Belianske Tatry - Aj Vianoce v Tatrách môžu byť "rozkošné" - ako pre koho

Je január 2019... Prečo nie. Máme za sebou dva týždne nového roku. Niekto príchod oslávil bujaro kdesi s partiou rodiny, známych či kamarátov, niekto len tak symbolicky možno doma a ja tentoraz tak akosi čudne... Viete si predstaviť silvestrovské odpoludňajšie posedenie vo vinotéke či vinárskej vieche s kamarátmi, husličkovou hudbou...?  Nemalo to chybu, ale len v prípade, že ste zdravotne v poriadku... Mňa tentoraz zradilo zdravie a už predtým, teda týždeň skôr, na prvý sviatok vianočný, si ma našla potvora. Akýsi nepríjemný vírus som pochytil v rámci tradičného vianočného pobytu v Belianskych Tatrách. Niekoľko známych sa čudovalo, že ako môže človek, ktorý trávi dosť času na kopcoch, niečo také dostať. Je „demokracia“. Dnes chytíte čokoľvek a ani neviete kde alebo od koho. A najhoršie je, že za vírusy či bacily neplatíte. Iné je to potom neskôr v lekárni napríklad u pána doktora Maxa. A chlapcom, finančným podvodníkom, dobre mastíme vrecká. Takže sviatočný Štedrý deň som strávil v kruhu priateľov a známych v hoteli, kde sa takto každoročne stretávame a práve toto podujatie malo okrúhle desaťročné jubileum. Z tradičných návštevníkov už dosť nedobrovoľne odišlo na onen svet a určite nás  tam zhora kontrolujú či sa slušne správame, chodíme do „Goralskej“ či robíme seniorské voloviny v rámci Štefanskej zábavy tak, ako to robievali aj oni spoločne s nami. Určitou satisfakciou za ich neprítomnosť je spomienka na každého z nich. Ale tu teraz nechcem spomínať na nezúčastnených, život pokračuje ďalej. Zdravotné problémy si nevyberajú... alebo skôr si naschvál vyberajú sviatky či víkendy. Bolesti zubov či iné problémy... Kedy? Predsa zub nebude bolieť v utorok či stredu. Blbec začne bolieť v piatok alebo sobotu večer. A tak je to aj s inými zdravotnými problémami. Takže... Tradičná polnočná omša, na ktorej som v živote nebol, mi trochu pripomínala sviatok veriacich. U mňa bola tentoraz prvoradá realita zaspať a venovať sa svojej telesnej schránke, aby som v pokoji prežil do rána. Prieduškové „chrchľanie“ a podobné nočné aktivity začínajúcej choroby boli nekonečné. Ste v hoteli, sú sviatky, lekáreň, prípadne lekár je od vás nejakých 40 kilometrov kdesi v Poprade. Samoliečba so zázvorovým čajom (pre Slovákov s ďumbierovým) veľmi nepomáhala. Vedel som, že som v leveli zápalu priedušiek. Poznám to z môjho „curriculum vitae“. „Nachlemcem“ sa studeného piva... V lete či zime. A potom to raz za čas príde. Toto som zdedil po mame. Teda nie, žeby ona pila studené nápoje, ale trpela na tie priedušky. Alebo si to ja len tak vysvetľujem a sa „egoadvokátujem“. Nasledovala dopoludňajšia návšteva Ždiaru na sviatok „Božieho narodenia“ s krátkou „inventúrou“ kostola, kde prebiehala tradičná omša domáceho obyvateľstva v nádherných goralských krojoch. Potom nasledovala tradičná návšteva „Goralskej karčmy“, ktorá len potvrdila môj liečebný prístup k začínajúcej chorobe. Čaj s čerstvo nastrúhaným zázvorom a k tomu pohárik hruškovice predsa musí uľaviť aj čertovi. No, bola to teória. Nebol som v leveli čerta. Nakoľko bola správna, vtedy mi nebolo jasné. A ako sa neskôr ukázalo, aj tak to napokon skončilo trojtýždňovou liečbou. Teda prvý týždeň naozaj amatérsky a až po Novom roku, keď lieky kúpené v lekárni, toľko propagované v televíznych reklamách nezaberali aj odborne u lekára. Jasné, zápal priedušiek ako vyšitý. Antibiotiká a k tomu rôzne ďalšie podporné lieky. A v peňaženke návšteva lekárne urobila celkom dobrý prievan, no neskôr som to prirovnal k tatranskej víchrici v roku 2004. No, čo už... Jesť mi nechutilo, tak aspoň vitamínové ovocie a čaje. Neviem, čo mi vnuklo asi po desiatich dňoch liečby sa postaviť na váhu. Takúto vymoženosť robievam vtedy, keď vážim plný batoh pred nejakou cestou. Samozrejme v tých prípadoch váha ukáže dvadsať a viac kilogramové záťaže. Tentoraz som sa naozaj zľakol. Do „riti“, veď som schudol šesť kíl! Človeku začínajú potom vŕtať v hlave myšlienky. Schudol si, nemáš „raka“ alebo inú sviňu? Ale takmer denné potenie, „váľanie“ sa v posteli a skoro žiadny prísun potravy si zobrali svoju daň. Ono sa to potvrdilo o pár dní neskôr, keď „svinstvo“ na prieduškách pomaly odchádzalo a pribralo si k tomu aj kašeľ. Začalo mi chutiť jesť a dokonca som sa zapojil aj do „ego“ procesu prípravy stravy. Čiže už som bol na tom lepšie. A hneď aj naskočili dve telesné kilá. Tak fajn. Viem, že ono sa to časom ustáli na tej dlhoročnej hmotnostnej klasike. Ale doteraz som štyri kilá v „mínuse“. A je to celkom fajn. Trvalo síce ešte asi týždeň, aby som bol v tom svojom tradičnom životnom „leveli“. Ale čiastočne sa ešte stále vyhýbam studenému pivu. Dokedy? To je aj pre mňa tajomstvo. Pri návšteve brnianskeho cestovateľského veľtrhu 19. januára, som sa tradične stretol s kamarátmi Frantom a Radkom, aby sme si dohodli tohtoročné zahraničné akcie na kopcoch. Brnianska reštaurácia pivovaru Starobrno je naším „base campom“, teda miestom asi dvojhodinového posedenia. Tentoraz som sa stal stredobodom pozornosti miestneho personálu, pretože mi poradili, aby som si chladné pivo ohrieval ohrievačom. Toto som poznal z mojich podstatne mladších rokov, keď sme pri návštevách rôznych pivných zariadení s úsmevom sledovali postarších spoluobčanov ako si pivo ohrievali podobnými pomôckami. Neveril som, že raz toto „postihne“ aj mňa. O niekoľko dní uplynul naozaj celý mesiac od „Ježiška“, kedy som dosiahol svojej „svojprávnosti“, aby som skonštatoval, že už som naozaj fit. V celom tomto prípade ma potešila aspoň jedna realita. Zabezpečil som letenky pre našu himalájsku cestu. Takže snahy o zabezpečenie treku začali byť skutočnosťou.