Dolomity II. - 2009

            Pred odchodom do Andorry v lete 2009 som dostal od jednej českej cestovky atraktívnu ponuku. Predĺžený víkend v talianskych Dolomitoch. Napriek tomu, že už som mal na september jedny Dolomity „zabukované“ u konkurenčnej cestovky, neodolal som a prihlásil sa. Naozaj ma v tomto roku konečne oslovil svet strmých vápencových veží, krásnych scenérií, miestami nedotknutej prírody, ale aj pohnutej histórie 1. svetovej vojny.
S kamarátmi Medveďom a Milošom sme sa vydali v prvých dňoch septembra najprv na cestu vlakom do Prahy, odkiaľ sme už išli špeciálne upraveným autobusom do Talianska. Pred nami bol predĺžený víkend a tri dni na dolomitských kopcoch v okolí známej Marmolady (3 343 m) a Brenty. Asi po desiatich hodinách cesty a pokojnej noci na lôžkach autobusu sme prišli do južného Tirolska v severnej časti Talianska. Počasie nám však neprialo. Nad hlavami sa preháňali olovené mraky a občas spŕchlo. No, pekný začiatok. Prešli sme okolo jazera Lago di Fedaia (2053 m) cez sedlo Passo di Fedaia (2057 m), aby sme o niekoľko minút vystúpili na parkovisku v Malga Ciapéla (1 435 m). Plánovaný výstup úpätím Marmolady hore vyššie sme však neuskutočnili. Hmla, vietor a dážď nás rýchlo presvedčili o náhradnom programe. Dokonca aj lanovka k Rifugio Serauta (2 950 m) či na Punta Rocca (3250 m) nepremávala. Rozhodli sme sa vrátiť k jazeru Lago di Fedaia. Naša trojica si vymyslela výstup severne od jazera na blízky kopec Porta Vescovo (2 478 m). Spočiatku trávnato-kamenistý chodník viedol dosť strmo hore. Nikde okolo nás ani živej duše. Veď málokto by v takom počasí išiel do hôr. Domáci turisti sedeli vo vyhriatych pizzériách, prípadne v blízkej chate Rifugio E. Castiglioni alla Marmolada (2 044 m). Za chrbtami vyčnievali severné zrázy Marmolady. Ale mali sme smolu. Tak-tak sme uvideli začiatok ľadovca a potom len hmla. Ako tak sme zahliadli stožiare lanovky vedúcej k chate Rifugio Pian del Fiacconi (2 626 m). Pod nami bolo jazero Lago di Fedaia a skalné masívy Couldi Bousc (2 494 m) a Roda de Mulon (2 682 m). Asi po trištvrte hodine sme prišli k polorozpadnutej chatke, možno to bolo kedysi obydlie pastierov. Vnútri bol otrasný neporiadok podobný našim opusteným salašom či kolibám. Po krátkom odpočinku sme pokračovali vyššie. Spestrením chôdze bolo stretnutie s dvomi svišťami. Fotoaparát cvakal a tí dvaja sa predvádzali. To sme už boli len niekoľko desiatok metrov od Porta Vescovo. Objavilo sa niekoľko ľudí. Samozrejme Česi. Tí sú všade. V sedle má vrcholovú stanicu kabínková lanovka vedúca z dedinky Araba (1 601 m). Taktiež nepremávala. Veď ani nemala pre koho. Okrem nej sem vedú ešte aj sedačkové lanovky do Forc. Europa a Belvedere. Chata Rifugio L. Gorza v sedle bola samozrejme zatvorená. Pod chatou sú zabudované veľké drevené protilavínové zábrany. Zrejme to tu musí dosť často padať. V diaľke na sever od nás sa vypínala nádherná skalná pyramída Piz Boé (3152 m), cieľ zajtrajšieho snaženia. Pred nárazovým vetrom sme sa schovali v otvorenej budove stanice lanovky. Tentoraz sme sa uspokojili s malým vrcholovým prípitkom a po krátkom čase už šliapali dole. Pôvodne sme si chceli vyjsť na blízky Bech da Mesdi, ale čierne mraky nás od toho odradili. Veľmi rýchlo sme obliekali vetrovky či pršiplášte. Mohutný príval z mrakov nás ešte viac hnal z kopca. O niekoľko minút sme boli mokrí ako myši. Ani neviem ako rýchlo sme boli dole pri jazere. V topánkach mokro, na tele takisto všetko mokré. Ešte sme tak premočení stihli navštíviť miestne malé múzeum 1. svetovej vojny, zastaviť sa pri dolnej stanici lanovky na Rifugio Pian del Fiacconi, ktorá je zaujímavá tým, že kovová klietka je určená pre dvojicu stojacich turistov. Mohla by to byť zaujímavá jazda. Obývací autobus nám poskytol komfort vyhriateho miesta, kde sme sušili naše mokré odevy. Podvečer sme sa vydali na východ od Marmolady. Cieľom bola Cortina d’Ampezzo a blízky Camping Cortina. Nakoľko bol večer žiadna prehliadka mesta sa nekonala. Po výbornej večeri, hygiene a večernom posedení sme sa pripravili na akciu druhého dňa.
            Po raňajkách sme sa presunuli z Cortiny na západ. Prešli sme pod skupinou skalného masívu Tofana de Rozes (3 225 m) a po ceste plnej serpentín sme prišli do sedla Passo Falzarego (2 105 m). Nad nami sa týčil Lagazuoi Piz (2 778 m). Fúkal studený vietor, ale svietilo slnko a výhľady okolo nás nenechali dlho čakať. Z parkoviska sme sa vydali strmým kamenistým chodníkom hore. Veľmi skoro sme sa ocitli v zástupe niekoľkých talianskych turistov. Boli to zrejme študenti. Nasadili dosť ostré tempo, a tak sme si ich nechali pred sebou. Na juhozápade sa v diaľke vypínala Marmolada, tentoraz v plnej kráse aj s ľadovcom. Po takmer dvoch hodinách sme stáli pri vrcholovej stanici lanovky. Na priestranstve pri budove sa v závetrí opaľovali turisti. Na sever od nás sa rozprestierala doslova mesačná krajina tvorená vápencami. Prešli sme niekoľko desiatok metrov k chate Rifugio Lagazuoi (2 752 m). Odtiaľto bol krásny pohľad na zaľadnenú Marmoladu s najvyššou Punta Penia. Miestni turisti väčšinou schádzali do údolia pod Monte Cavallo (2 912 m), ktorý leží na taliansko-rakúskej hranici. Nakoľko sme mali málo času, tak po krátkej prehliadke minimúzea 1. svetovej vojny, ktoré tvorila malá jaskynka vo vytesanej skale a niekoľko metrov zákopov s guľometným hniezdom, sme využili pre návrat lanovku. Lístok za 6,5 eura a asi päť minút jazdy. Po rýchlom obede v autobuse sme pokračovali ďalej v ceste na západ do oblasti Gruppo di Sella. Prešli sme dedinkou Araba a vyšli do sedla Passo Pordoi (2239 m). Tu nás čakal tvrdší oriešok. Výstup na Piz Boé. Lenže sme sa trochu sklamali. Z osemnástich prítomných turistov sme len my traja žilinčania odišli na výstup. Ostatní si vybrali len krátke túry po okolí, prípadne sa vyviezli lanovkou na Sas de Pordoi (2 950 m).Z parkoviska chodník viedol po lúčnych stráňach. Lanovka nad nami neustále vyvážala hore desiatky turistov. Ako aj z Falzarega, tak aj tu pred nami šliapali skupinky turistov hore. Išli sme pomerne naľahko. Páliace slnko nám preverilo obsah fliaš s vodou. Asi po deväťdesiatich minútach sme sa ocitli pred chatou Rifugio Forcella del Pordoi     (2 820 m). Mali sme v nohách asi sedemstometrové prevýšenie. Pred chatou bol húf opaľujúcich sa turistov. Nezdržiavali sme sa a pokračovali kamenistým chodníkom na východ. Miestami to tam vyzeralo ako na korze. Desiatky turistov pendlovali hore, dole.  Pre výstup sme si zvolili cestu 638, teda aspoň sme si mysleli, že bude ľahšia. Nebola. Ale boli nádherné výhľady na Marmoladu. Ako sme stúpali hore, tak aj Marmolada bola krajšia a mohutnejšia. Vo výške okolo troch tisíc metrov sa objavil slabý poprašok snehu, ktorý sa v páliacom slnku roztápal a tvoril malé pramienky vody. Konečne sa pred nami objavil vrchol. Chata Rifugio Capana Piz Fassa, kovový kríž, odporná kovová konštrukcia nesúca niekoľko solárnych panelov a samozrejme v talianskych horách všadeprítomná socha Madonny. A k tomu všetkému desiatky nadšených turistov, ktorí mali na konte svoju trojtisícovku. Piz Boé je najvyšším vrcholom Gruppo di Sella. Určite nemohli chýbať vrcholové prípitky, podanie rúk a neplánovaná diskusia s turistami z Prahy. Výhľady na všetky strany boli doslova fantastické. Spomeniem len niektoré kopce okolo, Sassolungo (3 181 m), Gran Vernel (3 210 m), Sas Songher (2 665 m), Pic Sorapis (3205 m) alebo Civetta (3 220 m). Čas neúprosne plynul a my sme museli opustiť vrchol. Pôvodne sme chceli zostupovať okolo chaty Rifugio Piz Boé (2871 m), ale radšej sme zvolili známy terén, aby sme stihli včas prísť do Passo Pordoi. Predbiehali sme zostupujúcich turistov, na niekoľkých úsekoch istených kovovými lanami sme museli počkať. Netrvalo dlho a ocitli sme sa pred chatou Rifugio Forcella del Pordoi. Nestíhali sme. Padlo rozhodnutie využiť lanovku. O necelú štvrťhodinu sme boli pri chate Rifugio Maria, ktorá je súčasťou vrcholovej stanice lanovky. Neverili sme vlastným očiam. Na dvoch terasách sa na lehátkach v plavkách opaľovali väčšinou skôr narodené dámy. Hmmm, tak to je sila. My dupeme v skalách a ony sa tu vyvaľujú... Kúpili sme lístky. Opäť 6,50 EUR. A opäť asi päťminútová jazda dole. Pri autobuse naši kolegovia len neveriacky krútili hlavami, že sme to tak stihli. Orosený mok urobil bodku za naším úspešným výstupom. Autobus pokračuje ďalej na západ. Tentoraz len pár kilometrov k jazeru Lago di Carezza (1 519 m). Prístup k jazeru z parkoviska je pre turistov uľahčený novovybudovaným tunelom. Jazero leží v skupine Gruppo Latemar pod najvyšším kopcom v skupine Camp. Del Latemar (2 842 m). Zaujímavá scenéria kopcov s ich odrazom v jazere zavŕšili nádherný deň. Podvečernou jazdou autobusom sme sa dopravili ešte viac na západ. Po niekoľkých desiatkach kilometrov sme už v tme prišli do mesta Predazzo a tam sa ubytovali v kempe Valle Verde. Kemp je postavený v krásnom prostredí ihličnatých stromov. Spestrením pobytu bol pre nás zážitok na toaletách a v sprchách. Všade znela príjemná vážna hudba typu Mozarta či Liszta.
Ráno sme pokračovali v jazde ďalej na západ, prešli sme cez Bolzano a Trento. Oblasť je známa rozsiahlymi ovocnými sadmi. Aj tentoraz boli sady plné ovocia zakryté sieťami proti škodcom. Obišli sme okolo jazera Lago di Molveno, zamierili na juh a smerovali do vápencových hôr Dolomiti di Brenta v provincii Trentino. Prišli sme do známeho lyžiarskeho strediska Madonna di Campiglio (1 522 m). Dedina má asi tisíc obyvateľov, no v zimnom období je tu niekoľkokrát viac ľudí. Všade okolo vedú na blízke i vzdialené kopce kabínkové, sedačkové lanovky a rôzne vleky. Pravidelne sa tu organizujú preteky svetového pohára v zjazdovom lyžovaní. V rámci krátkej prehliadky centra mesta sme sa zastavili pri zaujímavom pomníku horských vodcov a hneď potom už kráčali lesným chodníkom pod stožiarmi kabínkovej lanovky 5 Laghi. Tentoraz naším cieľom bolo údolie piatich jazier. Onedlho sme opustili les a chodník viedol po rozkvitnutých lúkach. Za nami sa otvorila panoráma Brenty, ktorým kraľuje snehom poprášená Cima Tosa (3 173 m). Pred nami na kopci vyčnievala vrcholová stanica lanovky a pri nej chata Rifugio 5 Laghi . O niekoľko minút sme stáli na terase chaty. Na lehátkach sa opaľovalo niekoľko príslušníčok nežnejšej polovice ľudstva. Nič nás tu nezaujalo, a tak sme pokračovali skalnatým chodníkom takmer po vrstevnici k prvému jazeru Lago Ritorto (2 056 m). Jeho nádherná tyrkysová farba sem vytiahla niekoľko desiatok turistov. Na blízkom kopčeku sme si ležiaci v tráve vychutnávali nádheru okolo nás. V diaľke naľavo od nás vyčnievalo trávnaté pohorie Paganella (2 125 m) s rovnomenným najvyšším kopcom. Priamo pred nami sa vypínala hlavná skupina kopcov Brenty. Už spomínaná Cima Tosa, Cima Brenta (3 150 m), Crozzon di Brenta (3 118 m), ale aj Totte di Brenta (3 008 m) či Cima Brenta Alta (2 960 m). Po malom občerstvení sme pokračovali dosť strmým chodníkom do sedla Passo Ritort, ktoré ležalo asi dvesto metrov vyššie nad jazerom. Niekoľko minút od sedla bolo ďalšie jazero Lago Lambin. Tu už bolo podstatne menej turistov, ale aj výhľady na Brentu sa takmer nekonali, nakoľko sme boli v kotline, ktorá výhľady zakrývala. Blížil sa čas návratu. Aby sme nešli rovnakou cestou, tak sme sa rozhodli pre cestu od jazera Lago di Ritorto k chate Malga Ritorto (1 750 m). Z holých strání, z ktorých bol nádherný výhľad na hrebeň Brenty, sme sa dostali do ihličnatého lesa. Po lesnej ceste sme asi o hodinu prišli k chate. Sem vedie z Madonny di Campiglio asfaltová cesta, čomu zodpovedala aj návštevnosť chaty. Bola nedeľa tak si domáci obyvatelia sem vyšli autami. V chate bolo plno ľudí, takže sme si našli ako-tak miesto na sedenie pri drevených stoloch. Objednávka bola jasná birra, samozrejme ako inak grande. Čašník pivo doniesol a k tomu účet. Za jeden štvordecový kúsok šesť eur. Oči sa nám pretočili. Veď sem už v živote možno neprídeme, dajme si. Takže na zdravie! Z chaty sme sa vydali po ceste dole. Asi po troch kilometroch sme asfalt vymenili za lúku. Našou direttissimou sme si to strihli pod lanovkou 5 Laghi priamo do Madonny. Trošku sme poblúdili, pretože sme sa dostali do dosť nepriechodného terénu, ale netrvalo dlho a ocitli sme sa v okrajových uličkách dediny. Pomaly sa blížil čas konca zájazdu, a tak po nakúpení drobností sme prišli k autobusu. Po krátkom čakaní a absolvovaní večere sme vyrazili na cestu domov. Nasledoval klasický film Vratné lahve a onedlho sme na lôžkach zaspali. Do Prahy sme dorazili v ranných hodinách odpočinutí, nasadli na košický rýchlik a odpoludnia sme zhodnotili priebeh celého zájazdu na „tlačovke“ v nám blízkom knihovníckom zariadení.