.jpg?s3=1)
V novembri 2023 som dokončil tretie pokračovanie knihy "Akočriepky 3 - Kamzík tu ešte stále chodí". 130 strán textu s príbehmi začínajúcimi kapitolou "Ako som ignoroval "omšu" pod Kostolíkom" z roku 2002 až po posledný príbeh "Ako som zistil, že Baranie rohy nie sú to isté ako baranie rohy" z roku 2007. Samozrejme do knihy patria desiatky farebných obrázkov väčšinou s mojim autorstvom.
Malá ukážka:
Ako som ignoroval „omšu“ pod Kostolíkom (2002)
Pred niekoľkými rokmi, teda v začiatkoch prvých rokov tretieho tisícročia, som si na stanici električiek v Starom Smokovci, nechtiac vypočul dialóg dvoch postarších žien. Zrejme to boli pacientky niektorého z vtedajších miestnych liečebných ústavov. Jedna oznamovala druhej, že sa dopočula, že niekde tam v tých kopcoch vysoko hore, je kostolík a že by sa tam mohli ísť pomodliť v rámci nedeľnej omše. Náramne som sa pobavil. Nemal som to srdce sa zamiešať do ich dialógu a oznámiť im pravdu. Síce potom už neviem čo sa stalo, či naozaj vyhľadali ten stánok „Najvyššieho“, ale mňa Kostolík naozaj podstatne neskôr zaujal. Teda niežeby som mal potrebu sa niekde „omšovať“, no keď som si po rokoch pripomenul ten dialóg, rozhodol som sa konať. V jeden júnový víkend som sa zúčastnil na pravidelnom stretnutí vysokohorských turistov. V tých rokoch sa striedali miesta ubytovania. Jeden rok Popradské pleso (1 500 m), na druhý Sliezsky dom (1 670 m). Takto som bol asi na piatich stretnutiach. Tentoraz bol na rade druhý spomenutý. Vtedy som mal za sebou dve cesty do Himalájí, takže už som mal akési skúsenosti z pobytu vo vysokých horách, no toto nemalo nič spoločné s Nepálom. V piatok na obed som odcestoval zo Žiliny do Starého Smokovca. S poriadne nabaleným batohom väčšinou vážiacim viac ako dvadsať kilogramov som okolo tretej popoludní vyrazil na cestu do hôr. Večer pri posedení sa spriadali plány na sobotňajšie túry. Účastníci boli rozdelení asi do ôsmich skupín, ktoré mali svoj cieľ na okolitých kopcoch. V mojom prípade som sa rozhodol pre sólo cestu ku Kostolíku (2 262 m). Tak som si to predsa už dlho plánoval. A ani nepotrebujem nikoho pri tom „rozjímaní“. Po raňajkách, ktoré väčšina z nás absolvovala v izbách, niektorí dokonca aj s plynovými či elektrickými varičmi na varenie vody na kávu alebo čaj sme sa postupne „rozplynuli“ do kopcov. Najväčšia skupina mala namierené na Bradavicu (2 476 m). Vyšiel som do kopcov medzi poslednými. Od Velického plesa som zamieril po Magistrále na západ. Dnes sa mi kráčalo podstatne lepšie ako včera. Veď veľký batoh bol takmer poloprázdny. Trochu vody, niečo do úst a pár drobností. V prvej časti výstupu po Magistrále som šliapal po vydláždenom chodníku. Veľké kamene tu pred desiatkami rokov ukladali stovky turistických nadšencov. Po pravej strane sa vysoko vypínal masív Gerlachovského kotla a po ľavej stála učupená osada Nová Polianka (1 060 m) so svojim liečebným ústavom, miestom, kde som už strávil nejeden deň v rámci tatranských pobytov. Prišiel som ku križovatke ciest pod Suchým vrchom (1 793 m). Tu vedie doľava žltá značka klesajúca až na asfaltovú cestu vedúcu na Sliezsky dom a pokračuje dole k Velickému mostu, kde sa spojí so zelenou značkou končiacou v Tatranskej Polianke (1 005 m). Tentoraz chodník viedol hore a prudko sa stočil doprava, aby obišiel samotný Suchý vrch. Vľavo sa objavila dolná časť Batizovskej doliny s vodopádmi Batizovského potoka. V týchto miestach sa chodník zvoľnil, a tak aj chôdza už bola príjemnejšia. Netrvalo dlho a po veľkých kamenných platniach som prekročil potok vytekajúci z Batizovského plesa (1 884 m). Počasie síce nebolo úplne „azzuro“, ale dalo sa. Nikde nebolo ani živej duše. Sadol som si na veľký kameň a meditoval nad ďalším postupom. Pred pár rokmi som sa tadiaľto vracal s babami, Ivanou a Svetlanou, z výstupu na Popradský Ľadový štít (2 396 m). Premýšľal som ako sa najlepšie dostať hore do doliny. Po ľavej strane by to zrejme nešlo, bola tam veľká sutina s ohromnými balvanmi. To bola práve tá zostupovka z Popradského štítu. Ostávala jediná možnosť. Chodníkom vedúcim do Batizovskej próby, ktorou sa chodieva na Gerlachovský štít (2 655 m). Potreboval som sa dostať z chodníka doľava. Odbočil som a strmo stúpal hore. Tam ma čakala veľká skalná moréna. Onedlho som bol na jej vrchole. Lenže bolo potrebné vyjsť niekoľko metrov vyššie, aby som bol nad úrovňou Pasternákovej priehyby, akéhosi sedla, z ktorého sa lezie na samotný vrchol Kostolíka. Samozrejme iba horolezci. Bol som pod juhovýchodnými zrázmi Batizovského štítu (2 448 m). Spomenul som si na Wieslava Stanislawského. Mladého, dvadsaťštyriročného poľského horolezca, ktorý začiatkom 30. rokov minulého storočia v Tatrách vyliezol asi sto prvovýstupov, a práve Kostolík sa mu stal osudným, keď ho pri lezení na vrchol zasiahla kamenná lavína. Práve tu, asi sto metrov odo mňa, bolo snehové pole, na ktorom vyvádzali mamka s potomkom. Kamzíky. Doslova sa obaja po zadkoch šmýkali po letnom snehu. Toto som ešte nevidel. Škoda, že môj „foťáčik“ nemal väčší teleobjektív. Naozaj som tam strávil dosť dlhý čas. Sledoval som kopce a prírodu okolo. Blízka Končistá mi pripomenula akciu z roku 1998, kedy som tu ešte s dvomi „horskými expertmi“, Paľom a „Medveďom“, doslova zliezal „končistý“ východný žľab ako výsledok chybného zaváhania. Zjedol som tatranku a vypil pivo. Čo teraz? Nuž, nasledoval zostup. Podľa možnosti po rovnakej ceste. Všimol som si, že Batizovskou próbou zostupovali turisti s horským vodcom. Sadol som si za veľký balvan, aby ma nevideli. Predsa len som bol v teréne, kde by ste bez horského vodcu nemali byť. Ale... Pripadal som si ako fimový Valér, Ivan Rajniak, z filmu Medená veža, keď pašoval z Poľska vodku a schovával sa pred pohraničiarmi. Našťastie netrvalo dlho, turisti bolo pomerne vo veľkej vzdialenosti a ja som sa dostal na zostupový chodník. Prišiel som opäť k potoku vytekajúcemu z plesa. Aj tentoraz som sa usadil na jeho južnom brehu. Slniečko celkom pekne hrialo, a tak som sa doslova „kochal“ ako doktor Skružný, Rudolf Hrušínský, vo filme Vesničko má středisková. Akurát som nemal pri sebe škodovku. Okolo mňa prešlo niekoľko skupiniek turistov. Jedni hore, iní dole. Mal som čas, a tak som s nostalgiou pozeral na môj „nevysvätený“ Kostolík a hrebeň štítov nad ním. Fajn, dnes to vyšlo. Spomenul som si na tety v Smokovci a ich problém s Kostolíkom a prípadnou omšou. Ktovie, či vo Vatikáne zaregistrovali tento horský „svätostánok“. Pousmial som sa. Ak by ma vtedy niekto pozoroval, tak by si pomyslel, či nie som blázon. Bol tam dôvod? A čomu sa vlastne smeje...? Ja, "vatikánsky agent" a navyše celoživotný ateista, ktorý navštevuje na zájazdoch v horách takmer všetky svätostánky...
Ako som zistil, že Baranie rohy nie sú to isté ako baranie rohy... (2007)
Bol som rozhodnutý, že dnes sa stane mojim cieľom Téryho chata (2 015 m). Povinnými skratkami okolo Obrovského vodopádu (1 330 m) som vyšiel na Zamkovského chatu (1 475 m). V dnešných časoch, teda po antificovom prevrate v roku 2018, sa v týchto miestach doslova „odbavujú“ lesní ochranári so svojimi prisprostými kontrolami turistov. V chate som sa osviežil horúcim čajom. Za okienkom obsluhoval Janko Vernarčík. Opýtal sa ma, kde mám namierené. Térynka. Hovorí mi, že má byť krásny deň. Fajn. Rozlúčili sme sa a onedlho prešiel okolo „hydrocentrály“, kde v Malom Studenom potoku pre chatu vyrábajú elektrický prúd. Nasledovala „prechádzka“ limbovým hájom a začalo stúpanie do kopca. Ihličnaté stromy vystriedala kosodrevina. Pred mnou stúpala hore pomerne veľká skupina turistov. Aha, autobusový zájazd... Takéto „gruppen“ akcie som doslova nenávidel. Tridsať či štyridsať osôb prahnúcich po akejsi horskej méte... Kráčal som hore dolinou. V diaľke sa v slnečných lúčoch zrkadlila strecha chaty. Po polhodine som bol pod Veľkým hangom. Prešiel som cez potok, ktorý stekal z vodopádu. Tentoraz bol naozaj mohutný. Sneh sa rýchlo topil. Na kamennom chodníku sa občas tiahli menšie snehové polia. Pomaly som dobiehal veľkú skupinu turistov. Pomyslel som si, Česi alebo Maďari? Jo, parta z Moravy. Nemýlil som sa. Namiesto toho, aby dýchali zdravý tatranský vzduch, sa vykecávali spomínaním na akési trápne životné zážitky, väčšinou o bezvýznamných volovinách. Samozrejme s patričným hulákaním a hlasitým smiechom. Tak to má byť. Je potrebné plašiť medvede. Aj keď tak vysoko sa zrejme netúlajú... Či? Podarilo sa mi niekoľkých predbehnúť. Ale išlo to veľmi pomaly. Stretol som sa v minulosti s prípadmi, kedy taký vôl akoby naschvál kráčal a kľučkoval po chodníku len aby ho náhodou niekto nepredbehol. To sú naozaj tupani! Do kopcov sa prídu „odreagovať“ od svojej primitívnosti. „A pak se doma chlubí, co dokázal s těmi Slováky“. Vošiel som do chaty. Tu ma vždy „oslepila“ tma. Totiž z vonku vojdete do tmavej chodby a nič nevidíte. Oči si musia pomerne dlho zvykať na prítmie. Pred sebou máte tehlové schodisko a ak ste tam prvýkrát, tak sa stáva, že vojdete najprv do kuchyne. Vyšiel som po schodoch hore. Po ľavej strane sa nachádza jedáleň a v jej pravej časti obslužné okienko. „Môj“ stôl pri okne vľavo bol voľný. Pri okienku postávali štyria turisti. Vybalil som z batoha „vynášku“ pečiva a išiel do kuchyne. Bola tam Františka, ktorá vo veľkom hrnci varila kapustovú polievku. Srdečne sme sa privítali a odovzdal som tašku s pečivom. Samozrejme si neodpustila poznámku: „To čo je, bude nejaká oslava?“. Povedal som: „To je vysokohorská strava, nech ju máte pestrejšiu.“ Naklonila sa k výčapu a oslovila chatára Mira. Pozdravili sme sa a oni spoločne poďakovali. O chvíľu som mal pred sebou čapované pivo. Miro sa opýtal, kde mám namierené. Odpovedal som, že ani neviem. Možno sa tu prejdem okolo plies a pôjdem dole. Zakýval mi a ukázal na schody. Zišli sme dole pred vchod do chaty. Na schodíkoch mi ukázal rukou hore doľava a opýtal sa: „Bol si už tam?“. Mohutný kopec som samozrejme poznal. Baranie rohy. Vravím mu: „Ale to je možno priskoro, asi tam bude ešte sneh“. Odvetil: „Včera som tam bol a je to super. Takmer suchý chodník až do Baranieho sedla (2 393 m) a potom síce stúpanie, ale zvládneš to“. Ešte mi ukázal cestu ako sa „vymocem“ medzi plesami a dostanem na neznačkovaný chodník. Opäť ma striaslo pri pomyslení na tých „mojich kamarátov“ z lesnej stráže. Prečo by tam teraz v máji chodili... Ale jeden nikdy nevie... Vrátili sme sa do chaty. Veru, premýšľal som o jeho ponuke. Mačky som mal v batohu, keby náhodou... V momente som sa rozhodol. Idem na „Rohy“. Teda skúsim. Baranie rohy sú akousi naklonenou vrcholovou plošinou, ktorá tvorí plató, s názvom Barania galéria. Z jej okrajov padajú dole zrázne, takmer kolmé steny. Názov Baranie rohy naznačuje, že v skutočnosti ide o dvojvrchol, pričom obidva sú oddelené strmým sedielkom Barania škára, čo je sedlo medzi severozápadným a juhovýchodným vrcholom. Vyšiel som z chaty a odbočil doľava, pretože som sa potreboval dostať na svah, nachádzajúci sa medzi Baraními rohmi a hrebeňom Mačacích veží (2 376 m), čo sú dve výrazné ostré skalné veže hneď napravo od Baraních rohov. Po veľkých oblých skalných platniach som prešiel na druhý breh Prostredného Spišského plesa a chodníkom v tráve ho obišiel. Tu už začínal stúpať, najprv mierne, avšak onedlho poriadne strmo. Postupne som sa dostal z trávnatého svahu do sutinového. Niekoľkokrát som sa zastavil, aby som fotoaparátom zvečnil nádherné výhľady záveru Kotliny Piatich Spišských plies a celý hrebeň kopcov od Prostredného hrotu (2 441 m), cez Priečne sedlo (2 352 m), Širokú vežu (2 461 m), Sedielko (2 376 m), Malý (2 602 m) a Veľký (2 627 m) Ľadový štít až po Snehový štít (2 465 m). Nad mnou bolo vidieť strmý skalnatý chodník vedúci do Baranieho sedla. Tu už začala dosť neobvyklá chôdza sutinami. Dva kroky hore, jeden dole. Nebol tu žiadny turista, čo mi vyhovovalo, pretože som nemusel dávať pozor, či na mňa niekto spustí kamene. Vľavo sa zrkadlila malá hladina Baranieho plieska. Chodník ma viedol doprava pod západnú stenu Mačacej veže. V tých miestach sa končil sutinový svah širokým ústim žľabu, ktorý mal pomerne hrdzavú farbu, čo bolo zapríčinené výskytom oxidu železnatého. Celý úsek bol veľmi erodovaný a neustále sa tu uvoľňovali kamene, ktoré padali zo svahu dole. Sedlo som už mal takmer na dosah. O niekoľko minút som v ňom stál. Z chaty to trvalo asi trištvrte hodinu. Ani sa to nezdalo. Veľa miesta na odpočinok tu veru nebolo. Na druhú, východnú stranu, padal svah strmo dole do Veľkej Zmrzlej doliny a chodník viedol k Chate pri Zelenom plese (1 550 m). Po krátkej prestávke som pokračoval vo výstupe. Lenže tak ako to bolo doteraz bez problémov, tu som sa dostal do orientačnej spleti skál. Dokonale neprehľadný terén. Našťastie skalnatý chodník mal okolo seba malé skalné vežičky, mužíkov postavených turistami. Tí veru pomohli. Menšími žliabkami a roklinkami som sa dostal k veľkej, kolmo ležiacej plochej skale. Tu bola zapustená stará hrdzavá kovová skoba. Zrejme pozostatok starej turistickej značky. Tá sem na vrchol kedysi, asi v 50. alebo 60. rokoch minulého storočia, údajne viedla. Neviem, či akýsi štvorcový obrys nebol modrou značkou. Ktovie? Prešiel som pomerne širokým južným svahom a jeho traverzom vyšiel na vrcholové plató, Baraniu galériu. Chôdza šikmým svahom po sutine, ale aj väčších kameňoch bola doslova „zážitkom“. Dostal som sa opäť na hrebeň a o niekoľko minút stál na vrchole. Paráda. Zo sedla trval výstup až sem asi pol hodinu. Sadol som si na neveľký kameň a pozeral na tú nádheru okolo. Nikde nikto, len sám a sám... Rozprávková idyla. Krásny pocit, ktorý mi nikto v živote nezoberie. Fotoaparát mal čo robiť. Prechádzal som sa po vrcholovom plató a našiel prírodnú zaujímavosť. Človek to tu asi nemohol postaviť. Alebo? Veľké balvany vytvárali skalné okno. Za jeho „sklom“ sa predvádzala panoráma celých Belianskych Tatier. Opäť som sa posadil na kameň. Vtedy mi hlavou preblesklo... Baranie rohy. Kto ten názov vymyslel. Nebodaj Maďar, keď tu jedol úzku paprikovú zeleninu, ktorú konzumujeme k pečenému kolenu či...? Asi tieto rohy nemali nič spoločné s pikantnou prílohou. Ale čo keby? Alebo žeby sem zablúdil ozajstný baran? Možno v podobe kamzíka... Nasledovala moja tradičná vysokohorská strava. Tatranka, margotka a banán ma dokázali vždy nasýtiť. Žiadne salámy, žemle, klobásy či slaniny. Plánoval som, že v chate u Mira si dám tú kapustovú polievku. Možno. Ako sa ale poznám, skôr to bude pohár piva. Alebo oboje. Po ľavej strane trčali vrcholy Pyšného (2 621 m) a Kežmarského štítu (2 556 m) a úplne v popredí Spišský štít (2 483 m). Na ten by som chcel niekedy vyliezť... Bolo krásne májové počasie. Nerátal som s tým, že dnes budem poludnie tráviť, čo sa týka nadmorskej výšky, na oficiálnom vrchole desiateho tatranského končiara. Nie vždy je potrebné akcie plánovať. A najmä, keď sa celá akcia vydarí. Lenže k úspechu je potrebné aj v zdraví zostúpiť z vrcholu. Bol som naozaj milo prekvapený, že tu nebol žiadny turista. Pomaly som sa vydal na spiatočnú cestu. Prvé metre po plató boli v poriadku. Držal som sa ľavej strany, aby som „nezahučal“ kdesi do strminy. Dvakrát som sa síce musel vrátiť, pretože naozaj ma zdanlivý chodník ťahal doprava. Pomaly, len pomaly. Našiel som skalu so skobou. Idem teda dobre. Dole pred mnou som už zahliadol sedlo. Po desiatkach metrov klesania som v ňom stál. Teraz doprava a v strmine ešte viac doprava. Hlboko v kotline sa zrkadlila hladina plies. Sadol som si na neveľký kameň a relaxoval. Predsa ten zostup dal zabrať nohám. Určite som nechcel, aby tieto krásne pohľady predčasne skončili. Fakt som si užíval prírodu. Dostal som sa do žľabu, ktorým som zišiel nižšie a už sa opäť „šmýkal“ po sutinách. Neustále som musel nohami brzdiť, aby som neletel dopredu. Plesá sa zväčšovali a išiel som nižšie a nižšie. O niekoľko minút som stál pri Prostrednom Spišskom plese. Pred chatou, na skalných platniach, posedávali desiatky turistov. Niektorí sa vracali od Pfinnovej kopy (2 121 m), zrejme z Priečneho sedla (2 352 m). Stál som pred chatou. Spotený, ale šťastný, že mám za sebou ďalší tatranský kopec, som vošiel do chaty. Obaja chatári prekvapivo pozerali, že už som tu. Tak áno. Poprosil som o pivo a onedlho druhé. Rozlúčili sme sa a uháňal svojim „kamzíkovským“ tempom dole Malým hangom pomedzi turistov. Pri veľkom balvane som si firnovým snehom otrel tvár a ruky, aby som aspoň trochu „zotrel“ pot z čela. Pri nástupe na Veľký hang som musel počkať na niekoľko vystupujúcich turistov. To sú takí, čo chodievajú na túry na „odpoludňajšiu“ zmenu z ubytovne na obed a potom sa vracajú späť za tmy, v lepšom prípade s čelovkami a v horšom za asistencie Horskej služby. Každý sme iní. Veľký hang som doslova zbehol. Našťastie sa tentoraz turisti správali ukážkovo a ak počuli za sebou dupot, tak sa zastavili a prebehol som okolo nich. Ale započul som aj rôzne poznámky. Ich problém. Na Zamke som sa tentoraz nezastavoval, ale urobil som tak u Petra Petrasa na Rainerke. Jeho tradičný fľaškový „bažant“ ma osviežil. Sedel som vnútri na lavici. Väčšina turistov posedávala okolo chaty, takže v interiéri bolo len niekoľko turistov. Pýtal sa, kde som bol. Spomenul som Baranie rohy. Pokývol hlavou a opýtal sa na počasie. Samozrejme super... Vždy sa nájde medzi ľuďmi blb. Bolo to aj v tomto prípade. Turista kdesi "ze z Plzně“ zapotil poznámku, že turistické chodníky od chát na končiare sú ešte zatvorené. Nezdržal som a mu odvetil: „Pane, máte pravdu do 15. júna sú turistické chodníky pre turistov nad chatami zatvorené, ale na Baranie rohy nevedie turistický chodník!“. Pán sa zmohol len na odpoveď: „To jsem nevěděl“. Keď srandičky, tak srandičky. Nohu si „ošťať“ nenechám, nie som Krónerov pes „Esenc“ z filmu Obchod na korze. S Petrom som sa rozlúčil a o štvrťhodinu bol na Hrebienku.