Alpi di Livigno 2014

Alpi di Livigno 2014


Livigno – Talianske Alpy neďaleko od Švajčiarska

 

            Neubehol ani mesiac od návratu zo Savojských Álp a opäť som doma balil batožinu na zahraničné kopce. A opäť s pardubickou cestovnou kanceláriou. Vlastne cesta do Savoských Álp bola pôvodne neplánovaná, ale ultra last cena ma presvedčila, že tam idem. Zájazd do Talianska som si vybral ešte v zime na veľtrhu Slovakiatour v Bratislave. Hneď sme tam spísali zmluvu  a o niekoľko dní po zaplatení ceny zájazdu som bol oficiálnym členom výpravy. Netušil som, že o niekoľko mesiacov budem so zamestnankyňami kancelárie dosť intenzívne mailovať. Totiž ešte v júni pred odchodom do Švajčiarska, kedy som s nimi komunikoval ohľadne toho zájazdu som ich poprosil, aby mi zmenili pri zájazde Livigno nástupné miesto. V zmluve som pôvodne uviedol Pardubice, no vzhľadom k spresnenému času odchodu vo večerných hodinách mi lepšie vyhovovala Praha. Predsa cestujem zo Žiliny a nie kdesi z Mělníka či Tábora, kde som v Prahe za hodinu, dve. Najprv mi odpísala jedna slečna, že v zmluve mám napísané Pardubice a zmluva je platná. Mailom som jej vysvetlil, že žiadna zmluva nie je dogma a vždy sa dá upraviť. Nechcem tu zbytočne spomínať rôzne zmluvy na úrovni vlády či podnikateľov, kde sa štát okráda o milióny. Už táto jej odpoveď mi zdvihla adrenalín. Nasledovala neskoršia výmena názorov ohľadne miesta pobytu, teda konkrétne názvu hotela. Nakoľko na každú podobnú akciu spracovávam podrobný itinerár akcie s popisom konkrétnych túr, tak som chcel vedieť, kde budem bývať. Odpoveď znela v Livigno trojhviezdičkový hotel San Marco. Na satelitnej mape Google som si to našiel a itinerár aj s obrázkom hotela bol jeho súčasťou. „Milo“ ma prekvapila následná informácia zaslaná v rámci podrobných pokynov, že cestovke sa podarilo získať ubytovanie v inom, tentoraz štvorhviezdičkovom hoteli. Ale opäť nenapísali jeho názov. Neviem, či som taký náročný klient, ale z môjho pohľadu si myslím, že každý účastník zájazdu by mal vedieť, kde bude ubytovaný. Tak som opäť oslovil tie dve zamestnankyne, čo so mnou komunikovali. Nakoľko som považoval túto informáciu za bežnú vec, tak som napísal aj to, že doteraz mi neoznámili, či súhlasia so zmenou nástupného miesta a aj to, že by som rád poznal názov hotela a orientačný čas návratu do Prahy. Určite je pre mňa tento údaj dôležitý, aby som si vedel prispôsobiť odchody vlakov na Slovensko. Navyše som pripojil poznámku, že by bolo dobré, aby pri svojej práci viac premýšľali. Tentoraz sa však ozvala tretia dáma, ktorá mi oznámila požadované informácie až na údaj o čase návratu do Prahy, že vraj je to individuálne a navyše pripísala vetu, že ju moja veta o premýšľaní uráža. Veru, tak milá pani sa urazila nad neschopnosťou svojich kolegýň informovať klienta. A ja, ktorý si pred pol rokom zaplatil zájazd, sa nemám uraziť nekonečnou komunikáciou ohľadne drobných informácií, ktoré by mali byť samozrejmosťou? Ak už názov hotela nie je uvedený v katalógu, tak aspoň v podrobných pokynoch, ktoré posielajú dva či tri týždne pred odchodom. Takýto prípad sa mi stal za dlhé roky, čo využívam služby českých cestovných kancelárií, prvý raz. Ale vrátim sa ku konkrétnej ceste.
            Tentoraz som v poslednú júlovú sobotu nastúpil na žilinskej železničnej stanici do vlaku smer Praha. Ale ako to už v poslednom čase býva, naše štátne dráhy časový grafikon pravidelne  nedodržiavajú, a tak sme odišli s dvadsať minútovým meškaním. Hneď ma napadlo, že je dobre, keď som si vybral tento vlak, pretože v Prahe budem namiesto troch hodín čakať na autobus „len“ dve a pol. Ak by som išiel o dve hodiny neskôr, tak asi by boli problémy ho stihnúť. Sedel som vo veľkokapacitnom vagóne sám a moju veľkú tašku sa mi podarilo umiestniť do úložného priestoru pri dverách. Vagón bol až do Ostravy poloprázdny. Potom nastúpilo niekoľko cestujúcich, ale aj tak nás išlo len pár. Cestu som si spestril návštevou reštauračného vagóna, kde som pri „kozlíkovi“ meditoval či si dať nejaký obed. Nakoniec ma moje ego presvedčilo, že počkám radšej na večeru v Prahe. Cesta celkom rýchlo ubehla a na moje prekvapenie vlak prišiel do Prahy len desať minút po stanovenom príchode. Tentoraz sa žiadna úschovňa nekonala. Moje kroky viedli k reštaurácii „U Starej pošty“ v Opletalovej ulici, neďaleko stanice, kde pri podobných akciách chodievam sa pravidelne najesť. Dobrá kuchyňa, pivo aj obsluha. Nakoľko som mal takmer tri hodiny čas a určite by ma nebavilo sa „promenádovať“ s nadmernou batožinou ulicami Prahy, tak som zvolil pomalú „konzumačnú“ taktiku. Najprv nasledoval Gambrinus. Tentoraz som sedel v prednej časti reštaurácie, ktorá bola v túto hodinu takmer prázdna. Vonku bola horúčava a pre návštevníkov Prahy sa večer ešte len začínal. Pri vedľajšom stole sedel postarší pán s pivným bruchom a „dlávil“ do seba poriadnu porciu „vepřo-knedla-zela“. Všimol som si, že na tanieri mal dva druhy kapusty. Z komunikácie s obsluhou som zistil, že je to majiteľ podniku. Čas pomaly plynul a mne pri prvom nedopitom pive hrali v žalúdku „Cigánski diabli“. A zrejme pani Sarközyová hrala na violončele sólo. Vypýtal som si jedálny lístok. Nastala dilema. Vyprážaný syr s tatárskou a riskovať, že tatárska ma popoženie „k vyšším sféram“ nemeckých toaliet alebo tradičné české už spomínané „vepřo-knedlo-zelo“. Pri tomto jedle sa na chvíľu zastavím a spomeniem obdobie z pred pol storočia. Veru, tento rok to bolo presne      50 rokov, kedy som absolvoval vlastivedno-spoznávací autobusový zájazd s moravskými učiteľmi po českých pamiatkach. Spomeniem miesta, ktoré sme vtedy za štyri dni navštívili. Dnes       ani neviem či sa dá podobná akcia uskutočniť. Litomyšl, Česká Skalice, Dobruška, Hradec Králové a práve k tomuto mestu sa viaže v rámci zájazdu môj prvý kontakt so spomínaným jedlom. Nasledoval hrad Sychrov, Liberec a návšteva LVT (pre neznalých tej doby to boli Liberecké výstavné trhy, kde boli prezentované najmodernejšie produkty spotrebného tovaru polovice 60. rokov minulého storočia), lázně Libverda a hrad Frýdlant v Čechách, Děčín a Hřensko s Pravčickou bránou, zámky Benešov nad Ploučnicí a Libochovice, Terezín a ešte iné miesta. Z hľadiska spoznávania českej krajiny sme prešli tromi vtedajšími krajmi. A samozrejme ak spomínam tieto miesta, tak práve v spojení s tým tradičným jedlom. Totiž všade, kde sme obedovali a večerali, som si objednával české „trio“. Tentoraz v Prahe som si ho taktiež na večeru objednal. Ale bolo to trochu iné. Žemľová a zemiaková knedľa, hlávková kapusta biela aj červená a pečená krkovička. Poriadna porcia, pri ktorej som sedel snáď polhodinu a možno aj dlhšie. Potom nasledovalo druhé pivo a spokojný, ale najmä dosýta najedený som sa pomalým krokom okolo ôsmej pobral na autobusovú stanicu Florenc. Tu som sa stretol s jednou paňou, ktorá sa mi po slovensky prihovorila či idem do Livigna. Bola zo Žiaru nad Hronom. Nečakali sme dlho, pretože asi      o pol hodinu prišiel autobus. Z neho vystúpil vedúci zájazdu a rozdelil nás podľa „zasadacieho poriadku“, ktorý určila cestovka. Sedel som vo štvrtom rade a vedľa mňa asi 40-ročný pán. Zoznámili sme sa. Martin žije v severných Čechách. Po deviatej sme sa vydali na cestu smer Plzeň. Tam o štvrť na jedenásť nastúpil jeden manželský pár. Tradičnú prestávka na Rozvadove som absolvoval v spoločnosti hovädzieho gulášu s knedľou. Ako aj pred mesiacom, tak aj teraz obsluhujúca pani si dala na čas. Stála v nejakej zadnej miestnosti a doslova „kašľala“ na hostí. Keď som sa ozval, „priklincovala“ ma vetou: „Nevidíte, že je tam zvonek? Tak zvoňte!“ Tentoraz som radšej neodpovedal, pretože by som ju určite poslal do rektálneho otvoru. Mal som na mysli, že jej poviem, že ak ju práca nebaví, nech sedí doma a prenechá miesto iným osobám. Mimoriadne som sa ovládol... Chcel by som poznať kuchára, ktorý pripravoval guláš. Horká, tmavá a poriadne hustá „zmes“ niečoho s tromi kúskami mäsa, mala tvoriť guláš. Môj televízny kulinársky „guru“, ktorému fandím Zdeněk Polreich by si na nich zgustol. Prosto hrôza. Viem, že som nesedel vo vyhlásenej reštaurácii, ale podávať takýto pokrm ľuďom pri vjazde do kapitalistického Západu je doslova barbarstvo. Lenže nie je kapitalizmus ako kapitalizmus. O jeho realite u nás, v Čechách a ostatnom svete by sme mohli popísať mnoho strán. Ten náš je predsa len poznačený zlodejinou neoboľševikov, ktorí nám 25 rokov pripravujú denné prekvapenia                vo všetkých oblastiach existencie „pravdy, lži a nenávisti“. Viď Vašku! Tak som rád, že nežijeme v Číne! To by boli dlhé zoznamy zlikvidovaných osôb, ktoré sa podieľali a podieľajú na zveľadení svojich majetkov – z peňazí daňových poplatníkov. Nuž, po skonzumovaní „poslednej“ českej stravy sme prešli okolo polnoci česko-nemeckú hranicu a namierili si to smer Taliansko. Počas noci sme raz zastavili na benzínovom čerpadle v Nemecku a raz v Rakúsku. Okolo piatej hodiny ráno sme prešli rakúsko-švajčiarsku hranicu. Nesmelé slnečné lúče nás vítali v krajine Helvétskeho kríža. Prešli sme mestečkom Zemez a o tri hodiny vošli do jednosmerného tri a pol kilometra dlhého pohraničného tunela Munt la Schera, ktorý vedie zo švajčiarskeho Punta la Drossa (1 711 m) do talianskeho Punta del Gall (1 816 m) a tým sme sa dostali až na najsevernejší breh jazera Lago di Livigno. Tunel je zaujímavý tým, že je celoročne v prevádzke, ale               v zimných mesiacoch je sprístupnený systémom, že dopoludnia sa jazdí zo Švajčiarska do Talianska a odpoludnia opačne. Je to kvôli návalu lyžovania chtivých švajčiarskych turistov. Aj           v letných mesiacoch je vjazd riadený semaforom, takže sa tam čaká asi štvrť hodinu než prejdú vozidlá v protismere. Nám sa našťastie podarilo trafiť správny čas, takže snáď trojminútové čakanie bolo naozaj bezpredmetné. Prešli sme po západnom brehu jazera a v diaľke uvideli domy. To už bolo Livigno (1 816 m), cieľ našej cesty. Je mestom v provincii Sondrio v regióne Lombardia v talianskych Alpách neďaleko švajčiarskych hraníc. Svojou nadmorskou výškou patrí medzi celoročne najvyššie obývané sídla v Alpách. Má okolo 5 400 obyvateľov. Prvými osadníkmi v stredoveku boli pastieri. Dokladajú to písomné záznamy „Vinea et vineola”. Latinský názov neodkazuje na prítomnosť viníc v tejto oblasti, ale pochádza z nemeckého jazyka, čo znamená lavína. Totiž údolie bolo vždy svedkom častých lavín. Posledná veľká spadla na mesto v roku 1951, kedy zahynulo sedem obyvateľov a spôsobila obrovské majetkové škody. Livigno oddávna súperilo o moc v údolí s neďalekým mestom Bormio (1 225 m). Vzťahy medzi mestami boli vždy dosť napäté. Dnes sú však obe vyhľadávanými zimnými strediskami aj keď                   v posledných rokoch ekonomicky dominuje viac stredisko Livigno. Ekonomika strediska je založená výhradne na cestovnom ruchu či už zimnom alebo letnom a taktiež využíva bezcolnú zónu predávaného tovaru, a to najmä cigariet, alkoholu, kozmetiky, elektroniky či značkových šprtových potrieb. Týmto pripomína Andorru. Medzi miestne historické pamiatky sa radí kostol Panny Márie (Chiesa Parrocchiale di Santa Maria), ktorý bol prestavaný v 19. storočí na mieste pôvodného pochádzajúceho z 15. storočia. Kostol je jednoloďový s osembokou apsidou. Oltár pochádza z 18. storočia. Kostol San Rocco (Chiesa di San Rocco di Livigno) bol postavený v roku 1592 na súkromnom pozemku a bol zasvätený ochrane dediny pred morom. Sú v ňom uložené písomné dokumenty zo 17. storočia, dva obrazy zo 17. storočia (Tobias s anjelom a Mučeníctvo Sv. Sebastiána), cibórium vyrezávané z dreva pozlátené a maľované, umelecký kríž z roku 1777 od J. F. Glorenza a procesný strieborný kríž z 18. storočia. Jednoloďový kostol so zvonicou Caravaggio (Chiesa della Beata Vergile di Caravaggio) bol dokončený až v roku 1862 a je zasvätený Panne Márii Caravaggskej. Nad oltárom visí obraz spomenutej Panny Márie. Kostol harmonicky vyniká v blízkom susedstve miestnych drevených domčekov . Bol nedávno rekonštruovaný. Špica veže má netradičný osemboký tvar. V interiéri je umiestnený drevený oltár, nástenné maľby, tkaniny a písemné dokumenty pochádzajúce z 18. storočia. Livigno je jedným z málo talianských miest, ktoré nepatria do povodia Stredozemného mora, ale patria do povodia Čierneho mora (Inn, Dunaj). Celým údolím Livigna preteká rieka Spöl (Aqua Grande), ktorá je prítokom Innu. Práve toto je zaujímavé, že údolie sa nachádza na severnej strane Alpského povodia. Z hľadiska dopravy je veľmi populárna horská železničná trať z talianskeho Tirano k priesmyku Bern

xpres turista vidí veľa nádherných výhľadov na alpské údolia, ľadovce či desiatky zasnežených vrcholov. Z hľadiska cestnej dopravy vedú do mesta tri cesty. Zo Švajčiarska jedna cez Forcola di Livigno      (2 315 m), ktorá je otvorená len v lete, druhá cez 3,5 kilometrov dlhý tunel Munt La Schera vedúci z Punta la Drossa (1 711 m) do Punta del Gall (1 816 m) na severe okolo jazera Lago di Livigno. Tretia cesta vedie z talianskeho priesmyku  Passo di Foscagno (2 291 m), na ktorý vedie cesta z Bormia a Valdidentra (1 350 m). V roku 2005 sa tu konali majstrovstvá sveta horských bicyklov.    V  zime sú tu organizované preteky svetového pohára v zjazdovom lyžovaní. Z centra mestečka sme autobusom niekoľkými serpentínami vyšli asi sto výškových metrov až na jeho východný okraj. Vo výške 1 918 metrov stál štvorhviezdičkový hotel Intermonti. Náš vedúci celej akcie Roman nás zoznámil s programom toho dňa. Takže po vystúpení z autobusu sme nechali batožinu vo vozidle a išli sme sa naraňajkovať. Bolo pol deviatej. Reštaurácia svojim vzhľadom bola naozaj pekná. Personál nás usadil v prednej časti čo najbližšie k pultom. Pri štvormiestnom stole sme sa zišli muži – sólisti. Teda tí, čo nemali partnerku alebo partnera. Navzájom sme sa zoznámili. Najstarším bol Boris, podľa veku som ho nasledoval ja, potom môj spolusediaci z autobusu Martin a najmladším bol Jirka. Všetci traja prišli zo severných Čiech, z Ústecka. Po klasických „švédskostolových“ raňajkách sme sa išli ubytovať. Vedúci Roman ma pridelil na izbu k Borisovi a ďalší dvaja od nášho stola dostali izbu spolu. Keď sme prišli do izby č. 437 zistili sme, že je to vlastne apartmán s dvomi oddelenými izbami a malou kuchynkou aj s chladničkou. Borisovi som ponúkol izbu s manželskou posteľou a televízorom, ja som mal menšiu izbu s kuchynkou. Ani sme veľmi nevybaľovali veci, pretože o desiatej sme mali byť pripravení na túru. Boris, bývajúci priamo v Ústí nad Labem, si s výstrojom na hory starosti nerobil. Rifle a poltopánky boli súčasťou jeho „horského“ odevu. Tým mi pripomenul brnianskeho kamaráta Radka, s ktorým som bol na niekoľkých akciách v Andorre, Dolomitoch i v Tatrách. Ten takto podobne chodil na hory, kde iní, vrátane mňa, si obliekajú a obúvajú predpisový horský výstroj a obuv. Pri čakaní na ostatných pred autobusom som zistil, že vedľa stojaci hotel je San Marco a to je práve ten trojhviezdičkový, kde sme mali pôvodne bývať. Roman vysvetlil, že majiteľom oboch hotelov je tá istá osoba a pretože nemal obsadený štvorhviezdičkový, tak nás tam ubytoval a trojhviezdičkový ostal prázdny. Je to pochopiteľné, že takto nemusel zamestnávať ďalší personál a ušetril aj energie. Toto nám však mohla cestovka vysvetliť. No, je to ťažké pochopiť, keď ľavá ruka nevie čo robí pravá... Autobus nás odviezol len niekoľko sto metrov ku kabínkovej lanovke „Mottolino“. Desaťmiestne kabínky nás o niekoľko minút „vychŕlili“ pri chate Rifugio Mottolino (2 398 m), teda asi o šesťsto výškových metrov vyššie. Boli sme v prírodnom parku „Parco Regionale di Livigno della Valdidentro“. Tu nás Roman zorientoval s okolitými kopcami,  ktoré napriek polooblačnému počasiu boli zatiaľ vidieť. Na západe vyčnieval trojtisícový Monte Campaccio (3 007 m), na sever nad Livignom majestátne stála pyramída Il Motto (2 716 m), na juhu celkom blízko Monte delle Mine (2 883 m) a na juhovýchode Monte di Foscagno ( 2 927 m). Urobil som pár záberov kopcov s mrakmi. Náš vrcholový cieľ, kopec Monte della Neve (2 785 m) alebo v miestnom jazyku Mônt de la Néf, sa zdal na dosah ruky. Roman nás zoznámil s variantmi túr. Tá najdlhšia viedla z vrcholu „della Neve“ späť rovnakou cestou asi do polovice výstupu a potom po chodníku č. 125 k salašu Baitel della Blesa (2 307 m) a odtiaľ k hotelu v Livigno. Kratší variant bol jednoduchší a pohodlnejší, cesta z vrcholu späť k hornej stanici lanovky a zjazd dole do mestečka. A tí najmenej zdatní sa vyviezli lanovkou hore a potom absolvovali cestu lanovkou dole. V mojom prípade v týchto situáciách málokedy sa rozhodnem, ktorý variant zvolím. Väčšinou je to na poslednú chvíľu a idem si podľa možností po „svojom“ alebo svojim tempom, aby som sa vyhol desiatkam „kecajúcich“ turistom. Naozaj na kopcoch mám rád samotu, „kochání se“ prírodou a tak... Ľudia mojej krvnej skupiny toto určite pochopia. Aj tentoraz som sa vôbec nehrnul do prvej línie turistov. Od budovy lanovky či skôr chaty odišli prvé skupinky a ja som ešte stále sa snažil „loviť“ nejaký záber okolitých kopcov. Mraky sa začali okolo nás hromadiť a neveštili nič dobré. Môj letný odev v podobe krátkych nohavíc a trička odolával náporom vetra, ale našťastie nepršalo. Prví turisti z našej výpravy už boli dosť ďaleko a aj vysoko, nakoľko horská cesta, po ktorej aj v tomto prostredí jazdili terénne Mitsubishi, Ford a ešte neviem aké značky, zvážajúce zásoby čerstvého mlieka zo salašov do údolia podobne ako vo Švajčiarsku, sa kľukatila strmo hore. Po doslova prebdenej noci v autobuse, kedy som naozaj zdriemol asi hodinu či dve, som pociťoval akúsi únavu. Vytiahol som „fudžinu“ a zavesil popruh na krk. Malý Olympus bol v pohotovostnej polohe v ruke. Lenže objekty na fotenie sa pre tmavé mraky nekonali. Vydal som sa od chaty po ceste za tou asi štyridsaťčlennou skupinou. Romanova pomocníčka Andrea sa na našej akcii zaúčala do tajov „sprievodcovania“. Najprv na mňa čakala, ale som ju upokojil, že na mňa čakať nemusí, že si idem svojim tempom a uvidím kde pôjdem. Cestou som fotil niekoľko blízkych kopcov, ale aj pár kvetiniek. Dosť dlho mi trvalo než som sa dostal do „prevádzkovej“ teploty. Cesta malými zákrutami strmo stúpala. Veď podľa mapy sme mali asi na dvoch kilometroch zdolať takmer štyristometrové prevýšenie. Moja „grupa“ bola už poriadne vzdialená a ja som si šliapal naozaj pohodovým tempom. Vedel som, že salaš a podobné „radosti“ nemusím mať a určite sa vrátim lanovkou dole. Išiel som po ceste hore a začalo poprchávať. V tom mi za pätami zaburácal motor terénneho auta. Starší pán si prišiel skontrolovať pasúce sa kravy. Nuž nie je bača ako bača... Tento bol oblečený v rifliach a károvanej flanelovej košeli. „Porozprával sa“ so svojimi zverenkyňami, zrejme im vydal pokyny pre ďalší pobyt na lúkach, naštartoval auto a vyrazil ďalej, ešte vyššie až sa stratil za obzorom. Bolo naozaj nepríjemne. Obloha sa úplne zatiahla a vrchol Monte della Neve sa strácal v mrakoch. Po ľavej strane sa objavil nad údolím La Vallaccia v mrakoch Monte Casteletto (2 556 m) a Monte di Foscagno (2 927 m), v diaľke na juhu sa črtali zasnežené vrcholky Pizzo Filone (3 133 m) a Coma di Capra (3 133 m). Veru, málokedy sa vidí, že by mali dva kopce vedľa seba rovnakú nadmorskú výšku. Alebo je na mape uvedený zlý údaj? Po pravej strane bolo vidieť dlhé údolie Valle di Livigno s celým Livignom a nad ním hrebeň hôr nad údolím Valle di Federia s kopcami Carosello (2 797 m) a Cima Blesaccia (2 796 m). Za nimi sa z mrakov občas vynoril hraničný pás kopcov od Munt Cotschen (3 103 m) cez Piz Leverone (3 058 m) až po Punta Casana (3 007 m). Cesta videla neustále strmo hore. Prešiel som pod stožiarmi sedačkovej lanovky. Vrcholová stanica bola vzdialená už len niekoľko výškových metrov. Práve v tých miestach som sa pohral s fotoaparátmi a nafotil niekoľko druhov alpskej flóry. Zo známejších to boli horské nezábudky, margaréty, horec jarný a niekoľko mne neznámych druhov. Predbehol som dvojicu talianskych turistov, ktorí zvolili, podobne ako ja, voľné tempo výstupu. Nasledoval posledný a najstrmší úsek končiaci na vrchole pri kamennom objekte vedľa ktorého stála kovová konštrukcia telekomunikačnej veže. Vrcholové plató bolo dosť veľké, takže sa nekonali žiadne stresové pohyby ako napríklad na vrcholoch tatranskej Širokej veže, Jahňacieho či Svišťového štítu. V čase môjho príchodu sa už väčšina z našej skupiny rozhodla pre zostup po výstupovej trase. Ostalo tam asi šesť osôb, ktoré prišli chvíľu pred mnou. Mraky sa trochu „spamätali“ a spoza nich vyšlo slnko, ktoré svojimi lúčmi zalialo široké okolie. Objavili sa už spomínané kopce, takže okrem nepríjemného vetra bola na vrchole celkom pohoda. Asi po desiatich minútach na vrchole som zišiel asi päťdesiat metrov nižšie od stožiara a objavil v tráve prerastenej machom kvitnúce horce bodkované. Tento kvet je v Tatrách jedným z najkrajších. A tu si ho nikto z celej partie ani nevšimol. Vzápätí sa stal mojim fotografickým úlovkom. Údaj na blízkom smerovníku oznamoval, že k chate Rifugio Mottolino je to hodina chôdze. Chvíľu som sa ešte „motal“ medzi rozkvitnutými horcami a sadol si na veľký kameň. Otvoril som mapu a spoznával názvy okolitých kopcov. Zrazu však sa opäť obloha zatiahla a neostávalo mi nič iné, len pomyslieť na návrat. Z členov našej výpravy sa stali úplné malé postavičky a stále sa zmenšovali. Asi v polovici výstupovej trasy odbočili doľava, aby po chodníku č. 125 zišli k spomínanému salašu Baitel della Blesa. Aj ja som sa vydal dole a na vrchole ostalo tých šesť ľudí. Nemalo význam tam dlhšie ostávať a čakať, kedy spadnú kvapky dažďa. Zišiel som k vrcholovej stanici sedačkovej lanovky a podobne ako celá skupina pred mnou, tak aj ja som zvolil zostup už nie po kamenistej ceste, ale po zjazdovke okolo stožiarov. V miestach, kde všetci odbočili k salašu, som sa opäť vrátil na cestu a pokračoval až k chate. Nad hlavou sa objavilo slnko a poriadne pripekalo. Mal som dosť času, a tak ma napadlo, že sa môžem prejsť po blízkom okolí chaty z jej západnej strany. Po trávnatom teréne som sa dostal opäť na kamenistú cestu, ktorá ma doviedla na vyhliadkový vrchol Il Mottolino (2 349 m) podľa ktorého je nazvaná aj lanovka. Z vyhliadky som uvidel sedlo Passo d’Eira (2 210 m) cez ktoré vedie asfaltová cesta vedúca z Livigna do Bormia (1 225 m). Ponad Valle di Livigno sa vypínal Il Motto a úplne dole sa čerili vody jazera Lago di Livigno. Všade v okolí z hrebeňa kopcov viedli trate bikerov. Aj v tomto nestálom počasí sa po nich rútili desiatky „šialencov“. Lanovka Mottolino neustále vyvážala jazdcov hore k chate odkiaľ sa rozpŕchli po tratiach ďalej po hrebeni a neskôr do údolia. Po pravej ruke ani nie veľmi ďaleko od vrcholu Il Mottolino leží dedinka Trepalle (2 079 m) so svojimi na svahoch pod hrebeňom roztrúsenými osadami. Po krátkom posedení na vrchole a malým občerstvením, kde mala sólo horalka, som sa vrátil späť k Rifugio Mottolino. Bola asi jedna hodina a sadol som si na veľkú terasu, kde sedeli väčšinou „kvázituristi“ v ľahkej obuvi, ktorí sa sem vyviezli lanovkou len preto, aby si dali na kopci kávičku. Mali tu k dispozícii ležadlá, drevené aj kovové, ktoré boli zakryté hovädzími kožami. Rozhodol som sa pre občerstvenie v podobe čapovaného piva. V rámci čakania až na mňa príde rad pri pulte, pozrel som si ponuku občerstvenia pre bikerov. Majú tu určitú zľavu s názvom „Promo bikers“ (pasta + soft drink za 8,50 eura alebo insalatona + soft drink za 9 eur). Čo sa skrýva pod tými názvami som nikde nevidel, ale určite niečo ako cestoviny a nejaký šalát. Veľké pivo bolo poriadne studené, dokonca by som povedal až podchladené, takže mi dosť dlho trvalo než som ho vypil. Pretože som mal na lanovku spiatočný lístok, tak som ho využil a zviezol sa späť do Livigna. V rámci prvej návštevy mestečka som si najprv pozrel oba kostoly, ktoré stoja takmer v centre. Mestečko je v skutočnosti veľká dedina podobná našej Terchovej alebo Ždiaru, ale s podstatne lepšou infraštruktúrou. Okolo riečky Spöl je hlavná cesta, ktorá vedie po východnej časti a nezasahuje do pešej zóny, ktorá sa tiahne od severu na juh. Práve v samotnom centre stojí kostol La Chiesa di San Antonio de Padova z roku 1517. Bol zatvorený, takže interiér som nevidel. Ja, doživotný ateista, obdivujem pri podobných návštevách sakrálne stavby a ich interiéry. Raz sa ma v Andorre či Dolomitoch ktorýsi z prítomných turistov z nášho autobusu opýtal, či som taký veriaci, že „vleziem“ do každého kostola. Tak som mu odpovedal. „Vieš čo, nikomu to nehovor, ale ja fotím tie kostoly pre potreby Vatikánu. Pracujem pre ich tajné služby!“. Ten dotyčný to „zožral“. A mal som pokoj. Potom som si bez problémov fotil čo chcel. Odpoludnia sa počasie naozaj „umúdrilo“ a hrejúce slnečné lúče mi vyrobili celkom sympaticky opálené čelo. Moje kroky viedli ďalej na sever k vyčnievajúcej veži kostola Chiesa Parrocchiale di Santa Maria postaveného v 19. storočí na mieste pôvodného pochádzajúceho z 15. storočia. Tento bol taktiež zatvorený. Ešte ráno pri raňajkách nás Roman zoznámil s podmienkami miestnej dopravy. Jej systém je veľmi zaujímavý. Za zmienku určite stojí informácia, že sú tu dve linky, „blu“ (modrá) a „verde“ (zelená) jazdiace po rovnakej trase v protismere. Teda premávajú oproti sebe. Konečné zastávky majú na severe neďaleko jazera Lago di Livigno a na juhu neďaleko kempingu. A čo je podstatné, tu sa cestuje zadarmo. Žeby Taliani v Livigne žili už v komunizme, kde nám sľubovali, že budeme mať všetko zadarmo...? Ale realita bola jasná. Autobusy jazdia v pravidelných polhodinových intervaloch a nezáleží či je pondelok alebo sobota. Od kostola som sa vrátil opäť do centra. Našiel som „I-čko“, teda informačnú kanceláriu, kde som dostal informačno-propagačné materiály Livigna a jeho okolia. Podobne ako návštevy kostolov aj podľa možností „Íčka“ všade navštevujem. Pretože neholdujem káve, tak ma kaviarne ani cukrárne či podobné zariadenia nelákajú. Livigno žije prakticky len z cestovného ruchu a tomu zodpovedajú aj obchody. Je to bezcolná oblasť, podobne ako Andorra, takže tabak, alkohol, kozmetika, ale aj športové a fotografické potreby kúpite lacnejšie ako vo vnútrozemí. Tentoraz som ešte nič nekupoval. Veď sme tam boli prvý deň a na nejaké drobné nákupy bol dostatok času. Konečne som sa odhodlal pre návrat do hotela. Samozrejme pri hľadaní tej správnej zastávky mi najbližší spoj ušiel. Konkrétne „Verde“ premával najbližšou trasou k nášmu hotelu. Ak by ste nastúpili na „Blu“, tak vás odviezol na južný koniec mestečka a potom sa vracal inou trasou k hotelu, ale to ste najazdili pol hodinu navyše. Tak som si počkal na zastávke „Carabinieri“, teda u policajtov. Štyri zastávky a asi sto výškových metrov autobus zdolal o niekoľko minút a stál som pred hotelom. Hotelový komplex Intermonti stojí na kopci v blízkosti ihličnatého lesa a tvoria ho tri ubytovacie štvorposchodové budovy Casana, Saliente, Monte Vago a samostatná budova s recepciou, kuchyňou, jedálňou, bazénom, saunou a relax centrom. Všetky objekty sú navzájom prepojené systémom podzemných aj nadzemných chodieb a výťahov. Prvý deň nám dal z hľadiska orientácie dokonale zabrať. Totiž celá naša výprava bývala v objekte Monte Vago, teda najďalej a najvyššie od recepcie a jedálne. Samozrejme pri návrate som v chodbách zablúdil, ale nakoniec som izbu našiel. Môj spolubývajúci Boris už bol v izbe a taktiež vynechal dnešnú návštevu salaša. Urobil si podobný výlet ako ja, no bez prechádzky na Il Mottolino. Nakoľko ráno som si nechal batožinu nevybalenú, tak teraz som si konečne veci uložil do skrine. Bolo asi päť hodín a hanba-nehanba podobne ako Boris aj ja som sa natiahol na posteľ. Predsa len doslova prebdená noc v autobuse si vyžiadala daň v podobe deficitu spánku. Hodinka-dve a nastal čas večere. Bolo pol ôsmej a s Borisom sme sa odobrali do jedálne. Sadli sme si všetci štyria spoločne ako ráno pri raňajkách. V jedálni okrem našej výpravy bola aj výprava nemecky hovoriacich starších turistov. Čašníci v zelených sakách sa starali o naše hladné krky. Tentoraz som vynechal úplne všetky nápoje. Predsa len ich ceny sa rovnali nadmorskej výške. Za pivo 4,50 eura sa mi určite nechcelo dať, aj keď neskôr som neodolal a po dva večery skončili v mojich vnútornostiach. Pri večeriach v talianskych hoteloch je zvykom podávať zeleninový bufet, teda si pri pultoch naložíte na tanier rôzne druhy čerstvej zeleniny, ktorú zjete buď pred jedlom alebo ju máte ako prílohu k hlavnému jedlu. Toto napríklad v Andorre, ale aj vo Švajčiarsku chýbalo. Tak ako som sa tešil na prvú večeru, hneď predkrm mi pokazil náladu. Na tanieri plody mora v čakankovom liste v rámci akéhosi rybacieho šalátu. Aby sa nepovedalo, tak som niekoľkokrát pichol vidličkou do porcie na tanieri, ale keď na mňa pozerala malými očkami chobotnička, tak som sa tváril asi ako Helena Ružičková vo filme Slnko, seno a ... Na toto ma nikto neprehovorí. Hrýzol som suchú žemľu a čakal až ten zázrak na tanieri odnesú. Ak sa dobre pamätám, zjedol som trochu horkej čakanky a plátok pomaranča. Citrónový plátok som radšej nechal tam. Našťastie tento akt netrval dlho. Z dvojice ďalšieho chodu som si vybral šampiňónovú polievku. Aj tu bolo vidieť rozdiel v množstve. „Žgrloši“ Švajčiari vám naliali sotva 1,5 deci polievky do malej misky, ale Taliani pekne do hlbokého taniera porciu aká má byť. Hlavným jedlom bol veľmi dobre pripravený roastbeef s krásnou štruktúrou mäsa s jemnou mrkvou dusenou na masle a zemiakovými krutónmi. Záver večere tvoril typický taliansky dezert tiramisu. Okolo deviatej sme odišli z jedálne, aby sme sa v priestore recepcie všetci zhromaždili na prvom „brífingu“. Tu nás Roman nepotešil informáciou o počasí. Na ďalší deň bola daždivá predpoveď. A navyše aj v ďalších dňoch to nemalo byť o nič lepšie. Ak nás jeho slová nepotešili, tak potešil inou informáciou. Mali sme chvíľu počkať až príde Andrea a má pre nás prekvapenie. O niekoľko minút sa tak aj stalo. Prišla s fľašou miestnej pálenky. Známa talianska grappa. Pre nezainteresovaných je to vlastne alkohol vypálený z hrozna, teda po našom vínovica. Každý z účastníkov ochutnal tento nápoj s tým, že určite si domov odvezieme aspoň nejakú jeho vzorku. Po tomto večernom akte sme sa rozišli do izieb, aby sme tam strávili prvú noc v Taliansku.
            Tak ako bolo deň predtým oznámené, pekné počasie sa „nekonalo“, a tak Roman rozhodol o zmene programu. Nepôjdeme na lanovku Carosello a na blízky hrebeň, ale prejdeme autobusom do Švajčiarska a skúsime po jazde lanovkou absolvovať výstup na jedinú trojtisícovku celého zájazdu. Mierne poprchávalo a to na nálade nepridalo. Okolité kopce boli v mrakoch, ale miestami sa obloha roztrhla a modrá farba nám prilievala nádej na zlepšenie počasia. Po raňajkách sme o deviatej hodine vyrazili na cestu do pohraničného sedla Forcola di Livigno (2 315 m). Tu sa však počasie totálne zmenilo. Dážď, mraky a takmer nulová viditeľnosť. Odtiaľ sme mnohými serpentínami prišli k švajčiarskej colnici. Pretože Švajčiarsko nie je v Schengene, tak miestni colníci kontrolujú autobusy. Je zaujímavé, že osobné automobily žiadne problémy nemajú. Lenže tentoraz na hranici nikto nebol. Podľa vyjadrenia Romana však musia nahlásiť každý vjazd a výjazd autobusu. Opäť si o tom myslím svoje. A k tomu vraj občas vykonávajú kontroly nákupov z bezcolnej zóny. My sme ani nič neprevážali. Hladko sme prešli cez nestráženú hranicu a po dlhom zjazde nás cesta doviedla na križovatku. Doľava viedla cesta do Poschiavo a doprava, čo bol náš smer, opäť do strmých serpentín. Po prekonaní mnohých zákrut bola pred nami betónová hrádza jazera Lago Bianco (2 234 m). Onedlho sa objavilo samotné jazero. S bielou farbou nemalo určite nič spoločné. Typická svetlomodrá farba ľadovcovej vody. Obrázky alpských ľadovcov s kopcami známe z mnohých záberov sa nekonali. Sotva bolo vidieť do polovice svahov. Autobus nás vyviezol do najvyššie položeného bodu Berninskej železnice Passo del Bernina (2 358 m) pod takmer trojtisícovým kopcom Piz Lagalb (2 959 m). Odtiaľ sme opäť klesali serpentínami okolo menšieho jazera Lej Nair a ešte menšieho s takým čarovným názvom Lej Pitschen až na parkovisko pri dolnej stanici kabínovej lanovky „Diavolezza“. Roman duchaprítomne vybehol z autobusu k pokladniam, nakoľko pred nami prišiel autobus plný Litovčanov. Vonku stále „smoklilo“. No zbohom, to budú teda „výhľady“. Nadrozmerná kabína lanovky na rovnomenný kopec Diavolezza (2 978 m) má kapacitu sto osôb, takže bez problémov tam vošlo osadenstvo dvoch autobusov. Premáva každú polhodinu. V žltej kabíne som stál pri prednom skle, aby som aspoň niečo zachytil fotoaparátom. Najprv to bola črieda pasúcich sa kráv pod prvým stožiarom. Mimochodom, ak niekto túto jazdu absolvoval, určite vie, koľko stožiarov táto lanovka má. Prekonáva nadmorskú výšku 885 metrov. A tie stožiare sú len štyri! Teoreticky to znamená, že každých dvestodvadsať výškových metrov je jeden stožiar. Moje sporadické fotografovanie zachytilo po ľavej strane ľadovcové jazero Lej da Diavolezza (2 573 m) a potom ešte vyššie ďalšie, ktoré však nemá názov. Medzitým sme minuli modrú kabínu, ktorá klesala dole. Niekoľko sto metrov od vrcholu začalo opäť drobno pršať a sklo kabíny sa pokrylo kvapkami vody. Vystúpili sme von, ale zázrak sa nekonal. V prípade jasného počasia sme mohli mať pred sebou nádheru zasnežených vrcholov trojtisícoviek a jedinej miestnej štvortisícovky Piz Bernina (4 049 m). Takže žiadne prekvapenie sa nekonalo. Všetci z celej našej výpravy sa akosi nevedeli dohodnúť na ďalšom postupe. Ako sme zistili, tak Roman s niekoľkými ľuďmi sa do našej kabíny nedostal, a tak museli počkať na ďalšiu. Nakoľko som tam postával v „kraťasoch“, tak som nemal záujem sa „bezprizorne“ prechádzať pred budovou lanovky. Rozhodol som sa, že vyrazím na cestu sám. Našim cieľom bol neďaleký, asi hodinu vzdialený Munt Pers alebo po taliansky Mont Pers (3 207 m). Čiže sme mali zdolať 229 výškových metrov, čo bola otázka necelej hodiny. Najhoršie bolo, že neustále „smoklilo“. Nebol to klasický hustý dážď, ale len také „strašenie“, ktoré vás však po ceste dosť premočí. Obliekol som si „windstoperku“. Pončo bolo v tejto situácii zbytočné. Lenže po niekoľkých stovkách metrov chôdze mi vetrovka začala vadiť. Mrholenie sa stratilo a po chvíli som ju spotený vyzliekol a dal späť do batoha. Údolie vľavo pod chodníkom bolo v hmle a o končiaroch ani nehovorím. Občas pri slnečnom záblesku sa objavil ľadovec Pers Gletscher a Morteratsch Gletscher. A to bolo všetko. Dlho za mnou nikto z našej pratie nešiel. Až v jednej zákrute, keď som bol o niečo vyššie, sa objavila postava. Zvoľnil som tempo a aj pri fotení a krátkych zastávkach s pitným režimom, som počkal na Martina, ktorý za mnou poriadne „dupal“. A za ním opäť nikto. V diaľke pred nami pomaly stúpala skupinka turistov s dáždnikmi v rukách. Aj ja mám s touto ochrannou pomôckou na kopcoch dobré skúsenosti. Samozrejme nie pri veľkom vetre alebo nebodaj pri búrke. Takto podobne chodieval aj Kami, vedúci mojich posledných dvoch himalájskych výprav. Ten ale nosieval taký veľký „rodinný“ a pestrofarebný ako dúha. Tí Aziati sú asi všade rovnakí. Všetky veci čo najkrikľavejšie. Chodník začal strmo stúpať. To už sa v diaľke za nami tiahol zástup našej výpravy. Asi v polovici posledného stúpania na vrchol sa dostal do popredia Roman. Ale po chvíli sa začal vracať s tým, že fyzicky slabší účastníci zrejme celý výstup nedokončia, a tak sa mali vrátiť späť. My sme pokračovali hore krátkymi serpentínkami sutinovým svahom. Nasledoval dlhší, ale už miernejší výstup. Skupinka nemecky hovoriacich turistov sa fotila pri vrcholovej pyramídke. Onedlho sme tam boli aj my dvaja. Výstup nám trval asi 50 minút. Pár vrcholových snímok, zábery dole na „neexistujúce“ hory a slabo viditeľné ľadovce. Určitým šokom pre nás oboch bolo, že môj spolunocľažník Boris sa blížil ráznymi krokmi na vrchol. Teda na to, že má sedemdesiat rokov, tak klobúk dole. Počasie bolo nepríjemné a jediná štvortisícovka v okolí, Piz Bernina, na nás doslova „kašľala“. Vybral som si súci vrcholový kameň a uložil do batoha. Chlapi tam ešte ostali, ale moje kroky po asi desaťminútovom pobyte na vrchole už mierili na zostup. Mal som totiž v pláne a z hľadiska času aj absolvovať ešte jeden menší výstup na ďalšiu blízku trojtisícovku neďaleko Diavolezzy. Konečne sa mi podarilo dostať do zostupového tempa, takže nohy kmitali na skalných sutinách. Teleskopické paličky som mal zasunuté v batohu, ale ani tentoraz, tak ako aj po celý pobyt v Taliansku, som ich nepoužil. V najstrmšom a dosť šmykľavom teréne som stretával jednotlivcov z našej skupiny, ktorí sa neustále vypytovali ako je ďaleko vrchol. Upokojoval som ich odpoveďou, že sú už takmer na ňom. Ale niektorým to muselo trvať ešte aspoň štvrť alebo aj pol hodiny. Iní zase konštatovali: „Vy se máte, už jdete shora!“. Mali pravdu, išiel som zhora, ale stále som nevedel, ktorý z tých kopcov v diaľke je ten môj. Pekný „kopček“ pyramídového tvaru bol sympatický, ale sa mi zdal akosi dosť vysoko a slušne povedané aj strmý. Niekoľkokrát som si ho nafotil v domnienke, že je mojim cieľom. Cestou späť som sa zastavil na malom bočnom hrebienku, aby som si nafotil príchod kabíny lanovky do hornej stanice. Práve z toho miesta sa mi podarilo urobiť niekoľko záberov na ľadovec Pers Gletscher stekajúci zo svahov Piz Palü. O štvrť na dvanásť som bol pri objektoch lanovky a chaty Diavolezza. Tam postávali a posedávali naobliekané desiatky ľudí. Tí, čo práve vystúpili z lanovky, len nechápavo krútili hlavou, že tam niekto pobieha v krátkych nohaviciach. Po krátkom zisťovaní ďalšej cesty v okolí chaty som konečne natrafil na správny smerovník. Pyramídový kopec, o ktorom som sa domnieval, že je Sass Queder, teda cieľ mojej ďalšej trojtisícovky, bol Piz Trovat (3 146 m). A na ten viedla zaistená cesta „Klettersteige Piz Trovat“. Tak tam tentoraz určite nie. Od Diavolezzy som sa vydal na východ a miernym klesaním prišiel na širokú cestu, ktorá je v zime lyžiarskou zjazdovkou. Tu sa prechádzalo niekoľko ľudí, Litovčania, Japonci a Česi s Nemcami, ktorí sa snažili „uloviť“ nejaké horské zábery. Počasie bolo stále rovnaké. Tentoraz už nemrholilo, ale stále pofukoval vietor. Nasledovné stúpanie po zjazdovke k hornej stanici sedačkovej lanovky mi preverilo pľúca. Z hľadiska času som ho nemal veľa, ale tým tempom akým som išiel hore, by nemal byť problém s včasným návratom. Zo zjazdovky som odbočil doľava, kde bola na skale umiestnená červená značka. Prvé metre stúpania sa opäť niesli v duchu krátkych serpentín a môjho „fučania“. Pár krátkych zastavení mi pomohlo dohnať dychový deficit. V lýtkach som ale začal pociťovať kŕče. Neviem čím to je, ale v poslednom čase sa mi to stáva dosť často. A pritom občas sa „nadopujem“ magnéziovými „sajrajtami“. Oproti mne schádzala dvojica turistov. Na ich „Gutten tag“ som odpovedal strohým Sovákovským pozdravom z filmu „Marečku, podejte mi pero“, „Nazdar!“. Blížil som sa k neveľkému snehovému poľu, kde sa manželská dvojica snažila „ukočírovať“ svoje malé decká, aby nezleteli dole údolím. Konečne ma chodník vyviedol na rovnejší terén. Na jeho konci stál kovový stĺp so šípkami. Vpravo viedla modrá značka na Piz Trovat a vľavo červená na Sass Queder. Odtiaľ to bolo na vrchol už len niekoľko desiatok metrov po malých kameňoch, ktoré sa neustále pod nohami hýbali. Pomerne svižným tempom som sem prišiel asi za 25 minút. Na rozľahlom vrchole, ktorý mi pripomínal Montaňa Blancu (2 748 m) na ostrove Tenerife pri výstupe na Pico del Teide (3 719 m), stojí z kameňov postavený bivak či skôr protivetrový múr a kúsok od neho kamenná pyramída. Pri múre sú na kameňoch umiestnené drevené lavice. Na dôkaz, že som toho dňa vyliezol na druhú trojtisícovku, som si vyrobil s fotoaparátom „selfie“, teda „ego“ obrázok. Vraj tento módny výstrelok k nám prišiel odkiaľsi z Ameriky. Tak to sa autor tejto novinky určite hlboko mýli. My, Slováci, sme sa takto fotili pred desiatkami rokov na čundroch „Ljubiteľmi“, Smenami či inými fotografickými ikonami tej doby. V tých rokoch ten „selfieman“ lietal ešte vo vesmíre! V tom čase by som nazval ten spôsob fotenia „samokartinka“. Kopce v okolí boli stále v mrakoch. Občas sa podarilo niečo zahliadnuť, takže obrázok blízkej Diavolezzy sa objavil medzi ostatnými. Neodpustil som si urobiť samospúšťou „vrcholovku“ so všetkým, čo k tomu patrí. Horalka, iontový nápoj a slovenská vlajočka. Najlepšie je, že na tých obrázkoch som v popredí ja a za mnou nič. Teda len hmla. V nej kdesi vzadu sa vypínal Piz Trovat. Blížila sa jedna hodina, čo znamenalo, že by som mal pomyslieť na návrat. Ešte zábery na vrchol Munt Pers, ktorý sa skrýval v mrakoch a pod ním stojaca chata Rifugio Diavolezza. Z vrcholu som doslova zbehol a o štvrťhodinu som bol pri chate. Medzitým väčšina z našej skupiny sa vrátila z vrcholu Munt Pers a čakala na odchod lanovky. Opäť začalo pršať, takže pobyt v takmer trojtisícovej výške sme ukončili. V hale dolnej stanice lanovky sme sa rozdelili na dve skupiny. Tí „aktívnejší“, ktorým sa chcelo v daždi asi jeden a pol hodiny šliapať údolím k jazeru Lago Bianca sa vydali na cestu. Nás niekoľko, snáď povedané starších a „rozumnejších“, túto trasu absolvovala autobusom. Prišli sme do sedla Passo del Bernina. Dokonca sa objavili slnečné lúče, a tak sme sa rozpŕchli po okolí. Roman nás upozornil na budovu hotela Ospizio Bernina. Na bočnej strane objektu vo výške asi dvanásť metrov je namaľovaný biely obdĺžnik a v ňom čiary. Tie ukazujú výšku snehu, ktorý tu napadol alebo aj nafúkal 24.5.1879 a 26.4.1986. Bolo to niekde medzi druhým a tretím poschodím budovy. Niektorí z nás zišli po ceste z parkoviska okolo šesťdesiat výškových metrov k železničnej stanici Bernina Expressu Ospizio Bernina (2 256 m). Je najvyššie položenou stanicou na trati „Rhätische Bahn“. Tu sme mali šťastie, že sme stihli vidieť tento známy horský vlak, o ktorom sa podrobnejšie zmienim neskôr. Samozrejme nasledovalo fotografovanie v slnečných lúčoch, ktoré sa onedlho schovali. Pri prechádzke po okolí som sa dostal k neveľkému jazeru Lago da la Criseta. Na lúkach okolo neho sa pásli desiatky kráv. Objavil som krásnu lúčku posiatu horcom bodkovaným a nízkymi kríkmi azaliek. Prešiel som okolo neďalekej budovy Ristorante Cambrena. Na vonkajšej terase sedelo niekoľko bikerov, ktorí aj tu mali svoje trate. Na budove hotela Ospizio Bernina som objavil tabuľu s nadmorskou výškou 2 309 metrov. Vrátil som sa na parkovisko, ktoré bolo vysoko nad jazerom a tým aj nad železničnou traťou. Odtiaľ sme sledovali premávku na horskej železnici. Súpravy červených vagónov sa striedali asi v polhodinových intervaloch. Na niekoľko minút vyšlo slnko a poslalo nám pozdrav v podobe jeho lúčov. Čo z toho, že o niekoľko minút sme vyberali z autobusu dáždniky, keď sa nad nami prehnal čierny mrak s poriadnou dávkou vody. Na severnom brehu jazera Lago Bianco okolo miestnej komunikácie boli umiestnené stožiare s červenými vetrovými vrecami. Nepochopil som ich zmysel, ale na niečo sú asi potrebné. Ktovie... Blížila sa štvrtá hodina, teda čas nášho odchodu. Medzitým postupne prišli aj všetci tí, ktorí absolvovali peší presun. Samozrejmosťou bolo zachovanie pitného režimu, a tak naši vodiči autobusu s ochotou obsluhovali smädné krky. Niekoľko minút po stanovenom čase sme vyrazili na spiatočnú cestu. Tentoraz na colnici obsluha nechýbala, ale po vyplnení formalít nás bez problémov pustili ďalej. Stúpanie serpentínami do sedla Forcola di Livigno bolo pomalé, ale nakoniec sme dosiahli jeho vrchol. Potom nasledoval asi šesťkilometrový zjazd do Livigna a o piatej sme boli pri hoteli. Podvečerná činnosť v izbe sa rovnala môjmu každodennému rituálu. Hygiena v sprche a potom zapisovanie zážitkov na papier. Na večeru nám pripravili zemiakovú polievku s cestovinou, dusené hovädzie mäso s baby mrkvou, zemiakmi a šalátom podľa vlastného výberu a ako dezert zmrzlinu. Po večeri na brífingu nám Roman oznámil, že dnes sme mali „pekné“ počasie. Totiž predpoveď na zajtrajší deň bola ešte horšia. Stanovený program od cestovky už vlastne neplatil, takže každý večer sa upresňovalo nanovo.
            To, čo Roman povedal večer na brífingu, sa ráno splnilo. Za oknami hotela pršalo. Okolité kopce boli nenávratne preč, v mrakoch nízkej oblačnosti. Hneď som si pomyslel, ani iný program ma na kopce v tomto počasí nedostane. Pri raňajkách sme sa dohodli na variantnom programe. Záujemcovia, ktorí by chceli ísť lanovkou Carosello 3000 sa zhromaždia až o desiatej pri recepcii. Ostatní absolvujú individuálny program s návštevou bazéna, sauny alebo obchodov v Livigne. Lenže o hodinu, teda o desiatej sa mraky zdvihli a dokonca sa ukázalo štrbavé slnko. Rozhodol som sa pre akciu Carosello 3000. Okrem mňa sa nás zišlo asi desať „zúfalcov“. Miestny autobus „Verde“ nás odviezol k dolnej stanici lanovky. Síce slniečko vykukovalo z mrakov, aj tak na nás padali drobné kvapky dažďa. Najprv nastúpilo pár bikerov a do ďalších kabíniek aj my. Tie nás vyviezli do výšky 2 797 metrov. Vystúpili sme a stáli v daždi a hustej hmle. Horná stanica lanovky s chatou ani neboli vidieť. Krátke nohavice boli „OK“, ale predsa len som na hornú časť tela vytiahol ďalšiu ochrannú vrstvu, nepremokavo-premokavú vetrovku. Kto tvrdí, že má na sebe niečo nepremokavé, určite kecá. Taký odevný materiál neexistuje. Skúste v tom šliapať štyri, šesť alebo osem hodín. Pokiaľ nie ste zabalený v „strečovej“ fólii od hlavy po päty, neverím. Vodné stĺpce a podobné výmysly sú na oblbnutie kupujúcich. A ak nepremoknete z vonku, tak sa spotíte zvnútra. Naša malá skupina vedená Romanom sa o jedenástej vydala „neznámo“ kde. Pri chate som sa pokúsil o obrázok horcov a aj samotnej chaty. Moje plány, že by som si v rámci tejto akcie „odbehol“ na blízky kopec Monte delle Rezze (2 858 m) a potom išiel sólo po hrebeni, sa samozrejme nekonali. Veď pôvodný program mal stanovenú trasu zostupom od lanovky strmým klesaním jazeru Lago Salin. Naozaj správne čítate Salin, význam slova Salin s „t“ navyše znamená úplne niečo iné a Stalin do Talianska už vôbec nepatrí. Takže teraz sme boli radi, že v daždi, vetre a hmle šliapeme dopredu, teda na sever. Pôvodne som mal fotoaparát pripravený v pohotovostnej polohe. Tá sa ale nekonala. Fotiť v tomto počasí pár „exotov“ ako sa potácajú v poryvoch vetra a v daždi, to by chcelo skôr poslať na „psychinu“. Ale každý z nás sem išiel dobrovoľne. Určite v tom čase pôžitkári a pôžitkárky sedeli v Livigne v „conditorei“ a vychutnávali si cappuccino alebo latté. My sme si „vychutnávali“ akurát tak dažďové kvapky a prípadne malé snehové polia, ktoré sme obchádzali. Miernym stúpaním sme vyšli na malú vyvýšeninu, čo bol vrchol Cima Blesaccia (2 796 m). Tu mala hornú stanicu nepremávajúca sedačková lanovka vedúca z úpätia hrebeňa nad Livignom. Chvíľu sme sa zastavili v jej závetrí. Za nami zaostala dvojica žien, mama s dcérou, ktoré si zvolili mierne tempo chôdze. Neviem či sa chceli „kochať“ prírodou v tom počasí. Ostatní sme pokračovali svižným tempom ďalej. Po pravej strane nad údolím Val di Livigno sa medzi mrakmi objavil Monte Sponda a Monte della Neve, kopce, na ktorých sme stáli v deň prvej túry, ale aj tie sa skoro schovali v mrakoch. Po ľavej strane sa dole schovávalo údolie Val Federia. Konečne prestalo pršať a hneď sa mierne oteplilo. To už chodník začal strmo klesať. Prešli sme na širokú zjazdovku a po nej išli až k chate Rifugio Costaccia (2 328 m), takže sme klesli asi o 460 výškových metrov. Ešte predtým sa od nás oddelil jeden turista v strednom veku a vraj on sa vráti späť po tej istej trase a pôjde dole lanovkou Carosello 3000. Nuž, každý máme nejaké iné ciele... V diaľke sa objavila hladina jazera Lago di Livigno. Nikto z nás sa v chate ani nezastavil. A v okolí chaty nebolo živej duše, ak nerátam obsluhu na hornej stanici kabínkovej lanovky. Mali sme na lanovku spiatočné lístky, ktoré platia navzájom na oboch spomínaných dráhach. Teda jednou idete hore a druhou sa môžete zviesť dole. Okolo pol jednej, teda asi po deväťdesiatich minútach chôdze sme prišli do Livigna. Prešiel som mestom, ktoré sa ocitlo v objatí slnečných lúčov. Hneď prvé „Verde“, ktoré som uvidel, ma odviezlo k hotelu. Mierne unavený ani nie tak z chôdze, ale ošľahaný vetrom a dažďom, som prišiel do izby. Boris relaxoval na posteli a ja po rýchlom absolvovaní hygieny a vykonaní opatrení na vysušenie odevov, som taktiež zaujal v posteli horizontálnu polohu. Samozrejme aj s asi hodinovým spánkovým relaxom. Po ňom sme sa s Borisom s „Verde“ odviezli do južnej časti Livigna kúpiť v blízkom markete pár drobností. To však bolo skôr o využití voľného času. Ale veľmi skoro sme sa spojom „Blu“ odviezli späť do hotela. Mal som hlad, a tak za obeť padli posledné dva malé rezne ešte slovenského pôvodu. Lenže už tretí deň som nosil v hlave problém. Totiž od príchodu do Livigna som nemohol nájsť malý fotoaparát Olympus, ktorý som mal požičaný a tento rok absolvoval zájazdy na Tenerife aj do Savojských Álp a bol dobrým pomocníkom väčšieho Fuji. Viem, že som ho doma zabalil spolu s nabíjačkou batérií do batožiny, no v hoteli som ho nemohol nájsť. Nabíjačka bola na mieste, fotoaparát nikde. Napadali ma myšlienky, či mi ho vo vlaku niekto neukradol (ale to bol zabalený vo veľkej taške) alebo či som ho niekde nevytratil. Prehľadal som obe batožiny. Ešte aj tretí, malý batôžtek, ktorý som prvý raz zobral do prírody. Dokonca som volal dcére domov či náhodou neostal doma. Nič... Pretože Livigno je bezcolnou zónou, tak som si povedal, že tu kúpim nový fotoaparát a tak snáď ušetrím nejaké eurá ako by som ho kupoval na Slovensku. Tak sa aj stalo. Boris opäť zaujal na posteli tú najkrásnejšiu polohu na svete a ja som si zobral malý batôžtek a počkal na spoj „Blu“. Poprchávalo a s dáždnikom v ruke som sa prechádzal uličkami a prišiel k predajni s fototechnikou. V suteréne bolo to správne oddelenie. Predavačovi som lámanou angličtinou vysvetlil o čo mi ide. Olympus, atď. Ukázal mi dva typy. Jeden bol menší a taký som nechcel. Ale ten druhý som si pozrel. Vyzeral podobne ako ten „stratený“ a navyše mal dokonalejšie parametre. Akurát bol čiernej a nie striebornej farby. Okamžite som sa rozhodol pre jeho zakúpenie. Stál 99 eur. Predavač  mi ponúkol pamäťovú kartu aj batériu a navyše pridal kožený obal. A to všetko bolo už zarátané v cene. Bol som spokojný. Moje ďalšie kroky viedli do blízkeho supermarketu, kde som kúpil nejaký taliansky vákuovo balený syr a pár drobností – teda jednu drobnosť, fľašku grappy. V blízkom obchode so suvenírmi som objavil kožené náramky na ruku. Tie sú od čias návštev Himalájí mojou slabosťou. Stále pršalo, takže ochranný obal na batohu som vytiahol, aby mi nezmokli veci v ňom. Na blízkej zastávke už stál „Verde“ a o niekoľko minút som bol v hoteli. Tu som vybalil „nákup“. Batoh som zavesil na vešiak, aby preschol. Hneď som vytiahol nový fotoaparát, aby som si ho vyskúšal. Dva-tri zábery a musel som nechať nabiť batériu. Nasledovala večera. Šošovicová polievka, hlavný chod tvorili morčacie prsia s mandľovou omáčkou, zemiakové pyré so strúhaným parmezánom a zeleninový šalát. Na záver bol puding s karamelovou šťavou. V rámci tradičného brífingu Roman opäť „provokoval“ s predpoveďou počasia. Priznal sa, že ani on ešte nezažil v tomto prostredí také zlé počasie. Bolo nám jasné, že aj na druhý deň bude všelijako. Prišli sme na izbu a ako poriadkumilovný turista som vysušený batôžtek chcel uložiť do skrine. Sadol som si na posteľ, začal rolovať obal, ale sa nedarilo. Tak som batôžtek zodvihol hore „nohami“. Vtedy niečo vypadlo na posteľ. Myslím, že nemusím ďalej písať čo to bolo. Samozrejme „stratený“ fotoaparát. Pozrel som dovnútra, kde mohol byť. Nedošlo mi, že na dne batoha je ešte jedna „priehradka“, v ktorej sa zachytil a pri hľadaní som ho nenašiel. Myslel som, že ma tam „kantne“. Pred pár hodinami som kúpil nový foťák a teraz nájdem ten pôvodný! Tak som mal k dispozícii tri fotoaparáty. Tento špás, teda zájazd, som si navýšil o ďalších sto eur.
            Ráno sme sa už ani nečudovali, že prší. Pri raňajkách občas niekto radostne vykríkol, že už je vidieť aj nejaký kopec alebo že sa prediera z mrakov slnko. Boli to však len želania. Náš dnešný cieľ nebol ďaleko. Sedlo Forcela di Livigno, ktorým sme už prechádzali do Švajčiarska pri túre na Munt Pers. Tentoraz však v sedle bola „konečná“. Tu stojí chata Rifugio Tridentina. Bol naplánovaný výstup k jazeru Lago Forcola a prípadne ďalšie Lago del Monte (2 606 m) s návratom do Livigna. V sedle samozrejme poriadne fúkalo a mrholilo. Nebol to vyslovene dážď, ale naozaj „smoklilo“. Vo variantoch výstupov bol aj trojtisícový vrchol Monte Vago (3 059 m). Práve tento úsek som si chcel vychutnať. Asi sedemsto metrové prevýšenie a rovnakou cestou späť do sedla. Lenže... V tom počasí určite nie. Celá výprava sa vydala husím pochodom po úzkom chodníku do „neznáma“. Hmla, vietor a mrholenie. Ostal som stáť pri chate. Ešte predtým sa ma dvaja či traja starší turisti pýtali, či idem na Monte Vago. Odpovedal som, že v tomto počasí tam pôjde snáď len samovrah. Tak odišli s ostatnými. Veru a ani som nemal záujem o spoločnosť. Moje prvé kroky viedli priamo do cestného sedla. Urobil som pár obrázkov chaty, sedla a pár kopcov na švajčiarskej strane, kde bolo o niečo jasnejšie. Chvíľu. Rozhodol som sa pre úplne iný cieľ. Teda aspoň pokus. Údolím Val dell Orsera dostať sa čo najvyššie pod trojtisícový kopec Piz Orsers (3 032 m). Zo sedla som sa teda vydal po chodníku č. 111 na východ, čiže úplne na opačnú stranu ako celá naša výprava. Prvé kroky kopírovali taliansko-švajčiarsku hranicu a každú chvíľu som narazil na hraničné kamene. Boli postavené v dvoch obdobiach. Staršie z roku 1934 a novšie z roku 1981. Prešiel som okolo dreveného kríža a zvlneným terénom klesal k malým jazierkam. Od nich chodník opäť stúpal a dostal som sa na lúku plnú rozkvitnutých horcov bodkovaných. Veru bola škoda, že počasie bolo také aké bolo. V prípade slnka tam muselo byť nádherne. Otočil som sa dozadu a v úbočí severnej strany špicatého Piz dals Lejs (3 044 m) som zahliadol pestrofarebného „hada“ vystupujúcich turistov. „Môj“ chodník viedol spoločne až ku križovatke pri potoku, kde som prišiel asi po polhodinovej minútovej chôdzi. Doľava odbočoval chodník č. 112 práve k jazeru Lach de Vach alebo Lago Vago (2 687 m) a na vrchol Monte Vago. Moje cesta viedla priamo hore okolo potoka. Myslím, že aj chodník k jazeru bol schodný, aj keď sa neskôr strácal v hmle a nakoniec úplne zmizol v mrakoch. Neustále mrholilo alebo miestami aj pršalo. Krátke nohavice boli dávno premočené. Opäť som prišiel na lúku posiatu horcami. Ďaleko vpredu som uvidel pasúcu sa čriedu. Myslel som, že sú to ovce, ale keď som bol bližšie z oviec sa vykľuli ležiace kravy. „Dievčatá“ si v daždi vylihovali v tráve. Napadlo ma, že nemali dozor, a tak sa len tak flákali a nepásli sa. Čo na to neprítomný „gazda“? Zapískal som na ne, ale podľa ich reakcie ma mali na „háku“. Ani som poriadne nevedel, kde kráčam. Červenobiela značka na kameňoch mi občas ukazovala cestu. Vedel som, že musím mať nejaký cieľ, ale vrchol Piz Orsers to dnes určite nebude. Pred mnou sa tiahol dlhý skalnato-trávnatý hrebeň spadajúci na juh z vrcholu Monte Vago. Prešiel som cez niekoľko po tráve rozliatych potôčikov a obišiel väčšie snehové pole. Vyšiel som na blízky trávnatý hrebeň. Na malej vyvýšenine stál hraničný kameň. Tak som bol opäť priamo na „I-CH“ hranici vo výške asi 2 750 metrov. Zo sedla mi to sem trvalo aj s fotením asi jednu hodinu. Prešiel som ďalej na juh, aby som videl do hlbokého údolia. Uvidel som cestu plnú serpentín, teda komunikáciu  vedúcu z talianskeho Poschiava do švajčiarskej Pontresiny a St. Moritz. Na tej strane bolo jasnejšie a aj mraky viac roztrhané. Vydal som sa po hrebeni na sever. Značku som už dávno stratil, ale tušil som, že odbočila niekde doľava do strmého svahu, po ktorom bolo potrebné vystúpiť do bezmenného sedla. Moje kroky viedli doprava hore. Lenže práve v tých miestach sa spustil poriadny lejak a okolie, ktoré bolo predtým ako-tak vidieť sa v hustej hmle strácalo. Nemalo význam pokúšať šťastie a ísť ďalej. Natoľko sa mám ešte rád, aby som riskoval nejaký problém. Zhodnotil som situáciu. Prípadne po mokrých kameňoch a sutinami vyjdem do sedla. Budem v hmle, mrakoch, daždi a vetre. Nie som blázon... Aspoň si myslím. Otočil som sa o 180 stupňov. Teda čelom vzad a už som sa šmýkal dole. V trávnato-skalnatom teréne sa šliapalo podstatne lepšie a aj rýchlejšie. Z bočného hrebeňa som urobil posledný záber smerom na vrchol Piz Orsers. Aspoň som si myslel, že je to on. Aj tak sa skrýval v mrakoch. Cestu späť do sedla Forcola di Livigno som doslova zbehol. Náš autobus stál na mieste. Aj som si myslel, že sa zastavím u vodičov a prípadne skonzumujem nejaký obed a zapijem „kozlíkom“. Ale zmenil som plán. Navštívil som miestnu chatu Rifugio Tridentina. Veď v nadmorskej výške viac ako 2 300 metrov si u nás čapované pivo nedám. Tatranské Rysy sú Rysy, ale chata stojí o pár metrov nižšie... Na múre chaty je tabuľa, ktorá oznamuje, že v rokoch 1978-1980 bola chata prestavaná a v roku 2000 rekonštruovaná. Sadol som si k stolu pri okne, aby som mal prehľad o návštevníkoch, ale aj milej obsluhe. Málokedy sa stane, že na talianskych chatách obsluhuje šarmantná žena. Talianky nechcem urážať, ale nosaté južanky majú dosť ďaleko k našim slovanským dievkam. Pani v stredných rokoch sa zvŕtala okolo hostí a netrvalo dlho a stál pred mnou „birra grande“ značky Calanda. Od vedľajšieho stola som začul češtinu. Pomyslel som si, že je to snáď niekto z našej partie. Ale ich oblečenie hovorilo niečo iné. Cyklisti, ktorí čakali až sa počasie umúdri. Vyšliapali sem z Livigna a čakali na syna s dcérou. Trochu ma zarazila ich konzumácia piva a snáď grappy. Veru zjazd na mokrom asfalte do Livigna musel byť pre nich zážitkom. Bol čas obeda a chata sa zaplnila turistami, ale aj domácimi stavebnými robotníkmi, ktorí pracovali na blízkom objekte. Pôvodne to bola budova colnice a teraz z toho bude asi niečo iné... K ďalšiemu stolu si sadli dva talianske manželské páry vyššieho veku. Samozrejme si na obed neodpustili nejakú „pastu“ s niečím, čo sa snáď podobalo maku. Alebo to bolo úplne niečo iné. No, Taliani. Za tým cappuccino a aqua minerale. Sympatickej čašníčke vypomáhali ďalšie dievčatá, ale ako som už predtým napísal, tak len potvrdili môj postreh, že na horách sú talianske ženy, no, veď viete. Teda nič moc. „Moja“ čašníčka ma však ignorovala. Pivo dopité a mal som chuť ešte na jedno. Prešlo asi desať minút, keď sa pozrela k môjmu stolu. Prikývla. Zrejme pochopila. Ale asi som sa zmýlil. Jednoducho personál nezvládal obsluhu obedujúcich. Konečne došlo aj na mňa. Síce súhlasne žmurkla, no stále nič. Postavil som sa a išiel si k pultu vybrať pohľadnicu. Niečo po taliansky „zašprechnila“ a čapovala pivo. Priniesla ho, usmievala sa a snáď aj ospravedlnila, že na mňa zabudla. Nuž, aj tu sa stáva niečo podobné ako u nás. Vonku dážď nemienil prestať vo svojej činnosti. Už mi začínalo byť chladno, možno aj ako dôsledok dvoch vypitých pív. Ale krátke nohavice už boli dávno suché a vetrovka taktiež. Zaplatil som. „Uno birra“ za 3,50 eura. Vyšiel som pred chatu a z batoha vytiahol dáždnik. Bolo trištvrte na jednu. Prešiel som cez cestu a po asfalte krátkymi serpentínami doslova zbehol až na kamenistý chodník. Vietor mi občas vyvracal dáždnik, tak som sa podľa toho aj otáčal. Čakalo ma snáď osem kilometrov šliapania v daždi. Nikde ani živáčika, len vysoko nad hlavou cesta, po ktorej prúdili desiatky áut. Mal som dostatok času, takže v jednej ruke dáždnik a v druhej nový foťák, ktorý som v tento deň „učil“ fotiť. Upršané údolie Valle della Forcola bolo plné kvetín a kravských exkrementov. Okolo chodníka tiekol potok a neskôr riečka Spöl, ktorá zásobuje vody jazera Lago di Livigno. Pohľady dozadu mi dávali vedieť, že naozaj po chodníku nikto nejde. Nie žeby mi to vadilo, ale ukázalo sa, že okrem našej českej výpravy tu v širokom okolí žiadny „zúfalec“ neprešiel. Údolie zatáčalo doprava, teda na východ a prakticky obchádzalo celý masív Monte Vago. Z neho som videl snáď najnižšie úbočia Fronte del Vago. Vyššie pre nízku oblačnosť nebolo už nič. Blatistý chodník sa priblížil k asfaltovej ceste, pred mnou stál drevený mostík nad potokom. Pri šumení vetra a dažďa bolo zdanlivo ticho a pokoj. Prišiel som k mostíku, keď sa svojim typickým piskotom ozval svišť. Priznám sa, že mnou trhlo. Ten „blbeček“ stál pri konštrukcii mostíka a doslova sa mi „rehotal“. Môj foťák bol pomalší ako jeho dva skoky a zmizol v nore. Čakal som niekoľko minút, či jeho zvedavosť nebude väčšia ako moja. Nedočkal som sa a pokračoval v chôdzi ďalej. V súvislosti s týmto prípadom mi to pripomenulo zážitok so svišťom pri jednej z tatranských túr vo Furkotskej doline. Schádzal som z Furkotského štítu popri Nižnom Wahlenbergovom plese a na trávnatých lúčkach sa naháňali títo tatranskí hlodavci. Dokonca behali krížom cez chodník. Pri jednom balvane som takmer onemel. Stál tam pekný kúsok a ani sa nepohol. Zrejme strážca. Fúkal priaznivý vietor od neho ku mne a asi ma nepočul. Vytiahol som fotoaparát, vtedy ešte klasiku, pretože o digitáloch sa nechyrovalo. Lenže asi počul cvaknúť spúšť a naraz zmizol. Obchádzal som skalu z každej strany a uvidel dieru do zeme. Nelenil som a kľakol si neďaleko nej. Moje čakanie nabralo úspech. Najprv vykukla hlava, cvak. Potom do polovice svišť, cvak. Lenže som nestihol celého. „Hajzlík“ ma asi spozoroval a dal sa na útek. Ja za ním v domnienke, že sa zastaví. Nezastavil. Utiekol asi desať metrov a schoval sa. Tentoraz nadobro. V údolí Forcola, neďaleko od mostíka som sa zastavil a urobil si pod dáždnikom pamiatkový selfie obrázok. Vraj aby som vedel v akom počasí som sa túlal. Lenže taký obrázok pokojne urobíte aj niekde v Malej Fatre. Dáždnik v ruke a útrpná tvár zmoknutého turistu. Neustále som fotil horské kvety a aspoň trochu si rozptyľoval blbú dažďovú náladu. Ona ani vlastne nebola blbá, ale z dôvodu zlého počasia naštvaná. Veď tri dni chodíte v trápnom daždivom počasí a to už dá zabrať aj hlave...  Na dlhom, snáď dvestometrovom úseku, sa za drôtenou ohradou pásli sivohnedé a hnedé „dievčatá“ so zvoncami na krku s veľkými vemenami v ich podpalubí. Nemali rohy. To je čudné. Kravu si viem vybaviť len s touto „bižutériou“. Niektoré po mne „zamilovane“ pozerali a ja som im opätoval pohľady a fotil. Zvonkohra bola očarujúca. Tak si predstavujem alpskú romantiku bez fialovej sladkej „beštie“. Za svitu slnečných lúčov si ľahnúť do trávy, pokiaľ je možné, tak mimo ich rektálne „výrobky“. Pozorovať oblohu, zatvoriť oči, zasniť sa a hlavou vám krúžia také milé predstavy ako sa nad vami nakláňa dievčina v miestnom kroji s veľkým výstrihom, z ktorého už-už vypadnú krásne „štvorky“. Sladko si oblížete pery... Otvoríte oči a v tom vám nad hlavou zazvoní zvonec a nad vami stojí poltonová, možno aj viac vážiaca, prežúvavá potvora bez výstrihu, bez šiat a najmä bez štvoriek (teda štvorky má, prirodzené „koncovky“ na dojenie). Zaručujem, že po takomto zážitku je po všetkej romantike. Lenže toto mi tu nehrozilo. Opustil som hovädziu časť prírody a šliapal ďalej údolím. Po pravej strane na peknej lúčke sa páslo asi dvadsať koní. Zaujal ma jeden hnedák, zrejme to bola „mamina“, pretože okolo nej poskakoval taký malý „zasran“, žriebä. Dokonca som zvečnil aj akt jeho pitného režimu. Mamkina „cisterna“ musela byť dostatočne veľká, pretože tak tam stáli niekoľko minút. Asi mali akt obeda. Prešiel som ďalšie stovky metrov, keď som na blízkej vyvýšenine zahliadol drevený kríž a križovatku ciest Croce del Vago (1 981 m). Ešte stále som bol v nadmorskej výške asi dvetisíc metrov. Z pravej strany prichádzal z údolia Valle Vago chodník č. 106, ktorý vedie ďalším údolím Val di Campo do sedla Passo da Mera (2 871 m) a odtiaľ na vrchol Piz Orsers. Odbočil som doľava. Poloasfaltová cesta, vedúca k blízkemu salašu, ma po niekoľkých desiatkach metrov priviedla na hlavnú cestu. Po asfalte som šliapal asi tristo metrov, aby ma odbočka doprava zaviedla opäť do lesa k riečke plnej vody a veľkých balvanov. Trvalo mi ešte asi pätnásť minút, aby som sa dostal na asfaltovú cestu, ktorá ma priviedla až na autobusovú zástavku pri kempingu. Od Martina som vedel približné časy odchodov, ale nebol som si istý. Od chaty Rifugio Tridentina až sem mi to trvalo jeden a trištvrte hodiny, samozrejme pohodlným tempom s mnohými zastávkami na fotenie. A autobus? „Blu“ prišiel ani nie o päť minút a o tretej som už bol v hoteli. Premočený a spokojný, že som v celodennom daždi zvládol dnešných asi štyristo výškových metrov hore a asi deväťsto metrové klesanie. To, že celý deň pršalo ma upokojovalo konštatovaním, že už horšie v rámci tejto týždňovej akcie ani nemôže byť. Ako som bol oblečený, tak som si prezliekol len tričká a odišiel vo vibramoch z hotela na prieskum južnej časti Livigna. „Verde“ ma odviezlo asi štyri zastávky do blízkosti malého kostolíka. V skutočnosti je to kaplnka než kostol. Dva, tri zábery a potom návrat peši okolo zaujímavých miestnych historických, ale aj moderných stavieb s nádychom ľudových tradícií. Krátko som sa zastavil v supermarkete a kúpil pár drobností. Pri putovaní po krajnici cesty prešiel okolo mňa náš autobus, ktorý sa práve vracal od Rifugio Tridentina. Boli sami bez jediného turistu. Vodiči sa neskôr priznali, že im tam bola poriadna zima. Veď sedieť v autobuse pri dvanástich stupňoch niekoľko hodín taktiež nie je sranda. A boli tam vlastne zbytočne, pretože nikto z turistov sa do sedla nevrátil. Čiže aj realita organizácie akcie, ktorú ale vedúci nemôže predvídať. Celá prehliadka časti mestečka trvala necelú hodinu, a tak nasledoval návrat do hotela. Po „spáchaní“ hygieny som navštívil posteľ. Ani nie o hodinu sa objavil premočený Boris. Pri večeri sme si vyprávali zážitky z ciest. Samozrejme sa nemali ani čím pochváliť, pretože počasie sme mali všetci rovnaké. Podvečer v izbe sa niesol v duchu malého posedenia v rámci ktorého sme s Borisom ochutnali dobrú whisky. Zahriala a rozprúdila krv. Pri tom som dal na papier zážitky upršaného dňa. Večera sa tentoraz niesla v duchu miestnych špecialít. Nazvali ich „Cena Valtellinese“. Termín „cena“ mi nič nehovoril. Určite to nebolo nič podobné nášmu výrazu, ale neskôr som sa dozvedel, že v taliančine „cena“ je večera a číta sa „čena“. Teda „čena valtelinéze“. Predjedlo tvorili tri druhy údenín, sušenej šunky a pečivo s maslom. Nasledovala polievka (gerstensuppe mit gemüse), hlavné jedlo bravčové mäso s rozmarínovými zemiakmi (bratkartoffeln) a šalátom (gemüse). Dezert valtellinská jablková torta s vanilkovou zmrzlinou a omáčkou-polevou (zimtsauce). Keďže sme mali dnes „špecialitovú“ večeru, objednal som si k nej birra grande. Tentoraz sme v jedálni sedeli o niečo dlhšie ako obvykle. Bolo to dané tým, že obsluha „nestíhala“. Čašníci Luca, Ivan  a ďalší mali toho viac, nakoľko okrem nás prišla nová partia po nemecky hovoriacich turistov. Pri tradičnom večernom stretnutí pri recepcii pred posledným dňom pobytu Roman doslova zabodoval informáciou, že ráno by sme sa mali zobudiť do pekného počasia. Ozvalo sa pochvalné pokyvovanie hlavami. Nakoľko tie slová boli pravdivé sme videli ráno.
            Romanove „rosničkárske“ predpovede sa splnili. Ráno sme sa vstali do takmer ideálnej turistickej pohody. Na oblohe síce „plávali“ mraky, ale väčšinou sa medzi nimi miešala modrá farba. Blízky hrebeň kopcov Carosello a Cima Blesaccia boli vidieť ako už dlho nie. Síce sa tam občas objavil „strašiaci“ mráčik, predsa len to bolo optimistickejšie ako pred niekoľkými dňami. Tentoraz nás autobus viezol len niekoľko minút. Vyšli sme po ceste smerom na Bormio do sedla Passo d’Eira a prešli na jeho druhú stranu do dedinky Trepalle (2 073 m). Tu naša jazda skončila. Opäť došlo k „selekcii“ na dve skupiny turistov. Ale najprv sme sa všetci vydali takmer po vrstevnici západných svahov La Piazze (2 456 m). Tu nám cestu znepríjemnili veľmi časté pozostatky kravských produktov premiešané blatom spôsobeným dažďami posledných dní. Veru, miestami sme sa šmýkali v tej „kejde“. Asi po pol hodine nás chodník-nechodník doviedol na križovatku ciest. Jednoduchší variant viedol doľava zostupom po chodníku č. 136 pod Monte Crapene (2 430 m) do údolia až k jazeru Lago di Livigno. Tam odišlo asi desať osôb. Ostatní sme stúpali po chodníku údolím Val Pila do sedla Passo di Val Trela (2 294 m). Opäť moje „slimačie“ tempo zaujímalo Andreu, ktorá išla posledná a opýtala sa či vládzem. Nuž... Hej, vládzem. Kamzičníky, zvončeky, horce, rozchodníky, azalky a ďalšie kvetinky ma dosť zaujímali. A najmä fotoaparát si prišiel na svoje. Ostatní boli ďaleko pred mnou, ba niektorí snáď už aj v sedle. Vedľa chodníka stála tabuľa, ktorá oznamovala, že sme v „Parco Nazionale dello Stelvio“, teda v národnom parku Stelvio. Pri obhliadnutí za sebou som ešte zahliadol Rifugio Mottolino, kde sme boli v prvý deň. Prešiel som cez malé snehové pole a uvidel sedlo, v ktorom postávalo niekoľko ľudí. Onedlho som tam stál aj ja. Nadmorská výška asi ako niekoľko metrov nad chatou pod Rysmi. Ale tu žiadna chata nebola. Ostatní, ktorí prišli už dávno pred mnou sa zdvihli a vydali sa na ďalšiu cestu po chodníku č. 130. Po pravej strane bolo údolie Val Trela a pred nami stála mohutná skalná hradba Cima Doscopa (2 794 m). Ale išli sme len bližšie k nej. Traverzom južného svahu Monte Pettini (2 932 m) sme sa dostali do ďalšieho sedielka. To sme už vľavo zahliadli svetlomodrú hladinu jazera Lago di San Giacomo di Fraéle (1 949 m), ktoré bolo našim prvým cieľom. Nad hladinou sa vypínal skalný hrebeň s vrcholmi Cima la Casina (3 180 m) a Piz Maliavachas (3 044 m). V rámci asi štvrťhodinovej prestávky som sa dal do reči s dvojicou manželov. Jan a Jana Studničkovci. Vysvitlo, že sú z Benešova. Sympatická dvojica, s ktorými som pospomínal roky, kedy som tam na prelome 70. a 80. rokov pracovne pôsobil. Neskôr v autobuse som im na pamiatku venoval moju knihu. Potom sme sa vydali strmým zostupom po kamenistom chodníku na sever do údolia Valle Pettini. Asi po sto metroch sa Roman zastavil a upozornil na malý kvietok. Neviem či si robil srandu alebo len tak povedal, že to je jediný kvet, ktorý na horách pozná. Bol to krásne chlpatý plesnivec alpský. Jeden, dva zábery a už som uháňal z kopca. Využil som zdržanie sa ostatných pri plesnivci a nabral som rezké tempo. Doslova mi nohy kmitali v pravidelnom tempe a aj ma napadla myšlienka na kamarátov, ktorí kedysi prirovnali môj beh z kopca kamzíkovi. Je to čudné, ale v takýchto momentoch sa cítim vo svojej koži. O dvadsaťpäť minút som bol v osade či dedinke , kde som podľa smeroviek odbočil doprava k malej chate s občerstveniu Ristoro San Giacomo. Tu pri stoloch posedávalo niekoľko bikerov. Dokonca som zistil podľa neďalekej zastávky „Fermata“, že z Bormia k jazeru premáva autobusová linka. Stačil som vypiť pivo, keď sa začali objavovať prví turisti z našej skupiny. Postupne prišli aj ostatní,  a to už som mal druhé pivo. Bolo asi pol jednej, teda moja prestávka trvala už polhodinu, a tak som sa vydal  dopredu na sólo cestu. Mal som totiž v pláne prejsť na druhú stranu jazera a pozrieť si malý kostolík. Kráčal som po prašnej ceste a v jednej zo zákrut v diaľke zahliadol zubatý hrebeň hôr. Premýšľal som, čo by to mohlo byť. Žeby Ortler a okolité kopce? Za chrbtom som mal vyčnievajúcu pyramídu Cima Doscopa. Z tejto strany vyzerala úplne inakšie ako zo sedielka nad údolím Val Trela. Jazero Lago di San Giacomo di Fraéle má totiž na juhovýchod od seba suseda. Betónová hrádza a pár desiatok metrov brehu ho delí od ďalšieho jazera, Lago di Cancano (1 884 m). Je položené o 65 výškových metrov nižšie. Práve okolo oboch jazier vedie cesta z Bormia po nádhernej horskej ceste s mnohými serpentínami až sem. Lenže moja malá zachádzka trvala viac ako pol hodinu. Prichádzal som k cieľu prechádzky. Prešiel som cez oblúkový most, pod ktorým stekal menší vodopád, až k akejsi umelej hrádzi. Voda jazera bola poriadne ďaleko. Ale na brehu som uvidel pozostatky múrov pravdepodobne dvoch kravínov. Boli bez strechy. A poniže nich snáď desať, dvanásť kamenných základov zrejme bývalých domov. Vysvetlil som si to po svojom. Niekedy tu asi stála dedinka, z ktorej ostal stáť len kostolík a jeden, pravdepodobne rodinný dom so strechou. Keď postavili jazernú hrádzu, dostali sa do zátopovej oblasti a obyvateľov vysťahovali. Pripadalo mi to asi ako peruánske Machu Picchu. Len podstatne nižšie. Neďaleko stojaci malý kostolík Chiesa San Giacomo di Fraéle pochádza z roku 1287. Aj tento bol zatvorený. Prešiel som niekoľko desiatok metrov a stál v sedle Passo di Fraéle (1952 m). V blízkom „piknikovišti“ bolo veselo. Skupina asi dvadsiatich ľudí tu v rytmoch talianskej hudby trávila pekný deň spojený s grilovaním. Na malom parkovisku stál menší autobus, ktorý ich zrejme z Bormia sem vyviezol. Odtiaľ som sa však musel vrátiť asi štyristo metrov po ceste späť, pretože odtiaľto viedla cesta do údolia Val del Gallo k severnej časti Lago di Livigno. My sme mali v pláne prejsť údolím Valle Alpisella. Stále bolo pekne a svietilo slnko. Prichádzal som na križovatku ciest, keď som zahliadol Romana ako tam usmerňuje našu skupinu, aby tu odbočili doľava. Dohodli sme sa, že pôjdem opäť posledný. Chodník č. 138.1 už od začiatku nabral ostrý profil a asi prvý kilometer sme všetci fučali. Ale údajne bol schodnejší a mal miernejšie stúpanie ako susediaci č. 138 vedúci po severnom traverze Monte Pettini. Takže my sme išli po pravej strane údolia. Asi po dvadsiatich minútach stúpania po vyjdení z lesa sa pred nami otvorilo údolie Valle Alpisella. Za nami na východe stála hradba hôr skupiny Ortler, teda Gruppo dell Ortles. Asi ste postrehli, že pri písaní používam výhradne originálne názvy jazyka danej krajiny. Nemecká či rakúska menšina so svojim jazykom v prípadoch týchto končín alebo Dolomít je mi ukradnutá. Je to podobné ako keby som písal o slovenských horách a používal okrem slovenských aj maďarské alebo poľské názvy. Pri vzájomných diskusiách sme sa s Romanom zhodli, že v pozadí by mohla byť skupina kopcov okolo najvyššieho kopca pohoria, Ortler (3 905 m) a okolitých nižších Punta del Naso (3 272 m), Punta del Cristallo (3 450 m) a Cime di Campo (3 480 m). Bližšie sa vypínali Piz Schumbraida (3 124 m) a Piz Umbrail  (3 033 m). Na sever od nás sa vzďaľoval a tým aj zmenšoval hrebeň kopcov Cima la Casina, Monte Cornaccia a ďalší, ktorý sa objavil v mrakoch Piz Mon Ata (2 938 m). Teraz boli moje pohľady venované chodníku. Asi po päťdesiatich minútach sústavného šliapania do kopca sme prišli na križovatku, kde sa z ľavej strany pripojil chodník č. 138. Smerovník oznamoval, že do sedla Passo di Alpisella (2 299 m) je potrebné šliapať ešte pol hodinu. Lenže tu už bol terén naozaj vychádzkový. Čakalo nás mierne stúpanie okolo niekoľkých menších jazierok. A naozaj, o necelú polhodinu chôdze, ktorú spestrovali jazdy bikerov, sme prišli do sedla. Posedávalo tu niekoľko spotených a udýchaných cyklistov, ale aj prví z našej partie. Sadol som si na mäkkú trávu medzi „koláče“ vyrobené miestnym hovädzím obyvateľstvom. Bolo pol tretej a rozložil som si na tráve „obed“. Tatranka na suchý spôsob, teda a lá „sucho v ústach“. Aby som tam neskolaboval od smädu, zachránil ma plechovicový „kozlík“ z autobusu. Medzitým sa prví turistikychtiví jednotlivci dali na zostup v predposlednej časti etapy dnešného krásneho dňa. Posilnený špeciálnou skladbou stravy som sa pomaly vydal za nimi. Presne o 14.52 som venoval záber horskému jazeru Lago di Alpisella (2 258 m), ktoré bolo dosť zarastené vodným rastlinstvom. Horská kamenistá cesta sa stala previerkou mojej kondičky. Samozrejme z kopca. Išlo to a najmä šliapalo. Predĺžil som krok a začal predbiehať jedného chodca za druhým. Každú chvíľu bolo počuť za chrbtom kvílenie bŕzd nedočkavých bikerov, ktorí sa rútili dole po ceste. Poznajú miestne pomery a rátajú s tým, že cesta je frekventovaná. Ale vyskytlo sa aj niekoľko jednotlivcov, ktorí poriadne zadýchaní v opačnom smere pomaly šliapali do kopca. Cesta nemala konca, ale stále klesala k jazeru Lago di Livigno. Na dohľad od jazera sa z ľavej strany pridal chodník, po ktorom zrejme dopoludnia zišla aj naša partia z údolia Val Pila. Po necelej hodine „rýchlozostupu“ som sa dostal do rekreačného strediska Ponte della Capre (1 790 m). Ale s našimi rybami toto miesto nemalo určite nič spoločné. Malá chatka s bufetom Ristoro Val Alpisella ponúkala občerstvovacie služby pre rodiny Z Livigna, ktoré som chodia za relaxom v prírode, bikerom i nám, peším turistom. Sadol som si k stolu do tieňa miestnych ihličnanov. Netušil som, že práve meter odo mňa budem mať susedov. Nepárnokopytníci s dlhými ušami nie veľmi pripomínali parfumy Dolce a Gabanna. Kúpil som si miestny chmeľový „longdrink“ Paulaner. Ani neviem či je miestny. Možno tak pohraničný... Sledoval som okolie a popíjal penivý mok. Bolo naozaj krásne slnečné odpoludnie. Škoda, že takéto nebolo celý týždeň. Neďaleko môjho „odpočívadla“ stálo niečo, čo ma zaujalo. Drevený „Dog bar“. Konštrukcia s dvomi nerezovými miskami. V rámci mojich „sci-fi“ myšlienok ma napadlo, že baru chýbajú psie minibarové stoličky. Viete si vybaviť situáciu, kedy majitelia yorkshira alebo čivavy popíjajú niekde v blízkosti a tieto dve nemé tváre sedia na takých stoličkách a nadmerne konzumujú psí „granulový“ nápoj. V rámci svojej vášnivej diskusie skončia tak, že sa z tých stoličiek „na mol“ opradení zosunú pod pult... No, nenapadlo by vás toto? V duchu som sa usmial... Lavica, pri ktorej som sedel, bola otočená tak, že môj zrak mohol sledovať prichádzajúcich turistov. Snáď dvadsať minút po mojom príchode sa objavili Roman s Andreou. Tak to si dobre pohli. Lenže sa tu ani nezastavili a ich rázne kroky smerovali ďalej. Jedným z prvých z celej skupiny prišiel Martin. Uvidel ma a odbočil k chate.  Prisadol si. Pil nejaký sladký nápoj. Pozerali sme na chodník, po ktorom sme prišli. Dosť dlho nikto nešiel. Ale po chvíli predsa sa začali objavovať dvojice z našej skupiny, lenže okrem jedného páru sa nikto z nich pri chate nezastavil a pokračovali po asfaltovej ceste na Livigno. Dal som si ešte jedno pivo. Prišli už aj najpomalší. Bolo päť hodín, keď sme sa zdvihli aj my. Veď som tam sedel viac ako hodinu. Mali sme čas. Asi dvojkilometrový úsek po miestnej asfaltovej ceste sme pomalou chôdzou prešli za štvrťhodinu. Prišli sme k objektu  mliekárne, kde sa zdržala väčšina našej veľkej skupiny. Všetci si tu kupovali miestnu, vraj „fantasticky“ dobrú zmrzlinu. Neholdujem tejto letnej slasti, takže sme s Martinom počkali na najbližší „Verde“, ktorý nás odviezol do hotela. V izbe ležal na posteli Boris. Ten sa po dopoludňajšom návrate do Livigna vyviezol lanovkou Carusello 3000 na hrebeň, ktorý som pred pár dňami v daždi absolvoval. Jemu počasie vyšlo. Nasledovali podvečerné zápisky a večera. Tentoraz nám servírovali zapečený syr s údeninou ako predjedlo. Hlavným chodom bol Gordon bleu so zemiakovými hranolčekmi a dezert tvorila zmrzlina s čerstvým ovocím. Na poslednom brífingu nás Roman opäť utešoval dobrou prognózou počasia.
            Posledné ráno v hoteli sa nieslo v duchu balenia vecí. Počas raňajok takmer všetci kontrolovali z okna stav mrakov na oblohe. Romanova včerajšia predpoveď sa celkom slušne vyvíjala. Dokonca sa objavili slnečné lúče. Myslím, že sa všetci tešili na akciu toho dňa, jazdu horským vláčikom Bernina Express. Pred deviatou hodinou bola batožina naložená do autobusu a vyrazili sme na cestu. Slnko k nám vysielalo svoje lúče, ale to bolo v okolí Livigna. Už po tretí raz sme prekročili sedlo Forcola di Livigno. Tu nám trochu zmrzol úsmev na tvárach. Totiž nad švajčiarskymi kopcami sa preháňali zlovestné čierne mraky. Po  niekoľkých minútach jazdy sme zastavili na colnici. Každý z nás viezol domov nejaké suveníry v podobe cigariet či alkoholu. Romanove upozornenia, že švajčiarski colníci robia prehliadky, sa nám zdali prehnané, ale predsa len tí, čo mali snáď niečo nad povolený limit, boli nesvoji. Lenže colníci sa na nás našťastie „vykašľali“, a tak sme pokračovali do blízkeho mestečka Poschiavo. Tu sme po krátkom čakaní prestúpili do červeného horského vlaku. Poschiavo (1 014 m) leží v kantone Graubünden, ktorý je súčasťou miestnej oblasti po taliansky hovoriacich obyvateľov. Je dôležitým dopravným miestom  (prekladisko materiálu na vozidlá premávajúce po Berninskej ceste), ale aj dôležitou železničnou stanicou na trase medzi St. Moritzom a talianskym Tiranom. Cestovná kancelária nám už dopredu zaistila samostatný vagón, takže sme nemali problém si nájsť miesta v pomerne plnom vlaku. Bernina Express je horská železničná dráha, ktorú niekedy nazývajú ako najpomalší rýchlik sveta. Jazda týmto vlakom patrí medzi najkrásnejšie zážitky v Alpách. Je najvyššie položenou železničnou traťou, ktorá křržuje Alpy od severu k juhu, a tak prakticky aj spojuje sever a juh Európy. Trať harmonicky zapadá do veľkolepého sveta vysokých hôr. Je na nej 55 tunelov, 196 mostov. V nadmorskej výške 2 253 metrov dosahuje najvyšší bod celej Rhétskej dráhy, v stanici Ospizio Bernina. Trať z Thusis do Tirana bola zaradená v roku 2008 do zoznamu kulturného dedičstva UNESCO. Z Poschiavo vlak strmo stúpa za pomoci veľkého počtu viaduktov, galérií a množstva nekonečných zákrut so sklonom až 70‰ do zastávky Alp Grüm (2 092 m), čím prekoná viac ako tisícmetrové prevýšenie. Sú tu prekrásne pohľady na ľadovec Palü Gletscher. Vzdušnou čiarou je to asi päť kilometrov, ale vlak prejde v skutočnosti až dvadsať kilometrov. Pokračuje ďalším stúpaním kým sa dostane k jazeru Lago Bianco (2 235 m). Práve táto časť jazdy je najkrajšia s pozadím večne zasnežených horských velikánov. To sa už ale dostáva k najvyššiemu bodu celej trate. Stanica Ospizio Bernina stojí v nadmorskej výške 2 253 metrov. Vlak prechádza okolo tmavomodro zafarbeného jazierka Lej Nair (2 227 m) a hneď pod ním je menšie Lej Pitschen (2 222 m). Odtiaľ už trať postupne klesá. Tu poskytuje zaujímavé pohľady ľadovec Morteratsch Gletscher niekoľko minút jazdy z kopca nad stanicou Morteratsch (1 896 m). Potom prechádza sporadickým lesným porastom a onedlho sa dostane do zimného strediska Pontresina (1 805 m). Na železničnej križovatke sa tu stretávajú vlaky smerujúce opačným smerom a rozdeľujú sa trate smerujúce do St. Moritz a do ďalších horských údolí až po mestečko Chur, kde horská trať končí. Po krátkej jazde z Pontresiny vlak príde po mierne stúpajúcom teréne do St. Moritz. Takže to je oficiálny popis trate. My sme v Poschiavo nastúpili do rezervovaného vozňa. Mladý Jirka pre našu štvoricu od jedálenského stola, teda on, Martin. Boris a ja sme sa usadili v jednej voľnej „štvorke“. Moje miesto bolo pri okne, ale v protismere jazdy. Oproti mne sedel alebo skôr väčšinu času stál Jirka. Podobne ako on, aj ja som stál pri okne, ukazoval našim dvom spolucestujúcim zadné pozadie. Ako som už spomínal, počasie nebolo na „azzuro“ opekanie, ale aspoň v tom údolí bolo nad nami vidieť nejaké blízke kopce. Červená súprava s asi desiatimi klasickými vagónmi viezla na konci aj takzvaný letný vozeň bez okien a strechy. Je žltej farby a údajne aj cena cestovného lístka je výrazne vyššia, ale neskôr, pri daždi sa jeho pasažieri presunuli do krytých vozňov. To, čo bolo napísané v papierovom sprievodcovi, sa priebežne plnilo. Dokonca sa nám postavil aj pred objektívy fotoaparátov uniformovaný sprievodca. Pozerali sme z okien a koľajnice trate sa naozaj krútili hore kopcom, raz doľava a potom doprava. Pripomenulo mi to tak trochu jazdu vlakom na našej trati z Banskej Bystrice do Čremošného, ale samozrejme to by naša železničná spoločnosť musela urobiť viac pre marketing a modernizáciu vozového parku. Na trati sa postavilo veľa tunelov, mostov či viaduktov. Ale predsa len niečo chýbalo. Výhľady na vysoké kopce. To, že sme pred pár dňami na Diavolezze a okolí nevideli Piz Berninu sme vtedy brali ako dočasné skolabovanie alpského počasia. Kto však mohol predpokladať, že realita mrakov okolo kopcov bude pokračovať aj v najbližších dňoch? Ešte stále sme verili, že keď vlakom vyjdeme do dvojtisícovej výšky, sa všetko zmení. Ale moje skeptické poznámky vychádzali. Poznámka o dáždniku či inej protidažďovej ochrane padla na neúrodnú pôdu. Zatiaľ. Vlak nás vyviezol k Alp Grüm (2 092 m), čo bolo najvyššie prevýšenie na trati a podarilo sa nám nafotiť akýsi kúsok vodopádu stekajúci z ľadovca Palü Gletscher. Ale to všetko bolo len v dolnej časti hmly či mrakov. Frajerské obrázky z „azzurových“ kopcov s ľadovcami sa naozaj nekonali. Opäť som si spomenul na tie neskutočné „bludy“ cestovných kancelárií o tristo či viac denných slnečných dňoch v Alpách... „Maybe“... Vlaková súprava nás doviezla okolo betónového priehradného múru k jazeru Lago Bianco. Na juh od nás sa vynárali bezmenné kopce, ale aj ľadovec Palü. Z neho bolo vidieť aspoň niekoľko menších ľadových serakov nad stekajúcou „riekou“. Prišli sme do vlakovej stanice Ospizio Bernina, čo je na celej trase najvyšší bod železnice. Tu sme pred niekoľkými dňami strávili krátke odpoludnie. Jazero leží na rozvodí dvoch morí. Jeho vody tečúce na juh, končia v Jadranskom mori a vody tečúce na východ sa vlievajú do Dunaja a Čierneho mora. Nízka oblačnosť sa takmer dotýkala hladiny jazera. Už tak zaujímavý zážitok z cesty týmto vláčikom nám pokazili výhľady na hory. Prakticky sme nič nevideli. A do toho sa spustili dažďové kvapky. Stalo sa to, čo nik nečakal. Ale aj pri tomto zlom počasí sa občas medzi mrakmi objavil náznak stekajúceho ľadovca Palü. Vlak sa hnal z kopca okolo spomínaných menších jazier Lej Nair a Lej Pitschen. Netrvalo dlho a zastavili sme na stanici Bernina Diavolezza. Tu nastúpila početná výprava Japoncov s neodmysliteľnými fotoaparátmi na krkoch. Počas jazdy prešiel cez vagón sprievodca. Chlapík s čiernym klobúkom na hlave a s čierno-oranžvou kravatou upútal našu pozornosť. Zrejme je zvyknutý na to, že sa často stáva terčom fotoaparátov. Jazda pokračovala až pod Piz Berninu, teda jediný štvortisícový vrchol v okolí. Samozrejme sme mohli pre množstvo mrakov zabudnúť na zhliadnutie jeho najvyššieho bodu. V tej čierňave sme boli radi, že sa nám aspoň ukázala dolná časť ľadovca Morteratsch Gletscher. Roman „zavelil“ k výstupu. Blížila sa stanica Punt Muragl (1 738 m). Väčšina z nás tu mala „konečnú“. Niekoľko jednotlivcov našej skupiny sa viezlo ďalej až do staníc Pontresina alebo až do St. Moritz. Vystúpili sme z vlaku. Mrholilo a neostávalo nič iné len vytiahnuť dáždnik. Aspoň zatiaľ. Prešli sme niekoľko desiatok metrov, prekročili most nad riečkou a prišli k secesnej budove pozemnej lanovky. Náš program bol jasný. Vyviezť sa lanovkou, technicky podobnej tej, ktorá vedie v Tatrách na Hrebienok, ale táto pamätala možno polovicu minulého storočia na kopec Muottas Muragl (2 456 m) a odtiaľ traverzom po chodníku prejsť k hornej stanici sedačkovej lanovky a zviezť sa dole do Pontresiny (1 817 m). Lenže na rozdiel od Hrebienka tu bolo prevýšenie okolo sedemsto metrov, čiže viac ako 300%! Vonku pršalo a my sme sa schovali pred kvapkami dažďa v neveľkej čakárni. Samozrejme okrem nás tam nikto nebol. „Blázni“ z českých „zemí“ sa snažili dostať do hôr. Pán z obsluhy lanovky nás nabádal, aby sme išli hore. Bola tam hmla a dážď. Málokto z nás bol odhodlaný zaplatiť dve desiatky eur za jazdu do „inferna“. Lanovka vás vyvezie hore a tam...? Nič. Toto sme už v rámci tohto zájazdu zažili niekoľkokrát. Ale nie za takú cenu lístka. Stáli sme tam možno dvadsať minút a počasie sa nelepšilo. Roman medzitým zistil u obsluhy lanovky vývoj počasia. Prišiel s informáciou, že do polhodiny sa tam „hore“ počasie zlepší. Nikto z prítomných tomu neveril. Lenže čas plynul a my sme tam stáli ako „bezprizorní“. Vtedy Roman oslovil prítomných, že počasie sa určite zlepší, a potrebuje vedieť, kto teda pôjde hore. Bol som jedným z prvých a po mne sa prihlásili aj chalani z môjho blízkeho kontaktu. Teda Martin, Boris a Jirka. Po nás aj ďalší. Niekoľko jednotlivcov ostalo dole. Našu skupinu tvorilo asi dvadsať osôb. Medzitým prišlo asi šesť ďalších turistov, takže sme naozaj neboli sami „blázni“. Vagón lanovky sa pohol. Systém horskej dopravy je podobný ako na Hrebienok. Teda ťažné a vlečné lano. A v polovici dvojkoľajná križovatka. Lenže tu je to podstatne vyššie a dlhšie ako v Tatrách. A aj sklon terénu, najmä v hornej časti, bol väčší. Asi dvesto metrov pod vrcholovou stanicou na bočnej kovovej konštrukcii koľajníc majú namontované solárne panely, ktoré pravdepodobne dodávajú elektrickú energiu pre pohon lanovky a prevádzku reštaurácie. Samozrejme vo výške 2 457 metrov sme sa ocitli v hmle. Vystúpili sme z lanovky a ocitli doslova v zime. Síce nesnežilo, ale dvakrát príjemne nebolo. Fúkal studený vietor. Hneď sme obliekali teplejšie odevy. Ja aspoň hore flísovú bundu. „Kraťasy“ na nohách postačovali. Stále pršalo. Chvíľu sme tam postávali. Roman rozhodol, že plánovanú túru pre zlé počasie zrušíme. Traverz kopca sme teda neabsolvovali. Lenže ako šibnutím čarovného prútika sa na oblohe objavilo slnko. Neskutočne sme pozerali na vývoj počasia. Samozrejme s lúčmi sa vonku oteplilo. Všetci sme opustili budovu lanovky. Každý z nás sa individuálne prešiel po blízkych chodníkoch. Zvolil som si severozápadný svah. Ku mne sa pridal Martin. Boris sa sám vydal na blízky menší vrchol s akýmisi kovovými artefaktmi. Mraky sa nad hlavami preháňali a slnečné lúče miestami vytvárali prírodnú alpskú idylu. Pod nami sa zrkadlili jazerá okolo mesta St. Moritz ako aj celé údolie so spomínaným známym turistickým centrom. V údolí, hlboko pod nami, na severe pri mestečku Samedan (1 734 m) sme objavili letiskovú dráhu. Práve sem prilietajú v zimnom období lyžiari z celého sveta. Aj teraz tu odštartovalo väčšie dopravné lietadlo. Pri prechádzke po trávnatom chodníku som prišiel k miestu na skale, na ktorej bola postavená drevená „vatra“. Teda pyramída z odpadového dreva zviazaná po jej obvode. Ani Martin, ani ja sme nevedeli odhadnúť na čo by tento drevený „monument“ mal slúžiť. Lenže ako sme sa presvedčili neskôr, tak takýchto drevených „stavieb“ sme v ten deň našli viac. Na jednej skalnej rímse som objavil pamätnú tabuľu. Patrila pilotovi športového lietadla Karl Heinz Seitzerovi z Würthu, ktorý tu zahynul v roku 1967. Plávajúce biele mraky každú chvíľu zakrývali blízky hrebeň pohoria Oberengadin. Po chvíli chodenia sme sa oblúkom dostali po inom chodníku na najvyšší miestny „kopček“ vysoký okolo dva a pol tisíca metrov. Na drevených lavičkách tu relaxovali naši turisti. Slniečko dokonca zahrialo naše predtým skrehnuté telá. Na vrchole stálo niekoľko kovových plastík. Jedna z nich mala otvor nasmerovaný tak, že bolo cez neho vidieť vrchol Piz Julier (3 380 m) stojaci na opačnej strane údolia. O niekoľko desiatok metrov ďalej stála drevená „kadibúdka“. Ale nebola určená na ľudskú potrebu. Vo vnútri bola lavica, z ktorej bolo cez okno vidieť údolie s horami v okolí Pontresiny. Veľká lúka bola posiata stovkami menších kameňov a na tráve množstvo kravských produktov. Bolo umením, aby niekto nešliapol do tých suchších, ale najmä čerstvých hovädzích „koláčov“. Bol taký správny čas na „obed“. Sadol som si na blízku drevenú lavicu. Neodmysliteľný konzervový „hamácky“ výrobok, hovädzí guláš s týždňovým slovenským chlebom, padol za obeť. Pomaly sa blížil čas sa vrátiť do budovy lanovky. Celá naša skupina obsadila vagón a okrem nás sa zviezlo niekoľko jednotlivcov. Pred dolnou stanicou už čakali aj ostatní členovia výpravy, nakoľko naša menšia skupinka išla až v poslednom časovom termíne. Nakoľko bolo konečne slnečno a teplo, vydali sme sa peši do mesta St. Moritz. Po prejdení mosta nad riečkou sme vošli do ihličnatého lesa. Miernym stúpaním sme kráčali po širokej lesnej ceste, aby sme asi po polhodine prišli k jazeru Lej de Staz. Tu stála chata s občerstvením. Okolo nej bolo dosť ľudí, ktorí sem prišli peši zo St. Moritz. Je to akási rekreačná oblasť pre nenáročných turistov. Práve tu Roman „zavelil“ na rozchod. Ešte predtým vysvetlil ďalšiu cestu do mesta, takže každý z nás sa mohol individuálne dostať kde chcel. Teda smerom k veľkému jazeru a mestu. K chate okrem Romana a Andrei nešiel nikto. Náš autobus mal prísť na určené miesto až tesne pred odchodom, takže nás ani nič neťahalo ponáhľať sa do tohto známeho zimného strediska. Po štvrťhodinovej chôdzi sme prišli k brehom východnému brehu jazera. A aj tu stála drevená hranica. Teda rôzne dosky postavené do pyramídy. Keď sme nad tým špekulovali, jedna pani z našej partie nám objasnila dôvod. Totiž v tento deň, prvého augusta, mali Švajčiari sviatok. Zjednotenie kantonov a vytvorenie spoločného štátu. Čiže niečo podobné ako oslavujú 4. júla Amerikáni v USA. A tie pyramídy boli pripravené na večer, kedy ich mali zapáliť. Takže stáli na rôznych miestach po celej krajine. O niečo ďalej som objavil drevený prístrešok, v ktorom bolo na háku zavesené záchranné koleso na oranžovom lane. Samozrejme hneď som bol pri ňom a Martin ma s kolesom okolo krku zvečnil. Jeden z moravských chalanov pristúpil ku mne s malou kovovou „ploskačkou“ a ponúkol ma niečím ostrým. Jasné že to nebol ani nôž ani britva. Hlt dobrej slivovice, aby sa fotka vydarila. To už sme kráčali po asfaltovom chodníku do mesta. St. Moritz je známe letné, ale najmä zimné stredisko vo švajčiarskom kantone Graubünden. Leží na brehu jazera Moritzer See v nadmorskej výške 1 843 metrov. Zo severu ho obklopuje pohorie Albula a z juhu Bernina. Skladá sa z častí St. Moritz-Dorf (1 822 m),  St. Moritz Bad (1 774 m), Champfér ( 1825 m) a Suvretta (1 927 m). Za svoju popularitu vďačí nielen skvelým lyžiarskym terénom vo svojom okolí, ale aj mnohým minerálnym železitým prameňom s veľkým obsahom oxidu uhličitého a ideálnej podnebnej klíme údolia Engadinu, ktoré boli známe už pred tritisíc rokmi. Prvé písomné správy o pôvodnej osade pochádzajú z roku 1139. V roku 1856 bol postavený prvý hotel (Hotel Kulm), v ktorom o osem rokov neskôr strávili anglickí priekopníci zimného športu prvú zimu. Údajne tu strávili tri mediace. St. Moritz bol v nedávnej histórii prezentovaný technickými novinkami ako bolo prvé elektrické osvetlenie na Vianoce v roku 1878, prvým motorový letom                    v Švajčiarsku v roku 1910 alebo prvým lyžiarskym vlekom v roku 1935. V rokoch 1896 až 1932 boli prepojené časti mestečka St. Moritz-Bad a St. Moritz-Dorf električkovou dopravou. Podľa meteorologických údajov tu svieti slnko 322 dní v roku. St. Moritz bol dvakrát dejiskom zimných olympijských hier, a to v rokoch 1928 a 1948. Práve okolité svahy Lagalp, Corvatsch a Corviglia sa neskôr stali svedkami účasti svetových lyžiarov. Po Rhétskej dráhe dnes premáva zo St. Moritz svetoznámý Glacier Express cez Reichenau-Tamins až do stanice Disentis-Mustér, kde prechádza na trať spoločnosti Matterhorn-Gothard-Bahn, po ktorej pokračuje do Brigu na Simplonskej dráhe a potom až do Zermattu. Cestu zvládne za 7,5 hodiny a pritom prejde cez 291 mostov a 91 tunelov. Železničná stanica v St. Moritz leží v nadmorskej výške 1 775 m a je najväčšou mestskou stanicou vo Švajčiarsku. Z historických pamiatok stoja za zmienku kostoly a kaplnky Chiesa di San Mauritii, Chiesa di San Carlo, Cappella Regina Paci, Chiesa riformata a Chiesa francese. Samostatnou pamiatkou je známa šikmá veža pochádzajúca z 12. storočia stojaca v blízkosti hotela Klum. Architektonicky je zaujímavý hotel Badrutt’s Palace, ale aj ďalšie 5-hviezdne hotely Kempinski Grand Hotel des Bains, Carlton, Kulm a Suvretta. Samostatnú kapitolu tvorí futuristický objekt anglického architekta lorda Normana Fostera Chasa Futura, na ktorého výstavbu bolo použité drevo z červeného smreka. Oplatí sa navštíviť Chesa Veglia objekt pochádzajúci z roku 1658, ktorý je jednou z najstarších usadlostí v St. Moritz. Momentálne tam prevádzkujú tri reštaurácie a dva bary. Určite sa každý turista aspoň porozhliadne po Via Serlas, jednej z najexkluzívnejších nákupných ulíc na svete s luxusným tovarom svetoznámych značiek.  A nakoniec zaujme aj stanica „Trambänkli“, čo je teraz autobusová zastávka, no už v 19. storočí to bola električková zastávka s čakárňou. Za informáciu určite stojí aj správa, že lyžiarske stredisko St. Moritz bude v roku 2017 miestom majstrovstiev sveta v alpskom lyžování. Prešli sme cez most a zamierili k železničnej stanici za predpokladu, že tam budú toalety. Lenže celý objekt stanice bol oplotený, nakoľko tu prebiehala rekonštrukcia prvého nástupišťa. Tak sme prešli k stanici po ceste. Na naše prekvapenie pár metrov od stanice stál zaparkovaný náš autobus. Vodiči vysmiati a my milo prekvapení. O tomto nevedel ani Roman, ktorý sa ešte niekde „promenádoval“ po okolí. Nasledovalo zoznámenie s miestnymi toaletami. Bohužiaľ tu, na rozdiel od Savojských Álp a miestnych dediniek či mestečiek, nemali záujem o platbu za tovar v eurách, takže ani som tu nič neutratil. Z helvétskej meny mi ostalo z minulého zájazdu asi 60 centov, a to by som si mohol kúpiť možno zápalky. Lákala ma nejaká malá vlajočka, ale oželel som ju. Vrátil som sa k nášmu autobusu. Akosi som rezignoval na prehliadku mesta plného snobských hotelov a jediný kostol, ktorý som zahliadol vysoko na kopci, mám zachytený na zábere od stanice. Skôr ma lákali vláčiky, a tak som prešiel na druhé nástupište, kde stáli vlakové súpravy smerujúce na Pontresinu a do talianskeho Tirana. Alebo iným smerom až do Churu. Medzitým, v rámci čakania na ostatných, som sa v autobuse prezliekol do „civilu“. Teda turistické oblečenie vymenili rifle a tričko. A k tomu „ľahká“ obuv, sandále. V rámci rýchlej „večere“ som zjedol paštiku a kúsok polosuchej bagety, ktorú som dva dni v sáčku opatroval. „Kozlík“ opäť naštartoval „polosuché“ vnútornosti. Čas do odchodu autobusu sa krátil. Okolo pol šiestej sme sa vydali na cestu späť. Asi po necelých dvoch hodinách jazdy sme sa dostali na diaľnicu a tam okolo pol ôsmej nasledovala polhodinová prestávka. Stáli sme na parkovisku Trofana Tyrol – Würsthaus pri Erlebmünsdorfe. Niekto na večeru, niekto len tak. Tu, v rámci pitného režimu, úzka skupinka účastníkov, absolvovala malý rumový pozdrav. Teda „liek“ na spanie. Zdĺhavý prejazd Švajčiarskom, ale najmä Nemeckom, sme prerušili ešte jednou zastávkou. Lenže to už bolo počas hlbokej noci. Zaregistroval som cestu po Mníchove vrátane Olympijského štadióna, ale aj novej futbalovej arény klubu Bayernu Mníchov. Nádherne vysvietený športový komplex je určite lahôdkou pre fanúšikov futbalu. Priebežným driemaním a sledovaním monotónnej jazdy sme sa blížili k českej hranici a Rozvadovu. Ale tentoraz sme tu nestáli. Na dopravných oznamovacích tabuliach už svietili názvy miest Plzeň a Praha. Zastavili sme ešte na ktoromsi benzínovom čerpadle s toaletným či pitným osviežením. A potom krátka zastávka v Plzni a smer Praha. Našťastie ešte ráno pri nakladaní batožiny, nám Roman oznámil, že v Prahe okrem zastávky na Florenci zastavíme aj na Hlavnom nádraží. Pomyslel som si, tak konečne rozumný nápad. V hlave som mal odchody vlakov na Slovensko. Prvý o 5.11 by som teoreticky aj mohol stihnúť. Vodiči odhadovali  príchod do Prahy na pol piatu. A ráno sa tak aj stalo. Bolo pred pol piatou, keď autobus zastavil neďaleko historickej Fantovej budovy. Vystúpili sme, každý zobral svoju batožinu. Nasledovalo rozlúčenie s ľuďmi, s ktorými som strávil chvíle na akcii, ktorá síce z hľadiska počasia nie veľmi vyšla, ale z pohľadu obsahu bola snáď dobrá. Ranný prvý vlak som stihol a pred obedom som bol v Žiline. Nuž, a tak skončil môj tretí tohtoročný zahraničný pobyt na horách.