Dolomity a ich údolia
Začiatkom septembra som v Žiline nastúpil do vlaku, ktorý ma dopravil do „stovežatej“ a zúčastnil sa osemdenného zájazdu do talianskych Dolomít. Nie som ani prvý ani posledný, kto sa rozhodol stráviť niekoľko dní v lone vápencových kopcov, veží a iných horských atraktivít. Po dvojročnej odmlke som sa rozhodol absolvovať rovnakú destináciu, región Trentino a údolie Val di Fiemme s malebným mestečkom Ziano di Fiemme neďaleko mesta Predazzo. Z Prahy večer vyštartoval autobus plný turistiky chtivých ľudí. Z našej gubernie som bol sám, teda jediný Slovák. Po zmiešaných pocitoch s vedúcimi v iných zájazdoch sa tentoraz náš mladý sprievodca Tomasz naozaj vydaril (v tom dobrom slova zmysle). Je držiteľom sprievodcovskej profesionálnej licencie horského vodcu. Kopce má v malíčku, a tak bol naozaj príjemným prínosom celej akcie, čo mohli oceniť menej skúsení účastníci zájazdu, najmä ak spomeniem túru v záverečný deň v horskej skupine Sassolungo. Zostava turistov bola ako vždy vo vyšších vekových kategóriách. Rozpis jednotlivých túr som poznal už z minulej návštevy tejto oblasti, a tak bolo na mieste, že podobne ako v Andorre som si zvolil svoj „súkromný“ program. Nočný presun cez Rakúsko do Talianska bol celkom bez problémov a o siedmej ráno sme už stáli na parkovisku v sedle Passo Campolongo (1 875 m). Tu bol štart i cieľ dnešnej túry. Prípravu na túru tvorilo najmä „zmätočné“ prezliekanie sa do športových odevov. Vedúci celej skupine turistov vysvetlil program dňa. Nakoľko som sa s Tomaszom už v priebehu noci bližšie zoznámil, pochopil, že budem „samostatná jednotka“. Tak to bolo vlastne po celý čas zájazdu. Nedočkavá skupina už dávno odišla, keď ja som sa ešte prezliekal. Mojim cieľom bola oblasť Gruppo Sella s prípadným výstupom na Piz Boé (3 142 m). Ale malo to byť aktuálne len v prípade slnečného počasia, čo v tom čase nebolo. Nad hlavami sa preháňali mraky, ktoré po oblohe plávali vo veterných poryvoch. Vydal som sa po asfaltke k hotelu Boé, kde som odbočil na lesnú kamenistú cestu – chodník č. 638. Terén ma nešetril, keďže hneď začalo ostré stúpanie. Občas medzi mrakmi presvitli slnečné lúče a zaliali horské lúky posilte horcami. Prešiel som okolo dvoch drevených stavieb chaty Rifugio Munt Planfistí. V Dolomitoch sa stretnete s tromi názvami objektov, vrchov či iných pamiatok. Napríklad chata má tri výrazy, talianske rifugio, nemecké hütte a ladinské ütia. Ladinčina je románsky jazyk, ktorým sa hovorí v talianských provinciách Bolzano, Trento a Belluno. Je spätý s furlančinou v okolí mesta Udine a švajčiarskou rétoromančinou. Bolo dosť chladno a na krátke prestávky som využil drevené lavice šikovne umiestnené pri chodníku na panoramatických vyhliadkach. Asi po štyridsiatich minútach som dorazil k vrcholovej stanici sedačkovej lanovky vedúcej z Passo Campolongo na Crep de Munt (2 152 m). Odtiaľ ma chodník priviedol na širokú lyžiarsku zjazdovku, po ktorej som sa šplhal hore. Pri okraji hlbokého zrázu sa naraz objavila chlpatá hlava väčšieho „marmoťáka“. Svišť sa spokojne vyvaľoval v tráve a vedľa neho sa objavil jeho menší „pubertiak“. Stihol som urobiť pár záberov, keď sa zrazu ozval ostré zapískanie. Na druhej strane zjazdovky sedel na veľkom balvane sviští dozorca, ktorý kontroloval celé údolie. Asi som mu tam prekážal. Tí dvaja medzitým zmizli v blízkej nore. Chvíľu som čakal či sa nevrátia. Nevrátili. Kašľali na osamelého fotografa. Po troch ostrých serpentínach som vyšiel k dolnej stanici sedačkovej lanovky Seggiovia Valon (2 198 m). V tomto mieste je aj vrcholová stanica kabínkovej lanovky Alta Badia vedúca z Corvara in Badia (1 568 m). Fúkal studený vietor, opoť sa zamračilo, ale podarilo sa mi urobiť nejaké zábery okolia. Vynikal najmä fotogenický Sassongher (2 665 m) v skupine Puez vypínajúci sa nad Corvarou. Pozrel som si malú chatu Ütia Lago Boé. Totiž neďaleko od chaty sa nachádza neveľké jazero Lech de Boé a podľa neho má chata názov. Chata bola prázdna, bez turistov. Cieľom prvej časti mojej túry bola chata Rifugio Franz Kostner (2 536 m). Z kabínkovej lanovky sa začali trúsiť turisti. Onedlho som zistil, že je to zájazd českých turistov. Smerovali k sedačkovej lanovke, ktorá akurát začala premávať. Niekoľko jednotlivcov sa vydalo peši k jazeru. Vybral som sa za nimi. Kamenistý široký chodník č. 638 od začiatku nabral na strmosti. Viedol v blízkosti stožiarov lanovky. Asi po desiatich minútach som stál na brehu jazera. Hustá hmla sa prevaľovala nad hladinou. Ani som nevyberal z batoha fotoaparát. Nemalo to cenu. Prvé čo ma napadlo bolo, že dnes na Piz Boé nevystúpim. Nie som turista-kaskadér, ktorý za každú cenu musí stáť na vrchole. Čo by som tam vlastne videl? Moje kroky teda viedli vyššie. Medzitým sa však hmla pomaly trhala a objavila sa hladina jazera. Takže predsa len fotoaparát mal prácu. Stúpal som tentoraz už po úzkom chodníku po ľavom okraji kotla, v ktorom leží jazero. Lúče slnka sa len s ťažkosťou predierali v mrakoch. Konečne sa objavili aj skalné steny. Hrebeň bezmenných veží a vežičiek okolo Piz da Lech (2 916 m) sa len sporadicky ukazoval. Prešiel som okolo dvoch odbočiek k ferratám v tomto hrebeni. Chodník odbočil doľava od lanovky a v diaľke na kopci som zazrel malý „domček“. Neskôr som zistil, že je to Franz Kostner. Lenže naozaj bol ešte ďaleko a najmä vysoko. Okolité kopce som ani nevidel. Mal som smolu. Tak toto ma na turistike nebaví. Idete, idete, zrak zaostrený na chodník. Typická konská chôdza. Už chýba len hýbať hlavou, prípadne dať na hlavu vrece s ovsom a senom. Konečne som bol na úrovni hornej stanice sedačky. Desiatky ľudí z nej vystupovali a pokračovali svojim smerom. Naraz chodník klesal a „vbehol“ som do nevýraznej kotlinky, odkiaľ po odbočení doľava a krátkom výstupe som sa ocitol na neveľkej plošine pred chatou. Zaujal ma pekne upravený prameň pitnej vody s veľavravným nápisom „cold water“. Obišiel som studničku aj z druhej strany, reku či tam nenájdem aj „hot“. Nebol tam. Na to, že som bol vo výške viac ako 2 500 metrov pri chate stáli doslova nádherné toalety. Toto som teda v živote na horách nevidel. Myslím, že aj mnoho miest by mohlo závidieť. Na terase chaty sedel párik mladých turistov a zrejme si mali čo povedať. Ich „šprechnenie“ typu „ich liebe dich“ naberalo na obrátkach. Inak bolo všade ľudoprázdno. Konečne sa hmla polepšila a v diaľke som zazrel chodník, po ktorom išlo niekoľko turistov smerom k Piz Boé. V hlave mi vírili myšlienky. Pripadal som si ako Hamlet nad hrobom. „...ísť či neísť?“ Rozhodol som sa počkať. V rámci občerstvovačky padla za obeť horalka, ktorá bola viac strúhankou než keksom, pretože so mnou už absolvovala Tatry aj Andorru. Telo si pýtalo svoje, aj keď u mňa toto na túrach nebýva zvykom. Prosto nejem. Lenže počasie všetko vyriešilo. Slnko sa stratilo, hmla začala hustnúť. Padlo definitívne rozhodnutie. Nemá cenu riskovať. A navyše s Tomaszom som sa nedohodol na zmene miesta môjho nástupu do autobusu, čo by znamenalo zísť do sedla Passo Pordoi. To však nebol problém. Chvíľu som sedel v závetrí chaty a čakal. Počasie sa horšilo a dokonca som na tvárili pocítil prvé dažďové kvapky. Zvolil som ústupovú cestu po chodníku č. 637. Zídem cez skalné mesto Bec de Roces (2 187 m) a odtiaľ do Passo Campolongo k autobusu. Vydal som sa na cestu. Nepriaznivé počasie zhoršovalo pohyb v teréne, ale našťastie nepršalo. V Čechách tomu hovoria „Mží ti do vlasů“. No jó, Kája... Na skalách sa tvoril hnusný vlhký povlak. Viditeľnosť bola sotva desať, dvadsať metrov. Terén strmo klesal. V jednom, asi päťdesiat metrovom úseku sa objavili reťaze. Naraz som z hĺbky podo mnou začul hlasy. Onedlho na reťaziach „visela“ staršia dvojica, muž a žena. Pozdravili „hi“. Nuž teda, „hi“. A išli sme každý po svojom. Hmla sa mierne roztrhala, objavilo sa hlboké údolie. Chodník odbočoval doprava. Ale to bol ten, po ktorom som išiel. Prišiel som na križovatku. Rovno viedol chodník č. 636 do skalného mesta Bec de Roces, doprava chodník č. 637 k chate Rifugio Plan Boé (1 800 m) a do mestečka Arabba (1 602 m). Skalné mesto leží v bočnom hrebeni a tvorí ho množstvo skalných veží a vežičiek. Lenže tieto som v hmle len málokedy zahliadol. Niekoľkokrát som sa pokúsil niečo z toho odfotiť, ale bez úspechu. Práve pri prechádzaní medzi vysokými skalami sa spustil drobný dážď. Práve v tom najnevhodnejšom mieste. Našťastie som po chvíli vyšiel von z lesa na rozľahlú lúku, na ktorej stojí chata Rifugio Bec de Roces (2 050 m). Vedľa nej je horná stanica sedačkovej lanovky z Passo Campolongo. Tentoraz tu bolo asi šesť turistov a niekoľko „bikeárov“, ktorí sa lanovkou vyvážali hore a potom schádzali na bicykloch strmé horské cesty. Chvíľu som sedel pod prístreškom, popíjal „ionťák“ a čakal na „lepšie časy“. Zostup do sedla som zvolil najkratšou cestou, po zjazdovke okolo stĺpov sedačkovej lanovky. Asi v polovici kopca som našiel veľkú plochu čučoriedok. Samozrejme som sa tam zastavil a obral niekoľko desiatok „guličiek“, ktoré mi spestrili jedálny lístok toho dňa. Počasie ten deň naozaj nevyšlo. Dokonca sa spustil celkom slušný lejak, ale to som bol už pri autobuse. Presunuli sme sa do miesta týždenného pobytu, Ziano di Fiemme. Po dvoch rokoch ma personál rodinného hotela spoznal. Mladá pani Claudia si dokonca spomenula na moju špeciálnu objednávku „garlic ice cream“. Ani tentoraz takúto zmrzlinu nemali. Mimochodom toto mestečko je družobným partnerom českého Nového Města na Moravě.
Nasledujúca túra ma zaviedla do údolia Val di Fassa a horskej skupiny Gruppo del Catinaccio. Autobusom som sa doviezol do dedinky Vigo di Fassa (1 393 m), kde som využil služby kabínovej lanovky a vyviezol sa k chate Rifugio Ciampedie (2 000 m). Ostatní pokračovali do sedla Passo di Costalunga (1 752 m) a odtiaľ k chate Rifugio Roda de Vael (2 283 m). Počasie nebolo zlé, ale hmla sa držala asi do polovice kopca. Konečne som v diaľke uvidel známu panorámu skalných veží Catinaccio (2 981 m). Keď som tu bol pred dvomi rokmi, tak pre dážď a mraky som nevidel nič. Tentoraz končiare neboli mrakmi úplne zakryté, takže hneď som urobil niekoľko záberov, aby sa náhodou načisto nestratili. Počasie sa však umúdrilo. Od Rifugio Ciampedie som sa vydal chodníkom č. 540 vedúcim ihličnatým lesom a miernym klesaním do údolia Val de Vajolet najprv k chate Rifugio Negritella (1 986 m), neskôr k Rifugio Catinaccio (1 946 m), ktorá už nie je pre svoj technický stav prevádzkovaná a nasledovala chata Rifugio Gardeccia (1 950 m). Len niekoľko desiatok metrov od nej stojí Rifugio Stella Alpina (1 960 m). Na tak krátkom úseku sú štyri chaty. Práve pri posledne menovanej končí asfaltová cesta vedúca z dedinky Pozza di Fassa, odkiaľ sa dá vyviezť minibusmi až sem. Preto tu na terase chaty sedeli desiatky milovníkov prírody. Od chaty vedie horská kamenistá cesta ďalej do údolia. Stúpanie nabralo poriadny sklon. Kroky sa spomalili, dych zrýchlil. Slnko dole vyslalo svoje lúče a na rad prišiel aj pitný režim. Neďaleko hučiaci potok Ruf de Soel strmo padal po skalných prahoch dole údolím. Skalné veže sa zabeleli a fotoaparát cvakal zábery. Uprostred údolia na vysokej skale stál dom. Vlastne je to chata Rifugio Preuss (2 243 m). Pripomína skôr chalúpku na stračej nôžke. Cesta pokračovala strmo hore. Ozval sa hukot motora a po ceste sa rútil Land Rover so zásobami pre chatu. Takže horská cesta končí až pri chate. Dostal som sa na križovatku ciest. Doprava pokračovala k chate a ďalej do údolia, doľava chodník č. 541 traverzoval hrebeň kopcov Cresta de Davoi (2 745 m), Mugogn (2 734 m) a Le Zigolade (2 540 m). Pokračoval som vo výstupe k chate. Práve v tých miestach bol terén najstrmší a s úžasom som sledoval terénne auto ako šplhá hore. Na vysokom skalnom brale stojí malá chata Rifugio Preuss a neďaleko nej veľká chata Rifugio Vajolet (2 236 m). Niekoľko desiatok metrov za chatou stojí na malej vyvýšenine asi meter vysoká socha Madony. Okolo krku má navešané rôzne náhrdelníky a „pátričky“. Turisti sa pri nej zastavovali, hladkali po tvári a fotografovali. Fotku som si neodpustil aj ja. Ale sochu som trochu vylepšil, keď som jej na chvíľu požičal môj goralský klobúk. Veru, vyzerala úplne ako teta z Lendaku. Po chvíli som si všimol, že som ostro sledovaný. Podobne ako pred dvomi rokmi pod Marmoladou, tak aj tu som sa stal terčom svojich aktivít jedného havrana. Vytušil, že zrejme budem jesť, a tak netrpezlivo čakal až vytiahnem kúsok chleba. Nemal som to srdce nechať ho dlho čakať, a tak som mu odlomil kúsok žemle. Salámu ale nedostal. Myslím si, že to bol aj tak vegetarián. Po krátkej prestávke som sa rozhodoval čo ďalej. So záujmom som sledoval ako sa vysoko nado mnou pomaly pohybuje hore na lane zavesený vozík. Takto teda dopravujú na vyššie stojace chaty zásoby. Autom vyvezú k Vajoletke a potom lanovkou hore. Pôvodne som si myslel, že sa vydám chodníkom č. 542 strmo hore k chate Rifugio Re Alberto I. (2 621 m). Ale keď som videl, že asi v jednej tretine „strmáku“ stálo asi dvadsať ľudí a nad niečím špekulovalo, rozhodol som sa pokračovať údolím Vajolet vyššie. Síce ma lákali veže Torri de Vajolet (2 626 m), ale aj tak som ich neskôr zahliadol. Upraveným chodníkom č. 584, podobným tým naším v okolí Chopku, Derešov či na Tatranskej magistrále, som stúpal k chate Rifugio Passo Principe (2 599 m). Prešiel som pod stenami Vajolet Pass (2 649 m), Teste d’Anello (2 683 m) a Cima de Vajolet (2 749 m). V diaľke sa vypínal sympaticky vyzerajúci trojtisícový Catinaccio d’Antermola (3 002 m). A práve z tých miest pri pohľade späť do údolia Vajolet som vysoko vpravo uvidel vypínajúce sa miestne skvosty v podobe veží Torri de Vajolet. Chaty Rifugio Vajolet a Rifugio Preuss sa krčili v údolí ako malé kocky. Lenže nešiel som až k chate Rifugio Passo Principe. Nakoľko cestu späť som plánoval inou trasou ako som išiel hore, musel som zaradiť spiatočku, pretože by som to všetko časovo nezvládol. To, čo som chcel vidieť, som mal už za sebou. Takže dosť rýchlo som zišiel k chatám, odkiaľ som po krátkej prestávke pokračoval chodníkom č. 541, ktorý traverzuje už vyššie spomenuté kopce. Pôvodne som si myslel, že pôjdem z kopca. Dosť som sa prerátal, pretože hneď od rozdelenia ciest sa chodník strmo zdvíhal pod Cresta de Davoi. Stretol som niekoľkých turistov, ktorý schádzali zo sedla Pass de la Coronelle (2 630 m) a potom strmo dole k chate Rifugio Gardeccia. Moja cesta pokračovala tentoraz už aj s miernym klesaním. Ale terén bol miestami aj na „morál“. Občas úzky chodník a pod ním strmé zrázy striedali širšie skalné platá, po ktorých sa pri suchom počasí nešlo zle. Horšie to musí byť v daždi. V podstate nie veľmi namáhavá cesta viedla nad strmým údolím Ciamp medzi kopcami Mugogn a Curaton (2 292 m) stále na východ. Z pravej strany strmo klesal chodník zo sedla Pas da le Zigolade (2 553 m) a od chaty Rifugio Roda de Vael. Tými miestami som v poriadnom daždi prechádzal pred dvomi rokmi. Vtedy som doslova nič okolo seba nevidel. Teraz chodníkom zostupovala pätica turistov. Pokračoval som v zostupe. V diaľke sa ukázali nádherné panorámy Marmolady (3 343 m), Gran Vernel (3 210 m) a celej skupiny Gruppo Sella s pyramídou Piz Boé. Samozrejme fotoaparát nezaváhal a zdokumentoval tieto dolomitské skvosty. Onedlho som prišiel na križovatku ciest. Z pravej strany sa pripájal chodník č. 545 a po ňom som zišiel po horských lúkach až k Rifugio Negritella. K chate Rifugio Ciampedie to bolo doslova na skok. Práve tam som stretol niekoľkých známych z nášho zájazdu, ktorí prišli od Rifugio Roda de Vael. Od chaty som sa vydal po chodníku dole do Vigo di Fassa. Ešte predtým som prešiel okolo nádherného kostolíka Santa Giuliana. Objekt tejto stavby postavený v 13. storočí a celý jeho interiér som taktiež pred dvomi rokmi navštívil. Prešiel som okolo vojenského cintorína, kde je pochovaných okolo 600 vojakov rakúsko-uhorskej armády. V neďalekom supermarkete som dokúpil zásoby pitného režimu.
Ďalší deň som sa naplánoval túru v horskej skupine Latemar, ktorá leží doslova na dosah ruky od Ziano di Fiemme. Našim autobusom som sa odviezol k mestečku Predazzo
(1 018 m). Odtiaľ som sa vydal po horskej ceste ihličnatým lesom k chate Rifugio Gardoné (1 650 m). Kráčal som pod stožiarmi lanovky – gondoly, ktorá premávala, ale nikoho nevozila. Zrejme nebol záujem. Stúpanie bolo extrémne veľké. Len ma zarážala realita, že som išiel po ceste, kde bežne jazdia zásobovacie autá. Predstavil som si situáciu u nás v Tatrách. Síce na Sliezsky dom vedie asfaltka, tu som si však v strmom teréne nevedel predstaviť výjazd áut hore. Onedlho som sa o realite presvedčil, keď ma predbehli dve osobné vozidlá naložené tovarom. Bolo už viac ako desať hodín, keď som sa úplne spotený domotal k Rifugio Gardoné. Moja predstava o nejakej malej chatke sa rozptýlila. Dosť veľké letovisko poskytovalo rôzne služby. Atrakcie pre deti i dospelých. A v zime sympatické lyžiarske terény. Podľa pokročilého času som sa rozhodol, že ďalšiu časť výstupu absolvujem sedačkovou lanovkou. Veď tieto zariadenia slúžia pre ľudí, nie? Široko-ďaleko som bol jediným turistom, ktorý tu podnikal svoje horské aktivity. Slnkom zaliate horské lúky mi spríjemnili vyhliadky po okolí. Po pravej strane sa vypínal zasnežený skalnatý hrebeň Cavignon s jeho najvyšším bodom Cima del Feudo (2 670 m), na ktorom je umiestnený kríž. Totiž deň predtým sa ochladilo a „dole“ pršalo. Samozrejme tu „hore“ snežilo. Fotoaparát cvakal zábery rad za radom. O niekoľko minút som už vystúpil z lanovky pod sedlom Passo Feudo (2 121 m). Zábery okolia som už poznal z fotografií. Lenže tie boli z leta. Teraz tu panovali doslova zimné podmienky. Našťastie v tejto výške ešte nebol sneh. Blízku chatu Baita Passo Feudo som zďaleka obišiel. Čakalo má stúpanie po zamrznutom chodníku. Trávnato-kamenistým chodníkom som sa dostal k niekoľkým postaveným snáď aj dvojmetrovým skalným mužíkom. Stáli tam ako nemí sprievodcovia, ale v tom teréne prakticky nič neznamenali. Kráčal som po stopách dvojice, ktorá tu išla pred pár minútami. Dosť ďaleko a vysoko som zazrel dve pohyblivé bodky. To, že mi v chôdzi pomohli, sa ukázalo neskôr. Nohy sa v zamrznutej tráve a na kameňoch s niekoľkými centimetrami napadaného snehu šmýkali. Nepomohol ani vibram. Našťastie s pribúdajúcou nadmorskou výškou snehu pribúdalo. Slnečné lúče síce pálili, ale na ruky mi bolo chladno. Zabrať dostali najmä moje tri kedysi dávno omrznuté prsty. Bolo to v januári ešte v minulom storočí, keď som si pri zimnom výstupe na Térynku pod Veľkým hangom nasadzoval či obúval mačky. Lenže vtedy bolo mínus 24 „Celziákov“. Samozrejme, keď som si doma balil veci, neskontroloval som prítomnosť rukavíc. Preventívne ich nosím vždy, aj v lete aspoň také tie tenké „moirovky“. Teraz sa nekonali ani jedny. Istili to síce náhradné ponožky, ale nebolo to až také zlé. Horšie však bolo, že dvojica, ktorú som predtým zahliadol sa stratila a s nimi aj stopy. V strmom teréne bolo snáď dvadsať čísiel snehu, miestami nafúkaného aj pol metra. Dostal som sa do terénu, kedy som nevedel kade ďalej. Inštinkt ma viedol po svojom. Obloha bola doslova plechová. Len v podhorí plávalo zopár mrakov. Darilo sa mi. Na asi pol metra vysokom kolíku som uvidel bielo-červenú značku. Bolo to v miestach, kde sa oddeľoval chodník č. 23 A a mieril kdesi na severozápad do údolia. Vysoko nad hlavou vyčnievala skalná masa Cima Valbona (2 691 m) a Cima Valsorda (2 752 m). Nad údolím Pampeago v blízkosti Obereggenu, čo je ďalšie známe lyžiarske stredisko, sa týčil nádherný a mohutný masív Pala di Santa (2 488 m). Prešiel som okolo kovových protilavínových zábran a nasledovalo strmé stúpanie v hlbšom snehu. Šmýkalo sa. Podklad pod snehom bol mokrý, ale nezamrznutý. Moja chôdza predstavovala systém krok-sun-krok. Dva kroky hore, jeden dole. Takto som zdolal úsek až k dreveným schodom, po ktorých som sa dostal k drevenému stĺpiku s tabuľkou oznamujúcou, že k chate je to ešte „vertical kilometer“. Šliapal som teda ďalej. Pri pohľade dole som zazrel ďalších podobných „zúfalcov“ ako ja. Ale bolo vidieť, že majú dobré tempo. Pár desiatok výškových metrov pod chatou ma táto skupinka predbehla. Vyšportovaní asi tridsiatnici patrili k talianskej „Guardia di Finanza“. Zrejme tu naberali kondičku. Vzápätí za nimi som k chate Rifugio Torre di Pisa (2 671 m) prišiel aj ja. Spotený, ale s dobrým pocitom zdolania časti dnešnej túry. V jedálni malej chaty sedela skupinka „financov“. Vypili čaj a pokračovali ďalej. Okrem personálu som bol v chate sám. Pár minút po poludní som sa vydal na cestu. Len niekoľko desiatok metrov nad chatou som vystúpil na nevýrazný hrebeň kopca Cima Valbona (2 691 m). Odtiaľ sa v plnej kráse ukázali skalné veže a vežičky so známou Pisa di Torre. Toto je asi štyridsať metrov vysoká naklonená šikmá veža pripomínajúca známu toskánsku architektonickú atrakciu. Po fotografickom zdokumentovaní veže a kopcov v okolí som pokračoval po chodníku č. 516 ďalej. Tentoraz ma čakal zostup do širokého údolia pod Cima Valsorda a traverz do sedla Forcella del Camosci (2 540 m). Lenže problém bol v tom, že chodník pre sneh nebolo vidieť. Neviem kade išli „financi“, ale žiadne stopy som nevidel. Predo mnou bol prakticky „panenský“ sneh. Opäť som sa ocitol v situácii, keď nebolo dobré sa pohybovať v neschodnom teréne. Možno deň alebo dva predtým by nebol problém pokračovať ďalej. Mohol by som to prirovnať napríklad k jesenno-zimnému výstupu na Térynku alebo Zbojníčku, samozrejme v skalnatom teréne pod Hangami, teda bez stromov. Pre človeka, ktorý tam ide prvý raz určite hrajú dôležitú úlohu turistické značky. A tie nikde neboli. Ak boli na kameňoch, tie zakrývala vrstva snehu. Samozrejme som nenašiel odbočku do sedla Forcella del Camosci, ktorým som sa mal dostať na severozápadnú stranu Latemaru, takže som sa niekde pod „Valsordou“ rozhodol pre návrat. Vedel som, že niekde v sedle je natiahnuté oceľové lano, ktoré zabezpečuje bezpečný prechod. Je to podobné asi ako pri výstupe v Tatrách do Prielomu, keď idete od Poľského hrebeňa. Lenže teraz cestu nebolo vidieť. V diaľke sa týčil slnkom zaliaty zubatý hrebeň Torri del Latemar s vrcholmi Cima del Forcellone (2 719 m) a Cimon del Latemar (2 846 m). Odpoludňajšie teplo síce pomaly roztápalo sneh, no na bezpečnú chôdzu to stále nebolo. Keby tam bolo pol metra, prípadne meter snehu, bolo by to lepšie. Takto sa nohy každú chvíľu šmýkali a občas zapadli do štrbín medzi kameňmi. Od západu prichádzali mraky, a tak moje rozhodnutie pre návrat len potvrdili. Horská romantika medzi vápencovými skalami bola preč. Zvolil som ústupovú trasu. Vyšliapal som si tak prácne zdolané výškové metre, aby som opäť stál na vrchole Cima Vignon. Tam na skalách postávali či posedávali malé skupinky turistov. Takže predsa sa niekto vydal k chate Rifugio Torre di Pisa. Aj títo sa po chvíli vrátili k chate a zostupovali do sedla Passo del Feudo. Začal fúkať nepríjemný vietor. Ešte pre niekoľkými hodinami zasnežený chodník sa stával schodnejším. Sneh sa roztápal a až teraz som videl, že nie vždy som trafil trasu chodníka. Týkalo sa to najmä rôznych serpentín, ktoré som cestou hore zdolával priamo, čím som dostal pri výstupe dosť zabrať. Aj keď bolo odpoludnie, ešte stále sa trúsili jednotlivci alebo skupinky turistov a vystupovali k chate. Presne ako v Tatrách, keď sa sviatoční turisti vydajú odpoludnia na chaty a prípadne nadávajú, že zmokli alebo ich chytila búrka. Tu síce bola obloha zatiahnutá, ale nepršalo. V spodnej časti zostupu sneh úplne zmizol, takže k chate Baita Passo Feudo som išiel po zelenej tráve. V chate som si urobil krátku prestávku. Vlastne v chate som poriadne ani nebol, pretože som sedel na terase v závetrí a sledoval v diaľke sa vypínajúci sa zubatý hrebeň skupiny Lagorai. Tam niekde by som sa mal o nejaký deň ocitnúť. Pitný režim v podobe chladeného piva ma dokonale osviežil. Pre ďalší zostup som zvolil lanovkovú dopravu a onedlho som sa ocitol v známom lyžiarskom skokanskom areáli Latemar 2000 pri meste Predazzo. Ten tvoria štyri moderné mostíky. Kde sa na ne „hrabú“ mostíky tatranského „Areálu snov“. Zaspali sme dobu. Odtiaľto som ráno nastupoval na túru. Tentoraz som zvolil návrat do Ziano di Fiemme po vlastnej osi. Asi sedem kilometrov šliapania po cyklochodníku okolo riečky Avisio mi trvalo asi hodinu a pol.
V nasledovný deň som sa miestnym autobusom Trasporto Locale s označením SAD, čo mi pripomenulo našu „sadku“, dopravil do mesta Cavalese (1 000 m). Už v minulosti som spomínal, že toto mesto sa smutne preslávilo koncom 20. storočia, keď v roku 1976 sa z technických príčin roztrhol nosný kábel lanovky z Cermis a pri nehode zahynulo 43 osôb, čo je najväčšia tragédia tohto druhu. O 22 rokov neskôr, teda v roku 1998, sa stalo takmer na tom istom mieste druhé nešťastie. Pri výcviku letu v malých výškach americká stíhačka z leteckej základne v Aviano v údolí riečky Avisio krídlom prerezala lano lanovky Cermis. Pri následnom páde kabíny z výšky 80 metrov zahynulo 20 cestujúcich. Posledným prípadom v tejto oblasti bolo nešťastie v januári 2013, keď pri jazde po zjazdovke na snežnom skútri s prívesom zahynulo šesť ruských lyžiarov! Takže prišiel som do Cavalese s cieľom dostať sa v horskej skupine Lagorai k jazerám Laghi di Bombasel, prípadne vyjsť na niektorý z blízkych vrcholov. Sústavou troch lanoviek som sa dostal do lyžiarskeho strediska Alpe Cermis. Dĺžka je asi 7 kilometrov a prekonávajú nadmorskú výšku okolo 1 400 metrov.
Lanovka-gondola ma najskôr dopravila do strediska Alpe Cermis (2 000 m). Odtiaľ som pokračoval ešte vyššie k Rifugio Paion del Cermis (2 229 m). Tu som si narýchlo pozrel okolie chaty. Niekoľko turistov, ktorí sem prišli skôr, sa „ponevierali“ v jej blízkosti a pravdepodobne ostali sedieť na terase. Na severe vyčnieval hrebeň Cavignon s vrcholmi Cima Valbona, Cima di Valsorda a Cima del Feudo. Ďalej na západ sa vypínal Pala di Santa (2 488 m). Teraz boli tieto kopce už v prijateľnej sivozelenej farbe, teda včerajší sneh zmizol. Slnko celkom príjemne hrialo. Vydal som sa na túru. Od chaty vedie značkovaný chodník L03 do sedla Forcella di Bombasel (2 180 m) a odtiaľ k jazerám Laghi di Bombasel. Po širokej zjazdovke som zišiel niekoľko výškových metrov dole a odtiaľ pokračoval úzkym chodníkom strmo hore. Tentoraz som sa rozhodol pre výstup na trávnatý vrchol Cimon del To della Trapola (2 401 m). Dlhý názov pre taký nevýrazný kopec. Ale pri výstupe bol dosť výrazný. Pľúca aj nohy dostali dosť zabrať. Na jeho vrchole stojí kríž. Na križovatke chodníkov som pokračoval rovno chodníkom č. L04. Prešiel som okolo vrcholovej stanice jednej z viacerých sedačkových lanoviek tohto strediska. Trávnato-kamenistý chodník stúpal najprv strmo hore, potom som prišiel na trávnatý hrebeň, ktorý ma doviedol pod samotný vrchol. Odtiaľ som vyšiel opäť strmším terénom až na samotný vrchol. Kovový kríž je vysoký asi štyri metre. Fotografické zábery zmapovali okolité kopce. Terén by som prirovnal k malofatranským kopcom v okolí Chlebu a Hromového. Dokonca aj strmé zrázy padajúce do údolia Val di Moena sa im podobali. Určite ma najviac zaujal pohľad na východ, kde vyčnievala zasnežená Marmolada a celá skupina Gruppo di Sella s impozantným Piz Boé. Na vrchole som sa dlho nezdržal, krátky pitný režim s „ionťákom“ a pokračoval som mierne zvlneným terénom po hrebeni na juh. Onedlho značkovaný chodník odbočoval doľava k jazerám Laghi di Bombasel. Všade okolo rástli kríky s odkvitnutými kvetmi azaliek. Od odbočky som sa vydal ďalej smerom k skalnatej pyramíde Castel di Bombasel (2 535 m). Netušil som, čo ma čaká. Toto už nebol klasický chodecký terén. Prešiel som po niekoľkých veľkých kamenných platniach zubatého hrebienka a ocitol sa na trávnatých západných zrázoch, po ktorých som sa dostal niekoľko desiatok metrov pod samotnú vrcholovú pyramídu. Sotva znateľný chodník v rozbitom strmom teréne kľučkoval hore. Občas som musel použiť aj ruky. Paličky boli už dávno pripevnené späť na batohu. Aj tak by mi len zavadzali. Konečne. Už vyššie to nešlo. Na vrchole stojí zaujímavo zhotovený kríž z úzkych kovových pásov. Lenže na tomto vrchole som nemal pokoj pre siestu či odpočinok. Kruhový výhľad začali kaziť pribúdajúce sivé mraky, no ďalej v údolí Val di Lagorai sa vo svite slnečných lúčov trblietala hladina jazera Lago di Lagorai (1 870 m) a od neho asi štyristo metrov vyššie zase jazerá Laghi di Bombasel. V tomto údolí je tých jazier šesť, ale len štyri z nich mali v jesennom období vodu. Ostatné vyschli. A tie dve najnižšie majú hladinu zarastenú vodnými trávami tak husto, že vodu ani nie je poriadne vidieť. Výhľady na hrebeň Lagorai v diaľke s kopcami Cima delle Stellune (2 605 m), Monte Cauriol (2 494 m), Cima Lagorai (2 585 m), ale aj blízky Cimon di val Moena (2 486 m) ma fascinovali. Naozaj celá skupina Lagorai je impozantná. Z vrcholu ma dosť skoro vyhnalo počasie. Prvé, našťastie aj posledné kvapky ma zahnali z kopca. Zišiel som až k odbočke k jazeru Bombasel. Od jazera po úzkom chodníku vystupovali smerom ku mne štyria turisti. Onedlho sme si „zabuongiornovali“. Pri malom jazierku som objavil rozľahlé porasty čučoriedia. Samozrejme aj s plodmi. Horská fauna mala smolu. „Alfasamec“ mal hlad. Horalka a najmä čierne bobule boli mojim obedovým menu. Myslím, že zvieratám som toho veľa neotrhal. Veď určite nepatrím medzi kysuckých, oravských či iných Avarov, ktorí v lete pri svojich nájazdoch doslova drancujú slovenskú prírodu s cieľom ekonomického zisku. Pre svoj relax som si vyhliadol veľký plochý kameň, ktorý sa stal akousi sedačkou a odtiaľ som posediačky pohodlne oberal čučoriedky. Keď som sa „napásol“, pokračoval som v zostupe k jazeru. Ako nemí svedkovia prírody tu stáli stovky vyschnutých horcov bodkovaných s odkvitnutými kvetmi. Presne ako v niektorých tatranských dolinách. Pár dní predtým to tu mohlo vyzerať ako v botanickej záhrade. Okolo najväčšieho jazera posedávali desiatky ľudí. Zhora bola hladina jazera nádherne tyrkysovo zafarbená. O chvíľu som stál pri jazere Lago di Bombasel (2 268 m). Na jeho hladine sa zrkadlil odraz kopca Castel di Bombasel. Neostalo len pri jednom zábere. Niektorí turisti schádzali z neďalekého sedla Forcella del Macaco (2 278 m). Zamieril som tam. Po krátkom stúpaní som sa ocitol v sedle. Chodník pokračoval strmo dole do údolia Val di Lagorai. Ja som ale odbočil doľava na neoznačený chodník, ktorý viedol na blízku vyvýšeninu. Ako som kráčal po tomto bočnom hrebeni, medzi skalami vo vysokej tráve som zazrel dvoch pasúcich sa kamzíkov. Hlavy mali schované v tráve. Fotoaparátom som stihol urobiť len dva zábery. Cvaknutie spúšte ich zrejme vyplašilo, takže dvomi-tromi skokmi sa schovali v blízkej kosodrevine. Odtiaľ som cez „kamenné more“ zostúpil k najnižšiemu jazeru, prešiel okolo malej chaty Baita di Bombasel a vrátil sa k najväčšiemu jazeru. Od východu sa blížila búrka. Niekde nad Marmoladou a Piz Boé určite poriadne zapršalo. Zdvihol sa vietor, čo bolo znamenie na návrat. Prešiel som od jazera po širokej kamenistej ceste pod sedlo Forcella di Bombasel. V poslednom úseku tam vedie chodník umelo vysekaným zárezom, v ktorom sú schody vystužené drevenými brvnami. Pre detailistov uvádzam, že tých schodov je spolu 78. Kto neverí... Zo sedla to bolo už len niekoľko stoviek metrov po zjazdovke k chate Rifugio Paion del Cermis. Za zmienku snáď stojí miestna rarita. Vo výške okolo 2 200 metrov tu majú postavenú „chovnú“ stanicu. V ohrade chovajú niekoľko koní a domáce vtáctvo v podobe husí, kačíc, moriek a sliepok. Malú horskú zoologickú záhradu navštevujú najmä deti. Pravdepodobne preto, aby im miestni ukázali aká je realita „BIO“ chovu zvierat v bruselskom regióne. Ale práve pri mojej prítomnosti sa tam pred fotoaparátmi vytŕčali talianski „geronti“. Jazda sústavou troch lanoviek bola príjemným zavŕšením celodenného snaženia. V Cavalese som chvíľu počkal na miestny autobus SAD a okolo šiestej večer som už relaxoval v kresle hotela Zanon. Poslednou akciou tohto dolomitského „tripu“ bola návšteva Gruppo di Sassolungo. Pred dvomi rokmi táto horská skupina ostala z mojej strany pre vytrvalý dážď len želaním. Tentoraz sme sa zobudili do rána, ktoré síce nebolo veľmi ideálne, ale vývoj počasia naznačoval, že Sassolungo uvidím. V hoteli sme sa rozlúčili s famíliou Gabrielli s prísľubom zaslania fotografií. Autobus stúpal údolím Val di Fiemme a v duchu som sa lúčil s krásnymi kopcami. Z Canazei (1 440 m) sme absolvovali ďalší výjazd cestou plnou serpentín až do sedla Passo Sella (2 244 m). Nízka oblačnosť nám bránila vo výhľadoch. Až v nadmorskej výške okolo dvetisíc metrov som objavil z mrakov trčiacu Marmoladu a Gran Vernel. Bohužiaľ masív Sassolunga sa strácal v nedohľadne. Prešli sme cez a pokračovali asi kilometer nižšie k chate Rifugio Passo Sella (2 180 m). Blízky vrchol Col Rodella (2 484 m) s anténnymi stožiarmi a vrcholovou stanicou lanovky sa vynárali z hustých mrakov. Tu sme na parkovisku vystúpili s tým, že dnes pôjde celá skupina pohromade. Teda tí, čo na to „mali“. Z rannej letargie nás dokonale prebrala teplota vzduchu. Na tabuli v budove lanovky svietili 4 stupne. Váhali sme či vôbec ísť „hore“, keď nič nie je vidieť. Náš vodca Tomasz nechal hlasovať. Výsledok bol jasný. Za každú cenu ideme hore. Niektorí, najmä tí menej odolní takému počasiu, sa len vyvezú a zvezú späť. Vedúci zájazdu im odporučil v prípade chladu sa zahriať v blízkej chate Rifugio Passo Rolle. Nevšimol si, že tento starý horský objekt sa stal terčom demolácie niekoľkých bagrov a buldozérov. Veru, chata sa uberala do minulosti. Rozhodnutie šéfa tak trochu nevyšlo. Dvojmiestna gondolová lanovka mi pripomenula jazdu na chatu Rifugio Guido Lorenzi (2 932 m) neďaleko Monte Cristallo (3 221 m), kde som bol pred pár rokmi. Nastupujete za jazdy a takisto aj vystupujete. Je to celkom zábava a pre niekoho nie práve príjemný adrenalín. Pokiaľ zaváhate, máte problém. Najmä pri výstupe. V poryvoch vetra a plávajúcich mrakov sa pred nami sporadicky objavil „trojmasív“ Sasso Levante (3 114 m), Cinque Ditta, čo je zubatý hrebeň „piatich prstov“, teda veží Mignolo, Annulare, Medio (2 998 m), Indice, Pottice a samotný Sassolungo (3 181 m). V jeho východnej stene je asi v polovici umiestnená asi trojmetrová stena Madonny, ktorú však málokto zazrie. Jasné, že fotoaparát nezaháľal. Po krátkom čakaní sa celá naša skupina postupne dopravila do výšky 2 685 metrov. Vedľa stanice lanovky je útulná chata Rifugio Toni Demetz. Postavil ju v sedle Forcella del Sassolungo medzi vrcholmi Cinque Ditto a Sassolungo v roku 1954 horský vodca Giovanni Demetz. Ocitli sme sa doslova v zimných podmienkach. Ešte sme nevedeli, čo s nami urobí asi desať centimetrový snehový poprašok. Našťastie nemrzlo. Teplomer ukazoval nula stupňov. Vietor ale znásoboval pocitovú teplotu. Medzi mrakmi sa opäť objavili Marmolada a Gran Vernel. Obrázky nie sú veľmi kvalitné, ale ako spomienka pre mňa postačujú. Nerobím umeleckú fotografiu. Prestávku sme využili na krátke posedenie pri čaji. Ale ako kto. Dal som si „horské“ pivo. Veď dať si načapovať pivo od samotného chatára Enrica, najmladšieho syna zakladateľa chaty, bola česť. Pre niekoho je to možno maličkosť, ale určite mňa táto realita potešila. Ak sa niekto zaujíma o ceny, tak tee limone 2,20, cappuccino za 2,50, birra grande 4,30, grapa alebo fernet za 2,80 (tentoraz sú ceny uvádzané v eurách). Tomasz v správny čas „zavelil“ celej skupine na odchod. Grupa českých turistov opustila chatu. Ostal som v jedálni s niekoľkými cudzími turistami. Mal som čas. Predvídal som, že zostup do údolia bude „brutálny“. Toto slovo doslova milujem. Málokto z jeho používateľov pozná jeho význam. Ale pre mladých je to „in“. Je to podobné ako výraz „pokoril som kopec“. O tomto som už viackrát písal, ale si neodpustím poznámku. Pokoriť sa môžete pred niečím veľkým, prípadne malým, pokoru môžete prijať, ale pokoriť prírodu, kopec, rieku, sopku, ... Hm, to nejde. Človek nikdy nepokoril prírodu. Nerád používam slovo nikdy. Tentoraz je to ale pravda. A sú na to tisíce príkladov. Asi po štvrť hodine som sa z chaty vytratil aj ja. Počasie sa nemenilo. Sprevádzala nás zamračená obloha, vietor a kamenistý, ale najmä zľadovatený chodník. Naša partia bola len pár výškových metrov na skalnatých serpentínach pod chatou. O niekoľko minút som bol za nimi, takže som mal možnosť sledovať pohyb ľudí. Našťastie niektorí jednotlivci preventívne ešte pri chate vzdalo náročný zostup a lanovkou sa vrátili do Passo Sella. Nie všetci boli takí zodpovední. Našli sa aj zúfalci v teniskách a tí si narobili zbytočné problémy. Vedúci akcie Tomasz mal v priebehu zostupu dosť problémov, aby pomohol najmä mladej slečne, ktorá bola v takýchto podmienkach určite prvý krát. Neskôr sa aj priznal, že mal byť nekompromisný a podobných jednotlivcov vyradiť z akcie. Taký je údel šéfov podobných akcií. Zostup trval nenormálne dlho. Zľadovatený chodník neumožňoval rýchlejšiu chôdzu nakoľko ľudia neboli pre takýto terén vybavení. Ale to sa netýkalo len našej partie, ale aj ostatných. Obrovský problém mala asi desaťčlenná skupinka „tirolákov“. Niektorí vo svojich tradičných krojoch vystupovali hore k chate. Chýbalo už len „jódlovanie“. Niektoré ich partnerky však mali výraz v očiach akoby išli v Messnerových stopách niekde v himalájskej direttissime. Boli sme niekde v dvoch tretinách zostupu, keď sa konečne ľad a sneh stali minulosťou. Vtedy som pridal do kroku a predbehol celú našu partiu. Tomasz vedel, že so mnou problémy mať nebude. Netrvalo dlho a zahliadol som sivú strechu chaty Rifugio Vicenza (2 256 m). Chata stojí pod severovýchodným svahom Sasso Piatto (2 958 m), ktorý však pre nízku oblačnosť nebolo vidieť. Stále bolo zamračené, takže ani na severnú stranu nebola dobrá viditeľnosť, ale aspoň som nafotil okolité skalné steny. Výhľady sa konali snáď tak nad údolím Val Gardena, ale to boli pre mňa úplne neznáme kopčeky. Prišiel som do chaty. Tu som si objednal „birra grande“. S taliančinou som veľmi nepochodil, pretože obsluhujúci mladík som mnou „šprechnil“ pravdepodobne po tirolsky či nemecky. Aj tu som dostal štvordecový penivý mok, ktorý ma osviežil. Prišla skupinka z našej autobusovej partie. Ich cieľom snaženia bola určite miestna „minestrone“ alebo „kartoffelsuppe“. Ja tieto špeciality nemusím. Ako som spomenul, v tejto oblasti prevláda nemčina a ladinčina, takže taliančina je tak „trochen“ v aute, čiže mimo hry. Personál „šprechní“ ostošesť, ale na mojich niekoľko anglických slov v pohode odpovedali. Veď jazyky v EÚ nepustia, nie? Opäť sa opakovala situácia z chaty Demetz. Naši odišli a ja som ostal sedieť v chate. Bolo dosť času. Konečne som sa aj ja odhodlal na ďalšiu cestu. Chodník traverzoval západné a neskôr aj severné svahy Sassolunga. Väčšinou som išiel takmer po rovine, ale až pred sedlom Col de Mesdi (2 114 m) prišlo stúpanie. Pred ním som dobehol a predbehol našu skupinu. Krátke, ale strmé serpentíny ma dosť vyšťavili. V sedle posedávala početná zájazdová skupina „inostrancov“. Najprv som si pomyslel, že tam museli prísť vlakom. Toľko ich bolo. Nezdržiaval som sa. Mojim najbližším cieľom bola chata Rifugio Emilio Comici (2 153 m). Nenáročný traverz v severnom úbočí Sassolunga sa menil na countrycross. Raz hore, raz dole. Dokonca som sa ocitol pod strmým žľabom, ktorý bol vyplnený ľadovcom. Asi dva metre hrubá vrstva špinavého ľadu zasahovala až k chodníku. Zaujímavé boli nánosy ľadu, ktoré vytvárali akoby nariasené záclony. Nevšimol som si, že značkovaný chodník už dávno viedol nižšie a ten, po ktorom som išiel sa ťahal pod mohutnými stenami. Strmými serpentínami a priznám sa, že aj so „Saharou“ v ústach som sa štveral k chate, ktorej strechu som v diaľke zahliadol. Ďaleko na obzore sa objavili sivé steny skupiny Gruppo del Sella. Ale aj na severe sa objavila panoráma kopcov so zaujímavým hrebeňom s kopcami Sass Rigais (3 025 m), Col da la Pieres (2 747 m) a Piz Duleda (2 909 m). Potešilo ma, že sa nesmelo objavili slnečné lúče. Aj keď som mal ešte pitné zásoby v batohu, neriešil som pitný kolaps. Čakal som na „čapáka“. Ten prišiel o niekoľko minút neskôr. Dorazil som k chate. Samozrejme najprv nasledovali fotografické zábery okolia. Údolie Val Gardena a Gruppo Sella. Bohužiaľ vrchol Sassolungo vysoko hore a v mrakoch. Podľa údaja na teplomeri bolo 6 stupňov. Takže poriadne teplo. Veď pred obedom bola hore nula. Asi o polhodinu po mne prišla do chaty malá skupinka našich turistov aj s Tomaszom. Rôzne kávičky „piccolo“ či „cappuccino“ s pizzou alebo zákuskami potešili ich konzumentov asi tak ako mňa „birra grande“. Bolo nám fajn. V jedálni chaty majú sympatickú výstavku fotografií ozajstných celebrít. Nemyslím tie slovenské, typu letných uhoriek. S. Loren, C. Cardinale, J. C. Killy, J. P. Belmondo, F. Mercury, monacké knieža Albert II., A. Tomba a veľa ďalších. Tí všetci v priebehu minulých rokov navštívili tieto miesta. Ale nás nikto z miestnych nenafotil. Určite nevedeli o čo prichádzajú... Bol som milo prekvapený kvetinovou výzdobou. Nádherné biele muškáty v tejto chate pôsobili veľmi prirodzene a romanticky. U nás mi to chýba. Ale aj naši chatári sa zlepšujú. Veď raz... Na posledný úsek trasy sme sa vydali okolo štvrtej. Zlovestné mraky sa aj naďalej preháňali nad hlavami. Tabuľka pri chate udávala čas presunu do sedla Passo Sella 40 minút. A tam bol uvedený aj ladinský názov Jeuf de Sela. Takže zase niečo nové. Jazyky sú jazyky. Koľko ich vieš...? Toľko...! Chodník z hľadiska terénu nebol problémový. Viac ma štvalo počasie. Horská skupina Sella sa neustále schovávala v mrakoch. Po pár minútach som prišiel na malú kamennú vyhliadku, odkiaľ sa Sella začala predvádzať. Slnečné lúče zaliali vrcholy kopcov Piz Miara (2 964 m), Piz Selva (2 941 m) a Tre Torre (2 696 m). O niečo ďalej sa týčil Sass Pordoi. Zapadajúce slnko teraz v podvečer osvetľovalo steny Marmolady, Gran Vernelu, ale aj Sass Pordoi s Rifugio Maria (2 950 m). Prichádzali sme k sedlu Passo Sella. Rachot stavebných strojov kazil romantický podvečer na parkovisku. Vtedy som si všimol, že z chaty Rifugio Passo Sella stojí len čelný múr. Stavbári akoby symbolicky nechali stáť túto časť objektu. Na pamiatku som si vyfotil torzo chaty. Autobus stál na parkovisku a my sme sa postupne pripravovali na nočný presun do historickej krajiny. Únava z celého dňa sa prejavila pri nočnej ceste do Prahy. Ale z celej akcie mám dobrý dojem. Počasie síce nie vždy bolo ideálne, no to je údel podobných akcií na horách. Už pri spiatočnej ceste mi v hlave vírili myšlienky o ďalších cestách. Určite viem, že na budúci rok to Pyreneje určite nebudú. Tentoraz by som rád navštívil severné Taliansko v oblasti Livigna a Bormia, prípadne francúzske Prímorské Alpy v oblasti Écrins. Ale toto je zatiaľ naozaj len teoretická úvaha.