Ako som spieval s Pavarottim na Ostrve

09.02.2014 12:16

            Bolo to v máji roku 1995, keď som s partiou šiestich Žilinčanov absolvoval dvojtýždňový, takzvaný rehabilitačný pobyt v zotavovni v Tatranských Zruboch. Vedenie zotavovne, mimochodom ju vtedy viedol terajší tatranský primátor Janko Mokoš, nám pripravilo spestrenie pobytu manuálnou prácou. Spočívala v tom, že sme každý druhý deň štyri dopoludňajšie hodiny venovali, povedané slovami dnešnej doby, verejnoprospešným prácam. Nezabuduteľná bola napríklad akcia, kedy sme behali po blízkom lese s hrabľami v rukách a zhrábavali  spadnuté šišky. Tie mali údajne slúžiť pre deti v letnom detskom tábore ako kurivo pri opekaní špekačiek. Boli sme pravdepodobne jedinou úderkou na svete, ktorá plnila takúto úlohu. Ale brali sme to s humorom. V dňoch, kedy sme „nepracovali“ a teda mali voľno, toto som využíval na túry a začal viac spoznávať tatranské kopce. Spoločnosť mi vtedy robieval kolega Rudo. Chlap „ozruta“ merajúci okolo 190 centimetrov, vážiaci hádam 120 kilogramov a záchranným „padákom“ namiesto brucha. Ako by povedala Mária Terézia, naozajstný "Pacho". Teda naozaj niečo ako Pacho. Už prvý večer, keď sme dorazili na Zruby, sme sa celá skupinka vydali do Starého Smokovca, aby sme sa zorientovali v miestnych podmienkach. Pri zotavovni Branisko nás oslovilo niekoľko vonku fajčiacich pravdepodobne pacientok z miestnych sanatórií, aby sme išli dovnútra, že je tam zábava a chýbajú tam chlapi. Pozreli sme na seba, mrkli očami a už nás viedli k neobsadenému veľkému stolu. Ani sme sa nestačili poobzerať po okolí, hudba začala hrať a naraz sa okolo nášho stola zhŕklo niekoľko žien rôznych vekových kategórií. Vraj bola vyhlásená dámska volenka. Niektorí z nás sa dosť bránili a nechceli ísť na parket. Ale nakoniec sme tam skončili všetci do jedného. Totiž sála bola plná žien a pri niektorých stoloch sedelo pár mužov. Tí nemali šancu „obslúžiť“ toľko báb. Našťastie tanečné kolo dosť skoro skončilo. Spotení sme sa usadili pri stole a prišla čašníčka. Naša objednávka ju takmer posadila na zadok. Dohodli sme sa, že všetci budeme piť biele víno. Pochopila a doniesla litrovú fľašu a sedem dvojdecových pohárov. Naozaj sme ju vysmiali, že za čo nás má. O chvíľu stálo na stole sedem fliaš vína. Teda pre každého jedna. Pri prestávkach medzi jednotlivými tanečnými kolami ženy začali spievať rôzne ľudové, ale aj iné piesne. Občas sme sa pridali aj my. Sólovú úlohu hral samozrejme Rudo. Svojim hlbokým hlasom „prespieval“ celú sálu. Nemohol som vymyslieť nič lepšie ako keď som mu vtedy povedal: „Rudo, spievaš ako Pavarotti“. Čo tam, že originál Pavarotti bol tenor. Istú úlohu zohrala najmä jeho mohutná postava, ktorou sa dal porovnať s talianskym maestrom. Dokonca aj niektoré baby ho začali tak oslovovať. Lenže pred desiatou hodinou sála osirela. Pochopili sme, že celé osadenstvo odišlo do svojich dočasných príbytkov. Darmo, večierka je večierka. Ako na vojne. Po vzore pacientov sme aj my opustili sálu a odišli na blízku zastávku električky, ktorá nás zaviezla na Zruby. Na druhý deň som s Rudom naplánoval malý výlet s cieľom vyšliapať na Ostrvu (1 984 m), teda presnejšie „len“ do Sedla pod Ostrvou (1 966 m). Ako sme sa večer dohodli, tak aj urobili. Po raňajkách sme sa odviezli električkou na Štrbské Pleso a odtiaľ sa vydali Magistrálou na Popradské pleso. Bolo krásne slnečné počasie a už po niekoľkých stovkách metrov sme boli zadýchaní a spotení. Zmiernili sme tempo. Tesne pred klesaním k Hincovmu potoku sme prešli cez pozostatky lavíny, ktorá spadla z južných žľabov Patrie (2 203 m). Tu kdesi spadla v roku 1974 veľká lavína a v nej zahynulo šesť študentov. Je pravda, že sme išli po letnom chodníku, ale okrem tejto lavíny tam nebol žiadny problém. Ako sme prichádzali po asfaltovej ceste k Popradskému plesu, videli sme, že serpentíny vedúce hore do sedla sú ešte plné snehu. Pokračovali sme ďalej. Z cesty nad bývalým bufetom sme uvideli prírodný výtvor. Na stole pred bývalým bufetom ležala žena a opaľovala sa. Spozorneli sme a naraz Rudo zašepkal: „Mižu, veď ona je nahá!“. Pozeráme obaja ako na zjavenie. Veru, do pol pása vyzlečená blondínka s poriadnymi prednosťami. Ja podľa vzoru monológu Valéra z kultového filmu Medená veža mu hovorím: „Ty, Rudo, ale tá to tam má poriadne nabláznené!“. Lenže táto pani nás zrejme počula, posadila sa na stole a uvideli tie jej prednosti v priamom prenose. Stáli sme tam ako "svätí za dedinou". Veď sme nahú ženu dosť dlho nevideli. A naraz toto. Zakričala niečo, že aby sme sa nehanbili. Ale vzápätí sa obliekla. Lenže zrejme bola typom ženy, ktorej nevadí, keď si doma "zabudne" podprsenku. Slušne sme pozdravili a išli k chate. Lenže sme sa tam ani nezastavili a pokračovali okolo zamrznutého plesa k serpentínam vedúcim hore. Zhodnotili sme reálny stav chodníka. Nemalo význam sa brodiť po kolená v snehu. Miestami bol ľad a ktovie ako to vyzeralo vyššie. Vzdali sme to a vrátili sa do chaty. Tam už sedela „naša“ blondínka. Sama v celej jedálni. Keď nás uvidela vo dverách zakývala nám. Tak sme si prisadli. Objednali sme si pivo. Ona chlipkala horúci čaj. Pri debate sme zistili, že je pacientkou v Heliose, teda v liečebnom ústave na Štrbskom Plese. Vek? Hádam medzi 45 a 50 rokmi. Po celý čas naše oči blúdili po jej hrudníku. Veru, bolo na čo pozerať. Aj rôzne myšlienky sa nám prehnali hlavami. Ale to naozaj bola len teória. Pýtala sa nás na cestu, že kadiaľ sme išli. Ona prišla zimnou cestou. Po nejakej chvíli sme sa vydali na spiatočnú cestu. Ponáhľala sa na obed. My sme mali dosť času. Paštéta či saláma, ktoré sme dostali pri raňajkách namiesto obeda počkali na izbe. Prehovorili sme ju, aby išla s nami cez lavínu. Baba z Bratislavy sa najprv zdráhala, že porušujeme predpisy a začala nás poučovať. Tak sme sa vydali na cestu sami. Lenže po pár metrov na nás zakričala, aby sme ju počkali. Ani sa nedala dlho prehovárať. Predpis nepredpis. Síce s papuľovaním, ale predsa zdolala trochu exponovaný úsek. Je pravda, že nám v chôdzi len s veľkou námahou stačila. Totiž merala snáď 160 či pár centimetrov navyše. Veľkosť topánok mala asi ako deti v piatej triede základnej školy. Takže nie vždy sa ľudské prednosti dajú porovnávať podľa topánok. Konečne sme prišli na Štrbské Pleso. Mysleli sme, že sa rozlúčime a zrejme sa už neuvidíme. Ale prehovorila nás, aby sme jej pomohli vyniesť z auta do izby nejaký propagačný materiál. Bola totiž obchodnou zástupkyňou nejakej firmy. Išli sme a pomohli. Ale sme si dali zabrať. Vyniesli sme asi dvadsať balíkov rôznych prospektov. Našťastie tam bol výťah. Izbu osamelej ženy som dlho nevidel a zrejme ani dlho neuvidím. Určite nerátala, že sa jej tam v ten deň „dovalí“ mužská spoločnosť. Na posteli mala porozhadzovanú spodnú bielizeň, podprsenky i nohavičky rôznych farieb a okolo nich ďalšie vzorky jej šatníku. Potom nás pozvala do miestneho baru na dve deci vína. Tam sme si potykali. Volala sa Lida. Nezdržali sme sa dlho. Ona tak-tak stihla obed a my sme odtiaľ odišli električkou na Zruby. Celý týždeň bolo slnečné počasie a z okna zotavovne som sledoval ako na kopcoch rapídne ubúda sneh. S Rudom som medzitým absolvoval ešte pár výletov, ale nič zaujímavé sme nezažili. Asi o desať dní, po akcii na Popradskom plese, sme si toto zopakovali. Len s takou predohrou, že sme absolvovali večierok v miestnej vinárni – Kolibe až do záverečných hodín. Vtedy v jednej jej časti tam mal uzatvorenú spoločnosť šéf zotavovne a okolo polnoci sme „narušili“ ich kruhy. S jeho súhlasom sme sa votreli medzi nich a posedenie skončilo niekedy okolo druhej v noci. Vtedy sme si tam potykali. Bolo nám zrejme málo, a tak pri návrate do zotavovne sme sa ešte zastavili na recepcii, kde mala službu pani Marta, pochádzajúca zo Stráňav pri Žiline. Vytiahla fľašku slivovice a ponúkla nás. Našťastie sme dostali rozum a potom sa odobrali do izieb. Ráno sa však ťažko vstávalo. Pri raňajkách nás ostatní prehovárali, aby sme nikde nešli. Nepomohlo. Rozhodli sme sa pre zopakovanie návštevy Ostrvy. Tentoraz sme išli po ceste zo zastávky električky Popradské pleso. Asfaltová cesta vtedy ešte viedla hustým lesom. Trvalo nám to určite hodinu kým sme prišli k chate na Popradskom plese. Venovali sme tu krátku spomienku na milú udalosť spred desiatich dní s obnaženými prsiami. Tentoraz chýbali. Aj pohľady aj prsia. Očami sme zhodnotili situáciu na serpentínach. Za tých desať dní naozaj poriadne snehu ubudlo. Zastavili sme sa na chate. Dal som si pivo a Rudo čaj. Po nočnej akcii mu nič iné nebralo. Všimol som si ako sa na mňa niekoľkokrát pozrel a spoznal, že by bol najradšej, aby sme sa na Ostrvu vykašľali. Nakoniec sa nechal prehovoriť a hovorí mi: „Mižu, ale ideme pomaly!“. Vydali sme sa na cestu. Nikde ani živáčika, len my dvaja sme začali ukrajovať z tých 27 serpentín. Najprv sme išli svorne možno dva-tri metre od seba. S pribúdajúcou výškou sa začal na chodníku objavovať starý firnový sneh. Rudo začal zaostávať. V rámci čakania na neho som so snehu postavil malého snehuliaka. Konečne sa doštveral ku mne. Vtedy som mu povedal, že ja tak pomaly nemôžem ísť, že si pôjdem svojim tempom a hore ho počkám. Súhlasil s mojim návrhom. Ale ani ja som nešiel rýchlo. V ústach „sušilo“, takže dúšky minerálky prišli vhod. Konečne som sa dostal k poslednej serpentíne a uvidel tabuľu v sedle. A Rudo bol snáď v dvoch tretinách kopca. Ale pomaly šliapal. Zo sedla som prešiel smerom k vrcholu Ostrvy a odbočil nižšie na okraj kolmej steny, z ktorej bolo vidieť na chodník. Sadol som si tam a „hompáľajúc“ nohami som pozoroval ako sa malá bodka pomaly pohybuje hore. Zakričal som na neho. Zastavil sa a o chvíľu sa dolinou nieslo hromové „Júlia si slnko v sieti, Júlia si čarovná, ša-la-la, ša-la-la“. Od smiechu som sa zvalil do trávy a mal som čo robiť, aby som nezletel zo skaly. Rehotal som sa ako blázon. Lenže Rudko ako spieval, predbehla ho trojica turistov, ktorí boli očividne na tom lepšie ako on. Onedlho sa táto trojica objavila v sedle. Z turistov sa nakoniec vykľuli postaršie turistky. Konečne sa aj Rudo objavil v poslednej zákrute. Zakričal som „Bravó Pavarotti!“. Očividne v lepšej nálade dorazil do sedla. Sadli sme si do kamenného bivaku. Bol „grogy“. Práve kvôli takýmto momentom som mal pripravenú v batohu pollitrovku „kleine wasser“, teda vodky. Ponúkol som ho. Neuveríte, ale mi odpovedal: „Mižu, to by ma teraz asi zabilo a to asi nechceš“. Odolali sme a nedali si. Práve v tomto bivaku sme si spoločne zanôtili. Bolo nám dobre. Nikde žiadny turista, pofukoval vetrík a my sme do tejto horskej romantiky „hulákali“. Určite sa museli zbehnúť všetky kamzíky a svište z ďalekého okolia, pretože toto v živote nezažili. Keď sme sa spevom unavili asi po polhodinovej prestávke sme sa vydali Magistrálou ďalej. Turistky boli už dávno vpredu pred nami. V miernom stúpaní niekde pod žľabom, ktorý vybieha z Klinu (2 183 m), sme na veľkom balvane zahliadli nejakú postavičku. Prídeme bližšie a predvádzal sa tam svišť. Rudo ho hneď pokrstil. „Piťu“. Tak sme ho potom aj spomínali. Piťu stál na zadných a vetril. Urobil som z diaľky aj jeden záber, ale moc to nebolo vidieť. Zaregistroval nás, zapískal a vzápätí zmizol v skalách. Prešli sme ďalej po chodníku a po stúpaní sme sa dočkali aj zostupu kdesi v strede Štôlskej doliny. Konečne sme sa dostali na križovatku chodníkov. Doprava viedla žltá značka do Vyšných Hágov. Vtedy som ešte nevedel aký je to terén. Tentoraz sme ale pokračovali k Batizovskému plesu (1 884 m). Tu sme ostali dlhšie odpočívať. Bolo slnečné počasie a opäť ani živej duše. Pleso bolo zamrznuté. Pozoroval som kopce okolo. Končistá (2 538 m), Popradský Ľadový štít (2 396 m), Batizovský štít (2 448 m), Kostolík (2 262 m) a Lavínový štít (2 606 m). To boli nádherné panorámy. Vrchol Gerlachovského štítu nebolo vidieť, pretože bol zakrytý jeho predvrcholmi. Po prestávke sme opäť šliapali ďalej. Tentoraz dole kopcom pod Suchým vrchom (1 793 m). Onedlho sme stáli na ďalšej križovatke ciest. Žltá značka, ktorá viedla do Tatranskej Polianky je akousi skratkou, aby turisti nemuseli zachádzať až na Sliezsky dom. Pri Velickom moste sa značka stretne s tou, ktorá vedie zo Sliezskeho domu. My sme ale išli k Sliezskemu domu. Bolo úplne teplo. Chodník Magistrály bol miestami pokrytý snehovými poľami, ale bol celkom schodný. Konečne sme za zákrutou zahliadli budovu horského hotela. Lenže cesta tam trvala ešte asi štvrťhodinu než sme stáli pred vchodom. Spotení a celkom slušne uťahaní sme si sadli do bufetu. Objednali sme si pivo, ktoré v nás doslova „zasyčalo“ a už stálo na stole druhé. Sedeli sme pri stole tak, že Rudo bol k vchodovým dverám otočený chrbtom a ja tvárou, takže som mal prehľad o prichádzajúcich turistoch. Okrem nás dvoch v bufete sedela zamilovaná dvojica mladých turistov. Tí sa dokonale venovali sebe. My sme debatovali o ďalšej ceste a rozhodovali sa či pôjdeme až do Starého Smokovca alebo odbočíme na Zruby. Ako si tak kecáme, naraz sa vo dverách objavila osamelá turistka. Vymódená tak akosi všelijako len nie ako na hory. Neveril som vlastným očiam. Rudovi som ešte stačil povedať: „Neuveríš kto prišiel!“. So širokým úsmevom zamierila k nášmu stolu. „Ahojte chlapci, kde sa tu beriete?“. Bola to Lida. Keby sme čakali neviem koho, tak túto osobu určite nie, pretože sme vôbec nepredpokladali, že ju ešte niekedy stretneme. Stalo sa. Prisadla si k Rudovi a ten len pretočil očami. Objednala si fľašu minerálky. Bola naozaj dosť zhovorčivá a málokedy nás pustila k slovu. Vraj si vyšla len tak na malý výlet. Sama baba. Začala s podrobnejším „výsluchom“ s otázkami typu zamestnania, rodinného stavu, počtu detí a iné veci potrebné skôr do nejakého dotazníka. My dvaja sme na seba mrkli a vedeli sme čo a ako. Tak sme si začali vymýšľať, že pracujeme pre UNPROFOR a boli sme v Juhoslávii v rámci vojsk OSN a teraz v Tatrách relaxujeme. To nás inšpiroval kamarát Pišta, ktorý tam naozaj bol. Ženská nám to „žrala“ a boli sme pre ňu zaujímavejší. Vyzeralo to ako keby naozaj lovila chlapov. Už jej výstredné oblečenie tomu zodpovedalo. Obtiahnuté tričko bez rukávov, ale najmä bez podprsenky jej zvýrazňovalo mohutné poprsie, kde sa týčili stuhnuté "gombíky" bradaviek. Superkrátke nohavice tesne obopínali stehná a rozkrok, takže mala zvýraznený aj ten najintímnejší kus ženského tela. Niektorí ľudia tento „jav“ s obľubou volajú „ťaví prst“, pretože naozaj zvýraznené lono pripomína párnokopytníka. Neveríte? Skúste si to doma pred zrkadlom. A na nohách mala tenké tenisky. Ako keby išla niekde na pláž. Samozrejme kabelka cez rameno. Priznám sa však, že na svoj vek vyzerala naozaj sexi, čo si zrejme aj uvedomovala a svojim vyzývavým správaním to aj dokazovala. Mysleli sme, že keď dopije minerálku, tak odíde. Objednali sme si ďalšie pivo. Lenže sme sa prerátali a čakala na nás. Vraj pôjde s nami dole. Dúfali sme, že sa vráti späť do Tatranskej Polianky odkiaľ prišla. Mali sme smolu. Na Velickej poľane, kde sa delia chodníky, sme zastavili a akože sa s ňou rozlúčili. Ona na to: „A to necháte samotnú ženu ísť hlbokým lesom?“. Rudo jej odvetil: „Veď nie si Karkulka a vlk by ťa zrejme ani nechcel.“ Našťastie to nepochopila. Blondína. Tu sa rozhodla, že teda pôjde ďalej s nami. Odbočili sme doľava na žltú značku a snažili sa robiť veľké kroky. Poskakovala za nami ako kozľa a každú chvíľu kričala, aby sme ju počkali. Už sme mali aj hlad, takže naozaj sme sa nechceli veľmi zdržiavať. Ale na druhej strane sme si boli vedomí toho, že sa jej naozaj mohlo niečo stať v neznámom teréne. Ešte tak sa dostať do problémov. Prišli sme na ďalšiu križovatku ciest. Doľava modrá na Zruby, rovno chodník pokračoval do Smokovca. Tu sa nás opýtala, či nepôjdeme s ňou do Smokovca. Dvojhlasne sme odpovedali, že my ideme na Zruby, ale ona môže pokračovať rovno. Ešte som zaklamal, že o pár minút tam bude. Nepomohlo to. Odbočili sme po modrej dole a ona za nami. Potom nám tvrdila, že aj tak by chcela vidieť Zruby. Rudo jej hovorí: „Dievča zlaté a nechcela by si vidieť v čom a kde spávam?“. Na to neodpovedala. Tento úsek bol dosť strmý, takže sme sa jej na dlhší čas stratili. Ale tam nemala kde zablúdiť. Cestou sme nestretli ani jedného turistu. Bol krásny deň a my sme mali zaujímavú spoločníčku. Konečne sme prišli na Zruby. Vtedy to bolo tak, že les končil priamo pri Ceste Slobody, takže aj my sme sa vynorili z lesa priamo oproti zotavovni. Lida ako keby tušila, že tu les končí, nás dobehla. Vraj ide s nami do zotavovne a pozýva nás na pohárik. Mrkli sme s Rudom na seba. Nuž, keď inak nedá... Tak ideme. Aspoň sa jej skôr zbavíme. Prišli sme do kaviarne, kde mal službu náš známy čašník Pišta. My spotení, zaprášení, vibramy od blata a na podlahe červený koberec. Aj Pišta zbystril pozornosť a oblizol si pery, keď uvidel Lidu. Až neskôr nám povedal, že tá sem chodieva dosť často. Hm, takže stála „hosťka“... Bolo asi pol piatej, my sme sedeli v pohodlných čalúnených boxoch, popíjali tentoraz biele víno. Na to bola Lida naviazaná. V rámci takých bežných rečí prišli na rad aj vtipy. Náš kamarát Štefan, ktorého sme volali Piťu  (neviem či Rudo nepomenoval svišťa po ňom) chcel zaexcelovať a vytiahol starý známy fór, ktorý sme spomenuli pár dní predtým. Samozrejme ho domotal. Opýtal sa Lidy či lúšti krížovky. Odpovedala, že občas. Tak jej dal hádanku. „Vieš ako sa povie náplň do českých koláčov na štyri?“ (v originále je otázka ...do českých buchet...). Odpoveď znie „muoj“. Samozrejme pointu nechápala, a tak jej to Rudo polopaticky vysvetlil s tým, že Piťu vtip dobabral. Tá sa tak rozosmiala, že jej veľké prsia sa hojdali zo strany na stranu. Večeru sme mávali o pol šiestej, takže bolo dosť času. Lenže našťastie prišla záchrana. Naši kamaráti, ktorí strávili deň všade inde len nie na kopcoch, prišli do kaviarne. Prisadli si k nám a milá pani objavila nové tváre. Toto sme s Rudom využili a odišli do izieb, kde sme potrebovali zo seba spláchnuť celodenný pot. Do kaviarne sme sa nevrátili. Akurát bol čas na teplú večeru. Chalanom pri stole sme pospomínali naše dnešné zážitky, samozrejme aj so stretnutím s Lidou. Neveriacky krútili hlavami. Po večeri sme si išli sadnúť do kaviarne s myšlienkou, že naša kamarátka už dávno odišla na Štrbské Pleso. Veru sme ju podcenili. Stále tam sedela, tentoraz s našim ďalším kamarátom - Jožom, ktorý oželel večeru a sa jej venoval. Naša partia mala dohodnuté ešte deň predtým, že spoločne oslávime narodeniny jedného z nás v Kolibe. Odišli sme a Lidu aj s Jožom sme tam nechali sedieť. Uľavilo sa nám. Konečne bude pokoj. Ale človek mieni a Lida mení... Bolo snáď osem hodín, keď sa v Kolibe objavil Jožo. Bol sám. Sarkasticky sme poznamenali, že ju zrejme posadil do električky a odišla. Veru nie. Akurát si odskočila na toaletu a o chvíľu bola medzi nami. Tančeky okolo kozuba nedali na seba dlho čakať. Samozrejme sólo mala Lida. Bola stredobodom pozornosti všetkých chlapov. Jeden z prítomných spolurehabilitantov doniesol ťahaciu harmoniku a vtedy začala pravá zábava. Rudo svojim hlasom viedol „spevokol“ potrundžených hostí. Lenže čas pokročil a pri stole sme jej pripomenuli, že ju čaká o jedenástej posledná električka na Štrbské Pleso. Napočudovanie sa spamätala. Rozlúčila sa s nami a odišla. Avšak nie sama. Odprevadil ju Jožo. Čakali sme na zázrak. Snáď stihne spoj a nevráti sa. Už neprišla. Ale na druhý deň ráno pri raňajkách sme sa dozvedeli od Joža pikošku. Lidu išiel odprevadiť na električku, ale nakoľko bolo do odchodu viac ako polhodina, tak sa rozhodli ísť peši do Tatranskej Polianky. Nezabúdajme, že v tom čase bol okolo Cesty Slobody hlboký les, takže oni išli po asfaltke. Niekde pri Tatranskom domove, čo bol bývalý ubytovací objekt pre personál liečebného ústavu sa zastavili pri malom jazierku. Zrejme na nich prišiel erotický ošiaľ a Jožo sa pochválil, že na blízkej lavičke Lide uvidel „ťaví prst“ so všetkým čo k tomu patrilo. Zrejme to nebola až taká romantika, pretože v diaľke začuli hukot prichádzajúcej električky, takže rýchlo bežali na stanicu. A vraj sa išiel od smiechu popučiť, keď ona bežala s tými krátkymi nohami a s nohavičkami v ruke. Čo bolo všetko na tomto pravda to vedeli len oni dvaja. A Jožo na záver dodal: „Vy babráci, dva dni ste s ňou chodili po kopcoch a nakoniec som ju ja pretiahol!“. Ako sme si vtedy vydýchli. Dopriali sme mu to. Našťastie sme už potom Lidu nestretli. O dva dni sme zo Zrubov odišli domov, a tak skončil aj krásny tatranský pobyt. Neskôr sa Rudove a moje pracovné cesty rozišli. Sporadicky sme sa stretávali, najmä vtedy, keď prišiel do firmy, kde som pracoval. Tam pôsobila aj jeho manželka, ale pre zdravotné problémy po určitom čase odtiaľ odišla. Rudo niekoľko rokov svojej aktívnej služby pracoval v elitnom žilinskom pluku a potom odišiel do dôchodku. Pred niekoľkými rokmi som sa dozvedel smutnú správu, že po dlhej a ťažkej chorobe opustil tento svet. Vždy keď prídem na Popradské pleso alebo na Sliezsky dom, tak si spomeniem na jeho nezabudnuteľný hlas s Júliou, ale priznám sa a aj na naše stretnutia s Lidou.

 

S Rudom (Pavarotti) v Kolibe na Zruboch

 

Rehabilitačná úderka zo Žiliny (Miro N., Rudo G.- zomrel 2010, Štefan K., Miro F. - zomrel 2011, Miro Š., Marián F.)