Je rok 2009 a v jeden septembrový večer vyšiel z Brna plne obsadený autobus turistov bažiacich po bielych skalách Dolomít zvučných mien ako Tre Cime di Lavaredo či Cinque Torri, nabral smer Mikulov, Wien, Klagenfurt, Villach, Spittal, Lienz. Mali sme pred sebou desať hodín jazdy a tri dni turistiky v ampezzanských Dolomitoch, možno známejších aj pod názvom Dolomiti di Sesto, teda kopcoch v blízkom okolí lyžiarskeho strediska Cortina d’Ampezzo (1 224 m). Po niekoľkých malých nočných prestávkach stál ráno o siedmej autobus v severnom Taliansku len pár kilometrov od rakúskych hraníc, vo východisku prvej túry. Neveľké jazero Lago di Landro nás privítalo zamračeným a dosť chladným počasím. Predpoveď podľa meteorológa pána Iľka, ale aj rôznych internetových stránok nebola pre nás na najbližšie hodiny a dni veľmi priaznivá. Počas hodinovej prestávky na malom parkovisku, kde sme si prebalili batohy a prezliekli do horského ošatenia sme sa stačili aj v rýchlosti naraňajkovať. Vedúci celej akcie Mirek rozdal účastníkom zájazdu mapky a krátko vysvetlil trasu. S úderom ôsmej hodiny sme sa vydali údolím Valle della Rienza po chodníku č. 102 okolo potoka Rienza Nera. Farba vody zodpovedala dolomitskému podložiu horečnato-vápenatých minerálov, teda bola doslova biela. Myslím, že na pitie tu veľmi nebola. Možno až vo vyšších polohách. Široká cesta zo začiatku viedla miernym stúpaním hore. Zamračená obloha dostávala postupne trhliny a nesmelé slnečné lúče sa predsa len začali častejšie objavovať. Vpravo nad našimi hlavami sa objavili strmé zrázy severného vrcholu Cime Nord Monte Piana ( 2305 m), onedlho sme prešli pod stenami nižšieho Scoglio di San Marco (2 005 m). Asi po dvoch hodinách chôdze sme sa dostali do veľmi strmého úseku vedúcim už údolím Val Rinbon. V jeho hornej časti sa po prvý raz objavili skvosty nášho snaženia. Vrcholky veží Tre Cime di Lavaredo, síce zatiaľ boli len v hmle, ale s pribúdajúcim časom sa panoráma aspoň trochu otvorila a naskytli sa nám celkom krásne pohľady na najvyššiu „čimu“ – Grande Cime (2 999 m). Posledný úsek viedol nekonečným stúpaním po serpentínach k chate Riffugio Antonio Locatelli alle Tre Cime di Lavaredo (2 405 m). Od Lago di Landro sme to zvádli za tri a pol hodiny. Chata je dosť veľká, veď aj názov tomu zodpovedal. Naša skupina si ale sadla vonku pri drevených stoloch a laviciach. Bolo chladno a fúkal studený vietor, takže otepľujúce odevy dostali zelenú. Nakoľko sme boli v Taliansku ani sme sa nečudovali, že takmer všade okolo nás bolo počuť češtinu. „Zrazili“ sa tu hneď tri výpravy našich západných susedov. Pre zaujímavosť uvádzam ceny najdôležitejších nápojov v chate - 0,5 l minerálka 1,70 eura a pivo 0,4 l 4,50 eura. Asi po hodinovej prestávke sme okrem stravy a pitného režimu venovali čas aj okolitej prírode. Na východ od chaty sú dve jazerá Lago del Plani a na juhovýchode sa vypínal známy Monte Paterno (2 744 m). Pred trinástou hodinou sme sa vydali od chaty chodníkom č. 105 na pláň Pian da Rin. Nad hlavami sa nám začali naháňať nepríjemne vyzerajúce čierne mraky. Zo severu sa blížil dážď. Netrvalo dlho a pri strmšom výstupe do sedla Col Forcellina (2 232 m) náš postup prerušila rýchla prestávka. Vetrovky, pršiplášte a kadejaké pončá nás aspoň trochu mali ochrániť pred kvapkami. Prešli sme okolo chaty Lange Alm-Hütte (2 283 m), kde sa krčilo pod prístreškom asi dvadsať turistov, ale my sme pokračovali ďalej do sedla Col di Mezzo (2 254 m). Blatistým chodníkom sme vyšli hore a potom po takmer vodorovnom traverze sme prišli už pri slnečných lúčoch k chate Rufugio Auronzo (2 320 m). Tento úsek nám trval približne dve hodiny. Boli sme dobre premočení, ale teplé slnečné lúče veľmi skoro presušili naše odevy. Pri chate bolo príjemne, takže asi hodinovú prestávku sme strávili občerstvením v jedálni chaty. Občerstvenie (pivo 4 eurá, capuccino 2,50 eura, 0,5 l minerálka 1,50 eura). Niekoľko minút sme venovali slnečným lúčom, ktoré v tejto výške príjemne hriali. Vrcholky Tre Cime di Lavaredo boli síce v mrakoch, ale vzdialená skupina kopcov Cadini di Misurina, jazero Lago di Misurina (1 751 m) a Gruppo del Cristallo s impozantným Monte Cristallo (3 221 m) poskytovali nádherné výhľady. V okolí chaty bolo dosť turistov, ale skôr to boli návštevníci hôr vyšších vekových kategórií, ktorí sa vyviezli autami alebo autobusmi až k chate. Totiž horská asfaltová cesta od jazera Lago d’Antorno (1 880 m) je spoplatňovaná. Bolo pol štvrtej a pred nami ešte zostup k autobusu. Od chaty sme sa vydali po chodníku č. 101 do údolia Val de Cadin di Longeres. Lúkami a neskôr lesom sme kopírovali asfaltovú cestu vedúcu od jazera Lago di Misurina k chate Rifugio Auronzo. Celkom príjemný chodník nás asi po hodine a pol doviedol k jazeru Lago d’Antorno, kde na parkovisku pri malom hoteli čakal autobus. Po krátkej prestávke vyplnenej osviežujúcim pitným režimom sa vydávame do mestečka Auronzo di Cadore (864 m) vzdialené asi 22 kilometrov. Túto vzdialenosť prekonávame veľmi pomaly. Množstvo strmých serpentín nedovoľuje vodičovi ísť rýchlejšie a navyše klesáme o celých tisíc metrov. Mestečko sa nachádza v provincii Belluno asi 120 kilometrov severne od Benátok a asi 50 kilometrov severovýchodne od Belluno na brehu jazera Lago di Santa Caterina „Svätá Katarína“ (831 m). Priehradu postavili v 30. rokoch 20. storočia. Bolo založené v roku 1188 ako Aurunci a v roku 1321 získalo mestské privilégiá. Má asi 3 600 obyvateľov. V Auronzo sme sa ubytovali v malom hoteli Galeno hneď oproti miestnemu kempingu. Po ubytovaní a absolvovaní hygieny sa všetci schádzame v jedálni na večeru. Poznámky niektorých z nás či nebudeme konzumovať rôzne špeciality a lá morské potvory, apod. sa nekonali. Personál milo prekvapil. Predkrm, zapekané syrové lasagne, určite každému chutili. Hlavné jedlo len potvrdilo kvalitu kuchára. Opekané zemiaky a chuťovo výborne pripravené hovädzie mäso sme zapíjali talianskym červeným vínom. A po večeri ešte dezert. Celonočná jazda v autobuse a celodenná, takmer desaťhodinová túra nás celkom dobre unavili, a tak väčšina účastníkov zájazdu veľmi rýchlo skončila v posteliach. Ale našli sa aj jednotlivci, najmä tí neskôr narodení, ktorí navštívili miestny bar.
Zobudili sme sa do zamračeného rána. Nočný dážď zanechal stopy aj na oblohe. Čierne mraky sa nie veľmi sympaticky preháňali nad hlavami. S obavami o vývoj počasia sme sa opäť stretli v jedálni. Raňajky sme zvládli veľmi rýchlo. Klasická hotelová strava v podobe niekoľkých plátkov šunky a tvrdého syra s bielou žemľou, prípadne pár sladkých kúskov bábovky, čaj a pre niekoho nutná ranná káva, pripravili naše telesné schránky na celodennú túru. Popravde v ten deň bol v pláne „len“ poldenný výšľap. O ôsmej sme sa pri miernom mrholení, ale za ubezpečenia sprievodcov, že dnes bude podľa internetovej predpovede počasia krásne, vydali autobusom na západ od Auronzo di Cadore. Prešli sme mestom Cortina d’Ampezzo (1 224 m) a pokračovali po ceste južne od skupiny pohoria Le Toffane. V serpentínach na parkovisku pri chate Riffugio Bai de Dones (1 869 m) sme vystúpili. Opäť nasledoval rozbor túry a rozdanie mapiek s označením trasy. Tentoraz bola pred nami „len“ poldenná túra. Prešli sme okolo lyžiarskeho strediska pod lanovkou vedúcou k chate Rifugio Scolattoli (2 265 m). Dážď visel na vlásku. Chodník v lese bol poriadne podmáčaný, a tak nohy sa šmýkali väčšinou smerom dole. Po necelej hodine šliapania v lese sme prešli na asfaltovú cestu vedúcu k chate Rifugio Cinque Torri (2 137 m). Ale tá nebola naším cieľom. Asi po ďalšej štvrťhodine sme odbočili pod impozantný skalný masív Cinque Torri. Lenže jeho masívnosť sme pre hustú hmlu a drobné mrholenie nevideli. Tu som si spomenul na tak „zaručenú“ predpoveď počasia. Tak akosi im nevychádzala. Cinque Tori , čiže Päť veží, je skalný masív vysoký asi päťdesiat metrov. Táto zaujímavá skupina lezeckých veží sa nachádza v skupine Nuvolau. Je považovaná za cvičné skaly veľhorského charakteru. Najvyššia je Torre Grande 2 371metrov ( Cima Sud, Cima Nord, Cima Ovest). Seconde Torre je skupina troch veží – Tore Lusy, Torre del Barancio a Torre Romana. Terza Torre je taktiež nazývána Torre Latina. Quatre Torre má dve veže Alta a Bassa. Quinta Torre sa nazýva tiež Torre Inglese. Ďalšia malá veža skupiny Torre Trephor sa zrútila. Takže keď ich všetky zrátame je ich podstatne viac ako päť. Ale Cinque Torri je oficiálny názov skalného masívu. Dostali sme sa pod západnú, najmohutnejšiu vežu, pod ktorou sa nachádza veľké množstvo objektov pripomínajúcich krvavé boje v 1. svetovej vojne. Sú tu kamenné okopy, delostrelecké strieľne a v skale vytesané diery s tabuľkami, na ktorých sú autentické obrázky s trojjazyčným textom. Totiž hrebene Dolomít tvorili pred 1. svetovou vojnou hranice Talianska a Rakúska a veľká časť dnešného severného Talianska patrila c. & k. Rakúsku. Vojna tu zúrila v rokoch 1915 až 1917 a padlo veľké množstvo vojakov, čo sa dá pripísať tvrdým prírodným podmienkam, ale najmä zmrznutiam a lavínam. Prešli sme cez mohutné sutinovisko. Obrovské balvany sa nám darilo len s námahou prekonávať. Skákali sme po nich ako horské kozy. Boli to pozostatky spadnutej Torre Trephor, jednej z veží, ktorá sa tu v minulých rokoch zrútila. Naša cesta pokračovala prekročením masívu z východnej strany. Veže nad nami sme naozaj len tušili. Počasie sa nemenilo. Vojenské objekty a stavby boli všade okolo nás. Hmla sa predsa na chvíľu trochu rozptýlila a my sme na neďalekom kopci uvideli chatu Rifugio Scolattoli (2 255 m). Samozrejme aj táto bola zatvorená. Letná sezóna v Dolomitoch končí v polovici septembra, takže sme sa rozložili na prázdnej terase chaty. Žiadni iní turisti tu neboli. Bol čas na obed, a tak každý z nás vytiahol niečo na občerstvenie. Bolo citeľne chladno, takže sme na seba obliekli viac vrstiev odevov, pretože nepríjemný vietor a mrholenie znásobovalo zimu. Cinque Torri boli síce na dosah, ale pohľady na ne sa nekonali. Individuálne sme si prešli vojnové miesta plné zákopov, rôznych skalných dier, kde v tých časoch boli sklady munície, dreva a potravín. Ako mávnutím čarovného prútika sa aspoň na chvíľu otvorila obloha a aj keď nie v azúrovom počasí sa objavilo päť skalných veží Cinque Torri. Tak predsa sme sa dočkali satisfakcie za nepríjemné počasie. Fotoaparáty cvakali, kamery naplno nabrali obrátky. Plánované výstupy k chatám Rifugio Averau (2 413 m), prípadne Rifugio Nuvolau (2 575 m) sa nekonali z jednoduchoho dôvodu. Pršalo a pre mraky neboli vidieť, takže sme sa rozhodli pre ústup. Zostupovali sme po chodníku č. 440 a po asi hodine a trištvrte sme prišli do sedla Col Gallina (2 055 m). Tu stál autobus, a pretože bolo stále nepríjemné počasie, tak sme už plánovanú cestu do blízkeho sedla Passo Falzareggo (2105 m) neuskutočnili. Z diaľky bolo vidieť lanovku na kopec Lagazuoi (2 752 m), kde som stál pred tromi týždňami v mrazivom, ale slnečnom počasí. Tentoraz bol vrchol kopca bol v mrakoch. Samozrejme aj v sedle Col Gama nesmel chýbať pitný režim, ale vytrvalý dážď nás skoro zahnal do autobusu. Na východe sa mraky trhali a objavovalo sa slnko. Naša cesta viedla do Cortiny, miesta ďalšej zastávky. Zaparkovali sme pri hale zimného štadióna. Cortina d´Ampezzo je turistické stredisko v provincii Belluno v Benátskom regióne. Mesto má dnes asi 7 tisíc obyvateľov. V roku 1956 sa tu konali zimné olympijské hry a od tých čias sa tu veľa nezmenilo. Akoby sa tu zastavil čas. Nachádza sa v centre Valle d’Ampezzo, na juhu je obklopená Val Pusteriou, na západe skupinou Le Tofane s najvyššou Tofana di Mezzo (3 244 m), kde sa dá vyjsť z Cortiny aj sedačkovou lanovkou na Rifugio Cima Tofana (3 191 m), skupinou Pomagagnon s najvyššou Croda de Pomagnon (2 450 m) a na východe skupinou Gruppo del Sorapis najvyšším Ponta de Sorapis (3 191 m), ktorá sa mala stať naším cieľom poslednej túry. Medzi najznámejšie miestne hory patrí Tofane, Pomagagnòn, Cristallo, Faloria, Becco di Mezzodì a Cinque Torri. Centrum mesta sa nachádza vo výške 1 224 metrov. Cortina d’Ampezzo je zaujímavá pre historikov. Prvé informácie pochádzajú z 1. storočia, kedy oblasť osídlili Rimania, ktorých vytlačili Langobardi a neskôr Frankovia. Od 10. storočia sa oblasť ocitla pod patriarchátom Aquileia a od 15. storočia bola pod správou Benátskej republiky. V roku 1516 prešla do rúk Habsburgovcov a až po 1. svetovej vojne v roku 1918 mohli Taliani považovať ampezzanské územie oficiálne za svoje. Turistický ruch sa tu síce rozvíjal už od 19. storočia, ale obrat nastal až po 2. svetovej vojne. Napomohli tomu zimné olympijské hry v roku 1956. V celej oblasti, ktorá v priebehu svojej histórie zostala nedotknutá, je možné sa venovať veľkému počtu športov. Vyhľadávanou aktivitou je nordická chôdza, pretože ampezzanské údolie ponúka veľa možností na prechádzky a výlety všetkých záťažových skupín. Niektoré vrcholy poskytujúce krásne výhľady do okolia sú dosiahnuteľné len po via ferratách, teda technickými pomôckami zaistených cestách. Dolomity ponúkajú veľa možností pre cyklistov všetkých úrovní. Tu je možné si vyskúšať aj adrenalínové športy rafting, hydrospeed, kanoistiku alebo navštíviť novo vybudovaný Adrenalin Park. Nachádza sa v lese asi 15 minút peši od centra strediska. Trate sú rôzne dlhé a vhodné pre všetkých. V stredisku sa nachádza aj golfové ihrisko. Veľkým lákadlom je Vojnové múzeum vybudované ako spomienka na tragické udalosti 1. svetovej vojny a krvavé boje medzi Talianmi a Rakúšanmi. Celý priestor sa rozkladá v dĺžke asi piatich kilometrov a pomôže návštevníkom spoznať rozdielne hľadiská vojny v horách. Po malých skupinkách sme sa vydali na krátku prechádzku mestom. Skôr to však bola návšteva hlavnej ulice v pešej zóne. Spomenul som si na moju návštevu tohto mesta pred tromi týždňami, ale vtedy sme z mesta nič nevideli, pretože už po tme sme prišli do jedného z miestnych kempov a boli sme radi, že sme absolvovali hygienu a skoro zaspali. Tentoraz nás kroky zaviedli k jednému z dvoch miestnych kostolov. Chiesa di Santi Filippo e Giacomo bol postavený v roku 1775. V rokoch 1851 až 1858 bola postavená zvonica, ktorá je symbolom Cortiny. V čase našej návštevy panoval v interiéri kostola čulý ruch. Niekoľko technikov tu pripravovalo pravdepodobne televízny prenos snáď omše, ale bola tam nainštalovaná aj súprava bicích nástrojov, takže to vyzeralo možno na nejaký koncert. Smolu sme mali aj pri exteriéri kostola. Bol celý zakrytý do ochranných sietí, teda fasáda je v renovácii. Z hľadiska nedostatku času sme sa nedostali k druhému kostolu Santuario della Difesa, ktorý bol postavený v roku 1480. Neboli sme však na zájazde organizovanom Vatikánom. V blízkosti kostola Chiesa di Santi Filippo e Giacomo sa nachádza socha cortinského horského vodcu Angelo Dibona, ktorý je legendou Ampezzanských Dolomít, žil v rokoch 1879-1956. Bola sobota, takže väčšina obchodov bola zatvorená. Na nákup pohľadníc a drobných suvenírov však úplne stačilo pár obchodíkov. Niektorí z nás si chvíľu posedeli pri pravom talianskom cappuccine, no iní aj pri rakúskom či nemeckom pive. Čas odchodu sa blížil. Pri návrate na parkovisku pri hale sme si zvečnili pamätník pripomínajúci zimné olympijské hry v roku 1956. Chalani sprievodcovia, nám akoby z recesie ukázali masív pred nami. Vraj, tam ideme zajtra a ukázali na mohutný skalný masív, kde viedli z Cortiny laná lanovky a stála tam nejaká chata. Usmievali sme sa, veď hovorte si čo chcete. Chýlilo sa k večeru, a tak sme sa opäť viezli už nám známou cestou plnou serpentín do Auronzo di Cadore. Podvečer sme venovali spoznávaniu časti tohto mestečka. Blízke jazero Lago di Santa Caterina však nebolo až tak po ruke, a tak naša spoznávanie mestečka sa zamerala na blízke okolie. Zaujal miestny kostol, ktorý však nemal vežu, teda ani zvonicu. Ďalej to bol zaujímavý drevený krytý most nad riečkou Ansiei, ktorá sa niekoľko kilometrov pod jazerom Lago di Santa Caterina vlieva do známej rieky Piave. Práve toto bola oblasť ťažkých bojov v 1. svetovej vojne, ktoré spomínali naši dedovia či pradedovia, ale aj rôzne historické filmy tej doby. Nakoľko sa blížil čas večere, naše kroky viedli do jedálne. Opäť nasledovala typicky talianska večera. Tortellini s hubami a šťavnaté hovädzie mäso s polentou. K tomu červené víno a dezert. Celkom príjemný večer sme ukončili posedením v bare pre dobrom vínku.
Na druhý deň sme sa zobudili do príjemného, ale dosť chladného rána. Podstatné bolo, že nepršalo. Zbalili sme si všetky naše veci tak, aby sme sa po celodennej túre mohli prezliecť a pripraviť na celonočnú cestu autobusom. Raňajky prebehli v podobnej réžii ako deň predtým. Úderom ôsmej hodiny sme odchádzali z príjemného hotela. Tentoraz cesta netrvala dlho, pretože pred nami bolo len pár kilometrov jazdy autobusom. Vystúpili sme v sedle Passo di Tre Croci (1 805 m), teda sedlo Tri kríže. Je to vysokohorské sedlo v provincii Belluno v Bellunských Dolomitoch v oblasti d'Ampezzo, na severe s masívom Monte Cristallo (3 221 m) a na juhu Sorapis (3 205 m) s rovnomenným jazerom. Nachádzajú sa tu bunkre z 1. svetovej vojny. Spája údolie Corte a Cortiny d'Ampezzo v údolí Misurina. Opäť nasledoval ranný ceremoniál s mapkami a pbjasnením trasy. Hmmm. Až dnes sa sprievodcovia priznali, že vymemili trasy. Trasa absolvovaná v piatok mala byť realizovaná dnes, tj. v nedeľu a nedeľajšia v piatok. V sedle sme ešte netušili, že urobili dobre. Naša cesta zo sedla viedla širším lesným chodníkom č. 209 v smrekovcovom lese. Po štvrťhodine sme prišli k parkovisku lyžiarskeho strediska Rio Gere Pian de Ra Bigontina (1 680 m), ale nielen to, ale sme prišli aj o asi 140 výškových metrov. Nevadí, veď ich rýchlo našliapeme späť. Od parkoviska sme sa vydali širokou lesnou cestou č. 212, ktorá tvorí v zime zjazdovku, hore. Slnečné počasie rozžiarilo naše tváre. Konečne pekne. Kráčali sme pekným lesným chodníkom, za našimi chrbtami sa vypínal masív Gruppo del Cristallo s najvyšším Monte Cristallo (3 154 m). Miestami sa v lese vyskytlo niekoľko zástupcov dolomitskej flóry, horcokvet luskáčovitý, zvonček alpský a iné. Prvým cieľom bola chata Rifugio Faloria (2 123 m). Vyšliapali sme nejakých 450 výškových metrov. Chata bola samozrejme zatvorená. Na to sme si tu už zvykli. Takže opäť bola naša“. Krátka prestávka na terase s nádhernými výhľadmi na Cortinu a na druhej strane údolia Monte Cristallo. Tu sme si už urobili srandu z včerajšej poznámky sprievodcov, kde budeme zajtra. Vyšlo im to. Naša cesta však pokračovala ďalej výstupom cez zjazdovku okolo chaty Rifugio Tondi (2 327 m), ktorú sme však obišli a vystúpili na nevýrazný Monte Ciasadio (2 368 m), ležiaci len niekoľko metrov od chaty „Tonda” ako sme si ju my nazvali. Výhľady bolo nádherné, oproti nám Monte Cristallo, vpravo od neho sa týčili špicaté Tre Cime di Lavaredo, naľavo sa vypínal hrebeň Pomagagnon a za chrbátom sa týčila Punta Negra (2 847 m). Krátky odpočinok sme využili na obedňajšiu prestávku. Niektorí si dokonca otvorili aj „ vrcholové” pivo. Faktom bolo, že spomínaný Monte Ciasadio bol najvyšším bodom dnešného dňa. Hlboké zrázy pod Punta Negra a nezvyčajné vrásnenie dolomitských vápencov boli vďačnými objektami pre fotoaparáty. Po nasýtení sa sme pokračovali chodníkom č. 213 na východ. Úzky chodník nás viedol pod masivom Ra Saleta (2 673 m), neskôr pod Razesta (2 768 m). Išli sme takmer po vrstevnici s menšími či väčšími stúpaniami a klesaniami. V jednom úseku, ale to sme boli už pod Cime Ciadin del Loudo (2 670 m), sme prechádzali cez menšie snehové pole. Počasie nám neustále prialo, aj keď niektoré vrcholy kopcov už boli v poludňajších mrakoch. Čakal nás menší vystup do sedla Forcella Ciadin (2 378 m), za ktorým nasledoval trochu nepríjemný úsek istený oceľovým lanom. Napokon ho všetci v poriadku zvládli. Zostupovali sme do ďalšieho sedielka Forcella Marcoira (2 307 m), nad ktorým sa vypínal vrchol Cime di Marcoira (2 422 m). Pred nami idúci mladí domáci turisti sa vzdiaľovali. Chodník opäť začal stúpať a niekoľkými serpentínami sme sa dostali k exponovanému úseku, ktorý bol zabezpečený oceľovým lanom. Asi stopäťdesiat metrov, pod nohami dlho a ďaleko nič. Snáď tristo, štyristo metrov hlboký zráz. Tu dostalo niekoľko dievčat mierny šok. Našťastie sme zvládli aj túto časť trasy. Len sme skonštatovali, že keby tu lialo ako v piatok, tak ktovie ako by všetko dopadlo. Po krátkom stúpaní sme sa dostali k najvyššiemu bodu chodníka, z ktorého viedol poriadne strmo. Nepríjemný zostup znásoboval klzký povrch chodníka. V diaľke pred nami sa objavilo jazero Lago del Sorapis (1 923 m). Jeho nenormálne tyrkysová farba nás magicky priťahovala. Jazero leží v hlbokej kotline pod najvyšším vrchom Ponta de Sorapis (3 205 m). Vrcholový hrebeň vytvára k severovýchodu otvorený polkruh. Ponta de Sorapis je jedným zo siedmich vrcholov východných Dolomít, ktoré dosahujú výšku viac ako 3 200 metrov. Tri malé ľadovcové polia ležia vo vnútri vrcholového polkruhu a naplňujú svojimi topiacimi sa vodami jazero, ktoré robí z tohto horského oblúka prírodný amfiteáter Circo del Sorapis. Toto miesto ponúka nádhernú prírodnú kulisu s charakteristickými hrotmi. Jedným z nich je Dito di Dio (2 603 m) „Prst boží“. Zostup trval dosť dlho, klesli sme pod úroveň hladiny jazera. Na križovatke ciest sme odbočili doprava k chate Rifugio Alfonso Vandelli al Sorapis (1 928 m). Prešli sme okolo nej a pokračovali niekoľko desiatok metrov k jazeru. Farba vody bola naozaj očarujúca. Nad jazerom akoby z vody vyrastal masív Dito di Dio. Síce farba jazera je neskutočne nádherná, ale v skutočnosti je voda zakalená a na naše prekvapenie aj dosť znečistená. Jazero je veľmi navštevované turistami, no nakoľko bol koniec septembra, tak sme stretli len niekoľkých turistov. Po zaslúženom oddychu sme sa vydali na cestu do sedla Tre Croci. Ale najprv sme sa zastavili pri chate Vandelli. Ako ostatné, aj táto bola zatvorená. Pokračovali sme po chodníku č. 215 najskôr na sever, neskôr na severozápad. Ideálny lesný chodník onedlho vystriedal exponovaný úsek, ktorý bol istený oceľovými lanami a kovovými schodmi. Na ľavej strane sme ešte zahliadli Tre Cime a potom už len masív Monte Cristallo, ktorý nám robil sprievodcu až do sedla. Konečne sme sa dostali na klasický lesný chodník. Cesta bola dosť nezáživná, vrcholy Monte Cristallo sa zahalili do mrakov. Vo výške asi 1 750 metrov v mieste, kde sme prechádzali cez jeden z mnohých potokov sme našli pozostatky zmrznutého snehu. Zrejme to bola spomienka na nejakú starú lavínu. Bolo pol siedmej, pomaly sa začalo stmievať a konečne sme sa dostali na asfaltovú cestu. Po nej a niekoľkých stovkách metrov sme prišli do sedla Tre Croci, odkiaľ sme ráno vyrazili. Túra bola dlhá asi 17 kilometrov s prevýšením 700 metrov. Chladené pivo od vodiča autobusu bolo nádherným zakončením túry. Pri autobuse sme sa prezliekli do „cestovných“ odevov, zabalili batožinu, sadli do autobusu a správne spotení z celodennej túry okolo pol ôsmej sme sa vydali na cestu do Česka. Samozrejme záver zájazdu „zaklincoval“ vodič autobusu, keď nám pustil film „Účastníci zájezdu“. Celonočná jazda po túre bola síce dosť namáhavá najmä na nohy, ale zvládli sme to. Skoro ráno sme prišli do Brna a po rozlúčke s účastníkmi zájazdu sme sa rozišli domov.
Dolomity I. - 2009
