Grécko-Olymp 2008

Grécko-Olymp 2008

Grécko 2008

 

            Prvou mojou zahraničnou aktivitou roku 2008 bol zájazd do Grécka. A opäť po troch rokoch na Olympskú riviéru do strediska Paralia. Po „neúspešnom“ zdolaní Mytikasu (2 917 m) v roku 2005, kedy pre zlé počasie sme vrchol ani nevideli a akousi náplasťou bol výstup na blízke zahmlené Skolio (2 911 m), tentoraz som mal predstavu, že najvyšší olympský vrchol by sa mohol podariť.

            21. mája som teda sedel s partiou, ktorú opäť zorganizovala Hanka Grigová, v autobuse CK Fair Tour. Okrem niektorých známych tvárí, tentoraz išli aj brat Braňo a „Motýľ“, večne „uhundraný“ typ človeka, ktorý nevie čo chce. Už ani neviem, z akého dôvodu sa v tých rokoch zúčastňoval na niektorých akciách so mnou (trikrát Grécko a dvakrát Andorra). Títo dvaja si zobrali so sebou bicykle s tým, že sa budú venovať spoznávaniu okolia ako cykloturisti. Podobne tak urobili aj manželia z Trenčína. To, aké mal brat s ním Už tradične sme v Kremnici „nalodili“ Mariku. Potom už cesta viedla cez rovinaté Maďarsko do Srbska a cez Macedónsko sme ráno prišli do gréckej Paralie. Našťastie sme boli prvým turnusom, takže sme nemuseli čakať na vypratanie izieb predošlej skupiny. Takže sme sa ubytovali a ako aj pred tromi rokmi sme si išli pozrieť blízku pláž s tradičnou „ochutnávkou“ morskej vody. Aj tentoraz bola slaná. V rámci zastávky v blízkom „supermarkete“ sme nakúpili potrebný pitný režim a samozrejme v rámci debaty sme sa privítali s majiteľom obchodu, ktorý (ak nekecal), nás po troch rokoch spoznal. Na rozdiel od minulého pobytu sme boli ubytovaní v novom hoteli Calypso. Na stravu – polpenziu sme chodili do novovybudovanej kuchynky s prírodnou jedálňou, čo sa v porovnaní s prvým pobytom nedalo porovnať. V tom dobrom zmysle. O „leňošení“ na pláži alebo hotelovom bazéne sa nemusím zmieňovať. Aj tak som za celý čas bol len párkrát pri mori, a to raz „loviť“ zábery vychádzajúceho slnka a potom s Petrom a niekoľkými účastníkmi zájazdu „šantiť“ v blízkosti plážového baru. Podstatnou náplňou gréckej akcie bol výstup na Olymp. Na rozdiel od prvej účasti, kedy s nami išiel miestny autobus, sme tentoraz využili dva taxíky. Totiž druhá skupinka vedená Janom mala naplánovaný príchod na Refuge A (Spilios Agapitos) až podvečer. My sme sa teda skoro ráno taxíkmi presunuli do Prionie (1 100 m). Skupinu tvorili Hanka, Stanka, Peter, Zorka a ja. Ostatní štyria, teda Jano, Katka, Paľo s Katkou relaxovali ešte pol dňa na pláži. Naša pätica sa vydala z Prionie pre Hanku a mňa už známym chodníkom hore. Zvolili sme mierne tempo. Môj batoh bol už tradične naplnený aj vecami, ktoré by obyčajný turista určite neniesol. Mimochodom za zmienku stojí vynesenie dvojlitrovej fľaše miestneho vína Retsina a asi dvoch či troch plechovíc piva. Po viac ako dvoch hodinách chôdze strmým chodníkom najmä v poslednom úseku sme postupne prichádzali k chate. Pred ňou, ako sme prichádzali, každý z nás doslova sadol či ľahol od únavy na lavice. Poriadne zaberačka. S chatárom Kostasom Zolotasom sme sa dohodli na ubytovaní. Ale sme museli počkať na upratanie izieb po našich predchodcoch. Samozrejmosťou je, že do objektu chaty sa nesmie chodiť vo vibramoch. Tí, čo poznajú miestne pomery, si donesú väčšinou na prezutie svoju „ľahkú“ obuv. Po krátkom občerstvení sme sa ubytovali vo veľkej izbe. Podobne ako pred tromi rokmi sme „vyfasovali“ tú istú izbu. Bolo nás päť a očakávali sme večer príchod štvorice. V izbe bolo asi dvadsať  miest. Pripomínalo mi to chatu na Červenci v Západných Tatrách, no vo väčšom vydaní. Celkovo má chata v troch kamenných objektoch kapacitu asi 110 lôžok. Je prevádzkovaná od polovice mája do konca októbra. Nie je potrebné mať so sebou spacie vaky. Cena nocľahu bola 10 eur. Nakoľko ubytovací systém je na každej chate iný, tu platí, že cez deň v izbe nemáte čo robiť. Čiže ste do večera vonku na terase pred chatou alebo v jedálňach. Tie sú dve. Samozrejme ak je zlé počasie, chatár toleruje aj denný pobyt v izbe. Po prerozdelení si veci v batohoch, sme nechali väčšinu svojich vecí v izbe a „naľahko“ sme sa vydali na ďalší výstup. Teda nie všetci. Peter a Stanka sa necítili na vyššie méty, a tak zostali pred chatou s tým, že si urobia vychádzku v okolí chaty. My štyria, teda Hanka, Zorka, Jano a ja sme stúpali úzkym chodníkom riedkym lesom hore. Vysoké borovice onedlho vystriedali kríky kosodreviny. Opäť porovnávam počasie z pred troch rokov. Vtedy sme doslova nič nevideli. Tentoraz sa Zeus „pochlapil“ a aj keď boli nad nami biele mraky, tak predsa len sme videli, kde ideme. Prvý strmý úsek nad chatou nám dal poriadne zabrať. Pásmo kosodreviny sa však pomaly strácalo a ocitli sme sa v „mesačnej“ krajine. Prišli sme na križovatku chodníkov. Rovno viedol na Skalu a doprava chodník „Zonaria“ k chate Refuge SEO pod juhovýchodnými stenami  Stefanii. My sme pokračovali stále hore. Možno sa niekomu zdá, že neustále porovnávam cestu či zážitky s minulým výstupom. Je to tak. No výstupové podmienky vtedy a teraz sa nedali vôbec porovnávať. Tentoraz sme videli strmý chodník pred nami, ktorý končil kdesi „hore“ na vrchole Skaly. Vtedy...? Len hmla s viditeľnosťou snáď desať metrov. Je jasné, že naša chôdza sa podobala korytnačke. Päťdesiat či sto diaľkových metrov a už sme odpočívali. Jano nás svojim svižným tempom nabádal k jeho nasledovaniu. Ale zo solidarity najmä k ženám každú chvíľu postával a čakal na nás. Konečne sme prišli na vrchol Skaly. Vrchol Mytikasu, vypínajúci sa po pravej strane, sa strácal v mrakoch. V hlave sa mi preháňali myšlienky v podobe zneistenia, či v takom počasí má cenu ísť hore. Povrch hladkých skál bol pomerne dosť vlhký. Absolvovali sme niekoľko vrcholových záberov na Skale. Padlo definitívne rozhodnutie. Hanka a Jano išli na Mytikas, Zorka sa vydala na zostupovú cestu k chate a ja som išiel na Skolio. Pred tromi rokmi sme naň šliapali v hustej hmle a snežení, tentoraz to bolo podstatne lepšie. A určite sa mi podarili s fotoaparátom nezvyčajné zábery na severné steny Mytikasu a Stefani. Z vrcholu Skolia som pokračoval smerom na západ. Žiadna značka, ale takmer po neviditeľnom chodníku som rýchlo strácal tak úmorne získanú nadmorskú výšku. Mojim cieľom bol  pôvodne plánovaný výstup na Agios Antonios s akousi malou bivakovou chatou na vrchole. Zostup, pripomínajúci amerických astronautov na Mesiaci, prebiehal veľmi rýchlo. Neuveriteľne za krátky čas som sa dostal snáď o dvesto metrov nižšie. Lenže „Antonios“ sa mi stratil za bezmenným „kopčekom“. Čiže mal nasledovať ďalší jeden či dva výstupy na vrcholy, k tomu zostupy a posledný, tretí výstup na Antonios. V prípade priameho výstupu z chaty by nebol problém. Tentoraz zrejme áno. Čas neúprosne ubiehal a aj keď som mal v batohu čelovku, tak som nechcel riešiť prípadné problémy s tmou. A priznám sa, že dnešný výstup s prekonaním nadmorskej výšky okolo 1 800 metrov som už pociťoval. 57 rokov...? To síce ešte nie je na krematórium, ale určitá, najmä psychická zábrana tam bola. Rozhodnutie padlo v rámci krátkej prestávky, keď som sa občerstvil tatrankou a jablkom. Žiadny Antonios sa nebude konať. Možno inokedy. Veď kopec tam snáď bude stáť aj nabudúce. Odbočil som na chodník vedúci na spojnicu výstupového chodníka na Skalu. Aspoň som si urobil záber, ktorý má len máloktorý „absolvent“ výstupov na Mytikas. Doslova som rýchlo zbehol do kotlinky vedúcej ku križovatke chodníkov k Zonarii. Odtiaľ to bolo už len niekoľko dĺžkových stoviek metrov k chate. Bolo asi šesť hodín, keď som sa ocitol na terase, kde už posedávali moji kolegovia. Hygiena po túre sa ani nie veľmi konala. Studená voda v sprche ma rýchlo presvedčila, že stačí sa opláchnuť to najpotrebnejšie čo bolo spotené. Zišli sme sa v jedálni, aby sme doplnili svoje vnútornosti potrebnou stravou. Niekto jogurty s vločkami, niekto salámu či klobásu  Ako sme si tak „hodovali“ onedlho sa objavila v jedálni naša druhá skupina, Obe Katky s Janom a Paľom. Na rozdiel od nás, ich na druhý deň čakal výstup hore. Bolo nás deväť, takže obsah mojej dvojlitrovej fľaše Retsiny nemal dlhú životnosť. Ale vínko malo úspech. Nikto totiž nevedel, čo v tom nadrozmernom batohu nesiem. Samozrejme k tomu patrila aj dvojlitrová fľaša minerálky. Únava z celého dňa našu skupinu veľmi skoro zdolala, a tak snáď okolo deviatej sme zaľahli do postelí. Ráno sme sa okolo siedmej zobudili. Janova skupinka už bola pripravená na odchod. Bolo nádherné počasie. Zbalili sme si veci a opustili izbu. Raňajky sme absolvovali vonku na terase pred chatou. Naše kvinteto sa odhodlalo na postupný zostup do Prionie. Moje zostupové aktivity v rámci rýchlej chôdze či miestami behu som si nechal na koniec. Teda Peter, Stanka, Hanka i Zorka už dávno odišli. Kúpil som si ešte na chate plechovicu piva, aby som „spláchol“ nezáživné salámovo-syrové raňajky. Prvý úsek zostupu, najmä časť serpentín, ktorými sa pri výstupe snažíte pomaly priblížiť k chate, som hravo a najmä rýchlo zdolal. V nadmorskej výške hornej hranice lesa som stretol dvojicu českých turistov. Museli mať dobre našliapnuté, pretože byť okolo deviatej hodiny pod chatou svedčilo o realite, že zrejme spali niekde v okolí Prionie. Nechcem sa chváliť, ale zostup dole mi naozaj nerobil problémy. Niekto z turistov mi raz povedal, počkaj, keď budeš mať vyšší vek, potom už tak behať nebudeš. No...? Možno mal pravdu. Ale zatiaľ mi to z kopca úspešne „beží“. Napríklad z chaty pod Rysmi na Popradské pleso za 50 minút..! Teleskopické palice mi určite v tom pomáhajú. Udržanie rovnováhy pri zostupe, ale aj pri výstupoch. Spomínam, na jednu humornú situáciu, ktorá sa mi stala niekedy v roku 1995. Vtedy na Slovensku málokto tušil, že existujú nejaké „teleskopy“. Možno som jeden z mála, ktorý toto „zaviedol“ v letnej turistike. U nás neexistovali dnešné trojčlánkové paličky. Boli „len“ dvojdielne, teda aj dlhšie na upevnenie na batoh. Stál som niekedy v júni na žilinskej autobusovej stanici medzi turistami a jedná „akčná“ pani sa ma opýtala, že kde idem v tomto čase lyžovať, keď mám palice. Nuž, reku pani, mám síce paličky, ale teleskopické lyže mám poskladané v batohu... A mierim do Vrátnej na letný sneh... Ten však tam nebol najmenej dva mesiace. Moja rýchla chôdza naberala na obrátkach, a tak už v lesnom poraste, kde je odpočinkové miesto s lavičkou som dobehol Petra i obe dievčatá. Chvíľu sme si oddýchli a predbehol som ich. V listnatom poraste som stretol karavánu mulíc, ktoré vynášali zásoby pre chatu. Onedlho som prebehol okolo malého vodopádu a to ma čakalo už len pár stoviek metrov do Prionie. Tu som absolvoval veľmi príjemnú hygienu v podobe osvieženia v prameni vody. Na parkovisku stálo niekoľko áut, ale miestny bufet bol ešte zatvorený. Asi majú svojské pravidlá... Túžobne očakávané pivo sa teda nekonalo. Asi po štvrťhodine čakania postupne prichádzali ostatní členovia našej skupiny. Predbežne sme mali dohodnuté, že na našu telefonickú informáciu nám Marika, teda delegátka cestovky, pošle taxík. Bolo nádherné počasie a najmä horúco. Navrhol som, aby sme si išli pozrieť blízky kláštor Aghios Dionysios. Cestu okolo riečky Enipea som poznal. Ale podcenil so vzdialenosť ku kláštoru. Všetkých som presviedčal, že je to otázka snáď dvadsať minútovej chôdze. Realita bola jasná. Celá hodina. A to sme sa v závere „štverali“ akýmsi svahom !spríjemneným“ stavebným odpadom. Ale návšteva kláštora stála za to. Krásny stavba s interiérom ako z rozprávky. Po prehliadke interiétu, mimochodom nikto z prítomných mníchov od nás nepožadoval žiadny peniaz a bolo dovolené aj bezplatne fotografovať.  Naši katolíci v bratislavskom Dóme  sv. Martina či iných „svätostánkov“ nech idú do „rektálneho otvoru“. Prasce nenažraté...! Brrr. Opäť ma zamrazilo pri spomienke na túto grupu „neototálnych“ skupín. Počasie nám prialo. Do odchodu taxíka sme mali čas snáď dve hodiny. Išli sme po širokej kamenistej späť do Prionie s predsavzatím, že miestny bufet bude otvorený. Najmä Peter a ja sme  sa utešovali predstavou, že si dáme nejaké pivo. Dievčatá sa našim „nemravným“ návrhom o pitnom režime vôbec nebránili. Asi po štyridsiatich minútach chôdze v úmornej horúčave sme prišli na parkovisko v Prionii. Bufet „fungoval“. Značka piva nezohrala žiadnu úlohu. Bolo vychladené. Samozrejme Peter i ja sme si dali dve. Prišiel sľúbený taxík a „rozšantení“ sme sa odviezli za nejakých 50 eur do Paralie. Dokonca sme stihli aj večeru pri bazéne a dlho do noci sme v kruhu ostatných účastníkov debatovali o našich zážitkoch. Janova štvorčlenná skupinka sa v prenajatom aute po úspešnom výstupe na Olymp vrátila za tmy do hotela. Takže nočné posedenie trvalo dosť dlho. A Retsina či pivo nám dodávali príjemný pocit z peknej akcie.

            Tých pár dní po výstupe sme strávili v duchu návštev pláže, bazéna či poldňových výletov do blízkeho mesta Katerini.

            A cesta domov... Nuž, našťastie bola bez problémov.

           

            Na záver tejto akcie uvádzam jednu krásnu myšlienku, s ktorou som sa pred niekoľkými rokmi stretol a určite je vhodným zakončením pokecu o výstupe na božský Olymp:

 

            „Keď navštíviš nejaké historické posvätné miesto, ponor sa do svojich myšlienok, zľahka sa ho dotkni rukou a do Tvojho srdca vpusti len myšlienky o histórii tohto miesta. O chvíľu budeš cítiť, ako sa tvoja myseľ obohacuje o niečo krásne, čo existovalo už niekoľko tisíc rokov, a to je ten najfantastickejší pocit, aký môžeš zažiť.“