Môj tatranský triptych
Môj tatranský triptych (Gerlachovský štít, Vysoká, Lomnický štít)
V rokoch 1997 a 1998, kedy som ani len nesníval o tom, že o pár rokov sa len s malými skúsenosťami pohybu v tatranskom vysokohorskom prostredí dostanem do Himalájí, sa mi naskytli tri príležitosti absolvovať výstupy na tie, pre návštevníka Vysokých Tatier, najzaujímavejšie kopce. Na úvod tohto „triptychu“ uvádzam nádhernú myšlienku, ktorú pred rokmi vyslovil chatár z Chaty pod Rysmi Viktor Beránek: „V horách majú byť ľudia slobodní, nie bohatí...“.
Gerlachovský štít (2 654 m)
V polovici septembra 1997 som cez víkend opäť navštívil Vysoké Tatry. Bol to taký obyčajný víkend s cieľom zúčastniť sa na Popradskom plese na tradičnom Dni horskej služby. Ten sa konal v sobotu 14. septembra s programom ukážok záchrany a výcviku členov Horskej služby na Slovensku. V ten deň som mal šťastie na krásne jesenné počasie. Desiatky turistov, ktorí túto akciu navštívili, sa zhromaždili pod severnými stenami Ostrvy. Po ukážkach sa väčšina presunula do areálu Morávkovej chaty pri plese. Tu už prebiehal tradičný rituál prípravy guláša, samozrejme za zvukov lendackých „husličkárov“, ale aj ďalších hudobníkov. Desiatky, možno aj stovky prítomných sa stretali so známymi tatranskými osobnosťami najmä z radov bývalých, ale aj terajších horských záchranárov či horských vodcov. Pri jednom rozhovore som si všimol, že sa v dave ľudí objavila Marta. Kamarátka, s ktorou som sa pred pár rokmi zoznámil v rámci liečebného pobytu v Novej Polianke. Trenčianska turistka, ktorá v Tatrách pochodila všetko možné. Po krátkom rozhovore prišla za mnou s otázkou, že potrebuje jedného človeka do partie. V pláne mali ísť na druhý deň s horským vodcom na Gerlachovský štít. Chvíľu som váhal, pretože v nedeľu som mal naplánovaný len nejaký drobný „výšľap“ s odpoludňajším návratom domov. Prehovorila ma s tým, že budeme piati a vodcovi zaplatíme za výstup v porovnaní s oficiálnym cenníkom len „symbolickú“ cenu a určite v ten deň stihnem aj cestu domov. Tým ma dostala. Dohodli sme sa, že sa na druhý deň ráno, teda v nedeľu 15. septembra, stretneme na parkovisku v Tatranskej Polianke, odkiaľ pôjdeme autom na Sliezsky dom. Tak sa aj stalo a ráno sme všetci piati klienti stáli na parkovisku. Martu a jej dcéru Simonu som poznal, no ďalší dvaja chlapíci boli pre mňa neznámou. Býva dosť problematické sa vydať na túru s niekým, koho nepoznáte. Ale po krátkom čase sme sa naladili na jednu vlnu a nakoniec všetko dobre dopadlo. Onedlho prišiel vodca Laco Šedivý. Vtedy som ani dobre nevedel kto to je. Z histórie osobností Tatier som vedel, že tento pán bol vynikajúci horolezec a pracoval dlhé roky v Horskej službe. Nastúpili sme do jeho auta, ktorým nás odviezol pred Sliezsky dom (1 670 m). Bolo krásne tatranské jesenné počasie. Pri hoteli už „operovala“ iná skupinka, ktorá sa taktiež chystala na „Gerlach“. Prezliekali sa z „civilného“ do športového výstroja. Boli z Dobšinej. Mali sme výhodu, že my sme boli hneď nachystaní, a tak okolo pol siedmej sme pod Lacovým vedením vyrazili okolo Velického plesa hore. Prešli sme pod Večným dažďom okolo Velického vodopádu do Kvetnice. Pred Kvetnicovým plieskom sme odbočili doľava. Sotva znateľným chodníkom sme začali pomaly vystupovať hore. Nakoľko som mal na krku fotoaparát, mimochodom v tom čase ešte klasický na farebný kinofilm, často som fotil a tak aj zaostával za skupinkou. Laco zvolil veľmi dobré tempo, aby najmä dievčatá stačili výstupu. Dno Velickej doliny ostávalo pomaly hlbšie a hlbšie pod nami. Krátkymi serpentínami vedúcimi pod stenami Kvetnicovej veže sme sa dostali k širšiemu žľabu. Na jeho konci je asi 15-20 metrov vysoká stienka, ktorá je zaistená technickými pomôckami – reťazami a kramľami. Tento úsek sa nazýva Velická próba. Z nej nasledovalo už miernejšie stúpanie do Sedielka nad Kotlom (2 425 m). Po pravej strane sa objavili Dlhé pleso v Hornej Kvetnici, Litvorový (2 423 m) a Velický štít (2 320 m), Poľský hrebeň (2 200 m) a celý hrebeň od Východnej Vysokej (2 428 m) cez Weszterov štít (2 4929 m), Kupolu (2 414 m), Bradavicu (2 476 m) až po Granátové veže. Sedielko nad Kotlom oddeľuje vľavo Kvetnicovú vežu (2 433 m) a vpravo Čertovu vežu (2 565 m). Počas výstupu do sedla sme niekoľkokrát oddychovali a osviežili sa čajom či inými tekutinami. Tu sme si dali o niečo dlhšiu prestávku. Hlboko pod nami sme zahliadli skupinku turistov ako pomaly vystupuje za nami. Pokračovali sme krátkym zostupom a traverzovali časť Gerlachovského kotla. Tu bola situácia najdramatickejšia. Laco nás upozornil, že práve v tomto úseku sa výstup stáva problémovým pre tých, ktorí nepoznajú cestu a pomerne ľahko zablúdia alebo zídu z chodníka. Prekročili sme štyri skalné rebrá, aby sme sa dostali do Štrbiny pod Kotlovým štítom (2 550 m), ktorá oddeľuje Dromedárov chrbát od Gerlachovského hrebeňa. Terén bol naozaj dosť nepríjemný, pretože zvetrané skaly často pod našimi nohami padali do žľabu. Zo štrbiny sme prvý raz zahliadli vrchol Gerlachovského štítu. Krátko sme zostúpili dole, aby sme opäť strmo stúpali k miestu s kamenným oknom. Opretý balvan tu vytvoril prírodný výtvor. Tu sme opäť mierne klesli dole po skalnej rampe do malého kotla a vzápätí sme zdolali niekoľko rebier. To sme už stáli v Batizovskom žľabe, kde sa stretávajú chodníky. Ten náš s chodníkom vedúcim z Batizovskej próby. Vystúpili sme strmým žľabom do Batizovskej priehyby. Odtiaľ bol vrchol Gerlachovského štítu naozaj na dosah ruky. Ešte nebolo ani jedenásť hodín a pri vrcholovom kríži sme si všetci šiesti podali ruky. Nasledovalo vrcholové fotenie nás účastníkov výstupu, ale aj zábery okolitých hrebeňov a kopcov. Malé osvieženie v podobe čaju či fľašky s pivom nemohli chýbať, ba aj niečo na zahryznutie. Výstup nám trval tri a pol hodiny. Počasie bolo naozaj nádherné. Modrá obloha, takmer bezvetrie a až „nenormálna“ viditeľnosť. Laco nám spresnil názvy kopcov okolo nás. Netrvalo dlho a v žľabe pod nami sa objavila skupinka z Dobšinej. Išli s vodcom a boli naviazaní na lane. Nám sa to zdalo zbytočné, a tak sa nám podarilo vystúpiť hore nenaviazaní. Laco sa nám pochválil s históriou tu umiestneného kríža. Bol to práve on, kto sa postaral o to, aby bol kríž umiestnený práve tu. V septembri 1987 pod vrcholom Rysov zahynul od vyčerpania český turista Viktor Kubát. Na jeho počesť dala zhotoviť rodina kovový kríž, ktorý na vrchol Rysov vyniesli jeho priatelia a umiestnili ho tam. V tom období bol vrchol Rysov (2 499 m) cieľom komunistami vymysleného každoročného medzinárodného výstupu mládeže na počesť údajného výstupu vodcu svetového proletariátu V. I. Lenina. Kríž na vrchole sa samozrejme nepáčil „súdruhom“, a tak musel odtiaľ zmiznúť. Na dlhé roky sa ocitol v súkromnom depozite (v dielni) bývalého chatára z Rysov Olda Bublíka. Až po desiatich rokoch kríž našli, zrenovoval a umelecky doplnil o nové prvky práve Laco Šedivý a v lete 1997 ho vyniesol s kamarátmi práve na vrchol Gerlachovského štítu, kde ho umiestnili ako symbol najvyššieho karpatského kopca. Je vysoký asi meter a jeho základ tvorí práve pôvodný Kubátov kríž a okolo neho pribudli kovové pásy v tvare pravoslávnych krížov. Uprostred kovového „srdca“ je umiestnený modrý „drahokam“. Samozrejme aj v čase hlbokej slovenskej demokracie bol kríž osadený na čierno, čo sa dodnes niektorým „hlaváčom“, najmä zo strany ochrany prírody, nepáči. Ale zvykli si a kríž je vďačnou kulisou vrcholových fotografií. Jeho pôvodný osud pozná len málokto. A v tejto "neoboľševickej" dobe každý rok pribúdajú kríže na mnohých slovenských kopcoch. Či už s povolením alebo bez neho. My sme tam boli ler dva týždne po osadení, takže svietil novotou a pripomínal naozaj kríže spomínanej východnej cirkvi. Skupinku dobšinských turistov doviedol na vrchol Gejza Haak. Tatranský horolezec, člen druhej Gálfyho himalájskej výpravy na Nanga Parbat, dlhoročný člen horskej služby (36 rokov) a horský vodca. Poznám sa s ním dlhé roky ešte z čias jeho aktívneho pôsobenia v Horskej službe. Dá sa povedať, že takmer pri každej návšteve Tatier sa spolu stretávame. Väčšinou to bývalo v turistickej informačnej kancelárii v Starom Smokovci, kde dlhé roky ako dôchodca vypomáhal horskej službe. Je to svojrázna postava tatranských končiarov, ale aj tatranských osád. Aj tentoraz svojim nezabudnuteľným „šušľavým“ hlasom prekrikoval všetkých prítomných. Z batoha vytiahol fľašu s pivom a symbolicky sme si pripili. Dobšinskí turisti však boli na vrcholový pobyt pripravení lepšie ako my. Vytiahli fľašu sektu a jeho vystrelená umelá zátka skončila svoju pozemskú púť v skalnej štrbine niekde smerom k Zadnému Gerlachu (2 630 m). Náš vrcholový pobyt sa skončil. Bolo potrebné splniť druhú časť akcie. Zostúpiť Batizovskou próbou k Batizovskému plesu. Stále sme išli nenaviazaní. Opatrne sme zostupovali Batizovským žľabom za Lacom. Onedlho sme prišli okolo skalných stien nad strmé zrázy nad dolinou, odbočili doľava, kde bola kolmá stena zabezpečená kramľami a reťazami. Tu si Laco dievčatá naviazal na lano. My chlapi sme svorne tvrdili, že úsek zvládneme bez istenia. Naviazaná trojica išla prvá. Celkom bez problémov sa onedlho dostali pod vysokú stenu na veľké suťovisko. Postupne sme zišli aj my. Priznám sa, že boli tam dva úseky, kedy bolo potrebné urobiť naozaj veľmi dlhé kroky, nakoľko kramle boli dosť ďaleko od seba. Zvládli sme to, a tak sme suťoviskom pokračovali ľavou stranou hangu na dno doliny a po ňom až k Batizovskému plesu. Nad hlavami sa začali preháňať mraky, takže sme pridali do kroku a onedlho sme boli opäť pri Sliezskom dome. Laco nás odviezol autom do Tatranskej Polianky. Boli sme radi, že akcia dopadla veľmi dobre a nikomu sa nič nestalo. Na oslavu sme sa zastavili v miestnom Bistre. Na jeho terase „buchli“ dve fľaše sektu. Krátke posedenie sa ale celkom rýchlo skončilo. Mňa čakala cesta domov. Laco ma našťastie odviezol dva kilometre autom do ubytovne, kde som si rýchlo zbalil veci a utekal na električku do Popradu a na rýchlik do Žiliny. Na druhý deň ráno som samozrejme v kolektíve spolupracovníkov „zamachroval“ so zdolaním najvyššej horskej slovenskej špičky.
Na Gerlachovskom štíte... Eufória zo zdolania TOP Slovenska (málokto uverí, čo človek vtedy prežije...), vpravo vodca Laco Šedivý
Z Bistra v Tatranskej Polianke už nič neostalo. Pre nás ale spomienky na výstup a pamiatka s šumivým sektom na oslavu zdolania Gerlachovského štítu...
Lomnický štít (2 634 m)
Pri túre na Gerlachovský štít som sa s Martou a Lacom dohodol, že by sme mohli niekedy absolvovať výstup na Lomnický štít. Nehrozila nám žiadna "Hokejka" či nebodaj výstup „Jordánkou“. Išlo o klasiku, teda zo Skalnatého plesa (1 751 m) cez Lomnické sedlo (2 189 m) na vrchol. Bolo to takmer presne rok po zdolaní Gerlachovského štítu, kedy Marta s Lacom dohodla termín výstupu. Tentoraz sme boli len traja klienti, ale opäť s „akciovou“ cenou. Tentoraz sme sa s Lacom stretli Marta, jej dcéra Simona a ja na Skalnatom plese. Nás však ešte predtým čakal dosť rýchly výstup zo Smokovca na Hrebienok, nosičskými skratkami na rázcestie k Zamkovského chate (1 475 m) a potom Magistrálou na Skalnaté pleso. Tu, celí spotení, sme sa zvítali s Lacom, ktorý nám však oznámil, že sa bude musieť urýchlene vrátiť do Smokovca, takže cestou niečo vymyslí. Po krátkom odpočinku sme sa vydali serpentínami po zrušenom turistickom chodníku do Lomnického sedla. Chodník vedúci pod stĺpmi sedačkovej lanovky bol nekonečný. Ale dočkali sme sa. Krátky odpočinok, osvieženie a už sme odbočili na široký skalný chrbát so sotva viditeľným chodníkom. Čakalo nás asi päťsto výškových metrov na dosť krátkom úseku, takže je tam poriadne stúpanie. Najmä v jeho dolnej časti to išlo. Prešli sme cez malé sedielko „Vrátka“. Neskôr sa terén stával strmším a strmším. Laco zvolil pokojné tempo, aby sme mali čas sa pokochať výhľadmi po okolí. Najmä výhľady na západ boli prekrásne. Prostredný hrebeň s Prostredným hrotom (2 441 m), Žltá veža ( 2 384 m), Priečne sedlo (2 352 m), Široká veža (2 466 m) a vrcholy Malého Ľadového štítu (2 611 m) a Ľadového štítu (2 627 m) boli len tie najbližšie kopce, ktoré sme zahliadli. Blízky Huncovský štít (2 353 m) a Kežmarský štít (2 556 m) tvorili neskutočné pohľady na východe. Samozrejme panoráma kopcov v diaľke sa ukázala v plnej kráse. Modrá obloha, bezvetrie a na toto jesenné počasie aj teplo dávali tušiť, že sme si vybrali ten najsprávnejší deň na zdolanie ďalšieho tatranského velikána. Laco nás bezpečne viedol cez skalné platne „Matirkovho návratu“ (2 460 m) až do kotla, ktorý je ohraničený prírodnou hradbou skál. Pretraverzovali sme ho a po ďalšom rebre sme prišli ku kolmej stene vysokej nejakých dvadsať či aj viac metrov. Boli sme pri „Emericyho náreku“ (2 540 m). Odtiaľ je na vrchol už len asi sto výškových metrov. Celý tento úsek je zaistený reťazami a kramľami, ktoré uľahčujú výstup, prípadne zostup v takmer kolmej stene. Dostali sme sa do rokliny, v ktorej je taktiež niekoľko reťazí pre uľahčenie výstupu. Už niekoľko metrov nad „nárekom“ sme zahliadli kupolu na Lomnickom štíte. Ešte niekoľko krátkych zastávok na fotografovanie a onedlho sme boli pod samotným vrcholom. Na terase okolo vrcholovej budovy postávali turisti, ktorí sa sem dopravili lanovkou. Keď sme prichádzali tesne pod zábradlie, začala nám jedna skupinka tlieskať a kričať „bravó“. Nuž, mali sme akýsi úspech. Konečne sme stáli pri vrcholovej betónovej kóte označujúcej samotný vrchol Lomnického štítu. Podali sme si ruky. Výstup zo sedla až sem trval necelé dve hodiny. Kruhový výhľad bol neopísateľne krásny. Myslím, že ani nemá cenu spomínať všetky tie kopce okolo. Kto tam bol v nádhernom počasí so super výhľadmi, ten vie o čom píšem. Sadli sme si do miestneho bufetu a samozrejme pripili na úspešný výstup. Vedeli sme, že nás má čakať ešte aj zostup. Toto však po chvíli vyriešil samotný Laco. Nakoľko sa potreboval dostať čo najrýchlejšie dole, tak nám po niekoľkých pohárikoch pitného režimu oznámil, že pre nás zabezpečil bezpečný návrat na Skalnaté pleso. Prisadli si k nám dvaja chlapíci z personálu observatória. Boli to Lacovi známi. Slovo dalo slovo a jeden z nich sa objavil pri stole aj s fľašou malej vody (vodky). Laco medzitým najbližšou lanovkou odišiel dole. Nás nečakal žiaden peší zostup, ale postupný odvoz lanovkou. Totiž u personálu lanovky vybavil náš návrat tak, že po jednom postupne zídeme na Skalnaté pleso. Tak sa aj stalo. Najprv odišla Marta, v ďalšej lanovke Simona a nakoniec aj ja. Všetci traja sme sa stretli v objekte lanovky, odkiaľ sme po malom pivnom občerstvení pokračovali dole Magistrálou. Samozrejme sme sa zastavili na Zamkovského chate, potom na Rainerovej chate a neskôr už pokračovali peši z Hrebienka lesom do Smokovca. Nádherný deň sme ukončili v bare v Novej Polianke, kde sme dokonca absolvovali aj nejaké tančeky vo vibramoch.
Pod vrcholom Lomnického štítu
Po výstupe oslava v bufete (a lanovkou dole...)
Vysoká (2 547 m)
Pri výstupe na Lomnický štít sme sa všetci dohodli, že naše dve spoločné cesty by mohli mať aj pokračovanie. Rozhodujúce malo byť počasie. Ak by to nevyšlo ešte tento rok, tak vraj na budúci. Ale vyšlo to ešte v tomto roku. Našim cieľom sa stala Vysoká. Laco však na poslednú chvíľu musel svoju účasť odrieknuť, ale poslal nám náhradu. Sympatického Jara, horského vodcu a člena dobrovoľného zboru tatranskej horskej služby. S Martou a Simonou sme sa stretli opäť po dvoch týždňoch v Novej Polianke. Marta tam bola ešte stále na liečení, Simona bola ubytovaná v Tatranských Zruboch a ja na ubytovni v Novej Polianke. Na druhý deň v sobotu ráno nás Jaro autom odviezol na Popradské pleso. Samozrejme nám tým ušetril fyzické sily, ale najmä čas. V chate sme sa ani nezastavili, ale pokračovali ďalej. Obišli sme z východnej časti pleso a odbočili doľava do húštiny kosodreviny kade viedol úzky kamenistý chodník. Onedlho sme už stúpali Zlomiskovou dolinou popri zurčiacom Ľadovom potoku, ktorý vysoko v doline vyviera z Ľadového plesa (1 925 m). Po chodníku sme pokračovali pod zrázmi Zlomiskovej veže (2 131 m) až sme sa dostali pod morénu Ľadového plesa. Stále sme išli v tieni, pretože slnko zakrývala hradba Končistej (2 537 m) a Tupej (2 284 m). Odbočili sme doľava a po sotva znateľnom chodníku sme vystupovali strmým trávnatým svahom. Dostali sme sa do dolinky medzi Veľkou Dračou hlavou (2 254 m) a Ošarpancami (2 348 m), odkiaľ sme vystúpili po nepríjemnom teréne s pohyblivými balvanmi do Dračieho sedla (2 223 m). To už sme niekoľko dlhých minút išli vo svite slnečných lúčov. Po pravej ruke sa objavil dvojvrchol Vysokej s piliermi spadajúcimi do doliny. Širokým kamenisto trávnatým terénom sme sa dostali k Centrálnemu žľabu. Samozrejme počas šliapania sme niekoľkokrát oddychovali a v rámci jednej takej prestávky prišiel čas aj na zhodenie teplého oblečenia, takže sme všetci šliapali v tričkách a krátkych nohaviciach. Bol koniec septembra, ale počasie tomu nenasvedčovalo. Čakal nás posledný, ale najnáročnejší úsek. V centrálnom žľabe sme takmer kolmo vystupovali až takmer po Štrbinu vo Vysokej (2 420 m). Tu sme odbočili doľava a po veľkých hladkých platniach traverzovali cez kovové kramle. Toto bol najexponovanejší úsek výstupu. Našťastie bolo sucho, takže po platniach sa išlo celkom dobre. Našim cieľom bol severozápadný vrchol, na ktorom je umiestnený kovový kríž. Vedľajší juhovýchodný vrchol je chodecky neschodný a pri výstupe naň je potrebné lanové istenie. Po skalnom rebre sme sa vydali na samotný vrchol. Boli sme toho dňa prvými turistami. Z Popradského plesa sme sem vyšli asi za tri a štvrť hodiny. Nasledovalo klasické vrcholové fotenie a Jaro nám identifikoval kopce okolo nás. Po občerstvení a chvíľkovom odpočinku spojenom s opaľovaním sa, sme sa vydali na zostupovú cestu. Exponované miesto sme hravo zdolali a o pár minút sme už boli v spodnej časti Centrálneho žľabu. Tu sme sa vydali na západ a Jaro nám navrhol, že by sme mohli ešte zdolať krátkym výstupom aj blízky Český štít (2 520 m). V tom čase a dlho predtým ho nazývali naozaj Českým. Až v roku 2006 Názvoslovná komisia na Slovensku zmenila názov Český na Ťažký. Tak sme teda pokračovali skalnatým terénom ďalej na západ. V mieste, kde končí žľab spadajúci zo Štrbiny pod Ťažkým štítom sme odbočili doprava a strmým úbočím s veľkými balvanmi a platňami sme šliapali na vrchol. Tu nasledoval scenár podobný ako na Vysokej. Fotenie a prestávka na občerstvenie. Lenže neboli sme sami. Ako som sedel na kameni otočený tvárou na západ, naraz sa predo mnou objavila postava. Horolezec vyliezol na vrchol zo severozápadnej strany a onedlho ho nasledoval jeho kolega. Vrcholový pobyt sme ukončili a výstupovou trasou sme sa vydali späť dole. Pokračovali sme na západ. Miernym stúpaním sme sa dostali do miesta, ktoré volajú „Lavica“. Pred nami sa objavila asi tridsať metrová stienka, ale ako sme o chvíľu zistili, celkom schodná. Boli sme v Štrbine pod Kohútikom. Nasledoval ďalší klenot celej akcie. Prechod cez „Kohútik“ a pod ním kolmý komín. Metre, ktoré sme vystúpili do Kohútika sme mali teraz zliezť dole. Celý úsek je zaistený reťazami a kramľami. Chata pod Rysmi (2 250 m) stála učupená v Dolinke pod Váhou ako vzdialený malý bod. Chodníkom od nej kráčali desiatky turistov s cieľom vyjsť na Rysy (2 499 m). Jaro išiel do komína prvý. Nakoľko už vedel, že s nami nemusí mať starosti ohľadne pohybu v tomto teréne, ani nás nenaviazal. Nebolo to naozaj potrebné. Dievčatá síce s malým „papuľovaním“, ale s presvedčením o zdolaní tohto exponovaného úseku, si počínali veľmi dobre. Urobil som niekoľko záberov na okolité kopce. Išiel som posledný, takže som mal o ich pohybe na reťaziach prehľad. Juhozápadným úbočím Ťažkého štítu sme po skalnej lavici traverzovali celú stenu až do sedla Váha (2 337 m). Aj tento úsek bol trochu na „morál“, ale našťastie bolo sucho, takže po hladkých platniach a kameňoch sa nešlo zle. Onedlho sme sa zastavili pár výškových metrov nad sedlom. Sadli sme sa na veľké kamene a pozorovali okolie. „Machrovali“ sme, čo sme v ten deň absolvovali a s akýmsi „pohŕdaním“ sme komentovali turistov idúcich na Rysy. Ale to bola skôr taká eufória zo zdolaných kopcov. Tešili sme sa na občerstvenie na chate. Ako sme predpokladali podľa počtu turistov, chata bola dokonale plná a kamene v okolí chaty obsadené desiatkami turistov. „Zabivakovali“ sme niekoľko metrov pod chatou. Jaro a ja sme išli do chaty. Našťastie tam bol Viktor, ktorý nás „prednostne“ obslúžil cez bočné okienko, kde sa odovzdávajú špinavé riady. S pohármi oroseného piva sme si sadli do nášho „bivaku“. Marta vytiahla povinnú zásobu bošáckej slivovice. Nikto z nás neodmietol. K tomu pivko a prvé kolo sme mali za nami. Dievčatá sa rozhodli pre nejakú teplú stravu. Zhodli sme sa na tom, že si všetci dáme polievku. Tentoraz šošovicovú s chlebom. To bola božská chuť... Skôr to však bol hlad a nadmorská výška, ktoré nám vytrávili žalúdky. V neskorom septembri slnko až nenormálne pieklo. Skupinky turistov začali húfne schádzať od chaty do doliny. My sme absolvovali ešte jedno pivné kolo, rozlúčili sa s Viktorom a taktiež sa pobrali dole. Chceli sme sa vyhnúť davom schádzajúcich turistov, a tak Jaro zamieril na nosičský chodník a cez vodopád sme zišli dole. Je pravda, že za tie dlhé roky čo chodím do Tatier, tak po klasickom turistickom chodníku od Žabích plies som išiel snáď tri či štyri razy. A to bolo len z dôvodu nepriaznivého počasia. Vždy využívam sktratku. Ale len keď idem sám alebo so skúseným partnerom. Potom sme už uháňali po turistickom chodníku až na Popradské pleso, kde sme si urobili krátke posedenie. Jaro bol z toho ale vynechaný, pretože bol vodič, a tak sme túto oslavu čo najskôr ukončili. Z Popradského plesa sme odišli autom do Novej Polianky a Simona do Tatranských Zrubov. Prezradím aj malé tajomstvo. Výlet na Vysokú sa vtedy skončil dosť romanticky. Jaro a Simona sa do seba zahľadeli, a tak sa častejšie stretávali. Ale nakoniec to dopadlo úplne inak. Simona sa o pár rokov v Trenčíne vydala a dodnes tam žije. A Jaro? Neskôr som ho raz stretol snáď na Dni horskej služby na Popradskom plese a odvtedy už nie.
Vysoká - vrchol
Relax na vrchole...
 štít.jpg)
Na Ťažkom (Českom) štíte
Na Ťažkom štíte (v pozadí Vysoká)
Chata pod Rysmi - šošovicová polievka, borovička a pivo