Andorrské Pyreneje
Keď som v zime premýšľal o letných turistických aktivitách v zahraničí pre tento rok, vyšlo mi Grécko. Opäť po roku zájazd k moru spojiť s turistikou v olympskom pohorí. Tentoraz už nie priamo masív Mytikasu (2918 m) či Skolia (2913 m), ale okolité kopce. Bol to naozaj len výmysel mojej hlavy. Zájazd pre nezáujem cestujúcich cestovná kancelária neuskutočnila. Vraj hospodárska kríza. Takže ďalší náhradný program. Tentoraz opäť Andorrské kniežatstvo s Pyrenejami. A presne s tou istou českou cestovkou ako vlani, len iný program túr. Bohužiaľ slovenské cestovky nič také neponúkajú. V tomto smere máme čo doháňať. Niekto by povedal, opäť tá istá destinácia... S mojím bratom to máme asi v krvi. Sólo turistika. On cykloturista na Island, vlani štyri týždne, tento rok šesť, ale spojené s návštevou Nórska, Faerských ostrovov a napokon Islandu. Ja teda opäť do Andorry. Tentoraz som vyrazil na cestu autobusom pred deviatou ráno z Brna smer Praha, Rozvadov, prejazd Nemeckom a Francúzskom. Zloženie „obsahu“ autobusu bolo rôznorodé. Malé skupinky známych, ale aj niekoľko sólistov vrátane mňa. Samozrejme nemohli chýbať ako pri každej takejto akcii „chrti“. Väčšinou pochádzajúci z Prahy. Totiž to sú tí, ktorí vyštartujú od autobusu, stopnú si začiatok túry a neustále sledujú čas, aby boli na vrchole prví a pokiaľ možno prekonali všetky časy uvádzané v sprievodcovi. Potom v „plodnej“ a „plnohodnotnej“ diskusii zamachrujú, že tie časy sú asi určené pre dôchodcov. Pre nich neexistuje žiadna prestávka na fotografovanie či sledovanie prírodných skvostov. Na rozdiel od minulého roku sme mali v autobuse lôžkovú úpravu sedadiel, takže noc sme strávili vo vodorovnej polohe aj keď nie v úplnom pohodlí, ale podstatne lepšie ako sedieť celú noc v sedadle. Nemôžem nespomenúť môjho suseda, sediaceho vedľa mňa. Nemám vo zvyku ohovárať ľudí, ale tento človek sa naozaj „vydaril“. Už pri nástupe v Prahe ma „zaujal“. Na môj pozdrav vôbec neodpovedal, tak najprv som si myslel, že mám vedľa seba hluchonemého. Síce občas zo seba vytlačil pár slov smerujúcich k svojim kamarátom sediacim za nami, ale to bolo všetko. Samozrejme aj v rámci tohto zájazdu sa cestou premietali filmy. Český kulťák Vratné lahve nemohli chýbať. A vtedy som dostal naozaj krásny nápad, keď som môjho suseda počastoval určite priliehavou prezývkou „Mluvka“. Ako sa neskôr ukázalo, tak aj ostatní ho potom tak volali. Samozrejme nie priamo. Pred vjazdom do Andorry sme však museli zmeniť trasu prejazdu do kniežatstva z dôvodu uzávery cesty pre konanie cyklistickej Tour de France. Našťastie sme o tejto akcii vedeli zavčasu, takže sme do Andorry išli cez Španielsko z juhu. Na druhý deň pred obedom sme prešli mestečkom Seu d’Urgell, ktoré je známe sídlom biskupa. Tento je v Andorre oficiálnym predstaviteľom španielskeho kráľovstva, francúzsku stranu zastupuje prezident (predtým to boli kniežatá z Foix). Mimochodom v roku 1999 a aj tento rok sa v tomto mestečku na rieke Segre konali pre našu krajinu tak úspešné majstrovstvá sveta vo vodnom slalome. Tesne pred poludním sme boli v hlavnom meste Andorra la Vella a pokračovali na sever do miesta nášho pobytu v El Serrat (1600 m). V čase, kedy som písal tieto riadky, tak práve prebehla v správach informácia, že sa v Andorre stalo nešťastie. Na okraji hlavného mesta stavajú cestný privádzač, ktorý bude tvoriť obchvat hlavného mesta a práve pred tunelom spadla časť konštrukcie mosta. Zahynuli tam piati stavební robotníci. Tentoraz sme sa ubytovali v modernom hoteli El Bringué. Totiž hotel El Tristaina, v ktorom sme bývali minulý rok zmenil majiteľa, ale klesla aj úroveň služieb. Cestovka na toto rýchlo zareagovala. Tešil som sa na ľadové pivo. Áno vyslovene ľadové, ktoré som popíjal vlani. V Tristaine ho už nepodávali, a tak som si ho objednal v Bringué. Ale nebolo to už ono, takže som sa vrátil ku klasike. Normálne chladené. Pri večeri nás vedúci zájazdu podrobnejšie oboznámil s plánom jednotlivých túr a aj sme sa tu zoznamovali, samozrejme pri dobrom španielskom víne.
Ráno sme sa zobudili do slnečného počasia. Po raňajkách, typicky hotelových švédskych stoloch, ale s dobrým výberom jedál, sme všetci sedeli v autobuse a uháňali dole údolím cez Ordino a La Massanu do hlavného mesta, kde sme odbočili na východ do údolia rieky Rio Valira d’Orient a smerovali k francúzskej hranici. Prešli sme dedinkami Encamp, Canillo, El Tarter a Soldeu do lyžiarskeho strediska Grau Roig (2105 m). Toto leží v tesnej blízkosti andorrsko-francúzskej hranice pri prechode El Pas de la Casa. Z veľkého parkoviska, kde sme vystúpili z autobusu, sme sa po niekoľkých minútach dostali na svah zimnej zjazdovky. Strmým chodníkom sme šliapali hore okolo malého potoka Riu dels Collels, ktorý je napájaný z malého bezmenného jazierka vo výške necelých 2300 metrov. Po krátkej pitnej prestávke sme pokračovali horskými lúkami ďalej. Na pomerne krátkom úseku sme prekonávali dosť veľké prevýšenie. Slnečné lúče dobre pripekali, takže niektorí z nás dosť často zastavovali a dopĺňali tekutiny. V diaľke pred nami sa objavilo sedlo Collada de Montmalús (2707 m), z ktorého na vrchol to mal byť už len malý kúsok na vrchol Pic de Montmalús (2782 m). Lenže ten kúsok bol ešte dosť ďaleko. Kamenistý chodník viedol serpentínami hore. Samozrejme v sedle nebol nikto, takže sme pokračovali odbočením doprava k vrcholu. Ten tvorí široké a pomerne dlhé trávnaté plató s kobercom horských kvetov. Kruhový výhľad na kopce okolo bol fantastický. Na západe Pic dels Pessons (2864 m) a Pic de Ribuls (2827 m), na juhu Tosseta di Vallcivera (2846 m), na východe Pic d’Envalira (2827 m). Priamo pod nami sa rozprestieralo nádherné horské jazero Estanys de Montmalús (2422 m). Nakoľko pre návrat sme mali dosť času, tak niekoľko z nás, avšak neboli to „chrti“, zostúpilo dole k jazeru. Na lúkach okolo vody sa pásli polodivé kone. Stráne okolo jazera boli porastené nádherne kvitnúcimi kríkmi azaliek. Na brehu sme si urobili doslova piknik, v rámci ktorého sme si dovolili v studených vodách jazera občerstviť aj nohy. Čas pokročil a pred nami bolo posledné dnešné stúpanie. Návrat späť do sedla Collada de Montmalús. Nádherné letné počasie pretrvávalo, my sme sa potili a zároveň šliapali tých 350 výškových metrov hore, aby sme opäť stáli v sedle a kochali sa neskutočnými výhľadmi. V diaľke pod nami sa trblietala hladina jazera Estany Primer (2254 m), pri ktorom stojí aj chata Refugi Vell (2272 m). Môj fotoaparát mal stále čo robiť. Nádherná letná pyrenejská flóra sa nedala len tak obísť. Tentoraz dlhý zostup k bezmennému jazierku, kde sme dopoludnia oddychovali, sme celkom dobre zvládli a onedlho sme už kráčali po kamenistom chodníku strmým posledným úsekom vedúcim k jazeru. Vidinou pre nás bola blízko stojaca chata a určite pre každého aj pohár oroseného piva. Prišli sme medzi poslednými, nakoľko k jazeru Estany Montmalús väčšina zúčastnených nešla. Poriadne spotení a celkom slušne opálení sme v chate pred obslužným pultom čakali na „orosené“. Miestna slečna nás ale veľmi skoro schladila. Katalánštinou, ktorej sme vôbec nerozumeli, ale vytušili čo chce, nám oznámila, že si máme zohnať prázdne poháre a až potom nás obslúži. Smäd bol naozaj poriadny, takže Radkovi a mne netrvalo dlho a držali sme v rukách prázdne poháre. Ale to bolo prvé kolo. Potom nám chcela načapovať pivo do dvojdecového plastu. Bŕrŕ. Opäť pár sekúnd zbytočnej diskusie. Konečne pochopila, že sme z krajín, kde sa okolo piva točí celý svet. Žltohnedý mok sa lial do pohárov, penil, čo však dievčina pokojne zvládala lyžicou, ktorou vyberala penu a hádzala do umývadla. Na moje upozornenie sa len usmiala a podala bezpenové „Grande“. Nuž iný kraj, iné pivo. Po odpočinku na terase a zvládnutí aj druhého piva, poháre sme si tentoraz strážili, sme sa vydali do strediska Grau Roig. Cesta po zjazdovke, následnom skrátení si cesty cez lúku a o pár minút sme stáli pri autobuse. Prvá túra vyšla stopercentne. Partia, s ktorou som išiel dnes hore bola zložená z prevažne mladých ľudí, takže aj o zábavu bolo postarané. „Povinná“ zastávka v El Tarter dávala niečo tušiť. Už z minulého roku som vedel, že bude nasledovať prestávka. V miestnom markete má totiž vedúci zájazdu známych, ktorí sa nám venovali. Tento market je známy nalievaním vín a destilátov do plastových nádob za veľmi prijateľnú cenu. Je to spojené aj s ochutnávkou miestnych údenín a syrov. Hodina prestávky bola dávno za nami. Do autobusu nastupovali spotení turisti s rôzne veľkými nádobami plných alkoholu. Samozrejme diskusia pri večeri, ale najmä po nej pri víne nabrala obrátky. Honza, Martin, Šárka, Martina, Radek a neskôr Oľga i Vlaďka sa ukázali ako správne jadro autobusu. Nie div, veď prví traja menovaní sa stretli už predtým v Dolomitoch, takže dobrá atmosféra pokračovala aj v ostatných dňoch.
Ďalší deň sme sa po raňajkách vydali autobusom doslova len pár kilometrov k počiatočnému bodu túry Portell de Sorteny (1892 m), na ktorého konci nás čakal kopec Pic de la Serrera (2913 m). Nadmorskou výškou len niekoľko metrov nižší ako najvyšší andorrský Pic de Coma Pedrosa (2942 m). Z parkoviska v Portell de Sorteny sme sa vydali horskou kamenistou cestou na východ okolo riečky Riu del Sorteny. Po niekoľkých serpentínach a asi hodine šliapania sme sa dostali k chate Refugi de Sorteny (1969 m). Chata to vlastne ani nie je, ale domáci takto nazývajú takmer všetky podobné stavby, či majú obsluhu alebo nie. Táto bola bez obsluhy. Vo veľkej miestnosti boli kovové postele, kovové stoly aj stoličky. Dobrý nápad. Nikto ich nezničí alebo neodnesie. Na kúrenie slúži veľký kozub s dostatočným množstvom dreva. V čase nášho pobytu tu však nikto nebol. Neďaleko chaty je prameň výbornej vody. Od chaty sme už išli vysokohorskými lúkami posiatymi krásnymi kvetmi azaliek, kosatcov, horcov či žltohlavov. Naozaj táto oblasť sa právom nazýva botanickou záhradou. Kamenistý chodník nás viedol okolo potoka Riu de la Caballera strmo hore v rozkvitnutých kroviskách azaliek do nevýrazného sedla Pas de la Serrera. Prešli sme okolo malej kamennej stavby, bivaku Cabaňa dela Menera, ale to už bolo pred nami poriadne stúpanie plné serpentín do sedla Collada dela Menera (2652 m). Kamenistý chodník najmä v poslednej časti bol poriadne strmý. Aj tento deň sa slnko s nami nemaznalo a vysielalo pálivé lúče. Ochranné faktory mali čo robiť. Ale nie vždy sa to podarilo a aj môj nos dostal poriadnu dávku, ktorá sa neskôr ukázala tým, že ma pokožka z tváre už niekoľkokrát v tomto roku opustila. Konečne sme boli v sedle, krátky oddych a pitný režim. No určite nie v podobe nejakých destilátov či podobných výtvorov. Niektorí z nás už boli vpredu, niektorým stačilo sedlo a jednotlivci ostali aj na trase. Nás čakal posledný úsek. Na samotný vrchol ešte asi 250 výškových metrov. Chodník viedol cik-cak, hore-dole. Pár metrov vyšliapať po skalnatom hrebienku, potom pár metrov dole a tak sa to opakovalo s tým, že sme predsa len stúpali hore. Zrazu zdvihnem hlavu a neveril som vlastným očiam. Niekoľko metrov pred mnou sedel na zemi „Mluvka“ a „komunikoval“ so Šárkou. Od nej som sa dozvedel, že ju prehováral, že na vrchol je to ešte ďaleko a že nemá cenu ísť hore. Možno by sa mu to aj podarilo, no moja prítomnosť a povzbudzovanie jej pridalo síl, a tak Šárka úspešne stála na vrchole. Tam už sa oslavoval „vrchol“. Ten leží priamo na andorrsko-francúzskej hranici. Síce fúkal silný nárazový vietor, ale bola dobrá viditeľnosť, takže sme videli blízky Pic de la Coma de Senyac (2853 m), Pic del Salt (2739 m), Pic de l’Estanyó (2915 m), no i vzdialený Pic de Font Blanca (2904 m). Na vrchole postavený kamenný bivak nám poskytol ochranu pred vetrom. Ešte niekoľko póz pre fotografov a už nasledoval zostup. Po strmom zostupe z vrcholu sme si urobili prestávku na oddych v sedle Collada dela Menera. Tu sme opäť upozornili ostatných turistov na seba takmer dokonalým piknikom. V rámci recesie som hore vyniesol sklené poháre, obrus a potom už potravinové články, ktoré obohatili náš „stôl“. Salámy, syry, rôzne pochutiny, čerstvá zelenina a ovocie. A k tomu fľaša červeného vína. Nuž, aj tak sa dá spestriť túra. Ale aj to skončilo a mali sme pred sebou zostup po rovnakej ceste. Po vyše hodinovom zostupe sme sa dostali k potoku Riu de la Caballera, kde sme si opäť urobili krátku prestávku. Tentoraz sme si schladili unavené nohy v príjemne studenej vode. Odpoludňajšie slnko vyhrialo stráne obsypané nádhernými kvetmi. Opäť sme neodolali fotografovaniu. Dosť uťahaní sme konečne prišli na parkovisko Portell de Sorteny. Odtiaľ nasledoval zostup lesným chodníkom okolo potoka Riu de Sorteny. Krátko sme sa „napásli“ na miestnych čučoriedkach. Onedlho sme uvideli prvé objekty dedinky El Serrat. Túra ďalšieho dňa skončila.
Nasledujúci deň bol relaxačný a my sme navštívili hlavné mesto Andorru la Vella. Väčšina absolvovala welness centrum Caldea. Nakoľko som tam bol niekoľkokrát, tak som si urobil vlastný program, ktorého hlavným bodom bolo vyhľadať predajňu s turistickými mapami. Prešiel som úzkymi historickými uličkami, ale aj modernými avenudami plných obchodov a bánk. Pre návrat do El Serratu som využil miestnu autobusovú dopravu, takže neskoro odpoludnia som vystúpil z vozidla priamo pred hotelom.
Ďalšou oblasťou nášho záujmu o andorrské kopce bolo blízke lyžiarske stredisko Arcalis. Autobus nás sem odviezol len niekoľko dní po „šialenstve“ Tour de France. Veru niekedy je to doslova šialenstvo, pretože touto akciou špičkových svetových cyklistov žije vždy celý kraj či departement , ale aj celý štát. Asfaltová cesta z Andorry la Vella do Arcalis bola pomaľovaná bielymi i žltými nápismi mien popredných cyklistov. Tu som bol aj minulý rok, no tentoraz som chcel navštíviť aspoň pokiaľ by to bolo možné inú časť údolia okolo tristainských jazier. Od parkoviska v stredisku Arcalis sme sa vydali chodníkom na východ k jazerám Tristaina. Po krátkom čase sme vystúpali do bezmenného sedielka. Odtiaľ už je vidieť prostredné jazero Estany del Mig. Väčšina turistov pokračovala západným smerom k najväčšiemu jazeru Estany de Mes Amunt, odtiaľ sa mali vrátiť späť a ísť k najmenšiemu Estany Primer. My sme sa rozhodli pre náročnejší variant s prehodnotením možnosti výstupu na Pic de Tristaina (2876 m). Chodník viedol po východnom úbočí jazera Estany del Mig a miernym, ale tiahlym stúpaním sme sa dostali k jazierkam pod sedlom Collada de les Planes (2607 m). Stáli sme nad jazerom Estany de Mes Amunt a nad nami sa týčil Pic de Tristaina. Zvažovali sme ďalší postup. Prvý z dvoch chodníkov viedol strmým svahom takmer kolmo hore a druhý do sedla Port de l’Arbella (2603 m). Ten však bol v dosť nepríjemnom a klzkom teréne. Naše snahy o ďalší postup sme už nerozvíjali. Bolo takmer poludnie, teda dosť neskoro na ďalší postup, a tak po krátkej prestávke na oddych sme sa rozhodli pre návrat. Ostatní turisti boli dávno preč, čakal ich odpoludňajší piknik pri potoku v údolí La Rabassa. My sme schádzali okolo potoka Riu de Tristaina k asfaltovej ceste vedúcej z El Serratu do Arcalisu. Odtiaľ sme po ceste išli za ostatnými do La Rabassy.
Posledná naša túra smerovala do oblasti Madriu-Claror-Perafita, ktorá je pre svoju jedinečnosť zapísaná v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Autobusom z El Serratu sme prešli cez Andorru la Vellu a vystúpili v časti Escaldes pri miestnom cintoríne. Vstúpili sme do hustého lesa a hneď od začiatku nás chodník začal trápiť svojou strmosťou. Asi po hodine sme sa dostali na rázcestie turistických ciest pri opustených domoch a starobylom moste Pont
d’Entremesaigües. Po počiatočnom miernom stúpaní nasledoval poriadne strmý úsek v hustom lese okolo potoka Riu de Perafita. Okolo nás bola naozaj zaujímavá príroda. Malé kaskády hučiaceho potoka, nad hlavami vysoké stromy ihličnanov. Tento úsek sme šliapali okolo hodiny a pol. Konečne sme sa z lesa dostali na horské lúky. Stúpanie však bolo stále dosť nepríjemné, čo znásobovalo aj páliace slnko, aj keď vo výške okolo dvetisíc metrov tá teplota sa dala celkom zniesť. Pred nami sme uvideli malú „kabaňu“, skalné obydlie pre pastierov dobytka. Na chvíľu sme sa pri ňom zastavili, no po chvíli pokračovali niekoľko sto metrov ďalej, kde stála neobsluhovaná chata Refugi de Perafita (2200 m). Aj táto chata bola prakticky zariadená. Kovový nábytok pre asi dvadsať osôb, pec na kúrenie. Okolo chaty sa pásli desiatky koní. Pastieri nikde. Od chaty na juhu vyčnieval Pic Negre de Claror (2642 m) a vľavo od neho Pic de Perafita (2762 m). Po krátkom odpočinku sme sa vydali na cestu späť. Tentoraz sme si zvolili zostup od „kabane“ ihličnatým lesom a strmým chodníkom do údolia riečky Riu Madriu. Kolená dostávali poriadne zabrať. Neustále „brzdenie“ preverilo nohy.
Chodník bol nekonečný. Našťastie dočkali sme sa a po vyše hodine a pol sme prišli opäť k bývalej osade pri moste Pont d’Entremesaigües. Odtiaľ po necelej hodine sme stáli pri cintoríne. V tieni autobusu sme sa osviežovali chladenými nápojmi. Onedlho sme uháňali v autobuse cez hlavné mesto a ani nie o hodinu sme boli v El Serrat. Po večeri nasledovalo balenie vecí, rozlúčková večera a posedenie pri víne.
Po raňajkách sme sa vydali na cestu domov. Pre mňa už známa cesta viedla cez hraničný prechod v El Pas de la Casa. Boli sme vo Francúzsku. Nasledovali známe mestá Narbonne, Montpellier, prejazd celým Francúzskom a Nemeckom, aby sme boli okolo šiestej na Rozvadove. Tu vodiči zlikvidovali nočnú úpravu sedadiel z lôžok opäť na sedadlá. Do Prahy to bolo už len pár hodín jazdy. Okolo pol desiatej sme už vystupovali na parkovisku pri stanici metra. Podarilo sa mi stihnúť aj košický rýchlik, a tak o niekoľko hodín som bol doma. Skonštatoval som, že andorrský pobyt, podobne ako vlani, bol veľmi vydarený a že snáď niekedy tam ešte pôjdem. Ktovie...