Andorra 2013

Andorra 2013

 

Dvojtisícovky v Andorre

 

            Koncom roku 2012, kedy som plánoval svoje letné aktivity, som mal „môj“ pyrenejský zájazd opäť zahrnutý do katalógu cestovky. Lenže ako sa neskôr ukázalo, nezopakovala sa situácia, že sa zájazd uskutoční. Pyreneje ma priťahujú ako Himaláje a túžil som navštíviť andorrské kopce po trojročnej odmlke. Oslovil som mojich známych v malej pražskej cestovke, ktorá ako jediná v Čechách organizuje letnú turistiku v Andorre. Teda moju štvrtú andorrskú cestu som naplnil v júli desaťdennou akciou v miestnych Pyrenejach. Možno si niekto povie, veď tam bol tri razy, načo tam „lezie“ ešte aj štvrtý raz? To máte tak, aj do Tatier „lezieme“ päťkrát, desaťkrát alebo celý život. Síce už sú preč roky, kedy som v priebehu kalendárneho roka vyliezol         na Zbojníčku, Térynku či pod Rysy aj päť či viackrát do roka, ale spomienky a zážitky z túr pretrvávajú. Všade je stále niečo zaujímavé a neobjavené. A v prípade Pyrenejí to platí ešte viac, nakoľko sú trochu vzdialenejšie od nás.  Aj tentoraz to bolo iné. Nakoľko tento rok v zime napadlo v celej Európe veľa snehu, tak aj v Andorre sme ešte v júli chodili cez hlboké snehové polia, ktoré v minulosti vôbec neexistovali a dokonca sme stretli niekoľko turistov, ktorí v oblasti okolo Pic de Coma Pedrosa (2 946 m) alebo Pic de Medacorba (2 914 m) používali cepíny. Takže v júli ma čakala cesta do Pyrenejí, neskôr som si ešte vymyslel augustovú návštevu Júlskych Álp a zahraničné aktivity som plánoval ukončiť začiatkom septembra v Dolomitoch v oblasti Vall di Fiemme.

            O Andorre ako európskom miništáte som aj ja, ale aj iní ľudia v minulosti popísali dosť riadkov. Konkrétne moja cesta začala 11. júla presunom do Bratislavy a odtiaľ na druhý deň vlakom do Brna, kde už tradične čakal pri budove opery zberný autobus, aby skupinu účastníkov zájazdu doviezol do Prahy. Stretlo sa tu osemnásť turistiky chtivých osôb z Moravy a dvaja sme boli Slováci. Okrem mňa ešte jedna pani z Topoľčian, veľmi agilná členka miestneho oddielu KST. V starej Karose sme sa po vyše dvojhodinovom cestovaní na známom českom „autodrome“, ktorý nazývajú diaľnicou D1 dostali do Prahy. Tu na nás čakal predsa len komfortnejší autobus BOVA. O trinástej sme vyrazili na dlhú cestu. Bohužiaľ plánovaný presun zhruba 1800 kilometrov sa konal v klasickom dopravnom prostriedku, teda nie v sľubovanom ležadlovom prevedení. Čiže nás čakala dlhá noc v sediacej polohe. Ešte v priebehu cesty, kedy sme po každých dvoch hodinách zastavovali na benzínových čerpadlách, aby sme dodržali bezpečnostné prestávky, sme sa priebežne zoznamovali. Vedúci zájazdu a zároveň majiteľ cestovky mi v rámci takej pauzy povedal, že príčinou, že necestujeme v pohodlnejšom buse ako sme boli zvyknutí v minulosti, boli niektorí klienti spolupracujúcej cestovky, z ktorých niektorí trpia „fóbiou“... V tomto prípade neviem, čo si myslieť o tejto cestovke. Honba za kšeftom za každých okolností. Pre niekoľkých „blbečkov“, ktorí mali radšej sedieť doma, ďalších 40 v noci trpelo „fóbiou“ a nasranosťou, že sa nemôžu na ležadle natiahnuť a cestovať pohodlnejšie. Nakoľko som túto cestu už viackrát absolvoval, poznal som orientačné časy, kde a o koľkej asi budeme. V noci som s hrôzou zistil, že     po dvanástich hodinách jazdy sme boli ešte len v oblasti Lyonu. Teda mali sme sklz asi dve hodiny. Driemanie v polohe afrických „skrčencov“ bolo nekonečné. Našťastie sa onedlho objavilo slnko a hneď bolo veselšie. Dávno sme mali za sebou Avignon a Nimes. Blížili sme sa k Montpellier, lenže v tých miestach sme sa dostali do zdĺhavej dopravnej zápchy. Dlhé kolóny, najmä francúzskych vozidiel, dovolenkárov smerovali na juh do Španielska. Asi päťkilometrový úsek sme absolvovali za viac ako dve hodiny. Konečne sme v Narbonne odbočili na diaľnicu vedúcej do Toulousse a onedlho prešli okolo krásneho stredovekého hradu v Carcassonne, kde sme odbočili na juh do pyrenejského podhoria. Za Foix sme v kúpeľnom mestečka Ax en Thermes, mimochodom tu týždeň pred našim príchodom končila vysoko v horách jedna z horských etáp Tour de France, vošli do poriadnej búrky. Stierače nestačili stierať vodu a dažďové kvapky vystriedali ľadové krúpy. Takto sme pokračovali v stúpaní po strmých serpentínach až na francúzsko-andorrskú hranicu v blízkosti mestečka Pas de la Casa a prešli tunelom Tunnel d’Envalira. Mnou celý deň propagované nádherné výhľady sa nekonali. Odtiaľ sme už klesali údolím Vall Orient Valira do mestečka El Tarter, kde sme zastavili pri jednom pre mňa už známych supermarketov, v ktorom ochutnávame miestne údeniny, syry, ale najmä nápoje, víno a zaujímavé destiláty. Samozrejme všetko za veľmi priaznivé ceny. Osadenstvo autobusu už dávno zabudlo na meškanie autobusu a posilnení ponukou miestnych špecialít, potravín a nápojov, ale najmä naplnenými taškami s nápojmi, sme spokojní pokračovali v ceste po Andorre.           Pred hlavným mestom Andorra la Vella, v dedinke Encamp je už druhú sezónu spojazdnený dlho stavaný cestný tunel v dĺžke 2 910 metrov. Pri jeho výstavbe v roku 2009 zahynulo päť robotníkov, a tak niekoľko rokov bola výstavba zastavená. Tunel sa vyhýba hlavnému mestu, a tak najmä časovo skracuje cestu do severného údolia Vall de Nord Valira. Do nášho miesta pobytu, dedinky El Serrat (1 600 m), sme dorazili o 17. hodine, teda z Prahy po 27 hodinách. V tom sú však zarátané dve hodiny dopravnej zápchy a zastávka v El Tartere. Ubytovaní sme boli     v hoteli El Bringué. Meno Bringué je tu veľmi známe. Tento pán je poslancom andorrského parlamentu, ale najmä podnikateľom v oblasti hoteliérstva. Vlastní komplex troch miestnych hotelov a ďalší pripravuje na odkúpenie. Tentoraz som bol ubytovaný v dvojizbovom apartmáne so samostatným sociálnym zariadením s 38-ročným učiteľom z Brna. Sympatický Aleš bol takou mojou krvnou skupinou a v rámci tohto pobytu sa podobne ako ja vydával na sólo túry. Totiž program zostavený cestovkou som si už doma upravil po svojom a vlastne absolvoval som s celou skupinou len prvú túru. A aj tá dopadla ako dopadla – čo je uvedené v ďalších riadkoch.
            Na prvú a jedinú spoločnú túru sme sa za slnečného počasia autobusom vydali za na východ údolia Vall Orient Valira  pod Tunnel d’Envalira do lyžiarskeho strediska Grau Roig (2 000 m). Tu vedúci vysvetlil smer túry. Mal to byť kopec Pic de la Menera (2 776 m) a zostup na francúzsko-španielsku-andorrskú trojhranicu Port de la Blanca (2 300 m) a späť po rovnakej ceste. Nakoľko som prvú časť cesty poznal z predošlých návštev, tak som si zvolil výstup po zjazdovke a celá skupina turistov odišla k prvému jazeru Estanys Primer Pessons, čo ma prekvapilo, pretože išli vlastne na opačnú stranu od nášho cieľa. Samozrejme som bol v bode nášho kontaktu skôr, dosť dlho som čakal, pretože odbočka k Menere nebola vyznačená. Žiadny smerovník, šípka či iné označenie. Organizačne to vedúci akcie nezvládol. Zdržal sa pri autobuse, a tak niekoľkí jednotlivci, ktorí musia byť všade prví, sa vydali smerom k sedlu Collada de Montmalús    (2 707 m). Na kocpi Pic de Montmalús som bol v roku 2009, takže ma to tam nelákalo. Celá skupina pokračovala k sedlu a ja som sa vrátil k zdanlivej odbočke a tu stretol vedúceho výpravy. Bohužiaľ, keď bačovi ujdú ovce musí ich naháňať. A tak aj on pokračoval pod Montmalús. Až vtedy som zistil, že „bača“ zvolil trasu, kde ešte nebol. Vo svahu oproti odbočke som zahliadol dvojicu schádzajúcich turistov. Tí predtým taktiež nezmyselne pobehovali a hľadali značku.  Zbehol som k neďalekému potoku, kde na veľkých balvanoch sedela táto dvojica a „študovala“ mapu. A napodiv kúsok od nich bola na veľkom kameni značka, bieločervený štvorec. Hodinky ukazovali pár minút po poludní, a tak bol najvyšší čas pokračovať v začatej túre. Pomyslel som si, o tomto čase sa v Tatrách väčšinou už pomaly vraciam z kopcov. Prvý úsek výstupu viedol nádherným svahom obsypaným tisíckami kvetov azaliek. Chodník GR-7 kľučkoval po kameňoch strmo hore. Bola horúčava, a tak voda vo fľaši sa míňala. Preventívne som ju niekoľkokrát doplnil z miestnych pramienkov stekajúceho potoka. Stretol som niekoľkých zostupujúcich turistov, takže „Olá“ alebo „Bonžúr“ boli na mieste. V jednom prípade dokonca „Nazdar“. Trio chalanov z Plzne si to „sypalo“ z kopce. Na západ od chodníka v údolí Circ dels Colells sa v slnečných lúčoch zrkadlilo niekoľko malých jazierok Estanys de Colells. Asi hodinové strmé stúpanie vystriedalo miernejšie, ale aj v príjemnejšom trávnatom teréne aké poznáme z Nízkych Tatier napríklad pod Latiborskou hoľou (1 643 m). Tento dosť dlhý úsek končil v trávnatom sedle Portella de Joan Antoni (2 681 m), ale značkovaný chodník viedol doľava do strmého svahu. Kto bol Joan Antoni som nezistil. Ale  najprv som vyšiel až do sedla a uvidel dlhý horský hrebeň tiahnuci sa z východu na západ. Chodník vedúci na Pic de la Menera z vrcholu klesal strmo dole          po neveľkom snehovom poli a končil dosť ďaleko v sedle Port Blanca. Asi v jednej tretine cesty sa zrkadlila hladina jazera Estany d’Engait (2 489 m) a nižšie jeho menší kolega. Počasie sa rapídne zhoršovalo. Z dvoch strán, severu a juhu sa blížili nízke a čierne mraky. Rýchlo som teda vyšliapal na predvrchol a po krátkej chvíli na hlavný vrchol kopca Pic de la Menera. Bol som tam sám. Nikde ani živá duša. Nasledovali samospúšťové vrcholové zábery, ale aj obrázky blízkeho okolia. Na severovýchode hrebeň Pic d’Envalira (2 827 m) a Pic Negre d’Envalira (2 821 m), neďaleko od neho Pas de la Casa, na východe francúzske Pics de Fontnegra (2 877 m) a Pics dels Pedrons (2 715 m), na juhu hrebeň španielsky hrebeň Serra de Comadeboc s Bony del Manyer (2 808 m), Roc Llicá (2 805 m) a Roc Negre (2 615 m) a na západe hrebeň s Pic de Serra Seca (2777 m), Pic de la Portella dels Colells (2 778 m), Pic dels Colells (2 748 m) s posledným už spomínaným Pic de Montmalús. Z mrakov sa spustili prvé kvapky dažďa. Našťastie v skutočnosti to bolo len také pohrozenie. Horšia bola čierňava na sever od Grau Roig. Lenže v tom spadli prvé ľadové krúpy. Na vrchole som bol sám a to mi nahnalo nepríjemné pocity. Obliekol som si tričko s dlhým rukávom a vydal sa na cestu späť. Tentoraz plánované sedlo na trojhranici sa nekonalo. Bolo by to možno zaujímavé, ale nie v tomto počasí. Z vrcholu som zišiel snáď tridsať-štyridsať výškových metrov, keď som počul zapískanie. Myslel som, že je to svišť. Nebol to horský hlodavec, ale Aleš. Tento „rýchlik“ totiž nezazmätkoval, ale najprv vyšiel na Pic de Montmalús a nakoľko bolo pekne, vydal sa po hrebeni na východ  smerom k Pic de la Menera. Teda zatiaľ, čo som hľadal odbočku, on už kráčal po hrebeni. Rozlúčili sme sa a každý pokračoval svojim smerom. On na vrchol a ja späť do údolia. Niekoľkokrát som sa otočil či ho na vrchole neuvidím. Pretože som ho nevidel ani schádzať, usúdil som, či nezvolil trasu cesty do sedla Port de la Blanca. Predtým som ho pre zlý terén so snehom, ale najmä počasie i pokročilý čas      od zámeru odhovoril. Až poriadne hlboko pod trávnatým svahom som ho videl ako schádza za mnou. Z jeho chôdze bolo vidieť, že má na rozdiel od mňa, dobre natrénované. Ale aspoň sa sám sebe ospravedlňujem či vyhováram, že je aj o takmer o 25 rokov mladší. Stret dvoch búrok bol otázkou času. V skalnatom teréne ma Aleš predbehol a rýchlo schádzal dole. Moje nohy, ktoré dostali zabrať v apríli, ale najmä po júnovom tatranskom pobyte, boli a vlastne stále sú v rekonvalescencii. Čierny „lak“ na palcoch nôh pozná asi každý turista. Takže aj teraz som zvolil radšej serióznejšie zostupové tempo. Prišiel som k potoku, odkiaľ som začal vystupovať do svahu, keď sa spustil celkom slušný letný dážď. Ale som ho aj slušne ignoroval. Vyriešil som to dáždnikom, ktorý som niesol zatvorený v ruke. Tam „hore“ to asi uvideli, a tak intenzita prílivu vody sa znížila takmer na minimum a aj keď v mokrom teréne som úspešne dorazil                   na parkovisko v Grau Roig, kde postávali prví turisti nášho zájazdu, ktorí síce neplánovane, ale predsa len vyšli na kopec. Aj keď nie na Pic de la Menera, ale takmer na susedný Pic de Montmalús. Veď nie vždy sa človek trafí na prvý raz. Samozrejme pri večeri sme pospomínali prežité zážitky, ale ja najmä stretnutie s manželmi, s ktorými som bol v Andorre pri mojom prvom pobyte v roku 2008 a teraz sme sa opäť stretli.
            Ďalšie dni sa už niesli v duchu mojich individuálnych ciest s využitím či nevyužitím nášho autobusu, ale najmä miestnej dopravy, ktorej prevádzku som pred rokmi nemohol pochopiť. Tentoraz už všetko fungovalo podľa mojich predstáv. Program ďalšej túry som zvolil s individuálnou dopravou. Lyžiarske stredisko Arcalís (2 220 m) leží asi 8 kilometrov od El Serratu. Vedie tam horská asfaltová cesta a v roku 2010 bol Arcalís cieľom jednej z etáp Tour de France, čo bolo deň pred našim príchodom. Začiatok túry bol dosť nesympatický. S batohom na chrbte som šliapal asfaltkou strmými serpentínami. Občas ma predbehlo osobné auto. V jednej zo serpentín som nesmelo zodvihol ruku a vzápätí zastavilo pri mne auto s postaršou manželskou dvojicou. Španieli, teda skôr Katalánci mi ochotne ponúkli miesto a už sme stúpali serpentínami ďalej. Moja katalánčina má dosť veľké medzery. Ovládam snáď  pár slov všeobecnej španielčiny ako sú gracia, paella, cerveza alebo vin bianco či tinto. Ale keď som nepochodil v ponúkanej nemčine, tak aj manželia zabrali na niekoľko anglických výrazov. Pretože z minulých návštev cestu dôverne poznám, vedel som, že tie kilometre hore by som naozaj dlho zdolával. Po štvrťhodine sme stáli na veľkom parkovisku a ja som sa vydal na juh. Pred sebou som mal hradbu skalnatého hrebeňa. V mrakoch sa objavili vľavo Pic d’Arcalís (2 776 m) a vpravo Pic de Cataperdís (2 806 m). Práve druhý menovaný sa stal cieľom účastníkov vlaňajšej pyrenejskej akcie.      Po zdolaní tohto kopca som túžil niekoľko rokov. Po strmej zjazdovke som sa vydal hore. Rachot strojov pracujúcich na letnej úprave terénu rušil inak nádhernú prírodu. Mojim plánom bolo zdolať oba spomínané kopce a z vrcholu Cataperdísu zísť na južnú stranu po svahoch hrebeňa Basers de Estanys l’Angonella k jazerám Estanys l’Angonella a odtiaľ k autobusu. Práve tieto jazerá boli cieľom ostatných členov zájazdu, ktorí sa k nim mali dostať z dedinky Llorts. Stúpanie hore zjazdovkou bolo nekonečné. Mraky na hrebeni sa trochu zdvihli, takže sa objavili aj ciele môjho snaženia. Pri vrcholovej stanici sedačkovej lanovky som si urobil prestávku a vyfotil časť kopcov ležiacich na sever od Arcalísu. Objavili sa už pre mňa známe prírodné nádhery, jazero Estany de Creussans a okrem neho tri skvostné horské jazerá Estanys Tristaina, ležiace pod horskými skvostmi Pic de l’Etang Fourcat (2 859 m) a ďalší „môj miláčik“ Pic de Tristaina       (2 876 m). Tie názvy kopcov môžu niekoho pomýliť. Totiž na mapách sú uvádzané rôzne názvy. Vo francúzštine alebo španielčine či katalánčine. V tomto nech si urobí každý jasno vo vlastnej duchovnej réžii. Od hornej stanice sedačkovej lanovky som pokračoval hore. Žiadny chodník, žiadna značka. Ako som neskôr zistil, tak boli pod snehom. Až vo vyšších partiách trávnato-skalnatého svahu som narazil na žltú bodku namaľovanú na plochom kameni. Tak predsa idem dobre. Hore nad hlavou mraky, žiadny výhľad dopredu a takmer suťovisko drobného štrku.      Po takom teréne som pomaly postupoval hore. Nohy sa šmýkali neprirodzene raz hore, ale väčšinou dole. Konečne som sa dostal do žľabu, ktorý ma ako-tak posúval vyššie k hrebeňu. Práve   v tých chvíľach mi v batohu zazvonil mobil. Samozrejme som ho ignoroval. Chvíľu. Nekončené zvonenie som prerušil v teréne, kedy by som radšej sedel na riti a komunikoval s predsedom vlády. Vola mi syn z Tatier. Banálna záležitosť, lenže práve v takmer v „erotickej“ situácii, kedy som sa sotva držal na nohách. Aj o tom je ľudská komunikácia. Po krátkom rozhovore so synom som sa poriadne zadýchaný dostal na hrebeň. Tu som našiel kruhovitý kamenný múrik, na ktorom je umiestnená 360 stupňová panoráma s popisom kopcov. Niektoré názvy už dostatočne poznám, niektoré nie. Samozrejme sa stala objektom môjho fotoaparátu. Bohužiaľ realita kopcov bola len teoretická. Moja túžba stáť v slnečnom počasí na hrebeni sa nesplnila. Prvé kroky    po hrebeni viedli doľava, teda na východ. V hustej hmle som doslova nič nevidel. Tušil som, že to môže byť len pár stoviek metrov. Ale sotva poznateľný chodník ma viedol najprv po severnej neskôr južnej strane hrebeňa.  Neviem, či by som to porovnal prechodu Ostrého Roháča. Asi nie, ten je exponovanejší. Ale nebolo to príjemné. Stúpal som hore do neznáma. Dosť extrémny terén ma doviedol k vrcholu, ktorý som stále nevidel. N naraz to už ďalej nešlo. Konečne som stál na vrchole. Malá pyramídka skál s malým krížom zhotoveným z dvoch suchých konárov nebol ničím výnimočným. Dookola som nič nevidel. Kde boli moje túžby zhliadnuť na severe Pic de Tristaina alebo Pic de la Font Blanca (2 903 m), čo je jeden z najbližších velikánov stojacich       na francúzsko-andorrskej hranici. Môj plán vypiť si vrcholový „iontový“ nápoj (tu by som upozornil všetkých „srandistov“, žiadna slivovica či podobný „liek“ sa tam nekonal a naozaj som si vyniesol „jonťák“ v plaste). V hmle som sa vrátil späť do sedla. Pokračoval som v chôdzi ďalej, tentoraz na západ. Zdolal som niekoľko menších stúpaní, ale aj klesaní a konečne som sa dostal do nižšieho sedla, kde som uvidel žltú šípku odbočky k jazerám Estanys l’Angonella. Prešiel som okolo a pokračoval v ďalšom výstupe. Slnko sa konečne „polepšilo“ a naozaj v počasí modrej oblohy som stúpal do posledného úseku môjho cieľa. Strmý chodník mi opäť pripomenul Vysoké Tatry. Ktovie prečo si takéto miesta pripomínam Tatrami... Asi je v tom realita prírody. Toto bolo podobné ako záverečné metre pod vrcholom Kôprovského štítu. Neveríte? Skúste... Slnko sa konečne prejavilo. Horúce lúče začali poriadne páliť. Z batoha som vytiahol klobúk. Pamiatka     na Nepál sa veľmi osvedčila. Len nos mi trčal von a ako sa neskôr ukázalo, tak dostal zabrať. Ale v tomto roku to bolo snáď tretí či štvrtý raz, kedy sa v horách spálil. Na vrchol to bolo niekoľko desiatok výškových  metrov. Veľké bloky balvanov mi dosť sťažovali výstup, ale dve asi dvojmetrové, umelo postavené kamenné pyramídy, boli na dohľad. Mraky, ktoré mi asi hodinu znepríjemňovali život, ale najmä výhľady, sa rozplynuli a pred sebou som okrem vrcholu mal aj nádherné výhľady po celom šírom okolí. Na východe týčiaci sa Pic d’Arcalís mi akurát pripomenul, že pred chvíľou som stál na jeho vrchole, kedy som okolo nič nevidel. Tentoraz fotoaparát cvakal jeden záber za druhým. Ocitol som sa v sedle Bretxa d’Arcalís  (2 716 m). Žltá šípka na skale smerovala dole k jazerám. Tak tadiaľto by som mal schádzať. Lenže ešte ma čakal krátky výstup strmým chodníkom, ktorý ma po niekoľkých minútach doviedol konečne          na vrchol Cataperdísu. Tak predsa. Niekoľko rokov mi odolával. Až teraz som sa naň dostal. Vrcholový záber s mojou „putovnou“ slovenskou zástavou sa stal svedkom toho okamihu. A ako vždy na vrcholoch kopcov, kedy sa na pamiatku fotím s našou trikolórou, sa mi vybaví scénka z vrcholu najvyššieho andorrského kopca Pic de Coma Pedrosa (2 942 m). Pri mojej prvej andorrskej ceste si na jeho vrchole jedna postaršia účastníčka zájazdu z Prahy neodpustila poznámku: „No, jó Slováci, vy jste nacionalisté, to je vidět!“ Moja odpoveď autorke predošlých slov bola určite vtedy na mieste. „Pani, vy ste krava nebeská a zrejme na vašu hlavu pôsobí nadmorská výška.“ Ani mi na to nič nepovedala. Asi som jej zdravotnú diagnózu uhádol. Veru aj takí „exodi“ sa na horách vyskytujú. Vďaka slnku a nádhernej oblohe sa otvorili výhľady najmä na severnú stranu smerom na Francúzsko. Svojou mohutnosťou vynikali nádherné kopce Pic de Tristaina, Pic de Font Blanca a zaujímavý Pic de l’Etang Fourcat (2 859 m) ležiaci už na francúzskom území, ktorý je taktiež niekoľko rokov v stredobode môjho záujmu. Práve druhý menovaný býva na španielskych mapách vyznačený ako Pic de l’Estany Forcat. Z vrcholu som sa ešte rozhodol skúsiť prejsť strmým zubatým hrebeňom na blízky Pic l’Angonella (2 815 m). Fotogenický kužeľový vrchol ma priťahoval. Lenže som sa dosť prerátal. Po niekoľkých metroch chôdze sa chodník stratil a predo mnou bol zubatý skalnatý hrebeň končiaci asi pätnásť metrov vysokou stenou a vľavo aj vpravo kolmé zrázy padajúce hlboko do údolia. Slnko poriadne pálilo, a tak som sa otočil späť a namieril si to do sedla. V strmých sutinách sa nohy šmýkali, a tak bol dosť veľký problém udržať koordinovanú chôdzu. Asi v jednej tretine zostupu som uvidel pri jazerách niekoľko postáv. Mali to byť zrejme turisti z našej skupiny. Jazerá Estanys l’Angonella tvoria štyri jazerá v rôznej nadmorskej výške. Ich veľkosť je odstupňovaná od najvyššieho a najväčšieho po najnižšie a najmenšie, ktoré leží v blízkosti neobsluhovanej chaty Refugi de l’Angonella   (2 240 m). Pri najvyššom jazere som naozaj stretol niekoľkých turistov z nášho zájazdu, ktorí tam relaxovali po dosť namáhavom výstupe z dedinky Llorts. Na pomerne krátkom úseku zdolali okolo tisíc výškových metrov. Pri zostupe medzi najvyšším a stredným jazerom som sa dostal do menších problémov, pretože som prišiel k veľkému snehovému poľu, pod ktorým v jeho spodnej časti pretekal mohutný potok. Ten bol dobre zásobovaný topiacim sa snehom. Opatrne som prešiel asi po meter hrubom snehovom „moste“. Síce ma udržal, ale predsa len som mal v tom úseku pred prírodou rešpekt. Nedobrovoľne sa okúpať v ľadovej vode by nebolo nič príjemné. Pri strednom jazere sa páslo na horskej tráve niekoľko polodivých koňov. Tu je tento výjav bežný. Stretnete ich aj vo výškach našich najvyšších tatranských kopcov. Zostup pokračoval po úzkom chodníku, ktorý bol „vyšperkovaný“ konským trusom, takže som medzi kôpkami poskakoval ako postrelený zajac. Onedlho som sa dostal na väčšiu lúku, na ktorej stál kamenný objekt Refugi de l’Angonella. Okolo chaty boli nachystané poriadne zásoby dreva na kúrenie. Nazrel som dovnútra. Stôl, stoličky, ale aj postele boli z kovu. Na stole rozložená mapa oblasti. Pri kamennom kozube nachystaná kopa dreva a na polici niekoľko sáčkov instantných polievok a nejaké sušienky. Toto u nás neuvidíte. Čo nie je zabetónované alebo inak zabezpečené proti odcudzeniu, to neodolá nájazdom „tiežturistov“. Z neďalekej studničky som ochutnal pár dúškov pramenitej vody. Moja cesta pokračovala dole. Blížili sa mraky, takže moje kroky zrýchlili. Predbehol som niekoľkých turistov z našej partie a dedinka Llorts bola už na dohľad, keď sa objavili prvé dažďové kvapky. Doslova som posledných niekoľko stoviek metrov zbehol k hlavnej ceste, kde stál autobus. Vošiel som dovnútra, keď sa spustil lejak. Dokonale vyrátaná akcia. Ušetril som svoje antidažďové oblečenie. Ten však trval snáď štvrťhodinu, no prívaly vody boli poriadne. Nakoľko som nechcel čakať v autobuse na ostatných, rozhodol som sa pre miestnu dopravu. Minibus ma o niekoľko minút dopravil do El Serratu. A vrcholom dňa bola večera. Mnou niekoľkokrát spomínaná paella sa objavila na stole. Neholdujem morským potvorám, takže moju porciu som „vybartroval“ s kolegom pri stole. On moju porciu paelly, ja jeho prídel vína. A spokojní sme boli obaja.
            Ďalší deň nás program zaviedol opäť do horského strediska Arcalís . Všetci turisti si to namierili k jazerám Estanys de Tristaina pod rovnomenným, už spomínaným Pic de Tristaina. Tam som bol dvakrát, takže moje kroky viedli viac na západ na kopec Punta de Peiraguils (2 702 m). Z parkoviska Coma del Forrat som sa vydal širokou horskou cestou k jazeru Estany Creussans. Hneď od začiatku som sa dobre spotil, nakoľko profil terénu bol neúprosne strmý. Po niekoľkých serpentínach a zdolaní skalného prahu som konečne stál pri brehu jazera. Leží v ľadovcom kotle a neďaleko od neho stoja stožiare sedačkovej lanovky vedúce pod sedlo Port de Caraussans (2 621 m). Lanovka v tom čase nepremávala, takže široko-ďaleko nebola živá duša. Občas sa síce ozval piskot svišťov, ale to bolo všetko, čo mi tam príroda ponúkla. Počasie opäť nebolo veľmi príjemné. Vrcholky včera zdolaných Pic d’Arcalís a Pic de Cataperdís nebolo vidieť. V tejto dosť neprívetivej situácii som pokračoval vo výstupe. Široká cesta sa už dávno zmenila na úzky chodník, ktorý viedol takmer priamo pod stožiarmi. V diaľke vysoko nado mnou som uvidel hornú stanicu lanovky. No, konečne. Ako som tak zadumane kráčal, v tom sa ozval hukot. Laná so sedačkami sa pohli. Onedlho sa na jednej sedačke objavila postava, dievčina-sólistka. Keď som sa konečne vyštveral hore k stanici, táto osôbka ma privítala. „Buenos díaz!“. Moje jazykové schopnosti sa prejavili strohým „Nazdar!“ a aby si nemyslela, že som nejaký „odkundes“, tak som dodal „How are you?“. Prekvapila ma odpoveďou. „I’m ok and you?“. Keď som si s ňou „dobre“ pokecal, pokračoval som do sedla. Smerovník ma nasmeroval doprava, teda k vrcholu Punta de Peiraguils. Prevýšenie ani nie sto metrové som pomerne rýchlo absolvoval a zadýchaný stál na vrchole. Na trávnatom vrchole bola zapichnutá malá vlajočka. Zrejme pozostatok nejakej návštevy. Na východe, hlboko podo mnou, sa zrkadlili hladiny troch jazier Estanys Tristaina, cieľ zájazdovej skupiny. Dve vyššie jazerá, teda Estany de Més Amunt (2 348 m) a Estany del Mig ( 2 314 m) boli asi do polovice plochy zamrznuté. Tak toto som z mojich predošlých dvoch návštev nepoznal. Nad najväčším jazerom som objavil malé postavičky. Pravdepodobne to bola naša skupina, ktorá sa veľmi pomaly pohybovala po veľkom snehovom poli. Skalnatý hrebeň vedúci na sever, kade mal viesť prístupový chodník na vrchol Pic de l’Estany Forcat, bol však posiaty snehovými poliami. Aj tu tohtoročná zima nadelila prívaly snehu, ktoré ostali až do leta. Žiadny chodník vedúc z vrcholu som neobjavil. Poriadne exponovaný úsek nebol vôbec vyznačený a navyše po niekoľkých metroch som sa ocitol v záľahách snehu. Nie som masochista, aby som sa vybíjal v takomto neznámom teréne. Vrátil som sa späť. Pri pohľade na celý hrebeň som skonštatoval, že bude lepšie sa vrátiť do sedla Port de Caraussans, zmeniť plánovanú trasu a zamieriť na juhozápad. Medzitým sa vyjasnilo, slnko vyslalo svoje lúče aj do tohto kúta sveta. Moje kroky teda viedli po úzkom skalnom hrebeni, ktorý tvoril andorrsko-francúzsku hranicu. Hneď za sedlom boli na drevenej tabuľke šípky. Vpravo Francúzsko, vľavo Andorra, jednou nohou som bol teda vo „F“, druhou v „A“. Nič lepšie ma nemohlo napadnúť ako si v tejto výške uľaviť. Telesné tekutiny som nasmeroval striedavo, raz do „F“, raz do „A“. V prípade ženy by táto asi mala problémy vykonať také „veľdielo“. Ako malé decko...! Blízky trávnatý kopček som hravo zdolal. Nasledoval o niečo vyšší, ale už skalnatý Pic de Caraussans (2 679 m). Podľa neho je pomenované aj jazero ležiace na francúzskom území. Na jeho vrchole je zapichnutá kovová tyč a malá kamenná pyramída. Po krátkej prestávke spojenej s občerstvením           a fotografovaním som sa rozhodol pokračovať ešte ďalej na juhozápad. V diaľke som objavil mohutný vrchol Pic de Medacorba (2 914 m), kopec, na ktorom je na území Andorry druhá spojnica trojhraničia, teda Andorry, Francúzska a Španielska. Po niekoľkých ďalších krokoch sa však zopakovala situácia z predošlého dňa. Sotva viditeľný chodník sa stratil v spleti rôznych skalných vežičiek či výstupkov a ocitol som sa pred asi tridsaťmetrovou kolmou stenou Pic de Cabanyó (2 729 m). Hm, tak teda tadiaľto nie. Zaradil som spiatočku a poďme rovnakou cestou k stanici lanovky. Tu už to bolo lepšie. Objavili sa prví pasažieri z lanovky. Boli to však len návštevníci sedla typu „up and down“, teda takí, ktorí sa lanovkou vyviezli pokochať v okolí sedla. Dievčina „liftbojka“ sa na mňa usmiala, zakričala „baj“, teda pre zasvätených „bye“. Ja som jej to opätoval a uháňal dole kopcom. Teraz už to bolo veselšie. Len som netušil, čo ma bude neskôr čakať. Na parkovisko som dorazil pomerne skoro. Cez to všetko, že tam stálo dosť áut, nikde nebolo živej duše. Všetci sa asi rozhodli pre turistiku. A ja som sa rozhodol pre kompromis. Predsa nebudem čakať na náš autobus, ktorý mal prísť snáď  o hodinu či dve, a tak som vyrazil na trasu peši po asfaltke. Tých osem kilometrov som si poctivo odkráčal  po vlastných. Poriadne mi dali zabrať najmä nekonečné a zdĺhavé serpentíny, ktoré ma privádzali do zúfalstva. Žiadna skratka, ale najmä žiadne auto idúce dole. Ako naschvál všetci išli len hore. Takže ani stopovanie nemalo zmysel. Bol som asi v dvoch tretinách cesty, keď sa objavil náš autobus, samozrejme idúci hore. Vodič mi zakýval. To mi tak bolo platné... Pomyslel som si, že prídem do El Serratu        a príde aj autobus. Vedel som, že aj tu platia Murphyho zákony. Poriadne spotený som po vyše hodine a pol prichádzal k El Serratu. A zákon schválnosti? Bol som asi dvesto metrov od hotela, keď sa objavil autobus s vysmiatymi turistami. Tak mi treba. Unavený, ale spokojný som sadol na terasu hotela a môj známy čašník čílskeho pôvodu Pedro mi doniesol čapovaný a výborne chladený San Miguel - „cerveza grande“.
            V zostávajúcich dňoch som absolvoval ešte niekoľko menších sólo akcií. Svoj program som si splnil, aj keď ešte stále mám čo v Andorre objavovať. Takže možno niekedy sa tam vyberiem po piaty krát.