Jarné mesiace prešpikované návštevami Tatier a Fatier sa pomaly končili a ja som sa pripravoval na cestu do Francúzska. Česká cestovka, s ktorou som plánoval ísť, mala spracovaný svoj program túr, ale ja som mal pripravené aj ďalšie varianty, ktoré by bolo možné absolvovať. Opäť som si spracoval itinerár túr, takže som už len čakal na upresnenie odchodu. Necelé dva týždne pred odchodom mi slečna z cestovky oznámila, že zájazd sa pre malý počet prihlásených nekoná. Určite si viete predstaviť, koľko hrubých, vulgárnych a ešte neviem akých slov som vtedy vyslovil – intímne pre seba na upokojenie ega. Nezodpovednosť pracovníka firmy ma pripravila o tak vytúženú akciu. Ihneď som začal zháňať náhradný program. Francúzsko už bolo vypredané, Pyreneje prebehli už v júli. Našťastie som využil ponuku pražskej cestovky, s ktorou som bol pred pár rokmi na Sicílii, na cestu do Talianska. Program túr v Dolomitoch, kde som bol dvakrát v roku 2009 a raz v roku 2010, bol úplne v iných miestach. Tam je stále kde chodiť. Obratom som vyplnil prihlášku a koncom augusta nastúpil v Prahe na desaťdňový pobyt. Veková zostava turistov bola skôr v tom vyššom „leveli“, čo mi však nerobilo žiadny problém. Nočný presun cez Rakúsko do Talianska bol celkom bez problémov a o šiestej ráno sme už parkovali na parkovisku v sedle Passo Campolongo (1 875 m). Tu bol štart i cieľ dnešnej túry. Po rýchloraňajkách spestrených prezliekaním do turistického ošatenia a nutnom „brífingu“ k objasneniu túry sme sa jednotlivo vydali na trasu. Ciele mal každý iné, tí menej zdatní k najbližším chatám, mimochodom boli tri, tí zdatnejší a ešte viac zdatní si dali za cieľ celkom sympaticky vyzerajúci skalnatý vrchol Pico Setsas (2 429 m), teda kopec vysoký ako naša tatranská Východná Vysoká. Začiatok túry prevetral naše pľúca. Úvodné asi stopäťdesiat metrové stúpanie viedlo najprv lyžiarskou zjazdovkou, samozrejme tentoraz po trávnatom svahu a neskôr riedkym lesom, aby sme ťažko nabraté metre stratili klesaním k chate Rifugio Marmotta (1 920 m). Na oblohe sa síce preháňali mraky, ale na dážď to nevyzeralo. Dokonca sa občas objavili slnečné lúče. Po prašnej kamenistej ceste sme išli ďalej. Vpredu niekoľko „bežcov“, teda turistov, ktorí majú vo svojej „náplni“ čo najskôr absolvovať kopec a potom machrovať, že kde za nimi ostávajú všetci ostatní. Vpravo od chaty Marmotty, snáď dvesto metrov vzdialená stojí menšia chata Rifugio Insia (1 925 m). Zašiel som k nej a priamo za ňou sa v diaľke a mrakoch objavil zasnežený masív Marmolady (3 343 m). Vrátil som sa späť na pôvodnú trasu a dosť strmým terénom šliapal hore. Na vrchole stúpania stála malá kamenná kaplnka, pár metrov od nej vrcholová stanica lanovky a neďaleko pod ňou dosť veľký objekt chaty Rifugio Pralongiá (2 189 m). Priestranstvo pred chatou však predstavovalo skôr veľké stavenisko. Tak ako minulý rok sa stavalo na chate Rifugio Auronzo (2 416 m), aj tu bol podobný stavebný ruch. Ale tu chata našťastie fungovala, nakoľko rozširovali vonkajšiu terasu. Pretože cieľ dnešnej trasy bol ešte ďaleko, nezastavoval som sa a pokračoval tentoraz horskými lúkami pripomínajúcimi liptovské lúky pod Salatínom (1 630 m). Mierne stúpania často striedali klesania a pohľady vľavo registrovali kopce Sassongher (2 665 m) v skupine Gruppo Puez či Piz de Lavarella (3 055 m) v skupine Gran Fanes. Vpravo som mal neustále celý masív Marmolady. Za chrbtom sa objavil môj „miláčik“, skalnatá pyramída Piz Boé (3 152 m) v skupine Gruppo di Sella. Na jeho vrchole som stál pred dvomi rokmi. Niekoľko sto metrov pred sebou som videl jedného sólo turistu. Takže „bežci“ to zrejme vzdali alebo naozaj už boli možno aj na vrchole. Asi po pol hodine som sa dostal do strmého kamenistého terénu, ktorým som vystúpil do neveľkého sedla. Odtiaľ sa chodník stočil na východ a pokračoval kopírovaním terénu k zdanlivému vrcholu. V diaľke celkom rázne šliapal osamelý turista, za mnou, ale najmä dosť hlboko sa objavovali i strácali malé postavičky. Asi „prenasledovatelia“. Čo som považoval za vrchol, bol však len mohutný skalný výstup, za ktorým sa objavili ďalšie. To už poznáme aj z iných kopcov. Červené značenie, mimochodom tu bolo veľmi dobré vďaka oficiálnym smerovkám C.A.I (Club Alpino Italiano), ma viedlo neustále hore. Opäť skalné rebro, ktoré som obišiel zo severu a vysoko nad hlavou som uvidel osamelého turistu ako stál na vrchole. Nádhernú scenériu skalných rebier a kopcov, ktoré sa objavili na východe, začal rušiť príval hustých čiernych mrakov. Našťastie fúkal vietor, takže sa rýchlo rozplynuli a leteli kdesi na sever. Onedlho som stál na vrchole aj ja. Od autobusu to sem trvalo asi dve a pol hodiny. Ale pri dosť ráznom tempe. S udivením som pozeral, že turistom samotárom bol postarší turista z nášho autobusu, ktorý sedel na sedadle pred mnou. Pohľady po okolí boli nádherné aj keď Marmolada bola zahalená v oblakoch. Vrcholová štvrťhodinka s povinnou vrcholovou fotografiou s dreveným krížom, „ionťákom“ a tatrankou sa skončila. Na moje požiadanie spáchal na mne vrcholové foto, ktoré inokedy nepožadujem, takže obrázky „vrcholoviek“ mám len sporadicky. Môj „kolega“ išiel dopredu. Cesta späť viedla výstupovou trasou. Pri zostupe som stretol ďalšieho sólo turistu. S prekvapením som konštatoval, že to bol opäť jeden z našich účastníkov zájazdu. O tomto pánovi ešte napíšem myšlienku. V nižších polohách som stretol ešte niekoľko skupiniek talianskych turistov. Opäť som si zdokonalil taliančinu výrazným pozdravom „buon giorno“. Návrat netrval dlho a na terase chaty Rifugio Pralongiá sedel môj „vrcholový“ sused. Prisadol som si k nemu a pri plechovici coly sme len tak bezvýznamne hodnotili výstup. Cesta lesom a následne po zjazdovke bola už len krátkou epizódou dnešnej túry. Presun do dedinky Ziano di Fiemme (950m) neďaleko mestečka Predazzo (1 018 m) v známom údolí lyžiarskych stredísk Val di Fiemme trval niečo vyše hodiny. Tu sme sa ubytovali v príjemnom prostredí hotela Zanon rodiny Gabrielli.
Trasou nasledujúceho dňa bola horská oblasť Gruppo del Catinaccio, konkrétne jeho južná časť. Na začiatku túry sme si pozreli horské jazero Lago di Carezza (1 609 m) pod severnými svahmi Gruppo del Latemar, kde som už predtým bol dva razy. Počasie nám tentoraz veľmi neprialo. Bolo zamračené, dážď visel vo vzduchu a nás čakala niekoľkohodinová túra pod masívom Roda di Vael (2 806 m). Vystúpili sme pod cestným sedlom Passo di Costalunga (1 745 m). Nakoľko sme chceli mať za sebou čo najrýchlejšie nepríjemné úvodné stúpanie nezáživným terénom, využili sme miestnu sedačkovú lanovku a o niekoľko minút stáli pri chate Rifugio Paolina (2 125 m). Po chodníku putovali hore-dole desiatky turistov kamenistým terénom podobným v Roháčoch. Asi po štvrť hodine chôdze sme stáli pri veľkej skale, na ktorej stál asi dva metre vysoký bronzový orol. Je to pomník „Monumento di Christomannos“ a pripomína rakúskeho advokáta a milovníka hôr Theodora Christomannosa, ktorý koncom 19. storočia vytvoril v Dolomitoch združenie na výstavbu hotelov v horských strediskách. Jedným z nich je dodnes prosperujúci Grand Hotel Carezza, ktorý svojho času navštívila aj princezná Sissi, manželka rakúsko-uhorského cisára Františka Jozefa. Jeho najvýznamnejšou stavbou však bola výstavba cesty „Grande Strada delle Dolomiti“, ktorá viedla z Bolzana cez Val d'Ega, Passo di Costalunga, Val di Fassa, Cortinu d'Ampezzo do Dobbiaco. Od monumentu na juh sa nad sedlom Passo di Costalunga vypínali skalné masívy Latemar, no pre mraky bolo vidieť len severné zrázy. Naša cesta pokračovala striedavým miernym klesaním a stúpaním najprv k malej chate Baita Pederiva (2 273 m) a len niekoľko metrov od nej stojacej väčšej chate Rifugio Roda di Vael (2 283 m). Tu sme si urobili krátku prestávku na občerstvenie, no netrvala dlho, pretože tmavé mraky nad nami začali zo seba vylučovať nezmyselnú vodu v podobe dažďových kvapiek. Nepremokavé odevy, ktoré nás mali ako tak ochrániť pred dažďom boli takmer zbytočné. Jednotlivci, ktorí si obliekli rôzne pončá či pršiplášte mali onedlho mokré najmä kolená a tí ostatní boli premočení úplne. Objavilo sa niekoľko turistov s dáždnikmi, čo som už videl aj v našich Tatrách, ale aj pri mojich himalájskych cestách. Ono to totiž nie je až taký zlý nápad pokiaľ sa pohybujete v chodeckom teréne, napríklad niekde na tatranskej magistrále. Horšie by to mohlo byť na reťaziach v Priečnom sedle. Na najbližšej križovatke chodníkov sme odbočili doprava a chodníkom „Vial delle Feide“ sme miernym stúpaním a klesaním prešli doslova skalným mestom plným veží a vežičiek do horského strediska Ciampedié nad údolím Valle de Vaiolet. Na horských lúkach stojí niekoľko chát ako sú Rifugio Ciampedié (2 000 m), Rifugio Negritella (1 996 m) alebo Rifugio Larsec. Do strediska vedie zo severnej strany sedačková lanovka a z južnej veľká kabínová lanovka z dedinky Vigo di Fassa. Našťastie práve v tomto stredisku prestalo pršať a aspoň na chvíľu z mrakov vystúpili skalné veže dominanty tejto oblasti Gruppo Catinaccio s rovnomenným masívom Catinaccio (2 981 m). Stihol som urobiť len pár záberov, keď čierne mraky opäť zahalili skalné masívy. Túru sme ukončili vyše hodinovým zostupom do spomenutej dedinky Vigo di Fassa (1 393 m). Niekoľko desiatok výškových metrov som práve tu objavil v riedkom lesnom poraste nádherný kostolík. Vydal som sa k nemu a so záujmom si pozrel jeho vonkajšiu architektúru. Našťastie slnko sa vrátilo zo svojej dovolenky a v plnej kráse nasvietilo starodávny objekt. Už som odchádzal preč, keď sa objavil miestny postarší ujo, ktorý svojou tirolčinou na mňa niečo „šprechnil“. Nie veľmi som mu porozumel, ale keď ukázal na zatvorené dvere kostola, pochopil som. Bol to kostolník alebo jemu niečo podobné. Vošiel som dovnútra za ním. S úžasom som pozeral na nádherný interiér. Kostol Santa Giuliana bol postavený v polovici 15. storočia v gotickom slohu. Po absolvovaní prehliadky kostola som sa vydal do Viga. Ale pár desiatok metrov poniže kostola som prišiel k vojenskému cintorínu z I. svetovej vojny. To, že v oblasti Dolomít viedla bojová línia rakúsko-uhorských vojsk s talianskymi je všeobecne známe. Určitou zaujímavosťou boli mená napísané na krížoch, napríklad Georg Ruzicka, Franz Novotny, Friedrich Vrana a mnoho ďalších. No, naši dedovia či pradedovia bojovali za cisára pána. Do odchodu autobusu som mal ešte dosť času a priznám sa, že som mal už aj hlad. Miestne pizzerie a podobné zariadenia mňa, na rozdiel od stále hladných spoluturistiek, ktoré sa „zlietali“ okolo malých obchodíkov, nevzrušovali. Radšej vydržím hladný ako by som mal „obhrýzať“ vysušené cesto s plátkami zoschnutých paprík či paradajok a tváriť sa ako mi to „chutí“. Joj, toto je naozaj všetko o nás. Prispôsobme sa realite. Ráno na chate (alebo je to už „mountain resort“) radšej nejaká paštiková rýchlovka, pretože v horskom hoteli vám hrozí napríklad praženica, ale možno bez vajec, pretože prišlo veľa turistov alebo ... Stačí. A ešte ak nevyjde počasie, ktoré predtým desať dní sľuboval pán doktor Iľko ...
Ďalší deň nás čakala celkom príjemná cesta. Autobusom sme sa asi hodinovou jazdou premiestnili cez Predazzo na východ do prírodného parku Paneveggio v horskej skupine Pale di San Martino do sedla Passo di Rolle (1 980 m), kde sme sa rozdelili na niekoľko malých skupiniek. Sympatickým doplnením dnešnej trasy bola ponuka mimo pôvodného plánu absolvovať výstup na kopec Monte Castellazzo (2 333 m). V sedle Passo di Rolle panoval čulý ruch. Desiatky turistov sa vydávali na svoje trasy. V jednej zo zákrut stála asi dvojposchodová budova, pred ktorou postávala skupinka mladých karabinierov. Bolo to horské výcvikové stredisko finančnej polície. Z asfaltovej komunikácie vedúcej do San Martino di Castrozza (1 487 m) sme čoskoro odbočili na kamenistú poľnú cestu, po ktorej sme asi po pol hodine prišli k chate Capana Cervino (2 084 m). Niekoľkí zo skupinky sa tu zastavili a ja s jedným spolupútnikom sme pokračovali po ceste ďalej. Prešli sme okolo odbočky na Monte Castellazzo. Okolo nás prehrmel „shuttle bus“ plný detí, ktorý mieril k chate Baita Segantini (2 174 m), a tak chvíľu trvalo než sa preriedili kúdole prachu. Po ľavej strane sa vypínal spomínaný Castellazzo, ktorý svojim tvarom pripomínal malofatranský Veľký Rozsutec. Samozrejme nebola to až taká presná kópia kopca. Ale na náš výstup bol ešte čas. Pred nami vyčnievala trávou zarastená pyramída Costazza (2 290 m). A práve za ňou sa objavil skalný masív Cimon della Pala (3 184 m). Pre svoj špicatý tvar mu tu hovoria aj dolomitský Matterhorn. Fotoaparát mal čo robiť, a tak „tuctové“ snímky s alpskými kravami a dolomitskými kopcami boli na svete. Onedlho sme stáli v sedle Costazza Pass (2 174 m), v ktorom stojí v blízkosti menšieho horského jazera chata Baita Segantini. Giovanni Segantini bol taliansky maliar žijúci v 19. storočí, ktorý sa preslávil maľbami alpských scenérií. Z malej skalnej vyhliadky pred chatou, na ktorej je pomník venovaný dolomitskému horskému vodcovi a básnikovi hôr Alfredovi Palusellimu, ktorý na tejto chate strávil dlhé roky, bol vidieť celý skalný hrebeň presahujúci tritisíc metrov od Cimon della Pala na juhu, ďalej na sever cez Cima della Vezzana (3 192 m), Cima dei Bureloni (3 130 m), Cima di Val Grande (2 995 m) až po trochu vzdialenejšie Cima del Focobon (3 054 m) a Monte Mulaz (2 906 m). Väčšina turistov z nášho autobusu mala podstatne miernejšie ciele, teda zostup údolím Val di Venegiota pod Monte Mulazom. Toto ma ale nie veľmi zaujalo, a tak som sa sám vydal na zaujímavú cestu, ktorú tu volajú „Trekking Cristo Pensante“, teda túra k premýšľajúcemu Kristovi. Podľa pútačov postavených pri Baita Segantini tento výstup spája skúsenosti z horskej túry so zážitkami spojenými s meditáciami a modlitbami. Tak som to išiel skúsiť. Hneď som si pomyslel, ktovie čo ma tam hore, okrem slnka, osvieti. Cesta pod vrchol Monte Castellazzo viedla trávnatým chodníkom asi ako na Chleb či Malý Fatranský Kriváň. Pred sebou som mal desiatky „meditácií“ chtivých talianskych turistov. Počiatočné mierne stúpanie vystriedali skalnaté serpentíny. Môj odhad na celkový čas výstupu skončil fiaskom. Slnko neúprosne pieklo, vrcholky kopcov od Cimon della Pala až po Monte Mulaz sa striedavo strácali v oblakoch, aby sa opäť aspoň na chvíľu zaskveli v plnej kráse. Vápencový kopec sa poddával davom ľudí. Pomaly som predbiehal turistov, na oplátku tí zdatnejší zase mňa. Konečne sa objavil vrchol. Na hodinkách bol čas 45 minút. Tak to teda na Rozsutec je to dlhšie. Skalnatému masívu trónila veľká socha Krista vytesaného z predazzského bieleho mramoru. Inštalovali ju tu v roku 2009 a vedľa neho stojí asi štvormetrový kovový kríž. Samozrejme tu bol nával miestnych turistov, ktorí kríž i sochu neustále objímali, bozkávali a neviem ako prejavovali svoje nadšenie. Z vrcholu bol nádherný výhľad na všetky strany, v diaľke južné steny Marmolady (3 343 m), Tofana di Rozes (3 225 m), Sasso Vernale (3 350 m) a tu v blízkosti už spomínané vrcholy skupiny Pale di San Martino. Po vyše polhodinovom pobyte na vrchole a neustálom čakaní, že ma tu niečo osvieti, som zostúpil dole až k rázcestiu chodníkov: Ten vľavo mieril späť k chate Baita Sagantini a pravý, pod južnými svahmi Castellazza, do sedla Passo di Rolle. Netrvalo dlho a stál som v sedle. Nakoľko som ostal z celej skupiny sám a do odchodu autobusu bolo ešte dosť času, rozhodol som sa vyšliapnuť si na blízky kopec nad sedlom. Ráno som zahliadol, že z druhej strany kopca hore vedie sedačková lanovka, ale tentoraz to bolo naozaj len narýchlo. Chcel som skúsiť urobiť pár záberov „Cimon“ od juhu. Prešiel som okolo miestnej kaplnky a neďalekej policajnej reštaurácie a po zjazdovke sa vydal hore. Strmý terén mi dával dosť zabrať, takže po chvíli som fučal ako himalájsky jak. Ešteže som mal po ľavej ruky nádherné scenérie centrálnej časti Pale di San Martino tentoraz s vrcholmi Cima della Rosetta (2748 m), Pala di San Martino (2982 m), Cima di Ball (2803 m) a špicaté veže Sass Maor (2814 m) a Cima della Madonna (2752 m). Síce počasie už nebolo tak veľmi ideálne na zábery, predsa sa mi podarilo urobiť niečo z najbližších kopcov. Najmä juhozápadné steny Cimon della Pala boli veľmi zaujímavé aj keď špicatý vrchol sa strácal v mrakoch. Esíčka zjazdovky som úspešne zvládol, no na úplný vrchol som už nešiel. Dažďové mraky zahalili okolie, ale aj ubiehajúci čas ma donútil na návrat, nakoľko určite som nechcel zostať v sedle a riešiť individuálny spôsob dopravy. Tento kút Európy si nechávam pravdepodobne na budúci rok. Zjazdovku som doslova rýchlo zbehol a prvé kvapky ma zastihli niekoľko desiatok metrov od autobusu. Celá grupa turistov potom nastúpila pri Piano de Casoni do autobusu a zamierili sme do miesta nášho nocľahu v Ziano di Fiemme.
Predpoveď počasia na nasledujúci deň bola veľmi priaznivá, a tak plánovanej túre v oblasti Marmolady nič nebránilo v jej realizácii. Po klasických raňajkových švédskych stoloch v talianskom penzióne sme opäť autobusom vyrazili na sever údolím Val di Fiemme a po horskej asfaltovej ceste cez Canazei sme absolvovali desiatky serpentín do sedla Passo Pordoi (2 239 m). Toto je známe svojim východiskovým miestom pri výstupe na Piz Boé a ďalšie kopce v Gruppo di Sella. Tentoraz ale cieľom nebol spomínaný kopec. Čakala nás Viel del Pan, teda Cesta chleba, nádherná túra nad údolím riečky Avisio pod severnými svahmi Marmolady. Síce väčšina z našej skupiny sa rozhodla najprv využiť služby miestnej kabínovej lanovky a vyviezla sa na Sasso Pordoi (2 950 m). Ja, nakoľko Sasso Pordoi aj s Piz Boé už mám pár rokov za sebou, som sa sólo rozhodol absolvovať spomínanú „chlebovú cestu“. Názov dostala pred dávnymi rokmi, keď tadiaľto miestni roľníci pašovali obilie, aby sa vyhli plateniu daní Benátskej republike. Svojim reliéfom trávnaté kopce dokonale pripomínajú krivánsku Malú Fatru alebo hrebeň Nízkych Tatier. V sedle Passo Pordoi, po krátkej zastávke vyplnenej prehliadkou miestnych obchodíkov so suvenírmi, som sa vydal na východ. Ešte priamo v sedle pri ceste som si pozrel pomník Faustovi Coppimu, postavený na pamiatku slávneho talianskeho cyklistu a niekoľkonásobného víťaza pretekov Giro d‘Italia a Tour de France z polovice minulého storočia. Neďaleko od neho stojí ďalší kamenný monument venovaný ďalšiemu víťazovi Giro d’Italia, Gilbertovi Simonimu a ostatným víťazom etáp alebo horských prémií v Passo Pordoi. Síce ma zaujal kovový smerovník s nápisom „Cimitero Militare Germanico“, ale keď som zistil, že cintorín vojakov z I. svetovej vojny je vzdialený asi dva a pol kilometra, rýchlo som túto myšlienku pustil z hlavy. Ešte by si snáď niekto pomyslel, že som sem prišiel kontrolovať za „Zväz funebrákov“ historické cintoríny. Od budovy C.I.A. viedli moje kroky k blízkej vyvýšenine, kde stojí kamenná kaplnka. Okolo nej totiž prechádza chodník smerujúci k najbližšej chate Rifugio Fredarola (2 388 m). Stúpanie od cesty nebolo náročné, ale v tom čase sa tam pohybovali desiatky turistov. Taliančina zmiešaná pravdepodobne s tirolskou nemčinou ma sprevádzala po celý dnešný deň. Už prvé výhľady po okolí dávali tušiť, že dnešný deň bude naozaj vydarený. Po necelej polhodine chôdze sa vpravo na blízkom kopčeku objavila chata. Bola to Rifugio Sass Becé (2 500 m). Táto však nebola otvorená a pravdepodobne ju miestny personál pripravoval na zimnú prevádzku, čo som vytušil z nového obloženia múrov a náterov interiéru. Na severe sa týčila skalná pyramída Piz Boé a celý skalný hrebeň Gruppo del Sella. Zamieril som teda tak ako ostatní turisti ďalej a po niekoľkých desiatkach metrov sa objavila chata Rifugio Fredarola. Z jej vonkajšej terasy som zaznamenal prvé pohľady na masív Marmolady. Od chaty vedie na západ chodník na vyhliadku s chatou Baita Belvedere (2 338 m). Tak ako k chate Sass Becé aj k nej vedie niekoľko lanoviek a vlekov, ktoré sú zrejme v zimných mesiacoch lyžiarskym eldorádom. Od Rifugio Fredarola vedú na východ dva chodníky. Južný, teda turistami veľmi navštevovaný Viel del Pan vedúci niekoľko desiatok metrov pod úrovňou hrebeňa a severný Delle Creste, ktorý je náročnejší, avšak aj menej využívaný, vedúci pod Col de Cuc (2 558 m) a okolo Sasso di Capello (2 557 m), s možnosťou zostupu k chate Rifugio Viel del Pan (2 432 m). Vydal som sa teda po južnej trase, aby som stihol aj svoju plánovanú akciu s Marmoladou. Chodník mal celkom sympatický profil, pár desiatok metrov stúpanie, onedlho klesanie a takto sa to striedalo. Občas som mal problém predbehnúť pomalších turistov, ale o necelú trištvrte hodinu som stál pred chatou. Opäť nasledovalo terasové fotografovanie, teda obrázky Marmolady, ktorá už bola podstatne bližšie. Jej ľadovec Ghiacciaio della Marmolada sa leskol v žiari slnka. Na chvíľu som nazrel do chaty. Klasický horský interiér a na moje počudovanie bola poloprázdna. Lavice na terase neboli úplne obsadené, a tak som si na chvíľu sadol, vystavil tvár slnku a pri dopĺňaní pitného režimu pozoroval okolie. Pri chate som sa však dlho nezdržal. Pousmial som sa na päticu mladých mníšok, ktoré si sem vyšli v kláštorných „krojoch“. Zrejme chceli byť bližšie k svojmu šéfovi. Niečo podobné som zažil pred dávnymi rokmi, keď na Slovensku nastal poprevratový boom s náboženskou slobodou. Takto nejako vyzerali tri dievčatá pri zostupe Veľkým hangom z Téryho chaty. Zostupovali v krátkom zástupe s takmer presnými vzdialenosťami. Samozrejme ma napadli srandičky a pripomenuli rozprávku o troch svišťoch. Od tých čias volám podobné turistky v ich „pracovných“ odevoch „svište“ alebo „svištice“. Pokračoval som teda ďalej. Chodníkom som sa dostal na nevysokú vyhliadku priamo na hrebeni, odkiaľ som mal ako na dlani južné steny Piz Boé a Passo Pordoi. Na východe sa leskla tyrkysová hladina jazera Lago di Fedaia (2 053 m), čo bol cieľ dnešnej trasy a tam aj mal čakať autobus. Po ďalešj hodine chôdze som prišiel k rázcestníku. Vľavo a do kopca k sedlu Porta Vescovo (2 478 m). Tam som už bol pred dvomi rokmi s Janom Medveďom, a tak som si to namieril doprava k jazeru. Strmý zostup dal poriadne zabrať kolenám, ale asi po dvadsiatich minútach som konečne stál na brehu jazera Lago di Fedaia. Vysoko nad hladinou sa týčila mohutná hradba Marmolady. Jazero je v skutočnosti tvorené dvomi vodnými plochami. Menšie prírodné je dlhé asi 160 metrov a leží východne od umelého jazera pod sedlom Passo Fedaia (2 054 m) pri ceste do Malga Ciapela (1 450 m), významného lyžiarskeho strediska a miesta, odkiaľ vedie lanová dráha na Punta pod vrchol Marmolady. Druhé jazero, dlhé asi dva kilometre, bolo vytvorené v roku 1956 postavením dvoch priehradných múrov, západného vysokého asi šesťdesiat metrov a východného, ktorý leží len niekoľko desiatok metrov od prírodného jazera. Toto slúži na výrobu elektrickej energie. Moje kroky viedli po kamennej západnej hrádzi v tvare písmena “S” na druhý breh. Tam mal na malom parkovisku čakať autobus. Síce tam stál, ale nebol náš. Mal som tri hodiny čas do odchodu autobusu, a tak som zamieril k dolnej stanici lanovky Telecabina Fedaia (2 080 m). Tu som už síce pred dvomi rokmi taktiež bol, ale vtedy pršalo a nič nebolo vidieť. Takže som teraz neodolal. Spiatočný lístok stál 8 eur. Kovovou otvorenou gondolou pre dve osoby, v ktorej sa počas jazdy stojí a aj sa počas jazdy nastupuje a vystupuje, som sa vyviezol za pätnásť minút hore k chate Rifugio Pian dei Fiaconi (2 626 m). Počas jazdy som stihol registrovať nádherné skalné masívy na východe Sasso delle Dodici (2 742 m) a na západe Gran Vernel (3 205 m). Ani som sa pri chate nezdžiaval a po umelo vytvorenom kamenisto-betónovom chodníku som o niekoľko minút vyšiel k blízkej chate Rifugio Capanna al Ghiacciaio (2 722 m). Tu som zažil úsmevnú príhodu s jedným manželským párom. Anglicky ma poprosili, aby som im urobil snímok s pozadím Marmolady. Samozrejme pán bol vodcom dua a inštruoval manželku podľa svojho, ale najmä po česky „Máňo, postav se vedle!“. Usmial som sa, záber sa vydaril a pri poďakovaní som sa opýtal: „Repubblica Ceca?“ On jednoducho odpovedal: „Yes“! Nuž, koľko poznáš jazykov... Mojim cieľom však nebola neďaleko stojaca chata, ale chcel som sa osobne zoznámiť s ľadovcom Ghiacciaio della Marmolada. Jeho koniec bol len niekoľko desiatok výškových metrov odo mňa. Tak som sa vydal hore. Ale od chaty bolo potrebné najprv zliezť do akejsi kaverny a odtiaľ postupne ísť hore. Z ľadovca po bielych hladkých dolomitických vápencoch stekala voda z topiaceho sa snehu. Z vrcholu schádzali húfy turistov. Tu zospodu, vyzerali ako malé mravce. Slnko sa síce schovalo za niekoľko tmavých mrakov, ale okolie bolo zaliate lúčmi. Konečne asi po pol hodine som dosiahol svoju métu. Ako inak moje zoznámenie so snehom bolo osviežujúce. Aspoň pre ruky. Postavil som malého yetiho alebo niečo, čo sa malo podobať na snehuliaka. Tých tam bolo viac, pretože tak ako ja to urobilo viac turistov. Výhľady dole boli úchvatné. Na severe sa týčil už niekoľkokrát spomínaný Piz Boé, pred ním hrebeň Crepes de Padon a úplne dole sa zrkadlila tyrkysová hladina jazera. Pri zostupe k chate som zahliadol vpravo odo mňa, teda na východe laná lanovky. Vzápätí na to sa aj objavila veľká kabína vezúca turistov k Rifugio Dal Lago - Punta Rocca (3 260 m), teda vrcholovej stanici lanovky jazdiacej z Malga Ciapela (1 449 m). Neďaleko od chaty som si sadol na hladký balvan a konečne rozložil potravinové zásoby. Najprv nie veľmi chutný „ionťák“ s minerálkou a potom už drobnosti „kulinárskych majstrov“ v podobe salámy, syra a chleba. Netrvalo dlho a mal som okolo seba niekoľko čiernych talianskych horských havranov. Svojim „somráckym“ pohľadom a drzosťou ma doslova obrali o kus chleba, ktorým som im prilepšil dnešný deň. V západných stenách Sasso delle Dodici som objavil hlboké diery. Boli to pozostatky pôsobenia vojsk na hranici medzi Rakúsko-Uhorskom a Talianskom. Počas I. svetovej vojny tu v rámci konfliktu prebiehala frontová línia a určitým paradoxom bola skutočnosť, že Rakúšania si v severných zrázoch ľadovca Marmolady v hlbokých skalných a ľadových tuneloch vybudovali dokonca celé mestečko. Ich protivník, teda Taliani, sa “zakopali” v južných skalných stenách a roklinách. V priebehu vojny tu došlo k najväčšiemu nešťastiu, kedy snehová lavína pochovala okolo tristo vojakov. Pri každoročnom roztápaní ľadovca sa dodnes nachádzajú v týchto miestach pozostatky vojakov, výzbroja a výstroja. Blížila sa šestnásta hodina a ja som sa rozhodol pre ústup z kopca. Ľadovec už dávno opustili húfy turistov. Pri chate Rifugio Pian dei Fiaconi som si opäť sadol na terasu a obdivoval krásu Marmolady. V tom na mňa niekto zavolal. Boli to skupinka asi šiestich ľudí z nášho zájazdu. Totiž tým som povedal, že ak včas zvládnu cestu cez Viel del Pan, tak je tu možnosť dostať sa k marmoladskému ľadovcu. A títo to stihli. Ja som však išiel lanovkou späť dole k jazeru, aby som si nechal batoh v autobuse, ktorý tam už čakal na ostatných. Do odchodu ostávalo ešte niečo vyše hodiny, a tak som sa ešte vydal po asfaltovej ceste, uzatvorenej pre dopravu, na východ smerom k Passo Fedaia a aj k tomu menšiemu jazeru. Trvalo mi to asi pol hodinu a objavoval som ďalšie lákadlá ciest pre perspektívnu ďalšiu návštevu tejto oblasti. Ešte som prešiel okolo malého jazera a dostal sa na parkovisku v sedle. Tu stála chata Rifugio Passo Fedaia, ale nemal som čas sa do nej pozrieť. Na návrat som mal necelú polhodinu, a tak rýchlu chôdzu som striedal krátkym poklusom. Vo vibramách to bolo trochu akčné, ale stihol som to a spokojný s priebehom celého dňa a najmä počasím, som si na rozdiel od ostatných spolucestovateľov popíjajúcich pivo, “egoisticky” pripil sám so sebou dobrým talianskym vínom v “plaste”.
Túra, ktorá nás čakala ďalší deň ráno mala byť len akýmsi relaxom. Ale opak bol pravdou. Opäť nás zaviedla do sedla Passo di Costalunga, ktoré rozdeľuje Gruppo di Catinaccio od Gruppo del Latemar. Priznám sa, že zamračená obloha neveštila nič dobré. Doslova som ignoroval rozhodnutie ostatných, ktorí sa obalení do rôznych protidažďových ochranných odevov, vydali na túru v Latemare. Autobus sa kdesi stratil v neznáme s tým, že nás odpoludnia počká v Moene (1 184 m) a odtiaľ odvezie do Ziano di Fiemme. V sedle s niekoľkými hotelmi a obchodíkmi so suvenírmi som sa zdržal len niekoľko minút. Práve tie stačili na moje rozhodnutie upraviť si trasu po svojom. Dážď ukončil svoje sólo a ja som pri smerovníku ciest rozhodol pre svoju “direttissimu”, trávnatý chodník, ktorý strmo stúpal v blízkosti dráhy sedačkovej lanov ky Pra’ di Tori (1 758 m). Vysoko nad mnou sa v mrakoch vypínal mohutný skalný masív Cima Popa (2 481 m). Po zjazdovke som malými serpentínami stúpal k vrcholovej stanici lanovky. Asi tristometrové, no dosť nezáživné stúpanie som po necelej hodine zdolal. Stále som mal ale pocit, že táto túra mi nejako nesedí. Pri rázcestníku vedľa stanice lanovky som zistil, že na Cima Popa síde vedie značkovaný chodník, ale aj sa po ňom budem musieť sem vrátiť. To sa mi nie veľmi pozdávalo. Síce výhľady na druhú stranu, teda masív Roda di Vael s chatou Rifugio Paolina, som celkom dobre videl, ale tu to vyzeralo, že každú chvíľu bude pršať. Cimu Popa som teda vzdal a odbočil vľavo na chodník “Sentiero forestale de la Nores”. Tento pravdepodobne “fungoval” len niekoľko dní. Bolo vidieť, že ho postavili alebo zrenovovali len v nedávnych dňoch. Viedol po vrstevnici a asi po polhodine chôdze som prišiel na križovatku chodníkov. Z ľavej strany zo spodu viedol chodník 517 B strmo hore. A to bol ten správny smer. Úzky kamenistý chodník stúpal do “neba”. Po chvíli som vysoko nad sebou uvidel turistku. Neustále niečo fotila, a tak som ju asi po štvrťhodine predbehol. Bola to jedna z mála sólo dievčín nášho zájazdu. A ešte vyššie ďalšie dve ženy. Taktiež boli “od nás”. Postupovali pomerne pomaly, ale dobre zdolávali výškové metre. Stúpanie nemalo konca. Dážď sa držal, a tak naše úsilie bolo korunované zdolaním prvého skalného rebra. Za ním sa vysokom v mrakoch objavila silueta sedla Forcella Latemar (2 526 m). V závetrí pod veľkou skalou “bivakovala” trojica domácich postarších turistov, ktorí tu konzumovali svoj obed. Prešiel som okolo ch a začal stúpať serpentínovým chodníkom do sedla, kde postávala jedna osoba. O niekoľko minút som vyšiel hore aj ja a zistil, že tou osobou je jedna dievčina taktiež z našej partie. Moje tajné želania, že na druhej strane bude “azzuro” tak akosi nevyšli. Naopak, odtiaľ sa začali valiť husté mraky, ktoré ešte viac zahalili cieľ dnešného dňa. “Vrcholová” alebo skôr “sedlová” dievčina taktiež patrila do našej partie. Jej partnerky prezradili, že len pred desiatimi dňami stála na vrchole Gerlachovského štítu (2 654 m). Hm, šliapalo jej to veľmi dobre. Ale keď zistila, že aj ja v sedle končím, tak sa upokojila. Totiž jej kolegyne to vzdali o niečo nižšie pod sedlom. Výstup hore na “malý” Latemar sa totiž nekonal. Nad nami bola hmla, viditeľnosť snád päťdesiat metrov a “azzuro” v nedohľadne. Bolo pár minút po poludní, a tak sme sme spoločne “zabivakovali” v malom závetrí. Onedlho vystúpila do sedla aj druhá dievčina – náruživá fotografka. Vytiahol som vrcholovú stravu, čo robievam naozaj len výnimočne, a tak “horské” lečo postupne končilo v mojich vnútornostiach a určite mimoriadne chutilo. Telo v chlade dosť tuhlo, nebolo na takú zimu veľmi pripravené, a tak som na seba obliekol všetky dve tričká, ale aj vetrovku. Čas rýchlo ubiehal. Nakoľko sme mali pred sebou ešte ďalšie kilometre a čas odchodu autobusu bol trošku nereálny vzhľadom k vzdialenosti, postupne sme sa vydali na zostup. Počasie sa nemenilo. Kamenistým chodníkom sme zostupovali celkom rýchlo, takže na križovatku ciest na lúke Baita Valace (1 983 m) sme prišli pomerne skoro. To sme však ešte netušili, čo nás čaká. Traverzom sme pokračovali na východ, ale počiatočný zostup onedlho vystriedalo stúpanie a dosť poriadne. Neveril som očiam, keď sa pred nami chodník ťahal niekde strmo hore. Išli sme pod masívom Laste di Vallaccia (2 463 m) a bohužiaľ, žiadny zostup. A to sa ručičky na hodinkách dosť rýchlo točili. Konečne sme sa dostali k miestu Val Peniola (2 045 m) a odtiaľ už chodník nenormálne klesal. Ale skôr padal strmo dole. Do Moeny sme mali šliapať ešte dve hodiny. Tak to bolo napísané na tabuli. Takže “fasa”. Kolená dostávali poriadne zabrať. Zostup asi ako nízkotatranská klasika, teda po žltej zo Sedla pod Skalkou (1 476 m) do Liptovskej Lúžnej. Možno. Prišli sme na rázcestie ciest Val de Peniola (1 675 m), šípka doprava viedla do Moeny a čas 80 minút. Bolo to stále ďaleko. Ešteže okolo nás kvitli nádherné modro zafarbené luskáčovité horce, takže sa oči aj duša pokochali. Tak verne pripomínali tatranské doliny. Konenče sme sa dostali na “normálnu” kamenistú lesnú cestu, niečo ako zvážnicu a tam údaj dvadsať minút do Moeny. Oddýchli sme si. Tak o niekoľko minút sme v Moene. Mraky doslova viselo z oblohy, ale dážď stále neprichádzal. Opäť sme stáli na ďalšej križovatke ciest, tentoraz to bol El Crist (1 420 m), ale bez časového údaju. Drevený kríž nás síce zaujal, ale nie na dlho. Predošlý údaj oznamoval, že máme pred sebou ešte viac ako tristometrové klesanie. Nasledovná križovatka pri Pelon Gran (1370 m) nám doslova vyrazil dych. Klesli sme síce o nejakých päťdesiat metrov, ale do Moeny to bolo päťdesiat minút! Ako je to možné. Predtým predsa údaj oznamoval dvadsať minút a teraz toto? Nedalo sa nič robiť. Šliapali sme už dosť dlho, keď sme predbehli skupinku turistov z našej partie. Boli to tí, ktorí sa necítili na výšľap do “Forcelly”, a tak prešli kopu kilometrov nezáživným lesom. Pred nami sa objavil smerovník pri Pala da Rif (1 260 m), čo bol vlastne akýsi vstup do mestečka. Bola nedeľa a tu, pri piknikovom odpočívadle posedávala skupinka domácich turistov pravdepodobne očakávajúc lepšie počasie. S prvými metrami chôdze, medzi nádhernými typickými dolomitskými domami s drevenými balkónmi plných rozkvitnutých muškátov, začali na naše hlavy padať prvé dažďové kvapky. Tak teda to bolo presne na minútu. Moena je najväčším mestom v údolí Val di Fiemme. Je tu starobylý kostol San Volfanga z 11. storočia s krásnymi freskami z 15. storočia. “Rande” s autobusom sme mali na dolnom konci mesta, a tak sme prešli polovicu mesta na parkovisko pri benzínovom čerpadle.
Poslednej túre dolomitského pobytu predbiehala vzrušujúca predvečerná diskusia. Totiž predpoveď počasia na ďalší deň bola nenormálne nepriaznivá. Náš cieľ absolvovať asi osemhodinový okruh z Passo di Sella (2 240 m) v okolí Sassolunga (3 181 m) a Sasso Piatto (2 954 m) s návštevou niekoľkých chát vyzeral nereálne. Účastníci zájazdu sa rozdelili na dve skupiny. Jedni, a tých bolo málo, chceli ísť do kopcov za každú cenu. To znamenalo, že by nás autobus “vypľul” v sedle do dažďa a hmly, a my sme mali v tomto počasí niekoľko hodín šliapať v neznámom teréne. Nakoľko ma po niekoľkých dňoch na kopcoch väčšina ľudí podporovala v niektorých pozmeňujúcich úpravách programu zájazdu, tak aj tentoraz dali na moju radu, že je hlúposť ísť v takom počasí na túru. Bolo to najlepšie riešenie aj za cenu, že prídeme o jednu trasu. Ráno potvrdilo rozhodnutie neísť do hôr. Celú noc dážď kropil strechu penziónu, a tak bolo rozhodnuté. Náhradný program posledného dňa. Po raňajkách, krátkej prehliadke Ziano di Fiemme sme nasadli do autobusu a odišli smerom na Bolzano. Prešli sme cez neďaleké mestečko Cavalese, ktoré sa stalo koncom 20. storočia svetoznámym. Bohužiaľ pre nešťastné udalosti. Lanovka Cermis bola svedkom dvoch tragických udalostí, a to v roku 1976, keď sa z neznámych príčin pri preprave zamotali dve laná a tie sa roztrhli. Vtedy prišlo o život 42 osôb. Druhé nešťastie sa stalo v zime 1998, kedy vojenská stíhačka USA pri cvičnom manévri podletela pod dráhou lanovky a krídlami zachytila o laná. Kabína lanovky spadla z výšky 80 metrov a zahynulo 20 osôb. Tento incident sa stal známym pod názvom „Masaker Cermis“ (Strage del Cermis). Lanovku na tomto mieste už neobnovili. Naša cesta viedla cez Bolzano do Bressanone, mesta, v ktorom sme mali stráviť náhradným programom niekoľko hodín. Pre upresnenie uvádzam, že toto mesto je známejšie pod tirolským názvom Brixen. To bolo v 19. storočí miestom vyhnanstva českého básnika a politika Karla Havlíčka Borovského. O tom, že táto osoba bola dosť rozporuplná svedčí fakt, že jeho pobyt tu hradilo rakúsko-uhorské ministerstvo vnútra a vyhnanec býval v jednom z najdrahších hotelov so zaujímavým programom. Denné opíjanie, hranie kariet a ochotné dievčatá. Tak prebiehalo podľa dobových zdrojov vyhnanstvo „neposlušného“ českého občana. Náš program bol ale podstatne iný. Spoznať historickú časť mesta a prípadní záujemcovia navštíviť miestnu Acquarenu, teda vodný raj umiestnený neďaleko centra mesta. Bressanone je správnym, historickým, kultúrnym a administratívnym mestom oblasti Alto Adige. Leží na sútoku riek Isarco a Rienza. Bolo založené na začiatku 10. storočia. Najzaujímavejšou sakrálnou stavbou je katedrála Bressanone zo začiatku 13. storočia. Myslím, že záverečný program zájazdu bol naozaj improvizáciou, a tak nakoniec sme boli radi, keď sme podvečer nastúpili do autobusu a ráno sa zobudili v Prahe.
Tak sa skončilo moje tohtoročné putovanie po zahraničných horách. Možno absolvovaný program je pre niekoho len akýmsi odvarom, možno mu chýbajú vrcholové metre pri naháňaní alpských alebo iných „štvortisícoviek“, možno by to chcelo asi viac adrenalínu, no myslím si, že aj taká cyperská alebo dolomitská „pohodovka“ s nádhernými prírodnými scenériami určite poteší oko turistu, ale najmä jeho dušu. A o to práve ide. Dokázať si, že ešte stále sme tu a máme na „to“, aj keď sme už v ďalšom životnom „leveli.