Ako som dobíjal Končistú - 1998

Ako som „dobíjal“ Končistú – memento pre turistov

        Určitým medzníkom v mojich horských aktivitách sa stal pamätný deň 29. august 1998. Vtedy sa oslavoval ako štátny sviatok a bol som na predĺženom víkendovom pobyte v Tatrách s turistami Klubu Stavbár, ktorého som vtedy bol členom. Náš tradičný „Najlepší kolektív“ sa rozdelil na dve skupiny. Trojica Paľo, Jano, prezývaný „Medveď“ a ja sme sa rozhodli pre výstup na Končistú. Dvojica Učko a Justín išla na Prostredný hrot. My traja sme sa vydali klasickým chodníkom na Popradské pleso a cez Sedlo pod Ostrvou, Štôlsku dolinu do Lúčneho sedla a odtiaľ žľabom na vrchol Končistej. Počasie nebolo príjemné, fúkal vietor a bola hmla. V Lúčnom sedle boli podmienky naozaj tak na návrat. Ale predierajúce sa slnko v mrakoch nás povzbudilo k ďalšej ceste. Namáhavý výstup nám dal poriadne zabrať, nakoľko sme pre hmlu nevideli, kde ideme. Každú chvíľu sa pred nami objavovali nové obrysy veľkých balvanov a mysleli sme, že je to už vrchol. Nič nie je horšie ako keď nevidíte, kde idete. Nikto z nás nevedel ako dlho to bude trvať, aj keď na Končistej som už bol, ale za slnečného počasia. Konečne sme dorazili k skalnému žľabu, ktorý viedol vyššie. Mraky sa postupne trhali a uvideli sme známu „nákovu“, vrcholovú skalu. Husté mraky sa prevaľovali nad hlavami, keď sme konečne vyliezli pod samotný vrchol. Na druhej strane v Batizovskej doline bolo „mlieko“. Zložili sme batohy a postupne vyliezli na „nákovu“, aby sme sa na nej zvečnili. Výhľady neboli žiadne. Po niekoľkých minútach predsa len vietor rozfúkal mraky, takže sa objavilo „dno“ doliny. Ale Gerlachovský štít, Batizovský či Kačací stále odolávali našim pohľadom. V rámci vrcholového občerstvenia nás Paľo ponúkol nejakým nenormálnym nápojom, pripomínajúcim skôr septickú tekutinu používanú na patológii. Žijem už dosť dlho, ale nič podobné som neochutnal. Vraj „domovina“. Hnedá tekutina skôr zapáchala ako voňala. Asi po polhodinovom vrcholovom pobyte sme sa vydali na cestu späť. Rozhodli sme sa pre návrat, ale nie výstupovou trasou. Tentoraz cez bočný hrebeň smerom k Batizovskému plesu. Dnes už neviem prečo navrhol Paľo, aby sme išli tou „skratkou“, východným žľabom do doliny. Tu sa priznám, že som skratoval aj ja. Myslím si, že Tatry poznám dosť dobre, aj chôdzu v žľaboch, ale nezmyselne som sa nechal zviesť a pridal som sa k dvojici zostupujúcej pred mnou. Mal som byť tvrdší a nepripustiť to. Bohužiaľ, bolo to inak. Na začiatku bol žľab celkom schodný, tráva, drobné kamene, no keď sme klesali nižšie, dostali sme sa na sutiny a postupne k dvom kritickým miestam, ktoré sme len s námahou preliezali. V úzkom žľabe nám v ceste stáli veľké balvany, ktoré sme síce zdolali, ale skonštatovali, že prípadná cesta späť hore tadiaľ nevedie. Už sme videli dno Batizovskej doliny, vydýchli si s pomyslením, že zostup máme za sebou. Lenže boli sme od seba vzdialení asi po päťdesiat metrov. Počul som ako Paľo, ktorý schádzal prvý zakričal, že sme asi skončili. Onedlho k nemu zostúpil Medveď aj ja. Pod nami bola asi osem až desať metrov vysoká skalná stena, ak nie deväťdesiatstupňová, tak osemdesiat určite, a na dne mohutné sutiny. Po krátkej porade sme sa rozhodli, že sa pokúsime túto prekážku zdolať. Návrat žľabom hore nepripadal do úvahy. Mraky nad nami veštili príchod búrky. A čo dokáže urobiť tatranská letná búrka si vie asi každý predstaviť. Tu by mohlo prísť pri návaloch vody aj k utopeniu. Už sme mali aj malé zásoby pitnej vody. Neostávalo nič iné len sa popasovať so stenou. Na náprotivnom svahu som uvidel niekoľko postáv. Zrejme to boli turisti schádzajúci Batizovskou próbou z Gerlachovského štítu. Napadlo ma, že pri najhoršom budeme volať o pomoc. Hanba-nehanba, spať tam neostaneme. Šli sme na to. Nemali sme kúsok lana ani iné technické pomôcky. Paľo išiel prvý. Prilepený telom na kolmej stene sa len pomaly, veľmi pomaly dostával nižšie a nižšie. Konečne sa mu to podarilo. Vyšlo mu to. Ako vždy v takýchto situáciách, sa vyskytli dve-tri miesta, ktoré boli kritické. Zdolal ich. Za ním sa vydal Jano. Dobré bolo aspoň to, že Paľo už bol dole a v kritických miestach aspoň čiastočne rukami istil stupy Janovi, ktorý za chvíľu bol tiež dole. Napokon som išiel aj ja. Pretože som mal dosť plný batoh, tak som ho stiahol z chrbta a hodil Janovi. Poriadne ho nechytil, a tak urobil pár kotrmelcov. Nie Jano, batoh. Kričím: „Boha, foťák.“  Našťastie vydržal. Mal som, na rozdiel od tých dvoch, už tradične, oblečené krátke nohavice a tričko. Počasie nebolo nijako príjemné, no môj zvyk, chodiť takto „vyletnený“ aj v chlade mi doposiaľ pretrváva a nerobí problémy. Ani si neviete predstaviť, aká je slasť ísť takto oblečený napríklad v máji a šmýkať sa po snehových poliach. Iné je to v skalách. Samozrejme, asi v polovici úseku, sa mi pošmykla noha a vzápätí som mal odreté kolená a lakte. Držal som sa rukami na akomsi malom skalnom výstupku. Čo tam po odreninách, preblesklo mi mysľou. Hlavne sa drž skaly. Ešte meter, dva a za chvíľu som bol aj ja dole. Myslím si, že sme prežili tieto chvíľky dosť v strese. Tu sa priznám, že vtedy sme všetci zažili ten známy pocit strachu, pocit bezmocnosti, ale aj fakt, že príroda je silnejšia ako my. Tentoraz sme vyhrali. Paľo vytiahol svoju „frndžalicu“ a všetci sme si dali na zdravie. Neviem či to bolo z toho stresu alebo pre chuť tej „otravy“, ale ma poriadne naplo. Záverečný zostup sutinami a cez veľké balvany už bol pre nás hračkou. Prešli sme okolo plesa a schádzali po žltej smerom na Tatranskú Polianku. Pred Slnečnou zákrutou sme si to nasmerovali hlbokým lesom do Novej Polianky. Dážď sa tak-tak držal. Prichádzali sme k plotu liečebného ústavu, keď sa spustil lejak. Rýchlym presunom sme zdolali posledné metre, aby sme sa schovali v miestnom občerstvovacom zariadení. Pri pive sme spomínali na tento nepríjemný zážitok, keď sa v dverách objavila známa tvár. Kamarátka Marta tu bola ako každoročne na liečení. Vďaka tejto osobe som pred pár rokmi vystúpil na tri tatranské skvosty, Gerlachovský štít, Vysokú a Lomnický štít. Všetko s horským vodcom, ale za „súkromnú“ cenu. Taktiež prišla z túry. Prisadla si aj s kolegyňou k stolu. Paľo sa pokúšal im ponúknuť ten svoj „nápoj lásky“, ale som ho zahriakol. Našťastie ona ako správna turistka vytiahla bošácku medicínu. Naše stretnutie nemohlo inakšie skončiť ako tančekmi na miestnom parkete. Samozrejme vo vibramách. Veď na tento štýl „dancingu“ sme si v minulosti zvykli. Moji „spolulezci“ sa pridali a nakoniec som mal problém ich dostať do električky, aby sme sa dostali do Popradu, kde sme boli ubytovaní.

        Niekoľkokrát som tento náš prípad spomínal známym, aj chalanom z Horskej služby. To, že ma nazvali určitým druhom zvieraťa, dnes beriem samozrejme, pretože takúto volovinu naozaj môže urobiť len ten, čo nepozná kopce. Tým horšie pre mňa. Dodnes nepochopím prečo som privolil ísť touto „skratkou“. Aj tak sme si cestu neskrátili. Nuž aj takéto zážitky som mal z ciest po kopcoch. Ale samotného by ma toto určite nenapadlo. Nech je tento nepríjemný zážitok mementom pre podobných horských „kaskadérov“.