Tak ako každý rok, aj teraz som bol rozhodnutý, že sto rokov po Leninovej revolúcii navštívim zahraničné kopce. Moje vidiny ísť do Južnej Ameriky a absolvovať časovo viac ako mesačný pobyt na cestách a horách Chile a Argentíny boli síce zaujímavé, ale ako som o tom neraz premýšľal, aj neuskutočniteľné. Dôvod? Najmä dĺžka pobytu na palube hotelbusu a samozrejme aj financie. Predsa len ak si predstavím, že za jednu akciu v Európe zaplatím zhruba 500-600 eur, tak tam to predstavovalo osemnásobok. A neviem či by to bolo konečné číslo. V januári som tradične navštívil veľtrh cestovného ruchu GO v Brne. Stretnutie so známymi osobami spriaznených cestovných kancelárií, ale aj s brnianskymi turistami Frantíkom a cyklistickým nezmarom Radkom bolo ako vždy spontánne. Tu sme sa dohodli na akcii, o ktorej sme pred rokom v Tatrách vášnivo diskutovali. V pláne boli hory Bulharska. Teda čisto hory bez návštevy čiernomorských pláží. Totiž niektoré cestovky spájajú návštevy hôr s pobytom pri mori. Našťastie v tomto prípade to tak nebolo. Na veľtrhu som „zabukoval“ svoju účasť na zájazde a pri posedení s Frantíkom a Radkom v pivárni brnianskeho pivovaru sme dohodli účasť ostatných. Teda budějovického Béďu a strakonickú Evu. Všetci neskôr prisľúbili účasť a Eva dokonca spomenula, že zoberie so sebou kamarátku, takže vytvoríme aj z hľadiska ubytovania tri dvojice.
Posledný júnový deň sme vyrazili na cestu. Autobus nás postupne „priberal" po ceste, takže som bol poslednou osobou, ktorá nastúpila na bratislavskej Patrónke. Naše sexteto sedelo v prednej časti. Netrvalo dlho a po prekročení slovensko-maďarskej hranice som vytiahol malú „plastovku“ s obsahom „wiliamsky“, teda hruškovice. Myslím, že nikto z našej skupiny sa neurazil. Dokonca aj nová členka skupiny, Evina kamarátka Jitka. Cesta celkom dobre ubiehala, takže okolo polnoci sme sa dostali na „dohľad“, síce žiadny nebol, pretože bola tmavá noc, maďarsko-srbskej hranice. Pomyslel som si, že akcia má veľmi dobrý časový priebeh a napadlo mi, že možno budeme v Bulharsku skôr ako cestovka plánovala. Bohužiaľ! Na toto sú také trefné ľudové porekadlá. Z našej vedúcej akcie sa vykľula v skutočnosti jej pomocníčka, ktorá sa zaúčala do tajov „sprievodcovania“. „Originál“ vedúca Šárka bola v skupinke, ktorá mala do Sofie doraziť lietadlom. Takže táto "zástupná" vedúca predniesla svoj časový zámysel dopravy do bulharského Borovca. Naozaj to vtedy bola len teória či želanie „manažmentu“ zájazdu. Myslím si, že všetci okolo mňa driemali a niektorí si noc skracovali doslova chrápaním. Sledoval som cestu vodičov. Teda vodičov... Po prvý raz sa mi stalo, že členom posádky vodičov bola žena. Sympatická blondínka v strednom veku. Teraz si už nepamätám, kto bol za volantom. To ale nie je podstatné. Dostali sme sa do kolóny vozidiel, ktorá len krokom postupovala ďalej. Ale nie dlho. Zastavili sme. Čakanie desať, dvadsať minút bolo zatiaľ v poriadku. Po pravej strane sa objavil nápis ZLO 2 500 m. Nuž, už sme o pár minút na hranici. Omyl. Tých dva a pol kilometra sme absolvovali spôsobom viac stojíš ako ideš. A časovo to trvalo dve a pol hodiny! Od pol jednej po polnoci sme „zdolali“ tieto asi tri kilometre za necelé tri hodiny. O pol štvrtej sme sa dostali k maďarskej colnici v Rózske. Pred nami stálo šesť autobusov. Tabule s rozdelením na vozidlá EÚ a ostatných boli síce pred nami, ale realita bola iná. Totiž, maďarskí colní bastardi jednoducho colnicu pre odbavenie autobusov zatvorili. Neostával nám nič iné, len sa venovať spánku, prípadne priebežnému nadávaniu na režim colnice Schengenskej zóny. Viktor Orbán, maďarský vládny „boss“, zrejme v tú noc nespal a na rozdiel od českých spolucestujúcich, som ho často v nie dobrom spomínal. Okolo šiestej ráno, teda po viac ako päťhodinovom bezprizornom čakaní pred colnicou sa konečne v kancelárii colníkov rozsvietilo svetlo. Na pokyn maďarského colníka sme konečne vystúpili z autobusu a s pasmi v ruke prešli chodbou colnice. V podstate žiadna kontrola. Vodiči vybavili svoje papiere a nastúpili sme do autobusu. Prešli sme asi kilometer a zastavili na srbskej colnici Horgos. Tu to síce tak dlho netrvalo, ale po vybavení formalít, ktoré trvali asi hodinu, sme konečne o ôsmej, teda po viac ako siedmich hodinách strávených na hranici, vyštartovali na cestu po nekonečných srbských rovinách. Prepočítal som časový sklz siedmich hodín. Takže ako sa už nikde nezdržíme, tak do Sofie by sme mohli prísť okolo siedmej večer. A to nás budú ešte čakať asi dve hodiny ďalšej jazdy do bulharských kopcov. Dopoludnie v autobuse sa podobalo nocľahárni. Po prebdetej noci sme dospávali zameškané sny. Slnko poriadne pálilo, ale v klimatizovanom autobuse to nebolo poznať. Plynulú jazdu prerušovali krátke prestávky na odovzdanie vzoriek telesných tekutín na miestnych benzínových pumpách. Niekoľko kilometrov za Belehradom sme absolvovali trochu dlhšiu prestávku. Vraj na obed. U väčšiny z nás ho tvorila plechovica chladeného piva. Veď v tom teple ani nič nechutilo. Teplomer ukazoval okolo 33 stupňov Celzia. Cesta pokračovala ďalej na východ. Niekoľko desiatok kilometrov pred nami bol ešte srbsko-bulharský hraničný priechod Bregovo. Niekoľko kilometrov na sever je pri rieke Dunaj trojhranica. Srbsko, Bulharsko a Rumunsko. Okolo piatej sme k nemu dorazili. Vonku bolo neznesiteľne horúco. Všade okolo postávali počerní cestujúci. Pripomínalo to východné Slovensko. Teda z hľadiska farby pleti. Desiatky osobných vozidiel sa len veľmi pomaly dostávali k jedinému odbavovaciemu cestnému pruhu. Našťastie autobusy mali samostatný, ale aj tak celý akt trval viac ako hodinu. Konečne sme prešli do Bulharska. Po niekoľkých kilometroch sme sa dostali na dlhú obchádzku, pretože tam stavali diaľničný úsek. Takže opäť časové zdržanie. A to sme si na hranici posunuli hodinky o hodinu dopredu. Takže ešte horšie pre nás. V meste Montana sme odbočili na juh a pokračovali k Sofii. Teplomer v autobuse, ktorý meral vonkajšiu teplotu, ukazoval stúpajúce stupne. Od spomínaných 33 stupňov Celzia sa nakoniec zastavil na neuveriteľných 39 stupňoch Celzia. A to už pomaly zapadalo slnko. Prešli sme po diaľnici okolo Sofie a obchádzali zo západu masív pohoria Vitoša. V Dupnici sme odbočili na východ a začali stúpať do hôr. Prešli sme cez známe mestečko Samokov ležiace na rieke Iskar len niekoľko kilometrov severne od nášho cieľa, Borovca (1 350 m). Toto horské stredisko leží na severných svahoch pohoria Rila. Rila sa nachádza v juhozápadnej časti Bulharska v rámci Trácko-macedónskeho masívu. Skladá sa zo štyroch častí, Východná, Stredná, Severozápadná a Juhozápadná Rila. Najvyššími kopcami sú Musala (2 925 m) a Malka Musala (2 902 m). Musala je zároveň aj najvyšším bodom celého Balkánskeho poloostrova. Pôvod názvu Rila pochádza z tráckeho jazyka a znamená „Veľmi vodnaté pohorie“, takže by to malo znamenať pohorie s množstvom vody, čiže potokov a jazier. Tu pramenia veľké bulharské rieky Iskar, Marica a Mesta. Najvyššie položeným jazerom je Ledeno ezero (2 709 m). Bolo pol deviatej večer, keď sme konečne po takmer 27 hodinovej jazde dorazili do Borovca. A to rátam hodiny od môjho bratislavského nástupu. Hotel Sosna nás privítal. Alebo ani neprivítal. Boli sme radi, že sme uťahaní docestovali. Večera v hotelovej jedálni nás čakala. Lenže veľkosť porcií si asi pomýlili. Vyzeralo to ako v materskej škole. Pri večeri sa predstavila naša oficiálna vedúca. Blondína v určitom veku, pravdepodobne už mala bližšie k seniorskému než aby si podala prihlášku do materskej školy. Bolo poznať, že takúto akciu nerobí prvý raz. Neskôr som sa presvedčil, že to tak bolo. Aj keď nejaké organizačné kiksy sme zažili. Rýchlo sme sa ubytovali. Dvojlôžkovú izbu som „zabral“ s Béďom. Tu sme mali stráviť tri noci. Po osviežujúcej sprche a dlhej ceste sme okamžite zaspali.
Ráno sme sa zobudili do slnečného rána. Čakanie na raňajky som si skrátil „rekognoskáciou“ jedinej ulice v Borovci. Nič prevratné som tam nenašiel. Je to typicky horské stredisko, ktoré sa zrejme viac využíva v zimnej sezóne. Je tu niekoľko hotelov, penziónov a chát. Nechýbajú stánky s potravinami, „typickým“ bulharským občerstvením v podobe „hot dogov“ či „kebabov“. Stredisko je súčasťou blízkeho mestečka Samokov. Po raňajkách sme sa všetci, teda aj desaťčlenná skupina, ktorá priletela z Prahy do Sofie lietadlom, stretli pri dolnej stanici lanovky vedúcej na Jastrebec (2 350 m). Mali sme pred sebou výstup na najvyšší balkánsky kopec, Musalu. Prevýšenie 1 054 metrov sme hravo „zdolali“ pomocou gondolovej štvormiestnej lanovky. Tá pamätá časy socializmu, ale podstatné bolo, že nás v poriadku vyviezla hore. Dĺžka trasy lanovky je takmer päť kilometrov. Tu sme sa všetci zišli na drevenej terase a vedúca Šárka vydala pokyny pre výstup. Ukázala vypínajúci sa vrchol Musaly i s jej okolitými kopcami. Bolo nádherné slnečné počasie. Medzitým niekoľko „chrtov“ sa dopredu vydalo na trasu. Naša šesťčlenná skupinka z dôvodu návštevy toalety zaostala. Nevenovali sme pozornosť tomu, kde sa nachádza Šárka s ostatnými. Naši spoluturisti boli dávno preč. Červeno značkovaná horská cesta vedie po vrstevnici, kde kráčalo niekoľko turistov. Vydali sme sa za nimi. Mal som trasu na mape podrobne naštudovanú, takže nebola šanca, aby sme niekde blúdili. Po chvíli som spozornel. Veď pred nami žiadna väčšia skupina nekráča. V diaľke a pomerne vysoko nad nami som zazrel dosť početnú skupinu, ktorá stúpala hrebeňom hore. Žeby to bola Šárka a spol.? Ako sme neskôr zistili, tak naozaj tak bolo. Nepochopil som ani vtedy, ale ani doteraz, ako si skúsená „vodkyňa“ dovolila porušiť základné zásady pohybu ľudí v neznámom teréne. Zrejme nevadilo, že jej chýbalo šesť ľudí. A to vlastne nikoho nepoznala. Predsa pri popise trasy vysvetľovala, že sa najprv dostaneme k jazeru a chate Musala a odtiaľ budeme strmo stúpať do sedla a na rovnomenný vrchol. Bohužiaľ, nestalo sa. Trapas. Náš alebo vedúcej...?! Tak sme pokračovali po ceste ďalej. Rozkvitnutá letná flóra sa stala terčom fotoaparátov či mobilov. Béďa, Franta a ja sme neustále fotili kvety i okolitú prírodu. Fialová „Primula deorum“ čiže prvosienka božia je rilský a teda aj bulharský endemit. „Gentiana pyrenaica“, nádherne modro zafarbený horec pyrenejský dodával horským lúkam krásny nádych. Ružovofialový „Dianthus microlepis“ je klinček bulharský. Táto skalnička vytvára veľké trsy s desiatkami rozkvitnutých alebo nerozkvitnutých drobných kvetov s malými piatimi lupienkami. Toto boli naozaj skvosty miestnej flóry. Zaostávali sme. Konečne sa pred nami objavila chata „Chiža Musala“ – 2 389 m. Drevený objekt poskytuje stravu aj pitné občerstvenie. Samozrejme sme neodolali chladenému miestnemu pivu „Zagorka“. Myslím, že všetkým zachutilo. Radek znalecky pokýval hlavou. Predsa „škopek“ musí byť. Vtedy som začal prežívať ten už pre mňa zvláštny pocit, že nie je niečo v poriadku s ľavou nohou. Stehno opäť vykazovalo akési mravenčenie. Žeby sa po roku začali ozývať výstupové problémy? Minulý rok sa to ozvalo naplno vo Vysokých Tatrách. Uvidíme. Prešli sme okolo zrejme dlhé roky rozostavaného, ale dodnes nedokončeného objektu akéhosi hotela. Betónová obluda pripomína zašlú slávu bulharského socializmu. Konečne sme sa dostali k jazeru. Obišli sme ho zo západnej strany a skalnatým chodníkom začali strmo stúpať. Vlastne ešte len tu začínal samotný výstup. Zaostával som za ostatnými. Pomaly sa mi viac a viac vzďaľovali. Zo serpentín bol nádherný výhľad na jazerá a chatu Musala. Pokračoval som hore svojím tempom. Predbiehali ma skupinky mladých turistov. Konečne som sa „vyškriabal“ na morénu, odkiaľ bol terén prijateľnejší. Prešiel som okolo niekoľkých malých jazierok a v diaľke hore som zazrel strechu malej chaty. Tam niekde by malo byť Ledeno ezero, teda jazero. A veru onedlho bolo. Po krátkych, ale strmých serpentínach som konečne stál pred ďalšou chatou. „Chiža Ledeno ezero“ – 2 720 m. Je to najvyššie položená chata v Bulharsku. Ak by niekto oponoval, že na vrchole Musaly je chata, tak miestna meteorologická stanica nie je považovaná za horskú chatu. Zahliadol som pri veľkom balvane sediacu Evu s Jitkou. Čakali na mňa a Eva zvažovala, či ďalší výstup zvládne. Priznám sa, že som prišiel za nimi dosť zadýchaný, no najmä problém s nohou som cítil viac a viac. Nechcel som, aby na mňa čakali, a tak sa vydali hore. Chalani už medzitým boli niekde v sedle. Sadol som si do tieňa veľkého balvana a sledoval ruch okolo chaty. Desiatky ľudí stúpali hore do sedla a na vrchol, no ale aj desiatky ľudí sa vracali z vrcholu. Asi po štvrťhodine som sa vydal na výstup. Skúsim ísť aspoň do sedla. Prvé desiatky metrov naznačovali, že by to celkom išlo. Lenže v polovici stúpania som ucítil v stehne pichľavú bolesť. Musel som si sadnúť na kameň a oddychovať. Mal som so sebou elastický obväz, ale čo keby sa stalo niečo horšie. Lietať helikoptérou v Bulharsku som nemienil. V hlave mi preskakovali rôzne myšlienky. Musalu máš pod nosom a ty to chceš vzdať? Veľa ľudí sa tu vystriedalo v minulosti, ale pre zlé počasie hore nevystúpili. Ja mám nádherné výhľady a skončím tu? Lenže realita bola jasná. Dnes to hore nepôjde. Naštvalo ma to, pretože na vrchol chýbalo asi dvesto výškových metrov, čo mohla byť otázka pol alebo trištvrte hodiny. Keby aj hodinu. Ale robiť problémy sebe i ostatným som nechcel. Sedel som pri chodníku a ako som už spomenul okolo mňa prúdili davy ľudí. Teraz už viac dole ako hore. Ešteže som mal pod sebou trblietavú hladinu Ledeno ezera s kusmi ľadu pri brehoch. Krásne výhľady na blízky vrchol Musaly, ale aj neďalekej Malka Musaly (2 902 m). Časovo som na tom nebol zle. Len tá noha... Vzdal som to. Nejdem ďalej. Chalani boli už určite na vrchole a baby sa tam pomaly blížili. Netušil som, čo ich bude čakať ďalej. V mojom prípade to bolo jasné. Budem rád, keď bez problémov zídem k stanici lanovky. Prešiel som niekoľko metrov na bok od chodníka, aby som sa vyhol davom ľudí. Tu som „meditoval“ nad realitou. Som na Musale či nie. Na vrchole nie, ale aspoň v jej „podpalubí“. Veď aj v Tatrách som nie vždy vyliezol na Rysy a veľakrát mi stačil pobyt na chate a pokec s chatárom Viktorom. Zjedol som horalku a zapil „ionťákom“. Posledná lanovka z Jestrebca mala odísť o pol piatej. Mal som čas. Pohoda, opaľovačka. Ale asi po pol hodine som zišiel dole k „chiži“. Tam som nahliadol do interiéru, že čo keby niekedy a náhodou...? To nie, zrejme sa tam v živote nevrátim... Je to vlastne malá chatka s núdzovým ubytovaním. Za tri eurá. Predávajú akurát kávu a čaj. Žiadne jedlo ani iné nápoje. V okolí chaty posedávalo niekoľko jednotlivcov z nášho autobusu. Zrejme „chrti“, ktorí medzi prvými zostúpili z vrcholu. Ako som sa neskôr dozvedel, tak vedúca Šárka ich naozaj „vyvliekla“ hrebeňom hore, teda po neznačkovanej ceste plnej veľkých balvanov a sotva znateľným chodníkom. Čo na tom, že tam išli aj iní ľudia. Ďalší prípad akéhosi nepochopenia, že je vedúcou asi štyridsiatich ľudí rôznych fyzických síl a skúseností s pohybom vo vysokohorskom teréne, sme zažili o deň neskôr. „Chrti“ sa ma pýtali na cestu dole. Nuž, dá sa... Stále z kopca. O niekoľko minút už boli niektorí hlboko v údolí. Myslel som si, že počkám na našu partiu. Ale urobil som dobre, že som nečakal. Pokročil čas a aj ja som sa vydal na spiatočnú cestu na Jastrebec. Až pri zostupe k chate Musala som zistil, čo sme vlastne vyliezli. Dobrá „strmina“. Síce to bolo „len“ 330 výškových metrov, ale na podstatne krátkej vzdialenosti. Konečne som prišiel k chate. Posedávalo tam asi pätnásť miestnych mládežníkov, zrejme akýsi tábor. Boli dosť hluční, no ich prítomnosť znepríjemňovali im, ale aj ostatným turistom stovky múch. Zopakoval som akt pitného režimu so „Zagorkou“. Napadlo mi, že či o tom vie v Čechách Hana Zagorová, že tu majú pivo po nej pomenované. Úsek od chaty Musala k lanovke Jastrebec bol už len „brnkačka“. Síce trvalo to nekonečne dlho, no niekoľko minút po tretej som bol pri budove lanovky. Sadol som si k stolu na terase s cieľom počkať na našu skupinku. Onedlho stálo pred mnou čapované miestne pivo. Veľmi dobre zachutilo. Nakoľko bolo ešte veľa času do odchodu poslednej lanovky, tak po prvom nasledovalo aj druhú pivo. Objavili sa ďalší turisti z nášho autobusu, ale okrem jednotlivcov všetci „pálili“ dole lanovkou. Dopil som pivo a o štvrtej nasadol na lanovku. Bez partie. Veru, žeby som ich nevidel? V Borovci som nešiel priamo do hotela, ale som sa prešiel po blízkej ulici. Hľadal som magnetky. Jediný suvenír, ktorý z podobných ciest nosievam. Nikde nič. Objavil som síce obchodík, ale bol zatvorený. Tak som to nechal na druhý deň. Vrátil som sa do hotela. Béďa i ostatní boli už v izbách. Stihli posledný lanovkový spoj. Po „spáchaní“ hygieny sme sa tradične zišli všetci šiesti v izbe u Radka s Frantom. Vzorka moravského destilátu všetkým chutila. Dohodli sme sa, že po večeri navštívime nejaký miestny podnik s nápojmi. Tak sa aj stalo. Neďaleko od hotela bola reštaurácia s vonkajšou terasou. Usadili sme sa tam. Samozrejme na programe bolo večerné pivo. Béďa sa však ukázal ako „horal“ a objednal rundu miestneho destilátu, Rakiju. Pri posedení som sa dozvedel podrobnosti o výstupe na Musalu, ale aj problémy pri zostupe. A k tomu aj niekoľko informácií o tam ako Šárka viedla skupinu hore hrebeňom. Naša partia, teda trio chalanov úspešne a dosť skoro zdolali vrchol, nafotili okolie a počkali na baby. Potom sa rozhodli, že nepôjdu späť ýstupovou cestou, ale skúsia ísť po hrebeni kadiaľ išla Šárka. Bohužiaľ, neznalí terénu sa dostali kdesi medzi skaly a mali dosť problémov trafiť na chodník, takže preto nastalo aj to meškanie. Boli radi, že stihli nastúpiť do poslednej gondoly idúcej dole. Nuž...? Ostatní mali vraj pri výstupe dosť problémov, ale nakoniec myslím, že všetci vyšli hore. Ak sa medzitým niekto nevrátil. Pomaly sa stmievalo a Radek zarýpal, že by sme tú Rakiju mohli „zrepetovať“. Medzitým sa zotmelo a zdvorilý a ochotný postarší čašník sa nám venoval. Videl, že „inostranci“ sa chcú zabávať. Ale sklamali sme ho. Dopili sme a odišli do hotela. Ráno sme mali pred sebou ďalší program.
V noci bolo počuť klapot dažďových kvapiek. No, zbohom. To slnečné počasie dlho nevydržalo. Dosť zachmúrení sme sa zišli v jedálni na raňajkách. Vonku doslova viseli špagáty a tiekli prúdy vody. Šárka oznámila, že upravíme program dňa. Takže sme odišli autobusom do blízkeho Samokova, kde sme si urobili „suvenírové“ nákupy a v rámci toho sme si pozreli miestnu mešitu s minaretom. Po nákupnej prestávke a zmiernení dažďových kvapiek sme vyrazili späť do pohoria Rila. Tentoraz do Maljovickej Rily. Tu sme mali absolvovať skrátenú túru v okolí Maljovických jazier. Autobus stúpal po asfaltke do hôr. Všade okolo nás hmla a dážď. Počasie ako „vyšité“ pre podobnú akciu!!! Konečne sme sa vyšplhali na parkovisko pri nejakej chatke. Bolo jedenásť hodín. Vonku desať stupňov. Našťastie plus. Šárka vydala rozkaz. Obliecť pršiplášte či pončá a ideme do doliny. Návrat mal byť okolo tretej odpoludnia. Tak teda štyri hodiny robiť blba v upršanom počasí... To je sila! Neveriacky som krútil hlavou. Ja určite nejdem. Nie som blázon. Snáď mám trochu zdravého rozumu... Neprišiel som do Bulharska tráviť čas pobytom v lejaku a navyše v neznámom teréne. Okolo naozaj nebolo nič vidno. Ale česká povaha je taká aká je. Mám zaplatený zájazd, tak idem... Za každú cenu. Väčšina osadenstva autobusu už postávala vonku zahalená v rôznych plášťoch alebo s dáždnikmi. Do poslednej chvíle som dúfal, že Šárka sa „umúdri“. Lenže aj ona zrejme vedela, že v takýchto prípadoch sa v kolektíve zájazdu nájdu rôzne „individuá“. Vystúpil som z autobusu posledný. Béďa, Franta a ostatní sa podobne ako ja neochotne obliekali. Šárka nás "potešila" slovami, že kto by nechcel ísť až „hore“ môže sa vrátiť a posedieť si v blízkych chatách. To bolo „bohovské“ gesto. Našťastie som sa vodiča autobusu opýtal, či na parkovisku ostane. Kladná odpoveď ma upokojila. Dažďové špagáty boli neúprosné. Teda ako povedal kedysi vo filme Na samotě u lesa Josef Kemr „chčije a chčije“. Doslova. Od autobusu som išiel posledný. Doslova nasratý. Veď to by som musel byť naozaj psychicky narušený, aby som liezol v lejaku kdesi naozaj do „riti“. Zvládol som asi dvesto možno tristo metrov. Samozrejme na dĺžku. A to som už bol premočený. Nič nás nemohlo ochrániť pred prudkým dažďom. Jedine snáď celotelový prezervatív. Bohužiaľ sme ho nemali. Našťastie celá naša šesťčlenná grupa hneď pochopila. Nemá cenu pokračovať v ceste. Odbočili sme doprava k akejsi chate. Pod prístreškom sedelo niekoľko domácich turistov. Na rozdiel od Čechov mali svoj program. Totiž nikde nešli. Zistili sme, že chata je zatvorená, takže Šárkina ponuka na „bivak“ sa akosi minula realite. Znechutení sme sa pomaly vracali k autobusu. Okrem nás tak urobil aj jeden manželský pár. Našťastie mali podobný názor na celú akciu ako my. Vrátili sme sa na parkovisko a prešli ďalej po ceste, kde stála menšia chata. Samozrejme aj tá bola zatvorená. Tak stráviť tu tri či štyri hodiny, to bolo na hlavu... Ale aspoň sme sa schovali pod prístrešok. Na to, že bol začiatok júla, bolo dosť chladno. Doslova sme zabíjali čas. Nuda v lese. A intenzita dažďa nepoľavovala. Postupne sme sa vracali k autobusu. Našťastie vodič sa nad nami zľutoval a pustil nás dovnútra. Samozrejme pršiplášte a pončá sme vonku vytrepali. Vnútri nás sedelo osem a nie práve v dobrom sme niekoľkokrát spomenuli Šárku. Medzitým sa vrátili ďalšie dve dvojice, ktoré rozšírili naše rady. Predsa len v autobuse bolo lepšie ako vonku v daždivom lese s nulovou viditeľnosťou. Otvoril som fľašku Plisky a ponúkol náš kolektív. A ostatní ma napodobnili. S pribúdajúcim časom sa krv v žilách dobre rozohriala. Nakoľko som chcel využiť voľný čas, tak som na papier skladal básničku pre Radka. Mal totiž guľaté životné jubileum, a tak sme pre neho chystali na večer prekvapenie. Darčeky sme kúpili dopoludnia v Samokove. Tričko a nohavice. Už ani neviem, kto z nás vyšiel von a onedlho sa vrátil s informáciou, že chata je otvorená a že je tam kozub s blčiacim ohňom a aj niečo na jedlo. Tak sme sa tam vzápätí všetci presunuli. Naozaj. Sálavé teplo z kozuba a príjemné prostredie nám zlepšilo pochmúrnu náladu. Radek a ja sme začali posedenie pri „škopku“. Teda bolo to miestne fľaškové pivo. Jedálny lístok nebol bohvieaký, ale sme sa „ulakomili“ na polievky. Dal som si fazuľovú. Lenže s tou našou to nemalo nič spoločné. Vo vode vyvarených pár kúskov strukoviny a bez chuti. Soľ tomu nie veľmi pomohla. Ale aspoň sme mali niečo teplé v žalúdkoch. Medzitým postupne prichádzali účastníci nezmyselného výletu. Niektorí hundrali, niektorí len prikyvovali hlavami. Ale všetci boli poriadne mokrí. Nasledovali nás v občerstvení. Niektorí polievky, niektorí len nápoje. Samozrejme s nevyhnutnou kávou. Tak sme na tomto „výlete“ doslova „zabili“ štyri hodiny. O tretej sme odišli z parkoviska a vydali sa na cestu do Borovca. Vonku tak lialo, že stierače na oknách autobusu mali problémy. Konečne sme zastavili pred hotelom. Na oblohe sa preháňali blesky a občas poriadne zarachotili hromy. Veru. Nad Rilou hromy divo bili! No, naozaj príjemný podvečer! Moje plánované nákupy magnetiek či iných suvenírov skončili fiaskom. Ešte neosprchovaní sme sa opäť zišli v izbe u Frantu a Radka na podvečernej pitnej „gremiálke“, ktorej súčasťou mala byť oslava Radkových narodenín. Lenže toto sme nechávali na čas až po večeri. Pivo a „domovina“ nás začali dobre rozpaľovať. V tom sa poriadne zablýskalo a vzápätí prišla silná rana. O pár sekúnd druhá. Zatvorili sme okná a v tom zhaslo svetlo. Nuž, asi bude veselo. Odbehli sme do izieb pre čelovky. Pomysleli sme si, že to bude trvať pár minút a bude svetlo. Bohužiaľ nebolo. Tak sme sedeli v izbe a pokračovali v dramatickom podvečere čakajúc na čas výdaja večere. Dlho sa nič nedialo. Teda v hoteli. Ani svetlo, ani iné aktivity. Tak sme popíjali a preberali rôzne zážitky z kopcov. Mimo iné aj spomienku na moju neúčasť na zájazde v Pyrenejach v roku 2012, kedy som tam pre úraz ramena nemohol ísť. Už sme špekulovali ako budeme večerať a najmä čo budeme robiť, keď v hoteli nemajú elektrinu. Našťastie sa tma dlho nekonala. Rozsvietili sa svetlá, takže sme na seba lepšie videli. Nasledovala rýchla sprcha a o siedmej sme sedeli v jedálni. Nakoľko vonku dážď neustával, tak sme po večeri trávili čas v izbe u chalanov. Nasledovali oslavné prejavy na počesť Radkovho zrodu. Šesťdesiatka je šesťdesiatka!!! Myslím, že sme ho celkom dojali. Pivné zásoby sme celkom slušne potrestali. Tak správne unavení sme odišli do svojich izieb. V noci búrka rachotila, no do rána sa našťastie vyčasilo.
Ráno síce nebolo „azúro“, ale nepršalo a pomedzi stromy nesmelo vykúkali slnečné lúče. Mali sme pred sebou zbalenie vecí, nakoľko pobyt v Borovci končil a mali sme pokračovať ďalej na juh. Prvým ranným šokom bola hygiena. Netiekla voda, a tak sme sa so „zalepenými“ očami zišli v jedálni. Horšie to bolo s toaletami. Viete si to predstaviť? Žiadne splachovanie. Nechcel by som byť v koži chyžných. Pri raňajkách chýbal čaj a káva. Prosto hotel nemal vodu. Našťastie plechovice s pivom a prípadne pre niekoho džús zachránili naše smädné ústa. Najedli sme sa a po zbalení vecí čakali pred hotelom na autobus. Naša posádka však riešila nejaký technický problém. Vtedy som prvý raz videl do útrob moderného dopravného prostriedku. V kufri bol zabudovaný veľký panel s elektronikou okolo ktorého pobiehala naša vodička a na niečo s vodičom nemohli prísť. Tak to nám deň dobre začínal. Bez vody a teraz bez autobusu. Asi po pol hodine sa podarilo problém odstrániť. Nasadli sme a odišli. Asi dvesto metrov pod hotelom robotníci bagrovali veľkú jamu. Takže porucha vody bola tu. Ale my sme už boli našťastie preč. Slnečné lúče začali dobre piecť a naša cesta viedla na Blagoevgrad. Prešli sme okolo tohto asi 80 tisícového mesta, teda veľké asi ako Žilina. Za ním sme odbočili doľava, na východ a stúpali do hôr. Práve toto údolie rozdeľuje pohorie Rila od pohoria Pirin. Tentoraz bol naším cieľom známy Rilský monastir (1 147 m). Lenže náš autobus prešiel okolo kláštora a asi dva kilometre ďalej sme z neho vystúpili. Čakalo nás asi pol hodinové stúpanie najprv po lúkach a neskôr listnatým lesom k historickému objektu. Asi dvestopäťdesiat výškových metrov a stáli sme pred kamenným kostolíkom údajne prvého bulharského pustovníka svätého Ivana Rilského (876-946). Je považovaný za patróna Bulharska a najdôležitejšieho svätého bulharskej pravoslávnej cirkvi. Za kamenným objektom je malá asi šesť metrová jaskyňa, ktorou sa dá preliezť. Je to skôr úzky komín. Pravda je však taká, že obéznejšie postavy tam nemajú šancu preliezť. Naša „šestka“ to našťastie zvládla. Po fotoprestávke pri blízkom prameni vody sme sa vydali na spiatočnú cestu. Nie príliš sympatické počasie odolalo a dokonca okolo obeda sa objavilo slnko. To už sme šliapali po širokej kamenistej ceste späť ku kláštoru. „Monastir“ je pravoslávny kláštor. Za jeho zakladateľa sa považuje sv. Ján z Rily (po bulharsky sv. Joan Rilski), pôvodne pastier žil v rokoch 876 až 946 a je považovaný za prvého bulharského pustovníka a patróna Bulharska. Stal sa kňazom a neskôr mníchom. Začal žiť pustovníckym životom na niekoľkých rôznych miestach bez akýchkoľvek vtedajších „vymožeností“ a majetku. Je považovaný za svätého katolíckou, ale aj ortodoxnou cirkvou. V 14. storočí bol kláštor zničený lavínou a nanovo postavený na sútoku riek Drušljavica a Rilská reka ako pevnosť s kostolom sv. Márie. Začiatkom 19. storočia bol zničený veľkým požiarom. Zachovala sa pôvodná 25 metrov vysoká veža „Chrejnova kulata“. V polovici 19. storočia kláštor vybudovali v tzv. bulharskej renesancii. V roku 1983 bol zaradený na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Prišli sme do objektu Rilského kláštora. Desiatky prítomných turistov snáď z celého sveta doslova lovili zábery. Samozrejme ani tu nechýbali šikmookí jedinci s fotoaparátmi a rôznymi mobilnými telefónmi či inými technickými vynálezmi tejto doby. Strávili sme tu asi tri hodiny. Prehliadka naozaj architektonickej krásy bola sympatická. Ale všetkého bolo dosť. Na záver sme s Radkom absolvovali návštevu jedinej reštaurácie. Pred nami tam vošiel miestny mních. Zrejme bol hladný. A náš dôvod prostý. Smäd. Potrebovali sme doplniť pitný režim. Dobre vychladená „Kamenitza“ ukojila naše pitné vášne. Blížil sa čas odchodu. O pol tretej sme vyrazili na ďalšiu cestu. Tentoraz bolo pred nami pohorie Pirin a asi deväťdesiat minút jazdy. Za slnečného počasia sme vyrazili na juh. Prišli sme do horského strediska Bansko. Leží v nadmorskej výške 925 metrov a preteká ním rieka Glazne, ktorá je výsledkom sútoku horských potokov Banderica a Demjanica. Má asi 10 tisíc obyvateľov, no ako každé horské stredisko, aj tu sa v zime počet obyvateľstva „rozmnožuje“. Pred hotelom Olymp nás očakávala privítacia skupina. Šéf hotela s personálom a „gajdošom“, ktorý „preludoval“ nejakú miestnu ľudovú melódiu... Privítali nás po slovansky, kúskom chleba s medom... Na prípitok bohužiaľ zrejme zabudli. Boli štyri hodiny odpoludnia a konečne sme sa ubytovali. Do večere ostávalo pár hodín, a tak sme sa sólovo „rozbehli“ do ulíc mestečka. Ale bolo to skôr len v blízkosti hotela. Na juh od mestečka sa tiahla hradba kopcov pohoria Pirin. Názov ma samozrejme zaujal. Pirin... Veď to bol jeden z trojice kamarátov, chatárov vo filme Medená veža, ktorý sa stal na dlhé roky mojím symbolom hôr. Hlavou sa mi prehnali myšlienky a spomienky na zážitky filmových horských hrdinov. Našťastie som bol sám, takže ma okolie nerušilo a v duchu som si vybavoval scény natočené tam kdesi vysoko v Lomnickom sedle. Ale vráťme sa do reality. Náš slovenský Pirin nemá nič spoločné s Banskom. Totiž miestny Pirin, čiže názov pohoria je odvodený od staroslovanského boha Perún. Niečo podobné majú Slovinci so svojim najvyšším kopcom Triglav. Taktiež bol pomenovaný po bohovi. Prešiel som do centra. Natrafil som na modernú budovu radnice. Za ňou sa tiahlo niekoľko starých uličiek. Domy mali fasády pomaľované miestnymi ľudovými ornamentmi. Na konci ulice stál moderný objekt miestnej knižnice Nikolu Vapcarova. Bol to bulharský námorník, revolucionár a básnik. V 2. svetovej vojne bol Nemcami popravený. Čas neúprosne plynul, a tak som sa vrátil do hotela. Po večeri sme sa opäť vrátili do ulíc, tentoraz celá naša šesťčlenná skupina, aby sme sa zoznámili s mestečkom.
Ráno sme mali slnečné počasie, raňajky sa konali o niečo skôr, takže o pol ôsmej sme sedeli v autobuse. Po osemnásťkilometrovej jazde sme vystúpili pred ôsmou na parkovisku pri reštaurácii Banderica (1 770 m). Odtiaľto je možné po predošlom dohovore vyviezť sa miestnymi taxíkmi (maršrutkami) po lesnej ceste k chate Vichren (1 950 m). Tým sa dajú ušetriť "výživné" výškové metre, čas a výšľap celkom nezáživným lesným chodníkom. Lenže v našom prípade sa nič také nestalo. Turisti bažiaci po úspechu sa vydali naozaj tým chodníkom. Nikde výhľady, hlavy sklonené a oči zabodnuté do zeme. Organizmus sa ešte len začal zahrievať. Po asi štyridsiatich minútach sme stáli pri chate Vichren. Na blízkom parkovisku stálo asi desať áut. Zrýchlený presun od Banderice sem mi dal neobyčajne zabrať. Aj tu, ako i po minulé akcie, sa našli „chrti“, ktorí si zrejme potrebujú splniť časový limit. V mojom prípade sa opäť ozvala noha. Pri chate som postával v pozadí a zvažoval čo ďalej. Bolo asi deväť hodín a pred nami poriadne stúpanie v mramore. Smerovník oznamoval dĺžku výstupu na vrchol 3 hodiny. V mojom prípade možno toľko alebo o niečo viac. Hlavou mi vírili myšlienky... Ísť s partiou alebo si urobiť svoj program. Slnečné lúče poriadne pálili. Obloha naozaj „azúro“. Zatiaľ čo som sa rozhodoval, prví jednotlivci už poctivo šliapali hore. Ostal som dole sám. Všimol som si, že aj Franta najprv váhal, ale nakoniec išiel hore. Po Musale vzdávam aj vrchol Vichrenu. Nechcem si robiť problémy, prípadne aj ostatným. Zatiaľ čo celá skupina kráčala na západ, ja som sa vydal trávnatým chodníkom na juh. Ani som nevedel, čo ma bude čakať. Ale veď vždy sa dá otočiť späť. Najprv ma chodník doviedol ku križovatke ciest. Doľava do údolia Banderišských jazier (Banderiškie ezera) čo mala byť zajtrajšia akcia. Išiel som doprava. Kráčal som hore. Pohľady dozadu na stenu Vichrenu mi potvrdzovali, že zrejme som dobre urobil. Údaje na mape mi pomohli zistiť, že som sa vydal údolím s názvom Ravnako. Nuž, ravnako či rovnako to nebolo, pretože som celkom dobre naberal nadmorskú výšku. Ďaleko za mnou kráčalo niekoľko ďalších turistov. Občas som si sadol na balvan a doslova sa kochal okolitou prírodou. Bol som dosť vysoko a v hĺbke pod mnou sa objavilo spomínané údolie Banderišských jazier a nad ním kopec Malka Todorka (2 712 m). Skutočne sa tam trblietala hladina niekoľkých jazier. V celej Julenskej rezervácii – Rezervat Julen sa nachádza 16 väčších i menších ľadovcových jazier. Najznámejšie je Rybné jazero – Ribnoto ezero, je najväčším a najhlbším z celej skupiny Banderišských jazier. Leží v nadmorskej výške 2 190 metrov. V blízkosti jazera vedie turistická trasa z horskej chaty Vichren do útulne Tevno ezero. Ďalším tu je Žabie jazero, ktoré je najvyššie položeným v celom údolí v nadmorskej výške 2 335 metrov. Za zmienku ešte stojí Dlhé jazero – Dalgo ezero. Odbočil som z chodníka doprava. Za pásom kosodreviny sa trblietala hladinu jazera. Toto je ono. Na južnom brehu sedela skupinka turistov v rámci akéhosi pikniku. Možno miestni. Chcel som byť od davov ľudí ďalej, a tak som prešiel okolo východného brehu jazera, aby som „zabivakoval“ v blízkosti porastov kosodreviny, ktoré zároveň vytvárali protiveternú bariéru. V blízkom okolí sa nachádzalo viacero plochých, ale aj šikmých balvanov, no relax v tráve je lepší. Z vetrovky a flísky som si urobil „lôžko“. Pod hlavu batoh a zaľahol som do trávy, ktorej porasty spríjemňovala horská flóra. So zatvorenými očami som doslova relaxoval. V duchu sa mi vynárali myšlienky na mnou opustenú „pozostalú“ päťku ako šliapu strmým chodníkom k vrcholu Vichrenu. Samozrejme tento relax netrval dlho. Na náprotivnom brehu sa vynorili z kosodreviny drobné postavy. Decká z nejakého „pionierskeho“ tábora. A naozaj bolo po relaxe. Niekoľko prítomných vedúcich doslova kašľali na vystrájanie svojich zverencov. V duchu som prosil „najvyššieho“ na „azzure“, aby sa decká neroztrúsili okolo jazera. „Ten hore“ ma zrejme nevypočul. A ani sa mu nečudujem, veď na neho nemám až ten správny náhľad. Návštevy kostolov a podobných zariadení v rámci zájazdov to nevylepšia. Ale našťastie sa mládež nedostala do mojej blízkosti. Zaujal ich pritekajúci potok do jazera. Totiž ten vytváral malý, úzky, ale dlhý poloostrov, ktorý sa zarezával asi do jednej tretiny plochy jazera. Mal som naozaj veľa voľného času a neplánovaný program. Samozrejme, že v batohu bola nabalená nejaká strava a aj plechovica piva s pôvodnám zámerom konzumácie na vrchole. Ráno som netušil, že sa ocitnem niekde pri dovtedy neznámom jazere. Z hľadiska nadmorskej výšky som bol asi ako na tatranskom Lomnickom sedle alebo na Poľskom hrebeni. Po relaxe v tráve som absolvoval po úzkom trávnato kamenistom chodníku len tak naľahko s fotoaparátom v ruke krátky výšľap smerom pod vrchol Gredaro (2 605 m). Už dlhší čas priťahoval môj zrak, ale pre mňa vtedy stačil jeden či dva zábery na túto sympatickú pyramídu. Fotoaparát zaznamenával množstvo druhov horských kvetín. Bol som vo svojom živle. Vrátil som sa späť k „bivaku“. Blížilo sa poludnie a prebúdzali sa tie "najnižšie pudy". Pocir hladu, to u mňa v horskom prostredí nebýva zvykom. Z batoha som vytiahol miláčika firmy Hamé. Trenčiansky párok s fazuľou. Veziete to z domu až sem a nezjedzte to. Stalo sa. Vrcholové pivo ale ostalo v batohu. Tentoraz pitný režim vystriedala plechovica iontového nápoja. Pobalil som si veci a okolo pol jednej som vyrazil na spiatočnú cestu. Dolina Banderišských plies bola zaliata letnými slnečnými lúčmi. Pri zostupe som stretol veľkú skupinu šikmookých turistov výzorom mladšieho veku. Neviem. Možno Kórea, Japonsko alebo Čína. Na tvárach rúška, a nenahraditeľné mobily v rukách. Pomyslel som si, ešte dobre že idem preč. To bude okolo jazera výskotu. Absolvoval som dve či tri krátke zastávky. Len tak, aby som strávil na kopcoch čo najviac času. Prišiel som k drevenému mostíku, ktorý vedie do údolia Banderišských plies. Tak tadiaľto sa pôjde zajtra. Veľmi mi to nevoňalo. Opäť sem? Akurát v o vedľajšej doline... Hmmm, uvidíme. Prešiel som cez mostík a vyšliapal na menší kopček, odkiaľ som uvidel vrchol Vichrenu. Jasné, že som ho viackrát zvečnil. Ako som sa predieral kosodrevinou narazil som na turistický chodník, teda odbočku od chaty Vichren k malému jazeru Okoto. Nebolo tu ani živej duše, ale ďalšie a ešte lepšie výhľady na majestátny vrchol Vichrenu. Bolo asi pol druhej a vrchol začali priťahovať biele mraky. Je to tu. Krásy prírody sa ukazujú... V tráve som objavil nádherne kvitnúce pomerne veľké kvety nevädze. U nás som ich tak veľké naozaj nevidel. Vracal som sa od jazera k mostíku a neveril vlastným očiam. Chodníkom vedúcim od Banderišských jazier kráčal Frantík. Bol som naozaj v šoku. Ale príjemnom. Ráno, keď sme stáli pred chatou Vichren, pociťoval akési žalúdočno-črevné problémy. Z výstupového svahu sa vrátil späť. Lenže už som bol preč, takže aj on si urobil individuálny program. Okolo pol druhej sme prišli k chate Vichren. Tam posedávalo niekoľko turistov s deťmi, ale podľa výstroja vyzerali, že ich tam vyviezol taxík. A mňa určite najviac zaujalo veľké drevené koryto plné plechovíc piva, koly a fliaš minerálok. Prírodné chladenie studenou vodou potoka. Chatár má naozaj zodpovedný prístup k turistom. Dal som si „Šumensko“, miestne pivo. Frantík chvíľu pri mne sedel. Bolo vidieť, že je naozaj celý nesvoj. Črevá zrejme pracovali naplno. Napokon sa aj priznal, že nie raz mu bolo doslova „krušno“. Rozhodol sa pre zostup k chate či parkovisku Banderica. V rámci prestávky som si pozrel interiér chaty. Typické horské zariadenie, izby na poschodí a jedáleň na prízemí. Vonku stojí šesť zrubových chatiek. Asi po hodinovej prestávke som pokračoval v zostupe. Tentoraz ale najprv po horskej ceste, po ktorej premávajú "maršrutky" k chate. Neďaleko odtiaľ totiž stojí niekoľko sto rokov starý les. Teda je tu malé územie so storočnými ihličnanmi v nadmorskej výške asi 1 900 metrov. Upozorňuje na to informačná tabuľa pri chate. „Baikushevata Mura“ je podľa oficiálnych zdrojov asi 1 300 rokov stará borovica, s botanickým názvom Bosnianska borovica (Pinus heldreichii) a je zároveň aj najstarším stromom v Bulharsku. Zaujímavosťou je, že strom objavil lesný strážca Kostadin Baikušev, priateľ otca známeho bulharského básnika Nikolu Vaptsarova, ktorého som spomínal v súvislosti s Banskom. Baikušev študoval v 19. storočí lesníctvo v Čechách za finančnej pomoci princa Ferdinanda. Mimochodom tento princ bol v rokoch 1908-1918 bulharským cárom Ferdinandom I. Po I. svetovej vojne pôsobil niekoľko rokov na Slovensku v kaštieľoch vo Sv. Antone a na Prednej hore ako gróf Muránsky. Baikušev dlhoročným meraním zistil, že vek stromu siaha až do roku 1200, takže v skutočnosti je asi 800 rokov starý. Výška stromu je 26 metrov, hrúbka 2,6 metra a obvod 7,6 metra. Bulhari z tohto miesta urobili prírodnú atrakciu, vybudovali drevené schody a chodníky. Po fotografickom zdokumentovaní som sa vrátil na lesnú cestu. Tam som stretol Frantíka, ktorý od chaty išiel najprv lesom a potom sa akosi dostal až sem. Ako som onedlho zistil, borovica v skutočností stojí asi štyristo metrov od chaty Banderica, takže o niekoľko minút som „zaparkoval“ svoje telo na vonkajšej terase. Boli tri hodiny odpoludnia, slnko poriadne pieklo a mňa utešovalo chladené fľaškové „Pirinsko svetlo pivo“. O niekoľko minút prišiel Frantík a do polhodiny už pri nás sedeli Béďa a Radek. Okolo pol piatej sme autobusom vyrazili na krátku cestu do Banska. Po hygiene a večeri sme sa vydali na prechádzku večerným Banskom. Ale nič svetoborné sme tam nezistili. Celkom „mŕtve“ mesto.
Pri raňajkách som mal dilemu čo s programom nového dňa. Ísť opäť do oblasti, kde som vlastne včera strávil deň, sa mi dvakrát nechcelo. Vlastne ešte včera večer som prišiel na myšlienku, vymyslieť niečo iné. Tak sa aj stalo. Naším autobusom sa odveziem na okraj mesta. Odtiaľ premáva kabínková lanovka do horského strediska Banderica. Tu je vysokohorské lyžiarske stredisko Banderiška Poljana. Ako som si naplánoval, tak sa aj stalo. Pri dolnej stanici lanovky „Kabinkov lift Bansko“ som vystúpil z autobusu. S fotoaparátom som sa pokochal výhľadmi na celý hrebeň Vichrenu. Mramorové štíty miestami s pozostatkami snehu boli na pohľad tak pozitívne, že mi dodali ešte viac nálady. Spiatočný lístok stál 20 leva, čo je vlastne 10 eur. Ako u nás na Chleb do Snilovského sedla. Presne o ôsmej spustili lanovku. Bol som jediným pasažierom. Zatiaľ. Jazda hore trvala takmer pol hodinu. Ako dobre. Vyhliadky boli stále lepšie a lepšie. Posledný úsek jazdy viedol z kopca na rozsiahlu planinu. Po pravej strane stál veľký biatlonový areál so strelnicou. Vľavo je sedačková lanovka Banderica 1, ktorá po prekonaní viac ako šesťstometrového prevýšenia končí tesne pod vrcholom Todorka (2 746 m). Bohužiaľ nepremávala. Pravdepodobne sa jedná o zimnú prevádzku. Ešte keď som sedel v kabínke, som si všimol, že po asfaltovej ceste do kopcov šliape niekoľko bežkárov na kolieskových korčuliach. Zrejme to boli borci trénujúci biatlon. Aj moje prvé kroky viedli k tomu areálu. Privítal ma „Bansko biathlon areal“. Nikdy som toto na vlastné oči nevidel. Bol som zvedavý čo taká streľba robí v praxi. Na streleckých stavoch sa striedali malé dievčatá a chlapci. Mohli mať nejakých desať, dvanásť rokov. V skutočnosti je päťdesiat metrov naozaj poriadna dĺžka. Kedysi v rámci vojenských aktivít sa strieľalo zo samopalu na sto metrov. To bola diaľka... A guľky si lietali ako chceli. S pištoľou sa strieľalo na päťdesiat metrov, ale ráž 7,62 milimetra. Lenže tu boli malé „Long Rifle“ náboje do pušky...? Okolo deciek pobiehala asi tridsaťročná dievčina, trénerka a neustále ich poúčala a vysvetľovala. Široko-ďaleko nebolo ani živej duše. Len ja, ojedinelý turista. Do hlavy sa mi dostala myšlienka, čo tak si skúsiť vystreliť. My aj Bulhari sme v NATO, tak snáď... A navyše mám ešte aj akúsi šaržu. Dievčina, trénerka sa priblížila k lavičkei neďaleko mňa. Pozdravila. Odzdravil som. Zrejme postrehla „inostranca“. Odvážil som sa ju osloviť. Rukami, nohami, angličtinou typu „gun“, "shooting", atď. pochopila. Utrúsil som poznámku o Slovensku a pani Kuzminovej. Pochopila. Síce sa chválim cudzím perím... Poprosil som ju, či by som si mohol aspoň raz vystreliť na terč. So širokým úsmevom mi ukázala na prvý stav a spoločne so mnou prišla k dievčaťu, ktoré práve vystrieľalo zásobník. V rýchlosti som si v duchu zopakoval prvé dni na cvičisku so samopalom v ruke. Teda správne zaľahnúť na zem a roztiahnúť nohy. Pre nezasvätených, nohy sa rozťahujú tak, že chlap, prípadne žena leží na bruchu, samozrejme na svojom, a kvôli stabilite tela sa nohy dávajú od seba. Dostal som do ruky pušku. Nie je práve najľahšia, ale „kalašnikov“ je podstatne ťažší. Nabila mi zbraň a ukázala na terč číslo jeden. Okuliare som mal, slnečné, našťastie na hlave, pretože by som aj tak nič nevidel. Zamieril som tak ako nás učili, dva zámerné body, na ich konci terč. Do riti, ten bol neskutočne ďaleko. Stisol som spúšť. Ozvalo sa krátke puknutie. Terč odolal. Guľka určite z hlavne vyletela, ale neviem kde dopadla. Mimo. Moja trénerka sa usmiala a nabila pušku ešte raz. „Ftoroje“... Zopakoval sa podobný scenár. Nábojnica vyletela a dopadla pred mňa. A guľka opäť na neznámom mieste. Uspokojený so svojim výkonom som poďakoval s poznámkou, že prípadnú faktúru za dva náboje pošlem cez nášho veľvyslanca na velenie NATO v Európe. S milou bulharskou trénerkou som sa rozlúčil. Celkom sa mi to zapáčilo. Bohužiaľ neskoro. Zrejme ani u nás už „superseniorská“ kategória biatlonu neexistuje. A okrem pušky by som mal zrejme aj problém s bežkami. Tie som taktiež v živote nemal na nohách. Upokojilo ma zistenie, že do areálu prišla skupinka trénerov a väčší počet trénujúcej mládeže. Asi by som sa v ich prípade strelecky nerealizoval. Moje ďalšie kroky viedli do blízkeho okolia. Udivovalo ma niekoľko ďalších sedačiek a vlekov. V zime to musí byť naozaj preplnené. Kdesi som sa dočítal, že denná kapacita lyžiarov je asi 25 tisíc. Pravidelne sa tu konajú preteky svetového pohára v alpskom lyžovaní a v biatlone. Na celej lúke či poľane je veľa atrakcií pre deti, hojdačky, tobogany, preliezačky. S pribúdajúcim časom postupne prichádzali rodiny s deťmi. Mnohí si na trávnikoch či pri stoloch robili pikniky. Nostalgicky som si spomenul na náš takmer nefunkčný tatranský "Areál snov". Autá alebo lanovka privážali záujemcov o pobyt v prírode. Bol začiatok prázdnin a zrejme nie všetci idú k moru. Možno inokedy. Obišiel som celý areál a dostal sa na kamenistú cestu, ktorá viedla lesom k chate Banderica a ďalej k chate Vichren. Veď som tam včera sedel. Čo by som tam robil. Mal som iné plány. Predsa okrem turistiky si pozrieť aj niečo z miestnych pamiatok. Vrátil som sa k neďalekej chate. Čapované „Šumensko“ v horúčave prišlo práve včas. Dopil som a po zvážení ďalšej perspektívy pobytu som sa rozhodol pre zostup. Teda návrat lanovkou do Banska. Nad kopcami v okolí Vichrenu sa začali objavovať mraky. Hm, ešte nie je poludnie a počasie sa kazí. Celá partia sa nachádza niekde v okolí Banderišských jazier s cieľom výstupu na Malka Todorku (2 706 m) prípadne na Todorku, čo je vrchol, pod ktorým končia sedačky z Banderišky Poljany. Vystúpil som z lanovky a v dosť nepríjemnej horúčave kráčal dole uličkami Banska. Totiž stanica lanovky sa nachádza v hornej časti mesta. Bolo vlastne poludnie. V batohu som mal síce „obed“, ale vzhľadom k tomu teplu mi vôbec nechutilo jesť. Objavil som pomerne veľký obchod s potravinami, Spar. Samozrejme plechovice chladeného „Šumensko“ skončili v batožine. Na blízkom námestí neďaleko kostola som v tieni stromov relaxoval. Zvony kostola preludovali a oznamovali prítomným poludnie. Veru dobre mi je. Samozrejme, že v pláne bola aj prehliadka kostola. Chrám svätej Trojice sa nachádza v centrálnej historickej časti a patrí k jedným zo symbolov mesta. Je často navštevovaný turistami. Pred postavením chrámu Svätého Alexandra Nevského v Sofii bol najväčším pravoslávnym chrámom na území Bulharska. Chrámový komplex pozostáva zo samotnej budovy chrámu, samostatnej hodinovej veže so zvonicou a kamenného múru, ktorý je postavený okolo chrámového komplexu. Celý objekt je postavený ako trojloďový bez kupole so stenami hrubými viac ako jeden 1 meter. Stavba bola dokončená v roku 1835 a o dva roky neskôr vysvätená. Zvonicu pristavili o 15 rokov neskôr. Sú v nej štyri zvony. V roku 1866 pridali na zvonicu Chadžiradonove hodiny. Práve z uličky pri kostole sa mi podarilo zvečniť v mrakoch zahalený masív Vichrenu a prekrásnou modrou oblohou. Niekoľko metrov od kostola sa nachádza malé námestie s prírodnou fontánou. Príjemné miesto na relax. Uličkami mesta sa pohybovalo veľmi málo ľudí. Oficiálna siesta sa tu nepraktizuje, ale...? Rozhodol som sa pre návrat do hotela. Spotený a zaprášený som „spáchal“ hygienu. Z batoha som vytiahol „obed“, ale ten nakoniec ostal v skrini. Stále nebralo. Do príchodu celej skupiny mi ostávalo veľa času, a tak som vyrazil do „ulíc“. Po niekoľkých minútach chôdze som sa dostal k miestnej autobusovej a železničnej stanici. Zaujala tá druhá. Na stanici s dvomi "refížami" nebolo ani živej duše. No zaujali ma koľajnice. Veď tu majú úzkorozchodnú trať. A neskôr som sa dozvedel, že je v Bulharsku jedinou traťou s rozchodom koľajníc 760 milimetrov. V dĺžke 125 kilometrov spája mestá Dobrinište v pohorí Pirin a Septemvri (Saranbey) v pohraničnom pohorí Rodopi, ktoré z 80% leží v Bulharsku a 20% v Grécku. Dobrinište leží asi šesť kilometrov východne od Banska. Trať stavali od roku 1921 do roku 1945. Je na nej 36 železničných staníc a najvyššie položenou je Avramovo v nadmorskej výške 1 276 metrov. Práve na úseku Sveta Petka (1 043 m) a Avramovo prekonáva vyše dvestometrové prevýšenie. Stojí tu 35 tunelov v celkovej dĺžke asi tri kilometre a množstvo mostov a mostíkov. Po celej trati premávajú štyri dvojice vlakových súprav ťahaných dieselovými lokomotívami. Práve na stanici v Bansku pri vodárenskej veži stojí na odstavnej koľaji burinou zarastená stará parná lokomotíva vyrobená v československej továrni ČKD a jeden železničný vagón. Podobne ako u nás, aj tu sú tieto technické pamiatky v dezolátnom stave. Škoda. Bohužiaľ, bol som tam v čase, kedy vlaky či do Dobrinište alebo naopak nepremávali, teda nemali cestovný čas. Odišiel som zo stanice s myšlienkou, že som mohol skúsiť sa odviezť aspoň do blízkeho Dobrinište, ktoré je pre Bulharov známym kúpeľným miestom. Moje kroky viedli opäť do mesta. Objavoval som stále nové a nové uličky starej časti. Blížila sa piata hodina, čas návratu do hotela a rozlúčková večera. Prišiel som okolo trištvrte na šesť. Celá partia, ktorá sa medzitým vrátila z kopcov, už sedela na hotelovej terase, kde boli stoly slávnostne prestreté. Mali sme pred sebou večeru s tradičnými bulharskými jedlami. Dokonca opäť chvíľu „zapreludoval“ miestny gajdoš. Marketing je marketing. Večerné posedenie sa opäť nieslo v duchu spomienok na minulé akcie, ale aj na akcie v ďalších rokoch.
Posledné ráno v Bulharsku bolo ako obvykle slnečné. Nás však čakalo zbalenie vecí. „Letecká“ skupina sa od nás po raňajkách oddelila. Mali pred sebou samostatný presun autobusom na letisko v Sofii. Pre nás však mala byť Sofia ešte len ďalšou zastávkou toho dňa. Ako prvá bola návšteva národného parku Vitoša. O pol desiatej sme v Sofii zaparkovali na veľkom parkovisku pri stanici kabínkovej lanovky vedúcej na Černi vrch (2 290 m). Nepríjemné tušenie umocnil pohľad na takmer prázdne parkovisko. Žeby turisti v tento deň štrajkovali? Naša sprievodkyňa išla zistiť informácie k budove lanovky. Dlho sa nevracala. Nakoniec mala pohovor s taxikárom. Bolo nám oznámené, že lanovka z technických príčin nepremáva. Na výstup na Černi vrch sme nemali veľa času, nakoľko odpoludnie malo byť venované prehliadke mesta. S taxikárom bolo dohodnuté, že nám pošle niekoľko kolegov a vyvezieme sa k chate Aleko (1 820 m) neďaleko hornej stanice lanovky. Dokonca vývoz spoločne so zvozom každého z nás stál okolo 10 leva (lístok na lanovku bol za 14 leva). Onedlho sme už sedeli v siedmich taxíkoch a po asfaltovej ceste mierili k hornej stanici lanovky. Taxíky mali na nás čakať pri Aleku. Naša skupina sa po chvíli rozdelila na niekoľko menších. Cieľ mal byť vrchol Černi vrch. Asi štyristometrové prevýšenie. Tento kopec je štvrtým najvyšším v Bulharsku. Vedúca akcie spresnila čas. Bolo štvrť na jedenásť. Na výstup a zostup máme dve hodiny! Od začiatku sa mi to nepáčilo. Dostihové kone mohli ostať niekde inde... Neskôr som kdesi zistil, že len na vrchol to trvá hodinu a pol!!! Prešli sme okolo drevenej tabule s oznamom, že Národný park Vitoša bol založený v roku 1934 a je najstarším bulharským národným parkom. Pri nej stojí moderný pomník s prameňom posväteným bohu prírody. Na strome drevená tabuľa s nápisom „Euro weg E-4 Pyrenaen-Alpen-Rila-Peloponnes“. Pekné. V Pyrenejach som absolvoval niekoľko túr, v Alpách taktiež, na gréckom Olympe podobne. A vlastne aj niečo prechodené v Rile. Pred nami sa vypínala trávnatá stráň s úzkym chodníkom. Niekoľko zrejme miestnych jednotlivcov schádzalo dole. Asi takí, čo to priskoro vzdali. Nepridalo to nálade. Dohodli sme sa, že svoje tempo si necháme ako to bude možné. Po chvíli sme sa dostali do kamenného mora. Neustále bolo potrebné obchádzať menšie či väčšie skaly. Stromy sa už dávno stratili dole a naše kroky mierili vyššie a vyššie. Lenže čas na hodinkách neúprosne plynul. Po necelej hodine sme prišli ku kamennej stavbe. Asi bývalá lyžiarska chatka. Bola opustená. V diaľke na východe vyčnieval náš cieľ. Je to blbosť až tam liezť len preto, aby sme skonštatovali, že sme doslova „vybehli“ hore. V tráve sa objavili žlto rozkvitnuté náprstníky a žltohlavy. To sú moje kvetinky. Fotoaparát mal čo robiť. A kašlem na Černi vrch. Na ktorejsi tabuli bol názov „Cherni vrah“! Ale nebola to cesta pre vrahov, len bolo málo času. Naša malá skupinka sa rozhodla. Vyšli sme najbližší hrebeň, po ktorom viedla kamenistá cesta hore, ale aj na druhú stranu smerom k Aleku. Pohľadom sme sa rozlúčili s „Černákom“. Veď kamenný objekt meteorologickej stanice môžeme oželieť. Výstup sem trval asi trištvrte hodinu. Hodinky ukazovali štvrť na dvanásť. Čas na zostup. Odbočili sme doprava. Po ceste sme schádzali rýchlejšie a chodník nás doviedol do lesa, ktorým sme klesali až k chate Aleko. O dvanástej sme sedeli na terase, samozrejme s čapovaným pivom. Okolo nás začali prechádzať jednotlivci z našej partie. Niektorí sa priznali, že vrchol prosto nestihli. To je ten lepší prípad, nakoľko v minulosti som zažil sólistov, na ktorých celý kolektív čakal aj hodinu! Tentoraz sa tak nestalo. Taxíky čakali a doslova na minútu presne sme po dvoch hodinách strávených v okolí "Černáka" schádzali do sofijskej časti Simeonovo. Nastúpili sme do miestneho autobusu, ktorý nás dopravil do centra hlavného mesta. S našou vedúcou sme absolvovali krátku prehliadku mesta. Orientačným bodom bolo samozrejme námestie okolo najznámejšieho chrámu. Prešli sme okolo niekoľkých pamiatok, ktoré neskôr spomeniem. Blížila sa druhá hodina popoludní a nás čakala päťhodinová "šichta" s poznávaním miestnych pamiatok. Naša skupinka sa zhodla na tom, že prvým bodom "poznávačky" je ukojenie "telesných vášní". Obed. Veď pamiatky počkajú. Po absolvovaní dopoludňajšej cesty z Banska do Sofie spojenej s výstupom na Vitošu nám tak akosi vyhladlo. Voľba padla na miestnu tržnicu Central Market Hall alebo ako ju miestni nazývajú Tsentralni Hali. Boli sme milo prekvapení, že tento mestský multistánok je tak rozľahlý a ponúka doslova čo si želáte. Jedlá, nápoje, ovocie, zeleninu, suveníry. Pri jedle a samozrejme aj penivom nápoji sme tu strávili viac ako hodinu. Prvú mestskú pamiatku sme mali dokonale za sebou. Nasledovala prechádzka ulicami mesta s návštevami pamiatok. Neďaleko od tržnice stojí mešita Banya bashi dzhamiya. Sofia je naozaj multikultúrne mesto, svedčí o tom fakt, že tu vedľa seba nájdete kostol, mešitu aj synagógu. Mešity tu postavili Turci počas ich nadvlády v 16. storočí. V Sofii sa zachovala táto jediná a jej názov Banya Bashi v preklade znamená „veľa kúpeľov“, stojí totiž hneď vedľa budovy Centrálnych minerálnych kúpeľov. Odtiaľ je na skok Centrálna sofijská synagóga. Jej súčasťou je židovské múzeum. Je treťou najväčšou synagógou v Európe po Budapešti a Amsterdame. Verejnosti bola otvorená v roku 1909. Myslím, že návštevník mesta si neodpustí návštevu Chrámu svätej Sofie (Bazilika Sveta Sofia). Je to pôvodne ranokresťanský a dnes pravoslávny chrám. Národné divadlo (Naroden teatar „Ivan Vazov“) je pomenované po slávnom bulharskom spisovateľovi. Bolo postavené na začiatku 20. storočia v klasicistickom štýle. Neďaleko, medzi prezidentským palácom a hotelom Sheraton, stojí Chrám svätého Juraja (Sveti Georgi), ktorý je pravoslávnym chrám vo forme rotundy postavený v období neskorej antiky. Za pozretie aspoň zvonku stála budova archeologického múzea Mešita Bujuk (Bujuk džamija) z 15. storočia. Zároveň je tu aj múzeum Bulharskej akadémie vied. Na trojuholníkovom námestí Largo zaujme socialistická stavba, dnešná budova administratívy bulharského parlamentu, ale aj pomník patrónke hlavného mesta, svätej Sofii. Pokračovali sme k stanici metra Serdica. Tam sme sa dočítali, že Serdica je vlastne pôvodný rímsky názov pre Sofiu. Práve tu sa našlo mnoho vykopávok, ktoré sú vystavené aj v stanici metra. Toto miesto je naozaj pre turistov veľmi príťažlivé aj z hľadiska množstva stánkov s rozličnými suvenírmi. Čas pomaly plynul a bolo potrebné si nechať čas na prehliadku skvostu mesta. Chrám svätého Alexandra Nevského (Chram-pametnik Sveti Aleksandăr Nevski) je chrám pravoslávnej cirkvi. Patrí k najveľkolepejším kostolom v hlavnom meste. Po Katedrále svätého Sávu v Belehrade je druhým najväčším pravoslávnym chrámom na Balkáne. Bol postavený na pamiatku 200 000 ruských vojakov, ktorí padli pri oslobodzovaní Bulharska spod tureckej nadvlády v rokoch 1877-1878. Ruský cár Alexander II. je v Bulharsku uctievaný ako cár Osloboditeľ. Neďaleko chrámu sa vypína cárova jazdecká socha vysoká 14 metrov. Cárovým patrónom bol svätý Alexander Nevský, ktorý patrí k významným svätcom v ruskej pravoslávnej cirkvi a k významným panovníkom Ruska. Bol ruským štátnikom, novgorodským kniežaťom a vladimirskym veľkokniežaťom. Je jednou z najvýznamnejších osobností ruských dejín. Stal sa slávou ruských ozbrojených síl, svätcom ruskej pravoslávnej cirkvi, symbolom záchrany ruskej pravoslávnej kultúry na ktorú sa neopovážili siahnuť ani komunistickí diktátori v 20. storočí. Po celom Rusku, ale aj v zahraničí sa nachádzajú pravoslávne chrámy, ktoré sú zasvätené práve Alexandrovi Nevskému. Bol symbolom boja ruského ľudu v boji proti nacistickým vojskám v rokoch 1941-1945. Prekvapilo ma, že na rozdiel od našich chrámov a kostolov, sa tu „nekonalo“ žiadne vstupné. Napríklad môj "zážitok" v bratislavskej katedrále svätého Martina, kedy som si tam neodpustil poznámku, že za vieru sa predsa neplatí. Vtedy som nepochodil a radšej odtiaľ odišiel. Ak si niekto myslí, že táto stavba má za sebou stáročné dejiny , tak sa veľmi mýli. Chrám nesie typické znaky ruskej pravoslávnej sakrálnej architektúry. Stavba sa začala v roku 1904 pod vedením ruského architekta A. N. Pomeranceva. Celý interiér je vyzdobený nástennými maľbami, mozaikami a ikonami, ktoré vytvorili bulharskí a ruskí umelci. Kupoly chrámu sú pokryté plátkovým zlatom. Hlavná kupola má výšku 45 metrov a zvonica 53 metrov. V chráme je 12 mohutných zvonov. Stavba bola dokončená v roku 1912 a bola vysvätená v roku 1924. V kryptách chrámu je monumentálna zbierka pravoslávnych ikon, ktorá patrí medzi najväčšie na svete. Katedrála sa stala symbolom bratstva ruského a bulharského národa a myšlienky slovanskej vzájomnosti. Po prehliadke tohto pravoslávneho skvostu som spoločne s Radkom obišiel celý chrám a ostali sme prekvapení. Pred nami pózovali dievčatá v ľahkých letných šatách. Okolo nich niekoľko fotografov. Hm... Čo z toho vylezie? Nič romantickejšie na záver sofijského pobytu sa nemohlo stať. Bola to svadba. Dvojice mladých svadobčanov spoločne s mladomanželmi tancovali nejaké domáce „chorovody“. Ale naše kroky viedli ďalej. Pred nami sa objavil ďalší „kostolík“ tentoraz s veľkou pozlátenou „cibuľovou“ vežou a štyrmi menšími „cibuliakmi“. Bol to ruský ortodoxný Chrám svätého Mikuláša Divotvorcu (Sveti Nikolay Mirlikiiski). Ten bol naším posledným pamiatkovým objektom. Blížila sa siedma hodina večerná. Slnko pomaly zachádzalo za Vitošu, ale my sme museli „ožívať. Náš autobus prišiel na námestie podľa dohovoru a o siedmej sme vyrazili na dlhú cestu domov. Mal som pred sebou necelých tisíc kilometrov, ostatní o tú nejakú stovku navyše. Z hľadiska fotodokumentácie som už nič nerealizoval. Po necelej hodine sme zastavili na bulharsko-srbskej colnici „Bregovo“, ktorú sme už poznali. Horúčava, zapáchajúca toaleta a na cestu rozlúčkové chladené plechovicové „Šumensko“. Opúšťali sme Európsku úniu. Nasledovala nočná jazda nekonečným Srbskom. Už po tme sme prešli okolo Nišu. Mesto podobne ako väčšina spolucestujúcich spalo. Ako vždy sedávam na predných sedadlách, tak aj tentoraz. Sledoval som dlhú tmavú rovinu osvetlenú reflektormi autobusu. Tichá hudba z vodičovho rádia upokojovala myseľ a náladu. Nasledovala Jagodina, neskôr Smederevo. Po štyristo kilometrovej jazde sme prešli mostom cez Dunaj v Belehrade. Bola tma, ale asi polovica cesty bola za nami. Samozrejme po troch, štyroch hodinách jazdy nasledovala asi polhodinová prestávka. Pre niektorých na osvieženie, pre iných na ešte hlbší spánok. Driemal som a v duchu rátal ako budeme "stíhať" prejazd cez srbsko-maďarskú hranicu. Sedem hodín strávených na colnici v „Chorgoši“ ma v hlave celkom strašilo. Tých asi tisíc kilometrov sa dá pri normálnej jazde autobusom zvládnuť za nejakých 14-16 hodín. Pamätám si na roky, kedy som štyrikrát cestoval "do a z" gréckej Olympskej riviéry najprv 24, neskôr aj 18 hodín. A to bolo ale prejazdom mimo Bulharska, teda zo Srbska do Grécka a navyše tristo kilometrov. Takže tentoraz? Ktovie... Tipoval som teoretický príchod do Bratislavy v ranných či dopoludňajších hodinách. Takže žeby tých 14 hodín zo Sofie? Prešli sme okolo Nového Sadu a Subotice. Konečne sa blížil tvrdý orech „Chorgoš“... Ten „hore“ nás asi nemal rád. Na colnici pred nami stálo niekoľko autobusov. Ten posledný bol Poliak. Ako sa o nich hovorí, sú to naozaj „ekonomickí kaskadéri“. Pašujú čo môžu. Onedlho sa to ukázalo. Poľský autobus odstavili bokom. Bohužiaľ tak, že ten náš nemohol pokračovať v ceste. Srbskí colníci behali so skrutkovačmi a pokrikujúc otvárali podlahy autobusu, cestujúci museli vypratať svoju batožinu. Na pohľad divadlo... Asi po dvoch hodinách sme sa dostali do zorného poľa aj my. Našťastie u nás všetko prebehlo v poriadku a pokračovali sme na Szeged. Pred nami bolo asi 350 maďarských kilometrov. Po niekoľkých hodinách jazdy sme konečne prešli okolo Rajky v blízkosti maďarsko-slovenskej hranice. V diaľke sa objavil vysielač Kamzík a neskôr aj silueta bratislavského hradu. Netrvalo dlho a autobus sa približoval po moste Lafranconi k môjmu miestu výstupu na Patrónke. Nasledovala rozlúčka s partiou a snaha čo najrýchlejšie sa prepraviť mestskou dopravou na bratislavskú Hlavnú stanicu. Plán cesty sa napĺňal. Záverečné necelé tri hodiny strávených vo vlaku dalo definitívnu bodku za Rilou a Pirinom. O trinástej hodine som bol v Žiline. Presun z Bulharska trval osemnásť hodín.
Nasledujúce dni ma čakali prípravy na ďalšiu zahraničnú akciu. O tri týždne som mal odletieť z Prahy cez Moskvu do Ázie. Ďaleký východ a stráviť dvanásť dní na poloostrove Kamčatka v lone ruskej tajgy a sopiek. Pre mňa niečo nové a nepoznané. Uvidíme. O tom nabudúce...