29. februára 2024 uzrela svetlo sveta štvrtá časť mojej knižnej tetralógie Akočriepky 4 s podtitulom "Koniec kamzíka v Tatrách". Tak ako aj v predošlých troch častiach, sú v knihe na 147 stranách uvedené moje tatranské aktivity na kopčekoch či aj ich... z rokov 2007 až 2013 s dodatočnými poznámkami ako reakciou na vývoj slovenskej spoločnosti a jej vplyv na hory a ľudí v duchu "demokracie". Samozrejmosťou sú desiatky farebných, ale aj historických čiernobielych obrázkov. Tak ako aj v predošlých troch prípadoch, tak aj štvrtýkrát chcem tento diel pokrstiť. Zatiaľ neviem, na ktorom mieste, ale určite to nebude na Slovensku. Potom dám vedieť... Už viem... Zatiaľ si to nechám pre seba...
Tetralógia Akočriepky
Ukážka textu z kapitoly "Ako som cez Rysy vyšiel na Tupú (2008)":
V polovici roku 2008 som si už takmer rok užíval výhody seniorského rentiéra. Bol som ešte plný eufórie trvajúcej celý rok po návrate z mojej štvrtej himalájskej cesty, kedy som tam strávil tridsaťpäť dní. Prišiel jún, mesiac tradičných stretnutí vysokohorských turistov, organizovaných Spolkom vysokohorských turistov Slovenska (SVTS). V tomto roku sa pre účastníkov stal „base campom“ horský hotel na Popradskom plese (1 499 m). Sedeli sme vo veľkej reštaurácii a po premietaní filmov z ciest v salóniku, sme sa po desiatej večer presunuli do baru. Niekoľko fajčiarov sa vrátilo s nepríjemnou správou. Vonku leje! Do riti... Nepridalo to na nálade. Spať sme išli s nádejou, že ráno bude „azzuro“. Lenže celú noc bolo počuť kvapky dopadajúce na parapety okien. Ráno nás nič príjemné nečakalo. Pri pohľade na hladinu plesa by turista zaplakal. Lialo a lialo. Tvorili sa tisíce vodných kruhov, ktoré neveštili zmenu počasia. V izbe sme sa najedli zo svojich zásob. Preto som mal veľký batoh. Ten som vyprázdnil a obsah uložil do „igelitiek“ a skrinky. Čo teraz? Málokomu sa chcelo ísť do nečasu. Najmä tí horlivci, ktorí chodia za každého počasia. Asi som výnimka. Ak ma na túre chytí búrka či dážď, je to iné. Ale vychádzať z „domu“ v lejaku, je sprostosť. Jednoducho to nemusím. Čakali sme na zmenu. K lepšiemu. Chodili sme sa presviedčať pred hotel ako doslova lialo. Vyzeralo to na celodenný pobyt v interiéri, prípadne v jeho najbližšom okolí. Bolo deväť hodín a na jazere sa kvapky pomaly strácali. Dážď trochu ustával. Ale mraky hore nesľubovali veľkú zmenu. Žeby predsa len? Tentoraz som mal v pláne vyjsť do Sedla pod Ostrvou (1 966 m), vystúpiť na Tupú (2 284 m) a odtiaľ sa vrátiť späť k plesu. Zbalil som si „antivodný“ odev, teda pončo, ale aj skladací dáždnik. Ten sa mi už dávno osvedčil. Skúsenosť z Nepálu. Vyšiel som pred hotel. Ostrva bola v mrakoch a kopce okolo ešte viac. Niektorí vystrojení turisti posedávali okolo recepcie a čakali, tak ako ja, na zmenu počasia. Využil som chvíľu, kedy prestalo pršať....
...Na poslednú chvíľu som zmenil plán. Idem k Viktorovi na chatu. Tam sa dá vyjsť aj v takomto počasí. Onedlho som prišiel k mostíku nad Hincovým potokom. Pri lavičke som zastavil. Naraz som za sebou počul akýsi pravidelný čľapot. Prichádzal turista zabalený v pršiplášti. Pozdravil som. Veď výchova z mladosti zanechala na mne stopy slušnosti. Až teraz som si všimol, že pán je od mňa podstatne starší. Bol vyššej chudej postavy. Podobne ako ja, kráčal sám do hôr. Opýtal sa, kde mám namierené. Povedal som, že chcem ísť na Chatu pod Rysmi (2 250 m), ale len podľa počasia. Prípadne sa aj z polcesty vrátim. Našťastie mraky sa zachovali celkom dobre a nepúšťali dole dažďové kvapky. „Ujo“ sa ma opýtal, či môže ísť so mnou. Vraj nám bude veselšie. Tak hej. Na rázcestí sme odbočili doprava a kráčali okolo Ohniska hore k Žabiemu potoku. Viditeľnosť bola sotva pár metrov a okolo nás dokonalá hmla. Fotoaparát zrejme dnes ostane v batohu. Prešli sme cez mostík a pokračovali serpentínami hore. Po ceste sme veľmi nekomunikovali. Pravidelne sme dýchali. Pod pončom som bol dokonale spotený, ale najmä celý mokrý. Konečne sme vyšli k Veľkému Žabiemu plesu (1 921 m) a prešli okolo neho. Nad jeho hladinou sa preháňali chuchvalce hmly. Veru, slnečné počasie vyzerá úplne inakšie. Pri veľkom balvane, s červenou turistickou značkou som zastavil. V týchto miestach som pravidelne odbočoval doprava k nosičskej skratke vedúcej cez vodopád. Dnes som to nechcel riskovať a navyše so starším turistom. Čo keby sa náhodou niečo stalo... Po klasickom turistickom chodníku sme sa dostali k serpentínam pod stenu, kde boli reťaze a kramle. V letnom počasí sa tu tvoria zástupy turistov. Tentoraz len my dvaja. Onedlho sme už dupali po kamenných schodoch k tabuli „Kráľovstva Rysy“. Ktovie či bude „kráľ“ doma? Otvoril som vchodové dvere chaty. V jedálni nikto nebol. Sadli sme si k „môjmu“ stolu pri južnom okne. Slogan „Vegetariáni všetkých krajín straťte sa!“ tam stále visel. Pán sa na tom zasmial a skonštatoval, že sa toto jeho netýka. Pri okienku obsluhoval pre mňa neznámy chalan. Zrejme nový brigádnik. Dali sme si horúci čaj. Viktor ho vie pripraviť. Naozaj horský či nosičský. Tak ako sa píše dole na rázcestí pre záujemcov o vynášku tašiek s koksom alebo iným materiálom. Odmenou bol „nosičský“ čaj. Chalan za okienkom sa opýtal či išiel niekto za nami. Po mojej negatívnej odpovedi nič nepovedal. Sedeli sme pri čaji. Pončo a pršiplášť sme zavesili nad kachle, aby stiekla voda. O chvíľu sa objavil Viktor. Počul som jeho hlas, a tak som podišiel k okienku. S úsmevom ma privítal s poznámkou, že sme mohli priniesť aj lepšie počasie... Odvetil som mu, že takto máme konečne voľné kapacity na sedenie. Nie ako keď desiatky turistov obsadia všetky balvany v okolí chaty a chytajú bronz prekladaný pitným režimom. Dali sme si ešte jeden čaj a doniesol som aj dva poháriky s rumom. Na zahriatie. Štrngli sme si a vzápätí potykali. Pán sa volal Vinco a bol zo Žiaru nad Hronom. Začali sme viac debatovať, aby sme sa lepšie poznali. Priznal sa, že od mladého veku chodí po horách. Pochádzal z Kysúc, ale neskôr sa presťahoval za manželkou do Žiaru nad Hronom, kde aj pracoval. V Žiari takmer každý víkend chodieval so žiarskymi turistami na akcie. Rozlúčili sme sa s Viktorom a nosičom. Vinco poznamenal, či by sme nešli na vrchol Rysov (2 503 m). To som zásadne odmietol, že v tomto počasí to nemá význam. Uznal moju námietku. Schádzali sme po chodníku dole. Boli sme zrejme jediní dvaja „pokusní“ turisti, ktorí sa toho dňa vydali na chatu. Prišli sme k Wachterke. Pri prvej serpentíne vykuklo z mrakov slnko. A vyzeralo to, že bude určitý čas bez dažďa. Pončo putovalo do batoha. Prezliekol som tričko. Krátke nohavice po ceste dole budú rýchlo suché. Išiel som prvý a Vinco so mnou držal krok. Niekde tam som sa ho opýtal, kde mal ráno namierené. Vraj k Veľkému Hincovmu plesu (1 946 m). Povedal si, že keď on je Vinco, tak má podobné meno ako „Hinco“. Pritom pôvod názvu Hincových plies môže naozaj pochádzať z mena Hinco, čo je v slovenčine Ignác a podľa ľudových povestí mal v okolí plesa pásť ovce. Ponúka sa aj iné vysvetlenie z čias, kedy baníci, haviari či hincovia hľadali v tatranských dolinách zlato. Opýtal sa na môj pôvodný cieľ dnešného dňa. Spomenul som Tupú. Pokýval hlavou. Boli sme už pri Ohnisku a onedlho stáli na rázcestí. Zrazu z neho vypadla veľavravná otázka. „Miro, nevyjdeme ešte aj na to Hincovo pleso, keď je tak pekne?“ Nečakal som to. Bolo pomerne málo hodín, možno pár minút po poludní a naozaj, čo budem sedieť v izbe? Odbočili sme doprava a po modrej značke pokračovali hore. Najprv miernym stúpaním s prechodom cez Hincov potok a následne do strmáku a serpentínach jazernou stenou vyššie a vyššie. Prešli sme okolo Satanových pliesok (1 939 m) a Hincových očí (1 944 m). V tom akoby sa čerti zbláznili. V momente začala z „neba“ padať hmla. Akurát sme došli k južnému brehu Veľkého Hincovho plesa a nič nevideli. Do riti... To je teda smola. Ešte pri výstupe hore jazernou stenou sme spomínali, že sa počasie poriadne umúdrilo. Zrejme sa ešte nevybúrilo. Síce nepršalo, ale nič sme nevideli. Tam kdesi vľavo trčal Kôprovský štít (2 367 m), vedľa neho doprava Čubrina (2 378 m) a vpravo celý mengusovský hrebeň s najvyšším Veľkým Mengusovským štítom (2 432 m) a nad nami Mengusovský Volovec (2 228 m). Čo teraz? Predsa nepôjdeme kdesi do hmly. Opäť sme si obliekli ochranný protidažďový odev. Ako sadala hmla, tak bolo cítiť padajúce drobné kvapôčky. Otočili sme sa a poďho späť. Hmla nás doslova prenasledovala. Fúkal severný vietor, a tak nás hnal z kopca. Konečne sme sa ocitli v závetrí. Onedlho sme prekročili potok a prišli k rázcestníku. V ten deň bolo nenormálne počasie typu apríl. Chvíľu tak, chvíľu inak. Opäť sa ukázalo slnko a opäť putovali protidažďové odevy do batohov. Pri mostíku nad Hincovým potokom posedávalo pár turistov s deťmi. Títo mali zrejme svoj vrchol tu. Pokračovali sme dole k plesu. Myslel som si, že Vinco pôjde na pivo. Síce išiel, sadli sme si do reštaurácie hotela. Ja naozaj pivo a on si dal čaj. Pozerali sme z okna reštaurácie na serpentíny vedúce do Sedla pod Ostrvou (1 966 m). Hore aj dole šliapalo niekoľko turistov. V tom sa Vinco ozval s otázkou, či by sme ešte nevyšli na tú Tupú, keď som ju mal v pláne. Sedel som na stoličke a keby nie, tak asi spadnem z nôh. Toto som vôbec nečakal. Pokýval hlavou. Tak nie a že pôjde na Symbolický cintorín a potom na Štrbské Pleso. Rozlúčili sme sa. Pozerali sme z okna reštaurácie na serpentíny vedúce do Sedla pod Ostrvou (1 966 m). Hore aj dole šliapalo niekoľko turistov.
...Zdravo naladený som pozeral z okna izby na tie serpentíny. Koľkokrát som po nich šliapal... Hore, ale aj dole. Premýšľal som, čo s načatým „večerom“? Naraz mi hlavou prebehla „iskra“. Idem na Ostrvu! To teraz pred štvrtou? Veď len tak na „otočku“. Na oblohe plávalo niekoľko bielych mráčikov, ale inak bola modrá. Slnko svietilo o stošesť. To bola asi odmena za celonočný a dopoludňajší dážď. Obliekol som krátke nohavice, tričko a tenkú silonovú vetrovku s náprsným vreckom, ktorá pamätala moje prvé tatranské cesty. Tam som si uložil horskú „výzbroj“. Tatranka, banán a fotoapartát. Slnečné okuliare na oči. To musí stačiť. Boli štyri hodiny a vykročil som okolo plesa k nástupu pod serpentíny. Hneď v prvom stúpaní som stretol niekoľkých turistov. V takýchto prípadoch sa dnes už nezdraví. Mládež vyznáva iné hodnoty. Asi do jednej tretiny cesty som sa ani nezastavil. Asi som bol „rozšliapaný“ z dnešných Rysov a Hincákov. Prevádzková teplota „motora“ sa veľmi skoro prejavila a jedna serpentína ubiehala za druhou. Vyzliekol som vetrovku a opásal okolo bokov. Slnko dobre „kúrilo“. Už som zahliadol vysoko nad mnou predposlednú tiahlu serpentínu a za jej ohybom nasledovala posledná, vychádzajúca k smerovníku v sedle. Opäť sa mi tu vybavil máj 1995, keď som spolu s Rudom kráčal hore. Vtedy som išiel dopredu a na neho čakal na skalnom brale vyčnievajúcom nad sedlom. Celým svahom sa rozliehal jeho basový hlas s dávnym „repeťáckym“ hitom „Júlia si čarovná“. Vzápätí mi prišiel na myseľ aj panáčkujúci svišť „Piťu“. Práve Rudo ho tak nazval. V duchu som sa usmial. Veru, celkom dobre padla spomienka na tú dávnu akciu. Stál som v sedle. Odbočil som z turistického chodníka „nikde“. Teda sotva vyšliapaná skalnatá prť, plná štrkových kamienkov, viedla strmo hore. Po pravej strane sa do diaľky rozprestierala Popradská kotlina s hrebeňom Nízkych Tatier a dominantnou Kráľovou hoľou (1 955 m). Vľavo ako na dlani bola Mengusovská a Zlomisková dolina s Popradským hrebeňom, Vysokou (2 547 m), Gankom (2 462 m) a Rumanovým štítom (2 389 m). Blížil som sa k najvyššiemu bodu, ktorý bol vidieť zo sedla, Tupý hrb (2 179 m). Vedel som, že vrchol Tupej (2 284 m) je možno o dvesto, tristo metrov ďalej, ale aj asi o sto metrov vyššie. Netrvalo dlho a zahliadol som vrcholovú kovovú rúru. Ešte pár krokov a bol som na vrchole. Bolo niečo po piatej. Takže mi to hore trvalo niečo viac ako hodinu. Z vetrovky som vytiahol zásoby. Od raňajok som nemal nič v ústach. Teda okrem pitného režimu, ktorý som dávno vypotil. Tatranka vzápätí zmizla a podobne aj banán. S fotoaparátom som urobil niekoľko záberov na okolité kopce. Blízka Končistá sa pekne vypínala pred mnou. Vidíš, konečne ťa vidím v plnej kráse. Nie ako pri návštevách, keď som tam kedysi v hmle liezol. Na spiatočnú cestu som zvolil zostup do malej priehyby medzi Tupou a Klinom (2 183 m). Tu neexistoval žiadny chodník, a tak som nadivoko kráčal strmým svahom s cieľom dostať sa čo najskôr na chodník Magistrály. Z priehyby som odbočil prudko doľava, kde bol plytký žľab plný sutinových kamienkov. Dobre sa tu šmýkalo. Paličky som nemal, takže som musel brzdiť len nohami. Párkrát som zastavil, aby nohy neleteli dopredu skôr ako telo. Pomerne rýchlo som klesal a už videl chodník. Bolo možno pol šiestej a samozrejme žiadny turista. Slnko sa pomaly odoberalo na západ, ale ešte stále celkom dobre ohrievalo okolie. Zišiel som do Sedla pod Ostrvou. Pociťoval som smäd. Ale najbližšie „napájadlo“ bolo o štyristo metrov nižšie. Aby som sa cestou nenudil, začal som rátať serpentíny. Asi je potrebné si ich priebežne zapisovať. Bolo jasné, že asi v polovici zostupu som už nevedel koľko som ich prešiel. Podstatné bolo, že sa okolo chodníka začali objavovať porasty kosodreviny a pleso s hotelom boli na dosah ruky. Prešiel som cez Ľadový potok a onedlho prišiel do reštaurácie. Bolo asi pol siedmej. Spomenul som si na Vinca. Keby vedel, ako ma vyprovokoval s tým výstupom na Tupú...
Ukážka textu z kapitoly "Ako som naháňal desiatky pod Lomnickým štítom" (2010):
Lomnický štít 10.10.2010 10.10
Na jeseň som sa už tradične vybral hľadať tatranské babie leto. Víkend, v ktorom sa písal dátum 10.10.2010. Tri desiatky v dátume často nezažijete vo svojom živote. Na víkend sa meteorólogovia „vyhrážali“ pekným počasím a vyzývali ľudí na výlety do prírody. Poslúchol som ich. V sobotu som sa išiel „prejsť“ na Térynku (2 015 m). Samozrejme, že tomu predchádzala návšteva predajne potravín „Sintra“ v Starom Smokovci. Tradičný „trojnákup“ v podobe vianočky, rožkov a bábovky skončil v mojom batohu. Naozaj prejsť, pretože som mal na nedeľu podstatne inakší plán. Teraz som vyšiel na Hrebienok (1 285 m). Tu, za hotelovou ozrutou pri vstupnej „bráne“, stál po ľavej strane väčší kamenný balvan s pripevnenou kovovou pamätnou tabuľkou na návštevu britskej panovníčky Alžbety II. Totiž predtým tu bola pripevnená na drevenom „stĺpiku“ tabuľka pripomínajúca návštevu kráľovnej s nápisom: „Na pamiatku oficiálnej návštevy Jej Veličenstva kráľovnej Alžbety II. vo Vysokých Tatrách 24. október 2008“ v slovenskom a anglickom jazyku. Existuje fotografia, ako si tabuľku panovníčka prečítala. V marci 2009, teda po necelom polroku tabuľka zmizla a ostal len osamelý kôl. Zrejme sa stala korisťou akéhosi "zberateľa"... Veru, nikdy sa toto nevyšetrilo. Vtedy Štátne lesy TANAP-u oznámili, že plánujú osadiť na tom istom mieste kópiu ukradnutej tabule. Umiestniť ju však chceli na skalu, odkiaľ ju bude ťažšie ukradnúť. Nielen môj, ale názory okoloidúcich turistov síce zhodnotili čin ako vandalský, ale autorovi nápadu s tabuľkou všetci zazlievali, že to bolo nedôstojné, umiestniť ju na akomsi obyčajnom drevenom kole. Určite osadenie na skalu by malo byť dôstojnejšie. Ak spomínam návštevu imperátorky, tak boli zaznamenané spomienky účastníkov stretnutia. O jednu z nich sa postaral horský vodca, dnes už nebohý Peter Šperka a chatár Peter Petras z Rainerovej útulne (1 301 m): „O niečo dlhšie sa kráľovský pár zdržal aj pri horských záchranároch. Hneď ako prichádzali k nám, princ Philip vyslovil „mountain rescue“, takže vedel kto sme,“ priznal Peter Šperka. Vypytovali sa nielen na ich prácu a záchranárske psy, ale aj na to, ako často padajú v Tatrách lavíny. Vojvodu asi najviac zaujali vysokohorskí nosiči. Hneď ako si ich všimol, opýtal sa, kto tí ľudia sú. „Sú to nosiči a idú do práce,“ pohotovo odvetil najznámejší spomedzi nich, Peter Petras z Rainerky. S úsmevom mu vysvetlili, že náklad nie je žiadna atrapa a skutočne sa ho chystajú vyniesť na jednu z vysokohorských chát“. Počas prechádzky Hrebienkom sa kráľovná v skratke zoznámila aj s projektom „Tatry bez bariér“ a na začiatku bezbariérového chodníka vedúceho na Rainerovu útulňu spoločne s prezidentom Gašparovičom odhalila pamätnú tabuľku na pamiatku svojej návštevy vo Vysokých Tatrách...
...„Fučiaci“ som vystúpil nad Veľký svah do Brány a prešiel na Malý hang. Aj tu sa „plazilo“ zopár turistov. Po chvíli som stál hore nad jazernou stenou Kotliny Piatich Spišských plies a vošiel do chaty. Už pri schodoch ma privítala Františka. Ako pri väčšine mojich návštev na chate, stála pri sporáku a niečo varila. Tentoraz tu Miro nebol, ale pri okienku obsluhoval jeden z nosičov. Jedáleň bola pomerne plná a „môj“ stôl pri okne bol obsadený. Prisadol som si k dvojici turistov do „kúta“ napravo od obslužného okienka. Vybalil som pekárenský „nákup“ a zaniesol Františke do kuchyne. Tá sa zmohla len na poznámku: „Ja z teba umriem. Máme tu opäť pekára.“ Jasné, že poďakovala. Mladý nosič len zalapal po dychu. Odpovedal som jej, že je víkend a v nedeľu nech si dajú na raňajky „kakauko“ s vianočkou... Dostal som pivo a na chvíľu sa posadil v kuchynke. Ponúkla ma kapustovou polievkou, ale ja... Veď viete, stačí mi horalka či margotka. Pýtala sa, či mám namierené niekde do vyšších partií. Odvetil som, že dnes je chata mojim vrcholom a že sa ešte „pomotám“ okolo plies a pôjdem dole. A zajtra chcem urobiť niečo „väčšie“. Rozlúčili sme sa. Ako som povedal, tak aj urobil. Prešiel som sa k Veľkému Spišskému plesu (2 014 m). Tu už nebolo ani jedného turistu. Väčšina kráčala po chodníku hore pod Pfinnovou kopu (2 121 m) na Priečne sedlo (2 352 m). Slnko pekne hrialo, aj keď niekedy začiatkom októbra tu bývalo aj pol metra snehu. Tentoraz ani centimeter. Dokonca sa dalo posedieť aj na balvane a chytať „bronz“. Tu som vybalil môj „obed“. Horalka a banán. Margotku som si nechal na „potom“. Asi po polhodinovej prestávke som sa vybral dole. Najprv som ešte prešiel k Nižnému Spišskému plesu (2 000 m) a vyfotil hrebeň od Prostredného hrotu (2 441 m) až po Širokú vežu (2 462 m) a Malý Ľadový štít (2 603 m). Potom som už išiel k Hangom. Hore ešte stále prúdili desiatky ľudí, aj keď už bolo pár hodín po poludní. Výnimočne som spozornel. Dole, teda o niekoľko serpentín nižšie kráčali tri ženy. No, ženy... Trio rovnako oblečené. Čierne habity s bielymi goliermi. Mníšky z diaľky pripomínali tučniakov. Onedlho sme sa obchádzali. Šliapali hore Hangom a neustále „štebotali“. Jasné, že mi hneď napadlo, že idú bližšie za svojim „šéfom“. Všimol som si, že mali obuté vibramy. Takže „naozajstné“ turistky. Prešli okolo mňa a ako málokto pozdravili. Asi tam majú lepšiu výchovu ako títo všelijakí liberálni demokrati. Niekoľkokrát som sa za nimi otočil a neveriacky krútil hlavou. V tom mi napadla myšlienka s otázkou. Koho mi tá trojica pripomínala? Nič lepšie mi nenapadlo, tri svište. Veď sme boli v Tatrách a tučniaky tu nežijú. Ak by náhodou len v ľudskej podobe, ktoré sa na chatách napchávajú parenými buchtami. Neskôr mi napadlo, že som ich mohol „dostať“ do objektívu fotoaparátu. Už boli preč a vysoko nad mnou. Slnko sa začalo schovávať za mraky. Dolina sa ponárala do tieňa a hneď bolo poznať ochladenie...
Ráno ma čakala „šichta“. Po raňajkách som o pol ôsmej odišiel z Polianky. Tentoraz sa nekonal žiadny nákup. Prešiel som okolo dolnej stanice lanovky a po chodníku kráčal hore na Hrebienok. Skratkami som vyšiel k Zamke, tu odbočil doprava a po magistrále kráčal až k Lomnickej vyhliadke. Nikde ani živáčika a slnečná guľa bola ešte pomerne nízko. Na oblohe nebol ani mráčik. Písal sa 10. október. Od vyhliadky som chodníkom pokračoval takým pomerne zle schodným terénom. Sem ešte nezavítala „moderna“, aby chodník s kostrbatými kameňmi upravili. To už ale nebude pre mňa. Možno pre ďalšiu generáciu. Prešiel som cez dva veľké žľaby, kde býva v zime dosť vysnežený terén. Stúpanie nemalo konca. Lenže ak poznáte dopredu terén, tak viete, čo vás ešte bude čakať. Nasledovali dve tiahle stúpania s veľkými oblúkmi a stál som nad zjazdovkou vedúcou do Tatranskej Lomnice (850 m). V diaľke vyčnievala zelená strecha Skalnatej chaty (1 725 m). Po ľavej strane sa vypínal Lomnický štít (2 634 m) a vľavo pod ním Lomnické sedlo (2 190 m) a Lomnický hrb (2 041 m). Vpravo, teda na východ Vidlový hrebeň so Západnou Vidlovou vežou (2 480 m), Veľkou Vidlovou vežou (2 522 m) a Východnou Vidlovou vežou (2 523 m). Za pripomienku stojí fakt, že Veľká Vidlová veža je tá filmová „Medená veža“. Od nich vľavo stál Kežmarský (2 556 m) a v jeho blízkosti Huncovský štít (2 352 m). Práve posledne menovaný bol mojim dnešným cieľom. Ale ani som nevedel do čoho sa púšťam. Ak by sa vyskytol pri výstupe nejaký problém, bol som pripravený sa vrátiť. Lenže okrem Huncovského štítu som chcel urobiť historický obrázok. S „desiatkami“. Ako som spomenul, bola nedeľa 10. októbra. S oficiálnym dátumom 10.10.2010. A k tomu zhotoviť naozaj raritu. Teda pre seba. K dátumu ešte pridať ďalšie dve desiatky. Čas. Čiže v origináli to malo vyzerať takto, 10.10.2010 o 10.10. V jeden deň päť desiatok... Takéto niečo už nikto nezažije. Čitateľ si možno pomyslí, blázon sa ženie na kopce kvôli dátumu. Veru, našiel sa na Slovensku aj taký blázon. Ale veď aj sobáše organizujú pri rôznych číselných jubileách... Na Skalnatom plese som bol jediný, pretože široko ďaleko nebolo nikoho. Sedel som osamelo na lavici terasy bufetu dokonca na „sucho“ a čakal na správny čas. Od kabínkovej lanovky z Lomnice začali prichádzať prví turisti. O desiatej som odišiel po Magistrále a od observatória pomaly stúpal červenou značkou chodníkom hore. Samozrejme, fotoaparát bol pripravený a na „nečisto“ som si urobil zábery Lomnického štítu. Priblížila sa desiata minúta po desiatej hodine a už som cvakal niekoľko záberov za sebou. Vyšlo to a päť desiatok aj s druhým najvyšším tatranským kopcom boli vo fotoaparáte. Prvá úloha dňa bola splnená.
Tetralógový epilóg
...Nastal čas, aby som na koniec celej tatranskej horskej ságy napísal niekoľko myšlienok na záver. Pri jej začiatkoch som netušil, že z pôvodného napísaného textu vzniknú až štyri diely. Veru, jednotlivé kapitoly „Akočriepkov“ sa vynárali v spomienkach aj desaťročia dozadu. Je až neuveriteľné, koľko všakovakých zážitkov sa mi vybavilo a naozaj som ich dokázal dať na „papier“. Teda do počítača. Priznám sa, že mi k tomu napomohli písomné poznámky, ktoré som roky priebežne uvádzal najmä na mojej „kamzíkovskej“ web stránke. Tie však boli v tom čase len akýmsi opisom túr bez podrobnejších informácií. Veľa spomienok sa mi vynáralo pri preberaní sa stovkami fotografií a tisíckami obrazových záberov uložených v počítači. Dvadsaťpäť rokov prežitých na horách mi prinieslo veľa zážitkov, úspechov, kamarátstiev, ale ako som už predtým napísal, aj nepriamo kontaktov so smrťou. No, najväčšou devízou bola realita iného náhľadu na život okolo seba. Prvých, takmer desať rokov 21. storočia, som intenzívne žil v opojení z návštev Himalájí a teoretických informácií o buddhizme. Teda niežeby som podľahol jeho myšlienkam, ale neustále som prežíval akési „fluidum“ a elán, ktoré nakoniec vyústili do piatich nepálskych ciest. K tomu určite napomohli všetky tie kratšie alebo dlhšie pobyty v Tatrách. Samozrejme okrem tých himalájskych pobytov som navštívil aj iné európske či ázijské kopce. V rámci akejsi osobnej inventúry si pripomínam šesť návštev Pyrenejí, podobne tak to bolo aj s cestami do Dolomít, ktoré mám naozaj celkom slušne prechodené, ale aj francúzske, švajčiarske a talianske Alpy či tri výlety do oblasti gréckeho Olympu. Určitým medzníkom v navštívených destináciách bol pobyt na ruskej Kamčatke, kde som spoznal úplne inú prírodu a podmienky života ľudí. V neposlednom rade som si zahraničné cesty spestril návštevami „blízkych“ európskych ostrovov počínajúc Sicíliou a Sardíniou, ale aj Liparským súostrovím, ďalej po dvoch návštevách Korziky a Mallorky. Samostatným úspechom bola cesta na Kanárske ostrovy La Gomera a Tenerife spojená s nezabudnuteľným dvojdňovým výstupom na najvyšší španielsky vrchol Pico del Teide (3 718 m). Nedá mi nezabudnúť na skôr poznávacie ako horské pobyty na ostrovoch Kréta, Cyprus a Madeira, kde síce nie sú veľhory, ale aj tisícmetrové prevýšenia dali telu poriadne zabrať. Samostatnou kapitolou bola v tom čase jedna z posledných zahraničných ciest, na ostrov San Miguel v rámci Azorských ostrovov, navyše v období proticovidových opatrení. A na záver spomínaného výpočtu v rámci zahraničných výletov uvediem len malú informáciu o mojej ceste absolvovanej pred pár týždňami, v januári 2024, na ostrov ležiaci v Indickom oceána, Srí Lanku. Ale tú som spomenul už v úvode tejto knihy...
...V neposlednom rade nesmiem zabudnúť na „Červeného kamzíka“, ktorého som použil aj v predošlých podnázvoch tetralógie. Tomuto pomenovaniu som sa akoby naschvál v celej knihe vyhýbal. Nebol dôvod. Teda z mojej strany. Čitateľ v napísaných riadkoch nevie, kto alebo čo to je alebo bolo. Nuž, v začiatkoch mojich horských aktivít som chodieval na túry oblečený v rôznych odevoch. Začalo to „pumpkami“, čo boli nohavice s menčestru alebo plátna s dĺžkou pod kolená a mali zapínanie na gombík. K tomu sa nosievali vlnené podkolienky väčšinou bielej alebo červenej farby a flanelová košeľa či bavlnené tričko, pletený sveter a silonová vetrovka. Prosto bola taká doba. Postupom času som začal obmieňať tieto výstrelky vtedajšej „módy“ modernými a funkčnými materiálmi. Podstatné bolo, že som sa chcel v horách farebne zviditeľniť z hľadiska bezpečnosti. K tomu mala pomôcť červená farba, ktorá je na diaľku veľmi dobre viditeľná. V lete som nosil červené krátke nohavice, ale väčšinou to už bolo v skorú jar a pretrvávalo to do neskorej jesene. Tričká boli taktiež samozrejme červené a ponožky rovnako. V zime sa stalo niečo podobné. Kúpil som si „Gore tex“ kombinézu ako inak, v červenom prevedení. A nemohol predsa chýbať batoh podobnej farby. K tomu sa pridružila moja pomerne rýchla chôdza po kopcoch, možno ani nie pri výstupoch, ale najmä zostupoch. Koľkokrát som si ani neuvedomil, že niekomu z môjho okolia pripomínam horskú kozu. Stalo sa to v Tatrách niekedy okolo roku 1997. Pri jednom z posedení v novopoliankovskom „Platoone“ mi jeden z kamarátov povedal: „Mižu, ty beháš po tých kopcoch ako kamzík“. S týmto pánom som sa tam niekoľko rokov stretával, pretože pravidelne chodieval na jesenné liečebné pobyty do Polianky. Miško z Košíc bol autorom mojej prezývky. Vtedy som to ani poriadne neregistroval. Lenže pri nasledovných turistických akciách sa výraz „kamzík“ začal pri debatách častejšie objavovať. A dostal som k tomu aj farbu. To bola reakcia na moje oblečenie. Odvtedy som bol nositeľom „Červeného kamzíka“ a na dlhé roky aj prischlo, čom som akceptoval. Na prelome prvých dvoch dekád 21. storočia, kedy som z českou cestovkou navštívil štyrikrát andorrské Pyreneje, ma vedúci zájazdu dokonca nazval „Rudým ďáblom“. Nebránil som sa tomu, no na Slovensko toto pomenovanie neprešlo. A Červený kamzík? Tak ako klasický „Rupicapra rupicapra“ behal desiatky či stovky rokov po Tatrách, ten môj „Animal Rupicapra quaero" začal písať svoju históriu v polovici 90. rokov v Tatranských Zruboch, ale neskôr najmä v Novej Polianke. Prešiel mnohými tatranskými kopcami, dolinami, chatami až prišiel čas, kedy sa začal chystať na zaslúžený odpočinok. Na rozdiel od „animal“, tento druh „homo rupicapra“ pochopil, kedy nastal čas odísť do „húštiny“ sociálnej klientely.
...Tu, v závere mojej štvordielnej ságy, si dovoľujem zverejniť mená tých, ktorí už natrvalo odišli na poslednú nekonečnú túru, ale od ktorých som sa v horách niečo naučil alebo s nimi prežil, čo to... Toto je akýsi môj „súkromný symbolický cintorín“ a verím, že sa medzi nich ešte dlho nedostanem. Aj keď títo menovaní tu nemajú symbolické tabuľky s menami ako na reálnom mieste pri Popradskom plese, vždy mi budú pripomínať tie nádherné chvíle prežité v lone tatranskej prírody. Možno medzitým už odišli aj ďalší, ale o tých som sa doteraz nedozvedel. Tu je teda ten môj „Symbolický cintorín“:
- Jindřich Martiš 1997 (45)
- František Mrázik 2001 (87)
- Vladimír Tatarka 2001 (56)
- Milan Kokorďák 2001 (51)
- Elena Valková 2002 (53)
- Marián Pobeha 2004 (53)
- Ludvík Štepík 2007 (59)
- Rudolf Gjabel 2010 (64)
- Ivan Gálfy 2011 (78)
- Viera Marhevková 2011 (49)
- Peter Šperka 2013 (57)
- Klaudius Burger 2014 (63)
- František Kele 2014 (78)
- Dušan Hudák 2015 (30)
- Miroslav Ferianec 2016 (62)
- Vladimír Štrba 2017 (48)
- Ivan Fiala 2018 (76)
- Jozef Koršala 2019 (77)
- Pavol Varada 2020 (74)
- Antonín Huzlík 2020 (69)
- František Komiňák 2020 (67)
- Milan Jendrísek 2021 (68)
- Ján Ďurana 2022 (85)
- Gejza Haak 2022 (78)
- Milan Seidl 2022 (65)
Okrem tých, ktorí nadobro opustili tento svet, mi pomohli nižšie uvedení jednotlivci spoznávať tatranskú prírodu, ale aj spoločne prežiť neskutočné chvíle na horách, no nielen tam. Veľká vďaka patrí im všetkým:
Marta Aninová, Simona Aninová, Bedřich Benek, Viktor Beránek, Lýdia Blahová, Justín Cesnek, Martin Cibuľa, Juraj Daniš, Juraj Dlábik, Ladislav Dolina, Vladimír Dolinajec, Marián Fundárek, Martin Gablík, Róbert Gálfy, Svetlana Hadvabová, Igor Hlobil, František Hlubinka, Ján Hruštinec, Ivana Hudáková, Vladimír Jandl, Miroslav Jílek, Dana Jindřichová, Miroslav Jurečka, Jana Kalinčíková, Viola Kapolková, Milan Kendra, František Komiňák, Mária Kostolná, Štefan Kováčik, Františka Kriššáková, Milan Lahovič, Anna Líšková, Gabriela Lukáčová, Jozef Majerník, Marián Majtán, Jaroslav Mansfeld, Vincent Matejíček, Klára Michálková, Ján Mokoš, Radomír Mokruša, Oľga Paradeiserová, Hana Piechová, Marta Parimuchová, Peter Petras, Alena Petríková, Kvetoslava Regulová, Peter Spizkopf, Eva Suchelová, Miroslav Sulan, Bára Sulanová, Michal Šála, Ladislav Šedivý, Monika Šoltésová, Miroslav Štípala, Pavol Štoček, Jaroslav Švorc, Juraj Vatľák, Antónia Vatľáková, Ján Vernančík, Michaela Vondrušová, Jozef Zábojník, Eduard Záhor, Stanislava Zgodavová.
Nech mi prepáčia tí, na ktorých som zabudol.
Nuž, snívanie sa mi naozaj stalo doslova koníčkom. A takýto sa neoplatí sklamať... Čo ak bude niekedy chýbať...?
Inventúra mojich výstupov na tatranské štíty:
...V rámci tatranských pobytov som v celej mojej histórii vystúpil na všetkých sedem značkovaných vrcholov, na niektoré viackrát, ale aj na osemnásť neznačkovaných (to by mali radosť páni z ochranárskej grupy), uvádzam ich v poradí od najnižšej nadmorskej výšky (Svinica nie je pre mňa "výstupová zo slovenskej strany", to je len malé vysvetlenie pre detailistov...). Navyše sú tam akési iné "podvrcholy"...
Značkované:
- Predné Solisko (2 094 m)
- Jahňací štít (2 230 m)
- Kôprovský štít (2 363 m)
- Východná Vysoká (2 428 m)
- Slavkovský štít (2 452 m)
- Kriváň (2 495 m)
- Rysy (2 503 m)
Neznačkované:
- Ostrva (1 980 m) – sólo, v dvojici, trojici...
- Veľká Svišťovka (2 038 m) – sólo, v dvojici, v pätici
- Strelecká veža (2 130 m) – sólo, aj s osmičkou „Pyrenejcov“ či s česko-moravskou štvorkou
- Klin (2 173 m) – sólo
- Tupá (2 284 m) – sólo
- Mlynické Solisko (2 301 m) – sólo
- Svišťový štít (2 378 m) – sólo, v dvojici a v trojici
- Štrbský štít (2 381 m) – sólo
- Popradský Ľadový štít (2 396 m) – v trojici
- Furkotský štít (2 404 m) – sólo
- Široká veža (2 462 m) – sólo
- Ťažký štít (2 520 m) – s horským vodcom vo štvorici
- Baranie rohy (2 526 m) – sólo
- Končistá (2 535 m) – sólo, v dvojici a v trojici
- Vysoká (2 547 m) – s horským vodcom vo štvorici
- Malý Ľadový štít (2 602 m) – v dvojici
- Lomnický štít (2 634 m) – s horským vodcom vo štvorici
- Gerlachovský štít (2 654 m) – s horským vodcom v pätici
...K Vysokým Tatrám priraďujem ich "brata" Roháče s mojimi výstupmi na kopce (zoradené abecedne):
- Babky (1 566 m)
- Baranec (2 185 m)
- Biela skala (1 316 m)
- Blyšč (2 169 m)
- Bobrovec (1 664 m)
- Brestová (1 902 m)
- Bystrá (2 248 m)
- Klin (2 172 m)
- Lúčna (1 653 m)
- Ostrá (1 764 m)
- Pálenica (1 753 m)
- Plačlivô (2 125 m)
- Rákoň (1 879 m)
- Sivý vrch (1 806 m)
- Smrek (2 072 m)
- Volovec (2 069 m)
.jpg)