Ako mi omrzli prsty na rukách

Ako mi omrzli prsty na rukách alebo mačky obúvajte v rukaviciach

            V rámci zimných aktivít a príprav na prípadnú návštevu Himalájí som absolvoval v jednu januárovú sobotu zimný výstup na Téryho chatu. Bolo nádherné zimné počasie s „plechovou“ oblohou, ale dosť silným vetrom a poriadnym mrázom. Ten mi ani nevadil, veď som bol na to pripravený. Rukavice, čiapka, kukla, ale aj mačky a cepín. Do Smokovca som sa dostal električkou z Novej Polianky a nakoľko bolo skoro ráno, lanovka na Hrebienok ešte nepremávalaa tak som sa pustil peši hore. Netušil som čo má čaká. V hustom lese chodník nebol prešliapaný, takže som sa zabáral miestami až po kolená a v polovici svahu som les opustil a vydal sa ďalej po ceste. Trvalo to síce dlhšie, no lesom by to bolo ešte ťažšie. Spotený som dorazil na Hrebienok a pokračoval po chodníku. Nikde ani človiečik. Slnko začínalo pekne svietiť, a tak nosičské skratky pri Obrovskom vodopáde som hravo zdolal a onedlho stál pri Zamkovského chate. Chata bola takmer prázdna. Bolo necelých osem hodín a skialpinisti a im podobní sa možno ešte len zobúdzali. Na chate bol len Janko Vernarčík, chatárkin dlhoročný zástupca s nenapodobiteľnými „fičúrskymi“ fúzikmi, tak som s ním chvíľu posedel pri horúcom čaji. Opýtal som sa ho na stav cesty. Vraj je to v pohode. Zimná cesta je „prešliapaná“. Po krátkej prestávke som pokračoval v ceste hore. Občas som vytiahol fotoaparát a urobil pár záberov Prostredného hrotu či neskôr Žltej veže a Ľadových štítov. Fúkal dosť nepríjemný severný vietor. Rukavice dobre hriali, takže miestami som si ich dával dole, aby sa prsty ochladili. Takto som pokračoval až pod Veľký hang. Napriek tomu, že som mal kuklu (ale v batohu), nepovažoval som za potrebné robiť nejaké „antimrazové“ opatrenia. Ľadový terén na Hangu ma však veľmi skoro prinútil zastaviť a nasadiť si mačky. Za normálnych zimných podmienok to nie je žiadny problém. Teraz pri prudkom vetre bolo umenie postaviť sa na jednu nohu a na druhú obúvať mačky. Vtedy som vlastnil ešte klasické železá s remienkami (kúpil som ich od Violy Kapolkovej z pozostalosti manžela Bela). V rukaviciach sa mi nedarilo mačky nasadiť, a tak holými prstami som sa tam pár minút trápil. Nárazový vietor si robil so mnou čo chcel, ale nakoniec som dokázal dokončiť túto „sizyfovskú“ prácu. Trčiaci nos, tvár a pery som si natrel preventívne opaľovacím olejom. Konečne som si nasadil rukavice. Prsty boli dokonale premrznuté. Dlho som ich necítil a napriek tomu, že vetrovku som si po chvíli musel pre teplo rozopnúť, tak prsty tuhli aj naďalej. Dole pod Hangom sa objavilo pár skialpinistov. Vedel som, že bude otázkou času že ma na pásoch dobehnú. Stalo sa tak v kotlinke pod Žltou stenou medzi Hangami. Práve v týchto miestach vietor trochu ustal, takže sa mi išlo viditeľne lepšie. Lenže na Malom hangu bolo eldorádo. Vetrisko sa besnil a mal som problémy vyšliapať tých niekoľko desiatok výškových metrov. Konečne som sa dostal pod chatu, ku ktorej som onedlho prišiel. Pred vchodom sa oháňal chatár Miro Jílek s metlou a zametal nafúkaný sneh z kamenných schodov. Privítali sme sa a zahnal ma do útrob chaty. Ešte predtým som pozrel na teplomer pri vchode. Žiadna sláva. Mínus dvadsaťštyri. A pocitová? Pridajte si takých desať i viac navyše. Sadol som do takmer prázdnej jedálne, kde sedelo len tých pár skialpinistov, ktorí ma predbehli. Horúci fajnový čaj a neskôr kapustová polievka ma veľmi odbore zahriali. Priznám sa, že tam padli aj dva rumíky. Asi po hodinovom pobyte na chate som sa s Mirom rozlúčil, pred chatou nasadil mačky a pomaly schádzal hangami dole. Zostup bol o poznanie ľahší, ale aj tak bolo potrebné dávať pozor, aby som pri nárazovom vetre nespadol. Pod Veľkým hangom som mačky dal dole a potom pokračoval k Zamkovského chate. Tu v jedálni bolo plno ľudí. Turusti využili krásne počasie, a tak sa pred chatou opaľovali. Dal som si tu opäť čaj a takto osviežený pokračoval v ceste na Hrebienok a do Smokovca. Víkend skončil a vrátil som sa domov. Na druhý deň v práci som začal pociťovať na prstoch akési svrbenie a pálenie kože. Veľmi som tomu nevenoval pozornosť, ale keď ešte aj v utorok sa svrbenie zintenzívnilo, navštívil som lekára. Totiž začala sa mi z prstov šúpať pokožka. Výsledok? Omrzliny. Čiže malíček a prstenník na ľavej a malíček na pravej ruke mi pri nasadzovaní mačiek pod Veľkým hangom omrzli. Veď pri tej mínusovej teplote som sa ani nečudoval. Lenže keď s rukavicami si mačky neviem nasadiť... Asi to budem musieť v lete trénovať. Od lekára som odišiel s „ofačovanými“ tromi prstami. Samozrejme v mojom blízkom okolí som sa stal na pár dní terčom rôznych sarkastických poznámok a vtipov. A s odstupom niekoľkých rokov už pri miernych mrazíkoch pociťujem v tých prstoch svrbenie. Zrejme to tak už ostane nastálo. Nuž, aj také bývajú dôsledky návštevy hôr.