Začiatkom decembra 2020, v čase, keď na Slovensku, ale nielen tu, zúril Covidový „lockdown“, som v katalógu pardubickej cestovky, s ktorou som absolvoval v minulosti nejeden zahraničný zájazd, našiel novú destináciu. Azorské ostrovy. Po dvoch cestách na Kanárske ostrovy, Tenerife a La Gomera, a návšteve Madeiry, som zatúžil absolvovať niečo „väčšie“. Väčšie z hľadiska vzdialenosti. Azorské ostrovy. National Geographic v roku 2016 vyhodnotil tieto miesta za „Najkrajšie miesto na Zemi“. Pravdou je, že myšlienka na Nepál ma dodnes neopúšťa, aj keď už viem, že v pandemickej situácii vo svete to pre mňa zrejme nebude už možné. Tak snáď portugalské súostrovie bude ku mne zhovievavejšie. Začiatkom januára 2021 som po vystavení cestovnej zmluvy uhradil predbežnú zálohu. Ale v tom čase som už mal v talóne ešte jednu akciu. Cestu do francúzskeho horského strediska Chamonix pod Mont Blancom (4 807 m). Bola to vlastne akási satisfakcia za Covidový rok 2020. Franta, Béďa a ja sme sa vtedy prihlásili na tento zájazd. Lenže v januári 2020 nikto z nás netušil, že o dva či tri mesiace príde aj do našich končín pandémia „chrípočky“. V priebehu jari sme akciu stornovali s tým, že rok 2021 bude úspešnejší, a tak nám cestovka vystavila „voucher“ pre „Blanc action“. Ale vrátim sa k realite leta 2021. Médiá vydávali informácie o krajinách Európy s rôznymi farbami, od zelenej až po čiernu. V lete bolo Portugalsko v čiernej farbe a ja som ešte v júli po osobnom dialógu s Jirkom, vedúcim francúzskeho zájazdu, meditoval nad tým, že zrejme sa vzdám výletu na Azory. Do čiernej krajiny som nepovažoval za rozumné cestovať. Po návrate z júlového výletu pod Mont Blancom ma oslovila cestovka, že nemám zaplatený zájazd – doplatky. Neúspešne som oponoval farbou destinácie, teda Azor. Bolo mi vysvetlené, že pevninské Portugalsko je síce v čiernej farbe, ale ostrovná destinácia je v červenej. A navyše, ak chcem stornovať zájazd, tak budem musieť uhradiť 50 percent z celkovej ceny. Po tejto informácii som „vytriezvel“ a na druhý deň doplatil celú sumu za zájazd. Len tak „bohapusto“ sponzorovať cestovku sa mi akosi nechcelo. Termín 21.-28. september 2021 sa blížil a s tým aj organizačné „zmätky“. Pani či slečna zrejme so všetkými účastníkmi mailovo komunikovala možno aj každý deň. Podľa pokynov som sa zaregistroval ako vzorný občan Slovenskej republiky, teda s tým, že som zaočkovaný dvomi dávkami „Pfizera“. Dokonca mi akýsi úrad z Azor poslal potvrdený doklad, že ma môžu bez problémov prijať na ostrove São Miguel. Lenže... Pár dní pred odletom prišlo k zmene termínu celej akcie. Posunuli ju o dva dni skôr. Asi kvôli odletu lietadla. Neviem. Takže odlet bol stanovený na 19. september. Aktivita zamestnankyne cestovky nebrala konca. Cez to všetko, že som mal doklady v poriadku, dostal som ešte pár hodín pred odletom mailovú výzvu, aby som zaslal svoje osobné údaje do cestovky. Nechápal som, čo sa po mne požaduje. Veď všetky osobné údaje mali vo svojej databáze viac ako polroka. Prosto zmätok. A to som už bol prakticky na ceste. Teda noc pred odletom som strávil v Prahe u sestry. Na moju poznámku, že predsa cestovka má všetky moje osobné údaje dávno k dispozícii a aj súhlas Portugalska s mojou návštevou je vybavený, nebolo reflektované.
V sobotu ráno 18. septembra som v Žiline sadol do pražského rýchliku a okolo 13.00 vystúpil v „stovežatej“. Nasledoval môj klasický cestovateľský obrad pobytu u sestry, ktorý takto praktikujem niekoľko rokov. Obed, odpoludňajší pokec a okolo deviatej večer som zaliezol do postele, s tým, že ma čaká o pol tretej budíček a presun mestskou dopravou nočnou Prahou na letisko v Ruzyni. Bohužiaľ, moja nie práve dobrá skúsenosť s tým pánom mi bráni nazývať pražské letisko po bývalom demokratovi s iniciálami V.H.
Nedeľa 19.9.2021
Pol hodinu po štvrtej ráno som stál v hale terminálu č. 2. O piatej bol dohodnutý zraz účastníkov zájazdu s pracovníkmi cestovky. Od prítomnej slečny sme dostali obálke pokyny k ceste. Objavil som tam vyplnené a vytlačené presne také isté tlačivo, aké mi poslali Portugalci. Nuž, ľavá ruka nevie čo robí pravá... Alebo zbytočná iniciatíva pracovníčky cestovky. Mali sme pred sebou pomerne dlhý let. Oficiálne údaje uvádzajú vzdialenosť z Prahy na ostrov São Miguel 3 432 kilometrov. Našu „osmu“ tvorili traja muži a päť žien. Vtedy sme netušili kto ku komu patrí, ale určite si všetci všimli jednej postavy. Pani, ktorá pôsobila ako sólistka a pred „začekovaním“ sa na dosť dlho stratila. Ostatní, doteraz vzájomne ešte nekontaktní, sme sa postupne dostali k „check-in“. Po „safety“ kontrole som využil čakanie na odlet skonzumovaním žilinskej stravy, teda rezňa s chlebom a paprikou. Čakal nás let do nemeckého Frankfurtu. Vyfasoval som miesto pri uličke v zadnej časti lietadla. Vedľa mňa sedel typicky vyzerajúci germánsky pár, muž a žena. Chlapovi snáď chýbali už len tie ich typické bavorské krátke gate. Fakt tých občanov tejto spolkovej krajiny nemusím... Nástupným tunelom sme vošli do útrob Airbusu A-319-100. Let so spoločnosťou Lufthansa mal trvať asi 75 minút, takže taká „bleskovka“. Asi desať minút po siedmej sme odštartovali. Po krátkej prestávke baby (myslím ženy a nie decká, čiže letušky sa rozbehli s plastovými 2,5 decovými fľaškami „kohútkovej“ vody. Boha, Germáni sa pochlapili! Navyše sme vyfasovali miničokoládu o rozmere snáď dva krát tri centimetre. Pani Merkelová teda šetrí... Ale čo chcete pri tak krátkom lete. Nás, cestujúcich v zadnej časti lietadla zaujala česká rodinka, mladí manželia s jedným asi trojročným chlapčekom a s dcérkou, ktorá mohla mať asi rok a pol. No, zážitok naozaj super. Decká neposedné a človek si myslel, že snáď letia do Nemecka a ... Bolo asi štvrť na deväť, keď sme pristáli vo Frankfurte. Autobus nás odviezol do haly terminálu. Tu sme mali stráviť niečo viac ako hodinu čakaním na prípoj na Azory. Opäť som skonzumoval stravu číslo dva, chlieb s rezňom. A k tomu akési germánske pivo v plechovici. O pol desiatej sme odštartovali. Tentoraz sme mali pred sebou päťhodinový let. Mojim prekvapením bolo zistenie, že som mal miesto pri okne a navyše obidve vedľajšie sedadlá boli prázdne. Paráda. Lenže s nami letela aj česká rodinka s deckami. Žasol som, že tento kvartet sa vydal na Azory! Nuž... Dievčatá z Lufthansy si zopakovali scenár z frankfurtského lietadla. Fľaška „kohútkovej“ a malá čokoláda. Ak by ste chceli niečo zjesť alebo nebodaj piť, tak „cash“. Naozaj už sme tak dopadli, že ak si na päťhodinový let nenachystáte niečo doma, tak máte smolu. Mal som síce ešte v „talóne“ ďalší chlieb, ale ten som dokonale ignoroval. Márne boli spomienky na lety do Nepálu a naozaj komfortný servis so stravovacím a pitným režimom. Kde sú tie drinky whisky s pivom a exotické dievčatá s Qatar Airways, ale aj dávno pred dvomi desiatkami rokov občerstvenie u Austria Airlines. Stačí prežiť dve ročné dekády a všetko sa mení. Samozrejme k horšiemu. A to vtedy nikto nevedel, čo je Covid. Nuž, leteli sme kdesi nad francúzskym pobrežím okolo Stredozemného mora, nasledovalo španielske vnútrozemie, aby sme ho opustili a zamierili na nekonečný Atlantický oceán. Zhotovil som pár záberov z lietadla, ale to sú také obrázky len pre moju orientáciu. Aj tak nikto z nás nevedel, kadiaľ letíme. Sedieť päť hodín bez občerstvenia je pomerne dlho. Palubný jedálny lístok mal v ponuke typickú „európsku“ stravu. Akési obložené toasty či bagetky. Nič pre mňa. Našťastie súčasťou boli aj nápoje. Dva a pol decové germánske pivo „Warsteiner“ a aj jeho druhý kolega onedlho skončili v žalúdku. Sedem eur mi aspoň čiastočne uhasilo smäd. Česká rodinka sediaca v poslednom rade pri toaletách sa predvádzala. Teda skôr decká. Duo predvádzalo zrejme to, čo robia asi aj doma. Najprv vzájomné „potýčky“, ktoré rodičia úplne ignorovali a venovali sa svojim mobilom. S pribúdajúcim časom sa doslova stupňovala nervozita cestujúcich. Najmä menšie dieťa doslova kvílilo. Pomyslel som si, že snáď pre cestu späť si vyberú iný spoj. Ako sme sa o týždeň presvedčili, sa našťastie aj tak stalo. Pár minút pred pol treťou nášho času a miestneho asi o pol jednej, som zahliadol v diaľke akýsi ostrov. Nakoľko som mal tak trochu naštudovanú mapu ostrovov, tak som skonštatoval, že by to mohla byť najjužnejšie umiestnená Santa Maria. Azorské súostrovie, po portugalsky Ilhas dos Açores, tvorí dvanásť ostrovov v zámorskom autonómnom území Portugalska nachádzajúce sa v Atlantickom oceáne v oblasti Makaronézie. Tento názov však nemá nič spoločné so známou talianskou cestovinou - pastou. Ležia asi 1 500 kilometrov západne od Lisabonu a asi 3 900 kilometrov od východného pobrežia Severnej Ameriky. Osrrovy sú sopečného pôvodu s časťou pod vodou sú vysoké asi 4 000 metrov a pobrežia sú strmé. Časté sú zemetrasenia výskyt minerálnych prameňov. Rozloha ostrovov je približne 2 300 štvorcových kilometrov. Najväčším je São Miguel (747 km², (známy ako zelený ostrov), nasleduje Terceira (orgovánový ostrov), São Jorge, Faial (modrý ostrov), Pico (čierny ostrov), Corvo, Flores, Santa Maria, Graciosa a Formigas (skupina neobývaných ostrovčekov). Najvyšším bodom súostrovia je Ponta do Pico (2 351 m) na ostrove Pico. Panuje tu subtropické morské podnebie so silnými vetrami. Celkový počet ostrovanov je asi 260 tisíc obyvateľov. Hlavným mestom je Ponta Delgada na ostrove São Miguel , ale miestna správa je rozdelená aj do miest Angra do Heroismo na ostrove Terceira a Horta na ostrove Faval. São Miguel, po portugalsky Ilha de São Miguel, je z celého súostrovia najväčší a najosídlenejší. Tiahne sa z východu na západ v dĺžke približne 62 kilometrov, pri šírke 8 až 15 km. Povrch je hornatý a dosahuje maximálnu nadmorskú výšku 1 105 metrov na vrchole Pico da Vara. Na ostrove žije približne 140 tisíc obyvateľov, z toho asi 30 tisíc v hlavnom meste. Náš let pokračoval a lietadlo zakrúžilo nad južnou časťou ostrova. Mal som z okienka krásny výhľad. Fotoaparát cvakal o stošesť. Zrázy nad morom ukazovali svoju majestátnosť. Nalietali sme na pristávaciu dráhu od západu. V nasledujúcich dňoch som z balkóna hotelovej izby videl, že väčšina lietadiel pristávala z východu. Nuž, neviem aké pravidlá pre pristátie tu majú. Takže o pol jednej miestneho času, teda o pol tretej nášho stredoeurópskeho, sme pristáli. Vystúpili sme z lietadla na letiskovú plochu letiska Jána Pavla II. V máji 1995, pri inaugurácii letiskového terminálu, zariadenie dostalo označenie „João Paulo II.“ na počesť návštevy pápeža a Azorských ostrovoch v roku 1991. Spomenul som si na názov pražského letiska. Bohužiaľ, ako som už predtým napísal, názov po „najväčšom svetovom demokratovi“ nemôžem aj po tých rokoch stráviť. Kebyže letisko nazvali po „Tatíčkovi Masarykovi“, bolo by to skôr prijateľné. A najmä, keď autorom myšlienky nazvať letisko po Havlovi vyšiel z hlavy Slováka. Okolo nás panovalo celkom teplé počasie. Miestny teplomer ukazoval 25 stupňov Celzia. Medzi mrakmi sa predierali slnečné lúče. Prešli sme do letiskovej haly a na počudovanie sa veľmi rýchlo objavila na páse batožina. Bol som medzi prvými, ktorí si ju prevzal a smeroval von z haly. Tam nás mal čakať náš „neznámy“ sprievodca. Ešte pred budovou sme absolvovali „covidovú“ kontrolu. Personál chcel po nás Covid pass alebo výsledky testov. Prešiel som bez úhony. Tu som zistil, že z našej osemčlennej skupiny som jediný zaočkovaný... Vec názoru... Obloha bola mierne zamračená. Naša skupinka postávala na chodníku. Až tu vysvitlo, že skupinku tvorili dva partnerské páry a štyria sólisti, teda tri ženy a ja. Zatiaľ sa nikto s ceduľou „CK Poznání“ neobjavoval. Po krátkom čakaní sme sa ho dočkali. Pomerne vysoký štíhly chlapec. No, vekovo som ho zaradil skôr na úrovni štyridsiatnika alebo? Žeby aj viac? To nebolo podstatné. Naložili sme batožinu do „minivanu“. Nasúkali sme sa do jeho útrob. Ako sa neskôr ukázalo, tak toto prvé „posedenie“ v dopravnom prostriedku sme dodržiavali aj v priebehu celého týždňa. Netrvalo dlho a prechádzali sme starým centrom mesta. V ulici Rua do Contador sme odbočili doľava a prešli cez hotelovú bránu, aby sme zaparkovali na parkovisku. Pred nami stála trojposchodová budova hotela „Sete Cidades“. Architektonicky by som ju u nás zaradil medzi stavby z čias socializmu. Ten tu zrejme nebol, ale objekt už mal svoje najlepšie chvíle za sebou. Vlastne to oficiálne ani nie je hotel, nazývajú ho „Residencial“. V recepcii nás privítala sympatická pani. Zrejme sme mali izby dopredu pridelené. Dostali sme kľúče, teda skôr karty od izieb. V rámci čakania sme sa tu navzájom predstavili. Priznám sa, že v niekoľkých sekundách, som nie veľmi postrehol kto sa ako volá..Potom sme sa rozišli do izieb na treťom, najvyššom poschodí hotela. Miestny výťah bol našťastie v prevádzke. Už som zlenivel, aby som ťahal batožinu hore schodmi. Ako sa ukázalo, tak spomínané dva partnerské páry mali každý svoju izbu, dve „sólo“ panie ďalšiu, tretia pani a ja sme obsadili sólo izby. Vedúci bol v izbe na našom poschodí. Bolo pol druhej odpoludnia a po „rekognoskácii“ izby a overenia si svetových strán, som zistil, že okno s balkónom smeruje na západ do pomerne rušnej ulice. Bola nedeľa, takže premávka nebola veľká. Raritou historického centra sú jednosmerné ulice alebo skôr uličky, v ktorých majú chodci problém chodiť po úzkych chodníkoch miestami len pol metra či ešte menej široké. Čo s načatým odpoludním? V izbe bohužiaľ nebola chladnička. Nemal som nejaké veľké zásoby stravy, ale syr či saláma by boli lepšie uložené v chlade. Najhoršie bolo, že aj tu je zvykom mať v nedeľu zatvorené obchody. Predsavzatie, žeby som dobehol dopravný spánkový deficit z Prahy, sa nekonal. Po vybalení a uložení vecí v skrini mi nič lepšie nenapadlo len to, že si pôjdem pozrieť centrum mesta a prípadne objavím nejaký obchod s nápojmi. Vyšiel som do ulíc. Prvé kroky viedli smerom k Atlantiku, teda na pobrežie. Pre informáciu čitateľa uvádzam niekoľko historických a geografických faktov o meste. Pôvod mena Ponta Delgada, v portugalčine znamená „Tenký mys“. Portugalský kronikár Gaspar Frutuoso napísal, že mesto je pomenované pre svoju polohu pozdĺž sopečných území, tenkých a nie príliš veľkých ako na iných ostrovoch, ktoré vedú k moru, a kde bola neskôr postavená kaplnka Santa Clara (Svätá Klára z Assisi). Okolo roku 1450 založil Pêro de Teive malú rybársku dedinu, ktorá sa časom rozrástla na mestskú aglomeráciu v Santa Clare. Ostrov São Miguel obývaný od roku 1444 bol rozsiahlym územím s malými osadami roztrúsenými po okolí, s výnimkou Vila Franca do Campo na centrálnom a južnom pobreží a menšej komunity Ponta Delgada. Villa Franca bola dlhé roky hospodárskym a sociálnym centrom ostrova a sídlom miestnej vlády, no mnohí šľachtici a statkári pohŕdali jej podriadeným postavením vláde v tomto meste, čo malo za následok mnohé konflikty medzi týmito obyvateľmi a správcami v meste. Šľachtici z Ponta Delgada vyslali tajný kontingent na čele s Fernãom Jorgem Velhom, aby sa stretol s kráľom Manuelom v Lisabone, aby požiadal o emancipáciu komunity. V Abrantes kráľ Manuel udelil výsadu v roku 1507, ktorou osadu povýšil na dedinu. V portugalčine nazvanú Vila. V roku 1522 zemetrasenie a zosuv pôdy zdevastovali hlavné mesto provincie, zničili mnohé budovy a zabili niekoľko ľudí. Ponta Delgada sa stala jediným centrom s infraštruktúrou na podporu azorskej byrokracie a nahradenie jej dôležitých ekonomických väzieb. Jeho úloha sa rýchlo zmenila a nakoniec bolo dekrétom z roku 1546 za vlády kráľa D. João III. povýšené na mesto. Jeho mestské jadro vyrástlo pozdĺž pobrežia medzi Calhetou de Pêro de Teve a súčasným Campo de São Francisco, miestom, kde sa nachádza kláštor Nossa Senhora da Esperança, slávnostne otvorený v roku 1541. V rokoch 1552 až 1580 bola na príkaz kráľa Joãa III. postavená pevnosť São Brás na obranu mesta pred útokmi korzárov na pobreží mesta. Roky 1567 a 1575 zaznamenávajú založenie kláštora Clarissas de Santo André a rozhodnutie postaviť v Matrize zvonicu, ku ktorému došlo až v roku 1624. Okolo roku 1580 biskup D. Pedro de Castilho vytvoril farnosť Santa Clara na západnom okraji mesta, ktorej farnosťou bol kostol São Mateus, patriaci kapitánom ostrova. Vytvorením tejto novej farnosti sa skompletizoval súbor farností, na ktoré sa odvtedy mesto delilo a ktorých župa registruje v roku 1591 vyše dvetisícsedemsto obydlí, čo zodpovedá asi desiatim tisíckam obyvateľov a v roku 1770 približne 30 tisíc, najmä Ponta Delgada z ostatných mestských centier súostrovia, ktoré sa pýšia šľachtickými domami a farmami v okolí. Námorná bitka pri Ponta Delgada (známa aj ako bitka pri São Miguel ) sa odohrala 26. júla 1582 pri pobreží ako súčasť portugalskej nástupníckej krízy v roku 1580. Anglo-francúzska korzárska expedícia sa plavila proti Španielsku, aby si zachovala portugalskú kontrolu nad Azorskými ostrovmi, ktoré sa spojilo s predstaviteľom Antónia, priora Crato, čím zabránila španielskej kontrole (išlo o najväčšiu francúzsku silu vyslanú do zámoria pred vládou Ľudovíta XIV.). V priebehu 19. storočia zažilo mesto najväčší rozmach hospodárskej činnosti, keď sa export citrusov presunul do Spojeného kráľovstva a vzrástol počet podnikov v zahraničnom vlastníctve v historickom centre, z ktorých mnohí boli po roku 1818 židovskými obchodníkmi. Rovnako ako v iných centrách naprieč súostrovím zažilo mesto Ponta Delgada mnohé z trendov bežných pre toto obdobie, vrátane „ekologizácie“ komunít (výstavbou záhrad Antónia Borgesa, Josého do Canta, Jácoma Correiu a vikomta z Porta Formoso, ktoré sa mali stať súčasťou azorskej univerzity. Bolo postavených mnoho zdobených domov so záhradami, odstránenie zvierat z mestských priestorov, obnovená výstavba novších a väčších ciest. Trhoviská s rybami, mäsom a ovocím premiestnili do okrajových častí. Vďaka týmto zmenám a rastu obchodnej triedy sa Ponta Delgada stala tretím najväčším mestom v Portugalsku z hľadiska ekonomického bohatstva a počtu obyvateľov. Dnes tu žije okolo 67 tisíc obyvateľov. Básnik Bulhão Pato, píšuci o Ponta Delgada, bol prekvapený mimoriadnym bohatstvom vlastníkov plantáží, „pánskych farmárov“, ktorí žili v urbanizovanom jadre vývozcov pomarančov a kukurice, bankárov, investorov, priemyselníkov a zasielateľov, ktorí všetci prispievali k privilegovanej vrstve ekonomických a sociálnych mysliteľov a filantropov. Začiatkom 20. storočia bola pozícia Ponta Delgada relatívne vysoká, hoci meniaci sa význam vidieckych ekonomík neustále oslaboval jej rast. Zostala však ústredným miestom v ekonomike a hierarchii Azorského súostrovia. 1. mája 1937 zemetrasenie veľkej intenzity spôsobilo škody od farnosti São Pedro po Feteiras. V prvej polovici 70. rokov 20. storočia nastali v Portugalsku politické zmeny, najmä po karafiátovej revolúcii v roku 1974. Vojenský štátny prevrat mal za cieľ zvrhnúť 48 ročnú vládu diktátora Antónia de Oliveiru Salazara. Pri jednej z udalostí na Azoroch vlastníci nehnuteľností a pravicovo orientovaní farmári vyzvali civilného guvernéra Antónia Borgesa Coutinha zodpovedného za realizáciu pozemkových reforiem k rezignácii. „Nová krv“ sa stala inšpirátorkou série teroristických činov, ktoré uvrhli Azorské ostrovy do politických nepokojov. Po tajnom zatýkaní a zadržiavaní zo strany vojenského guvernéra bol autonómny okruh Ponta Delgada spolu s ostatnými okresmi Horta a Angra Heroísmo v roku 1975 zrušený. Regionálna junta Azorských ostrovov (Junta Regional dos Azores), akási dočasná vláda, prevzala kompetencie správy počas prechodu regiónu k ústavnej autonómii. Ponta Delgada je jednou z väčších administratívnych častí v súostroví, ktorá sa rozprestiera od stredu ostrova až po západné pobrežie. Na severovýchode hraničí s obcou Ribeira Grande a na juhovýchode s relatívne novou obcou Lagoa. geomorfologicky pokrýva vulkanickú oblasť zloženú z dvoch štruktúr: oblasť Picos a masív Sete Cidades. Oblasť Picos siaha od bývalej sopky na Água de Pau neďaleko jazera v rámci svojho sopečného krátera Lagoa do Fogo až do priestoru okolo Sete Cidades Caldera. Je to vulkanická axiálna zóna orientovaná všeobecne v smere severozápad – juhovýchod, v podstate je vymedzená niekoľkými kužeľmi rozstreku a lávovými prúdmi a pokrytá prevažne hustou vegetáciou a pasienkami. Jeho reliéf je pomerne rovinný, najmä pozdĺž severného a južného pobrežia, kde sa nachádza mnoho mestských komunít. Sete Cidades Massif je druhou geomorfologickou štruktúrou, ktorú tvorí Ponta Delgada. Skladá sa z centrálnej vulkanickej kaldery a jazerných plôch, ktoré obklopujú kráter. Zaberá extrémnu západnú časť ostrova, orientovanú pozdĺž podobnej severozápadno-juhozápadnej orientácie, s mnohými regionálnymi radiálnymi zlomami označenými lávovými kupolami a rozstrekovými kužeľmi. Sopka Sete Cidades v strede masívu pozostáva z kaldery a polygenetického vulkanického poľa v nej, ktoré zahŕňa štyri jazerá. Dve z nich, Lagoa Azul, (Modré jazero) a Lagoa Verde (Zelené jazero), sú spojené. Kaldera je takmer kruhová a vvinula sa v priebehu troch fáz. Prvá sa vyskytla pred 36 tisícmi rokmi a vytvorila zrútenú hlavnú štruktúru. Druhá fáza zodpovedá obdobiu približne pred 29 tisícmi, keď sopečné erupcie zrútili severozápadnú časť stavby. Napokon, tretia fáza (asi pred 16 tisícmi rokmi) spôsobila kolaps severnej a severovýchodnej časti kaldery. Geologicky bol centrálny kužeľ za posledných 5 tisíc rokov aktívny v rámci 17 veľkých erupcií a bol zodpovedný za väčšinu aktivity na súostroví počas tohto obdobia. Tieto geologické erupcie boli v podstate trachtové erupcie podplínskeho alebo plínskeho typu s hydromagmatickými charakteristikami. Posledná erupcia, asi pred 500 rokmi, dala vzniknúť kužeľu Caldeira Seca. Najnovšie jeho rôznorodá geografia zahŕňa rôzne typy čadičového vulkanizmu, výlevného aj menej výbušného (v podstate strombolský a havajský) pozdĺž jeho bokov, zvyčajne podmienený lokálnymi a radiálnymi zlomami. Dôležitým prvkom v tejto oblasti je aj Mosteiros Graben, ktorý predstavuje kolaps územia na severozápadnom okraji kaldery. Hoci neexistujú žiadne aktívne vzdušné sopečné charakteristiky (ako fumaroly Furnas), boli identifikované podmorské prieduchy v okolí oblasti Ponta da Ferraria a pláže v Mosteiros. Z hľadiska cirkevnej architektúry tu vyniká kláštor Nossa Senhora da Esperanca, kde sa nachádza obraz Senhor Santo Cristo dos Milagres a kde sa začínajú najväčšie náboženské slávnosti Azorského súostrovia - Sviatky Senhor Santo Cristo dos Milagres, ktoré sa konajú v piatu nedeľu po Veľkej noci, kostol São José, Igreja Matriz alebo kostol São Sebastião, kostol São Pedro, Convento da Graça (súčasná Akadémia umení a Regionálne konzervatórium Ponta Delgada) a dokonca aj Synagóga v Ponde Delgada, kaplnka São Brás a Santa Lucia označovaná aj ako kaplnka Rua Machado dos Santos z roku 1584. V rámci prehliadky mesta je možné navštíviť múzeum Armanda Cortes Rodrigues, Azorské vojenské múzeum v pevnosti São Brás, centrum náboženského umenia v Múzeu Carlosa Machada a Múzeum Carlosa Machada, ktoré vlastní zbierky súvisiace s regionálnou etnografiou, históriou prírody, hračkami a africkým umením. Nachádza sa tu niekoľko umeleckých galérií Centro Cultural de Ponta Delgada, Teatro Micaelense, Coliseu Micaelense, Galeria Fonseca Machado či Verejná knižnica a Archív Ponta Delgada Regionalaco. Po akejsi historicko-geografickej exkurzii sa vraciam do ulíc Ponta Delgada. Cestou z hotela som sa osobne presvedčil čo znamenajú doslova niekoľko centimetrov široké chodníky. Naozaj je tu problém po nich chodiť. V jednosmerných uliciach po pravej strane cesty parkujú vozidlá, takže na prejazd ostatných slúži ľavá strana. Ono by to možno nevadilo v prípade, že je chodník dosť široký. Lenže tu sa často stáva, že neopatrný vodič, ale aj chodec sa dostanú do kontaktu so spätným zrkadlom na ľavej strane. Je doslova umením po tých úzkych chodníkoch chodiť. Je pravda, že každá aj tá najmenšia križovatka je svetelná. Systém zmeny svetiel je však dobre nastavený, takže na „zelenú“ čakáte naozaj len pár sekúnd. Spomenul som si na naše križovatky v mestách, kde stojíte viac ako minútu než sa objaví tá správna farba. Starobylými uličkami som sa dostal na jednu z hlavných „aveníd“ v meste, Avenida Infante Dom Henrique, ktorá vedie okolo nábrežia. Samozrejme prešiel som okolo niekoľkých „marketov“, ktoré v toto nedeľné odpoludnie boli naozaj zatvorené. Pár stánkov so zmrzlinou či pitným občerstvením boli rozložené okolo chodníka smerom na západ. Na nábreží pofukoval dosť ostrý vietor. Zoznamka s novým prostredím sa naplno prejavila. Slnečné lúče dobre pripekali. Smeroval som k neďalekej pevnosti São Brás. Jej stavba začala v roku 1551 podľa plánu Manuela Machada a v roku 1553 ju preformuloval Isidoro de Almeida. Projekt bol neskôr zmenený v rokoch 1560 a 1567 a v období španielskej okupácie, ktorá bola ukončená v 17. storočí. 19. storočie bolo obdobím veľkého hospodárskeho a urbanistického rozvoja mesta Ponta Delgada, ktorý viedol ku konzervačným prácam pevnosti a rozšíreniu výzbroje delostrelectva. Od 40. rokov 20. storočia tu sídli vojenské veliteľstvo Azorských ostrovov a od roku 1999 sa v nej nachádza významné Vojenské múzeum Azorských ostrovov. Okolo pevnosti stojí niekoľko kanónov pamätajúcich stredovekú slávu pevnosti. Tie doplňujú železné kotvy pravdepodobne z vojnových lodí. Pevnosť má štvorcový pôdorys so štyrmi nepravidelnými päťuholníkovými baštami vo vaubanskom štýle. Od pevnosti som sa vracal cez námestie Praça Gonçalo Velho Cabral, ktorého dlažba je vykladaná bieločiernymi mozaikami. Neďaleko stojí kostol svätého Sebastiána. Prešiel som cez námestie a jednou z hlavných uličiek starého mesta som sa vracal späť k hotelu. Aj tu som natrafil na úzke chodníky. Bola nedeľa a naozaj obchody boli zatvorené. Pevne som dúfal, že narazím aspoň na jeden otvorený obchodík s nápojmi. Stalo sa. Akýsi minimarket bol otvorený. Lenže na moje nemilé prekvapenie v regáloch nemali žiadne pivo v plechovici. To nie je možné. Mám si kúpiť od smädu fľašu vína? Konečne som uvidel v regáli pivo. V litrovej sklenej fľaši. Pre mňa neznáma značka Super Bock. Je to portugalská značka z pivovaru Super Bock Group so sídlom v Leça do Bailio (Matosinhos) v pevninskej metropolitnej oblasti Porto. Bol založený v roku 1927 a je najpredávanejším portugalským pivom na svete. Činnosť skupiny je založená na podnikaní s pivom a balenou vodou. Zároveň je aj najväčšou portugalskou nápojovou spoločnosťou a pôsobí aj v oblasti nealkoholických nápojov, ciderov a vín, vo výrobe a predaji sladu v oblasti cestovného ruchu. Pred takmer pätnástimi rokmi prevzala Suber Bock spoločnosť Heineken. Momentálne je najobľúbenejšie pivo Sagres. Bolo prvou portugalskou značkou, ktorá na trh zaviedla 2 dcl sklené fľaše, ktoré boli medzi spotrebiteľmi úspešné vďaka svojej malej veľkosti a stálej čerstvosti. Takže litrová sklená fľaša bola v mojom batohu. Už s pokojnou dušou som sa vrátil do hotela. Bolo šestnásť hodín, ale stále som nepociťoval únavu z cesty. A to som z našej „oktávy“ cestoval najdlhšie. Otvoril som si fľašu piva. Nebolo veľmi chladené. V rámci akéhosi oneskoreného obeda som zjedol posledný rezeň. Natiahol som sa na posteľ a „študoval“ mapu ostrova. O osemnástej sme mali mať v recepcii zraz. Tak sa aj stalo. O šiestej sme vyrazili s Mírom na podvečernú prehliadku uličiek starého mesta. V jej závere sme mali prejsť k reštaurácii São Pedro. Aj tu sme sa veľmi skoro presvedčili ako sa chodí po miestnych chodníkoch. Vo dvojici určite nie, takže sme vytvorili deväťčlenný zástup, a takto prechádzali z jednej strany ulice na druhú. Na záver podvečernej prehliadky sme navštívili kostol Igreja de São Pedro na ulici Rua do Clérigos. Najstaršie zmienky o tomto chráme pochádzajú z roku 1670. V roku 1681 bola časť chrámu a veža zničené. Za podpory portugalského panovníka bol chrám zrenovovaný, ale až v roku 1733. Počas tohto obdobia stavba získala svoju súčasnú podobu s typickými barokovými prvkami zo São Miguel, so zložitými prekladovými portálmi vytesanými z čadiča a ignimbritu (ignimbrit je súhrnné označenie utuhnutých, spečených sopečných produktov, ktoré vznikli pri usadení pyroklasických prúdov) a pozlátenými rezbárskymi prácami. Chrám má jednu loď s maľovanými stropmi s vysokým oltárom z pozláteného dreva. Je považovaný za jednu z najkrajších stavieb barokovej cirkevnej architektúry na Azorských ostrovoch. Reštaurácia São Pedro, teda svätý Peter, stojí neďaleko chrámu. Medzi chrámom a reštauráciou je malý bufet so záhradným posedením. Takú som mal chuť na čapované pivo... Ale odolal som. Bolo niekoľko minút pred siedmou a naša skupinka netrpezlivo postávala neďaleko vchodu. Práve tu došlo ku kurióznej situácii, keď ktosi z našej partie mi „priradil“ ako partnerku Renatu. Vraj na letisku v Ruzyni sme stáli vedľa seba, takže... No, ostal som doslova v šoku. To ešte nikto z nás netušil, čo táto dáma dokáže v priebehu nášho azorského pobytu vyrobiť. „Svätého Petra“ otvárali o devätnástej. A dávali si na čas. Neviem či aj tu platí známe španielske slovíčko „maňana“. Konečne mladý čašník otvoril vchodové dvere. Príjemný interiér s kapacitou asi štyridsať miest. V pravej časti pri vchode bol prestretý stôl pre deväť ľudí. Ako nám Míra oznámil, je tu potrebná rezervácia, nakoľko je tento podnik vychýrený v celom meste. Takže žiadna „rybáreň“ či podobná „bodega“, ale slušná reštaurácia. Posadili sme sa k stolu. A vlastne až tu sme sa „oficiálne“ predstavili. Takže na konci stola sedel vedúci Míra, po jeho pravej strane Jolana s Vláďom, a vedľa nich Mirka s Mílom. Po Mírovej ľavici sedeli tri ženy Ljuba, Renata, Míša a ja. A aby boli uvedené mená rozdelené aj podľa bydliska, tak vedúci Míra býva v Pardubiciach, dvojica Jolana s Vláďom v Prahe, druhá dvojica v Oseku, Ljuba v Říčanoch, Renata v Tábore a Míša v Uherskom Hradišti, no a ja zo Žiliny Po akomsi „entré“ sme sa už venovali stolovaniu. Na stole na oválnych tanieroch bolo predjedlo. Bol to vlastne akýsi denný „kuvért“, Queijo fresco (kravský alebo kozí syr) , Queijo São Jorge (miestny syr), Paté e Doce (papriková paštéta a jablkový džem). K tomu podávali nakrájané kúsky bagety alebo chleba. Toto predjedlo sa tu potom opakovalo pri každej večeri. V prvom rade prišiel na rad pitný režim. Chlapi samozrejme pivo. Čapovaný chladený polliter značky Sagres nás určite osviežil. Ale oproti mne sediaci Míla celkom „zdravo“ kašľal. Určite mu studené pivo k tomu nepomohlo. Nuž... Dievčatá si objednali víno, vodu, ale aj pivo. Na rad prišla objednávka jedla. Všetci sme sa zhodli na jednotnej strave. „Peixe do dia Grelhado“ – salada e batata cozida (Grilled Fish of the Day, Salad and boild potatoes), čiže grilovaná ryba podľa dennej ponuky, čo bola dnes treska s opečenými zemiakmi a oblohou. V rámci posedenia sme sledovali na veľkých televíznych obrazovkách zábery miestnej prírody. Celkom dobre to zapadlo do večernej atmosféry. Reštaurácia bola onedlho úplne plná. Dočkali sme sa jedla. Porcie boli naozaj poriadne. Lenže na môj vkus a zvyk bola ryba dosť slaná. O tom, že kuchár má všeobecne rád soľ, som sa presvedčil aj v nasledujúcich dňoch. Z veľkej porcie som nechal asi jednu tretinu. Žalúdok si mal zvyknúť na realitu, že sme večerali vlastne od deviatej večer nášho času a trvalo to do jedenástej. Takže... Samozrejme na rad prišlo aj druhé pivo. Lenže to ešte nebol koniec večere. Míra každému ponúkol na výber aj dezert. Ten som tak ako vtedy aj po ďalšie večere odmietal. Aj keď niektoré vyzerali lákavo, mňa nepresvedčili. Na každom z nás už bolo poznať únavu z celého dňa. Míra nás oboznámil so systémom úhrady stravy. Akousi zásadou sa stala cena za hlavné jedlo. Najviac dvadsať eur. Všetko okrem nápojov hradila cestovka, teda on priamo u čašníka. Takže pivo či ostatné nápoje sme si hradili sami. Tu po prvý raz zaexcelovala spomínaná Renata, keď pri platení „účtu“ za pohár vody vysypala na stôl medené jedno a dvojcentovky. Možno tam bola aj päťcentovka... Pripadalo mi to ako keby predtým stála pred kostolom a dostala „milodary“. Čašník počudovane na ňu pozeral ako z iného sveta. Viem, že v Česku nie sú ľudia zvyknutí na eurá, ale toto bolo dosť hlúpe. Hodiny na veži São.Pedra ukazovali hodinu pred polnocou, keď sme sa vracali nočnými uličkami do hotela. Cesta z reštaurácie trvala asi dvanásť minút. V sprievodcoch mestom sa píše, že všade sa tu dostanete do desať minút. Tak to aj bola pravda.
Pondelok 20.9.2021
Prvú noc na Azoroch som strávil celkom v poriadku, aj keď plný žalúdok z neskorej večere sa postaral o časté budenie. Zrejme aj časový posun, síce len dvojhodinový, bol toho príčinou. Ráno ma zobudil hukot lietajúcich lietadiel. Daň blízkeho letiska sa tu veľmi skoro prejavila a okrem toho aj hukot automobilovej dopravy v ulici Rua do Contador. Od pol ôsmej boli v jedálni hotela podávané raňajky. V interiéri hotela bolo samozrejmosťou používanie rúšok či respirátorov. Raňajkovú stravu podávali formou bufetových stolov. Môj odpor k ranným nápojom typu káva alebo čaj som aj tu realizoval v podobe pohára s džúsom. Tradičná žemľa s maslom a plátkami syra a šunky bola pre mňa po celý čas rovnakou stravou. O deviatej hodine sme sa zišli na parkovisku hotela. Čakal nás prvý deň programu týždenného zájazdu. Národný park Sete Cidades je sopečná kaldera ležiaca severozápadne od hlavného mesta. V preklade znamená Sedem miest (dediniek). V jej okruhu sa nachádza niekoľko sopečných jazier. Toto miesto uvádzajú turistickí sprievodcovia ako jeden zo siedmich divov Portugalska. Tento výraz som síce ešte nepočul, ale keď to tvrdia odborníci, tak snáď majú pravdu. Kaldera je široká asi päť kilometrov so stenami vysokými okolo päťsto metrov. Bola vytvorená asi pred 22 tisíc rokmi a neskôr bolo zdokumentovaných 22 postkalderových erupcií. Počasie nebolo dvakrát priaznivé. To, že sa na tomto súostroví veľmi často striedajú dažďové prehánky so slnkom sme sa veľmi skoro presvedčili. Vyrazili sme na cestu, prešli okolo letiska a zamierili na sever. Okolo cesty sa objavili prvé kríky s kvitnúcimi kvetmi hortenzií. To, že sú symbolom Azorských ostrovov je známe. Ale to, že tú ich rastú doslova milióny, človek uverí až keď vidí tú krásu okolo seba. Dostali sme sa do miestnych kopcov. Boli sme v nadmorskej výške okolo šesťsto metrov. Poviete si, nič svetoborné. Také výšky máme u nás bežne. Ale vyjsť od takmer nulovej nadmorskej výšky je niečo iné. Teda zatiaľ len v aute. Zastavili sme sa na malom parkovisku alebo to bol skôr širší okraj cesty. Pred nami stála kamenný múr s oblúkmi zarastenými rôznymi popínavými rastlinami. Akvadukt. Potom sme autom prešli niekoľko sto metrov, aby sme si akvadukt pozreli z druhej strany. Výstavba prvých akvaduktov na ostrove São Miguel začala v 16. storočí v podobe drevených a hlinených žľabov, ktoré v 17. storočí vymenili za prírodný čadičový kameň, ktoré dodnes stoja. Najväčšou a najcharakteristickejšou časťou akvaduktov na ostrove São Miguel je Muro do Carvão (Stena deviatich okien), teda známa svojimi deviatimi oblúkmi, piatimi hornými a štyrmi spodnými. Napriek názvu na základni je ešte jeden oblúk, ktorý slúžil ako prechod vody do údolia. Tieto oblúky, okrem ich zdvíhacej funkcie, umožňujú cirkuláciu vetra bez akýchkoľvek prekážok, čo je základnou podmienkou, pretože sa nachádzajú vo vysokých nadmorských výškach a veterných oblastiach. Akvadukt bol určený na prepravu vody z Lagoa do Canário a Lagoas Empadadas do mesta Ponta Delgada v dĺžke viac ako desať kilometrov. Predpokladá sa, že tento akvadukt bol deaktivovaný počas výstavby Starého vodovodu v roku 1888 s využitím výdatných prameňov nachádzajúcich sa v Serra de Água de Pau. Pokračovali sme v jazde na severozápad. Čakal nás konečne výšľap na kopčeky. Teda najprv krátky zostup k neveľkému jazeru Lago do Canário. Leží v nadmorskej výške okolo päťsto metrov a je súčasťou lesoparku Mata do Canário s typickou endemickou flórou Makaronézie. Od jazera sme pokračovali takmer po vodorovnej a širokej lesnej ceste. Okolo nej sa nachádza niekoľko miest na piknik so stolmi, stoličkami a grilom. Prišli sme na križovatku ciest. Doľava viedol celkom strmý chodník schodmi na vyhliadku Miradouro da Boca do Inferno. Leží v nadmorskej výške 730 metrov, čo umožňuje aj výhľad na oceán a okolité kopce na severnej strane ostrova. Odtiaľto bolo vidieť štyri jazerá Lagoa Azul, Lagoa Verde, Lagoa de Santiago a Lagoa Rasa. Vlastne prvé dve sú v skutočnosti len jedno, ale oddeľuje ich kamenný most. Rozprestiera sa na rozlohe dva krát štyri kilometre. Stáli sme síce na vyhliadke, ale počasie nám nie veľmi prialo. Od severu sa blížila hradba sivočiernych mrakov. Chuchvalce hmly sa začali prevaľovať okolo kopcov. Našťastie v hustnúcej hmle sa občas objavilo „okno“, cez ktoré sme aspoň chvíľami zahliadli jazerá hlboko pod nami. Striedavo som používal obidva foťáky, Fuji aj Nikon. Pre istotu, že aspoň niečo z toho „marazmu“ vylezie. Najlepšie z toho „vyliezlo“, Lagoa de Santiago. Míra nám ukázal ďalšiu cestu. Mali sme zísť okolo levady údolím, aby sme neskôr vyšliapali na kopec Pico da Cruz (833 m). Levady sú tu väčšinou z betónu postavené korytá, ktorými steká voda z hôr do údolí. Táto slúži na hospodárske účely. Levadami je známy ostrov Madeira, ktorý je nimi doslova popretkávaný. Pokračovali sme zostupom v lese. Samozrejme fotoaparáty či mobily mali čo robiť. Popadané stromy v lese, machom a lišajníkmi porastené skalné steny vytvárali pocit „džungle“ alebo skôr „dažďového“ lesa. Prišli sme ku kamennému domčeku. Začiatok krytej levady, v ktorej steká voda do údolia. V jednom úseku som našiel vysoké kríky divo rastúcich fuchsií. Spomenul som si na 60. a 70. roky, kedy sme ich mali doma na balkóne v kvetináčoch, možno aj dve desiatky rôznych farebných odrôd. Samozrejme tu nemohli chýbať všade prítomné hortenzie a zázvorové ľalie. Práve tieto žlté kvety ľalií dotvárajú nádhernú atmosféru lesa a ako sme sa neskôr presvedčili aj lúk. Vyšli sme z lesa. Z kopca to išlo celkom dobre. Po lesnej ceste sme sa dostali na asfalt. Asi tri metre široká cesta viedla veľmi strmo hore. Boli sme roztrúsení, každý si išiel svojim tempom. Blížil sa vrchol. Po pravej strane sa opäť objavili severné brehy ostrova. Slnečné lúče len veľmi nesmelo prenikali cez mraky. Po ľavej strane v popredí sa zrkadlila hladina Lagoa Verde a za ním Lagoa Azul. Záverečné stúpanie bolo naozaj „výživné“. Konečne sme stáli na vrchole kopca. Kamenný stĺpik označoval náš dnešný najvyšší vrchol. Tu sa s nami rozlúčil Míra. Odtiaľto mala viesť cesta bez neho. On medzitým, čo budeme šliapať po hrebeni okolo jazier, sa vráti pre auto a príde nám „niekde“ v diaľke oproti. Rozlúčili sme sa. Naša osmička pokračovala samostatne. Horská kamenistá cesta viedla po hrebeni na východnej strane nad jazerom Lagoa de Santiago. Počasie sa umúdrilo a začalo úplne „normálne“ svietiť slnko. Hneď sa lepšie kráčalo. Pri zostupe sme sa tak akosi automaticky rozdelili na sólo chôdzu. Teda okrem dvoch partnerských dvojíc. V popredí kráčala Renata, ktorá nasadila poriadne tempo s cieľom všetko okolo seba zaznamenávať na mobil. Za ňou som išiel ja, potom postupne ostatní. Okolo cesty rástli už niekoľkokrát spomínaní hortenzie, vavrínové kríky a ešte veľa neznámych rastlín. Určite zaujali aj kríky s bielomodrými kvetmi. Profil cesty sa striedal, teda viac sme klesali, ale v niektorých prípadoch aj stúpali. Určitým spestrením bol dopravná premávka. Niekoľkokrát sme stretli osobné automobily ako sa šplhajú do kopcov. Nepochopil som, kde končila ich jazda. Okrem toho sme v jednom prípade narazili na „kovboja“ na koni. Ozajstný pastier kráv s povinnou cigarou v ústach. Cesta len pomaly ubúdala. Prešli sme nad jazero Lagoa Azul (Modré jazero). Náš cieľ, ktorým mal byť v diaľke akýsi biely dom bol poriadne ďaleko. Po pravej strane sa objavil Atlantik a severné pobrežie ostrova. Prešli sme cez kóty Remédios (561 m) a neskôr stúpali na Lomba do Pico (611 m). Z tých miest boli nádherné výhľady na obidve jazerá, teda Lagoa Azul a zelené Lagoa Verde. Legenda hovorí, že farebný rozdiel medzi vodou v lagúnach je spôsobený slzami, ktoré kedysi preliala modrooká princezná a zelenooký pastier, pretože ich láska nebola možná. Jazerá sa nachádzajú v masíve krátera Sete Cidades, ktorú tvoria lávový popol, pyroclasty, trachyty a čadičové lávy. Zatiaľ čo sa populácie fytoplanktónu v Lagoa Azul počas roka menia, výskyt fytoplanktón v Lagoa Verde každoročne pretrváva, pričom dominujú cyanobaktérie. Už sme väčšinou klesali a prechádzali po severnej kaldere nad jazerom. V diaľke bolo vidieť „našu“ cestu, ale aj viac automobilov. „Tiežturisti“ sa sem zrejme vyvezú autami a vyjdú na blízku vyhliadku Grota da Cova (522 m). Tu sme sa ani nezdržiavali. Len som pre seba skonštatoval, že vyhliadka má v názve jaskyňu, ale nič také sme neobjavili. Takže poďme ďalej. Pred nami bola ďalšia vyhliadka Maradouro das Cumeeiras. Tu posedávalo niekoľko ľudí a konzumovali piknikovú stravu. Odtiaľto sme mali ako na dlani celý hrebeň, ktorí sme v uplynulých minútach absolvovali. Nasledovalo ešte jedno stúpanie a už potom klesanie. Renata bola v popredí aj keď občas čakala, aby sa uistila, že ideme za ňou. A samozrejme neustále fotila. Takmer všetko. Niekoľkými serpentínami sme schádzali dole. Za jednou zákrutou sa nečakane objavil Míra s autom. No fajn. Celkom to prišlo vhod. Z vrcholu Pico da Cruz sme klesli viac ako tristo metrov a cesta trvala bez desiatich minút dve hodiny. Sadli sme do auta. Ako sme sa presvedčili, tak k bielemu domu, ktorý bol akýmsi orientačným bodom na začiatku pochodu, boli ešte asi dva či tri kilometre. Po niekoľkominútovej jazde sme prešli do dedinky Sete Cidades. V miestnom Snack bare sme absolvovali obed. Zrejme sme prišli časovo nevhodne, pretože tu sedelo osadenstvo autobusu pravdepodobne akejsi seniorskej akcie. Našťastie to netrvalo dlho a dostal sa rad aj na nás. Dal som si tradičný „horský“ obed. Čapované pivo Sagres. V rámci čakania na ostatných som sa prešiel k brehu jazera Lagoa Azul. Poeticky som sa zamyslel: „Tak vidíš, pred chvíľou som ťa videl z kopcov a teraz stojím pri tebe.“ Boli tri hodiny odpoludnia a naša cesta autom viedla len niekoľko sto metrov za dedinku. Stáli sme pri kamennom moste Ponte dos Regos, ktorý rozdeľuje od seba jazerá. Lagoa Azul a Lagoa Verde. Ležia v nadmorskej výške 251 metrov. Práve to zelené ma zaujalo. Prečo je zelené? Jednoducho v ňom rasti množstvo zelených rastlín, ktoré ho tak farbí. Uprostred mosta je sedem oblúkov, ktorými preteká voda zeleného jazera do nižšie položeného Azul. Cez most vedie asfaltová cesta do Ponta Delgada. My sem však pokračovali iným smerom. Späť do Sete Cidades, aby sme navštívili kostol Igreja de São Nicolau. Bol postavený v neogotickom štýle a vysvätený v roku 1859. Pred kostolom stojí aleja kryptomérií, čiže japonského cédru, ktorý však nie je cédrom, ale cyprusom. Samozrejme aj tu nemohli chýbať kríky hortenzií. Interiér chrámu je veľmi jednoduchý. Naša ďalšia cesta viedla na sever do dedinky Mosteiros. Ešte pred ňou sme sa zastavili na vyhliadke Miradouro Escalvado, odkiaľ boli zaujímavé výhľady na zátoku Ponta do Escalvado a v diaľke spomínané Mosteiros. Pokračovali sme v jazde, aby sme po niekoľkých minútach prešli dedinkou a na jej západnom okraji zastavili na parkovisku. Nasledovala „kúpačka“. Rozoklaný breh stuhnutej lávy vytvoril akýsi prírodný bazén. Okrem dvoch partnerských dvojíc polovica účastníkov, teda vrátane mňa, namočenie tela neabsolvovalo. Pridal sa aj Míra. Kúpaciu prestávku som využil na „povinné „ochutnanie“ slanosti vôd Atlantiku. Veru, aj na Azoroch je voda rovnako slaná ako na Madeire či Kanárskych ostrovoch. Malý pojazdný stánok pri parkovisku sa stal miestom krátkej pitnej prestávky. Čapovaný Sagres a výhľad na nekonečný oceán spestril čakanie na plavcov. Lenže netrvalo dlho a romantike bol koniec. Celkom slušne sa rozpršalo. V malom prístrešku pri bufete sme všetci deviati počkali, kedy prehánka skončí svoju produkciu. Sadli sme do auta a tentoraz už zamierili po západnom pobreží do Ponta Delgada. Bolo šesť hodín večer a dorazili sme do hotela. „Rozkaz“ bol jasný. O siedmej večer u „Pedra“. Bohužiaľ. Rýchla sprcha a presun do restaurantu trval dlhšie. Omeškal som sa asi o dvadsať minút. Všetci už boli na miestach. Dokonca aj ako obvykle nedochvíľna Renata. Predjedlo bolo rovnaké ako včera, takže som o nič neprišiel. Sagres stál o pár minút pred mnou. Hlavné jedlo sme si tentoraz vyberali sami. Niektorí si dali podobne ako včera rybu. U mňa vyhral steak. Z obrázkovej ponuky som si vybral miestnu špecialitu. Tu by som zrejme polemizoval so známym českým kuchárom programu „Ano šéfe“ Zdeňkom Polreichom, ktorý má zásadu, že obrázky jedál v jedálnych lístkoch sú akousi „prostitúciou“ na ľuďoch. Možno má pravdu, ale ako som si všimol aj u našich spolustolovníkov, pri objednávke sa riadili obrázkami, ktoré jedlo ponúkali. Takže je to asi vec názoru. Je jasné, že v našich končinách viete ako vyzerá „vepřo-knedlo-zelo“ alebo sviečková na smotane či bryndzové halušky. Horšie by to mal u nás Portugalčan alebo Japonec. Takže som si objednal „Micaelense steak“ s hranolčekmi a volským okom. Príprava trvala niečo vyše polhodiny. Samozrejme v priebehu čakania na jedlo som pozoroval okolie. Reštaurácia bola opäť preplnená. A naozaj sa tu premelie za večer dosť ľudí. A rôzne typy. Mladé sebavedomé dievčatá, ktoré tu sedeli sólo a pripomínali „lovkyne“ alebo väčšinou so staršími pánmi. Ale určite zaujali aj ľudia rovnakého pohlavia. Láska je láska. A gigolo je gigolo v akomkoľvek vydaní pohlavia. Prosto panuje tu „demokracia“. Každý si môže robiť čo chce. Tak ako je to aj u nás. Každý si naozaj robí čo chce, a tak to vyzerá. Prosto, „démos“, ktorý nemá nič spoločné s pôvodnou aténskou demokraciou. To len tak na okraj. Postupne nám všetkým doniesli porcie jedál. Tentoraz sa na tanieri pred mnou objavil veľký plát hovädzieho mäsa s volským okom a miska so zemiakovými hranolčekmi. Na môj vkus chýbal na stole tradičný kečup či worcester. Neodpustil som si spomenúť si na Nepál. Veru, v káthmandskej reštaurácii „Everest Steak House“ to bolo úplne niečo iné. Tam to ale bolo bez volského oka. Fakt som asi ako „Potrefená husa“, teda ja potrafený nepálskymi steakmi... Môžem za to? Možno keby som niekedy navštívil Argentínu, tak by som asi propagoval ich „stejky“. Samozrejme som známy tým, že jedlá konzumujem veľmi pomaly. Podobne to bývalo aj vo firme v závodnej kuchyni, keď moje okolie už malo obsah tanierov v sebe a ja som bol v polovici. Aj tu to bolo také. Nemám pocit, žeby som robil niečo zlé, ale pripadá mi to, že stojím pri bufetovom stole v pražskej Korune a rýchlo tlačím do hlavy párky, aby mi ich náhodou nezjedol nejaký „bezďák“. Takže aj tu som si pokojne „žul“ býka a nedal sa rušiť okolím. Samozrejme popritom Sagres pomáhal pri konzumácii jedla. A nasledoval aj druhý. Myslím Sagres. Mimochodom polliter tu podávali v cene 3,50 eura. To len pre ekonomickú informáciu. Konečne som dojedol. Míra opäť vyrukoval s objednávkou dezertov. A ja som ho opäť, ako jediný ignoroval. Aj teraz sa na televíznych obrazovkách objavovali nám už známe miesta z dnešného výletu. Bolo celkom sympatické vrátiť sa do pre nás už známych miest. Zaplatili sme a jednotlivo odchádzali do hotela. Tentoraz sme tu sedeli do desiatej. Čiže u nás bola polnoc.
Utorok 21.9.2021
Opäť sa opakoval nočný zážitok z predošlej noci. Teda čo sa týka nočného spánku. Plný žalúdok... To je záber. Na toto si asi nezvyknem. Ja, ktorý sa snažím po večernej šiestej nejesť, sa tu takmer o polnoci napchávam... Ráno bolo opäť zamračené aj keď som sa snažil na terase uloviť zábery východu slnka, ktoré tu vychádzalo pred pol ôsmou. Míra nám pri raňajkách oznámil, že pôvodný program tohto dňa zmení z dôvodu vývoja počasia, čo bolo naozaj rozumné. Veď on mal prehľad o situácii a podmienkach pohybu v prírode. Po raňajkách sme autom zamierili po diaľnici na východ. Prešli sme cez dedinku Água de Pau a odbočili z diaľnice na sever. Asfaltová cesta stúpala do hôr. Prišli sme na malé parkovisko Pico. Bolo desať hodín a my sme sa vydali podľa údaja na smerovníku na päť a pol kilometrovú trasu k jazeru Lagoa do Fogo (Ohnivé jazero). Dosť blbý názov nie? Horiace jazero či voda? Nuž šliapeme hore. Stúpanie na prašnom kamenisto-hlinenom chodníku začalo naberať grády. Slnko pieklo na hlavy. Míra nás oboznámil s profilom túry. Vraj počiatočné strmšie stúpanie vystrieda chodník vedúci lesom okolo levady a potom už po lúkach hore k jazeru. Lenže to stúpanie bolo miestami naozaj výživné. Akosi som sa ocitol na konci skupiny. Širokú lesnú cestu asi po hodinovom šliapaní vystriedal úzky chodník vedúci okolo levady. Opäť tu bolo množstvo rozkvitnutých žltých ľalií. Fakt, tento kvet je nádherný a nafotil som postupne desiatky záberov. Z lesa nás chodník vyviedol do otvorenej doliny. Na jej západných svahoch stojí vrchol Pico da Barrosa (947 m). Vtedy som ešte nevedel, že aj tam sa neskôr dostaneme. Kopec vysoký takmer ako bielokarpatská Veľká Javorina (970 m) na slovensko-moravskom pomedzí, kopec môjho moravského pôsobenia v polovici 60. rokov. Levada končila alebo skôr začínala v týchto miestach v širokom betónovom koryte. Toto nebolo zakryté. Úzky chodník vystriedala širšia kamenistá cesta, ktorá sa v poslednom úseku opäť zmenila na úzky chodník. Cestu nám značili drevené kolíky označené žltočervenými pruhmi a číselným údajom 1-11. Totiž tie čísla udávali vzdialenosť po pol kilometri. Vyšli sme nad južnú stranu kaldery Lagoa do Fogo. Po „ohni“ ani náznak. Jazero leží v stratovulkáne Água de Pau Massif v národnom parku Reserva Natural da Lagoa do Fogo, ktorý bol založený v roku 1982. Kaldera je najmladšou sopkou na celom ostrove, vznikla pred 15 tisícmi rokmi. Posledná erupcia tu bola v roku 1563, teda celkom „nedávno“. Jazero leží v nadmorskej výške 575 metrov, má rozlohu tri krát dva a pol kilometra a hĺbku 30 metrov. V prírodnom parku sa nachádza mnoho azorských rastlinných endemitov, borievka azorská, vavrínovec azorský, rakytník azorský, vres azorský či pryšec stredomorský. Bolo nádherné počasie slnko svietilo na exotickú krajinu. „Samostatná jednotka“ Renáta si vyšliapala na akúsi vyvýšeninu, snáď aby ulovila lepšie zábery. Ostatní sa usadili na brehu jazera a absolvovali občerstvovaciu prestávku. Sadol som si do trávy s vresom. Jedna horalka tu padla za obeť, zapil som ju akýmsi citrónovým nápojom. Tradičná „vrcholová“ plechovica piva sa nekonala. Prosto zatiaľ nebol čas navštíviť obyčajný „supermarket“. Netrvalo dlho a začal som sám pomaly zostupovať späť. Asi po desiatich minútach mi zazvonil mobil. Kto sa odvážil mi volať na Azory? Volal Míra s otázkou, kde sa nachádzam, nakoľko ostatní mu nevedeli povedať kde som. Keď zistil, že schádzam dole bol spokojný. Až vtedy som zistil, že idem späť ako prvý. Nevadí. Zídem okolo levady a potom to už bude brnkačka. Ale každú chvíľu som sa zastavil a fotil kvety. Fakt sa tomu človek neubráni. Veď doma to nemáme. Poniklece, fialky či horce si môžem fotiť kedy chcem, teda keď kvitnú. Ovšem páliace slnko zapríčinilo, že pocit smädu sa zvyšoval a všade okolo mňa bolo mnoho vody. V levade. Dúfal som, že po jej požití sa mi nič nestane. Z hľadiska črevných záležitostí. Veď mám v izbe „antiprieserové“ lieky. Nabral som si do fľaše vodu a kráčal ďalej. Stretával som jednotlivých turistov, ale aj malé skupinky. Zrejme majú ten zvyk ako u nás v Tatrách, keď niektorí vyrážajú na túru v čase obeda či ešte neskôr. Začal som pravidelne sledovať stĺpiky s číslami. Veru tu som videl, že prejsť pol kilometra v lese je dosť veľká vzdialenosť. Keď idete sám, tak sa vám vynárajú rôzne myšlienky. Ale postupne čísla ubiehali. Pri „päťke“ končila levada. Od „štvorky“ sa po zemi tiahla gumená hadica, no ani neviem kde sa neskôr stratila. Zrejme nižšie zavlažovala políčka. V diaľke v miestach kdesi nad jazerom sa začali objavovať čierne mraky. Netrvalo dlho a mrak bol nad mnou. Akurát ma dostihol Míra, a tak sme s prvými kvapkami dažďa prišli k parkovisku Pico. Preventívne som zaliezol do auta. Tu padla za obeť druhá horalka. To sa teda „rozožieram“. Prehánka našťastie netrvala dlho. Postupne prišli aj ostatní. Nasadli sme do auta a zamierili po diaľnici ďalej na východ. Naším ďalším cieľom bolo mesto Vila Franca do Campo, konkrétne Ermida de Nossa Senhora da Paz. Pôvodne jednoduchá pustovňa bola postavená v roku 1764, v polovici 20. storočia ju prestavali na scénickú atrakciu a v roku 1967 k nej vybudovali schodisko s desiatimi ramenami symbolizujúce modlitbu Ave Maria. Na stenách ramien sú umiestnené “azulejos” – bielomodré keramické obrazy s náboženskými motívmi. Pri neveľkom parkovisku stojí vyhliadka na južné pobrežie ostrova. Pôvodnú osadu založil v polovici 15. storočia Gonçalo Vaz Botelho a v roku 1472 bola povýšená na vilu (mesto). Mesto sa rýchlo rozrástlo a stalo sa najväčším administratívnym sídlom celého ostrova. Najväčšia tragédia, ktorá postihla Azory, sa odohrala v roku 1522, keď silné zemetrasenie zasiahlo oblasť Vila Franca do Campo, vtedajšie hlavné mesto súostrovia a najdôležitejšie sídlo Azorských ostrovov. Počas zemetrasenia a následného zosuvu pôdy zahynulo päťtisíc ľudí. Mnoho obyvateľov bolo pochovaných zaživa v zosuve pôdy a trosiek. Kvôli jeho zničeniu bolo hlavné mesto ostrova prenesené do Ponta Delgada. Mesto začalo opäť prosperovať od 18. storočia po založení pomarančových plantáží a neskôr z produkcie ananásu. Dnes má asi 12 tisíc obyvateľov. Asi kilometer južne od pobrežia stojí malý ostrovček Ilhéu de Vila Franca. Je chránenou prírodnou rezerváciou. Vznikol ako výsledok krátera starovekej ponorenej sopky. Vo vnútri krátera sa nachádza kruhové prírodné jazero, ktoré je s morom spojené úzkym kanálom, ktorý sa nazýva Boquete, smerujúcim na sever, čo bráni vstupu morských vĺn. Má rozlohu asi päť hektárov, v priemere asi 150 metrov, je hlboké asi dvadsať metrov. Krištáľovo čistá voda a krásna malá pláž je rajom pre potápanie a šnorchlovanie. Najvyšší bod je 62 metrov vysoký. Najvýznamnejším geologickým útvarom je vulkanický komín Farilhão na južnom cípe ostrova. Konali sa tu majstrovstvá sveta v potápaní a v rámci skákania z útesu sa tu konajú preteky okruhu “Red Bull Cliff Diving World Series”. My sme však prehliadku ostrovčeka nemali v pláne. Možno aj škoda. Čakanie na parkovisku nemalo konca. Desiatky záberov na rozkvitnuté “hlavy” hortenzií síce uspokojovali fotoaparáty, ale predsa. Tu si myslím, že sme až zbytočne dlho trávili čas, ktorý sme mohli využiť určite lepšie. Opäť tu zabodovala Renata. Už sme nedočkavo sedeli v aute, keď sa pani učiteľka konečne objavila. Zabodovala poznámkou, že nafotila tisíc záberov a v hotelovej izbe bude musieť “mazať”. Bola to tak krásna a dokonalá poznámka, ktorá len potvrdila realitu. Takže niekto “loví” zábery, aby ich ešte v ten deň vymazal a netušil, že sedem ľudí pri nej doslova trpí. Je pravda, že si spolucestujúcich dopredu nevyberáte. Inak by...? Komenský sa musí v Naardenskom hrobe obracať. Keď som už pri tejto osobe, neodpustím si poznámku, keď sme zistili jej povolanie. Už som spomenul pedagogiku, učila český a anglický jazyk. No, lingvistka... Síce už je v seniorskom veku, ale akosi si neviem predstaviť jej edukačné prednosti. Žeby bola typom učiteľky z filmu Obecná škola, keď na tú osobu letel kalamár z atramentom... Prežili sme dosť trápne čakanie a nakoniec pokračovali po diaľnici v ceste na západ. Cieľom bola rybárska dedinka na pobreží, Água de Pau. Prešli sme k malému prístavu Porto dos Carneiros. Tu sme po dvoch pokusoch našli reštauráciu. Boli asi tri hodiny odpoludnia a Míra navrhol dať si v nejakom podniku neskorší obed. Mne to určite nevoňalo. Veď nás o pár hodín čakala večera v inom podniku ako bol delgadský São Pedro. Po prvom neúspešnom pokuse sme prešli neďaleko prístaviska k malej reštaurácii. Na ulici boli pod slnečníkmi rozložené stoly. Ochotný personál cítiaci akúsi tržbu sa nám venoval. Na pokročilú odpoludňajšiu dobu som určite nemal chuť na neskorý obed. Jasné, že moja objednávka sa obmedzila na čapované pivo. Tentoraz pre zmenu to bol už známy Super Bock. Ostatní si dali typické predjedlo so syrmi a akýsi zeleninový šalát. A k tomu pečené malé rybky a ešte neviem čo k tomu. Sedeli sme tu asi hodinu a pol. Naša ďalšia cesta viedla opäť po diaľnici na západ. Odbočili sme pred mestečkom Lagoa doľava. Jeho predmestie Santa Cruz nás privítalo čiernou pieskovou plážou. Čiže nasledovala dnešná „kúpačka“. Náš plavecký pražsko-osecký kvartet sa venoval tejto záľube. Ostatní sa vydali na sólo spoznávanie okolia. Bolo pol šiestej a my sme mali asi deväťdesiat minút na spoznávanie atlantského pobrežia. Totiž na siedmu hodinu večer sme mali dohodnutú večeru v jednom z miestnych restaurantov. Vydal som sa po pieskovej pláži smerom na západ. Nafotil som pár záberov na špliechajúce vlny oceánu. Z pláže som sa dostal ku kostolu a pokračoval po chodníku ďalej. V diaľke som uvidel akúsi vyvýšeninu. Keď som k nej prišiel, zistil som, že je to vyhliadka nad morským útesom. Lenže jej okolie okolo cesty bolo rozbagrované. Podarilo sa mi obísť výkopy a vyjsť po zrenovovanom, no zatiaľ oficiálne neprístupnom chodníku hore. Chodník bol lemovaný dreveným zábradlím. Na vrchole vyhliadky stála na kamennom stĺpiku tabuľa s údajmi. Zhotovil som si „selfie“. Neviem pre koho. Ale som na tom obrázku s morským pozadím. Veď Atlantik zrejme vydím osobne naposledy. Z hľadiska času bolo potrebné myslieť na návrat. Prešiel som mestečkom Lagoa. Na hlavnej ulici sa odohrávala akási predvolebná „blamáž“. Zrejme sa tu mali konať komunálne voľby. Zastavil som sa v mini „pube“ na pivo. Malý fľaškový Sagres, ale poriadne ľadový, ma osviežil. V rámci konzumu nápoja som si pozrel miestnu tlač. Prelistoval som si trojicu novín, Diário Açores, Coreio dos Açores a Atlantico Expresso, ktoré ma dokonale uspokojili. Nič z toho ma nezaujalo. Zrejme preto, že som ničomu nerozumel. Ale stálo to zato... Po krátkej prestávke som pokračoval na východ. Opäť som prišiel ku kostolu Igreja de São Roque, ktorý som tentoraz neignoroval. Typická atlantická stavba so zvonicou ma prilákala do jej interiéru. Bolo pár minút pred siedmou, keď som sa dostal k miestnemu hotelovému komplexu, kde bola aj reštaurácia, v ktorej sme mali absolvovať večeru. Sadol som si na terasu, kde už pri vedľajšom stole sedela štvorica plavcov. Ostatní postupne prichádzali. Míra si prisadol ku mne. Horalkový obed mi celkom vytrávil, takže to bola tá správna chvíľa, aby som si objednal večeru. V hlave som si pripomenul dnešné 101. nedožité mamine narodeniny. Keby si vedela, kde sa zase túlam... Samozrejme posedenie začalo pitným Sagresom a určite som nezaváhal s „miestnou“ špecialitou, Bife á Regional, čiže Regional steak. Takže klasický „stejk“ s hranolčekmi a volským okom. Myslím, že chuť tohto jedla sa nedala porovnať so stejkom od „Pedra“. Primerane ochutené a jedlé. Počas konzumácie jedla sa zotmelo. Síce od oceánu pofukoval vetrík, tak tu sa celkom príjemne sedelo. Bolo asi deväť hodín, keď sme opäť sadli do auta a pred desiatou sme boli v hoteli. Predsa len dnes bol celkom zaujímavý deň.
Streda 22.9.2021
Nasledovný deň bol zameraný na spoznávanie hlavného mesta súostrovia. Podľa pôvodného plánu sme síce mali absolvovať iný program, ale Míra to skombinoval inak. Predtým som sa márne snažil o fotenie východu slnka a opäť sa nie veľmi vydaril. Oblačnosť nad kopcami bola dosť veľká. Kde sa hrabe tento prírodný úkaz tu pri mori na nezabudnuteľné rána s východom slnka v tatranskej Novej Polianke... Keď sa vrátim pár rokov dozadu, tak asi najkrajší východ slnka som v zahraničí zažil pri výstupe na tenerifské Pico del Teide (3 718 m). O deviatej sme sa stretli pred hotelom. Čakala nás asi dvojhodinová prehliadka pamiatok starého mesta. Začali sme neďaleko od hotela pri budove múzea Museu Carlos Machado. Stojí naozaj len pár desiatok metrov od hotela v ulici Rua do Dr.Guilherme Poças. Je najstarším múzeom v súostroví a vlastní zbierky vývoja ostrovov. Bolo založené v roku 1876 profesorom a prírodovedcom Carlosom Machadom. Naša objavná cesta pokračovala prejdením okolo kostola Igreja Todos-Os- Santos a mestskej knižnice. Uličkami sme prešli k námestiu Praça Gonçalo Velho Cabral s mestskou trojbránou. Tento pán bol prvým objaviteľom ostrova a má tu postavenú sochu. Na námestí stojí najkrajšia stavba v centre mesta chrám Igreja de São Sebastião. Bol postavený v 16. storočí. São Sebastião je patrónom mesta Ponta Delgada. Kostol je postavený v typickej portugalskej architektúre z čiernych bazaltových kameňov so zaujímavými detailmi sôch na priečelí. Hlavný oltár bol vyrobený z pozláteného dreva s bohatými azulejos. Vchodové dvere vyrobili z čadiča v barokovom štýle. Mali sme však smolu, nakoľko celá budova bola zahalená v sieťovine, nakoľko ju renovovali. Prešli sme na námestie s mestskou bránou Portas da Cidade. Tvoria ju tri oblúky. Brána bola postavená pri príležitosti otvorenia nábrežnej ulice Avenida Infante D. Henrique (Avenida Litoral) v roku 1948. O štyri roky bola demontovaná a nanovo postavená presne v centre námestia. Vedľa námestia, v ulici Rua do Melo, stojí mestská radnica Convento da Esperança. Jej súčasťou je štvorhranná veža s vyhliadkou, Torre Sineira. Po nenormálne úzkych kamenných schodoch sme vyliezli hore. Dosť dal zabrať ešte užší otvor vedúci na strechu. Výhľad do historickej časti mesta bol úchvatný, ale zaujali aj pohľady na šíry oceán či neďaleké kopce v okolí. Zišli sme dole a prešli ďalej na západ na námestie Campo do São Francisco. Tu stojí chrám Igreja de Paroquial São José. Hlavný oltár je vyrazený z dreva a celý pozlátený. Po jeho bokoch sú veľké bielomodré azulejos s kresťanskými motívmi. Len niekoľko metrov od tohto objektu stojí ďalší. Kláštor Nossa Senhora da Esperança (Kláštor Panny Márie Nádeje). Na stenách pred oltárom sú taktiež umiestnené nadrozmerné azulejos s náboženskou tematikou. Za preskleným „výkladom“ - sanktuáriom je umiestnená socha Senhor Santo Cristo dos Milagres. Túto veriaci každý rok nesú na čele procesie ulicami mesta. Tu sa pre nás skončila asi dvojhodinová prehliadka. Bolo jedenásť hodín. Míra sa s nami rozlúčil a my ostatní sme sa roztrúsili do uličiek mesta s cieľom absolvovať prípadný obed. O trinástej hodine sme sa mali stretnúť na parkovisku pri aute. Prešiel som na hlavnú dopravnú tepnu Avenida Infante D. Henrique, po ktorej som prišiel až k „nášmu“ chrámu São Pedro. Prešiel som okolo reštaurácie, ktorá bola samozrejme zatvorená. Dostal som sa na mestskú tržnicu, a tak som si išiel pozrieť ponúkaný sortiment. Určite zaujali miestne ananásy. Lenže záujmom sa stala skôr cena. Za kus pýtali päť eur! Ty vole, u nás v marketoch stoja okolo1,5-2 eura. Pravda nie sú z Azor, ale väčšinou z Latinskej Ameriky. Zastavil som sa v pekárni a kúpil akési pečivo podobné našim žemliam. Prešiel som už po známej trase po ulici Rua de São João okolo „kultúrneho domu“ Teatro Micaelense. Toto bolo otvorené v marci 1951, takže je o pár mesiacov staršie ako ja. Sála má kapacitu tisíc divákov a do 80. rokov bola využívaná ako kino, ale aj divadlo. Potom bol objekt viac ako dvadsať rokov kultúrne nevyužívaný. Jeho znovuotvorenie uskutočnili až v roku 2004 a dodnes slúži ako kultúrne a kongresové centrum. Zabočil som doprava a mal namierené k hotelu. Ešte v nedeľu, keď som zháňal plechovice s pivom som si všimol, že neďaleko nášho hotela je akýsi snack bar. Veru áno, po ľavej strane stál „Rrestaurant Vieira“. Teda žiadna špička. Ale čapovali tu pivo. Mimochodom „vieira“ znamená v preklade hrebenatku, čo je druh morského mäkkýša. Pozrel som na hodinky. Času bolo dosť, a tak som si sadol k stolu. O chvíľu stál pred mnou orosený pohár chladeného. Vtedy mi ale nedošlo, že sa mi začala ozývať priedušková trubica. Jasné, chladené pivá sa začali prejavovať. Moja typická zdravotná slabosť. Ale ešte mi to vlastne nedochádzalo. Pivo som vypil a odkráčal do hotela. Bolo asi dvanásť hodín, takže som mal do odchodu hodinu čas. Čas na obed som strávil s konzervou leča známej moravskej firmy. Onedlho skončil obsah v mojich útrobách. Veru, zachutilo. O trinástej sme sa zišli pri aute. Vyšli sme na diaľnicu a zamierili na severovýchod. Čakala nás návšteva svetovej rarity. Jediná čajová plantáž v „Európe“. Predsa Portugalsko, aj keď ostrovy sú geograficky v oceáne, patrí do Európy. Asi hodinovú jazdu autom sme skončili za dedinkou São Brás. Prišli sme na parkovisko pred fabrikou Chá Gorreana. V portugalčine slovo „chá“ znamená čaj. Je jedinou európskou plantážou a továrňou. Rodinná firma bola založená v roku 1883 a dodnes využíva už piata generácia majiteľov pôvodnú technológiu pestovania a spracovania čaju. Pre pestovanie čaju sa využíva odroda čínskeho čaju Camellia sinensis. Pri pestovaní sa nepoužívajú žiadne chemikálie a všetky úkony sa robia ručne. Najstaršie spracovateľské anglické stroje Marshall pochádzajú z roku 1840! Zber listov prebieha v čase, keď má väčšina konárov tri listy. Okrem toho, že každý z listov má iný vek, majú aj iné chemické zloženie. Každý druh listu dodá čaju, ktorý bude produkovať inú chuť a vôňu. Rôzne výrobné procesy následne určia tri druhy čaju vyrábaného v Gorreane: čierny, zelený a oolong. Pri príprave čierneho čaju sa listy nechajú uschnúť a zvinúť, čo spôsobí čiastočné rozdrvenie. Neskôr sú vystavené vzduchu, aby pokračovali v pomalom a prirodzenom procese oxidácie, fermentácie a sušenia. Na výrobu zeleného čaju sa listy sterilizujú parou a potom sa zvinú a sušia metódou Hysson, čím sa získa čaj s plnou chuťou, bohatý na triesloviny a zelenkastej farby. Názov firmy a čaju Gorreana založila Ermelinda Gago da Câmara a jej syn José Honorato a pod touto značkou predali prvú produkciu čaju. O založenie firmy sa zaslúžili dvaja čínski špecialisti ešte v roku 1874, teda deväť rokov pred oficiálnym otvorením firmy. V súčasnosti sa čaj pestuje na rozlohe asi 40 hektárov a ročne sa vyprodukuje asi 40 ton čaju v čiernej a zelenej odrode. Časť produkcie čaju Gorreana je určená pre domáci trh, ale väčšina sa vyváža do celého sveta, najmä do pevninského Portugalska, Nemecka, USA, Kanady, Rakúska, Francúzska, Talianska, Brazílie, Angoly, Japonska a mnohých ďalších krajín. Do veľkej haly je vstup voľný. Je tam niekoľko sprievodcov, ktorí skupinkám turistov vysvetľujú technológiu spracovania čaju s následnou ukážkou až po balenie produkcie. Súčasťou prehliadky je „grátis“ ochutnávka čaju a aj malý obchodík, kde je možné zakúpiť rôzne druhy čajov. Spracovateľská hala je obklopená nekonečnými plantážami. Neďaleko zbierala úrodu skupinka mužov. Ale tvrdenie, že všetko sa tu robí ručne akosi neobstojí. Zábery z čínskych či indických plantáží ukazujú ako zberači čajových listov ich doslova ručne otrhávajú. Tu využívali akési ručné kosačky, ktoré obsluhovali dvaja až štyria zberači a ukladali ich do veľkých vriec. Prešiel som na druhú stranu cesty, kde sa do kopca tiahli ďalšie kríky. Tu som si odtrhol niekoľko zelených lístkov aj s malými kvetmi. Na pamiatku. Veru, podobal sa kvetu malej kamélie. Mám „nález“ uložený doma. Vydal som sa na prechádzku okolo továrne. Po chvíli som našiel medzi starými stromami učupenú ešte staršiu kaplnku. Nad vchodom bol letopočet 1701. Nuž 320 rokov. Určite mala svoj aktívny život za sebou. A práve tu som našiel starý strom s plodmi. Veľkosťou vyzerali ako väčšie žltočervené čerešne. Niektoré boli mäkké, ale niektoré dosť tvrdé. Tri mäkšie som odtrhol. Nemal som odvahu neznáme ovocie ochutnať. Čo keby mi po ňom narástli uši alebo nos... Všetci sme sa stretli pri aute. Mírovi som ukázal môj nález. Nikto nevedel, čo to je. Neďaleko nás pracoval miestny záhradník a Míra šiel za ním, aby zistil, čo som našiel. Onedlho sa vrátil. V ruke držal plody pistácie. Tak toto je ten preslávený oriešok. Dužina, v ktorej sa nachádza oriešok sa odstraňuje a zo škrupiny sa „vyliahne“ zelený plod. Práve ten sa suší na pochúťku. Čiže ten dužinatý obal sa nekonzumuje. Možno by to naozaj dopadlo s tými ušami... Sadli sme do auta a vydali sa k termálom. Prešli sme okolo mesta Ribeira Grande a odbočili na juh do kopcov. Horskou cestou sme minuli akýsi objekt, odkiaľ syčala zo zeme para. Bola to Central Geotermica do Pico Vermelho. Teda akási geotermálna elektráreň, z ktorej sa poriadne parilo. Onedlho sme prešli okolo ďalšej, tentoraz Central Hidroelectrica da Faja do Redonda. Nuž, produkty zeme alebo skôr sopečných výparov tu vedia spracovať na energiu. Prišli sme na pomerne veľké parkovisko. Boli sme pri miestnej turistickej atrakcii Monumento Natural da Caldeira Velha. Po drevených schodoch sme vyšliapali k vchodu. Návštevníci mali nasadené rúška či respirátory. Na to si tu dávajú pozor a prípadných jednotlivcov upozornia na dodržiavanie hygienických opatrení. Naša chodiaca „mimoriadka“ Renata si tu spomenula, že si plavky nechala v aute. Takže Míra sa musel aj s ňou vrátiť k autu a my sme na nich samozrejme čakali. Veď sme mali času... Boli štyri hodiny odpoludnia. Míra už dopredu zabukoval cez aplikáciu vstupenky. Dospelí platia tri eurá, seniori nad 65 rokov polovicu. Dostali sme na ruku farebný pásik. Jednotlivé farby označovali samostatnú skupinu. Kontrola pri vstupe nás upozornila, že pri návrate musíme byť celá skupina spolu. Začudoval som sa tomu. Žeby kontrolovali počty, aby tam náhodou niekto neostal na noc... Vedel som, že tam tie dve hodiny nestrávim. Tak aj bolo. Prešli sme po betónových schodoch a chodníkoch k dreveným objektom. Šatne a sociálky. Bola tu aj murovaná budova, v ktorej bolo malé informačné stredisko. Bohužiaľ nič na občerstvenie. Po pravej strane tiekol potok napájaný horúcimi prameňmi termálneho pôvodu, ktoré padajú dole a vytvárajú kaskády s hnedou vodou, ktorú farbí nadmerné množstvo železa. Okolie koryta potoka tvoria kamenné kotle, fumaroly a skalné výbežky rôznych farieb. Vyšiel som až k najvyššiemu jazierku, nad ktorým bola vysoká kamenná stena obrastená bujnou vegetáciu. Po nej stekala termálna voda do malého prírodného bazéna. Tu sa namáčalo asi desať ľudí. O niečo nižšie bolo menšie jazierko s dokonale variacou sa vodou. Tabuľky upozorňovali na fumaroly, z ktorých vyteká voda s teplotou 60 až 100 stupňov Celzia. Presvedčila sa o tom aj Ljuba, ktorej nejaká prskajúca kvapka dopadla na nohu. V tomto jazierku sa nikto nekúpal!!! Neviem prečo...! Niekoľko metrov pod ním bol ďalší bazénik podlhovastého tvaru. Pri jeho okrajoch sa „bahnilo“ asi desať návštevníkov. Schádzal som po schodoch späť. A opäť tu bola nádrž s vodou, tentoraz akýsi murovaný dvojbazén. Tu bola aj najchladnejšie voda. Tým nemyslím, že by sa tu ľudia namáčali v ľadovej vode. Po dvadsať minútovej exkurzii tohto „divu sveta“ som sa pomaly vracal k východu. Očakával som nejaké komplikácie. Samozrejme mladá „dežurnaja“ chcela po mne mobil s QR kódom. Po slovensky jej hovorím, že také čudo nemám a ukázal som jej môjho postaršieho mobilného krásavca, ktorý dokáže akurát tak prijať či poslať SMS-ku. Usmiala sa a ešte niečo „zaportugalčila“. Oproti vchodu stojí malý bufet. Na lavičke pred ním sedel Míra. Slečne som ukázal na neho prstom a povedal „guide“, „this is my guide“. A bol som prepustený do civilizácie. Prisadol som si na lavičku k Mírovi. Slniečko pekne pieklo, a tak som vystavil moje seniorské telo hrejúcim lúčom. Samozrejme som neodolal čapovanému Sagresovi. S Mírom sme spolu viedli dialóg o našich minulých cestách. Asi po deväťdesiatich minútach sa naša sedmička plavcov postupne vrátila k nám. Z parkoviska sme pokračovali horskou cestou na juh. Zastavili sme pri vyhliadke Miradouro da Lagoa do Fogo. Slnečné podvečerné počasie a nádherné výhľady po okolitých kopcoch umocnili pohľad na dole sa lesknúcu hladinu jazera Lagoa do Fogo. Veď včera sme stáli na jeho južnom brehu a dnes na opačnej, teda severnej strane, ale podstatne vyššie. Naša cesta viedla ďalej do kopca. Tentoraz sme zastavili pod ďalšou vyhliadkou. Tá bola na západnom okraji jazera. Úzka asfaltová cesta viedla na vrchol kopca s niekoľkými stožiarmi. To je vrchol Pico da Barrosa, ktorý sa nám včera týčil vysoko nad nami. Takže dnes to bolo naopak. Je pravda, že Míra nás pôvodne poslal len na malú vyhliadku, ale nakoniec sme sa všetci, teda paradoxne všetci okrem Renaty, vyšplhali až na vrchol. Zdržali sme časový plán asi o desať minút. Niekde uberiete päť minút a niekde pridáte desať. Hotovo. Ale to už sme autom klesali do nížin a mierili po diaľnici do Ponta Delgada. Do hotela sme dorazil desať minút pred siedmou. Prieser... Bez hygieny sme kráčali na večeru. Čože, ostatní sa namočili v termále... Snáď to prežijem. Večerný obrad sa opäť po utorkovom voľne u Pedra opakoval. Predkrm. Ale zvažoval som nápoj. K môjmu pokašliavaniu sa pridala aj nádcha. Míša si všimla, že mám akési zapálené oči. Necítil som sa vo svojej koži. Neviem, či som v aute nechytil niečo od ostatných zo zadnej sedačky. Jolana poriadne kýchala a soplila, Mílu to držalo už tri dni. Tak ktovie. Skúsim ráno navštíviť lekáreň. Možno nejaký Bromhexin pomôže. Uvidím. Objednal som si síce pivo. Chcel som nejaké nechladené, ale čašník ma nepochopil. Tak som pohár držal v oboch dlaniach a pomaly ohrieval. Jesť tretí deň za sebou steak som nechcel, a tak som si objednal zmenu stravy. Ryby som odmietal, takže to vyriešil Iscas de Figado a Regional (Azorean liver) čiže po našom restovaná bravčová pečeň so zemiakovou kašou a pikantnou cibuľovo-cesnakovou omáčkou. Tak ako ja, si toto jedlo dala aj Míša. Ostatní pokračovali v rybacích špecialitách. My chlapi, teda okrem Míru, sme si dali čapovaný Sagres. Dievčatá popíjali víno. Na záver nasledoval tradičný dezert. A ja som už tradične túto sladkosť odignoroval. Moje horné dýchacie cesty na tom neboli najlepšie. Pociťoval som pre mňa známe škriabanie kdesi v dýchacej trubici. Toto dôverne poznám. Následok „chliapania“ ľadového piva. Tohto „zlozvyku“ sa neviem zbaviť. Vždy si spomeniem na moju mamu, keď aj v najväčších horúčavách pila čaj. Asi by ma to „zabilo“. Niekoľko minút po deviatej som sa vydal na cestu do hotela. Pod kostolom, kde predtým štrajkovali policajti, som našiel otvorenú lekáreň. Je to možné? Pozrel som dovnútra. Stála tam jedna zákazníčka a dve predavačky. Nesmelo som sa opýtal, či majú otvorené. Vraj áno. Vtedy to začalo... Po portugalsky ani neceknem a po anglicky som sa názvy chorôb ešte nestihol naučiť. Spomenul som si akurát na pesničku Rangers „Nos pro trable“. Pamätám si originál názvu „Nose for trable“. Čiže akési problémy s nosom. Teda nos by sme mali. Ale čo priedušky či kašeľ? Napadlo mi, že kedysi predávali kvapky proti kašľu s nejakým „tussinom“. Áno, bolo to antitusikum. Pani za pultom bola veľmi chápavá, keď som rukou naznačil, že mám niečo s prieduškami či kašľom. Na potvrdenie toho som nesmelo zakašľal. Obratom som mal pred sebou škatuľku s nosnými kvapkami. V duchu som sa usmial. Totiž na škatuľke bolo napísané „NASEX“. Bože, čo keď toto užijem a ja som na izbe sám... Lenže v tej chvíli som vôbec nemal chuť na sex. Vzápätí som dostal podstatne väčšiu škatuľku. Dvojdecová fľaška akéhosi sirupu. Vraj proti kašľu. „Bisoltussin“ Zaplatil som asi 17 eur a odkráčal do hotela. Ešte pri dverách lekárne som pozrel na otváracie hodiny. Zatvárali o 18.00 hod. Žeby čakali až sa navečeriam a pôjdem späť do hotela? Na ďalší deň som si všimol pri ceste do San Pedra, že je lekáreň naozaj zatvorená. Takže zrejme lekárnici mali „dozor“ nad policajnou akciou. V izbe som otvoril fľašku so sirupom. Príbalový leták bol samozrejme v portugalčine. Našťastie som „svetaznalý“... „Via oral“ mi potvrdila, že sirup patrí do úst. Predstava, že by som si pri probléme s kašľom mal natierať chrbát či nohy sirupom bola vo sfére sci-fi. Bola tam priložená akási odmerka. Lenže koľko dávkovať. Fľašku som naklonil k orálu a „cucol“ primerane k svojmu veku. Nosné kvapky mali kvapátko, takže tam to bolo bez problémov. Ani neviem ako som zaspal.
Štvrtok 22.9.2021
Ráno bolo opäť také miestne... Obloha z polovice zamračená. Stvoril som niekoľko fotografických pokusov s východom slnka, ale bohužiaľ... Až doma som zistil, že nič poriadne z toho nevyšlo. Po raňajkách sme o deviatej vyrazili autom na východ. Po diaľnici sme prešli cez Lagoa, Água de Pau, Villa Franca do Campo k jazeru Lagoa das Furnas. Furnas je neaktívny stratovulkán ležiaci na východnom konci ostrova. Je tvorený dvoma kalderami, mladšia je šesť kilometrov široká, má asi 20 000 rokov a staršia 30 000 rokov. Východné steny prekrývajú starší pleistocénny štítový vulkán Nordese a jeho kalderu Povoação. Sopka je známa vďaka početným horúcim prameňom a gejzírom, vyskytujúcim sa v jej okolí. Postkalderové štádium vulkanickej činnosti vytvorilo viacero lávových dómov (Pico da Areia, Pico do Buraco, Pico do Gaspar, Pico do Ferro, Pica das Marcondas), troskových kužeľov (Pico da Azeitona, Pico de Canario, Pica da Senhora) a viacero vrstiev pemzy. Menšie pole troskových kužeľov a dómov sa rozprestiera aj medzi sopkami Furnas a Água de Pau. Historicky doložené erupcie pochádzajú z rokov 1439, 1443 a 1630. Posledná erupcia bola zároveň najkatastrofickejšia erupcia v Azorskom súostroví - vyžiadala si asi dvesto obetí na životoch. Zaparkovali sme na neveľkom parkovisku Quinta de Oliveira. Po asfaltovej ceste sme prišli na breh jazera, okolo ktorého vedie cesta. Má dĺžku asi desať kilometrov. Pokračovali sme okolo jazera. Po ľavej strane sa na blízkej vyvýšenine týčila veľká kaplnka či skôr kostolík Nossa Senhora das Vitóras (kaplnka Panny Márie Víťaznej). Dal ju postaviť koncom 19. storočia José do Canto, miestny farmár zo Sao Miguel, keď jeho manželka smrteľne ochorela. Kaplnka je postavená v neogotickom štýle, v rustikálnych zelených priestoroch, ktorý mal napodobňovať veľké gotické katedrály v Európe. Celý objekt je postavený z čadiča a miestneho tufu. Na prednú dlažbu pred hlavnou fasádou použili azulejos. Na ňu vedú dve bočné schodiská s medzipodlažím. Hlavné dvere sú z dreva a potiahnuté bronzovou mriežkou. Štvorposchodová veža má dlhé úzke rímske oblúky s vytesanými hlavicami. Nad nimi stojí zvonica so štyrmi malými vežičkami s kužeľovitými vrcholmi. Zakončenie veže tvorí kresťanský kríž. Gotický exteriér dopĺňa francúzsko-parížsky interiér s príslušným liturgickým vybavením a výzdobou. Vyrezávaná a pozlátená edikula slúži ako kulisa hlavného oltára obklopeného mramorom, ktorý je verný neorománskemu štýlu. Nechýba ani mriežka, ktorá oddeľuje svätyňu od tela kaplnky, zjednodušená organizácia oltára sv. Jozefa či vyrezávané mramorové krstiteľnice na svätenú vodu. Tak ako manželka María je tu pochovaný aj José do Canto. Bohužiaľ celý objekt bol zatvorený, takže sme pokračovali v ceste. Po niekoľkých metroch sme prišli k veľkej stavbe. V dome Casa do Barcos žil spomínaný José do Canto. Pri dome je veľká záhrada Mata Jardim José do Canto. Odtiaľ sme sa dostali na poľnú cestu s niekoľkými sochami vyrezanými z dreva. Asi v troch štvrtinách cesty sme prišli ku Caldeiras. Na pomerne rozľahlej lúke stojí niekoľko menších objektov. Z jedného z nich, ktorý pripomínal skôr zrúcaninu, je informačné stredisko. Do Caldeiras chodia stovky turistov. Privážajú ich autobusy alebo osobné autá na pomerne veľké parkovisko. Kamenisté chodníky sú miestami upravené pomocou drevených mostíkov vedúcich okolo niekoľkých „fumarol“. Sú to vlastne otvory v zemi, ktoré vďaka geotermálnej aktivite chŕlia horúcu vodu, paru a menšie gejzíry. Vlastne tu stojíte na vrchole malej sopky Furnas. Práve tu miestni podnikatelia v gastronómii tepelne pripravujú azorskú miestnu špecialitu, „Cozido das Furnas“. Po prehliadke všetkých tých „fumarol“ sme sa zamerali na ten gastrozážitok. Na veľkej ploche sú rozmiestnené malé kopčeky označené tabuľkami s názvami jednotlivých reštaurácií.. V zemi sú umiestnené otvory v priemere asi 80 centimetrov. V čase, keď sme tam boli, tak na povrchu bolo navŕšené pieskové kopčeky, z ktorých vychádzala horúca para. Bolo ich tam asi dvadsať. Blížilo sa poludnie a prišlo niekoľko malých dodávok s označením gastro firmy. Tentoraz tu prišli dve vozidlá restaurantu Tony´s. Tá je jednotkou medzi miestnymi podnikmi. Trojica miestnych pracovníkov nám „zahrala“ divadlo s vyťahovaním veľkých hrncov s uvareným jedlom. Jeden z nich lopatou odhrabal kopu piesku, ktorú umiestnil vedľa otvoru. Odtiahol kovový poklop. Dvojica mužov s kovovými hákmi ich zakliesnili do uší hrnca a na povel nerezový hrniec vytiahli hore. Samozrejme, že na hrnci bola pokrievka. Horúci hrniec o obsahu asi 30-40 litrov naložili do dodávky. Celé divadlo s vytiahnutím hrncov sa opakovalo trikrát. Samozrejme okolo postávali desiatky turistov. Pravdepodobne všetko potencionálni zákazníci miestnych reštaurácií, kde si v predstihu rezervovali miesta. U nás toto zabezpečil Míra. Ešte sme sa krátko poprechádzali, aby sme sa stretli pri aute na parkovisku. Bol najvyšší čas odísť do reštaurácie. Lenže... Lenže nám chýbala, ako už to bolo u nej častým zvykom pani učiteľka Renata. Čakanie už bolo dosť dlhé a bolo vidieť, že Míra má toho po krk. Sedmička turistov čaká na jednu sólistku. Baby a aj Míra ju išli hľadať. Trvalo to asi ďalšiu štvrťhodinu. Našli ju. Stála kdesi pod stromom. Žeby dezorientovaná? To sa dá len ťažko vysvetliť. Musíte to osobne zažiť. Konečne sme sedeli v aute a zamierili pár kilometrov do mestečka Furnas. Zaparkovali sme neďaleko botanickej záhrady a prešli niekoľko desiatok metrov na malé námestie. Tu stál Restaurant Tony´s. Stoly boli úplne obsadené. Samozrejme až na ten náš. Deväť miest s pripravenými príbormi, taniermi a pohármi. Ako tu všade nám doniesli predjedlo, syry s nakrájanou bagetou. K tomu stáli na stole po dve fľaše bieleho a červeného vína. Na rozdiel od domácej produkcie sú tieto dovážané z pevninského Portugalska. Paradoxom je, že cena takého dovezeného vína je aj o polovicu nižšia. Po chvíli čakania sa objavili čašníci s veľkými misami, na ktorých boli naložené porcie Cozida. Až tu sme uvideli, čo to v tom „podzemí“ pripravili. Pre informáciu. Do hrnca sa vkladajú veľké kusy bravčového a hovädzieho mäsa, ale aj rebrá, kuracie stehná, klobása Chorizo, akési výrobky podobné našim krvavým jaterniciam, slanina, zemiaky klasické, ale aj sladké batáty, mrkva, hlávky kapusty. K tomu pridajú koreniny a zalejú vodou. Naplnené hrnce odvážajú skoro ráno, údajne už okolo štvrtej, do údolia s fumarolami. Hrniec tam uložia, zakryjú kovovým poklopom a nahrnú naň kopu lávového piesku. Tepelné spracovanie v horúcej pare trvá asi päť až sedem hodín! Na veľkej mise boli porcie pre tri osoby. Bolo z čoho si naozaj vybrať. Ako prílohu k tomu podávali varenú ryžu. Pre „ekonómov“ uvádzam cenu. Taký obed aj s prílohami a nápojmi stojí do pätnásť eur. Tie porcie boli tak veľké, že bolo nemožné ich na jedno posedenie skonzumovať. Víno všetkým chutilo. Samozrejme n zapitie boli na stole aj fľaše s vodou. Na misách ostala najmenej jedna tretina prinesených porcií! Po príjemnom obedňajšom posedení sme opustili reštauráciu. Odpoludnia bola na programe návšteva miestnej botanickej záhrady Jardim Botânico Terra Nostra. Turistickou atrakciou je pomerne veľký bazén s termálnou vodou veľmi bohatou na minerály, takže vytvárajú žltkastý odtieň. Súčasťou je aj prítomnosť liečivého bahna. V turistických sprievodcoch je tento park uvádzaný ak jeden z dvanástich najlepších na svete. Rozprestiera sa na dvanástich hektároch pôdy a sú v ňom tisíce stromov a rastlín z celého sveta. Môžeme tu vidieť aj najväčšiu zbierku kamélií na svete. Za pozornosť stojí aj zbierka autochtónnych okrasných rastlín, zbierka nenufar (vodné lekná) a arborétum s tisíckami stromov z celého sveta. Park sa dá prejsť asi za dve hodiny, bez kúpania v bazéne. Park aj kaštieľ založil v 18. storočí Thomas Hickling, miestny konzul USA. Pre svoje letné pobyty nechal postaviť park a dom. Preto bola oblasť kedysi známa ako „Yankee Hall“. Záhrada sa rozvinula až v 19. storočí. Bolo to vtedy, keď vikomt z Praie kúpil vodnú záhradu a bulvár so stromami, ako aj kvetinové oblasti. Yankee Hall bola nahradená súčasným Casa do Parque, v ktorom sa teraz nachádza „Terra Nostra Garden Hotel“, dokonale integrovaný do parku a ponúka tiché prostredie v priamom kontakte s prírodou. Keď park zdedil druhý vikomt z Praie, prešiel tiež mnohými vylepšeniami a úpravami, pretože bol prerobený s podporou portugalských a anglických špecialistov, ktorí prestavali kanál, jaskyne a krovinaté aleje. Po krátkom zdržaní sa pri pokladni, vstupné bolo osem eur, sme sa vydali na prehliadku parku. Už tradične sa naša plavecká štvorica zastavila pri veľkom bazéne s termálnou vodou. Oddelil som sa od skupiny a s fotoaparátom v ruke som si pozrel botanickú časť parku. Bolo naozaj čo fotiť. Pobyt v záhrade naplánoval Míra na tri hodiny. Ale bolo čo pozerať. Pomerne dosť nachodený som neskôr strávil na jednej z lavičiek asi pol hodinu. Potom som sa vrátil k bazénu a pozoroval väčšinou postarších ľudí ako si v teplej vody „liečia“ svoje neduhy. Či duhy? Asi po dvoch hodinách som park opustil a prešiel späť do centra mestečka. Zaujal ma miestny kostol, teda katedrála Igreja de Nossa Senhora da Alegria (kostol Panny Márie Radostnej). V 19. storočí kostol Santa Ana kapacitne nestačil pre potreby obyvateľov. Bolo rozhodnuté postaviť nový. Finančne sa podieľal na projekte markíz z Praia e Monforte. V roku 1901 položili základný kameň za účasti kráľa Carlosa a kráľovnej Dony Amélie. Slávnostnú omšu celebroval biskup Francisco José Vieira e Brito. V roku 1913 zomrel markíz z Praia a Monforte, a práce na výstavbu boli pozastavené. Od roku 1940, počas 2. svetovej vojny, sídlila v nedostavanej stavbe jednotka 18. pešieho pluku, preto dostal provizórne zastrešenie a prešiel niekoľkými úpravami. V polovici 20. storočia kubánska grófka, dcéra markíza z Praie, zabezpečila finančnú čiastku na dostavbu kostola podľa projektu João Filipe Martinsa; V roku 1963 bol chrám slávnostne otvorený za účasti biskupa Carlosa Afonsa Arruda Quentala. V roku 2007 vďaka finančnej podpore emigrantov, obložili interiér krstiteľnice obkladovými panelmi s azulejos. Po prehliadke kostola som zamieril k blízkemu mostu nad potokom. Slnko slušne pálilo, a tak som si našiel pri blízkej malej levade, ktorá napájala mlynské koleso, kamennú lavičku, kde som relaxoval s plechovicou ešte z domu dovezenej citrónovej limonády. Do tých miest podobne ako ja, zavítal aj Míra. Prišiel čas nášho odchodu z Furnasu. Čakala nás asi polhodinová jazda na južné pobrežie Atlantiku do dediny Riberia Quente. Početnými zákrutami a dvomi tunelmi sme zdolali horskú cestu, aby sme sa dostali k dedine Ribeira Quente a menšej aglomerácii Fogo. Ribeira dos Tambores je miestom hlavného rybárskeho prístavu, priľahlých domov, obchodných podnikov a administratívnych budov. Lokalita Fogo obklopuje hlavný farský kostol São Paulo, postavený v rokoch 1911 až 1917. V tejto oblasti sa nachádza malá zátoka a hlavná pláž, Praia do Fogo. Existencia hydrotermálnych prieduchov spôsobuje, že vody v tejto oblasti sú obľúbené u návštevníkov aj miestnych obyvateľov, a to vďaka vlažnej vode v porovnaní s inými pobrežnými bazénmi. Práve pri tejto pláži sme zaparkovali na pomerne veľkom asfaltovom parkovisku. Asi polhodinovú prestávku sme využili skôr na relax. „Kúpačka“ sa tentoraz nekonala. Zrejme našim „delfínom“ stačila voda v termále vo Furnas. Pláž Praia do Fogo má čierny piesok. Niekoľko desiatok turistov využívalo večerné slnečné lúče a zrejme naozaj teplú vodu na kúpanie. Nasadli sme do auta a zamierili na západ do Ponta Delgada. Bol najvyšší čas na večeru. Stihol som rýchlu sprchu a pomerne rýchlym krokom mieril k „Pedrovi“. To som netušil, že s tou dnešnou večerou to nebude jednoduché. Kvapky od kašľa či nosné kvapky akoby zázrakom v priebehu dňa zabrali, takže som nemal s pivom zábrany. Po tradičnom syrovom predkrme nasledovala objednávka hlavného jedla. Vrátil som sa k tradičnému „stejku“. Istil to už overený „Micaelense“. Už druhý deň nás obsluhoval počerný mladý chlapec. Občas usmiaty, občas... Postupne nosil na stôl objednané jedlá. Prišiel som na rad. S úsmevom mi podal dvojitý tanier s upozornením, že je horúci. O tom som sa naozaj presvedčil, keď som si na tom spodnom popálil prst. Lenže... Pozerám na porciu. Fíha? Stejk vyzeral úplne inakšie ako pred pár dňami. Miska s hranolčekmi chýbala. Ale na tanieri boli klasické zemiakové lupienky, čipsy. Tak tieto by som si neobjednal ani na smrteľnej posteli. Nejedávam ich. A navyše celá porcia bola zaliata bešamelovou omáčkou. Ďalší „bonus“. Nakoľko jedlo bolo dokonale horúce chvíľu som čakal. Začal som mať poznámky, že toto jedlo zrejme mne nepatrí. Míša sa ma opýtala čo to mám. Vysvetlil som, že sa čašník musel pomýliť. Raz som nožom zakrojil do mäsa a kúsok ochutnal. Bola to podstatne inakšia chuť, ale kuchár nešetril soľou. Tak toto jesť nebudem. Príbor som prekrížil na tanieri. „Finito“. Všimol si to „mlaďas“ a opýtal sa ma, prečo nejem. Tak som mu vysvetlil, že to nie je ten steak, ktorý som si objednal. Chvíľu na mňa nechápavo pozeral. Míra si všimol náš dialóg-nedialóg. Tak vedúcemu hovorím, že čo sa stalo. Čašník doniesol jedálny lístok a ukázal na jedlo - obrázok. Oponoval som mu, že si pomýlil jedlá. Totiž na jednej strane boli vyobrazené jedlá „Micaelense Steak“ (Bife Á Micaelense) a „Mestre Dias - Bechamel, quiejo de São Jorge, alho, pimenta da terra salgada, e batata frita ás rodelas“, teda bešamel, (S. Jorge chees, garlic azorean salty red pepper and sliced fried potatoes). Moje „trucovanie“ si prišli pozrieť aj ostatní čašníci. Akosi nemohli pochopiť, že zrejme som jediný v reštaurácii, ktorý odmietol jedlo. Zrejme prevádzkar sa s niečím podobným nestretol. Míra mu niečo vysvetľoval, ale asi márne. Jesť jedlo, ktoré som si neobjednal, snáď nie je mojou povinnosťou. Obsluhujúci mladík si nepripúšťal, že sa pomýlil. Navyše som neustále tvrdil, že mäso a šťava sú neprimerane slané. Konečne pochopili. Tanier odniesli a ostal som bez jedla. Aj tak sa dá... Pomyslel som si, že snáď dostanem náhradnú porciu. Nič také sa však nestalo. Dal som si teda navyše jedného Sagresa. O chvíľu prišiel počerný pikolík s fľašou a pohárikom. Ospravedlňoval sa a opýtal sa, či mi môže naliať Grappu. Nuž, prijal som. Zrejme na „zapchanie“ huby. Neustále sa pýtal, či je všetko O.K. S fľašou prišiel ešte raz. Nuž som mal alkoholický večierok. Bohužiaľ od Míru som sa už nedozvedel, či pri platení jedál zarátali aj moju porciu. Ale to je už za nami. Odišli sme z reštaurácie. Niektorí sa išli prejsť nočnými ulicami. Na druhý deň bol naplánovaný výstup na najvyšší kopec ostrova Pico da Vara (1 105 m). Lenže na ten deň bola nepriaznivá predpoveď počasia. Odišiel som do hotela. Čakali ma moji „miláčikovia“, liečebné kvapky
Piatok 23.9.2021
Meteorológovia sa nemýlili. Ráno pršalo a obloha bola dokonale zatiahnutá. Po včerajšom extempore s večerou som nešiel na raňajky. Nechutilo mi. S Mírom som sa ešte večer dohodol, že na túru nejdem. Určite nie v tomto počasí. Predstava šliapania v daždi so žiadnymi výhľadmi... Z toho som už dávno vyrástol. Mal som svoj plán. Do deviatej som ležal v posteli. Raňajky som naozaj odignoroval. Veď akosi prežijem v meste. Ostatní účastníci zájazdu odišli. Ale nevedel som či všetci. Dážď neustále špliechal na nekrytý balkón. Pozeral som si mapy a miestne prospekty. Veru, na prehliadku nejakých pamiatok to nebolo. A návšteva múzeí ma vôbec nalákala. Bolo asi pol jedenástej a spoza mrakov sa objavili nesmelé slnečné lúče. Žeby predsa? Obliekol som sa a s dáždnikom v ruke vyšiel pred hotel. Namieril som si to na západ mesta k hypermarketu s cieľom kúpiť nejaké miestne syry a snáď akýsi suvenír. Prešiel som okolo botanickej záhrady na ulici Rue Jose Jacome Correia a pokračoval smerom k letisku. Asi po štvrťhodine som prišiel k hlavnému vchodu veľkého marketu na Rue da Juventude. Niekoľkoposchodová budova pripomína naše nákupné centrá. Tento mal názov Center Comercial. Samozrejme okrem rôznych butikov a obchodíkov bola centrom veľká samoobslužná predajňa so všetkým sortimentom, ale najmä s potravinami Ako správny turista som prešiel okolo väčšej časti regálov. Zameral som sa na spomínané syry a nejaký pitný režim. Vybral som si tri druhy syrov a fľaškové pivo Super Bock. Opustil som centrum svojich záujmov a vydal sa späť. Svoje putovanie som prerušil návštevou blízkej botanickej záhrady. Pri vchode do Jardim Botánico José do Canto ma zastavil mladík. „Vtieral“ sa mi poznámkou, že vyberá vstupné. Vedel po anglicky lepšie ako ja, a tak sme sa dohodli na seniorskom vstupnom. Tri eurá. Prešiel som možno sto, dvesto metrov po asfaltovom chodníku. Z horných partií mrakov sa spustil drobný dážď. Chvíľu som ignoroval. Ale jeho sila bola väčšia ako moja sebazáchova sucha. Vytiahol som dáždnik a putoval ďalej po chodníkoch. Veru, pozerať na stromy a rastliny v botanickej záhrade za slnečného počasia je úplne inakšie ako keď vám dážď steká po dáždniku či nebodaj po chrbte. Ale táto záhrada ma nie veľmi oslovila. Možno to bolo naozaj tým nepríjemným počasím alebo? Nuž, videl som na svojich cestách aj krajšie. Možno najkrajšia bola klasická na Madeire, ale najmä jej „sestra“ s tisíckami rozkvitnutých orchidejí. Tam naozaj bolo čo pozerať a samozrejme aj fotiť. Ale to nechávam na posúdenie iných. Prechádzka mi trvala asi hodinu. Myslím, že najviac zaujali na konci azulejos, bielo-modré keramické tabule o veľkosti asi meter krát meter s tematikou histórie azorských ostrovov. Bolo ich tam asi pätnásť. Lenže podaktoré boli dosť „obšťastnené“ výkalmi zástupcov vtáčej ríše. Vrátil som sa k východu. Šiel som smerom k našej Rue de Contador a zamieril do jej dolnej časti, kde stojí „Restaurant Vieiria“. Vojdem dovnútra. Reku dám si čapované pivo. A kto tam sedí? Míša. Pred ňou miska polievky a malé pivo. Takže ani ona nepodľahla davovej psychóze, aby išla v daždi zdolávať miestny „Everest“. Taktiež si urobila svoj program vrátane botanickej záhrady. Ako mi povedala, tak horského výletu sa vzdala aj Ljuba. Bolo poludnie a moja raňajková abstinencia sa ozývala. Lenže mnou naprogramovaný deň nemal chybu. „Hamácky“ Trenčiansky párok s fazuľou je v mojom prípade zahraničných zájazdov tým najlepším riešením. Zásada byť radšej hladný ako jesť chobotnice či iné morské príšery pretrváva. Nemôžem za to... Zrejme to moji rodičia nezvládli, keď ma vychovali k nevraživosti voči jedlám z plodov mora. Veď u nás nebolo more a ani jeho plody. Takže... Päťdňová žemľa kúpená ešte v pražskom Kauflande bola jedlá. A podstatne lepšia ako tieto miestne biele pečivá. Fazuľa mimoriadne chutila. Jeden či dva poháre Super Bocku urobili bodku za stredoeurópskou poludňajšou stravou. Samozrejme som „časť“ života v izbe venoval zdravotným kvapkám. Po „sympatickom“ obede som vyšiel z hotela do ulíc. Nepršalo. Namieril som si to do už známych miest. K prístavu. Prešiel som k pevnosti a obišiel ju zo západnej strany, kde som sa dostal na kamenný val, ktorý obkolesoval prístav z južnej strany. Po kamennom múre som prišiel až k mreži, od ktorej sa ďalej už nedalo ísť. Vrátil som sa späť. Z kamennej podstavy som si vyfotil južné múry pevnosti. Bolo celkom príjemné slnečné počasie a dopoludňajší dážď sa stratil. Vrátil som sa do centra. Na rozdiel od prvého dňa som už dokonale poznal uličky centra. Prechádzal som nimi s cieľom kúpiť nejakú suvenírovú drobnosť. Žeby magnetku... Tie z podobných ciest kupujem. Zastavil som sa pri výklade malého obchodu ponúkali výrobky či suveníry z korku. Do očí mi padlo puzdro na okuliare. Päť eur. Prečo nie. Spomenul som si na jeden príbeh, kedy som podobne ako dnes v mestečku Neuhausen am Rheinfall pri Rýnskych vodopádoch obedoval na lavičke neďaleko miestneho cintorína. Mimochodom naozaj lepšie miesto ani nemohlo byť... Tu som našiel prázdne okuliarové puzdro... Verím, že ho žiadny miestny nebožtík nehľadá... Niekto ho tam zabudol a ja som ho našiel, nakoľko sa k nemu nikto nehlásil. Zmenilo krajinu a dodnes ho používam. Ale viac ma zaujala korková peňaženka. Vtedy mi nedošlo, že mám doma z ciest asi tri ďalšie nové. Slúžia väčšinou na peniaze. Ale... Mal som ju v rukách asi päťkrát. Korkovú ešte nemám. Ja, „milionár“. Obzeral som ju zo všetkých strán. Cenovka na nej nebola nalepená. Tak si ju kúpim. Keď stojí púzdro na okuliare päť eur, nech stojí peňaženka aj dvadsať eur. Hmmm. Stála podstatne viac. 34 eur. Nekúp, keď nechceš... Dnes to určite nie je podstatné. Slúži svojmu účelu a občas machrujem že pochádza zo „zámoria“. A väčšinou obsahuje rôzne zľavové karty, prípadne aj pár eur.. Prešiel som k miestnemu trhovisku. Už som nemal nič podstatné v programe, a tak som si pozrel sortiment ovocia a zeleniny a z recesie porovnal miestne ceny s tými našimi. V nákupných centrách ich máme nižšie. Objavil som malú výrobňu tričiek. Napriek tomu, že som tu mal nové tričko vyrobené podľa môjho autorského motívu, tak som chcel tu u nich niečo originálne. Ale na nič, čo by bolo podľa môjho gusta, som nenarazil. Pomaly som mieril k hotelu. Do večere ostávali asi dve hodiny. Na izbe som nechal nakúpené veci a vyšiel na terasu hotela. Bolo polooblačno a sledoval som pristávanie a odlety niekoľkých ietadiel. Absolvoval som sprchu a pomaly sa vydal na večeru. Všetci už postávali pred reštauráciou. Tu sme sa dozvedeli od ostatných zážitky či nezážitky o výstupe na Pico da Vara. V prvej časti výstupu šliapali horskými chodníkmi v zamračenom počasí a neskôr ich dokonale preveril miestny atlantický dážď. Samozrejme z vrcholu nič nevideli a aj neskôr pri zostupe to bolo podobné. Nuž som skonštatoval, že moja neúčasť na tejto akcii ma vôbec nemrzela. Presne o devätnástej otvorili reštauráciu a vzorne sme zasadli za stôl. Obrad s predjedlom sa tradične zopakoval, len v pitnom režime došlo k drobným zmenám, najmä v tom, že Renáta si objednala deci vína. Pre všetkých šok. Neviem či čašník pochopil. Doniesol malý pohár a nalial asi do polovice. Zrejme čakal či pani ochutná a dá si doliať. Lenže ona pohár postavila na stôl a rukou dala pokyn, že už viac nechce. Chlapec pokrútil neveriac hlavu. Z mojej strany som sa vrátil z hľadiska jedla k osvedčenému „Micaelense“ stejku veriac, že sa nebude konať trapas z minulého dňa. Našťastie sa nekonal. Tentoraz totiž mladý počerný čašník nepracoval. Účastníci dnešného výstupu sa pochválili so svojimi „mokrými“ zážitkami. Po tradičnom dezerte sme postupne odchádzali po svojom. Niektorí na akési večerné hudobné vystúpenie a konkrétne ja za svojimi miláčikmi, nosnými a antikašľovými kvapkami do hotela. Na ráno bola naplánovaná plavba loďou s pozorovaním delfínov a veľrýb. Mali sme ísť všetci samozrejme okrem Renaty. Ešte večer nám však Míra oznámil, že plavba za delfínmi a veľrybami sa nekoná. Vraj je rozbúrené more, takže akciu zrušili. Škoda.
Sobota 24.9.2021
Ráno po raňajkách sme sa stretli pri aute. Míra naplánoval náhradný program. Opäť sme zamierili po diaľnici na východ. Tentoraz do mestečka Água de Pau. Pred pár dňami sme tu už boli, keď sme sa vracali od Lagoa do Fogo a chceli sa najesť. Lenže vtedy sme tu nepochodili. V jedinej miestnej reštaurácii stravu nepodávali. A práve tu som v rámci občerstvenia vypil ľadové pivo, ktoré ma prieduškovo odrovnalo. Z parkoviska sme sa vydali k miestnemu cintorínu. Zaujímavé náhrobky s ešte zaujímavejšími krížmi celkom zaujali. Centrum mestečka tvoria úzke uličky s typickými staršími farebnými domami s kvetinovou výzdobou a bohatou architektonickou históriou civilných a cirkevných budov postavených v priebehu storočí. Určite sú zaujímavé aj vodné fontány, ktoré boli v minulosti pre mnohých miestnych obyvateľov zdrojom vody a centrami komunitných stretnutí. Odtiaľ sme prešli k miestnemu kostolu Nossa Senhora dos Anjo. Bol vysvätený v roku 1444. Jeho interiér bol zaujímavý najmä nadrozmernými obrazmi modrobielych azulejos s výjavmi svätých, ktoré sú umiestnené po oboch stranách hlavného oltára. V uličke pod kostolom bol otvorený akýsi minibar „Cafe Aginualdo“. Pred ním na lavičkách, ale aj na obrubníkoch chodníka posedávali miestni „štamgasti“ s fľaškami piva. Míra celú skupinu nazval miestnym parlamentom. Ktorýsi z „poslancov“ zazrel Míru ako ich fotí. Samozrejme začali robiť opičky a Míra fotil o stošesť. Dosť sme sa nasmiali. Pokračovali sme strmým chodníkom k vyhliadke na blízkom kopčeku. Stúpanie na Miradouro do Monte Santo bolo celkom výživné. Na jeho vrchole stojí betónová vyvýšenina, z ktorej bolo vidieť južné pobrežie ostrova, šíry oceán a v pozadí ostrov Santa Maria. Po rannom oblačnom počasí sa celkom vyjasnilo a dokonca sa odvážili slnečné lúče páliť na naše hlavy. Len niekoľko desiatok metrov od vyhliadky stojí kaplnka Ermida de Nossa Senhora do Monte. V roku 1918 sa miestnemu dieťaťu Marii Joane Tavares do Canto údajne zjavila Panna Mária. Kaplnku dali postaviť rodičia v šesťuholníkovom tvare s obrazom Nossa Senhora do Monte. V roku 1998 dal biskup Azorských ostrovov Associação Católica Cristo Jovem postaviť za kaplnkou svetelný kríž. Z vyhliadky sme sa vrátili späť na parkovisko. Čakal nás návrat do Ponta Delgada. Lenže z diaľnice sme ešte pred mestom odbočili a zamierili do časti Arruda, k miestnej rarite. Ananásová plantáž. Pravdou je, že ananásy sa pestujú v subtrópoch takmer na celom svete. Ale na poliach vo voľnej prírode. Tu je jediná plantáž na svete, kde ananásy pestujú pod strechou v skleníkoch, a to ešte medzi domami miestnych obyvateľov. "Plantação de Ananás dos Açores", tak znie oficiálny názov tohto miesta. Azorský ananás sa tu pestuje od roku 1864. Stojí tu niekoľko veľkých skleníkov, kde rastú ananásy v rôznej veľkosti a štádiách rastu. Od malých zelených stoniek až po zrelé plody. Zaujímavosťou je, že plody nie sú tak veľké aké poznáme z našich obchodných reťazcov. Bolo tu pomerne veľa turistov. Na parkovisku boli zaparkované dva autobusy, čo vždy prináša v takýchto momentoch čakanie. Našťastie prehliadka okruhu „Circuito doAnanas dos Açores“ netrvala dlho. Dva prehliadkové skleníky sme prešli za niekoľko minút. Na konci bola malá výstava vývoja rastu tohto ovocia. Možno na škodu bola skúsenosť s terajšou modernou dobou. Na malých tabuľkách boli síce oficiálne latinské názvy, no podrobnejší popis chýbal. Teda pre tých, čo nemajú „múdre“ telefóny. Ak ste si zosnímali „QR“ kód, tak ste sa dozvedeli viac. Ale toto sa už vyskytuje aj v našich končinách. Na konci okruhu stojí malé bistro s občerstvením. Ako som spomenul, tak tam bolo dosť plno. Chvíľu sme čakala na voľné miesta. Pre návštevníkov tu ponúkajú na „koštovku“ malý „štamperlík“ ananásového likéru. Okrem iného tu aj z našej partičky niektorí ochutnali ananásovú zmrzlinu. Pri pulte predávali suveníry, likér a džem, ktoré tu vyrábajú od založenie firmy, teda od roku 1864. Týmto veciam vždy odolávam. Sladké suveníry nemusím... Po krátkom posedení sme sa autom presunuli do hotela. Bol čas obeda. Lenže ja som si to ešte namieril do miestnej tržnice. Zaumienil som si predsa kúpiť tričko z miestnych zdrojov. Našiel som malý butik, ale z ponúkaného sortimentu sa mi ani tu nič nepáčilo. Mám za sebou vek, kedy by som snáď zvažoval o akýchsi „volovinách“, ale to by nenosili ani starí hippies. Predavačka mi ponúkla výber z ich katalógu s tým, že mi na počkanie vytlačia obrázok na tričko. „Ulakomil“ som sa na tradíciu s obrysmi všetkých Azorských ostrovov a samozrejme aj s ich názvami. Stálo to dvanásť eur. Cena podobná ako u nás. Prešiel som sa po tržnici. Bol pokročilý čas, takže trhovníci väčšinou už balili svoj tovar. „Skontroloval“ som ceny ovocia. Veru je tu podstatne drahšie ako u nás. Od tržnice som sa vydal ešte ku kostolu San Pedro a našej reštaurácii a vydal sa okolo pobrežia do centra. Už som prakticky ani nič nefotil. Na chvíľu som sa zastavil na pivo v bistre „Restaurant Vieiria“. Už som pociťoval potrebu jedla. U mňa to značilo skonzumovať v hotelovej izbe posledný produkt firmy Hamé s kúskom miestneho chleba. Nasýtený som opäť vyrazil do ulíc. Do večere bolo ešte poriadne dlho. Tentoraz som zamieril na opačnú stranu ako cez obed, ale smerom k nábrežiu. Bolo sobotňajšie príjemné odpoludnie. Stánky so zmrzlinou ma vôbec nezaujímali, aj keď „vyštafírované“ dievčiny s krikom nabádali okoloidúcich na kúpu sladkého osvieženia. Doslova som sa túlal po širokom nábrežnom chodníku. Na chvíľu som si sadol na jednu z voľných lavičiek v tieni vysokej palmy a sledoval dianie v malom prístave. Tak toto je ten pocit seniora... Flákať sa na morskom pobreží. Ten Hemingway to dobre vymyslel. Starec a more... Škoda, že sme nemohli absolvovať plánovanú plavbu po mori. Išiel som ďalej na západ a pomaly prišiel až ku kruhovému objazdu, od ktorého už bolo vidieť koniec alebo skôr začiatok letiskovej dráhy. So záujmom som sledoval štart jedného a pristátie dvoch lietadiel. U nás, teda v Žiline, aj keď máme malý „airport“, tak dopravné lietadlá k nám nelietajú. Ďalej som však nepokračoval. Chodník tam končil. Otočil som sa späť. Pri pevnosti som odbočil do starého centra. Opäť som sa po úzkych chodníkoch v jednosmerných uličkách vyhýbal autám či motocyklom. Pomyslel som si, že toto mi bude doma určite chýbať... Vrátil som sa do hotela. Nasledovala sprcha a krátky relax vo vodorovnej polohe na posteli. Čas pomaly plynul a nastala chvíľa odchodu na večeru. Lenže medzitým, čo som relaxoval na posteli sa prehnala nad mestom dažďová prehánka. Fotoaparát som vymenil za dáždnik. Vonku tentoraz drobno mrholilo. Pred „San Pedrom“ postávalo niekoľko jednotlivcov, samozrejme aj z našej skupiny. Bolo pár minút pred siedmou. Konečne sme sa dostali dovnútra. Pred nami bola posledná večera. Teda na vysvetlenie, posledná na Azoroch. A navyše nás bolo na rozdiel od apoštolov len deväť. Samozrejme moja stravovacia fantázia sa veľmi nenamáhala. Tradičný „Micaelense“... Tradičný syrový predkrm a pivo. Už som si trúfol po krátkej pauze na normálne chladené. V rámci našej skupiny sa jedlá rôzne striedali. Boli tam aj akési pokusy s morskými potvorami, chobotnice či niečo podobné. Môj počerný „kamarát“ dnes nepracoval. Od kolektívu padla na mňa otázka či aj dnes dostanem aperitív. Nekonal sa. Po večeri nasledoval tradičný dezert. A ako neraz predtým som ho dokonale odignoroval. Blížila sa desiata hodina. Ďalší deň už mal byť prakticky bez programu. Míra vybavil s recepčnou možnosť ostať v izbách do jedenástej.
Nedeľa 25.9.2021
Nedeľné ráno bolo typicky azorské. Zamračená obloha s vetríkom. Po tradičných raňajkách sme si zbalili batožinu. Niektorí z nás sa ešte boli prejsť po meste. Vydal som sa k miestnej tržnici. Napriek tomu, že bola nedeľa mali niektoré obchodíky dopoludnia otvorené. Bola to opäť len otázka ako si užiť posledné dve hodiny pred odchodom z hotela. O jedenástej sme sa zišli s batožinou na parkovisku pri aute. Míra nás odviezol na blízke letisko, potom sa vrátil do mesta, kde potreboval dotankovať nádrž auta. Mimochodom to auto bolo z miestnej požičovne, takže ho musel vrátiť. Sľúbil, že sa príde s nami rozlúčiť. Nestalo sa. Nestihol to. Medzitým sme absolvovali check-in. Samozrejme ako posledná z našej skupiny sa dostavila Renata. Ani tentoraz „nesklamala“. Plánovaný odlet mal byť o 13.30. Letisková hala v Ponta Delgada je pomerne malá, takže stráviť tam viac ako hodinu bola celkom slušná nuda. Konečne sa otvoril „gate“ a vyšli sme na letiskovú plochu. Tu stačilo prejsť pár desiatok metrov a boli sme pri lietadle. Tentoraz som mal miesto v prednej časti na sedadle pri uličke. Ostatní zo skupiny boli ďalej vzadu. Až na jednu osobu. Takmer medzi poslednými cestujúcimi nastúpila Renata. Neviem z akého dôvodu a prečo dostala miesto vedľa mňa, teda cez uličku. Veru, nemal som chuť s ňou päť hodín komunikovať. Veď o čom? Chvíľu som premýšľal ako sa jej podarilo získať toto miesto. Z našej skupiny sa „začekovala“ posledná... Ja medzi prvými. Odštartovali sme takmer presne na minútu. V duchu som sa rozlúčil s exotickým ostrovom. Týždeň tu strávený bol tohtoročnou druhou a zároveň aj poslednou zahraničnou cestou. V čase Covidu to bol aj tak úspech. Tu, na rozdiel od Chamonix, aspoň počasie vyšlo. Onedlho sme preleteli v blízkosti ostrova Santa Maria čo bol vlastne posledný kontakt s portugalským súostrovím. Mali sme namierené na východ do Frankfurtu. Päť hodín letu a do toho bolo potrebné zarátať dvojhodinový posun času, teda dopredu. Čas pristátia bol stanovený na 20.15. Dievčatá, nemecké letušky Lufthansy, sa síce starali, ale podľa záujmu cestujúcich. Káva, čaj, nápoje, prípadne „rýchla“ strava všetko cash. Opäť rozdávali miničokoládu. Jedinú žemľu, ktorú som si nachystal ešte v hotelovej izbe, som si nechával na „horšie“ časy. Tak som si dal dvakrát po plechovici „Warsteiner“. Nekonečná hladina oceánu nás dosť dlho sprevádzala. Mal som nachystanú akúsi literatúru, ale ma ani nebavilo čítať.. Často som pozeral na hodinky. Veru, päť hodín je poriadny čas. Podobne ako vo vlaku zo Žiliny do Prahy. Ale z vlaku môžete sledovať prírodu... Tu len voda a voda, prípadne mraky. Na východe sa pomaly začalo stmievať. Blížila sa ôsma hodina večerná a lietadlo začalo klesať. Pod nami bolo množstvo svetiel, zrejme už Frankfurt. Dvomi oblúkmi sme sa dostali nad pristávaciu dráhu a o štvrť na deväť pristáli. Miestnu odletovú halu sme už poznali z prvej cesty. Mali sme na prestup do pražského lietadla asi hodinu času. Našťastie nebolo potrebné ísť ďaleko hľadať správny „gate“. V miestnom bufete som si kúpil plechovicu „Warsteinera“. Lenže som sa s jeho vypitím neponáhľal. Reku, nechám si ho zrejme k tej žemli. Aj tentoraz som ju ignoroval. Žemľu. O pol desiatej sme všetci sedeli v lietadle. Aby srandy nebolo málo, tak sa Renáta opäť „nanominovala“ vedľa mňa, cez uličku. Toto by nevymyslel ani Hitchcock! Skúste niekomu nahovárať, že som k nej nepatril... Je pravda, že sa po celý čas venovala akejsi knihy v angličtine. Hodinový let ubehol veľmi rýchlo a onedlho sme krúžili nad Prahou. Meškali sme síce pár minút, ale pre mňa to bolo tentoraz akýmsi plusom. Čím neskôr pristaneme, tým kratšie budem čakať na letisku. Totiž som sa rozhodol, že z letiska nepôjdem na hlavnú stanicu, nakoľko podmienky na strávenie noci medzi bezdomovcami a podobnou háveďou som nechcel riskovať. Pri kontrole českí „financi“ kontrolovali potvrdenia o vstupe do ČR. Toto som nemal, nakoľko som to považoval za zbytočnosť. Nejaká múdra „policajtka“ sa začala rozohňovať, že to musím mať. Oponoval som jej, že ja do Česka nejdem, ale cestujem na Slovensko. Nechápala... Poslal ma za akýmsi chlapíkom, ktorý mal v ruke „chytrý“ mobil a údajne tie potvrdenia „vybavoval“. Tak som mu ukázal pas, ale aj Covid-pass s tým, že moja cesta pokračuje ráno na Slovensko. Konečne som narazil na toho správneho. Myslím, že mal na ramenách o jednu hviezdu viac ako tá pani vedľa. Pochopil, že som tranzitný zahraničný turista a prepustil ma ďalej. Všetci sme sa stretli pri batožinovom páse. Konečne sa to pohlo a o chvíľu sme držali svoje veci. Postupne sme sa rozlúčili. Onedlho som tam ostal sám. Pomaly som prešiel do odletovej haly. Tu som plánoval stráviť asi päť hodín čakaním na prvý ranný autobusový spoj. Vybral som si tú istú lavicu, na ktorej som čakal ráno pred odletom. Mal som celkom dobrý prehľad o situácii v hale. Z miestneho ampliónu sa stále ozývala pani, ktorá upozorňovala na nosenie respirátorov. Vtedy som to ignoroval, mal som bavlnené rúško a aj s tým som mal dýchacie problémy. Po vzore mnohých cestujúcich som ho mal pod nosom. Všetky stánky boli samozrejme zatvorené. Blížila sa polnoc a mňa čakali ešte dlhé hodiny sedenia. Minúty ubiehali neúprosne pomaly. Hlavou sa mi preháňali rôzne hlúposti... Niekoľkokrát som z lavice vstal a „promenádoval“ sa v blízkosti lavice. Občas prešli okolo hliadky rôznych bezpečákov. Samozrejme som potreboval navštíviť blízke WC. Takže zobrať všetku batožinu, absolvovať „síkaciu“ scénu a vrátiť sa na miesto. Okolo druhej som si dovolil „zožuť“ azorskú žemľu a zapiť germánskym pivom. Osviežilo to a aj ma prebralo do ďalšieho života. Končene prešla tretia hodina. Tak ešte asi deväťdesiat minút... Aj tie konečne prešli. Zobral som batožinu a pomalým krokom sa „loudal“ k zastávke autobusu. Nočným rýchlospojom som sa o desať minút dostal na električkovú zastávku v Divokej Šárke. Tu som čakal asi päť minút na prípoj. Už som precitol z nočnej letargie. Po polhodinovej jazde som vystúpil na „Bolzanovej“. Krátkym presunom som sa dostal na „Hlavák“. Mám pred sebou ešte jednu hodinu čakania. V blízkom stánku som si kúpil rannú tlač a sadol na kamenný múrik po vzore bezdomovcov, ale aj ďalších cestujúcich. Takto som tu v minulosti trávil skoré ranné hodiny pri návratoch z autobusových zájazdov. Bolo štvrť na sedem, keď som prešiel na nástupište. Pendolino má tu zásadu, že súpravu pristavujú na doraz, teda na poslednú chvíľu, takže sa stáva, že päť i viac minútové meškanie z vychádzajúcej stanice je bežné. Väčšinou sa im ho však podarí cestou dobehnúť. Konečne som sedel vo vlaku. Keď som si v rýchlosti zrátal hodiny, zistil som, že od opustenia hotela v Ponta Delgada som na cestách viac ako osemnásť hodín. A k tomu ešte navyše päťhodinová cesta do Žiliny. Snažil som sa aspoň trochu zaspať. Nedarilo sa. Hlad ma prinútil navštíviť „bistro“ vagón. Pred pár rokmi premávali reštauračné vagóny. Teraz takáto novinka a ponuka stravy? Nuž, presvedčte sa sami. Klasické párky a dve malé pivá a lá Prazdroj ma nasýtili. Predsa nejaká zmena stravy. Ďalších pár hodín som absolvoval v polospiacej polohe a nakoniec driemajúci som sa dočkal prejazdu cez železničný most pred Žilinou. Vlak prišiel na stanicu v časovej norme a to som hneď stihol prípoj mestskej dopravy. Asi štvrťhodinu pred dvanástou som bol doma. Čiže celkovo cesta trvala dlhých 24 hodín. Otvorím dvere bytu a niečo sa mi nezdalo. Veru. V jednej izbe pri odchode z domu som nechal svietiť luster. Dve žiarovky viac ako týždeň svietili nonstop! Stalo sa... Takto teda skončila moja posledná zahraničná cesta.
Dnes, kedy som dopísal tieto riadky, s odstupom viac ako päť mesiacov po azorskej akcii, môžem konštatovať, že to bola v mojom živote zrejme posledná zahraničná cesta. Zdravotný stav sa na jeseň začal zhoršovať a je otázka času ako to bude ďalej. Osobne ma mrzí, že svoje plány na ďalšie cesty síce nosím stále v hlave, ale... Motto britského horolezca Douga Scotta, ktorým sa riadim posledných dvadsať rokov, o snoch a prípadnej ich strate je v živote reálna. Takže naozaj stále snívajme... Je o čom...