.JPG?s3=1)
Týmto dávam na vedomie... Dnes 18. apríla 2024, sa prišiel na svet pozrieť môj ďalší literárny "skvost". V poradí jedenásty a dvanásty... Pod titulmi "Dolomity 1" a "Dolomity 2" pokračujú moje literárne spomienky na časy strávené pred rokmi na kopcoch, tentoraz Talianskych. Celkovo som absolvoval v priebehu rokov 2009 až 2019 deväť ciest. Takže v prvej knihe sú na 94 stranách opísané zážitky z rokov 2009 až 2016. Samozrejmosťou je bohatá obrázková dokumentácia na asi 130 stranách. "Dvojka" je trochu textovo "diétnejšia", a zaoberá sa mojou poslednou návštevou Dolomít v roku 2019 a k tomu dve prémie z ciest v okolí Livigna v roku 2014 a Ortles v roku 2019. 85 strán textu a asi 120 strán obrázkov dokresľujú posledné tri cesty v Taliansku. Tak ako každý môj predošlý "samizdat", budú určite aj tieto dve knihy pokrstené. Momentálne mi nenapadá destinácia, ale určite vymyslím miesto, ktoré bude dôstojné a pamätné... Už teraz sa chystám na pomerne dlhú cestu, na ktorej bude pokrstený štvrtý diel "Akočriepkov". Po návrate sa samozrejme ozvem aj s obrázkami krstu posledných Akočriepkov. A tým "Červený kamzík" v Tatrách nadobro skončí... Takže som sa stal "emeritným" vysokohorským turistom.
Tofana di Mezzo (3 244 m)
Slnečné lúče sa síce nesmelo predierali cez hustú hmlu, a tak sme občas zahliadli nádherné hrebene okolitých kopcov. Takmer v „mlieku“ sme vo výške 3 191 metrov vystúpili z lanovky. Na teplomere ortuťová čiarka ukazovala tridsaťdva stupňov! Skonštatoval som, že je predsa leto, no moje zhodnotenie výšky teploty neveriacky a s úžasom komentovalo niekoľko jednotlivcov. Je pravdou, že tam bolo toľko stupňpv, ale Fahreinheita a na druhej stupnici nula stupňov Celzia. Teda nemrzlo, ale všade bola námraza. Od hornej stanice lanovky sme vyšli po kovových schodoch a následne kamenistom chodníku niekoľko desiatok metrov vyššie. Tu sa na severnej a západnej strane otvorila nádherná, slnkom zaliata krajina. Južná a východná strana však bola v hustej hmle. Po zamrznutom chodníku sme pomaly vyšli na najvyšší bod. Toffana di Mezzo (3 244 m). V diaľke pod nami sme zahliadli Lagazuoi Pizo a neďaleko Monte Cavallo. Vrcholový kovový kríž a jeho blízke okolie sa stalo centrom pozornosti všetkých účastníkov akcie. Veď nie každý deň stojíte v trojtisícovej výške. Zodpovedný funkcionár za propagáciu socialistickej vlajky „Najlepší kolektív“, Baďo, zabudol tento doklad histórie v hotelbuse. Škoda. Myslím, že nikto z nás si nepomyslel na skutočnosť, že sem neprišiel po svojich, čo by trvalo veľmi dlho a nie všetci na to najmä po fyzickej stránke mali. Tesne pod vrcholom na severnej strane začínala ferrata kopírujúca severný svah do sedla, z ktorého zaistená cesta pokračovala na vrchol Tofana di Dentro (3 238 m). Táto nádherná kamenná pyramída sa stala terčom našich fotoaparátov, pretože jej južné a západné steny boli zaliate slnkom, ale východná bola stále v mrakoch. Na juh od Tofana di Mezzo sa medzi hustými mrakmi občas objavil mohutný vrchol Tofana de Rozes, ktorý sme deň predtým videli od Cinque Torri. Pobyt na vrchole sme asi po hodine skončili a vydali sa lanovkami späť do Cortiny. Síce sa objavili názory, že by sme mohli posledný úsek, teda z Col Druscié do Cortiny absolvovať peši, no pre krátkosť času to nebolo možné. Po krátkej prestávke na obed sme sa hotelbusom presunuli z Cortiny niekoľko kilometrov na východ pod sedlo Tre Croci (1 805 m). Pôvodnú túru do oblasti Gruppo del Sorapis k jazeru Lago del Sorapis pod Ditto di Dio (2 603 m) sme zrušili a nahradili atraktívnejším kopcom. Zastavili sme na parkovisku pri Ristorante Rio Gere (1 680 m). Tu nám bohužiaľ nechceli predať skupinový lístok, a tak každý z nás zaplatil dvadsaťdva eur. Počasie nám prialo, bolo nádherne aj keď okolo vrcholov sa preháňali mraky. Nelenili sme a sedačková lanovka nás o chvíľu viezla k chate „Rifugio Son Forca“ (2 215 m) stojacej nad hlbokým údolím Val Padeón. Horná stanica lanovky stála neďaleko chaty Son Forca a pretože sme chceli stihnúť krásne počasie aj na vrchole, tak sme rýchlo prestúpili do druhej lanovky. Bola pre nás všetkých nevšedným zážitkom. Totiž táto pri nastupovaní nezastaví, ale len trochu spomalí a cestujúci počas jazdy vlastne naskočí do kovovej gondoly, v ktorej sa za sebou postojačky tiesnia dve osoby. To isté platí aj pri výstupe, takže v trojtisícovej výške sme s humorom pozerali ako obsluha lanovky doslova vyťahuje z plechovej konzervy cestujúcich. Samotná cesta v gondole nad strmým svahom Grava de Staunies do sedla Forcella Staunies a k chate „Rifugio Guido Lorenzi“ (2 932 m) je ale zážitkom, nakoľko lanovka každú chvíľu spomaľuje, čo je zapríčinené nastupovaním ďalších cestujúcich, a tak jazda sa neúmerne predlžuje. Toto však využíva väčšina turistov pre fotografovanie (plexi okienka sa dali otvoriť), najmä vo vrcholovej časti. Pred príchodom do vrcholovej stanice odspodu je sympatický pohľad na úsek zaistenej cesty ferrraty „Ivano Dibona“ s najdlhším dolomitským visutým mostom, dvadsaťsedem metrov. Mimochodom tu filmári pred rokmi nakrúcali zábery pre film Clifhanger so Stallonem. Podľa nápisu na priečelí chaty táto stojí vo výške tritisíc metrov, ale na mapách, prípadne iných materiáloch sa stretnete s inými údajmi. To nie je podstatné. Skôr než sme navštívili chatu, sme využili trhajúce sa mraky, a tak sme videli takmer na dosah ruky kopce Cristallino d'Ampezzo (3 008 m) s Forcella Grande, Forcella Staunies, Forcella pardon, Piz Popena (3 152 m), Monte Cristallo s tromi vrcholmi, severovýchodný Cima (2 950 m), Cima di Mezzo (3 154 m) a hlavný juhovýchodný vrchol Monte Cristallo (3 221 m). Skúšali sme sa dostať k visutému mostu na ferrate Ivana Dibona, ale nakoľko sme nemali žiadne technické pomôcky pre zdolanie zľadovateného chodníka, tak sme nechceli riskovať prípadný problém. Pre potešenie a zhotovenie obrázkov na pamiatku sme si vyšli pár metrov po vertikálnom kovovom rebríku, no ďalej to pre klzký ľad nešlo. Všetci sme sa zišli na terase chaty, aby sme sa zvečnili s našou zástavou „Najlepší kolektív“. Táto toho veru už dosť prežila, veď viala na Mont Blancu (4 810 m), Ararate (5 137 m) i v Himalájach. Samozrejme sme navštívili chatu, kde sme podľa našich zvykov oslávili trojtisícovú výšku pivom i miestnym destilátom „Gentiana“, čo bola akási obdoba nášho tatranského horca. Návrat lanovkami späť do údolia trval dosť dlho, pretože pri krásnom počasí pribudlo turistov.
.jpg)
Toffana di Dentro (2 874 m)
Catinaccio
Centrom túry nasledujúceho dňa bola horská oblasť Gruppo del Catinaccio, konkrétne jeho južná časť. Na začiatku túry sme si pozreli horské jazero Lago di Carezza (1 609 m) pod severnými svahmi Gruppo del Latemar. Počasie nám tentoraz veľmi neprialo. Bolo zamračené, dážď visel vo vzduchu a nás čakala niekoľkohodinová túra pod masívom Roda di Vael (2 806 m). Vystúpili sme pod cestným sedlom Passo di Costalunga (1 745 m). Nakoľko sme chceli mať za sebou čo najrýchlejšie nepríjemné úvodné stúpanie nezáživným terénom, využili sme miestnu sedačkovú lanovku a o niekoľko minút sme stáli pri chate „Rifugio Paolina“ (2 125 m). Po chodníku putovali hore-dole desiatky turistov kamenistým terénom podobným v Roháčoch. Asi po dvadsiatich minútach chôdze sme stáli pri veľkej skale, na ktorej stál asi dva metre vysoký bronzový orol. Bol to pomník „Monumento di Christomannos“ a pripomína rakúskeho advokáta a milovníka hôr Theodora Christomannosa, ktorý koncom 19. storočia založil v Dolomitoch združenie na výstavbu hotelov v horských strediskách. Jedným z nich je dodnes prosperujúci Grand Hotel Carezza, ktorý svojho času navštívila aj princezná Sissi, manželka rakúsko-uhorského cisára Františka Jozefa I. Jeho najvýznamnejšou stavbou však bola výstavba cesty „Grande Strada delle Dolomiti“, ktorá viedla z Bolzana cez Val d'Ega, Passo di Costalunga, Val di Fassa, Cortinu d'Ampezzo do Dobbiaco. d monumentu na juh sa nad sedlom Passo di Costalunga vypínali skalné masívy Gruppo del Latemar, no pre mraky bolo vidieť len severné zrázy. Naša cesta pokračovala striedavým miernym klesaním a stúpaním najprv k malej chate „Baita Pederiva“ (2 273 m) a len niekoľko metrov od nej stojacej väčšej chate „Rifugio Roda di Vael“ (2 283 m). Tu sme si urobili krátku prestávku na občerstvenie, no netrvala dlho a tmavé mraky nad nami začali zo seba vylučovať nezmyselnú vodu v podobe dažďových kvapiek. Nepremokavé odevy, ktoré nás mali ako tak ochrániť pred dažďom boli takmer zbytočné. Tí, čo obliekli rôzne pončá či pršiplášte mali onedlho mokré najmä kolená, a ostatní boli premočení úplne. Objavilo sa niekoľko turistov s dáždnikmi, čo som už videl aj v našich Tatrách, ale aj pri mojich himalájskych cestách. Ono to totiž nie je až taký zlý nápad pokiaľ sa pohybujete v chodeckom teréne, napríklad niekde na tatranskej magistrále. Horšie by to mohlo byť na reťaziach v Priečnom sedle (2 352 m). Z mrakov sa liali doslova prúdy vody. Nasadil som si na hlavu môj červený himalájsky klobúk, no po chvíli som zistil, že aj keď mal tentoraz dažďovú svetovú premiéru. Netušil som, že ten nepálsky „šmejd“ ma doslova zalial červenou farbou. Samozrejme prúdy vody veľmi rýchlo dali najavo, že mi farba začala stekať po tvári a vyzeral som ako by ma niekto podrezal. Rýchlo som ho dal z hlavy a nechal sa lejakom „umyť“. Na najbližšej križovatke chodníkov sme odbočili doprava a chodníkom „Vial delle Feide“ sme striedavým miernym stúpaním a klesaním prešli doslova skalnými mestami Vaiolon a Rondolae v skupine Catinaccio plným veží a vežičiek do horského strediska Ciampedié nad údolím Valle de Vaiolet. Na horských lúkach stálo niekoľko chát ako sú „Rifugio Ciampedié“ (2 000 m), „Rifugio Negritella“ (1 996 m) alebo „Rifugio Larsec“. Do strediska vedie zo severnej strany sedačková lanovka a z južnej veľká kabínová lanovka z dedinky Vigo di Fassa (1 393 m). Našťastie práve tu prestalo pršať a aspoň na chvíľu z mrakov vystúpili skalné veže dominanty oblasti Gruppo Catinaccio s rovnomenným masívom Catinaccio (2 981 m). Stihol som urobiť len pár záberov, keď čierne mraky opäť zahalili skalné masívy. Rozhodol som sa opustiť malú skupinku z nášho autobusu a sám sa vydal na asi hodinový zostup do Vigo di Fassa. Niekoľko desiatok výškových metrov od nej som objavil v riedkom lesnom poraste nádherný kostolík. Vydal som sa k nemu a so záujmom si pozrel jeho vonkajšiu architektúru. Našťastie slnko sa vrátilo zo svojej dovolenky a v plnej kráse nasvietilo starodávny objekt. Už som odchádzal preč, keď sa objavil na akomsi trojkolkovom skútri miestny postarší ujo, ktorý svojou tirolčinou alebo ladinčinou na mňa niečo „šprechnil“. Nie veľmi som mu porozumel, teda vlastne nič, ale keď ukázal na zatvorené dvere kostola, pochopil som. Bol to kostolník alebo jemu niečo podobné. Vošiel som dovnútra za ním. S úžasom som pozeral na nádherný interiér. Kostol „Chiesa Santa Giuliana“ bol postavený v polovici 15. storočia v gotickom slohu. Po absolvovaní prehliadky kostola som sa vydal do Viga. Ale pár desiatok metrov poniže kostola som prišiel k vojenskému cintorínu z 1. svetovej vojny „Cimitero militare austro-ungarico della Prima guerra“, kde je pochovaných šeťstošesťdesiattri rakúsko-uhorských vojakov padlých v oblasti, prenesených z dočasných cintorínov v Busa dell’Oro, Paneveggio, Tesero, Bellamonte, Passo Sella, Cece e Valbona v rokoch 1915-1916. Cintorín vybudovali v roku 1915 ruskí zajatci. V 90. rokoch minulého storočia bol cintorín úplne zrekonštruovaný a sú na ňom umiestnene rôzne drevené a kovové kríže architektonicky veľmi pekne vypracované. To, že v oblasti Dolomít viedla bojová línia talianskych a rakúsko-uhorských vojsk je všeobecne známe. Určitou zaujímavosťou boli mená napísané na krížoch, napríklad Georg Ruzicka, Franz Novotny, Friedrich Vrana a mnoho ďalších. No, naši dedovia či pradedovia bojovali za cisára pána. Do odchodu autobusu som mal ešte dosť času a priznám sa, že som mal už aj hlad. Miestne pizzerie a podobné zariadenia mňa, na rozdiel od stále hladných spoluturistiek, ktoré „lietali“ okolo malých obchodíkov, nevzrušovali. Radšej vydržím hladný ako by som mal „obhrýzať“ vysušené cesto s plátkami spečených paprík či paradajok a tváriť sa aký som „in“. Joj, toto je naozaj všetko o nás. Prispôsobme sa realite. Lenže nie vždy a každému to vyjde...
Catinaccio (3 002 m)
Coldai
Boli sme v takmer dvojtisícovej výške. Dosť ďaleko od nás sa na severozápade týčila Marmolada (3 343 m), dolomitský skvost. Oproti, na druhej strane, sa v oblakoch skrýval vrchol Monte Pelmo (3 168 m) s jeho menším bratom Pelmettom (2 990 m). Nakoľko plánovaná dnešná cesta viedla do miest, kde som pred tromi rokmi bol, mal som v pláne náhradný program. Po fotografovaní okolitých kopcov sme sa vydali po širokej horskej kamenistej ceste dole. Sedlo Forcella di Alleghe (1 802 m) je križovatkou turistických chodníkov. Vôbec ma nelákal výstup k chate „Rifugio del A. Sonino al Coldai“ (2 132 m). S celou skupinou som prišiel k salašu na planine Casera Pioda (1 806 m). Teda ešte pred tromi rokmi fungoval. Je to asi podobné ako u nás. Čo funguje, tak je potrebné zrušiť. Takže tu teraz stojí opustená budova dokonca aj s hadicou, z ktorej tentoraz netiekla voda. Prameň asi vyschol... Počkal som, až sa celý zástup našich, ale aj domácich turistov vrhol na južný „predsvah“ hrebeňa Civetty. Program mal dva varianty. Od chaty výstup do sedla Forcella Coldai (2 192 m) a zostup k jazeru Lago di Coldai (2 143 m). Tu možno „kúpačka“, teda horský wellness, občerstvenie z vlastných zásob a zostup pod vedením Magdy „rizňou“ k strednej stanici lanovky Pian di Pezze (1 452 m). Tí najrýchlejší s Veronikou k chate „Rifugio A. Tissi“ (2 250 m), odtiaľ do sedla Forcella di Ciesammata (2 005 m) a strmým chodníkom zostup viac ako tisícdvestometrovým „padákom“ do osady Masaré (970 m). A moja maličkosť? Od salaša som sa vrátil opäť k hornej stanici lanovky Col de Baldi. Po „naštudovaní“ mapy som zvolil malý „kúpeľný“ okruh v okolí Casera Vescova o Bela Mont (1 724 m). Blbých necelých dvesto výškových, teda skôr „nížkových“ metrov som zbytočne klesol, aby som zistil, že som urobil volovinu. Vrátil som sa späť do Col de Baldi a sedla Forcella di Alleghe. Zvolil som zostupovú cestu č. 564. Ale najprv lesom za štvoricou domácich turistov. Asi po štvrťhodine som ich predbehol a cez veľkú lúku, na ktorej sa pásli desiatky oviec a kôz, som sa dostal na kamenistú horskú cestu. Odtiaľ boli nádherné výhľady na celý masív Marmolady. Dostal som sa na širokú zjazdovku, ktorá ma postupne doviedla asi po hodinovej chôdzi k chate „Baita Scoiattolo“ na Plan di Pezze. Slnko pálilo, a tak celý natešený, ale najmä smädný, som vošiel do chaty. Dal som si správne orosené chladené pivo. Cena päť a pol eura. Príjemne ma prekvapil interiér chaty. Vypchaté hlavy či lebky horských zvierat a mnoho všakovakých drobností... Príjemne občerstvený som onedlho pokračoval ďalej. Na veľkej lúke stálo niekoľko objektov s detskými hojdačkami, preliezačkami a niekoľko vybudovaných betónových miest na piknik. Našiel som jedno také, kde nikto nesedel. Tu som si urobil svoj sólo piknik. Moje tradičné jedlo na horách, lečo s párkom moravskej firmy Hamé, ani tentoraz nesklamalo. Podobne ako chlieb z dovozu, teda zo Slovenska. Labužnícky som jedol dobrotu a sledoval okolie. Boli tu desiatky ľudí, seniori, ale aj rodiny s malými či väčšími deťmi. Po oddychu ma nohy zaviedli k blízkym objektom chaty „Grande Baita Civetta“, ale nemal som dôvod sa tu zastaviť. Bolo pol jednej a mal som v pláne, že skúsim využiť ponuku miestnej dopravy a že sa sólo vrátim autobusom do Cavioly. Mal som dosť času, pretože odchod nášho autobusu bol až o piatej odpoludnia, tak som sa rozhodol, že nevyužijem lanovku a zídem do Alleghe peši lesom. Lenže človek mieni a príroda mení. Chvíľu mi trvalo než som sa dostal na turistický chodník. Totiž nikde nebol žiadny smerovník, ktorý by ma doviedol na správnu odbočku. Pomyslel som si svoje o značení miestnych turistických ciest a spomenul našich značkárov. Konečne som našiel to, čo som hľadal. Doviedla ma tam vlastne pred mnou kráčajúca štvorica domácich mladých turistov. Hneď na prvom strome odbočky bola tabuľa s talianskym textom a pod ním malým písmom oznam v angličtine „Path closed“. Čudoval som sa, že je chodník zatvorený, ale žiadny problém som nevidel. Hore chodníkom kráčala dvojica turistov, tak som si pomyslel, zrejme šliapu z Alleghe. Onedlho som dobehol štvoricu mladíkov. Stáli pri odbočke do lesa, chodník sa stáčal doľava a mal klesať do údolia. Omyl. Aj tu bola ceduľa, že je chodník zatvorený. A až tu som videl prečo. Pováľané stromy, popadané veľké skalné bloky, teda hotová spúšť. Tak teda naozaj je chodník uzatvorený. Štvorica meditovala čo ďalej. Rozhodli sa neodbočiť doľava, ale ani návrat späť hore, no pokračovať takmer vodorovným chodníkom vraj až na asfaltovú cestu, po ktorej z Alleghe až k chate jazdia autá. Asi po jednom kilometri naozaj ma chodník doviedol na asfaltku. Nuž, „asfaltový king“ dupal dole po ceste. Štvorica za mnou zaostala. Bola horúčava a dole pod mnou som uvidel trblietajúcu sa hladinu jazera Lago di Alleghe. No, to som bol ešte poriadne vysoko. Cesta sa vinula ako had serpentínami dole. Aj tu okolo cesty boli pováľané stromy. Pri malej prestávke, v rámci ktorej som vypil obsah malej plechovice piva, som si odrezal zo spadnutej jedle malý kúsok vetvičky. Na pamiatku. Doma pomerne dlho stála vo váze s vodou. O druhej hodine som celý spotený došiel do Alleghe.
Monte Pelmo (3 168 m)
Marmolada (3 343 m)
Po raňajkách sme o deviatej vyštartovali do Malga Ciapély. Veronika kúpila lístky. Z nadmorskej výšky 1 435 metrov sme sa za dvatsaťtri eur dostali dvadsaťpäť minút trvajúcou cestou sústavou troch lanoviek na hrebeň Marmolady. Prvý úsek na El Banch (2 236 m) prekonáva nadmorskú výšku asi osemsto metrov, druhý úsek do chaty „Rifugio Serauta“ (2 950 m) necelých sedemsto metrov a posledný úsek na Punta Rocca (3 265 m) tristo metrov. Čiže celkovo prekonáte za pol hodinu asi tisícosemsto metrov. A na terase vrcholovej stanice občas stretnete jednotlivcov, ktorí takýto rýchly presun telesne ťažko zvládajú. Dokonca tam bol pes, nemecký vlčiak, ktorý sa na terase dokonale motal ako po nočnom žúre. Samozrejme sme tu absolvovali povinné fotografovanie a k tomu aj vrcholový drink. Všetci siedmi okrem Martiny. Tá na tieto nápoje nereagovala. Fotoaparáty a mobily cvakali zábery. Najmä na neďaleký samotný vrchol Marmolady 3 343 metrov vysokú Puntu Peniu. To je podobné ako s vrcholmi Olympu. Väčšina ľudí si myslí, že názov Olymp predstavuje jeho vrchol. Pritom v realite Olymp tvorí celé pohorie so svojimi siedmimi vrcholmi: Mytikas (2 917 m), Stefani (2 911 m), Skolios (2 903 m), Skala (2 866 m), Agios Antonios (2 815 m), Profitis Ilias (2 803 m) a Toumba (2 785 m). Pod nami sa rozprestieral marmoladský ľadovec Ghiacciaio della Marmolada, na ktorom lyžovalo pár lyžiarov. V diaľke a hlboko sa leskla hladina jazera Lago di Fedaia (2 053 m) a hrebeň Padon. Na svahu pod nami stáli chaty „Rifugio Plan del Fiacconi“ (2 626 m) a „Rifugio Capanna Ghiacciaio“ (2 700 m), ktoré som pred rokmi navštívil a „kontroloval“ dolnú časť ľadovca. Je pravdou, že každoročne z neho ubúda poriadny kus. Ak som tu spomenul obe chaty, tak mi nedá nespomenúť dobrodružnú cestu lanovkou „Telecabina Fedaia – Pian del Fiacconi (2 625 m), ktorou som pred pár rokmi „putoval“ k chate „Rifugio Plan del Fiacconi“. História rozvoja lanoviek v tejto oblasti začala v priebehu 1. svetovej vojny ako dopravný prostriedok rôzneho vojenského materiálu. Tak bola postavená aj lanovka košového výťahu v priesmyku Passo di Fedaia (2 057 m) a na Marmolade. Využitie tejto dopravy sa znásobilo postavením prvej sedačkovej lanovky v roku 1946 na mieste dnešnej košovej lanovky a zároveň prvej svojho druhu v celom Taliansku. Jednosedačková lanovka Seggiovia Monoposta viedla na okraj ľadovca v nadmorskej výške dvetisícšesťsto metrov. Systém talianskeho výrobcu lanoviek, ktorý sa neskôr stal tak populárnym, je stále jednoznačne prototypom. Filigránové portálové podpery, individuálne ukotvené pomocou prídržných lán. Ale valčekové batérie už majú v tomto prvom systéme charakteristický štýl Graffer. Rovnako ako neskorší košový výťah. Netrvalo dlho a ľadovec Marmolada bol jedným z prvých v Taliansku, kde sa v lete lyžovalo. Dva vleky umožňovali celoročnú lyžovačku, no k niektorým sa dalo dostať až po dlhších stúpaniach. V roku 1956 bola vytvorená vodná nádrž pri Passo Fedaia. V roku 1963 nahradila predchádzajúci systém nová lanovka lenže východnejšie od pôvodnej trasy. Na rozdiel od iných lyžiarskych stredísk, kde boli postavené ďalšie nové horské dopravné zariadenia, v oblasti severných svahov Marmolady sa nič také nedialo. Dlho sa v týchto miestach nestavalo. Pôvodne plánovanú novú lanovku začiatkom 70. rokov 20. storočia napriek vybudovaniu staničných budov a základov podperných stĺpov neboli nikdy dokončené. Až v roku 1974 došlo k výstavbe novej košovej lanovky na inej trase. Je stavebnou raritou s tým, že do košov sa naskakuje a vyskakuje za jazdy. Dvojica osôb stojí za sebou. V priebehu jazdy sa kôš pod váhou pomerne dosť kolíše. Určitým kladom je nádherný tristošesťdesiat stupňový výhľad na okolité kopec. Lenže v roku 2019, po štyridsiatichpiatich rokoch došlo k ukončeniu prevádzky. Starú lanovku by mala nahradiť nová priamo k chate „Capanna Ghiaccio Marmolada“. Či sa tak stane je v nedohľadne. Z hľadiska menšieho záujmu turistov došlo na spomínaných chatách k zníženiu návštevnosti. Dlhoročného chatára Guida Trevisana však dorazila veľká lavína, ktorá sa v decembri 2020 spustila zo severného svahu Punta Penia a úplne zničila chatu. Jej ďalší osud je neistý. Aké je to paralela s našou Chatou pod Rysmi (2 250 m). Našťastie chatárovi Viktorovi Beránkovi sa podarilo ju postaviť na nohy. Oproti, nad jazerom Lago di Fedaia, na jeho severnej strane, sa tiahol zelený pás hrebeňa Padon. Za ním ešte ďalej sa v mrakoch vypínal vrchol asi najznámejšej a ľahko prístupnej dolomitskej trojtisícovky Piz Boé (3 152 m). Asi ani nemusím uvádzať, že som na tom vrchole pred rokmi stál s „Medveďom“. Teda kamarátom, ktorý túto prezývku dlhodobo akceptoval. Zišli sme dole na ľadovec. Od vchodu z budovy bol zakrytý „kobercom“, teda akousi hrubou textíliou. Pravdepodobne preto, aby bolo zabránené jeho ničeniu turistami. Niektorí z našej „osmičky“ vyšli na blízku vyvýšeninu Punta Rocca (3 309 m).
Marmolada (3 343 m)
Rádio Frontinus - rozhovor:
Na záver chem upozorniť na realitu, že v mojom poslednom príspevku týkajúceho sa rozhovoru pre žilinské Rádio Frontinus (Červený kamzík v žilinskom Rádiu Frontinus), ktorý bol vysielaný v dňoch 2. a 3. marca, sa mi podarilo od riaditeľa dostať zvukový záznam, ktorý som doplnil ako prílohu.