) mamu aj s bratom do Ríma. Boli ubytovaní v medzinárodnom tábore Cinnecitá a potom v penzióne Dorica neďaleko kráľovského paláca Quirinale. Mimochodom z Dorice je dnes veľmi pekný luxusný hotel. Zo spomienok rodičov a malej sestry som sa dozvedel, že v rámci tohto niekoľkotýždňového pobytu navštívili aj rímske pamiatky – dodnes existujú fotografie päťročnej sestry pri Kolloseu či Forum Romanum. Po trojtýždňovom čakaní konečne v septembri 1946 sa im podarilo nakoniec odcestovať z Ríma cez Viedeň a Prahu do Československa. Z Prahy odišli do Spišskej Novej Vsi, kde ich privítali mamini rodičia. Takto skončila sedemnásťmesačná cesta matičných emigrantov, ktorí sa ako prví vrátili domov. Okrem nich sa neskôr rozhodla pre repatriáciu už len jedna rodina, o ktorej však dnes už nikto nič nevie.
Po návrate z Talianska sa otec stal na jeseň 1946, opäť ako referent hudobného oddelenia, zamestnancom Matice, tentoraz už pod vedením Jána Martáka. Pri analyzovaní tejto cesty matičných emigrantov som mal možnosť nahliadnuť do originálu "Zápisnice zo zasadnutí výboru Matice slovenskej a z valného zhromaždenia Matice slovenskej v rokoch 1937-1946", kde sa píše v „Zpráve dočasnej správy“, ktorú predniesol dočasný správca Dr. Ján Marták. Citujem: „Na základe písomného poverenia Povereníctva Slovenskej národnej rady pre školstvo a vedu v Košiciach č. 1931/1945 zo dňa 3. apríla 1945 prevzal som v deň oslobodenia T. Sv. Martina, t.j. 11. apríla 1945 Správu Matice slovenskej a našiel som takýto stav. Pred príchodom osloboditeľských armád a to ešte 25. januára 1945, ústav opustili a odišli najprv do Bratislavy a potom na neznáme miesto títo členovia správy. Správca J. C. Hronský, tajomníci Dr. František Hrušovský, Dr. Stanislav Mečiar, Dr. Jozef Cincík, referenti Koloman Geraldini, Dezider Nágel, Jozef Koballa a vedúci nakladateľstva Štefan Gráf. Od povstania nezvestný je účtovník Vojtech Gíreth a služobné miesto opustil tiež cez povstanie referent Július Vachold. Z referentov našiel som v Matici slovenskej Štefana Pasiara a Jána Olexu. Hneď v prvých dňoch vrátili sa referenti Dr. Zoltán Rampák, Dr. Ivan Kusý a korektor Ján Bodenek. Stav zamestnancov bol 11. apríla 1945 49 oproti 102 z 25. augusta 1944“. Ďalej sa v zápisnici píše, opäť citujem: „Podľa listu č. 2513/S-44 zo dňa 20. decembra 1944, adresovaného Okresnému notárskemu úradu v T. Sv. Martine a podpísané bývalým správcom J. C. Hronským a bývalým tajomníkom Dr. Stanislavom Mečiarom, zo služieb Matice slovenskej prepustení boli v smysle vládneho nariadenia č. 193 zo dňa 23. X. 1944, teda pre účasť na povstaní, títo úradníci: tajomník Dr. Ján Marták, bibliotékar doc. Dr. R. Baník, referenti Dr. Alexander Hirner, Ján Štefánik, Július Vachold, Július Barč–Ivan, korektor Ján Bodenek, vedúci administrácie Andrej Štípala, vedúci členovského oddelenia Ctibor Fábry a vedúci expedície Miloslav Hlaváč. Všetci so zpätnou platnosťou od 1. sept. 1944. Spolu 10 úradníkov, 12 úradníkov a úradničiek prepustili preto, lebo sa údajne vôbec do služby nehlásili, 12 hlásilo sa neskoro“. Z uvedeného vyplýva, že autorom správy bol J. Marták, neskorší riadny správca Matice slovenskej, ktorý zhodnotil situáciu v čase prebiehajúceho povstania a tesne po oslobodení Československa. Marták bol členom HSĽS (Hlinkovej slovenskej ľudovej strany), no po vypuknutí povstania sa pridal na stranu partizánov, čo Cíger Hronský údajne ťažko znášal. Tu uviedol reálny stav v Matici slovenskej v tom období. Teda odchod pôvodného vedenia do zahraničia, o ktorom v tom čase v Martine málokto vedel, ale aj návrat niektorých zamestnancov Matice na svoje pôvodné funkcie. Z uvedených citátov zo "Zápisnice zo zasadnutí výboru Matice slovenskej" je jasné, že povojnové vedenie Matice slovenskej o chýbajúcich zbierkach ľudových piesní ani nechyrovalo. Zbierky sa v Martine objavili na jeseň 1946, kedy ich otec prostredníctvom pracovníkov československého veľvyslanectva v Ríme poslal do Československa. Bohužiaľ o tomto neexistuje v archíve žiadny doklad. Takže na záver môžem napísať, že nebyť otcovho rozhodnutia o návrate z emigrácie na Slovensko, tak by dnes boli zbierky ľudových piesní pravdepodobne súčasťou archívu Zahraničnej Matice slovenskej alebo uložené na neznámom mieste (Argentína či USA?).
|
|