Na jeseň 2019 to bolo 15 rokov, kedy som absolvoval tretiu cestu do Himalájí. Po rokoch som obnovil dokument, ktorý napísal jeden z účastníkov treku, Bratislavčan Paľo. Text je v jeho originálnom podaní, s postrehmi a zážitkami, tak ako to on videl.
Úžasné rozmery hôr
Bezvýznamné príhody turistov v nepálskych Himalájach
Text © Pavel Andris
1. Z Bratislavy do Káthmandú
Nemôžem povedať, že som vždy sníval o Himalájach a výstupoch na osemtisícovky. Kedysi veľmi dávno vysielala naša televízia seriál pod názvom Veľké himalájske dobrodružstvo. Vtedy možno tak trochu áno. Ale mám slabosť pre hory a všetky druhy zemepisných extrémov. Koncom roku 2002 ktosi z kolegov prišiel s nápadom urobiť turistickú výpravu do Národného parku Sagarmatha v nepálskych Himalájach - to je ten na južnej strane Mt. Everestu. Pridal som sa. Nasledovalo dlhé obdobie plánovania, nekvalifikovaných rečí, náhlych zmien v zostave, zháňania leteniek, písania mailov nepálskej cestovke, tréningov, kupovania všelijakých potrebností a iných činností, bez ktorých to síce nejde, ale v podstate nie sú hodné ťukania do klávesnice. Napokon nastal deň D.
3.10.2004 (Bratislava - Viedeň - Amsterdam)
Môj kamarát Jano vyloží Oľgu a mňa na letisku Schwechat pri Viedni. V hale stretávame Evku, ktorú vyprevádza celá rodina. Čakáme ešte na zástupcov stredného Slovenska - Mira a Jana. Aj tí sa napokon objavia, takže sme všetci piati. Šiesty účastník výpravy, Čechoameričan Jirka, by nás mal čakať v hoteli v Káthmandú. Miro nám rozdáva tričká s logom expedície, ktoré sám navrhol.
Odlietame menším stredným lietadlom do Amsterdamu. Tamojšie letisko je obrovské a nápisy hovoria, že k lietadlu do Káthmandú je to 25 minút chôdze. Miro nás filmuje videokamerou ako sa „kolobežkujeme“ na batožinových vozíkoch. Kým čakáme na odlet, popíjame Oľgin fernet a jeme rezeň. Krátko pred polnocou nastupujeme do veľkého stredného lietadla, ktoré nás cez Sharjah v Spojených arabských emirátoch dopraví do Káthmandú, hlavného mesta Nepálu. Je to starý črep, ktorý bol už toľkokrát zašpinený a vyčistený, až sa stal nevyčistiteľným. Jedlo je chabé, niečo, čo bolo príliš dlho v chladničke. Aspoň, že nosia tu a tam pivo. Filmy sú bez zvuku, lebo za požičanie slúchadiel sa platí 5 eur. Dlhý let a pramálo miesta pre nohy.
4.10.2004 (Amsterdam - Sharjah - Káthmandú)
Svitanie nás zastihne nad Iránom. Vidíme vysušené hory pohoria Zagros na severnom pobreží Perzského zálivu. Tadiaľto tiahol roku 330 pred naším letopočtom Alexander Macedónsky na Persepolis, hlavné mesto Perzskej ríše. Pretíname Perzský záliv a pristávame na púštnom letisku v Sharjahu, Spojené arabské emiráty. Lietadlo tankuje a treba ho povysávať, takže nás vyháňajú aj s príručnou batožinou do terminálu. Zvláštnosťou letiska je miestnosť vyhradená pre modlitby pre moslimov a početné stojany s pitnou vodou. Arabi nosia mnoho rôznych typov oblečenia, turbanov a čiapok. Možno zasvätenému by to niečo napovedalo o kmeni, z ktorého pochádzajú a sociálnom postavení. Hovorím Evke, aby tu nepila pivo ušetrené z lietadla, keďže islam zakazuje alkohol. Ale neskôr objavujeme reštauráciu, kde predávajú aj pivo, možno nealkoholické. Pred nastúpením do lietadla znovu prechádzame bezpečnostnou kontrolou. Asistujú pritom policajtky oblečené v sukniach po topánky, ktorým spod šatiek vidno len tvár. Len pramálo cestujúcich vystupuje a nastupuje v Sharjahu. Usudzujem, že sa tu pristáva kvôli tankovaniu. Podozrievam leteckého dopravcu z lakomosti, ale možno mu krivdím. Takéto lietadlo môže nabrať do stotisíc litrov paliva. Do Káthmandú by bolo treba letecký petrolej priviesť malými cisternovými autami po mizerných cestách z nejakej vzdialenej indickej rafinérie. Ťažko sa vyhnúť nejakému medzipristátiu. Ďalšie, asi štvorhodinové trápenie v lietadle nad Iránom, Pakistanom, Indiou a Nepálom. Niekde napravo je miesto, kde Alexander Macedónsky v roku 325 pred naším letopočtom utrpel najväčšiu porážku počas svojich výprav. Keď si uvedomil, že svet je príliš veľký, aby ho mohol dobyť a vojaci sa začali búriť, obrátil sa na západ. Odhaduje sa, že púšť Gedrosia mu na spiatočnom pochode zabila asi 60000 ľudí. Ako sa blížime ku Káthmandú, hľadáme na severnom obzore hory, ale vidíme len jednu. Oľga tvrdí, že to je Dhaulagiri. Dostávame pristávacie kartičky na vyplnenie. Asi sú určené hlavne pre tých, čo nepotrebujú víza. Na letisku vypĺňame vízové formuláre a na striedačku stojíme v rade. Systém funguje tak, že ujo z banky vezme 30 dolárov, vydá potvrdenku. O dva metre ďalej úradníci vezmú časť potvrdenky a obohatia pas o príslušné nálepky. Potom dostávame batožinu, napodiv prišlo všetko. Za ohradou nás už čaká taxikár, ktorého nám poslala miestna cestovná kancelária pána Govindu. Chlapík drží tabuľku s Mirovým menom. Nakladáme svoje rárohy na vozíky a trepeme sa na parkovisko. Asi tucet miestnych nás berie útokom, za každú cenu nám chcú pomôcť s batožinou. Skôr prekážajú, než by pomohli, ale tí, ktorým sa podarilo dotknúť sa batožiny, si nárokujú bakšiš. Rázne odmietam, nemám nič v miestnej mene a vôbec sa mi nechce vyťahovať spod trička tajnú taštičku s dolármi. Oľga dáva najdotieravejšiemu chlapíkovi jedno euro, čím zrejme hrubo porušuje nepálske devízové zákony. V krajine, kde hrubý domáci produkt na hlavu dosahuje asi 220 dolárov, to nie je malý peniaz, najmä ak ho zarobíte za tri minúty. Cestou do hotela dostávame prvú lekciu z dopravnej výchovy. Armington tvrdí, že hoci sa má jazdiť vľavo, všetci využívajú momentálne najvhodnejšiu stranu. Namiesto bŕzd sa používa klaksón. V Káthmandú je to naozaj tak. Čo sa týka prejazdu cez križovatku, miestne pravidlá sú mi dodnes záhadou, ale povedal by som, že fungujú. V egyptskej Káhire si vraj vodiči dávajú signály klaksónmi - existuje signál "Bacha, idem" a "Môžeš ísť." V Káthmandú to môže fungovať podobne, akurát absolútny nedostatok hudobného sluchu mi bráni, aby som to zaregistroval. Ubytujeme sa v hoteli Imperial Guest House, kde nás už čaká Jirka, šiesty účastník našej výpravy. Večer príde pán Govinda, majiteľ miestnej cestovky, u ktorej sme si objednali služby. Pýta sa nás, koľko máme batožiny. Dohodneme sa, že potrebujeme štyroch nosičov. Skladáme sa po 592 dolárov. Za to dostaneme sprievodcu, štyroch nosičov, spiatočné letenky do Lukly, povolenia vstupu do národného parku Sagarmatha, ubytovanie v Káthmandú a všetky taxíky na trase hotel - letisko. Dávame mu aj nejaké doláre navyše, ktoré nám vymení za miestnu menu - nepálske rupie (NPR).
1 rupia bola v tom čase (október 2004) asi 0,45 Sk. V Káthmandú ste dostali za jeden americký dolár okolo 73 rupií. Nepálština, rovnako ako hindština, používa devanagarijské písmo, takže písmená a číslice sú pre nás nečitateľné. Našťastie nepálske bankovky (ale nie mince) obsahujú na jednej strane aj prepotrebný anglický nápis. Nepálska vláda objednala v kremnickej mincovni výrobu príslušných mincí (jednorupiové a dvojrupiové), ale tých je v obehu veľmi málo. Namiesto toho sa používajú bankovky. Malé nominály sú takmer vždy vo veľmi úbohom stave. Nasleduje výprava do Everest Steak House, reštaurácie, ktorú Miro tak dôkladne ospieval vo svojej knihe. Sú tu pre nás trochu zvláštne cenové relácie. Dôkladná porcia mäsa (aspoň 400 gramov) s prílohou stojí 220 - 240 rupií, fľaška miestneho, v licencii vyrobeného piva 140. Ani v Thameli, najcentrovatejšom centre Káthmandú, nie sú chodníky. Autá, rikše, motorky, bicykle a chodci zdieľajú tú istú vozovku. Tá nie je práve široká, takže vyhýbanie sa robí problémy a chodci sú odtlačení na kraj. Rýchlo si všimnete, že lepšie je kráčať po ľavej strane - teda v smere premávky, hoci opak by sa zdal byť pravdou. Vodič, ktorý vie, že ho vidíte, má tendenciu vytlačiť vás viac, ako ten ktorý vie, že ho len počujete. Ale to je len moja interpretácia - môže byť mylná.
Kupujeme si v Thameli veľké uzamykateľné vrecia, v ktorých budú nosiči ťahať naše veci. Jirka si kupuje veľkosť XXXL, ja len XXL. Budúcnosť dala za pravdu Jirkovi. Keď sa mocete po Thameli, osloví vás množstvo predavačov všetkého možného. Nie sú dotieraví. Slová nie, ďakujem fungujú.
5.10.2004 (Káthmandú)
Oľga nás presvedčila, aby sme skoro ráno vstali a podnikli výpravu na Durbar Square. Je tam množstvo buddhistických, no najmä hinduistických pamiatok. Kráčame úzkymi, špinavými uličkami. Je tu množstvo psov bez zjavného majiteľa, zväčša strednej veľkosti a nejasnej rasy, ktorí polihujú na najnemožnejších miestach. Ich čas príde v noci, keď počuť zvuky psích sporov. Armington pred nimi varuje, môžu mať besnotu. Na uliciach vidíte kopy smetí, ktoré zjavne vznikajú na miestach daných miestnou tradíciou. Čoskoro prídu špeciálne rikše, naložia a odvezú. Aj v bohatých krajinách ľudia vykladajú smeti na ulicu, ibaže v plastových sáčkoch. Čoskoro prídu špeciálne autá, naložia a odvezú. Pokiaľ hovoríme o tom, ktorá metóda je ekologickejšia, odpoveď je jasná.
Ráno vykonávajú hinduisti svoje obrady, preto bolo treba vstať tak skoro. Malé hinduistické oltáre nájdete aj v zapadnutých uličkách, ale Durbar Square je akýmsi centrom. Obetovanie je vecou jednotlivca, každý to robí sám za seba. Po ukončení obradník zazvoní na priloženom zvonci. Neviem, či je zvonenie určené pre nadprirodzené bytosti, alebo pre spoluveriacich. Možné je oboje. Pri obetovaní v záhrade nášho hotela to pol tucta holubov a dve vrany berú ako štartovací signál k bitke o obetné dary. Obradníka ani nenapadne, aby im v tom bránil. Oľga vysvetľuje pôvod farebných bodiek, ktoré majú hinduisti na čele. Je to vraj výsledok požehnania, ktoré udeľuje vodca svorky, prepáčte, hlava rodiny svojim podriadeným. Slovenský nacionalista by asi Nepálcov opísal ako zmes Rómov a Vietnamcov, ktorá obsahuje všetky prechodné štádia medzi obidvoma etnickými skupinami. Medzi mladými "Rómami" je veľa pekných ľudí - žien i mužov. Lezieme na stupňovité chrámy a fotografujeme, ale bez väčšieho úspechu. Stavby sú príliš blízko pri sebe a širokouhlé objektívy zvýrazňujú perspektívu. Na obed sa znovu stretávame s pánom Govindom. Dostávame letenky do Lukly a povolenia vstupu do národného parku Sagarmatha. Vymieňame cez neho doláre. Chceme rupie v malých nomináloch. Armington tvrdí, že poskytovatelia služieb v horách môžu mať problémy (skutočné alebo predstierané) s rozmieňaním veľkých bankoviek. Neskôr sa ukázalo, že v národnom parku Sagarmatha to neplatí. Ani vymieňať doláre cez pána Govindu nebolo rozumné. Dostali sme horší kurz za malé dolárové bankovky, nevedno prečo. Pouličné zmenárne tento problém nepoznali. Nasleduje nekonečné motanie sa po Thameli, kupujeme posledné chýbajúce doplnky športového výstroja. Na každých sto metroch zakopnete v priemere o tri obchody s takým či onakým turistickým a horolezeckým sortimentom. Cenovky sú veľmi zriedkavé. Ukážete na niečo a spýtate sa, čo to stojí. Predavač povie číslo. Vy poviete číslo o desať až pätnásť percent nižšie. Predavač okamžite súhlasí a obchod je uzatvorený. Často sa dá dosiahnuť aj väčšia "zľava," ale vyjednávanie je zdĺhavejšie a výsledok neistý. Evka si kupuje goretexové rukavice za dvesto rupií. Predavač vysvetľuje, že ide o čínsky goretex. Miro si myslí, že nepremoknú - aspoň nie hneď pri prvom daždi. Thamel je pekné bludisko. Ulice nie sú označené, takže plán veľmi nepomôže. Treba sa orientovať podľa význačných objektov a nápisov, teda tých, čo sú v angličtine. Spočiatku som sa vôbec nechytal a úzkostlivo sa držal skupiny. V prípade úplného stratenia sa si prenajmete rikšu a necháte sa odviesť do hotela. Cenu za odvoz treba dohodnúť vopred, aby sa predišlo zbytočným diskusiám pred hotelom. Večer je posledné stretnutie na plochej streche hotela s pánom Govindom. Priviedol nám našich štyroch nosičov a sprievodcu. Sympatický mladý muž s náušnicou a so zlatým zubom vpredu sa predstavil ako Kami Sherpa. Stavil by som sa, že ide o symbol spoločenského postavenia a nie o výsledok potrebného zubárskeho zásahu. Naše dievčatá konštatovali, že Kami má trvalú. Dohadujú sa podrobnosti o zajtrajšom odlete do Lukly. Zdá sa nám trochu čudné, že dostávame nosičov z Káthmandú, hoci by bolo rozumnejšie najať ich na mieste v Lukle. Pán Govinda zrejme musí podporovať širšiu rodinu. Nechávame mu naše pasy, medzinárodné letenky a doklady o cestovnom poistení. Keby sa niečo stalo, Kami má zabezpečiť cez Govindu kontakt s poisťovňami. Večer je venovaný zdĺhavému baleniu. Veci, ktoré nie sú potrebné na horách, zostanú v Káthmandú. Zamkneme ich do dvoch kufrov a hotelový personál ich ráno uschová v špeciálnej depozitnej miestnosti.
2. Uviaznutí v Lukle
6.10.2004 (Káthmandú - Rumjatar)
Ráno o ôsmej nakladáme naše veci do veľkého taxíka. Je nás jedenásť; my šiesti, štyria nosiči a náš sprievodca Kami. Napodiv, všetci sa zmestíme. Pán Govinda nás prišiel vyprevadiť a presvedčiť sa, či je všetko v poriadku. Na letisku to vyzerá na prvý pohľad špatne a prvý dojem vôbec neklame. Pred terminálom pre domáce lety stojí niekoľko sto ľudí, miestnych aj turistov. Batožina všetkého druhu, vrátane sudov, ktoré patria nejakej švajčiarskej výprave, čo sa vraj chystá na Ama Dablam, nepálsky Matternhorn. Batožinu „čekujú“ hneď pri vchode do budovy. Vnútri je ešte o triedu väčší chaos ako vonku, lebo miesta je menej. Po nejakých troch hodinách čakania sa nám podarí nechať odvážiť batožinu a získať palubné lístky. Nastáva druhá fáza bezpečnostnej kontroly - ručná prehliadka príručnej batožiny. Pán predo mnou je zrejme lekár nejakej výpravy, lebo má plnú tašku injekcií a práve toľko problémov. Mne sa ujde už len menšia pozornosť a preto prenesiem bez ťažkostí teleskopické palice, ktoré som hlúpo strčil do batoha. Konečne sa dostávame do čakacej haly. Hoci sú to tri čiastkové víťazstvá, nič to neznamená. Nespoľahlivosť letov do Lukly je legendárna; zajtra a pozajtra sa tento boj môže veľmi ľahko zopakovať. Čakáme asi do druhej poobede, potom nás šiestich a Kamiho odvezú k 18-miestnemu dvojmotorovému turbovrtuliaku s pevným podvozkom. Keď nasadneme, povedia nám, aby sme ešte 10 minút počkali vonku. Keď vysadneme, povedia nám, že treba hneď nasadnúť. Steward ponúka každému vatu a cukríky. Vata sa vkladá do uší proti hluku. Cukríky podporujú časté prehĺtanie naprázdno. Prehĺtanie podporuje vyrovnávanie tlaku na obidvoch stranách ušného bubienka. Skrátka, lietadlo nemá pretlakovú kabínu. Niektoré sedadlá zostávajú prázdne. Lukla je v pomerne veľkej nadmorskej výške (asi 2800 metrov). Lietadlo nemožno plne naložiť, lebo jeho minimálna rýchlosť by príliš vzrástla. Odlet je veľmi hlučný. Dvere do kabíny pilotov sú otvorené, dobre vidím na umelý horizont, variometer a trojručičkový výškomer kalibrovaný v stopách. Stále viac kopcov, terasové polia, rieky v hlbokých údoliach a čo je horšie, pribúdajú oblaky. Stúpame do výšky asi 15000 stôp, potom sa znovu objaví steward. Lukla je uzavretá a pristaneme kdesi inde - meno som nezachytil. Klesáme na nejakých 1500 metrov, v okienku sa na okamih objaví malé letisko na vrchu plochej hory. O niekoľko sekúnd kolesá zarachotia na trávnatej pristávacej dráhe. Keď lietadlo spomalí, cestujúci ochotne zatlieskajú pilotom a kapitán pokynom ruky poďakuje. Na hornom konci pristávacej dráhy sú plne vyzbrojené guľometné hniezda pospájané zákopami, zátarasy z ostnatého drôtu a malá kasáreň. Dôstojník, ktorý vybudoval toto obranné postavenie, nebol bez vojenského talentu. Ak okolité kopce obsadia maoisti a budú ostreľovať kasáreň z guľometov, paľbu možno opätovať s minimálnym rizikom. Ostreľovať kasáreň je nemúdre, lebo steny sú chránené násypmi a každá guľka, ktorá preletí cez strechu alebo nad ňou skončí vo veľkej, rozptýlene postavenej dedine, ktorá začína hneď za letiskom. To si ani jedna strana neželá. Naproti tomu, letisko je ideálnym terčom. Jediný dobre mierený priebojno-zápalný náboj zmení lietadlo na hromadu pripálených plechov. Nepálska maoistická komunistická strana vznikla v roku 1995 po nespočetných štiepeniach komunistického hnutia. Od roku 1996 vedie ľudovú vojnu s cieľom zvrhnúť nepálsku konštitučnú hinduistickú monarchiu a nastoliť komunistickú republiku. Maoisti majú značný vplyv na vidieku. Aj v Káthmandú je občas dosť dusno. V mnohých oblastiach vyberajú od turistov poplatky za "bezpečný prechod," pričom vydávajú potvrdenky o zaplatení, ktoré vraj fungujú. Hovorili sme s turistami, ktorí zaplatili. Vyskytli sa aj prípady olúpenia turistov, ale zrejme išlo skôr o kriminálnikov, ktorí sa vydávali za maoistov. Nikto nemá záujem zavraždiť nejakého turistu. Škoda, ktorú by všetci utrpeli, je príliš veľká. V každom prípade sme videli jasné dôkazy, že armáda musí brať maoistických povstalcov vážne. Posedávame na letisku pri našom lietadle, čakáme, čo sa bude diať. Zakrátko pristávajú dve ďalšie lietadlá, ktoré tiež mali namierené do Lukly. Objavuje sa aj štvrté, ale to je pravidelná miestna linka. Piloti medzi sebou vášnivo debatujú, tiež nevedia, čo ďalej. Nepálski piloti patria k najlepším na svete, no o lietadlách by to asi nikto netvrdil. Sú to staré črepy udržiavané a používané do úmoru. To naše je Twinotter. Patrí medzi stroje, ktoré sa konštruktérom vydarili trochu viac ako iné. Prvý prototyp vzlietol niekedy v roku 1965, posledný kus vyrobili v roku 1988. Slúžili a slúžia všade na svete vrátane Antarktídy. Súdiac podľa prístrojov, ten náš vyrobili najneskôr začiatkom 70-tych rokov. Na jednej postrannej pneumatike sú ešte znateľné posledné zbytky dezénu, druhá je úplne hladká. Treba byť vďačný za každé pristátie, pri ktorom nepraskne. Debatujeme so spolucestujúcimi - Američania, Belgičan a Japonec. Najviac strachu má Belgičan. Nie kvôli zbabelosti. Je to plachtársky pilot a o lietaní v stiesnených pomeroch vie viac, ako všetci ostatní dokopy. Japonec je na nejakej buddhistickej náboženskej púti. Pokiaľ naozaj verí v prevteľovanie, je to skoro to isté, ako keby sa považoval za nesmrteľného. Smrťou na náboženskej púti by si dokonca mohol vylepšiť karmu. Nás Slovákov zasa nadnáša jupík - teda alkohol, ktorý sme ešte doma preliali do praktickejších plastových fľašiek z džúsu Jupík. Napokon padne rozhodnutie, že zostaneme na noc tu. Otvárajú sa batožinové priestory lietadiel, dostávame svoje veci. Časť našej batožiny má cestovať iným lietadlom, ale našťastie Jirkov XXXL batožinový vak, v ktorom sú všetky stany a spacáky, je tu. Vyženú nás z letiska. Prechádzame cez zátarasy z ostnatého drôtu a cez budovu kasárne. Zdá sa, že je to len jedna veľká miestnosť, kde sú na poschodových posteliach rozvešané časti uniforiem a zbrane. Potom nás vyženú aj z malej lúčky za kasárňou. Napokon si staviame stany na okraji miestneho ihriska. Asi 30 detí hnedých ako čokoláda sleduje naše budovateľské úsilie z najmenšej možnej vzdialenosti s vášnivým záujmom. Toto nie je turistická oblasť. Medzitým sa zotmie a deti nám zapózujú na fotografovanie. Záblesky fotoaparátov vyvolajú všeobecný jasot. V miestnom hoteli si objednávame dal bhat, typické nepálske jedlo. Bude hotové o dve hodiny. Kým čakáme, sedíme pred stanmi s ukrajinským párikom. Jeme náš uherák, pijeme jupík a oni ochotne varia pre všetkých čaj. Nikto si netrúfa piť vodu, čo vyteká z rúrky pri ihrisku. Potom ideme na dal bhat. Je trojkombinácia varenej ryže (bhat), mierne rozvarenej šošovicovej polievky (dal) a dusenej zeleniny, zväčša s prevahou zemiakov. Vyskytuje sa v dvoch variantoch, ktoré by som nazval turistickým a nosičským. V turistickom je cena za jeden tanier. V nosičskom Vám zo všetkých troch zložiek prisýpajú, pokiaľ sa do Vás zmestí. Keďže sme vlastne neraňajkovali, ani neobedovali, jeme ako nosiči. Letmý pohľad do kuchyne prezradí, prečo varenie siedmich porcií trvalo dve hodiny. Nie je tu nič, čo by pripomínalo sporák, všetko sa odohráva na otvorenom ohni. Ako prémiu dostávame rakshi - miestnu pálenku. Predstavte si naprosto nepodarenú slovenskú lavórovicu, ktorú niekto ešte viac zopsul tým, že do nej prilial dva diely vody. Dedina, kde sme pristáli sa volá Rumjatar. Prosím Kamiho, aby mi to napísal. Noc je nepokojná. Je teplo, nemám karimatku a tak radšej spím na spacáku namiesto v ňom. Vojaci sú nejakí vystrašení. Reflektor na kasárni krúži a občas sa ozve aj siréna. Keď Jana v noci vyženie príroda von, reflektor ho vymákne priamo pri čine. Dlho po napísaní týchto riadkov som našiel na internete Nepali Times, nepálske noviny v angličtine. Koncom októbra 2002 zaútočili maoisti na posádku v Rumjatare. Ak máme veriť novinám, dvetisíc v boji zocelených maoistov zaútočilo na 61 vojakov. V šesťhodinovom boji sa posádka ubránila, pričom stratila veliteľa a jedného vojaka. Navyše mali niekoľko ranených. Po bitke našli v okolí vyše štyridsať mŕtvych maoistov.
7.10.2004 (Rumjatar - Lukla[2840])
Technická poznámka: Odteraz začínam uvádzať nadmorskú výšku navštívených miest podľa nepálskych máp. Moje dve mierne prekrývajúce sa mapy, ktoré som kúpil v Káthmandú, sú akosi nespoľahlivé. Hoci obe sú od toho istého vydavateľstva z toho istého obdobia, jedna udáva pre sedlo Cho La výšku 5330m, druhá 5420m. Takže pravda bude asi niekde inde. Takisto hláskovanie miestnych názvov je neisté. Zrejme neexistujú pevné pravidlá prevodu z devanagiri do latinky. Ráno nás budia o pol šiestej. Nadávajúc skladáme stany, ideme na letisko. Bez akýchkoľvek bezpečnostných opatrení nasadáme a po krátkom lete pristávame v Lukle. Obrovské hory, aké som ešte v živote nevidel. Idiotsky sa Mira pýtam, či je to už Everest. Nie, "iba" nejaké päť a šesťtisícovky. Máme problém. Chýbajú nám nosiči a tri veľké batožiny, ktoré by mali prísť iným lietadlom. Niektorým chýbajú podstatné veci, bez ktorých nemožno odísť do hôr. Nezostáva, než zostať v Lukle a čakať, kým prídu. Ubytujeme sa a vraciame sa na letisko. Prilieta niekoľko lietadiel, ale žiadne naše veci. Potom sa zhoršuje viditeľnosť natoľko, že dve lietadlá sa otočia vysoko nad Luklou a vracajú sa do Káthmandú.
Existuje vraj jednoduchý spôsob ako rozoznať šoférov - chlapcov od šoférov - mužov. Chlapci nevedia cúvať s prívesom. Pilotom, ktorí tvrdia, že sú pilotmi - mužmi, by som navrhol vyskúšať si letisko v Lukle. Nejakým riadením geologických síl vznikla akási takmer-rovina asi šesto výškových metrov nad údolím rieky Dudh Kosi. Pristávacia dráha je na tej takmer-rovine a na jej dolnom konci je tá šestometrová priepasť. Na hornom konci sa začína strmá, 4300 metrov vysoká hora. Dráha je takmer kolmá na rieku a pozdĺžnu os údolia. Okolité hory sa nedajú pri štarte a pristávaní preletieť. To znamená, že treba letieť pozdĺž pomerne úzkeho údolia, tesne pred pristátím sa otočiť o skoro deväťdesiat stupňov a trafiť na správne miesto v správnej výške a smere. Neúspech pri tomto manévri je fatálny - pilot by musel okamžite urobiť prudkú stúpavú zákrutu v čase, keď letí minimálnou rýchlosťou. A vo výške 2800 metrov je tá minimálna rýchlosť vždy vyššia. Ten Belgičan presne vedel, čoho sa tak bojí. Miro nám ukazuje miesto v lese nad dráhou, kde skončilo jedno lietadlo. Je to len kúsok nad chatou, kde sme ubytovaní. V Lukle je jedna hlavná ulica, ktorá sa dá prejsť za niekoľko minút. Keď ju absolvujeme, ideme telefonovať Govindovi. Asi desať ľudí, zväčša miestnych, čaká v rade na telefón. Telefonovania sa ujímajú Kami a Jirka, ktorý predsa len vie najlepšie po anglicky. Navyše, ako majiteľ malej firmy má rozsiahlu prax v zdvorilom nadávaní neporiadnym dodávateľom a neplatiacim odberateľom. Nie je to nič platné - ani veľmi schopný pán Govinda nemôže vyhnať oblaky z údolia. Hoci sa už začína turistická sezóna, stavebné práce stále bežia. Kamenári vyrábajú ručne opracované kamene na stavby, kamenárky rozbíjajú menšie kamene na štrk. Najbližšia cesta prejazdná pre motorové vozidlá končí v Jiri, čo je odtiaľto päť až sedem dní pešo. Všetko, čo sa dá vyrobiť na mieste, pomôže. Tesári pracujú aj na našej jedálni. Hoci v Lukle je elektrina, ani tesári, ani kamenári nemajú žiadne stroje. Živá práca tunajších zamestnancov je lacnejšia ako mŕtva práca zhmotnená v strojoch. Pre nás je nepredstaviteľné bývať trvalo na mieste, ktoré nie je prístupné motorovým vozidlom. V horských oblastiach Nepálu takto žijú prinajmenej desaťtisíce ľudí. Miestnu nákladnú dopravu zabezpečujú nosiči a dobytok. Nosičské vybavenie tvorí kôš zo štiepaného bambusu s jediným popruhom, ktorý sa naťahuje na temeno hlavy. Palica v tvare T slúži na podopretie koša pri krátkom odpočinku. Ako nákladné zvieratá sa v týchto nižších výškach používajú krátkosrstní dzopkyovia. Sú to samce z kríženia jakov s nejakým miestnym dobytkom. Pravé jaky sa používajú na nosenie vo väčších výškach, kde je pre ich dlhú srsť dostatočne zima.
8.10.2004 (Lukla[2840])
Ten istý program ako včera. Moceme sa po tej istej uličke, nakupujeme zopár drobností, bezvýsledne telefonujeme Govindovi, podnikáme márne akcie na letisku. Chodník, ktorý obchádza pristávaciu dráhu vedie trochu do kopca. Hoci prevýšenie nie je ani desať metrov, vždy sa mi podarí zadychčať sa tam. Budúcnosť ukáže, že to je zlé znamenie pred vysokohorskou výpravou. Večer dorazia dvaja sympatickí českí turisti. Boli na Kala Pattare. Roman pokračuje do Thajska, Honza sa vracia domov. Keď počujú o našich problémoch, ochotne nám ponúkajú veci zo svojho výstroja a lekárničky. Cestou hore išli Roman a Honza peši z Jiri cez Luklu. V nejakej dedine cestou ich zastavil nejaký štrnásťročný chlapčisko a vybral od nich po tisíc rupií ako príspevok za bezpečný prechod pre Nepálsku maoistickú komunistickú stranu. Dostali za to riadne potvrdenky. Vraj každý, kto išiel cestou cez Jiri, takto zaplatil. Aj v Lukle berú maoistov vážne. Je tu silná vojenská posádka. Letisko je chránené zátarasmi z ostnatého drôtu, na ktorých si vojaci sušia uniformy a vešajú prázdne plechovky od piva. V chate visí nápis, že nemáte vychádzať von po pol šiestej večer. Na zúžených miestach pri chodníkoch v Lukle sú pohodené zátarasy z ostnatého drôtu. Zdá sa, že na noc sa chodníky uzatvárajú. Vo februári 2002 sa maoistom podarilo umiestiť do letiskovej veže nejaké podomácky vyrobené bomby a vyradiť nakrátko letisko z prevádzky. Prší celú noc a Oľge kvapká priamo na posteľ. Ponúkajú jej náhradnú izbu, ale tam predtým bývali nejakí Indovia a tí tam rozhádzali toľko naftalínu, že Oľga radšej volí náhradnú pričňu na chodbe.
9.10.2004 (Lukla)
Ráno to spočiatku vyzerá nádejne, ale potom padá hmla. Prilietajú tri lietadlá, zakrúžia nad Luklou a odlietajú. Naše dievčatá perú. Požičajú si v kuchyni nádoby a prádlo rozvešajú na chodbe. Idem s Evkou na výlet, ostatným sa nechce. Chceme vyjsť k nejakému chortenu (čosi ako buddhistická kaplnka), ktorý sme videli dosť vysoko na svahu hory. Nejaký nižší chorten je hneď vedľa potoka, ktorý steká z hory. Ako zvyčajne, aj tento chorten je vyzdobený množstvom modlitebných zástaviek, ktoré čistia vzduch a uzmierujú bohov. Farby symbolizujú päť základných živlov: oheň (červená), drevo (zelená), zem (žltá), vodu (modrá) a železo (biela). Keď sa zástavky trepocú vo vetre, modlitby na nich vytlačené idú rovno do nebies. Hneď vedľa je zberné miesto na vodu - jednoduchá betónová hrádza a dve desiatky plastových rúrok, ktoré rozvádzajú vodu do jednotlivých domov v Lukle.
Hmla klesla tak, že nevidíme chorten, ku ktorému chceme ísť. Akýsi chodník vedie do svahu, vydávame sa po ňom. Blato, mokré kamene, jačie lajná. A veľmi strmo do kopca. Vystúpali sme asi štyristo vertikálnych metrov, no chorten nikde. Asi sme narazili na nejaký chodník, čo vedie na hrebeň hory. O trištvrte na dvanásť si dávame po sójovej tyčinke a niekoľkých glgoch vody. Viditeľnosť je sotva 50 metrov, mapa zostala dole, takže nevieme, ako ďaleko sme od hrebeňa. Treba sa vrátiť. Kamarátom sme povedali, že sa prídeme na obed. Musím s hanbou priznať, že Evka stúpa podstatne lepšie ako ja. Vyhováram sa na nadmorskú výšku - dnes som urobil osobný rekord, keďže sme nepochybne prekročili hranicu 3000 metrov. Ale výška sa týka aj Evky, musím to zvaliť na ruksak, ale ten je takmer prázdny. Aj keď som posledný rok naozaj usilovne trénoval, nestačí to, alebo jednoducho zle znášam výšku. Cestou späť ideme cez miestnu hlavnú ulicu. Evka chce kúpiť niekoľko limetiek, ale chcú 10 rupií za kus a tak to radšej vzdáva. Pred chatou stretávame nášho sprievodcu Kamiho. Hovorí, že Govinda zabezpečil prevoz našich batožín vrtuľníkom. Berieme to ako zdvorilú lož pre cudzincov. Armington varuje, že Nepálci majú pre nás neobvyklý spôsob zdvorilosti. Ak sa spýtate miestneho, či tento chodník vedie do Jiri, odpoveď je vždy kladná, pretože chce potešiť cudzinca. Vaša chyba. Mali ste sa spýtať, ktorý chodník vedie do Jiri. Nohavice mám náležite zablatené, takže periem aspoň odnímateľné spodné časti. Ešte jeden preventívny paralen a nástup do spacáku čítať český preklad Armingtona, čo nám požičal Roman.
3. Namche Bazaar a okolie
10.10.2004 (Lukla - Benkar[2630])
Ráno napodiv nastáva letecké počasie. Priletí niekoľko lietadiel a na naše veľké prekvapenie jeden vrtuľník priváža naše veci. Máme problém. Tri dni sme pánovi Govindovi vtĺkali do hlavy, že nám chýbajú tri batožiny, až tomu uveril a poslal nám ich. Pritom sa úplne zabudlo na Kamiho malý batoh s priviazaným dáždnikom, ktorý bol štvrtou nezvestnou batožinou. Takže teraz chýba už len Oľgin vak, ktorý zostal v Káthmandú. Oľga to vzdáva. Ide na hlavnú ulicu kúpiť si batoh a dve drevené palice. Našťastie, svoje turistické topánky a spacák má. Čo jej chýba, musí si požičať od Romana. Telefonujeme Govindovi, aby uschoval Oľgin vak u seba v kancelárii do nášho návratu. Kami najal štyroch miestnych nosičov a krátko pred desiatou konečne odchádzame z Lukly.
Ideme pozdĺž rieky Dudh Kosi na sever. Na obed sa zastavujeme na čaj v akejsi dedine. Miro a jedna mapa si myslia, že je to Ghat, iné dve mapy, že Nurning. Cesta postupne klesá na dno údolia a vo Phakdingu sa zoznamujeme s prvým visutým mostom. Je to veľmi solídna konštrukcia z kovových lán a plechov. Zrejme ide o nejakú zliatinu železa a hliníka, ináč by to celé nezadržateľne hrdzavelo. Most je dosť široký na to, aby sa minuli dvaja ľudia, ale keby išli oproti naložené jaky, bolo by treba ustúpiť a počkať. Chodník, po ktorom ideme je vybudovaný starostlivo, ale iba pre nohy, nie pre kolesá. Strmé svahy, rastúce Himaláje a dravé rieky spôsobujú početné zosuvy pôdy, takže miestni cestári sa nenudia. Videli sme pána, ktorý mal ťažkosti s nohou, nuž si prenajal koňa a pohoniča. Fungovalo mu to asi na 85%. Strmé úseky a schody si aj tak musel odkrívať, lebo sa nedalo udržať v sedle. Nákladným hovädám schody nerobia ťažkosti. Keď uvidíte strmé himalájske pasienky, pochopíte prečo.
Krátko po druhej dorazíme do Benkaru. V miestnej chate večeráme s kanadsko-slovenským párikom z Vancouveru. Zdá sa, že sme jediní hostia. Podnik vedie matka s troma dcérami. Štvrtá sa vydala za nejakého Nemca a teraz žije v Drážďanoch. Výmenou za pohárik slivovice dostávame od majiteľky vzorku miestnej rakshi. Je o niečo lepšia, ako tá z Rumjataru.
11.10.2004 (Benkar[2630] - Namche Bazaar[3440])
Oľga sa pozná s majiteľkou už zo svojho predchádzjúceho výletu. Chcela jej odovzdať nejaké fotografie, ale tie zostali v Káthmandú spolu s batožinou. Robíme nové pamiatkové fotografie. Nastáva ranná rutina. Systém s nosičmi funguje tak, že ráno im odovzdáte svoje veci v uzamknutých vakoch. Nosiči idú nezávisle svojim tempom a robia si prestávky podľa vlastnej úvahy. Večer na dohovorenom mieste odovzdajú vaky. Dnes nás čaká krátky presun po spodku údolia a potom asi šestometrový výšľap do Namche Bazaaru. Zakrátko prídeme k domčeku a drevenej bráničke, ktoré tvoria oficiálny vchod do Národného parku Sagarmatha. Miro ide do domčeka s našimi povoleniami. Úradník zdĺhavo zapisuje mená do knihy. Zatiaľ si možno prečítať parkový kódex na plote. Na domčeku visia oznamy o nezvestných, ktorí sa stratili už pred mnohými mesiacmi v Sagarmathe. Svieti slnko a je pekne teplo. Počas výšľapu Miro ako skúsený horský vodca ukazuje miesta, z ktorých by už malo byť vidieť Everest. Na prvom sú len nejaké oblaky, ale na druhom je naozaj čosi vidieť a tak robíme fotku. Stretávame početné karavány nákladných dzopkyov. Obdivujem, ako obratne chodia tieto zvieratá po strmých schodoch, ktoré tvoria na niektorých miestach cestu. Treba zdôrazniť, že dzopkyovia a jaky sú podstatne menšie ako náš dobytok - ich výška v kohútiku je okolo jedného metra. Stretávame tiež veľa nosičov a turistov. Nosiči majú asi trojnásobnú početnú prevahu.
Po zdĺhavom výstupe prichádzame do Namche Bazaaru. Čakáme sa v prvej čajovni, ktorú tvorí malá drevená terasa nad strmým svahom. Majiteľ upozorňuje, že jedna doska je prehnitá. Jirka na ňu pohotovo dupne a urobí dieru. Ešte kým sedíme nad pivom a čajom, majitelia prisunú novú dosku a pílu, aby urobili opravu. Keby Jirkovo dupnutie zhodilo celú terasu, nastali by dve možnosti. Kto sa nezastaví na hnojisku, okúpe sa v rieke o štyristo metrov nižšie. Miro nás vedie do nejakej chaty na kopci. Ubytúvame sa, dávame si na obed polievku a vyše trojlitrovú termosku s čajom. Napokon ešte prechádzka po meste. Po prvý raz vidím, ako sa sušia jačie lajná na palivo. Z materiálu sa utľapká placka a prilepí sa na stenu. Osloví ma chlapík, ktorý má rovnaký fotoaparát, ako ja, len americký model. Napochytro si vymieňame skúsenosti. V Namche Bazaare, hlavnom meste Šerpov, sú dokonca dve hlavné ulice. Mestečko vzniklo na dôležitej križovatke dvoch údolí. Pravé (východné) vedie k Everestu a Cho Oyu. Ľavým vedie cesta obchodných karaván cez 5740 metrov vysoké sedlo Nangpa La do Tibetu. Takmer všetko sa sem dováža na chrbtoch nosičov a jakov. Ceny tomu zodpovedajú. Chýba nám niekoľko karimatiek. Ceny v dvoch obchodoch vedľa seba sa líšia o sto percent a nedá sa to zjednať. Vymieňame ďalšie doláre za nepálske rupie. Kurz je o niečo horší ako v Káthmandú. Jirka telefonuje pánovi Govindovi. Za tristo rupií sa dozvieme, že Oľgin vak priletel do Lukly a čaká v jednej chate pri letisku. Nezostáva nič iné, ako poslať nešťastný vak späť do Káthmandú, nech na nás počká u Govindu. Po návrate do chaty si objednávame teplú sprchu za stopädesiat rupií. Od odchodu z Káthmandú sme sa nesprchovali. Hore to bude ešte horšie. Objednávame si večeru, ale predbehla nás nejaká nemecká skupina. Musíme čakať asi hodinu a pol. V noci nemôžem zaspať. Nie je mi jasné, či to spôsobuje nadmorská výška, alebo prebytok spánku. Začína pršať a leje skoro celú noc.
12.10.2004 (Namche Bazaar)
Ešte som v posteli, keď mi Jano hovorí, aby som sa išiel pozrieť von na hory. Z balkóna vidíme šesťtisícový masív Kwangde (Kongde). Slnko ešte nevyšlo. Obloha je jasná. Nasadzujem polarizačný filter.
. Na raňajky si dávame len chapati (placky z nekvaseného cesta) a veľkú termosku s horúcou vodou, kde máčame sáčky vlastného čaju. K tomu salámu, syr a cesnak zo svojich zásob, čo personál nekvituje s nadšením. Dnes je aklimatizačný deň. Na programe je výlet po okolí. Oľga sa zle cíti a zostáva v posteli. Najskôr stúpame tristo vertikálnych metrov k letisku v Syangboche[3720]. Keď sa blížime k hrebeňu, z vrchu sa na nás rúti asi päťdesiat vojakov s puškami. V neusporiadanom húfe utekajú dolu kopcom. Zrejme ranný tréning. Najbližší vojaci nás srdečne zdravia. Miro suverénne menuje okolité šesťtisícovky a ja zabúdam ich mená ešte skôr, ako ich stihnem odfotiť. Najvýraznejší je Ama Dablam [6856], nepálsky Matterhorn, ktorý sa skutočne nedá prehliadnuť. Miro nás vedie do Everest View Hotela. Dávame si čaj s doplnkami z vlastných zásob. Vidíme len spodnú časť Nuptse, Lhotse a Everestu, vrchná je ukrytá v jedinom, ale zaujímavom oblaku. Čakáme, či sa nezdvihne, ale napokon sa musíme uspokojiť s pozorovaním Ama Dablamu. Armington hovorí, že hotel má pretlakové izby a možno si priplatiť kyslík. Je to zjavne určené pre bohatých ľudí, najmä Japoncov, ktorí bez aklimatizácie priletia do blízkeho Syangboche a výška s nimi začne robiť nepekné veci.
Pokračujeme do dediny Khumjung[3780] a odtiaľ do ďalšej šerpskej dediny Khunde[3840]. Niektorí himalájsky vzdelanejší členovia našej skupiny chcú vidieť nemocnicu v Khunde. Založil ju sir Ed Hillary, ktorý spolu so Šerpom Norgayom Tenzingom vyliezol ako prvý na Everest. Je to budova, ktorá sa nijako osobitne nelíši od okolitých domov. Tu nás dohoní Oľga, ktorá nevydržala v spacáku. Na rozdiel od nás, jej sa podarilo objaviť školu v Khumjungu. Aj tú založil pán Hillary. Ideme okolo vládnej jačej farmy. Vyzerá opustene. Možno všetky jaky povolali, aby nosili materiál pre armádu. Čoskoro sa naskytne zaujímavý pohľad na letisko v Syangboche. Bol tu zjavný pokus vybudovať pristávaciu dráhu pre lietadlá, ale používajú ju len vrtuľníky. Na letisku čakajú ľudia a hromady najrozličnejšieho materiálu. Časť z neho je určená aj pre Namche Bazaar. Veci treba zniesť po strmom svahu o tristo metrov nižšie. Ako zostupujeme, stretávame množstvo nosičov v oboch smeroch. Zdá sa mi, že spoznávam našich chlapcov, ako zápasia s dlhými oceľovými prútmi. Využívajú deň
voľna, aby si trochu privyrobili. Používajú tú istú metódu, ako keď kone ťahajú drevo v lese. Rozdiel je len v tom, že postroj majú natiahnutý cez temeno hlavy. Okolo druhej obedujeme v chate. Obsluha je mimoriadne mizerná. Asi nám chcú dať najavo nevôľu nad tým, že sme tu ráno hltali vlastné zásoby. Väčšinu poobedia zaberú nevyhnutné nákupy v Namche. Večer si Jirka, Kami a Miro sadnú nad mapy a venujú sa strategickému plánovaniu. Stratili sme tri dni čakaním v Lukle, pripravené plány treba mierne osekať. Cestovanie prstom po mape ide dobre, ale vonku to nevyzerá ružovo. Začalo pršať. Na svahu oproti vidíme, ako snežná čiara klesla na 3600 metrov. A to chceme ísť do päťtisícových priesmykov bez zvláštneho vybavenia.
4. Thame, Marulung, Langden a Renjo La
13.10.2004 (Namche Bazar – Thame [3820])
Ráno zdĺhavo prepočítavame účet, čo nám predložili. Všetko sedí. Evka skúšobne štartuje svoj benzínový varič. Výsledkom je dym, smrad a vyliatie trochy predraženého benzínu, ktorý Kami kúpil v Namche. Potom varič prejde do rovnomerného spoľahlivého chodu. Miro s Janom idú kúpiť plynovú kartušu k Mirovmu variču. Oľgin varič by už mal byť späť v Káthmandú. Stretávame sa všetci za mestom a pomaly sa presúvame na severozápad. Nádherná krajina, dobré počasie a skvelý výhľad na šesťtisícový masív Kongde. Keď vidíme jaky pásť sa na extrémne strmých svahoch, je naprosto jasné, že chôdza po schodoch s nákladom ich nemôže rozhádzať. Jano ukazuje kdesi dolu do lesa. Po chvíli odtiaľ vyletí nádherne zafarbený vták. Asi sme mali šťastie a videli sme bažanta lesklého (Lophophorus impejanus). Moja ornitologická monografia ho považuje za jedného z najkrajších vtákov sveta. Vševedúci Armington píše, že je to mizerný letec a vie letieť len šikmo dolu. Hore kopcom kráča. Čudný nápad u vtáka, ktorý si vybral za sídlo Himaláje. V prvej dedine sa k nám pridáva čierny pes. Drží sa pri nás - najmä pri Oľge. Očucháva všetky zaujímavé múriky. Nezdá sa, že by očakával nejaké jedlo alebo prejavy náklonnosti. Podľa Armingtona je takýto spoločník dosť obvyklý. Môže vám robiť spoločnosť od niekoľkých minút po niekoľko dní. Tenzing Norgay vraj povedal, že mať za sprievodcu čierneho psa je zvlášť dobrým znamením. Možno, že virtuálny pán poskytuje určitú ochranu pred útokmi iných psov. Nič iné ma nenapadá. Oľga ukazuje vysoko na svahu buddhistický kláštor Laudo. Niekoľko západniarov tam študuje a medituje pod vedením po anglicky hovoriaceho lámu. Prejdeme cez niekoľko dedín a náš psí spoločník sa bez rozlúčky stratí. Klesáme dolu k rieke Bhote Kosi. Pri moste cez rieku dvaja buddhistickí mnísi s pomocníkom stoja na rebríkoch a maľujú na hladkú skalu svoje sväté obrazy. Za mostom je asi dvestometrový výšľap, ktorý ma tak odrovná, že mám čo robiť, aby som sa udržal v chode. Napokon sa dotrepeme do dediny Thame (tiež Thami). Ubytujeme sa v chate, čo pre nás vybral Kami. Na obed si dávame polievku. Povedal by som, že z dvoch porcií urobili šesť.
.
Poobede si ešte urobíme krátky výšľap na miestnu gompu (buddhistický kláštor) nad dedinou. Mirov náramkový výškomer si myslí, že sme dosiahli výšku 4010 metrov. Kláštor je prilepený k strmému svahu a tak ho bolo treba rozdeliť na jednu väčšiu a množstvo menších budov. Cestou vidíme obrovské množstvo takzvaných mani kameňov. Sú to ploché kamene, do ktorých bol vytesaný tibetský buddhistický nápis om mani padme hum. S Armingtonovou pomocou by som to preložil ako "Buď pozdravený, klenot v lotose." Samozrejme, na plné pochopenie nápisu treba o buddhizme čosi vedieť a to nie je moja parketa. Na slovenských a českých buddistických stránkach nájdete iné, často vzájomne si odporujúce preklady tejto mantry. Výroba mani kameňov je nepochybne veľmi záslužná, ináč by ich tu toľko nebolo. Miestne zvyklosti kážu obchádzať chorteny a steny z mani kameňov zľava, teda tak, by ste ich mali po pravej ruke. Je to vraj preto, lebo ľavou rukou robíte placky z jačích lajen, aby sa rýchlejšie usušili na slnku.
Poučení chabým obedom si dávame na večeru miestnu špecialitu dal bhat. Viete, čo máte očakávať a nosia vám ďalšie dávky, kým vládzete. Asi ide na mňa horská choroba. Bolí ma hlava a cítim aj iné príznaky chrípky.
14.10.2004 (Thame[3820] - Marulung[4210])
V pôvodnom pláne mal Miro odbočku na západ údolím rieky Thame Khola smerom k sedlu Tesi Lapcha (tiež Trashi Lapcha, 5755 metrov). Údolie vedie k Rolwalingským Himalájam. Ale dni stratené v Lukle sa nedajú dohnať a tak zamierime na sever. Počasie je chabé - hmla a sneží. Máme nastúpať asi štyristo vertikálnych metrov do dediny Marulung.
Hneď v susednej Thyangmoche vidíme zaparkované jaky. Zvieratá sú už osedlané, ale ešte nenaložené. Údolie, ktorým ideme, vedie na sever do Tibetu cez sedlo Nangpa La vo výške 5740 metrov. Je to dôležitá obchodná cesta. Čoskoro stretávame karavánu asi päťdesiatich jakov naložených tovarom z Číny. Na tri až päť zvierat pripadá jeden pohonič. Pri takomto stretnutí sa treba pritlačiť ku svahu a nechať jaky prejsť. Jeden nečakaný náraz vrecom čínskeho tovaru môže nepozorného turistu poslať do priepasti. Zvieratá robia, čo môžu, aby si svoj osud uľahčili. Niektoré začnú obhrýzať trávu na okraji chodníka. Iné šikovným manévrovaním (nárazom batožiny do skaly) nejaký ten vak zhodia alebo roztrhnú a celá karavána sa zastaví. Inak Tibeťania ako ľudia majú veľmi zlú povesť, neviem prečo. Pri karaváne vidíme dve decká s košmi na chrbtoch. Rodičia ich poslali, aby na chodníku nazbierali jačie lajná na kúrenie. Mám nekonečné problémy s výškou. Aj keď ideme takmer po rovine, podchvíľou musím zastavovať a chytať dych. Aj keď je krajina pokrytá snehom, je ho príliš málo na to, aby prekážal v chôdzi a zakryl chodník. Kami nesie dáždnik v ruke, aby jeho účes neutrpel od mokrého snehu. Na obed sa dotrepeme do Marulungu. Je tam len jedna čajovňa a jedna chata - mierne nedokončená. To znamená, že existujú nejaké náznaky izieb - priečky sú postavené, ale dvere sú len na jednej z troch izieb. Ako postele sú použité preglejky položené na zemi. Naša izba má medzi posteľami kus vlnitého plechu. Po nejakej hodine sa objavujú aj chýbajúce matrace, zrejme napochytro požičané od susedov. Našťastie, nemusíme spať na karimatkách. Využívame príležitosť na popoludňajší spánok. V tomto psom počasí sa nikomu nechce na kondično-aklimatizačnú túru. Zdá sa, že strecha je urobená trochu neporiadne, lebo pár kvapiek mi ide na spacák. Možno je to len kondenzácia. Večer Kami navaril za podpory domácich plný hrniec cesnakovo-rezancovej polievky. K tomu pridal ryžu spracovanú tak, že vyzerala ako ovsené vločky. Všetci sa nanominujeme domácim do kuchyne - jediného miesta kde sa kúri. Sme prví hostia v nedokončenej chate a tak nás berú skoro ako priateľov. Objednávame si dal bhat. Sme v krajine ryže - tunajší ľudia ju vedia naozaj dobre uvariť. Robia to v tlakovom hrnci. V tejto výške voda vrie pri nižších teplotách, nemuseli by ste sa dočkať večere. Oheň v sporáku podporujú špeciálnym dúchadlom. Možno by bolo rozumnejšie vyčistiť komín. Kami nám ponúka chang - miestne pivo. Miro nás odhovára. Hygiena pri výrobe je divná a hnačka takmer istá. Možno cestou dole, až budeme mať podpísanú zmluvu o symbióze s miestnymi mikroorganizmami a na zdravotnom stave nebude tak záležať.
15.10.2004 (Marulung[4210] - Langden[4400])
Náš Kami kedysi sprevádzal českých turistov a tí ho naučili dve slová: dobrýý a brambóó. To druhé je skomoleninou slova brambor. Naša chata ešte nemá meno. Všetci sa zhodneme, že Brambóó Lodge je ten ideálny medzinárodný názov. Dnes nás čaká len minimálna túra. Asi dva kilometre dĺžky a necelých dvesto výškových metrov. To si ušetríme pri zajtrajšom náročnom prechode cez priesmyk Renjo La (5340 metrov).
Domáci v chate na dnes predpovedali dobré počasie. Napodiv, nie je to zdvorilá lož pre cudzincov. Obloha je dokonale modrá a krajina pokrytá tenkou vrstvou včerajšieho snehu. Okolo desiatej prichádzame do dnešného cieľa - Langdenu. Ubytujeme sa a ideme na kondično-aklimatizačnú túru.
Cítim sa ako na cvičení s plynovou maskou. Každých niekoľko výškových metrov musím zastaviť a nadýchať sa. Urobíme výstup o nejakých 350 metrov. Potom sa vraciame po zajtrajšej trase, ktorá vedie dolu z priesmyku. Na obed si dávame polievku a čaj. Sedíme v jedálni s Kamim, nosičmi a domácimi. Zakúria nám originálnym miestnym palivom - jačími lajnami. Proces zakurovania je zdĺhavý a minie sa pri ňom hodne petroleja. Ak je palivo dobre vysušené, prakticky nesmrdí. Kami s nosičmi si dávajú chang, miestne pivo. Kami vysvetľuje, že keď má nosič dosť changu, nepotrebuje žiaden kyslík. Uvidíme zajtra v priesmyku.
16.10.2004 (Langden[4400] - Renjo La[5340] - Gokyo[4790])
Vstávame čo najskôr. Ešte pred raňajkami odovzdávame batožinu nosičom. Jeme placky z nekvaseného cesta chapati a k tomu slovenskú salámu z vlastných zásob. Náš sprievodca Kami by nikdy nezobral do úst čokoľvek upečené z kysnutého cesta - zrejme mu to pripadá ako pokazené. Na druhej strane sa však nevyhýba ostatným európskym stravným doplnkom. Pre nás je zasa pečivo, ktoré pečú a predávajú miestne chaty - chapati a veľmi podobný tibetský chlieb niečím, čo sa je len preto, že nie je nič iné. Vonku je nádherné počasie. Všade slabá vrstva snehu. Treba vystúpať necelých tisíc metrov. V tejto výške je to krutý džob. Adaptácie ešte nie sú ukončené. Pomaly míňame domček, ktorý asi slúžil v lete ako útulok pre pastierov a tri jazerá. To najvyššie je vo výške asi 5100 metrov. Posledný úsek je strmý. Prejsť niekoľko metrov, vydýchať sa a opakovať až do oblbnutia. Keď najlepší z našich nosičov vidí, aké mám problémy, vezme mi batoh hore do sedla. Ponúka mi aj ruku alebo palicu, ale až tak zle na tom nie som. Aj naši nosiči majú dosť problémov. Tiež postupujú metódou niekoľko krokov, prestávka. Najmladší, takmer ešte chlapec, dostáva horskú chorobu a ostatní si delia jeho batožinu. Napokon sa všetci stretávame v sedle pod modlitebnými zástavkami. Najmladší nosič hádže dôkladnú tyčku. Mne tiež veľa nechýba, aby som ho napodobnil. Zdá sa, že Kamiho teória o náhrade kyslíka changom zlyhala. Výhľad je fantastický, ale to som si uvedomil až doma pri pohľade na dve fotky urobené napochytro v sedle.
Zostup dolu na východ do Gokya je strmý a nepríjemný, ale nie je to nebezpečné - teda pokiaľ únava nezatemňuje úsudok. Je tu trochu viac snehu ako na opačnej strane. Najzdatnejší borci z našej skupiny, teda Jano a Miro bežia dopredu a na snehu zanechávajú šípky s nápismi GOKYO a PIVO. Ja sa ledva vlečiem. Posielajú naproti Jana, aby mi v poslednej etape okolo jazera zobral batoh. Nosiči sú na tom ešte horšie ako ja, ale musia toho neporovnateľne viacej niesť. Posielame Kamiho, aby im pomohol. Nosenie akejkoľvek batožiny (okrem svojho malého ruksaku s dáždnikom) berie Kami ako čosi v rozpore so svojím štatútom a ujmu na prestíži. Napokon sa všetci stretneme v jednej chate. Nemajú pre nás tri izby a tak nám dajú do dvoch po tri postele. Dávame si večernú polievku a pivo. Je naozaj veľmi ťažké odtrhnúť sa od pece, kde horia vysušené jačie lajná.
5. Gokyo, Dragnag a Cho La
17.10.2004 (Gokyo)
Ranný je budíček nepríjemný. Okolo siedmej nás budí Kami a vysvetľuje, že sa treba okamžite presťahovať do susednej chaty. Majú vraj prísť nejakí majiteľovi príbuzní, asi desať ľudí. Balíme sa, nadávame a odchádzame. Raňajkujeme v novej chate a z okna pozeráme, ako personál rozprestiera na zemi plastové fólie. Vysýpajú na ne jačie lajná, aby vyschli na slnku. Treba to brať ako predpoveď dobrého počasia. Kami prináša účet z predchádzajúcej chaty. Za ubytovanie šiestich ľudí nám účtujú len sto rupií. Zrejme je to spôsob, ako sa ospravedlniť za vyhodenie z chaty. Dnes je aklimatizačný deň venovaný lokálnym výletom. Väčšina expedície ide na Gokyo Peak (dva vrcholy 5360 a 5483 metrov), z ktorého by malo byť vidieť štyri osemtisícovky. Idem sa pozrieť na bočnú morénu a ľadovec Ngozumpa, ktorý steká z Cho Oyu. Stojí to zato - nič také som ešte nevidel. Obed si varíme na izbe, naše zásoby instantných polievok stagnujú a treba ich načať. Šálky umývame v jazere Gokyo Lake. Domáci majú na dvore obrovskú kopu jačích lajen ako strategickú zásobu paliva. Prehovorím Mira, aby sa pri nej nechal odfotografovať s logom svojej firmy.
Poobede sa pokúšam vystúpiť na Gokyo Peak. Napodiv sa mi dobre stúpa, ale čoskoro zisťujem, že mám len puzdro od slnečných okuliarov. Okuliare samotné zostali v chate na okne. Slnko reže do očí ešte aj neskoro poobede. Včera mal jeden z nosičov problémy s očami. Nedá sa nič robiť, človek vidí len raz. Nadávam a pekne sa vraciam dolu. V reštaurácii plánujeme zajtrajšiu túru hore údolím smerom k Cho Oyu. Keď sa snažíme z Kamiho vytiahnuť nejaké rozumy, priznáva sa, že tam ešte v živote nebol. Zajtra nám bude náš licencovaný sprievodca nanič a dostane voľno. Kami by sa však v živote nepriznal, že nevie čítať mapu. Vie síce ako-tak čítať a písať latinkou. Ale tie ostatné čiary mu nič nehovoria a netuší, kadiaľ ide jeho prst po mape. Tým nechcem povedať, že Kami sa hodí len na poháňanie nosičov. Kým je pekné počasie, dokáže podľa mapy kráčať každý pologramotný západniarsky truľko. Predstavme si, že viditeľnosť klesne pod tridsať metrov a orientačné body zmiznú. Vtedy sa ukáže, či je sprievodca hodný svojej mzdy. Počas našej výpravy Kami tejto skúške vystavený nebol. Cez Kamiho nám domáci odkazujú, že málo jeme v reštaurácii. Zrejme im neušlo naše poludňajšie varenie polievok. Miestne chaty fungujú tak, že cena za ubytovanie je dosť symbolická a obrat zabezpečuje reštaurácia. Môže sa stať, že za veľký hrniec čaju zaplatíte toľko, ako za ubytovanie. Budeme zachraňovať svoju povesť večer.
18.10.2004 (Gokyo)
Ľadovec Ngozumpa sa pomaličky šmýka dole stredom údolia a jeho bočné morény sú vysoké niekoľko desiatok metrov. Tak vznikli tri paralelné údolia - jedno široké s ľadovcom v strede a dve užšie medzi bočnými morénami a okolitými horami. Bočné údolia majú na niektorých úsekoch vlastné potoky. Na západnej strane vznikla dokonca séria šiestich plies. Ak počítame odspodu, Gokyo leží pri treťom plese. Ráno sa organizuje výlet hore k vyšším plesám. Kráčame striedavo po dne bočného údolia a po hrebeni morény. Pri štvrtom plese vidíme táborisko zložené z niekoľkých expedičných, nosičského a toaletného stanu. Za plesom sa naše cesty rozdeľujú. Časť výpravy vystupuje na nejaký bezmenný vrch na západe v nádeji na dobré výhľady. Oľga, Jano a ja pokračujeme hore údolím k piatemu plesu. Vidíme Everest, Lhotsé a Cho Oyu. Oľga s Janom sa ešte vyberajú na nejaký bezmenný vrch kvôli výhľadom. Ja sa na to necítim. Ostávam na konci morény vo výške asi 5000 m poobzerať sa. Je to krajina, kde sa môžete jednoducho otáčať na opätku a stláčať spúšť fotoaparátu.
Snažím sa zachytiť okolité vrchy a hlavne úžasnú silu ľadovca, ktorý ako keby niesol viac kameňov ako ľadu. Teória mi hovorí, že kameň položený na ľade by mal pomaly klesnúť až na zem. Slnko, zohrievajúce kamene, by malo proces urýchliť. Ale nič také tu nevidím. To znamená, že ľad v ľadovci sa pohybuje nielen horizontálne, ale aj vertikálne. Kamene (nie malé) sa takto dostávajú aj na povrch. Nijaké iné vysvetlenie nemám. Cestou dole ma chytá hnačka a mám čo robiť, aby som sa udržal v chode. Niektorí ľudia, čo cestou stretnem sa pýtajú, či som OK. Napokon sa predsa len dovlečiem vlastnou silou do Gokya.
Večer dávame dokopy zážitky. Každý je spokojný s tým, čo videl. Nad jazero padá hmla. Máme obavu, že éra pekného počasia sa skončila. Ale keď ma v noci príroda vyženie von, vidím všetky hviezdy.
19.10.2004 (Gokyo - Dragnag[4700])
Doobeda sa presúvame asi dva kilometre dolu kopcom pozdĺž ľadovca Ngozumpa. Potom sa obraciame doľava, aby sme cezeň prešli. Asi kilometer kľučkovania, výstupov a zostupov z malých kopčekov. Kráčame zväčša po piesku a kameňoch všetkých veľkostných kategórií. Len na niektorých miestach vidno špinavý ľad a zamrznuté jazierka. Cesta je nedbalo vyznačená kamennými mužíkmi, treba dávať pozor. To znamená, že celá vec sa šmýka pomerne pomaly. Ale nikde nevidíte ani stebielko trávy, takže pohyb tu nepochybne je. Kým sa s Oľgou dotiahneme do Dragnagu, náš predvoj už stihol zabezpečiť ubytovanie. Potom už nie je čo robiť. Jedine Evka je tak usilovná, že si urobí krátky výlet po zajtrajšej trase. Sedíme na slniečku na dvore a pijeme čaj. Vidíme našich nosičov, ako odchádzajú hore kopcom utáboriť sa pod skalným previsom. Hovoríme s ľuďmi, čo zišli zo sedla Cho La, ktorý je naším zajtrajším cieľom. Nie je jasné, ako vysoko to vlastne je. Jedna moja mapa hovorí, že 5340, druhá, že 5430. Armington udáva 5420, budeme sa ho držať. Na dvore zamestnanci nejakej cestovky stavajú stany pre svojich klientov. Jamu pre toaletný stan kopú tesne vedľa potoka. Armington hovorí, že miestni neveria v existenciu nejakých choroboplodných mikroorganizmov. Sú to len plané výhovorky západniarov, ktorí sa nechcú deliť o svoje zázračné lieky.
20.10.2004 (Dragnag - Cho La[5420] - Lobuche[4910])
Ráno vyrážame skoro. Preventívne si dávam nejaký liek proti horskej chorobe, ktorý Oľga vytiahla z Romanovej lekárničky. Spočiatku sa mi celkom dobre ide a stúpanie nie je strmé. Napokon prídem na nejaký plochý hrebeň vo výške asi 5100 metrov. Odtiaľ je dobrý výhľad na vyšší a strmší hrebeň, cez ktorý treba prejsť. Všetky priesmyky vyzerajú zhruba rovnako beznádejne. Nie je jasné, ako pokračovať. Pristaví sa nejaký francúzsky Kanaďan, ktorý má ten istý problém. Spolu čumíme do mojej mapy. Napokon sa dohodneme, kde je ten správny priesmyk. Treba stratiť niekoľko desiatok vzácnych výškových metrov, prejsť plochým údolím a strmo stúpať na druhej strane. Chodník vedie sutinou, ktorá napadala zhora. Je nedbalo vyznačený kamennými mužíkmi. Pri výstupe ich veľmi nevidieť. Spoľahlivejším ukazovateľom sú nosiči a turisti, ktorí zostupujú zo sedla. Keď chvíľu nikto nejde, zablúdim a strácam sily a čas niekde na boku v zosúvajúcej sa sutine. Napokon cestu nájdem a znova fungujem metódou pár krokov, prestávka. V závere mi Kami nesie batoh. Hore som posledný, ako zvyčajne. Ostatní čakajú pod modlitebnými zástavkami. Hore je snehové pole, zrejme trvalé. Keďže je tam takmer rovina a dobre vyšliapaný chodník, nie sú potrebné žiadne špeciálne pomôcky. V tomto dobrom počasí je výhľad na obe strany veľkolepý.
Zostup je strmý, ale bez snehu a dobre značený. To dobré značenie asi vyplýva z toho, že cestou dole ho lepšie vidíte. Potom už plochým spodkom údolia do Dzongly, kde si dávame polievku. Moc sa nám nechce ísť ďalej. Miro nás napokon prehovorí, aby sme pokračovali do Lobuche. Trvá to dlhšie, než udáva sprievodca - priesmyk bol predsa len vyčerpávajúci. V Lobuche je reštaurácia preplnená práve tak ako ubytovňa. Spíme štyria chlapi na posteli pre troch - hotový komprimovaný homosexuálny krúžok. Nepochybne najmizernejšia noc v Nepále.
6. Lobuche, Kala Pattar, Dingboche a Chhukung
21.10.2004 (Lobuche - Kala Pattar[5545] a späť)
Ráno sa cítim naprosto grogy. Našťastie Jirka zachraňuje raňajky zložené z placiek chapati niekoľkými americkými a poľskými konzervami z vlastných zásob. Sú to všetko paštiky a sardinky, nad ktorými by sme ohŕňali nosom ešte aj na piaty deň na slovenských horách. Po mnohých vegánskych dňoch je to vynikajúce jedlo. Aj keď v menu miestnych chát nájdete nejaké to mäsové jedlo, treba naň veľa odvahy. Nie je tu elektrina a zrejme ani chladničky. A keď uvidíte cestovať nezakrytú štvrtinu jaka na chrbte iného jaka, stanete sa presvedčeným vegánom.
Dnes je na programe výlet do Gorak Shepu[5140] a na Kala Pattar[5545], odkiaľ je vynikajúci výhľad na Everest a Nuptse. Aj keď je stúpanie nepatrné a chodník dobrý, postupujem len pomaly a cítim sa mizerne. Výstup do sedla Lobuche Pass [5110], sotva niekoľko desiatok výškových metrov, ma definitívne odrovnáva. Je nádherné počasie a všetko vidno ako na dlani. Obrovská hora Pumo Ri [7145 urobila z Kala Pattaru, ktorý leží pod ňou, maličký štrkový kopček. Musím prejsť cez spojené ľadovce Changri Shar a Changri Nup, ktoré sa o kúsok ďalej vlievajú do ľadovca Khumbu. Napravo už dobre vidieť Nuptse a akýsi bezmenný kopec v Tibete, ktorý mylne považujem za Everest. Ten je v skutočnosti ešte ukrytý za Nuptse. Kala Pattar je vzdialený necelé tri kilometre a asi štyristo výškových metrov. V normálnej výške by to bol výlet na necelé dve hodiny a ešte nie je ani poludnie. Míňa ma karavána nákladných dzopkyov, ktoré smerujú hore do Gorak Shepu. Jedno zo zvierat sa cíti asi ako ja, lebo jazyk mu trčí na pätnásť centimerov z papule a dychčí, akoby už nastala posledná hodina. Zrejme mu nejakým omylom naložili viac ako ostatným. Sedím na skale a pomaly sa zmierujem s tým, že ďalej sa nedostanem. Vyťahujem fotoaparát, aby som aspoň pofotil, čo sa dá.
Cestou dolu ma ešte chytá hnačka. Asi len vedľajší dôsledok horskej choroby. Kami medzitým urobil nové zmätky s ubytovaním. Najdôležitejším výsledkom je, že dostaneme trojku, kde budeme spať štyria chlapi. Dievčatá dostanú od majiteľky nejakú protekčnú izbu, ktorá je zároveň skladom. Využívam príležitosť a natiahnem sa do spacáku, kým sa ostatní vrátia z Kala Pattaru. Keď nemusím pochodovať, horská choroba mizne bez stopy.
22.10.2004 (Lobuche - Dingboche[4410])
Štartujeme pomerne neskoro. Túra je krátka, dolu kopcom a treba vyrovnať účet. Rozptýlene sa pohybujeme za naším sprievodcom. V sedle Thokla Pass sú pamätníčky Šerpom, ktorí zahynuli v lavíne počas japonskej lyžiarskej expedície na Everest v roku 1970. Postupne pribúdali ďalšie pomníčky, najmä Šerpom, ktorí zahynuli pri ďalších výpravách. Nájdete tu aj pomník Šerpu Babu Chiri, ktorý v roku 2001 ako prvý človek vystúpil na vrchol Everestu v čase pod 24 hodín. Everest sa mu stal osudným, keď tam o dva roky zahynul. Taktiež tu má pomník Dough Scott, známy americký vysokohorský vodca, ktorý v máji 1996 zahynul spolu so svojim klientmi pri doposiaľ najtragickejšom everestskom nešťastí. Čakáme sa dole pod kopcom v Dughle, aby sme dostali definitívne navigačné pokyny. Vidíme, ako z kopca namáhavo schádza ázijský pán s kyslíkovou maskou na tvári. Vedľa neho kráča sprievodca a v rukách nesie žltučkú kyslíkovú bombu pripojenú plastovou hadičkou. Keď to zbadajú odpočívajúci turisti, okamžite sa zdvihne zo desať fotoaparátov. Sprievodca kričí: "No pictures!" Niektorí poslúchnu, iní nie.
Cesta vedie traverzom stále smerom na Ama Dablam. Pomaly sa schádzame v Dingboche. Je to veľká dedina. Na strategickú križovatku treba vždy postaviť jedného nosiča, aby navigoval príchodzieho do správnej chaty. Obedujeme polievky a čaj z miestnych zdrojov a dobošky z vlastných zdrojov. Vidíme pospávať na slnku dve škótske dôchodkyne. Neskôr sa dozvedáme, že prešli cez priesmyk Tesi Lapcha (5755), o ktorom aj Armington píše s veľkou úctou. Maoisti skasírovali od každej dvetisíc rupií, čo je dvojnásobok zvyčajnej sadzby. Asi to mala byť pokuta za britskú účasť v irackej vojne. Určite bolo zaujímavé počuť jednu z dôchodkýň, keď nám povedala, že pred niekoľkými desiatkami rokov vystúpila na Ama Dablam. Teda, klobúk dole. A na rok 2005 si naplánovali návštevu Vysokých Tatier!
23.10.2004 (Dingboche)
Skoro ráno vyrážame smerom na Chhukung. Stretávame sa v čajovni v Bibre. Ešte je príliš skoro a nemajú uvarenú vodu. Nechce sa nám čakať. Pokračujeme do dediny Chhukung, kde Miro hneď zamieri do jednej chaty odovzdať fotografie urobené pri návšteve pred dvoma rokmi. Dávame si polievku a čaj. Potom sa naše cesty rozchádzajú.
Miro s Jirkom zamieria smerom k základnému táboru pod Island Peakom (tiež Imja Tse, [6189]). Považuje sa to za turistický vrchol a treba naň osobitné povolenie, ale už aj horolezecký výstroj a výzbroj. Ostatní sa trepeme na Chhukung Ri [5550] so striedavými úspechmi. Jano, bezproblémový chlapec, tam vyliezol. Oľga nenašla most cez potok. Urobila si alternatívny výlet hore morénou ľadovca, ktorý steká z Lhotse. Evka a ja sme zostali na nejakej plôške vo výške niečo vyše 5000 metrov. Ďalej do kopca sa nám už veľmi nechce. Na plôške fúka, ale výhľad je veľkolepý. Miniem kopu filmu. Mnoho záberov bolo spackaných tým, že som zabudol natočiť polarizačný filter. To dodalo himalájskej oblohe farbu atramentu. Mám obavu, že do fotoaparátu sa dostalo neprimerane veľa prachu pri výmene filmu.
Nejakým riadením osudu sa Oľga, Evka, Jano a ja stretávame v Chhukungu a ideme spolu do Dingboche. Objednávame večeru a zaliezame do spacákov. Miro s Jirkom dorazia asi hodinu a pol po nás. Nemám nijaké problémy. Aklimatizácia bola predsa len ukončená. To znamená len toľko, že zajtra už ideme definitívne dole.
6. Lobuche, Kala Pattar, Dingboche a Chhukung
21.10.2004 (Lobuche - Kala Pattar[5545] a späť)
Ráno sa cítim naprosto grogy. Našťastie Jirka zachraňuje raňajky zložené z placiek chapati niekoľkými americkými a poľskými konzervami z vlastných zásob. Sú to všetko paštiky a sardinky, nad ktorými by sme ohŕňali nosom ešte aj na piaty deň na slovenských horách. Po mnohých vegánskych dňoch je to vynikajúce jedlo. Aj keď v menu miestnych chát nájdete nejaké to mäsové jedlo, treba naň veľa odvahy. Nie je tu elektrina a zrejme ani chladničky. A keď uvidíte cestovať nezakrytú štvrtinu jaka na chrbte iného jaka, stanete sa presvedčeným vegánom.
Dnes je na programe výlet do Gorak Shepu[5140] a na Kala Pattar[5545], odkiaľ je vynikajúci výhľad na Everest a Nuptse. Aj keď je stúpanie nepatrné a chodník dobrý, postupujem len pomaly a cítim sa mizerne. Výstup do sedla Lobuche Pass [5110], sotva niekoľko desiatok výškových metrov, ma definitívne odrovnáva. Je nádherné počasie a všetko vidno ako na dlani. Obrovská hora Pumo Ri [7145 urobila z Kala Pattaru, ktorý leží pod ňou, maličký štrkový kopček. Musím prejsť cez spojené ľadovce Changri Shar a Changri Nup, ktoré sa o kúsok ďalej vlievajú do ľadovca Khumbu. Napravo už dobre vidieť Nuptse a akýsi bezmenný kopec v Tibete, ktorý mylne považujem za Everest. Ten je v skutočnosti ešte ukrytý za Nuptse. Kala Pattar je vzdialený necelé tri kilometre a asi štyristo výškových metrov. V normálnej výške by to bol výlet na necelé dve hodiny a ešte nie je ani poludnie. Míňa ma karavána nákladných dzopkyov, ktoré smerujú hore do Gorak Shepu. Jedno zo zvierat sa cíti asi ako ja, lebo jazyk mu trčí na pätnásť centimerov z papule a dychčí, akoby už nastala posledná hodina. Zrejme mu nejakým omylom naložili viac ako ostatným. Sedím na skale a pomaly sa zmierujem s tým, že ďalej sa nedostanem. Vyťahujem fotoaparát, aby som aspoň pofotil, čo sa dá.
Cestou dolu ma ešte chytá hnačka. Asi len vedľajší dôsledok horskej choroby. Kami medzitým urobil nové zmätky s ubytovaním. Najdôležitejším výsledkom je, že dostaneme trojku, kde budeme spať štyria chlapi. Dievčatá dostanú od majiteľky nejakú protekčnú izbu, ktorá je zároveň skladom. Využívam príležitosť a natiahnem sa do spacáku, kým sa ostatní vrátia z Kala Pattaru. Keď nemusím pochodovať, horská choroba mizne bez stopy.
22.10.2004 (Lobuche[4910] - Dingboche[4410])
Štartujeme pomerne neskoro. Túra je krátka, dolu kopcom a treba vyrovnať účet. Rozptýlene sa pohybujeme za naším sprievodcom. V sedle Thokla Pass sú pamätníčky Šerpom, ktorí zahynuli v lavíne počas japonskej lyžiarskej expedície na Everest v roku 1970. Postupne pribúdali ďalšie pomníčky, najmä Šerpom, ktorí zahynuli pri ďalších výpravách. Nájdete tu aj pomník Šerpu Babu Chiri, ktorý v roku 2001 ako prvý človek vystúpil na vrchol Everestu v čase pod 24 hodín. Everest sa mu stal osudným, keď tam o dva roky zahynul. Taktiež tu má pomník Dough Scott, známy americký vysokohorský vodca, ktorý v máji 1996 zahynul spolu so svojim klientmi pri doposiaľ najtragickejšom everestskom nešťastí.
Čakáme sa dole pod kopcom v Dughle, aby sme dostali definitívne navigačné pokyny. Vidíme, ako z kopca namáhavo schádza ázijský pán s kyslíkovou maskou na tvári. Vedľa neho kráča sprievodca a v rukách nesie žltučkú kyslíkovú bombu pripojenú plastovou hadičkou. Keď to zbadajú odpočívajúci turisti, okamžite sa zdvihne zo desať fotoaparátov. Sprievodca kričí: "No pictures!" Niektorí poslúchnu, iní nie.
Cesta vedie traverzom stále smerom na Ama Dablam. Pomaly sa schádzame v Dingboche. Je to veľká dedina. Na strategickú križovatku treba vždy postaviť jedného nosiča, aby navigoval príchodzieho do správnej chaty. Obedujeme polievky a čaj z miestnych zdrojov a dobošky z vlastných zdrojov. Vidíme pospávať na slnku dve škótske dôchodkyne. Neskôr sa dozvedáme, že prešli cez priesmyk Tesi Lapcha (5755), o ktorom aj Armington píše s veľkou úctou. Maoisti skasírovali od každej dvetisíc rupií, čo je dvojnásobok zvyčajnej sadzby. Asi to mala byť pokuta za britskú účasť v irackej vojne. Určite bolo zaujímavé počuť jednu z dôchodkýň, keď nám povedala, že pred niekoľkými desiatkami rokov vystúpila na Ama Dablam. Teda, klobúk dole. A na rok 2005 si naplánovali návštevu Vysokých Tatier!
23.10.2004 (Dingboche[4410])
Skoro ráno vyrážame smerom na Chhukung. Stretávame sa v čajovni v Bibre. Ešte je príliš skoro a nemajú uvarenú vodu. Nechce sa nám čakať. Pokračujeme do dediny Chhukung, kde Miro hneď zamieri do jednej chaty odovzdať fotografie urobené pri návšteve pred dvoma rokmi. Dávame si polievku a čaj. Potom sa naše cesty rozchádzajú.
Miro s Jirkom zamieria smerom k základnému táboru pod Island Peakom (tiež Imja Tse, [6189]). Považuje sa to za turistický vrchol a treba naň osobitné povolenie, ale už aj horolezecký výstroj a výzbroj. Ostatní sa trepeme na Chhukung Ri [5550] so striedavými úspechmi. Jano, bezproblémový chlapec, tam vyliezol. Oľga nenašla most cez potok. Urobila si alternatívny výlet hore morénou ľadovca, ktorý steká z Lhotse. Evka a ja sme zostali na nejakej plôške vo výške niečo vyše 5000 metrov. Ďalej do kopca sa nám už veľmi nechce. Na plôške fúka, ale výhľad je veľkolepý. Miniem kopu filmu. Mnoho záberov bolo spackaných tým, že som zabudol natočiť polarizačný filter. To dodalo himalájskej oblohe farbu atramentu. Mám obavu, že do fotoaparátu sa dostalo neprimerane veľa prachu pri výmene filmu.
Nejakým riadením osudu sa Oľga, Evka, Jano a ja stretávame v Chhukungu a ideme spolu do Dingboche. Objednávame večeru a zaliezame do spacákov. Miro s Jirkom dorazia asi hodinu a pol po nás.
Nemám nijaké problémy. Aklimatizácia bola predsa len ukončená. To znamená len toľko, že zajtra už ideme definitívne dole.
7. Pangpoche a Namche Bazaar
24.10.2004 (Dingboche[4410] - Pangboche[3930])
Vstávame neskoro. Na raňajky si kupujeme len suché toasty a čaj. K tomu konzervy a oštiepok z vlastných zásob, čím vzniká prijateľné jedlo. Dávame batožinu nosičom a definitívne sa obraciame chrbtom k osemtisícovkám.
Mierime dolu k Namche Bazaaru pozdĺž rieky Imja Khola. Údolie je zaujímavé, akurát mierne preľudnené turistami a nosičmi dvojnohými i štvornohými. V Shomare si dávame predražený citrónový čaj. Napokon sa dotiahneme do Pangboche, ubytujeme sa a naobedujeme. Okrem Evky sa nikomu nechce ísť na exkurziu do miestneho buddistického kláštora. Sedíme v jedálni, nadávame na zimu, pozeráme do máp a doplňujeme záznamy. Oľga sa oddelila hneď ráno a začala dôkladnú exkurziu po miestnych chortenoch, gompách, či ako sa tie kultúrne ustanovizne volajú. Medzi hosťami v chate je aj Austrálčanka, ktorá si najala miestneho sprievodcu a nosiča. Ten zmizol aj s jej vecami, väčšinou peňazí a liekmi. Kami sa jej snaží pomôcť.
Kým sa dočkáme zakúrenia a večere, mohol by som čitateľovi predstaviť inštitúciu nazývanú turistická chata (angl. lodge) v Národnom parku Sagarmatha - nemám skúsenosť z iných oblastí. Vždy je spojená s reštauráciou. Pokiaľ sa stravujete v reštaurácii, ceny za ubytovanie sú veľmi mierne. Jedálne lístky v chatách sú takmer identické, len s výškou rastú ceny. Jedáleň je zväčša stavaná so sklenenými stenami, čo v tomto studenom podnebí mierne udivuje. Okrem toho jeden aby sa bál oprieť sa o stenu. Pri stenách je spojitá široká lavica, ktorá cez deň slúži na sedenie a v noci na spanie pre lepších Šerpov, ako napríklad pre nášho Kamiho. Predpokladám, že Kami dostáva jedlo a nocľah v jedálni ako províziu za privedenie turistov. Pridajme ešte niekoľko stolov, globálne rozšírených bielych plastových stoličiek a do stredu ešte nevyhnutnú železnú pec, kde večer horia jačie lajná.
Ubytovanie je v dvoj alebo trojposteľových izbách. Vo väčších výškach alebo odľahlejších oblastiach sa môže vyskytnúť aj ubytovňa s poschodovými posteľami. Postele sú jediným nábytkom. Izby sú tak malé, že ste radi, keď si máte kam položiť batoh. Kúrenie sa nekoná a noci sú v týchto výškach studené. Spacák je dôležitý a ako poduška Vám poslúži bunda natlačená v obale od spacáku. Steny sú tak tenké, že počujete všetko. Ak susedia prichádzajú či odchádzajú v nezvyčajnom čase, alebo sú jednoducho utáraní, máte smolu. Keďže sezóna je jar a jeseň a navyše ste pomerne blízko rovníka, tma je dvanásť hodín denne. Pravdepodobne po týždni zistíte, že si už s priateľmi nemáte čo povedať. Nezostane Vám nič iné, ako spať desať až dvanásť hodín denne.
Ak je vodovod, umývadlá nájdete na chodbe. Sprcha sa platí osobitne. Ak nie je vodovod, v lepšom prípade voda vyteká z nejakej plastovej rúrky na dvore, v horšom je nablízku potok. Záchod je turecký, teda diera v drevenej podlahe. Západniar, nezvyknutý na toto zariadenie, sa dopustí chyby v zameriavaní. Ďalší používateľ, pokiaľ nechce stáť v chybách svojho predchodcu, rozšíri chybové pásmo. Ostatní používatelia už hľadajú záchranu za kamennými múrikmi v dedine.
24.10.2004 (Pangboche[3930] - Namche Bazaar[3440])
Ráno Kami vysvetľuje, že keby sme sa (ako zvyčajne) roztratili, stretneme sa v Belly View Lodge (chata s výhľadom na brucho) v Namche Bazaari. Názov sa nám nepozdáva a tak nám to Kami pre istotu napíše. Usudzujeme, že ide o skomoleninu Bellevue Lodge (chata s pekným výhľadom).
Opúšťame Pangboche a ideme dolu pozdĺž rieky Imja Khola. Štyritisíc metrov je hranica, kde končí výšková tundra a začínajú rásť kríky a stromy. O niekoľko hodín sa dotrepeme do Tengboche. Miestny buddhistický kláštor je najväčší v Nepále (50-60 mníchov). Uživiť toľko ľudí hľadajúcich duchovné osvietenie nie je maličkosť. Miestni lámovia sa musia zapojiť do turistického podnikania zdaňovaním každého stanu v Tengboche. V kláštore vystavujú niečo, čo by mali byť ostatky jetiho, ale nevyzerá to presvedčivo. Budovu kláštora zničilo v roku 1934 zemetrasenie a v roku 1989 požiar. Nová budova je veľmi pekná. Naše dievčatá zostali kdesi vzadu a tak nás nemá kto prehovoriť, aby sme sa vyzuli a išli dnu. Z Tengboche je naozaj pekný výhľad na vrchy.
Nasleduje asi 600 metrový strmý zostup k rieke Imja Khola. Stretávame množstvo nosičov, zvierat, mníchov a nadávajúcich turistov. Tí, čo idú dole, nadávajú len o niečo menej. Kami ukazuje do svahu napravo. Dlhé objektívy som nechal doma (správne) a tak mám len nejasné fotografie miestnych divých kôz. Doma boli s pomocou múdrych kníh nespoľahlivo identifikované ako tahr himalájsky (Hemitragus jemlahicus), aj keď sa mi zdá, že Kami hovoril o modrých ovciach (nahur tibetský, Pseudois nayaur). Nie som si veľmi istý.
Za mostom sa stretávame v čajovni. Potom nasleduje asi 300-metrový výstup. Pekná príležitosť na vlastnej koži pocítiť účinnosť vonkajších geologických činiteľov, v tomto prípade vody.
Stúpam sám, chlapi mi ušli dopredu. Stretnem tri miestne slečny. Keď sa uistili, že sú v dostatočnej presile, pozdravili: "Hi, honey" (ahoj, miláčik). Aby sa to rímovalo, odpovedám: "No money" (niet peňazí).
Schádzame sa v Kenjome v reštaurácii. Kým Kami v kuchyni vybavuje obed, zaujali nás dve pekné Rusky. Ale tie majú silný pánsky doprovod, takže sa obmedzujeme na rozpravu o ich spodnom prádle.
Pokračujeme po traverze vykopanom vo veľmi strmom svahu. Pekná cestička, no predbehnúť na nej karavánu jakov je prakticky nemožné.
Ako hovorí Oľga, na týchto horách sú najúžasnejšie ich rozmery. Pozeráte sa a vidíte, že všetko je tri-štyrikrát vyššie, širšie a hlbšie ako to, čo poznáme z domova. Tie rozmery vám neukáže ani najlepšia fotografia či film, nech by bol kameraman akokoľvek vizuálne gramotný. Potrebujete svoje vlastné stereoskopické videnie.
V Namche Bazaari stretnem na ulici Jirku, ktorý hrdo hlási vyriešenie Kamiho rannej jazykovej hádanky. Nebola to Belly View Lodge, ani Bellevue Lodge, ale Valley View Lodge (chata s výhľadom na údolie). Zdá sa, že nepálština neveľmi rozlišuje medzi B a V.
Po dlhom čase sa mi podarí osprchovať sa aspoň v studenej vode. Večer sedíme v jedálni a pozeráme horolezecké video.
26.10.2004 (Namche Bazaar[3440])
Nejaká chybička v plánovaní sa vlúdila a tak máme celý deň voľno. Nie je veľmi čo robiť. Počasie je dosť mizerné. Nemá veľký zmysel opakovať nejaký variant túry spred dvoch týždňov. Idem pomaly smerom na Thame a potom po hrebeni. Podľa Oľginých inštrukcií by som mal nájsť nebeské pohrebisko. Dodnes neviem, či som našiel to správne miesto. Nebeský pohreb spočíva v tom, že zosnulého rozsekajú na malé kúsky, ktoré si potom roznesú dravé vtáky. Napokon končím na letisku v Syangboche a odtiaľ sa vraciam späť do Namche.
Obedujeme sáčkové polievky na izbe. Potom už len revidujeme všetky dve hlavné ulice v Namche. V miestnej cukrárni si dávame čaj a zákusky v európskom štýle. V miestnom supermarkete (jedna malá miestnosť) predávajú bramborovou kaši v prášku. Zrejme ju nejaká česká výprava darovala nosičom a tí ju strelili v obchode. Teraz tu čaká na niekoho, kto bude rozumieť nápisu.
Telefonujem domov cez satelitný telefón. Je to drahé a nepočujeme sa poriadne. Namche sa hrdí aj jednou internetovou kaviarňou. Rýchlosť je blízka nule, cena vysoká. Naproti tomu v Káthmandú je prístup na internet lacný a rýchlosť prijateľná. Pri kúpe piva nastáva ťažká dilema. Buď plechovka za sto rupií asi tri mesiace po záruke, alebo za stodesať rupií ešte ako-tak v záruke.
Podobne ako v Káthmandú, aj v Namche sa nájde dobrý antikvariát. Biznis funguje tak, že turista si prinesie z domu knižku. Cestou ju prečíta, predá do antikvariátu a prípadne si kúpi nejakú, čo ešte nečítal. Okrem dobrého výberu beletrie roztriedenej podľa jazykov nájdete sprievodcov, etnografiu, náboženstvo, obrazové publikácie a samozrejme množstvo horolezeckej literatúry.
Večer znova sedíme pri peci, zatiaľ čo vonku sneží ako na Vianoce. Dnes nám premietajú z kazety film podľa knihy J. Krakauera: "Into thin air" (Do riedkeho vzduchu). Je to o výstupe na Everest, kde mnohí dosiahli cieľ. Pre niektorých to bola posledná vec, čo v živote urobili.
8. Phakding a Lukla
27.10.2004 (Namche Bazaar[3440] ] - Phakding[2610])
Ráno dostávame od majiteľov chaty kathagy (tiež kata, čestné šály z tenkého hodvábu alebo napodobeniny). Tento symbolický dar má podobný význam, ako u nás darovanie kvetov. Tu ich dostávame ako vážení hostia na rozlúčku. Kami vysvetľuje potrebné základy slušného správania - obdarovaný si má nechať šál na krku pri odchode z chaty. Až za dedinou si môžete kathag schovať do batoha.
Pomaly ideme po už známej ceste dolu kopcom. Je teplo, po včerajšom snežení ani stopy. Pod mostom cez rieku Dudh Koshi si otváram pivo ušetrené zo včerajška. Potom mi dochádza, že som si vybral naprosto zlé miesto. Ak si nejaký dzopkyo uľaví nad mojou hlavou, mám smolu.
Na poludnie sme už ubytovaní vo Phakdingu a dávame si obed a pivo. Potom ďalšie pivá. Dcéra majiteľky chaty je naozaj pekná a sebavedomá mladá žena plne si vedomá svojej krásy. Dodnes mám od nej papierik s menom a adresou. Samozrejme, nemám dôvod fandiť si. Podobný papierik dostal každý chlap z našej výpravy. Predpokladám, že mladú dámu jednoducho zunovalo roznášať dal bhat a zametať hosťovské izby. Radšej by sa asi vydala za nejakého západniara. Keby sa ma pýtala, čo si o tom myslím, poradil by som jej, aby zostala tam, kde je.
Čítal som o výsledkoch nejakej zoologickej štúdie, ktorá sa zaoberala o zdravotným stavom paviánej populácie. Pavián je tým zdravší, čím vyššie postavenie vo svojej tlupe dosiahne. To isté platí aj o ľuďoch. Tí úspešnejší spomedzi nás sú zdravší nielen preto, že si môžu zaplatiť lepšiu lekársku starostlivosť. Vedomie úspešnosti v tlupe primátov je zdrojom určitej psychickej pohody, ktorá priaznivo ovplyvňuje zdravotný stav paviánov i ľudí.
Keby naša mladá dáma zostala tam, kde je, stane sa majiteľkou chaty ležiacej na jednej z najatraktívnejších turistických a horolezeckých trás sveta. Bude môcť takmer na každého v Nepále pozerať zhora. Pokiaľ by sa vydala za nejakého priemerného západniara a odišla s ním, v podstate by sa ocitla v prostredí, kde by takmer každý hľadel na ňu zhora. Jedna z najväčších svetových autorít, profesor Parkinson, síce napísal, že výnimočne krásna žena sa uplatní v každej spoločnosti. Ale výnimočne krásnou ženou možno byť len v určitom veku. Navyše, našej kráske akosi nesedia nohavice.
Tunajšie fľašky s pivom majú veľkosť 0,65 litra namiesto zvyčajných 0,5. Aj objem alkoholu je vyšší a stoja tristo rupií za kus. Nedáme sa pomýliť. Vyprázdňujeme jednu za druhou. Pivný ošiaľ trvá vyše dvanásť hodín. Za seba môžem povedať, že som urobil životný rekord v počte pív za jeden večer, ktorý už asi zostane neprekonaný. Tu sa už moja malá cenzorská dušička zdráha ťukať do klávesnice ďalšie podrobnosti.
28.10.2004 (Phakding[2610] - Lukla[2840])
Dávame si raňajky a tí otrlejší ešte jedno - dve pivká. Čaká nás mastný účet, čosi vyše 10000 rupií, na ktorý sa skladáme podľa počtu absolvovaných fľašiek. Za takýto obrat si zasluhujeme čestné šály. Na Jirkovu intervenciu ich skutočne dostaneme. Po záverečnom fotografovaní môžeme ísť. Naše dievčatá, ktoré včera pili skôr čaj, sa nám smejú, že teraz chatu zavrú a budú oslavovať mimoriadnu tržbu.
Do Lukly je to niekoľko hodín cesty. Niekde pri chodníku je tabuľka, ktorá vyzýva turistov, aby venovali obsah svojich lekárničiek v prospech miestnej ošetrovne a domorodcov. Je to rozumná prosba, ale nemôžem jej vyhovieť. Moja lekárnička cestuje s nosičmi.
V Lukle sa ubytujeme v jednej chate hneď pri letisku, kde Kami zanechal naše letenky do Káthmandú. Aby ste sa dostali na zajtrajší let, musíte prísť do Lukly dnes. Majiteľ chaty, v ktorej sa ubytujete, v ktorej sa ubytujete, zabezpečí potrebné formality na letisku.
Poobede sa lúčime s našimi nosičmi. Nechávame im karimatky a prebytky zásob. Hoci Miro je proti, Jirka im venuje aj nejaké peniaze. Naše dievčatá si kupujú nepálsku Everest Whisky proti strachu zo zajtrajšieho lietania malými lietadlami. Ochutnal som to, nemôžem odporučiť s výnimkou krajnej núdze. Potom už nastáva nudné čakanie v jedálni na večeru a odlet.
9. Opäť v Káthmandú
29.10.2004 (Lukla[2840] - Káthmandú)
Ráno sa presúvame na letisko. Kami zoženie krátkodobých nosičov na prenos našej batožiny. Vážime naše veci, ktoré majú, ako zvyčajne, nadváhu. Platíme ju spolu s letiskovou daňou (165 rupií na osobu). Dostávame palubné lístky na druhý let. Evka má problém na bezpečnostnej kontrole. Našli jej maličkú sklenenú fľašku Everest Whisky. Nebezpečná vec narýchlo putuje z ruky do ruky. O necelú minútu letí prázdna do koša za bezpečnostnou kontrolou, kde zostane k dispozícii všetkým potenciálnym únoscom a teroristom.
Počasie je pekné, no namiesto lietadiel prilietajú vrtuľníky, až zaberú všetky parkovacie plochy. Hustnúci dav sa zabáva filmovaním a fotografovaním helikoptér. Vidíme, ako veľký ruský nákladný vrtuľník tankujú pomocou lievika z malých plastových nádob. Aj v Nepále považujú tieto ruské, či skôr sovietske stroje za príliš nebezpečné. Používajú ich len na prepravu nákladu. Napokon vrtuľníky odletia a začnú prilietať lietadlá.
Do toho druhého naozaj nasadneme. Odlietame ešte pred stanoveným časom. Aj keď počasie nie je ideálne, výhľady patria k najlepšiemu, čo som z lietadla videl. Vrchy, údolia, dediny a terasovité políčka na svahoch himalájskych predhorí. Po necelej hodine pristávame v Káthmandú. Let prebiehal tak hladko, že cestujúci pilotom ani nezatlieskajú, hoci si to naozaj zaslúžia.
Stojíme pri veľkej hromade batožiny na slniečku na parkovisku pred letiskom. Čakáme na veľký taxík, ktorý nám pošle pán Govinda. Oľga s Jirkom odišli pátrať po nezvestnom Oľginom vaku. Medzitým sa nám vnucujú malé taxíky. Odmietame ich. Iba ten najvytrvalejší čaká, či si to predsa len nerozmyslíme. Po necelej polhodinke sa vracajú Jirka s Oľgou a víťazne nesú nezvestný vak. Našli ho zabudnutý niekde v sklade nákladov pre vrtuľníky. Zrejme podľa zápachu, lebo červíky zožrali Oľgine syry a pustili sa aj do kozmetiky. Príde veľký taxík, aby nás odviezol do hotela.
Berieme útokom Everest Steak House. Obed aj večeru a medzi tým nejaké motanie sa po meste s nákupmi. Nespomínam si, že by som niekedy zjedol toľko mäsa za jeden deň. Keď sa starej mačke priblíži koniec jej dní, ako prvé odchádzajú obličky. Spôsobuje to prísne mäsitá strava, ktorá obsahuje priveľa bielkovín. Na horách sme boli v režime núteného vegánstva, takže obličky viac-menej dovolenkovali. Náhly nápor práce zvládli bez problémov.
Kupujem si flísovú bundu, imitáciu známej značky, za osemsto rupií. Čo sa týka materiálu a vyhotovenia, nie je to originál. Ale za tie peniaze sa to určite oplatí.
30.10.2004 (Káthmandú)
Dnes sa venujeme kultúre. Ráno si najímame dva taxíky, aby nás odviezli k Bouddhanathu. Cena za odvoz je dohovorená vopred, takže odpadajú dodatočné diskusie o funkčnosti taxametra a podobných veciach. Stúpa Bouddhanath, najväčšia v Nepále, je súčasťou svetového kultúrneho dedičstva a jedným z najsvätejších miest pre buddistov. Obchody, ktoré ju obklopujú, priťahujú prinajmenej rovnakú pozornosť ako svätyňa. Za prístup na príslušné námestie sa vyberá 120 rupií - pravda len od zjavných cudzincov, teda nás.
Z Bouddhanathu sa presúvame peši po okraji mesta k ďalšej pamiatku. Ulica je nedláždená, štvrť extrémne chudobná. Rúrka, z ktorej vyteká voda, slúži miestnym obyvateľom ako práčovňa a kúpeľňa. Obe činnosti sa robia naraz, muži i ženy spolu. Akurát ženy sa umývajú viac oblečené. Ľudia sa chovajú priateľsky a vôbec nemáme nejaký pocit ohrozenia. Svoj ťažký fotoaparát nosím normálne na krku. V miestnom obchode s potravinami kupujeme niekoľko fľašiek piva, sedíme na schodoch a popíjame.
Aj v Pashupati Nath sa vyberá vstupné - opäť len od cudzincov. Hinduisti sú lakomejší ako buddhisti, vyberajú 250 rupií. Armington píše, že v roku 2001 bol tento hinduistický areál pre nehinduistov úplne uzavretý. Potom pocit náboženskej výlučnosti zviedol boj s peniazmi a prehral.
Oľga dôrazne odmieta chlapíka, ktorý sa nám vnucuje za sprievodcu. Chrámy, sakrálne stavby, sochy a obrady sú pre nezasväteného a nevzdelaného v hinduizme nepochopiteľné. Tu a tam prebehne nejaká opica, zrejme makak rhesus. Oľga, ktorá sa chopila funkcie sprievodcu, vysvetľuje, že niektoré malé stavby slúžia na ubytovanie najchudobnejších a veľmi starých ľudí. Iné malé stavby slúžia na ubytovanie kamenných falusov. Ženy, ktoré túžia mať deti, sem vraj prichádzajú a dotýkajú sa falusov vnútri. Týchto stavieb je tu pomerne veľa. Pred nimi ležia kamenné býky a hľadia dovnútra. Ale hlavnou turistickou atrakciou je pálenie mŕtvych na brehu rieky. Zdá sa, že pre potreby fotografujúcich turistov je tu v permanentnej prevádzke jedna hranica bez mŕtvoly. Po kremácii sa popol zmetie do rieky.
Taxíkmi sa vraciame späť do mesta. Po toľkej kultúre treba posilniť aj telá. Niektorí berú útokom Everest Steak House, Oľga a ja ideme do akejsi tibetskej reštaurácie. Dávame si aj tibetský čaj, čo by mal byť čaj s dôkladnou dávkou neveľmi čerstvého jačieho masla. Skrátka, niečo na šabľu. Napodiv, dá sa to piť. Oľga vysvetľuje, že toto nie je onen pravý tibetský šabľovací čaj.
Navečer nás pozval Kami do minireštaurácie, ktorá patrí jeho sestre. Hlavným, či skôr jediným nápojom je chang. Predstavte si skoro litrový drevený pohár asi na 95% plný semienok akejsi exotickej obilniny - nevieme, či je to pohánka, proso alebo dačo iné. Kami nám hovorí miestny názov, ale nikto to nevie preložiť. Semienka boli namočené a skvasené, takže vygenerovali nejaký alkohol. Zvrchu ich zalejete horúcou vodou z termosky. Dostanete slamku, či skôr duté drievko a pijete to tak, že odsávate nápoj zo spodku nádoby. Podľa potreby a spotreby sa z vrchu dolieva horúca voda. Myslím, že takto nejako mohlo vyzerať pivo starých Slovanov či starých Egypťanov. Môžem zodpovedne vyhlásiť, že keby toto bol jediný druh alkoholu na svete, stanem sa určite abstinentom. Ale znalci z našej skupiny ma uisťujú, že toto je veľmi kvalitný chang. Jirka musí odísť, lebo má nejaké rande. Ostatní dostávame výborný dal bhat. Aj keď sme tu ako pozvaní hostia a nepredkladajú nám účet, skladáme sa po tristo rupií. Zdá sa, že presne to sa od nás očakáva.
Neskôr som v Armingtonovi našiel stĺpček venovaný tomuto nápoju. Volá sa tongba a je príspevkom kultúry Limbuov, kasty bojovníkov z východného Nepálu. Armington ho, na rozdiel odo mňa, považuje za pitný.
31.10.2004 (Káthmandú)
Aj dnes je na programe kultúra, ale nie v takom zdraviu škodlivom rozsahu ako včera. Pomaly sa cez mesto presúvame do Swayambhunathu. Ľahšie zapamätateľný názov je Opičí chrám. Neponáhľame sa, cestou podnikáme náležité pátranie po miestnych obchodoch. Visutý most cez rieku Bishnumati je na oboch koncoch mierne zatarasený betónovými kvádrami - zjavne jediný účinný spôsob ako zabrániť motorkárom a cyklistom, aby sa tadiaľ trepali chodcom po hlavách. Rieka smrdí splaškami a pláva tam množstvo smetí. Po brehoch sa motajú prasatá. Zdá sa, že ako prasačia farma to funguje, lebo prasatá sú vykŕmené. Český klasik Jaroslav Hašek napísal, že "Dobré prase všechno snese." V strede rieky vidíme trčať do vzduchu štyri paprčky zlého prasaťa, ktoré všechno neznieslo. Pridajte k tejto scénke poriadny smrad a pochopíte, prečo niektoré náboženstvá dôrazne zakazujú bravčové mäso.
Swayambhunath je na vysokom kopci nad mestom a vedie tam dlhý rad schodov. Hovorí sa, že jeden z klientov istej slovenskej cestovnej kancelárie si na nich zlomil nohu. Pre jeho prestíž by bolo asi lepšie, keby sa mu to stalo v Himalájach, no náklady na záchrannú akciu by tam boli vyššie. Na kopci je buddistická stúpa, hneď vedľa hinduistické stavby. Obe náboženstvá sa zjavne dobre znášajú. Hinduisti asi majú nejaký sviatok, lebo založili zopár ohňov. Kolorit dotvárajú obchody, reštaurácia a opice, ktoré medzitým pobiehajú. Viditeľnosť je chabá - nevedno, či to má na svedomí počasie, alebo smog. V jednom z miestnych obchodov sa dajú kúpiť celkom pekné drevené ručne maľované vianočné ozdoby a veľkonočné vajíčka. Asi to je tá globálna kultúra. Na úpätí kopca sa posadíme na schody a vylovíme z ruksakov nejaké tie pivá. Skúšam fotografovať opice. Je to ťažšie, než sa zdá - sú veľmi rýchle a pohyblivé. Čítal som kdesi, že mačka má vraj viac kostí ako človek (a teda aj opice). Vraj preto je taká silná a obratná. Pri pohľade na kúsky, ktoré robia zhruba rovnako veľké makaky, toto vysvetlenie rozhodne neobstojí.
Cestou späť nás osloví sádhu. Slovo označuje hinduistického muža, ktorý zanechal svoju rodinu a povolanie, aby hľadal duchovné osvietenie. Ponúka nám jedno alebo dvojrupiovú mincu za päťdesiat rupií. Mincí je v Nepále málo a znaky na nich sú pre západniara nečitateľné. V Káthmandú je mnoho sádhuov, ktorí sú v podstate lepšími žobrákmi. Ak chcete, môžete sa s nimi vyfotografovať, alebo si nechať urobiť na čelo farebnú bodku. Kým niektorí si z toho urobili živnosť, iní sú naprosto úprimní vo svojom hľadaní duchovna. Zbytok odpoludnia je venovaný zvyčajnému vymetaniu reštík, motaniu sa po Thameli a nákupom.
10. Cesta domov
1.11.2004 (Káthmandú - Sharjah)
Už tretie ráno začíname raňajkami v Pumpernickel Bakery. Chodia sem prakticky len cudzinci. Ceny sú pre miestnych vysoké, ale dostať tu pečivo a iné položky, z ktorých sa dajú poskladať slušné európske raňajky. Hneď oproti je cestovná kancelária pána Govindu a tak sa tam rovno nasáčkujeme a vyzdvihneme si pasy, letenky a doklady o poistení.
Treba sa pobaliť. Keďže Jirka ostáva o niekoľko dní dlhšie a my ostatní musíme uvoľniť hotelové izby, odsťahujeme všetko haraburdie do jeho izby. Ešte zostáva čas na posledné nákupy a Thamel. Idem s dievčatami do nejakej nepálskej reštaurácie na neskorý obed. Evka odmieta ísť s mužmi do Everest Steak House, ale potom si napodiv dáva stejk. Oľga a ja si dávame nejaké nepálske menu, z ktorého sa vykľuje akýsi vylepšený a doplnený dal bhat. Stretávame náhodou pána Govindu, ktorý nám hovorí, že na letisku treba byť aspoň tri hodiny pred odletom. Pošle nám taxík do hotela skôr, ako bolo plánované.
Na letisku sa ukazuje, že pán Govinda je vlastne optimista. Pokiaľ ide o prílety, či už domáce alebo medzinárodné, nepálske letiská sú vcelku v poriadku. Ale odlety sú akousi formou božieho dopustenia. Než sa dostanete k svojmu sedadlu v lietadle, treba vybojovať viacero bitiek. Prvá začína už pred budovou, keďže rentgeny na batožinu sú hneď vo vchode. Pri vážení batožiny máme problém. Sme piati, naše veci majú spolu vyše 150 kíl a váhový limit je 20 na osobu. Po rozsiahlej diskusii sa dohodneme na kompromise - platíme za desať kíl nadváhy. Ale aj tak je to dosť veľká suma. Po skúsenostiach so stratenou batožinou dbáme, aby naše veci dostali správne nálepky.
Prekážka číslo tri je časovo najnáročnejšia. Imigrační úradníci sú milionári času, každému dôkladne pozerajú do pasu a nalepia nálepku o odchode. Stojíme v rade skoro hodinu a pol. Ďalšia, tento raz veľmi nedisciplinovaná fronta vzniká pri rentgene bezpečnostnej kontroly číslo dva. Dievčatá sú vo výhode. Mužov je asi päťkrát viac a ženy majú osobitný rad. Pre zmätok a tlačenicu som tak dopletený, že dávam svoje filmy pod rentgen. Nasleduje ešte ručná prehliadka príručnej batožiny. Ešte aj pred schodíkmi do lietadla stojí nejaký chlapík a baba, ktorí kontrolujú, či ste zo záchodového splachovača na letisku nevytiahli nejaký kvér. Do lietadla nastupujeme asi pol hodiny po plánovanom odlete a to je ešte dobrá polovica sedadiel prázdna. Jano nám pohotovo nalieva Everest Whisky z plastovej fľaše. Letuška ho za to napomína, ale čo máme robiť, keď nám nenalejú z erárneho. Odlietame s hodinovým meškaním. Zdá sa, že tu je to normálne.
2.11.2004 (Sharjah - Amsterdam - Viedeň - Bratislava)
Medzipristátie v Sharjahu sa skracuje o meškanie, ktoré sme nazbierali v Káthmandú. Posedávame a tí, ktorí môžu náklady na mobil odpočítať z daňového základu, začínajú usilovne esemeskovať. Mobilní operátori v Nepále nemajú uzavretú zmluvu so slovenskými, takže tam bol mobil nanič. V Sharjahu to funguje. Tí, čo boli pátrať v miestnom obchode, sa vracajú so správou, že tam majú aj optiku a dá sa platiť aj dolármi. Mám pocit, že by som mal kúpiť nové telo k svojim objektívom, lebo do starého sa dostala kopa himalájskeho prachu pri výmene filmov v poli. Tu sú takéto veci lacné, aj keď nie nutne na letisku. Ale už je neskoro, treba sa presťahovať do lietadla.
Zdĺhavý šesťhodinový nočný let na trase Perzský záliv, Irán, Turecko, Čierne more, Rumunsko, Maďarsko, Slovensko, Česká republika, Nemecko, Holandsko. Škoda, že sa nedá cestou vystúpiť. Ešteže dostávame víno, džús a nejaké jedlo. Napokon pristávame v Amsterdame. Cesta od jedného terminálu k druhému je dlhá a chýba tu vláčik, aký môžete nájsť napríklad v Gatwicku alebo v Chicagu. Natrafíme na obchod s bezcolným alkoholom. Majú tam veľký výber whisky. Všetky moje obľúbené značky. Problém je akurát v tom, že pre každý výrobok sú dve ceny a tie naozaj zaujímavé sú pre tých, ktorý majú letenku smerujúcu mimo hraníc Európskej únie. Naši chlapi pohotovo kupujú plechovky s pivom a vyprázdňujú ich. Na mňa ide chrípka a dostávam nejaké lieky z Oľginej lekárničky.
Odtrhnúť sa od obchodu s alkoholom bolo tak ťažké, že k lietadlu do Viedne prichádzame na poslednú chvíľu a bez palubných lístkov. Nie je to problém. Sedíme však rozptýlení, zrejme jediní piati dovolenkári medzi stopäťdesiatimi obchodnými cestujúcimi.
Na bežiacom páse vo Viedni sa napokon objavujú všetky naše batožiny okrem môjho kufra. Keď uhasne posledná nádej, idem sa sťažovať k okienku príslušnej spoločnosti. Chcú vedieť popis kufra a či je na ňom adresa. Takmer bez čítania a vyplňovania podpisujem akýsi anglický formulár, že kufor neobsahuje veci k precleniu.
Ostatní netrpezlivo čakajú v hale. Nejaký Slovák nám robí záverečnú fotografiu. Lúčime sa, máme zabezpečené tri odvozy. Náš kamarát Julo čaká Oľgu a mňa v aute na parkovisku pri odletoch presne, ako sľúbil.
Môj túlavý kufor doviezli domov na druhý deň napoludnie. Drsné zaobchádzanie početných aerolínií a môj sklon pchať doňho viac vecí, ako sa zmestí, spôsobili, že toto už bola asi jeho posledná cesta lietadlom. Nuž využil príležitosť. Ako sa dá usudzovať z nálepiek, urobil si výlet z Amsterdamu do Portugalska a odtiaľ cez Brusel do Viedne. A to napriek tomu, že mal z Káthmandú naprosto správnu visačku o tom, kadiaľ mal cestovať. Ak by som smel parafrázovať nesmrteľný výrok klasika, nielen na Slovensku je to tak.
Poznám ľudí, ktorí každý druhý či tretí rok pozbierajú peniaze, dovolenku a kondíciu a poberú sa do Himalájí. Ani sa im veľmi nečudujem. Niečo na tých horách naozaj je.