Pre prvú návštevu tohtoročných zahraničných ciest som zvolil opäť talianske Dolomity. Mala to byť už moja šiesta návšteva tohto horstva na severovýchode Talianska. Tentoraz som zvolil oblasť v južnej časti pohoria, skupinu Pale di San Martino len pár kilometrov od masívu Marmolady (3 343 m). Pred niekoľkými rokmi som navštívil susediace kopce v oblasti západne od sedla Passo Rolle (1 980 m) a spoznal nádherný skalný masív, ktorému tróni Cimon della Palla (3 184 m). Program akcie bol presne taký, aký som očakával. Prípadne tak ako pri iných návštevách som bol rozhodnutý si ho upraviť podľa seba. Ubytovanie bolo zabezpečené v neveľkom hoteli v nádhernom prostredí pri mestečku Falcade ( 1 148 m), teda na severnej strane horskej skupiny Pale di San Martino.
Po päťhodinovej ceste vlakom zo Žiliny som horúci letný nedeľný podvečer strávil už tradične v pražskej záhradnej reštaurácii Stará pošta na „Opletalke“. Večerná porcia vyprážaného syra so zemiakmi a tatárskou omáčkou ma pred celonočnou cestou dobre nasýtila, a tak okolo pol ôsmej som stepoval s batožinou na autobusovej stanici na Florenci. Konečne prišiel autobus a privítala nás vedúca akcie Jana. Autobus sa naplnil turistiky chtivými ľuďmi. Vedúca sa dosť „zaujímavo“ orálne prezentovala hneď pri prvých kilometroch jazdy smerom na Rozvadov. To sme netušili, že „vtipné“ poznámky nás budú sprevádzať po celý týždeň. Veľmi rýchlo som pochopil, že táto pani je všetko možné len nie sprievodkyňa turistov po horách. Väčšinu osadenstva tvorili seniori. Dokonca na druhý deň som zistil, že v kolektíve máme horských aktivistov vo veku nad 80 rokov! Na Rozvadove už tradične nasledovala prestávka. Po nej sme už uháňali po nemeckej diaľnici na Mníchov. Lenže počasie nám vôbec neprialo. Stierače na čelných sklách autobusu nestačili stierať dažďové kvapky. Po ďalšej nočnej zastávke v Nemecku a prejazde rakúskym Brennerským priesmykom sme okolo piatej zastavili v talianskom Castel Varco, pár kilometrov južne od Bolzana. Tu sme na parkovisku strávili 90 minút. Väčšina ľudí spala, ale nás niekoľko „nespavcov“ sa prechádzalo po blízkom okolí. Totiž, prišli sme dosť zavčasu a do cieľa nám zostávalo už naozaj len pár kilometrov. Z diaľnice sme odbočili na východ do hôr, onedlho prešli okolo Cavalese, Ziano di Fiemme a Predazza. To sú miesta, kde som dvakrát absolvoval túry v blízkych kopcoch. Cez Moenu sme sa dostali do sedla Passo San Pelegrino (1 919 m). Pršalo a okolo nás „plávali“ chuchvalce hmly. Nič nebolo vidieť. O ôsmej sme dorazili do Falcade, mestečka, v ktorom sme mali stráviť týždeň. Má asi 1 200 obyvateľov. Je obklopené nádhernými skvostami dolomitských kopcov Focobon a Monte Mulaz v horskej skupine Pale di San Martino a velikánmi Monte Civetta, Monte Pelmo, Marmolada a Monzon-Costabella. Vedúca akcie sa opäť vyznamenala vyhláením, že program dnešného dňa určite splníme. Vonku pršalo a nikomu sa veru nechcelo vyjsť do takého počasia. A to nás čakalo prezliekanie do turistických odevov a topánok. Bohužiaľ, niektorí doslova zúfalci, akých som za tie roky spoznal desiatky, sa drali von z autobusu, vytiahli pršiplášte, dáždniky. Čakalo nás vyriešenie problému, čo s načatým dňom. Nevyspatí a aj hladní sme nakoniec vyliezli z útrob autobusu a na mokrej tráve sa prezliekali. Plánovaný výstup údolím Valle di Valles pod vrcholom Monte Pradazzo (2 279 m) po ceste „Alta Via dei Pastori“ k chate Rifugio Bottari Costazza (1 573 m) a zostup do Molina sa v tomto počasí našťastie nekonal. Vedúca sa prejavila ako nie veľmi vtipná, keď asi polovicu účastníkov prehovorila, aby sme počkali do deviatej, kedy začne premávať kabínková lanovka Molino le Buse. Samozrejme okrem nás tam nikto nebol a obsluha lanovky len tupo pozerala, čo za bláznov v tom počasí tu otravuje. Dočkali sme sa jazdy a po vystúpení v blízkosti chaty Rifugio le Buse (1 910 m), kedy začalo ešte viac pršať som spolu s ostatnými radšej zaliezol do jedálne chaty. Blízku sedačkovú lanovku, ktorou sme mali ísť ešte ďalej ani nebolo vidieť. Lenže aj tu pani vedúca Jana prehovorila pár „vášnivcov“ a išli hore k k Rifugio Laresei (2 250 m). Samozrejme táto skupina neskôr poriadne nadávala, že sa nechali zlákať na cestu. Po posedení v chate sa nás niekoľko rozhodlo pre definitívny návrat dole. Vôbec nemalo cenu ostať trčať kdesi na kopci, nič nevidieť alebo prípadne šliapať v blate. Vodiči autobusu prespali polovicu dňa, takže prípadný odpočinok v autobuse sa nekonal. Vytvorili sme s niekoľkými postaršími pánmi skupinku, ktorá sa vydala na prechádzku z hornej časti mestečka k dolnej. Mestečko má len niekoľko uličiek, ale je poriadne dlhé. Počasie sa okolo obeda nakoniec zlepšilo a prestalo pršať. Využili sme priestor pod akousi sedliackou usadlosťou, kde bola lavica, a tam padol za obeť kurací rezeň dovezený ešte z domu. Pokračovali sme ďalej po chodníku. Myslel som, že sa dostanem niekde k nášmu hotelu, ale nakoniec som ďalšiu cestu vzdal. Nevedel som, že náš hotel stojí ešte niekoľko kilometrov ďalej, Lenže do odchodu autobusu a na ubytovanie v hoteli sme mali ešte veľa času. Doslova z nudy a vlastne aj pre „zabitie“ času som vyšiel na neďalekú vyvýšeninu, kde stojí miestny kostol Parocchia di San Sebastiano. Zaujímavosťou tejto stavby je skutočnosť, že nemá vežu, teda ani zvonicu. Je to taká modernejšia stavba bez výraznejšej interiérovej výzdoby. Naozaj ničím nezaujal. V blízkosti kostola stojí pomník obetiam a kaplnka, v ktorej sú umiestnené nadrozmerné fotografie z bojov 1. svetovej vojny. Konečne sme o tretej odpoludnia sadli do autobusu a odviezli sa doslova pár kilometrov do Cavioly (1 090 m). To je vlastne samostatná dedinka prakticky spojená s Falcade. Tam stojí len pár desiatok metrov od hlavnej cesty hotel Albergo Felice. Trojposchodová budova s malým parkoviskom. Našťastie proces ubytovania netrval dlho a veľmi skoro sme sa rozptýlili po izbách. O šiestej nasledovala večera, zeleninová polievka, bravčové mäso s hranolčekmi a dusenou zeleninou. K tomu ako dezert podávali šalát z čerstvého ovocia. Po večeri, kedy sa obloha vyjasnila, som sa prešiel po blízkom okolí hotela a s perspektívou zlepšenia počasia nakoniec zaľahol spať. Bohužiaľ očakávaný brífing s vedúcou Janou sa nekonal. Aspoň som to takto v minulosti zažíval. Dokonca v talianskom Livigno prišiel náš vedúci na prvý brífing s fľašou grappy – známeho talianskeho destilátu. Žiadne opíjanie, ale pozornosť a potom pokec o nasledujúcom dni.
Cavallazza (2 324 m)
Na druhý deň nás čakalo celkom príjemné ráno. Niežeby bolo „azzuro“, ale predsa len nad okolitými kopcami sa cez nízku oblačnosť predierali slnečné lúče. Organizácia raňajok v jedálni dosť viazla. V situácii, keď sa tam naraz objavilo vyše štyridsať hladných krkov, tak personál nestíhal dokladať pečivo alebo iné jedlá. Čas konzumácie sa predlžoval a pani vedúcej to ani nie veľmi vadilo. Doslova arogantne sa správala k niektorým turistom, keď poukazovali na nedostatky v obsluhe. Pripadalo mi to ako keby aj ona bola radovou účastníčkou akcie, s ktorou vlastne nemá nič spoločné. Očakával som, že sa aspoň pri raňajkách dozvieme cieľ dnešnej cesty. Bohužiaľ. Najedla sa a stroho oznámila, že o pol deviatej sa stretneme v autobuse. Plánovaná akcia na tento deň sa samozrejme nekonala. V autobuse vyhlásila, že sa program stanovený cestovnou kanceláriou mení a že ona ako vedúca má na to právo. Niektorí z nás len nechápavo krútili hlavami, ale museli sme súhlasiť. Demokracia či dobrovoľné násilie... . Zúčastnili sme sa viacerých podobných akcií, ale toto z nás nikto ešte nezažil. To bolo konštatovanie osadenstva zadnej časti autobusu. Až pri jazde údolím Valle di Valles sme sa dozvedeli, že mierime do sedla Passo Rolle. To je to sedlo, ktoré som už dvakrát v minulosti navštívil. Takže opäť uvidím nádherný skvost prírody Cimon della Pala (3 184 m). Samozrejme už som vedel, že sa od celej skupiny oddelím a pôjdem si svoju trasu, ktorú som pred tromi rokmi pre poriadny dážď nezvládol a vrátil sa. Pani Jana síce pri odchode predpovedala na odpoludnie búrkové prehánky, ale zatiaľ počasie v sedle tomu nenasvedčovalo. Cieľom terajšej cesty mala byť Cavallazza (2 324 m), kopec nad jazerami Laghi del Colbricon (1 927 m). Ako som už spomenul, tak pred tromi rokmi som stál pri nich, ale bohužiaľ ma dážď zahnal späť do sedla Passo Rolle. Tentoraz moje kroky viedli miernym stúpaním na zjazdovku, po ktorej som vyšliapal až k hornej stanici sedačkovej lanovky na vrchol Tognazza (2 209 m). Prekvapilo ma, že premávala. Lanovka. Ale bez ľudí. Totiž ako som sa odpoludnia presvedčil, bola v technickej údržbe. Vysoko nad mnou som zahliadol dvojicu turistov. Mali taktiež namierené na vrchol. Dostal som sa konečne na hrebeň. Na jeho juhovýchodnej strane hlboko v údolí sa krčilo mestečko San Martino di Castrozza (1 444 m). Tam sme sa mali dostať o niekoľko dní. Teraz moje kroky viedli neustále hore. Ocitol som sa v miestach s hlbokými dierami a doteraz viditeľnými zákopmi. Tu sa v roku 1916, teda počas 1. svetovej vojny, urputne bojovalo. Na južne strane Taliani a na severnej Rakúšania. Tak tu kdesi môj starý otec Bedrich bojoval. Veď rieka Piave je odtiaľto vzdialená len pár kilometrov. A tom som ako malý chlapec počúval jeho zážitky z talianskeho frontu. Vtedy mi ani nenapadlo, že sa niekedy dostanem do týchto končín. Prišiel som pod vyvýšeninu Cavallazza Picolla (2 310 m) prevŕtanou dierami bunkrov, strieľní a zákopov. Stál som nad malým údolím s niekoľkými malými horskými jazierkami. Z vrcholu viedol strmý sutinový chodník na sever do sedla Forcella Cavallazza (2 225 m). Tu som si urobil krátku prestávku. Horalka, pár dúškov iontového nápoja a poďme hore. Stometrové prevýšenie som celkom v pohode zdolal krátkymi, ale strmými serpentínami. Aj tu boli pozostatky vojny, hlboké zákopy a diery vedúce na samotný vrchol. Posedávalo tu dosť turistov a vychutnávali si nádherné výhľady na celú horskú skupinu Pale di San Martino s impozantným Cimon della Pala. Na samotnom vrchole stojí drevený kríž okolo ktorého je omotaný ostnatý drôt. Na severe vyčnieval Castellazzo (2 333 m), na ktorom stojí kamenná socha Krista s krížom a na východe okrem Cimon della Pala z mrakov vytŕčali Monte Mulaz (2 906 m), Cima di Val Grande (3 130 m), Cima della Rosetta (2 743 m) a Cima della Madonna (2 757 m). Asi po hodinovom pobyte na vrchole som doslova zbehol po sutinovom a dosť šmykľavom chodníku dole k jazerám Laghi del Colbricon. Nad nimi sa nad južným brehom vypínala mohutná pyramída Colbricon (2 602 m), podľa ktorej sú jazerá pomenované. V tráve kvitli nádherné ružové kvety azaliek. Pred chatou Rifugio del Colbricon (1 927 m) na terase posedávali desiatky turistov. Samozrejme pitný režim v podobe fľaškového piva za 5 eur bol dodržaný. Od chaty vedie do sedla Passo Rolle „rodinný“ chodník podobný asi ako tatranská cesta od Rainerky na Hrebienok. Akurát tu je „prémiové“ záverečné stúpanie, ktoré v Tatrách nemáme. Cesta do sedla trvá asi trištvrte hodinu. Počasie sa naozaj umúdrilo a našou vedúcou predpovedané búrkové prehánky sa našťastie nekonali. Ešte v sedle som urobil pár záberov na prírodný skvost Cimon della Pala a mohli sme odtiaľ pred piatou odísť do Falcade. Ale to, že naša vedúca nekecala sa onedlho potvrdilo, keď sme prechádzali údolím Valle de Valles. Zastihla nás krátka búrka. Než sme však prišli do hotela, bolo po nej. Teda po búrke. Vedúca ostala. Menu na večeru tvoril mäsový vývar s tortellini, bravčové mäso s dusenou fazuľkou a zemiakmi a čerstvé ovocie.
Nasledujúce ráno sa podobalo predošlému. Lenže tentoraz aj so slnečnými lúčmi. Opäť sme nevedeli, kde nás autobus dovezie. Pri raňajkách sa niekoľko z našej partie dohodlo, že by naozaj bolo dobré prehodiť niekoľko slov s pani vedúcou ohľadne informovanie o trase, buď pri večeri alebo aspoň pri raňajkách. Jana to zrejme nepochopila a riešila si to opäť svojim spôsobom. Teda, že na klientov zájazdu kašľala. Na moju otázku, či už vie, kde v tento deň pôjdeme, odpovedala, že ešte nemá zistenú predpoveď počasia. A to sme o hodinu mali vyraziť na trasu! Hm, čudná to pani... Takže až v autobus sme sa dozvedeli, že dnes by sme mali ísť do San Martino di Castrozza, ale že má byť pekne, tak sa vydáme inde. Našim cieľom bolo mestečko Alleghe (979 m), ležiace na východ od Falcade pri brehoch rovnomenného jazera. Sústavou dvoch gondolových lanoviek sme sa vyviezli do sedla Col dei Baldi (1 920 m). Tu som mal slovno-názorovú dilemu s pani vedúcou ohľadne orientácie a zisťovaní okolitých kopcov. Akosi ju nezaujímala reakita, že prítomní ľudia zo zájazdu sa dohadujú o názvoch kopcov. Asi sme boli veľmi náročná skupina. Totiž v diaľke na západe vyčnieval mohutný špicatý kopec s ľadovcom a dvaja seniori si neboli istí či je to Marmolada (3 343 m) alebo nie. Nuž som im to spresnil, že áno a to biele pod vrcholom je marmoladský ľadovec. Ale takýchto drobností sme mali viac. Zo sedla sme teda pokračovali po širokej kamenistej ceste k salašu Malga Pioda (1 816 m). Tu sme natrafili na skupinu menších detí, ktorí sem prišli na výlet. Zaujímavosťou bola na zábradlí zavesená slovenská vlajka (česká nebola...). Výstup k chate podľa smerovníka mal trvať jednu hodinu. Stúpanie od salaša bolo dosť strmé. Serpentíny na lúke vystriedali kamenné schodíky a šírka chodníka sa zúžila miestami na meter alebo aj menej. Po ľavej strane kolmé zrázy, po pravej vysoké steny. Väčšina z nás zvolila pokojné tempo výstupu. Veď čas nesúril. Na východe vyčnieval nádherný skalný masív Monte Pelmo (3 168 m). Ako som šliapal hore, tak sa začal ozývať hukot motora. Onedlho nad hlavou presvišťala nákladná lanovka. Totiž dole z údolia až k chate vedie táto technická pomôcka, ktorou vyvážajú zásoby na chatu. S otvorenými ústami som pozeral na tento div techniky. A ešte viac ma zaujala motorová trojkolka, na ktorú z lanovky nakladali zásoby a vozili ich priamo do chaty. Bolo jedenásť hodín, keď som prišiel k chate Refugio A. Sunino al Coldai (2 135 m). Niektorí naši „chrti“ už opustili priestor chaty a „bežali“ dopredu stihnúť neviem čo. Osemdesiatroční seniori sedeli na lavici pred chatou a popíjali pivo. Päťeurový nápoj viditeľne chutil. Veľmi ochotne som rozšíril ich rady. Asi po polhodine, keď už väčšina z našej skupiny odišla, som pokračoval v ceste do nevysokého sedla Passo Coldai. Pod ním sa zrkadlila tyrkysovo zafarbená hladina jazera Laghetto di Coldai. Po ľavej strane sa vypínali strmé steny známeho horského masívu Monte Civetta (3 220 m) s celým hrebeňom orientovaným v smere severovýchod - juhozápad s vrcholmi či vežami Piccola Civetta (3 207 m), Punta Tissi (2 995 m), Punta Civetta (2 892 m), Pan di Zucchero (2 776 m), Castello di Valgrande (2 680 m), Torre di Valgrande (2 715 m). Tentoraz som ale nepovažoval ísť takmer bezcieľne pod veže a tam sa otočiť naspäť. Vyhliadol som si celkom fotogenicky vyzerajúce steny Civetty a vyliezol na blízku vyvýšeninu odkiaľ som mal nádherný výhľad na Marmoladu, Piz Boé (3 142 m) a ďalšie nádhery dolomitskej prírody. Najmä Monte Civetta so svojou malou susedkou tvorili tú pravú horskú atmosféru. Sedíte alebo ležíte v alpskej tráve a nad hlavou máte vrcholky hôr... Nafotil som desiatky záberov modrých alpských horcov. Dole, hlboko v údolí, som objavil jazero Lagho di Alleghe a vzadu nad ním vrchol Marmolady. Naozaj boli to neskutočné výhľady. Pre toto chodievam na kopce. Božský raj pre oči a dušu. Asi po hodinovom relaxe som sa zdvihol a opäť stúpal do sedla. Bolo doslova horúce počasie a to bola výška okolo 2 200 metrov. V sedle som nafotil krásny záber Monte Pelma. Vyčnieval akoby zo zeme pred mnou. Serpentínami som zišiel k chate. Bolo dosť času na návrat, a tak posedenie na lavici pred chatou som si dostatočne predĺžil. Samozrejme aj s penivým nápojom. Okolo druhej som sa rozhodol pre návrat. Tentoraz som zvolil rýchlejšie tempo. Veď z kopca
Marmolada ( 3 343 m)
to ide veľmi dobre. Pripomenul som si tatranské chvíle, kedy som s obľubou takto „behával“ z kopcov dole. O polhodinu somuž sedel na terase salaša Malga Pioda a „napchával“ sa tatrankou a margotkou. To bola vlastne moja dnešná obedová strava. Otázkou necelej polhodiny bola cesta k hornej stanici lanovky a potom už len presun do Alleghe. Lenže ako to býva pri podobných akciách, zbytočné čakanie na oneskorencov zapríčinilo, že v obchode neďaleko nášho hotela už nemali chlieb ani pečivo, čo som vyriešil na druhý deň ráno, keď som tam po raňajkách kúpil akési žemle na obed. Večera sa niesla v duchu krúpkovo zeleninovej polievky, klasický „wienner schnitzel“ so zemiakovými kroketami, zeleninovým šalátom a štrúdľou.
Dolomitský pobyt sa prehupol do svojej druhej polovice. Po raňajkách sme sa zišli v autobuse. „Teta“ Jana nás ničím neprekvapila. Stroho oznámila, že tentoraz máme namierené do blízkeho sedla Passo di San Pelegrino (1 918 m). Bolo slnečno, aj keď trochu chladnejšie. Zo sedla sme sa vyviezli sedačkovou lanovkou Seggiovia Costabella k hornej stanici nad chatu Rifugio Paradiso do nadmorskej výšky 2 273 metrov. Na alpských lúkach sa tu pásli desiatky kráv. Zvolil som pomerne pohodlné tempo, nebolo sa kde náhliť. Naším cieľom bola chata Bergvagabundehütte (2 528 m) ležiaca v tesnej blízkosti sedla Passo delle Selle (2 530 m), čiže prevýšenie nejakých dvestopäťdesiat metrov. Pomaly som si zvykal na tie nešťastné rakúsko-nemecké názvy. Je to hrôza. Tri slovné spojenia v jednom. Ale to majú aj Rusi. Túto chatu poznajú miestni aj s talianskym názvom Rifugio delle Sele. Cieľ dnešného dňa bol neustále pred nami, nakoľko stojí na bočnom hrebeni. Prechádzali sme po chodníku miernym stúpaním, ktoré sa však asi od polovice trasy zmenilo na strmú horskú cestu, po ktorej dopravujú na chatu zásoby. Po trištvrtehodinovom šliapaní som stál v sedle. Postupne prichádzali aj ostatní z našej partie. Zhotovil som pár záberov na okolité kopce, najmä na blízky hrebeň s kopcami Cima Campagnacia (2 737 m), Cima de Costabella (2 759 m) a Cima del’Uomo (3 010 m). Na juhu sa ponad údolie Valle di San Pellegrino vypínal masív Col Margherita (2 550 m), na ktorého vrchol vedie kabínová lanovka a za ňou nádherné zubaté vrcholky kopcov v skupine Pale di San Martino na čele s impozantným Cimon della Pala. Na východe vyčnievali krásavci Monte Pelmo, ale najmä Monte Civetta, kde sme boli predošlý deň. Po krátkom občerstvení na terase chaty s pivom (polliter za 4,50 eura) som sa vydal po úzkom chodníku na neďaleký hrebeň. Tento je akýmsi múzeom v prírode, nachádzajú sa tu drôtené zátarasy, v skale vydlabané zákopy, bunkre a strieľne. Teda opäť pozostatky z bojov 1. svetovej vojny. Stojí tu vytesaný kamenný kríž ako spomienka na Bruna Federspiela (1903-1983). Kto bol tento pán sa mi nepodarilo zistiť. Pravdepodobne ale vojak 1. svetovej vojny nebol, nakoľko mal 11, prípadne 15 rokov. Zrejme miestny horolezec a horský vodca. Je po ňom nazvaná via ferrata, teda zaistená cesta „Alta via Bruno Federspiel“. Kamenistý chodník viedol nie príliš strmo po úzkom hrebeni. Tie „pamätníky“ na vojnu pripomínali ťažké obranné boje rakúskych vojakov, ktorí sa tu zakopali na dlhé mesiace. Talianska obranná línia bola vzdušnou čiarou vzdialená len niekoľko stoviek metrov nižšie. Vyšiel som až na najvyšší bod hrebeňa. Chodník síce pokračoval ďalej, ale nemalo význam ísť ďalej, pretože potom už hrebeň klesal. Fotoaparát cvakal zábery okolia. Dokonca sa mi podarilo urobiť aj zábery horských kvetín, astry alpínskej, iskerníka prudkého, horca modrého i horca bodkovaného. Po chvíli som sa vrátil späť k chate. Z našej skupiny tam sedelo pár jednotlivcov, ostatní sa už vracali pomaly dole. Niektorí smerovali do prírodného múzea talianskeho frontu, iní k chate Baita Paradiso stojacej na rozľahlej lúke plnej pasúcich sa kráv a niektorí k lanovke, ktorou sme ráno išli hore. Zvolil som zostupovú cestu k talianskej línii. Bolo pár minút pred poludním a v hlave ma začala „mátať“ myšlienka s návštevou kopca Col Margherita, čo bolo prevýšenie asi sedemsto metrov. Samozrejme s použitím kabínovej lanovky. Dosť strmý zostup po širokej kamenistej ceste ma priviedol k niekoľkým bunkrom a kamenným zákopom. Smerovník ukazoval doprava k ďalším vojenským pozostatkom vojny. Ale k „Italienische lager Kriege 1914-1918“ som nešiel.
Pale di San Martino
Stretol som niekoľko skupiniek domácich turistov, ktorí smerovali hore k chate. Prešiel som pod stožiarmi sedačkovej lanovky Seggiovia Costabella. To už bola horská cesta široká a aj prašná. Na dohľad bola chata. Asi po sedemdesiatminútovom zostupe som bol pri chate. Na terase sedeli a popíjali pivo naši seniori – osemdesiatnici. Už aj tak opálení vystavovali tváre lúčom slnka. Pitný reťim som odmietol. Ja. To bol teda výkon... Dlho som sa nezdržal a opäť som kráčal po ceste dole. Asi po desiatich minútach som stál pri smerovníku „Pont“ ( (2 092 m). Do sedla Passo San Pellegrino som prišiel asi o pol hodinu. Priznám sa, že som už pociťoval aj hlad. Po asfaltovej ceste som kráčal ešte asi päťsto metrov, aby som sa dostal k dolnej stanici lanovky Funivia Col Margherita. Postávala tam dvojica turistov a nikto nikde. Zistil som, že lanovka premáva od druhej hodiny a teda mám asi tridsať minút čas. Ten som využil na doplnenie tekutín a jedlo. Otvoril som si klasický konzervový výrobok českej firmy Hamé, teda lečo s vajcom a klobásou. To milujem. Ale len na takýchto podobných akciách. Bohužiaľ, už obsah konzervy nie je to, čo sme jedávali za mlada na „vandroch“. Zlaté výrobky socializmu. Konečne som sa dočkal času odchodu lanovky. Spiatočný lístok stál 12 eur. Medzitým prišlo ešte niekoľko jednotlivcov, a tak vo veľkej kabíne nás išlo asi desať. Cesta trvala asi päť minút. Nádherné výhľady... Neopísateľná krása. Takmer žiadny vietor, len páliace slnko a doslova „plechová“ obloha. Super. Od budovy lanovky viedol kamenistý chodník asi tridsať výškových metrov na samotný vrchol Col Margherita. Vytiahol som mapu a s úžasom zistil, že jazero s krásnou modrou hladinou je to, čo sme mali vidieť prvý deň. Teda vtedy, čo nás vedúca Jana hnala v daždi a hmle na lanovky. Lago di Cavia (2 130 m). Tentoraz super počasie ponúklo prírodné predstavenie. Bolo na čo pozerať. Pochodil som po širokej vrcholovej kamenisto trávnatej pláni pripomínajúcej mi nízkotatranské kopce.. Na jej východnom svahu stojí vrcholová stanica sedačkovej lanovky, ktorá však v lete nepremáva. Vedie od chaty Rifugio Laresei (2 250 m) pri jazere Lago di Cavia pod vrchol Col Margherita. Na juh smeruje chodník po hrebeni do sedla Forcella di Valazza (2 521 m) a ďalej na západ na vrchol Cima di Juribrutto (2 697 m). Výhľady na sever ponad celé údolie Valle di San Pellegrino mi poskytovali kopce, pod ktorými som len pred pár hodinami stál, Cima Campagnacia, Cima de Costabella, Cima del’Uomo a v pozadí južné steny mohutnej Marmolady s vrcholovým ľadovcom. Medzitým sa na kopci objavili ďalší jednotlivci z nášho autobusu. Mali podobný program ako ja. Lenže toto nám pani Jana nepovedala. Teda, že je možné absolvovať aj krátky lanovkový výlet na tento vrchol a vidieť údolie aj z opačnej strany. Od juhovýchodu sa ale približovali búrkové mraky, takže asi po deväťdesiat minútovom pobyte na vrchole a jeho okolí som nasadol do lanovky a zviezol sa do údolia. Na parkovisku stál náš autobus, ale ešte bol dostatok času do odchodu, a tak som sa usadil na terase blízkej reštaurácie. Sedelo tu už niekoľko našich ľudí a popíjali pivo, prípadne kávu. Samozrejme pitný režim som dodržal aj ja. O pol šiestej sme z parkoviska odišli do hotela. Po sprchovom osviežení sme sa zišli v jedálni hotela na večeru. Tentoraz nám prichystali fazuľovú polievku s cestovinou, pečené kurča, zemiaky a zeleninový šalát. K tomu ešte čerstvé ovocie.
Ráno sme sa opäť zobudili do nádherného dňa. Program túry sme sa opäť dozvedeli až v autobuse. Monte Pelmo. Totiž skôr jeho južné svahy a cieľová chata Rifugio Venezia (1 947 m). Autobusom sme sa odviezli cez mestečko Alleghe a okolo jeho rovnomenného jazera do sedla Passo Staulanza (1 773 m). Cestou sa počasie rapídne zhoršilo. Slnečné lúče sa schovali za zle vyzerajúce mraky. Takže dnes zrejme „azzuro“ nebude. O pol desiatej sme vošli zo sedla strmým chodníkom do ihličnatého lesa. Profil cesty bol naozaj dosť náročný najmä na pľúca, takže každú chvíľu niekto z nás zastavil a chytal dych. Asi po polhodinovom stúpaní sa terén trochu zmiernil a miestami sme išli po vrstevnici. Neskôr sa ihličnaté stromy vymenili za kosodrevinu. Asi po štyridsiatich minútach sme prišli na križovatku chodníkov na malej lúčke Pale de le Dee (1 900 m). Tu odbočuje chodník k miestnej atrakcii. Po pol hodinovej chôdzi smerom k južnému svahu Pelmetta je miesto, kde sú v obrovských balvanoch údajné stopy dinosaura. Ešte pred cestou sem som si doma pozrel na internete obrázky tejto „rarity“. Ničím ma však neoslovili. Pár akýchsi malých dierok v skalách. Ale Taliani vedia využiť aj takúto prírodnú zaujímavosť pre zviditeľnenie prírody. Myslím, že z našej skupiny k Orme di Dinosauro nikto nešiel. K chate Rifugio Venezia sme to mali ešte okolo hodiny a trištvrte chôdze. Nad hlavami sa preháňali mraky, takže sme toho veľa z okolia nevideli. Impozantné Monte Pelmo s jeho mladším „bratom“ Pelmettom (2 990 m) sme prakticky nevideli. Pokračovali sme opäť strmším výstupom v kosodrevine. Na malej vyvýšenine som si urobil kratšiu pitnú prestávku. „Ionťák“ sa opäť osvedčil. Nasledoval kratší, ale strmý zostup. Na svahu v skalách stál na malom snehovom poli kamzík. Bol ďaleko, ale aj tak som si ho na diaľku vyfotil. Okolo chodníka rástla alpská flóra v podobe kamzičníkov, horcov, astier, kýchavíc a dokonca exempláre bledomodrých kvetov so štyrmi lupienkami, ktorý som ešte v živote nevidel, takže jeho názov nepoznám. Cesta nemala konca. Po ľavej strane sa nad nami objavili prvé skalnaté steny Pelmezta. Lenže tie vzápätí zakryla hustá hmla, takže opäť z výhľadov nebolo nič. Chodník pokračovala po rozľahlých lúkach s porastmi kosodreviny a miestami aj s nízkymi smrekmi. Nasledovalo strmé, ale krátke stúpanie a na jeho konci bolo sedlo Passo di Rutorto (1 931 m). Odtiaľ už bolo vidieť chatu. Práve v týchto miestach sa akoby zázrakom otvorila obloha. Mraky boli aspoň na chvíľu preč. Slnko svojimi lúčmi zaplavilo lúky. Blízko pasúce kone naplnili podstatu horskej romantiky. Netrvalo dlho a stál som po dve a pol hodine pri chate s oficiálnym názvom Rifugio Venezia Alba Maria de Luca. Tu už posedávalo niekoľko jednotlivcov-bežcov z našej skupiny. Nad chatou sa po prvý raz objavili juhovýchodné steny Monte Pelma. Bohužiaľ Pelmetto z tejto strany nebolo vidieť, pretože sme boli už mimo jeho optický dosah. Samozrejme pitný režim v podobe piva za 4,5 eura nemohlo chýbať. Prešiel som si blízke okolie chaty a zistil, že odtiaľ vedie „via normale“, teda turistický chodník na vrchol Monte Pelma. Teda on to v realite ani nie je turistický chodník, ale podľa obrázkov z internetu skôr sa približuje v mieste nazývanom Ballova lávka (po taliansky Cengia di Ball) k zaistenej ceste „via ferrata“.
Monte Pelmo (3 168 m)
Aj keď v skutočnosti tam žiadne zaistenie nie je. Je to vysoko exponovaný a miestami veľmi náročný asi šesť metrov dlhý úsek, ktorý sa prekonáva väčšinou po kolenách, nakoľko k vzpriamenej chôdzi bráni skalný previs. Výstup trvá asi päť hodín a je hodnotený stupňom II podľa stupnice obťažnosti UIAA. Niektorí z našej skupiny sa už vydali na spiatočnú cestu. Medzitým sa obloha opäť zatiahla, našťastie nepršalo. Po asi hodinovom posedení na lavici pred chatou som nasmeroval kroky k sedlu Passo Staulanza. Cestou sa objavili slnečné lúče a miestami sa vynárali z mrakov južné steny Monte Pelma. Asi po hodinovej chôdzi som objavil po pravej strane mohutnú rázsochu medzi masívmi Monte Pelma a Pelmetta, ktorá oddeľuje tieto dva mohutné kopce. Asi po deväťdesiatich minútach pokojnej a voľnej chôdze som dorazil do sedla Passo Staulanza. Bolo pred štvrtou. Neďaleká chata Rifugio Staulanza stojaca na rozľahlej lúke v blízkosti cesty poskytla pitný režim. Naši seniori tu „zabivakovali“ pri pive a samozrejme som rozšíril ich rady. S pivom. Sedeli sme na terase, slnko dobre hrialo a my sme obdivovali západné zrázy Monte Pelma a Pelmetta. Konečne sme videli tú prírodnú nádheru. Lenže rozkoš dlho netrvala. Všade prítomné mraky nám spustili mierny dážď. Našťastie netrval dlho a opäť sa vyjasnilo. O piatej sme nasadli do autobusu a vydali sa na cestu do hotela. Cestou sme zažili niekoľko dažďových prehánok. Tentoraz sme na večeru dostali špargľovú polievku, druhý chod tvorila syrová misa so zeleninovou oblohou a ovocie.
Bola sobota a pred nami posledná túra. Konečne som sa dočkal. Tri dni odkladaná návšteva horskej skupiny Pale di San Martino, čo bol môj hlavný cieľ návštevy tohtoročných Dolomít. Ráno sme zbalili všetky naše veci. Po raňajkách a sympatickej rozlúčke s majiteľom a personálom hotela sme vyrazili do sedla Passo Rolle, kde sme už pred pár dňami boli. Tentoraz sme ale pokračovali dole strmými serpentínami do mestečka San Martino di Castrozza (1 487 m). Tu mal vodič autobusu menšie problémy so zaparkovaním. Totiž pri stanici lanovky nemajú parkovisko pre autobusy. Nakoniec sa mu podarilo zaparkovať na parkovisku blízkej pizzérie. Nasadli sme do lanovky La Gondola Colverde. Sú to vlastne osemmiestne gondoly, ktorými sme sa vyviezli do sedla Col Verde (1 980 m). Hneď vedľa vrcholovej stanice stojí budova dolnej stanice lanovky Funivia Rosetta. Tú tvorí veľkokapacitná kabína pre štyridsať osôb. Po piatich minútach jazdy sme vystúpili v nadmorskej výške 2 654 metrov. Pre zainteresovaných a ľudí zaťažených na hory je toto číslo známe ako nadmorská výška Gerlachovského štítu. Dobre, u nás je „Gerlach“ vedený pod číslom 2 655 m. Sú tam akési desatiny...Stáli sme na veľkej terase a pred nami sa otvorila nádherná panoráma kopcov. Neďaleko na akejsi náhornej plošine pod nami stála chata Rifugio Rosetta Giovanni Pedrotti (2 578 m). Giovanni Pedrotti bol taliansky horolezec z čias pred a po 1. svetovej vojne. Všade okolo sa rozprestierala skalnatá pláň pripomínajúca mesačnú krajinu so snehovými poliami. Desiatky turistov sa vydávali na rôzne cesty. Masív blízkeho kopca Cimon della Pala sa tentoraz ukázal z opačnej strany než ako ho vidieť zo západu v sedle Passo Rolle. Tentoraz sa mohutný ihlan zmenil na široký skalnatý hrebeň. Za jeho obzorom vytŕčala obrovská zasnežená špica Cima di Val Grande. Slnko neúprosne pálilo a vetrík len mierne pofukoval, čo malo za následok, že som vyzliekol tričko s dlhým rukávom. Krátke nohavice som obliekol ešte v hoteli. Strmým chodníkom som sa medzi desiatkami turistov za necelú polhodinu vyškriabal na blízky vrchol Cima della Rosetta (2 743 m). Mohutný kovový kríž sa stáva cieľom sviatočných, ale aj poctivých turistov, ktorý si trasu peši vyšliapu až sem. Tisícdvestometrové prevýšenie sa dá zdolať za päť hodín. My sme sa jazdou lanovkou „pripravili“ o ten zážitok. Ale priznám sa, že po piatich dňoch šliapania po kopcoch to celkom postačovalo. Pri kríži nasledovalo tradičné fotenie „vrcholoviek“. A najmä „selfisti“. To je tiež zážitok. Ten kopec však vôbec nie je sranda. Totiž za krížom už nie je nič... Teda dole, na západnej strane, je niekoľko sto metrov kolmá stena. O jej výške sa dá presvedčiť pri jazde lanovkou dole, prípadne po serpentínovom chodníku vedúcom pod lanovkou.
Cimon della Pala
Po návrate z vrcholu Rosetty moje kroky viedli do širokého sedla Passo Rosetta (2 572 m). Mesačný ráz krajiny podčiarkovali slnečné lúče. Desiatky turistov kráčali po blízkych i vzdialených chodníkoch. Prišiel som k chate Rifugio Rosetta. Na priestorných terasách posedávali turisti vracajúci sa z túr alebo aj takí, ktorí sem prišli relaxovať. Dokonca sa sem vyvážajú bikeri so svojimi bicyklami. Mohutnosť hôr zvýrazňovali blízke i vzdialené kopce Cima Corona (2 768 m), Cima di Roda (2 694 m), Cima Val di Roda (2 680 m) alebo Cima della Madonna (2 752 m). Po vypití piva som sa presunul neďaleko od chaty, kde som v závetrí zjedol ďalší z výrobkov Hamé, tentoraz trenčiansky párok s fazuľou. Popritom som nakŕmil miestne horské havrany. Pripomenulo mi to presne takú situáciu, keď som asi pred piatimi rokmi v tesnej blízkosti ľadovca pod Marmoladou neďaleko chaty Rifugio Pian dei Fiacconi (2 626 m) odháňal tieto čierne otravy. Niektorí z našej skupiny si urobili krátke vychádzky po okolí, ale ako neskôr skonštatovali, tak všade boli len samé kamene. Čiže naozaj mesačná krajina. Po občerstvení som sa vydal na spiatočnú cestu k stanici lanovky. Rozhodol som sa, že si pozriem aj mestečko San Martino di Castrozza. Pred pol treťou som nasadol do kabíny lanovky a zviezol sa až dole. Mestečko tvoria dve hlavné ulice s niekoľkými obchodmi väčšinou so zameraním na suveníry a reštaurácie. Navštívil som jediný supermarket, aby som si kúpil pár stravovacích drobností na cestu. Samozrejme zakúpené žemle absolvovali cestu až do Žiliny. Nakoľko do odchodu autobusu bolo ešte dosť času, tak som sa posadil na terasu jednej z reštaurácií a pri pivnom potešení pozoroval život okolo seba. Fantastické výhľady na kopce umocňovali spomienky na zážitky prežité v uplynulých dňoch. Doslova nad hlavou vyčnievala pyramída Cavallazza, kde som stál v druhý deň pobytu a tešil sa z toho výstupu. Blížil sa čas odchodu. Vrátil som sa na parkovisko a z batožiny vybral „cestovný“ odev. Aj keď sa žiadna hygiena nekonala, pretože sme parkovali na kopci a ďaleko od nejakého vodného zdroja, tak sme sa všetci postupne prezliekali na malej trávnatej ploche. Myslím, že my turisti, s tým nemáme problém. O šiestej večer sme všetci sedeli v autobuse. Smer Moena, Predazzo, Cavalese, Bolzano a Brennerský priesmyk. To už bola tma, a tak sme po nočnej jazde cez Rakúsko a Nemecko prešli o pol tretej okolo Rozvadova. Dve hodiny nato sme v Prahe rozospatí vyšli z autobusu, nasledovala tradičná rozlúčka s účastníkmi zájazdu a presun do stanice metra. Na „Hlavnom“ som si uložil do úschovne batožinu a vydal sa do ranných pražských ulíc. Tradičná trasa viedla na Václavské námestie, kde som si v stánku kúpil raňajky – pečenú klobásu. Asistovalo mi pri tom niekoľko opitých a asi aj nafetovaných mladíkov, ktorí zrejme vyliezli z blízkych nočných barov. Našťastie neobťažovali. Potom moje kroky viedli na Staromestské námestie. Orloj som ignoroval. Nebol ten správny čas. Odtiaľ som pokračoval prechádzkovým tempom späť pre batožinu. Čakalo ma ešte päť hodín jazdy vlakom a pár minút po poludní som vystúpil v Žiline z vlaku. Takto teda skončila moja prvá tohtoročná zahraničná cesta.