Moja tohtoročná zahraničná cesta s vidinou kopcov viedla podobne ako minulý rok do talianskych Dolomít. Opäť s českou cestovkou, ktorá sa mi osvedčila, no tentoraz so skupinkou Žilinčanov grupujúcich sa okolo historickej ľudovodemokratickej červenej zástavy „Najlepší kolektív“. Počasie v dňoch talianskeho pobytu podľa predpovede firmy „I.Ľ.K.O.“ (iniciatívny ľudový koordinátor oblačnosti) nemalo byť práve najlepšie. Ale ako to už býva, nie vždy tieto prognózy vychádzajú. V druhý septembrový deň sme zo Žiliny v dvoch autách prešli niekoľko stokilometrový úsek do Českých Budějovíc (miesta odchodu zájazdu), kde sme nastúpili do hotelbusu, špeciálne upraveného zájazdového vozidla, v ktorom okrem dopravy sa vyspíte (aj počas jazdy) a aj sa stravujete. Prvé kilometre sme absolvovali vo večerných hodinách a po nutných prvotných pokynoch vedúceho zájazdu sme prekročili rakúsku hranicu. Vďaka „Šengenu“ sme si ani nevšimli, že nás tam nikto v podobe „grenčákov“ neobťažoval. Nakoľko väčšina cestujúcich nastupovala už v Prahe, nás ešte čakalo vybalenie batožín a úprava priestorov „kajút“ na nocľah. Práve tieto sa mali pre nás stať na niekoľko dní priestorom pre trávenie nočných hodín. Nakoľko som sa už takýmto spôsobom zúčastnil niekoľkých ciest (Korzika, Sardínia, Taliansko a Maďarsko), stal som sa pre ostatných z našej skupiny „odborným“ poradcom pre praktické uloženie vecí. Po premietnutí filmu a krátkej prestávke pri Salzburgu sme konečne zaľahli s vedomím, že ráno budeme na mieste, teda na začiatku niekoľkodňového dolomitského pobytu.
Tak sa aj stalo a zobudili sme sa na malom parkovisku pri vyschnutom koryte nejakej horskej riečky v údolí Val Popena Bassa, pár kilometrov od známeho letoviska pri jazere Lago di Misurina (1 751 m). Po ranných povinnostiach v podobe hygieny a raňajok nasledovalo zbalenie vecí, krátky presun busom k jazeru Lago d’Antorno (1 880 m) a tam pri mape kolektívny „rozbor“ trasy dnešného dňa. Naša osemnásťčlenná skupina sa vydala pod mojím vedením po turistickom chodníku č. 101 k prvému orientačnému bodu – chate Rifugio Auronzo (2 333 m). Zo začiatku nenáročný profil trasy sa onedlho zmenil na strmšie úseky, a tak v duchu kolegiality sme priebežne počkali na oneskorencov. Mal som šťastie. V tejto partii neboli žiadni „dostihoví“ šampióni. Chodník viedol údolím Val del Cadin di Longeres pod západnými masívmi Cima Ciadin de le Bisse (2 356 m) a Le Clandepedete (2 346 m) v masíve Cadini di Misurina. Na severe sa objavili majestátne veže Tre Cime. Ich vrcholy boli síce zahalené v mrakoch, ale pod nimi sa objavila budova chaty Rifugio Auronzo, od nás ešte dosť vzdialená a najmä vysoko. Po zdolaní niekoľkých ďalších desiatok výškových metrov sme prekročili asfaltovú cestu vedúcu od jazera Lago d’Antorno k chate Auronzo. To, že sme si mohli tieto výškové metre ušetriť sme zistili až pri chate. Síce som vedel, že sem chodia nejaké autobusy, ale nebral som to ako nejakú pomoc. Aspoň sa dostaneme do prevádzkovej teploty. Navyše sme sa cestou pokochali krásnymi pohľadmi na okolité kopce. Na západe sme zahliadli vrcholy kopcov skupiny Gruppo del Cristallo a na juhu už spomínané kopce v Cadini di Misurina. V nízkej tráve pod chatou som objavil niekoľko kusov kvitnúcich plesnivcov. Samozrejme sa hneď stali úlovkami niekoľkých zberateľov záberov prírody. Po krátkej prestávke pri chate naša cesta pokračovala klasickým okruhom okolo Tre Cime, teda na východ chodníkom č. 101. V skutočnosti je to široká horská kamenistá cesta, po ktorej sme onedlho prešli okolo kaplnky Cappella degli Alpini (2 314 m) postavenej v roku 1928, aby pripomínala tunajšie boje vojakov Rakúska-Uhorska s Talianmi v I. svetovej vojne. Po pravej strane, teda na juhu sa vypínali skalné veže horského masívu Cadini di Misurina s najvyššou Cima Cadin de San Lucano (2 839 m). Po polhodinovej chôdzi sme prišli k chate Rifugio Lavaredo (2 344 m). Je to malá chata nachádzajúca sa v blízkosti Patternsaddle, pod južnými svahmi najmenšej „Čimy“ Cima Piccola (2 857 m). Neďaleko od chaty je veľké táborisko pre horolezcov pripravujúcich sa na svoje horolezecké cesty v masíve Tre Cime. Tu sme sa však ani nezastavili, pretože bola dokonale obsypaná turistami. Od chaty sme pokračovali chodníkom pod východnými stenami Cima Piccola niekoľkými serpentínami do sedla Forc. Lavaredo (2 454 m), odkiaľ boli pekné výhľady najmä do údolia Val Rinbor. Zo sedla sme chodníkom klesali po západnom úbočí masívu Monte Paterno – Paternkofel (2 744 m). Tentoraz uvádzam obidva názvy kopca, teda talianský aj nemecký. Ďalej už len talianske. Nemčinu nemusím..., veď predsa sme boli v Taliansku. Asi po hodinovej chôdzi chodník č. 101 križoval chodník č. 105 a 101. Onedlho sme po upravených drevených schodoch a krátkom stúpaní prišli k chate s dlhým názvom Rifugio Antonio Locatelli alle Tre Cime di Lavaredo (2 438 m). Posledné kroky pred chatou sprevádzali prvé kvapky dažďa, a tak sa pod zastrešenú terasu, ale aj dovnútra snažili dostať desiatky turistov. Podarilo sa nám obsadiť veľký stôl s výhľadom na Tre Cime. Nesmelý dážď o chvíľu ustal, dokonca sa objavili lúče slnka. Výhľad na skalné veže Tre Cime di Lavaredo bol impozantný. Trojčlenná skupina skalnatých štítov je najčastejším symbolom Dolomít. Vyrastajú kolmo zo sutinových polí. Najvyššia je prostredná Cima Grande (2 999 m), potom západná Cima Ovest (2 973 m) a najnižšia je východná Cima Piccola (2 875 m). Aj keď v názve sú oficiálne tri veže, v skutočnosti je ich šesť. Od západu na východ to sú Cima Ovest di Lavaredo, Cima Grande di Lavaredo, Cima Piccola di Lavaredo, Punta di Frida (2 792 m), Piccolissima Cima di Lavaredo (2 700 m) a Torre Minor. Po krátkom občerstvení sme si pozreli okolie chaty. Na východ od nej sú dve horské jazerá Lago del Plani a ďalej za nimi sa vypína nádherná Cima Una (2 698 m). Na juhovýchode od chaty čnie mohutný Monte Paterno s via ferratou Kriegsteig de Luca a na severe sú nenápadné vyhliadkové kopce Sasso di Sesto (2 538 m) a Torre di Toblin (2 617 m) so svojimi ferratami. V priebehu I. svetovej vojny tu v rokoch 1915-1918 prebiehali ťažké boje o frontovú líniu vedúcu od Croda Rossa di Sesto (2 965 m) cez Torre di Toblin, Monte Paterno až po Monte Piano (2 324 m). Tieto urputné boje dodnes pripomínajú štôlne razené do skaly a pozostatky murovaných opevnení. Od chaty Rifugio A. Locatelli alle Tre Cime di Lavaredo sme išli na juh chodníkom č. 105 a po niekoľkých strmých serpentínach sme zišli na trávnatú pláň Plan da Rin. Odtiaľ, pod páliacimi slnečnými lúčmi sme opäť vychádzali tiahlym stúpaním pod severnými stenami Tre Cime di Lavaredo po náhornej planine Lange Alm Grava Longa do nevýrazného sedla Col Forcellina (2 232 m). Tu nás minulý rok prekvapila mimoriadne silná búrka a premočení sme dorazili do chaty Auronzo. Teraz však zo sedla sme prešli okolo malej, v tom čase nepochopiteľne zatvorenej chaty Refugio Lange Alm Hütte (2 283 m). V blízkosti je niekoľko nevýrazných malých jazierok. Odtiaľ úzkym chodníkom vedúcim v blízkosti západnej steny Cima Ovest di Lavaredo do sedla Col di Mezzo (2 324 m). Obišli sme juhozápadné úbočie Sasso di Landro (2 536 m) a pred nami stála chata Refugio Auronzo. Pri chate sme zvažovali ďalšiu trasu postupu. Dilemu, či zostúpiť k autobusu po rovnakej výstupovej trase alebo počkať na miestny autobus, vyriešil práve prichádzajúci autobus. Nezáživnú cestu dole údolím sme vymenili za cestovný lístok v hodnote dvoch eur. Dnešná túra skončila priamo ideálne, a tak sme sa presunuli do neďalekej Cortiny d’Ampezzo a miestneho kempu, ktorý sa stal miestom našich dvoch nocľahov.
Ráno sme sa zobudili a nad kopcami okolo Cortiny visela nepríjemná nízka oblačnosť. Hygiena a príprava na túru spojená s raňajkami netrvali dlho, a tak sme vyrazili tentoraz na západ, do sedla Passo di Falzarego (2 105 m). Nad cestou stúpajúcou serpentínami sa trhali mraky, takže keď sme zaparkovali v sedle už hriali slnečné lúče. Nad sedlom sa na západnej strane vypína Sas de Stria (2 477 m), kopec svojím tvarom pripomínajúci tatranský Kriváň. V diaľke na juhozápade sa leskla snehovo-ľadová pokrývka severných svahov najvyššej dolomitskej kráľovny, Marmolady s Punta Penia (3 343 m) a jej typickou zjazdovkou. Pookriali sme a krátku prestávku sme využili na nákupy suvenírov v miestnom obchodíku. Po absolvovaní nákupov sme vyrazili zo sedla na juh najprv po lúkach Penes de Fouzargo a neskôr po širokom, do červena zafarbenom chodníku č. 441. Je tu všade zrejme dosť železa, preto taká farba pôdy. Po pravej strane vyčnieval blízky Croda Negra (2 518 m). Postupne sme sa dostávali do kamenistého terénu a za chrbtom sme zanechali skalnaté masívy Pizo Lagazuoi (2 771 m), na ktorého predvrchol vedie kabínová lanovka. Ponad sedlá Forcella Lagazuoi (2 556 m) a Forcella Travenanzes (2 507 m) vyčnievali strmé steny Monte Cavallo (2 912 m) a ďalej na východ skupina kopcov Le Tofane s výraznou Tofane de Rozes (3 225 m). Bezprostredne nad našimi hlavami sa týčil mohutný Averau (2 649 m). Chodník nás zaviedol do úzkeho žľabu, ktorým bolo nutné prejsť vyššie. Onedlho sme zastavili v najvyššom bode dnešného dňa. Vtedy sme to ale ešte netušili. Sedlo Forcella Averau (2 435 m) nebolo ničím zaujímavým, snáď len, že sme z neho uvideli údolie so sedlom Passo di Giau (2 236 m). Miernym klesaním sme pokračovali po kamenistom chodníku vedúcom pod stenami Averau. Vysoko nad hlavami na skalnom hrebeni sa objavila chata ako na stračej nôžke. Rifugio Nuvolau (2 575 m). Stojí na rovnomennom kopci, teda Nuvolau (2 574 m). Za povšimnutie stoja údaje uvedené v turistickej mape. Kopec je o meter nižší ako chata! O skutočnosti sme sa ale nepresvedčili. Príchod k chate Rifugio Averau nás sklamal. Najprv nás privítal silný vietor, ale najpodstatnejší bol pohľad na kovové, niekoľko desiatok metrov vysoké monštrum žeriava, ktorý bol súčasťou veľkej prestavby horskej chaty. Pri nej síce fungoval dočasný bufet, ale ten nás vôbec nezaujal. Do toho všetkého sa vzápätí zatiahla obloha a začalo pršať. Výstup na Nuvolau sa teda nekonal. Nikto z nás nešiel bezhlavo za cieľom ležiacom v hustých daždivých mrakoch. Teda tak ako vlani, kedy som pre zlé počasie ani nevedel, kde Averau a Nuvolau stoja, tak tentoraz bolo vidieť aspoň skalný masív Cinque Torri (2 361 m). Takže kruhové výhľady z vrcholu sa nekonali. Neostávalo nám nič inšie ako sa uspokojiť s niekoľkými dolomitskými kamienkami zaujímavých tvarov a zostúpiť o niekoľko málo minút k chate Rifugio Scoiattoli (2 255 m) ležiacej na severnej strane Cinque Torri. Príchodom k chate sme zaznamenali skutočnosť, že tak ako dážď prišiel, tak aj odišiel a na terase chaty sa na slniečku vyhrievalo pár turistov. V diaľke akoby sa nám zlomyseľne „škerila“ chata Nuvolau. Neďaleko Scoiattoli (mimochodom v preklade tento výraz znamená veverička) leží prírodné múzeum I. svetovej vojny. Sú tu zrenovované spojovacie zákopy, pozorovateľne, delostrelecké postavenia, sklady munície, proviantu a ubytovne. Skalnatý masív Cinque Torri je vysoký asi 50 metrov. Táto zaujímavá skupina skalných veží sa nachádza v skupine Averau-Nuvolau. Je považovaná za cvičné skaly veľhorského charakteru. Najvyššia je Torre Grande - 2 371m (Cima Sud, Cima Nord, Cima Ovest). Seconde Torre je skupina troch veží – Tore Lusy, Torre del Barancio a Torre Romana. Terza Torre je taktiež nazývaná Torre Latina. Quatre Torre má dve veže Alta a Bassa. Quinta Torre je nazývaná aj Torre Inglese. Ďalšia malá veža skupiny Torre Trephor sa zrútila. K Rifugio Scoiattoli vedie aj sedačková lanovka, ktorou sem chodia z údolia Bai de Dones desiatky turistov. My sme zvolili peší návrat okolo chaty Rifugio Cinque Torri (2 137 m) po chodníku č. 439 a „skratkou“ v lese na parkovisko pri chate Rifugio Bau de Dones (1 869 m). Po túre sme sa presunuli autobusom do Cortiny, kde sme si pozreli zaujímavosti tohto olympijského horského strediska. Pozornosť nás všetkých zaujal čulý ruch na hlavnej cortinskej ulici Corso Italia. Na zemi bol natiahnutý asi dva metre široký a nekonečne dlhý modrý koberec, ktorý bol lemovaný bezpečnostnými kovovými zábranami. Objavili sme niekoľko luxusných športových vozidiel známych svetových značiek. Tu sme zistili, že práve v ten deň vrcholili štvordenné cestné preteky automobilových veteránov „Coppa d'Oro delle Dolomiti 2010“. Zaujímavé a najmä pre nás nevšedné podujatie vyvrcholilo štartom historických vozidiel. Medzi nimi sa objavilo veľa skvostov automobilovej techniky minulých rokov (Ferrari, Osca, Maserati, Cisitalia, Fiat, Lancia, Aurelia, Mercedes Benz, Alfa Romeo či Porsche). Záver dňa patril už tradične večernému pobytu v kempe a doplneniu pitného režimu.
Nasledujúci deň z hľadiska počasia sa naozaj vydaril. Po dvoch dňoch strávených na kopcoch, sme v rámci relaxu ďalší využili na spoznanie trojtisícoviek horské dopravné zariadenia. V pláne boli dve pohoria vzdialené len niekoľko kilometrov od seba Le Tofane a Gruppo del Cristallo. Pre náročných turistov, resp. horolezcov sympatické terény, ale my sme naozaj zvolili pohodový deň. Cortinské ráno bolo zaliate doslova slnečnými lúčmi a ticho známeho strediska občas prerušovali zvuky motorov nonstop jazdiacich veteránov. Cieľom nášho dopoludňajšieho snaženia bola skupina kopcov Le Tofane a najvyšším Tofana di Mezzo (3 244 m). Parkovisko vozidiel pri športovej hale, v ktorej sa v roku 1956 odohrávali hokejové a ďalšie súboje športovcov VII. zimných olympijských hier, bolo prázdne. Boli sme tu sami napriek tomu, že bolo nedeľné ráno. Takisto dolná stanica kabínovej lanovky (1217 m) k chate Rifugio Col Druscié (1778 m) z diaľky vyzerala, že sa tu nič nedeje. Nádejou nám bola slečna v pokladni. Dostať sa až na samotný vrchol Tofana di Mezzo pomocou sústavy troch lanoviek nie je vôbec ťažké. Veľké kabíny pre 50-70 osôb vás tam dopravia v priebehu pol hodiny, pričom prekonajú asi dvetisíc výškových metrov. Cena? Spiatočný lístok oficiálne 22 eur, pre nás ako skupinu nad 10 osôb o štyri menej. Spomenul som si na našu lomnickú lanovku. Neustále fronty, neprimeraná cena a obmedzený čas na vrchole. Tu nič také nebolo. Na vrchole ste mohli byť až do odchodu poslednej lanovky, teda do 17.00 hodín. Iný kraj, iná únia... Tak teda sme nastúpili do lanovky a naozaj jazda trvala snáď päť či sedem minút a už sme vystupovali vo výške takmer 1 800 metrov. Sprievodca nám ani nedal čas na vydýchnutie a už nehovorím o fotografovaní. Nasledovalo slušné „Prego“ a už sme stúpali do ďalšej stanice Ra Valles (2 475 m). Okolo nás sa však začali sťahovať mraky. Hmm, vrcholové výhľady nebudú. Opäť nasledovalo súrenie sprievodcu a už sme stáli v ďalšej kabíne, ktorá nás viezla do trojtisícovej výšky. Slnečné lúče sa síce nesmelo predierali cez hustú hmlu, a tak sme občas zahliadli nádherné hrebene okolitých kopcov. Takmer v „mlieku“ sme vo výške 3 191 metrov vystúpili z lanovky. Na teplomere ortuťová čiarka ukazovala 32 stupňov! Skonštatoval som, že je predsa leto, no moje zhodnotenie výšky teploty neveriacky a s úžasom komentovalo niekoľko jednotlivcov. Je pravdou, že tam bolo tých 32 stupňov, ale Fahreinheita a na druhej stupnici nula stupňov Celzia. Teda nemrzlo, ale všade bola námraza. Od hornej stanice lanovky sme vyšli po kovových schodoch a následne kamenistom chodníku niekoľko desiatok metrov vyššie. Tu sa na severnej a západnej strane otvorila nádherná, slnkom zaliata krajina. Južná a východná strana však bola v hustej hmle. Po zamrznutom chodníku sme pomaly vyšli na najvyšší bod. Toffana di Mezzo. V diaľke pod nami sme zahliadli Lagazuoi Pizo a neďaleko Monte Cavallo. Vrcholový kovový kríž a jeho blízke okolie sa stalo centrom pozornosti všetkých účastníkov akcie. Veď nie každý deň stojíte v trojtisícovej výške. Zodpovedný funkcionár za zástavu „Najlepší kolektív“ Baďo zabudol tento doklad histórie v hotelbuse. Škoda. Myslím, že nikto z nás si nepomyslel na skutočnosť, že sem neprišiel po svojich (čo by trvalo veľmi dlho a nie všetci na to najmä po fyzickej stránke mali). Tesne pod vrcholom na severnej strane začínala ferrata kopírujúca severný svah do sedla, z ktorého zaistená cesta pokračuje na vrchol Tofana di Dentro (3 238 m). Táto nádherná kamenná pyramída sa stala terčom našich fotoaparátov, pretože jej južné a západné steny boli zaliate slnkom, ale východná bola stále v mrakoch. Na juh od Tofana di Mezzo sa medzi hustými mrakmi občas objavil mohutný vrchol Tofana de Rozes, ktorý sme deň predtým videli od Cinque Torri. Pobyt na vrchole sme asi po hodine skončili a vydali sa lanovkami späť do Cortiny. Síce sa objavili názory, že by sme mohli posledný úsek, teda z Col Druscié do Cortiny absolvovať peši, no pre krátkosť času to nebolo možné. Po krátkej prestávke na obed sme sa autobusom presunuli z Cortiny niekoľko kilometrov na východ pod sedlo Tre Croci. Pôvodnú túru do oblasti Gruppo del Sorapis k jazeru Lago del Sorapis pod Ditto di Dio (2 603 m) sme zrušili a nahradili atraktívnejším kopcom. Zastavili sme na parkovisku pri Ristorante Rio Gere (1 680 m). Tu nám bohužiaľ nechceli predať skupinový lístok, a tak každý z nás zaplatil 22 euráčov. Počasie nám prialo, bolo nádherne aj keď okolo vrcholov sa preháňali mraky. Nelenili sme a sedačková lanovka nás o chvíľu viezla k chate Rifugio Son Forca (2 215 m) stojacej nad hlbokým údolím Val Padeón. Horná stanica lanovky stojí neďaleko chaty Son Forca a pretože sme chceli stihnúť krásne počasie aj na vrchole, tak sme rýchlo prestúpili do druhej lanovky. Bola pre všetkých nevšedným zážitkom. Totiž táto pri nastupovaní nezastaví, ale len trochu spomalí a cestujúci počas jazdy vlastne naskočí do kovovej gondoly, v ktorej sa za sebou postojačky tiesnia dve osoby. To isté platí aj pri výstupe, takže v trojtisícovej výške sme s humorom pozerali ako obsluha lanovky doslova vyťahuje z plechovej konzervy cestujúcich. Samotná cesta v gondole nad strmým svahom Grava de Staunies do sedla Forcella Staunies a k chate Rifugio Guido Lorenzi (2 932 m) je ale zážitkom, nakoľko lanovka každú chvíľu spomaľuje (čo je zapríčinené ďalším nastupovaním), a tak jazda sa neúmerne predlžuje. Toto však využíva väčšina turistov pre fotografovanie (plexi okienka sa dajú otvoriť), najmä vo vrcholovej časti. Pred príchodom do vrcholovej stanice odspodu je sympatický pohľad na úsek zaistenej cesty ferrraty Ivano Dibona s najdlhším dolomitským visutým mostom (27 metrov). Mimochodom tu sa nakrúcali zábery pre film Clifhanger so Stallonem. Podľa nápisu na priečelí chaty táto stojí vo výške 3 000 metrov, ale na mapách, prípadne iných materiáloch sa stretnete s inými údajmi. To nie je podstatné. Skôr než sme navštívili chatu, sme využili trhajúce sa mraky, a tak sme videli takmer na dosah ruky kopce Cristallino d'Ampezzo (3 008 m) s Forcella Grande, Forcella Staunies, Forcella pardon, Piz Popena (3 152 m), Monte Cristallo s tromi vrcholmi, severovýchodný Cima (2 950 m), Cima di Mezzo (3 154 m) a hlavný juhovýchodný vrchol Monte Cristallo (3 221 m). Skúšali sme sa dostať k visutému mostu na ferrate Ivana Dibona, ale nakoľko sme nemali žiadne technické pomôcky pre zdolanie zaľadneného chodníka, tak sme nechceli riskovať prípadný problém. Pre potešenie a zhotovenie obrázkov na pamiatku sme si vyšli pár metrov po vertikálnom kovovom rebríku, no ďalej to pre klzký ľad nešlo. Všetci sme sa zišli na terase chaty, aby sme sa zvečnili s našou zástavou „Najlepší kolektív“. Táto toho veru už dosť prežila, veď viala na Mont Blancu, Ararate i v Himalájach. Samozrejme sme navštívili chatu, kde sme podľa našich zvykov oslávili trojtisícovú výšku pivom i miestnym destilátom Gentiana. Návrat lanovkami späť do údolia trval dosť dlho, pretože pri krásnom počasí pribudlo turistov. Z gondoly som sledoval nádhernú južnú panorámu v skupine Gruppo del Sorapis s impozantnými Ponta Negre (2 847 m) a Ponta de Sorapis (3 205 m), teda kopcov, pod ktorými som rok predtým absolvoval celkom zaujímavú túru okolo Cime Ciadin de Loudo (2 670 m) k Lago del Sorapis a do sedla Tre Croci. Na parkovisku pri Ristorante Rio Gere sme ešte dlho obdivovali nádherné slnkom zaliate dolomitské končiare. Nastal čas odchodu, a tak sme sa cez Tre Croci prešli niekoľko kilometrov k jazeru Lago di Misurina. Opäť sme uvideli špicaté Tre Cime di Lavaredo. Na brehu jazera sme skonzumovali teplú večeru a nachystali sa na nočnú jazdu do Čiech. Skoro ráno, ešte za tmy, sme dorazili do Českých Budějovíc a odtiaľ pokračovali našimi autami do Žiliny. Tak teda skončil predĺžený a zaujímavý v talianskych Dolomitoch.
A čo dodať na záver? Nuž, skúsim na budúci rok zrealizovať zájazd do Pyrenejí s mojím autorským programom. Tentoraz však v okolí francúzskeho Vignemale, španielskej Maladety a andorrského Pic de Cataperdís. Samozrejme s hotelbusom. Takže uvidím, čo bude realita.
Dolomity 2010
