Principat de Andorra (Andorrské kniežatstvo)
Na olympské peripetie som dávno zabudol a v prvej júlovej dekáde som po štvrtý raz zamieril do Andorry. Miestne andorrské Pyreneje ma po roku opäť volali k sebe. Tentoraz som zlanáril aj niekoľkých Žilinčanov. Síce niektorých z nich by som skôr zaradil do „D“ (dôchodcovia) kategórie turistov, ale pocit poznania novej krajiny bol silnejší ako výkony na kopcoch. Lôžkový autobus na trase Praha - Andorra la Vella celému osadenstvu poskytol pohodlné absolvovanie takmer 2 200 kilometrov dlhej cesty. Zostava nadšencov turistiky bola ako vždy rozmanitá. Samozrejme nemohli chýbať tzv. bežci, ktorých najradšej nazývam „chrtmi“, to sú tí, ktorí sa ani poriadne nevyspia, neustále pozerajú na hodinky a pri vystúpení z autobusu ani nepočkajú na pokyny šéfa skupiny a bezhlavo sa rozbehnú hore údolím, aby neustálym pozeraním na hodinky sledovali čas „či to spravia“ – teda „udělají“, takto vyznie lepšie. Pre nich fotoaparát alebo krátke zastavenie nič neznamená, snáď len v prípade vrcholového záberu, aby mali dôkaz, že „to majú“ a potom opäť poklusom dole. Tam seknú pár pív a prítomným vodičom oznámia, že ostatní snáď ešte len vystupujú na vrchol a prídu ktovie kedy. Takže aj tentoraz tu takí boli. Ale s týmito sa stretávame aj v Tatrách či iných našich kopcoch. K nim sa radí iná skupinka ľudí, ktorí všade boli, všetko vedia, ovládajú názvy fauny či flóry a snažia sa „oblbovať“ najmä neskúsené turistky. Pripomínajú mi chodiace encyklopédie. Fotografujú všetko okolo seba a prípadné zdolanie kopca pre nedostatok času oželia. A napokon sú takí, ktorí vlastne ani poriadne nevedia, kde idú. Určiť sever alebo mapa s trasou túry im vôbec nič nehovorí. Jednoducho sa išli pozrieť „do sveta“. Bohužiaľ práve títo väčšinou obsadia miesta v zájazde nadšencom turistiky. Po necelých 24 hodinách jazdy sme tak ako po minulé roky, aj tentoraz „zabivakovali“ v dedinke El Serrat v peknom *** hoteli Bringué v severnom andorrskom údolí Val Nord Valíra. Personál hotela niektorých z nás dôverne poznal z predošlých akcií, najmä večne usmiaty čašník Pedro, ktorý sa nás snažil „utešovať“ tzv. ľadovým pivom. Program túr na jednotlivé dni bol spracovaný tak, aby si každý vybral podľa náročnosti trasy či prípadne absolvoval individuálne akcie.
Prvú túru sme začali v horskom stredisku Grau Roig (2 000 m). To leží v blízkosti andorrsko-francúzskej hranice pri mestečku Pas de la Casa nad údolím rieky Grand Valíra. Zo strediska Grau Roig sme sa vydali horskou kamenistou cestou strmo hore. Na oblohe sa preháňali mraky, ktoré nás dosť vystrašili. Asi po trištvrtehodinovej chôdzi sme stáli na brehu jazera Estany Primer de Pessons. Kvapky dažďa na hladine vytvárali kruhy. Neďaleko jazera stojí chata, ktorá bola na rozdiel od minulého roku zatvorená. Hmmm, však aj u nás to takto vyzerá. Škoda. Možno pri návrate z kopcov sa tu osviežime. S rôznymi pocitmi sme sa vydali na ďalšiu cestu. Od chaty vedie chodník miernym stúpaním do údolia Circ de Pessons, v ktorom sa nachádza niekoľko horských jazier (Estany Primer – 2 310 m, Estany Forcat – 2 370 m, Estany Rodó – 2 380 m, Estany de la Solana – 2 450 m, Estany del Meligar – 2 430 m, Estany de les Fonts – 2 490 m, Estany del Cap dels Pessons – 2 590 m). Konečne sa nesmelo ukázali slnečné lúče a ako sa neskôr ukázalo, tak vydržali nielen po celý deň, ale aj v ďalších dňoch. Údolie je dosť dlhé, ale jeho profil nie je veľmi strmý. Niekoľko prahov, na ktorých bolo vždy nejaké jazero však dalo pľúcam dosť zabrať a fotoaparáty ostošesť cvakali. Od posledného jazera Estany del Cap dels Pessons chodník strmo stúpa niekoľkými serpentínami do sedla Collada del Pessons ( 2 775 m). Pre nedostatok času niekoľkí z nás zostali v sedle a iní v sedle odbočili na východ, aby prišli asi po polhodine striedavých hrebeňových výstupov a zostupov až na vrchol Pic de Pessons (2 864 m). Okrem našej partie tu lovili zábery prírody jednotlivci i malé skupinky katalánskych i francúzskych turistov. V pozadí sa týčil výrazný a rozložitý, ale o pár metrov nižší Pic de Montmalús (2 781 m), na ktorom sme stáli minulý rok. Pic de Pessons poskytoval nádherné pohľady na celé údolie jazier Circ de Pessons. Na západe sa vypínal Pic de Alt Cubil (2 438 m). Čas návratu sa rýchlo blížil. Dole v údolí sa po chodníku vracali tí, ktorí túru vzdali pred cieľom. Postupne sme sa schádzali pri prvom jazere, ale chata bola aj teraz zatvorená. Majitelia nemali kšeft, my ale zlosť, že sme smädní a s konštatovaním, že je to tu ako u nás a poznámkou niektorého Pražáka, že sme ušetrili nejaké „ojro“, sme dosť rýchlo absolvovali zostup do Grau Roig na parkovisko, kde stál autobus s chladenými plechovicami. Sympatickým záverom dňa bola návšteva marketu v dedinke El Tarter, kde sme už tradične zrealizovali ochutnávku miestnych údenárskych a syrových špecialít spojených s degustáciou destilátov a vín.
Ďalší deň nás čakal relaxačný deň v hlavnom meste spojená s prehliadkou mesta a návštevou super wellness v miestnom vodnom eldoráde Caldea. Naša skupinka, ktorá takéto rozkoše nemusela mať, si zvolila iný program, ktorého vrcholom bola návšteva miestneho futbalového štadióna a návšteva susedného katalánskeho mesta Seu d’Urgell. Prečo futbalový štadión? Nuž, bol júl, vrcholili futbalové majstrovstvá sveta v Juhoafrickej republike a naša reprezentácia pri žrebovaní „vyfasovala“ do skupiny kvalifikácie na majstrovstvá Európy amatérov z Andorry. A práve na štadióne Estadi Comunal d'Andorra la Vella 26. marca 2011 odohrá naša reprezentácia „povinné“ tri body (snáď v to všetci dúfame). Tak sme zamierili do južnej časti hlavného mesta, aby sme si pozreli „marakanu“. Štadión s kapacitou kapacitu 850 divákov, okolo trávnika tartanovú dráhu, na ktorej trénovala atletická mlaď tohto miništátu. Na pamiatku sme sa tu zvečnili s našou zástavou. Tu som si spomenul na zážitok z pred dvoch rokov, keď som vystúpil so skupinkou pražských manželov na najvyšší andorrský kopec Pic de Coma Pedrosa (2 946 m) a pri fotografovaní na vrchole som vytiahol slovenskú vlajočku. Keď to uvidela pani turistka, manželovi dosť nahlas utrúsila: „No jó, Slováci. To jsou tedy nacionalisté!“. Prehltol som slinu s vybraným slovom vyjadrujúcim blízky vzťah k hovädziej populácii ženského rodu, ktoré som jej adresoval. „Ty si ale ...“. Zo štadióna sme zamierili späť do mesta. Tentoraz sme sa vybrali autobusom do asi dvadsať kilometrov vzdialeného pohraničného katalánskeho mesta Seu d’Urgell, ktoré je sídlom španielskeho biskupa. Ten tvorí spolu s francúzskym prezidentom oficiálnu hlavu andorrského kniežatstva. Nečakali sme, že uvidíme biskupa, ale neskôr sme každému tvrdili, že sme tam boli na „audiencii“. V meste sme navštívili románsku katedrálu z 12. storočia a niekoľko miestnych historických pamiatok. Neodpustili sme si návštevu areálu vodných športov. V roku 1992 v rámci barcelonskej olympiády sa práve v tomto parku konali jazdy vodných slalomárov na divokej vode. A práve tu, len pár dní pred našou návštevou, excelovali naši vodní slalomári v rámci pretekov svetového pohára.
Na druhý deň niektorých z nás čakal zlatý klinec programu – výstup na najvyšší Pico de Coma Pedrosa. Nakoľko som na vrchole Pedrosy stál pred dvomi rokmi, ťahalo ma to na iný kopec. Mal som namierené na Pic de Carroi (2 317 m). Je to mohutná vyvýšenina priamo nad hlavným mestom. Zo severnej strany na vrchol vedie lesná cesta. Toto sa mi ale nepáčilo, a tak som si vymyslel inú cestu. Z mestečka La Massana som najprv vyšliapal do lyžiarskeho strediska Pal. Tu sa všetkými svetovými stranami križovali sedačkové lanovky alebo vleky. Pravda v tom čase boli mimo prevádzky. Tu sa naskytol nádherný pohľad po okolí. Na juhu práve cieľ mojej cesty Pic de Carroi, od neho na juhozápade Pic d‘Enclar (2 383 m). Zo strediska som stúpal širokou kamenistou lesnou cestou na západ. Onedlho som sa dostal na úroveň hornej stanice ktorejsi sedačkovej lanovky. Tu som odbočil doľava, aby som sa dostal po vrstevnici vedúcej riedkym ihličnatým lesom do nevýrazného sedla. Samozrejmosťou bolo nádherné počasie s páliacim slnkom. Vysoko nad sedlom sa vypínal rozložitý horský masív podobný nízkotatranskému, keď naň vystupujete z Liptovskej Lúžnej. Po krátkej pitnej prestávke som sa konečne odhodlal pre výstup. Zdanlivo dlhý výstup netrval až tak dlho, dokonca v hornej časti strmé stúpanie vystriedal traverz hrebeňa. Konečne som stál v bezmennom sedielku. Chodník doprava viedol na Pic d’Enclar a doľava na Pic de Carroi. Zvolil som druhý kopec. Z hrebeňa bol krásny výhľad po okolí. Na juhu hrebeň Pic Negre de Claror (2 642 m) a Tossal de la Truita (2 752 m), na východe Tosetta de Vallcivera (2 848 m) a Pic dels Pessons (2 864 m), na severe dvojvrcholový Pic de Casamanya (2 470 m)) a najvyšší andorrský Pic de Coma Pedrosa. Na západe takmer na dosah ruky sú Pic d’Enclar (2 383 m) a Cap del Cubil (2 356 m). Pozvoľné klesanie striedalo občasné stúpanie. Lenže doteraz značený chodník sa stratil. Takto som prešiel cez niekoľko vyvýšenín. V diaľke už boli vidieť stožiare telekomunikačných zariadení stojacich pod vrcholom Pic de Carroi. Na pravej strane pod hlbokými zrázmi vedie hlavná cesta Carretera General spojujúca Francúzsko so Španielskom. Dokonca som zahliadol hraničný andorrsko-španielsky prechod. Cieľ môjho snaženia už nebol tak ďaleko. Snáď jedno, dve stúpania v trávnato-kamenistom teréne a mal by som byť na vrchole. Ale práve tieto miesta začínali byť dosť nepríjemné. Sotva viditeľný chodník prakticky zmizol v nenávratne a bol som postavený pred dilemu. Riskovať ďalší postup v dosť nebezpečnom teréne lámavých skál nad hlbokými zrázmi a vytvoriť nejaký problém alebo sa zdravý vrátiť späť. Hlavné mesto som pre vyčnievajúci skalný hrebeň ani nevidel. Zvolil som teda ústup a pokračoval do sedla pod Pic d’Enclar. Tam som narazil na značený chodník. Žlté bodky na skalách ma po niekoľkých minútach doviedli na vrchol. Takmer bezvetrie a nádherný kruhový výhľad mi bol odmenou za snaženie v tej horúčave. Vrcholové občerstvenie trvalo krátko ako aj môj pobyt. Nikde v dohľade ani živá duša. Všade okolo sa vypínali hrebene či vrcholy známych kopcov. Pre návrat som zvolil výstupovú cestu. Veď ani inou nebolo možné ísť. Prácne získané metre pri výstupe som hravo zdolával, a tak netrvalo dlho a ocitol som sa konečne v lese nad strediskom Pal. Cesta dole však dala nohám poriadne zabrať. Našťastie čakanie na autobus v mestečku La Massana nebolo dlhé, ale navyše som mal hodinovú prestávku na ďalší prestup v mestečku Ordino, ktorú som vyplnil posedením pod slnečníkom kaviarne Vertical Limit.
Nádherné slnečné počasie trvalo naďalej. Dlhodobé prognózy daždivého počasia meteorológom našťastie nevyšli a nasledujúci deň nás čakali jazerá Lac de Creussans a hrebeň. Z veľkého parkoviska v horskom stredisku Arcalís (2 220 m), v ktorom je niekoľko horských dopravných zariadení, sme sa najprv vydali po asfaltovej ceste na západ. Pri dolnej stanici sedačkovej lanovky vedúcej k Port de Creussans (2 621 m) sme odbočili z cesty vedúcej k malým jazerám Basses del Port de Rat doľava a pokračovali širokým chodníkom pod stožiarmi lanovky. Asi po štyridsiatich minútach chôdze a prekonaní asi dvesto výškových metrov sme prišli k jazeru Estany de Creussans (2440 m). Jazero sme obišli po južnom brehu, dostali sa bližšie k stožiarom lanovky, ktoré vedú priamo do sedla Port de Creussans. Nad jazerom sme odbočili na sever a nad hlavami sme mali hlavný hrebeň s vrcholom Pic de Creussans (2 679 m). Do sedla sme prišli úzkym serpentínovým chodníkom miestami v sutinovom teréne. V sedle sme odbočili doľava a úzky chodník nás po chvíli doviedol na vrchol Pic de Creussans. Na západe sa objavili kopce španielskych Pyrenejí s najvyšším Pico de Aneto (3 404 m). Na dosah ruky sa vypínali už spomínané kopce Pic de Coma Pedrosa, Pic de Casamanya, Pic de Carroi, ale aj blízky Pic de’Arcalís (2 780 m), Pic de Tristaina (2 876 m) či Pic de la Font Blanca (2 904 m). Na východ od nás bolo vidieť krásne tyrkysovo zafarbené tri jazerá Estanys de Tristaina.
Tohtoročný andorrský pobyt sme zakončili túrou k jazerám Estanys l´Angonella pod hrebeňom kopcov Pic de Cataperdís (2 806 m) a Pic d'Arcalís (2 776 m). Z dedinky Llorts (1 430 m) sme sa vydali po značenom chodníku GRP na západ do údolia potoka Riu de l´Angonella. Dosť strmým terénom vedúcim prevažne v lese sme asi po hodine chôdze dosiahli jeho hranicu. Na okraji rozľahlých lúk stálo niekoľko opustených domov v Bordes de la Molliera (1 717 m). Práve tu nám páliace slnko začalo „spríjemňovať“ cestu. Pitný režim naberal na obrátkach. A to sme boli ešte len na začiatku trasy. Pokračovali sme širokým údolím v kamenistom teréne a po necelých dvoch hodinách od Llorts sme prišli k strmšiemu úseku, ktorým sme sa po niekoľkých serpentínach dostali do výšky 2 200 metrov. Neďaleko nás sa po pravej strane rozprestieralo malé jazierko a kamenná budova Refugi de l´Angonella (2 240 m). Sem sme sa dostali asi za dve a pol hodiny. Dobre značeným chodníkom sme išli ďalej. Prišli sme na križovatku chodníkov v Pas de l´Angonella (2 265 m). Tu sme odbočili doprava. Po ľavej strane je jazero Estany de Més Avall (2 296 m. Chodník GRP, ktorý odbočuje na juh pokračuje na Pic del Clot del Cavall (2 588 m). My sme však pokračovali na západ a asi po pol hodine sa pred nami objavilo jazero Estany del Mig (2 346 m). Obišli sme ho po ľavom brehu, teda po jeho južnej strane. Ale ešte stále to nebol koniec. Čakalo nás ešte asi sto výškových metrov. Niektorí z nás už-už vzdávali svoj cieľ, ale vidina stáť pri brehoch najvyššie položeného jazera bola silnejšia. Polhodinový výšľap stál za to. Takmer po štyroch hodinách neustáleho stúpania sme zastavili na brehu jazera Estany de Més Amunt (2 440 m). Priamo nad našimi hlavami sa týčili na severe Pic de Cataperdís a na západe Pic de Pla de l´Estany (2 859 m). V diaľke na východe žiaril široký trávnatý masív Pic de Casamanya s jeho bočným hrebeňom Serra de l´Enesgur. Medzi nami sa našlo pár jednotlivcov mladších ročníkov, ktorí sa pokúšali dostať na hrebeň do sedla Port de l´Angonella medzi kopcami Pic de Cataperdís a Pic d´Arcalís, ale veľmi rýchlo zistili, že časovo by výstup a zostup nestihli. Na rozdiel od tatranských plies, v miestnych jazerách nie je zakázané kúpanie, a tak niekoľko odvážlivcov ponorilo svoje spotené telá do ľadových vôd. Nám, skôr narodeným, však postačovalo krátke namočenie nôh. Čas plynul a horskú pohodu pri jazere prerušili myšlienky na návrat. Vyše dvojhodinový zostup do Llorts boli už len poslednou záťažou v horúcom pyrenejskom počasí. Večer nás čakala rozlúčková večera v podobe špeciality „paella“, ktorú však nie všetci (vrátane mňa ako odporcu morských príšer) prijali s nadšením. Červené víno však určite nikomu nepokazilo náladu.
Ranné balenie vecí, raňajky, rozlúčka s personálom hotela a skupinová fotografia pri autobuse boli poslednými akciami tohto výletu. Spiatočná cesta sa niesla v duchu myšlienok na domov. Tak sa skončila moja štvrtá cesta do Pyrenejí a verím, že určite nebola posledná. Verím, že aj tie ďalšie budú úspešné, zdravie poslúži lepšie, pretože plánov pre budúci rok mám veľa.
Andorra 2010
