11.12.2013 21:06

Medená veža - (o filme, ale nielen o ňom)

        Pri jednej zo svojich mnohých tatranských ciest som sa na jeseň v roku 1997 vybral do Malej Studenej doliny. Cestou z Hrebienka som predbehol nosiča. Bol to Peter Petras, vtedy ešte aktívny stredoškolský učiteľ v Kežmarku, ale aj chatár, ktorý v tom období "budoval" staronový objekt na Starolesnianskej poľane - Rainerovu útulňu, neskôr nazvanú Rainerova chata. Pri debate o cieli mojej túry mi dal niekoľko rád ohľadne výstupu. Totiž v pláne som mal výstup „Filmárskym“ žľabom do Lomnického sedla. Medzitým som prišiel na Rainerovu chatu, jeho srdcovku, ktorá bola v tom čase ešte v štádiu drobných stavebných úprav. Požičal mi lyžiarske palice, nakoľko v tom čase sa toto na Slovensku ešte „nenosilo“ a svoje „teleskopy“ som nechal doma. Nezabudnem na jednu príhodu z toho obdobia, keď som v lete išiel na túru do Malej Fatry a na žilinskej autobusovej stanici postaršia turistka si neodpustila poznámku, že kde idem s tými palicami v horúčave lyžovať. Nejako panej nedošlo, že mám len paličky a lyže chýbajú. Ale tak to vtedy bolo. A to som už mal dvojdielne teleskopické paličky. Myslím, že v rámci žilinského regiónu som bol jedným z prvých priekopníkov tejto technickej turistickej pomôcky. Jej „boom“ nastal až o dlhé roky neskôr a dnes ľudí bez paličiek na kopcoch takmer nevidíte. Aj to je vývoj určitej spoločnosti. Nuž s lyžiarskymi palicami som sa vydal na túru hore Studenou dolinou. Tradičnú krátku zastávku na Zamkovského chate som vyplnil pitým režimom s horúcim čajom. Počasie nebolo veľmi prívetivé. „Filmársky“ žľab leží takmer na konci Malej Studenej doliny niekoľko sto metrov nižšie od Veľkého hangu. Z turistického chodníka prakticky k nemu nevedie žiadna odbočka. Je potrebné si zvoliť „azimut“ a predrať sa cez kosodrevinu tak vysoko až je dosiahnuté veľké suťovisko. Toto nie je klasická túra, pretože ani chôdza v kamenistom teréne sa nedá nazvať chôdzou. Poskakujete medzi malými, ale aj veľkými kameňmi. Občas je počuť ako spadne kameň kdesi z vysokej steny. Je to žľab, kde naozaj veľmi často padajú zo stien kamene, a preto sa odporúča chodiť s ochrannou prilbou. Tú som však nemal. Moje kroky viedli po ľavej strane žľabu ako to odporučil aj Peter Petras. Naozaj paličky boli dobrým pomocníkom, najmä pri zdolávaní väčších balvanov, kedy bolo potrebné pri preskakovaní udržiavať rovnováhu. Sklon svahu naberal stále viac na šikmosti. Celý žľab je v tvare písmena “S“. Pohľady do doliny boli celkom sympatické. Turistický chodník na jej dne sa vzďaľoval a turisti na ňom boli menší a menší. Zo stien Veľkej Lomnickej veže neustále padajú kamene. Ich rachot sa ozýva celým žľabom. Posledný úsek som prechádzal úplne vľavo, nakoľko sa žľab rozdeľuje na dve časti. Doprava vedie pod „hrb“. Mesačná kamenná krajina sa postupne mení. Viac a viac sa objavujú trávnaté porasty. Sklon žľabu je však stále strmý a niekoľkokrát sa mi stalo, že som sa rukami musel pridržiavať trsov trávy. V diaľke hore sa objavili ľudia. Lomnické sedlo bolo na dosah. Práve v tých miestach sa sklon terénu zmiernil. Obišiel som niekoľko v zemi ukotvených kovových rúrok a pár rozbitých a schátraných drevených trámov. Bol som na mieste bývalej horskej chaty, kde sa pred desaťročiami nakrúcal film Medená veža. Ono to ani chata nebola, ale len drevené kulisy. Interiéry z chaty sa nakrúcali v štúdiu na Kolibe. Nakoľko terén okolo bývalej chaty je verejnosti neprístupný, tak návštevníci Lomnického sedla naozaj nevedia, že stoja len niekoľko metrov od tohto bývalého filmárskeho objektu. Možno je na škodu, že v sedle nie je o tejto skutočnosti žiadna informačná tabuľa. Sotva znateľným chodníkom v miestach, kde Milku Vášáryovú poštípala vretenica, som vyšiel do Lomnického sedla, kde na vás s nemým úžasom, prípadne pokrikom pozerajú turisti, ktorých tam vyviezla zo Skalnatého plesa lanovka. Upozorňujem na skutočnosť, že výstup žľabom nie je turistickým chodníkom, takže prípadným záujemcom z radov klasických víkendových turistov hrozí pokuta (ak sa do žľabu vyštverajú ochrancovia prírody alebo budú stáť v Lomnickom sedle). V zime žľab využívajú skialpinisti na jednu z túr v Malej Studenej doline. Samozrejme som si odtiaľ kúsok dreva s hrdzavým klincom odniesol domov ako suvenír. Po krátkej zastávke s „kochaním“ sa na prírodu som serpentínami pod lanovkou zišiel na Skalnaté pleso a odtiaľ na Rainerovu chatu, kde som Petrovi vrátil paličky. O niekoľko desiatok minút som bol v Starom Smokovci.

Filmová chata

 

      

         Film Medená veža považujem za kultový film slovenskej kinematografie minulého storočia. Natočil ho v roku 1970 režisér Martin Hollý podľa scenára Ivana Bukovčana s vynikajúcou kamerou Karola Kršku a zaujímavou hudbou Zdeňka Lišku. Hlavní hereckí protagonisti filmu Ivan Mistrík, Ivan Rajniak a Štefan Kvietik vynikajúco stvárnili postavy chatárov vo vysokohorskom prostredí. Mimochodom, pri nakrúcaní horolezeckých záberov hlavným protagonistom vypomáhali vtedajšie špičky tatranských stien, Štefana Kvietika nahrádzal Ivan Gálfy, Ivana Rajniaka Ivan Urbanovič a Ivana Mistríka Ladislav Šedivý. V záberoch z tatranského prostredia je možné vidieť  Bradavicu, Gerlachovský štít, Javorinu, Javorovú dolinu, Dolinu Kežmarskej Bielej vody, Lomnické sedlo, Lomnický štít, Mengusovskú dolinu, Skalnatú dolinu, Tatranskú Lomnicu, Tatranskú Polianku, Velickú dolinu, Veľkú a Malú Studenú dolinu, Veľkú Vidlovú vežu, Zelené pleso a Žabiu Bielovodskú dolinu. Samozrejme je tam určite ešte viac ďalších miest. Z historických prameňov uvádzam, že ešte v roku 1974 tam chata stála. Likvidovaná bola postupne. Kedysi tam viedol žľabom turistický chodník so zelenou značkou (ešte v 80. rokoch minulého storočia bol na mapách zakreslený). Čo sa týka názvu Medenej veže, tak ten bol naozaj vymyslený len pre film. Pojem meď sa spomína v tatranskej prírode aj v prípade Medenej štrbiny, čo je miesto, kde Vidlový hrebeň vytvára akúsi ostrohu Medeného múru a priečne nadväzuje na severnú stenu Lomnického štítu. A ešte je tam Nižná Medená štrbina, ktorá leží medzi Medeným múrom a Západnou Vidlovou vežou. Práve Veľká Vidlová veža (umiestnený kríž spadol časom sám, zrejme ho zhodila búrka) bola tou "honosnou" Medenou vežou. Medená kotlina leží v úseku medzi Pyšným a Lomnickým štítom, konkrétne je to severozápadným hrebeňom Pyšného štítu oddelená časť Veľkej Zmrzlej doliny. Samozrejme k tomu sa radia aj Doliny Predných i Zadných Meďodolov. Názov používajúci tento kov vychádza z histórie baníckej minulosti lokality. V 18. storočí patrilo toto územie do revíru kežmarských zlatokopov Fábryovcov, ktorí tu až po Medené lávky v severných  stenách Vidlového hrebeňa dolovali malachit (meď) a popritom dúfali, že objavia aj zlato. Podobný výzban majú aj inojazyčné názvy Medenej kotliny, a to Miedziana Kotlina, Kupferkessel alebo z polohy pod Medenými lávkami pomenovania Kupferbankkar a Rézpadkatlan. Spomínaný Medený múr tvorí juhozápadný úsek Vidlového hrebeňa so siluetou zubatého skalného múra nadväzujúceho nasevernú stenu Lomnického štítu v jeho vrcholovej časti. Od jej štítovej kupoly ho oddeľuje Medená štrbina a od Západnej Vidlovej veže Nižná Madená štrbina. Jeho najvyšší bod leží bezprostredne nad Medenou štrbinou. Do roku 1979 sa Medený múr priraďoval k masívu Západnej Vidlovej veže aj keď ju prevyšuje. Najnižšou depresiou medzi Medeným múrom a Západnou Vidlovou Vežou je Nižná Medená štrbina. Atypickou depresiou v mieste, kde Vidlový hrebeň južnou ostrohou Medeného múra priečne nadväzuje na severnú stenu Lomnického štítu je Medená štrbina. Leží nad Medenou kotlinou a Medenými lávkami. Poľský názov je Miedziana Przelaczka, avšak dnes  má názov Wyznia Miedziana Przelaczka.

 

 

 

        V čase nakrúcania filmu obyvatelia Tatier, ale najmä chatári či pracovníci horskej služby, ale aj iní, sa doslova vysmievali filmu Medená veža. Z ich pohľadu to naozaj bol „paškvil“, no obyčajný človek od Bratislavy po sovietsku hranicu sa pozeral na film z hľadiska obsadenia hlavných úloh špičkovými hercami. Na Slovensku v tom čase nebola turistika na takej úrovni ako teraz. Preto by som nechcel o 20-30 rokov dávať na rovnakú úroveň tie vyložene komerčné, smiešne alebo až trápne televízne seriály (Horská služba - 1998, Záchranári - 2003), prípadne im podobné pokusy. Osobne som bol prítomný pri nakrúcaní jednej časti spomenutého seriálu v Dolinke pod Váhou, teda neďaleko chaty pod Rysmi za prítomnosti členov Tatranskej horskej služby (vtedy sa ešte tak volali) a niekoľkých hercov. Naozaj na tejto stránke sa radšej nebudem rozpisovať o úrovni štábu i ďalších protagonistoch filmu. A keď som seriál videl v televízii, tak sa mi len potvrdilo to, čo som videl v skutočnosti (hulvátstvo, alkohol, primitívnosť).

       Zhotovitelia chaty dostali podmienku, že ju po skončení natáčania musia zlikvidovať. Vo filme sú však použité zábery z rôznych miest pospájané dohromady, napr. záber z pred chaty v Lomnickom sedle a hneď na to ďalší z Lomnického štítu. Na kvalite filmu (ov) to však nič neuberá, keďže ide o fikciu. Scenáristi sa zrejme zámerne vyhli reálnym zemepisným názvom a použili len vymyslené. Všetky ďalšie pokusy natočiť slovenský film s podobnou tématikou zatiaľ skončili veľkým fiaskom a zvrhlo sa to až podľa môjho názoru ku gýčovitosti. Aj keď nedávno som čítal v staršom čísle Krás Slovenska úvahu známej postavy Tatier Bela Kapolku práve o filme Medená veža. V podstate sa z toho filmu vysmieval a vyčítal mu odtrhnutosť od reality. Takže ktovie, možno sa seriál Horská služba za nejakých 20-30 rokov bude považovať za kultový tatranský. Čo si však myslím nebude reálne.
        Čo sa týka názvu žľabu pred tým než ho pomenovali Filmárskym, tak v dostupných prameňoch sa nikde názov neuvádza. V mape „Podrobný plán Vysokých Tater“ od autora J. Hlaváčka z Prahy z roku 1975, ktorý k spracovaniu využil horolezeckých sprievodcov Kroutila-Gellnera, Paryského a Puškáša žľab  je síce vyznačený ako schodný a dokonca je tam vyznačená dominanta žľabu tzv. Kaplnka. Sú to skalné vežičky nad žľabom asi v strednej časti, práve z ktorých hrozia padajúce kamene. V Andrášiho vysokohorskom sprievodcovi z roku 1973 je uvedený postup do Lomnického sedla z Malej Studenej doliny pod číslom túry 28 (od chaty kpt. Nálepku, dnešnej Zamkovského chaty) za 1 3/4 hodiny. Túra je označená ako ľahká (stupeň obtiažnosti 0+, ale nepríjemná v skalách), schodná obojsmerne. Takže ani v tomto sprievodcovi nenájdeme názov žľabu.

 

           Spomienky režiséra Martina Hollého a herca Štefana Kvietika:

            Režisér Martin Hollý v jednom z mnohých rozhovorov spomínal na nakrúcaniee Medenej veže:„Nikto si nevie predstaviť, čo to znamená nakrútiť horský film. Boli sme veľakrát doslova zakovaní do horských stien, štáb se pripravoval tak dve, tri hodiny, potom pravidelne prišla hmla... A herci, ktorí celúu noc cestovali z Bratislavy, pravidelne zdolávali horolezecké túry. Ale pretože som chcel tento film nakrútiť už dlho, z akéhosi pocitu dlhu, ktorý má náš film k Tatrám, nakoniec sa nám všetkým spolu s prírodnými živlami ho podařrlo dokončiť.“ Štefan Kvietik si v rámci štvrtého ročníka Marmota festivalu v Bratislave zaspomínal na Medenú vežu, od ktorej vzniku v tej dobe ubehlo 40 rokov :„Pri tomto titule mám vždy dva rozporuplné pocity. Cítim radosť, že som mal možnosť robiť na tomto projekte s takými ľuďmi, ktorí sa tam prezentovali. Ale na druhej strane je mi smutno, že už týchto hercov z Medenky nemôžem stretnúť.“

   

            Herci Emília Vášáryová a Štefan Kvietik zaspomínali na "Medenku" pri 45. výročí premiéry filmu (2015)

            Obaja herci sa priznali, že “Medenka” je v ich vnímaní stále spojená s krásnymi vecami i smutnou nostalgiou za hereckými kolegami, ktorí už nežijú. O úspech filmu sa podľa Štefana Kvietika postaral najmä tím tvorcov. “Keď hodnotím filmy, v ktorých som účinkoval, hodnotím ich podľa ľudí, s ktorými som na týchto filmoch spolupracoval,” uviedol Kvietik. Dôkazom toho, aký výborný kolektív sa pri tvorbe Medenej veže stretol, sú podľa neho aj pravidelné stretnutia všetkých tvorcov filmu. “Nepoznám nikoho, kto by mal takto túžbu stretávať sa a spomínať na spoločný projekt po 45 rokoch,” povedal Kvietik. “Boli to úžasní ľudia a zrejme aj tie extrémne podmienky vedeli utužiť kolektív, rovnako však je potrebné spomenúť aj profesionalitu ľudí v ateliéroch na Kolibe,” dodala Vášáryová. Film Medená veža nakrútil v rokoch 1968 až 1969 režisér Martin Hollý, ktorý mal na úspechu  najväčšiu zásluhu. Jeho prínos vidí Kvietik najmä v jeho dôvere, ktorú mal k hercom, a v slobode, ktorú vďaka tejto dôvere hercom dával. Medzi atribúty, ktoré dodnes ozdobujú film, patrí podľa Kvietika aj tatranská scenéria, v ktorej sa nakrúcalo, i scenár Ivana Bukovčana. “Som rád, že sme boli tento scenár naplniť vo filme ľudskosťou, krásou, romantikou a ponúkli ľuďom pocit, že človek je bohatý na lásku, na cit, obdiv.” Milke Vášáryovej pripomína Medenú vežu aj syn, ktorý sa narodil v roku, keď sa dokončilo nakrúcanie filmu. “Vďaka tehotenstvu som mala okolo seba tých najkrajších chlapcov z Horskej služby, ktorí sa o mňa starali,” priznala Vášáryová. Na členov Horskej služby i horolezcov, ktorí pomáhali pri filmovaní, nezovšedneli spomienky ani Kvietikovi. “Naučili ma nielen, ako si strážiť pri lezení tri záchytné body, ale aj to, ako si vážiť a milovať život.” Kvietik dodal, že ho film sprevádza celým životom. Medzi najpamätnejšie scény zaradil napríklad tú, v ktorej hrá Ivan Rajniak na organe, či prvé “manželské chvíle” so svojou filmovou manželkou, ktorú hrala Vášáryová. Obaja herci so smiechom priznali, že ich manželstvo v Medenej veži bolo jedným z mnohých filmových manželstiev. “Boli to bohaté životy, ktoré sme spolu prežili,” povedala so smiechom Vášáryová. Samotný úspech filmu v 70. rokoch ona sama príliš nesledovala. Film si pozrela až s odstupom času. Ako priznala, bola dojatá. “Ťažko sa dajú popísať tie chvíle, bol to krásny, čistý film.” Priznala, že za Medenú vežu ju chvália aj jej študenti z Divadelnej fakulty VŠMU v Bratislave.