Ako som naháňal kondičku na Himaláje - 2001-2002

        Už viackrát som písal o skutočnosti a v tomto ma ľudia okolo mňa poznajú, že som turista sólista-samotár. Teda je realitou skutočnosť, že väčšinou po kopcoch chodím najradšej sám. Keď takto kráčam, tak sa mi v hlave naháňajú rôzne myšlienky. Je to určitý druh relaxu. Spomeniete si na minulé roky, na zážitky prežité v kopcoch, ale aj na ostatné slasti či strasti života. Málokto však toto pochopí. Známi mi dosť často vyčítajú, že som v horách sám a môže sa mi niečo stať. Totiž hory nie sú ani dobré, ani zlé. Sú také aké sú. Šťastie v nich však praje pripraveným. Človek je v horách veľmi malý. Veď keď okolo seba máte vysoké kopce premýšľate, čo vám dovolí príroda, to dokážete. Keď sa jednoducho postaví proti vám, tak nedokážete nič. Príroda je niekedy veľmi krutá. Čiže naozaj človek je v horách veľmi, veľmi malý. Kto sa nebojí hôr, ten ich nepozná a do hôr nepatrí. Nie je to však ten strach, ako ho cítime niekde inde. Je to rešpekt pred horami. A každý návštevník hôr by mal vedieť, kde je hranica jeho možností, najmä fyzických. Je veľkým umením, ak sa niekto dokáže vrátiť pre zlé počasie z kopca, na ktorom stál niekoľko stoviek alebo desiatok metrov pod vrcholom. A nemusí to byť len osemtisícovka, úplne postačí aj niekoľko stoviek výškových metrov. Na druhej strane stačí len veľmi málo, aby si hory nevybrali krutú daň. Život človeka. Snažím sa riadiť týmito myšlienkami a zatiaľ sa mi to darí. No, zažil som aj kritické situácie.

        V roku 2001, teda v období medzi prvou a druhou cestou do Nepálu, som sa snažil skúsiť sa viac ako po iné roky aktívnejšie pohybovať na kopcoch. Skúsenosti z prvej himalájskej výpravy dokazovali, že na pobyt vo vysokých horách je potrebné sa dôkladnejšie pripraviť. Samozrejme sa jednalo o fyzickú námahu. Často som trávil víkendy v lone prírody. Tomu som podriadil všetky aktivity v podobe častých návštev Vysokých Tatier. Jednej z nich však predchádzala milá akcia, kedy sme zorganizovali stretnutie himalájistov z roku 2000 u Janky na Kordíkoch. Zo siedmich účastníkov neprišli Anka, ktorá mala súrne pracovné povinnosti v Bratislave a Milan z dôvodu svadby v rodine. A tak v jeden júnový piatok sme sa zišli piati, aby sme privítali medzi sebou malého rodinného príslušníka, Benyho. Himalájsky vzduch mamine Janke zrejme prospel. Šesťtýždňový drobček bol zlatý. Veď fodokumentácia o tom svedčila. U Janky sme strávili asi tri hodiny a po občerstvení sme sa okolo šiestej rozlúčili. Marián, Igor a ja sme zamierili do hôr na naplánovaný víkendový pobyt v Tatrách, v chate na Podbanskom. Ubytovanie zabezpečil Igor v ich firemnej chatke stojacej v peknom prostredí časti Podbanského pri Kokavskom moste. Na druhý deň ráno som naplánoval túru na Svišťový štít. Podľa predpovede nám malo počasie priať. Pred ôsmou hodinou sme sa vydali zo Smokovca na Zbojníčku. Zvolili sme „himalájske“ tempo, teda celkom voľne, ale s priebežným využívaním nových fotoprístrojov. Igor s novým digitálnym fotoaparátom a ja s digitálnou videokamerou. Dosť často sme stáli a „lovili“ zábery. Veď pri každej zastávke nasledoval obrad, z batoha vytiahnúť kameru, namontovať na statív, urobiť niekoľko záberov a takto pokračovať hore. Na Zbojníčku sme prišli okolo jedenástej. Po zvítaní sa s chatárom a „gazdom“ Edom a tradičnej "päťdesiatdvojke“ s čajom sme pokračovali v ďalšej ceste. Počasie bolo pri výstupe na chatu dobré, ale už klasicky okolo obeda sa začalo mračiť. V dolinke pod Prielomom sa opäť začalo ukazovať slniečko. V Kotline pod Divým sedlom sme zažili úsmevnú príhodu. Totiž celý svah a chodník na Prielom bol zasnežený. My sme odbočili na neznačkovaný terén a tesne pred tým sa k nám pripojil nejaký „tiežturista“. Nič nehovoril, len šliapal za nami. Ja vpredu, Marián za mnou a posledný išiel Igor. A tento chlapík sa „nalepil“ na nich. Začalo mi to byť čudné, prečo ide za nami. Počkal som na Mariána a Igora, a tu zrazu hovorí, že išli za ním dvaja Nemci, chceli ísť na Prielom, tak im ukázal cestu. A tento chlapík sa nás pýta: „A vy nejdete na Prielom?“. Po našej zápornej odpovedi bol z toho vyplašený a len veľmi nerád sa vracal dole, pretože mu bolo veľmi ľúto, že nabral už dosť výšku, a teraz musel ísť späť dole. O výstroji turistu, samotára, radšej nehovorím. Cestou na vrchol sme sa nasmiali, pretože pri myšlienke, že by sme mu na vrchole ukázali, že Prielom je na druhej strane, tak by tam asi skolaboval. Nuž, aj takí sú turisti! Ale nám sa darilo držať celkom slušné výstupové tempo a asi po jeden a pol hodinovej chôdzi od chaty sme stáli na vrchole. Počasie sa naozaj umúdrilo, len mraky miestami zakrývali nádherné pohľady. Naozaj z tohto kopca je krásny kruhový výhľad. Igor s fotoaparátom urobil dosť záberov, popísal som mu názvy okolitých kopcov. Podobne som sa s kamerou snažil toho čo najviac nafilmovať. Asi po hodinovom pobyte na vrchole, sme sa vracali rovnakou cestou späť. Veľmi dobre nám pomohli pri zostupe veľké snehové polia, po ktorých sme sa šmykom spúšťali ako na lyžiach, takže o štyridsaťpäť minút sme boli opäť na chate. Po polhodinovej prestávke sme zostúpili na Hrebienok. Zvolil som rýchlejšie tempo, a tak som za sedemdesiat minút prišiel k Viole do Ski klubu na krátke občerstvenie. Chalani prišli po mne asi o štvrťhodinu. Potom sme doslova zbehli do Smokovca a autom sa vrátili na Podbanské, kde sme posedeli asi dve hodiny pri pive v miestnom pube. Mimochodom, v tento deň som dobrovoľne porušil svoj osobný záväzok s nepitím piva, kedy som neudržal svoje chute a na Zbojníčke si dal pivo. Telo si pýtalo svoje. 164 dní som bol bez  piva! A kto ma pozná, ten neuverí. Po večeri a krátkom večernom posedení sme išli spať. Ráno pršalo, takže víkendový pobyt sme ukončili s tým, že o týždeň prídeme opäť do Tatier.

            Tentoraz sme v piatok odcestovali do Tatier vlakom. Presne o tristo dní sme mali odletieť do Nepálu. Vysokohorskí turisti organizovali každoročné stretnutie v Chate na Popradskom plese. Počasie bolo také akurát... Dopoludnia, okolo desiatej sme odišli zo Štrbského Plesa. Samozrejme, po niekoľkých metroch, ešte niekde pri liečebnom dome Helios, začalo pršať. Na turistickom chodníku v lese sme sa dostali medzi idúcu veľkú skupinu turistov z Česka. Miernym tempom sme ich predbiehali, ale v miestach pod Triganom, kde je chodník veľmi úzky, sme museli vynaložiť svoje chodecké umenie, aby sme sa vyhli idúcej skupine asi päťdesiatich Maďarov. Tí išli ako po promenáde, dvaja, traja vedľa seba, držali sa za ruky a nemali sme šancu ich predbehnúť. Nuž, naše lakte a nadávanie nás pomaly posúvalo dopredu. V Chate na Popradskom plese sme sa ubytovali, vlastne sme boli prvými účastníkmi stretnutia. Ani organizátori tu ešte neboli. Po vybalení vecí a ľahkom občerstvení sme sa vydali na krátku kondičnú prechádzku do Zlomiskovej doliny. Popŕchalo, ale pod Zlomiskovou vežou sa začalo ukazovať slnko. Fúkal nepríjemný vietor. Asi po hodine a pol sme prišli k Ľadovému plesu. Cestou som robil s kamerou zábery okolitej prírody. Boli ešte len tri hodiny odpoludnia, tak som špekuloval, či by sme nevyšli ešte do Kohútika, ale to som vzápätí odmietol, pretože nás čakalo na druhý deň celodenné šliapanie. Pred piatou sme boli späť v chate. Po hygiene a strave, sme sa „zaevidovali“  u organizátorov. Večer bolo zorganizované sledovanie videofilmov zo zahraničných ciest turistov, medzinými bol aj môj himalájsky film. Chata praskala v základoch, pretože tu bolo viac ako stotridsať ľudí. Niekoľkých som poznal zo žilinského festivalu horských filmov. Na sobotu boli naplánované cesty po kopcoch. Neviem z akého dôvodu ma organizátori vybrali za inštruktora skupiny idúcej na Mengusovský Volovec. To som odmietol a vlastne ani na to nemám absolvované turistické „vzdelanie“. Mne tieto školenia a kurzy nevoňajú. Nepotrebujem to k pohybu na horách. Tam kam sa chcem dostať sa dostanem aj bez papierov a snažím sa vyhýbať extrémom. Ráno sme sa zobudili do nepríjemného počasia. Veď už od večera lialo. Naozaj nepršalo, ale lialo. V izbe sme spali s trojicou veľmi aktívnych Kysučanov, ktorá mala v pláne ísť Zlomiskovou dolinou na Rumanov štít. Čakali sme do ôsmej. Medzitým sme sa zbalili a už za miernejšieho mrholenia vyrazili na cestu. Išli sme len my dvaja. Ostatní mali, na to aké bolo počasie, smelé plány, Vysoká, spomínaný Rumanov štít, Volia veža, Rysy a neviem čo ešte. Pod Žabím potokom sme predbehli nosiča z Rysov. V serpentínach nad potokom mi začali v hlave víriť myšlienky či má cenu vôbec ísť na Volovec. Občas sa strácal v mrakoch, neustále pršalo, vo vyšších polohách začal poletovať sneh. Pri Wachterke už snežilo a dobre fúkal vietor. Nad Žabími plesami sme sa rozhodli definitívne. Volovec nám pre dnešný deň odolal. Zvolili sme náhradnú trasu. Išli sme na Rysy. Medzitým nás predbehla dvojica mladých turistov, chlapec a dievča. Odbočili sme na skratku cez vodopád. Terén nebol veľmi dobrý, pretože sneh a zima vytvárali na chodníku ľadovú škrupinu. Opatrne, no poriadne zadýchaní sme s pomocou reťazí a kovových kramlí zdolali aj túto nástrahu prírody, ale aj počasia. Opäť sme stáli na značkovanom chodníku. Tá dvojica mladých musela byť šokovaná, keď sme sa zrazu objavili vysoko nad nimi. No, skratka je skratka. Ale to je otázka zvyku.  V týchto miestach fúkal ostrý ľadový vietor, ktorý sypal do tváre a najmä do očí pichľavé vločky snehu. A to bol 23. jún, čiže už oficiálne leto. Záverečný výstup po snehovom poli dokonale preveril našu kondičku. Nebolo to zlé. Okolo jedenástej sme boli na chate. V jedálni sedelo asi desať ľudí, no za nami po chodníku šliapali ďalší turisti. Prekvapila nás prítomnosť žilinských horolezcov, ktorí tu trávili už druhý deň čakaním na zlepšenie počasia. Pri Viktorovom čaji sa dobre sedelo. V chate bolo teplo, neustále prichádzali a odchádzali skupinky ľudí. Niekoľko „zúfalcov“ sa postupne vydalo na vrchol Rysov. Medzi nimi aj bývalý spolupracovník z Rajeckej, Milan Kokorďák. S týmto človekom som sa v Tatrách ešte niekoľkokrát stretol. Neodolal som ani ja. Marián ostal v chate a vyšiel som len do Sedla Váhy. Ďalej to nemalo cenu. V sedle tak veľmi fúkalo a snežilo, že nápory vetra podrážali nohy. O tom sme sa už presvedčili o niečo nižšie, keď nad vodopádom sme tak-tak chytali rovnováhu. Nie z alkoholu, ten tam ani nebol, ale z vetra. Tak teda v sedle som urobil pár záberov s kamerou. Ťažká dolina, pre nezainteresovaných Česká, sa strácala v mrakoch, takže nebolo vidno ani Ganek ani Ťažký štít. O Rysoch už nehovorím vôbec. Veľmi skoro som sa vrátil do chaty. Po niekoľkých čajoch sme okolo pol štvrtej vyrazili na cestu späť. Teraz sme už zvolili klasickú cestu po turistickej značke. Marián nemal rukavice, takže mu pomohla moja rada, aby si navliekol na ruky náhradné ponožky. Tie našťastie mal v batohu. Aj to je pomoc pred omrznutím rúk. Počasie sa vôbec nemenilo, takže sme postupovali veľmi pomaly. Veď sme mali dosť času. V hustom daždi a poriadne premočení sme prišli okolo šiestej na Popradské pleso. Nasledovala hygiena a strava z vlastných zásob. Večer organizátori pripravili zábavu s tombolou. My, čo máme šťastie v láske a nie v „hazardných“ hrách, sme samozrejme v tombole nič nevyhrali. Celonočný dážď nás presvedčil o tom, že sa žiadna túra nekonala. Už nadránom odišla trojica Kysučanov. My sme si taktiež zbalili veci a o pol desiatej sme už šliapali na Štrbské Pleso. Neustály dážď naplnil potoky. Keď sme prechádzali cez most nad Hincovým potokom, prudký tok vody bol len niekoľko centimetrov pod mostom. Okolo trištvrte na jedenásť sme prišli na Štrbské Pleso a odcestovali vlakom domov.

        V rámci ďalšieho naberania fyzickej kondície som sa rozhodol zmeniť hory a o niekoľko dní neskôr som zamieril do Malej Fatry na Kľak. Z Fačkovského sedla som vyšliapal listnatým lesom na jeho vrchol a odtiaľ cez Vrícke sedlo na Skalky a do Sedla pod Úplazom. Po hrebeňovke som už nechcel pokračovať, ďalej pretože by som to časovo nestihol a navyše som sľúbil kamarátovi Bagovi, že ho navštívim na chate v Rajeckej Lesnej. Podľa mapy a údajov turistického sprievodcu som osemhodinovú túru absolvoval za päť hodín. Takže tie moje „vyšpikované“ časy som neustále dodržiaval. Keď som šliapal po hrebeni Malej Fatry, niekoľkokrát ma myšlienky vrátili do roku 1996. Bolo to taktiež v júli a vtedy som „robil“ túto hrebeňovku nonstop z Fačkovského sedla, ale až do Strečna. Štyridsaťsedem kilometrov. Pre niekoho to nie je až tak veľa, pre niekoho áno. Keď by som rátal prevýšenie a klesanie, tak by sa tie kilometre poriadne natiahli. Vtedy to však bol slnečný deň po výdatných dažďoch, takže lesné terény boli dosť rozmočené. Kto pozná napríklad posledný úsek chodníka klesajúceho do Vríckeho sedla, tak mi dá za pravdu, že sa to dá zdolať jedine šmykom. Alebo taký výstup na Hnilickú Kýčeru. V zime by sa dali použiť mačky, no čo v lete? Krok hore, dva, tri kroky šmykom späť. Krátky, ale strmý úsek som zdolával viac ako pol hodiny. Pri výhľadoch na hrebeň Veľkej Fatry mi myšlienky takisto zablúdili do toho istého roku. Vtedy som nepracoval a navštevoval úrad práce. Bol to aj rok mojich turistických úspechov, dlhých nonstop hrebeňoviek. Zaujímavosťou bolo, že z mojich kamarátov turistov, sa nikto nechcel zúčastňovať na týchto projektoch. Počúval som výhovorky, vraj je to ďaleko, je to dlhé na jeden deň a podobne. Nuž, išiel som sám. Druhú hrebeňovku, liptovskú, som absolvoval asi mesiac po malofatranskej. Začal som ju v sedle Malý Šturec. Nakoľko sa jedná naozaj o dosť namáhavú  a nezvyčajnú trasu, dodnes mám odložený reálny časový rozpis jednotlivých bodov trasy. Pre znalcov Veľkej Fatry, ale aj pre zaujímavosť uvádzam tieto údaje: Štart o 07.00 hod. v Sedle Malý Šturec (890 m), výstup o 09.00 hod. na Kráľovu Studňu (1 308 m) s krátkym občerstvením a pokračovaním na Krížnu, kde som prišiel okolo 10.00 hod. Odtiaľ viedla cesta hrebeňom na Ostredok (1 592 m), ktorý bol aj najvyšším bodom celej akcie. Po traverzovom zdolaní Suchého vrchu a únavne dlhom výstupe som stál o 12.00 hod. na Ploskej (1 532 m). Odtiaľ nasledoval dlhý zostup z vrcholu, prechod pod Čiernym Kameňom a Kriačkovom, aby som sa vyštveral o 14.00 hod. na impozantný Rakytov (1 567 m). Tu už to bolo o niečo sľubnejšie. Prešiel som cez Skalnú Alpu a dorazil o 15.30 hod. na Smrekovicu (1 367 m), kde som sa zdržal v rámci pitného režimu a doplnení vody asi štvrťhodinu vo vojenskej zotavovni. Pokračoval som cez Jánošikovu kolkáreň na sever. Našťastie celý deň bolo jasne, takmer bezvetrie. Len nohy trpeli únavou. Konečne som o 17.00 hod. dorazil na Malinô Brdo. A nasledoval nekonečný zostup do lyžiarskeho areálu. Už som toho mal dosť, ale ešte ma čakala cesta do Ružomberka. Posledný úsek som zvolil po lesnej asfaltke okolo Kalvárie a o 18.30 hod. som stál na železničnej stanici v Ružomberku (494 m). Malofatranská aj táto veľkofatranská hrebeňovka sú si dĺžkou podobné. Táto merala okolo  štyridsaťšesť kilometrov. Fakt je, že za dvanásť hodín chôdze som sa takmer nezastavil, okrem tých dvoch, troch krátkych zastávok na občerstvenie. Počasie mi prialo. No, úseky v prvom prípade najmä z Minčola do Strečna a v druhom prípade z Málina Brda do Ružomberka, čo sú asi dve hodiny chôdze, boli pre mňa kritické. Ale šliapať sa muselo, pokiaľ som chcel byť v ten deň doma. Snáď na záver týchto spomienok perlička. Po zdolaných desiatkach kilometrov, som v rýchliku nenašiel miesto na sedenie, takže ešte aj hodinovú cestu som strávil na nohách. Zrejme sa vtedy Slováci sťahovali z východu na západ, tak bol vlak preplnený. Ale s pocitom prekonania samého seba som to vydržal.

        O niekoľko dní neskôr som bol opäť v Tatrách. Po vytrvalých dažďoch som sa išiel pozrieť na Studenovodské vodopády. V koryte potoka tiekli mohutné prívaly vody. S hukotom vytvárali nádherné kaskády, občas mi to pripomínalo takú malú Niagaru. Pravdu povediac, som sa len tak bez cieľa pustil hore Malou Studenou dolinou. Skonštatoval som, že na Zbojníčke som bol tento rok trikrát, tak tam nejdem. Po krátkom čajovom „medzipristátí“ v Zamkovského chate som pokračoval hore dolinou. Nasadil som dosť vysoké tempo, počasie sa umúdrilo, svietilo slnko, a tak za šesťdesiatpäť minút som bol na Térynke. Ale na chodníku Veľkého „hangu“ sa už začali od severu ukazovať mraky. V kútiku duše som dúfal, že vyjdem na Malý Ľadový štít. Keď som bol pred chatou, už pre mraky nebolo vidieť Baranie rohy ani Ľadové štíty. Do mrakov sa pomaly dostávala aj Široká veža. Po polhodinovom občerstvení na chate som išiel ďalej. Teda klasicky na Priečne sedlo. Po chodníku vedúcom na Pfinnovu kopu kráčali jednotlivé skupinky turistov. Celkom dobre sa mi pošťastilo dostať medzi tieto skupinky tak, že na reťaziach som bol sám, ale hore v kopci, boli už len jednotlivci. Hravo som zdolal túto trošku nepríjemnú časť. Nepríjemnú z toho dôvodu, že keď som chcel ísť svojim tempom, tak som musel predbiehať niekoľkých turistov. A na tých reťaziach to nie je príjemné. Ale presne o dvanástej na poludnie som bol v sedle. Pár turistov, poväčšine českého a poľského pôvodu, sa snažilo pózovať pred objektívmi svojich fotoaparátov. Chvíľku som počkal až skončili so svojou produkciou a potom som si urobil zábery po okolí. Medzitým skupinka turistov odišla, blížila sa ďalšia, a tak som išiel aj ja. Prvým žľabom vedúcim mimo sedla som sa vydal k vrcholu Širokej veže. Sutinový úzky žľab ma viedol hore. Tesne pod ním som stretol dvoch horolezcov, ktorí schádzali dole, neskôr som ich uvidel ako lezú zo sedla hore k Žltej veži. Počasie sa pokazilo. Nízka oblačnosť zakrývala kopce v okolí. Na vrchol mi to trvalo okolo pol hodiny. Široká veža bola zatiaľ vždy pre mňa z hľadiska počasia nepríjemná. Ešte ani raz sa mi tu nepodarilo stáť v peknom počasí. Tak to bolo aj teraz. Ale niekoľko záberov som urobil. Prostredný hrot, Lomnický hrebeň s Lomnickým sedlom, v diaľke Slavkovský štít a to bolo snáď všetko. O niekoľko minút som sa vrátil do sedla a pokračoval chodníkom ďalej do Veľkej Studenej doliny. Medzi mrakmi sa miestami objavilo slniečko. Pri Sivom plese som sa rozhodol ešte „vybehnúť“ na vrchol Streleckej veže. Vždy ma lákala a ešte som tam nebol. Pritom pre veľkú oblačnosť neboli žiadne výhľady. Trvalo to pár minút. Opäť som zmiatol turistov. Ako som odbočil zo značkovaného chodníka a smeroval k veži, za mnou sa vydali aj ďalší turisti. Až po dlhých metroch zistili, že vlastne znovu stúpajú do kopca a išli zle, a tak sa vrátili. Vrchol Streleckej veže je zaujímavý, ale to by tam bolo dobré byť za lepšieho počasia. Je tam skalné okno cez ktoré sa dajú robiť atraktívne zábery do doliny. Vrátim sa tam niekedy až bude pekne. Pri zostupe som opäť nasadil dosť ostré tempo. Začali padať prvé kvapky dažďa, ale bolo to len také strašenie. Ešte pred Zbojníčkou som dobehol skupinku tých zablúdilcov. Pri renovovanej chate dočasne postavený zrubový prístrešok z minulých dvoch rokov bol už zlikvidovaný. Na chate ako vždy pri mojich návštevách mi chatár Edo venoval pozornosť, „päťdesiatdvojku“ a čajom. Neodpustil som si opäť porušiť môj „pivný“ záväzok a s chuťou som dve vypil. Smäd je smäd. A pivo je pivo. Mimochodom, keď som písal tieto riadky, prebehla v novinách správa, že Zbojníčku konečne skolaudovali. Trvalo to dlho, ale teraz je už oficiálne v prevádzke. Vlastne aj ten zbúraný zrub bol jednou z podmienok úspešnej kolaudácie. Potom už nasledovala cesta dole Veľkou Studenou dolinou. Zastavil som sa ešte na Rainerke, ale chatár Peter Petras tam nebol, nuž som pokračoval cez Hrebienok do Smokovca. Bohužiaľ, ako to už býva pravidlom v nedeľu, v deň odchodu, bolo nádherné počasie. Môj ranný pohľad na hrebeň Tatier bol skľučujúci. Odchádzal som, a tam hore bolo tak krásne. Skonštatoval som už známe: „Veď tie kopce na mňa počkajú“. Zatiaľ tak vždy urobili.

        Posledný augustový deň a prvý septembrový víkend som strávil opäť v Tatrách. Žilinskí turisti organizovali zájazd, tak som išiel s nimi po roku aj ja. V piatok nám vyšlo nádherné augustové počasie. Turisti sa vybrali na tri trasy. Ja, už ako obvykle, som išiel sám na Štrbský štít. Slnko dobre pripekalo, cesta k vodopádu Skok bola len rozcvičkou. Hore Mlynickou dolinou som nabral dobré tempo, a tak o jedenástej som odpočíval na brehu Capieho plesa. Chvíľku som tam sedel, keď ma nepríjemne vyľakal hvizd svišťa, ktorý sa tam ledabolo ponevieral. Už sa mi to raz tak stalo a takmer na tom istom mieste. Chlapci svištíci alebo to bola možno baba-svištica, si bránili svoje územie. Po krátkom odpočinku a doplnení tekutín, som sa vydal na ďalšiu cestu. Chvíľu trvalo než som sa dostal k správnemu, teda výstupovému žľabu. Terén bol od začiatku poriadne šmykľavý. Prešiel som cez úzku úžľabinu, ktorou stekali pramienky vody. Pri výstupe som sa držal viac ľavej strany. Asi po hodine som sa dostal na bočný hrebeň, po ktorom som po odbočení vpravo vyšiel asi po desiatich minútach na vrchol. Zo Štrbského Plesa som bol hore za tri a pol hodiny. Z vrcholu boli pekné výhľady na severnú a západnú stranu, ale na východe sa kopce už strácali v mrakoch. Na kameňoch pod vrcholovou tabuľkou posedávala dvojica chalanov a dievča. Mali naplánované ešte vystúpiť na Furkotský štít a na Hrubý vrch. Pomyslel som si, šialenci! Onedlho už schádzali späť. Urobil  som s kamerou celkom dobré zábery, občerstvil sa a po necelej hodine pobytu na vrchole som schádzal dole. V žľabe pri zostupe som sa dostal do jedného kritického miesta, kde bol dosť exponovaný úsek a zároveň tam stekala voda, takže sa dobre šmýkalo. Zvládol som to a po štyridsiatich minútach zostupu som už vystupoval serpentínami nad plesom do Bystrého sedla a na Furkotský štít. Z chodníka pod sedlom som ešte nasnímal Štrbský štít. Ako by som vycítil zmenu počasia. Prišiel som na vrchol v hmle a nič nevidel. Moja predpoveď sa stala skutočnosťou. Mlynická dolina už bola celá v mrakoch a o niekoľko minút sa tak stalo aj vo Furkotskej doline. Hustá hmla sa valila v náporoch vetra. Po polhodinovom odpočinku na vrchole mi neostalo nič iné len sa zbaliť a ísť dole. Pri Vyšnom Wahlenbergovom plese to bolo ešte horšie. Prakticky som len monotónne šliapal s tým, aby som bol čo najrýchlejšie dole. Pretože sa mi nechcelo ísť celou Furkotskou dolinou, zvolil som zostupovú cestu okolo Chaty pod Soliskom a zjazdovkou dole na Štrbské Pleso.

         Tretí septembrový týždeň som trávil opäť v Tatrách. Podobne ako v júli počasie nevyšlo. Absolvoval som v tomto roku už šiestu návštevu Zbojníckej chaty, ale pre nie príliš dobré počasie sa nedalo nič iné podniknúť. Vo vyšších polohách už bol snehový poprašok. Sedlá a žľaby boli zasnežené. Na druhý deň som si vyšliapal zo Smokovca cez Skalnaté pleso do Lomnického sedla, kde som prvý raz prešiel bočným Lomnickým hrebeňom. Urobil som celkom pekné zábery s kamerou i fotoaparátom, ale to bolo prakticky všetko. V sedle som si spomenul na film, ktorý som vo svojich mladších rokoch tak obľuboval. Dnes by ho nazvali kultovým filmom. „Medená veža“. Totiž tu, v Lomnickom sedle, stála chata tých troch expertov, chatárov v podaní Štefana Kvietika a dnes už nebohých, Ivana Mistríka a Ivana Rajniaka. Pôvodne som sa pokúšal ísť na Lomnický štít, no hneď som túto myšlienku odmietol pre nepriaznivé podmienky. Večer som sa dozvedel smutnú správu, že v oblasti Jahňacieho štítu, pri zostupe do Jahňacieho kotla sa zabil môj bývalý kolega Milan Kokorďák, s ktorým som začiatkom deväťdesiatych rokov často hrával tenis a pracovali sme spolu v Trenčíne. Dosť ma to zobralo, pretože ešte pred štyrmi mesiacmi, keď sme boli s Mariánom na Chate pod Rysmi, sme sa tam po niekoľkých rokoch stretli. Schádzal do Kopskej kotlinky a údajne sa pošmykol na ľade a spadol asi stopäťdesiat metrov do žľabu. Dokonca nemal pri sebe doklady, a tak až na druhý deň ho identifikoval v Poprade jeho kamarát.

         Naozaj tohtoročný september sa nevydaril. Nech už to boli spomínané udalosti alebo nepriaznivé počasie. Ale ľudia neustále veľmi riskujú. Nevhodná obuv, oblečenie a podcenenie terénu. Jeden z posledných zážitkov som mal na Zbojníčke. Skupina starších Nemcov prišla na chatu. Sedeli tam asi dve hodiny v dobrom pitnom i stravovacom režime a okolo trinástej hodiny sa vydali na ďalšiu cestu pravdepodobne do oblasti Priečneho sedla. Či išli až tam neviem, ale v tom teréne aký vtedy bol a navyše aj fyzička, ktorá zjavne nebola mimoriadna, predpovedali ďalšiu tragédiu v horách. Toto zrejme podcenil aj Milan.

         V októbri som sa opäť ocitol v Tatrách. V sobotu bol organizovaný Psotkov memoriál, vysokohorský beh na trase Sliezsky dom – Poľský hrebeň – Prielom – Zbojnícka chata – Priečne sedlo – Téryho chata – Hrebienok a Sliezsky dom. Vybral som sa na trasu Veľkou Studenou dolinou na Zbojnícku chatu. Po krátkom občerstvení na chate, som pokračoval na Prielom. Zvolil som si odpočinkové tempo, pretože akurát v tom čase pretekári zbiehali z Prielomu. Bolo krásne počasie. Tak nádherná a jasná obloha snáď toho roku nebola. Bolo to ako v rozprávke. Pokračoval som hore serpentínami do Prielomu. Myslím si, že s kamerou som urobil celkom pekné zábery. Zostup po reťaziach bol bez problémov, takže pri zostupe v serpentínach som stačil aj natočiť nejaké zábery. Po chvíli  som už šliapal na Poľský hrebeň. Cez odpočinkovú prestávku som sa snažil dodržať pitný režim. Rozhodol som sa, že ešte vyjdem na Východnú Vysokú. Nakoľko v sedle bolo len niekoľko ľudí, tak som predpokladal, že málokto z nich sa vydá hore na kopec. Tak aj bolo. Strmé stúpanie po šmykľavom teréne spestrené prekračovaním väčších kameňov dávalo nohám zabrať. S dýchaním to taktiež nebolo ružové. Po niekoľkých krátkych zastávkach na vydýchanie sa som sa ocitol na vrchole. Sedelo tam asi šesť turistov a obdivovali prírodné panorámy. Pridal som sa k nim a slastne vychutnával nádherné výhľady po okolitých kopcoch a hrebeňoch. Kamera pracovala na plné obrátky. Konečne sa vydarilo počasie. Vrátil som sa späť. Chodníkom vo Velickej doline som doslova zbehol na Sliezsky dom. Rýchle občerstvenie v podobe piva ma osviežilo. Medzitým k hotelu dobiehali poslední pretekári memoriálu. Stretol som niekoľkých známych. Čakal som na chalanov zo Šerpa bandu. No, keď dlhšie nechodili, rozhodol som sa pre zostup. Čakala ma cesta na Hrebienok. Totiž tentoraz som bol mimoriadne ubytovaný na Bilíkovej chate. Môj plán sa ale nečakane zmenil, pretože sa mi ponúkol jeden kamarát, Peter, či sa nechcem odviezť do Tatranskej Polianky autom. Ponuku som prijal, a tak asi o štvrť hodinu som už čakal na električku do Smokovca. Odtiaľ som po krátkej prestávke odišiel na Hrebienok. Na Bilíčke som si dal večeru v podobe piva. Na druhý deň dopoludnia som si zbalil veci  a odišiel do Smokovca na autobus do Žiliny. Tak  skončil jeden z ďalších mojich klasických víkendových výletov do Tatier v rámci príprav na himalájsku cestu.

            Druhý novembrový víkend som strávil opäť v Tatrách. Predpoveď počasia síce neveštila nič dobré, čo aj sobota potvrdila. Ako obvykle som nemal nič dopredu naplánované, myslím nejaký kopec. Pretože na Zamkovského chate sa konala recesistická oslava „Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie“ so Šerpa bandom, tak som sa jej zúčastnil. Chata bola plná známych Tatrancov, ale aj „cezpoľných“. Zábava bola v plnom prúde, spievalo sa a tancovalo. Hodiny plynuli. Vonku už bola dávno tma, a tak bol najvyšší čas zísť do Smokovca. Návrat tmavým lesom v mrazivom večere s čelovkou na hlave bol dosť zaujímavý. Na oblohe svietili hviezdy, ktoré boli predzvesťou pekného ranného počasia. Dobrým tempom som po asi sedemdesiatich minútach, čiže pred deviatou, bol v Smokovci. Zobudil som sa do nádherného rána. Z okna ubytovne som pozrel smerom na Tupú a Končistú. To sú moje tatranské barometre. Oceľová modrá obloha bez jediného mraku ma veľmi rýchlo vytiahla z postele a o chvíľu som už sedel v električke do Smokovca. Ešte stále som však nevedel, kde pôjdem. Pôvodný plán ísť na Zbojníčku mi nesedel, takže moje rozhodnutie padlo na iný smer, teda, že pôjdem podľa snehových podmienok na chodníku niekde k úpätiu Slavkovského štítu, na vyhliadku Maximiliánku, urobiť pár záberov s kamerou. Počasie bolo naozaj nádherné. Snehom poprášený chodník ma doviedol asi po hodine a pol na spomínanú vyhliadku. Nakoľko sa mi však zábery z toho miesta veľmi nepozdávali, rozhodol som sa ísť vyššie. Asi vo výške tisícosemsto metrov som skonštatoval, že to by stačilo pre zábery. Spravil som si prestávku na filmovanie. Vtedy ma dobehol jeden turista, zastavil na chvíľu a pýtal sa na cestu ďalej. Pre prichádzajúce mraky od západu som ho odrádzal od cesty na vrchol. Ale nenechal si poradiť. Bol takisto sólista. Nechal som ho ísť dopredu. Asi bol ako ja, teda moja krvná skupina. Musel som skonštatovať, že tých sólistov – turistov je stále viac. O chvíľu som ho videl vpredu na hrebeni. Išiel som za ním, ale len po hrebeň. Ako tu býva zvykom, okolo obeda už bol vrchol štítu v mrakoch a turista v nedohľadne. Na hrebeni som natočil niekoľko záberov, dokonca sa mi podarilo zachytiť vrchol bez mrakov. Smerom na východ bolo nádherne, ale blížiace sa čierne mraky neveštili nič dobré. Ani sa mi nechcelo ísť dole, tak som chvíľu sedel na slniečku na veľkom balvane a vyhrieval sa, aj keď fúkal nepríjemný vietor. Medzitým okolo mňa prešli dve mladé turistky. Išli na vrchol. Už som nechcel riskovať. Himaláje sa blížili. Otočil som sa a išiel späť. Cesta rýchlo ubiehala, nedalo sa to porovnať so stúpaním, posledný úsek na Hrebienok, som zišiel po bývalej zjazdovke, čiže Hornej lúke. Mraky akoby sa zastavili na hradbe impozantného „Slavkáča“. O sedemdesiat minút som sedel už v Ski klube. A tak som vlastne ukončil ďalší pobyt v Tatrách, teda z hľadiska turistiky, posledný v tomto roku.

        O niekoľko dní, piateho januára, som sa zúčastnil už klasického, dvadsiateho šiesteho ročníka výstupu na Čipčie. Je to prvá turistická akcia v roku v katastri obce Turie v Lúčanskej Malej Fatre. Stretávajú sa tu turisti zo všetkých žilinských i mimožilinských oddielov. Domáci agilný turistický oddiel vždy veľmi dobre zabezpečil túto akciu. Výstup už tradične začal od Obecného úradu. S chalanmi z „Najlepšieho kolektívu“ som sa stretol až v miestnom pube, nakoľko na rozdiel od nich, ktorí prišli autobusom zo Žiliny som išiel peši z Višňového. Samozrejme v pube sa rozobral ďalší postup. Cesta dlhou lúkou do lesa trvala dosť dlho, pretože veľké záľahy snehu dokonale preverili naše nohy. Kráčali sme tesne za sebou po úzkom chodníku, keď sa Justín priznal, že zabudol v pube našu vlajku. Totiž robila sa tam fotografia pred rozvinutou zástavou a nechal ju tam. Žeby vek? Našťastie Baďo mal číslo mobilu na jedného z organizátorov, Fera, a tak sme dúfali, že vlajka sa nestratila. V tej chvíli som sa od partie odpojil, pretože tempo, ktoré udržiavali a časté pitné zastávky neveštili nič dobré. Prevádzková teplota organizmu pracovala na plné obrátky. "Kúrili". V lese však nebolo o nič lepšie. Nenáročný výstup s asi päťstometrovým prevýšením. Predbiehal som skupinky i sólistov. Ešte ani raz nebolo toľko snehu. Presne o pol dvanástej, teda po čistej hodine chôdze, som stál na vrchole Čipčia. 925 metrov nad morom. Viem, že to nie je veľa, ale tu vždy išlo o stretnutia so známymi. Žiadne výkony. V lese, v hlbokom snehu horelo niekoľko ohňov okolo ktorých postávali premrznutí turisti. Niektorí opekali údeniny, prípadne iné domáce výrobky. Celá naša partia „Najlepšieho kolektívu“ aj s niekoľkými známymi navyše, prišla o niekoľko minút za mnou. Najprv Jano „Medveď“ a postupne ostatní. Po kolená, ale aj niečo vyššie v snehu sme postávali v hlúčku a nechali kolovať medzi sebou tepelnú energiu, ktorú nám dodávali rôzne tekutiny od koňaku cez vodku až po „domoviny“. Samozrejme sme ich zapíjali rôznymi čajmi, od klasických až po „špeciality“ ako bol mätový bez cukru, bylinkový s cukrom, ale aj s medom. Nuž, sme rôzni ľudia s rôznymi chuťami i názormi. Ale tu sme sa v názoroch vždy zhodli. Po asi hodinovom pobyte spojenom s tradičným fotografovaním na vrchole, sme sa rozhodli vrátiť do Turia. Cesta z kopca bola veľmi zaujímavá. Niekomu robil pri chôdzi hlboký sneh veľké problémy, no my, čo sa občas v Tatrách šmýkame po vzore kamzíkov na snehových poliach, s radosťou sme sa spúšťali na krátkych úsekoch dole lesom. Cesta do miestneho pubu trvala asi štyridsať minút. Spotený, ale najmä smädný, som rýchlo vyprázdnil obsah pivovej fľaše a pokračoval do veľkej sály miestneho obecného úradu, kde už vyhrávala country kapela. Sála bola plná turistov, ale po dlhšom hľadaní sa nám podarilo obsadiť jeden stôl. Tento rok však kultúru nerobili chalani zo Šerpa bandu, ale Čochciari z Tužiny. Bola to určitá zmena štýlu, takže aj zábava nabrala trochu inakšie dimenzie. Nebolo to zlé. Zásoby stravy každého z nás sa už klasicky objavili na stole. Klobáska, slanina, syry, chlieb a k tomu nesmeli chýbať zásoby ušetreného alkoholu. Dobrá hudba navodila patričnú atmosféru a na parkete sa objavili prvé tancujúce páry. Je to úplne iné ako niekde na plesoch. Bezprostredná atmosféra, na nohách vibramy či iná zimná obuv. A všetci ľudia šťastní a spokojní. Aj takto sa dá privítať Nový rok aj keď už bol oficiálne niekoľko dní za nami. Zábava pokračovala v príjemnom prostredí, no postupne sa začali ľudia vytrácať na autobusové spoje. O sedemnástej hodine sme odišli aj my, a tak skončil náš prvý výbeh do prírody v roku 2002. Kondička sa zlepšovala.

        Druhý februárový víkend som strávil opäť na horách. Turistický oddiel Stavbár organizoval tradičný zimný zájazd do Slovenského raja. Ja som však mal iný plán. V sobotu som išiel do Tatier na Zbojníčku. V Poprade i v Smokovci bolo nepríjemné počasie. Cestou na Hrebienok sa začalo v mrakoch objavovať slnko, a tak zasneženým chodníkom som dosť rýchlo postupoval hore Veľkou Studenou dolinou. Cestu som si spríjemňoval počúvaním hudby vo walkmane. To som teda dopadol... Zimná cesta bola celkom dobre vychodená. V stúpaní do Brány som predbehol odpočívajúcich lyžiarov, ktorí ma však na Hangu bez problémov opäť predbehli. Je pravda, že na tuleních pásoch sa rýchlejšie ide ako peši. Pod vrcholom Hangu pri Vareškovom plese sa strhol prudký vietor so snežením. Len s námahou som postupoval ďalej. V zápätí som bol biely od snehu a ľadu. Na brade sa mi objavili namrznuté cencúle ľadu. Nárazy vetra spôsobovali problémy v chôdzi. Otočil som sa k nemu chrbtom, a pokračoval tak až k Dlhému plesu. Tiahle stúpanie od plesa k chate netrvalo dlho a napokon sa aj vietor utíšil. Na chate ma privítal chatár Edo dobrým horúcim čaj so slivovicou. V jedálni sedela skupinka mladých českých horolezcov a niekoľko turistov. Tak ako ja, čakali na zlepšenie počasia. Asi po polhodinovej prestávke som sa vydal na cestu smerom k Prielomu. Chodník bol miestami zafúkaný čerstvým snehom, ale išlo sa mi dobre. Len vietor poriadne dul, ale už nesnežilo, dokonca miestami sa vysoko nad hlavou objavilo slnko. Netrvalo dlho a stál som na križovatke chodníkov, teda križovatke len v lete pod Prielomom. Teraz nebolo vidieť žiadny chodník. Spomienky mi zaleteli o niekoľko mesiacov späť, keď som tu stál s Mariánom a Igorom a išli sme hore na Svišťový štít. Okolo mňa nebolo ani živej duše, len v diaľke na úpätí Svišťového sa mi podarilo uvidieť dva malé pohybujúce sa body. Kamzíky. Cesta pokračovala smerom na východ. K Prielomu neviedli žiadne stopy. Nuž, bol som tu v ten deň sám. Z Kotlinky pod Divou vežou začal fúkať ostrý vietor. Môj postup hore sa stával pomalším a nepríjemným. Začal som zvažovať, či sa radšej nevrátim. Keď však začal znovu padať sneh, „zbalil“ som to. Veď chcem ísť do Himalájí a nechcel som mať v týchto miestach zbytočné problémy. Netrvalo dlho a prebehol som okolo Zbojníčky a ani som sa už nezastavoval na chate. Na Hangu i pod Bránou som stretol niekoľkých lyžiarov šliapajúcich hore. Klasických sedemdesiat minút mi trvala cesta na Hrebienok. Zastavil som sa na Bilíkovej chate, kde som využil svoju prítomnosť v Tatrách k určitej spolupráci s majiteľmi chaty v oblasti marketingu. Teda dohovoril som si s Dankou podrobnosti ohľadne spracovania jedálneho lístka pre chatu. To bola taká moja pomoc pre ich prevádzku. Ešte ma čakala tradičná zastávka na občerstvenie u Violy v Ski klube a už som zbiehal do Smokovca na električku do Popradu. Večer som strávil v kolektíve žilinských turistov, najprv na večeri a neskôr na izbe, kde sa konala „príprava“ na ďalší deň, vrátane dodržania pitného režimu. Ráno naša cesta viedla do Slovenského raja na Podlesok. Tradičná nedeľná trasa, Prielom Hornádu – Kláštorná roklina – Kláštorisko – Podlesok. Cesta bola príjemná nakoľko tu boli chodníky bez snehu. Len v rokline na rebríkoch bolo trochu ľadu, takže sa po ceste nevyskytli žiadne problémy. Klasická prestávka s občerstvením v chate na Kláštorisku bola spestrením celého výletu. Potom sme už individuálne pokračovali na Podlesok. Cestu v autobuse do Žiliny som prítomným turistom spestril premietnutím videofilmu z prvého himalájskeho treku.