Udalosti doma a vo svete - 2001

Ako na mňa zapôsobili domáce a svetové udalosti

(pri písaní knihy Himalájske sny)

            V priebehu písania mojej knižnej prvotiny sa stali desiatky a možno aj stovky udalostí doma i v zahraničí. Niektoré ma tak ovplyvnili, že som pôvodne chcel, aby boli uvedené aj v knihe. Nakoniec, po konzultáciach s vydavateľom a ďalšími poradcami, som sa rozhodol ich tam nezverejňovať. Teraz viem, že sa môžem s čitateľom o ne podeliť. Nie vždy sú písané v časovom slede, čo ale v tomto prípade nie je podstatné. Je jasné, že od napísania týchto informácií ubehlo veľa rokov, takže je potrebné ich brať aj s takým časovým odstupom.

            Vyvraždenie kráľovskej rodiny v Nepále

            V sobotu 2. júna 2001 vo večerných televíznych novinách ma doslova šokovala správa o krvavej masakre v Nepále. V Káthmandú boli zavraždení všetci najbližší členovia kráľovskej rodiny spolu s kráľom Bíréndrom a kráľovnou Aišvaríjou. Poriadne ma to znepokojilo. Spájal som to s našou návštevou Nepálu v roku 2002. Ale snáď sa touto udalosťou pomery v krajine nezmenia. Tlač o tom dosť popísala a nedalo mi, aby som bezprostredné informácie o tejto udalosti nespomenul aj ja. Takže podľa prvých neoficiálnych zverejnených správ postrieľal nepálsku kráľovskú rodinu v paláci Narayanhiti podnapitý následník trónu Dípéndra, keď sa údajne kráľovná postavila proti sobášu s jeho vyvolenou, príslušníčkou znepriatelenej rodiny, Devyani. Devyani pochádza zo starého šľachtického rodu Ranovcov, ktorého príslušníci až do pokusu o prevrat v roku 1951 zastávali významné funkcie v nepálskej vláde. Kráľovská rodina a Ranovci sa však mali radi ako shakespearovskí Montekovia a Kapuletovci. Matka korunného princa sa vraj odvolávala na nešťastné proroctvo mystického svätca Baba Gorakh, ktorý predpovedal v roku 1825 nepálskeho kalendára, mimochodom teraz tam majú rok 2058, že v jedenástej generácii kráľovského rodu sa stane tragédia. Sobáš následníka trónu s dcérou bývalého nepálskeho ministra zahraničných vecí by priniesol kráľovskej rodine nešťastie a zakrátko by vraj kráľ umrel. Toto posolstvo astrológov spolu s veštbou, podľa ktorej terajšia kráľovská dynastia vymrie po desiatej generácii, vyznievalo varovne. Kráľ Bíréndra bol jej desiatym panovníkom. Takže vlastne veštba sa splnila, aj keď za úplne iných okolností. Kráľovský palác priniesol oficiálne vyhlásenie, že smrť kráľovskej rodiny nastala nešťastnou náhodou, keď automatická zbraň začala náhle páliť?! V Nepále sa šírili dohady o tom, že za týmto masakrom stál práve novozvolený kráľ Gjánéndra, brat kráľa Bíréndru. Ten bol vlastne jediným blízkym príslušníkom kráľovskej rodiny, ktorý chýbal na spoločnej večeri. Mimochodom bol v čase streľby v zimnom kráľovskom sídle v Pokhare. Začali sa obhavovať informácie či nedošlo ku sprisahaniu brata panovníka, ktorý by sa mohol za určitých okolností stať panovníkom. Gjánéndra už bol raz pri moci. Jeho vláda v Nepále sa datovala do nepokojného roku 1951, keď takmer celá kráľovská rodina v zmätku opustila krajinu. Vtedajší najvyšší štátny funkcionár Rana vyhlásil za kráľa iba štvorročného Gjánéndru a sám zaujal pozíciu poručníka. Vzbura však bola čoskoro potlačená a kráľovská rodina sa vrátila domov. Ranovci museli opustiť krajinu. Vzbúrenec Rana bol otcom perspektívnej nevesty. Syn zavraždeného kráľa Dípéndra bol ešte v piatok korunným princom napriek tomu, že bol ťažko zranený, cez víkend bol v súlade s nástupníckym právom vyhlásený za kráľa. Dípéndra sa však z kómy neprebral a o tri dni zomrel. Zavraždený kráľ bol veľmi obľúbený. Na trón nastúpil v roku 1972, vzdal sa absolútnej moci a panoval podľa vzoru britskej konštitučnej monarchie. Všeobecne bol považovaný za zjednocujúcu autoritu, ktorej sa podarilo spacifikovať znepriatelené politické strany a tiež útoky maoistickej gerily. Jeho syn Dípéndra však viedol život rozmaznaného kráľovského syna. Ďalším z možných variantov atentátu na kráľovskú rodinu bola zahraničná orientácia Nepálu na Indiu. Obe krajiny majú spoločnú hinduistickú tradíciu, aj keď nezabúdajme, že práve tu prišiel na svet princ Siddhárta, neskorší Buddha. V Nepále roky vyčíňajú maoistické ozbrojené skupiny, ktoré sa netaja tým, že by krajinu chceli dostať z vplyvu imperialistickej Indie a dostať ju do sféry záujmov Pekingu. Mŕtvy kráľ Bíréndra v roku 1990 brutálne potlačil demonštrácie požadujúce zmeny režimu. Pod vplyvom napätej situácie bol nútený odstúpiť od absolutistickej vlády a zaviesť konštitučnú monarchiu. Bol jediným, ktorý dodržiaval pravidlá nového štátneho usporiadania na rozdiel od skorumpovaných vlád, v ktorých sa vystriedala ľavica a pravica, ktorá hnala vodu na mlyn maoistickým extrémistom. Ale aj táto teória dlho neobstála, keď sa objavili informácie, že manželka Bíréndru Aišvaríja sa netajila antipatiami voči Indii, čo mohlo byť príčinou odporu proti  sobášu svojho syna. Veď dvaja blízki príbuzní nevesty Deviany zastávajú vysoké postavenia v súčasnej indickej vláde. Určitou zaujímavosťou bola aj informácia o smútiacich vojakoch v Británii. Totiž v britskej armáde slúžia, už tradične nepálski Gurkhovia. Gurkhov som už spomínal pri popisovaní udalostí v Tibete. Nepálsky prápor s kasárňami v meste Folkestone má teraz osemsto príslušníkov. Gurkhovia sú považovaní za elitu, sú tvrdí a nesmierne odvážni. Pri poslednom britskom koloniálnom konflikte, vojne o Falklandy v osemdesiatych rokoch 20. storočia, boli nasadení do najtvrdších bojov. Británia má dodnes právo verbovať na nepálskom území vojakov do tohto špeciálneho práporu. V závere informácií o udalostiach v Nepále varovali Veľká Británia a USA svojich občanov pred vycestovaním do Nepálu, nakoľko v tomto období, jarnom predmonzúnovom počasí, tam zvyknú pôsobiť mnohé horolezecké a trekingové výpravy. Ale toto mi už vieme. Do tej doby, až my pôjdeme, tak už bude situácia určite pokojná. Terajší panovník nie je taký populárny, ale jeho mienku si v krajine vážia a oceňujú najmä jeho pôsobenie v ekologickej organizácii, zameranej na záchranu himalájskych horstiev. Vyvraždenie nepálskej kráľovskej rodiny bolo prirovnávané k zavraždeniu cárskej rodiny Romanovcov boľševikmi v Rusku na začiatku 20. storočia. Ktovie čo bolo pravou príčinou hromadnej vraždy. Možno by som si toto pred niekoľkými rokmi tak nepripúšťal, ale po našej prvej  návšteve v Nepále, je mi táto krajina bližšia a udalosti v nej ma o to viac zaujímali. Nie je podstatná vzdialenosť šesťtisíctristo kilometrov, ale skutočnosť, že sa mi tu splnil životný sen. Už som spomínal, že dianie v Nepále ma neustále zaujímalo. Dostala sa mi do rúk informácia, že nepálske hotely a organizácie podnikajúce v cestovnom ruchu požiadali vládu, aby pre cudzincov zrušili vízovú povinnosť. Tento návrh by mal prilákať turistov, pretože po júnovej masakre v kráľovskom paláci, klesla návštevnosť cudzincov o päťdesiat percent. Doteraz sa platilo za tridsaťdňové víza tridsať dolárov. Momentálne sú vraj hotely v Nepále obsadené len na päť percent. Myslím si, že by to nebol zlý nápad, ale ktovie ako to dopadlo. O niekoľko dní sa v novinách objavila správa, že odstúpil predseda nepálskej vlády. Údajne bola za tým všetkým v pozadí opozícia a maoistické skupiny. Jednou z príčin vraj bola aj nepravdivá interpretácia hromadnej vraždy kráľovskej rodiny. Nuž, neustále sa tam niečo dialo.

            Vlado Tatarka

            Vo sne ma nenapadlo, že keď som písal tieto riadky, tak deň, dva potom, 18. augusta večer v televíznych správach oznámili smutnú udalosť. Pri zliezaní Ganku vo Vysokých Tatrách, vypadol zo steny Vlado Tatarka. Liezol so svojou pätnásťročnou dcérou, ktorú už niekoľko rokov zaúčal do tajov horolezectva. Pochádzal z Banskej Bystrice, odkiaľ pred tridsiatimi rokmi prišiel do Tatier. Začínal ako nosič na Zbojníčke, samozrejme pri tom sa venoval horolezectvu, kde si pripísal mnohé prvovýstupy v stenách. Stal sa profesionálnym záchrancom v Tatranskej horskej službe. Navštívil aj Himaláje, v roku 1981 bol členom úspešnej Gálfyho expedície na tretí najvyšší kopec sveta Kangchenjungu (8 586 m). Vtedy 20. mája na vrchol vystúpili Jozef Psotka a Ľudovít Záhoranský. „Gipsi“, síce mi ten názov po anglicky a ešte k tomu aj gramaticky nesedí, ale kamaráti ho tak prezývali, bol autorom iniciatívy zvýšenia bezpečnosti tatranských stien pomocou nerezových borhákov. Vybral najobľúbenejšie tatranské steny. Však ešte pred necelým mesiacom, niekedy koncom júla, som sa s ním stretol na Sliezskom dome, keď som sa pre dážď vrátil z Kvetnice spod Guľatého kopca vo Velickej doline. Nuž, tatranská stena sa mu stala osudnou. O nejaký čas na Symbolickom cintoríne pribudne opäť nová tabuľka s menom veľkého horolezca. Je smutné, keď náhle odchádzajú zo sveta takéto tatranské osobnosti. Počas ďalšej návštevy Tatier som sa dozvedel aj bližšie podrobnosti o tragickej nehode Vlada Tatarku. V ten nešťastný piatok liezol s dcérou Vlaďkou, Galériu Ganku. Išiel ako prvolezec. Po júlových búrkach boli skaly v stene dosť uvoľnené a pravdepodobne v miestach, kde liezli ich zhodil. Vlado sa zrejme pozrel na hrmot padajúcich skál a jedna z nich ho zasiahla priamo do tváre. Prudký náraz do tváre ho vyhodil zo steny. Podľa vyjadrenia lekára, ktorý ho prehliadal na mieste dopadu pod stenou, musel byť už po zásahu do hlavy mŕtvy, takže Vlaďkino istenie na lane už bolo zbytočné. Ona sama si spálila ruky, keď držala na lane padajúce telo otca. Pochovali ho v podtatranskej dedine Batizovce. Okrem smútiacej rodiny zostal po ňom krásny pes, husky Bela. Dovolím si tvrdiť, že v ten smutný deň Tatry určite plakali a nad kopcami a dolinami sa niesli slová nostalgie: „Gipsi, nezabudneme na teba!“.

            Jindra Martiš

            Bohužiaľ, „Gipsiho“ tragédia mi pripomenula Jindrov osud. V septembri 1997 som sa podobne stretol na Sliezskom dome s Jindrom Martišom, rodákom z Dolního Němčí pri Uherskom Brode. Sedel som pri stole s ním a ďalším chlapíkom. Neskôr som zistil, že to bol majiteľ cestovnej kancelárie Bubo Ľuboš Fellner, s ktorým sa dohovárali na trekingu okolo Annapurny. Pôvodne mal ísť ako vedúci trekingovej skupiny iný známy horolezec, Juraj Kardhordó. No, ten ostal dlhšie v Himalájach, a tak majiteľ sa rozhodol pre Jindra. O niekoľko týždňov prišla správa, že Jindro zahynul v lavíne pod Annapurnou a sníva tam svoj večný sen. Jindro bol spolužiakom môjho priateľa Laďu v učilišti Slováckych strojíren v Uherskom Brode. Pri návšteve na jar 2001 v Ludkoviciach sme naňho v spojitosti s Himalájami spomínali. Niekedy v novembri som sa zúčastnil na  symbolickej rozlúčke s Jindrom v Tatranskej Polianke.

            Dvojičky a New York 11. septembra 2001

            To, že tohtoročný september bol čiernym mesiacom, potvrdili udalosti v USA. V utorok 11. septembra napadli teroristi New York a Washington. Sebevražedným spôsobom zaútočili unesenými lietadlami na výškové budovy Svetového obchodného centra a Pentagonu. Po tejto akcii boli úplne zničené mrakodrapy, tzv. Dvojičky a usmrtených a nezvestných niekoľko tisíc ľudí. Za krvavým atentátom údajne stál svetový terorista číslo jeden Usama bin Ladín. Týmto aktom sa spojili demokratické sily celého sveta v boji proti svetovému terorizmu.

            Georg Harrison

            V druhej polovici novembra sa v dennej tlači začali objavovať správy o zlom zdravotnom stave člena Beatles, Georga Harrisona. Najmladší člen legendárnej skupiny podľa vyjadrenia lekárov končil svoju životnú púť. Bola to smutná predpoveď životného konca v poradí už druhého člena najslávnejšej skupiny 20. storočia. Bohužiaľ sa 29. novembra predpoveď splnila. George Harrison o pol druhej odpoludnia naposledy vydýchol. Prehral niekoľkoročný boj so zákernou rakovinou v byte priateľa Gavina de Beckera v Los Angeles. Jeho posledné slová boli: „Ľúbte sa navzájom!“  Rodina vyhlásila: „Opustil tento svet tak ako žil, vo viere v boha, bez strachu zo smrti a v pokoji“. Zo štvorice Beatles zostali už len dvaja, Paul a Ringo. Keď pred rokmi zomrel manažér Beatles, Brian Epstein, práve George povedal: „Také veci ako smrť existujú iba vo fyzickom zmysle. Teraz je mu určite dobre. Vrátil sa späť, lebo chcel dosiahnuť šťastie, a tak túžil veľmi po blaženosti“. Dávno, pred rokmi u nás napísal jeden hudobný teoretik, že Beatles sa stali hrdinami generácie, pre ktorú hrali a spievali. Ja by som si dovolil tohto pána doplniť. Oni vtedy hrali a spievali pre nás, dnešnými slovami povedané generáciu „-teens“. Ich diela sa stali klasikou nielen pre nás, ale už aj pre naše deti a vnúčence. Zostali tu medzi nami. Tridsať, štyridsať rokov. Na takmer každom spoločenskom podujatí sa stretávame s ich skladbami v rôznych spracovaniach a podobách. Je potrebné niečo dodať pri počúvaní takých skladieb ako sú „Yesterday“, „With a little help my friends“, „A hard days night“ či „Yellow submarine" a desiatky ďalších? Ale Georgova smrť sa dá porovnať snáď len s násilnou smrťou Johna Lennona v roku 1980, prípadne s rokom 1991, kedy skonala vedúca osobnosť skupiny Queens, Freddie Mercury. Veľavravné boli a zrejme aj zostali jeho slová: „Life is very short and there’s no time for fusing and fighting my friend – život je veľmi krátky a niet v ňom času na zbytočné hádky a bitky, kamarát.“ Hudobný guru Beatles, George Martin, spomínal: „Istý čas som strávil s Johnom a Paulom, hral som im klasickú hudbu, Ravela a podobné veci, ale ich to nezaujalo.“ Vo vzduchu však viseli iné vplyvy. George sa nadchol exotickým zvukom sitaru, ale očarila ho aj indická hudba a postupne filozofia. Spriatelil sa so slávnym virtuózom v hre na sitare Ravim Shankarom. A vtedy začala tvorba Beatles pripomínať prvky južnej Ázie. George sa prezentoval vlastnými skladbami na albume Revolver „Love you to“, „Taxman“ a „Within you without you“. A z toho obdobia ma už pred rokmi fascinovala skladba „When I’m sixty four“. K tomu veku sa snáď dostanem aj ja. Aspoň v to verím. Vtedy som si predstavoval, bolo to niekedy v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, bol som jedným z tých „-teens“ a chlapci z Beatles mali o nejakých desať viac, že ako budeme asi vyzerať v roku 2000. Jano, čiže John, sa toho nedožil, my ostatní áno. Mojej predstavivosti trochu pomohli „Beatles v piesňach a obrazoch“, kultová kniha tej doby. Bola plná fotografií a kresieb členov skupiny, ktorých autormi boli bežní ľudia vo svete a k tomu pripojené texty piesní. Na tú dobu niečo fantastické. Pôvodne bola vydaná v Dánsku a ani neviem ako sa do Československa dostala. Veď za socializmu sa také niečo tak ľahko nevydávalo. V tejto knihe, na predposlednej strane, bola kresba fanúšika skupiny s motívom predstavy asi ako budú vyzerať jej členovia vo svojich šesťdesiatich rokoch. Teraz, myslím si s odstupom času to môžem povedať, že tá kresba bola celkom pravdivá. A ešte jedna skladba ma zaujala. Vyšla v roku 1967, čiže mal som skutočne sladkých sixteens. Bolo to v období rodiacej sa takzvanej demokracie v Československu. V tých rokoch sme my mladí a „pomýlení tínejdžeri“ s určitými problémami svojich životov chápali situáciu u nás inakšie. Dopadlo to ako dopadlo, no skladba „All you need is love“ - Všetko čo potrebuješ je láska, zostala. Tento hit ma vtedy inšpiroval k svojim „umeleckým“ dielam. Stvárnil som „Chrobákov“ z plastelíny a neskôr sa venoval inému spracovaniu „umeleckých“ diel, akejsi minikeramike zo sádry. Tvoril som napodobeniny chlapcov z Beatles, ale aj motívy z ich hitov a posledne menovaná skladba bola akýmsi vyvrcholením mojich snáh. Dodnes sa mi podarilo niekoľko výtvorov zachovať. Síce moji potomkovia sa uškŕňajú nad týmito laickými a neumelými dielami, ale tieto muzeálne exponáty prežili vlastne už „dve storočia“, respektíve aj „tisícročia“. Že by dopadli ako egyptskí faraóni? Od tých čias ma dlhé roky sprevádzali životom slová známeho hitu „I’m happy, when you are happy“. Ale až ďalšie životné udalosti ukázali, že nie vždy sa mi darilo byť „happy“. Bohužiaľ.

            Ferko Mrázik

            V polovici septembra, pri spomienke na Symbolickom cintoríne pod Ostrvou v rámci Dňa Horskej služby, prišla smutná správa. V Poprade zomrel člen Tatranskej horskej služby nestarnúci Ferko Mrázik. Dožil sa 87 rokov. Táto tatranská legenda, pôvodom Žilinčan, bol známou osobnosťou Vysokých Tatier. Zaslúžil sa o výstavbu Domu Horskej služby v Starom Smokovci, o úspešný priebeh majstrovstiev sveta v lyžovaní v roku 1970 a bol dlhé roky náčelníkom Horskej služby nielen na Slovensku, ale aj v Československu. V minulých rokoch som ho dosť často stretával na tatranských chodníkoch. Naposledy to bolo pred dvomi rokmi na Popradskom plese, taktiež na Dni Horskej služby.

            Nepál a maoisti

            Začiatkom decembra sa z Nepálu začali objavovať ďalšie správy o nepokojoch v krajine. Kráľ vyhlásil výnimočný stav zo strachu pred maoistickí extrémistami, ktorí chcú uskutočniť prevrat a nastoliť komunistickú diktatúru. V polovici februára nasledujúceho roku opäť vypukli v západnej časti Nepálu nepokoje. Maoistickí extrémisti zabili asi sto vojakov a policajtov. V odvetnej akcii armádni vojaci zastrelili 48 maoistických rebelov, ktorí sa snažili zvrhnúť vládu kráľa Gjánéndru. Opäť nás tieto správy nepotešili, no stále sme dúfali, že sa situácia v krajine upokojí.