Začiatkom roka 2008 som sa rozhodoval, kde sa tento rok vyberiem na zahraničné kopce. Májový Olymp som už mal naplánovaný, no cez letné mesiace som chcel navštíviť niečo nové. Voľba padla opäť na Pyreneje, kde som bol pred dvomi rokmi, ale tentoraz som si vybral miništát Andorru. Táto malá krajina je naozaj skvostom. Či už po stránke ekonomickej, kde neexistuje nezamestnanosť, rozkvitá bankovnícto, ale najmä cestovný ruch. Určite zaujímavá skutočnosť je, že tu nepoznajú DPH, čo robí z tejto krajiny európske nákupné centrum, o čom sme sa presvedčili aj my. Andorrské Pyreneje poskytujú ideálne možnosti pre turistiku v lete a pre lyžiarskych nadšencov v zime komplexne vybavené lyžiarske svahy. V posledných rokoch dávajú tisíce lyžiarov prednosť Pyrenejám pred známymi alpskými strediskami. V júli som sa s kamarátom Jožom, ktorého niektorí ľudia poznajú pod prezývkou Motýľ, vydal s českou cestovnou kanceláriou autobusom do Andorry. Je naozaj paradox, že už niekoľko rokov chodím na podobné cesty s českými cestovkami. Bohužiaľ v našej krajine som nenašiel kanceláriu, ktorá by organizovala podobné zájazdy. Desaťdňový pobyt mal v programe jednodenné túry po kopcoch prevyšujúce náš Gerlachovský štít. Samozrejme nechýbal aj výstup na najvyšší andorrský kopec Pic de Coma Pedrosa (2 942 m). Po takmer 1300 kilometrov dlhej ceste vedúcej z Prahy cez Nemecko a Francúzsko a nekonečnom stúpaní pyrenejským podhorím sme na poludnie prešli francúzsko-andorrskú hranicu v sedle Port d’Envalira (2 407 m). Aj keď Andorra nie je členom Európskej únie ocitli sme sa bez hraničnej kontrole v mieste Pas de la Casa, čo je akási vstupná brána do kniežatstva. Nekonečné cestné serpentíny v pohraničí boli nahradené moderným tunelom (Tunnel d’Envalira). Našou prvou zastávkou bolo známe lyžiarske centrum Soldeu (1 800 m), kde sme v miestnom obchodnom centre dokúpili zásoby pitného režimu. Samozrejmosťou pre majiteľa bola obchodu bola hromadná ochutnávka domácich údenárskych výrobkov. Miestne klobásy, slaniny a salámy boli naozaj veľmi chutné. Určite k tomu nemohli chýbať vzorkové dávky destilátov, ale aj skvelých vín. Po zaujímavej prestávke sme pokračovali údolím rieky Valiry do hlavného mesta Andorra la Vella. Odtiaľ nás cesta zaviedla údolím Vall d’Ordino do severozápadnej časti do dedinky El Serrat (1600 m), ktorá sa pre nás stala na celý týždeň dočasným domovom. Hotel Tristaina nám poskytol veľmi dobré ubytovanie a stravovanie.
Naša prvá túra viedla okolo dedinky Soldeu údolím Vall d’Incles, ktorým preteká rovnomenná riečka. Po asi hodinovom šliapaní po kamenistej ceste sme konečne stúpali lúkami vyššie. Cieľom mali byť jazerá Estanys de Juclar (2 294 m) a sedlo Collada de Juclar (2 447 m) na andorrsko-francúzskej hranici. Lúky okolo nás boli posiate stovkami rozkvitnutých ružových azaliek, žltých ľalií, modrých horcov a kosatcov. Slnečné počasie však veľmi rýchlo vystriedali mraky. A ešte k tomu sa pridala nepríjemná hmla. Celkom príjemné stúpanie sa však onedlho zmenilo, strmý chodník sa strácal v nedohľadne. Prešli sme niekoľkokrát cez potok Riu Juclar. Jeho šum dával tušiť, že jazerá Estanys de Juclar nie sú už ďaleko. Viditeľnosť v hmle bola nejakých desať metrov a my sme sa ocitli pred betónovou hrádzou najväčšieho andorrského jazera l‘Estany primer de Juclar, na ktorú sme vyšli po kovovom rebríku. Hladinu jazera bola sotva vidieť. Hmla stále hustla a začalo mrholiť. Blízka chata bez obsluhy sa pre nás stala aspoň na pár minút dočasným prístreškom. Rozhodovali sme sa čo ďalej. Šliapať do sedla Collada de Juclar nemalo zmysel. Jazerá nebolo takmer vidieť. Nuž, andorrské jazerá nás sklamali. Možno ani nie tak jazerá ako počasie. V nepríjemnom vetre a hmle sme schádzali po výstupovej ceste späť do Soldeu k autobusu. Ani som si neuvedomil, že tentoraz sme absolvovali asi sedemstometrové prevýšenie. Keď sme prichádzali na kamenistú cestu počasie sa ako šibnutím prútika zmenilo. Čierne mraky boli razom preč a nad hlavami sa objavilo páliace slnko.
Ďalší deň nás čakala prehliadka hlavného mesta. Andorra la Vella sa nachádza v nadmorskej výške 1 409 metrov, má rozlohu 30 kilometrov štvorcových a asi 23 tisíc obyvateľov. Je postavené okolo rieky Gran Valira pod kocpom Enclar (2 317 m). V jeho starej časti sa nachádza kniežací palác Casa de la Vall. Dnes tam sídli Generálna rada, vláda a Najvyšší súd. Určite za návštevu stojí kostol St. Estere z 12. storočia. Hlavné mesto dnes predstavuje veľké stavenisko. Na strmých úbočiach nad mestom sa týčia desiatky žeriavov s pomocou ktorých vyrastajú veľké obytné komplexy. Hlavné ulice Av. Meritxell a Av. Príncep Benlloch sú doslova obsypané obchodmi, reštauráciami, bankami a hotelmi. Určite najznámejšou dominantou moderného mesta je oceľovo sklený komplex termálnych kúpeľov Centro Termo Lúdico Caldea s vysokou vežou. V meste je využitý každý meter pôdy. Samozrejmosťou tu sú polia, na ktorých pestujú veľmi kvalitný tabak. Po nakúpení suvenírov a onych drobností sme sa vrátili do El Serratu.
Ďalší deň nás čakala náročná túra na najvyšší andorrský kopec. Takmer trojtisícový Pic de Coma Pedrosa. Autobus nás doviezol do dedinky Arinsal (1 466 m). Prvé metre turistického chodníka viedli uhličnatým lesom, aby sme sa asi po pol hodinovej chôdzi dostali do údolia potoka Ribal. V tých miestach sa údolie rozšírilo a my sme pokračovali ďalej k sútoku potokov stekajúcich zo svahov Pic de Coma Pedrosa a Pla de l’Estany. Trávnatý chodník vystriedal kamenistý, ktorý miestami vytváral prašné polia. Počasie bolo nádherné, modrá obloha a páliace slnko síce nie sú až tak ideálne pre chôdzu, ale dalo sa to vydržať. Po viac ako dvoch hodinách chôdze sa niektorí z našich „bežcov“ dostali k chate Refugi de Coma Pedrosa (2 272 m), ale tam sme nemali namierené. Asi desaťminútovú zachádzku si skrátili cez nízke porasty ihličnanov. Chodník pokračoval dnom údolia a nás čakalo dosť vyčerpávajúce stúpanie smerom k Canyorques. Čierne jazero (Estany Negre), cieľ niektorých účastníkov bol ale stále v nedohľadne. Asi po hodinovom stúpaní sa konečne objavilo dolné jazero. Objavili sa prvé snehové polia. Po ich prejdení sme konečne stáli na brehu Estany Negre (2 628 m). Hladina jazera bola asi z dvoch tretín zamrznutá. Po krátkej prestávke spojenej s malým občerstvením sa jednotlivci vydali na záverečný úsek túry. Čakalo nás vyše tristometrové stúpanie. Chodník sa miestami strácal medzi veľkými kameňmi a práve v tých miestach nám v orientácii pomohli kamenní „mužíci“. Prvé stúpanie na hlavný hrebeň bolo za nami. V diaľke okolo nás sa týčili známe i neznáme kopce. Chodník sa stáčal na severovýchod. Jazero Estany Negre bolo hlboko pod nami a ešte ďalej som objavil chatu Refugi de Coma Pedrosa s blízkym jazerom Estany de les Truites. Vrchol Pedrosy bol ale ešte poriadne ďaleko a vysoko. Naša cesta pokračovala ďalej. Krátke prestávky sme využívali predovšetkým na vydýchanie, ale aj na „lovenie“ tých najlepších záberov. Asi po štyri a pol hodinovom šliapaní a asi 1 500 metrovom prevýšení sme stáli na najvyššom bode Andorry. 2 942 metrov. Spomenul som si na májový Olymp. Tak opäť stojím v podobnej výške. Určite som nechcel porovnávať himalájske päťtisícovky, ale aj tie ma práve na tomto vrchole napadli. Veru, nezáleží na nadmorskej výške, ale na zážitkoch. Veď aj taká Devínska kobyla urobí radosť Bratislavčanom či Borišov Martinčanom alebo Čipčie nám Žilinčanom. Na vrchole som strávil asi hodinu. Fotografovanie, zábery do kamery a malé vrcholové občerstvenie. Myslím, že každému turistovi urobí radosť skutočnosť, že stojí na najvyššom bode krajiny. Gerlachovský štít, Mt. Blanc, prípadne Kékes budú vždy tými bodmi, po ktorých zatúžia ľudia svojej krajiny. Na západe v diaľke som rozpoznal španielske velikány v pohorí Maladeta s najvyšším pyrenejským Pico de Aneto (3404 m), na ktorom som stál pred dvomi rokmi. Cesta z Pedrosy dole viedla rovnakou cestou. Doslova som prebehol okolo jazera Estany Negre, kde sa opaľovalo niekoľko ľudí z nášho zájazdu. Na chvíľu som sa zastavil pri jazere Estany de les Truites a chate Refugi de Coma Pedrosa. Veľmi ma neoslovila, a tak som ďalej pokračoval strmým chodníkom dole. Páliace slnko ma hnalo dopredu. Teda skôr to bola vidina chladeného piva v našom autobuse.
Náročný predošlý deň vystriedal celkom pokojná prechádzka k jazerál Estanys de Tristaina. Z lyžiarskeho strediska Arcalis (2 200 m) sme sa asi po hodinovej chôdzi dostali k sedlu Coma del Forat (2 330 m) a priehlbine Tristaina, v ktorej ležia tri jazerá. Zo sedla sme prišli k druhému jazeru Estany del Mig. Plán cesty bol veľmi jednoduchý, a tak som zvolil trasu pochodu po západnom hrebeni s teoretickým úmyslom vystúpiť na Pic de Tristaina (2878 m). Že to bolo len v teoretickej polohe som zistil po hodinovom stúpaní do bezmenného sedla, kde ma dosť vystrašili padajúce kamene, ktoré v nepravidelných intervaloch svojim skákaním zhadzovali horské kozy. Nakoľko som zistil, že obísť údolie Tristaina časovo nestihnem, tak som zostúpil k najväčšiemu jazeru Estany de Més Amunt. Odtiaľ som pokračoval na začiatok údolia k prvému jazeru Estany Primer, kde čakali ostatní turisti. Na okolitých svahoch sa pásli čriedy polodivých koňov. Potom sme zostupovali k jazierkam Basses (2 430 m) a ďalej okolo potoka Riu de Tristaina na parkovisko, kde čakal autobus.
Po odpočinkovom dni sme mali pred sebou opäť niečo zaujímavé. Kopec Pic de Casamanya (2 740 m). Tento vápencový vrch leží takmer v strede Andorry a má nádherný kruhový výhľad. Naša cesta začala za dedinou Ordino (1 295 m). Autobus nás vyviezol do miesta Segudet (1 330 m), ale pre zákaz vjazdu sme do pôvodne plánovaného sedla Coll d’Ordino (1 980 m) museli šliapať peši. Väčšina turistov išla po asfaltovej ceste asi sedem kilometrov. Naša skupinka sa vydala do sedla po lesnej ceste, ktorá sa onedlho zmenila na úzky chodník. V listnatom lese nám cesta dosť rýchlo ubúdala, a tak po asi dvojhodinovom šliapaní sme sa dostali do sedla, kde vlastne túra začínala. Chodník v ihličnatom lese pripomínal lesy Veľkej Fatry niekde pod Krížnou. Po vyjdení z lesa sa vysoko nad nami ukázal vrchol Casamanye. Pred nami šliapalo niekoľko domácich turistov. Prvé strmšie stúpanie viedlo do sedla Collada de les Vaques (2 100 m), kde sme prišli asi po polhodinovej chôdzi. Odtiaľ nasledovalo krátke stúpanie na vyvýšeninu Cap de l’Astrell (2 175 m). Výhľady nedali na seba dlho čakať, na jednej strane do údolia rieky Valira d’Orient a na druhej na Ordino a la Massana. Opäť sme mali pred sebou stúpanie. Chodník malými serpentínami viedol k vrcholu. Lenže to sme si len mysleli. Po vyjdení na ďalší hrebeň sme zistili, že vrchol je ešte ďalej a podstatne vyššie. Veď aj výškomer na hodinkách ukazoval, že nám chýba ešte asi sto metrov. Pražiace slnko spomaľovalo tempo chôdze. Posledný strmý úsek nás doviedol na vrchol. Stáli sme pri betónovej kocke s vrcholovou tyčou. Zo sedla Coll d’Ordino sme sem vyšli za dve a pol hodiny. V diaľke na západe sa vypínal Pic de Coma Pedrosa, na východe hlboko pod nami sa objavili lyžiarske strediská Canillo a Meritxell s mnohými horskými dopravnými zariadeniami. Cesta z vrcholu viedla ako už tradične v Andorre po rovnakej ceste.
To bol aj posledný výlet celého zájazdu. Počasie nám relatívne vyšlo a plán túr sme splnili. Tak sa vlastne skončil jeden z mojich ďalších zahraničných zájazdov po európskych kopcoch. V septembri som absolvoval ešte ďalšiu cestu, tentoraz na Korziku a Sardíniu, ale o tom až niekedy nabudúce.
Andorra 2008
