Ako som testoval spací vak - 2001

Ako som testoval spací vak

        18. novembra 2001 bolo dosť chladno. Nočné teploty klesali pod bod mrazu a v rámci príprav na budúcoročné Himaláje som si chcel otestovať môj starý spací vak. Samozrejme aj vyskúšať nočný spánok v extrémnejších podmienkach, teda nie vo vyhriatej posteli. Určite som sa nevydal v nevľúdnom počasí niekde do prírody. To zase taký kaskadér nie som. Bol normálny pracovný deň, takže ráno ma čakali povinnosti vo firme. Noc som strávil na balkóne. Pripravil som si „bivak“ v podobe karimatky, spacáku, bivakovacieho vreca a novej termo bielizne. Vonku bolo mínus šesť stupňov, čiže ideálna zima na nocľah v "prírode". Ale testovacia noc nedopadla celkom dobre. Okrem toho, že mi vadil pouličný ruch v podobe nočného spevu opitých sólistov a premávka autobusov, predsa teplo v spacáku vyzerá inakšie. Uvažoval som o kúpe nového spacáku. Blížili sa Vianoce, myšlienky na druhú cestu do Himalájí sa trošku vytrácali pri zabezpečovaní sviatkov. No, nie na dlho. S Mariánovou pomocou som dočasne získal notebook, ktorý mi veľmi pomohol pri tvorbe týchto riadkov. Myšlienka o kúpe nového spacáka ma držala stále, až som sa teda odhodlal. Aj v tomto prípade sa potvrdila skutočnosť, že radšej je potrebné našetriť peniaze a kúpiť kvalitnú vec, ako kupovať rôzne „náhrady“. Nuž, spacák Coleman Mambusa M18 bol môj. Mám darček pod stromček. Takže ma čakalo prvé testovanie v naozajstnej prírode. Naplánoval som ho na 30. december, strávením noci kdesi pod Rozsutcom v spojení so Silvestrovským výstupom na vrchol. Predvianočné počasie bolo fantastické. Všade napadlo dostatok snehu a teplota vzduchu bola taká aká by naozaj v zime mala byť. Teploty sa striedali od mínus jeden do mínus takmer dvadsať. Bolo nádherné vianočné počasie. Štedrý deň bol naozaj ako vyšitý z rozprávky. Slnečné, ale mrazivé ráno čakalo ľudí v prírode. Bohužiaľ tradície bolo treba dodržať, takže žiadna príroda, ale domáce práce v podobe varenia špecialít, ako sú kapustnica, kapor či zemiakový šalát čakali na každého z nás. Opäť som si neodpustil „intímnu“ otázku na svoje ego: „Vymenil by si štedrovečernú stravu za „Boiled potatoes with salt and Lemon tea“? Odpoveď: „Teraz tu, doma určite. Ale tam na jar, to by bola dilema“. V marci, prípadne v apríli, sa na Vianoce veľmi skoro zabudne, ale na Boiled potatoes niekde v Phankgu určite nie. Nechcel som strašiť. Ale vlastne koho by som strašil. Bohužiaľ ak, tak len nás samotných. Vianočné sviatky v najbližšej rodine prebehli podľa stanoveného scenára. I keď nie podľa mojich úplných predstáv, pretože som mal v pláne uskutočniť v rámci znižovania personálnych stavov myšlienku, že by bol Ježiško prepustený a bol evidovaný na úrade práce. Medzisviatočné obdobie sa nieslo v duchu príprav na ukončenie roka. Či už to bolo v zamestnaní alebo aj v partii kamarátov. Počasie nám turistom, ale aj ostaným ľuďom „prialo“. Niektorí síce nadávali, no pravidelné prívaly snehu dávali tušiť, že táto zima bola, čo sa týka „Perinbaby“ nadpriemerná. Denné prívaly snehu robili problémy nielen v doprave, ale aj v praktickom živote, no v duchu ma tá situácia utešovala, pretože som sa osobne testoval. Síce tie testy cestou do roboty neboli nejako veľkolepé, keď som musel ako kaskadér balansovať na prechode cez cestu a naviac na križovatke ešte aj stepovať, a to som nemal obuté originál „stepping shoes“. V zime pri mínus desať vydržme všetci. A môžem povedať,  že sme vydržali. Obdobie vítania Novéhom roka bolo veľkolepé. Ohňostroje a rôzne svetlá nám všetkým pripomínali ďalší rok. Rok, v ktorom sme chceli skúsiť niečo podobné, čo sa nám podarilo urobiť pre treku v roku 2000. Fandil som celej partii, ktorá bola v Nepále s Jožkom Zábojníkom. Však nebolo to tak dávno, tento rok snáď na jar a dovolím si tvrdiť, možno sme ich partiu inšpirovali našim nepálskym pobytom, ale aj zážitkami uvedenými v pracovnom vydaní denníka, aj my.

            Príchod nového roku 2002 som chcel podľa svojich plánov privítať veľkolepo. Z hľadiska môjho pohľadu otestovať nový spacák, stan a navyše aj seba. Fyzicky, čiže v spacáku, ale aj psychicky mimo neho. Nebola to sranda, teplomer občas, čo občas, stále, ukazoval mínus a niekedy aj viac... Voda prestávala byť vodou. Zdalo sa mi to ako v rozprávke. Soviet union a Mrázik. A ešte ma k týmto myšlienkam prinútili informácie z televízie. Neviem, či som „pako“, ale ak by vám niekto ukázal na meteorologickej mape, že kdesi na Slovensku má byť slušné počasie, tak by malo byť.  Pán doktor Iľko na to kašľal. Ale možno nie on, to len počasie. Sľuby sú sľuby a počasie je počasie. Medzi sviatkami teplota vzduchu spôsobila problémy všetkým zamestnaným. Záľahy snehu si robili so Slovenskom, čo chceli. Mrázik na Slovensku čaroval. Naše tešenie sa na nepálsku perspektívu nemalo konca. Málokomu to však v tomto čase „svitalo“, že to máme za „pár“. Nechcel som preventívne strašiť. Blížil sa Nový rok a s ním zhruba sto plus pár dní do odletu. Termín tradičného silvestrovského výstupu na Rozsutec sa blížil. My, zástupcovia „Vzorného kolektívu“, sme boli pripravení. Ako pionieri, vždy. Ráno tridsiateho decembra som sa stretol s učiteľom Tónom na autobusovej stanici. Riadne nabalení sme čakali na autobus, ktorý nás odviezol do Štefanovej. Blížilo sa k pol jedenástej, teda k časovému termínu, kedy sme sa s Justínom a jeho kompániou mali stretnúť v penzióne „Pod lampášom“. Dohovorený termín dávno prešiel, penzión bol zatvorený, a tak sme s Tónom radšej čakali v miestnom obchode na celú partiu. Všade bolo neúrekom snehu a nám dvom sa vôbec nechcelo prešľapávať chodník. Už nás napadli myšlienky, že zabivakujeme nad dedinou a uvidíme, ako sa bude správať počasie na druhý deň. Konečne sme sa dočkali. Niekoľko minút po dvanástej prišli všetci šiesti, vrátane Justínových dvoch vnúčat. „Milo“ nás prekvapil, keď za hustého sneženia a poriadneho vetra sa celá partia vydala na cestu hore k Šľahorke. Najprv sme sa pokúšali ich od toho zámeru odhovoriť, že je naozaj veľa snehu a že nemá cenu ísť hore. Nedali sa prehovoriť, a tak vyrazili na cestu. Tóno a ja sme počkali asi štvrť hodinu a miernym tempom sa vydali za nimi. Na lúke sa v diaľke pred nami tiahol vyšliapaný chodník od ich nôh. Inak všade okolo panovala panenská zimná „pohoda“. Trošku sme zrýchlili, aby sme sa zahriali. Vietor našťastie fúkal do chrbta. V hornej časti lúky sme ich uvideli, ako sa boria v hlbokom snehu. Miestami bol doslova „guľový“. Naozaj až po samé tieto, no, oné ... .  Ktovie ako hovoria tomuto snehu ženy? Žeby tiež guľový? Napadol ma celkom slušne neslušný názov, ale radšej ho tu neuvádzam. Čakal nás najhorší úsek. Strmé stúpanie v lese. Zapadali sme hlboko do snehu. Na našich bradách sa objavila námraza a ľadové cencúle. Radosť bolo na nás pozerať. Našťastie nebol nikto okolo nás. Ale s Tónom sme skonštatovali, že lenivý kamarát Medveď, ktorý takéto akcie pravidelne vynecháva, momentálne určite sedel v Kazačku a nám sa smial, ako sa „trápime“ v tom nečase. Trvalo nám asi hodinu a pol než sme prišli na Šľahorku. V lete by sme boli už dávno na Medziholí. Teraz ešte len tu. Partia pred nami ani tu neodpočívala. Zobrali si na seba veľké sústo. Ale čo chceli to mali. Po povinnom dodržaní pitného režimu v podobe malého dúšku koňaku, sme pokračovali ďalej. Chlapci vpredu spomalili. Vietor robil divy. Stopy pred nami veľmi rýchlo zafúkaval, takže aj my sme vlastne nanovo prešľapávali sneh. Po nejakej chvíli sme náš predvoj dobehli, ale to sme boli takmer pod Medziholím. Vyšli sme z lesa medzi kosovku. Bol som prvý, ktorý nechcel ísť ďalej. Skúsenosti z Tatier a veľkého snehu ma brzdili v ďalšom postupe. Nemalo cenu pokračovať až hore do sedla a už vôbec nie až na hornú lúku na úpätí Rozsutca. Predsa len správy o lavínach nás všetkých strašili. Rozhodli sme sa postaviť "základný tábor" asi tristo metrov pod sedlom, akože v závetrí. Lenže závetrie nebolo žiadne, nekonalo sa. Skôr sa ďalej čerti ženili. Nenormálne fúkalo a navyše aj snežilo. Bolo to veľmi nepríjemné a v tomto nečase sme začali pripravovať základy pre stany. Čiže bolo potrebné odpratať sneh. Dve lopatky pracovali naplno. Moja plechová „dočasne umiestnená“ od kamaráta Ľuba veľmi rýchlo „odišla“. Zlomila sa. Veľakrát som ho vtedy spomínal. Viem, že mi chcel pomôcť, no nevyšlo to. S problémami sme so zbytkom nástroja vyhĺbili asi sedemdesiat centimetrov hlboký priestor, plošne asi päť metrov štvorcových. A navyše pri odpratávaní snehu sa objavil krík kosovky. Zachránil nás Justín so sekerkou. Bohužiaľ, milá príroda musela ustúpiť, pretože by nám prepichla stan. S veľkou námahou sme postavili naše dočasné bývanie. Justín a ostatní v zápätí ďalšie dva. Náš minitábor stál. Nahádzali sme veci do stanov a pripravili sa na nocľah. Pyžamo, župan, papučky ani zubné kefky sme nemali. Naozaj sme nedôslední turisti... Stmievalo sa, bolo niekoľko minút po šestnástej. Vietor nám neustále fúkal sneh do vnútra stanov. Po jeho čiastočnom vyprataní a uzatvorení nočných príbytkov nastala príjemnejšia činnosť. Za takmer šera fotografovanie pred našou zástavou „Najlepšieho kolektívu“ a vzájomné návštevy pri stanoch s tradičnými prípitkami. To bola v tomto počasí celkom sympatická činnosť. Plánovaná príprava polievok na varičoch nepripadala do úvahy. Štípajúci mráz a najmä otrasný vietor nám zabránil v tejto zamýšľanej činnosti. Nuž, pokračovali sme v plnení pitného režimu. Hodiny sa len veľmi pomaly posúvali dopredu. Chystali sme sa na spánok. Myšlienky na nočné vstávanie k vôli fyziologickým potrebám nás neustále strašili, a tak sme si čaj v termoskách radšej nechali na ráno. Ale aj tak sme sa tomu nevyhli. Niekedy v noci sa v stane objavila zmrznutá tvár kamaráta Juraja. Nočný turista cestou na Rozsutec objavil náš kemp. Prehovorili sme ho, aby nestaval stan, že sa môže vyspať u nás. Takže sme boli v stane traja. Aspoň nám malo byť teplejšie. Ale nebolo. Noc bola veľmi, veľmi dlhá. Tóno, podobne ako ja, nemohol zapnúť zips na spacákoch. Lenže on mal starú „rárohu“ a ja „ježiškovský“ darček. Keď som sa "zasúval" do "múmie", tak sa vyvliekol jazdec zipsu. Nový spacák a toto. V tme a zime som sa ho niekoľkokrát pokúšal opraviť, ale nepodarilo sa to. Takže sme sa v noci chúlili k sebe ako tí „štvorpercentní“. Bolo naozaj „veselo“. Konečne sme sa dočkali rána, avšak ešte predtým si Tóno vyskúšal ako sa cíti človek s plným mechúrom. Vraj nebolo to nič zaujímavé, len obúvanie mu robilo problémy. Veď ísť naboso do hlbokého snehu by nebolo nič príjemné. To nie je orosené letné ráno s teplotou vysoko nad nulou. Tentoraz opak bol pravdou. O siedmej sa zobudili aj "zúfalci" vo vedľajších stanoch. Postupne sme ich nasledovali aj my. Nechcelo sa nám ísť von, ale stuhnuté údy, myslím tým naozaj údy, teda končatiny, nás vyháňali aspoň k tomu, aby sme sa zahriali nekoordinovanými pohybmi bez pitného režimu. Ostatné údy nemali šancu na nič. Viete si predstaviť tých malých drobčekov nájsť v útrobách nohavíc a ešte navyše ich vytiahnúť do tej krutej zimy, prípadne ich použiť na niečo iné? Vstali sme, najprv Juraj, potom Tóno a napokon ja. Utrpením pre nás bolo obúvanie. Stuhnuté prsty, zmrznuté topánky a šnúrky robili nenormálne problémy. Juraj a ostatní šiesti, ale bez Tóna a mňa, sa rozhodli, že idú ďalej hore, čiže na Rozsutec. My dvaja sme to vzdali. Nemalo to cenu. Boli sme od zimy skrehnutí a ešte šliapať hore v hlbokom snehu sa nám vôbec nechcelo. Počasie bolo takmer ako včera, zamračené, bez výhľadov, len s tým rozdielom, že nefúkalo, no o to bol väčší mráz. Na hodinkovom teplomeri bolo mínus sedemnásť stupňov. Partia okolo ôsmej odišla, stany nechali postavené. My dvaja sme sa pustili do balenia vecí. Najprv osobné veci do batohov. Potraviny, chlieb, ovocie, ale aj voda vo fľaši, boli dokonale zamrznuté. Moje zimné Koflachy predsa boli na tom lepšie ako Tónove klasické vibramy. Spacáky sme len tak narýchlo napchali do batoha. Pri balení sme museli dať rukavice dole z rúk. A to nás čakalo ešte zbalenie stanu. Kolíky z kosovky boli hlboko zasypané v snehu. Trvalo nám takmer hodinu, než sme všetko zbalili. Ruky a prsty dostávali zabrať. Prvý sa začal sťažovať na prsty Tóno. O chvíľu aj ja. Ruky nám omrzli. Vtedy sme si to až tak neuvedomovali. Našťastie nás zachránil pri tej zime vlažný čaj v termoskách. Najprv Tónov a o pár minút prišiel na rad aj môj. Dva litre skončili v našich žalúdkoch. Veľmi málo nás zahriali,a osviežili. Zima bola krutá. Boli sme mierne podchladení.  Medzitým okolo nás postupne vyšliapávali chodníkom hore turisti. Bolo pol deviatej, keď sme sa konečne vydali na cestu späť. Ruky skrehnuté od mrazu štípali. Strastiplná cesta dole začala. Snehu bolo aspoň o ďalších dvadsať, tridsať centimetrov viac ako deň predtým. Išiel som prvý, predsa len s paličkami som postupoval rýchlejšie. Vízia autobusu, o pol desiatej zo Štefanovej, sa pred nami rozplynula. Ale našťastie ďalší mal ísť o štyridsať minút. V lese sme stretávali jednotlivcov, ale aj skupinky turistov. Medzi nimi sa objavil aj Paľo, ďalší člen nášho „kolektívu“. Išiel sólo. Neplánovaná zastávka s blahoželaniami k Novému roku a navyše s pitným režimom nám určite spríjemnili zostup, ale aj trochu zdržali. O to rýchlejšie sme pokračovali ďalej. Cestu po Šľahorku sme zdolali  za dvadsaťpäť minút. Mali sme takmer štyridsať minút čas do odchodu autobusu. Pomyslel som si, pekný medzičas. Ale cesta bola ešte veľmi dlhá. A navyše sme stretávali viac a viac známych. Našťastie stretnutia väčšinou končili podaním ruky, teda bez pitného režimu. A to bolo dobre. Po lúke, v hlbokom snehu sa išlo veľmi zle, ba až otrasne. Ale nakoniec sme to zvládli. Cesta zo Šľahorky síce rýchlo ubiehala, ale aj tak trvala dvadsaťdva minút. Tým, ktorí boli ešte hore, trvala cesta určite dlhšie. Boli sme v Štefanovej. V dedine panovala príjemná zimná atmosféra. Ľudia sa pomaly chystali na oslavy Silvestra. Dievčina v obchode bola z nás vyjavená. Sľub sme dodržali. Totiž deň predtým, pri odchode, sme jej sľúbili, že sa dopoludnia na Silvestra zastavíme. „Zakotvili“ sme u nej, v obchode. Raňajkové a zároveň rozmrazovacie pivo zasyčalo v našich internostiach. Prsty, ale aj pokožku rúk sme mali omrznuté. Skonštatoval som, opäť po dvoch rokoch po omrzlinách na Térynke trošku "rozkoše". Ale v tomto prípade to bolo o niečo ľahšie. Autobus prišiel načas. Nepredstaviteľné kopy snehu nás napĺňali obavami či sa vôbec dostaneme do Žiliny. Podarilo sa. Rýchly trolejbusový spoj nás dopravil na Vlčince, kde sme boli o jedenástej, a odtiaľ bol už len skok do nášho „pubu“. Náš príchod s batohmi rozrušil osadenstvo. Boli sme jedinými turistickými kaskadérmi v tom takmer sviatočnom objekte. O necelú hodinu sa nás snažili zbaviť prítomnosti v priestoroch, tak sme sa presunuli do náhradného „podnájmu“, Pačina. Tu sme sa zdržali asi dve hodiny a dobre pripravení na oslavy Silvestra, sme sa odhodlali každý po svojej trase navštíviť svoje domáce „base campy“. Takže moje silvestrovské „testovanie“ himalájskeho materiálu, stanu a spacáku, skončilo tak ako skončilo. Mohlo to byť aj lepšie. Skonštatoval som, že tam niekde v Himalájach pod Cho Oyu nebude taký mráz.

        Asi tri týždne od „podrozsuteckej“ noci sa mi na rukách objavili následky omrzlín rúk. Začala sa mi na prstoch šúpať koža. Najprv mi nedošlo z čoho by to mohlo byť. Vôbec som si nepomyslel, že je to následok predsilvestrovskej noci. Ešte aj po mesiaci som si konce prstov necítil a navyše som stále pociťoval „mravce“ na bruškách prstov. Veru aj takto dopadla jedna akcia z prípravy na himalájsky pobyt.