Ako som zachraňoval chatu pod Rysmi
Ako som zachraňoval chatu pod Rysmi
Vo februári roku 2000, kedy niekoľko dní predtým spadla na chatu lavína, som sa zúčastnil akcie v rámci záchrany materiálu z chaty pod Rysmi. Nahovorili ma na ňu niektorí členovia horolezeckého oddielu z Tatranskej Polianky. Chceli pomôcť Viktorovi a chate. Lavína spadla niekedy koncom januára alebo začiatkom februára. Nikto to presne nevie nakoľko je chata cez zimnú sezónu oficiálne uzatvorená. Verejným tajomstvom však je, že pri nejakej zimnej horolezeckej akcii sa účastníci dohodnú s Viktorom a v rámci zimných horolezeckých výstupov má chatu na nejaký ten deň otvorenú. Tak to bolo aj v marci toho roku. Viktor si išiel začiatkom februára, teda niekoľko dní pred tou akciou skontrolovať chatu a neveril vlastným očiam. Lavína totálne poškodila chatu. Odtrhla sa pod spodnou lavicou v západnej stene Ťažkého (vtedy Českého) štítu a stopa odtrhu smerovala až pod Kohútik v dĺžke asi 150 metrov. Bolo to v nadmorskej výške asi 2 400 metrov. Dráha lavíny pokračovala do kotlinky pod sedlom Váha a vybehla do mierneho protisvahu, kde poškodila chatu a pokračovala údolím až nad vodopád. Pravdepodobne to bola prachová – dosková lavína. Lavína strhla celé poschodie aj so strechou masívneho kamenného objektu. Jej časti sa nachádzali vyše tristo metrov v údolí. Zničená bola aj celá prístavba a poškodené kamenné múry chaty. Toto bolo oficiálne stanovisko po predbežnej obhliadke torza chaty. Jedným z účastníkov asi dvanásťčlennej skupiny bol aj neúnavný srandista Samo Moštěk, rodák z Uherského Brodu, s ktorým som absolvoval niekoľko drobných tatranských „relaxačných“ výstupov. Tento doslova „samorast“ sa na Morave vyučil za stolára a jeho koníčkom je amatérska výroba gitár. Dobrý horolezec, znalec hôr a neúnavný bavič s gitarou v ruke a neodmysliteľnou cigaretou v ústach. Teda skupina sa vydala na zimnú cestu na „Rysy“. Nevedel som si predstaviť ako môže chata vyzerať, ale zvedavosť bola silnejšia ako vlastný fyzický výkon. Vtedy som nemal za sebou nejaké väčšie zimné túry. Našťastie nám počasie prialo. Niekoľko desiatok metrov za Popradským plesom ma šokoval práve Samo, keď v rámci krátkej prestávky na vydýchanie sa, si zapálil cigaretu. Potom to počas výstupu ešte niekoľkokrát zopakoval. Nuž... Každý máme svoje priority. Ale na jeho kondičke to nebolo poznať. Letný turistický chodník každý pozná. Tak ako aj ja. Išiel som medzi poslednými a snažil som sa aspoň občas urobiť nejaké zábery. Dokonca sa mi podarilo zachytiť aj padajúcu lavínku kdesi pod Satanom. Letné serpentíny sme pomaly zdolávali „diretissimou“, teda chôdzou priamo hore. Cestu nám ukazovalo niekoľko lyžiarov na „pásoch“, ktorí boli už ďaleko pred nami. Jediným orientačným bodom bola skala Wachterka. To som vedel, že už sa blížime k Žabím plesám. Cesta okolo nich bola celkom príjemná, pretože mráz a tieň nechal sneh v zmrznutej podobe, takže sa kráčalo celkom dobre. Prešli sme okolo letnej odbočky nosičského chodníka k vodopádu a pokračovali ďalej. Tu boli práve natiahnuté fixné laná, po ktorých už vystupovali hore svahom prví z našej skupiny. Slnko sa opieralo do svahu. My, čo sme vystupovali medzi poslednými sme mali výhodu, že sme využili ich vyšliapané stopy. Ale boli to skôr také nekonečné schody do neba, po ktorých bolo umenie ísť, nakoľko boli od seba dosť vzdialené. Ale bolo to lepšie ako ísť v panenskom snehu a robiť si stupy. Viktorove fixné laná boli veľmi dobrou pomocou. Keď sme sa dostali nad vodopád, zahliadli sme prvé hrozivé lavínové memento. Vyzeralo to tam ako keby sa stala nejaká apokalypsa. Zelená vojenská tisíclitrová nádrž na vodu bola rozbitá a pohodená ako by ju tam niekto zabudol. Okolo množstvo rozbitých dosiek, matrace a rôzny iný materiál. Takto to vyzeralo pozdĺž celého výstupu až po hranicu Viktorovho „Kráľovstva Rysy“. Pri pohľade dozadu to bol hrôzostrašný obraz. Konečne sme v diaľke pred nami uvideli chatu. Ale bolo to skôr torzo. Chýbala strecha, takže ostali len kamenné múry so stropom. Ako sme sa blížili vyššie, okolo nás bolo aj viac drobného materiálu z chaty. Tam už pracovalo niekoľko dobrovoľníkov a čistili blízke okolie. Na jednej kope boli desiatky zničených dosiek. Na bývalej streche, teraz len rovnej ploche, dvaja chlapci lopatami zhadzovali nánosy snehu. Viktor nás privítal síce s jeho typickým humorom, ale bolo vidieť, že situácia s chatou mu nie je ľahostajná. Vošli sme do jedálne a tam bola doslova katastrofa. Lenže z toho najhoršieho už bola chata von. Podľa Viktorových slov, keď on objavil rozbitú chatu, tak sa dnu nedalo dostať. Jedáleň bola plná snehu. Točité kovové schody, po ktorých sa chodilo do nocľahárne, boli ešte aj teraz zavalené snehom. Totiž lavína cez vchod nad schodmi sa vovalila dovnútra. Teraz tu už z polovice bolo miesto aspoň na odloženie našich vecí. Postupne sme sa striedali pri odhadzovaní snehu či už z jedálne alebo strechy, prípadne aj z najbližšieho okolia chaty. Ešteže nám počasie prialo. Viktor z bývalej kuchynky vyťahoval rozbitý materiál a triedil, aby sme mu pomohli aspoň zachované veci odniesť dole. Raritou bol veľký hliníkový hrniec, v ktorom sa varieval čaj. Ten bol tak pokrútený, že ho pravdepodobne neskôr vyhodil (ak sa nestal raritnou pamiatkou pre niekoho zo zúčastnených). Dokonca nám ponúkol pravé „rysácke“ červené víno, ktoré bolo vo fľaši primrznuté, takže pripomínalo scénu Jozefa Krónera z filmu Tisícročná včela, keď sa starý Pichanda niečoho podobného napil. Našťastie my sme to mali bez skla. Viktor spomenul aj realitu nedávnej minulosti, ktorá sa stala pravdepodobne pred niekoľkými dňami. Chatu navštívili nejakí, možno poľskí alebo naši „turisti“ (stopy viedli do sedla Váha a ďalej hore k Rysom). Doslova „vybrali“ kasu s drobnými mincami a pobrali aj nejaký alkohol. Vykladali sme postupne všetok materiál z kuchynky a príručného skladu, kde boli uložené suveníry, tričká, pohľadnice a veľa iného materiálu. Toto všetko sme ukladali do svojich batohov, niektorí ešte aj na drevené krosny, ktoré hore vyniesli. Nezabudnem na krásnu chvíľu, keď nielen mne, ale aj ďalším Viktor venoval na pamiatku na túto akciu tričko s logom chaty. Dodnes ho mám doma ešte nepoužité. Aby nám práca išla rýchlejšie a kvalitnejšie, práve Samo Moštěk si sadol na drevenú lavicu a na gitare, ktorá v chate ostala nepoškodená, „zapreludoval“ pár trampských hitov. K nemu sme sa so spevom pridali aj my. Lenže nastal čas návratu. Síce slnko ešte žiarilo, ale v doline už bolo cítiť chlad. Každý z nás niesol veľké batohy či krosny plné materiálu. Náš cieľ bol na Popradskom plese, kde má Viktor svoj medzisklad. Jediným problémovým miestom pri zostupe bol opäť strmý svah nad „Žabákmi“, ktorým sme sa šplhali hore. V tom čase sa ešte veľmi málo používali teleskopické palice. Bol som jeden z mála čo ich nosil. Ale to ešte boli dvojdielne. Závistlivo som pokukoval po niektorých, ktorí už vlastnili modernejšie trojdielne. Preventívne som si dal na vibramy mačky. Urobili to aj viacerí. Ale niektorí, najmä z radov tých mladších, v dolnej časti svahu si skúsili zjazd po zadku. V mačkách sme prešli až k Žabiemu potoku, kde bol terén už úplne chodecký, aj keď sme sa v mäkkom snehu dosť zabárali. Prišli sme na Popradské pleso a v minisklade vybalili materiál. Hurónsky výbuch smiechu nastal, keď prišiel mladý Dušan Hudák aj s tým veľkým pokriveným hrncom. Ktovie kde potom hrniec skončil... Niektorí z partie sa vydali peši zimnou cestou na Štrbské Pleso a niektorí sme zišli po ceste na zastávku električky Popradské pleso. Tak teda skončila záchrana materiálu a „prvá“ pomoc poškodenej chate pod Rysmi. Potom už nasledovali rôzne špekulácie a dohady o výstavbe novej chaty na novom mieste alebo vynovení starej. Ale to je už iná história.