Tenerife 2014
TENERIFE 2014
Malý pokec o ceste do Atlantiku
Kanárske ostrovy
Kanárske ostrovy (po španielsky (Islas Canarias) sú súostrovím sopečného pôvodu, ktoré ležia v strednom Atlantickom oceáne asi sto kilometrov severozápadne od pobrežia Afriky. Klíma ostrovov, ich pláže a prírodné pamiatky ako Národný park Teide robia z Kanárskych ostrovov vyhľadávanú turistickú destináciu, najmä ostrovy Tenerife, Gran Canaria a Lanzarote. Rozloha je 7 447 km², počet obyvateľov je 1 968 280 (2005) . Metropolami ostrovov sú Santa Cruz de Tenerife a Las Palmas de Gran Canaria. Ostrovy ležia na podmorskom chrbte dlhom asi päťsto kilometrov. Názov súostrovia je odvodený z latinského označenia pre psa: „canis“, pretože tieto ostrovy podľa legendy strážili obrovské psy.
Tenerife je rozlohou a aj počtom obyvateľov najväčším ostrovom Kanárskych ostrovov, tvorí spoločne s ostrovom Gran Canaria centrálnu časť súostrovia. Leží približne 288 kilometrov od africkej pevniny (pobrežie Západnej Sahary) v Atlantickom oceáne, od ostrova La Gomera je vzdialené len 28,5 kilometrova a od ostrova Gran Canaria ho delí 61 kilometrov. Politicky patrí Španielsku, pričom je súčasťou Autonómneho spoločenstva Kanárské ostrovy (Comunidad Autónoma de Canarias) a provincie Santa Cruz de Tenerife. Spoločne s celým súostrovím patrí do skupiny tzv. „najvzdialenejších regiónov“ Európskej únie. Žije tu asi 910 tisíc obyvateľov, čo je asi 43 percent obyvateľov kanárskeho súsotrovia. Administratívne je ostrov rozdelený do 31 obcí (municipios), z ktorých je plošne najväčšia La Orotava (207 km²) ležiaca v centrálnej časti Tenerife a zaujímajúca väčšiu časť národného parku Teide. Územie väčšej časti města sa zdvíha od mora smerom k centrálnej časti ostrova. Hlavným a zároveň najväčším mestom je Santa Cruz de Tenerife s 225 000 obyvateľmi (2010) situované na južnom pobreží severovýchodnej časti ostrova. Je aj hlavným mestom Autonómneho spoločenstva Kanárske ostrovy (spoločne s Las Palmas de Gran Canaria), hlavným mestom rovnomennej provincie a druhým najväčším mestom Kanárskych ostrovov (po Las Palmas de Gran Canaria). V metropolitnej oblasti Santa Cruz de Tenerife, do ktorej patrí aj San Cristóbal de La Laguna (155 000 obyvateľov), druhé najväčšie mesto ostrova, žije okolo 370 000 obyvateľov (asi 45 % obyvateľov Tenerife). Ďalšími významnými sídlami sú Arona (80 000 obyvateľov), Adeje (44 000 obyvateľov), La Orotava (42 000 obyvateľov), Granadilla de Abona (41 000 obyvateľov), Los Realejos (38 000 obyvateľov), Puerto de la Cruz (33 000 obyvateľov) a Candelaria (26 000 obyvateľov). Tenerife je najviac urbanizovaným a najkozmopolitnejším ostrovom kanárskeho súostrovia. Pôvodnými obyvateľmi ostrova, Guančami, bol tento nazývaný Achined, Achinet alebo Chenet. Okolo roku 25 pred našim letopočtom sa z iniciatívy mauretánskeho kráľa Juba II. uskutočnila expedícia na Kanárske ostrovy. Tenerife je označované názvom Nivaria (odvodené z latinských slov nix, nivis nebo nives, znamenajíúce sneh). Na mapách zo 14. a 15. storočia (od Bontiera a Le Verriera) je ostrov uvádzaný ako Isla del Infierno. Rovnako ako tento názov je aj dnešný spojený s horou Teide, pretože jeho základom sú slová Tene (hora) a ife (biely). Po kolonizácii, ktorej výsledkom bolo pošpanielčenie boli obe slová spojené písmenom „r“ do súčasného mena Tenerife.
Prehľad ostrovov (podľa abecedy)
|
Rozloha (km²) |
Hustota obyvateľstva |
||||
|---|---|---|---|---|---|
|
268,71 |
10 753 |
40,01 |
|||
|
1 659,74 |
100 929 |
60,81 |
|||
|
1 560,10 |
829 597 |
531,76 |
Las Palmas |
||
|
369,76 |
22 622 |
61,18 |
Santa Cruz de Tenerife |
||
|
708,32 |
86 528 |
122,16 |
Santa Cruz de Tenerife |
||
|
845,94 |
139 506 |
164,91 |
Las Palmas |
||
|
2 034,38 |
906 854 |
435,53 |
Santa Cruz de Tenerife |
Pico del Teide (3 718 m) je sopka na ostrove Tenerife a je najvyšším bodom Španielska a aj najvyšším bodom nad hladinou mora na ostrovoch v Atlantiku. Na 7 500 metrov Od svojej základne na dne oceánu je treťou najvyššou sopkou na svete po sopkách Mauna Kea a Mauna Loa na Havaji. Je stále aktívna a jej posledná erupcia nastala v roku 1909 z El Chinyero otvoru na severozápadním trhline Santiago. Tri najvyššie vrcholy Pico del Teide, Pico Viejo a Montaňa Blanca vytvárajú centrálny sopečný komplex na Tenerife.
Denný itinerár
Jednotlivé dni zájazdu boli upresnené našim sprievodcom Milanom. Oproti pôvodnému programu sa veľmi nelíšil a vychádzal vždy zo skutočnej situácie najmä z hľadiska počasia. Program reálnych desiatich dní pobytu na Tenerife bol splnený. Tieto riadky sú opisom zážitkov z pohľadu najstaršieho účastníka akcie. Samozrejme k tomu patria nasledovné riadky, v ktorých opisujem realitu prežitých dní s podrobnosťami, rôznymi “volovinkami“, najmä našej dvojice z východných Čiech. Určite si každý z účastníkov nájde to svoje „ego“ v súvislosti s Petrom a Romanom, ale nielen s nimi. Ešte raz tu chcem zvýrazniť, že táto dvojica nám všetkým (a to snáď môžem napísať za všetkých - Petru, Jirku, Míru, Aďu, Milana i mňa) veľmi sympaticky spríjemnila celý pobyt. Bolo to všetko o pohode, srande, ale aj vážnych veciach v prípade pohybu vo vysokohorskom teréne, v ktorom táto dvojica predtým v živote nebola. Zvládli všetko perfektne a vždy s humorom, na ktorom sme sa neraz všetci pobavili. Nech už to boli spomienky na ich zamestnanie na farme ďaleko vo východných Čechách, ale aj rôzne iné maličkosti. Cestovná kancelária nám pred odchodom na zájazd trochu upravila program a to tak, že miestom odletu nebola Praha, ale viedenské letisko Schwechat. A pri návrate poletíme 29. marca večer do Madridu a po nocľahu v hoteli až nasledujúce ráno do Viedne. Zdôvodnili to lacnejšou cenou letenky a navyše pobyt nám o jeden deň predĺžili. Ale podrobnejšie o tom napíšem až neskôr.
Nakoľko prípravy na podobnú akciu mám už tak povediac zafixované v hipotalamuse, nerobilo mi problém zbaliť si veci vo veľmi krátkom čase. Išiel som síce do subtropických podmienok, ale na ostrovoch „večnej jari“ vrcholom zájazdu bolo absolvovanie výstupu na najvyšší bod Španielska a celého Atlantiku Pico del Teide (3 718 m), kde je už potrebné mať so sebou aj nejaké teplejšie oblečenie. Takže flíska či „windstoperka“ putovali do batoha. K tomu navyše nejaká konzervovaná strava pre spestrenie miestneho „cateringu“ počas tenerifského pobytu.
A takto to všetko začalo:
Streda 19. marca
Dnes je Jozefa. Kedysi sme tento sviatok oslavovali. Bola to náhrada Medzinárodného dňa žien. Tentoraz sa nič také nekonalo. Nie som Jozef, dokonca ani žena, takže skoro ráno nabalený s asi dvadsať kilogramovým batohom a jeho podstatne menším a ľahším príručným „kolegom“ som začal dlhú cestu zo Žiliny vlakovým presunom do Bratislavy a odtiaľ autobusom na viedenské letisko Schwechat. Podľa pokynov sme sa mali stretnúť v letiskovej hale na pravé poludnie. Nakoľko autobus prišiel o hodinu skôr, teda podľa svojho cestovného poriadku, mal som hodinu čas, ktorý som využil stravovacím režimom na doplnenie svojich vnútorností v podobe dvoch obložených žemlí. Nečakal som dlho a asi po polhodine sa v hale objavila štvorica mladíkov. Vedúceho zájazdu Milana, som hneď spoznal podľa fotografie z jeho webovej stránky. Traja mladíci odhadom vo veku 30-40 rokov. Privítali sme sa a predstavili. Celá skupinka prišla z Brna autom cestovnej kancelárie. Ostatní traja členovia výpravy sa dostavili pár minút pred poludním. Zoznámili sme sa, našu osemčlennú partiu tvorili: vedúci Milan z Brna, manželia Petr a Jirka z Kuřimi, Mirek z Mírova, čo je obec známa českým väzením, z ktorého utiekol najznámejší český väzeň Kájínek, dvojica Roman a Petr od Vysokého Mýta a Andrea z Pohořelic neďaleko Brna. Z hľadiska veku som bol najstarším a Andrea najmladším účastníkom celej výpravy. Milan odporučil každému upraviť si batožinu, ktorú pri „check-ine“ odovzdáme do lietadla. Väčšina z účastníkov si dala batohy zabaliť do fólie. Ja som toto odmietol. Podobne aj Petr, ale ten si vypomohol svojpomocne donesenou fóliou z domu, a tak ušetril nejakých desať alebo i viac 10 eur. Odlet lietadla do Madridu bol o druhej hodine odpoludnia. „Začekovali“ sme sa. Podarilo sa mi vybrať miesto pri okne, nakoľko som chcel robiť fotografické zábery na všetko pod nami. Prešli sme všemožnými bezpečnostnými kontrolami, aby sme strávili viac ako jeden a pol hodiny pri našom „gate“. Pre neznalých letiskových pomerov alebo angličtiny „gate“ nie je časť odevu, ale vchod (brána) na letisko, do lietadla, kde vám skontrolujú letenku a pustia ďalej. Tu sme sa „rozliezli“ po halových priestoroch. Niekto na kávu, niekto len tak sa prejsť a konkrétne ja som si chcel dať pivo. Hľadal som „bufet“, kde by som kúpil plechovicu Heinekena či inej značky. V obchodoch „Duty free“ majú všetko možné, väčšinou predražený tovar, ktorý kupujú väčšinou lepšie zarábajúci občania Únie, ale aj iných končín sveta. A navyše žiadne pivo. Pripadalo mi to ako na letisku v Dohe v Emirátoch pri ceste do Nepálu. Nič také tam nebolo, a tak som navštívil jednu z mnohých kaviarničiek. Onedlho stál na stole penivý nápoj, ktorý som s chuťou vypil. Lenže čašník sa mi ďalej nevenoval, a tak som „nákup“ zlikvidoval pri barovom pulte. Obsluhujúci pán na mňa vyhŕkol pár nemeckých slov. Nerozumel som nič, ale podal som mu päť eurovú bankovku s tým, že mi vráti nejaké mince. Chvíľu na mňa pozeral a zrejme pochopil... Asi si pomyslel, aha Slovák. Na miske sa objavili tri centy. Takže pivo stálo 4,97 eura. No, to pekne začína, pomyslel som si. Pivo za päť „euráčov“ sa u nás len tak nevidí. Čas sa veľmi pomaly posúval, a tak pri ďalšej prechádzke po hale som objavil samoobslužný bufet, ktorý bol ešte aj bližšie k nášmu „gate“. Pivo za 2,60 eura. No, nekúpte ho... Tak tu som strávil asi štvrťhodinku a pozoroval ľudí, ktorí sa prechádzali okolo. Konečne nastal čas, kedy sme absolvovali poslednú kontrolu v „gate“. Prešli sme do útrob lietadla Airbus A320. Sympatické letušky španielskej leteckej spoločnosti Iberia nás s úsmevom privítali a odprevadili k miestam. Sadol som si k oknu asi dva rady za krídlom. Našťastie. Sedieť priamo nad krídlom by pre fotenie nebolo bohviečo. Vedľa mňa sedeli Petr a Roman. Päť minút pred štrnástou sa lietadlo pohlo. Čakali nás dve a trištvrte hodiny letu do Madridu. Fotoaparát začal „cvakať“ snímky ešte na dráhe. Momentky štartu zdokumentovalo niekoľko záberov. Bolo slnečné počasie a o niekoľko minút sme už „plávali“ nad bielymi mrakmi. Ďalším miestom fotografických záberov sa stali zasnežené Alpy. Po nich, asi o pol štvrtej, teda po hodine a pol letu, sme sa dostali k francúzskemu pobrežiu Stredozemného mora. Letušky na servírovacích vozíkoch podávali občerstvenie. Bohužiaľ tentoraz to nebolo v cene letenky. Svetová kríza a podobné „výstrelky“ svetovo-európskych ekonómov posledných rokov spôsobili, že kto chcel plechovicu vody, piva či fľašku vína, musel si toto kúpiť. Takže malé pivo stálo štyri eurá. Po viac ako hodine letu sme pristáli na letisku Barajas v Madride. Mali sme pred sebou tri hodiny čakania na ďalší let. Každého návštevníka letiska určite zaujme architektonicky úžasná konštrukcia letiskových hál. Barajas leží v nadmorskej výške 610 metrov a je piatym najväčším letiskom v Európe s priemerným ročným počtom asi 50 miliónov cestujúcich. Má štyri vzletové a pristávacie dráhy a štyri terminály. Presuny medzi jednotlivými terminálmi sú dosť zdĺhavé a aj nám trvalo asi dvadsať minút než sme sa dostali v rámci jedného terminálu k našej „gate“. Takmer „povinná“ návšteva luxusných obchodov „Duty free“ nás veľmi neoslovila. Opäť sme absolvovali čakanie chodením po priestrannej hale. Káva či pivo nás priebežne osviežovali. Náš let bol stanovený na 19.45. Asi pol hodinu predtým sme prešli cez „gate“ a sadli do lietadla Airbus A320. Tento typ lietadiel v menších technických obmenách a kapacite cestujúcich ako A318, A319, A321 a podobne lieta na väčšine európskych liniek. Aj tu sa o nás postarali príjemné letušky. Opäť som sedel pri okne. Nakoľko neboli obsadené všetky sedadlá, poradil som našej mladej dvojici, aby si presadli k voľným oknám. Petr si hneď presadol. Čas štartu piloti dodržali a naozaj sme o 19.45 boli na štartovacej dráhe. Vonku už bola tma, takže z fotenia nič nebolo. Občerstvovací bufet s letuškami sa podobal tomu predošlému. Let prebiehal pokojne. Okolo štvrť na jedenásť sa pod nami objavili svetlá veľkého mesta a to sme už výrazne klesli. Motory zaburácali a lietadlo o niekoľko minút pristálo na asfaltovej dráhe letiska Los Rodeos. Boli sme na Tenerife. Na hodinách svietil čas 21.20 hoci na našich ukazoval o hodinu viac. Totiž tu sa posúva čas o hodinu späť. S napätím sme čakali, či nám všetkým príde aj batožina. Mám aj také skúsenosti, že nie vždy sa to podarilo. Bolo to najmä v nepálskych Himalájach, kedy pri mojej tretej výprave ostala batožina troch trekárov na letisku v Káthmandú a my sme tri dni čakali na dovoz. Ale to je úplne iná krajina. Tentoraz bolo všetko v poriadku. Všetci ôsmi sme si veľké batohy zobrali a odišli pred halu na zastávku autobusu, ktorý nás odviezol zo šesťstometrovej nadmorskej výšky niekoľko kilometrov južnejšie a podstatne do nižšie, vlastne až na úroveň mora, do hlavného mesta Tenerife Santa Cruz de Tenerife. Bolo jedenásť hodín, keď autobus vyštartoval. Prišli sme na autobusovú stanicu v hlavnom meste, kde nás čakal prestup na autobus, ktorý nás mal odviezť na západné pobrežie ostrova do mestečka Los Cristianos v regióne Arona, ktoré sa pre nás malo stať miestom niekoľkých nocí v miestnom penzióne. Asi štvrťhodinovú prestávku sme využili na nočný kontakt s blízkym architektonickým skvostom mesta, Auditorio de Tenerife. Viac o ňom uvediem neskôr. O pol dvanástej sme nasadli do takmer prázdneho autobusu. Cesta do Los Cristianos trvala asi sedemdesiatpäť minút. Veľa sme pre tmu nevideli, a tak sme skôr driemali než sledovali okolie. V rámci tejto cesty sme sa dostali aj k druhému letisku ostrova Reina Sofia, ktoré leží na juhozápadnom pobreží. Do Los Cristianos sme prišli o trištvrte na jednu, čo vlastne už bolo na druhý deň. Rýchly peší presun do penziónu s nadmernou batožinou trval snáď desať minút. Ubytovali sme sa v penzióne Playa v ulici La Paloma. Boli sme radi, že máme pred sebou posteľ. Netrvalo dlho a určite všetci po dlhej ceste zaspali. Ak by som zrátal hodiny strávené na ceste toho dňa, tak by to bolo asi 23 hodín.
Štvrtok 20. marca
Zobudili sme sa do zamračeného rána. Ešte večer pred spaním sme vytvorili dvojice pre dvojlôžkové izby. Petra a Jirka ako manželia samozrejme spolu. Dvojica mladíkov, Petr a Roman, taktiež spolu a ostali dve dvojice. Jednu som tvoril ja s Milanom a nakoniec ostali sólo účastníci, Andrea a Mirek. A takto to ostalo po celý čas zájazdu. Milan prispôsobil poradie túr konkrétnemu počasiu, a tak ráno na terase rozhodol, že v tento deň navštívime oblasť Caňadas de Teide, rozmerný sopečný kráter s nádhernými skalnými partiami a prvý raz uvidíme aj Pico del Teide (3 718 m), teda hlavný cieľ našej jedenásťdňovej cesty. Raňajky sme po celý čas absolvovali vo vlastnej réžii a zo začiatku aj z vlastných zásob. Niektorí z nás mali so sebou variče a ešusy, takže si pripravovali ranné čajíky. Mne postačovali ako ranný pitný režim šumivé tablety s magnéziom a vápnikom či celaskonom. K tomu dovezený náš chlieb, saláma, syr, paradajky a paprika. Myslím celkom slušná strava opakujúca sa asi týždeň. Po raňajkách sme odišli na autobusovú zastávku. Tu stálo dosť ľudí, a tak sme sa poctivo zaradili do radu. Lenže občas prišli jednotlivci a postavili sa dopredu. To bolo ako u nás. Ale účastníkmi boli cudzinci, najmä nemecky hovoriaci turisti vyššieho veku a do toho sa zamotala aj poľština. Prišiel autobus linky 342 dopravnej firmy Titsa, ktorý bol už dosť plný. Milan nám oznámil, že za každú cenu sa musíme dostať dnu, nakoľko toto je jediný spoj do Caňadas. Našťastie on, znalý miestnych pomerov, sa dostal ku dverám, ale zozadu sa naňho vulgárne osopil po poľsky hovoriaci „Jacek“. Dovolím si ho citovať: „Kurva, toto Slovaki, to oni všadze zrobia!“. Milan mu odpovedal, že oni sú Česi. Ja som bol radšej ticho, pretože by tam asi došlo k medzinárodnej roztržke v rámci Visegrádskej štvorky. Našťastie sme nastúpili všetci. Aj „Jacek“ aj keď sa dnu pretlačil výstupnými dverami. Samozrejme sme stáli v uličke preplneného autobusu. Dávno som zabudol na príjemné situácie v autobusoch do Torly, Benasque či iných miest v Pyrenejach, kde nám bolo vysvetlené, že miestne autobusy zoberú len toľko ľudí, koľko je sedačiek. Teda žiadne státie. Tu to bolo iné. Lenže cestu v autobuse „spríjemňoval“ alebo skôr znepríjemňoval zhovorčivý a sveta znalý „Jacek“. Jeho blízke okolie sa dozvedelo, že je z Varšavy. Myslím, že chrobák Truhlík (pre českého čitateľa brouk Pytlík) bol amatér. Tento „exod“ neustále okoliu vysvetľoval kde a ako sa ide, čo už na ostrove absolvoval a podobné nezmysly, ktoré nikoho z cestujúcich nezaujímali. Mal tam svojich poľských postarších partnerov a navzájom sa slovne dopĺňali. Bola to hrôza ich počúvať. Naše uši dostávali poriadne zabrať. Po polhodinovej jazde sme zastavili vo Vilaflor (1 404 m), ktorá je najvyššie položenou trvalo obývanou dedinou v celom Španielsku, vystúpila asi polovica osadenstva autobusu. Konečne sme si tu sadli a autobus pokračoval nekonečnými serpentínami vyššie do kaldery Caňadas del Teide. Uvádzam tu niekoľko slov o tejto prírodnej zaujímavosti. Jej pôvod nie je doteraz objasnený. Obvodová stena kaldery je dlhá asi 74 kilometrov. Práve v nej leží Pico del Teide a nižší susedný vrchol Pico Viejo (3 134 m). Ale kuželovitý vrchol Teide sa zdvíha z oveľa širšieho a staršieho krátera dosahujúceho okolo 2 000 metrov. Táto sopka je momentálne považovaná za neaktívnu aj keď vo vrcholovom kráteri sú stále aktívne fumaroly so sírnymi výparmi. Ďalšími serpentínami sme prechádzali kalderou. Nádherné slnečné počasie a v diaľke vyčnievajúci Pico del Teide ukázali skutočnú prírodu ostrova. Po asi polhodinovej jazde autobus prišiel na parkovisko Paradores (2 150 m), kde parkovali desiatky osobných vozidiel. Vystúpili sme a po krátkej prestávke, ktorú sme využili najmä na ošetrenie pleti pred prudkým slnkom, sme sa vydali po asfaltovej ceste na západ. Šokovali nás doslova kolóny autobusov stojacich na príjazdovej ceste. Naozaj tu prúdili desiatky alebo skôr stovky turistov rôznej kvality, výstroja, národností i veku. Neboli to doslova turisti akých poznáme z hôr. Skôr sa jednalo o ľudí, ktorí sa sem vyviezli autami či autobusmi a v rôznej obuvi, väčšinou patriacej na pláž, sa nesmelo pohybovali v lávovom teréne. Naozaj len málokto tu mal obuté vibramy či inú horskú obuv. Vystúpili sme na vyhliadku Mirador de Teide odkiaľ sme uvideli celú veľkú plochu juhozápadnej časti Caňadas del Teide so skalnato-lávovým masívom La Catedral. Vyšli sme na blízku skalnú vyvýšeninu odkiaľ bol ešte lepší výhľad na okolitú prírodu. Pre fotografa, ale aj ostatných prítomných turistov, je úchvatný, ba až gýčový pohľad na Teide v popredí so skalnou vežou Cinacho. Pokračovali sme v prehliadke skalného masívu Roques de García. Davy ľudí sme nechali za sebou. Chodníkom sme sa dostali medzi skalné lávové veže. Slnko poriadne pieklo a naša prvá, dá sa povedať, príjemná túra, mala len asi dvestometrové prevýšenie. Obišli sme celý skalný masív Roques a zostúpili na dno kaldery Caňadas. Lávovými chodníkmi sme sa dostali až k „päte“ masívu La Catedral. Nádherne zafarbené steny ešte viac zvýraznili celú skalnú skupinu vyčnievajúcich skál. Naše kroky smerovali k menšiemu výstupu vedúcemu k asfaltovej ceste. Zelenomodré zafarbenie pôdy v tejto časti je zapríčinené prítomnosťou mangánových hornín. Tu sme videli, čo všetko tuhnúca láva sopečným výbuchom dokáže vytvoriť. Prišli sme na príjazdovú cestu, po ktorej sme po prejdení niekoľkých stoviek metrov odbočili doprava, aby sme sa dostali k nádhernému masívu žltých skál Piedras Amarillas. Všetky tieto skalné masívy ležia v nadmorskej výške asi 2 200 metrov. Nádherné steny, veže a vežičky, pagody a iné skalné skvosty vytvorili scenériu pre fotografov, filmárov, ale aj bežných návštevníkov tejto časti ostrova. Fotoaparáty cvakali obrázky jeden za druhým. A k tomu sa pridali aj neskutočné zábery slnkom zaliateho Pico del Teide, ale aj na druhej strane iného kopca, ktorý sa mal stať o niekoľko dní naším aklimatizačným vrcholom pred výstupom na samotný Teide. Guajara (2 718 m) so svojou kamennou výstupovou rímsou. Ale o tom až neskôr. Nastal čas návratu. V horúčave sme sa vracali k El Paradoru, kde nás čakalo v miestnom hoteli chladené pivo. Našťastie sme všetko stihli. Osvieženie pivom či kávou, ale aj autobus do Los Cristianos. A dokonca ešte aj snímok blízkej malej kaplnky Ermita des Nuestra Seňora de las Nieves Príjemne unavení sme po viac ako hodine jazdy dorazili do mestečka. V penzióne nasledovala sprcha a pre niektorých z nás aj večera z vlastných zásob. Potom sme išli do večerných ulíc. Tam sme si vyhliadli jednu z mnohých reštaurácií, kde sme sa osviežili čapovaným pivom Dorada. Toto sa varí v pivovare v Santa Cruz de Tenerife. Tí, čo nevečerali v penzióne, si tu dali večeru. Večer sme ukončili okolo jedenástej hodiny.
Piatok 21. marca
Ráno sme sa zobudili do slnečného dňa aj keď na oblohe sa objavili sivé oblaky. Po hygienickej očiste som sa vydal na prechádzku k prístavu. Asi po päťminútovej chôdzi som bol pri dlhom móle. Tu v stánkoch postávali fajčiaci a kávu pijúci predavači, ktorí čakali na návrat rybárov s úlovkami. Po schodoch som vyšiel na vysoké mólo a prešiel až na jeho koniec, kde stál vysoký kovový maják. Do prístavu sa pomaly vracali rybári so svojimi člnmi. Než som prišiel späť k stánkom, predavači už preberali z áut čerstvé ryby a iné morské potvory. Ich typický zápach ma však rýchlo zahnal ďalej od nich. Toto naozaj nemusím... Tak je to aj s konzumáciou. Bolo asi pol ôsmej a pomaly som sa vrátil do penziónu. Nachystal som si raňajky na terase penziónu. Odtiaľ bol krásny výhľad na Atlantik a časť miestneho prístavu. S Milanom sme sedávali pod slnečníkom, nakoľko už ráno začalo páliť slnko. Po raňajkách sme si zbalili do malých batohov pár drobností potrebných na celý deň. Dnes nás čakal výlet do najdivokejšieho pohoria ostrova Teno s prekrásnou roklinou Masca a vyvrcholiť mal plavbou člnom okolo vysokých skalných útesov Los Gigantes. O pol deviatej sme odišli z penziónu na zastávku autobusu. Tentoraz sme išli len pár kilometrov do blízkeho rekreačného strediska Las Américas. Toto sa tiahne na západ k pobrežiu Costa Adeje. Je tam veľa barov, reštaurácií, nočných klubov a hotelov. Playa de las Américas je najväčším centrom nočného života na ostrove a prakticky je dnes už spojené s Los Cristianos. Vystúpili sme na autobusovej stanici, ktorá sa tu nazýva Estación de Guaguas. Totiž Guagua znamená v preklade autobus. Tento výraz sa používa v krajinách Karibskej oblasti a na Kanárskych ostrovoch. Po dlhšom čakaní sme nastúpili do autobusu a pokračovali v ceste do hôr. Tentoraz na severozápad ostrova do mesta Santiago del Teide (925 m). Toto je východiskom do pohoria Teno, aj keď vlastne už v pohorí leží. Po krátkej prestávke, ktorú sme využili na prehliadku miestneho kostola Iglésia Parroquial Santa Ana, naše kroky viedli niekoľko stoviek metrov po asfaltovej ceste, aby sme odbočili doľava. Už tu sa objavili pri chodníku asi meter vysoké rastliny so žltými kvety veľkými v priemere 2,5 centimetra tvoriace veľkú ružicu. Sú podobné našim púpavám s vykrojenými veľkými a dlhými listami pokrytými bielou plsťou. Rastú v kolóniách prevažne na severnom pobreží ostrova. Ich latinský názov je Sonchus Canariensis. Sú tenerifským endemitom. Tých sú tam desiatky či stovky. Určite spomeniem aj ďalšie. Po krátkom lúčnom úseku sme sa dostali do pásma ihličnatého lesa, ktorý tvoria tenerifské borovice Pinus Canariensis. Strmým chodníkom sme kráčali hore lesom. Išiel som z celej skupiny posledný, nakoľko som „lovil“ v lese borovicové šišky. Svojim spoluúčastníkom tejto akcie som oznámil, že zbieram veľké a pekné šišky, ktoré u mňa doma trávia svoj pozemský život. Už na okraji lesa som natrafil na pekné exempláre, ktoré merali od desať do dvadsať centimetrov. Samozrejme som hľadal tie najväčšie. Po krátkom čase som našiel dva kúsky, ktoré putovali do batoha. Tenerifské borovice, na rozdiel od našich stredoeurópskych, sú zvláštne tým, že majú jemné asi tridsať centimetrov dlhé ihličie a veľké šišky. Ostatní už boli ďaleko a najmä vysoko nado mnou. V pozadí z mrakov vyčnievala pyramída Pico del Teide. To, že sme deň predtým nafotili desiatky záberov nestačilo. Aj teraz som fotil. Ale tentoraz to boli zábery zo severozápadu. Na lesnej zvážnici asi v dvoch tretinách stúpania ma celá skupina čakala. Po krátkej prestávke sme pokračovali vo výstupe. Netrvalo dlho a nad nami sa objavilo sedlo Degollada de la Mesa (1 238 m). Po pravej strane vyčnieval Cruz de Gala (1 341 m) s niekoľkými stožiarmi a vežami pravdepodobne telekomunikácií. V sedle poriadne fúkalo. Všetci sme narýchlo obliekali teplejšie oblečenie. Nízka oblačnosť neveštila nič dobré. V prudkom vetre sa vydala naša sedmička doľava na blízku vyvýšeninu Pico Verde (1 318 m). Nakoľko viditeľnosť bola sotva pár metrov a naozaj poriadne fúkalo, tak som ostal v sedle. Našiel som si neďaleko chodníka závetrie a počkal na ostatných. Nepršalo, ale predsa len pár kvapiek spadlo. Prestávku som využil na malé občerstvenie v podobe horalky a niekoľkých dúškov „ionťáku“. Onedlho sa celá skupinka vrátila späť. Ako som predpokladal, tak nič poriadne nevideli a akurát silný vietor ich poriadne potrápil. Pokračovali sme po severnej strane hrebeňa neustálym klesaním. V diaľke hlboko pod nami bolo učupených niekoľko dediniek. Neustále nám cestu spríjemňovali stovky či tisíce rôznych kvetov. Vošli sme do vresovcového lesa. Tieto dreviny, ktoré poznáme aj z našich lúk a lesov ako nízke rastliny, tu dorastajú do niekoľkometrových výšok. Práve na jednom mieste sme sa stretli so zaujímavosťou. Pred nami bola medzi dvomi stĺpmi napnutá sieť a pod ňou umiestnený plastový žľab. Milan nám vysvetlil, že takýchto sietí sú tu na severnej strane hôr desiatky alebo stovky. Totiž severné vetry vejúce z Atlantiku prinášajú často dažde, ktoré v pohorí vytvárajú hustú hmlu a natiahnuté siete hmlu zastavujú, po nich stekajú kvapky zrazenej vody, ktorá žľabom tečie ďalej do nádrží. Takto tu získavajú vodu na závlahu polí. Pre nás je to až nepochopiteľné ako dokážu miestni obyvatelia získavať vodu. U nás pustíme kohútik a voda tečie... Naša cesta viedla lesom plným kvetov a najviac zaujali svetlofialové kvety cinerárií Pericalis cruenta podobné našim astrám, svetlomodré kvety Echium virescens, ktorý nazývajú aj Vežou klenotov, už spomínaný žltý Sonchus Canariensis, ale najviac zaujal červenohnedožltý kanársky zvonček Campanula Canariensis, ktorý všetkým vyrazil dych. Niekde som sa stretol aj s názvom Canarina Canariensis. Prvé exempláre sme našli v blízkosti chodníka. Všetci sme sa s fotoaparátmi doslova vrhli k tomuto krásnemu kvetu. Netušili sme, že v najbližších hodinách, ale aj dňoch si ho pre jeho veľký výskyt ani poriadne nevšimneme. Darmo, človek je už taký. Na križovatke ciest sme odbočili doľava a uvideli severné pobrežie ostrova s neskutočne nádhernými kopcami, ktoré pretínali hlboké rokliny. Tu sme si urobili prestávku na obed. Každý podľa svojej chuti. Andrea ako tradične nejakú surovú zeleninu a my ostatní väčšinou salámy, syry a snáď ešte nejaké zásoby z domova. Mladíci, Petr a Roman, stravu zapili pivom. Čudoval som sa, že mne tento nápoj tu nie veľmi chutil. Samozrejme, že som nosil so sebou jednu plechovicu, ale vždy som si ju nechával na ten správny čas. Milan nás zoznámil s miestnym horopisom a ukázal trasu ďalšej cesty. Sedlo Degollada de la Mesa bolo, ak nerátam krátky výstup na PicoVerde, najvyšším bodom dnešného dňa. Teraz sme už len klesali a cieľom bolo morské pobrežie. Takže nás čakal zostup viac ako 1 200 výškových metrov. Pre porovnanie je to asi ako keď v Tatrách zídete z Poľského hrebeňa do Tatranskej Polianky. Ale tu to bolo na vzdialenosť dlhšie. Aspoň mi to tak pripadalo. Úzkym chodníkom obklopení ďalšími novými druhmi kvetov sme klesali ďalej. Určite zaujali biele drobné kvety kríkovej rastliny Echium Sventenii, zelené tuhé listy s bielymi kvetmi v tvare guličiek Aeonium Urbicum či nádherné fialové, ružové a modré kvety rastliny Echium Augustiofolium. Chodník neustále klesal a my sme konečne stretli niekoľkých turistov, ktorí do tých miest pravdepodobne vyšli autami na parkovisko a urobili si krátku prechádzku. Objavili sa veľké možno aj niekoľko metrov vysoké kaktusy Opuntia, na ktorých kvitli väčšinou červené kvety. S opunciou mám nepríjemný zážitok z roku 2005, keď som bol prvý raz na Korzike. Boli sme v stredisku Algajola, kde sme v rámci pobytu strávili nejaké hodiny na pláži. V rámci toho sme objavili v neďalekých skalách aj kaktusy s plodmi. Nebol som sám, kto chcel spoznať nepoznané. Zobrali sme do ruky niekoľko zrelých plodov. To som však nevedel, že som urobil veľkú chybu. Zrazu som pocítil na dlaniach svrbenie. Zvedavosť chuti plodu bola silnejšia, no potom to začalo. Nesmierne pálenie dlaní a rýchly beh k moru, aby som spláchol niečo, čo nepríjemne svrbelo. Až potom som zistil, že na povrchu ovocia sú miniatúrne štetinky, ktoré spôsobujú doslova pálenie rúk. Ak sa dobre pamätám, tak pálenie trvalo dva dni. A nič nepomáhalo. Ale tentoraz nič také nehrozilo. Opuncie boli v kvete a nepríjemnú skúsenosť z Korziky som mal pred očami. Ale to už bolo vidieť údolie pod nami s červenými strechami domov dedinky Masca (613 m). Prešli sme okolo banánovníkov a niekoľkých palmových stromov. Do Mascy premáva miestny autobus zo Santiaga del Teide, takže desiatky či stovky turistov ich sem vyvezú. Z horského chodníka sme prešli na asfaltovú cestu, ktorá nás doviedla k vyhliadke Mirador Cruz de Hilda (915 m) s úžasnými pohľadmi na celé údolie s pomerne vysokými kopcami dosahujúcimi okolo
ynynynynynyn