V nedeľu 20. júla sme sa stretli na pražskej Florenci. Naša tradičná zostava, tentoraz v podobe účastníkov akcie z roku 2017 v bulharských pohoriach Rila a Pirin. O pol ôsmej večer sme sa privítali na nástupišti číslo päť. Eva a Jitka zo Strakoníc, Franta a Radek z Brna, Béďa z Českých Budějovíc a ja zo Žiliny. Príjemným spestrením našej partie boli dve nové dievčatá z Brna, Romana a Martina. Práve tieto nám „vylepšili“ seniorský vekový priemer... Romana bola tou osobou, ktorá niekedy na prelome minulého a tohto roka špekulovala o našej ceste do Nepálu. Bohužiaľ to predčasne vzdala. Martina, sympatická blondínka, bola pre nás zatiaľ neznámou. Takže našu cestovateľskú grupu tvorila táto osmička. Autobus z Pardubíc dorazil na stanicu okolo ôsmej večer. Dve mladé sprievodkyne sa nás poctivo ujali a usadili podľa rozpisu. Naša „osma“ sedela v prednej časti autobusu, teda za dievčatami sprievodkyňami. Radek potvrdil svoje istoty, že ešte pred odchodom stihol naliať do plastových „krištáľov“ ovocný nápoj slivkového typu. Vedúca Veronika predstavila okrem seba aj Magdu, svoju pomocníčku a vodičov. O pol deviatej sme vyrazili na cestu do Plzne, kde mali nastúpiť ďalší traja účastníci zájazdu. Okolo desiatej hodiny po kratšom blúdení ulicami západočeskej metropole sme plno obsadení smerovali na Rozvadov. Tradičná zastávka na českej pôde trvala asi pol hodinu. Niektorí z nás si dali takmer polnočnú teplú stravu, iní nočnú kávu a niektorí len tak z nudy postávali okolo autobusu. O štvrť na dvanásť sme vyrazili na západ. Nočná cesta po nemeckých diaľniciach je dosť nudná. Teda pre cestujúcich. A pre mňa to bolo o to viac, že som tadiaľto prechádzal dva týždne predtým, keď som smeroval do Švajčiarskeho Adelbodenu. Okolo trištvrte na dve ráno sme prešli okolo mníchovskej futbalovej arény Allianz. O necelé dve hodiny nás vítal nočný Innsbruck. Na taliansku hranicu sme dorazili o pol piatej, keď sme prešli Brennerským tunelom. Boli sme v Taliansku. Okolo mňa všetci spali, samozrejme okrem jedného vodiča. Ten druhý spokojne odfukoval vedľa neho na sedadle. Prešli sme cez Bresannone, teda pre Germánov Brixen a uháňali cez Bolzano (Bozen) na juh. Na benzínke sme mali poslednú prestávku. Hygiena, káva či plechovica s pivom zrejme každého povzbudili do ďalšej cesty. O trištvrte na šesť sme zišli z diaľnice a smerovali na východ. Prešli sme okolo dediny Tramin, ktorá je známa pestovaním tohto druhu hrozna a výrobou lahodného moku. Strmými serpentínami sme sa dostali do údolia Val di Fiemme. Tu je jedno z centier údolia, dedina Cavalese (1 000 m). Táto obec sa stala neslávne slávnou pre dve tragické nešťastia v rokoch 1976 a 1998. Obidve sa stali na úpätí lyžiarskeho strediska Alpe Cermis, keď veľká kabína lanovky schádzala do Cavalese. V roku 1976 z technických príčin prasklo vodiace lano a kabína sa zrútila do 200 metrov hlbokého údolia. Zomrelo 42 turistov. Počtom obetí je toto nešťastie najtragickejšou udalosťou lanových dráh. Druhé nešťastie o 22 rokov neskôr zapríčinil pilot americkej stíhačky F-16 pri cvičnom lete v nízkych letových hladinách. Štartoval z americkej základne v talianskom meste Aviano. Letel vo výške asi sto metrov nad terénom a pravým krídlom lietadla preťal nosné lano lanovky, ktorá tentoraz stúpala hore na Alpe Cermis a z výšky 80 metrov sa zrútila na zem. Zahynulo dvadsať turistov piatich národností. Dnes tu premáva namiesto veľkej kabíny menšia s kabínovými gondolami. Náš autobus pokračoval okolo dedinky Ziano di Fiemme, kde som strávil v rokoch 2011 a 2013 dva týždenné pobyty s už menovanou cestovkou Mayer a Crocus. Mimochodom dedinka je známa sídlom známej firmy na výrobu športovej obuvi značky La Sportiva. Prešli sme v blízkosti mestečka Predazzo (1 018 m). Neďaleko neho je športový areál, skokanské mostíky, kde sa pravidelne konajú súťaže svetového pohára a v rokoch 1991, 2003 a 2013 tu boli majstrovstvá sveta v klasickom lyžovaní. Konečne sme sa stočili na sever a o niekoľko minút prechádzali mestečkom Moena (1 184 m). Práve počas jazdy v tejto oblasti sme si všimli na okolitých svahoch v lesoch zničené množstvo ihličnatých stromov. Pripomínalo mi to Vysoké Tatry a ničivú víchricu v roku 2004. Tu to bolo podobné. Vyvrátené stromy, trčiace kmene stromov ako zlomené zápalky. Katastrofa. Z Moeny sme pokračovali serpentínami strmo hore. Pomaly sa blížila ôsma hodina a s ním aj najvyšší tunajší cestný bod, sedlo Passo di San Pellegrino (1 902 m). Opäť pre mňa známe miesto z roku 2016 pri pobyte v Caviole. Prešli sme na druhú stranu sedla a klesali do Falcade (1 145 m) a Cavioly (1 100 m). Bolo slnečno, takže sme mali pred sebou perspektívu pekného dňa. Spomenul som si na dosť trápne rozhodnutie vedúcej zájazdu cestovky Mayer a Crocus. Nechcem ohovárať kvality tej dámy, ale s ničím podobným som sa za dlhé roky nestretol. Vonku lialo. Bohužiaľ ich program bol tak postavený, že pred prvou túrou sme sa v daždi prezliekali pri autobuse a čakali na výjazd kabínkovou lanovkou Le Buse (1 890 m). V tom čase tam premávala aj sedačková lanovka ešte vyššie na vyhliadku nad jazerom Lago di Cavia (2 102 m). Určite som bol jedným z mála, ktorí protestovali, že je dosť nenormálne vyhnať ľudí do dažďa s poznámkou, že tú akciu máme v programe. Ale ani to nebola pravda. Plánovaná bola úplne iná akcia. Toto mala byť akási náhrada. Vtedy sme ostali v chate pri lanovke. Dosť uzimení sme sa ako-tak ohriali krátkym občerstvením s kávou či pivom a opäť sa vrátili do Molina. Doslova sme zabíjali čas „bezprizorným“ chodením po mestečku Falcade. Tentoraz to bolo iné. Ubytovali sme sa opäť v dedinke Caviola v malom hoteli Felice. Raňajky boli typické pre túto oblasť. Teda na spôsob švédskych stolov. Po jedle sme niektorí z nás mali šťastie, že izby boli pripravené, iní však museli počkať až na odpoludnie. Prezliekli sme sa do turistických odevov. Medzitým sme zistili, že máme v autobuse známych z minulého roka. Jedna dievčina-sólistka a manželský pár boli vlani s nami v talianskom Suldene pod Ortlerom. O pol jedenástej sme vyrazili na krátky výšľap po asfaltovej ceste. Obul som si prvý raz nové topánky Mammut, ktoré som kúpil dva týždne predtým vo švajčiarskom Adelbodene. Síce som sa v nich v Žiline párkrát prešiel po asfalte v meste, ale na kopcoch ešte neboli. Teda mali premiéru. Čakal som čo vytvoria v priebehu týždňa. Slnko pieklo a začalo potenie. Na ceste bola dosť veľká dopravná premávka. Osobné automobily vozili miestnych výletníkov k chate Rifugio Lagazzon (1 356 m). Na parkovisku stálo asi šesť vozidiel. Chata v podstate ničím nezaujala a ani okolie nemalo čo ponúknuť. Vyliezli sme asi 260 výškových metrov. Síce vysoko nad nami boli skalné hradby, ale takých bolo okolo viac. Naša osmička si sadla k veľkému stolu na terase. Dievčatá si väčšinou dali rôzne druhy káv. Myslím, že Martina a Romana či ďalšie Aperol. Miešaný nápoj, o ktorom som doteraz nepočul. Akýsi ružovo-červený miešaný chladený „long drink“ a mužská časť pivo. Mimochodom čapovaný 0,4 l pohár stál 4,66 eur. Zaujímavá cena. Po viac ako hodinovom posedení sme sa rozdelili dokonca na tri skupiny. Každý si našiel svoju „direttissimu“ - zostupovú cestu. My sme sa rozhodli pre zostup lesným chodníkom do dedinky Feder (1 267 m), na ktorú je celkom zaujímavý pohľad z balkóna hotela pre prevýšenie asi 180 metrov. Bolo asi pol štvrtej, keď sme dorazili do hotela. Blahodarná sprcha, osvieženie pivom z plechu a posedenie na balkóne s výhľadmi na južné zrázy Cime d‘Auta (2 624 m) aspoň trochu zahnali únavu z celonočnej jazdy autobusom. Postupne sa vrátili aj ostatní. Malá dedinka Caviola sa nachádza v údolí Valle del Biois v provincii Belluno, v regióne Venetto pozdĺž potoka Tegosa, ktorý je ľavým prítokom Bioisu. Dostupné pramene uvádzajú, že vznikla v roku 1358. V roku 1944 dedinu vypálili nemecké vojská. Podobný osud postihol aj osady Fregona, Feder, Tegosa, Tabiadon a Garés. Dedine dominuje starobylý kostol blahoslavenej Panny (Chiesa della Beata Vergine della Salute), ktorý bol postavený v rokoch 1713-1715. Bohužiaľ okrem našich dievčat sa naše chlapské kvarteto nedostalo k tomu, aby kostolík navštívili. A to mám svoju zásadu, že pri podobných zájazdoch kostolíky navštevujem a fotografujem. Už dávnejšie som sa sám počastoval pseudonymom „Agent Vatikánu“. V roku 2015 pri pobyte v španielskych Pyrenejach som za jeden deň navštívil deväť horských kostolíkov! Ale to som mal svoj náhradný program. Ešte pred večerou som navštívil miestny market. Malú samoobsluhu som už poznal z minulého pobytu. Vzorka domáceho produktu piva v 0,33 l plechovici Birra Moretti a pár čerstvých marhúľ sa stali mojou korisťou. Večeru o siedmej večer zavŕšil brífing Veroniky s programom na ďalší deň.
Ráno sme sa zobudili do slnečného rána. Únava z predošlej noci strávenej v autobuse zrejme zmizla. Aspoň sme sa tak tvárili. Ale rozospaté oči pri raňajkách naznačovali, že nie každý sa vyspal do „ružova“. Veď to na čerstvom vzduchu prejde. Po raňajkách sme vyrazili o deviatej z Cavioly. Cieľom bola dedinka Alleghe (1 000 m). Ovšem hneď za Caviolou leží dedinka Canale d’Agordo (977 m). Veronika zaujala informáciou, že sa tu v roku 1912 narodil pápež Ján Pavol I., občianskym menom Albino Luciani. Jeho pontifikát však trval len 33 dní. V životopise sa uvádza, že sa narodil vo Forno di Canale. Totiž táto obec nesie svoj terajší názov až od roku 1964. Po úmrtí pápeža Pavla VI. zasadol na pápežský stolec. Mimochodom bol prvým pápežom, ktorý si dal dve mená. Po jeho úmrtí zasadol na pápežský stolec prvý „socialistický“ pápež Ján Pavol II. Aj v údolí Valle de Cordévole, v ktorom leží Alleghe sme sa stretli s devastovanými lesmi. Z Alleghe sme sústavou dvoch kabínkových lanoviek vyšli do sedla Col de Baldi (1 922 m). Boli sme v takmer dvojtisícovej výške. Dosť ďaleko od nás sa na severozápade týčila Marmolada (3 343 m), dolomitský skvost. Oproti, na druhej strane, sa v oblakoch skrýval vrchol Monte Pelma (3 168 m) s jeho menším bratom Pelmettom (2 990 m). Nakoľko plánovaná dnešná cesta viedla do miest, kde som pred tromi rokmi bol, mal som v pláne náhradný program. Po fotografovaní okolitých kopcov sme sa vydali po širokej horskej kamenistej ceste dole. Sedlo Forcella di Alleghe (1 802 m) je križovatkou turistických chodníkov. Vôbec ma nelákal výstup k chate Rifugio del A. Sonino al Coldai (2 132 m). S celou skupinou som prišiel k salašu na planine Casera Pioda (1 806 m). Teda ešte pred tromi rokmi fungoval. Je to asi podobné ako u nás. Čo funguje, tak je potrebné zrušiť. Takže tu teraz stojí opustená budova dokonca aj s hadicou, z ktorej netečie voda. Prameň asi vyschol... Počkal som, až sa celý zástup našich, ale aj domácich turistov vrhol na južný predsvah hrebeňa Civetty. Program mal dva varianty. Od chaty výstup do sedla Forcella Coldai (2 192 m) a zostup k jazeru Lago di Coldai (2 143 m). Tu možno „kúpačka“, teda horský wellness, občerstvenie z vlastných zásob a zostup pod vedením Magdy „rizňou“ k strednej stanici lanovky Pian di Pezze (1 452 m). Tí najrýchlejší s Veronikou k chate Rifugio A. Tissi (2 250 m), odtiaľ do sedla Forcella di Ciesammata (2 005 m) a strmým chodníkom zostup viac ako 1 200 metrovým „padákom“ do osady Masaré (970 m). A moja maličkosť? Od salaša som sa vrátil opäť k hornej stanici lanovky Col de Baldi. Po „naštudovaní“ mapy som zvolil malý „kúpeľný“ okruh v okolí Casera Vescova o Bela Mont (1 724 m). Blbých necelých dvesto výškových, teda skôr „nížkových“ metrov som zbytočne klesol, aby som zistil, že som urobil volovinu. Vrátil som sa späť do Col de Baldi a sedla Forcella di Alleghe. Zvolil som zostupovú cestu č. 564. Ale najprv lesom za štvoricou domácich turistov. Asi po štvrťhodine som ich predbehol a cez veľkú lúku, na ktorej sa pásli desiatky oviec a kôz, som sa dostal na kamenistú horskú cestu. Odtiaľ boli nádherné výhľady na celý masív Marmolady. Dostal som sa na širokú zjazdovku, ktorá ma postupne doviedla asi po hodinovej chôdzi k chate Ristorante Fontanabona nad Plan di Pezze. Slnko pálilo, a tak celý natešený, ale najmä smädný, som vošiel do chaty. Dal som si správne orosené chladené pivo. Cena 5,50 eur. Takto občerstvený som onedlho pokračoval ďalej. Na veľkej lúke stálo niekoľko objektov s detskými hojdačkami, preliezačkami a niekoľko vybudovaných betónových miest na piknik. Našiel som jedno také, kde nikto nesedel. Tu som si urobil svoj sólo piknik. Moje tradičné jedlo na horách, lečo s párkom moravskej firmy Hamé, ani tentoraz nesklamalo. Podobne ako chlieb z dovozu, teda zo Slovenska. Labužnícky som jedol dobrotu a sledoval okolie. Boli tu desiatky ľudí, seniori, ale aj rodiny s malými či väčšími deťmi. Po oddychu ma nohy zaviedli k blízkym objektom chaty Grande Baita Civetta, ale nemal som dôvod sa tu zastaviť. Bolo pol jednej a mal som v pláne, že skúsim využiť ponuku miestnej dopravy a že sa sólo vrátim autobusom do Cavioly. Mal som dosť času, pretože odchod nášho autobusu bol až o piatej odpoludnia, tak som sa rozhodol, že nevyužijem lanovku a zídem do Alleghe peši lesom. Lenže človek mieni a príroda mení. Chvíľu mi trvalo než som sa dostal na správny chodník. Totiž nikde nebol žiadny smerovník, ktorý by ma doviedol na správnu odbočku. Pomyslel som si svoje o značení turistických ciest a spomenul našich značkárov. Konečne som našiel to čo som hľadal. Doviedla ma tam vlastne pred mnou kráčajúca štvorica mladých turistov. Hneď na prvom strome odbočky bola tabuľa s talianskym textom a pod ním malým písmom oznam v angličtine „Path closed“. Čudoval som sa, že je chodník zatvorený, ale žiadny problém som nevidel. Hore chodníkom kráčala dvojica turistov, tak som si pomyslel, zrejme šliapu z Alleghe. Onedlho som dobehol štvoricu mladíkov. Stáli pri odbočke do lesa, chodník sa stáčal doľava a mal klesať do údolia. Omyl. Aj tu bola ceduľa, že je chodník zatvorený. A až tu som videl prečo. Pováľané stromy, popadané veľké skalné bloky, teda hotová spúšť. Tak teda naozaj je chodník uzatvorený. Štvorica meditovala čo ďalej. Rozhodli sa neodbočiť doľava, ale ani návrat späť hore, no pokračovať takmer vodorovným chodníkom vraj až na asfaltovú cestu, po ktorej z Alleghe až k chate jazdia autá. Asi po jednom kilometri naozaj ma chodník doviedol na asfaltku. Nuž, „asfaltový king“ dupal dole po ceste. Štvorica za mnou zaostala. Bola horúčava a dole pod mnou som uvidel trblietajúcu sa hladinu jazera Lago di Alleghe. No, to som bol ešte poriadne vysoko. Cesta sa vinula ako had serpentínami dole. Aj tu okolo cesty boli pováľané stromy. Pri malej prestávke, v rámci ktorej som vypil obsah malej plechovice piva, som si odrezal zo spadnutej jedle malý kúsok vetvičky. Na pamiatku. Dodnes stojí v obývačke vo váze s vodou, teda doma. O druhej hodine som celý spotený došiel do Alleghe. Mal som pred sebou tri hodiny času. Na malom námestí pri kostole som počul angličtinu ako by mala patriť mne. To na mňa pokrikoval jeden z tej štvorice, čo som ich predbehol. Sedeli na obrubníku a olizovali zmrzlinu. Vyrozumel som, že oni sú tam už dlhšie, že išli akousi skratkou a ja „pako“ som obchádzal všetky serpentíny. Nuž, miestni... Skúsil som sa ich opýtať na autobus do Falcade. Šokovali ma odpoveďou, že čo to je? Vysvetlil som, ale asi nepochopili. Oni čakali na autobus do Belluno a odtiaľ bude ďalší prípoj. Lenže neskôr som zistil, že Belluno je odtiaľto vzdialené niekoľko desiatok kilometrov a do Falcade to bolo dvadsať. Na stopovanie to nevyzeralo, tak som sa rozhodol pre inú alternatívu. Okolie jazera som už poznal, takže ma napadla myšlienka... Kúpim si lístok na lanovku späť na Plan di Pezze, pochodím blízke okolie a pre cestu späť využijem lístok, ktorý nám kúpila Veronika. Cestou k lanovke som našiel veľké tabule s obrázkami. Myslel som, že je to nejaká dávna história. Záplavy v Alleghe, zdevastované jazero, ale aj široké koryto miestneho potoka, kde od rána pracoval bager a kládol na dno veľké balvany. A všade v koryte nánosy bahna, piesku a kameňov. Na obrázkoch som si všimol dátum, október 2018. Tak teda takto to je. V tom momente mi nedošlo, čo sa vlastne stalo. Veď víchrica vo Vysokých Tatrách trvala asi tri hodiny... Akosi mám v hlave zmätok. Je nádherný slnečný deň a tu na obrázkoch vidím apokalypsu. Po návrate domov som „vygúglil“ informácie o minuloročnej skaze v celom Taliansku, ale najmä v jeho severovýchodnej časti, teda v Dolomitoch. Koncom októbra päť dní víchrica so silnými búrkami, lejakmi, snehovými a skalnými lavínami ničila všetko živé i neživé. Silné vetry dosahovali rýchlosť 190 kilometrov za hodinu. Boli zdevastované lesy, cesty, domy. Extrémne počasie si vyžiadalo dvadsať ľudských životov. Pre názornosť uvádzam akoby v priamom prenose situáciu, ktorú opísala Blanka Milfait, majiteľka kempu v Malga Ciapela priamo pod južnou stenou Marmolady práve v čase, keď v apokalypse porodila svoje tretie dieťa:
„Nebudu se vám vůbec divit, sama bych tomu neuvěřila, a vypravěče následujícího příběhu za bájného tlachala považovala, ale… my to máme zapsáno kdesi ve hvězdách, v osudu… v údělu. Znáte náš příběh, kdy pro jedny jsme podivný shluk, pro druhé neskutečný tým, pro další ke zfilmování a pro poslední… k nahlášení příslušným orgánům a orgánkám. Prostě oznámit. Někam. Kamsi, kde prý nás už srovnají. Mohu to i pochopit. Běžný, znamená něco úplně jiného. Normální, znamená něco naprosto odlišného. Klidný a bez vývrtek, znamená něco dokonale cizího pro moji rodinu. Přesto a možná právě proto, vám budu dnes obšírněji vyprávět příběh, který se stal a jehož hrdinou je ke dni oslav sto let republiky zrozený Max Teo Milfait. Do poslední vteřiny i metru je to příběh. I naše Ronja se rodila za velké půlnoční bouře v Messinském zálivu a my tušili už tenkrát, že to nebude jen tak. Jak by také mohlo, když její sestra přišla na svět na dálnici v dodávce a první roky života strávila na expedicích. Třetí do party, Meruňkový princ z Malga Ciapela, Max Teo první toho jména, se narodil koncem října za bouřky. Na silnici v sanitce. Nestihla ani uhnout na parkoviště. Ano, plán byl jiný, měli jsme odcestovat do Londýna na veletrh, poté do Benátek, kde muž pronajal nádherný třípatrový dům pár minutek pěšky od náměstí sv. Marka, a to samé nadohled od porodnice. Tam nebo tam, říkali jsme si. Nebo na trajektu… na tom přeci nesejde. Přišlo to o dva týdny dříve a fuč jsou ty detailní a dvakrát jištěné plány tatínkovy. Domů k nám, pod nejvyšší horu Dolomit, dvě hodiny cesty od porodnice, dorazí dvě sanitky! Helikoptéra nemůže pro nebeskou divočinu vzlétnout, ale i tak dlouho nečekáme. Alpští záchranáři navigují konvoj z hlavní silnice, muž lékaře přivítá na terase, a pak je pozve na kafe a něco sladkého na bar. Ti zůstávají s ústy dokořán, asi ještě netuší, kam dorazili… Do deseti minut odjíždíme. Ujeli jsme pár kilometrů. I třetí porod byl superrychlý, v podstatě od prvních podezřelých pocitů k tomu pocitu z nejkrásnějších asi hoďka. Ani ne. Jedna sanitka veze Meruňkového prince, druhá jeho maminku směr Belluno. Pak dorazí tatínek a… Je to prostě boží dílo, mít tak velkou rodinku, prostě! Těsně za nimi zavřou jedinou cestu údolím zpět pod Marmoladu. Začíná katastrofa. Probouzí se peklo. Oklikou to není o moc klidnější, po dojezdu domů se od záchranářů dovídají, že i tudy, přes Val di Zoldo, je uzavřeno. Rodí se apokalyptická bouřka… nevinně. Tak normálně. Jsme přeci v horách. Uragán. První oběti na životech. Z kempu odjíždí poslední klient sezony, kamarád s rodinou s obytkou. Z Čech. Ne pět minut před, ale hodinu po dvanácté. Čtyři dny nepřestane pršet. Vlastně to není déšť, ale téměř nekončící průtrž mračen, kterou doprovází bouřka bouřek a jak se dovíme později, vichr až 200 km v hodině pohřbil budoucí turistické sezony, sny mnohých, práci všech a do nejedné rodiny přináší smrt. Voda a vichřice pohnou horami. Na mnoha místech. Dolů pak jdou… asi 1 400 000 alpských stromů, stovky sloupů vysokého napětí, střechy a hráz nad Sottogudou, co s titulem „Z nejkrásnějších vesniček Itálie“ zajišťuje našemu koutku světa proud turistů. Zajišťovala. Do dnes. Pod Horu přišla dokonalá tma, kterou co minutu rozčísne blesk a hřmění hromů a… a to je mnohonásobně horší, Laviny a sesuvy půdy. Laviny bahna a balvanů, miliony kusů balvanů, kdy mnohé dosahují velikostí osobních aut. Pamatujete na ten krásný kraj, Malgu Ciapelu, Stagudu, Roccu Pietore od průsmyku Fedaia pod jezero Alleghe a dolů… Stovky kilometrů, mnoho údolí, pasů, obcí, a naše srdce Dolomit. Peklo se vyřádilo. Na dvěstětisíc lidí bez elektřiny, vody, signálu. Bez cest, pak bez jídla, vody a poté bez nadějí...
Takže toľko riadky od Blanky Milfait. Túto útlu a drobnú žienku, trojnásobnú matku, som prvý a vlastne aj posledný raz stretol pred tromi rokmi na cestovateľskom veľtrhu GO v Brne. Bola tam aj s manželom, kde ponúkali služby kempu pod Marmoladou. Vyššie uvedenú Blankinu „spoveď“ som si „vygúglil“ a celú niekoľkokrát čítal. V roku 2004 som bol šesť dní po apokalypse v Tatrách. Točil som tam zábery vyčíňania prírody. Bolo to smutné. Prakticky zmizol les. Tam, v Dolomitoch, to muselo byť ešte strašnejšie. Päť dní hrôzy...!
Vtedy som si povedal, že po niekoľkých návštevách Dolomít sa konečne vypravím aj na ten najvyšší dolomitský kopec. Čo tam po tom, že lanovkami. Na pešiu „ferratu“ som si vtedy a už ani teraz netrúfam. Veď lanovky postavili pre ľudí. Trochu ma síce irituje, keď sa tam vyveziete vo vibramoch s batohom a pri vás si na vrchole či pod ním vykračuje zmaľovaná „celebrita“ dokonale od hlavy po päty „vykerkovaná“ s jediným cieľom. Selfie. Ale toto bohužiaľ nezmeníme. Takže v rámci prípadnej návštevy Marmolady sa určite zastavím v kempe Malga Ciapela. Ale nepredbiehajme a vráťme sa do Alleghe...
S hlavou plnou myšlienok na apokalypsu som si kúpil lístok na lanovku. Osem eur ma nezabije. Sadol som do prázdnej kabíny a tentoraz intenzívnejšie pozeral dole pod seba. Popadané, polámané stromy zvýrazňovali zmiešané pocity. Tak tadiaľto kdesi v lese ešte pred rokom viedol chodník... Opäť som sa ocitol na Plan di Pezze. Katastrofa mi nešla z hlavy. Sadol som si na terasu blízkej chaty a v duchu meditoval. Len tak na sucho. Asi po desiatich minútach si ma konečne všimol čašník. Samozrejme pivo... Neustále som myslel na tú katastrofu. Ako to, že som o nej predtým nič nevedel? Žeby o tom u nás nepísali? Ktovie... Onedlho začali prichádzať niektorí turisti z nášho zájazdu, ktorí absolvovali výstup na chatu Rifugio A. Sonino al Coldai, návštevu jazera Lago di Coldai a s Magdou zostup až sem. Pred štvrtou som zišiel lanovkou dole. S Béďom sme si sadli na miestnu malú pláž a dali pivo. V jazere sa nesmie po katastrofe kúpať. Údajne voda obsahuje nejaké škodlivé látky. Veru aj to je daň od prírody. Prišli aj dievčatá Romana s Martinou. Hľadali nejakú kaviareň. Zrejme deficit kávy sa na nich prejavil. Tesne pred piatou dorazila aj skupina „diaľkárov“ po absolvovaní nekonečného zostupu z chaty Rifugio A. Tissi. Presunuli sme sa autobusom do hotela. Podvečerná hygiena, drobný nákup v markete a večera s brífingom. Zajtra nás čakala mnou vytúžená Marmolada. Veď kvôli nej som sem išiel. Večer v izbe vyplnilo premietanie obrázkov z mojich ciest. Najprv tohtoročný nepálsky Langtang a potom obrázky zo švajčiarskeho Adelbodenu a jeho okolia s Eigerom a Jungfrau. S amozrejme pri tom nesmelo chýbať červené víno. Akurát nám chýbal Radek. Ten mal akési extempore v miestnej reštaurácii s obsluhou, ktoré tam potom „žehlil“ aj na druhý deň. Onedlho začali prichádzať niektorí turisti z nášho zájazdu, ktorí absolvovali výstup na chatu Rifugio A. Sonino al Coldai, návštevu jazera Lago di Coldai a s Magdou zostup až sem. Pred štvrtou som zišiel lanovkou dole. S Béďom sme si sadli na miestnu malú pláž a dali pivo. V jazere sa nesmie po katastrofe kúpať. Údajne voda obsahuje nejaké škodlivé látky. Veru aj to je daň od prírody. Prišli aj dievčatá Romana s Martinou. Hľadali nejakú kaviareň. Zrejme deficit kávy sa na nich prejavil. Tesne pred piatou dorazila aj skupina „diaľkárov“ po absolvovaní nekonečného zostupu z chaty Rifugio A. Tissi. Presunuli sme sa autobusom do hotela. Podvečerná hygiena, drobný nákup v markete a večera s brífingom. Zajtra nás čakala mnou vytúžená Marmolada. Veď kvôli nej som sem išiel. Večer v izbe vyplnilo premietanie obrázkov z mojich ciest. Najprv tohtoročný nepálsky Langtang a potom obrázky zo švajčiarskeho Adelbodenu a jeho okolia s Eigerom a Jungfrau. Samozrejme pri tom nesmelo chýbať červené víno. Akurát nám chýbal Radek. Ten mal akési extempore v miestnej reštaurácii s obsluhou, ktoré tam potom „žehlil“ aj na druhý deň.
Dnes mal byť najkrajší deň a ráno to aj potvrdilo. Na oblohe ani mrak a slnko od rána vysielalo hrejivé lúče. Po raňajkách sme o deviatej vyštartovali do Malga Ciapely. Veronika kúpila lístky. Z výšky 1 435 metrov sme sa za 23 eur dostali za asi 25 minút sústavou troch lanoviek na hrebeň Marmolady. Prvý úsek na El Banch (2 236 m) prekonáva nadmorskú výšku asi osemsto metrov, druhý úsek do chaty Rifugio Serauta (2 950 m) necelých 700 metrov a posledný úsek na Punta Rocca (3 265 m) tristo metrov. Čiže celkovo prekonáte asi 1 800 metrov. A na terase vrcholovej stanice občas stretnete jednotlivcov, ktorí takýto rýchly presun telesne ťažko zvládajú. Dokonca tam bol pes, zrejme nemecký vlčiak, ktorý sa na terase dokonale motal ako po nočnom žúre. Samozrejme sme tu absolvovali povinné fotografovanie a k tomu aj vrcholový drink. Všetci siedmi okrem Martiny. Tá na tieto nápoje nereaguje. Fotoaparáty a mobily cvakali zábery. Najmä neďaleký samotný vrchol Marmolady 3 343 metrov vysokú Puntu Peniu. Pod nami sa rozprestieral marmoladský ľadovec, po ktorom lyžovalo pár lyžiarov. Vdiaľke a hlboko sa leskla hladina jazera Lago di Fedaia a nad ňou svah s chatami Rifugio Plan del Fiacconi (2 626 m) a Rifugio Capanna Ghiacciaio (2 700 m), ktoré som pred rokmi navštívil a „skontroloval“ dolnú časť ľadovca. Je pravdou, že každoročne z neho ubúda poriadny kus. Oproti nad jazerom Lago di Fedaia na jeho severnej strane sa tiahol zelený pás hrebeňa Padon. Za ním ešte ďalej sa v mrakoch vypínal vrchol asi najznámejšej a ľahko prístupnej dolomitskej trojtisícovky Piz Boé (3 152 m). Asi ani nemusím uvádzať, že so na tom vrchole pred rokmi stál s Medveďom. Teda kamarátom, ktorý túto prezývku dlhodobo akceptoval. Zišli sme dole na ľadovec. Od vchodu z budovy je zakrytý „kobercom“, teda akousi hrubou textíliou. Pravdepodobne preto, aby bolo zabránené jeho ničeniu turistami. Niektorí si vyšli na blízku vyvýšeninu Punta Rocca (3 309 m). V útrobách budovy je malá jaskyňa s madonou, ktorú tam v roku 1980 venoval pápež Ján Pavol II. Postupne sme zvolili návrat Serautu. Tu je okrem reštaurácie múzeum 1. svetovej vojny (Museo di Gerauta). Opäť sme sa všetci ôsmi zišli pri jednom stole. Občerstvenie z vlastných zásob, pre niektorých miestna minestrone, teda zeleninová polievka. Samostatne sme absolvovali návštevu múzea, fotografovanie v prírode či návštevu blízkych artefaktov z vojny. Vtedy mi došlo, že som si predsavzal, že navštívim kemp v Malga Ciapela, teda Blanku Milfait. Bol by som na to aj zabudol. „Sfáral“ som dole a ešte z lanovky vyhliadol chodník či cestu vedúcu ku kempu. Mal som na to asi polhodiny. Na terase blízkej reštaurácie už sedeli niektorí naši turisti. Prešiel som asi desať minút o kamenistej ceste a preliezol na lúke ohradník, aby som sa dostal do kempu. Ako agent, zozadu. Potom som zistil, že asfaltová cesta vedie z druhej strany. Nabudúce. Našiel som recepciu. Na jej terase sedel bradatý statný muž. Niečo na mňa po taliansky „zašprechnil“. Začal som svojou klasickou angličtinou splietať niečo o Československu a on mi na to povedal: „Klidně mluv česky, ja ti rozumím“. Tak som mu stručne vysvetlil situáciu o stretku s Blankou v Brne na veľtrhu. Bol to jej manžel, lenže toho som vtedy v Brne nevidel. Vraj je v reštaurácii pri pulte. O chvíľu som bol tam. Útle dievča sa zvŕtalo pri pokladni. Počkal som až dokončí operáciu platby zákazníčky. Prihovorila sa mi po taliansky. „Prego“. Tak jej hovorím: „Blanka, stretli sme sa pred pár rokmi v Brne na veľtrhu a vtedy si povedala, že môžem prísť do Malga Ciapely“. Očividne sa jej rozjasnili oči. Myslím, že bola rada, že stretla takmer krajana. Reštaurácia bola plná ľudí, takže som len v rýchlosti povedal, že sa ponáhľam, že máme pred sebou prechod roklinou Sottoguda. Ona na to hovorí: „to asi ťažko, veď roklina je uzatvorená“. Pýtam sa prečo? Vtedy mi povedala, že vlani v októbri tu bola katastrofa. Rozlúčil som sa, dostal kontaktnú vizitku, presne takú akú som mal z Brna. Škoda, že nebolo viac času. Na jednej strane sklamaný, ale na druhej strane aj „natešený“, že nesiem negatívnu správu. Tentoraz som išiel asi polovicu cesty k parkovisku po asfaltovej ceste, no onedlho som odbočil na lúku s pasúcimi sa koňmi a somármi. Prišiel som k reštaurácii. O chvíľu „vyfárala“ z lanovky Veronika, ktorej som oznámil správu o nepriechodnosti rokliny. Neverila mi. Zrejme nie som dôveryhodný typ. No, s tými mojimi rôznymi srandičkami... Nečudujem sa... Išla do pokladne lanovky, kde jej potvrdili moju informáciu. Zavolala vodičom do dediny Sottoguda (1 250 m). Tí práve obedovali. Došlo k čiastočnej úprave programu. Takže prechod rezerváciou „Riserva Naturale Serrai di Sottoguda“ sa nekonal. Asi po dvadsiatich minútach čakania prišiel autobus. Odviezol nás do dedinky Sottoguda. Tu sme mali stráviť dve hodiny. Prehliadka trvala snáď dvadsať minút. Určite nás zaujali kováčske výtvory miestneho majstra. Kovové vtáky, motýle a rôzne iné výrobky boli netradičné. Podobne aj miestne domčeky či už v drevenej alebo murovanej podobe. Samozrejme nemohol chýbať miestny kostolík (Chiesa dei San Sebastiano), lenže zatvorený. Práve pri ňom stojí miestna Gelateria. Dievčatá Martina a Romana Radka aj mňa „stiahli“ na terasu. Slnko pálilo, takže lízingové gelato ochladzovalo žalúdky. Teda im. Radkovi a mne túto službu poskytlo pivo Dolomiti. Martina si dala akúsi špecialitu. Ľadovú kávu. Ale dvakrát to zrejme nebolo to ružové. Dohodli sme sa, že sa podvečer stretneme na drinku v jednom z miestnych barov v Caviole. O štvrtej sme sa autobusom vydali na cestu do hotela. Po hygiene, zapísaní poznámok z predošlých dní a pod dažďovými kvapkami som sa vydal hľadať baby. Teda nie miestne, ale naše. Vraj budú v bare pri obchode. Lenže pri obchode nie je žiadny bar. Prešiel som až k benzínke na hlavnej ceste. Netušil som, že tam niekde v reštaurácii sedel Radek, ktorý ako neskôr vysvitlo, baby nenašiel. Vrátil som sa späť k obchodu a v tom mi napadlo, že v hornej ulici je ešte malý obchodík. Samozrejme, kočky tam sedeli. Prisadol som si. Tentoraz žiadne pivo. Bol som prehovorený na ochutnávku Aperol Spritz. V živote som tento mix nepil. Ale každý raz s niečím začne. Skôr či neskôr. Tak som začal. Čo je vlastne tento miešaný nápoj? Aperol je alkoholický nápoj, ktorý sa radí medzi korenené bittery. Má oranžovo- červenú farbu s ovocnou mierne horkou chuťou. Vyrába sa z horca, rebarbory, výťažkov z pomarančov, aromatických bylín a farbív. Ako prví ju vyrobila talianska rodina Barbieri v roku 1919. Má nízky obsah alkoholu. Aperol sa mieša z Proseccom, talianskym šumivým vínom pochádzajúcim výlučne z oblasti Veneta, sódou a ľadom. Malý recept: pohár vína naplňte do polovice ľadom, pridajte 2 cl sódy, 6 cl Prosecca a 4 cl Aperolu. Po premiešaní vložte plátok pomaranča. Na zdravie. Tento nápoj ma tak zaujal, že drink som skúsil neskôr ešte dvakrát. No, Martina je zrejme kúzelníčka... Po večeri a brífingu nasledoval ďalšie premietanie obrázkov, tentoraz z Frantových ciest. A nechýbalo červené víno. A tentoraz nechýbal ani Radek, ale skôr vo vodorovnej polohe na Béďovej posteli. Aj tak sa to dá...
Opäť nás čakal slnečný deň. Teda aspoň ráno. Tradičná hygiena, raňajky a po nich krátke odbehnutie do obchodu. Pred deviatou sme už sedeli v autobuse a mierili do Passo di San Pellegrino, teda presnejšie pod sedlo k dolnej stanici kabínovej lanovky do sedla Col Margherita. Kávičkári sa potešili, že si môžu dať v bare Panorama na vrcholovej stanici (2 560 m) ranú kávičku. Bohužiaľ ich chute zrušila Veronika oznámením, že bar nie je v prevádzke. Bože, niečo podobné je aj u nás a to dosť často. Neostávalo nič iné, len sa vydať na túru bez životnej útechy. O čo to mám ľahšie. Plechovica piva je v batohu... Chodníkom po ceste Alta Via della Mariota sme striedavo klesali, ale občas stúpali hrebeňom po lúkach posiatych modrými kvetmi horcov Clusiových a žltými horcami bodkovanými. Neskôr sa objavili aj nízke kríky rozkvitnutých azaliek. Práve z jeho koreňov sa na Slovensku pripravuje „horcová“ pálenka. Občas sa medzi kameňmi objavili žlté kamzičníky rakúske. Všade okolo sa nachádzajú pozostatky z talianskej línie 1. svetovej vojny. Zákopy, kamenné múry či kríže omotané ostnatým drôtom. Po hodine chôdze sme prišli na križovatku chodníkov. Doprava strmo hore na kopec Juribrutto (2 697 m), rovno serpentínami postupne do sedla Forcella di Juribrutto (2 381 m). Z celej výpravy sa na vrchol vydali asi dve tretiny účastníkov. Ostatní, teda aj ja sme zvolili tzv. „ľahší“ variant. Ale ako sa ukázalo oveľa ľahšie to veru nebolo. Do bezmenného sedla sme vyšliapali miestami strmým chodníkom asi za pol hodinu. Tu stálo niekoľko drevených krížov, údajne z 1. svetovej vojny. Kto tomu verí...? Veď také kolíky sto rokov určite nevydržia. Ale verme domácim... Zo sedla sme pokračovali strmým zostupom do spomínaného sedla. Prišli sme tam niekoľko minút pred poludním. Postupne prichádzali ďalší z našej skupiny a onedlho aj jednotlivci z vrcholu Juribrutto. Asi o štvrť na jednu sa vydala pätica sólistov, medzi nimi Romana a Radek, na vedľajší kopec Cima di Bocche (2 745 m). Štyristometrové prevýšenie po skalnatom hrebeni...! My ostatní sme ostali sedieť v sedle pri svojom občerstvení. Po hodinovej prestávke v sme sa vydali na cestu dole. Chodníkom č. 628 sme mierili najprv do sedla Col de Palue (2 266 m), kde boli taktiež objekty z 1. svetovej vojny. Po panoramatickej ceste pod severnými zrázmi Juribrutta sme sa tam dostali asi o trištvrte hodinu. Slnečné lúče začali prerušovať pribúdajúce mraky. Bolo potrebné zísť dole ďalších asi 350 výškových metrov. Chodníkom Sentiero della Pace (Cesta mieru) sme klesli k hranici lesa. Objavil sa potok, pri ktorom si jednotlivci opláchli nohy v ľadovej vode. Moja problémová noha ešte stále s boľavým palcom (skopnutým v nepálskom Kathmandu) mi takú rozkoš nedovoľovala. A k tomu ešte stále poriadne nerozchodené vibramy. Budem rád, keď dôjdem do sedla k autobusu. Cesta nemala konca. Dokonca z mrakov spadlo niekoľko dažďových kvapiek. Zrýchlil som tempo. Konečne sa objavilo Passo di San Pellegrino. Obišiel som lúku s pasúcim sa dobytkom. Opäť spadlo pár kvapiek. Nevadí, už som takmer v cieli. Pri chate Malga San Pellegrino sedeli na laviciach desiatky ľudí. A z boku na malých stoličkách aj Veronika s Magdou. Dievčatá zrejme natiahli kroky a zbehli z kopca. Pri výčape som si chcel kúpiť pivo. Ale obsluhu, ktorá sa tam producírovala, by u nás zákazníci zrejme čoskoro vyhodili v rámci defenestrácie. Plné stoly špinavého riadu, vpredu sa tlačili štyria zákazníci a požadovali platenie kartou. Mladá slečna „nestíhala“ a jej pomocníčky boli na tom podobne. Konečne asi po štvrťhodinovom čakaní som sa dostal na rad. Lenže som mal smolu. „Birra grande“ by sa konalo, ale nemala grande poháre. Konečne jej jeden doniesla kolegyňa. Vrátil som sa k sprievodkyniam. V tom na mňa na okno z vnútra klopali Eva s Jitkou. Totiž medzitým prišli do jedálne. Išiel som za nimi. Postupne prichádzali ďalší. Béďa, Franta a Martina. Boli sme šiesti pri stole. A niekde hore v kopcoch Romana a Radek. Obsluhu, akú tam mali, som ešte nezažil Veď toto by u nás neprichádzalo do úvahy. Na stoloch špinavé riady, taniere, poháre, šálky. A nebolo do čoho nalievať. Vonku sa spustil lejak. Veronika s Magdou prišli dovnútra. Sadli si k vedľajšiemu stolu. Konečne si nás všimla obsluhujúca slečna. Bohužiaľ jazyková komunikácia bola na bode mrazu. O chvíľu prišla s košíkom plným pečiva, príbormi a papierovým obrusom, ktorý prestrela na stôl. Konečne zobrala objednávku, ale zistila, že sa jesť nebude, tak pečivo, príbory a obrus stiahla zo stola. Kocúrkovo ako vyšité. Vonku nastalo božie dopustenie. Spustila sa prietrž mračien a navyše aj s krúpami. Najprv o veľkosti hrachu a neskôr ako čerešne. Dobre sa na to pozeralo zvnútra. Ľutovali sme päticu, ktorá schádzala kdesi z kopca. Veru, dostávať na hlavu ľadovú masáž... Mám zážitok z pred rokov na Korzike, keď niečo podobné sme zažili pri jazere Lac de Nino. Viac ako hodinu sme stáli priklincovaní s batohmi „na ťažko“ než sa ten „hore“ umúdril. Až potom sme mohli postaviť stany na bielej tráve posiatej ľadovcom. Obsluhujúca slečna robila zázraky. Martina si objednala Aperol. Doniesli jej akúsi farebnú vodu v pohári na vodu a bez ľadu. Pýtala si ľad. Nemali. Tak som naznačil, že by slečna mohla vybehnúť na vzduch a nachytať ľadové krúpy do pohára. Zasmiala sa. Našťastie druhá obsluhujúca slečna niekde „našla“ pár kociek. Fakt príšerné. Dopil som pred tým kúpené pivo. Nabral som odvahu a vypýtal si druhé. Dosť dlho trvalo než som sa ho dočkal. Ale neuveríte vlastným očiam. Opäť svetová rarita. Fakt tí Taliani sú „taliani“. Prišla slečna s pollitrovým džbánom na víno, ale tentoraz tam bolo načapované pivo a k tomu dvojdecový pohár. Samozrejme som toto obrázkovo zdokumentoval. Asi skúsim niečo podobné požadovať v našich pivárňach či reštauráciách... Asi po hodine a pol búrka ukončila svoju činnosť. Presunuli sme sa na parkovisko k autobusu, kde už čakala aj horská pätica. Myslím, že majú celoživotný zážitok zo zostupu. Odišli sme o piatej do hotela. Klasický relax v sprche, ale najmä návšteva miestneho baru spestrila chvíle pred večerou. Martina, Romana a ja sme „Aperovali“. Tu sa to nedalo porovnať s tými „patokmi“ v Pellegrine. Dobre sa sedelo, ale večera volala. Prišli sme tam štvrťhodinu po začiatku a nič sme nezmeškali. Tak som mal v sebe už druhý tento nápoj. Stáva sa zo mňa „Aperák“... Verím, že to nie je návykové. Veď len v priebehu tejto akcie... Alebo? Ktovie... Záverečný večerný brífing bol venovaný poslednej akcii nášho pobytu. A k tomu aj posedenie v izbe pri víne a obrázkoch.
Aj dnes ráno sa opakovala situácia z predošlých dní. Hygiena, raňajky. Návšteva obchodu. Tentoraz s cieľom kúpiť pečivo na zajtrajšiu cestu domov. Navyše som tam kúpil aj paradajky. V akcii. S tým, že nejaké zjem cestou v autobuse. Aj tak sa nestalo. Pečivo aj zeleninu som doviezol neskonzumovanú. Tradične o deviatej sme vyrazili do sedla Passo di Valles (2 032 m). Tu som síce nebol, ale v minulosti sme ho prechádzali autobusom do sedla Passo Rolle (1 980 m) pri návšteve horskej skupiny Pale di San Martino. O tomto sa neskôr zmienim. Širokou kamenistou vozovou cestou, chodníkom č. 658 sme sa vydali na sever. Dnes to mala byť taká rozlúčková trasa. A bola. Miernym stúpaním sme sa po pol hodine dostali do sedla Forcella di Pradazzo (2 220 m). Vzadu za nami na juhu sa vypínal spomínaný zubatý hrebeň Pale s kopcami Cima Focobon (3 054 m), Cima Val Grande (3 038 m), Cima Bureloni (3 130 m), Cima della Vezzana (3 192 m) a nádherný „monolit“ Cimon della Pala (3 158 m), ktorý je fotogenický najmä zo sedla Passo Rolle. Vpravo od nich je hrebeň Paneveggio a kopec Folbricon (2 602 m). Neďaleko od Passo Rolle sa vypína Castelazz (2 333 m) so svojou mramorovou sochou Krista a dreveným krížom. Na západe vyčnieval hrebeň s vrcholovou stanicou lanovky v Col de Margherita, kde sme sa včera potulovali. Naša cesta viedla zo sedla miernym stúpaním k chate Rifugio Laresei (2 260 m). Ešte predtým som zhotovil pár záberov celej skupiny Pale di San Martino v pozadí a v popredí Martina s Romanou a skalnými mužíkmi. Potom sme už „zabivakovali“ na drevenej terase pri káve a pive navodilo príjemnú atmosféru. Dievčatá si navyše objednali Apfel Strudel. A myslím, že v prípade Martiny došlo aj na tradičný a mnohokrát spomínaný Aperol. Teda tentoraz mimo mňa. Veď deň ešte nekončí. Asi po hodinovej pauze na terase sme odišli získať ďalší zo skalpov dolomitských velikánov. Tentoraz bolo na rade Monte Pradazzo (2 270 m). Veru, nemýlim sa. Vystúpili sme určite o nejakých desať výškových metrov!!! Totiž vrchol je asi päť minút od chaty a tvorí široké lúčne plató. Samozrejme sme tu vyrobili rôzne vrcholové zábery, najmä sólovky, aby mal každý na pamiatku svoj prežitý „vrchol“. V tom opojení som zabudol aj na podanie vrcholového prípitkového moku. O pol jednej sme sa vydali na zostupovú cestu. Širokou cestou sme prišli nad jazero Lago di Cavia, kde sme dohnali zameškané, teda „podvrcholový“ pitný režim. Tradične bez Martiny. Potom nasledoval fototermín, teda obrázkové dokumenty ženskej i mužskej časti našej skupiny. Zábery mi pripomenuli stretnutie so „súdružkami“ kravami pred dvomi týždňami na lúkach okolo švajčiarskeho Adelbodenu a nedalo mi, aby som ich tu taktiež neumiestnil. Lenže tie boli len tri. Zišli sme k Malga Zingari Alty (2 142 m), tu sme trochu „zakufrovali“ mimo značky. Ale skupina miestnych študentov, ktorá šantila pri hrádzi jazera nám naznačila, kde je ten správny chodník. Trasa po Alta Via del Pastori, teda Cesta pastierov nás doviedla k zjazdovke. Po nej sme strmým svahom pomaly zostupovali dole až sme sa dostali k salašu Malga Agrit. le Buse. Na terase sedelo niekoľko našincov a konzumovali miestne syry a ochutnávali víno. Sympatická siesta. Napodobnili sme ich. Potom nastal poprask v blízkej drevenej búde. Bača či majiteľ salaša tu predával syry. Myslím, že návštevu asi pätnástich ľudí neobanoval. Spravili sme mu celkom dobrú tržbu. Nad hlavami sa preháňali tmavé mraky, ktoré neveštili nič dobré. Dokonca spadlo aj pár kvapiek. Bolo pár minút pred treťou a presunuli sme sa k hornej stanici lanovky Le Buse (1 887 m). Náš program spestril lanovkár oznamom, že nemá papier na lístky, takže ich nemôže predať. Vypýtal si od každého po šesť eur. Možno mal financie na večerný Aperol či grappu. Lanovka nás zviezla do Molina (1 145 m), miestnej časti Falcade. Začalo pršať, vytiahli sme ochranné odevy či pomôcky. Ja tradične dáždnik. Ale bolo to zatiaľ len strašenie, ktoré sa striedalo s miznúcim slnkom. Prešli sme do Falcade, to už začalo pršať, ale stále nie veľa. Prišli sme do centra k budove miestnej radnice. V neďalekom restaurante na terase sedeli Veronika s Magdou popíjajúce kávu. Z našej skupiny sa odtrhol Radek, nasadil poriadne tempo a kráčal k hotelu. Onedlho sa za ním vydal aj Franta. „Osireli“ sme. Začalo poriadne liať. Nemalo cenu šliapať nejaké tri kilometre po asfalte do Cavioly. Naša šestka využila blízky hotel, kde sme najprv chvíľu sedeli na terase pod markízou. Ale dážď s vetrom boli nepríjemné. Presunuli sme sa do reštaurácie. Zabrali sme stôl pri vchode. Káva, pivo, zákusky, zmrzlina... A vonku „chčije a chčije“... Neviem kto s tým začal. Ale myslím, že tradične Martina. Naša trojka, teda aj Romana si včera sľúbila, že aj dnes večer absolvujeme Aperolovú púť v Caviole. Lenže dážď diktoval niečo iné. Tak keď nebude Caviola, môže byť Falcade. Tentoraz sklamal Béďa. Objednali sme si päť „kúskov“ miešaného nápoja. Už som machroval. Viem čo to je... Long drink na rozlúčku s Talianskom. Veď možno nabudúce opäť v Dolomitoch s Aperolom. Vonku dážď pomaly ustával. Vychutnali sme si lahôdku. Tak to bola moja derniéra s týmto pitím. Ktovie kedy bude opäť nejaká premiéra? Rozhodli sme sa vyjsť na ulicu. Síce ešte pršalo, ale už nie tak prudko. Natiahli sme kroky a o pol šiestej sme stáli v recepcii nášho hotela. A ani sme veľmi nezmokli. Tradičná večerná činnosť... Hygiena, večera a posledný brífing. Tentoraz už nie o horách, ale o ceste domov. Samozrejme bolo potrebné zlikvidovať aj zásoby nedopitého vína. Takže večierok v izbe pokračoval aj dnes večer. S premietnutím obrázkov z Indie. Po skončení nasledoval diskusný klub so spomienkami na minulé cesty či iné témy. A k tomu plány na budúci rok. Dal som do obehu informáciu o možnej ceste s Jirkom Ježkom do francúzskeho Chamonix. Zatiaľ je to v teoretickej rovine. Ale už účasť našej osemčlennej grupy by bola určite pre akciu prínosom. V rámci debaty sa tentoraz svojsky prejavil Béďa, keď skonštatoval, že pri pohľade na Martinu mu pripomína speváčku Evu Pilarovú. Myslím, že to zobrala s humorom a trefne mu vrátila smeč s poznámkou, že Pilarová ma osemdesiat a ona sa na to ešte necíti a ani na to nevyzerá. Bola to bomba. Vybuchli sme všetci od smiechu. Mám pocit, že tento „pseudonym“ Martine prischne, ak sa tak už nestalo. V mojom prípade to bude mať určite pokračovania. A myslím si, že to Martina zvládne. Teda aspoň v rámci našej osmičky. Ešte večer sme si čiastočne zbalili veci, aby ráno ostal čas len na drobnosti.
Ráno pred siedmou sme naložili do autobusu batožiny, potom raňajkovali a o pol ôsmej vyrazili na trasu. Presne po trase ako sme prišli. Teda Falcade, Passo di San Pellegrino, Moena, Cavalese, Bolzano, Bresannone, Brenner, Insbruck, Mníchov, Regensburg, Rozvadov, kde bola v poradí tretia prestávka. Určite sa cez deň lepšie cestuje, keď vidíte na krajinu okolo seba. Tak to bolo aj teraz. V Plzni z našej skupiny vystúpili Eva s Jitkou a Béďom. Domov pokračovali vlakom. My sme mali výsadok v Prahe. Bohužiaľ sa tam konal akýsi maratón, ulice boli uzatvorené, takže vodič obchádzal Prahu. Ale pred ôsmou sme „pristáli“ na Hlavnej stanici. Rozlúčka so sprievodkyňami, vodičmi i ostatnými. Mimochodom sa mladé baby dobre osvedčili (môj názor). Prešli sme do odbavovacej haly. Brnianska štvorka mala vlakový prípoj, takže aj my sme sa rozlúčili s tým, že ak bude všetko v poriadku, tak sa stretneme v januári 2020 na veľtrhu GO v Brne. Tentoraz celá päťka, teda vrátane Martiny a Romany.
Myslím, že celá akcia sa podarila a aj vďaka nášmu malému kolektívu sme zažili pekný týždeň. K tomu pomohlo aj počasie, aj keď tie posledné odpoludnia neboli „košér“. A konštatujem, že obe dievčatá zapadli veľmi dobre do partie, podobne ako pred rokmi Jitka.
Verím, že tieto riadky zaujmú predovšetkým našu „osmičkovú“ zostavu účastníkov zájazdu. Možno tu nájdete aj niečo nové, prípadne si pripomeniete prežité chvíľky a zážitky.