5. októbra 2023 prišiel na svet druhý diel, teda pokračovanie Akočriepkov pod názvom "Akočriepky 2 - S batohom po Tatrách". 174 strán textu zachycujúceho moje tatranské i mimotartanské horské aktivity v priebehu rokov 1997 až 2002. Súčasťou knihy sú desiatky aktuálnych obrázkov zhotovených vo väčšine prípadov autorom. Termín a miesto krstu knihy je zatiaľ v nedohľadne... Ale aj to príde.
4. novembra 2023 bola na vrchole Chopku (presnejšie na terase Rotundy) za mrazivého počasia pokrstená druhá časť "Akočriepkov 2 - S batohom poTatrách". Pri pomerne silnom vetre a námraze sa mi podarilo pokrstiť knihu hrsťou ľadovej triešte, ktorá sa v noci do rána vytvorila. Drak Damián mal na sebe poriadnu dávku námrazy a bol svedkom tohto aktu.
Momentálne pracujem na treťom pokračovaní Akočriepkov s pracovným názvom "Akočriepky 3 - Koniec Červeného Kamzíka".
Ak som tu tvrdil, že pracujem na treťom pokračovaní môjho "veľdiela", tak upresňujem realitu, že tretí diel je prakticky hotový. Nakoľko obsahuje pomerne dosť textu, rozhodol som sa tretí diel upraviť do dvoch menších kníh, takže vznikne namiesto pôvodne plánovanej trilógie - tetralógia, čím sa vyrovnám počtom dielov ruskému prozaikovi L. N. Tolstému, ktorý napísal svetový štvordielny román Vojna a mier. Ešte by som mohol spomenúť aj vodcu proletariátu V. I. Lenina, ktorý mal v bývalom Československu vydaný štvordielny literárny monument "Vybrané spisy". Takže môj tretí diel vyjde pod názvom "Akočriepky 3 - Kamzík tu ešte stále chodí." Tento tretí diel by mal byť opäť pokrstený na netradičnom mieste. Určite miesto dodatočne uvediem. Pravdepodobne to ale bude až začiatkom roku 2024. Štvrtý a zároveň posledný diel tetralógie ponesie názov "Akočriepky 4 - Koniec Kamzíka v Tatrách" s realizáciou v novom roku 2024.
Trochu čitateľskej inšpirácie:
1. Ako som objavil Žiarsku dolinu s kopcami Plačlivô a Baranec (1997)
Roháče, či ak chcete Západné Tatry, som navštívil len raz. Práve pred rokom, s príchodom predvianočného Mikuláša na Chate pod Náružím (1 420 m) pod Sivým vrchom (1 805 m). Tentoraz to nebol žiadny tatranský pobyt, ale bežný septembrový víkend. V sobotu som vlakom odcestoval do Liptovského Mikuláša a odtiaľ autobusom do Žiaru (760 m). Ten ma „vypľul“ na konečnej pri Ústí Žiarskej doliny (885 m). V živote som v týchto končinách nebol. Cieľom dňa sa mala stať Žiarska chata (1 325 m) a prípadne podľa počasia vyjsť niekde vyššie do okolia. Možno do Smutného sedla (1 962 m)? Prvou podmienkou bolo, že som sa musel vrátiť sem späť k autobusu, a to najneskôr do pol tretej, prípadne na posledný spoj pred piatou. Bolo deväť hodín a vydal som sa po asfaltovej ceste hore Žiarskou dolinou. Čakalo ma necelých šesť kilometrov chôdze. Bolo pomerne chladno, a to bol ešte len začiatok septembra. Aj keď dolina leží na južnej strane Západných Tatier, slnko sa akosi neráčilo ukázať. Pod mrakom som kráčal asfaltom po mierne stúpajúcej ceste. Okolo tiekol horský potok Smrečianka. Tento pramení pod Žiarskym sedlom (1 917 m) v nadmorskej výške okolo 1 670 metrov. Po osemnásť kilometrovom toku sa v Liptovskom Mikuláši vlieva do Váhu. Monotónne som kráčal pomerne dlhou, ale pokojnou dolinou. Prešiel som dvomi ostrými serpentínami, kde stáli tri či štyri postaršie súkromné chaty. Na každom kilometri je pri ceste tabuľka s číslom. Prešiel som po moste a potok Smrečianka sa ocitol na pravej strane. Dookola nebolo nič vidno. Vysoký les dokonca bránil aj svitu slnečných lúčov, ktoré sa konečne začali predierať. Čudné bolo, že naozaj som nikoho nestretol. Ani hore, ani dole. Dúfam, že chata stojí na svojom mieste... Konečne ma cesta doviedla do miesta s výhľadom do hornej časti doliny. Ukázali sa kopce okolo. Tu už sa celkom slušne slnečné lúče opierali na južné svahy Kozích chrbtov, Baníkova (2 178 m) smerom ku Kopám. V diaľke vykúkala červenohnedá strecha Žiarskej chaty. Tak konečne vidím okolo seba niečo iné ako vysoké smreky. To už cesta pokračovala veľmi miernym stúpaním až k chate. Ako obvykle, prišiel som sem dobre spotený. A cesta trvala asi hodinu a štvrť. Vošiel som do útrob chaty. Nebol tu ani jeden turista. Chvíľu som stál pri okienku. Márne. Reku, aj tu zdochol pes? Prešiel som k dverám do kuchyne. Opäť nikto. Vyšiel som von za chatu. Tam som konečne našiel pred kôlňou mladého chlapíka, ktorý zápasil so sekerou a klátmi dreva. Asi som ho prekvapil v tom vyľudnenom miestom svete. Opýtal som sa, či je chata otvorená. Vraj áno. A obsluha? Aby som chvíľu počkal. Neodpustil som si poznámku: „Neprišiel som sem na čakanie, na to slúžia čakárne na stanici železnice!“ Zagánil a išiel neochotne dovnútra. Nuž, už si chlapče zabodoval. Neviem, či sa tu ešte niekedy zastavím. Ochota ako pre sviňu. Dnes prvý a doposiaľ jediný turista zrejme otravuje... Chvíľu som sedel sám pri stole, pretože mládenec odišiel von k svojmu koníčku, popíjal pivo a premýšľal o ďalšej ceste. Ako najvhodnejšie sa mi pozdávalo vyjsť do Smutného sedla a tam uvidím čo ďalej. Z hľadiska histórie chaty som sa dozvedel, že ju stavali v rokoch 1937 až 1939 v mieste zvanom Pod Krásnym, čo je južné úbočie Príslopu (2 142 m) pod Šarafiovým vodopádom, predtým nazývaným aj Vodopádom Mateja Janču. Bol to mladý slovenský študent, ktorý sa stal obeťou maďarskej perzekúcie. Od roku 1912 sa stal tajomníkom tajného študentského spolku Mor ho!, ktorý presadzoval výchovu slovenskej mládeže v národnom duchu. Za svoju buditeľskú činnosť bol odsúdený a vylúčený zo všetkých škôl v Uhorsku. V roku 1914 narukoval ako vojak rakúsko-uhorskej armády. Zahynul na talianskom fronte. Chata mala pri otvorení šesť izieb a dve spoločné nocľahárne s celkovou kapacitou päťdesiatšesť lôžok. Bol postavený vodovod, ústredné kúrenie a v izbách bola teplá a studená voda. Svietilo sa tu petrolejovými a tlakovými lampami. V tom čase bola najmodernejšou chatou na Slovensku. Tak ako väčšinu horských chát ju počas Slovenského národného povstania v decembri 1944 vypálili Nemci. Po 2. svetovej vojne, v rokoch 1946 až 1947, začali stavať novú chatu na mieste starej. Budovu dokončili v roku 1950, a bola niekoľkokrát rozširovaná. V rokoch 1958 až 1960 pribudla kuchyňa, jedáleň a spálňa. V tom čase bola ubytovňa vybavená aj olejovým generátorom, neskôr vybudovaním kanalizácie a zavedením toalety do vnútornej kúpeľne. V roku 1974 bola k útulni privedená asfaltová cesta a o päť rokov neskôr inštalovali kúrenie na uhlie. V roku 1979 bola budova kompletne napojená na elektrickú sieť. Neskôr bola vybudovaná čistička odpadových vôd. V tom čase boli do prevádzky uvedené dva vleky na úpätí Prostredného grúňa. Zásobovanie chaty bolo uľahčené vybudovaním novej asfaltovej cesty vybudovanej v rokoch 1966 až 1974. Chatármi boli Ján Herich, Adam Juráš, Anton Vlček, Ján Čáni, opäť Adam Juráš, Jan Repčík, Štefan Gavorník, Iveta Rybanská a do roku 2009 Miroslav Matejka. Ak som si to dobre zrátal, tak v dobe mojej návštevy, teda v roku 1997, tam pôsobila pani Rybanská. Ale podľa zažitej situácie s obsluhou tam zrejme nebola... Či? Dopil som pivo a prešiel k smerovníku chodníkov. Modrá značka viedla hore do Smutného sedla, čas deväťdesiat minút. Doľava viedla zelená cez Jalovecké sedlo (1 858 m) na Baníkov. Prvé metre v slnkom zaliatej prírode boli celkom v pohode. Stúpanie nebolo ani veľmi strmé. Tak akurát. Horské lúky sa začínali zapĺňať porastom kosodreviny. Po pravej strane hučala riava Smrečianka. Vŕtalo mi v hlave, že v tak peknom počasí som nikoho nestretol. Niežeby mi chýbali roje „tiežturistov“, no nebývalo to zvykom. Šliapal som po kamenných schodoch, ktoré striedali porasty horskej trávy. Prišiel som do širokého žľabu, kde stál smerovník Pod Homôľkou (1 700 m). Odtiaľ rovno pokračoval zeleno značkovaný chodník do Žiarskeho sedla, kde mal podľa tabule výstup trvať pol hodinu. „Moja“ modrá značka pokračovala hore do sedla, kde som mal byť o štyridsať minút, teda podľa tabule. Bolo potrebné ešte prekonať asi dvestopäťdesiatmetrové prevýšenie. Dosť na tú vzdialenosť. Nasledovalo niekoľko krátkych, ale pomerne strmých serpentín. Tráva a porasty kosodreviny začali rednúť a ocitol som sa v kamenistom teréne. Nasledovala ostrá zákruta doľava a sklon chodníka bol ešte strmší. Tak toto je už na hrane. Obzrel som sa za seba. Opäť nikde nikto. Konečne som v diaľke zahliadol „vrchol“. Teda sedlo. Stál tam drevený smerový stĺp. Čakal ma ešte doľava traverz na bočný hrebienok. Po ňom som prešiel skalnatým chodníkom a opäť prešiel doľava ďalším traverzom priamo do sedla. Konečne som bol hore. Bolo super počasie a viditeľnosť nenormálne čistá. Tak ako to má byť v jesenných Tatrách. Posadil som sa na väčší kameň a pozeral na okolitú panorámu. Na severe Smutná dolina s celým roháčskym hrebeňom od Ostrého Roháča (2 088 m) cez Volovec (2 063 m), Rákoň (1 879 m) až po Lúčnu (1 653 m). Oproti, na juhu vyčnieval majestátny Baranec (2 185 m). Na západe som toho veľa nevidel, pretože výhľadu zo sedla na západný hrebeň bránila Prvá kopa (2 136 m) ležiaca v masíve Troch kôp. Zvažoval som, ktorým smerom sa vydám. Na spomenuté Kopy sa mi akosi nechcelo. Neviem, či by som stihol obísť celú časť hrebeňa až na Baníkov a ešte zostúpiť do Žiaru. Zvolil som cestu na východ, teda vyjsť na Plačlivô (2 125 m). Viedla tam červená značka, ktorá pokračovala už spomínaným hrebeňom na Volovec cez Klin (2 172 m) a končila v Pyšnom sedle (1 791 m). Zo Smutného sedla nasledoval poriadne strmý výstup cez rozorvaný skalný previs, ktorý mi dal aj zabrať. Pomerne členitým bralnatým hrebeňom som kráčal na prvú vyvýšeninu, čo bol akýsi predvrchol kopca Plačlivô. Tu je gramatická dilema. Plačlivô alebo Plačlivé. Vraj obidva názvy sú správne. Lenže slovenčina má aj iné názvy ako Železnô či Malinô Brdo. „Zabŕdol“ som do histórie a zistil, že pred tým, ako bol jazyk uzákonený a jeho pravidlá objasnené, vyvíjal sa celkom prirodzene kultivovaním rôznych nárečí. Aj keď bol na našom území prakticky jednotný, jeho konkrétna podoba sa líšila v závislosti od oblasti. Po 10. storočí sa v jazyku ustálil vzťah medzi dlhými a krátkymi samohláskami a v 12. storočí sa z dlhého ó vyvinulo ô. Bolo však jedným z tých, ktoré sa neuplatňovali všade. Obľúbené bolo na strednom Slovensku, kde sa využívalo pri zakončení prídavných mien, napríklad usilovnô-usilovné. Kultúrna stredoslovenčina bola známa ukončovaním prídavných mien dvojhláskou ô, v tých časoch ešte v podobe uo. Práve v Štúrovej slovenčine sa po prvýkrát objavili kodifikované dvojhlásky aj, au, ej, eu, oj, ou, uo. Najväčšie zmeny však všeobecne časom nastali v klasifikácii hlások, v skloňovaní aj vo výslovnosti. Dnes za dvojhlásky považujeme len ia, ie, iu, ô a ešte aj tieto dokonca prešli reformou v pravopise namiesto pôvodných podôb ja, je, uo píšeme ia, ie, ô, s doplnením o dvojhlásku iu. Koncovka uo v prídavných menách zanikla po reforme Štúrovej slovenčiny v roku 1852. Namiesto nej sa využíva v závere prídavných mien é alebo v prípade predchádzajúcej dlhej slabiky e. A tak sa z podoby dobruo stalo dobré, z peknuo zas pekné a z láskavuo máme láskavé… Práve v tomto roku, pri tvorení reformy, sa jazykovedci navzájom dohodli aj na vizuálnej podobe písmena ô, teda na jeho označení dobre známym vokáňom. Dvojhláska ô sa na Slovensku už bežne nevyužíva, ale keby ste zablúdili do niektorých stredoslovenských dediniek vo zvukovej realizácii nárečových foriem by ste na ňu určite ešte stále natrafili. Drží sa tu už od 11. až 12. storočia a veríme, že tento typický ľubozvučný kúsok jazykovej histórie sa nestane len spomienkou. Pre mňa osobne je zaujímavejší ten pôvodný názov. A tak sa vrátim na predvrchol Plačlivô alebo ak chcete, Plačlivého. Pokračoval bralnatý členitý hrebienok, z ktorého chodník prešiel na trávnatý južný svah. Striedavo viedol svahom aj hrebeňom, ktorý už nebol až tak členitý, ale na severnú stranu spadal strmými zrázmi do Smutnej doliny. Po pomerne rovnom úseku však prišiel záverečný výstup na vrchol. Na veľkom balvane bola upevnená tabuľka s názvom a nadmorskou výškou. V najbližších minútach nastal poriadny vrcholový relax. Tradičná „vegetariánska trojka“, tatranka, margotka a banán, ma osviežila a nechýbala aj plechovica piva. Fotoaparát „plieskal“ okolité kopce.
4. Ako som absolvoval tatranský triptych (1998, 1999) (Gerlachovský štít, Lomnický štít, Vysoká)
V polovici septembra som cez víkend opäť navštívil Vysoké Tatry. Bol to taký obyčajný víkend s cieľom zúčastniť sa na Popradskom plese tradičného Dňa horskej služby. Ten sa konal v sobotu 12. septembra s programom ukážok záchrany a výcviku členov Horskej služby na Slovensku. V ten deň som mal šťastie na krásne jesenné počasie. Desiatky turistov, ktorí túto akciu navštívili, sa zhromaždili pod severnými stenami Ostrvy. Po ukážkach sa väčšina presunula do areálu Morávkovej chaty pri Popradskom plese (1 494 m). Tu už prebiehal tradičný rituál prípravy guláša, samozrejme za zvukov lendackých „husličkárov“, ale aj ďalších hudobníkov. Desiatky, možno aj stovky prítomných sa stretali so známymi tatranskými osobnosťami najmä z radov bývalých, ale aj terajších horských záchranárov či horských vodcov. Pri jednom rozhovore som si všimol, že sa v dave ľudí objavila Marta. Kamarátka, s ktorou som sa dva roky predtým zoznámil v rámci liečebného pobytu v Novej Polianke (1 060 m). Trenčianska turistka, ktorá v Tatrách pochodila všetko možné. Po krátkom rozhovore s ktorýmsi zo starších členov Horskej služby prišla za mnou s otázkou, že potrebuje jedného človeka do partie. V pláne mali ísť na druhý deň s horským vodcom na Gerlachovský štít (2 655 m). Chvíľu som váhal, pretože v nedeľu som mal naplánovaný len nejaký drobný „výšľap“ s odpoludňajším návratom domov. Prehovorila ma s tým, že budeme piati a vodcovi zaplatíme za výstup v porovnaní s oficiálnym cenníkom len „symbolickú“ cenu a určite v ten deň stihnem aj cestu domov. Tým ma dostala. Dohodli sme sa, že sa na druhý deň ráno, teda v nedeľu 13. septembra, stretneme na parkovisku v Tatranskej Polianke (995 m), odkiaľ pôjdeme autom na Sliezsky dom (1 670 m). Tak sa aj stalo a ráno sme všetci piati klienti stáli na parkovisku. Martu a jej dcéru Simonu som poznal, no ďalší dvaja chlapíci boli pre mňa neznámou. Zdeno a Paľo. Ani si už nepamätám odkiaľ boli. Býva dosť problematické sa vydať na túru s niekým, koho nepoznáte. Ale po krátkom čase sme sa naladili na jednu vlnu a nakoniec všetko dobre dopadlo. Onedlho prišiel horský vodca Laco Šedivý. Vtedy som ani dobre nevedel kto to je. Z histórie osobností Tatier som vedel, že tento pán bol vynikajúci horolezec a pracoval dlhé roky v Horskej službe. Nastúpili sme do jeho auta, ktorým nás odviezol pred Sliezsky dom. Bolo krásne tatranské jesenné počasie. Pri hoteli už „operovala“ iná skupinka, ktorá sa taktiež chystala na „Gerlach“. Prezliekali sa z „civilného“ do športového výstroja. Boli z Dobšinej. Pre nás bolo výhodou, že sme už boli nachystaní, a tak okolo pol siedmej sme pod Lacovým vedením vyrazili okolo Velického plesa (1 663 m) hore. Prešli sme pod Večným dažďom okolo Velického vodopádu do Kvetnice. Pred Kvetnicovým plieskom (1 812 m) sme odbočili doľava. Sotva znateľným chodníkom sme začali pomaly vystupovať hore. Nakoľko som mal na krku fotoaparát, mimochodom v tom čase ešte klasický na farebný kinofilm, často som fotil a tak aj zaostával za skupinkou. Laco zvolil veľmi dobré tempo, aby najmä dievčatá stačili ísť pri stúpaní. Dno Velickej doliny ostávalo pomaly hlbšie a hlbšie pod nami. Krátkymi serpentínami vedúcimi pod stenami Kvetnicovej veže (2 433 m) sme sa dostali k širšiemu žľabu. Na jeho konci bola asi pätnásť až dvadsať metrov vysoká stienka, ktorá bola zaistená technickými pomôckami, reťazami a kramľami. Tento úsek sa nazýva Velická próba. Z nej nasledovalo už miernejšie stúpanie do Sedielka nad Kotlom (2 425 m). Po pravej strane sa objavili Dlhé pleso (1 929 m)v Hornej Kvetnici, Litvorový (2 423 m) a Velický štít (2 320 m), Poľský hrebeň (2 200 m) a celý hrebeň od Východnej Vysokej (2 428 m) cez Kupolu (2 414 m), Weszterov štít (2 429 m), Bradavicu (2 476 m) až po Granátové veže. Sedielko nad Kotlom (2 425 m) oddeľuje vľavo Kvetnicovú vežu a vpravo Čertovu vežu (2 565 m). Počas výstupu do sedla sme niekoľkokrát oddychovali a osviežili sa čajom či inými tekutinami. Tu sme si dali o niečo dlhšiu prestávku. Hlboko pod nami sme zahliadli skupinku turistov ako pomaly vystupuje za nami. Pokračovali sme krátkym zostupom a traverzovali časť Gerlachovského kotla. Tu bola situácia najdramatickejšia. Laco nás upozornil, že práve v tomto úseku sa výstup stáva problémovým pre tých, ktorí nepoznajú cestu a pomerne ľahko zablúdia alebo zídu z chodníka. Prekročili sme štyri skalné rebrá, aby sme sa dostali do Štrbiny pod Kotlovým štítom (2 550 m), ktorá oddeľuje Dromedárov chrbát od Gerlachovského hrebeňa. Terén bol naozaj dosť nepríjemný, pretože zvetrané skaly často pod našimi nohami padali do žľabu. Zo štrbiny sme prvý raz zahliadli vrchol Gerlachovského štítu. Krátko sme zostúpili dole, aby sme opäť strmo stúpali k miestu s kamenným oknom. Opretý balvan tu vytvoril prírodný výtvor. Opäť sme mierne klesli dole po skalnej rampe do malého kotla a vzápätí vyšliapali cez niekoľko skalných rebier. To sme už stáli v Batizovskom žľabe, kde sa stretávajú chodníky. Ten náš výstupový s chodníkom vedúcim z Batizovskej próby. Vystúpili sme strmým žľabom do Batizovskej priehyby. Odtiaľ bol vrchol Gerlachovského štítu naozaj už na dosah ruky. Ešte nebolo ani jedenásť hodín a pri vrcholovom kríži sme si všetci šiesti podali ruky. Niekoľko slov o Gerlachovskom štíte – je najvyšším vrchom a jedným z najmohutnejších masívov Tatier a vlastne aj Slovenska aj celých Karpát. Leží v juhovýchodnej rázsoche Zadného Gerlachu (2 616 m), od ktorého ho oddeľuje Gerlachovské sedlo (2 590 m). Niekde ho nájdete aj pod názvom Tetmajerovo sedlo. Kazimierz Przerwa-Tetmajer bol poľský básnik a horolezec žijúci na prelome 19. a 20. storočia. Z vrcholu pokračuje hrebeň na Kotlový štít (2 601 m), kde sa rozvetvuje a vytvára známy Gerlachovský kotol. Jeho názov sa v jeho histórii niekoľkokrát menil, čo zapríčinili politicko-spoločenské zmeny. Jeho pôvodný názov znel Gerlach (v nemčine Gerlsdorfer Spitze, v maďarčine Gerlachfálvi-csúcs, v polštine Gierlach). V roku 1896 ho premenovali na Štít Františka Jozefa. V roku 1919 mu prinavrátili pôvodný názov Gerlach. V roku 1923 bol „prekrstený“ na Štít legionárov. O deväť rokov neskôr, teda v roku 1932 sa používali tri názvy Gerlachovka, Gerlach či Gerlachovský štít. Mocipáni Slovenského štátu ho nazvali Slovenský štít, prípadne pre vtedajších „nadľudí“ Slovakische Spitze. Po oslobodení v roku 1945 niesol hrdý názov Stalinov štít. Toto mu vydržalo do roku 1959. Odvtedy nesie svoj názov Gerlachovský štít až do dnešných čias. Verme, že na „večnosť“. Ak náhodou neprídu noví „národovci“ či liberáli, ktorí majú všetko na „háku“... Nasledovalo vrcholové fotenie nás účastníkov výstupu, ale aj zábery okolitých hrebeňov a kopcov. Malé osvieženie v podobe čaju či fľašky s pivom nemohli chýbať, ba aj niečo na zahryznutie. Výstup nám trval tri a pol hodiny. Počasie bolo naozaj nádherné. Modrá obloha, takmer bezvetrie a až „nenormálna“ viditeľnosť. Laco nám spresnil názvy kopcov okolo. Netrvalo dlho a v žľabe pod nami sa objavila skupinka z Dobšinej. Išli s vodcom a boli naviazaní na lane. Nám sa to zdalo zbytočné, a tak sa nám podarilo vystúpiť hore nenaviazaní. Laco sa nám pochválil s históriou tu umiestneného kríža. Bol to práve on, kto sa postaral o to, aby bol kríž umiestnený práve tu. A ako to vlastne bolo s tým originálnym krížom?