Tak už je to tu. Minulý týždeň sa "narodil" prvý diel mojej knižnej trilógie "Akočriepky - Príbehy Červeného kamzíka". 175 strán textu a obrázkov z obdobia zachycujúceho dobu pred mojim narodením, prvých rokov života až po akcie v slovenských horách, ale najmä v Tatrách do roku 1997. V tomto období tvorím druhý diel "Akočriepky - S batohom po Tatrách". Text je takmer hotový, momentálne pracujem na obrázkoch a z tých tisíciek je dosť ťažké vybrať tie najpodstatnejšie. Nuž, držte palce...
Výber z kapitol "Akočriepkov" (prvý diel):
Namiesto úvodu
Ak autor zvládne zrealizovať svoje myšlienky do skutočnej podoby knihy, bude mať neskôr problém začať niekde nadviazať na dej. Pokiaľ ich nezabudne do úvodu vložiť. A ak by to bolo nebodaj do začiatku, takže v tom horšom prípade nemusí vždy končiť len na začiatku, keď koniec začiatku pokračuje v prednej časti začiatku, čo sa následne prejaví ako koniec začiatku a po tomto konci nasleduje bežný úvod, ktorý čitateľ len veľmi málokedy pochopí a stratí pojem o začiatku a na konci si už vlastne ani nespomenie. V tomto prípade sa však dostáva do novej fázy, ktorá ho dovedie do reality rokov na rozhraní druhého a tretieho tisícročia, alebo pre slabších počtárov, na prelom 20. a 21. storočia. Tak teda na úvod niekoľko myšlienok... Mojich... Koncom roku 2022, kedy skončilo všelijaké verejné blbnutie s Covidom, došlo k uvoľneniu šikanovania ľudí zo strany rôznych „premúdrelých“ hláv. Doslovné pokusy na ľudských bytostiach sa veľmi skoro prejavovali. Ale tejto otázke sa ani nechcem venovať. Preto na úvod siahodlhej ságy uvádzam niekoľko myšlienok, pochádzajúcich z mojej hlavy... Čudujete sa, že z mojej? Berte to ako realitu. Prežité situácie na cestách či skôr v slovenských horách som si v rámci „štvrťstoročnice“, čiže dvadsiatichpiatich uplynulých rokov, dovolil zhrnúť v akýsi „pamflet“ a dostať na papier v podobe knižného „samizdatu“. Podvodník a "samizdatový" dramatik, ktorý bol síce do funkcie „demokraticky“ a na socialistickú ústavu prisahajúci posledný československý prezident Havel, podviedol slovenskú krajinu, spravodlivo odišiel na smetisko dejín s tými jeho „liberálnymi“ pokusmi o európsku demokraciu. V kalendári sa opäť zmenilo číslo... Pred časom sa v letopočte objavilo nové, dvadsaťtri. Takže píšeme rok 2023 a moje horské a turistické aktivity sa stali nenávratnou minulosťou. Už druhý rok sa pasujem s akousi zdravotnou diagnózou, ktorá ma obmedzuje v aktívnom pohybe. Asi nemusím uvádzať jej číslo či...? S lekármi som sa dohodol na „vine a diagnóze“. Tak akosi podobne sa so súdmi dohodujú vrahovia, daňoví či politickí podvodníci a im podobná „chátra“. Netušil som, že diagnózy sa objavia tak skoro. Veď v mojich plánoch boli ešte návštevy množstva nepoznaných kopcov. Zrejme tie už nestihnem absolvovať. Samozrejme, že ma to totálne serie a priznám sa, že to dáva zabrať aj psychike. Denné pobyty v panelákovej dvojizbovej klietke sú iné ako cesty do Tatier, zájazdy dva, tri či štyrikrát do roka realizované v Taliansku, Švajčiarsku alebo v Španielsku. Seniorský jedinec, ktorý prežil špinavosti rôznych režimov, od ľudovodemokratického cez socialistický až po dnešný neoboľševicko-liberálno-demokratický. Čím je dnes Slovensko? Hanbou pre celú Európu a svet. Vráťme sa však domov. Po dlhých rokoch aktivít v našich, ale aj zahraničných kopcoch, som musel všetky plánované cesty zrušiť. Ostali len spomienky a moje priebežné zápisky, ktoré som sa snažil dostať do akýchsi knižných podôb. Čo na tom, že ich „vydávam“ len v jednom originálnom a ako ich nazývam, „samizdatovom“ výtlačku. Pre koho? Nuž... Uvidíme.
Ako som spieval s Pavarottim na Ostrve (1995)
Už v prvý deň, keď sme na obed dorazili do Zrubov, sme sa celá skupinka žilinských „siedmich statočných“ vydali v podvečer do Starého Smokovca, aby sme sa zorientovali v miestnych kultúrnych realitách. Pri zotavovni Branisko nás oslovilo niekoľko vonku fajčiacich, pravdepodobne pacientok miestnych sanatórií, aby sme išli dovnútra, že je tam zábava a chýbajú tam chlapi. Ktorýsi z partie sa ozval, pretože zrejme čítal svetové cestovné magazíny, „Ty vole“, vraj takto to býva na Havajských ostrovoch, keď chlapov naháňajú do nočného podniku mladé baby opásané okolo svojich „intímností“ akýmsi rákosím. Lenže tu, v Smokovci, nebolo ani rákosie, a navyše ani mladé baby. A ako si dobre pamätám, tak v Smokovci ani vtedy žiadne more nebolo. Lenže je aj pravda, že to bolo už pred desiatkami rokov. Tentoraz pacientky boli v relaxačnom ošiali. Pozreli sme na seba, mrkli očami a už nás viedli k prázdnemu veľkému stolu. Ani sme sa nestačili poobzerať po okolí, hudba začala hrať a naraz sa okolo nášho stola zhŕklo niekoľko žien rôznych vekových kategórií. Vraj bola vyhlásená „dámska volenka“. Toto, podľa vyjadrení kolegov, zažili pred rokmi na vojenských cvičeniach na Šumave či Doupovskom cvičisku. Niektorí z našej partie sa dosť bránili a nechceli ísť na parket. Ale nakoniec sme tam všetci siedmi skončili. Totiž sála bola plná žien. Postaršia klientela už bola mimo kontaktu s „obsluhou“ partneriek. Našťastie tanečné kolo pomerne skoro skončilo. Spotení sme sa usadili pri stole a prišla čašníčka. Naša objednávka ju takmer posadila na zadok. Dohodli sme sa, že všetci budeme piť biele víno. Pochopila a doniesla litrovú fľašu a sedem dvojdecových pohárov. Naozaj sme ju vysmiali, že za čo nás má... O chvíľu stálo na stole sedem fliaš vína. Teda pre každého jedna. Pri prestávkach medzi jednotlivými tanečnými kolami ženy začali spievať rôzne ľudové, ale aj iné piesne. Občas sme sa pridali aj my. Sólovú úlohu hral samozrejme Rudo. Svojim hlbokým hlasom „prespieval“ celú sálu. Nemohol som vymyslieť nič lepšie, ako keď som mu vtedy povedal: „Rudo, spievaš ako Pavarotti“. Čo tam, že originál Pavarotti bol tenor. Istú úlohu zohrala najmä jeho mohutná postava, ktorou sa dal porovnať s talianskym maestrom. Dokonca aj niektoré baby ho začali tak oslovovať. Lenže pred desiatou hodinou sála osirela. Pochopili sme, že celé osadenstvo odišlo do svojich dočasných príbytkov. Darmo, večierka je večierka. Ako na vojne. Spoločnosť nielen na horách, ale najmä na kultúrnych akciách mi vtedy robieval kolega Rudo. Chlap, „ozruta“ merajúca okolo stodeväťdesiat centimetrov, vážiaca hádam stodvadsať kilogramov a so záchranným „padákom“ namiesto brucha. Ako by povedala Mária Terézia, naozajstný „Pacho“ v známom slovenskom filme. Rudo, ozruta, niečo ako Pacho. Na druhý deň som s Rudom naplánoval malý výlet s cieľom vyšliapať na Ostrvu (1 984 m), teda presnejšie „len“ do Sedla pod Ostrvou (1 966 m). Ako sme sa večer dohodli, tak aj urobili. Po raňajkách sme sa odviezli električkou na Štrbské Pleso (1 350 m) a odtiaľ išli Tatranskou magistrálou na Popradské pleso (1 494 m). Bolo krásne slnečné počasie a už po niekoľkých stovkách metrov sme boli zadýchaní a spotení. Zmiernili sme tempo. Tesne pred klesaním k Hincovmu potoku sme prešli cez pozostatky lavíny, ktorá spadla z južných žľabov Patrie (2 203 m). Tu kdesi skončila v roku 1974 veľká lavína a v nej zahynulo šesť študentov. Je pravda, že sme išli po letnom chodníku, a aj tu bola spadnutá lavína. Teda jej pozostatky. Teraz s ňou nebol žiadny problém a prešli sme cez ňu. Ako sme prichádzali po asfaltovej ceste k Popradskému plesu, videli sme, že serpentíny vedúce hore do sedla Ostrvy sú ešte plné snehu. Pokračovali sme ďalej. Z cesty nad bývalým dreveným bufetom sme uvideli „prírodný výtvor“. Na drevenom stole pred bufetom ležala žena a opaľovala sa. Spozorneli sme a Rudo zašepkal: „Mižu, veď ona je nahá, bez podprdy!“. Pozeráme obaja ako na zjavenie. Veru, bola do pol pása vyzlečená. Blondínka s poriadnymi prednosťami. Ja podľa vzoru monológu Valéra z kultového filmu Medená veža mu hovorím: „Ty Rudo, ale tá to tam má poriadne nabláznené!“. Lenže táto pani nás zrejme počula, posadila sa na stole a uvideli sme tie jej prednosti v priamom prenose. Stáli sme tam ako „svätí za dedinou“. Veď nahú ženu sme dosť dlho nevideli. A ešte k tomu v Tatrách. Naraz toto a navyše tu, v lone prírody. Zakričala niečo, že aby sme sa nehanbili. Ale vzápätí sa obliekla. Zrejme bola typom ženy, ktorej nevadí, keď si doma „zabudne“ podprsenku. Slušne sme pozdravili a išli ďalej k chate. Lenže sme sa tam ani nezastavili a pokračovali okolo zamrznutého plesa k serpentínam vedúcim hore. Zhodnotili sme reálny stav chodníka. Nemalo význam sa brodiť po kolená v snehu. Miestami bol ľad a ktovie ako to vyzeralo vyššie. Vzdali sme to a vrátili sa do chaty. Tam už sedela „naša“ blondínka. Sama v celej jedálni. Keď nás uvidela vo dverách zakývala nám. Tak sme si prisadli. Objednali sme si pivo. Ona chlipkala horúci čaj. Pri debate sme zistili, že je pacientkou v Heliose, teda v liečebnom ústave na Štrbskom Plese. Vek? Hádam medzi štyridsiatimi piatimi možno päťdesiatimi rokmi. Po celý čas naše oči blúdili po jej hrudníku. Veru, bolo na čo pozerať. Aj rôzne myšlienky sa prehnali hlavami. Ale to naozaj bola len teória. Pýtala sa nás na cestu, že kadiaľ sme išli. Ona prišla z Plesa zimnou cestou. Po nejakej chvíli sme sa vydali na spiatočnú cestu. Ponáhľala sa na obed. My sme mali dosť času. Paštéta či saláma, ktoré sme dostali pri raňajkách namiesto obeda počkali v izbe. Prehovorili sme ju, aby išla s nami letným chodníkom cez lavínu. Baba z Bratislavy sa najprv zdráhala, že porušujeme predpisy a začala nás poučovať. Tak sme sa vydali na cestu sami. Lenže po pár metroch na nás zakričala, aby sme ju počkali. Ani sa nedala dlho prehovárať. Predpis nepredpis. Síce s papuľovaním, ale predsa zdolala trochu exponovaný úsek. Je pravda, že nám v chôdzi len s veľkou námahou stačila. Totiž merala snáď stošesťdesiat či pár centimetrov navyše. Veľkosť topánok mala asi ako deti v piatej triede základnej školy. Takže nie vždy sa ľudské prednosti dajú porovnávať podľa topánok. Konečne sme prišli na Štrbské Pleso. Mysleli sme, že sa rozlúčime a zrejme už neuvidíme. To bol z našej strany omyl.
... a po niekoľkých dňoch...
Rozhodli sme sa pre zopakovanie návštevy Ostrvy. Tentoraz sme išli po ceste zo zastávky električky Popradské pleso (1 250 m). Asfaltová cesta vtedy ešte viedla hustým lesom. Trvalo nám to určite hodinu kým sme prišli k Chate na Popradskom plese. Oficiálne sa volal Horský hotel pri Popradskom plese. Venovali sme tu krátku spomienku na milú udalosť spred desiatich dní s obnaženými prsiami. Tentoraz chýbali. Aj pohľady, aj prsia. Očami sme zhodnotili situáciu na serpentínach. Za tých desať dní naozaj snehu poriadne ubudlo. Zastavili sme sa na chate. Dal som si pivo a Rudo čaj. Po nočnej akcii v kolibe mu nič iné nebralo. Všimol som si, ako sa na mňa niekoľkokrát pozrel, a spoznal, že by bol najradšej, aby sme sa na Ostrvu vykašľali. Nakoniec sa nechal prehovoriť a hovorí mi: „Mižu, ale ideme pomaly!“. Vydali sme sa na cestu. Nikde ani živáčika, len my dvaja sme začali ukrajovať z tých dvadsiatich ôsmich serpentín. Fakt som ich rátal. Neskôr som začal zisťovať, koľko tých serpentín naozaj je. Nikto nevedel odpovedať. Ani v informačných kanceláriach. Dokonca aj najstarší tatranskí „bardi“ odpovedali, že tadiaľ išli možno aj „stokrát“, ale ich to nikdy nenapadlo rátať. Podobné to je aj v treťom tisícročí, v dobe internetu, „gúglu“ a iných technických vymožeností. Prosto taký údaj nikto nezverejnil. Žeby som bol prvým turistom, ktorý chcel poznať aj takýto horský detail? Išiel som prvý, aby som určoval tempo. Najprv nás od seba oddeľovali možno dva či tri metre. S pribúdajúcimi serpentínami, ale najmä s nadmorskou výškou, sa začal na chodníku objavovať starý firnový sneh. Rudo zaostával. V rámci čakania na neho som si zo snehu postavil malého snehuliaka. Konečne sa doštveral ku mne. Rudo, nie snehuliak. Vtedy som mu povedal, že tak pomaly nemôžem ísť, že si pôjdem svojim tempom a hore v sedle ho počkám. Súhlasil. Ale ani ja som nešiel veľmi rýchlo. V ústach „sušilo“, takže dúšky minerálky prišli vhod. Konečne som sa dostal k poslednej serpentíne a uvidel tabuľu v sedle. Rudo bol snáď v dvoch tretinách kopca. Ale pomaly šliapal. Zo sedla som prešiel smerom k vrcholu Ostrvy a odbočil nižšie na okraj kolmej steny, z ktorej bolo vidieť na chodník a jeho asi štyri či päť serpentín. Sadol som si tam a „hompáľajúc“ nohami som pozoroval ako sa malá bodka pomaly pohybuje hore. Zakričal som na neho. Zastavil sa a o chvíľu sa dolinou nieslo hromové „Júlia si slnko v sieti, Júlia si čarovná, ša-la-la, ša-la-la“. Od smiechu som sa zvalil do trávy a mal čo robiť, aby som nezletel zo skaly. Rehotal som sa ako blázon. Lenže Rudo ako spieval, predbehla ho trojica turistov, ktorí boli očividne fyzicky na tom lepšie ako on. Onedlho sa táto trojica objavila v sedle. Z turistov sa nakoniec vykľuli postaršie turistky. Konečne sa aj Rudo objavil v poslednej zákrute. Zakričal som „Bravó Pavarotti!“. Očividne v lepšej nálade dorazil do sedla. Chytili sme sa za ramená a zo srdca zanôtili „áriu“ Konárikovej pesničky „Júlia si čarovná“. Ani neviem, kde sa vynorili slová tohto hitu... „Júlia, si slnko v sieti, Júlia, si čarovná, snáď len dúha v očiach detí, krásou sa ti vyrovná“. Prítomná trojica turistiek sa poriadne rehotala. Sadli sme si do kamenného bivaku. Rudo bol doslova „grogy“. Včerajšie alebo skôr už dnešné ponocovanie bolo na ňom vidieť. Práve kvôli takýmto momentom som mal pripravenú v batohu pollitrovku „kleine wasser“, teda vodky. Ponúkol som ho. Neuveríte, ale mi odpovedal: „Mižu, to by ma teraz zabilo, a to asi nechceš“. Odolali sme a nedali si. Práve v tomto bivaku sme si opäť spoločne zanôtili. Jasné, že Júliu. Bolo nám dobre. Baby medzitým odišli. Nikde žiadny turista, pofukoval vetrík a my sme do tejto horskej romantiky „hulákali“. Určite sa museli zbehnúť všetky kamzíky a svište z ďalekého okolia, pretože toto v živote nezažili a najmä nepočuli. Dnes by vás išli ochranári prírody zastreliť. Keď sme sa spevom unavili asi po polhodinovej prestávke sme sa vydali Magistrálou ďalej. Turistky boli už dávno vpredu pred nami. V miernom stúpaní niekde pod žľabom, ktorý vybiehal z Klina (2 183 m), sme na veľkom balvane zahliadli akúsi postavičku. Prídeme bližšie a predvádzal sa tam svišť. Rudo ho hneď pokrstil. „Piťu“. Tak sme ho potom aj spomínali. „Piťu“ stál na zadných a vetril. Urobil som z diaľky aj jeden záber, ale moc to nebolo vidieť. Zaregistroval nás, zapískal a vzápätí zmizol v skalách. Prešli sme ďalej po chodníku a po stúpaní sme sa dočkali aj zostupu kdesi v strede Štôlskej doliny. Konečne sme sa dostali na križovatku chodníkov. Doprava viedla žltá značka do Vyšných Hágov (1 125 m). Vtedy som ešte nevedel aký je to terén. Tentoraz sme ale pokračovali k Batizovskému plesu (1 884 m). Tu sme ostali dlhšie odpočívať. Bolo slnečné počasie a opäť ani živej duše. Pleso bolo zamrznuté. Pozoroval som polozasnežené kopce okolo. Končistá (2 538 m), Popradský Ľadový štít (2 396 m), Batizovský štít (2 448 m), Kostolík (2 262 m) a Lavínový štít (2 606 m). To boli nádherné panorámy. Vrchol Gerlachovského štítu nebolo vidieť, pretože bol zakrytý jeho predvrcholmi. Po prestávke sme opäť šliapali ďalej. Tentoraz dole kopcom pod Suchým vrchom (1 793 m). Onedlho sme stáli na ďalšej križovatke ciest. Žltá značka, ktorá viedla do Tatranskej Polianky, je akousi skratkou, aby turisti nemuseli zachádzať až na Sliezsky dom. Pri Velickom moste sa značka stretne s tou, ktorá vedie zo Sliezskeho domu. My sme ale išli k Sliezskemu domu. Bolo úplne teplo. Chodník Magistrály bol miestami pokrytý snehovými poľami, ale bol celkom schodný. Konečne sme za zákrutou zahliadli budovu horského hotela. Lenže cesta tam trvala ešte asi štvrťhodinu než sme stáli pred vchodom. Spotení a celkom slušne uťahaní sme si sadli do bufetu. Objednali sme si pivo, ktoré v nás doslova „zasyčalo“ a už stálo na stole druhé. Sedeli sme pri stole tak, že Rudo bol k vchodovým dverám otočený chrbtom a ja tvárou, takže som mal prehľad o prichádzajúcich turistoch. Okrem nás dvoch v bufete sedela zamilovaná dvojica mladých turistov. Tí sa dokonale venovali sebe. My sme debatovali o ďalšej ceste a rozhodovali sa či pôjdeme až do Starého Smokovca alebo odbočíme na Zruby. Ako si tak kecáme, naraz sa vo dverách objavila osamelá turistka. Vymódená tak akosi všelijako len nie ako na hory. Neveril som vlastným očiam. Rudovi som ešte stačil povedať: „Neuveríš, kto prišiel!“. Hneď nás spoznala a so širokým úsmevom zamierila k nášmu stolu. „Ahojte chlapci, kde sa tu beriete?“. Bola to Lida. Keby sme čakali neviem koho, tak túto osobu určite nie, pretože sme vôbec nepredpokladali, že ju ešte niekedy stretneme. Stalo sa. Prisadla si k Rudovi a ten len pretočil oči. Objednala si fľašu minerálky. Bola naozaj dosť zhovorčivá a málokedy nás pustila k slovu. Vraj si vyšla len tak na malý výlet. Sama baba. Začala s podrobnejším „výsluchom“ s otázkami typu zamestnania, rodinného stavu, počtu detí a iné veci potrebné skôr do nejakej žiadosti o pracovné zaradenie. My dvaja sme na seba mrkli a vedeli čo a ako. Tak sme si začali vymýšľať, že pracujeme v armáde pre UNPROFOR a boli sme v Juhoslávii v rámci vojsk OSN a teraz v Tatrách relaxujeme. Tým nás inšpiroval kamarát Pišta, teda ten, podľa ktorého Rudo nazval svišťa „Piťu“ a ktorý tam naozaj bol. Ženská nám to „žrala“ a boli sme pre ňu zaujímavejší. Vyzeralo to ako keby naozaj lovila chlapov. Už jej výstredné oblečenie tomu zodpovedalo. Obtiahnuté tričko bez rukávov, ale najmä bez podprsenky jej zvýrazňovalo mohutné poprsie, kde sa týčili stuhnuté „gombíky“ bradaviek. Superkrátke nohavice, teda skôr „kraťasy“, jej tesne obopínali stehná a rozkrok, takže mala zvýraznený aj ten najintímnejší kus ženského tela. Niektorí ľudia tento „jav“ s obľubou volajú „ťaví prst“, pretože naozaj zvýraznené lono pripomínalo nohu afrického párnokopytníka. Neveríte? Baby, skúste si to doma pred zrkadlom. Na nohách mala tenké tenisky. Ako keby išla niekde na pláž. Samozrejme s kabelkou cez rameno. Priznám sa však, že na svoj vek vyzerala naozaj sexi, čo si zrejme aj uvedomovala a svojim vyzývavým správaním to aj dokazovala. Mysleli sme, že keď dopije minerálku, tak odíde. Objednali sme si ďalšie pivo. Lenže sme sa prerátali a čakala na nás. Vraj pôjde s nami dole. Dúfali sme, že sa vráti späť do Tatranskej Polianky odkiaľ prišla. Mali sme smolu. Na Velickej poľane, kde sa delili chodníky, sme zastavili a akože sa s ňou rozlúčili. Ona na to: „A to necháte samotnú malú ženu ísť hlbokým lesom?“. Rudo jej odvetil: „Veď nie si Červená Čiapočka a vlk by ťa zrejme ani nechcel.“ Našťastie to nepochopila. Blondína. Tu sa rozhodla, že teda pôjde ďalej s nami. Odbočili sme doľava na žltú značku a snažili sa robiť veľké kroky. Poskakovala za nami ako kozľa pred bitúnkom a každú chvíľu kričala, aby sme ju počkali. Už sme mali aj hlad, takže naozaj sme sa nechceli veľmi zdržiavať. Ale na druhej strane sme si boli vedomí toho, že by sa jej naozaj mohlo niečo stať v neznámom teréne. Ešte tak sa dostať do problémov. Prišli sme na ďalšiu križovatku ciest. Doľava modrá na Zruby, rovno pokračoval chodník do Smokovca. Tu sa nás opýtala, či nepôjdeme s ňou do Smokovca. Dvojhlasne sme odpovedali, že my ideme do Zrubov, ale ona môže pokračovať rovno. Ešte som zaklamal, že o pár minút tam bude. Nepomohlo to. Odbočili sme po modrej značke dole a ona za nami. V tých časoch tam bol všade hlboký les, ktorý „zmizol“ až po novembrovej víchrici v roku 2004. Potom nám tvrdila, že aj tak by chcela vidieť Zruby. Rudo jej hovorí: „Dievča zlaté a nechcela by si vidieť kde a v čom spávam?“. Na to neodpovedala. Tento úsek bol dosť strmý, takže sme sa jej na dlhší čas stratili. Ale tam nemala kde zablúdiť. Cestou sme nestretli ani jedného turistu. Bolo krásne jarné odpoludnie a my sme mali zaujímavú spoločníčku. Konečne sme prišli do Zrubov. Vtedy to bolo tak, že les končil priamo pri Ceste Slobody, takže aj my sme sa vynorili z lesa priamo oproti zotavovni. Lida ako keby tušila, že tu les končí, nás dobehla. Vraj ide s nami do zotavovne a pozýva nás na pohárik. Mrkli sme s Rudom na seba. Nuž, keď inak nedá... Tak ideme. Aspoň sa jej skôr zbavíme. Prišli sme do kaviarne, kde mal službu náš známy čašník Pišta. My, spotení, zaprášení, s vibramami od blata, na podlahe červený koberec a s nami neznáma, ale pomerne atraktívna blondína. Aj Pišta za barom zbystril pozornosť a oblizol si pery, keď uvidel Lidu. Až neskôr nám povedal, že tá tam chodievala dosť často. Hm, takže stála „hosťka“... Bolo asi pol piatej, sedeli sme v pohodlných čalúnených boxoch, tentoraz popíjali biele víno. Na to bola Lida naviazaná. Večeru sme mávali o pol šiestej, takže bolo dosť času. Lenže našťastie prišla záchrana. Naši kamaráti, ktorí strávili deň všade inde, len nie na kopcoch, prišli do kaviarne. Prisadli si k nám a milá pani objavila nové tváre. Toto sme s Rudom využili a odišli sa „ohygieniť“ do izieb, kde sme potrebovali zo seba spláchnuť celodenný pot. Do kaviarne sme sa nevrátili. Akurát bol čas na teplú večeru. Chalanom pri stole sme pospomínali naše dnešné zážitky, samozrejme aj so stretnutím s Lidou. Neveriacky krútili hlavami. Po večeri sme si išli sadnúť do kaviarne s myšlienkou, že naša kamarátka už dávno odišla na Štrbské Pleso. Veru sme ju podcenili. Stále tam sedela, tentoraz s našim ďalším kamarátom, Jožom, ktorý oželel večeru a sa jej venoval. Naša partia mala dohodnuté ešte deň predtým, že spoločne oslávime narodeniny jedného z kolektívu v Kolibe. Odišli sme a Lidu aj s Jožom nechali tam sedieť. Uľavilo sa nám. Konečne bude pokoj. Ale človek mieni a Lida mení... Bolo snáď osem hodín, keď sa v Kolibe objavil Jožo. Bol sám. Sarkasticky sme poznamenali, že ju zrejme posadil do električky a odišla. Veru nie. Akurát si odskočila na toaletu a o chvíľu bola medzi nami. Tančeky okolo kozuba nedali na seba dlho čakať. Samozrejme sólo mala Lida. Bola stredobodom pozornosti všetkých chlapov. Jeden z prítomných spolurehabilitantov, mimochodom doktor z ružomberskej vojenskej nemocnice, doniesol ťahaciu harmoniku a vtedy začala pravá zábava. Rudo svojim hlasom viedol „spevokol“ potrundžených hostí. Lenže čas pokročil a pri stole sme Lide pripomenuli, že ju čaká o jedenástej posledná električka na Štrbské Pleso. Napočudovanie sa spamätala. Rozlúčila sa s nami a odišla. Avšak nie sama. Odprevadil ju Jožo. Čakali sme na zázrak. Snáď stihne spoj a nevráti sa. Už neprišla. Ale na druhý deň ráno pri raňajkách sme sa dozvedeli od Joža pikošku. Lidu išiel odprevadiť na električku, ale nakoľko bola do odchodu viac ako polhodina, tak sa rozhodli ísť peši do Tatranskej Polianky. Nezabúdajme, že v tom čase bol okolo Cesty Slobody vysoký a hlboký les, takže išli po asfaltke. Niekde pri Tatranskom domove, čo bol bývalý ubytovací objekt pre personál liečebného ústavu sa zastavili pri malom jazierku. Zrejme na nich prišiel erotický ošiaľ a Jožo sa pochválil, že na blízkej lavičke Lide uvidel „ťaví prst“ so všetkým čo k tomu patrilo. Zrejme to nebola až taká romantika, pretože v diaľke začuli hukot prichádzajúcej električky, takže rýchlo bežali na stanicu. A vraj sa išiel od smiechu popučiť, keď ona bežala s tými krátkymi nohami a s nohavičkami v ruke. Čo bolo všetko na tomto pravda vedeli len oni dvaja. A Jožo na záver dodal: „Vy babráci, dva dni ste s ňou chodili po kopcoch a nakoniec som ju ja pretiahol!“. Ako sme si vtedy vydýchli. Dopriali sme mu to. Našťastie sme už potom Lidu nestretli.
Na Svišťový štít a Malý Ľadový štít (1995)
Môj spolubývajúci, Vláďa, začal rozprávať o svojich pobytoch v Polianke. Vtedy tam bol na liečení po trinásty raz. Takže tu bol ako doma. A tatranské kopce, ako správny Čech, dosť podrobne poznal. Zhodou okolností v rámci môjho liečenia som mal predpísané aj rehabilitačné cviky a masáže na nohu, s ktorou som mal po „kliešťovom“ zásahu menšie problémy. Mal som údajne akýsi „mŕtvy“ nerv na stehne ľavej nohy. Tak mi s tým chceli pomôcť. Pri chôdzi to nevadilo, ale v pokoji mi „mravenčilo“ stehno. Takže bolo potrebné mať okrem masáží aj viac pohybu... No, a tam pri dennej návšteve rehabilitácie som sa zoznámil s rehabilitačnou sestrou, masérkou. Bol to horský nadšenec, či nadšenkyňa? S Vláďom sa poznali niekoľko rokov. Práve táto osoba nám radila, kde a kedy ísť na kopce. Takže so svojim sparringpartnerom sme každý druhý deň vyrážali na túry. Absolvovali sme rannú vizitu a po nej mali prakticky až do obeda voľno. Počkali sme na takzvanú desiatu, kedy sa okolo jedálne promenádovali pacienti a my s dvomi krajcami chleba a paštétou namiesto obeda, vyrážali do hôr. Navštívili sme spolu Téryho chatu (2 015 m), Chatu pri Zelenom plese (1 550 m), Predné Solisko (2 126 m) a veľa ďalších miest. Našim vrcholom bola jedna a ako sa neskôr ukázalo, aj posledná spoločná akcia. Ivana, tak sa volala rehabilitačná sestra, absolvovala v našej izbe asi polhodinový pobyt masírovaním mojej nohy. Pri tom sme debatovali o výstupoch na neznačkované tatranské kopce. Už mi zrejme nestačili len tie oficiálne značkované. Vtedy to ešte nebolo tak sledované ochranármi či lesnými strážcami. Spomenula Svišťový štít (2 383 m). Vyjsť na Zbojnícku chatu (1 960 m), dať sa smerom na Prielom (2 290 m) a pod ním odbočiť doprava do Kotlinky pod Divou vežou (2 373 m). Tam kdesi je sotva viditeľný chodník, ktorý bol pred dávnymi rokmi značkovaný. Uvidíme či uvidíme... To by bolo „terno“ tam vyjsť. Počkali sme na správny čas odchodu. Električka do Smokovca premávala pred desiatou hodinou. Nasledovala návšteva u primára, aby nám podpísal vychádzku do večera, teda do desiatej večer. Samozrejme si neodpustil poznámku, že sme tu na liečení a nie na horskom zraze turistov. Veď hej... Pred desiatou sme stáli na zastávke električiek. O pol jedenástej sme chytili pozemnú lanovku na Hrebienok (1 285 m). Načo sa zdržiavať výstupom v lese, keď tu bol dovoz. Mali sme pred sebou dva a pol hodinový výstup. O desať minút sme už kráčali chodníkom na križovatku nad Starolesnianskou poľanou, kde sa chodníky rozdeľujú, doprava červená značka na Zamkovského (1 475 m) a Téryho chatu, doľava modrá značka na Zbojnícku chatu. Boli sme v ústí Veľkej Studenej doliny. Opäť pripomínam, že vtedy tam stál hustý smrekový les. Chodník zo začiatku vedie po žulových kameňoch, veď bolo pred desiatkami rokov umelo vytvorený turistami. Veľmi skoro nám z čela tiekol pot. Po nejakom čase sme boli pri Ohnisku, veľkej skale, ktorá je tradičným miestom odpočinku či už turistov alebo „štand“ horských nosičov. Onedlho sme už prekračovali drevený mostík nad Veľkým Studeným potokom a stúpali serpentínami až k Bráne. Opäť sme prekročili Studený potok a čakal nás strmý výstup najprv Hangom po kamenných schodoch, ktoré vystriedal chodník vedúci k Vareškovému plesu. Myslím, že okrem niekoľkých krátkych prestávok na vydýchanie sa sme neustále šliapali hore. Bolo nádherné jesenné počasie s neskutočnými výhľadmi najmä z Hangu smerom na veniec končiarov Javorový Štít (2 417 m), Ostrý štít (2 367 m), Širokú vežu (2 461 m), Priečne sedlo (2 352 m), Žltú vežu (2 385 m) a Prostredný hrot (2 441 m). Pokračovali sme cez reťaze k Dlhému plesu (1 893 m). To už bola na dohľad Zbojnícka chata. Trval nám asi štvrť hodinu a stáli sme pred chatou. Ak si dobre pamätám tak nám výstup trval necelé dve hodiny. Takže sme mali asi polhodinový náskok oproti turistickým „ceduliam“. V chate sme si dali čapované pivo a poďho ďalej. Miernym stúpaním sme sa dostali až pod serpentíny vedúce na Prielom. Trvalo nám to asi trištvrte hodinu. Asi v polovici stúpania sme narazili na sotva viditeľný chodník. Bol to skôr taký kamzičí chodník. Prichádzali sme do Divej kotliny, z ktorej bolo potrebné stúpať sotva znateľnými serpentínami v sutine na hrebeň smerujúci k východnému vrcholu „Svišťáku“. Z diaľky bolo vidieť na vrchole akýsi kovový stĺpik. Lenže keď sme prišli na domnelý vrchol, tak stĺpik bol na inom kopci. My sme najprv stáli na východnom vrchole. Najvyšší, teda Svišťový štít bol o niekoľko desiatok metrov ďalej. Onedlho sme stáli na vrchole. Podali sme si ruky. Vtedy som Tatry a názvy kopcov ešte nepoznal. Vláďa ich menoval. Klobúk dole. Musel som uznať, že kopce naozaj poznal. A ako som si vtedy zapamätal, tak tie výhľady na okolité kopce ma tak fascinovali, že som si sám sebe sľúbil, že sa tam ešte niekedy vydám. Časovo sme boli na tom veľmi dobre. Veď výstup od chaty trval asi deväťdesiat minút. Škoda, že som nemal fotoaparát, takže sa nezachoval žiadny obrazový dokument. Otočili sme sa a z vrcholu odišli výstupovou cestou. Tak snáď sa sem niekedy vrátim Ktovie...? Pred treťou sme boli opäť v chate. Jedno pivo zmizlo v našich vnútornostiach a už sme „kufrovali“ dole. Dlhé a Vareškové pleso, Brána, Ohnisko a Hrebienok. To už sme sa ocitli v lese plnom turistov. Po asi dvadsiatich minútach sme boli na stanici v Smokovci. Opäť jedno čapované a chvíľu na to sme sedeli v električke. Vo vrátnici ústavu sme zaevidovali náš príchod, ale smäd bol poriadny, a tak sme zavítali na pivo. Kaviarnička bola plná pacientov. Bol piatok, a tak sa ľudia zabávali. Dokonca na miestnom drevenom parkete sa vytáčali dvojice v rytme ľudoviek či diskotékových hitov. Boli sme poriadne uťahaní, ale spokojní. Dokázali sme to. Ak spomínam naše výlety s Vláďom, tak sme si naozaj padli do oka. On asi o desať či viac rokov starší, no výborný chlapík. Spomeniem ešte jednu príhodu s ním. Boli sme spolu na túre v sobotu. Tentoraz sme odišli z ústavu pred budíčkom, aby sme chytili v Smokovci skorý ranný autobusový spoj do Tatranskej Javoriny (1 018 m). Kto to pozná, tak vie, že až tam sa dostať hromadnou dopravou je problém. Takže sme sa vypravili naozaj na celodennú akciu. Vychádzku sme si deň predtým vybavili tak, že sme sa mohli vrátiť až o desiatej večer. Autobus sme ráno stihli. Bol pomerne na ranný čas plný. Väčšinou ním cestujú turistiky chtivý ľudia, najmä Poliaci. Prípadne sa zo Slovenska vracajú domov. V Javorine sme vystúpili za pomerne chladného počasia. Miestne javory už mali nádych nádherne zafarbených listov. Vydali sme sa po kamenistej ceste do doliny. Bolo naozaj pomerne chladno. Veď na konci septembra v Tatrách to nie je nič neobvyklé. Niekedy o tomto čase sú kopce pokryté snehovým popraškom. Tentoraz našťastie nie. Po pravej strane tiekol potok Javorinky. Prišli sme na Rázcestie pod Muráňom (1 083 m). Samotný Muráň (1 890 m) sa vypínal po ľavej strane. Od úst sa nám ťahala para. Pridali sme do kroku. Veď uvidíme ako to pôjde ďalej. Vysoké stromy okolo nás vo vetre šumeli. Javorinka sa tu javila už ako malá horská bystrina. Konečne sme prišli do vyšších partií doliny. Pred nami sa vypínali hradby skalných stien skupiny „Javorákov“, Predná Javorová veža (2 222 m), Veľká Javorová veža (2 291 m), Malý Javorový štít (2 380 m) a Javorový štít (2 417 m). To sme už vychádzali pomerne úzkym chodníkom hore po horskej lúke, ktoré vystriedali drobné kamienky, po ktorých sa nie veľmi dobre išlo. Boli sme v Zadnej Javorovej doline. Smerovali sme do ľavého svahu. Chodník stúpal skalnými terasami, striedali sa strmšie pasáže s rovnejšími. V strednej časti doliny sme uvideli Žabie Javorové pleso (1 878 m), ale leží pomerne ďalej od turistického chodníka. Udýchaní sme šliapali neustále hore. Slnko bolo už pomerne vysoko, a tak pekne osvetľovalo celý svah s chodníkom. Vysoko na nami bolo vidieť serpentíny vedúce do sedla. No, tak to si dáme ešte zabrať. Odfukovali sme a začínali už častejšie odpočívať. Veď nemáme dvadsať ani tridsať rokov... Bolo dosť čudné, že pred nami, ale ani za nami nešiel žiadny turista. Konečne sa hore objavilo sedlo. Snáď je to ono? Nasledoval posledný úsek. Nekonečné serpentíny, ale podstatne kratšie, pripomínali Ostrvu (1 980 m). Lenže tu sme boli o nejakých tristo výškových metrov vyššie. Neviem, či to bolo naschvál alebo sme nemali šťastie. S príchodom do sedla sa začali hromadiť mraky. Do riti. Hrabeme sa sem kvôli výhľadom a teraz toto? V sedle dosť fúkalo. Dole hlboko pod nami sme uvideli hladinu plesa. Modré pleso (2 192 m). Je najvyššie položeným tatranským plesom, ale s miniatúrnymi rozmermi asi pol hektára. Boli sme na hlavnom hrebeni Vysokých Tatier. Vpravo sa týčila Široká veža (2 461 m) a nad nami vľavo Ľadové štíty. Posadili sme sa pod akési kamene, ktoré nás mali ochrániť pred vetrom. Mali sme výborný medzičas. Čo s načatým „večerom“? Vláďa navrhol, že by sme mohli absolvovať ešte výstup na blízky Malý Ľadový štít (2 603 m). Netušil som o čo sa jedná. Privolil som a pomyslel si. Veď si starší a mal by si mať rozum. Malý Ľadový štít ma dvojvrchol. Tak ako napríklad Vysoká (2 547 m). Severozápadný ako hlavný vrchol meria 2 611 metrov jeho juhovýchodný brat je o osem nižší. Vláďa išiel prvý a ja za ním. Vystupovali sme asi päťdesiat výškových metrov po celkom rozložitom chrbte do širokej a plytkej rokliny, ktorá sa tiahla po ľavej strane. Tu sme prešli doprava a po lámavých skalách stúpali na severozápadný vrchol. Trvalo nám to asi štyridsaťpäť minút. Lenže na vrchole bola dokonalá hmla a nenormálne fúkal vietor. Pôvodne sme chceli prejsť aj na druhý vrchol. Ale pred nami bola akási skalná hrana s naklonenou platňou, a to sme v tomto počasí nechceli riskovať, že zletíme dole. Veď stačilo. Otočili sme sa a pomaly zostupovali späť do sedla. Tu bolo o niečo prijateľnejšie, ale sme sa tu nezastavili a dole. Zo začiatku bolo pár metrov reťazí, aby pomohli turistom pri zostupe. Potom sme pokračovali do miest, kde boli kedysi drevené schody, ale ti boli už dávno zasypané sutinou a navyše z driev trčali dlhé kovové klince, na ktorých ľudia môžu prísť skôr k úrazu ako pomoci. Na sutinovom chodníku sa úžasne šmýkalo. Boli sme kdesi na úrovni Modrého plesa, a to sme mali za sebou už asi štyristometrové klesanie. Ani sa to nezdalo, ale bolo to naozaj tak. Dole pod nami už bolo vidieť chodník vedúci do Priečneho sedla (2 352 m) a na ňom davy turistov. Tak, na rozdiel od tohto chodníka, tam muselo byť veselo. Križovatka chodníkov pri Rázcestí pod Sedielkom (2 040 m) sa rýchlo približovala. O chvíľu sme stáli pri ceduli oznamujúcej, že na Téryho chate by sme mali byť o polhodinu, na Hrebienku o ďalšiu hodinu a trištvrte a nakoniec v Smokovci o ďalšiu polhodinu. Vedeli sme však, že tieto údaje v našom prípade neplatili, nakoľko sme ich dokázali „zoškrtnúť“ o tretinu. To sme vtedy neriešili. Veď máme vychádzku do desiatej. Samozrejme večer. Zbehli sme pod južnou stenou Pfinnovej kopy (2 121 m), tu sme už museli spomaliť, pretože po chodníku vystupovali do Priečneho sedla ešte davy ľudí aj keď bol pokročilý čas túry. Preskákali sme po kameňoch nad hladinou Prostredného Spišského plesa (2 010 m), aby sme sa ocitli na kamenných platniach. V jedálni chaty bolo pomerne plno. Tak ako väčšinou. V tých časoch som ešte nemal privilégiá v rámci známostí s chatármi a chalanmi nosičmi či ďalšími. To prišlo až neskôr. Dali sme si samozrejme pivo. Boli asi tri hodiny odpoludnia, keď sme sa vydali na cestu na Hrebienok. Čas chôdze obyčajného turistu je hodina a trištvrte. Tak pre nás podstatne menej. Krátky výdych a bez prestávky opäť zrýchlenou chôdzou dole. Boli sme na smokoveckej stanici. Električka mala prísť o pol hodinu či viac. Pozreli sme na seba. Tak jedno pivo v bufete a ideme peši ďalej. Najbližšia zastávka v Tatranskej Polianke, čo boli necelé dva kilometre. Určite stihneme vlak. Tam sme sa usadili v „Bistre“. Marta, čašníčka, ktorá ma poznala už z tých „behov“ na Sliezsky dom, sa o nás postarala. Čapované pivo a Vláďa si objednal akýsi vraj super kapustový šalát. Len tak bez všetkého. Nuž, prečo nie. Ale bez mňa. Samozrejme vlak nám ušiel. Ďalší až o vyše hodinu. Vonku už bola tma. V rámci posedenia Vláďa objavil na stene nad nami akúsi drevenú skulptúru s tromi ženskými postavami. Na obraze bolo napísaný názov „Svätá prostota“. Vláďa to poopravil po našom, „Svätá prostata“. Už sme boli aj dobre uťahaní, ale čakať ešte ďalšiu hodinu na električku sa nám nechcelo, a tak sme šliapali po asfaltke na západ, teda do Novej Polianky. Večerná obloha bola plná hviezd a čuduj sa svete občas preleteli svätojánske mušky. Tak toto sa len tak nevidí. Prešli sme cez most ponad Velický potok a stúpali do kopca. Dobrá polhodina chôdze a v diaľke svietili svetlá liečebného ústavu. Onedlho sme "doma". Nebolo ešte ani deväť hodín a už sme sedeli v našej kaviarni „Platoon“ pri pive. Samozrejme bol plný parket a veselo. Na parkete niekoľko pacientov, turistov vo vibramách, ktorí zrejme taktiež prišli z kopcov. Medzi nimi aj niekoľko báb, ktoré som poznal akurát z jedálne pri raňajkách. Vláďa sa dal s nimi do reči. Nuž, a tak som sa zoznámil s niekoľkými a najmä s jednou, Martou. Pracovníčka z našej celoštátnej firmy pracujúca a bývajúca v Trenčíne. Bola typom pacienta podobne ako Vláďa. Už tu absolvovala veľa liečení. Lenže ona mala partiu iných ľudí, ktorí chodievali zbierať huby a prípadne večer tančeky v „dance“ bare. Občas cez víkend nejaká túra. Ale sme celkom dobre pokecali. Ako som neskôr zistil, tak si tu rôzne dvojice dohovárali liečebné stretnutia, čiže mimomanželské spoločné pobyty. Nuž, aj tak sa dá. Na záver tohto posedenia Vláďa vyhlásil, že sme dnes absolvovali „Tri studničky“. Nikto nechápal, dokonca ani ja. Vysvetlil tú trojku. Sú to zastávky po návrate z kopcov... Prvá studnička – bufet na stanici v Smokovci pri čakaní na električku. Druhá studnička – „Bistro“ v Tatranskej Polianke (1 005 m), ale nesmiete zmeškať vlak a ak ho zmeškáte, hrozia dva kilometre peši po asfalte do Novej Polianky a po tme. Tretia studnička – kaviareň „Platoon“ v Novej Polianke, posedenie aj s tančekmi vo vibramách. Je potrebné to len skúsiť...