Rok 2011 bol pre mňa z hľadiska života tak trochu výnimočný. Totiž dosiahol som životné jubileum, ktoré býva pre niektorých jednotlivcov akýmsi prelomom. Buď sa na jednej strane stiahnu do ústrania a v tichosti sa začínajú v myšlienkach prehrabávať vo svojej životnej histórii a odovzdane čakajú, kedy príde „pozvánka“ do určitých sfér alebo na druhej strane ešte viac rozšíria svoje osobné aktivity. Stále si namýšľam, že snáď patrím do tej druhej skupiny. A keď sa to zoberie z hľadiska histórie, tak šesťdesiatich rokov sa nedožili velikáni svetových dejín, spomeniem napríklad mená Caesar, Goethe, Jánošík, Hitler, Rómeo a Júlia, Van Gogh, Ľudovít XVI., Gagarin, Štefánik alebo Mata Hari. Ešte koncom minulého roka som začal vo svojom okolí rozvíjať iniciatívu pre uskutočnenie zájazdu do francúzskych a španielskych Pyrenejí. V spolupráci s kamarátmi jednej českej cestovnej kancelárie sa mi podarilo získať niekoľko záujemcov pre turistickú akciu do tejto západoeurópskej destinácie. Nakoľko sa mi dlho nedarilo naplniť potrebný počet osôb, rozhodol som sa, že sa pokúsim spropagovať túto akciu na stránke vysokohorských turistov Slovenska. Bohužiaľ zo strany vedenia spolku som nenašiel pochopenie. Je mi jasné, že v dnešnej dobe vládne komercia na všetkých postoch. Takže to nevyšlo. Ľudia majú svoje priority, majú svoje vízie a dnes viem, že ak majú dať nejaký peniaz navyše, tak radšej sedia doma. O tom som sa niekoľkokrát presvedčil aj v prípade organizácií ciest do Himalájí. Doslova som miloval jedincov a majiteľov jazykových skvostov typu: „Vieš, ja milujem Himaláje, aj by som tam išiel. Koľko to stojí? Si sa zbláznil? Toľko?“. Nuž, teda seď doma na zadných poloviciach, denne v krčme prepíjaj eurá (predtým koruny) a skúmaj, kde ten Miro či iní „nešťastníci“ na cesty berú peniaze. Bohužiaľ, toto je podstata niektorých ľudských jednotlivcov. Pyreneje mi teda nevyšli, takže som bol nútený hľadať inú destináciu. Voľba padla na Haute Alpes, konkrétne národný park (NP) Écrins nachádzajúci sa v juhovýchodnej časti Francúzska. V roku 2007 som v rámci desaťdňovej akcie spoznal oblasť NP Queyras. Pre porovnanie je to asi ako u nás parky Veľkej a Malej Fatry, ale s trojtisícovkami podobnými Roháčom. Akcia sa mala uskutočniť v auguste. Tomu však predbiehala iná akcia.
Niekedy v januári mi brat Braňo oznámil, že s kamarátom odlieta na desaťdňový zájazd na Cyprus. On, prívrženec a „guru“ českej firmy na výrobu „lehokol“, teda špeciálnych bicyklov, o ktorých v našich končinách takmer nikto nevie, prejazdil na svojej špeciálnej trojkolke takmer všetky európske krajiny. Teda oni dvaja s bicyklami mali v druhej polovici marca odletieť ďaleko na východ Stredozemného mora. Netrvalo dlho a moje rozhodnutie navštíviť takmer exotický ostrov nabralo konkrétne črty. Cenová dostupnosť akcie bola veľmi atraktívna, takže mi už nič nebránilo, aby som splnil svoj cieľ, teda vystúpiť na najvyšší kopec tohto ostrova Mount Olympus (1 952 m). V rámci návštevy cestovateľského veľtrhu v Bratislave som nečakane zohnal v stánku, ktorý propagoval krásu ostrova, niekoľko máp. Boli to však klasické automapy jednotlivých oblastí. Niečo, čo by malo vyzerať ako naše klasické produkty Harmanca pre horských turistov, tam neexistuje. Z Prahy sme odleteli charterovým letom do mesta Paphos, ktorý sa pre nás stal prechodným bydliskom. Luxusné hotely, kde v lete trávia dovolenky podstatne viac finančne zabezpečení zahraniční dovolenkári, mi pripomenuli knihu známu z čias ľudovej demokracie či socializmu Čenkovej deti. Ale tentoraz sme my boli na tej správnej strane. V Tatrách však pri pohľade na nemenovaný „hviezdny“ hotel na brehu Štrbského plesa stojím radšej na opačnej strane, teda vonku. Akurát zatiaľ neobťažujem naše rýchlokvasené „celebrity“ vetou „pjosím kojunku!“. Výhľad na šíre more umocňoval príjemný pocit, že aj my máme na „to“. Hneď prvý Braňov a Valesov cyklovýlet sa stal na cyperských cestách atrakciou číslo jedna. Obaja zažili vážne i humorné chvíle na cestách, pretože sa tam jazdí vľavo, čo je pozostatok britskej kolonizácie. Kto to nezažil, neuverí s čím sa tam môže stretnúť. Ja ako peší turista, som spoznával pamiatky a prírodu prostredníctvom miestnej dopravy, čo sa ukázalo ako nevýhoda, pretože nebola hlavná sezóna, takže autobusy jazdili vo veľkých časových intervaloch. V doprave tu majú prevahu osobné automobily. Takmer v každom meste či väčšej dedine sú pre turistov k dispozícii požičovne áut. Toto však nebolo pre mňa. Stále sa spolieham na svoje nohy, prípadne miestnu dopravu. V rámci niekoľkých dní som navštívil historické pamiatky z čias, kedy sa nám o našej vlasti ani nezdalo, že by mala existovať. Dvaja grécki bratia pochádzajúci zo Solúne, ktorí v rámci európskeho turné zabivakovali v gubernii pod Kriváňom, vtedy boli zrejme ešte len súčasťou hviezd. Z nedávnej histórie je známe, že po tureckej invázii v roku 1974 obsadili na severe ostrova tretinu územia, ktoré je rozdelené hranicou „Green line“. Niekoľko desiatok tisíc cyperských Grékov sa muselo presídliť do južnej časti a naopak cyperskí Turci na sever. Cyperskí Gréci sú v porovnaní s tureckými najmä ekonomicky podstatne lepšie, čo sme videli pri návšteve hlavného mesta Lefkosia (Nikózia), ktoré je jediným rozdeleným hlavným mestom na svete. O ekonomickej prevahe cyperských Grékov svedčí aj fakt, že Cyprus bol v roku 2004 prijatý za člena Európskej únie. Nemôžem sa ubrániť osobnému názoru, že aj tu sa prejavuje veľký rozdiel v mentalite európskych Grékov a ázijských Turkov, aj keď nejaká „sila z hora“ neustále priraďuje Turkov do Európy, podobne je to aj s Izraelom, čo je už úplne mimo normálneho chápania. Toto nech si však vyriešia kompetentné európske hlavy. Po vzájomnej dohode sme celá trojica osobným autom z požičovne v Paphose dva dni brázdili komunikácie ostrova Afrodity, ako je Cyprus nazývaný, aby sme navštívili možno povedať svetoznáme skvosty tunajšej histórie. Spomeniem napríklad hrobky kráľov v Paphose, kláštor Agios Neophytos, údajné miesto zrodenia bohyne Afrodity Petra tou Romiou, mestá Lemesos (Limassol), Larnaka a Lefkosiu s jej nezabudnuteľnou katedrálou St. Sophia cethedral (Selimiye mešita) v tureckej časti mesta. Veru, navštívili sme aj Turecko, kde sme strávili asi dve hodiny. Môj hlavný cieľ zájazdu však bol výstup na Mount Olympus v pohorí Troodos. Pohorie sa dá ťažko prirovnať k naším horám. Žeby Strážovské vrchy alebo Slovenské rudohorie? Totiž celé toto pohorie tvoria lesy. Málokde sme videli nejaké lúky či pasienky. Dosť ma prekvapili veľké vzdialenosti medzi dedinami. Po celý čas pobytu sme mali pekné počasie, lenže akurát v deň „výjazdu“ do hôr bola obloha poriadne zamračená a netrvalo dlho, keď sa spustil nepríjemný dážď. Asi po dvoch hodinách jazdy autom sme od morského pobrežia vyšli do oblasti Troodosu. Mal som pripravený dokonalý itinerár miestnych turistických chodníkov. Ale pôvodný cieľ vystúpiť na najvyšší bod ostrova sa stal problematickým. Dorazili sme do dedinky Pano Platres, kde bolo veľké parkovisko. Tu sme museli vystúpiť z auta a vydať sa na trasu k vrcholu. Malo to jeden háčik. Dážď sa zmenil na sneh a teplomer ukázal neuveriteľných mínus jeden stupeň Celzia. Husté sneženie a hmla nám pripravili uvítací ceremoniál a my sme nevedeli, kde vlastne sme. Blízka orientačná tabuľa nám osvietila hlavy. „Troodos resort“ mal trošku chybu. Nič nebolo vidieť. Olympus je zároveň aj jediným ski rezortom na Cypre, kde je niekoľko lanoviek a vlekov. Vrchol Mount Olympusu so svojou typicky bielou veľkou guľou vojenského radaru bol v neznáme. Myslel som, že sa nejako predsa len dostaneme k vrcholu. Rozhodli sme sa pre pokračovanie cesty autom do vyšších polôh. Asfaltová cesta nás asi po dvoch kilometroch doviedla k vyše dva metre vysokému drôtenému plotu, na ktorom boli snáď každých päťdesiat metrov nápisy „Attention, military area“ a uzamknutej kovovej bráne. Takže end. No, zbohom, s vrcholom sa teda môžeme rozlúčiť. Napadla ma malá hra slov, ktorú som vtedy aj nahlas vyslovil: „Amíci a Briti sú v každej riti“ Podľa výškomeru sme boli len pár výškových metrov pod vrcholom. Veru nadmorská výška podobná roku môjho narodenia sa teda nekonala. Vystúpili sme z auta a len tak z frajeriny sme potajme urobili pár záberov typu detail malého snehuliaka, ktorého sme tam v rámci rozkoše v rýchlosti postavili. Britský vojačik síce na nás pozeral, ale nejavil o nás záujem. Škoda. Mohli sme „pokecať“. Ale ani nebolo čo fotografovať. Sklamaní sme nasadli do auta a vrátili sa na veľké parkovisko. Tu sa stali objektom nášho záujmu mladé šikmooké dievčatá, ktoré sa neustále chichotali a od zimy chúlili k sebe v nie veľmi teplom oblečení. Boli to baby z Filipín a prvý raz v živote videli sneh. Rezignovali sme na hory, a tak sme sa rozhodli pokračovať do dedinky Kakopetria, aby sme opäť obdivovali skvosty miestnych kláštorov. Takže Troodos sme navštívili a v podstate nič nevideli. Náš „žiaľ“ po vrchole Olympusu zmiernil druhý deň, keď sme pri putovaní okolo pobrežia navštívili Petra tou Romiu, teda miesta zrodenia Afrodity, pri nádhernom slnečnom počasí v diaľke uvideli Mount Olympus s jeho bielou guľou radaru. Pobyt na Cypre sa skončil. Priznám sa, že som bol na rozpakoch, či sa priznať, že som stál na najvyššom cyperskom kopci alebo nie. To snáď ani nie je podstatné. Ale aspoň som spoznal trochu inú prírodu aj iné kopce. Bol to taký relax na hlavu i pre nohy...