Himaláje 2007

Kangchenjunga
(Neobyčajná cesta obyčajných ľudí v nepálskych Himalájach)

            Ešte pred úvodnými riadkami som si neodpustil citovať horolezeckého velikána a jedného z dvoch prvých premožiteľov Everestu Novozélenďana Sira Edmunda Hillaryho, ktorého slová ma tak zaujali, že som sa nimi riadil v priebehu ôsmich rokov, kedy som navštevoval Nepál:

„... Nádherné hory sa stále dotýkajú nebies a prostí ľudia sú tu stále pohostinní. Uvažovať prakticky, správať sa k miestnym ľuďom s náležitou úctou, to všetko ti prináša povzbudivé zážitky, užitočné skúsenosti  a opustíš Nepál s presvedčením, že sa tam určite vrátiš...“

            Štyrikrát som sa o týchto slovách v praxi presvedčil. Moje návraty do Nepálu sa stali určitým symbolom a aj úctou pred touto horolezeckou legendou. Naozaj som sa tam rád vracal, aby som si neustále plnil svoje himalájske sny a nadobúdal určité životné skúsenosti.

Na úvod

            Pre napísanie nasledovných riadkov a strán ma prinútila túžba po ďalšej ceste do Nepálu. Dnes, s odstupom určitého času, však viem, že tá jubilejná piata, sa už neuskutoční, a tak sa aspoň týmto spôsobom vraciam v spomienkach do miest, kde som strávil niekoľko týždňov v nádhernej himalájskej prírode, tisícky kilometrov od Slovenska. Ale priznám sa, že aj keď som bol  v Nepále štvrtý raz, tak zážitky  z cesty pociťujem dodnes. Čo však tejto ceste predchádzalo a aké boli prípravy? Neboli to žiadne zdravotné, prípadne iné problémy, ktoré sa občas pri takýchto akciách vyskytnú, ale obyčajná ľudská závisť, s ktorou sa v našej krajine stretávame na každom kroku. Totiž táto cesta sa stala tŕňom v oku pre môjho vtedajšieho zamestnávateľa, o čom som sa presvedčil dva mesiace po návrate, kedy sa vedenie firmy rozhodlo uznať ma za nepohodlného, „perspektívne“ zrušili moju funkciu a musel som svoje miesto poskytnúť „vyvolenému odborníkovi“ pána majiteľa a skončil som na úrade práce ako nezamestnaný. Ale tých päť týždňov v Nepále neľutujem. Tí páni vo firme vôbec netušili a ani netušia o čom taká cesta je. Povedal som si, radšej mať pokoj v duši, ako sa niekomu večne strkať do análu, čo dosť často robili pätolízači až tak, že som mal pocit, že majú hnedé nosy! Najhoršie na tom však bola realita, že svoj podiel na tom mal aj môj spolupútnik na prvých dvoch trekoch. Možno bude pre niekoho zaujímavá informácia, že tieto riadky som začal písať pred pár rokmi a priebežne ich dopisujem takmer šesť rokov. Asi je dosť neobvyklé po takom čase si pamätať niektoré detaily „výletu“, ale v mojom prípade sa to stalo realitou. Pri písaní názvov kopcov, dedín či osobných zážitkov a postrehov mi výdatne pomohli mapy a najmä denník, ktorý som aj pod Kangchenjungou denne poctivo dopĺňal. V mimoriadne horúcom dni neskorej jari, presnejšie to bolo              v polovici mája, čiže desať dní po návrate z Nepálu som začal tvoriť tieto riadky opisujúce zážitky z môjho štvrtého himalájskeho pobytu. Spomínal som vtedy na časy z pred dva a pol roka   po návrate z poslednej výpravy. Ľudia z môjho najbližšieho okolia veľmi často vyslovovali otázky, či tretia návšteva národného parku Sagarmatha bude mať ešte niekedy pokračovanie. Vtedy to boli ešte čerstvé spomienky na oblasť pod Everestom v národnom parku Sagarmatha, a tak som vyhýbavo odpovedal svojským snáď, prípadne možno. Do toho času som pravidelné dvojročné odstupy návštev Nepálu dodržiaval, no ďalšiu, teda štvrtú výpravu sa mi  v podobnom termíne nepodarilo zorganizovať. Keď ma asi rok po návrate z tretieho himalájskeho „výletu“ začali prenasledovať určité neplánované zdravotné problémy, nevedel som si predstaviť, že by som do Nepálu už nešiel. Dosť ma to psychicky zobralo, pretože túžba ešte aspoň raz navštíviť túto ázijskú krajinu bola veľmi silná, čo by bolo pre mňa určitým osobným, ale najmä v tom stave psychickým povzbudeníme do ďalších rokov. Na nejaký čas som vynechal turistické aktivity organizované začiatkom toho roku, teda obľúbený tradičný „ponovoročný“ výstup na vyše deväťstometrový kopec Čipčie nad dedinou Turie pri Žiline, ale aj zimný prechod roklinami Slovenského raja. Najväčšiu radosť som mal vtedy z otvorenia turistickej sezóny v apríli  na hrade Lietava, kde som sa už cítil medzi známymi turistami celkom fit, aj keď určité zdravotné problémy ostali. Nádherné jarné počasie len podfarbilo úspešnú akciu. Aspoň čiastočnou úpravou životosprávy som dospel k záveru, že určite skúsim okrem návštev Tatier vycestovať na nejaký zahraničný zájazd. Na prelome augusta a septembra som absolvoval sedemnásťdňový vysokohorský „relax“ vo francúzskych  a španielskych Pyrenejach, a keď som po návrate domov zistil, že som bez väčších problémov zvládol aj pár kopcov v tomto pohorí, vrátane najvyššieho Pico de Aneto (3404 m), tak návšteve Himalájí by som predsa nemohol odolať. Píšem síce, že Pyreneje boli bez problémov, ale „pošťastilo“ sa mi tam zrealizovať menší zdravotný problém. Pri zostupe z práve najvyššieho Pico de Aneto som prišiel k drobnému úrazu, čo ma ale neodradilo od rozhodnutia ísť do Nepálu. Paradoxom bola skutočnosť, že úraz sa mi nestal niekde na ľadovci či v skalnatom teréne, ale pri banálnom preskakovaní potoka, keď som si v členku „vyrobil“ menší výron.
            Pri výbere himalájskeho regiónu som vychádzal z presvedčenia, že tentoraz už určite vynechám Sagarmathu, turistami hojne navštevovaná Annapurna to taktiež nebude, ale najviac ma lákala oblasť pod Manaslu, prípadne okolo Dhaulagiri. O tom, že som dva roky sníval o niečom inom ako o klasickom treku, snáď ani nemusím písať. Miestom môjho ďalšieho himalájskeho pobytu mala byť totiž oblasť, ktorú doposiaľ navštevovalo len veľmi málo turistov a je ešte veľmi málo objavená trekármi, ale na druhej strane je tam nádherná príroda, kde žijú sympatickí ľudia národov Limbu, Rai a Šerpov. Je to najvýchodnejšie miesto krajiny ležiace v jednej zo štrnástich nepálskych administratívnych zón, Mechi, v regióne Taplejung, na nepálskej hranici susediacej s indickým štátom Sikkim. V niektorých prameňoch sa dočítate, že Sikkim je indickým kniežatstvom. Toto nechám na čitateľa, nech si o tom pozrie podrobnosti v konkrétnych zdrojoch. Možno ste poznali, že píšem o oblasti pod tretím najvyšším kopcom sveta, Kangchenjunga (8586 m). Nachádza sa v Sikkimských Himalájach v horskom masíve Kangchenjunga Himal. V literatúre či mapách sa môžete stretnúť aj s rôznymi skomoleninami tibetských či nepálskych názvov vyšperkovaných českými alebo slovenskými ukážkami ľudovej tvorivosti Káčaňďžunga, Kanchedzönga, Kangchanfanga, Khangčhendžanga, prípadne Kangchanjunga a u nás dosť často uvádzaným výrazom Kančendžonga. V jazyku národa Limbu, ktorý žije na úpätí tejto hory, sa nazýva Sewa Lungma, čo znamená v preklade Hora, ktorú pozdravujeme. Názov Kangchenjunga pochádza z angličtiny. Krkolomne vyslovované slovo znamená v preklade z tibetčiny Päť pokladníc veľkého snehu. Doslovne znamenajú Kang – päť, chen – pokladnica, jun – veľký,  ga –sneh. A prečo päť pokladníc? Na tomto území žijúci Tibeťania a Šerpovia, ktorí sú vyznávačmi tibetského budhizmu, si vážia poklady prírody a ducha. Pre nich päť pokladníc tvoria zlato, striebro, krištáľ, drahokamy a modlitebné knihy, pokladnice zdroja duševného bohatstva a nakoľko žijú v nadmorských výškach na úrovni večného, teda veľkého snehu, tak preto tento názov. Ich pojem pokladníc bohatstva človek z našich zemepisných šírok považuje za nepochopiteľné. Málokto z nás si vie predstaviť, že pre nich slovo zlato má úplne iný význam. Zlato v duši, zlato v pomoci druhému človeku, krištáľ uložený v srdci človeka s túžbou čistého vzťahu k živej bytosti. Žiadna nenávisť alebo závisť. Všetko je riadené prírodou, ktorej sa plne oddávajú. Niekde som sa dočítal, že jeden z pokladov, drahokamy je mylne uvádzaný a namiesto neho tam patrí obilie. Myslím, že toto zaradenie je logickejšie. Ale nebudem o tom polemizovať. Na rozdiel od piatich pokladníc má Kangchenjunga štyri vrcholy - Kangchenjunga Main (8 586 m), Kangchenjunga West - známejší pod názvom Yalung Kang (8 505 m), Kangchenjunga Central alebo aj Middle (8 482 m) a Kangchenjunga South (8 494 m). V niektorých literárnych prameňoch je uvádzaná pri hlavnom vrchole aj nadmorská výška 8598 m, tá však teraz nie je podstatná či je kopec o dvanásť metrov vyšší alebo nižší. O Evereste sú taktiež niekoľko rokov vedené laické, ale aj odborné diskusie či má guľatejších 8 850 alebo „len“ 8 848 metrov. Aj ja som už o tomto probléme v predošlých článkoch či svojej knihe Himalájske sny písal. Je to prosto vec názoru            a zvyku. Kangchenjunga tvorí najrozsiahlejší masív zo všetkých osemtisícoviek. Rozkladá sa na ploche 18x13 kilometrov. Prví ľudia, ktorí vôbec stáli na vrchole Kangchenjungy boli členovia britskej horolezeckej výpravy George Band a Joe Brown. Podarilo sa im to 25.mája 1955 zo sikkimskej strany. Pred samotným výstupom sikkimskí duchovní predstavitelia požiadali členov výpravy, aby v prípade úspechu nevystúpili až úplne na vrchol, pretože by znesvätili posvätnú pôdu a pohnevali si tam sídliacich bohov. Horolezci sľub splnili. Dôkaz však neexistuje. Doteraz tak údajne robia všetci, ktorí boli na vrchole. Neviem, či v skutočnosti boli dodržané priania duchovných. Zo slovenských horolezcov sa ako prvým podaril výstup v roku 1981 Juzekovi Psotkovi a Ľudovi Záhoranskému, čo bol v tom čase v celkovom poradí len deviaty výstup. Z úspešnej výpravy vtedy natočil Ján Piroh celovečerný dokument Kančendžonga, ktorý získal niekoľko významných medzinárodných ocenení. Psotka tri roky na to zahynul pri zostupe z vrcholu Everestu, na ktorý vystúpil spolu so Zolom Demjánom a Šerpom Ang Ritom. V roku 1997 pod Kangchenjungou pôsobila slovenská horolezecká expedícia vedená Jarýkom Stejskalom. Jej  cieľom bolo vyliezť na vrchol slovenským variantom Japonskej cesty z roku 1981. Účastníkmi boli, dovolím si povedať, hviezdy vtedajšieho slovenského horolezeckého neba, ale ešte aj dnes aktívni Maťo Gablík, Stano Glejdura, Tibor Hromádka, Ďuro Kardhordó, Jindro Martiš, Vlado Plulík, Jaro Vonderčík, Paľo Barabáš, Pavol Francisci a Bohuš Mládek. Bohužiaľ, niektorí z nich sa na nás pozerajú už len z horolezeckého neba. Jaro Vonderčík a Ďuro Kardhordó museli pre zlé počasie svoj výstup neuveriteľných osemdesiat metrov pod vrcholom skončiť  a zostúpiť do základného tábora (BC). Z celej akcie natočil filmár a cestovatel Paľo Barabáš nádherný dokument „80 metrov pod vrcholom“, o ktorom povedal: „Kangchenjunga. Jedna z najťažších himalájskych osemtisícoviek. No nie je to len výška, ktorá horu bráni pred votrelcami. Je to aj počasie, strmosť všetkých jej stien chránených obrovskými lavínami a ľadovými bariérami. Film „80 metrov pod vrcholom“ vás zavedie na dobrodružnú cestu horolezcov na tretiu najvyššiu horu sveta, otvorí vám bránu do Himalájí a možno vo vás prebudí obdiv k dielu prírody i k odvážnym ľuďom v horách a pochopíte, prečo majú hory tak radi.“  Keď som písal tieto riadky, tak práve              z Nepálu prišla informácia, že 15. mája na vrchol Kangchenjungy vystúpila rakúska horolezkyňa Gerlinde Kaltenbrunnerová. Bola prvou ženou na svete, ktorá stála na vrcholoch deviatich osemtisícoviek bez použitia kyslíka. Osem osemtisícoviek pred ňou zdolali len Poľka Wanda Rutkiewiczová, ktorej sa práve Kangchenjunga stala v roku 1992 osudnou a odvtedy tam sníva svoj himalájsky sen a potom Španielka Edurna Pasabanová.

Národný park „Kangchenjunga Conversation Area“

            Pre náš konkrétny cieľ treku som zvolil dve cesty do základných táborov, severného B.C., ktorý sa volá Pangpema a južný B.C. Oktang. Prvou cestou sme sa mali dostať údoliami riek Tamur Khola a Ghunsa Khola do Pangpemy a odtiaľ sa pokúsiť za priaznivých podmienok vystúpiť na tzv. View Point Drohmo Peak alebo v miestnom jazyku Drohmo Ri. Jeho vrchol sa dotýka takmer sedemtisícovej hranice, ale spomínaný point je vo výške okolo šesťtisíc metrov. Odtiaľ je úžasný pohľad na ľadovec Kangchenjunga Glacier a severnú stenu  Kangchenjungy s hlavným vrcholom. Druhá cesta nás mala po prekonaní piatich sediel zaviesť do údolia rieky Simbhuwa Khola a prejsť okolo ľadovca Yalung Kang do BC Oktang, odkiaľ sú prekrásne výhľady na južné steny Kangchenjungy, Jannu a ďalšie blízke sedemtisícovky. Pol roka pred cestou som začal s prípravnými prácami. Teoretický plán celej akcie som nosil v hlave dosť dlho, takže v priebehu pár hodín nebol problém zostaviť takmer na deň presný itinerár trasy. Samozrejme som uvažoval  len o variante s absolvovaním oboch základných táborov (North and South B.C.). Stále som veril, že sa mi podarí na túto cestu nájsť dostatočný počet ľudí, ktorí by túto cestu chceli absolvovať.  Z okruhu asi štrnástich osôb, ktoré ma kontaktovali však postupne z rôznych dôvodov vypadávali jednotlivci, takže  v čase predbežnej uzávierky niekedy pred Vianocami boli na zozname už len ôsmi, čo ešte stále bol úspech. Ako mi neskôr niektorí povedali, od cesty ich odrádzala od cesty dĺžka pobytu a väčšinu najmä finančná otázka. Tá bola a zrejme ešte dosť dlho bude pre záujemcov o treky hlavným problémom pri rozhodovaní sa o ďalekej ceste. Ono je to tak, zoženiete podnikateľa, ktorý sa chce nejako prezentovať pred svojím okolím, má peniate, ale nemá dostatok času. Už som podobne absolvoval prvý tek v celkovej dĺžke 16 dní a bolo to o ničom. Akcia ma stála kopu financií, ale ten týždeň navyše tam chýbal. Boli to také dostihy. Viem, nie je to cesta do Álp či iného európskeho pohoria, kde sa dostanete zo Slovenska za jeden alebo dva dni, prípadne lietadlom za pár hodín. Veľmi som sa potešil mailovej informácii jednej partie z Čiech, ktorí mali predbežný záujem, ale nakoniec dali prednosť Annapurne. Najviac problémov som mal s takmer na sto percent istým účastníkom Jirkom, kamarátom Čechoameričanom, ktorý bol so mnou na treťom treku. Srandista, šoumen, ale aj veľmi dobrý turista bol po necelých dvoch rokoch od cesty  v Nepále za rodinou v Poľsku. Zastavil sa na skok za mnou v Žiline, doviezol svoje CD s fotografiami z treku a na sto percent prisľúbil svoju ďalšiu účasť v Nepále. Stalo sa však to, s čím som nerátal. Niekde som tak „zodpovedne“ uložil lístok s jeho telefónnym číslom, že som ho márne hľadal. Rozbehol som mimoriadne aktivity a kontaktoval slovenské veľvyslanectvo v USA či by mi nepomohli vyhľadať Jirku. Boli korektní a o dva dni som dostal mail, v ktorom mi oznámili, že mi v tom nemôžu pomôcť, nakoľko nie je občanom Slovenska. Na internete som denne surfoval a hľadal nejaký kontakt. Dokonca som našiel aj jeho adresu bydliska so satelitnou snímkou ulice. Napísal som mu list, ktorý sa asi o mesiac vrátil poznámkou, že je adresát neznámy. Pokúsil som sa o poslednú možnosť. Napísal som niekoľko mailov ľuďom, Čechom i Slovákom žijúcim v meste Baltimore, Jirkovom bydlisku. Žiadna odozva. Posledným zúfalým pokusom bola žiadosť o zistenie adresy hlavným šerifom v Baltimore. Policajt mi dodnes ani neodpísal. Zrejme tam majú iné problémy. Nevedel som čo si o tom myslieť. Už som sa vyrovnal so skutočnosťou, že Jirka teda s nami nepôjde. Asi týždeň pred odletom som si robil internú inventúru financií na trek a v obálke som našiel Jirkove telefónne číslo. Ihneď som mu volal napriek tomu, že vtedy u nich boli asi dve hodiny po polnoci, no moja zvedavosť bola väčšia ako nočná hodina v Amerike. Po dlhom zvonení sa konečne ozval                   a rozospatým hlasom mi oznámil, že leží doma so zlomenou nohou. Niekoľko dní predtým bol na lyžovačke v Rocky Mountains a zlomil si v kolene nohu. Neostalo mi nič iné len na druhý deň ráno zrušiť rezerváciu jeho letenky. Z piatich takmer istých účastníkov sme zostali štyria, opäť však len teoreticky. Niekoľko mesiacov som rátal aj s účasťou kamaráta, ktorého blízke okolie pozná pod prezývkou Medveď. Účastník rôznych domácich turistických akcií, ale aj zahraničných (Mt. Blanc, Ararat, Olymp) prejavil začiatkom decembra záujem o Nepál, že by išiel a dokonca, že vo firme kde pracuje, by mu mohli aj finančne pomôcť. Mal som pocit, že ma doslova vodil za nos. Viac ako dva mesiace sa potom neozval, nevedel som či žije alebo sa naschvál vyhýba kontaktom. Tri týždne pred odletom som jeho letenku zrušil. Naozaj bolo dosť ťažké nájsť ľudí, ktorí by sa na túto zaujímavú, ale aj finančne náročnejšiu akciu podujali. Samozrejme, keď hovorím o financiách, tak určite by to bolo ľahšie pri účasti ôsmich ľudí ako pri troch. Nechcem tu polemizovať o ľuďoch, ale zistil som pri organizácii tejto akcie, že naozaj je potrebné vyberať - ak je z koho. Priznám sa, že mal som v objekte záujmu o trek aj osoby na Slovensku známe, ale aj ľudí, ktorí si „len“ zisťovali rôzne informácie, aby sa snáď sami vydali na cestu. Tomu sa nikto nevyhne a v mojom prípade každému záujemcovi o návštevu Nepálu ochotne a rád poskytnem informácie. Mám k tomu svoj osobný dôvod. Je to krajina, ktorá ma už pred rokmi očarila  a naozaj by som ju chcel stále považovať, ako sa hovorí za svoj druhý domov. Ja by som ho však nazval tretím, pretože sú pre mňa druhým domovom Vysoké Tatry.  Koncom januára bolo isté, že počet účastníkov sa ustálil na čísle tri. S takým počtom som ale vôbec nerátal. Pôvodné čísla osem, šesť alebo štyri sa stali minulosťou. Prvým účastníkom bol Tomáš, doktor záchrannej služby v Prahe. S tým som bol v kontakte už druhý rok, pretože predtým mi pre nezáujem ľudí cesta do Nepálu nevyšla. Druhým členom výpravy sa stal Jano, chalan z Tvrdošína, zamestnanec jednej softwérovej firmy v Žiline, ktorý už bol so mnou dva roky predtým na treku v Sagarmathe. Toho som presvedčil na skutočnosť, že ideme do málo obývanej oblasti, kde by sme mali mať viac zážitkov ako  u bežných trekov v Sagarmathe alebo pod Annapurnami. A trojicu som doplnil ja, neúnavný propagátor trekových ciest v Nepále. Vekovo sme boli tak „akurát“. Jano, zástupca tridsiatnikov, Tomáš štyridsiatnikov  a moja maličkosť päťdesiatnikov. Mailové kontakty s Govindom z nepálskej cestovnej kancelárie nabrali na obrátkach. Jednou z možností bolo, že zruším celú akciu. Ale to by nebolo fér pre ostatných. Vybavené dovolenky, našetrené financie, ale predovšetkým pocit sklamania boli tými atribútmi, ktoré mi hovorili, aby som trek uskutočnil. Moje takmer denné mailové konzultácie s nepálskou cestovkou ohľadne celkovej ceny naberali obrátky. Prepočty financií boli naozaj prioritou. Bohužiaľ, my traja sme doplatili                       na nerozhodných jednotlivcov. Skúšal som s cestovkou urobiť kompromis. Prisľúbili prijateľnú cenu a my traja sme sa po vzájomnej dohode rozhodli, že trek aj tak absolvujeme pre nás         pri dosť vysokej cene. V polovici februára som zorganizoval „veľké“ stretnutie účastníkov treku v Chate na Grúni v Malej Fatre. Pôvodná „veľkoleposť“ však bola nakoniec len posedením Tomáša s jeho kamarátmi z Prahy v rámci ich lyžiarskeho týždňa. Jano bol v tom čase neplánovane na Javorníkoch, ale vedel som, že sa na mňa spoľahne a s plánom treku bude určite súhlasiť. Priniesol som batoh plný papierov propagačného materiálu s rôznymi schémami, mapkami a popismi treku okolo „Kanči“. Tomášovi schémy či mapky zrejme veľa nehovorili, ale prisľúbil konečnú účasť, ktorej základom bola úhrada letenky, čím sme sa vlastne na druhý deň, kedy som letenky zakúpil, stali všetci traja oficiálnymi účastníkmi treku. Po vzájomnom dohovore sme sa dohodli, že v deň odletu, teda 2. apríla sa stretneme na viedenskom letisku Schwechat. Pre záujemcov o prípadnú podobnú akciu môžem uviesť, že konkrétne prípravy trvali asi tri týždne. Jednalo sa o nákup drobného materiálu akými boli napríklad textilné doplnky (termobielizeň, ponožky). Mojím osobitným problémom sa stali náhradné šnúrky do vibrám. Skúste ich kúpiť... Dosť úzkoprofilový tovar. Nedostal som ich. Žeby sa ozvala nejaká firma? Nechal som to teda na Káthmandú. Samostatne sme si každý nakúpili potraviny na spestrenie stravy, nakoľko som rátal s tým, že bude určite jednotvárna (trvanlivé salámy, niekoľko kusov konzerv v alu fólii - paštiky, hovädzie mäso, syry, čokolády, cukríky, sušené ovocie, oriešky, rôzne iontové nápoje v prášku). A určite nie je prekvapením pre zainteresovaných, že každý z nás mal v batožine určitý druh domáceho destilátu, čo je nutná súčasť každej internej „lekárničky“. Veď sme išli ďaleko do vysokých hôr. Prípravy na cestu naberali na obrátkach. Naše občasné vzájomné mailové či telefonické kontakty boli prepletené pracovnými úlohami, ale bolo cítiť, že termín akcie sa blíži. Víkend pred odletom bol u mňa celkom pokojný. Spomenul som si na odlety pred prvým, druhým či posledným trekom. „Klídek“, tak tomu hovoria ľudia žijúci na západ od Trenčína    a Javoriny. V sobotu dopoludnia som absolvoval tradičné posedenie v zariadení, ktoré som predtým tak honosne nazýval „Pub Kazačok“. Krátka rozlúčka s niektorými známymi s poprianím úspechov na ceste a samozrejme s bezpečným návratom. Viem, že do Himalájí chodia aj trekári, ktorí si chcú dokázať, že nosiči sú pre nich zbytoční, dokonca som sa stretol s názorom, že doláre pre nosičov radšej ušetria a sami si dvadsať či viackilogramový batoh odnesú. Ale videl som aj takýchto hrdinov, ktorí po trojtýždňovom treku vyzerali dokonale fyzicky, ale aj psychicky zmátožení a na pohľad pôsobili ako trestanci z gulagu. A dokonca neskôr pripustili, že nabudúce by takú hlúposť nespravili a najali si nosiča. Za to mi teda toto nestojí a ja si určite chcem vychutnať pobyt v horách podľa svojich predstáv. V nedeľu nastala chvíľa balenia, prepravný vak som naplnil v duchu povolených dvadsiatich kilogramov. A na zemi ostalo ešte veľa materiálu, ktorý som chcel zobrať  so sebou. Malý batoh, ako príručná batožina do lietadla, s ktorým som absolvoval tri treky, to nemohol zvládnuť. Splnil som síce požiadavku leteckého prepravcu, ale zároveň aj vymenil menší batoh za veľký sedemdesiatlitrový, a tak konečne všetko ako-tak vošlo dovnútra. Odvážil som celú batožinu a žasol, váha s vakom ukázala 21 a v batohu ďalších 18 kilogramov. Neuveriteľných 39 kilogramov! Nemal som šancu ešte niečo nechať doma. Ešte raz som skontroloval zoznam vecí. Všetko som potreboval. Nezainteresobvaný možno nepochopí, načo beriem tri fotoaparáty, kameru, nabíjačky a náhradné batérie na päť týždňov a k tomu nejaký reklamný materiál, guľôčkové perá a sladkosti pre deti, len toto vážilo nejakých šesť kilogramov. Ako keby som už dopredu počul žiadostivé detské hlásky. „Pen, pen!“ Nuž, bola to akási moja daň pre útechu detí. Pokojne som sa na to mohol „vykašľať“ a tieto veci nechať doma.

Treking v Himalájach

1. deň: pondelok 2. apríl (Viedeň-Swechat - Doha)

            Nastal deň „D“, teda skôr „O“, teda odchod. Pred odchodom na dlhú cestu sa mi podarilo vybaviť odvoz autom zo Žiliny do Bratislavy. Ráno pricestoval vlakom do Žiliny Jano a kamarát nás v rámci svojej služobnej cesty odviezol do Bratislavy, odkiaľ sme pokračovali pravidelnou autobusovou linkou na viedenské letisko Schwechat, kde sme dorazili odpoludnia o štvrť na dve. Naložili sme batožinu na vozík, ktorý chcel od nás jedno, prípadne od starších dve eurá - teda odo mňa, pretože som nemal jednoeurovú mincu. Tu musím podotknúť, že v tom čase Slovensko ešte ovládala koruna. Nasledovala „promenáda“ s naloženým vozíkom po poloprázdnej odbavovacej hale, v ktorej sme onedlho stretli Tomáša so svojou batožinou na vozíku. Upozornil som ich na rýchlejší „čeking“, aby sme nemali časové problémy a prípadne si vybrali miesta pri okne. Ako sa neskôr ukázalo, mali sme. Teda len ja. Moje, ale aj Tomove (Tomáša som občas volal skrátene „Tom“, väčšinou to bolo, keď som mu nestačil v kopci, prípadne v inej situácii, najmä jazykovej, kedy moja angličtina brala za kratší koniec) kilogramy navyše ma dosť znervózňovali. Náš „čeking“ pri stánku Qatar Airways v prvom kole nebol problémový. My, „persóni“ sme bez problémov prešli, ale naša batožina dostala červenú. Totiž vekovo podstatne skôr narodená „teta“ pri prepážke, v minulosti určite pracovala na palube niektorého lietadla tejto leteckej spoločnosti, síce zaujala nadmerným make-upom, ale zároveň nekompromisne upozornila personál na našu dosť veľkú príručnú batožinu. A to nevidela v porovnaní s batožinou moju neprimeranú postavu. Možno mala aj pravdu. V takzvanej príručnej batožine bolo tých osemnásť kilogramov osobných vecí. Nastala chvíľa mŕtveho bodu. Batohy nám nechceli zobrať. Ani Tomášovi a ani mne. Boli sme bezradní a vymýšľali sme čoho sa zbaviť a najmä kde tie veci dať.      Po krátkom dialógu si nás všimol fúzatý zamestnanec spoločnosti a pristúpil ku kompromisu. Doniesol dve kartónové škatule, do ktorých sme s Tomášom uložili časť vecí z príručných batohov. Cennosti akými boli fotoaparáty, kamera a ďalšie drobnosti som nechal pre istotu v batohu. Škatule sme prelepili lepiacou páskou a ešte ich zabalili do polyetylénových vriec. Konečne sa nám podarilo „odbaviť“, teda stopercentne „začekovať“. Do odletu ostávalo ešte dosť času, ale my sme sa rozhodli prejsť za zónu všetkých osobných kontrol. Ale smädní. Nedošlo nám, že už sa nenapijeme žiadneho nápoja. Totiž všetky tekutiny v obaloch väčšie ako „deci“ bolo potrebné odovzdať. Po dlhom čakaní vyplnenom neustálym sledovaním hodín sme sa dočkali. Asi pol hodinu pred odletom, teda okolo tretej popoludní sme vošli do útrob nástupného tunela, ktorým sme prešli na palubu lietadla Airbus A330. Konečne sa mi podarilo dostať miesto pri okne, chalani sedeli vedľa mňa. Takmer na minútu presne, teda o 15.40 sme odštartovali smer arabský Qatar s jeho hlavným mestom Doha. Vždy sa musím usmiať, keď si spomeniem na tie názvy, ktoré neviem či novinári alebo ktorý „ďas“ vymýšľa či doslova skomoľujú. Doha je Doha a neustále sa dočítate, že tenisový turnaj sa hrá v katarskej Dauhe (pre jazykových znalcov arabčiny sa to píše takto الدوحة). Alebo keď sme pred pár rokmi leteli do arabských emirátov a hlavné mesto je Abu Dhabi a už vás tu niekto poučuje, že to je Abu Zabí (pre tých múdrych tu mám „perlu“, Abu Dhabi sa zase v arabčine píše asi takto أبو ظبي‎. Snáď som sa veľmi nepomylil pri písaní tohto názvu. My čítame Srí Lanka, v Čechách Šrí Lanka (a v tamilčine je to takto இலங்கை). Ja viem, že to sú názvy, ktoré si niekto presadzuje podľa výslovnosti domáceho obyvateľstva. Ale prečo tak nasilu? Ktovie čo je za tým. Zrejme vedci v štúrovom jazykovednom ústave vykazujú činnosť. Prečo teda nepoužívame Beograd ale Belehrad, Wien ale Viedeň. Maďari majú Pozsony, my Bratislavu. Oni majú zámok v Gödöllö, ktorý postavil nejaký gróf Grassalkovich a naopak, my máme v našom hlavnom meste palác, ktorý po grófoch obývali pionieri a o pár rokov neskôr tých vystriedala naša hlava štátu. Gödöllö spomínam práve preto, že taký názov nemajú ani Japonci, ani Rusi či Američania. A tí majú všetko. Aspoň sa tak hovorí. Ale tam je to o niečom inom... Mali sme pred sebou päť a pol hodiny letu, a to sa v Qatare posúva čas o jednu hodinu dopredu. Chvíľu po štarte sme už pozerali z okna na hladinu Balatonu V lietadle sme sedeli snáď štyridsať minút, keď usmievavé letušky s počernými „letušiakmi“ začali plniť naše skromné želania týkajúce sa pitného režimu. Chladený Heineken, ale k nemu aj niekoľko kalíštekov whisky na odvahu zdravo prežiť let, nás osviežili. Ani sme sa nenazdali a začali nám servírovať prvú stravu. Kuracie prsia na viedenský spôsob, čomu my u nás hovoríme jednoducho rezeň, k nemu basmatí ryža, ravioli so zeleninou a bešamelovou omáčkou a zemiakový šalát s tuniakom. Jedlo sme zapíjali rôznymi nápojmi, Tomáš červeným chilským vínom, Jano džúsom a ja pivom. Najedení a spokojní sme sa venovali sledovaniu nejakých videoprogramov, prípadne tí šťastnejší pri okne pozerali, čo sa deje pod nami. Po dosť zlých skúsenostiach z posledného letu do Káthmandú  s holandskou spoločnosťou Martinair, ktorí na občerstvení doslova žgrlošili, sa qatarčania o nás príkladne starali. Preleteli sme nad pohoriami Karpát, zahliadli zasnežené vrcholky okolo Olympu a onedlho bola pod nami rozsiahla hladina Stredozemného mora. Nestačili sme ešte stráviť prvú stravu a servírovacie vozíky sa opäť objavili medzi nami. Asi nás chceli pred trekom vykŕmiť. Opäť nasledoval obrad s nápojmi a stravou, tentoraz však porcie boli trošku menšie. Ale pitná kúra sa opäť zopakovala. Za oknami lietadla jasno svietil mesiac a po šiestich hodinách letu, v skutočnosti však po piatich pre posunutú hodinu, sme pod nami uvideli žiaru možno tisícok pouličných svietidiel. Bolo to neskutočne pôsobivé. O desiatej večer miestneho času sme pristáli na letisku v Dohe. Vonku bolo asi tridsaťpäť stupňov. Nezvyknutí na také teplo sme rýchlo prešli do klimatizovanej tranzitnej haly. Absolvovali sme bezpečnostnú kontrolu. Pred sebou sme mali tri hodiny čakania na ďalší let, tentoraz už priamo do Káthmandú. Navštívili sme veľkopredajňu Duty free. Prechádzali sme sa medzi ľuďmi všakovakej pleti počínajúc rôznymi vzorkami Arabov, cez bledých Američanov až po žltých Japoncov. Všade na nás dýchala arabská exotika spríjemňovaná orientálnymi vôňami. Boli sme naozaj v úplne inom svete. Naším prvým cieľom bolo zakúpenie nejakého penivého moku v podobe plechovíc s pivom. Ale sme sa veľmi sklamali, pretože nič také tam nebolo. Najprv sme si povedali, že predsa Arabi nepijú, takže pivo nemajú. Neviem však ako to je v skutočnosti, pretože z predajne vychádzali ľudia hnedej pokožky s „igelitkami“ Qatar Duty Free naplnenými rôznymi druhmi alkoholu. Takže alkohol tam bol, okrem piva. Tomáš dostal rozumná nápad, že by bolo dobré zakúpiť nejakú menšiu fľaštičku na skrátenie chvíľ čakania. Podarilo sa. Za šesť amerických dolárov sme mali pollitrovku whisky v umelohmotnej fľaši. Sadli sme si v blízkosti našej „GATE“, teda vstupu pre odlet lietadla a so záujmom sledovali ľudí okolo nás, ale aj meniaci sa displej s časmi odletov do celého sveta. Latinku striedali údaje v arabčine. Blížila sa polnoc a my sme v ďalekej krajine vítali nový deň s whiskovými prípitkami na úspech celej akcie. A dobre sme urobili, pretože aspoň sme mali viac odvahy na druhú časť letu.

2. deň: utorok 3. apríl (Doha – Káthmandú 1300 m)

            Ručičky hodín sa presunuli za dvanástku. Nastal druhý deň našej dlhej cesty. Konečne sme sa dočkali. Tridsať minút po polnoci sme prešli cez „GATE“. Pre nezainteresovaných tento anglický výraz znamená bránu, ktorou je potrebné prejsť k lietadlu (teda je podstatne iný ako slovenské „gate“, čiže časť mužského odevu). Vonku bolo ešte stále neuveriteľných 29 stupňov. Pristaveným klimatizovaným autobusom nás doviezli k lietadlu Airbus A310. Bolo podstatne väčšie ako to, ktorým sme leteli zo Schwechatu. Nastúpili sme a tentoraz nás čakali miesta              v prednej časti hneď za business triedou. Pred nami bol takmer šesť hodín trvajúci let. Scenár z prvého lietadla sa zopakoval, pitný režim a dobrá večera nám spríjemnili časť letu. Zloženie cestujúcich v lietadle už bolo podstatne iné, okolo nás sedelo viac domorodcov ako „bielych“. Let prebiehal celkom pokojne, snáď len niekde nad Indiou nás viackrát „pohojdala“ turbulencia. O niekoľko hodín začalo svitať a letušky podávali raňajky. Netrvalo dlho a v diaľke sa objavili zasnežené končiare Himalájí, čo dávalo tušiť, že sa blížime k cieľu. Kapitán lietadla oznámil, že    v Káthmandú budeme o niekoľko minút. Klesali sme dole a zahliadli rýchlo sa približujúcu zem. Všetko bolo nachystané na pristátie, no motory sa naraz viac rozzvučali a mi sme preleteli    nad letiskom a stúpali hore. Letušky sa profesionálne usmievali, no v očiach cestujúcich bolo vidieť otázniky. Podľa „točiaceho“ sa slnka sme videli, ale aj pocítili, že sa otáčame a pristávací manéver sa opakoval, ale zopakoval sa aj ďalší manéver stúpania hore. Až na tretí pokus sme úspešne pristáli. A bolo presne 8.25. Medzi sebou sme skonštatovali, že pristávací manéver bol preto taký adrenalínový, pretože by sme boli na zemi o nejakých desať minút skôr! Vystúpili sme z lietadla do horúceho rána. Okolo lietadla z každej strany stáli vojaci so samopalmi. Hm, tak „pokráľovská“ demokracia v plnej kráse. Všade hliadkovali vojaci. Takže v tomto smere sa tu nič nezmenilo. Ponáhľali sme sa do príletovej haly, aby sme boli čo najskôr pri pasových pultoch. Moje obavy, že si tu opäť vystojíme dvoj až trojhodinovú frontu na víza sa našťastie nesplnili. Vďaka tomu, že väčšinu cestujúcich tvorili domáci, tak v radoch na víza stálo len pár ľudí. Pred nami boli snáď traja či štyria cestujúci. O neuveriteľných pätnásť minút sme mali v rukách víza. Prekvapený som pozeral, že úradníci tu už konečne používajú počítače, čo ešte pred pár rokmi bolo pre nich sci-fi. Nasledovalo vyzdvihnutie batožiny. Vaky plné materiálu boli v poriadku, no naše kartónové škatule boli dosť „znetvorené“. Moja, zabalená v polyetylénovom vreci Qatar Airways celkom držala pohromade, ale na Tomášovu bol žalostný pohľad. Bez vreca, polootvorená a po krátkej prehliadke zistil, že mu zmizli nejaké drobnosti vrátane instantných iontových nápojov. Batožinu sme naložili na vozík a išli k východu. V dave čakajúcich som pozeral na niekoho s ceduľkou nesúcou moje meno, ako sa to bežne robí, prípadne niekoho známeho. Ceduľka nikde, ale zrazu sa medzi ľuďmi vynorila šťúpla postava Gokarnu, majiteľa cestovnej kancelárie. Jeho pokrik „Miro, Miro“ s dokonalým anglickým prízvukom, nás usmernil k nemu. Privítali sme sa ako starí známi, Jano taktiež a predstavili Tomáša, nového člena výpravy. Po krátkom dohadovaní sa s niekoľkými horlivými pomocníkmi, ktorí cítili vo vzduchu bakšiš, sme si sami naložili batožinu do auta. Samozrejme poučení minulými návštevami som rázne protestoval proti ich doslova obťažovaniu. Tu musíte byť nekompromisní, pretože títo „pomocníci“ by boli schopní ísť s vami až k hotelu len aby dostali nejakú rupiu či cent. Tomáš, človek s nimi dosť cítil, ale pochopil, že ak dá nejaký peniaz jednému, tak ďalších sa len ťažko zbavíme. Je pravdou, že za tých sedem rokov, čo som tam chodil, tak sa aj oni „zaklimatizovali“ na zahraničnú menu. Kedysi im stačili rupie, no teraz už chceli doláre alebo eurá. Pokrok a komercia prekvitá aj tu. Pre Jana a mňa bola cesta z letiska už veľmi známa, no Tomáš neustále krútil hlavou neveriac čo vidí. V tomto sa hlavné mesto za tie roky vôbec nezmenilo. Okrajové štvrte sú stále pokryté vrstvou odpadkov, každý most má „svoju“ kravu, ľudia neustále posedávali alebo ležali na zemi a väčšinou nič nerobili a do toho sa ozýval krik, trúbenie automobilových klaksónov                  a neuveriteľný dopravný chaos. Na každej križovatke stále hliadkovali vojaci, dopravní policajti tu boli prakticky apatickí voči vodičom. Niekoľko minút po deviatej sme už  prechádzali ulicami Thamelu, známej turistickej štvrti Káthmandú. Ešte niekoľko zákrut a ocitli sme sa v uličke s pobočkou Gokarnovej cestovnej kancelárie „Green Horizon“. Zabočili sme doľava a už sme stáli pred hotelom Imperial Guest House. Recepčný Jana i mňa spoznal. Dohodli sme sa, že nám uschovajú batožinu a o dve hodiny budú izby uvoľnené. Nakoľko sme raňajkovali v lietadle, nemali sme pocit, že by bolo potrebné opäť jesť. Pre krátkosť času v hlavnom meste pred trekom sme nešli obdivovať miestne pamiatky ako to robí väčšina trekárov a horolezcov. Toto sme si nechali až na záver tunajšieho pobytu. Vydali sme sa do ulíc Thamelu. Niektoré obchody už boli otvorené, iné ešte len otvárali a niektoré ešte len čakali na príchod svojich majiteľov. V uliciach bolo veľmi málo turistov, a tak sme sa len tak „ponevierali“ a pozerali do výkladov. Mal som napísaný malý zoznam vecí, ktoré bolo ešte potrebné dokúpiť na dlhú vyše trojtýždňovú cestu, napríklad veľký vak na prepravu spacích vakov a karimatiek, Tomáš potreboval na svoje veci taktiež väčší vak, zámky na uzamknutie vakov, trekové sandále, flísovú bundu a ešte pár drobností. Neustále som však mal starosti ohľadne zabezpečenia pitného režimu. Nemali sme žiadne tablety na úpravu pitnej vody. V tomto sme si zatiaľ nevedeli rady. Naša prvá cesta viedla do Gokarnovej cestovnej kancelárie, aby sme sa privítali a upresnili si plán najbližších dní. V kancelárii sedel jeho brat Govinda, s ktorým sme sa srdečne privítali. Za dva a pol roka, čo sme sa nevideli, sa vôbec nezmenil. Títo ázijskí chlapíci ako keby vôbec nestarli. Ponúkol nás kolou a začali sme prvú diskusiu ohľadne plánu celého treku, ale najmä o jeho celkovej cene, ktorá nás najviac zaujímala. Bol utorok a prakticky sme mali len 24 hodín na získanie permitov, leteniek a ďalších potrebných vecí, vrátane zakúpenia už vyššie spomínaného materiálu. Prvou nepríjemnou informáciou bola letecká preprava  na letisko do Taplejungu, miesta štartu treku. Nakoľko tam lietajú lietadlá len dva razy do týždňa, v stredu a nedeľu, Govindovi sa nepodarilo na najbližší odlet, teda stredu, zohnať letenky. Neviem prečo som ich mailom naháňal už v januári. Zrejme sa na to vykašľal alebo nemá také kontakty akými sa neustále chválil. Mali sme pred sebou dve možnosti, buď počkáme päť dní, to znamená do nedele v Káthmandú, a tým si skrátime počet trekových dní alebo prijmeme ponuku cestovnej kancelárie, o ktorej sme už vedeli doma z mailu, že v prípade problémov s letenkami je možnosť presunu terénnym autom po nepálskych cestách. Po krátkom zvážení pre a proti, sme sa rozhodli pre cestu po zemi. Mala trvať dva dni, takže by sme boli v časovej norme. Mnou vybraná trasa treku bola zo strany Govindu v poriadku a po predbežnom prerátaní dní túr, vrátane „rest days“, čiže aklimatizačno-odpočinkových dní, sme sa dohodli na dĺžke treku. Celých 26 dní sme mali pôsobiť v oblasti pod Kangchenjungou. Tvrdým orechom sa stala dlhá diskusia ohľadne počtu nosičov a ďalšieho personálu a z toho sa odvíjajúcej ceny, ktorú sme mali zaplatiť cestovnej kancelárii. Mailom dohodnutá a obomi stranami zo začiatku rešpektovaná cena bola sporná zo strany oboch bratov, Gokarnu a Govindu. Dlho nechceli pochopiť, že nie sme Američania alebo im podobní turisti, ktorým určite nerobí žiadny problém „vysoliť“ nejakých päťsto dolárov navyše, ale my trváme na vopred dohodnutej cene. Stále sme sa nemohli dohovoriť na počtoch obslužného personálu. Prepočítavali sme z jednej i druhej strany, ale stále to nebolo ono. Vedúci výpravy (čo mal byť náš známy Šerpa         z predošlého treku Ang Kami Sherpa), jeho zástupca, kuchár s pomocníkom a nosiči. Stále som oponoval realitou, že na čo nám je ešte aj zástupca vedúceho výpravy pri takomto minipočte trekárov. Až na záver celého treku, keď sme sa viac zblížili s Dawa Sherpom, teda Kamiho zástupcom, nám bolo jasné prečo išiel. Mal viac skúseností z trekov ako Kami. A oblasť Kangchenjungy bola pre Kamiho neznámou destináciou. Bohužiaľ ak si zabezpečujete takúto akciu z Európy, tak vám cestovka nasľubuje hory-doly. Lenže neskôr som sa dočítal, že takýmto spôsobom sú zabezpečované všetky treky. Asociácia miestnych horských vodcov určuje kritéria, za akých je možné vodiť trekárov. Takže so znížením počtov zabezpečovacieho tímu sme nepochodili, pretože na každú našu námietku mali protiargument, týkajúci sa množstva a hmotnosti materiálu, ale najmä našej bezpečnosti. Tu sa práve prejavila neúčasť ďalších trekárov. Či sú v skupine traja alebo desiati, vždy je potrebný rovnaký počet osôb okolo kuchyne. Snáď len nosičov materiálu je potrebných viac. Tí však nie sú vôbec drahí. A to sme ešte nevedeli, koľko bude potrebné zobrať potravín. Bohužiaľ sme im museli dať nakoniec za pravdu, že to nie je výlet do nejakého blízkeho parku v podobe Sagarmathy alebo Annapurien, ale aj to, že nosiči taktiež potrebujú niesť svoje veci a potraviny pre seba. Po dlhej slovnej výmene vedenej najprv medzi nami tromi po slovensky a česky, sme sa dohodli na cene, ktorú akceptovala aj nepálska strana. Govinda mal pred sebou necelých 24 hodín, aby nám pripravil potrebné doklady, vozidlo, ľudí i materiál. A pred nami bol celý deň na to, aby sme sa pripravili na viac ako trojtýždňovú cestu do oblasti Mechi a jeho regiónu Taplejung vo východnom Nepále. Pre informáciu čitateľa len spomeniem, že vedúci výpravy dostal za akciu okolo 450 dolárov, jeho zástupca o pár dolárov menej, kuchár 450 dolárov a nosiči po 320 dolárov. Strava pre jedného trekára počas treku bola 240 dolárov. Takže my sme každý zaplatili za celý trek okolo 2000 dolárov. Rozlúčili sme sa s tým, že večer sa stretneme  v našom hoteli a odovzdá nám vybavené permity k vstupu do národného parku. My si zatiaľ dáme urobiť kópie pasov, osobných poistiek a ďalších potrebných dokladov. Originály pasov a letenky na prepravu do Európy sme nechali v trezore cestovnej kancelárie, čo je po jednej stránke dobré, ale nie každý verí tomu, že sa s nimi niekedy stretne. Možno sa v minulosti stali situácie, že pasy zmizli. Chalanov som zaviedol na obed, samozrejme inde ani nemohol byť ako v Everest Steak House, na ktorý som sa dva a pol roka tešil. Predstava nádherných steakov ma hnala dopredu. Reštauračné prostredie s niekoľkými usmiatymi známymi čašníkmi navodili tú pravú „stejkovskú“ atmosféru. Dobre vychladený Tuborg stál onedlho na stole. V interiéri reštaurácie sa počas mojej vyše dvojročnej neprítomnosti nič nezmenilo. Na oknách staré závesy, na stoloch červené obrusy, ktoré tu boli snáď ešte pri mojej prvej návšteve, teda pred siedmimi rokmi. Akurát som si všimol, že vydali nové jedálne lístky a upravili ceny. Samozrejme smerom hore. V rýchlosti som to prepočítal a porovnal s cenami                pri poslednej návšteve. Jedlá i nápoje zdraželi asi o 30 percent. Nakoľko však naša „tvrdá“ koruna nabrala dobrý kurz, tak to nebolo tak výrazné. Ešte predtým ako sme prišli do reštaurácie, sme si vymenili v jednej z mnohých zmenární americké doláre za nepálske rupie (NRs). Tentoraz bol kurz za jeden dolár asi 68 rupií, za euro dávali takmer 90 rupií. Všetci traja sme dlho neotáľali s výberom jedla a objednali si klasický „Brown Sauce Steak (With Veg. And Chips.)“. Tak totiž podľa jedálneho lístka znie jeho oficiálny názov. Totiž ku každému steaku sa podáva zeleninová príloha zložená z blanšírovanej zeleniny – karfiol, zelená fazuľka, uhorka, paradajka a k tomu ešte zemiakové hranolčeky. Ale predsa len som si všimol jednu novinku. V jedálnom lístku bola poznámka, že čerstvé mäso je dovážané z Indie! Vtedy, ale ani doteraz mi nie je jasné, že ako je možné, že hinduisti vyvážajú posvätnú hovädzinu. Nuž, komercia je komercia        a obchod je obchod. Tento steak tvorí vlastne základ všetkých druhov steakov. Vtedy stál 280 rupií, ale ešte v roku 2002 bol za 225 rupií, čiže bol tam ten finančný posun smerom hore. Ale biftek za štyri doláre u nás v takej gramáži ťažko zoženiete. Nečakali sme dlho a čašník doniesol ako obvykle veľké drevené oválne misy, na ktorých boli naozaj nadrozmerné porcie snáď hovädzieho alebo možno jačieho mäsa s kôpkou hranolčekov a zeleninou. K tomu podávajú  rôzne kečupy, horčice a chilli omáčky. Pri konzumácii a priebežnom vzdychaní, ako sme už plní, som bol trochu zaskočený poznámkou chlapcov, že steaky zas tak vynikajúce neboli. Ako sa neskôr ukázalo, pre Tomáša i Jana bol tento steak prvým aj posledným v rámci nášho nepálskeho pobytu. Nuž, proti gustu... Po nasýtení sa sme pokračovali v nákupoch po miestnych obchodoch. Po celodennom chodení po thamelských uliciach a uličkách a neústavnom obťažovaní pouličnými predavačmi a žobrákmi, sme dobre unavení konečne prišli do hotela. Sprcha bola balzámom nielen pre telo, ale tentoraz aj pre dušu. Čakali sme s čím novým opäť príde Govinda. Sedeli sme na terase hotela, samozrejme s nedomysliteľným Tuborgom a čakali na Govindu. Prišiel skôr ako sme sa dohodli, doniesol permity a ostatné „papiere“. My sme mu na oplátku každý venovali pripravenú a doma poctivo nasporenú kôpku dolárov, a tak sme boli pripravení na vyše trojtýždňovú akciu vo východných Himalájach. Ohľadne presunu do Himalájí nás opäť uistil, že tých asi sedemsto kilometrov zdoláme hravo za dva dni. Ako to potom dopadlo sa dočítate na ďalších stranách. Po Govindovom odchode sme ešte večer stihli zabaliť takmer všetok materiál tak, aby sme ráno už len doplnili pár drobností. Každý z nás mal veľký prepravný vak a mali sme jeden spoločný najväčší vak, v ktorom boli spacie vaky a karimatky. Tomáš pripravil do hotelového depozitu tašku  s vecami, ktoré sme na treku nepotrebovali. Zaľahli sme po desiatej večer s nádejou, že sa konečne pokojne vyspíme. Prvá noc v Nepále bola veľmi teplá, takže aj cez skutočnosť, že sme sa v lietadle poriadne nevyspali, tak aj táto noc nebola veľmi pokojná. Moju izbu navštívili komáre, ktoré sa naozaj „vyznamenali“. U chalanov sa nič také nekonalo. Možno preto, že  som bol ubytovaný na druhom a oni na prvom poschodí. Zrejme tu pôsobil „výškový“ hmyz. Ktovie prečo sa tak stalo.

3. deň: streda 4. apríl (Káthmandú – Lahan 116 m)

            Ráno sme vstávali pred šiestou, pretože o siedmej bol naplánovaný odchod. Veľmi rýchlo sme zbalili batožinu. Niekoľko minút pred siedmou sa objavil Kami. Srdečne sme sa privítali. Neustále vysmiaty, takže jeho predný zlatý zub aj teraz na všetkých svietil. S ním prišli aj dvaja chlapci, ktorých nám predstavil. Jeden bol kuchárov pomocník Lache Sherpa a druhý Kamiho brat Nima Sherpa. Už vo svojej knihe som pred niekoľkými rokmi písal, že Šerpovia ako meno používajú názov dňa kedy sa narodili. Aj v prípade Kamiho brata Nima znamená nedeľu. Ako sme sa neskôr od neho dozvedeli, Nima bol najmladším členom výpravy, vtedy mal osemnásť rokov a vlastne jeho opakom som bol ja, nešerpa. O niekoľko minút neskôr prišlo aj auto, ktoré nás malo odviezť do Himalájí. Bola to nie práve najnovšia Toyota Landcruiser. Určite už mala za sebou väčší počet podobných jázd. Ale vtedy sme ešte netušili čo nás čaká. Nosiči a Kami         s vodičom naložili našu batožinu, chvíľu špekulovali ako ju čo najlepšie pripevniť na streche. Boli sme prichystaní na dlhú cestu. Kami určil zasadací poriadok, teda ja vpredu vedľa vodiča     na ľavej strane, Jano za vodičom, Tomáš v strede a Kami za mnou. Šerpskí chalani, Lache Sherpa a Nima Sherpa, sedeli v zadnej časti spolu s našimi batohmi a balíkmi s potravinami. Krátko po siedmej sme sa ešte na chvíľu zastavili pri Gokarnovej pobočke cestovnej kancelárie v blízkosti hotela. Govinda sa prišiel s nami rozlúčiť a my sme konečne okolo pol ôsmej vyrazili úzkymi thamelskými uličkami do okrajových častí Káthmandú, do Govindovho domu. Tam totiž bol uložený ostatný materiál a potraviny. Nosiči nosili preplnené bambusové koše k autu. Stali sme sa vďačným terčom záujmu miestnych detí, ale aj dospelých. My sme ich záujem oplatili niekoľkými snímkami z fotoaparátov. Šokom pre nás trekárov bol pohľad na desať či dvanásť kartónových preložiek plných slepačích vajec. V rýchlosti som využil vymoženosti násobilky a zrátal, že ich vezieme tristo alebo tristošesťdesiat kusov. Pomyslel som si, tak tieto predsa nemôžu prežiť jazdu do Himalájí. Žiadna chladnička neexistovala. To bude mať salmonelóza poriadne nabitý program... Strecha auta bola naložená batožinou, ako keby sa sťahovali Nomádi. Naše vaky, batohy, stany a kopa ďalšieho materiálu potrebného na dlhý pobyt v ďalekých horách. Slnko bolo už dosť vysoko a okolo deviatej sme sa konečne pohli. Cestná „výpadovka“ z hlavného mesta nás viedla zo smogu. Vonku bolo horúco, dym z výfukov nákladných áut dával našim prieduškám a pľúcam poriadne zabrať. Jazda trvala už niečo vyše dvoch hodín, keď som pochopil aj podľa postavenia slnka na oblohe, že nejdeme na východ či juh, ale na západ. To snáď nie je možné, kde to ideme? Nerobil som si starosti, veď vodič a aj Kami určite poznajú cestu. Po prejazde niekoľkými mestečkami a dedinami som sa v mape dopátral, kde to vlastne ideme. S hrôzou som zistil, že naozaj nejdeme ani na východ, ani na juh, ale na západ. Nešlo mi do hlavy prečo práve opačným smerom. V mape som však zistil, že naša trasa vedie po jednej z nepálskych hlavných komunikačných tepien, Prithwí Highway. Prithwí bol prvým nepálskym kráľom, ktorý vládol v 18. storočí. Síce povrchom a šírkou mi pripomínala skôr starú cestu napríklad zo Žiliny do Terchovej, ale v tých najužších úsekoch. A toto bola vraj „highway“. Po pravej strane             v hlbokom údolí tiekli dravé vody rieky Trisulí, ktorá je známa tým, že ju turisti využívajú na raftové splavovanie. Asi po troch hodinách jazdy sme zastavili pred mestečkom Benighat na malom parkovisku pri miestnom „motoreste“. Kami zhodnotil naše žalúdkové potreby, a tak sme sa išli najesť. Zeleninová ryža s nasekanými kúskami kurčaťa a čaj nás celkom dobre nasýtili. Podľa tabule umiestnenej pri vchode sme z Káthmandú za tie tri hodiny prešli len 54 kilometrov. Naozaj päťdesiatštyri!!! Teda priemerná rýchlosť 18 kilometrov za hodinu. Veď takýmto tempom pôjdeme do Taplejungu snáď tri či štyri dni. Pokračovali sme v jazde ďalej na západ. Po ďalších asi štyridsiatich kilometroch sme prišli do mestečka Mugling. Na hlavnej križovatke sme odbočili doľava. Cesta doprava viedla do Pokhary, ktorá je východiskom k osemtisícovkám Annapurna, Daulaghiri, Manaslu a do oblasti Mustang. Pred nami bolo stále hlboké údolíe rieky Trisulí. Podľa postavenia slnka bolo vidieť, že už ideme na juh. Bola dosť nepríjemná horúčava. Blížili sme sa do regiónu Terai. Nepál je zložený z troch zemepisných regiónov, po celej dĺžke sa tiahne na juhu spomínaný Terai. Je to subtropická oblasť tiahnúca sa vedľa indickej hranice od západu na východ. Žije tam exotická fauna ako tigre, leopardy, nosorožce, medvede, byvoly, krokodíly, hady, škorpióny. Od Terai na sever je región hôr s nadmorskou výškou asi do tritisíc metrov a ešte viac na sever až k čínskej hranici je oblasť vysokých hôr, teda Himalájí. Po nepálskych cestách sa chodí veľmi pomaly, na tachometri auta bola ručička často na štyridsiatke, ale aj menej. Veru, ani sa tam nedá ísť rýchlejšie. Nedovoľuje to stav cesty a hustá premávka. Blížili sme sa do mesta Bharatpur. Pred ním sme opustili údolie rieky Trisulí, ktorá sa tam vlieva do rieky Kali Gandaki. Tá pramení pod Annapurnami a tečie ďalej na juh, pri Tribenigathe opúšťa územie Nepálu a pokračuje na indickom území. Onedlho sme prešli Bharatpurom a konečne odbočili na východ po ceste Mahéndra Highway. Mahéndra bol nepálskym kráľom v rokoch 1955 až 1972. Po ňom je teda nazvaná jedna z miestnych „diaľníc“. Naším dnešným cieľom malo byť mestečko Itahari. Po dlhom hľadaní som ho na mape objavil úplne na juhovýchode krajiny asi dvadsať kilometrov severne od Biratnagaru. Pred nami bolo snáď štyristo kilometrov. Bolo asi pol jednej a my sme prechádzali cez dedinu Tadi Bazaar. Tam je križovatka ciest, na východ do mesta Hetauda a na juh vedie  do Kráľovského Chitwanského národného parku (Royal Chitwan National Park), najstaršieho v Nepále. Je najznámejším národným parkom a dokonca sa dostal v roku 1984 aj do zoznamu miest svetového dedičstva UNESCO. Údolie Chitwan totiž dlhé roky využívali na športový lov zvierat, v ktorom sa do roku 1950 vyžívali najmä predstavitelia vlády a ich vzácni hostia. V roku 1963 územie južne od rieky Rapti označili za chránené územie nosorožcov a v roku 1970 kráľ Mahéndra schválil myšlienku vytvorenia národného parku. Dnes  v ňom žije viac ako 43 druhov cicavcov. Preslávili ho predovšetkým nosorožce, tigre a krokodíly. Park sa v poslednom čase stal jednou z atrakcií trekárov podobne ako rafting na rieke Trisulí. Cesta viedla ďalej do mesta Hetauda. Náš pitný režim v tom čase bol veľmi mizerný. Voda kúpená ešte v Káthmandú sa míňala a navyše v kabíne auta bolo takmer štyridsať stupňov. Navrhol som Kamimu, aby sme si urobili prestávku. Poriadny smäd a túžba po pive boli naozaj silné. Prešli sme cez mesto a pokračovali tentoraz na juh po ceste Tribhuwan Highway cez nízke pohorie Siwalik Range. Tribhuwan bol nepálskym kráľom v rokoch 1920 až 1950. V dedine Amlekghani sme uvideli prvý raz v Nepále železničné koľajnice vedúce z Indie do blízkej rafinérie. Totiž Nepál má len niekoľko desiatok kilometrov železníc. Asi po tridsiatich kilometroch sme konečne o pol tretej zastavili v mestečku Phatalaia. Jano s Tomášom si dali kávu, na ich počudovanie    s mliekom. Postupne sa učili na sebe, že si musia objednať „black coffee“ a nie „coffee“. U mňa s tým nebol problém. Tuborg alebo San Miguel bol vždy dobre chladený. Asi polhodinová prestávka s pitím nápojov bola naozaj osviežujúca a naša ďalšia cesta viedla tentoraz opäť po Mahéndra Highway z mestečka opäť na východ. Často sme prechádzali cez niekoľko stoviek metrov široké vyschnuté korytá riek. Na otázku, prečo sú korytá prázdne nám Kami vysvetlil, že v čase monzúnu, teda v lete sú plné dažďových vôd. Cesta viedla nekonečnou rovinou. Slnko neúprosne pieklo. Prišli sme do oblasti, kde po oboch stranách cesty horela tráva a kríky. Každú chvíľu sme zatvárali okná, pretože štipľavý dym nás doslova dusil. Boli sme niekoľko kilometrov    za mestečkom Bhadara, keď sme naraz zastavili. Vodič niečo po nepálsky zakričal alebo to bola skôr nejaká domáca nadávka. Defekt. Pravé zadné koleso bolo prázdne. Nosiči vyskočili z auta a rýchlo vynášali uložený materiál, vrátane určite už „uvarených“ vajec na cestu. Pomyslel som si, že vajcia tieto horúčavy nemôžu v zdraví“ prežiť. Koleso podložili niekoľkými kameňmi. Nemo sme pozerali na kolektív „servismanov“ ako primitívnym zdvihákom zdvíhajú auto. Náhradné koleso by u nás nemalo šancu uspieť pri technickej kontrole. Dezén na pneumatike bol dávno preč. A to sme nevedeli po akých cestách ešte pôjdeme. O necelých tridsať minút sme pokračovali v ceste. Do cieľa dnešného dňa nám chýbalo nejakých stopäťdesiat kilometrov a nad nami sa objavil mesiac. Pomaly sa stmievalo. Nevedel som si dosť dobre predstaviť akou rýchlosťou pôjdeme v tme. S pribúdajúcou tmou sa na ceste objavovalo veľa cyklistov. Niečo ako svetlo tam zrejme nepoznajú, pretože aj náš vodič už v úplnej tme ich nemal zapnuté. S Kamim sa po nepálsky zhovárali pravdepodobne o ukončení jazdy. O pol ôsmej sme prišli do mestečka Lahan (116 m), ktorý leží asi pätnásť kilometrov na sever od indických hraníc. Kami na chvíľu zmizol, aby sa opäť objavil a ukázal na dvojposchodovú budovu. „Manakamana Lodge“ sa stala miestom nášho nocľahu. Izbičky pre dvoch, jeden stolík so stoličkou a siete nad posteľami. Občas po stene prebehla nejaká tá potvorka, zelená jašterica. Vnútri bolo neznesiteľne teplo, my hladní, a tak sme s Kamim a dvomi nosičmi odišli na večeru do blízkej reštaurácie. Využili sme teplý večer, sadli sme si vonku na malú terasu. Objednali sme si zaručene pravý dhal bhat, nepálsku špecialitu - ryžu so šošovicovou omáčkou a veľmi pikantnou zeleninou a k tomu kôpka varených zemiakov. S týmto sa tu stretávate na každom kroku. Je to naozaj národné jedlo asi ako u nás napríklad bryndzové halušky. Ako predjedlo nám doniesli niekoľko kúskov duseného bravčového mäsa, samozrejme nasekané aj s kosťami. To je tu kiestna špecialita. Mäso každého druhu jednoducho sekáčom nasekajú na kúsky a potom tepelne spracujú. O tom, že táto bravčovina bola nadmieru pikantná, nemusím ani hovoriť. Dhal bhat bol celkom dobrý a Jano s Tomášom si nechali niekoľkokrát doplniť misky. Pre mňa klasická porcia úplne stačila. Po večeri sme sa poriadne unavení a najmä vytrasení z celodennej jazdy konečne osprchovali. Spánok v dusnej noci nám sústavne znepríjemňovali komáre, čo sme pocíťovali každú chvíľu. Večer sme podcenili miestne podmienky a zabudli stiahnúť sieťky, a tak poriadne doštípaní sme v noci pri svetle čelovky skákali okolo postelí. V teple sa nie veľmi dobre spalo, ale do rána sme vydržali spotení v posteliach.

4. deň: štvrtok 5. apríl (Lahan – Phidim 1 160 m)

            Ráno sme sa zobudili dobre poštípaní od komárov. Bolo šesť hodín, keď sme zívajúci vyšli pred „hotel“, kde už nosiči nakladali batožinu a ostatný materiál. Malé technické problémy    s autom sme spoločne vyriešili jeho roztlačením. Raňajky sa tentoraz nekonali. O siedmej sme sedeli v aute a pokračovali v jazde ďalej na východ. Náš časový sklz bol dosť veľký, veď sme mali byť viac ako sto kilometrov ďalej. Lenže zdolanie tých pár kilometrov nám trvalo ďalšie takmer tri hodiny. Cestou sme sa zastavili v mestečku Rupani, kde sme raňajkovali. Black tea a pár malých placiek podobných naším palacinkám nás nie veľmi nasýtili, ale v pribúdajúcej horúčave nám nie veľmi chutilo jesť. Do Itahary (125 m), pôvodného včerajšieho cieľa, sme dorazili asi   o desiatej. Prešli sme mestečkom a opäť pokračovali stále na východ. Nekonečné roviny okolo nás boli monotónne, ale konečne sme sa dostali do Birtamodu (124 m), ktorý sa nachádza           v administratívnej zóne Mechi. Má štyri okresy, Jhapa, Ilam, Panchtar a Taplejung. Jhapa leží na juhovýchode krajiny pri indických hraniciach, žijú tam národy Rai, Limbu, Gurung, Magar, Chhetri a Newari a je vstupnou bránou do indického Darjeelingu a Sikkimu. Panujú tu subtropické vegetačné podmienky. Severnejšie od Jhapy je Ilam. Jeho najväčšie mesto s rovnakým názvom leží asi šesťsto kilometrov na východ od Káthmandú. Oblasť je známa pestovaním čaju, kardamómu, zázvoru a zemiakov. Na rozdiel od rovinatej Jhapy sú tu kopce miestami presahujúce výšku tritisíc metrov. S Ilamom susedí najmenší okres zóny Panchtar. Správnym centrom je malé mestečko Phidim (1 160 m), kde končí asfaltová cesta a je východiskom               do Taplejungu, najsevernejšieho okresu, v ktorom sa nachádza aj Kangchenjunga. Územie tvorí subalpínske pásmo s hlbokými lesmi, vysokými horami, v najvyšších polohách celoročne ostáva sneh a ľad. Preteká ním ľadovcová rieka Tamur Khola, ktorá odvodňuje severné a južné zrázy Kangchenjungy. A práve sem smerovala naša cesta. V Birtamode, poslednom väčšom mestečku pred indickými hranicami sme uvideli cestné smerovníky na východ Kakarbhitta, ležiaca na nepálsko-indickej hranici a na juh veľká tabuľa hlásajúca, že na hranicu s Bangladéšom to je asi štyridsať kilometrov. Netušil som, že sme tak blízko ďalšej ázijskej krajiny. Tu sme odbočili konečne na sever a zamierili do himalájskeho podhoria. Ale najprv sme zastavili v mestečku Charaali (137 m), len niekoľko kilometrov za Birtamodom. Kami konečne zorganizoval prestávku na obed. Bolo horúco, a tak sme sa dohodli, že nám bude stačiť tradičná „noodle soup“, ale tentoraz pripravená z čerstvých surovín. Čakali sme na prípravu polievky pod malým prístreškom, aby nám slnko nepieklo na hlavy. Mladá kuchárka sa snažila a okrem Kamiho pomáhal čistiť zeleninu aj Tomáš a Lache. Príprava polievky trvala snáď pol hodinu. Po chvíľke čakania sme sa pustili do jedla. Ale hneď prvá lyžica nás presvedčila o tajomstvách nepálskej kuchyne. Okamžite sa nám objavil na čelách pot, v očiach slzy a z úst možno ešte väčší plameň ako mal Donutil a jeho známy výkrik vo filme Pelíšky, „maršal Malinovskij“. Možno tam boli nasekanéžoôetly wilkinsonky aj s Machom 3. A to bol len začiatok. Vnútornosti dostali poriadne zabrať. Ešteže sme mali polievku čím zapíjať. Moje domáce diéty boli už len v spomienkach. Nebolo ani dvanásť hodín, keď sme opäť vyrazili na cestu, ktorá tentoraz zamierila na sever do Ilamu (1 169 m). Pred nami sa začali v diaľke objavovať prvé kopce a podľa dopravného značenia do Phidimu to bolo „len“ 68 kilometrov. Pomyslel som si, no tak dve hodinky jazdy a ideme ďalej. O tom, že tak dlhý úsek sa dá ísť neuveriteľných šesť hodín sme sa onedlho presvedčili na vlastnej koži. Z nížiny sme postupne stúpali hore. Ráz krajiny sa zmenil, ryžové polia vystriedali lány obilia. Čakalo nás prvé väčšie stúpanie a už podstatne bližšie sa pred nami objavili hrebene hôr. O niekoľko minút sme sa z nadmorskej výšky asi stotridsať metrov postupne dostali až do 1700 metrov. Slnko stále pražilo, ale už bolo cítiť mierne ochladenie. Po zdolaní prvého väčšieho stúpania nasledovalo ďalšie, tentoraz podstatne vyššie. Úzka cesta bola našťastie stále asfaltová, veľký počet serpentín a pod nimi tristo či štyristometrové zrázy preverili umenie nášho vodiča, ale aj našu trpezlivosť. S úžasom sme sledovali, čo dokážu na cestách miestni vodiči nákladných áut, autobusov, ale aj rôznych iných vozidiel, ktoré by u nás ťažko pustili na cestu. Je tu samozrejmé, že ľudia sa prevážajú ako sa dá. Na strechách autobusov sedelo aj dvadsať pasažierov, nákladné autá prepravovali materiál aj s ľuďmi. Pred nami bola ďalšia vysoká hradba hôr. V diaľke medzi stromami bolo vidieť cestu, ktorá sa ako had vinula po strmých úbočiach. Dostali sme sa do výšky nad dvetisíc metrov a nad nami sa prevaľovala hustá hmla. Onedlho sme do nej vošli. Citeľne sa ochladilo. Bez pár metrov sme boli vo výške 2 500 metrov. Kami usúdil, že by sme si mohli urobiť krátku prestávku, a tak vodič zastavil             v nejakej malej dedinke. Klasický black tea v chladnom počasí všetkých osviežil a veru aj zahrial. Dokonca na rad prišli aj flísové bundy. Neveril som vlastným očiam, keď som videl nápis, že máme pred sebou ešte viac ako tridsať kilometrov. Stále do toho istého Ilamu. Myslel som, že to len hodinky idú akosi rýchlejšie. A to ešte cieľová stanica dnešného dňa bola v nedohľadne. Rezignovane som skonštatoval, že dnes určite do Suketaru nedorazíme. Pokračovali sme v ďalšej ceste. Dostali sme sa do oblasti s rastúcim čajovníkom. Prvý raz som na vlastné oči videl ako sa pestuje čaj. Práve v tých miestach sme zastavili v akejsi ľudoprázdnej osade, kde bol jeden stojan na pohonné hmoty. Teda „benzínka“ ako z amerických filmov. Zatiaľ čo vodič tankoval, tak my sme sa trochu porozhliadli po blízkom okolí. Doslova som sa s Tomášom vrhol na fotografovanie čajovníkov. Onedlho sme uť sedeli v aute a pokračovali v ceste. V strmom stúpaní sa konečne objavil smerovník s názvom Ilam. Prešli sme cez toto nie veľmi veľké mestečko, samozrejme ležiace na strmom kopci. Nebol dôvod na zastavenie, a tak sme opäť stúpali do kopca. Okolo nás sa objavili stromy porastené rôznymi machmi a lišajníkmi. V zamračenom počasí z diaľky vyzerali ako stromy z rozprávkového strašidelného lesa. A s takýmito sme sa neskôr stretli vo vysokých kopcoch. Bolo asi pol štvrtej a asi tridsať kilometrov za Ilamom sme zrazu zostali stáť v kolóne niekoľkých vozidiel. Miestni cestári z dôvodu opravy asfaltového povrchu uzatvorili cestu. Vystúpili sme z auta a išli sa pozrieť na technický zázrak  21. storočia. Takým spôsobom, akým tu cestu opravovali takto u nás nerobilisnáď ani pred sto rokmi. Veď o tom svedčia aj fotografie. Tomáš sa podujal urobiť z tejto akcie malú fotoreportáž. Asi po trištvrte hodine čakania cestu konečne otvorili. Nasledoval dlhý zjazd po úzkej ceste, na ktorej v jednej časti asfalt vystriedala kamenistá cesta. Zrejme aj tá časť čakala na opravu. Možno tam bol nejaký zosuv pôdy. Začalo sa stmievať a hlboko pod nami bolo vidieť prvé svetlá. Na moju otázku, či je to Phidim, cieľ dnešného dňa, Kami prikývol. Z výšky viac ako dvetisíc metrov sme klesli až na konečných 1160 metrov. Ale tú jazdu v šere a neskôr takmer tme by som nikomu neprial zažiť. Myslím, že každý z nás v duchu sám nohami brzdil, aby sme snáď nevyleteli v nejakej zákrute a skončili niekde v hlbokom zráze. O pol siedmej sme v úplnej tme dorazili do mestečka.            V Phidime nás čakala ďalšia noc. Pôvodne sme rátali len s jednou, ale ako sme videli, tak za dva dni sa táto cesta nedá absolvovať. A v noci miestni nejazdia. Našťastie. Pouličné osvetlenie chýbalo, takže sme s pomocou miestnych ľudí po chvíli hľadania prišli k jednému z dvoch miestnych hotelov. Na miestne pomery naozaj dosť slušný. Mal honosný názov United Kingdom, no jeho interiér ďaleko zaostával za „Spojeným kráľovstvom“. Dostali sme izbu s jedným manželským dvojlôžkom, ktoré zabrali „mladíci“ Tomáš s Janom a jedna posteľ, ktorú som okupoval ja. Asi kvôli ušetreniu financií sa k nám do izby nasťahoval aj Kami. Drevená podlaha a karimatka so spacím vakom sa stali jeho nočným príbytkom. O siedmej sme už sedeli v jedálni hotela          a čakanie na večeru sme si krátili písaním prvých poznámok do denníkov. Aby to nebolo také jednoduché, tak v celom mestečku vypli elektrický prúd. Čašník síce priniesol na stôl sviečku, ale naše čelovky vydávali jasnejšie svetlo. O tom, že vychladený Tuborg nám pomáhal doplniť vlahový deficit celého dňa je asi zbytočné písať. Všetci traja sme si objednali rovnaké jedlo, aby sme nemuseli dlho čakať. Dhal bhat s pikantnou omáčkou a opäť nasekané kúsky, tentoraz kuracieho mäsa. Jano sa prekonával. Chlapec z Tvrdošína ukázal ako sa na Orave konzumuje ryža. Čašník doniesol ďalšie porcie ryže a Jano sa naozaj snažil. U Tomáša to ešte v tom čase bolo podobné. Ja som už tu obsluhujúci personál sklamal. Porcia, ktorú doniesli na začiatku mi úplne postačovala. A neskôr sa to u mňa opakovalo každý deň, keď sa náš kuchár Pasang snažil vnútiť mi ďalšie prídavky stravy. Nepochodil. Okolo desiatej sme zaľahli, aby sme opäť prežili ďalšiu noc s komármi.

5. deň: piatok 6. apríl (Phidim - Suketar 2 370 m)

            Ráno o šiestej sme už balili veci. Môj vak pri doprave až sem utrpel prvý problém. Potreboval „prvú pomoc“. Švy držiace dno vaku praskli, a tak Kami sa mi ponúkol, že ho zašije. Bez neho by som nemohol absolvovať ďalšiu cestu. Po chvíli šitia sa k nemu pridal aj Tomáš a s lekárskou zručnosťou o niekoľko minút dokončili krajčírske práce. Vtedy som netušil, že nebudú posledné. Raňajky sa nekonali.   Po vypití čierneho čaju a niekoľkých hltoch horúcej vody s príchuťou pomarančového sirupu sme pokračovali v ďalšej ceste. Dnes sme boli už tretí deň          na ceste a nás čakalo už len necelých deväťdesiat kilometrov. Naše odhady, že o nejaké dve alebo tri hodiny budeme v cieli a odpoludnia už vyrazíme na trek, sa ukázali naozaj ako diletantské. Nepoznali sme akým terénom pôjdeme. A to je cesta označená krásnym názvom „Phidim – Taplejung Highway“! O siedmej hodine sme sa vydali na cestu. Obloha bola zamračená, ale našťastie nepršalo. Prvých niekoľko desiatok metrov sme absolvovali ešte po asfalte. Ale „highway“ hneď za mestečkom skončila, keď sme prešli na prašnú poľnú cestu s poriadnymi výmoľami. Auto každú chvíľu poskakovalo a my samozrejme v ňom. Ktovie čo na to hovorili vajcia v preložkách. Rýchlosť, akou sme sa pohybovali bola tak „závratná“, že ručička tachometru sa priebežne pohybovala medzi piatimi a desiatimi kilometrami za hodinu. Pomyslel som si, no takouto rýchlosťou tam prídeme o dva dni. Neustále stúpania striedali klesania. Strmým klesaním sme prišli k mostu nad riekou Hinwa Khola, aby sme vzápätí stúpali do náprotivného svahu. Krátke serpentíny vodič bravúrne zdolával a my sme  s úžasom sledovali či nás náhodou niekde nevysype z auta. Na oblohe sa medzi mrakmi objavilo slnko. Po troch hodinách jazdy typu Rallye Paríž - Dakar sme zastavili v Gopetare, malej dedinke vysoko nad nejakým údolím. Tu sme sa konečne trochu zrelaxovali pretiahnutím stuhnutých tiel. Prach z cesty sme cítili všade, v ústach, očiach, vo vlasoch, ale aj na celom tele. Batožina na streche auta bola pokrytá niekoľko milimetrovou vrstvou prachu. Slnko v tom čase už celkom dobre pálilo a pomyslel som si, že máme za sebou možno tridsať kilometrov!!! Tri hodiny jazdy a tridsať kilometrov, celkom slušná rýchlosť. Myšlienky na dnešné začatie prvej etapy treku boli nenávratne preč. Takýmto tempom prídeme do Taplejungu snáď o ďalšie tri alebo štyri hodiny. Ktovie. Prešli sme cez niekoľko malých osád. V duchu som Kamimu v duchu ďakoval za tie „úbohé“ raňajky. Naše žalúdky vďaka kaskadérskej jazde vodiča tentoraz radšej nepociťovali nutnosť ďalšieho doplnenia. Pohľady vľavo alebo vpravo do hlbokých údolí nás presviedčali o skutočnosti, že takto to bude lepšie. Na „frekventovanej“ ceste sa nám podarilo stretnúť niekoľko nákladných áut a autobusov, ktoré svoju prítomnosť nezabudli zvýrazniť častým použitím klaksónov. V jednej z väčších osád sme zastavili. Na blízkom kopci nad dedinou boli vojenské kasárne. Tak predsa len sme boli strážení pred prípadnými maoistickými útokmi, aj keď sa Kami dušoval, že maoisti už neútočia a že je prímerie. Vojaci nás mali pod kontrolou. Ďalekohľadmi pozorovali, kde sa pohybujeme. Ale zrejme skôr so záujmom sledovali naše auto poriadne naložené materiálom. Asi polhodinovú prestávku sme využili na vypitie čierneho čaju. S Tomom sme urobili niekoľko obrázkov s miestnymi deťmi a opäť sme sedeli v aute a pokračovali v jazde. Po strmej ceste sme prešli dedinami Nagi, Patighar a Dorumba, v ktorých stáli celkom pekné domy Limbov. Niektoré sú naozaj ako z rozprávky. Naprázdno sme pregĺgali sliny, keď sme videli na blízkych banánovníkoch ich plody. Nanešťastie boli vysoko a ešte veľmi zelené.  A neviem čo by povedali domáci obyvatelia na to, že im tu nejakí cudzinci kradnú ovocie. Po ďalších stúpaniach, ale aj klesaniach sme prešli cez most ponad rieku Kabeli Khola. Po niekoľkých sto metroch, keď sme prechádzali ďalším strmým svahom bolo vidieť ako sa vlieva do väčšej Tamur Kholy. V jednej zo serpentín sme pred nami uvideli miestny autobus a na jeho streche asi dvadsať cestujúcich. Myslím, že na stav kamenistej a prašnej cesty išiel dosť rýchlo. Len niekoľko sekúnd potom, sa v jednej zo zákrut za nami objavil ďalší autobus a na jeho streche opäť sedeli cestujúci. Zatvárali sme oči, pretože sa na ten výjav ani nedalo pozerať. Ale zrejme sú zvyknutí. Aj vodiči, aj cestujúci. Autobus, ktorý nás predbehol však po niekoľkých metroch musel zastaviť. V protismere sa objavilo nákladné auto. Veľmi úzka cesta, neustále trúbenie klaksónov a kaskadérske kúsky vodičov dirigoval menší chlapík, sprievodca z autobusu. „Dopravný kolaps“ trval pár minút a už sme pokračovali ďalej. Výškomer na hodinkách ukazoval okolo 1700 metrov, teda každú chvíľu by sme mali byť v Taplejungu. Asi po dvadsiatich minútach jazdy sa pred nami objavili prvé domy nami vytúženého mestečka. Taplejung (1 732 m). Podľa tachometra sme z mestečka Birtamod až sem prešli za necelé dva dni okolo tristo kilometrov. Nie veľmi strmé stúpanie nás doviedlo               k vstupnej bráne mesta. Kamenistú cestu vystriedal asfalt. Prešli sme úzkou hlavnou ulicou, všade okolo nás v slabom vetre viali červené zástavy a transparenty s kosákom a kladivom. No, to je privítanie, boli prvé moje myšlienky. Ešte šťastie, že tu panuje prímerie medzi predstaviteľmi monarchie a maoistami. Ktovie, či je to naozaj pravda. Ale v Káthmandú nás každý presviedčal, že je to tak. Nuž, uvidíme. Prešli sme okolo kasární a na malom priestranstve sme zastavili. Tu nás čakal počerný sympatický chlapík. Bol to náš kuchár. Mal so sebou nejaké potraviny, ktoré ešte dokúpil na trek. Prisadol si už aj tak do preplneného auta. Snaha ísť nejakou lesnou skratkou vyšla naprázdno. Auto totiž v strmom svahu nemalo šancu, a tak sme sa museli vrátiť na pôvodnú cestu. Ale prešli sme pár desiatok metrov a v kopci auto zastavilo. Strmá ľavotočivá zákruta nás nepustila ďalej. Pravé predné koleso bolo vo vzduchu. Vodič  i ostatní vystúpili z auta. Okrem mňa. Akosi to nešlo. Ľavé predné dvere, teda tie pri mne, boli zaryté v zemi. Nedali sa otvoriť a mne neostávalo nič iné, len sa vysúkať cez okno von. O chvíľu sa okolo auta zhŕklo snáď dvadsať, tridsať divákov. Vyjsť autom hore po strmej ceste neprichádzalo do úvahy. S pomocou niekoľkých domácich obyvateľov sa vodičovi podarilo vycúvať späť. Urobili sme malú úpravu sedenia v aute. Kami si prisadol dopredu ku mne a kuchár k Janovi a Tomášovi. Opäť sme prešli hlavnou uličkou, aby sme vyšli z mesta druhou stranou. Asfalt už bol dávno preč a auto poskakovalo po kamenistej ceste hore. Bola to naozaj až nenormálna cesta. Strmý svah, 180 stupňové zákruty a horúčava nám dosť znepríjemňovali posledné kilometre. Boli sme smädní, ale aj hladní. V jednej zo zákrut náš vodič prvý raz nezvládol situáciu a pravým predným blatníkom vrazil do bočného svahu. Našťastie sa nikomu nič nestalo až na obúchané kolená od plechov     v úzkom priestore kabíny. Niekoľkokrát sme museli všetci vystúpiť a potlačiť auto, pretože inak by sme tam ostali stáť. S úžasom, ale priznám sa, že už aj s obavami, sme pozerali na ďalšiu cestu pred nami. Kami nám ukázal dopredu, že tam niekde vpredu a vysoko nad nami je už Suketar, cieľ dnešnej cesty. Vrcholom však bol posledný strmý úsek, ktorý sme už v aute nezvládli. Vystúpili sme  a s autom išli ďalej len vodič a Kami. My ostatní sme išli peši. Boli sme vo výške asi 2 100 metrov. O niekoľko minút sme už videli naše auto ako sa šplhá po prašnej horskej ceste ďalej. Cesta nám trvala asi hodinu, slnko pieklo, ale tu už pofukoval vietor, takže potenie nebolo až tak intenzívne. Vtedy ma napadla jedna spomienka na prvú himalájsku návštevu, keď sme sa na prvom spoločnom zraze pred cestou rozprávali aj o téme potenia na horách. Vraj v Himalájach sa človek nepotí. To je hlúposť. Nuž, pre neznalých pomerov poviem, človek sa aj              v Himalájach potí. A ešte ako! Predsa organizmus pracuje na plné obrátky. Bolo presne štvrť na tri, keď sme prišli medzi prvé domčeky dediny Suketar. Z diaľky bolo vidieť „veterné“ vrece     na letisku. Tak konečne sme boli v cieli trojdňovej dobrodružnej ceste po nepálskych cestách-necestách. Suketar leží v nadmorskej výške 2370 metrov a je známy letiskom, na ktoré prilietajú trekári a horolezci, ale aj domáci obyvatelia z Káthmandú a Biratnagaru. Batožina a ostatný materiál už bol z auta zložený. Kami nám predstavil všetkých členov realizačného tímu. Príjemnou informáciou bola realita, že všetci boli Šerpovia. Na vysvetlenie snáď len toľko, že v prípade iných výprav sú členovia zložení z rôznych národov Nepálu a občas sa stáva, že medzi nimi dochádza k rôznym konfliktom. Našťastie   u nás to nehrozilo. Zrejem Kami vedel čo robí. Náš spoločný európsko-nepálsky tím tvorili chalani z Káthmandú a jeho okolia:
1. Ang Kami Sherpa - sprievodca (guide)
2. Dawa Sherpa - sprievodcov pomocník (v skutočnosti muž, ktorý mal na starosti dodržiavanie trasy a so mnou priebežne koordinoval časový itinerár jednotlivých dní treku)
3. Pasang Sherpa - kuchár
4. Lache Sherpa - pomocník kuchára
5. Ang Dawa Sherpa - nosič
6. Nima Sherpa - nosič
7. Tshering Lache Sherpa - nosič
8. Pemba Sherpa - nosič
9. Dharma Lab Tamang - nosič

Sprievodca, teda guide, je hlavnou postavou celej akcie. My traja sme boli klienti a on sa staral o hladký priebeh celej akcie. Riešil všetky otázky týkajúce sa kontaktu s kuchárom, nosičmi, prípadne vybavoval ubytovanie a spresňoval so šéfom trekárov skladbu stravy a nápojov alebo riešliprípadné zdravotné či iné problémy formou telefonického kontaktu (letecký prevoz pacienta, apod.). O tom, že je to veľmi dôležité, sme sa presvedčili v nasledujúcich dňoch. Pred rokmi sa tejto osobe hovorilo sirdar. Dnes je to guide, teda sprievodca. Podľa uvedených viet sme boli naozaj „páni“. Viem, že je to dosť nadnesené, ale za peniaze urobia všetko. Zaplatíte si a nosiči vás vynesú možno aj na Everest. Je to trochu pritiahnuté za vlasy, ale je to tak. Komercia vládne aj v Himalájach, najmä v oblasti Everestu a Annapurny. A pomaly sa rozširuje aj do ďalších oblastí Nepálu. O niekoľko rokov sa tomu zrejme neubránia ani Dhaulagiri, Manaslu či Kangchenjunga. Viem, že o tejto otázke by sme mohli viesť rôzne polemiky. Mladí, ale aj niektorí starší trekári nepotrebujú nikoho. Majú svoje ideály, skromné materiálne vybavenie a idú. Zrejme si chcú dokázať, že na to po všetkých stránkach majú. Takých „machríkov“ sme stretli na ceste do Ghunsy. Traja chalani a jedna dievčina z Izraela nemali v ničom zábrany. Ale o tom až neskôr. Na malej trávnatej plošine za Oktang Lodge, ktorá bola naším miestom prvej himalájskej noci, stáli postavené dva trojmiestne stany. Kami  s nami rozbehol nie veľmi prospešnú debatu, či budeme brať na trek jeden alebo dva stany. V úzkom trekárskom trojčlennom kolektíve sme sa dohovorili, že prvú noc sa otestujeme a skúsime spať všetci traja        v jednom a ráno uvidíme, čo to prinesie. O niekoľko minút sme si sadli do malej jedálne, kde na privítanie stála na stole veľká termoska „big pot“ s horúcim čajom. Začali sme si zvykať           na horské podmienky. Ale fľašky známeho chmelového moku po celodennej jazde v prachu boli o chvíľu pred nami. San Miguel za 150 rupií. Nuž, o niečo vyššia cena, ale tá chuť... Ani sme nestačili vypiť šálku čaju, keď kuchár Pasang s pomocníkom Lache priniesli obed „lunch“. Toasty so zeleninou a zemiakové hranolčeky. Nuž, sympatická strava. Pomyslel som si, ktovie čo budeme jesť o týždeň či dva. Hladní sme boli poriadne, takže taniere boli o chvíľu prázdne. Presunuli sme sa na priestranstvo so stanmi. Medzitým však nosiči druhý stan zbalili. Prichystali sme si na noc karimatky a spacie vaky. V úzkom kruhu Kamiho, Dawu a mňa sme venovali asi polhodinovú diskusiu o skutočnom itinerári trasy treku. Upresnili sme si postup k severnému         a južnému BC po jednotlivých dňoch, vrátane miest nocľahov. Samozrejme bolo potrebné naplánovať aj rest days, teda aklimatizačné, odpočinkové dni. Tu sa ukázalo, prečo Kami tak veľmi trval na účasti svojho pomocníka alebo lepšie povedané zástupcu. Kami v regióne Kanči nikdy nebol. To bol zo strany cestovky možno malý, ale pre nás dosť veľký podraz. Teraz sme pochopili, že máme vlastne o chlapa navyše. Kami „veľký sirdar“, ktorý nepoznal cestu. Hmm. To naozaj nebolo fér. A neskôr sa to naozaj potvrdilo, keď Kami viedol s Dawom niekoľko dialógov, samozrejme v ich „hatmatilke“, teda asi v šerpčine. O tom, že nie vždy je dobré za každú cenu šetriť dňami sme sa presvedčili o niekoľko dní neskôr. Všetci sme sa zhodli                na postupe. V zálohe sme mali jeden až dva dni pre prípad zlého počasia v Suketare, kedy by nám nemuselo priletieť lietadlo z Biratnagaru. Totiž cestu späť do Káthmandú sme mali absolvovať letecky. Neviem ako by sme prežívali cestu autom po vyše trojtýždňovom pobyte v kopcoch. Slnko celkom pekne hrialo, a tak sme sa išli prejsť po blízkom okolí dediny. Krátko sme zhodnotili trojdňovú cestu autom z Káthmandú až sem. Nakoniec sme boli rad, že sme neleteli lietadlom. Videli sme kus nepálskej krajiny a aspoň trochu spoznali život miestnych ľudí. Prišli sme na blízke letisko. Trávnatá dráha bola poriadne hrboľatá. Neviem si predstaviť na takomto teréne pristávať lietadlá. Síce pri poslednom lete do Lukly pred dva a pol rokom v Rumjatare bolo podobné letisko. V diaľke na nevysokom kopci stálo niekoľko drevených budov. Boli to objekty vojakov nepálskej armády na spôsob pozorovateľní a prístreškov. Pristávacia dráha bola     z oboch strán obohnaná plotom z ostnatého drôtu. Riadiaca veža vysoká snáď šesť, možno aj osem metrov bola opustená. Pred ňou na plastovej stoličke sedel v uniforme miestny policajt. Maskáčová uniforma a na bosých nohách žabky, čiže gumové šľapky, vietnamky. Naozaj „romantický“ pohľad. Nuž, iný kraj, iný odev. Pomaly sa blížil večer a my sme sa vrátili do jedálne lodge. Zvykali sme si na skutočnosť, že s pribúdajúcou tmou je nutné mať po ruke osvetlenie. Chlapci, teda kuchár Pasang s pomocníkom Lachem, ale aj ostatní sa snažili. „Kerozínový“ varič hučal a okolie bolo zavzdušnené výparmi pripravovanej stravy zmiešanej „arómou“ petroleja. Prinesená termoska s čajom dávala tušiť, že naozaj máme pred sebou večeru. Asi budem           v ďalších riadkoch chlapcov, teda kuchára či nosičov často spomínať. Ale naozaj boli milí a vzorne sa o nás starali. Kami sa prejavil ako dokonalý „horský“ manažér. Každú chvíľu sa pýtal či niečo nepotrebujeme, prípadne či sme so všetkým spokojní. My sme určite nemali žiadny problém. Veď sme boli na ceste len tri dni a to ešte v aute. Uvidíme, čo sa bude diať v kopcoch. Pasang doniesol večeru. Štyri plechové taniere vyleštené ako z nerezu. Tri pre nás a jeden pre Kamiho. V ďalších dňoch sme videli, že Kami sa snažil jesť   s nami, ale predsa len strava       pre „inostrancov“ mu nie vždy bola po vôli. Neskôr bol spokojnejší, keď sme si aj my na večeru objednali dhal bhat. Tentoraz sa večera skladala z polievky, hlavného jedla a dezertu. Samozrejmosťou bol čaj. V hrnci bola zeleninová polievka, druhým jedlom bolo zeleninové momo (momo sú plnené pirohy - plnia ich zeleninou, mäsom, ale neskôr sme sa stretli aj so syrom či jednoducho zelenými listami typu žihľava alebo miestny lopúch) a ako dezert sme dostali vyprážané banány. To bolo prvý a posledný raz. Pravdepodobne na privítanie. Jedlo bolo chutné, výživné a chutilo. Kami nás pozval na miestnu rakshi. Pálenku vyrobenú z domácich produktov polí, teda obilia, ryže alebo prosa. Skladujú ju v súdkoch, niekde drevených, no väčšinou už modernejšie v plastových, ktoré pravdepodobne zanechali horolezecké výpravy. Nápoj servírujú na stôl    v rôznych nádobách, ale nám ju väčšinou doniesli v pivovej fľaše. A niekoľkokrát      do originál „mojej“, keď som dopil pivo. Cena? Ako kde, ale bolo to v rozsahu nejakých 40-70 rupií za polliter. Podľa nadmorskej výšky a kvality. Prvý himalájsky večer sme ukončili okolo pol desiatej večer. Naozaj pokusná noc v testovaní nocľahu troch ľudí v jednom stane dopadla fiaskom. Je pravda, že traja ľudia nútení jednorazovo prespať v stane pre troch sa dá zrealizovať. Núdzovo, bivak, jedna, dve noci áno. Ale viac ako tri týždne s tromi vakmi osobných vecí či materiálu, to bolo naozaj veľa. Tak ako som predbežne odhadol ešte večer, že je naozaj hlúposť, aby sme ušetrili snáď päť kilogramov, rozhodol som, že potrebujeme dva stany. A snáď neurazím ani jedného z chlapcov, keď poviem, že spať za výdatného chrápania jednotlivcov sa dá niekde na pláži pri mori alebo v núdzovom bivaku. Zaľahli sme a verili, že na druhý deň vstaneme do pekného počasia. Ale pred nami bola ešte noc. Bola aj taká trošku romantická. Aspoň      z večera. Stovky hviezd, na východe tma, dávali tušiť, že tam ďaleko od nás je Kanča. To je taká moja zdrobnelina tých Piatich pokladníc večného snehu. Asi to v angličtine vyznie lepšie. Ale ja tomu neverím. Snehu a ľadu je tam naozaj neúrekom. Ale my sme vtedy z toho len veľmi málo videli. Ako som v duchu závidel trekárom, ktorí v Suketare vystúpili z lietadla a v diaľke videli zasnežené kopce. A my nič. Aj ma to celkom štvalo. Známy český hudobník Martin Kratochvíl, častý návštevník Nepálu a pre mňa akýsi  teoreticko-trekovo-ideový „duce“ pre túto akciu, tam bol pred niekoľkými rokmi s partiou českých trekárov. Dnes už môžem porovnávať. Ale vlastne prečo? Oni mali svoje zážitky, ale aj roblémy, my svoje... Každá akcia je úplne iná, aj keď začiatok býva veľmi ideálny. 

6. deň: sobota 7. apríl (Suketar - Phurumba 1 860 m)

            Ráno nás zobudili chlapci od kuchyne. Neveril som vlastným očiam alebo ušiam, keď ma o šiestej budil neznámy hlas: „Sir, black tea for you“. Hm, tak toto nemusím mať. Ale Kami mi o niekoľko minút neskôr povedal. „This is full service“. A ja na to jemu takmer „rýdzou“ slovenčinou: „Ty pako, veď to vyzerá ako tí japončíci pred pár rokmi v Namche Bazaar a ešte k tomu   na kopci v našej obľúbenej Panorama Lodge, kde som sa mimochodom neplánovane stretol s našou slovensko-poľskou horolezeckou výpravou, ktorá mala v pláne zdolať Makalu (8463 m),      s Maťom Gablíkom, Vladom Štrbom, Petrom Frankovičom     a Piotrom Pustelnikom. Práve vtedy tí Japonci mali svoj „full service“ a pri veľkých stoloch  konzumovali snáď žihľavu alebo nejaké zelené listy...“. Ale bola to aspoň milá spomienka na chalanov, pred ich výstupom na osemtisícovku. A veru vtedy celú výpravu Slovákov a Poliakov naháňali maoisti. Mali smolu. Myslím maoisti. Maťo Gablík vyliezol na Makalu a maoisti, no ktovie ...? Dnes sú v nepálskom parlamente. Najmä ich boss súdruh Prachanda. Jeho obrázky, ale aj nápisy a zástavy sme neskôr videli po celom Nepále. Zrejme dosiahol svoj „Everest“. Nosiči nám doniesli v malých plastových lavóroch teplú vodu na umytie. Aj teraz sme neveriacky krútili hlavami. Pomyslel som si, ešte tak postaviť stan s latrínou a skolabujem. Tentoraz nie. Rýchlo sme si pobalili veci, naplnili batožinu tak, aby si ich nosiči mohli pripraviť na cestu. Keď spomínam balenie, tak chalani, Jano aj Tomáš veľmi často pozorovali s úsmevom môj proces balenia. Totiž všetky osobné veci som mal rozdelené podľa druhov materiálu v „igelitkách“ s reklamou jednej žilinskej firmy. A určite ich bolo aspoň desať. Medzitým som pozoroval jednotlivé osoby nášho zabezpečovacieho štábu. Každý presne vedel čo má robiť. Chlapci od kuchyne pripravovali raňajky a asistovali im ešte ďalší dvaja nosiči. Iní balili stany a ostatný materiál. A všetkých dirigoval Kami. Vtedy sme ich ešte nepoznali po menách, ale z našej strany tam snaha bola. Prišli sme do jedálne                     a pri raňajkách sme mali v našom kolektíve veľkú diskusiu. Kami maoistov nemiloval. Asi mal alebo stále má na to svoje dôvody. To nám povedal už predtým, keď sme s Janom s ním boli          v Sagarmathe. Zrejme je to otázka kšeftu. Žije z výprav trekárov a horolezcov. A má pravdu. Situácia sa v posledných mesiacoch zlepšila. Prímerie medzi kráľom, vládou a opozičnými maoistami sa v tom čase dodržiavalo. Pasang priniesol veľkú tácku s taniermi, na ktorých boli porcie jedla, vaječná praženica, placky chapatí, honey a jam. Píšem tie názvy tak, aby to vyznelo, že sme jedli exotiku. Bolo to úžasné... Veru, prvý deň áno. Jedlo sme zapíjali horúcim black tea. Tu sme sa presvedčili, že vajcia v poriadku prežili trojdňovú cestu v nemilosrdnej horúčave. Len som sa nesnažil predstaviť si, čo by sa stalo, keby naozaj došlo k hnačkám a iným sprievodným znakom prípadnej salmonelózy. Našťastie nič také sa v najbližších dňoch nestalo. Naozaj nám nič nechýbalo. Snáď už len nedočkavosť vyraziť na trasu.Bolo sedem hodín a náš dvanásťčlenný sprievod sa vydal na cestu. Cieľom dnešného dňa bola osada Phurumba (1 860 m). Podľa mapy sme mali pred sebou asi tri, prípadne štyri hodiny klesania do údolia pod nami. Táto trasa sa normálne absolvuje ako odpoludňajšia túra po prílete na letisko. Zo Suketaru sme odišli smerom na východ, ale niekoľko minút chôdze za dedinou nás chodník viedol na sever. Miestna prašná komunikácia nás naozaj viedla dole z kopca. Prešli sme niekoľkými malými osadami obyvateľov národa Limbu. Žijú v nádherných malých domčekoch, ktoré miestami pripomínali rozprávky. Rôzne kombinácie farieb múrov dokresľovali zaujímavú krajinu. Okolo domčekov majú Limbuovia malé políčka, na ktorých pestujú obilniny a na blízkych lúčkach sa pasie dobytok, byvoly, ovce a kozy. Ženy Limbov nosia v nose a ušiach veľké šperky zo žltého kovu. Obliekajú sa stroho, ale pekne. Dlhé sukne a blúzky hrajú pastelovými farbami. Muži nosia úzke dlhé nohavice a väčšinou košele s dlhým rukávom. A stretli sme aj takých, ktorí mali       na košeli aj sako. Nakoľko dnešný cieľ nebol ďaleko a cesta viedla prevažne  z kopca, nechceli sme od Kamiho, aby zaradil do programu lunch, teda obed. My sme naozaj nepotrebovali jesť. Naše raňajky v zložení chapatí, teda placky alebo tibetský chlieb s rôznymi prílohami v podobe vaječnej praženice, aj keď s čudnou príchuťou cukru nás nasýtili. Mimochodom na sladkú praženicu som sa osobitne opýtal Kamiho či sa kuchár nepomýlil v kombinácii „sugar or salt“, teda cukor namiesto soli. Profík možnú chybu určite nepriznal. A cook už vôbec nie. Tak to malo byť a hotovo.Neskôr sa nám snažili kuchárski chlapci raňajky spestriť rôznymi ďalšími pochutinami ako bol pomarančový džem, med, milk coffee a podobné špeciality, ktorým som ja,              na rozdiel od chlapcov, Jana i Tomáša, každý deň odolával. Pre nás bolo z hľadiska času na treku nemilé prekvapenie, keď sme zistili, že nosiči ráno neraňajkujú, ale neskôr potrebujú po asi troch až štyroch hodinách chôdze dlhšiu prestávku, niekedy aj dvojhodinovú na oddych spojenú s prípravou obeda. Teda ako ja hovorievam, raňajkoobed, prípadne odpoludnia obedovečera. Väčšinou to bývalo okolo jedenástej. A tak vlastne v priebehu dňa jedia len dve jedlá. Obed a večeru. A vždy to bola ryža. Bolo asi pol dvanástej a my sme strmým klesaním po prašnom svahu zišli do blízkej osady. Prekvapilo ma, že sme už boli v Phurumbe, cieli dnešného dňa. Slnko nesmierne pieklo. Obišli sme jednoposchodovú ošarpanú budovu. Bola to škola. Za ňou, v zadnej časti bol prístrešok, ktorý zrejme predtým tvoril jednu z tried. Dokonca tam ostala čierna tabuľa s napísaným testom z angličtiny. S úsmevom sme si zopakovali vety základov angličtiny. Nosiči postupne prichádzali a my sme sa doslova rozvalili na vodorovnej plošine za školou. Jano aj Tomáš začali „loviť“ prvé slnečné lúče himalájskeho slnka. Ja, priznám sa, som sa slnku trochu vyhýbal. Moje zimno-jarné slnečné základy z Tatier som nepotreboval hneď tak rozvíjať. Tatry mi dali svoj základ a nechcel som nič preháňať. A navyše, boli sme vo „full service“ našej deväťčlennej skupiny. Stále som sa tejto skutočnosti bránil. Pôvodne som si myslel, že naozaj ideme do akcie „free“ s ľahkou pomocou zabezpečenia stravy a nosičov. Žiaľbohu pre nás, aj tentoraz sa prejavila nepálska „pohostinnosť“. Asi ako všade na svete. Opäť sme sa presvedčili o profesionálnej práci všetkých členov nášho zabezpečovacieho tímu. Kami svojimi hlasnými výkrikmi, ktoré pripomínali najskôr buzerovanie nováčikov na vojne, organizoval nosičskú skupinu. Ale v konečnom dôsledku to bolo potrebné. Predsa len organizácia celej akcie potrebovala prísne vedenie. Veď my sme boli „zákazníkmi“. Vybavili sa mi v hlave tie dlhé  minúty debát na terase hotela Imperial Guest House s Govindom. Pekné slová typu „Best price for my friends“ alebo „This is good price for my best friend“ mi pripomínali skôr výkriky kolotočiarov na púti. Dojednávanie ceny v malej miestnosti „Green Horizonu“ bolo z mojej, prípadne zo strany chlapcov, ktorých som zlanáril na himalájsku akciu, ťažkým orieškom. Mailovým kontaktom sme boli dojednaní, ale skutočnosť na „runway“ bola trochu inakšia. Takže ponaučenie. Známi sprievodcovia, kamaráti, ale aj úplne cudzí díleri domácich cestoviek majú len jeden „problém“. Doniesť do firmy peniaze. A ani my sme sa tejto teórii neubránili. Ale odtiaľ potiaľ...  Ale vráťme sa k treku. Časť personálu sa starala o kuchyňu a časť o ubytovanie. V rámci oddychu som si išiel prezrieť budovu školy. Podľa stavu budovy sa v nej veľmi dlho neučilo a mám pocit, že v poslednom čase bola využitá ako ubytovňa pre vojakov, ktorí tu pôsobili v boji proti maoistom. Alebo tu boli aj maoisti o čom svedčili nepálske nápisy a hviezdy. Boli namaľované modrou farbou, ale zrejme im na farbe nie veľmi záleží. Neďaleko školy, pri zamknutých záchodoch, bol jeden z mála miestnych vodovodov. Lache s nosičom Dharmom nanosili dostatok vody pre kuchyňu. Ostatní sa venovali postaveniu stanov. Našťastie sme boli len traja, takže dva stany pre nás a jeden pre Kamiho a kuchára Pasanga boli veľmi rýchlo postavené. Je zaujímavé, že postavenie kuchára v takejto výprave je veľmi dôležité. Bolo to vidieť už v čase príprav treku, keď sme riešili finančné zabezpečenie treku. Podľa miestnych zvyklostí je kuchár na úrovni sprievodcu expedície. Aspoň to tak vyzeralo podľa platov, ale napríklad aj podľa toho, že mali spoločný stan. Nosiči nás šokovali, keď začali stavať ďalší, tentoraz podstatne väčší stan. Jedálenský. Kamimu som hneď povedal, že je to zbytočné, že sa predsa najeme v „kuchyni“, teda pod prístreškom. Nevedel som, že berú aj takúto „ceprovskú“ vymoženosť a netušil, že nás prekvapia aj „hajzlíkovým“ prístreškom. Mohli si ušetriť sily a toto nechať doma. Onedlho sme sedeli na tráve, na ktorej chlapci rozprestreli plastovú fóliu. Nasledoval pitný režim v podobe horúceho čaju. O niekoľko minút sme mali pred sebou taniere s lunchom. Nakrájaná čerstvá zelenina s jogurtom a uvarené zemiaky s pikantnou dusenou zeleninou. Opäť som sa „vyznamenal“. Mliečne výrobky typu miestneho jogurtu nemusím, a tak Jano bolo môj spolukonzument. Sedeli sme s taniermi v rukách a pozerali hlboko do údolia, kde tiekla rieka Tamur Khola. Tak tam niekde by mala viesť naša zajtrajšia cesta. Ale tá bola ešte ďaleko. Personál sa trápil s obedom pre seba, samozrejme ryža s nádychom dhal bhatu. My sme sa vyvaľovali          v tráve a pozorovali nepríjemne vyzerajúce búrkové mraky. Čakanie na dážď sme si krátili prospešnou činnosťou v podobe prania ponožiek a tričiek. Tu je na mieste spomenúť praktickú radu. Naozaj na takejto akcii stačí mať len nutné zásoby oblečenia, ale s možnosťou pravidelného prania. Samozrejme ak máte k dispozícii vodu, čo sa najmä vo vyššie položených miestach nie vždy podarí. Dážď na seba nenechal dlho čakať. Okolo druhej hodiny sa zo sivočiernych mrakov nad posvätným kopcom Pathibhara (3795 m) spustili prvé kvapky. Tým sme veľmi nevenovali pozornosť, ale keď sa o niekoľko minút poriadne rozpršalo, tak nám neostávalo nič iné len zaliezť do stanov. Veľký priestor stanu som vtedy hneď ocenil. Na jednej polovici som mal „lôžko“, položenú karimatku so spacím vakom a na druhej boli uložené vaky s našimi vecami. Nad nami začala burácať búrka. Zotmelo sa a blesky osvecovali údolie pod nami. Na rovnej plošine sa onedlho začali tvoriť veľké kaluže vody. Nosiči ihneď ryhami v zemi odvodňovali celý priestor. Búrka však nemala konca. Podľa hrmenia bolo poznať, že sa ich vystriedalo niekoľko. Nám neostávalo nič iné, len nečinne ležať v stanoch. A aj sme si celkom dobre zdriemli. Zobudil som sa na zavolanie jedného z nosičov. Totiž Jano aj Tomáš sa zobudili už predtým a dali si urobiť milk coffee. Chlapci nelenili a urobili kávu aj pre mňa. Vonku stále lialo a chudák nosič prišiel s táckou a šálkou k môjmu stanu. Mal smolu. Nechcel som ho uraziť, ale poslal som ho preč. Predsa kávu nepijem a už vôbec nie s mliekom. Chlapec zbytočne zmokol. Asi po troch hodinách sa konečne prívaly vody umúdrili. Pitný režim som vtedy vyriešil tradičným black tea. Asi hodinu sme sa motali v malej miestnosti prístrešku. Búrkové mraky nad nami stále viseli. Netrvalo dlho a spustili sa ďalšie prívaly vody. O pol siedmej sme sedeli na školských laviciach, ale boli to skôr obyčajné dosky a pri svetle kerozínovej lampy sme večerali. Paradajková polievka, špagety s dusenými paradajkami a opekanými zemiakmi. Trošku čudná kombinácia, ale vtedy sme sa na to tak nepozerali. Hlad robí svoje, a to sme ešte nepodali takmer žiadny fyzický výkon. Záver večere sme si spríjemnili porciou čerstvej zeleniny v podobe nakrájaných paradajok, mrkvy, uhorky a reďkovky. Po krátkej prestávke sa o pol deviatej spustil ďalší lejak, ktorý trval necelú hodinu. Potom už búrka doznievala kdesi v diaľke na severe. Ale to sme už odpočívali v stanoch  s myšlienkami na počasie ďalšieho dňa.            

7. deň: nedeľa - 8. apríl (Phurumba - Chirwa 1 330 m)

            Noc bola celkom príjemná, aj keď som sa niekoľkokrát zobudil a zisťoval či neprší. Tmavá obloha bola posiata stovkami či tisíckami hviezd. O šiestej ráno som počul známu vetu, ktorá nás sprevádzala každé ráno. „Good morning sir, black tea for you“. Veru áno, väčšinou to bol Lache, kuchárov pomocník, ktorý nám doniesol do stanu čaj. Zalepené oči, nohy v spacom vaku, ale v ruke šálka s horúcim nápojom. Samozrejme skončila vždy na zemi pred stanom, pretože sa pre teplotu nedala udržať. O chvíľu prišiel ktorýsi z nosičov s malými plastovými „lavórikmi“    s teplou, prípadne aspoň vlažnou vodou. Dokonalý servis. Zuby som si čistil bez vody. Mal som špeciálny zubný olej a ten nepotreboval vodu. Predsa len som mal rešpekt pred miestnymi zdrojmi vody. A zatiaľ sa mi takýto olej na všetkých himalájskych cestách vždy osvedčil. Po „spáchaní“ hygieny nasledovalo balenie vecí. Opäť musím konštatovať, že spôsob ukladania vecí   do reklamných tašiek bol k nezaplateniu. V jednej máte tričká, prípadne spodnú bielizeň, v ďalšej ponožky, v ďalšej potraviny, v ďalšej batérie a fotomateriál a tak ďalej. Len bolo potrebné ich mať označené, aby ste potom nehľadali klobásu medzi ponožkami (lenže po dvoch týždňoch sa aj to stalo). Veľký vak každého z nás bol dosť naplnený, teda aspoň na začiatku treku. Vaky boli aj prvou starosťou nosičov. Tí  od rána obletovali okolo nás. Chceli mať čo najskôr vaky k dispozícii, aby si ich pripravili na cestu. Posledným pripraveným vakom bol najväčší spoločný, kde boli uložené karimatky, spacie vaky a nejaké ďalšie veci, no na svoj veľký objem nebol veľmi ťažký. Zaujímavé bolo, že Kami dbal na to, aby si každý deň striedali batožinu. Takže sa nestalo, aby jeden nosič nosil denne najťažší náklad. Pôvodne som si myslel, že vyfasujem jedného chlapa a ten sa bude „trápiť“ s mojou batožinou počas celého treku. Mal to dobre zorganizované.  O siedmej sme mali veci pobalené, prví nosiči sa vydali na cestu a my sme ešte len sedeli v „jedálni“ školy a raňajkovali. Varené vajce, dve palacinky a k tomu salámu a syr, ktoré sme si priviezli z domova. Takže opäť vajcia. Pomyslel som si, že aby sme ich hneď v prvých dňoch všetky zjedli, aby nás naozaj nenavštívila „salma“. Samozrejme zapíjali sme všetko čiernym čajom. Na cestu sme mali pripravený čajník plný prevarenej vody s citrónovým sirupom. Ten som osobne na cestu nechcel, skôr som sa prispôsobil čaju, ktorý som si po vychladení prelieval  do litrového vaku s hadičkou na pitie. A ešte k tomu železnú zásobu čaju v pollitrovej fľaši  od whisky z Qataru. To by sa výrobcovia čudovali na čo je možné využiť ich nevratný obal.  O pol ôsmej sme boli nachystaní na cestu do údolia. Krásne modrá obloha s páliacim slnkom nám spríjemňovali prvé stovky metrov dnešnej trasy. Po miernom zostupe sme prešli cez niekoľko osád  s krásnymi domčekmi Limbov. Naozaj ich architektúra je zaujímavá. Keď som si spomenul na predchádzajúce treky v Khumbu, tak tam sme sa s ničím takým nestretli. Tam prevládal najmä kameň a drevo, tu nepálená tehla, na strechách slama, domčeky boli krásne maľované a pri nich malé terasovité políčka s obilninami alebo aj zeleninou potrebnou na život v týchto podmienkach. Všade mali čisto. Ľudia sa neustále usmievali, zrejme im stačí k životu to, čo tu dopestujú. Určite nepoznajú problémy typu čo si obliecť, aký bude v televízii program a podobné naše banality konzumného života. A určite sú pri svojom spôsobe života šťastní. Zaujímavosťou bol pohľad na domčeky, pretože na strechách mal každý z nik malý panel slnečného kolektora. Kami nám vysvetlil, že nepálska vláda v rámci nejakého sociálneho programu poskytla financie na zakúpenie kolektorov. Domáci využívali slnečnú energiu na osvetlenie svojich priestorov pomocou malých žiariviek. Videli sme to aj neskôr napríklad v Khambachene. Naša cesta pokračovala ďalej. Prešli sme cez riečne toky Phurumba Khola, Yaphree Khola a Sisne Khola. Neustále klesanie nás priviedlo do osady Lingkhim, ktorá sa stala miestom „lunchu“. Aj teraz Kami zavelil k prestávke. Obed musí byť. My sme sa uskromnili s vege soup, teda nejakou sáčkovou zeleninovou polievkou. Ale predtým sme dostali horúci black tea. Tomáš a ja sme sa sústredili na nejaké fotografické úlovky miestnych „slečien“ vo veku snáď tri až desať rokov. Decká boli podarené. Myslím, že aj ony mali zážitky, keď sa pozerali na displeje fotoaparátov a ich vysmiate tváre. Taká prestávka na obed trvala hodinu až dve. Vtedy sme to chápali ako naše zdržovanie na ceste. Neskôr som pochopil. Nosiči nemôžu ísť celý deň. Dokonca majú svoje nepísané predpisy, nad ktorými dohliadal Kami. Asociácia nosičov si nedá diktovať od turistov. Preto to bolo aj tak komplikované pri dohovore v Káthmandú. Pri čakaní na nosičský dhal bhat Jano aj Tomáš si dopĺňali zážitky do svojich denníkov. Prekvapil ma najmä Jano, pretože         pri poslednom treku v Khumbu sa tejto otázke nie veľmi venoval. Obedňajšia prestávka trvala hodinu a pol. Sedieť na pravé poludnie na slnku, to veru nebolo nič pre mňa. Klobúk na ochranu pred slnečnými lúčmi sa opäť osvedčil. O pol jednej sme sa konečne vydali na ďalšiu cestu. Nasledovalo niekoľko malých zostupov. Celou cestou všade okolo nás sa ozýval ostrý sykot alebo skôr to pripomínalo zvuk nejakých kobyliek. Najprv sme nevedeli čo to je. Bolo to síce na počutie zaujímavé, ale keď neviete odkiaľ to pochádza... Až neskôr sme našli prilepené na konároch stromov stovky či tisícky cikád. My traja sme šliapali spolu nehľadiac na náš zabezpečovací štáb. Chodník bol len jeden, a tak nehrozilo, že by sme mali niekde zablúdiť. Kami sa niekde za nami zdržal. Niekoľkokrát sme síce čakali, ale keď sme nikoho nevideli, išli sme ďalej. Cieľ dnešného dňa bol ďaleko, no počasie sa statočne držalo. V osade Thiwa veľká drevená slavobrána oznamovala, že vstupujeme na územie „Kangchenjunga Conservation Area“ (KCA), teda národného parku. Myslel som, že tu nám bude niekto kontrolovať permity. Nestalo sa a pokračovali sme v ceste. Stretli sme  štvoricu domácich roľníkov. Posledný z nich niesol na ramene bubienok. Na celé ústa sa len smial a bubnoval. Zastavili sme sa a on sa začal bez problémov producírovať pred nami, aby predviedol svoje majstrovské umenie. Dokonca sa mi ho podarilo zachytiť aj kamerou. Po tejto miestnej kultúrnej vložke sme prešli cez potok Thiwa Khola            a po ďalších stovkách metrov nás čakal prechod nad riekou Tamur Khola. Tú sme však neprekročili, ale išli po jej ľavom brehu. Stretli sme niekoľkých domácich ľudí nesúcich obrovské náklady rôzneho materiálu. Nasledoval mierny zostup a trvalo nám len pár minút, keď sme stáli uprostred malej osady. Bola to Chirwa, dnešný cieľ. Na mape je uvedená nadmorská výška       1 270 metrov, ale priamo v osade 1 330. Tak ťažko povedať aká bola skutočná výška. Spotení a aj dosť uťahaní z  horúčavy sme si objednali pivo. Šesť a pol decový fľaškový San Miguel predávali za 200 rupií. Tu bola výhoda, že aj napriek malej turistickej návštevnosti mali všade tento penivý mok. Toho som sa pôvodne bál, pretože som naozaj nechcel piť vodu z rôznych miestnych zdrojov. Náš realizačný tím sme nechali niekde ďaleko a vysoko hore. Sprievodca Kami bol možno aj naštvaný, ale prišiel za nami asi po dvadsiatich minútach a posledný nosič asi o dve hodiny. Bol tu malý problém s ubytovaním, nakoľko nás opäť podvečer prekvapila búrka. O pol siedmej sa spustil lejak. Kami rozhodol, že kemp sa stavať nebude, a tak sme využili služby lodge „River View Point“. A my sme boli aj radi. Už som v minulosti spomínal, že keď si v lodge objednáte nocľah, tak by ste mali konzumovať ich stravu. Je to logické...  Do určitej miery. Nejete, tak zaplatíte za nocľah podstatne viac. Miestna osada sa predstavila ako veľký sympatizant maoistov. Ale o tom, že v tejto oblasti pôsobia prívrženci komunistického kosáka         a kladiva sme sa presvedčili aj v ďalších dňoch. Vlastne celý nepálsky vidiek žije stále komunistami. Ich ideový líder, súdruh Prachanda, robil svoju politiku tak dobre, že sa dostal                   do parlamentu. To bol ich cieľ a teraz je na ňom ako to pôjde s nimi ďalej. Bieda na vidieku je viditeľná. Ktovie ako vyriešia celý problém. Červené zástavy s kosákom a kladivom sme nachádzali takmer na každom kroku. Neviem si predstaviť situáciu, ktorá tu bola pred rokom alebo dvomi. Vyberanie „vstupného“ od trekárov na „úspech“ revolúcie. Veľa ľudí to zažilo. Ja našťastie nie. Vyhýbalo sa mi to. Alebo som bol v správnom čase na správnom mieste. Po ubytovaní sme sa zišli v tmavej malej jedálni. Sedeli sme na nízkych laviciach, s kolenami pri krku. Príprava večere však nenarušovala miestne tradície. Varené cestoviny so zeleninovou omáčkou. A ako predkrm bol miestny kohút, ktorý „položil“ život cudzincom. Opäť otrasne štipľavé kúsky mäsa, ale poriadne tvrdé. Kuchár Pasang asi nedocenil skutočnosť, že vtáka nedovaril do jedlého stavu. Odolal som. Jeden kúsok mi rozpálil vnútornosti do zblbnutia. Ktovie aké korenie  používali. Ďalším chodom bolo coffee, ale nie pre mňa. A opäť s mliekom. Jačie to určite nebolo, pretože tie chovajú až vo výškach nad tritisíc metrov. V miestnosti bolo šero a len malé svetlo na strope osvecovalo tváre prítomných. Už neviem či to bol Jano alebo Tomáš, ale lúčom svetla čelovky zasvietil do šálky s kávou. Bol to naozaj zaujímavý pohľad. Na hladine kávy plávali veľké mastné oká, snáď to bolo roztopené maslo alebo...? Jano si dal dve porcie, teda aj tú moju. Darilo sa mu pri mne. Kami sa tu prekonával. Na stole sa objavila pivová fľaša s rakshí. Neviem z akého dôvodu ju chlapcom nalial do kávy. Žeby to bola „irish coffee“ na nepálsky spôsob? Večerné posedenie sme ukončili okolo deviatej hodiny. Na poschodie, kde sme spali viedli úzke kamenné schody, ale bez zábradlia. Veru aj kaskadéri by tu mali čo robiť, aby bez úrazu vyšli hore, ale najmä dole. V malej miestnosti sme boli dosť natlačení, ale lepšie ako v daždi       v stane. Na to bude určite čas niekde v horách. O tom sme sa naozaj presvedčili v nasledujúcich dňoch.

8. deň: pondelok - 9. apríl Chirwa – Sekathum 1 660 m)

            Tento deň nás čakal presun údolím rieky Tamur Khola ďalej na severovýchod a mali sme sa dostať do údolia rieky Ghunsa Khola. Zobudili sme sa do slnečného rána a nosiči aj keď nič nehovorili, bolo    na nich vidieť, že chcú vyraziť na trasu čo najskôr. Podľa rôznych časových itinerárov by sme mali mať pred sebou asi sedem hodín cesty. Ranná činnosť sa podobala tej       z predošlého dňa. Šálka black tea, lavór s teplou vodou, zbalenie vecí a raňajky.Medzi balením som si vyšiel na malý prieskum lanového mosta nad riekou. Pri brehu som zahliadol ako sa tam v piesku pod banánovníkom hrá malý kŕdeľ detí. Jedno z nich bolo úplne nahé a malo čierne polodlhé vlasy. Hneď mi pripomenulo Mauglího z Knihy džunglí. Pohotovo som vytiahol kameru   a urobil pár záberov. Na raňajky nám tentoraz Pasang a Lache pripravili vaječnú omeletu, chapatí, k tomu naše syry a salámu. Veď zásoby vajec boli ešte stále veľmi veľké. A opäť black tea, ale aj horúca voda na kávu a horúce mlieko pre spestrenie pitného režimu. Na cestu sme mali sladkú vodu s pomarančovou príchuťou. Nemal som istotu či vôbec vodu dokonale prevárali, ale vždy bola horúca, tak možno áno. A za tých niekoľko dní sme nemali žiadne črevné problémy. Pár minút po pol ôsmej sme odišli z Chirwy. Chodník viedol miernym stúpaním okolo rieky Ghunsa Khola. Je zásobovaná mnohými malými prítokmi z blízkych hôr, ale aj vzdialených ľadovcov. Najväčšou zásobárňou je ľadovec Kangchenjunga Glacier. Krajina okolo nebola nejako zaujímavá. Občas sme prešli okolo malých políčok, na ktorých sa ženy oháňali motykami. Po hodine a pol sme prišli k lanovému mostu, kde stál menší drevený dom. Malá drevená tabuľa s nápisom „Check point“. Tu nám dvaja chlapci v otrhaných nohaviciach a košeliach s vážnou tvárou kontrolovali povolenia – permity k vstupu do Národného parku. Do veľkej knihy, ktorá snáď pamätala prvých priekopníkov treku, čo sa sem pred dávnymi rokmi vydali. Zapísali si naše osobné údaje. S úsmevom som pozeral na „úradníka“ sediaceho za stolom v premastenej košeli      a podobne vyzerali aj nohavice. Zapisované údaje museli byť pre nich naozaj „dôležité“, ale neviem na čo. Úrad je úrad. V duchu som sa smial, ako lúštil adresu bydliska uvedenú na permite. Po polhodinovej prestávke sme pokračovali ďalej. Chodník viedol tesne nad brehom rieky miernym stúpaním hore. Prišli sme k lanovému mostu nad riekou Tamewa Khola. Chôdza po ňom bola opäť zážitkom. Prešli sme na druhý breh a tam nasledovala obedňajšia prestávka. Bolo jedenásť hodín a my sme sa rozložili pri rieke. Kuchynský personál sa hneď začal venovať príprave obeda. O chvíľu sme už popíjali čaj. Nosiči sa rozbehli do vody, šantili tam a my sme ich taktiež napodobnili. Osvieženie v studenej vode bolo na mieste, pretože slnko poriadne pálilo. Nakoľko sme nechceli žiadnu polievku, tak nám pripravili obložené toasty so zeleninou a „vyfasovali“ sme aj skutočný banán. Miestne banány sú veľmi chutné, najlepšie sú také, ktorých povrch už začína hnednúť. Nie sú až tak veľké, ako poznáme u nás, ktoré sú dovezené napríklad z Južnej Ameriky. Sú dlhé asi osem až desať centimetrov, teda ako dve ceruzkové batérie postavené na seba. Počkali sme až sa nosiči najedia, samozrejme opäť mali ryžu. Takmer po dvojhodinovej prestávke sme pred trinástou hodinou pokračovali v ďalšej ceste. Strmé stúpanie hneď za riekou nám dalo zabudnúť na studené vody rieky a opäť sme sa potili. V kopci sme predbehli nosičov, ktorí odišli pred nami o niečo skôr. Od západu sa začali preháňať čierne mraky. Bolo neustále dusno a čajom sme veľmi často zaháňali smäd. Ani nie po hodinovej chôdzi spadli prvé kvapky dažďa. Na rad prišli vetrovky a nepremokavé povlaky na batohy. Nosiči poctivo zakryli svoje náklady, aby batožina nepremokla. Dážď ako rýchlo prišiel, tak aj odišiel. Mraky sa preháňali ďalej, ale nepršalo. Vyšliapali sme poriadne vysokým stúpaním na ľavý breh rieky Simbuwa Khola. Hlboko pod nami sme uvideli lanový most. Stretli sme dvojicu miestnych chlapcov. Samozrejme po anglicky nevedeli ani ceknúť, nuž rukami a nohami sme sa dohovorili, že musíme zísť k mostu a prejsť na druhú stranu rieky. Keď sme prichádzali k mostu, tak vľavo od nás sme zahliadli Kamiho a dvoch nosičov ako traverzom obchádzajú stúpanie, ktoré sme my traja vlastne vyšli zbytočne. Naša rýchla chôdza sa tentoraz neoplatila. Nad nami sa schyľovalo k veľkému dažďu a my sme mali pred sebou ešte asi trištvrte hodiny chôdze. Ale to sme len odhadovali. Od rieky nás čakalo ďalšie strmé stúpanie a potom dlhý traverz k ďalšiemu mostu cez rieku Ghunsa Khola. Toto bola rieka, ktorá sa nám stala spoločníčkou na niekoľko dní. Opäť začalo pršať. Prvé kvapky nás chytili na moste, za ktorým sme odbočili doprava a po niekoľkých desiatkach metrov sme boli na mieste. Podľa mapy mal byť kemp v Sekathume niekde vyššie na kopci. Ale my sme boli radi, že sme boli na konci dnešnej chodeckej etapy. Plánovaných sedem hodín sme absolvovali za šesť a pol, ale v tom bola aj takmer dvojhodinová obedňajšia prestávka. Podľa toho som usúdil, že v tých itinerároch sú zahrnuté aj tie prestávky. Ešte sme nestačili dať z chrbtov batohy dole a z malého dažďa sa spustil výdatný lejak. Schovali sme sa  pod blízky prístrešok a čakali na ostatných nosičov. Jano dostal celkom príjemný nápad. Ochladilo sa a na rad prišiel kalíštek našej dovozovej „medicíny“. A k tomu vytiahol žolíkové karty.       S nimi sme  v priebehu treku absolvovali veľmi veľa partií. Názov Sekathum sa mi nie veľmi pozdával, pretože na drevenej doske upevnenej na prístrešku bol názov Japantar. Ale nechal som to tak. Nosiči v daždi postupne prichádzali do kempu. Výraz kemp si však nepredstavujte, že tam boli nejaké služby, prípadne ďalšie vymoženosti aké poznáme  v európskych miestach. Jedna prijateľne rovná lúka a pri nej drevený dom obývaný manželskou dvojicou. Tí boli radi, že ich niekto po dlhom čase navštívil. Vedľa domu bola malá záhradka s najpotrebnejšou zeleninou, mrkva, cesnak, cibuľa, zemiaky. A okolo domu rástla „mariška“. Naozajstná marihuana tu rástla ako burina. Veru naši protidrogoví by si zgustli. Keď dážď na chvíľu prestal, nosiči rýchlo postavili stany. Personál kuchyne si rozložil svoje koše s materiálom v malej miestnosti domu. Kerozínové variče už hučali a Pasang sa majstrovsky zvŕtal pri hrncoch. Čaj bol prvým chodom večere. V chladnom počasí chutil veľmi dobre. Niekoľko minút po osemnástej hodine už servírovali večeru. Zemiaková polievka, opražené rezance so zeleninou, tu ich volajú chow main         a na záver mangový kompót. Zaujímavé bolo, že pokiaľ sme dostávali kompót, tak ho vždy ohrievali. Neviem prečo. Po večeri nasledoval povinný pitný režim. Čitateľ - laik tu môže konstatovať, veď tí tam stále pili. Ale áno, pili. Každý čo chcel a najmä čo mu chutilo. Síce sme ešte neboli vo vyšších polohách, kedy je naozaj potrebné piť veľa tekutín, ale páliace slnko nás za celý deň poriadne vyšťavilo. Toto však neboli alkoholické večierky typu rôznych tradičných stretnutí turistov  v Tatrách či v iných kopcoch. Nech mi všetci, ktorí sa v tejto adresnosti našli, odpustia. Nechcem nikoho uraziť. Jano s Tomášom si dali tongbu a ja svätého Miša, teda pivo San Miguel. Tongba je vraj zázrak. Neviem kto z cestovateľov tento nápoj nazval domácim pivom. To sa musel niektorý z európskych alebo najskôr z amerických turistov pomýliť. Alebo ešte nepil skutočné pivo. Ja som tento nápoj ochutnal dva razy. Chuťou pivo vôbec nepripomína. Skôr pokazený či skvasený nápoj neurčitého pôvodu, pripomínajúci najskôr veľmi nepodarený burčiak. Ale vie zamotať hlavu. Prvý raz som ho ochutnal pri rozlúčke s Kamim u neho doma       v Káthmandú na záver tretieho treku. Dva hlty z bambusového stebla. Vykvasené proso, prípadne iné zrno, ktoré domáci naberajú z veľkého, väčšinou plastového suda. Pripomínalo mi to napríklad naše jesenné kvasy sliviek alebo iného ovocia a ten „šum“ sa zalieval horúcou vodou. Hmm. Toto som naozaj nemusel. Chalani to vyskúšali a potom pravidelne konzumovali. Kamiho som vždy dopredu upozornil, ale najmä domácich, že si neprosím ich produkty. Mal som problém vysvetliť im, že nápoj je dobrý pre nich, ale pre mňa je lepšie otvoriť si fľašu či plechovicu klasického piva. Väčšinou to skončilo tak, že tvrdohlavý domáci mi naplnil nádobu, ktorú však väčšinou za mňa vypil Jano. Aj takto mu ďakujem, že ma zachránil pred domácimi, ktorí boli niekedy neodbytní. Tu je asi na mieste povedať, že na moje cesty     do Nepálu som chodil dobrovoľne, ale nemám rád ľudí, či už z radov spolucestovateľov alebo domorodcov, ktorí sa ma snažia presvedčiť na domácu stravu. V tomto som konzervatívny. Tak ako na Korzike som nejedol tzv. fantastické ovčie a kozie syry, na Liparských ostrovoch som odmietol plody mora    a v Grécku jedna porcia gyrosu mi stačila ako celoživotný kontakt s týmto tak ospevovaným jedlom. Nebudem sa chváliť, ale kto pozná výrobky personálnej kuchyne vie, že sa určite neotrávi   a dajú sa naozaj zjesť. V strave sa čiastočne obmedzujem. Nevenujem sa výrobkom z bravčového, jahňacieho, baranieho či kozľacieho mäsa. Tie ostatné môžu byť. Ale napríklad kvalita steaku vo francúzskej Bastii na Korzike, v španielskom horskom mestečku Benasque v Pyrenejach alebo na talianskych Liparských ostrovoch bola v porovnaní  s Nepálom na veľmi slabej úrovni. Kulinárski špecialisti v európskej únii by sa mohli prísť učiť do Ázie. Možno by sa pri čítaní týchto riadkov ozvali šéfkuchári špičkových reštauračných zariadení. O tom všetkom by sa dalo polemizovať, ale vrátim sa späť k treku. Po večeri sme sa zišli vo vyhriatej miestnosti domácich. Nosiči práve konzumovali svoju pravidelnú dennú dávku dhal bhatu. Tongba i pivo sa rýchlo míňali, a my sme sa teda presunuli do stanov. Mali sme za sebou dosť dlhý a rušný deň, a tak sme sa chceli poriadne vyspať. Po večernej búrke nebolo ani stopy. Na oblohe jasno svietili hviezdy, čo nám pridalo viac pozitívnej energie pre nasledovný deň.

9. deň: utorok - 10. apríl (Sekathum - Amjilossa 2 510 m)

            Noc bola celkom pokojná, aj keď opäť trochu spŕchlo. Šum rieky nás večer celkom dobre uspal. A možno to bola aj tá tongba, ktorá urobila čo mala. Ranný obrad o šiestej nás pripravil o posledné sny. Black tea s neodmysliteľným „good morning sir“ vždy zaúčinkoval. Pre Lacheho, ktorý nás väčšinou ráno obsluhoval, musel byť pohľad na zalepené oči a ťarbavé pohyby vyliezajúceho „medveďa“ zo spacieho vaku zážitkom pre celý život. Ale asi bol zvyknutý aj na horšie pohľady „vyschnutých“ a vyplašených amerických trekáriek, ktoré som videl                      v Sagarmathe. Ale o tom sa radšej nebudem rozpisovať. Až ráno som si poriadne všimol, že chlapci-nosiči večer postavili aj samostatný stan - kadibúdku. A Jano bol prvý, ktorý využil jej komfort. Veď pre telo je dobré si urobiť dobre hneď ráno. Ale to bolo aj jej posledné využitie. V ďalších dňoch sme oznámili nosičom, že si vystačíme s prírodou. Krátka hygiena, balenie vecí   a raňajky vyplnili našu rannú činnosť. Veru všetko to trvalo takmer dve hodiny. Ale došlo aj k rôznym humorným situáciám, keď Tomáš odtrhol niekoľko stebiel divo rastúcej  marihuany. Samozrejme nemohlo chýbať fotografovanie s touto tak prenasledovanou rastlinou. Naša kuchárska dvojica pracovala pri dvoch varičoch. Na jednom varili vodu na pitie, vrátane čaju              a na druhom pripravovali toasty s vajcom. „Anticholesterová“ strava s vajciami teda pokračovala. K tomu sme si dali opäť našu salámu a syr. Nosiči pobalili batožinu a vydali sa na trasu. My sme v pokoji dojedli, počkali na kuchyňu, aby aj chalani zbalili veci a o ôsmej sme spoločne odišli na trasu. Čakala nás neznáma cesta údolím rieky Ghunsa Khola. Len niekoľko desiatok metrov od miesta nocľahu sme prešli cez lanový most. V hustom lese sme vystupovali okolo rieky striedavo snáď sto výškových metrov hore, potom pár metrov dole, a tak sa to často striedalo. Ale neustále sme poctivo naberali výšku, takže sme už boli dosť vysoko nad korytom rieky. Slnko opäť svietilo a nad hlavami bola modrá obloha. Vďaka neustálemu stúpaniu sme sa už dobre potili. Chodníkom sme sa dostali do bambusového lesa popretkávaného vysokohorskými borovicami. Stále mi chýbali rododendróny, na ktoré som si zvykol pri návštevách Sagarmathy. Vtedy mi nedošlo, že bude trvať deň či dva až sa dostaneme do výšky tritisíc metrov, kde tieto stromy nádherne kvitli. My sme boli zatiaľ v necelých dvoch tisíckach. Stúpania a klesania sa neustále striedali. Hore do výšky sto aj dvesto metrov a onedlho dole nejakých sto metrov. Bolo to nekonečné. Prekvapilo ma, že tentoraz nebola žiadna prestávka na obed. Kami asi vedel, že dnes to nebude až tak dlhá trasa. Na pravé poludnie sme prešli cez most ponad rieku a strmým chodníkom snáď aj so štyristometrovým prevýšením sme sa dostali nad pásmo lesa. Trvalo niečo vyše hodiny, keď sme prišli na malú rovnú lúku s drevenou chatrčou. Tu sme si urobili krátku prestávku. Dovtedy modrá obloha sa začala zaťahovať. Opäť prichádzali nepríjemne vyzerajúce mraky. Čakali sme na nosičov. Jano zabodoval podaním kalíšteka s niekoľkými kvapkami „medicíny“. Hneď sa nám lepšie dýchalo. Dokonca si dal aj Kami, ale ho poriadne striaslo. Na našu „domovinu“ rakshi ani zďaleka nemá. Nosiči nechodili, a tak sme my traja aj s Kamim pokračovali v ceste. Prešli sme doslova pár stoviek metrov. Niekoľko domčekov pred nami patrilo osade Amjilossa, miestu nášho dnešného nocľahu. Dve či tri zatrávnené terasy tvorili miesto na kemp. Na jednej z terás sedela dvojica, dievča a chlapec. Prvé nesmelé anglické slovné kontakty sa veľmi skoro premenili na vášnivú diskusiu. No, predsa ak ovládaš jazyk.... Boli to Česi z Prahy, Zuzka a Emil, ktorí  tu boli na treku ešte s druhou dvojicou. Zuzkina sestra s priateľom a nosičom boli pred nimi pár dní vpredu a už pokračovali do Pangpemy, severného B.C., teda nášho cieľa a títo dvaja po návšteve Ghunsy sa vracali späť do Suketaru. So sympatickou dvojicou sme strávili celé odpoludnie. Bolo to naozaj príjemné spestrenie nášho dovtedy niekoľkodňového pochodu. Nakoľko mi boli obidvaja sympatickí, tak som im venoval moju knihu o Himalájach. Pár kúskov som mal v batožine, ktorú niesol jeden z nosičov. Páčil sa mi ich štýl treku. Síce plné batohy, ale bez nosičov a odkázaní na milosť a nemilosť domácich majiteľov usadlostí. Stravovali sa systémom, čo im kto poskytne, vyspali sa podľa možnosti v ich príbytkoch. Asi tak by to šlo aj v mojom prípade, ale keby to bolo o niekoľko desiatok rokov skôr. V rámci družnej debaty Emil kúpil fľašu „Míšu“ (pivo), a tak sa mi revanšoval za knihu malým chmeľovým „opojením“. Jano sa tu zoznámil s domácim priateľom, huňatým psiskom, ktorý ho evidentne prenasledoval. Ktovie čo mal za ľubom, teda pes, nie Jano. Celé odpoludnie, čo sme sedeli vonku, chodila k blízkemu zdroju vody asi osemročná „slečna“. Mysleli sme, že je to dcéra domácich, ale            po rozhovore s Kamim sme sa dozvedeli, že je to vlastne slúžka. Veru, nie veľmi dobre nám táto informácia padla. Dievčatko naozaj pracovalo okolo domu, každú chvíľu umývalo riady alebo zametala  v dome. Večeru sme absolvovali v malej miestnosti ubytovne, kde mali zabezpečený nocľah Zuzka s Emilom. Dnešná večera už bola na úrovni nadmorskej výšky, a to sme ešte neboli vysoko. Šampiňónová polievka, ryža a dusená mäta. K tomu samozrejme black tea a vyskúšali sme miestnu rakshi. Vonku sa pokazilo počasie, padla hmla, spŕchlo a na oblohe bola čierna tma. Ale v kuchyni bola príjemná atmosféra. Tu sa prejavili po prvý raz naši nosiči ako skvelí tanečníci. Hudobný sprievod robil Pasangov bubienok. Chalani sa uviedli typickou nepálskou ľudovkou Resham phiriri. Je to veľmi známa pieseň a poznajú ju aj trekári z ciest po Nepále. Samozrejme do tanca sme sa postupne museli pridávať aj my. Tieto scény som zvečnil aj kamerou. Popritom som si všimol, že Zuzka s Emilom zaliezli do spacákov vo svojej „posteli“ v jedálni a chvíľu sledovali tanečné kreácie. O niekoľko minút s čelovkami na hlavách dychtivo čítali prvé strany mojej knihy. Myslím, že sa dostala do správnych rúk. Naozaj mám rád ľudí, ktorí navštívia Nepál. A ešte viac tých, ktorí sa tam chcú vrátiť. Poznám ich niekoľko. Je to určitá droga. Droga, ktorej šíreniu sa tí správni ľudia nikde na svete nemôže ubrániť. Túžba vrátiť sa do nádhernej krajiny so zaujímavými ľuďmi... V prítmí miestnosti som sledoval jednotlivých nosičov. Každý mal niečo do seba. Vlasatý a šľachovitý Dharma Lab svojou vizážou nepresvedčil, že je Šerpa, skôr pripomínal zápasníka kung fu, večne usmiateho Pembu som nazval Smajlíkom a Kamiho mladší brat Nima ako „vyštudovaný“ mních si vyslúžil meno Monk. Dnešný večer sa pomaly končil. Ešte nebolo ani deväť hodín a pražská dvojica zaspala. Domáci sa tiež tvárili tak, že je najvyšší čas ísť spať. Z malého domčeka sme sa postupne vytrácali do nepríjemnej hustej hmly. Naše pohľady konečne zahliadli medzi mrakmi niekoľko hviezd, ktoré nám opäť dávali nádej na pekné ranné počasie. Ešte nebolo ani deväť hodín večer a my sme už v spacákoch spokojne odfukovali. Ani sme netušili, čo nás bude na druhý deň čakať.

10. deň: streda - 11. apríl (Amjilossa – Gyapla 2 730 m)

            Ranný budíček bol klasicky o šiestej. Asi už nemusím spomínať, že opäť nasledoval ranný obrad hygieny, balenie vecí a krátke čakanie na raňajky. Ryžový „puding“ vyzeral skôr ako rozvarená kaša. Tak toto nemusím. Moju porciu zvládol Jano. Toast opečený vo vajci a čaj ako-tak zaplnili môj zmenšujúci sa žalúdok. O pol ôsmej sme vyrazili na trasu. Prvé asi stometrové stúpanie pomaly rozhýbalo nohy i celé telo. Vyšliapali sme tento úsek. Začali sa  objavovať prvé stromy rododendrónov, ale bez kvetov. S námahou vyšliapané metre nám boli k ničomu. Následné dlhé klesanie nás priviedlo k niekoľkým malým prítokom Ghunsa Kholy, ktoré sme po veľkých balvanoch prekračovali. Pri jednom z potokov sme sa zastavili. Kami zavelil                na prestávku. Chalani z kuchyne chceli variť čaj, ale my sme sa nechceli zdržiavať, a tak sme vytiahli „obed“. Tentoraz kuchári ráno pripravili chapatí, teda „milované“ placky, k nim nejakú importovanú paštiku, salámu a banán. Banány asi „šlohli“ niekde v miestnej „záhrade“. Ale boli jedlé. Studeným čajom sme zapili túto „výživu“. Jano s Tomášom sa rozšantili a vyzuli si vibramy, aby si namočili nohy do ľadovej vody. Nosiči odišli ďalej na trasu. My po niekoľkých minútach za nimi. Aby sme sa po ceste nenudili, tak chodník viedol krátkymi strmými serpentínami hore. Bambusový les s rodendrónmi bol nekonečný, tak ako aj chodník. Našťastie dlhé a strmé stúpanie bolo dnešným posledným. Po piatich hodinách dosť namáhavej chôdze sa pred nami objavila lúka, na ktorej stáli štyri drevené domy. Bolo niekoľko minút po poludní a my sme prišli do Gyaply (2 730 m). Výška o niečo vyššia ako v Tatrách. V diaľke pred nami sa objavili prvé zasnežené končiare. Možno to boli bezmenné štvortisícovky hrebeňa, ktorým sme mali prejsť o niekoľko dní cez sedlá do Tseramu (3 770 m). Nosiči zaostávali, a tak sme niekoľko minút strávili       na terase neďalekého príbytku. Ako to tu bolo samozrejmosťou, s príchodom poludnia prichádzali aj mraky. Obloha sa o niekoľko minút zatiahla. Po krátkej prehliadke okolia som zistil, že táto osada je veľmi malá a tvorili ju len štyri drevené stavby.domy. Potešil som sa nálezu niekoľkých kvitnúcich rododendrónových „stromo-kríkov“. Tak predsa kvitnú. Konečne prišli aj ostatní nosiči. Aj tu sa ukázala ich zohratosť. Jedni postavili naše dva stany, ostatní pripravovali kuchyňu. Veru aj sme v tom čase pociťovali príznaky chýbajúcej stravy. V rámci absolvovania aktívneho hľadania správneho miesta na úľavu tela som v diaľke     za osadou v hlbokom údolí uvidel skvost. Nádherný vodopád na rieke Ghunsa Khola. Ale... Po prvé bol dosť ďaleko, no najmä hlboko a čo viac, začalo pršať. Exkurzia po okolí sa skončila. Ochladilo sa, a tak hanba-nehanba, zaliezli sme do spacákov a strávili pár chvíľ v teple. Buchot dažďových kvapiek, ktoré sa onedlho premenili na krúpy, do plachty stanu a následné burácanie nebolo ničím príjemným. Po chvíli bola tráva okolo biela. Množstvo krúp zmenilo odpoludňajšiu siestu na starostlivosť o stany. Obloha bola doslova čierna a okolo nás nebolo nič vidieť. Medzitým kuchárska dvojica Pasang a Lache pripravovala večeru. Zo stanov a teplých spacákov sa nám teda určite nechcelo. Myšlienka na podobné počasie na druhý deň nás dosť deprimovala. Čas večere sa blížil, takže pár desiatok metrov do teplej miestnosti sme absolvovali v prezuvkách. Pri svite čeloviek sme „chlípali“ horúcu, vraj vege soup (ktovie čo tvorilo vege...). Nasledovalo vege momo, teda niečo ako naše pirohy plnené polosurovou zeleninou (možno to bol špenát, prípadne nejaké listy natrhané pri rieke?) a k tomu sardinky s pikantnou omáčkou neznámeho pôvodu. To sa Kami „pochlapil“. Odkiaľ ten človek v Nepále, kde nepoznajú more, zobral ryby v konzerve. Asi mal prebytky    po nejakej trekovej výprave. Ktovie koľko mesiacov boli po záruke. Skladba tejto večere bola naozaj pre nás zaujímavá. Všetci traja sme čakali čo bude... Chalani, Tomáš s Janom, zostali ešte nejaký čas vo vyhriatej miestnosti. Ja som zvolil „náhradný“ program. Teplo spacieho vaku a „autorská“ činnosť. Teda dopisovanie zážitkov z predošlých dvoch dní do denníka.     Pri svetle čelovky pribúdali riadky. Z diaľky sa ozýval smiech chalanov a rachot bubienka, na ktorom predvádzal svoje umenie nepálskych „hitov“ kuchár Dawa. V ten večer som si predstavoval, že ten bubienok by nebol zlým „suvenírom“. Vtedy som mal myšlienku ako sa ho čo najskôr zbaviť. Ktovie ako rýchlo a najmä ďaleko by letel údolím. A v nasledujúcich dňoch by okolo nás panoval „eden“. Únava po celom dni ma zmohla. Ani neviem kedy som zaspal. Jediné čo nás ráno čakalo bolo realita, že v nasledujúci deň sa ocitneme nad hranicou tritisíc metrov.

11. deň: štvrtok - 12. apríl (Gyapla – Ghunsa 3 360 m)

            V noci bolo chladno, čo sme aj v spacákoch pocítili. Veru, ešte nie sme veľmi vysoko a už taký chlad. Čo potom niekde vyššie, napríklad v okolí Lhonaku. Slnko nás tentoraz nebudilo. To len Lache prišiel so svojou kanvicou plnou horúceho black tea. Už sa naučil aj pár slovenských slov. Napríklad stačilo povedať „moment“ a vedel, že o chvíľu sa vystrčí  strapatá hlava           a ruka s kovovou šálkou. Nestávalo sa nám dobre. Chlad a hmla neveštili pekný deň. Ale museli sme pokračovať v ceste. Ako počasie nestálo za nič, tak aj raňajky. Kde chodil Kami na ten svoj stravovací repertoár... Žeby som bol tak rozmaznaný z „domu“? Hmmm. Ale aby som do hlavy tlačil akurát porridge, to by nemuselo byť. Pre laikov je porridge v mlieku uvarený ovos či nejaká podobná obilnina. A do toho si zamiešate nesmierne sladkú „gebuzinu“, niečo ako pomarančový džem. Pomyslel som si, opäť mám diétu a Jano sa určite nedá zahanbiť. Ešteže sme dostali ku kaši omeletu s toastom a black tea. Ten čaj bol ale dosť potrebný. Nadmorská výška sa zvyšovala, a tak si telo pýtalo svoje. Vodu z prírodných zdrojov sme piť nemohli a vlastne ani nechceli. Tu to nebolo ako v Sagarmathe, kde sme si mohli kúpiť pitnú vodu v plastových fľašiach. Jano s Tomášom si svoj čaj „vylepšovali“ sladkou šťavou v podobe tekutého sunquicku. Nosiči už boli na trase a my sme z Gyaply vyrazili tradične okolo pol ôsmej. Tráva biela od mrazu dobre vŕzgala. Po pár minútach chôdze nesmelo z mrakov vykuklo slnko. Ako keby počasie riadil niekto z hora. Samozrejme začiatok túry sme absolvovali strmým klesaním k rieke. Vysoký vodopád sme ani poriadne nevideli, pretože dostať sa k nemu by bol nadľudský výkon. Neprístupný terén nám nedovolil pokochať sa z blízka krásou prírody. Fotografický záber z diaľky a my sme už opäť strmo stúpali nad riekou. Profil chodníka bol stále rovnaký len                      s rozdielom, že sme neustále naberali výšku. Sto výškových hore, päťdesiat dole, a tak sa to neustále striedalo. Tie čísla však boli niekedy podstatne vyššie. Bambusy a rododendróny vytvárali miestami nepriechodný chodník, ale prechod cez „kosodrevinu“ sme celkom zvládli. Príroda okolo nás nie veľmi zaujala. Neustála chôdza v lese. Aj v tento deň sme šliapali bez obeda. Dohodli sme sa tak s Kamim. O nosičov sme sa nestarali. Veď ich mal na starosti guide. Pred poludním sme absolvovali jeden z najvyšších a najstrmších výstupov od rieky. Stúpanie nemalo koniec. V diaľke na východe nad údolím vyčnievali nejaké kopce so snehovým popraškom. Niekde v tých miestach sme prekročili trojtisícmetrovú hranicu. Konečne sme vyšli z lesa                  a pred nami o niečo vyššie bolo vidieť pár domov. Bola to osada Phele (3 140 m), niekde ju označujú ako Phale. Ale to bolo potrebné vyšliapať ďalších asi sto výškových metrov, aby sme sa ocitli medzi domami. V osade je aj buddhistický kláštor. Chvíľu sme tu čakali pred miestnou lodge. Tomáš sa niekde zdržal, v diaľke rukou ukazoval smerom ku kláštoru. Jano a ja sme pokračovali teda ďalej na východ, Kami pár desiatok metrov za nami. A nosiči? Veľmi ďaleko za nami. Neskôr sa Tomáš priznal, že stretol mladého mnícha a výsledkom bol „veľmi výhodný obchod“, originálny zvonec pre jaka za tisícku (rupií). No naozaj originálny suvenír. A mňa vtedy napadla božská idea s cieľom zabezpečenia pokoja na trase - večerné posedenie pri ohni      za zvukov Dawovho bubienka a do toho burácanie Tomáša so zvoncom na krku. Horor. Našťastie zvonec bol od toho ušetrený. Zostal v batožine, no bubienok v najbližších dňoch zažíval medzi miestnym obyvateľstvom neopísateľnú recesiu. Išli sme po pravom brehu Ghunsa Kholy a niekoľkokrát prekročili potoky stekajúce z blízkych svahov. Úzke údolie sa začalo rozširovať. Tak tu niekde by mal byť cieľ dnešnej cesty. Dedinka Ghunsa (3 360 m). Z histórie dobývania Kangchenjungy som vedel, že do Ghunsy sa musí prejsť  cez rieku Ghunsa Khola prekročením jediného starého dreveného mosta. Poznal som ho z fotografií. Zatiaľ som ho ale nikde nevidel. Pred nami sa otvorilo široké údolie a vysoko nad ním nádherne zasnežené kopce. Tu by mala byť Ghunsa. Slnko doslova pálilo, takže môj klobúk dokonale chránil hlavu. Bolo to potrebné, pretože z minulých trekov viem, čo dokážu s hlavou urobiť v Himalájach páliace slnečné lúče. Vtedy som si spomenul na môj druhý trek v oblasti Sagarmathy a osadu Chhukung (4 730 m), kde okrem spálenej koži vo vlasoch som „chytil“ aj zápal priedušiek, čo ma vyradilo z postupu do sedla Kongma La (5 535 m) a osady Lobuche (4 930 m). Prechádzali sme po úzkom prašno-kamenistom chodníkom okolo rieky. Po pravej strane sa v pozadí vypínal nádherne zasnežený a zaľadnený kopec. Neskôr som zistil, že to je Jannu (7 710 m). Domáci ju volajú Kumbhakarna alebo v jazyku Limbu Phoktanglungma, „Hora s ramenami“. Pre zaujímavosť je 32. najvyššou horou sveta. Prvý raz ju zliezli 28. apríla 1962 Francúzi Robert Paragot, Paul Kellar, René Desmaison  a Sherpa Gyalzen Mitch. V roku 1981 zdolal jej vrchol prvý slovenský horolezec Róbert Gálfy, syn známeho tatranského vedúceho slovenských himalájskych výprav. Niekoľko desiatok metrov nad chodníkom sa po pravej strane týčila ošarpaná budova buddhistického kláštora. Vtedy sme ale nemali chuť na prehliadku. Kláštor bol opustený a nás hnala dopredu vidina odpočinku. Bolo niekoľko minút po trinástej a v diaľke pred nami sa objavil kovový lanový most. Tak predsa.        Po pravej strane za riekou stálo niekoľko drevených prízemných, ale aj jednoposchodových domov. Nostalgia za predošlými výpravami v podobe prechodu cez starý drevený most sa nekonala. Na oboch brehoch stáli mohutné betónové „pätky“, v ktorých boli ukotvené hrubé oceľové laná, ktoré napínali kovovú konštrukciu mosta. Takže aj sem už zasiahla moderná technika. Most dlhý asi sto metrov stál len niekoľko desiatok metrov po prúde rieky od starého. Ten tam zrejme dodnes čnie ako spomienka na zašlú slávu úspešných či neúspešných výprav dobyvateľov tretej najvyššej hory sveta. Po prejdení mosta sa na druhom brehu pri veľkom kameni objavila postava. Hmmm, miestny „agent“. Síce agent to nebol, ale miestna figúrka. Nechcem urážať príslušníkov silových zložiek, ale nápis na dotrhanom saku „Nepal police“ vyčaril na našich tvárach poriadny úsmev. Navyše nohavice s dĺžkou, podobnou tej, akú mal nedlho po prevrate koncom 90. rokov 20. storočia na svojej inaugurácii na Pražskom hrade prezident – neodemokrat. Tento policajt však nemal problém s ponožkami. Bosé nohy vo „vietnamkách“ len doplnili domáci kolorit. Na náš pozdrav „hi“ niečo zamumlal a trielil do „útrob“ dediny. Pomyslel som si, aha, spojka, ktorá ide žalovať svojmu vedúcemu. S Janom sme si rozložili svoju batožinu      pri veľkom balvane pomaľovanom buddhistickými mantrami. Neďaleko od nás bol nejaký „minimarket“, ale samozrejme zatvorený. Kami sa niekde stratil, a tak som s Janom relaxoval            a chytal lúče celkom príjemného slniečka. Nato, že bolo asi štrnásť hodín, dnes nepršalo. Onedlho sa za nami na moste objavil Tomáš so svojim „nákupom“ a za ním niekoľko nosičov.             S pribúdajúcim časom sa začalo ochladzovať. Slnko zašlo za vysoké kopce. Nosiči postavili môj stan, ale na druhý nedošlo. Kami cítil vo vzduch dážď, a tak sa dohovoril s majiteľom blízkej lodge, že prespíme v suchu a zdanlivom teple. Chalani nosiči zbalili stan. Ubytovali sme sa na poschodí. Strmých a úzkych sedem schodov bolo tvrdým orieškom. Najmä pre hlavu, pretože tam bol nepochopiteľne umiestnený drevený trám. Neďaleko našej lodge pri najbližšom dome horel oheň a okolo neho na bielych plastových stoličkách sedelo niekoľko ohrievajúcich sa postáv. Zrak nám padol opäť na ten „nádherný“ odev. Tmavomodré zimné vetrovky s nápisom „Nepal police“, nohavice každý inej farby a na nohách tenisky, poltopánky a už známe „vietnamky“. Nohy si ohrievali na kameňoch poukladaných okolo ohňa. Tak teda mali sme pri sebe aj „ochranku“. Postarší chlapík nás pozval k nim. Bolo chladno, takže s radosťou sme prijali pozvanie. Aspoň nám ušiel čas do večer. Najstarší z celej partie bol samozrejme veliteľ. Ten kývnutím ruky privolal „exoda“. Už na prvý pohľad prihlúply muž s fialovým šálom omotaným okolo krku nám z blízkej budovy doniesol kovové poháre a kanvicu. Sám veliteľ nám nalial horúci nápoj. Niečo mrmlal svojskou angličtinou o „tea, very good tea“. Studené ruky sa potešili. Menej naše útroby. Privoňali sme k nápoju. Naša predstava o niečom lahodnom prirýchlo skončila. Malý hlt a nasledovalo dusenie. Black tea s niečím štipľavým. Hneď sme sa to dozvedeli. Pepper. Tak to bola naozaj sila, čierny čaj s čiernym korením. Jano a Tomáš na stoličkách pomaly „chlípali“, občas skončilo pár kvapiek na zemi. Ja som sa postavil a nenápadne zašiel aj s pohárom za dom. Obsah pohára veľmi rýchlo skončil v studenej himalájskej pôde. Veliteľ sa nás pýtal, kde máme namierené. Pri debate sme mu po anglicky vysvetlili trasu nášho treku, čo niekedy pochopil, niekedy nie. Svojim svojráznym miestnym dialektom niekoľkokrát musel slová zopakovať, aby sme mu porozumeli. Po dlhešj debate nakoniec zistil, že máme namierené do B.C. Pangpema    a potom späť cez sedlá do Tseramu. Myslím však, že toto už dopredu vedel od Kamiho. Aj tu nepriamo kontrolovali permity – vstupy do národného parku. Povedal nám, že sme v Ghunse momentálne jedinou výpravou. Stmievalo sa a jeden z policajtov priviedol štvoricu mladých trekárov, jedna dievčina a traja chalani. Boli to tí, ktorí nás niekde vo Phele predbehli a neskôr my ich, keď odpočívali pri jedení. Veliteľ policajtov ich pri dohárajúcej pahrebe vypočúval a kontroloval permity. Štvorica ich nemala. Chcel od nich pasy. Spolu s veliteľom aj my sme sa dozvedeli, že pochádzajú z Izraela. Vymenili sme si s nimi pár viet ohľadne ich treku. Mali pred sebou to isté čo my, akurát bez povolenia. Je to lacnejšie. Ak vás pustia. Ak nie, máte smolu     a môžete mať problémy s miestnymi policajtami. Nakoľko bol čas večere odišli sme do prítmia lodge a mladí trekári odišli s policajtmi. Na večeru sme dostali dhal bhat. Toto tradičné nepálske jedlo sme vlastne na treku ešte nejedli. Plný hlboký tanier uvarenej ryže. K tomu v miske rozvarená šošovicová omáčka, niekedy s varenými nadrobno nasekanými zemiakmi a v ďalšej miske veľmi štipľavá omáčka. Všetko si premiešate a skonzumujete lyžicou. Na rozdiel od domácich „fajnšmekrov“, ktorým k jedlu stačia prsty jednej ruky. A vedia s nimi obratne zaobchádzať. Ak ste dobrým konzumentom, tak obsluhujúci personál, v našom prípade Lache, chodil s hrncom a pridával väčšinou ryžu. Môj žalúdok bol už v tom čase dosť stiahnutý, takže ponúknutá prvá porcia úplne stačila. Jano ako vždy exceloval a takmer „vylizoval“ hrnce. Utešoval som ho, že ako najmladší z nás je ešte vo vývine a potrebuje viac stravy. Záver večere bol spestrený miestnym nápojom. Tongbou. Hneď som ju odmietol. Hnusný skvasený nápoj podávaný v drevených veľkých nádobách podobajúcim sa veľkým pivovým pohárom aké majú v Nemecku na Oktoberfeste. Obsah kvasu zaliaty horúcou vodou. Na pitie sa používa duté bambusové steblo. „Zúfalci“ z radov trekárov sedia okolo stola a snažia sa pri pití nápoja tváriť, že popíjajú najlepší mok na svete. Páchne to asi ako močovka, ktorú družstevníci rozlievali po poliach. Zažil som prípady, kedy pri jazere Gokyo Lake jedna z účastníčok treku ani nestačila vybehnúť z miestnosti a tongba z jej útrob sa vyšla pozrieť von a potupne skončila pred vchodom, prípadne inému zabezpečila rýchly a hladký priebeh opustenia telesných prebytkov. Je to potrebné vyskúšať, čo to s každým urobí. Blížila sa večerná ôsma hodina a my traja sme si v spacákoch s čelovkami na hlavách neodpustili absolvovať s naliatym štamperlíkom našich domácich zásob známu detskú hru „kolo-kolo mlynské“, a tak sme si pohárik medzi sebou vymenili. V rámci šetriaceho programu len raz. Tentoraz sme usínali s vedomím, že ráno nemusíme skoro vstávať. Ale ešte predtým som si spomenul, že v tento deň ubehlo práve päť rokov, čo som stál vo svojom živote na najvyššom kopci. Veru, 12. apríla som s inou skupinou, Žilinčanmi Mariánom, Rasťom a Stanom, stál            v Sagarmathe pod Lhotse neďaleko Island Peaku (Imja Tse) na vrchole Chhukungu (5 845 m). Doposiaľ som nebol vyššie. Ktovie či na tomto treku plánovaný výstup na Drohmo View (6 000 m) bude úspešný.

12. deň: piatok – 13. apríl (Ghunsa – aklimatizačný deň)
            Odpočinkový a zároveň aklimatizačný deň sme začali aktívnou hygienou okolo siedmej hodiny. Na múriku pred lodge sme si upravili priestor pre raňajky. Najviac nás ráno prekvapil kuchár Pasang. Na pohľad výborne pripravená praženica. Ale v duchu som si pomyslel. Dokedy vajcia? Veď pred týždňom trojdňový presun v štyridsať stupňovej horúčave v aute z Káthmandú do Suketaru a ešte teraz na chrbtoch nosičov musí teplota vo vajciach urobiť zo salmonely tanečnice juhoamerickej samby. Nikto nič nenamietal, a tak sme sa pustili do jedla. Chuť praženice mala jeden háčik. Neviem, či to bola kuchárova pomsta alebo nám chcel pripomenúť, že je piatok trinásteho, prípadne tak to malo chutiť v origináli, ale jedli sme ju opäť nasladko. A k tomu toasty so syrom (ten jediný pochádzal z európskej, teda našej destinácie). Black tea všetko spláchol do žalúdkov. Hlad je hlad. Ale zrejme už v živote nikde neochutnám sladkú praženicu. Žeby na Slovensku v niektorej cukrárni...? Po raňajkách sme my ani nosiči nič nebalili, a tak sme si urobili celodenný relax. Kami i nosiči dostali voľno a my sme sa rozhodli využiť slnečné počasie na malú aklimatizačnú prechádzku po okolí. Okolo pol deviatej sme všetci traja naľahko, len s malými batohmi   s najnutnejšími potrebami, vyrazili na juhozápad. Našim cieľom bol nevysoký zalesnený hrebeň s výstupom na bezmennú vyvýšeninu, aby sme pokusne nabrali nejaké stovky metrov výšky a vrátili sa späť. Vydali sme sa smerom k sedlu Selele La (4 290 m), kam sme mali ísť po návrate z B.C. Pangpema. Na konci Ghunsy stálo niekoľko rovnakých kamenných budov s okennými rámami natretými na modro a pri nich trávnaté ihrisko. Miestna škola a vedľa nej zdravotnícke stredisko. V stredisku pôsobili dve zdravotné sestry a pomocník. Opäť mi to tu pripomínalo Sagarmathu a okolie Namche Bazaar, kde majú v osade Khunde nemocnicu                  a v Khumjungu školu, ktorú založil Sir Edmund Hillary, prvý premožiteľ Everestu. Škola v Ghunse poskytuje základné vzdelanie pre deti v rámci integrovaného nepálskeho školského systému.   Na rozdiel od tejto, škola v Phele pomáha upevňovať prvky tibetskej identity v regióne Kangchenjunga a školský systém poskytuje deťom vzdelanie v duchu tibetských tradícií, pri ktorom neohrozí ich tibetské hodnoty a systémy viery. V Ghunse pôsobí niekoľko miestnych učiteľov, ktorí sa snažia s pomocou fondov (napríklad CAN) získavať finančné prostriedky na písacie potreby, učebné materiály  a knihy do knižnice. Ich snahou je poskytnúť miestnej mladej populácii až stredoškolské vzdelanie. Súčasťou školy je aj jedna trieda materskej školy. V rámci školského vzdelávania tu organizujú pre obyvateľov osady aj školenia prvej pomoci a poskytovanie základného ošetrenia. Za školou sme prekročili väčší potok, ktorý stekal z údolia po ľavej strane. Prešli sme lúkami, kde sa páslo niekoľko spokojných jakov. Úzky chodník strmo stúpal a smeroval do lesa. Postupne sme spomaľovali. Predsa len výšku okolo tri a pol tisíca metra už bolo poznať. Času sme mali dostatok. Na rad prišlo fotografovanie. Najprv Ghunsa a jej údolie smerom na východ. Len sme hádali, či domy v diaľke nad morénou sivého ľadovca by mohla byť osada Khambachen, cieľ zajtrajšej túry alebo je to niečo iné. Nad blízkym údolím ako na dosah ruky, no poriadne vzdialené sa vypínali zaľadnené kopce šesť a sedmtisícoviek. Toto by sme                z Ghunsy len ťažko uvideli. Naše kroky však viedli vyššie. Jano s Tomášom nabrali rýchlejšie tempo. Ja som cestou fotografoval a snímal kamerou celkom zaujímavé zábery. Onedlho sme sa dostali do miesta, kde sa v strmom stúpaní objavili menšie snehové polia. Ešte niekoľko metrov výstupu a stál som na parádnej vyhliadke vo výške asi 3650 metrov. Hlboko v údolí ako na dlani Ghunsa, v diaľke zrejme osada Khambachen, ale po pravej ruke neskutočne nádherná ľadová pyramída Jannu. Naozaj skvost. Svojím tvarom sa ale nedá prirovnať  k himalájskemu Matterhornu Ama Dablamu (6 812 m), no pohľad na ňu bol očarujúci. Oproti na severe sa nad celým údolím vypínal hrebeň Sharpu I., II., III., a IV. Tento kopec tvoria naozaj štyri vrcholy, ale sú od seba dosť vzdialené. Pomyslel som si, že vyšliapaných asi tristo výškových metrov pre aklimatizáciu stačilo. Otočil som sa a pomaly schádzal dole s rukami plnými fotoaparátov, kamery      a paličiek. Teraz som mal neustále pred sebou Sharpu III. Pomrkával som po tom Khambachene. Na celkom príjemnom mieste som zhodil z chrbta batoh, vytiahol mapu a skúšal pomenovať okolité kopce. Blízky Khabur (6 532 m) a Phole (6 645 m) mi problémy nerobili. V diaľke, práve niekde na úrovni Khambachenu som rozoznal Merra (6 345 m). Určovať ostatné už bolo problematické. Buď ich nebolo vidieť alebo sa nedali identifikovať. Zbalil som mapu a ostatné veci a dosť rýchlo zbehol na prvú lúku pri potoku, kde sa pásli statné jaky. Tu som si vybral jedného „fotogenického“ krásavca, ale nevšimol som si či to predsa len nebola jačia krásavica, ktorému som sa začal s fotoaparátom i kamerou venovať, takže vzniklo pár záberov aj                z himalájskej fauny. Vrátil som sa do osady a onedlho za mnou prišli aj Jano s Tomášom. Tí si vyšli až pod sedlo Tamo la (3 950 m). Bol čas obeda. Okolo trinástej hodiny sme si dali dobré porcie instant polievok z našej destinácie, k tomu tibetský chlieb a dusený karfiol s mrkvou a zemiakovými hranolčekmi. Čudná skladba stravy, ale na aklimatizačný deň celkom postačujúca. Odpoludnia sa pri ohnisku objavili policajti. Zrejme im zavoňala naša strava. Ich čudný alebo skôr prihlúply chlapík v podobe akéhosi sluhu a zároveň kuchára drvil na kameni koreň zázvoru. Vyrábal z toho kašu a potom ju servíroval spolu s ryžou policajtom. Vtedy nás neponúkli. On totiž ten ich „kuchár“ bol naozaj svojím spôsobom zaujímavý a pripomínal výzorom i správaním štvorpercentnú svetovú menšinu. Jeho grimasy, pohyby a chôdza to len potvrdzovali. V našich zemepisných šírkach by ho niekto nazval blbom. A to by sa vôbec nemusel uraziť. Debata            s policajtmi bola neplodná a tým aj krátka. Okolo nás neustále behali miestne deti, ale aj také ako by povedal Julo Satinský miestne „čučoriedky“. Chichotali sa, no v prípade pokusu               o fotografiu sa rozbehli domov. Náš aklimatizačný deň sa chýlil ku koncu. Priebežne sme si urobili poriadok v našich batožinách, najmä ja v „igelitkách“ s vecami do prepravných vakov, ktoré nosili nosiči. Ráno sme im ich odovzdali celkom slušne pobalené a zviazané, ale oni ich odpoludnia väčšinou odovzdali ako by ich žuli jaky. Ale s tým sme rátali, takže takéto prebaľovanie nastávalo každý druhý, tretí deň. Stmievalo sa a s ním nastávala aj večerná pohoda. Kami sa pochlapil s menu. Večer sme sa  od neho dozvedeli, že na druhý deň je buddhistický Nový rok. Takže som skonštatoval, že dnes bol vlastne pre nás automaticky Silvester. Kamiho menu bola pizza. Od rána vykrikoval, že dnes varí večeru on. Asi sa chcel pred nami ukázať ako zdatný kuchár, ale pizza sa mu nejako nevydarila. Kuchára Pasang si zvolil za pomocníka. Lenže národné jedlo Talianov túto krajinu ničím nepripomínalo. Navyše čudnú opečenú hmotu posypal jačím syrom. Tvorivý kolektív sa čudoval, že som ich stravu ohrdol. Na toto som už vôbec nemal a doposiaľ nemám žalúdok. Tak ako na pravý tibetský čaj. Tibetský čaj? Majiteľ, prípadne majiteľka ubytovne, teda lodge, má vo svojej kuchyni vlastnícke právo a teda receptúry pitného či stravovacieho režimu určujú oni. Jedálny lístok je len taký image pre turistov najmä z USA, ale aj trekárov či horolezcov z celého sveta. Oni tí Amíci sú naozaj samostatnou kapitolou. Málokto im porozumie, nie je to ani tak z hľadiska jazyka, ale to všetko ostatné okolo. A je jedno či je to „teta“ v mojom veku alebo „young boys“ v opačnom garde. A tibetan tea? Tibetský čaj je naozaj „zázrak“. Ale ako pre koho. Domáca pani v kuchyni, ktorú volajú „didi“ vo veľkom hrnci ohrievala vodu. Žiadne kachle či sporák. Len malá piecka s otvorom pre niekoľko polienok, na ktorej dokázala uvariť takmer zázraky. Vrcholom chutí boli „boiled potatoes“, varené zemiaky     a niekde inde chuťovka „fried potatoes“. Teda opečené zemiaky. Toto si málokto vie predstaviť, ale napríklad v tatranských chatách ich nedostanete. Parené buchty či iné vysokohorské „menu“ od tatranských chatárov Mira Jílka či Viktora Beránka tu nehrozili. Vrátim sa k tibetskému čaju. Do vysokej a úzkej drevenej nádoby naliali roztopené jačie maslo so soľou a zaliali horúcim čajom. Tekutinu premiešali a potom nalievali do veľkých čajníkov. Má osobitnú svetlohnedú farbu a na povrchu plávali mastné oká jačieho masla. Pre miestnych obyvateľov je tibetský čaj celodenným nápojom. Vypijú ho naozaj vo veľkých množstvách. Mne som dostal miestnu „pochúťku“, bravčové mäso naložené v soli. Vraj bolo v „dieži“. Ale to ani nebol zápach. Smrad ako keď sa na vojne vyzula rota „bigošov“. A tak to bolo aj s tým jačím maslom. Nechcem nikomu dopredu kaziť chute  na cestách. Nie je to však len  o Himalájach, ja „hovädzie“ mlieko nemusím ani tu na Slovensku. Kto chce nech skúsi špeciality svojej dovolenkovej destinácie. Dajte si opečeného potkana, lastovičie hniezda alebo nejakého zhnisaného chrústa. Ja budem namiesto toho radšej hladný. Týmto ale naozaj neodrádzam „fajnšmekrov“. V Sagarmathe som nevydržal byť hladný viac ako dva dni, vždy to poistili zemiaky. Tu sa stalo, že bol aj deň, keď som takmer nič nejedol. Akurát tie raňajkové pokusy, neskôr riedka polievka a večer málokedy niečo po mojej chuti. Jano s Tomášom sa už aj čudovali ako dokážem chodiť. Tu predbehnem udalosti. Keď sme sa po piatich týždňoch vrátili domov, postavil som sa na váhu a bol som o deväť kíl chudší. Z 82 som išiel na 73 kilogramov. Nohavice na mne len tak viseli. Ale vráťme sa opäť do hôr. Je pravdou, že v každej cieľovej osade som po príchode neodmietol ponuku chalanov z „kitchen group“. Snažili sa mi ulahodiť. Naozaj ako napríklad horolezcov fajčiarov           pri extrémnych výstupoch dopovali cigarety, mne najlepšie ulahodila plechovica piva. Nosiči ma volali „Mr. Beerman“. Nech si každý o tom myslí svoje. Nech tam ide a potom uvidí, či je lepšia plechovka piva alebo zjesť „glej“ nazvaný honosne porridge. Viem, išiel som tam dobrovoľne, dokonca vtedy ešte aj v rámci svojej dovolenky. Každý máme iný názor na trávenie dovolenky. Večera skončila a zatiaľ čo sa Jano, Tomáš a Kami s nosičmi presunuli do neďalekej Selele La lodge „hýriť“ pri tongbe, ja som zaliezol do spacáku a sníval sny o zajtrajšej ceste.

13. deň: sobota – 14. apríl (Ghunsa – Khambachen 4 155 m)

            Podľa nepálskeho kalendára Bikram Samba bol Nový rok a písal sa rok 2064. Posilvestrovská noc bola celkom pokojná až na to, že sme spali v nadmorskej výške vysoko nad štyri tisíc metrov. Naše „novoročné“ ráno sa ničím nelíšilo od tých predošlých. Klasický budíček o šiestej, hot water a black tea nás dostali zo  spacákov. Nosiči už pobehovali, takže sme po dni voľna rýchlo balili batožinu. Pri raňajkách, vaječná omeleta, porridge, toasty, džem a klasický black tea, Jano s Tomášom rozprávali zážitky zo „silvestrovskej“ noci. Chalani nosiči sa „naliali“ tongbou a kuchár Dawa mal so svojím bubienkom sólo. Domáce osadenstvo spievalo miestne hity. Ale vyskytol sa aj prípad, keď ktorýsi z nosičov nezvládol pitný režim a jeho tongba potupne skončila za rohom domu. Aj to sa stáva. Pri raňajkách sme vyfasovali „suchý obed“ – toast, kúsok párku pravdepodobne z konzervy Kamiho „pozostalosti“ a varené vajce. Takže veľká prestávka na obed nebude. To znamenalo, že máme pred sebou dobrú trasu. Medzitým, ako sme raňajkovali, policajti riešili dilemu s kozou. Na oslavu Nového roka sa rozhodli ukončiť pozemskú púť zástupcu domácej fauny. Tomáš, povolaním lekár záchrannej služby, pohotovo zdokumentoval tento akt. Ja na takéto veci nemám žalúdok. Buddhisti sú mierumilovní a v živote majú jednu zo zásad, že nič živé zbytočne nezabijú. Táto myšlienka ma práve vtedy napadla. Možno však majú niekedy mimoriadny dôvod túto zásadu porušiť. Veď ani u nás niektorí veriaci nejedia v piatok mäso. Podotýkam niektorí... A keby áno, tak pred svojím „najvyšším“ si ten nejaký hriech potom vymodlia či iným spôsobom zdôvodnia. My sme pokračovali v ceste, a tak neviem ako a kde koza skončila. Pravdepodobne naozaj policajtom spestrila novoročný obed. Akt s kozou nás zdržal, a tak sme z Ghunsy odišli až okolo pol deviatej. Šliapali sme opäť            na východ údolím rieky Ghunsa Khola po jej južnom brehu. Stúpanie bolo zo začiatku príjemné, ale postupne sme začali naberať výšku. Zloženie stromov v lese sa menilo. Rododendróny, smreky a borievky. Veru borievkové stromy. U nás malé kríky, tam stromy. Prešli sme cez niekoľko vyschnutých korýt potokov, ktorými stekajú vody zo severných svahov Jannu. Asi po dvoch hodinách sme prišli do miesta Ramphuk Kharka (3 720 m), kde bol jeden z mála mostov  v širokom okolí, po ktorom sme prešli na severný breh rieky. Most je zrejme pozostatkom časov, kedy tadiaľto prechádzali aj slovenské horolezecké výpravy do B.C. Pangpema. Bez problémov sme prekonali túto prekážku. V rámci krátkej prestávky sme skonzumovali obed. Aj to celkom chutilo a najmä sme nabrali sily pred ďalšou cestou. Od mosta sa zmenil ráz krajiny. Stromy v lese sa postupne menili na kríky. Stúpanie bolo čoraz strmšie. Dýchanie sa zrýchlilo a s ním sa zväčšil aj počet krátkych prestávok na vydýchanie sa. Dostávali sme sa do miest, kde končila hranica lesa a pred nami bolo už len niekoľko kríkov a trávnaté svahy. Chodník nás viedol do dosť nepríjemného terénu. Na sutinovom povrchu sa veľmi zle kráčalo. Drobné kamienky kĺzali pod nohami. Strmý chodník smeroval po odtrhnutých svahoch, takže bolo naozaj potrebné držať sa ľavej strany. Totiž vpravo pod nami boli snáď tristo, štyristo metrové zrázy, ktoré končili v búrlivých vodách Ghunsa Kholy. Po pravej strane vysoko nad nami sa vypínal nádherný Khabur           a za ním sme občas zahliadli ľadovú pyramídu Jannu. Kami s Dawom a Janom s Tomášom mi „utiekli“, no nosiči boli za mnou niekde „dole“. Neustále som robil zábery okolitých kopcov. Veľmi často nasledoval rituál s fotografovaním, batoh zložiť z chrbta, vytiahnuť fotoaparát, kameru, zdokumentovať okolie a potom všetko opäť do batoha. Toto sa veľakrát opakovalo. V týchto miestach sme prekročili výškovú hranicu štyri tisíc metrov. Obloha sa zatiahla, dážď visel doslova na vlásku, ale zatiaľ sa nič nedialo. Citeľne sa ochladilo. Pri stúpaní do malého sedielka som si všimol, že ďaleko za mnou idú po chodníku dva jaky. Moja chôdza sa spomaľovala. A jaky si išli svojim tempom. Po pravej strane cez údolie sa objavil mohutný ľadovec Jannu Glacier. Samozrejme to chcelo opäť foto. Medzitým som s úžasom pozeral ako okolo mňa „prehrmeli“ dva jaky. Mali doslova „pekelné“ tempo. Išli naprázdno. S úctivosťou pred metrákmi „hovädziny“ som sa im vyhol, teda lepšie povedané rýchlo vybehol doľava na malý skalný stupeň. Asi by nebolo príjemné sa skotúľať dole strmým svahom. Pri jednej z mnohých zákrut pri stúpaní  ma čakal Dawa. Videl, že zaostávam, tak počkal na mňa a zobral mi batoh. Najprv som sa bránil, ale potom súhlasil, no kameru a fotoaparát som si nechal pri sebe. Niežeby som nevládal uniesť nejakých dvanásť, trinásť kilogramov, ale bolo to priateľské gesto. V diaľke pred nami sa objavil Khambachen (4155 m), posledná obývaná osada v údolí pod Kangchenjungou. Ale aj tá býva obývaná tak ako Ghunsa od jari do jesene. Klesali sme do nižšieho údolia a prešli cez úzke drevené lávky ponad niekoľko potokov stekajúcich z ľadovcov Sharpu Glacier a Nupchu Glacier. To sme už vlastne vchádzali do osady. Bolo pol druhej popoludní. Dawa a ja sme zamierili do jedného z mála obývaných domov. Väčšina ešte zívala prázdnotou. Totiž práve v tomto období sa sem na leto sťahujú Šerpovia a Tibeťania zo svojich nižšie položených obydlí. Tu strávia leto, vypestujú niečo málo pre svoje prežitie, jaky sa napasú na okolitých stráňach a na zimu opäť zídu do svojich zimovísk. Na malom políčku pri dome sa „motal“ jak zapriahnutý do primitívneho dreveného pluhu. Bol to skôr taký zahnutý kôl. Poháňačom bola staršia žena. Tak klobúk dole.     21. storočie a takýto pracovný nástroj. Kami nám vybral ubytovanie. Žiadny stan, ale malá miestnosť so samostatným vchodom, ale o rozmeroch asi tri krát dva a pol metra. V nej jedna dvojpričňa, ktorú obsadili Jano s Tomášom a ja samostatnú „veliteľskú“ pričňu. Ale to sme sa dohodli. Chalani uznali môj bradový „melír“. Keď sme sa chceli prezliecť, tak len vonku, pretože vo vnútri nebolo kde. Kami nás zaviedol k domácej „didi“ do blízkej lodge. Z vonku nie veľmi príťažlivá stavba, ale vnútri dosť veľká jedáleň. V chodbe pred ňou poriadna kopa sušeného jačieho trusu. V týchto končinách naozaj prepotrebný materiál. Energetici zo SPP či Enel by tu neuspeli. V jednom z rohov jedálne stála pec, z ktorej sálalo príjemné teplo. Z trekárov sme tu boli sami, takže celý priestor „patril“ nám. Na malej stoličke pri peci sedela stará „teta“. Naši kitchen boys v spolupráci s „didi“ pripravili tibetan tea. Chalanov som obdivoval, ako to môžu piť. Dal som si našu klasiku black tea bez cukru. Didi nám ponúkla zemiaky varené v šupke. Doposiaľ sme boli bez hygieny, ale prsty na rukách mali rovnakú farbu ako šupka zemiakov. Malé horúce zemiaky postupne mizli v našich žalúdkoch. Chalani od kuchyne nahriali teplú vodu na hygienu, a tak sme aspoň trochu osviežili, čo s úľavou pocítili najmä nohy. Potom sme sa vrátili do jedálne, ale Jano s Tomášom onedlho odišli. Zrejme sa prejavil deficit spánku „silvestrovskej“ noci. Ja som sa v jedálni presunul k oknu a začal tvoriť zápisky do denníka. Vo dverách sa objavil Kami so svojim typickým úsmevom na tvári, ktorý ešte viac zvýrazňoval jeho predný zlatý zub. V ruke držal fľašu. Veľavravná veta „Miro, San Miguel, OK?“ mňa povzbudila                 do intenzívnejšieho písania. Chlapča sa staralo. Vtedy ma vôbec nenapadlo, že pijem pivo v najvyššej nadmorskej výške počas tohto treku. Cena? To momentálne nebolo podstatné. Ak máte na niečo chuť, tak si to kúpite. Keď si spätne premietnem predošlé treky, tak mi vychádza, že pivo som v Himalájach pil najvyššie v údolí Khumbu pod Everestom v osade Lobuche, čo bola nadmorská výška na úrovni pár metrov pod vrcholom Mont Blancu. A najnižšie? Pravdepodobne v priebehu tohto treku v údolí rieky Tamur Khola v osade Chirwa (1 330 m). Toto som ale nepísal preto, aby som si robil tabuľku pivných výškových rekordov, bral som to ako individuálnu realitu. Bolo asi pol piatej, slnko začalo zapadať, Khambachen sa pomaly lúčil s týmto dňom. Vyšiel som s fotoaparátom von. Pri posledných lúčoch zapadajúceho slnka sa nádherne zasnežené kopce Khabur, Jannu, Merra či Nupchu, ale aj v pozadí Sharpu I a IV stali cieľom mojich fotografických záberov. Blížil sa večer. Jano s Tomášom dospali svoje deficity a zišli sme sa pri večeri v jedálni. Zeleninová polievka a cestovina s omáčkou neidentifikovateľného a neznámeho pôvodu, boli stravou na oslavu Nového roku. Ako prémia nasledovali malé porcie mandarínkového kompótu. A za tým všetkým prípitok s black tea. Po večeri som si s chalanmi vymenil pozície. Ja do spacáku a oni ostali v jedálni s nosičmi. Zopakovali si „silvestrovský“ večer pri „hudbe“ Dawovho bubienka. Ale „večierok“ netrval dlho. Ráno nás čakala ďalšia etapa treku.

14. deň: nedeľa – 15. apríl (Khambachen – Lhonak 4 785 m)

            Túto noc som nemal vydarenú. Pobolievala ma hlava, takže som sa nie veľmi dobre vyspal. S budíčkom sme to v tento deň nepreháňali. O siedmej zabúchal na dvere „stajne“ Lache   s čajníkom plným black tea. Vonku bolo dosť chladno, ale slnečno. Na kamenistom nádvorí nosiči natiahli na zem plastovú plachtu, na ktorej servírovali raňajky. Výhľady po okolí boli úžasné. Slnkom zaliate kopce a modrá obloha bez jediného mraku ešte viac zdôrazňovali začiatok krásneho dňa. Tradičné raňajky sme absolvovali v rôznych polohách. Dokonca Tomáš ako rímsky cisár po ležiačky. Ponúknutú polievku som odmietol. Vypil som čaj a zjedol jednu tatranku. Chalani dojedli moju porciu polievky a nachystali sme si do fliaš čaj na cestu. Dnes nás čakalo prevýšenie asi šesťsto metrov a úplne posledná osada pod Kangchenjungou, Lhonak (4 785 m). Z Khambachenu sme vyrazili na cestu o deviatej. Vyšli sme z osady a hneď začali strmo stúpať do svahu. Nad osadou pri malej stúpe pásli deti jaky a kozy. Po vyjdení prvého kopca sa pred nami otvorilo široké údolie a na jeho dne tiekla už podstatne menšia rieka Ghunsa Khola. Niekoľkokrát sme zišli po chodníku k rieke až na dno údolia, aby sme opäť stúpali hore. Dostali sme sa do sutinového terénu, takže s batohmi na chrbtoch sme len s námahou udržiavali rovnováhu nad hlbokými priepasťami. Ktovie ako sa s týmto terénom vyrovnávali nosiči. Po pravej strane nás sprevádzal mohutný tok ľadovca Jannu Glacier a nad ním sa vypínala ľadová krása Jannu. Onedlho bolo pred nami počuť mohutné dunenie. Prišli sme k vysokému vodopádu, ktorý stekal z topiaceho sa snehu a vytváral mohutnú riavu, ktorá sa   s rachotom valila okolo nás do rieky. Od vodopádu nasledovalo ďalšie stúpanie až sme sa dostali na skalnatú plošinu porastenú vysokohorskou trávou. V tomto teréne sa už ľahšie kráčalo, ale „idyla“ netrvala dlho. Toto miesto nazývajú Ramtang, napriek tomu že nie je vôbec obývané, niektoré výpravy tu kempujú. Opäť sme sa dostali do skalnatého terénu medzi veľké balvany. Práve v tých miestach sme ju prvýkrát zahliadli. Na vlastné oči a takmer „na dosah“ sme mali tretiu najvyššiu horu sveta. Kangchenjunga, s nadmorskou výškou, ktorú tvorí zaujímavé dvojčíslie 85 a 86, teda 8 586 metrov. Nasledovala krátka prestávka na zábery fotoaparátmi a kamerou a potom už sme prišli na menšiu vyvýšeninu, od ktorej sa údolie delilo na dve časti. Vľavo, teda na sever k hraniciam Číny       a Tibetu k ľadovcu Lhonak Glacier a niekoľkým šesťtisícovkám, vpravo či na východ alebo skôr rovno pred nami okolo Kangchenjunga Glacier do B.C. Pangpema a pod severnú stenu Kangchenjungy. V ústí týchto údolí sa nachádza neveľké jazero, ktoré bolo tentoraz dosť vyschnuté, ale jeho malé prítoky nám párkrát dali zabrať pri ich prekonávaní. Bolo pol druhej a my sme prichádzali do Lhonaku. Je to neobývaná osada, do ktorej na letnú sezónu vyjde len niekoľko pastierov jakov. Pastieri sú vlastne aj jedinými obyvateľmi asi piatich kamenných domov, ktorí sa postarajú aj o teplo v ich príbytkoch. V čase nášho príchodu bol obývaný len jeden a práve pri ňom skončila naša dnešná trasa. Celé dopoludnie pražiace slnko sa schovalo                 za prichádzajúce mraky, takže sa vzápätí aj ochladilo a začal fúkať nepríjemný vietor. Nakoľko nosiči boli niekde vzadu, Kami nám zabezpečil krátky pobyt v tmavej miestnosti, kde ako-tak horel malý ohník. Tomáš a ja sme začali pociťovať bolesti hlavy. Jano statočne odolával. Darmo, mladý organizmus sa lepšie aklimatizoval. Onedlho prišli nosiči a začali stavať stany. My sme zatiaľ posedávali pri ohni a snažili sa aspoň trochu zahriať čajom. Našťastie čiernym. Občas sme na oheň priložili dobre vyschnutý jačí trus, ktorý bol uložený na veľkej kope pri vchode. Pastiera, ktorý „prevádzkoval“ toto obydlie, sme stretli deň predtým ako prichádzal s dvomi jakmi do Khambachenu a pokračoval do Lhonaku. To bolí tí dvaja sólisti, čo ma predbehli v strmom stúpaní. Mali sme šťastie, že pastier bol tu. Alebo mu Kami povedal, že ideme sem, tak zacítil prílev nejakých finančných zdrojov. Naša obsluha kuchyne vyrobila na večeru cesnakovú polievku a dhal bhat. Nič mi nechutilo, tak som aspoň „vychlípal“ teplú polievku. Dhal bhatom som ohrdol. Práve tu sa u mňa a Tomáša prejavili niektoré príznaky výškovej choroby. Zaujímavé, že počas troch predošlých trekov som nič také nespoznal. Pobolievanie hlavy, nechutenstvo, malátnosť, celková únava spojená možno aj malým prísunom stravy zapríčinili tento stav.                 Po dohovore s Kamim som prespal v búde a Jano s Tomášom vonku v stane. V deravej streche domca poriadne fúkalo. Čakal som kedy začne pršať a ja poputujem do stanu. Preventívne som si dal aj tabletku na spanie, ale nie veľmi zabrala. Noc bola nepokojná a najmä dlhá. Hlava neustále bolela. Tma vonku nemala konca. V polospánku som sa už nemohol dočkať rána. Ako sa neskôr priznal Tomáš, aj on sa cítil podobne.

15. deň: pondelok – 16. apríl (Lhonak - Khambachen)

            Nakoľko noc bola doslova nepríjemná, ako šéf výpravy som rozhodol, že Lhonak je pre nás konečnou stanicou. Tomáš i ja sme potrebovali zostúpiť nižšie. Cez to všetko, že panovalo slnečné počasie, dnešný plánovaný presun do B.C. Pangpema som zrušil a logicky aj na ďalší deň naplánovaný samotný výstup na Drohmo View (cca 6 000 m) pod Drohmo Peak (6 850 m), kde sme chceli vystúpiť na vyhliadku  a odtiaľ si pozrieť severnú stenu a vrchol Kangchenjungy. Boli sme blízko od cieľa, ale uprednostnili sme zdravie pred zbytočným hazardom. Z hľadiska nadmorskej výšky sme nič mimoriadne neabsolvovali. To nech zváži čitateľ týchto riadkov. Po spoločnom dohovore ráno okolo siedmej Jano s Dawom odišli vo dvojici do B.C. Pangpema. Ostatní nosiči a aj Kami mali teda voľno. „Relaxoval“ som v spacáku. Čaj bol jediný nápoj či strava, ktorý som do seba dostal. Okolo desiatej som sa prebral z nočnej „kómy“ a v rámci hygieny a telesných potrieb som len naľahko s fotoaparátom a kamerou vyšiel do najbližšieho okolia. Bolo mi už podstatne lepšie ako deň predtým, ale nič som nechcel riskovať. Až od Kamiho som sa dozvedel, že aj Tomáš išiel s jedným nosičom smerom k Pangpeme. Sám som teda vyšiel na blízku bočnú morénu ľadovca Kangchenjunga Glacier a „kochal“ sa krásou hôr. Široká ľadovcová rieka vytvárala mesačnú krajinu. V diaľke sa vypínali nádherne zasnežené kopce Nepal Peak (7 168 m), Pyramid Peak (7 123 m) a Twins ( 7 004 m), ktoré tvorili prírodnú hranicu s Indiou, konkrétne s kniežatstvom Sikkim. Priamo nad mnou sa týčil Wedge Peak ( 6102 m), v miestnom jazyku ho nazývajú Phunphun Chuli, so severnými zrázmi spadajúcimi do ľadovca Kangchenjunga Glacier. Moju vychádzku som si predĺžil na ďalší výstup po juhozápadnom úpätí bezmenného kopca. Stále som chcel vidieť viac a viac, a pretože hlava trochu prestala bolieť, odvážil som sa na vyšší výstup. Pripomenulo mi to môj druhý himalájsky trek, keď som podobne relaxoval so zápalom priedušiek v okolí Pheriche. Malým žľabom som vystupoval vyššie až som sa dostal podľa výškomeru niekoľko desiatok metrov nad päťtisíc metrov. Sadol som si na balvan a s fotoaparátom „cvakal“ zábery. Horúce slnko a smäd ma ale zahnali späť. Hlboko dole      pod mnou po chodníku kráčali dve osoby. Tomáš a nosič. Vrátil som sa aj ja. Nakoľko Tomáš vyrazil neskoro, do Pangpemy by to nestihol, a tak sa radšej otočil späť. Čo bolo rozumné. Zbalili sme si veci a pripravili na cestu dole. Nosiči odišli pred nami na trasu a my sme čakali na Jana s Dawom. Boli v nedohľadne, a tak Kami rozhodol, že ideme dole a nechal u pastiera odkaz, že sa vraciame. Ešte som urobil snímky na „tibetskú“ dolinu s kopcami Dango Peak (6 250 m), Tinjung (6 097 m), Pandra (6 850 m), Lashar (6 930 m) a Janak Chuli (7 090 m). Mal som zmiešané pocity, že odchádzame a Pangpemu nenavštívíme, ale naozaj nestálo za to ďaleko od civilizácie hazardovať so zdravím. Rozlúčili sme sa s nádhernou panorámou kopcov a okolo poludnia sme už kráčali späť. Tak ako sme sem vystupovali veľmi pomaly, tak teraz to išlo celkom rýchlo. Tempo sme zvoľnili, pretože opäť sa na prvé miesto dostali zábery hôr. Bolo zaujímavé, že asi po zdolaní dvestometrového klesania ma hlava úplne prestala bolieť. Podobne bol na tom aj Tomáš. Takže sa naozaj potvrdilo, že najlepším liekom pri týchto problémoch je znížiť nadmorskú výšku, teda zísť niekoľko sto metrov nižšie. Boli sme naprosto fit, no bohužiaľ na prípadný návrat do Pangpemy už nebol čas. Naša cesta pokračovala ďalej. Páliace slnko a teplé počasie nám síce uberali zo síl, ale vďaka dostatku čaju sme zvládali zostup celkom v poriadku. V poslednom klesaní pred Khambachenom nás dobehli Jano s nosičom. Tí dvaja museli poriadne rýchlo kráčať. Jano mal na rozdiel od nás dvoch výhodu, že sa nezdržiaval fotografovaním. Okolo pol tretej sme prišli po necelých štyroch hodinách chôdze spoločne do osady. Viem, že trekári absolvujú úsek z Lhonaku do Ghunsy na jeden záťah, ale my sme sa tak rýchlo nemuseli ponáhľať. Ubytovali sme sa v našej „spálni“. Po iných trekároch ani stopy. Opäť sme tu boli jedinou výpravou. Domáci sa o nás vzorne starali. Dokonca sme „spáchali“ očistnú hygienu v teplej vode. „Didi“ v jedálni rozrobila „čerstvú“ tongbu, takže Jano s Tomášom, ale aj nosiči sa „rozparádili“. Ja som tradične absolvoval „svätého Michala“ za nejakých 350 rupií. Pochutil. Bol to pre mňa všeliek. Dávno som zabudol na bolesť hlavy a malátnosť. Teraz bolo dobre. Takisto sa javil aj Tomáš. Pri posedení v jedálni sa „rozprúdila“ debata s domácou paňou. Starala sa o starú matku, ktorá bola nemá a väčšinu času presedela v kútiku pri peci. Jano nám porozprával o svojej ceste do B.C. Pangpema. Cesta bola síce ešte dosť dlhá a chodník plný zosunutej pôdy, takže museli často improvizovať. No, stúpanie už nebolo strmé. Ako jediný z našej trojice sa teda dostal do B.C. Pangpema a splnil prvú časť programu treku aj keď sľubované výhľady z Drohmo View sa nekonali. Škoda, že nám to nevyšlo. Pri tom všetkom sme ale zabudli                 na zdokumentovanie jeho cesty. On so sebou nemal fotoaparát a my sme mu žiadny nedali. Návrat späť bez „base campu“ ma mrzel, pretože sme boli tak blízko cieľa. Keď som sa vrátil z treku domov, tak som si rozoberal príčiny čiastočného neúspechu. Došiel som k záveru, že trek bol naplánovaný dobre, jednotlivé trasy a dni taktiež, len si myslím, že som urobil jedinú chybu, keď sme mali po príchode do Khambachenu zostať tam ešte jeden deň a urobiť si ďalší aklimatizačný výstup. To sme neurobili a na jeden záťah, teda za dva dni sme z Ghunsy vyšli do Lhonaku, čo predstavovalo prevýšenie okolo tisícštyristo metrov, čo bolo zrejme osudné. Mali sme si dať za cieľ len B.C. Pangpemu a Drohmo Peak View a skúsiť ho splniť aj za cenu, žeby sme sa  pri nejakých problémoch vrátili nižšie a potom aj viackrát sa pokúsili ísť do B.C. Pangpema. Tým by sme ušetrili čas a plán treku upravili tak, aby sme neprechádzali na južnú stranu Kangchenjungy. Aj tak sme pre zlé počasie nešli do južného B.C. Toto mi však „došlo“ až doma. Bohužiaľ. Ale sú to všetko už len teoretické úvahy typu „...po boji je každý múdry...“. Pár minút neskorého odpoludnia som strávil vonku fotografovaním. Dnešný deň bol prvým na treku kedy nepršalo. Program nášho odpoludňajšieho vysedávania v jedálni zmenil čas večere. Pasang        s Lache pripravili zeleninovú polievku, ktorá vyzerala akoby v mútnej vode boli uvarené lopúchové listy, ale podstatné bolo, že sme mali prísun teplej tekutiny. Druhým chodom bol opražený hrášok so zemiakmi a poriadne pikantnou omáčkou. Veru, aj mi vyhŕkli slzy. Nie od šťastia, ale štipľavý pokrm som sa pokúšal zmierniť horúcim čajom. Asi si viete predstaviť aký to malo úspech. Jano s Tomášom ešte stále „cmúľali“ tongbu, ale ja som už zostal verný čaju. Pri odchode z jedálne sme ostali stáť s otvorenými ústami. Všade okolo nás tma a nad nami obloha,      na ktorej „plávali“ stovky či tisíce rozžiarených hviezd. Bolo to ako v rozprávke.  Po únavných dvoch dňoch sme s chuťou zaliezli do spacákov. Nasledoval tradičný predspánkový obrad            v podobe „náprstku“ čírej tekutiny s obsahom 52 „grádov“. Ten v predošlú noc chýbal, pretože nikomu nechutilo a to už bola naozaj vážna vec. Takto povzbudení sme sa oddali nočnému odpočinku.

16. deň: utorok – 17. apríl (Khambachen – Ghunsa)

            Lacheho opatrný ranný pozdrav „Good morning“ nás priviedol do reality. Myslím, že som sa napriek nadmorskej výške, celkom dobre vyspal. Ale pokojný spánok mali aj moji spoločníci na „manželskej“ prični. Slnečné ráno nás vyhnalo zo spacákov. Ranná minihygiena a balenie vecí mi pripomenulo fakt, že nás dnes čaká pomerne krátky zostup do Ghunsy. Nakoľko sme trasu poznali už z výstupu, tak sme sa nie veľmi ponáhľali. Raňajky, tradičná vajcová omeleta s toastami a k tomu black tea, sme bez problémov zjedli. Vtedy som si povedal, že ak po tejto „vaječnej kúre“ nemám cholesterol okolo „desať“, tak prežijem aj horšie časy. Totiž, od mojich zdravotných problémov rok predtým, som sa vyhýbal konzumácii vajec a mastných potravín.     A to som tam občas „zožul“ aj fajn domácu slaninu značky Adidas, teda pekne prerastenú. Všetko som tam celkom v poriadku prežil, ale... Šlo to. Pri raňajkách nám Kami svojskou nepálskou angličtinou niečo rozprával, že v Ghunse je dnes nejaký festival. Neustále „mlel“ o Ghunsa Buddha Festival. Nikto z nás nepochopil o čo sa jedná, ale že si musíme na ceste pohnúť, aby sme včas prišli na otvorenie. Po zbalení vakov nosiči odišli a my sme ešte z kitchen group „okolkovali“ či už musíme ísť. Okolo pol deviatej sme sa vydali na cestu. Rozlúčili sme sa s didi                a ostatnými príjemnými ľuďmi, Tibeťanmi a Šerpami. Opäť sme prešli cez niekoľko „gymnastických kladín“, teda drevených mostíkov s brvnami asi desať centimetrov širokými. Teleskopické paličky pomohli v balansovaní nad zurčiacimi potokmi. Trochu som sa obával zostupu po tom nepríjemnom sutinovom chodníku, ktorým sme vystupovali hore. Predvoj našej skupiny, Kami, Tomáš a Jano, sa mi vzdialil. Nerobil som si problémy. Jediný chodník široko ďaleko viedol len dole. Po ľavej strane sa opäť zaskveli pre nás už známe kopce. Opäť nastalo niekoľkokrát vybalenie fototechniky, ulovenie pár záberov nádherných kopcov a následne zabalenie. Priebežne som sa predbiehal s nosičmi, potom oni mňa a tak stále navzájom. Sympaťák Tshering občas na mňa počkal, on si oddýchol a bol rád, že nejde sám a môže ma povzbudiť svojou prítomnosťou. Za ním sa objavil Dharma Tamang. To bola naozaj zaujímavá postava. Nevysoký chlapík, vek u týchto ľudí sa len ťažko odhaduje. Zapísal sa tým, že bol jedným z najstarších v skupine, ale poriadne fyzicky „nadupaný“. Taký šerpský Chuck Norris. Počas treku sa staral          o pohonné hmoty, „kerozín“, petrolej pre kuchyňu v dvadsať litrovom kanistre a navyše aj dva kovové variče s náhradnými dielmi. Jeho šľachovitá a vypracovaná postava bola v týchto končinách raritou. Bol to vlastne nosič a „kurič v kuchyni“. Chalani mi chceli robiť spoločnosť, ale môjmu tempu z kopca nakoniec nestačili. Nebol to z mojej strany zámer, ale každý si išiel svojím krokom. Síce ja  na chrbte nejakých dvanásť, štrnásť kilogramov a oni určite raz toľko a možno aj viac. Prešli sme cez most pri Rampuk Kharka na druhý breh rieky a po ľavom brehu sme pokračovali už v lesnom poraste. Pred nami sa otvorilo široké údolie okolo Ghunsy. Už sme vedeli, že do konca dnešnej trasy nemáme ďaleko. Naša dvanásťčlenná skupina bola od seba dosť roztrúsená, ale všetci vedeli, že Ghunsa je naším dnešným cieľom. V diaľke už bolo vidieť prvé domy. Do pravého poludnia chýbalo len pár minút, teda z Khambachenu sme sem dorazili asi za tri a pol hodiny. Doteraz panovalo slnečné počasie, no prichádzajúce mraky nás prinútili čo najskôr „zabivakovať“ v mieste „ghunského“ rest day. Teda odpočinkového dňa. Totiž po absolvovaní severného údolia „Kanče“, aj keď nie veľmi úspešnom, sme mali naplánovaný voľný deň pred absolvovaním piatich „passov“, teda vysokohorských sediel. Kami tentoraz vybral miesto ubytovania v dolnej časti dediny. Trávnatá lúka pri lodge s krásnym názvom „Top of The World“ sa stala miestom našich dvoch nocľahov. Nosiči postavili stany a ostatný náš personál sa staral o prípravu obeda. Kami všetkých súril, netrvalo dlho a už sme konzumovali uvarený obed sediac na nízkom kamennom múriku. Hlad si nedovolil vyberať. Vyprážané momo plnené nejakou zeleninou sme zapíjali čiernym čajom. Momo sú vlastne naše pirohy, ktoré tu plnia doslova všetkým, teda snáď okrem jačieho trusu. Raz je to zelenina, inokedy mäso ktovie z akého zvieraťa, ale niekedy aj jačím syrom, no ten našťastie tentoraz nebol. Po „výdatnom“ obede sme odišli s Kamim a niekoľkými nosičmi k miestnemu kláštoru. Teda k tomu novšiemu. V diaľke bolo počuť typickú hudbu. Bubny, trúby a ktovie čo všetko sa ozývalo údolím Ghunsy. Oslava Ghunsa Buddha Festival začala. V čom spočívala sme onedlho zistili. Kami a Jano s Tomášom stáli pri drevenej ohrade. Oproti nim kráčal sprievod alebo skôr „procesia“. Na čele dvaja mnísi, jeden v žltej a druhý v červenej vysokej čapici. Boli z buddhistickej sekty Gelugpa. Za nimi sprievod niekoľkých hudobníkov a vzadu mladíci, nesúci v drevených doskách zabalené knihy s buddhistickými modlitbami a na konci sprievodu niekoľko dedinčanov so zástavami. Presne ako v našich končinách pri akciách veriacich. Opäť sme tu boli jedinými cudzincami, a tak sme sa okrem mníchov stali stredobodom pozornosti miestnych dedinčanov. Kamera a fotoaparáty cvakali. Dvojica mníchov určovala priebeh oslavy. Obaja si sadli pod mohutný strom na vopred upravené miesto vyzdobené papierovými pásikmi a modlitebnými vlajočkami. Miestna kapela hrala svoje „hity“, a tak dodávala celej akcii patričnú vážnosť. Jednotkou bol hráč na píšťalu podobnej klarinetu. Ako sme sa dozvedeli, bol to učiteľ miestnej školy. Po skončení hudobnej produkcie mnísi predviedli modlitebný obrad, pri ktorom si ostatní striedavo kľakli na zem a neskôr v celej dĺžke tela sa natiahli so spätými rukami. Toto som už videl predtým v Káthmandú pri Bouddhanath Stupa. Vedľa mníchov stálo dievča s nádobou, v ktorej bola ryža. Tú mnísi za basového mrmlania alebo to bol snáď spev, rozhadzovali na všetky svetové strany. Je to starý buddhistický ceremoniál, a tak sme ticho pozerali čo bude nasledovať. Z osady prišlo niekoľko starších žien a v rukách doniesli drevené súdky – nádoby, z ktorých trčali bambusové steblá. Tie sme už poznali. Tongba. S údivom sme pozerali na sediacich mníchov, ktorých tieto „tety“ obsluhovali. V súdkoch bola nakvasená akási obilnina a tú zaliali horúcu vodu, ktorú mali asi v dvojlitrových termoskách. Mnísi veľmi ochotne ponúknutú tongbu sŕkali steblami. Nestačili sme sa čudovať ako rýchlo vypili obsah nádoby. Jedna z dedinčaniek priniesla ďalšie nádoby s horúcou vodou. Nebodaj, aby „chlapci“, mnísi nemali vlahový deficit. V rámci „pitného režimu“ sa však snažili dirigovať celý rituál. S kamerou a fotoaparátom som pristúpil čo najbližšie k mníchom. Starší      z dvojice, keď uvidel fototechniku „zapózoval“ v domnienke, že mu strčím do vrecka nejaký bakšiš. My sme „sušili hubu“ a „dolievačka“ horúcej vody si dala záležať, takže asi po pol hodine sa sediaci mnísi začali pri zvukoch „kapely“ čudne knísať. Najprv som si myslel, že je to súčasť obradu, ale keď sa obaja navzájom zrazili hlavami, tak sme už vedeli, čo sa deje. Tongba ich dosť poznačila. Slávnosť pokračovala, nás to ale prestávalo baviť. Kami nás síce povzbudzoval, že je všetko O.K. Začínalo to byť pre nás nudné. Mali sme šťastie. Z oslavy „veľkého“ festivalu nás vyslobodil dážď. Mnísi s celým sprievodom sa pohli a pomalým krokom sa vrátili do dediny ku kláštoru. V ňom sme ešte neboli,   a tak zvedavosť nás zaviedla do jeho útrob. Interiér sa nelíšil od ostatných stavieb. Bol skôr jednoduchšie vyzdobený, čo je dané zrejme jeho vzdialenosťou od obývaných sídiel a úrovňou „bohatstva“. Celý objekt bol v podstate veľmi malý a vôbec sa nedal porovnať s honosným kláštorom v Tengboche pod Everestom. V roku 1997 si v ghunskom kláštore posedeli s mníchmi aj naši horolezci z výpravy Jarýka Stejskala. Vtedy sa mi vybavili momentky z filmu Paľa Barabáša „80 metrov pod vrcholom“. Vrátili sme sa k našej lodge. S majiteľom lodge a zároveň malého obchodíka sme strávili niekoľko chvíľ pri „inventarizácii“ ponuky „marketu“. Medzitým Tomáš ošetril majiteľovu malú dcéru, ktorá mala určitý zdravotný problém, a tak teraz, ako už aj niekoľkokrát predtým, si skúsil svoju lekársku prax v takýchto podmienkach. Kúpili sme pár suvenírov v podobe rôznych náramkov či náhrdelníkov v tibetskom štýle. Počasie sa zhoršovalo. Viac sa ochladilo, takže sme obliekli aj teplejšie odevy. V rámci prechádzky po dedine sme prišli k budove miestnych policajtov. Opäť sedeli na ich obľúbenom mieste, pri ohni. Ich veliteľ nás srdečne privítal a pýtal sa ako sme pochodili pod Kančou. Nezabudnem na jedno anglické slovo, ktoré vždy používal. „Maybe“, teda možno. Takže sme maybe boli v Lhonaku, maybe zajtra bude pekné počasie, prípadne maybe by sme si dali ich „pepper tea“. Čo sa týka toho čaju, maybe ani nemusel hovoriť. Onedlho sa objavil s kanvicou v ruke policajný „priteplený“ kuchár oblečený v širokých „rozgajdaných“ teplákoch a šálom okolo krku a do plechových hrnčekov nám nalial horúcu „špecialitu“. Jedinou výhodou bola tá teplota. Ruky sme si dobre ohriali a potom nasledoval problém ako nebadane pikantný nápoj vyliať. Veliteľ sa pýtal na náš ďalší program a keď zistil, že chceme ísť cez sedlá do južného údolia Kanče, tak veľmi rukami gestikuloval a vymenovával nám názvy všetkých piatich sediel. Jeho domáca, nepálsko-tibetská výslovnosť angličtiny nás neustále „fascinovala“. Málokedy sme mu porozumeli. Ale myslím, že bol rád, že si mohol „pokecať“ aj s inými ľuďmi ako so svojimi podriadenými či domácim obyvateľstvom.  Stmievalo sa a pri svite čeloviek sme sa presunuli zo „žandárskej stanice“ k nášmu kempu. Kami nás už očakával s partiou okolo kuchyne. Veru,      v tom čase sme boli poriadne hladní. Veď obedňajšie momo bolo nenávratne preč. Bolo asi sedem hodín večer, vonku tma a my sme sa usadili v útrobách lodge. Na tomto treku to bola výhoda, s ktorou som pôvodne nepočítal. Nemyslel som, že budeme takto pohodlne vysedávať. Pasang a Lache sa opäť pochlapili. Menu večere bolo na miestne pomery takmer kráľovské. Paradajková polievka, dusená zelenina s údeninou, vyprážané krokety a klinec večera – ananásový kompót, samozrejme v teplom vydaní. Teda konzerva ohriata na ohni. Po večeri sme sedeli aj naďalej vo vyhriatej jedálni. My traja sme hrali žolíka a miestne osadenstvo s čelovkami na hlavách nám „kibicovali“. Ochutnali sme kvalitu miestnej whisky. Pravdu povediac, honosný názov, ale kvalita žiadna. Nosiči kartám nerozumeli, ale sa stále usmievali a boli radi, že môžu s nami stráviť aj chvíle mimo „služby“. Do lodge večer prišla aj štvorica izraelských trekárov. Chvíľu sme s nimi „pokecali“ a rozpovedali nám ich anabázu s miestnymi policajtmi. Nakoľko nemali povolenie k vstupu pod Kanču, tak im dali akúsi pozornosť a potom mohli odísť ďalej. Lenže veliteľ im na celú akciu povolil asi štyri dni. Partia to zvládla a ocitla sa v Ghunse. Boli sme jedinými dvomi výpravami v celej dedinke. Majiteľ lodge si bol tejto skutočnosti vedomý,       a tak začal vyťahovať zásoby nápojov zo „skladu“. Okrem whisky sa na stole ocitli nám už známe nápoje rakshi a najmä tongba. Jano a Tomáš ako skúsení „tonbisti“ sa venovali tomuto zázraku, ale ja som zostal veril nepálskemu „škótskemu“ nápoju. Kami v rámci kultúrnej vložky za zvukov Dawovho bubienka zanôtil pár domácich ľudových songov a pridal aj nejaké „krútňavové“ tančeky. Naši kolegovia od Mŕtveho mora sa pridali, takže na malú chvíľu vznikol medzinárodný nepálsko-izraelský ľudový súbor. Našťastie sa dlho netrápili. Domáce osadenstvo od nudy zívalo, a tak sme dospeli k záveru, že by sme mali odísť na nočný odpočinok. Bolo síce len deväť hodín večer, ale pre miestnych podľa výrazov tvárí bola akoby polnoc. Ráno nás čakal voľný deň, a tak sme s radosťou uvítali nasledujúce hodiny oddychu v spacákoch.

17. deň: streda – 18. apríl (Ghunsa – aklimatizačný deň)

            Lache nás zobudil so svojim black tea o siedmej. Priznám sa, že nie veľmi sa mne, ale aj chalanom chcelo vstávať. Slnko už pekne svietilo a naše „zalepené“ oči sme ani neotvárali. Ale nedalo sa nič robiť. Vyhriate spacáky sme s nevôľou opúšťali, ale s vedomím, že dnes „si robíme, čo chceme“. Teda máme voľný deň pred ďalšou etapou treku. My traja sme pri raňajkách, mimochodom opäť sa v miskách objavil mnou už nenávidený porridge, podľa Kamiho názvu aj s kroketami a k tomu neviem kde vytiahol trojuholníky taveného syra. Presvedčil som sa, že ten syr určite nie je z jakov, pretože aj cez staniol by určite zapáchal. Raňajky teda nič čo by človeku na túre pridalo na sile. Dôležitý však bol čaj. Toho sme sa dosť „nachlípali“, čo bolo dobre. Tekutiny v týchto výškach boli veľmi potrebné. Po raňajkách sme sa vydali každý po svojich chodníčkoch s tým, že na obed sa stretneme. Tomáš odišiel s Kamim do kláštora vo Phele, aby si kúpil ďalší nejaký originálny tibetský suvenír. Zrejme mu zvonec na jaka nestačil. Jano, podobne ako ja, si išiel pozrieť blízke okolie dedinky. Bolo slnečno a vydal som sa k miestnej škole.     Na malej rovine stálo niekoľko kamenných domov s modrými rámami okien. Vedľa bolo neveľké ihrisko. Tu zrejme zvládajú „ťažké“ zápasy skupinky miestnych šarvancov. Ktovie či majú aj loptu. V celom areáli bolo ticho, pravdepodobne sa v tom čase tuho skúšalo a žiaci „čučali“ pod lavicami. Moje ďalšie kroky viedli poza školu k rieke. Neďaleko od nej stála stará buddhistická stúpa, v ktorej bol namontovaný vodný mlyn poháňajúci „mani khorlo“, teda modliaci valec. Lenže toto dielo malo zrejme svoju životnosť za sebou. Žiadne mantry, len niekoľko starých zdrapov modlitebných vlajočiek. Lákala ma však stará gompa – buddhistický kláštor na druhom brehu. Niekoľko minút som premýšľal ako sa dostať na druhý breh a nepoužiť lanový most. Nešlo to a vzdal som svoje teórie o násilnom prekročení vody. Rieka bola poriadne dravá a prípadný kúpeľ v nej či iné podobné rozkoše som neplánoval. Vrátil som sa teda do osady                a po kovovom moste prešiel na druhú stranu. Popritom som fotograficky zvečnil aj legendárny starý most. Ku kláštoru som sa dostal po úzkom chodníčku, okolo ktorého sa páslo niekoľko horských kôz. Kláštor už dávno neslúži svojmu účelu. Pri pokuse otvoriť polorozpadnuté vchodové dvere, ktoré boli podopreté dreveným trámom, neďaleko za mnou spadol kusisko skaly. Tak teda toto nie. Kláštor, nekláštor, neriskujem. Schátraný objekt som obišiel z troch strán. Zo štvrtej to nešlo, zadná stena bola opretá o skalnaté bralo. Neďaleko kláštora stála stúpa, ktorá bola    v nedávnom čase zreštaurovaná. V jeho podchode na strope boli namaľované rôzne výjavy zo života Buddhu. Snažil som sa získať čo najviac materiálu pre prípad, že by som z tejto cesty urobil ďalší film. To som vtedy nevedel, že sa mi neskôr ho podarí aj zrealizovať. Nakoľko v tých miestach už nebolo čo obdivovať, pomaly som sa vrátil do osady a nášho „kempu“. Pred obedom som ešte stihol spáchať hygienu vo väčšej kvalite, teda aj tzv. „hot shower“, čiže teplú sprchu s vypratím osobnej bielizne. Túto som rozvešal na blízky drevený plot. Nastal čas obeda. Tomáš a Kami chýbali, ale chlapci z kuchyne Janovi a mne pripravili obed. Zeleninová polievka. Tá bola podstatne kvalitnejšia ako tam kdesi hore v Khambachene. Dokonca v nej plávali kúsky mrkvy a nejaké zelené listy. Obed sme dokončili nepálskou špecialitou, „chow mein“. Názov je celkom impozantný, ale  za ním sa skrývali uvarené a na olivovom oleji opražené rezance s hráškom. U nás by to mohli byť povedzme zapekané cestoviny, ale zabudnite na vajce, šunku či údené mäso. Obsah nie veľmi veľkej misky rýchlo skončil svoju pozemskú púť v našich žalúdkoch. Faktom je, že po obede podaný black tea väčšinou spláchol pokrm dole krkom, ale po pár hodinách si už žalúdok pýtal svoj ďalší prídel. To bolo najmä vtedy, keď sme mali celý deň voľno alebo sme šliapali dopoludnia len pár hodín. Ak sme šliapali viac hodín, stačili nám aké-také raňajky,   na obed radšej nič, prípadné ľahká polievka a čaj. Po obede sme s Janom relaxovali na slnku pri lodge a očakávali návrat Tomáša a Kamiho. Od juhu sa blížili čierne mraky, ktoré neveštili nič dobré. Bolo ešte len niekoľko minút po poludní, keď sa obloha doslova zatiahla. Našťastie chalani z Phele sa stihli vrátiť pred poriadnym prívalom dažďa. Tomáš kúpil od mníchov ručne tkaný koberček s tibetským vzorom. Keby tak ešte bol lietajúci. Začalo poriadne liať. Neostávalo nám nič iné len sa schovať v stanoch a prečkať búrku. Počasie bolo tak akurát na relax v spacákoch. Už sme takéto situácie na tomto treku neraz zažili. Všetci traja sme si odpoludnia príjemne zdriemli. Konečne po troch hodinách prestalo pršať a na oblohe sa objavili lúče slnka. Po odpočinku sme opäť navštívili miestny obchodík, kde sme si kúpili niekoľko kamenných náramkov a náhrdelníkov. Patrilo sa pustiť nejakú korunu, teda skôr rupiu. Odpoludnia sme si každý urobili „poriadok“ vo svojich veciach. Prepravné vaky a v nich veci uložené v plastových taškách si to už opäť pýtali. Ale ako obvykle, aj tu som našiel napríklad ponožky s horalkami, prípadne tričko s mydlom. Keď preskočím niekoľko dní dopredu, tak spomeniem situáciu v Suketare po príchode do cieľa treku. Každá taška už obsahovala všetko iné len nie to, na čo bola pôvodne určená. Ale toto sa stáva určite každému pri podobnej akcii. Vrátim sa teda späť do Ghunsy. Voľný čas do večere sme strávili v malej jedálni hraním žolíka. Popritom sme popíjali black tea. Chvíľu sme debatovali s majiteľmi lodge a Kamim o leteckom nešťastí, ktoré sa stalo neďaleko Ghunsy 23. septembra 2006, teda len polroka po našej návšteve. V ten deň priletela plne obsadená helikoptéra s nepálskou vládnou delegáciou                        a poprednými pracovníkmi World Wide Fund for Nature (WWF), Svetový fond na ochranu prírody, ktorá sa zúčastnila na rokovaní a otvorení pamiatkovej rezervácie oblasti Kangchenjunga Conservation Area  v Ghunse. Na palube bolo 24 osôb, medzi nimi aj nepálsky minister pre lesy a ochranu pôdy s jeho námestníkom, fínsky veľvyslanec, niekoľko štátnych tajomníkov               a generálnych riaditeľov, vedúci pracovníci WWF. Pri návrate späť do Taplejungu v poludňajších hodinách za nepriaznivého počasia helikoptéra narazila necelé dva kilometre juhozápadne  od Ghunsy v blízkosti osady Phele do svahu bezmennej hory. Z Taplejungu a Ghunsy boli zorganizované záchranárske tímy, ktoré prehľadávali možné miesto nešťastia. Helikoptéra                 so záchranármi z Káthmandú, ktorá  mala pomôcť pri pátraní, sa však pre zlé počasie musela vrátiť späť. Na záchranných prácach sa podieľalo asi päťdesiat osôb z Ghunsy, Lelep a Phele.    Za vďaku pri tejto akcii dostali záchranári od nepálskej vlády ďakovné listy. Práve ten nám majiteľ lodge ukázal. Vonku už bola tma a okolo pol siedmej sme večerali. Tentoraz opäť zaujímavú skladbu jedál. Paradajková polievka celkom slušnej chuti, ale druhé jedlo už bolo výtvorom fantázie kuchára. Dusená fazuľa so sladkými cestovinami. Podľa Kamiho je to vraj anglická špecialita. Je to možné, ale toto nech jedávajú Angličania. Ponúkanú stravu sme zjedli a ani sme príliš neprotestovali. Hlad je hlad. Čo všetko človek dokáže zjesť! Po celodennom „ničnerobení“ sme zaliezli do stanov s vedomím, že nás ráno čaká náročný deň, aj keď sme nevedeli ako  bude v skutočnosti vyzerať.

18. deň: štvrtok – 19. apríl (Ghunsa – Selele La High Camp 4 130 m)

            Zobudili sme sa do sympatického rána, bolo šesť hodín, hot water a black tea nás už čakali ako obvykle. Vychádzajúce slnko bolo ešte schované za vysokými kopcami. Pred náročným dňom sa pochlapili aj chlapci z kuchyne. Volské oko a placky chapatí, tavený syr a čaj nás celkom slušne nasýtili. Medzitým, čo sme raňajkovali, na oblohe sa objavili slnečné lúče. Hneď nám bolo veselšie. Pobalili sme si svoje veci. Prví nosiči odišli so svojimi nákladmi asi pol hodiny pred nami. Opustili sme príjemnú spoločnosť lodge Top of The World. Prešli sme okolo školy, kde ešte panoval pokoj. Dostali sme sa na chodník, po ktorom sme už pred týždňom v rámci aklimatizácie išli. Tentoraz pasúce jaky chýbali. Bolo ráno, ale slnko už začalo poriadne piecť. Pomaly sme kráčali po strmom chodníku do prvého sedla. V tých miestach nás predbehol miestny chlapík bez akejkoľvek batožiny. Rýchlou chôdzou nám veľmi skoro zmizol z dohľadu. Pri prvej vyhliadke medzi rozkvitnutými rododendrónmi som sa zastavil, aby som sa naozaj pokochal krásnymi výhľadmi na Jannu a okolité kopce. Kamera aj fotoaparáty mali čo robiť. Tomáš s Janom mi „ušli“. Pomalým krokom som išiel ďalej za nimi. V sedle Tamo La (3 940 m), teda asi po šesťstometrovom stúpaní, všetci na mňa čakali. Na severe, v asi osemsto metrov hlbokom údolí,      pod nami pretekala rieka Ghunsa Khola a krčilo sa niekoľko stavieb. Bola to osada Phele. Nad ňou v skalách bolo vidieť čiernu škvrnu veľkú niekoľko štvorcových metrov. Kami nám povedal, že je to miesto havárie helikoptéry vezúcej nepálsku vládnu delegáciu. Tak teda na takom mieste museli byť záchranné práce veľmi náročné. Naša cesta viedla vyššie, chodník sa                    zo západného smeru zmenil na južný. Pre lepšiu orientáciu v tých miestach boli osadené drevené koly s čierno-bielo-žltým pruhom, podobné našim zimným žrdiam aké poznáme  z hrebeňov Tatier či Fatier, ale podstatne kratšie. Niektorí nosiči boli pred nami, ale „kuchyňa“ s ďalšími kráčali pomaly za nami. Chodník v jednom mieste nečakane začal mierne klesať, aby                  po niekoľkých sto metroch prudko stúpal. Kami ukázal vysoko pred nás. Vraj tam niekde je sedlo Selele La (4 290 m). To ale nemal robiť. Naše chodecké aktivity naraz poklesli. Ale nič iné nám neostávalo ako pokračovať ďalej. Dostali sme sa do snehových polí. Vľavo od nás sa vypínali naozaj krásavci Khabur, Jannu a úplne v diaľke sa niekoľkokrát ukázala západná stena Kangchenjungy. Opäť som niečo nafotografoval. Ako som tam stál, tak okolo mňa prešli nosiči, stále vysmiaty nosič Pemba (Smajlík) a najmladší nosič Nima (Monk). Títo dvaja s ľahkosťou začali stúpať pred mnou do zasneženého sedla. Jano aj s Tomášom už sedeli v sedle a ja som točil zábery okolia. Konečne som tam prišiel aj ja. V Selele La sme chvíľu oddychovali a urobili na pamiatku spoločnú fotografiu s nosičmi. Zo sedla sme kamenistým chodníkom schádzali do menšieho údolia cez ktoré pretekala malá riečka či skôr potok Selele Khola. Prišli sme k malej kamennej stavbe. Nad vchodom nápis na drevenej doske Tea house. Okolo stavby bolo niekoľko kamenných múrikov podobných skôr bivakom. Tu nám Kami oznámil, že toto je dnešný cieľ. Tak teda dnešný cieľ bol v Selele High Camp (4130 m). Veľmi to na výškový tábor nevyzeralo, ale verili sme mu. Stála tu jediná drevená chatrč, na ktorej bol nápis Sellele a vedľa neho ďalší, Hotel&Shop. A pod ním nápis Coca Cola& Beer. Reklama ako vyšitá. V najbližších chvíľach nastal tradičný obrad nosičov. Postavenie stanov, kuchárska čata si začala plniť svoje povinnosti. „Kurič“ Dharma spojazdnil varič a onedlho už vrela voda z blízkeho potoka. Stany už stáli na miestach bivakov, takže sme si svoje veci rozložili v ich útrobách. Vždy bol prvý úkon pripraviť si lôžko. Nafúkať karimatku, rozložiť spacák, prezliecť suchý a teplejší odev. Potom už nasledovalo zoznámenie sa s okolím. Pri ňom som v ďalekom severozápadnom výhľade zahliadol Makalu (8 463 m) a vľavo od neho aj siluetu Everestu (8 850 m). Kami mi potvrdil, že sú to oni, aj keď viem, že sa mi niekoľkokrát stalo, najmä pri prvej návšteve Sagarmathy, že domáci vždy prikývnu  v prípade, že sa turista opýta či ten alebo iný kopec je Everest. Podľa mapy som usúdil, že by teraz mohol mať pravdu. Chvíľu sme sedeli v Tea house s čiernym čajom. Objavili sme v „bare“, teda na drevenej polici, Everest whisky. Opäť poslúžila na zahriatie. Okolo druhej hodiny sa z južnej strany v sedle objavilo niekoľko nosičov s rozmernými nákladmi. Postupne schádzali k nám a neďaleko nás začali stavať stany. Onedlho sme zistili, že stretávame prvú väčšiu trekársku výpravu. Šesť či sedem veľkých žltých stanov, vedľa nich veľký stan slúžiaci ako jedáleň, drevené stoly a lavice. A samozrejme nemohol chýbať špeciálny stan slúžiaci ako WC. My sme medzitým skonzumovali pripravený obed. Horúca polievka nevýraznej chute a black tea boli príjemným osviežením. Od juhovýchodu sa blížili čierne mraky. Tak teda aj tu sa kazilo počasie. Od severu sa blížila štvorica trekárov. Boli to naši izraelskí známi. Teda zvolili si rovnakú cestu ako my.     V inom kamennom bivaku postavili stany a prišli za nami na „kus reči“. Porozprávali nám ako vybabrali     s veliteľom polície v Ghunse. Nasľubovali mu, že nepôjdu do Pangpemy a vrátia sa späť. Ale ráno si privstali a jednoducho zmizli do Khambachenu. My sme ich ani nemohli vidieť, pretože boli vždy pred nami. Teraz „vybehli“ okolo Ghunsy a prišli až sem. Početná výprava trekárov sa blížila k nám. Až podľa reči sme zistili , že sú to nemecky hovoriaci turisti, ale sme k sebe nenašli cestu. Zrejme nemecká nadradenosť… A my sme taktiež neprejavovali ochotu sa  s nimi kontaktovať. Z nepríjemne vyzerajúcich mrakov sa spustil poriadny lejak, ktorý vystriedalo mohutné krupobitie. Stany našťastie odolávali náporom vetra. Veľmi rýchlo sa ochladilo.         V trojici, každý z nás zabalený v spacáku, pri čelovkách sme hrali žolíka. Vo výške viac ako štyritisíc metrov. A aj nás to bavilo. Nič iné sa ani robiť nedalo. Na spánok bol ešte čas. Z veľkého nemeckého stanu sa neustále ozývali prípitky a hlasné vykrikovanie. Od Kamiho sme zistili, že výprava prešla sedlami z Tseramu a teraz oslavujú. Takže išli opačným smerom ako my. Ktovie či aj my budeme zajtra takto vyzerať. Prestalo pršať, ale stále bolo chladno. Večeru, zeleninovú polievku a špagety s kapustou sme zjedli v stiesnených priestoroch Tea house. Bolo niekoľko minút pred ôsmou a my hanba-nehanba sme zaliezli do spacákov a o pár minút sme si snili svoje sny. Niekoľkokrát nás zobudili výkriky a smiech našich nemeckých susedov, ktorí sa zrejme dobre bavili do neskorých hodín.

19. deň: piatok – 20. apríl (Selele La High Camp – Tseram 3 870 m)

            Noc nebola veľmi pokojná, fúkal nepríjemný vietor, ktorý doslova lomcoval so stanmi. Našťastie nadránom vietor ustal. Dnes sme vstávali o pol hodiny skôr, teda o pol šiestej. Ešte potme prišiel Lache      s čajom a horúcou vodou. Rozospaté oči nás prebudili pohľadom na zasnežené okolie. V noci totiž napadol snehový poprašok. Hygienu sme vykonali skromne. Zuby     a tvár. Nikomu sa nechcelo v tej zime vyzliekať. Tentoraz boli raňajky veľmi rýchle. Black tea a polievka noodle soup. Horúce tekutiny nás prebrali a pripravili na dnešné dlhé šliapanie. Pri vychádzajúcom slnku sa mi podarilo v diaľke opäť zahliadnuť Everest a Makalu. Urobil som niekoľko záberov. Tak ako my, vstala aj izraelská štvorica, ktorá mala podobný cieľ a vyrazili na trasu o niečo skôr. Nemeckí trekári ešte spali, keď sme o siedmej z kempu odišli. Prešli sme okolo polozamrznutého potoka. Išli sme v tieni a zo začiatku zasnežený chodník mierne stúpal. Onedlho sme sa dostali na slnkom zaliaty svah. Už teraz ráno začalo poriadne hriať. Hneď sme nasadili okuliare a pokrývky hlavy. Spomenul som si na nepríjemnú skúsenosť z pred štyroch rokov, keď som si v Sagarmathe pod Ama Dablamom v Chhukhungu doslova spálil pokožku vo vlasoch a urobili sa mi mokvajúce pľuzgiere. Prešli sme cez niekoľko snehových polí. Sálajúce slnko roztopilo snehový poprašok, takže sme miestami išli po kamenistom teréne. Pred nami sa objavilo sedlo Sinion La (4 440 m). V sedle sme sa ani nezastavili a pokračovali ďalej. Tentoraz bol terén miernejší. Zo sedla sme klesali niekoľko desiatok výškových metrov, aby sme ich neskôr nastúpali späť a vyšli po necelých dvoch hodinách chôdze z kempu do sedla Mirgin La          (4 480m). Po ľavej strane sa vypínala mohutná ľadová hradba Jannu a za ňou sa tiahol široký hrebeň Kangchenjungy s jej  vrcholmi. Postupne do sedla prichádzali aj nosiči, takže sme si          v sedle urobili spoločnú fotografiu. Tak ako bolo doposiaľ nádherne, tak pri odchode zo sedla sa začala obloha zaťahovať. Slnečné počasie rýchlo vystriedala zima. Obliekli sme si teplejšie „flísky“ chladu odolné bundy. Pred nami stál ešte jeden tvrdý oriešok, sedlo Sinelapche La (4 640 m). Kami išiel vpredu. Padla hustá hmla a začalo mrholiť. Čím vyššie sme vystupovali, tým sa aj kvapky dažďa menili na ľadové krúpy. Chodník už prakticky nebol vidieť, pretože sa v snehu strácal. Bolo šťastie, že občas sme zahliadli farebné drevené koly označujúce cestu. Takéto počasie som veru počas štyroch pobytov v Nepále ešte nezažil. V Sagarmathe občas spŕchlo alebo aj napadol sneh, no takáto hmla sa tam vôbec nekonala. Nálada bola na bode mrazu. Mlčky sme kráčali za vedúcim Kamim a neustále sa pripravovali na mohutný výstup do sedla. Prakticky sme okolo seba nič nevideli. Pred pol dvanástou, teda asi po dvoch a pol hodinách intenzívneho šliapania sme prišli k navŕšenej kamennej mohyle s dreveným kolom, na ktorom viali franforce modlitebných vlajočiek. Stáli sme v sedle Sinelapche La. Tak toto bol najvyšší bod prechodu piatimi sedlami. Vyššie by sme mali byť o pár dní pod južnými svahmi Kangchenjungy. Ak nám to dopraje počasie. Pred cestou do Nepálu som si na internete pozrel obrázky z týchto miest. Fantastické výhľady na zasnežené blízke i vzdialenejšie kopce – Boktoh (6 142 m), Koktang (6 111 m), Rathong (6 678 m), Kabru so svojimi štyrmi vrcholmi (7 415 m), ale najmä južná stena Kangchenjungy doslova vyrážali dych. Tak pre toto sa sem oplatí ísť. Ale my sme tu boli a nič nevideli. Každý z nás určite v duchu nadával na nepríjemné počasie. Je to údel turistov. Nie vždy sa podarí absolvovať túru v ideálnom počasí. Nech je to vo Fatrách, Tatrách, Alpách, Pyrenejach, Andách alebo Himalájach. Počkali sme na nosičov, pretože Kami nemal istotu či náhodou niektorý z nich v hmle nezablúdil. Dawa po krátkom odpočinku na vydýchanie sa začal pomaly schádzať. My traja sme toto už chceli mať za sebou, a tak sme ho nasledovali. Po niekoľkých desiatkach metrov klesania sa v rednúcej hmle začali objavovať aspoň náznaky výhľadov do okolia. Veď naozaj sme ani nevedeli kde kráčame. Hlboko pod nami sme zahliadli dve neveľké jazerá. Hmla sa premenila na drobný dážď, a tak náš zostup sťažovali mokré kamene. Nosiči schádzajúci s nadrozmernou batožinou mali dosť problémov v šmykľavom teréne udržať sa na nohách. Klesali sme veľmi pomaly. Únava z predošlých dní sa začala práve tu prejavovať na kolenách. Strmý terén im dával poriadne zabrať. Asi po polhodinovej chôdzi sa celkom blízko    pod nami objavili spomínané jazerá. Ale tá blízkosť bola len zdanlivá. Ani už neviem aká to bola vzdialenosť, ale k brehu prvého sme išli ešte dosť dlho. Pri jazerách sme sa ani nezastavili.   V diaľke pred nami sme uvideli dve údolia, ktorými tiekli rieky z ľadovcov, vľavo Yalung Glacier a vpravo Ratong Glacier. Okolo chodníka sa začala objavovať prvá vegetácia, kríky a nízke ihličnaté stromy. Vzdialenosti medzi nami sa zväčšovali. Nebolo potrebné sa nikde ponáhľať. Cieľ dnešnej cesty bol takmer na dosah. Ale tých takmer tisíc metrov klesania bolo nekonečných. Nikde ani živej duše. Prakticky okrem tej nemeckej výpravy, ktorú sme ráno opustili pri Selele La a štvorice izraelských kaskadérov sme nikoho nestretli. Mimochodom „izraeliti“ ráno zmizli     z kempu, nabrali pekelné tempo, a tak sme ich už nevideli. Za mierneho mrholenia sme teda postupne zišli do Tseramu (3 870 m), ktorý sa stal pre nás miestom dvojdňového pobytu. Tomáš     a ja sme po pobyte v Lhonaku síce pookriali, ale stále to nebolo ono. Rozhodli sme sa počkať na vývoj počasia a až potom skúsime ísť ďalej pod južnú stenu Kangchenjungy. Bolo niekoľko minút po trinástej, keď som pokojným tempom dorazil do Tseramu aj ja. Totiž urobil som si krátku prestávku, v rámci ktorej som si dal na koleno bandáž. Strmý zostup ho poriadne zaťažil,       a tak preventívne som sa takto „zohyzdil“. Ale určite to v tom čase pomohlo. Po siedmich hodinách dnešného putovania konečne oddych. Asi desať, dvanásť kilogramový batoh sa poriadne preniesol. Bolela ma krčná chrbtica. Nosiči Pemba, Lache, Ang Dawa a Nima medzitým postavili naše stany, a tak Tomáš a Jano už vybaľovali svoje veci. Začalo hustejšie pršať, takže som akurát zhodil z pliec batoh a schoval sa do stanu. Chvíľu som strávil vo vodorovnej polohe, aby som sa onedlho premiestnil pod blízky drevený prístrešok. Nosiči ma pokrikom privítali a už ani neviem, ktorý z nich mi kričal, že aj tu majú pivo. Už ma poznali. Ja, Mr. Beerman, ako ma neustále volali, som podišiel k neveľkej drevenej stavbe honosne nazvanej „Happy Hotel“. Obsluhu tu tvorila mladá dvojica, mladý muž a dievča. Ako všade v týchto zemepisných šírkach, vo vnútri bola veľká miestnosť, ktorá slúžila ako jedáleň s dvomi malými stolíkmi. Vpravo bola drevenou stenou oddelená malá kuchynka, teda ohnisko a niekoľko drevených políc s potravinami. V ľavej časti bola malá miestnosť tvoriaca akýsi obchodík s obsluhou cez okno. Oproti vchodovým dverám boli ďalšie, vedúce na úzku terasu s výhľadom do údolia rieky Simbuwa Khola. Na drevených stenách viseli na kovových skobách kusy čierneho zapáchajúceho mäsa. Neskôr sme zistili, že domáci takto sušia jačie mäso. Stiahnutá koža sa „vyhrievala“ na streche „hotela“. Tak teda toto bolo naozaj „happy“. Nazrel som oknom do „marketu“. Mal som samozrejme chuť na pivo. Majiteľ sa stratil vo vnútri miestnosti a o chvíľu prišiel vysmiaty s fľašou piva. Kami prekladal. Údajne to je jediné pivo čo má. Pozrel som na etiketu Everest Beer. Reku, nech stojí čo stojí, dám si ho. Stálo 350 rupií, čo bolo teda poriadne dosť. Veď v Káthmandú v Everest Steak House stálo asi 120 rupií. Takže asi trikrát drahšie. No, nekúpte to. Veď to bol pre mňa doslova liek, akurát mal chybu, že nebol na lekársky predpis. S fľašou v ruke som si sadol na betónový múrik pred vchodom. Popíjam pivo a čítam na etikete. Pivo vyrobené na počesť 50. výročia prvého výstupu na Everest. Rok výroby 2003. Hm, žeby som pil niekoľkoročné pivo? Nebolo mu nič, ani zakalené, ani žiadna iná pachuť. Ktovie kto ho až sem vyvliekol, aby nakoniec skončilo  v slovenskom žalúdku. Medzitým, čo sme takto relaxovali, tím okolo kuchára, ktorý sa rozložil v neďalekej drevenej kôlni, pripravoval niečo rýchle na zjedenie. Tomáš s Janom si dali horúci čaj, ktorý v tomto chladnom počasí určite bol lepším riešením ako moje studené pivo. Ale telo si žiadalo svoje. To je ako aj s fajčiarmi. Tentoraz som mal okolo seba nefajčiarov. Všetci traja sme sa zišli v provizórnej kôlňovej jedálni, posadali na akési drevené dosky a chlípali horúcu polievku neznámej chute. Podstatné bolo, že sme do seba dostávali horúcu tekutinu. Výška necelých 3 900 metrov síce nebola oproti predošlým tak vysoká, ale aj tak ju bolo cítiť. Po občerstvení sme si pripravili v stanoch veci na nocľah. Už koľký raz rovnaká činnosť. Nafúknuť karimatku, vybaliť spacák, z batožiny povyťahovať potrebné veci na večer a nocľah. Teda v prvom rade čelovka a hygienické potreby. Po týchto povinnostiach sme mali už „voľno“. Teda každý až do času večere „zabíjal“ čas po svojom. Individuálne sme si prešli blízke okolie a po návrate skonštatovali, že s počasím a perspektívou ďalších dní to nevyzerá dobre. „Hotel“ mal na čelnej strane nápisy „Treaking Hotel & Shop“ a Yamphudin–3. Zrejme by to mali byť asi tri dni. Hodiny určite nie. Opäť začalo pršať. Dokonca miestami poriadne zahrmelo. Búrka v týchto výškach, tak to sme ešte nezažili. S rešpektom sme zaliezli do jedálne, vytiahli žolíky a hrali partiu za partiou. Nosiči na nás pozerali, čo to za čudo hráme. Kami prišiel k nám s „mojou“ prázdnou fľašou od piva. Ale prázdna nebola. Postavil ju na stôl a mladý Monk doniesol plechové šálky. Každý z nás si privoňal. Známa vôňa rakshí nám rozjasnila oči. Samozrejme sa nedala porovnať             s našimi životabudičmi, ale na miestne pomery bola veľmi dobrá. Žiadny „terpentín“ či niečo podobné, aké sme tu už pili. Na zápach z jačieho mäsa sme si postupne zvykli. Vonku neustále lialo. Poriadne sa ochladilo. Pri povinných návštevách vyprázdnenia telesných útrob sme zistili, že dažďové kvapky sa zmenili na snehové. Množstvo vypitého čaju vyšperkované rakshí nám vytvorilo celkom príjemnú atmosféru, ale najmä vytrávilo žalúdky. Kuchári sa činili s večerou, na jej príprave sme sa tentoraz podieľali aj my. Teda zásobami. Kuchár Pasang celkom dobre pochopil čo od neho chceme. Konečne nastal čas jedla. Pri svetlách čeloviek sme ukončili hru s kartami. Hovädzia konzerva vo vlastnej šťave a paprikovo-paradajková pochúťka boli základom jedla. Menu večere tvorila paradajková polievka s množstvom cibule, poriadny kopec ryže a spomínané mäso. Konečne niečo podobné našej strave. A za tým všetkým na spestrenie ešte teplý ananásový kompót. Po celodennej slabej strave, niečo lepšie. Únava z celého dňa sa však veľmi skoro dostavila. Nevedeli sme, čo nás na druhý deň čaká. Pôvodný plán nás smeroval ísť vyššie do údolia Yalung Glacier. Všetko sme však nechávali na počasie. S Kamim a Dawom sme sa tak dohodli. Najedení a celkom sympaticky unavení sme v stanoch zaľahli k odpočinku. Všetko okolo nás bolo biele.

20. deň: sobota – 21. apríl (Tseram – aklimatizačný deň)

            Ráno sme sa zobudili síce do slnečného rána, ale na oblohe bolo veľa nepríjemne vyzerajúcich oblakov. Kami prehlásil, že to nevyzerá dobre. Rozhodli sme sa teda, že zostaneme      v Tserame aj ďalší deň. Ale to znamenalo, že náš trek do výšok vlastne týmto skončil. Privítali sme teda možnosť ďalšieho relaxu. Jano sa síce ráno s Dawom naľahko vydali na cestu do údolia Yalung Glacier smerom na Ramche a Oktang. Požičal som mu fotoaparát, aby v prípade dobrého počasia urobil nejaké zábery. Tomáš a ja sme ostali v kempe. Namiesto raňajok sme vypili množstvo čaju a zjedli čokoládu. Využili sme čiastočne slnečné počasie a v rámci „sobotňajšieho upratovania“ sme si oprali ponožky a bielizeň. Svoje krátke červené nohavice, ktoré som síce v týchto výškach nenosil, som ale nechával bez vody a mydla. Tomáš a ja sme si samostatne urobili krátke výšľapy po okolí. Kamerou a druhým fotoaparátom som využil krátke preriedenie oblakov a zahliadol Kabru (7 412 m). „Kanču“ nebolo vôbec vidieť. Škoda. Tak som zachytil aspoň zasnežený hrebeň Kabru. Ale prechádzka veľmi rýchlo skončila. Blížilo sa poludnie a ako obvykle v týchto končinách, začalo pršať. Obloha sa úplne zatiahla. Pretože sme chceli minúť naše zásoby instantných polievok, tak prišli na rad. Na obed sme s Tomášom pod prístreškom „kuchtili“. Opäť zmena chuti, aj keď doma by som len s námahou zjedol vitanové či iné podobné glutamanové nezmysly. Ale tam chutili. Hlad je hlad. Tomáš a ja sme po obede zaliezli         do spacákov. Samozrejme sme zaspali. Zobudili sme sa pred štvrtou, dážď sa postupne menil na sneh. Onedlho prišiel Jano aj Dawa. Doslova pekelným tempom zvládli návštevu Oktangu. Klobúk dole. Pôvodne na dva dni plánovanú túru urobili, síce naľahko, asi za osem hodín. Medzitým z údolia Simbuwa Khola prišli štyria postarší trekári, Holanďania. Išli opačným smerom ako my, teda z Taplejungu cez Mamankhe, Yamphudin do Tseramu a potom cez sedlá do Ghunsy a Pangpemy. Oni si urobili kemp poniže hotela, teda na veľkej lúke, kde bola podobne ako pri nás, drevená búda slúžiaca nosičom ako kuchyňa a nocľaháreň. Opäť sme si sadli do zdanlivo teplej jedálne. Konečne „hoteliérka“ prikúrila jačím trusom. Vonku sa poriadne ochladilo. Opäť sme hrali karty a pritom popíjali rakshi. Nebolo ani šesť, keď sme už večerali. Tentoraz hubovú polievku, síce neviem, kde ich zobrali, ale aspoň to tak chutilo. Špecialitou bolo momo plnené sardinkami s nejakou čudnou dusenou zeleninou. Kombinácia ako hrom. Ale čo človek nezje. Na záver mango kompót a čierny čaj. Nakoľko sme boli vyspatí, teda aspoň Tomáš a ja, tak sme aj naďalej posedávali v jedálni. Bolo tam teplo a von psa nevyženieš a nieto ešte trekára. Nosiči sa taktiež najedli, ale na rozdiel od nás mali tak ako každý deň dhal bhat. Pri rytmoch Pasangovho bubienka začali spievať ich pesničky. Spustili známu Rehsam phiriri, a tak sme sa pridali. Tento domáci hit nás všade neustále sprevádzal. Kami doniesol ďalšiu zásobu rakshi.    Pri debate s domácimi sme sa dozvedeli, že mladé dievča pochádza z Yamphudinu. To sme však ešte nevedeli, že sa tam o niekoľko dní stretneme s jej príbuznými. Nosiči predvádzali tančeky a vyzývali aj nás, aby sme niečo ukázali z nášho folklóru. Posilnení rakshi sme teda predviedli pár tanečných kreácií na melódiu „Macejko, Macejko“, „Na Orave zdravo“ a ešte pár klenotov slovenského folklóru. Všetci sa doslova rehotali najmä pri mojich tanečných sólach pripomínajúcich skôr záchvat padúcnice. Ani nevieme ako rýchlo ubiehal čas. Bolo takmer desať a to        na miestne pomery, kedy je už o šiestej tma, je skoro polnoc. Zaliezli sme do spacákov. Dal som si záväzok, že pri slnečnom ráne vyleziem zo stanu a nafotím nejaký solídny východ slnka.

21. deň: nedeľa – 22. apríl (Tseram – Tortong 2 995 m)

            Ako som si večer predsavzal, tak som aj urobil. Bolo pár minút po šiestej a vyliezol som z teplého spacáka, aby som sa pozrel na oblohu. Totiž tmavomodrá farba stanovej celty neprepúšťala slnečné lúče, takže som nevedel či svieti slnko alebo je zamračené. Pre istotu som zobral jeden z fotoaparátov. Obloha na východe bola slnečná, ale nad naše hlavy sa od juhu začali hore-dole premávať oblaky. Opäť sa potvrdilo, že blízkosť Indického oceána a mohutná hradba Kangchenjungy zastavuje všetky dažde, ktoré sa tu „vyšantia“ a potom oblaky „nasucho“ pokračujú ponad Tibet na sever. Podarilo sa mi urobiť niekoľko záberov  na vzdialené Kabru a Talung Peak (7 349 m). Ale urobiť zábery južnej steny sa mi nepodarilo. Boli sme už relatívne veľmi nízko, aj keď tritisíc metrov sa pre niekoho môže zdať stále poriadne vysoko. Netrvalo dlho a aj výhľady na menované kopce sa stali pre nás minulosťou. Nakoľko pred sebou sme mali len niekoľkohodinový presun väčšinou z kopca, dovolili sme si ešte asi hodinový luxus vo vodorovnej polohe teplého spacáka. Náš dvojdňový pobyt v Tserame končil. Nasledovalo bežné trekové ráno, teda hygiena, čierny čaj, zbalenie vecí do prepravných vakov pre nosičov a zbalenie osobných vecí potrebných na ten deň do svojho batoha. Tentoraz sme absolvovali veľmi striedme raňajky. Chalani síce zjedli nejaké chapatí s džemom, ale mne to nechutilo. Tak len teplý čaj a prevarenú vodu s pomarančovou príchuťou, ktorú sme si vždy chystali na cestu. Ten džús o niekoľko minút pochodu vychladol, takže bol akurát pitný. Vodu z rôznych prameňov sme ani raz neskúšali piť. A aj sa nám úplne vyhli nejaké črevné problémy s akými sa stretávali trekári, ktorí túto hygienu ignorovali. Niektorí nosiči sa už vydali na cestu. Rozlúčili sme sa so sympatickými majiteľmi „hotela“ a onedlho sme schádzali dole údolím Simbhuwa Kholy. Strmý chodník nás dosť často privádzal k miestam, ktoré bol problém prekonať. Časté zosuvy pôdy zničili chodník, a tak sme museli improvizovane väčšinou vyšliapavať niekoľko desiatok metrov hore, aby sme potom späť klesali. Zurčiace koryto ľadovcovej rieky bolo plné obrovských balvanov, ktoré vytvárali veľké pereje. Hukot vody pripomínal štartovanie nadzvukového lietadla. Dostali sme sa do „strašidelného“ rododendrónového lesa. Tento pocit vytvárali rôznymi machmi obrastené nielen kmene, ale aj konáre, z ktorých viseli aj niekoľkometrové zelené „chaluhy“. Na čistinkách v lese sa objavili koberce kvitnúcich himalájskych prvosienok. S Tomášom sme doslova lovili zábery týchto u nás bežných kvetín. Tu boli pre nás milým spestrením v posledných dňoch jednotvárnej kamenistej krajiny. Asi po hodine chôdze sme prišli k prízemnej drevenej stavbe. Miesto sa volá Anda Phedi (3 542 m). Na chvíľu sme sa zastavili a napili našich nápojov. Miestni mladíci nám ukázali nejakú chlpatú „potvoru“. Pozreli sem si zblízka vypchatého snežného leoparda. Veľkosťou bol asi ako naša divá mačka a poriadne ceril svoje ostré zuby. Samozrejme sa stal korisťou našich fotoaparátov. Tu som si opäť preventívne dal na koleno bandáž. Predsa len zostup dole bol nepríjemný. Po krátkej zastávke sme pokračovali ďalej. V lese sa začali objavovať rododendróny s nádherne rozkvitnutými kvetmi. Keď sme vystupovali hore severným údolím, tak kvety boli ešte v púčikoch. Za tých niekoľko dní rozkvitli v plnej kráse. Biele farba striedala sýto červenú, inde boli kvety ružové. Naozaj prírodná botanická záhrada. Opäť sme kráčali strašidelným lesom. Mach na obrovských stromoch bol na pohľad veľmi zaujímavý. Miestami sme objavili veľké stromy rastúce akoby z nadrozmerných balvanov. Prvý raz sa dnes spustil dážď. Nebol intenzívny, a tak sme pokračovali bez prestávky ďalej. Vystúpili sme po chodníku niekoľko výškových desiatok metrov nad koryto rieky a zároveň aj klesali dole údolím. Pred nami sa na strome objavila drevená tabuľka s nápisom Tortong (2 995 m). To bol cieľ dnešného putovania. Štyri hodiny pravidelnej chôdze z Tseramu nás dostali až sem. V týchto miestach sme klesli už pod úroveň troch tisíc metrov. Dýchanie tu už bolo prakticky bez problémov. Vlhký lesný vzduch príjemne pôsobil na pľúca. Malá osada s dvomi ubytovňami a rovná plocha asi pre desať stanov. Celkom sympatické miesto uprostred hlbokých lesov. Drobný dážď neustával, a tak po privítaní sa s majiteľom lodge sme sa usalašili na krytej terase. Pod nami v hĺbke pár desiatok metrov tiekli vody Simbhuwa Kholy, nad ktorou stál drevený most. Ako sme sa dozvedeli, tak je jediným v širokom okolí a zabezpečuje prechod cez dravú rieku. Ani sme sa nenazdali a náš kuchársky tím už roznášal rýchly obed. Chapatí s dusenými šampiňónmi   a ešte k tomu bolo niečo, čo sa podobalo nášmu párku. Možno Kami zohnal nejaké prebytky po turistoch či horolezcoch. Ale aj teraz jedlo chutilo. Opäť, akou už viackrát predtým, som si spomenul na trek pred tromi rokmi v okolí Everestu, keď som posledný týždeň nič iné nevečeral, len opečené zemiaky s kečupom a čiernym čajom. Teraz mi táto Pasangova strava celkom chutila aj keď sa vyskytli dni, keď väčšinou moju porciu zjedol Jano, najmä ak sa tam vyskytol miestny jogurt či jačí syr. Toto naozaj nemusím. Jedlo bleskovo zmizlo z tanierov. Prestalo pršať a dokonca vysvitlo slnko. Nosiči využili príjemný čas na postavenie stanov a my sme si pozreli blízke okolie. Ďaleko sa ale ani nedalo ísť. Na sever od nás bol strmý kamenistý svah s vysokými stromami a na juhu to bolo podobné, akurát za riekou. Zblízka som si pozrel machy, ktoré pokrývali staré stromy. Naozaj niektoré stromy akoby vyrastali z veľkých balvanov. A kmene mali tak veľké, že ani traja sme ich neobjali. Jano s Tomášom zaľahli do stanu a pospali si. Ja som sa vydal na malý prieskum dreveného mosta. Stál dosť vysoko, snáď dvadsať či tridsať metrov nad korytom rieky, v ktorom veľké balvany vytvárali neskutočné pereje. Podarilo sa mi zísť až na breh rieky a zblízka skúsiť čerstvosť vody. Teplota tak akurát, ale určite nie na kúpanie. Ale ani ma nenapadlo urobiť hygienu. Bolo stále chladno a hygienu sme s Tomášom absolvovali deň predtým v Tserame. Čo keby nám studená voda náhodou ublížila. Po krátkej prechádzke som sa vrátil na terasu, kde ma čakalo posedenie pri dobre chladenom svätom Mišovi, teda pive San Miguel, dopisoval zápisky do denníka. Popritom som cmúľal zázvorové, pre našinca ďumbierové) cukríky. Na terase sedeli aj nosiči Monk so Smajlíkom, ponúkol som ich sladkosťou, ale pri ochutnaní sa síce hrdinsky a statočne tvárili, no bolo vidieť, že štipľavá chuť im nesedí. Rozkašľali sa tak ako neskôr aj ostatní, ktorí ochutnali túto špecialitu z domova. Moje, na stanovej šnúre sušiace sa ponožky, opraté ešte v Tserame, niekoľkokrát pri krátkych prehánkach zmokli. Ktorýsi z nosičov mi ich vďačne schoval pod prístrešok. Navečer predsa len malú osadu osvietili lúče slnka. Oteplilo sa a na teplomeri bolo neuveriteľných dvanásť stupňov. Vo výške troch kilometrov celkom prijateľná teplota. Nastal čas večere, Pasang si dal záležať na tom, aby sme večerali podľa možností o šiestej. Paradajková polievka tentoraz bez cibule a potom opäť dusené šampiňóny s poriadne pikantnou omáčkou a ryža so zemiakmi. Porcia bola teda poriadna. Pre hladných ešte nasledoval kukuričný puding, ktorý som ale nemusel. Myslím, že skončil v Janovi. Vonku už bola tma a my sme ešte chvíľu sedeli na terase. Pozrel som do mapy a zistil, že po dnešnom celodennom klesaní nás zajtra čaká poriadne stúpanie. Totiž potrebovali sme prejsť cez vysoký hrebeň hôr z jedného údolia do ďalšieho. Domáci nás pozvali do svojho príbytku, a tak sme chvíľu u nich sedeli pri ohni. Vytiahli fľašu niečoho, čo sa malo podobať na rakshi. Ale do tej v Tserame to malo ďaleko. Bola naozaj nepitná. Slušne sme odmietli druhú rundu a s predstieranou únavou sme radšej zaľahli do stanov. Prakticky o siedmej bola tma a žiadny program sa nekonal.

22. deň: pondelok – 23. apríl (Tortong – Yamphudin 2 080 m)

            Lache nás zobudil o šiestej. Tichým hlasom pozdravil „Good morning, sir“, chvíľu počkal pred stanom než som sa vyhrabal z teplého hniezda a podal mi šálku s horúcim čajom. To isté urobil pri vedľajšom stane. O chvíľu prišiel druhý raz s malými plastovými lavórikmi s teplou vodou. To už sme vyliezli zo stanov a venovali sa hygiene. Panovalo celkom obstojné polojasné počasie. Raňajkovali sme na krytej terase. Tentoraz opäť vajcia. Pasang pripravil omeletu, ale veľkosť porcie nebola nejako oslňujúca. Na každého sa dostala štvrtina z vaječnej placky. K tomu náležala čudne vyzerajúca hmota. Vraj je to ryžová kaša. Tak to teda nie. Rozvarená ryža bez chuti. Kúsok omelety som požul zapíjajúc ju čajom. Neviem ako by sa tvárili turisti, keby zjedli takúto porciu a mali šliapať niekde na tatranský kopec. Naše každým dňom sa zmenšujúce žalúdky si už dávno zvykli na menšie porcie. Ale priznám sa, že som pociťoval aj na sebe, že za ten čas už išli nejaké kilá dole. Vtedy som nevedel koľko to bude, keď sa vrátim domov. Tomáš i Jano samozrejme všetko zjedli. Závidel som im ako to dokážu všetko skonzumovať. O pol ôsmej sme vyrazili na trasu. Nosiči boli už ďaleko vpredu a za nami zaostali len Pasang, Lache, chalani z kuchyne a najmä Pemba, ktorí nosil variče a bandasky s petrolejom. Prešli sme cez drevený most a ocitli sa na južnom brehu rieky Simbhuwa Khola. Pokračovali sme tak ako včera údolím rieky, ale netrvalo to dlho. Chodník začal naberať výšku a my sme sa vzďaľovali od rieky. Pred nami bol jeden z mnohých hrebeňov, ktorý nás čakal pri návrate. S naberajúcou výškou sa začalo „otepľovať“. Pľúca pravidelne dýchali a na čelách sa objavil pot. Vyzliekli sme bundy             a pokračovali v tričkách. Obloha sa zaťahovala a sem-tam spadla dažďová kvapka. Stúpanie bolo poriadne strmé. Prechádzali sme lesom s mohutnými stromami. Aj tu sme ich skúšali objať, ale my „trpaslíci“ sme nemali šancu. Chodníkom sme sa dostali nad okraj veľkého suťoviska. Kus lesa bol prakticky zdevastovaný. Pod nami čnela asi tristometrová hlbina, ktorá končila ďaleko v údolí nad riekou. Celý svah odpadol, a tak sme stúpali hore po okraji vysokého zrázu. Trochu som zaostal, pretože som medzi machmi na zemi objavil nádherný kvet. Vyzeral ako stočený zelenofialový list. Taký som v živote nevidel. Zavolal som na Tomáša. S fotoaparátmi sme spoločne „tancovali“ okolo neho. Neďaleko boli ďalšie ešte nerozkvitnuté, stočené do akejsi rúrky. Fotili sme ostošesť. Jano už dávno vyšiel do sedla Lamite Bhanjyang (3410 m). Tu na nás čakal s Kamim aj nosičmi. Fúkalo a nad našimi hlavami sa preháňali chuchvalce hmly. Začalo pršať, a tak sme opäť obliekli bundy. Chodník zo sedla strmo klesal a v lese sme už konečne išli po rovnejšom teréne. Asi po dvadsiatch minútach chôdze sme prišli do miesta zvané Chittre. Tu väčšinou kempujú trekári a horolezci idúci opačným smerom na Tortong a Tseram. Kami rozhodol, že práve tu bude obedňajšia prestávka. Bolo asi pol jedenástej a nosiči boli hladní. A s nimi určite aj ja. Ranná omeleta bola dávno... S naším príchodom sa umúdrilo aj počasie. Prestalo pršať, ale všade bolo mokro a blato. Nosiči opäť rozprestreli na zem plastovú plachtu. Pasang s ostatnými rozložili svoje kuchárske náčinie. V tlakovom hrnci varili pre seba ryžu, pre nás smažili tibetský chlieb. Neskôr pripravili dokonca zemiakové hranolčeky. Ktorýsi z nosičov doniesol    z blízkej chatrče kusy polien, na ktoré sme si sadli. Takto doslova na kolenách sme obedovali. Kami obskakoval okolo kuchárov a snažil sa nám trafiť do chute. Ale hranolčeky s kečupom, so sardinkami a narýchlo osmaženým hráškom boli veľmi čudnou kombináciou. Zjedli sme aj toto. Čakal som, že po tomto obede to odnesú moje črevá. Našťastie sa tak nestalo. Všetko istil všadeprítomný čierny čaj. A vtedy som tak zatúžil po nejakej bublinkovej vode. Žiaľbohu toto nebola Sagarmatha, kde ešte aj v päťtisícovej výške v Gorak Shepe ste si mohli dať colu alebo sprite. Nastal čas balenia, a tak tentoraz sme vyrazili na cestu ako prví. Niektorí nosiči ešte jedli, iní balili materiál a nás čakal nekonečný zostup do údolia rieky Omje Khola a dedinka Yamhudin (2 080 m). Dážď visel na vlásku a okolo nás nebolo nič vidieť. Našťastie rozkvitnuté rododendróny sa stali terčom našich fotoaparátov, takže aj týmto spôsobom sme si spestrovali dlhú cestu. Ale mierne klesanie naraz vystriedal strmý zostup po kamenných schodoch. Tatranský chodník "schody dfo neba" od Batizovského plesa do Vyšných Hágov mi v porovnaní s týmto pripadal ako diaľnica. Samozrejme, aby to nebolo ľahké, tak ešte mrholilo. Čím nižšie sme klesali, tým bolo väčšie teplo. Vegetácia sa rýchlo menila. Ihličnaté stromy a rododendróny už boli dávno za nami. Lesy okolo nás tvorili len samé bambusové a listnaté dreviny. Z dnešného najvyššieho bodu v sedle Lamite Bhanjyang až k rieke sme klesli asi tisíc metrov a to nás ešte čakalo stúpanie do ďalšieho sedla Dhupi Bhanjyang (2 320 m). Ale najprv sme zostúpili až k rieke Omje Khola, aby sme prešli po bambusovom moste na druhý breh. Tu opäť nasledoval strmý svah    do spomínaného sedla. Tak toto sme nečakali. Stále sa opakoval rovnaký scenár. Hore, dole a naopak. Prešli sme okolo niekoľkých domov nejakej osady. Nikde ani živej duše. Začínali sme mať chôdze plné zuby. A ako by nás tam „hore“ vypočuli. Z oblohy sa ozývalo poriadne hrmenie. Z diaľky na juhu sa približovali čierne mraky. Pridali sme do kroku, ale nám to nie veľmi pomohlo. Prvé kvapky dažďa sa postarali o oblečenie pršiplášťov. Nosiči rýchlo vytiahli plastové vrecia a batožinu do nich zabalili. Ale to, čo sme o chvíľu zažili, sa nedalo nazvať normálnym dažďom. Prívaly vody boli také veľké, že sme aj v pršiplášťoch celkom premokli. Našťastie sme kráčali v tričkách a krátkych nohaviciach, takže nám voda už nie veľmi vadila, aj keď tiekla kde sa dalo. Ešteže bolo teplo. V lejaku sme šliapali snáď trištvrte hodinu. Ako som tak kráčal, pravou rukou som si utrel vodu z čela a v tom som objavil ako mi z ruky cícerkom tečie krv. Myslel som, že som sa na nejakom kríku poškriabal. Búrka pomaly prestávala, na oblohe sa objavili slnečné lúče a pred nami stáli prvé domčeky dediny Yamphudin. Domy ako z rozprávky. Krásne namaľované s drevenými alebo slamenými strechami. Ešte niekoľko minút sme išli po kamenistej ceste, aby sme sa zastavili pri peknom poschodovom dome. Všade však bolo blato a po dvore tiekli prúdy vody. Po vyše šesť a pol hodinovej ceste sme konečne z chrbtov zložili batohy, vyzliekli pršiplášte a sadli si na drevené lavice pred domom. Privítali sme sa s domácim osadenstvom domu, kde sme mali stráviť ďalšiu noc na treku. Pekný dom s úzkym balkónom na poschodí, z ktorého sa vchádzalo do hosťovských izieb. Na prízemí bola veľká miestnosť domácich, ktorá bola pre nich kuchyňou, obývačkou i spálňou. Tu už bolo vidieť, že sme v iných prírodných pomeroch. Zelené bambusové a iné stromy pripomínali teplejšie podhorské pásmo. Začal som si prezerať krvavú ruku. Pôvod krvácania som hneď objavil. Pod remienkom hodiniek z malej ranky vytekal slabý pramienok krvi. Vtedy mi to došlo. „Boha“, pijavica. Čítal som        o týchto potvorách najmä v súvislosti s trekmi okolo Annapurien, ale netušil som, že sa stanem aj ja obeťou tejto hávede. Na ruke už dávno nebola, zrejme sa „prechľastala“ mojej životodarnej tekutiny a skončila kdesi v blate. Nasledovala Tomášová „záchranná“ akcia. Doktor pražskej záchrannej služby sa hneď prejavil v praxi. Ne veľkú, ale zato dosť krvácajúcu ranku mi posypal nejakým práškom, snáď framykoinom a zaviazal obväzom. Aby nedošlo k najhoršiemu, tak v izbe, kde nám medzitým nosiči doniesli batožinu, sme návštevu pijavice preventívne zapili poslednými slovenskými zásobami. Predsa len valašská päťdesiatdvojka je lepšia ako miestna „vodová“ rakshi. Boli asi štyri hodiny odpoludnia, keď sme sa po týchto úvodných scénach venovali naším záľubám. Pri miestnom vodnom zdroji, teda gumennej hadici, z ktorej tiekla pre nás zrejme nie veľmi pitná voda, sme postupne po jednom spáchali hygienu a zároveň oprali ponožky z predošlej túry. Samozrejme súčasťou hygieny bola podrobná prehliadka našich telesných schránok, pri ktorej si Jano i Tomáš našli niekoľko jedincov tej krvilačnej hávede. Svojím typickým pohybom sa promenádovali po nohách. Prúd tečúcej vody im však zabránil v ďalšej ceste. Yamphudin je vlastne poslednou osadou v predhorí Himalájí. Ale aj tu už býva spoločne niekoľko národov. Vedľa Šerpov tu žijú Limbuovia, Gurungovia a Raiovia. Okrem tradičných opálených šerpských tvárí so širokými lícnymi kosťami a rozčapeným nosom, ostatní sú ako keby rovnakí. Je to presne tak ako keď my považujeme každého Číňana či Japonca bez rozdielu za rovnaké „žĺtko“. Teda aj tí Limbuovia a ďalší sú pre nás jeden ako druhý. Dokonca sa nie veľmi rozlišujú obliekaním, ozdobami a spôsobom života. Prakticky sú všetci okrem Šerpov hinduistami. Takže v Yamphudie si takto spoločne nažívajú napriek rôznym náboženstvám či filozofiám. Určitou raritou boli miestne ženy. Tie staršie, zrejme matky, nosia v nose, ušiach a okolo krku ozdoby zo žltého kovu. Bohužiaľ sme ich nevideli ako dokážu s týmto kovom jesť. Ale ani sme sa nečudovali. Veď aj naši živočíšni jednotlivci takto žijú s „piercingami“ napichanými po celom tele. Medzitým, čo sme sa venovali hygiene a sušeniu vecí, kuchár Pasang s chlapcami za domom niečo „kuchtili“. Veľmi skoro sme sa dozvedeli na čom pracujú. Totiž Tomáš ich prichytil ako pod ich nožom skončil domáci mladý kohút. Chudák asi netušil, že sem príde návšteva z Európy     a on sa stane predmetom kulinárskych pokusov chalanov z Káthmandú. O chvíľu sa celým domom vznášal zápach spáleného peria. Kohút sa  nad ohňom „opaľoval“. Tomáš celý obrad nafotil. Netrvalo dlho a Pasang s Kamim nás pozvali na večeru. Kohútie dusené drobky v poriadne pikantnej šťave neznámeho pôvodu sme zajedali plackami chapatí. Hlad urobil svoje. Jedlo sme zapíjali klasickým black tea. Veru, ten čaj mi už bol dosť proti srsti. Nasledovala moja otázka na Kamiho, či by sa u domácich nenašiel nejaký Miguel. A veru áno. Lahôdka za 200 rupií, no a tá božská chuť. Posekané kúsky kostí obalených tvrdým mäsom nás síce nie veľmi nasýtili, ale na začiatok to postačovalo. Medzitým pokračovala príprava polievky. Bol to nesmelý pokus o vývar, v ktorom plávalo pár zelených stebiel nejakej trávy, ale aj cesnak s cibuľou. A opäť tá neznesiteľná štipľavá chuť. Veru, čo človek dokáže od hladu zjesť. Vonku zatiaľ neustále pršalo, čo nám na nálade veľmi nepridávalo. Ale teraz sme mali iné starosti. Poriadne sa najesť a nabrať sily pre ďalšie dni. Pasang o chvíľu doniesol ďalší chod. Tentoraz to bola vaječná omeleta                  s dusenými šampiňónmi. Radšej som sa ani nepýtal, či omeletu urobili z vajec miestnych sliepok alebo to boli niekoľkotýždňové staré zásoby z Káthmandú. Pri jedle sme sledovali domácich ako nás so záujmom pozorovali. Vonku stále pršalo, a tak celý večer sme trávili v „obývačke“ domácich. Po zemi neustále liezol snáď osemmesačný chlapček, ktorý bol stredobodom pozornosti všetkých prítomných, no najmä jeho mladej matky a starých rodičov. Z nie veľmi súvislej debaty vysvitlo, že mamou dieťaťa je domáca dievčina, ktorá sa nápadne podobala na dievča z lodge v Tserame. Kami nám potvrdil, že v Tserame pracuje naozaj jej sestra. Dedko sediaci pri ohnisku sa po dlhom čase postavil a priniesol pivovú fľašu. Už sme tušili, že sa schyľuje k utužovaniu kolektívu. Domáca rakshi. Tá v Tserame nám dosť chutila alebo skôr sme si už zvykli na tento ľudový nápoj. A podobne to bolo aj tu. Pasang odkiaľsi vytiahol svoj bubienok           a za jeho rytmov sa začali Tshering s večne vysmiatym bratom Pembom krútiť pri svojich tanečných kreáciach a postupne sa pridali aj Dharma a Lache. Nakoniec tancoval i spieval aj všetok náš obslužný personál. My sme všetko toto dianie s úsmevom sledovali za priebežného „ochutnávania“ príjemnej rakshi. Čas ale neúprosne plynul a okolo desiatej hodiny sme sa rozlúčili. Vonku konečne prestalo pršať. Zaliezli sme do spacákov s vedomím, že zajtra je pred nami ďalší deň šliapania. Čarovná moc rakshi nám privodila sladký a nerušený spánok.

23. deň: utorok – 24. apríl (Tortong – Mamangkhe 1 920 m)

            O šiestej ráno ktorýsi z nosičov nás tradične prišiel otravovať s čajom. Veru po rakshiovej párty sa nám nechcelo vstávať. Ale dali sme sa na boj... Ešteže sme si včera nachystali svoje veci. Teda igelitky a ich obsah dostali opäť svoju tvár, a tak o niekoľko minút sme mali všetko zbalené. Jano s Tomášom  na raňajky „zbodli“ chapatí a čaj. Ja som vyrukoval s požiadavkou chmeľového lieku. „Všeliek“ Miguel ma postavil na nohy. Zaviazaná ruka s pijavicovou inventúrou trochu svrbela, ale asi to tak malo byť. V noci som neodpadol a myslím, že rakshi bola dostatočnou internou medicínou. Obloha nad nami neveštila pekný deň. Včerajší dlhodobý dážď nebol posledným. S malou dušičkou sme sa o pol ôsmej vydali na trasu. Podľa mapy sme mali klesnúť len o nejakých sto metrov. Všetci traja sme na seba víťazoslávne žmurkli. Dnes to teda bude celkom „oukej“. Z Yamphudinu sme schádzali dole kopcom medzi malými políčkami plných obilia a iných domácich plodín. Dokonca som objavil pravý kôpor. Odtrhol som niekoľko stebiel a len tak som ho prežúval. Hmm, taká kôprová omáčka, kúsok varenej hovädziny            a zemiak... Veľmi rýchlo som vytriezvela vrátil sa do reality. Čuš, budeš jesť chapatí a dhal bhat. Zišli sme až k rieke Ghatte Khola. Tak to veru dnes nebude tých sto metrov zostupu. Prešli sme cez dedinku Charengdand a aby sme nezabudli, že sme v horách, chodníkom sme opäť strmo šliapali hore. Snáď dvesto, tristo metrov prevýšenia a prišli sme nad ďalšie údolie. Hlboko        pod nami sa ako had tiahla rieka Hang Khola. Samozrejme pre veľký úspech sme klesali k nej. Prišli sme k starému mostu. Na oboch brehoch sa svedomito pracovalo. Asi dvadsať starších        i mladších miestnych robotníkov stavalo kamenné pätky pre nový most. Prešli sme po starom, na ktorom bolo umením prejsť pre chýbajúce dosky. Zvládli sme aj túto nástrahu prírody a opäť šliapali do kopca. Kami mal pravdu, že dnešná trasa nebude až tak náročná a najmä nie dlhá. Ale počasie nám opäť neprialo. Začalo pršať, ale to sme boli naozaj už len pár metrov od dediny Mamanghke. Nad širokou cestou pri vstupe sa vypínala vysoká kamenná brána, na ktorej viali maoistické červené zástavy s kosákom a kladivom. Zastavili sme sa tam a samozrejme urobili    na pamiatku pár záberov. Veď také zástavy už u nás neuvidíme. Kami a Dawa s úsmevom čakali na nás. Bašta maoistov. O tom som ešte pred cestou čítal niekde na internete, že práve tu mali silné pozície. Je pravda, že počas celého priebehu treku sme očakávali nejaký konflikt v podobe rôznych „kosákových hrdinov“, teda vyberačov „vstupného“. Síce sa Kami dušoval, že maoisti už tu nie sú, ale veľmi som mu neveril. Veď kde by išli zo svojich obydlí. To len  miestna vrchnosť oblbnutá Prachandom a jemu podobným „lídrom“ vtĺkala roľníkom podobné nezmysly ako kedysi nám v školách či na pracoviskách, že sa budú mať niekedy dobre. Prišli sme k jednému z mnohých domov, pri ktorom bola trávnatá plošina na postavenie stanov. Nakoľko pršalo, čakali sme pod prístreškom domu čo bude ďalej. Kami stále rozprával o „best“ festivale, teda oslave niečoho, čo sme nevedeli pochopiť. Pasang s ostatnými chalanmi varili obed. Ani nosiči ráno, ale ani dopoludnia nič nejedli, takže aj pre nich varili klasickú ryžu. My sme dostali uvarené cestoviny s nejakými dusenými zelenými listami a k tomu kúsok ohriateho párku s konzervy. Ktovie čo to bolo za listy, ale videl som pred obedom, že ktorýsi z nosičov sa preháňa okolo zelených políčok a trhá nejakú „burinu“. Tak to bola strava ako lusk. Fakt takýto trek je dobrým receptom     na schudnutie bez drastických diét. Medzitým sa najedli aj nosiči. Na oblohe sa objavilo slnko, čo bolo znamením pre odchod z dediny. Nosičskí chalani rýchlo postavili oba stany a preniesli všetky veci do vnútra. Dvaja ostali strážiť naše veci. Kami s majiteľkou lodge, mimochodom to bola jedna z celkom sympatických domorodkýň v strednom veku, aj keď s odstupom času si človek spomenie, že po troch, štyroch týždňoch „erotických diét“ tie domáce baby ako keby opeknievali, kráčali rýchlou chôdzou dopredu. My všetci za nimi. Dedina bola prakticky vyľudnená. Asi po polhodine chôdze sme stáli dosť vysoko nad Mamanghke. Cesta nemala konca. Stretávali sme jednotlivcov, ktorí taktiež mierili tam kde my. Konečne sa objavili prvé domčeky nejakej osady. Kami sa srdečne privítal s nejakými domorodcami. Muži oblečení v úzkych nohaviciach a sakách mali na hlavách typické čiapky „topi“. Ženy v dlhých šatách a tie staršie s kovovými ozdobami. Kami nám začal niečo vysvetľovať, že je tu festival a že máme dať ako „vstupné“ pár rupií. Tak sme tam miestnemu „pokladníkovi“ niečo dali. Ten si hneď skasírovanú sumu zapísal do veľkého zošita. Tie Kamiho festivaly sme už poznali z Ghunsy. Aj tam buddhistickú oslavu nazýval honosne festivalom. Keď sme zaplatili vstupné, tak okolo Tomáša sa zhŕklo niekoľko mladých dievčat a ten ich samozrejme začal fotografovať. K nim sa pridalo aj niekoľko postarších žien s tými žltými kovovými ozdobami v ušiach a nosoch. Všetci sme prešli             na neďalekú trávnatú lúku, kde pod rôznymi prístreškami sedeli desiatky ľudí. Vo veľkých kotloch varili ryžu a nejaké domáce jedlá. Okolo nás prechádzali mladí chlapi s fľašami akejsi „domoviny“. Naliali nám do plechových misiek číru tekutinu a ponúkali nás, aby sme ju vypili. Ovoňal som tekutinu. S arómou rakshi to malo pramálo spoločné, ale trochu sme ochutnali. Tentoraz sme sa naozaj bránili vypiť ďalšiu naliatu „porciu“. Povedal som Tomášovi aj Janovi, aby sme sa vystríhali tejto pijatike, že ktovie čo tam namiešali. Nevedel som si dobre predstaviť, že by nás omámili a prípadne okradli. Boli sme tu stredobodom pozornosti, ale stále sme nevedeli, čo sa tu oslavuje. Predierali sme sa medzi davom ľudí a v jednom hlúčku sa vynímala vyššia mužská postava. Zoznámili sme sa. Bol to anglický študent na študijnej ceste. Skúmal tu zvyky miestnych ľudí. Chvíľu sme sa porozprávali a rozlúčili. Od neho sme sa dozvedeli, že títo ľudia sem prišli z okolitých osád a dedín, aby sa zúčastnili na oslave zomretého obyvateľa. Tu je zvykom že nebožtíka pochovajú, ale „oslava“, teda niečo podobné nášmu karu sa koná až niekoľko týždňov neskôr. Neviem či som dobre rozumel, ale bolo to štyridsať dní po smrti toho dotyčného. Takže aj my sme finančne prispeli na dôstojnú oslavu. Tak Kami nás opäť dostal. My sme sa   na treku hnali za akciou a jej výsledkom bola účasť na kare neznámeho človeka. Ale aspoň sme uvideli niečo z miestnych zvykov. Asi sa takouto účasťou na „oslave“ môže málokto pochváliť. Nad našimi hlavami sa opäť začali preháňať čierne mraky. Kamimu sme povedali, že končíme exkurziu tejto osady a ideme späť do Mamanghke. Nosiči išli s nami. Boli sme niekoľko stoviek metrov za osadou, keď sa spustili prvé kvapky dažďa. Mali sme na sebe „goráčové“ bundy, ktoré nás nie veľmi ochránili pred návalmi vody. Stále som nemohol uveriť realite, že tu prakticky každý deň pršalo. Toto som v Khumbu nepoznal. Rozbehli sme sa z kopca po blatistých chodníkoch. Nad údolím sa na východnej strane zrazu objavila nádherná dúha. Bola prvou, ktorú som    v Himalájach do tých čias videl. Vytiahol som z bundy fotoaparát a urobil rýchlo pár záberov. Potom opäť poklusom z kopca ďalej. Trvalo to snáď ďalšiu pol hodinu, keď sme premoknutí           v diaľke uvideli naše stany. Konečne. Našťastie sme mokré šatstvo rozvešali v kuchyni domu, kde sa rýchlo usušili. Medzitým prestalo pršať, a tak som sa sám vydal na prehliadku dediny.      Pred domom kuchár Pasang s personálom, ktorí prišli z oslavy skôr, sa venovali svojej činnosti, teda príprave večere. Veru, už sme pociťovali aj hlad, ale do večere bolo ešte dosť času.          Na prechádzke dedinou som prišiel na veľké priestranstvo, kde stálo „MNV“, teda akýsi obecný úrad, samozrejme „prikrášlený“ červenou zástavou s kosákom a kladivom. Vedľa bola poschodová budova, taktiež   s podobnou zástavou. Miestna škola. Bol som tam sám, ale určite v skutočnosti tam niekto bol. Poznáte ten nepríjemný pocit, že vás niekto sleduje. Tak to bolo aj tu. Napadli ma myšlienky o tých škaredých maoistoch. Netrvalo dlho a z budovy školy vyšli traja asi pätnásť, šestnásťroční mladíci. Ten prvý bol zrejme vedúci „úderky“. Mal oblečené rifle       a na zápästiach rúk kožené remienky. Žeby miestny frajer? Ale z minulých výprav som vedel, že práve vyberači „vstupného“ chodili oblečení v rifliach a ostatní pomocníci len v teplákoch alebo tesilkách. Rifle boli znakom zaradenia do vedúceho „úderky“ maoistov, veď si na ne „zarobili“. Možno aj ten zasran nosil ešte pred pár mesiacmi samopal a strašil s ním domorodcov     a turistov. Akou-takou angličtinou sa ma opýtal, či som turista a odkiaľ som. Myslím, že mu bolo úplne jedno odkiaľ som. Možno chcel počuť, že som Američan alebo Číňan (ale na šikmookého som aspoň vtedy určite nevyzeral). Keď som mu povedal Európa, tak len precedil „OK“. Určite nevedel čo alebo kde to je. Urobil som pár záberov školy a jej okolia a ten mladík chcel vidieť čo fotím. Tak som mu na displeji fotoaparátu ukázal objekt môjho záujmu. S úškrnom sa opäť „rozkecal“ jediným slovkom „OK“. Tak sme sa dosť dobre „porozprávali“. Zrejme vytušil, že nemám o jeho dialóg záujem, tak ešte so svojimi „námestníkmi“ za mnou niečo zakričal a odišli k neďalekému domu, kde sedela trojica miestnych puberťáčiek. Možno si spoločne „ušúľali“ marihuanovú cigaretku. Okľukou som sa vrátil späť k nášmu kempu. Opäť začalo mrholiť. Tomáš s Janom sedeli na malých stoličkách vo vnútri domu a popíjali čaj. Pridal som sa k nim a dali sme si pred večerou partičku žolíka. Vonku sa pri daždi rýchlo zotmelo. Lache doniesol misky s polievkou. Plávalo v nej niekoľko malých kúskov mrkvy, zemiakov, cesnak a opäť nejaké zelené listy. Podstatné bolo, že horúca a štipľavá „voda“ sa dala zjesť. Neviem, kde Pasang našiel zdroj cestovín. Tentoraz sme jedli cestoviny s opečenými konzervovými párkami a k tomu neidentifikovateľná omáčka. Kde ostali večere s teplým kompótom? Nuž vyzeralo to tak, že Kamimu dochádzali finančné zdroje my sme dojedali posledné zásoby. Dnes sa žiadne rakshi nekonalo. Vypili sme horúci čierny čaj a ešte pred pol ôsmou sa rozlúčili s domácim osadenstvom a všetci traja zaľahli    do stanov. Ja určite, ale asi aj Tomáš s Janom ešte nejakú chvíľu času venovali svojim zápisom do denníkov, aby sme pri neustálom bubnovaní kvapiek dažďa na plachty stanov postupne jeden po druhom zaspali.

24. deň: streda – 25. apríl (Mamangkhe – Kade Bhanjyang 2 105 m)

            V noci sa nám určite dobre spalo, pretože ráno sme mali problém vstať. Bolo šesť hodín, vonku popŕchalo a „príjemné“ Lacheho ranné pozdravy s horúcim čajom nás už vôbec neprekvapovali. Hygiena sa obmedzila na to najnutnejšie, veď dážď nás určite cez deň „opláchne“. Veci sme rýchlo poukladali do vakov, ktoré nosiči zabalili do plastových vriec. Niektorí veľmi skoro vyrazili na trasu. Asi chceli mať dnešný deň čo najskôr za sebou. My sme si sadli v kuchyni. Raňajky pre každého z našej trojice predstavovali dve palacinky, k tomu sme vytiahli naše zásoby salámy a syra. Samozrejme opäť nemohla chýbať ryžová kaša, ktorú som opäť príkladne ignoroval. Kombinácia stravy bola dosť „zaujímavá“, ale už sme sa dávno prestali čudovať. Horúci čaj sme si narýchlo chladili, aby sme si jeho časť preliali do svojich fliaš. V ponuke bol ako každý deň aj sladký horúci džús podobný sunquicku. Tento som ale odmietal. Nechcel som piť nič sladké. Veď by ma po tom ešte viac sušilo. Rozlúčili sme sa so sympatickou pani domácou a  po prejdení celou dedinou sme strmo klesali do údolia. Stále mi v hlave vŕtali tie nadmorské výšky. Boli sme v 1900 metroch, dnes máme vystúpiť ďalších nejakých dvesto a cieľ treku je v 2 300 metroch. Jasné, že v tom nie sú zarátané tie denné niekoľko stometrové klesania a stúpania. Na náprotivnom svahu sme v diaľke pred nami uvideli niekoľko postavičiek nesúcich veľkú batožinu. Boli to naši nosiči. Takže teraz sme klesli asi päťsto metrov k rieke Khasshawa Khola. Prešli sme po visutom lanovom moste na druhú stranu, kde nás čakalo ďalšie stúpanie. Začínali sme mať toho dosť. Neustále hore a dole. Ešte od Mamangkhe sme videli, že na tom kopci stojí pár domov nejakej osady. Kami nám oznámil, že hore na kopci si urobíme prestávku. Aspoň jedna pozitívna správa. Pri stúpaní neustále mrholilo. Bolo dosť dusno, ale dýchalo sa celkom dobre, no ten dážď nemusel byť. Stúpanie nemalo konca. Neustále som pozeral na hodinkový výškomer. Sto, dvesto, tristo metrov. Nakoniec sme vyšli tristopäťdesiat a stáli sme v osade Phumphe (1 930 m). Po krátkej prestávke sme pokračovali ďalej. Našťastie žiadne stúpanie ani klesanie. Celkom sympatický traverz širokého kopca. Niekde v tých miestach sme dobehli našich nosičov. Pod veľkou skalou odpočívali. Počkali sme ešte aj na tých, čo sa zdržali ešte v Mamangkhe, teda kuchárska squadra. Onedlho sa objavili aj oni, a tak sme všetci šliapali ďalej. Okolo jedenástej sme prišli do malej dedinky Yangtan, v ktorej Kami podľa svojho gusta vybral správny dom pre obedňajšiu prestávku. Usadili sme sa na širokej drevenej terase           pod prístrešok. Odtiaľ sme mali pekný výhľad na celú dedinku a široké okolie. Prestalo pršať a dokonca sa nesmelo objavili prvé slnečné lúče. Zástupcom domáceho spoločenstva bol mladý asi dvadsať ročný chalan, ktorý sa o nás pod vidinou finančného zisku dobre postaral. Niekde z pivnice doniesol tri chladené pivá. Teplota presne ako z piateho schodu. Tak toto sa len tak        v týchto končinách nevidí. Chlapec sa stal našou krvnou skupinou. Určite sa v radoch čitateľov týchto riadkov nájdu nejakí mudrlanti, čo budú poukazovať na vhodnosť či nevhodnosť pitia piva. Nechcem tu o tom polemizovať čo je a nie je vhodné. Je to každého osobnou vecou. Taktiež nepolemizujem o fajčiaroch či si zapália „zdravotnú“ na vrchole vo výške Téryho chaty, Rysov alebo nejakej himalájskej päť, šesť alebo sedemtisícovky. Medzitým čo my sme relaxovali s pivom v ruke, nosičskí chalani sa točili okolo Pasanga  a pripravovali obed. Naozaj títo chlapíci sú na jedlo nenároční. Celý deň nosia ťažkú batožinu a pritom zjedia kopu varenej ryže a zapijú ju vodou z potoka, v lepšom prípade dostanú horúci čaj. My sme tentoraz dostali celkom čerstvú placku chapatí plnenú tuniakom z konzervy, k tomu narýchlo opražené šampiňóny takisto s konzervy a samozrejme black tea. Asi jeden a pol hodinovú prestávku sme hravo zvládli. Čakala nás ďalšia cesta. Niekoľko sto metrov takmer po rovine a potom asi tristo metrový zostup. Ale tentoraz sme neprišli k rieke. Prešli sme okolo vodopádu v mieste zvanom Phun Phun, ale kdesi som našiel aj názov Fun Fun. Je to malá osada s prekrásnym vodopádom, ktorý však mal tentoraz málo vody. Odtiaľ viedol chodník strmo hore. Slnko začalo poriadne pražiť, ale v diaľke sa preháňali sivé mraky. Do Khesewy (2 120 m), miesta ďalšieho nocľahu však bolo ešte ďaleko. Bolo dusno a na našej chôdzi sa to začalo prejavovať. Spomalili sme tempo, pretože stúpanie hore bolo naozaj strmé. Vyšli sme ďalších neuveriteľných päťsto metrov. Opäť výška 2 100 metrov. V tráve som objavil pár lesných jahôd, ale les tam nikde nebol. Celkom mi spríjemnili chuť    v ústach. Ale zlovestné mraky sa neúprosne blížili. Spadli prvé kvapky a my sme rýchlo obliekali plášte. To nevyzeralo na nič malé. Pridali sme do kroku, ale dážď stále silnel. Kami neustále chodil so svojim niekoľkofarebným rodinným dáždnikom. Nebol to zlý nápad, keby tak nelialo a nefúkal vietor. Aj tak bol viac mokrý ako suchý. Onedlho sme prišli do akejsi dediny, kde sme sa schovali pod strechu jedného z domov. Postupne prichádzali aj nosiči zmoknutí ako sliepky. Vždy vysmiaty Pemba ani tentoraz nesklamal. Jeho „smajlíkový“ ksicht a nejaké poznámky v šerpčine určite nikoho neurazili. S Kamim sme rozhodli, že dnešná konečná bude teda tu a nie v Khesewe. Takže po šesť a polhodinovej chôdzi sme tu „zabivakovali“. Našťastie búrka netrvala dlho. Nad údolím sa objavilo slnko a celé okolie osvietila nádherná dúha. Aby to nebolo málo, tak nad ňou sa objavila ešte jedna. Teda dve dúhy nad sebou som v živote nevidel. Dočasne sme sa usadili pod prístreškom miestneho obchodíka honosne nazývanom „Market“. Aby sme domácim urobili tržbu, tak dúhu sme zapili Miguelom za 220 rupií. Tie ceny píšem pre tých, ktorí by si chceli porovnávať ceny v Káthmandú a v horách. Mimochodom v hlavnom meste v Everest Steak House stál Miguel 120 rupií. Všade bolo poriadne mokro, miestne „ulice“ plné bahna. Kami tentoraz vybral miesto pre nocľah na blízkom kopčeku, ktorý zrejme slúžil pre takéto účely. V stanoch sme sa za asistencie miestnych detí prezliekli do suchých odevov a opäť sme si sadli do malej miestnosti učupenej pri obchode. Kamiho sme „vyhecovali“, aby telefonicky zistil ako vyzerajú odlety lietadiel z Taplejungu. Mal nám zabukovať letenky. Nechceli sme, aby sme tam po príchode z treku trávili ďalších niekoľko dní. Miestna telefónna ústredňa ako-tak fungovala, ale pre spojenie s hlavným mestom zrejme nie. Tak sme toto nechali na neskoršie dni. Podvečer sme strávili pri kartách. Pri príprave večere sme sa dohodli, že by sme konečne mohli zmeniť aj skladbu stravy. Veď sme mali v našich zásobách niekoľko sáčkov instantných polievok. Tie teda prišli na rad. Tom sa ujal funkcie kuchára a Pasang s Kamim pomáhali. Vonku sa zotmelo, a tak žolík pokračoval pri svetlách čeloviek. Nosiči, ale najmä domáce osadenstvo s počudovaním pozeralo, čo to hráme. Všetko nám ale prerušil Pasang, keď doniesol hrniec s polievkou. Už z diaľky bolo cítiť „Vitanu“. Veru tieto „skvosty“ spoznáte na diaľku. Ale tentoraz nám glutamany či iné škodlivé „éčka“ vôbec nevadili. Obsah hrnca veľmi rýchlo zmizol v našich žalúdkoch. Nasledovalo momo, teda niečo ako naše pirohy, ale tu boli plnené „trávou“            a poliate vraj jogurtom. Takže som opäť hladoval. Večerné posedenie sme zakončili zakúpením miestnej „whisky“. Ani nie dvojdecová fľaštička za 80 rupiek. No nekúpte to. Veď to bolo poznať aj na kvalite. Možno to bola nejaká „tridsiatka“. Pár minút pred ôsmou Jano a ja sme zaľahli do spacákov. Naši nosiči tam nadväzovali kontakty s domácimi, a tak jediný Tomáš mal chuť sa zúčastniť tančekov a spevov.

25. deň: štvrtok – 26. apríl (Kade Bhanjyang – Lali Kharka 2 276 m)

            Spalo sa celkom obstojne. V noci niekoľkokrát bolo počuť klapot dažďových kvapiek na plachty stanov, ale ráno okrem mokrej trávy nič tomu nenasvedčovalo. Vstávali sme klasicky      o šiestej a na východe, nad hrebeňom kopcov, sa medzi mrakmi predieralo slnko. Tentoraz „Smajlík“ doniesol čaj a teplú vodu na umytie. Opäť sme zbalili svoje veci do vriec, nosiči sa na ne nedočkavo vrhli a my sme odišli do miestnosti v „našom“ obľúbenom markete. Tu sme aj raňajkovali. Mnou doslova nenávidený porridge, ktorý Jano s Tomášom zmlaskli. Aj tak som neveril, že im chutí. Ale asi mali pravdu. Iné nič nebolo. Snáď len na prilepšenie trochu našej salámy a syr. Toto som aspoň trochu požul a zapil čajom. Samozrejme pri tomto stravovacom obrade sme mali okolo seba „pozorovateľov“ z miestneho ľudu. Teda deti a pár žien. Nastal čas odchodu, a tak sme sa s domácim osadenstvom rozlúčili a namierili si to do najbližšej dediny Khesewa,      v ktorej sme mali pôvodne včera spať. Takže dnes sme mali časový sklz. Šliapali sme po chodníku len s nepatrnými prevýšeniami a klesaniami a všetci traja sme ostali prekvapení, keď sme asi po polhodinovej chôdzi dorazili do spomínanej dediny. Bola to jedna z tých väčších a určite tu pred nedávnom prebiehali urputné boje medzi maoistami a vládnym vojskom. To sme poznali   na rozstrieľaných múroch a oknách miestnej školy. V nej boli zrejme kasárne, pretože ešte aj my sme videli množstvo drevených zátarás z ostnatého drôtu, vyhĺbené zákopy a vrecia naplnených pieskom, ktoré slúžili ako ochrana guľometných hniezd. Pôsobilo to dosť sugestívne. V dedine však panoval  čulý pracovný ruch. Ženám na políčkach pomáhali deti a na hlavách nosili balíky slamy. Okolo cesty rástlo niekoľko banánovníkov, čo naznačovalo, že sme už v pásme tepla. Banánovníky boli obsypané veľkými trsmi drobných plodov. Zaujímavosťou tu je fakt, že tu rastú veľmi malé banány. Keď som ich v hoteli v Káthmandú prirovnal k dvom tužkovým batériám položených za sebou, tak boli asi tak dlhé. Oberajú ich žlté a predávajú s nahnedlou šupou. Vtedy sú vraj chuťovo najlepšie. Podľa našich skúsenosti z domova, kde poznáme rýchlozrejúce zelené plody takmer bez chuti, tieto naozaj voňali exotikou. Niekoľko stromov som si   na pamiatku zvečnil. Z Khesewy sme pokračovali strmším výstupom po kamenných schodoch, ktoré nemali konca. Neviem s čím by som ich prirovnal u nás. Chodník bol umelo postavený, miestami pripomínal taký malý Čínsky múr alebo skôr by sa dal prirovnať ku kamenistým chodníkom vedúce z Chopku na Dereše či Ďumbier v Nízkych Tatrách alebo napríklad chodník v niektorých úsekoch tatranskej magistrály vo Vysokých Tatrách. Kami nám síce ráno spomínal, že pred nami je ešte jeden strmý výstup, a to sedlo Sinchewa Bhanjyang (2 240 m), ale akosi sme neverili, že ešte budeme musieť prekonať výšku viac ako dvetisíc metrov. Stalo sa. Ten chodník nemal konca a samozrejme aj nadmorská výška. Slnko poriadne pieklo a na oblohe plávalo pár bielych mrakov. Ideálny čas na turistiku. Boli sme poriadne spotení, a tak naše zásoby studeného čaju či džúsu sa míňali. Konečne sme vyšliapali do sedla Sinchewa Bhanjyang. Nebolo ničím zaujímavým, len rozdeľovalo od seba dve hlboké údolia s riekami. Kamenistý chodník čoskoro vystriedal trávnatý a my sme prešli cez niekoľko malých osád. Všade okolo nás boli malé terasovité polia so zelenou úrodou rôznych obilnín, na ktorých pracovalo veľa ľudí. Ešte sme však nevedeli čo nás v ten deň čaká. Prešli sme dedinou Khunjari (1 700 m) a išli dosť dlho riedkym lesom z kopca. Klesanie nemalo konca. Občas som pozrel na výškomer a neveril vlastným očiam. Z dvoch tisícok postupne až k rieke Tembewa Khola vo výške 1 320 metrov. Teda zostup okolo osemsto metrov! Boli sme poriadne zaprášení a smädní. S Kamim sme sa dohodli, že si urobíme krátku prestávku, ktorú sme využili na hygienu. Zišli sme pod most k rieke, kde sme hanba-nehanba len tak v Adamovom rúchu vliezli do ľadovej vody. Po troch týždňoch bez kúpeľa sme sa cítili ako v raji. Naše šantenie vo vode naberalo na obrátkach a vyvrcholilo veľkým smiechom detí, ktoré kráčali po moste zrejme zo školy. Zrejme ešte nevideli nahých „bielych“ bláznov výskajúcich vo vode. Ani sme sa neutreli, pretože slnko nás hneď osušilo. Podarilo sa nám ešte vyprať ponožky, ktoré sme potom niesli zavesené na batohoch. Nás sediacich na veľkých balvanoch vyrušila návšteva pekného veľkého motýľa, ktorý sa stal cieľom fotoaparátov. Slastná chvíľa však skončila. Museli sme pokračovať v ceste. To, že sme klesli osemsto metrov nám nevadilo ako skutočnosť, že po prejdení mosta nasledovalo ďalšie stúpanie. Opäť sme sa poriadne spotili, takže o chvíľu na nás ani nebolo poznať, že sme leňošili v rieke. Tristo výškových metrov preverilo našu už vtedy tak biednu fyzičku. Konečne sme prišli do osady Simbu. Tu už Pasang s pomocníkom kuchtili obed. Našťastie nás predbehli, keď sme boli v rieke, a tak teraz pripravovali obed. Ale zrejme im to veľa roboty nedalo. Uvarené špagety                s dusenými šampiňónmi. Jednotvárna strava nám začala liezť krkom. Na moju otázku či už nebude nejaký kompót, Kami len rezignovane povedal, že so zásobami potravín sme na konci. Hm, tak to sa nejako prepočítal alebo sme v začiatkoch viac jedli. Ešteže čaju bolo dostatok. Veru black tea určite doma dlho nebudem piť. Bolo pravé poludnie, keď sme sa vydali na ďalšiu cestu. Kami síce tvrdil, že už cieľ, teda dedinka Lali Kharka (2 276 m) nie je ďaleko. Ale verte tomu človeku. Niekoľkokrát sme sa presvedčili, že tento, podľa neho „best guide“, teda sprievodca, nie je až tak najlepší. Samozrejme sme skonštatovali, že v týchto končinách v živote nebol a vlastne na tomto treku získal nové skúsenosti a destináciu pre prípadných ďalších zákazníkov.              V Nepále je totiž bežné, že takmer každý sa vydáva za najlepšieho sprievodcu a cestovné kancelárie týchto jednotlivcov v tom podporujú. Je možné, že takúto skúsenosť mám len ja, ale toto bol môj štvrtý trek a vždy sa mi potvrdilo, že cestovka chce na tom čo najviac zarobiť. Veď biznis je biznis. Ale toto robia aj naše kancelárie. Mohol by som ich aj menovať... Prachatý Američan zaplatí za všetko, trebárs aj za informáciu, že vrchol Everestu vidí už z Lukly. Slovák alebo Čech si to radšej overí sám, pozrie do mapy a skonštatuje, že Šerpa klame alebo si vymýšľa, aby tým nesklamal svojho klienta, pretože Everest je ešte za horami na tri dni chôdze. Títo šikmookí chlapíci nevedia čítať z mapy. Síce komunikujú v angličtine, ale vždy len to čo chcú sami. Tak sa to stalo pri prvom i druhom treku so sprievodcom Dawom, ale aj pri treťom s Kamim. Ale vráťme sa späť k našej ceste. Zrejme tu bolo určitou špecialitou stavať kamenné chodníky. Opäť sme     po jednom takom šliapali. Nie je to jednoduché, pretože každý schod bol rôzne vysoký, a tak nám pravidelné kroky nevychádzali. Raz bol vysoký desať centimetrov, inokedy aj štyridsať. Horúčava bola neúprosná, pot z nás doslova lial. Asi po hodine sme prišli do dediny Tembewa (2008 m). Opäť sme vyšli do dvojtisícovej výšky. Možno nejaký turista - matematik by zrátal, koľko sme každý deň absolvovali výškových metrov. Či už to boli výstupy alebo zostupy. My sme na to nemali ani čas, ale najmä ani chuť. Na pravej, teda severnej strane sa objavil zalesnený hrebeň a na jeho najvyššom bode stála nejaká stavba. Podľa mapy sme zistili, že je to Pathibhara (3794 m), v širokom a ďalekom okolí najvyšší kopec. Pre miestne obyvateľstvo je posvätný a na jeho vrchole stojí hinduistický chrám Pathibhara Devi Temple. Chrám je zasvätený hinduistom, ale ako všade v Nepále, tak si ho uctievajú aj buddhisti. Asi mesiac pred naším príchodom sa tu konal veľká hinduistická oslava „Pathibhara Festival 2063“. Miestne cestovné kancelárie organizujú k chrámu krátke treky. Zo Suketaru k chrámu sa dá prísť asi za šesť hodín, ale pútnici si tento čas rozdeľujú najmenej na dva dni. Ich náplňou totiž nie je len obyčajná chôdza, ale aj rôzne obrady zasvätené hinduistickým bohom. Ale tento kopec sme už videli v prvých dňoch treku, keď sme ho obchádzali z jeho západnej a severnej strany. Pri peknom počasí je z neho nádherný výhľad na zasnežené vrcholy v celej oblasti Kangchenjungy aj s prekrásnou Jannu (Kumbhakarna).    Na vrchol Pathibary vedie cesta práve z Lali Kharky. Práve tú sme onedlho kdesi vysoko nad nami zahliadli. Čakalo nás ešte niekoľko desiatok metrov prevýšenia a konečne sme sa dočkali. Bolo asi štvrť na tri, keď sme sa usadili na kamennom múriku pri jednom z miestnych domov. Lali Kharka je neveľká osada, ktorá má asi štyri či päť domov, ale má dve trávnaté priestranstvá na postavenie stanov, takže slúži ako kemp pre turistov. Tu nocujú aj trekári, ktorí chodia pod Kangchenjungu z opačnej, teda južnej strany. Po našom príchode začal Kami hneď „dirigovať“ nosičov. Postavili naše stany a my sme si pripravili karimatky a spacáky na nocľah. To bolo nepísaným pravidlom mať hneď pripravené veci na spanie, aby sme potom pri svetle čeloviek nemuseli zháňať materiál. Ale aj tak sme vždy niečo hľadali. Po týchto prípravách na noc sme sa opláchli pri gumenej hadici, aby sme zmyli zo seba prach a pot. Nakoľko sme malý za celý deň dosť slnka, tak sme všetci traja sedeli v polotmavej veľkej miestnosti. Nechcelo sa nám nikde blúdiť po osade. Aj tak nebolo kde ísť. Snáď tu zaujali dve veľké parabolické antény, zrejme používané k prenosu telekomunikačných dát. Podobné sme videli deň predtým v Kade Bhanjyang. Opäť sme prehovárali Kamiho, aby sa začal starať o zabukovanie leteniek do Káthmandú. Do večere bolo dosť času, a tak na rad prišli opäť karty. Ani sme nevedeli ako rýchlo ubehol čas. Domáca pani zapálila niekoľko sviečok, aby sme lepšie videli. Aj dnes sme zvolili na večeru naše zásoby polievok. Vôbec sme nemali chuť na nejaké cestoviny. Zjedli sme poriadne porcie gulášovej a ktovie akej ešte polievky. Totiž Pasangovi  sme povedali, nech zmieša asi tri či štyri druhy, aby toho bolo viac. K tomu sme zajedali akési vyprážané korenisté placky. Ako sme tak sedeli pri stoloch, bolo počuť, že vonku sa strhla parádna búrka. Blesky lietali  po celej oblohe      a osvecovali tmavú miestnosť. Hromy burácali celým údolím. My sme pokojne sedeli pri stole, keď v tom vbehol do domu premočený Smajlík s krikom, že vonku je zle. Veru bolo zle                 a nikomu sa tam nechcelo. Až po chvíli sme zistili, že nápor vetra vytrhal kolíky a podpery môjho stanu a všetky veci tam plávajú. Všetci sme vybehli do prudkého dažďa a snažili sa zachrániť čo sa dalo. Moje prvé kroky viedli do polozbúraného stanu, kde som lovil vo vode kameru. Našťastie fotoaparáty som mal pri sebe v dome. O šatstve, spacáku a ostatných veciach som ani nechyroval. Nosiči našťastie všetko zo stanu doniesli dovnútra. Jano a Tomáš na tom neboli tak zle. Totiž ich stan, na rozdiel od môjho, mal výztuž aj pod „strechou“ stanu, takže odolal náporu vetra. Ja som teda dopadol najhoršie. Kami s domácimi rozhodol, že budem spať s ním v malej izbe na poschodí. Na prikrytie mi dali nejaké deky či tenké koberce. Premočené vibramy a ostatné veci sme  rozvešali v kuchyni, aby do rána ako-tak preschli. My traja sme sa dohodli, že nosičom kúpime za záchranu vecí fľašku rakshi. Samozrejme sa potešili, pretože určite niečo také nečakali. Spoločne sme si dali po hlte tohto miestneho „životabudiča“. Po tomto zážitku s vyplavením stanu som už nemal žiadnu náladu na karty, a tak sme ešte chvíľu sedeli pri sviečkach a debatovali o najbližších dňoch. Medzitým som sa venoval kamere. Papierovými vreckovkami som sa pokúšal vysušiť jej útroby. Čo sa dalo otvoriť, tak som vytrel. Našťastie batéria neskratovala, takže dokonca bez kazety sa pohol aj motorček. Film v kazete som nechal sušiť len tak na vzduchu. Určite všetky zábery z posledných dní boli preč. Skonštatovali sme, že vlastne náš trek prakticky končí. Pospomínali sme na prvé dni na trase, ale aj na rôzne humorné zážitky. Samozrejme som aj spomenul dnešný búrkový večer. Na druhý deň nás čakal naozaj už len krátky úsek a to ešte väčšinou z kopca. Jano s Tomášom sa odobrali do svojej „spálne“ v stane a ja do náhradnej izby.

26. deň: piatok – 27. apríl (Lali Kharka – Suketar)

            Noc v izbe lodge nebola pokojná. Stále som premýšľal, či mi do rána vyschnú veci. Našťastie sa voda do igelitiek nedostala, takže som mal aj suchý náhradný odev. Teda čisté ponožky, tričko a krátke nohavice. Ráno nás zobudil „spev“ miestnych kohútov. Určite netušili, že niekoľko ich kolegov opustilo pred niekoľkými dňami tam kdesi v horách tento svet kvôli trom hladným Európanom. Bolo už sedem hodín, ale mne sa vôbec nechcelo vstávať. Kami už dávno kdesi vonku pobehoval a zariaďoval raňajky a sušenie mojich vecí vrátane stanu, ktorý bol zavesený    na drevenom plote. Nosiči si rozdelili moje mokré veci, ktoré zavesili na koše, aby ich cestou presušili. Najhoršie na tom boli vibramy. Ešte ráno z nich stekala voda. Obul som si tenisky            a vibramy zavesil Smajlíkovi na prepravný kôš. Ten ochotne prikývol a vedel som, že sa bude o ne starať. Mokrú flísovú bundu som si prehodil cez svoj batoh. Rýchlo sme sa najedli, tentoraz  placky chapatí so syrom a čajom. Ja som si ešte stihol vypýtať pred cestou Miguela, ktorý mi aspoň trochu napravil dosť mrzutú náladu. Vlastne všetko toto sa stalo v predposledný deň treku    a pred poslednýum nocľahom. Smola. S fotoaparátom som urobil pár záberov, aby som vedel zdokumentovať, kde sme tak dobre premokli. Teda moje veci. O pol deviatej sme sa vydali        na cestu. Kamiho utešovanie, že pôjdeme už len z kopca sme si vzápätí overili v praxi. Opäť kecal. Hneď za osadou chodník strmo stúpal do kopca. Prví nosiči boli pred nami snáď už pol hodinu. Moja chôdza v teniskách nebola dosť istá. Predsa len som si zvykol vyše troch týždňov denne šliapať v pevných vibramoch. Premočené „Scarpy“ sa hompáľali na Smajlíkovom koši     a slnko dobre pripekalo, takže pre ne to bolo len dobre. Spotení sme sa pomaly škriabali päťsto výškových metrov do sedla Surke Danda (2580 m). Tu odbočoval doprava, teda na sever, chodník vedúci zo Suketaru na vrchol Pathibhara. Skôr ako chodník to bola dosť široká lesná, ale poriadne prašná cesta. Určite tu chodievajú davy veriacich hinduistov či buddhistov                z blízkeho, ale aj širokého okolia. Tentoraz tu však nikto nebol. Kami sa dušoval, že naozaj toto bolo posledné stúpanie. To sme ale vedeli už aj my, pretože ráno sme mapu dôkladne pozreli. Naozaj sme doslova zbiehali z kopca, aby sme asi po polhodinovej chôdzi prišli do dedinky Deurali. Niekoľko drevených domov sa podobalo tým, aké boli v Suketare okolo letiska. Zastavili sme sa pri jednom „markete“. Kami tam totiž objavil sympatickú obchodníčku. Svojimi čiernymi očami sa do nej zrejme zahľadel. Veď aj v ňom sa určite prebúdzali hormóny z vyše trojtýždňového pobytu v horách, a tak vyhlásil prestávku, aby sme vraj počkali na ostatných nosičov. Nám už to bolo prakticky jedno. Pobyt v horách nám pomaly končil a do Suketaru, miesta skončenia treku by malo byť už len pár desiatok minút chôdze. Z kopca asi dvesto výškových metrov. Tomáš, Jano i ja sme si dali Miguela. Sediac na nízkych drevených laviciach sme sledovali dedinský ruch. Okrem niekoľkých detí tu ale nikto nebol. Zrejme všetci pracovali na poliach. Dopili sme pivo a vydali sa na posledný úsek. Teraz už trávnato pieskový chodník dosť strmo klesal. V diaľke pred nami sa na nevysokom kopci objavili drôtené zátarasy a niekoľko drevených budov s guľometnými hniezdami. Suketarské letisko. Netrvalo dlho a boli sme kúsok od neho. Hliadkovali tam ozbrojení vojaci, takže naše kroky viedli opäť dole do dediny. Trávnatá pristávacia dráha bola prázdna. Prešli sme okolo „riadiacej veže“, teda drevenej búdy. Ešte nás čakali posledné desiatky metrov od letiska k Oktang lodge, miesta, odkiaľ sme pred vyše tromi týždňami vyrazili na trek. Aj toto sa stalo skutočnosťou. Niekoľko minút pred dvanástou sme už sedeli   v jedálni pri dobre chladenom pive. Domáce osadenstvo lodge nás srdečne privítalo. Nosiči postupne prichádzali, ihneď začali stavať stany a kuchyňa pripravovať obed. Slnko celkom dobre pálilo, a tak sme sa z chladnej jedálne premiestnili von k stanom. Tu sme sa pri gumennej hadici dokonale umyli, takže niekoľkodenný prach zmizol z našich tiel. Vytiahli sme karimatky          a doslova na slnku leňošili. Na to sme veru celý čas na treku nemali ani pomyslenie. Kuchár Pasang s pomocníkom Lache behali v kuchyni okolo hrncov. Ktovie čo nám pripravujú. Bol čas obeda a z nás zrejme spadla tá treková neistota. Kuchynskí chalani ani tentoraz nesklamali.  Po vzájomnom dohovore nám prestreli na trávu plastový „obrus“ a tam uložili obed. Prvý chod zemiakové hranolčeky a za tým nasledovala špecialita. Sardinky z konzervy a placky chapatí. Veru bol to kulinársky „super“ záver. Po „výdatnom“ obede sme si zahrali partičku žolíka a občas sledovali dianie okolo nás. Ako my, tak aj postupne všetci nosiči sa vystriedali pri hadici s vodou. Dokonca o chvíľu boli natiahnuté šnúry, na ktorých visela opratá bielizeň. Toto nás inšpirovalo k nasledovaniu, a tak malé lavóriky slúžiace na hygienu, nám teraz pomohli pri praní. O chvíľu na šnúrach už viseli aj naše ponožky a tričká. Kami odišiel kdesi k letisku zabukovať naše letenky na nedeľňajší odlet. Čas do večere sme si individuálne krátili. Ja som prešiel po letiskovej ploche na jej koniec, aby som zistil ako vlastne zblízka vyzerá koniec alebo skôr začiatok štartovacej dráhy. Podľa GPS je začiatok dráhy vo výške 2403 a koniec v 2433 metroch. Teda rozdiel tridsať metrov. V Lukle som na začiatku dráhy nikdy nebol. Ale aj tak je tam asfalt. Tu nie. Trávnatá dráha bola dlhá asi štyristo metrov, ale jej povrch skôr pripomínal tankodrom. O tom sme sa presvedčili ešte pred trekom, keď sme tu skúšali s miestnymi deťmi parkrát kopnúť          do lopty. Tá skákala ako chcela. A samozrejme dráhu sme vyskúšali osobne v lietadle pri odlete o pár dní neskôr. Z dráhy som pokračoval ďalej a pri fotografovaní okolia som  v diaľke zazrel vyčnievajúce osemtisícovky na severe Makalu a na východe „našu“ Kangchenjungu. Bohužiaľ viditeľnosť nebola veľmi dobrá, takže fotografie nie sú publikovateľné. Na mojej prechádzke okolím Suketaru som sa dostal na menšiu vyvýšeninu, kde stála malá kamenná stavba. Bolo to niečo ako buddhistická stúpa, ale tentoraz v hinduistickom prevedení. Na jej vrchole bol zhrdzavený kovový trojzubec. Ako je známe takýmto nástrojom vládol boh morí Poseidon, ale tu tento symbol zvaný Trišula patrí hinduistickým bohom Šivovi, Ganéšovi a Skandovi. Ale oháňala sa ním aj Šivova partnerka bohyňa Durga. Potom som si to namieril späť na letisko. Tu som sa stretol s Janom a Tomom, ktorí si taktiež pozreli blízke okolie letiska. Zašli sme k veži, pod ktorou sedel miestny policajt v uniforme. Na týchto štátnych zamestnancov  a najmä na ich vystrojenie sme si už zvykli v Ghunse. Nesklamal. Aj tento mal obuté gumenné šľapky. Nejako nám nevenoval pozornosť. Dnes tu určite žiadne lietadlo nepristane, takže mal „fajront“. Nás však zaujali na veľkých tabuliach „pokyny pre cestujúcich“. Nikde žiadna angličtina, ale len nepálčina. Tak to teda asi neodletíme. Pri tejto exkurzii sme objavili miestnu raritu - odbavovaciu hala, teda skôr to bol „security room“. Malá plechová búda s dvomi dverami. Vľavo ženy, vpravo muži. Vyzeralo to ako dve spojené „kadibúdky“. Ako to funguje, sme sa presvedčili o pár dní. Za objektom veže sa objavili dlhé zákopy a na ich konci stálo guľometné hniezdo. Vrecia naplnené pieskom do výšky postavy človeka. Ale nebol tam ani guľomet či nejaký vojak. Zrejme to ostalo z minulého obdobia, kedy tu prebiehali tvrdé boje. Na ceste k lodge sme navštívili miestny minimarket, ale suveníry, v podobe náramkov či príveskov, aké sme kúpili v Ghunse tu nemali. No iný kraj, iné suveníry. Slnko na oblohe klesalo nižšie a nižšie, takže nastal čas          na návrat. Do lodge sme prišli, keď sa už stmievalo. Preventívne sme vytiahli čelovky, čo bola denná, teda skôr podvečerná povinnosť každého z nás. Usadili sme sa v jedálni v plastových kreslách. Kami nám osobne doniesol veľkú termosku s čajom s tým, že o chvíľu bude večera. Dnes sme mali v nohách nejaké necelé tri hodiny chôdze, ale zrejme na nás dopadla únava          z celého treku a možno aj myšlienky, že je to všetko za nami. Neustále sme zívali, a tak, keď chalani doniesli večeru, tak sme boli radi, že ešte na ňu vidíme. Samozrejme v stravovaní sa nič nezmenilo. Kami zrejme naozaj už nemal žiadne zásoby a ktovie ako to bolo s peniazmi. Ale od nás nič nepýtal a my sme sa radšej o nič nestarali. Koniec treku sme „výdatne“ zajedli. Špagetami. Lache doniesol v miske niečo biele, vraj jogurt. Opäť ma teda dostali. Nechcem žiadny jogurt. Mám sa rád a najmä mám rád pokoj v črevách. Našťastie sa na stole objavil kečup,   a tak špagetám s kečupom som neodolal. Po večeri sme sa my traja vytratili do tmy. Obloha bola posiata tisíckami hviezd, čo veštilo perspektívu pekného počasia. Teda zaliezli sme do našich stanov. Chvíľu sme spoločne kecali, ale debata akosi viazla. Netrvalo dlho a ozývalo sa pravidelné odfukovanie.

27. deň: sobota – 28. apríl (Suketar)

            Noc sme mali pokojnú, takže sme sa veľmi dobre vyspali. Bolo sedem hodín a Lache opäť behal s lavórmi s teplou vodou. Tentoraz ale nenosil čaj. A načo, veď bude pri raňajkách. Slnko už bolo dosť vysoko na oblohe a po hygiene sme sa stretli v jedálni. Pasang nám tentoraz pripravil špecialitu. Zázvorový čaj. Tento výživný a zdravý koreň  je v nepálskej či indickej kuchyni často používaný. Buď ako prísada    do jedál alebo ako naozaj dobrý čaj. Spomínam si na situáciu v Sagarmathe pri druhom treku, keď som v Chhukungu dostal zápal priedušiek         a domáci ma pri pobyte v dedinke Pheriche takýmto čajom liečili. A doteraz ho často používam aj doma. Mimochodom odporúča sa pri liečbe chrípky či katarov dýchacích ciest. Lache nosil   na stôl taniere s jedlom. Omeleta s hráškom a placky chapatí. Bolo to celkom jedlé. Pôvodne som mal snahu, že zrátam, koľko sme na treku spoločne zjedli vajec. Ale to číslo len odhadujem. Žeby okolo štyristo? Veď len z Káthmandú ich bolo asi desať kartónov. Čudujem sa naším telesným schránkam, že vydržali pravidelný a dlhodobý prísun cholesterolových vajec. Našťastie dnešné vajcia už boli vajcia zo Suketaru. Pasang s Lachem určite niekde kšeftovali. Pri raňajkách sme sa rozhodli, že sa pôjdeme pozrieť do Taplejungu. Je to vlastne taká väčšia dedina alebo skôr malé mestečko s čulým obchodným ruchom, teda aj s trhom. Malo to však jeden háčik. Taplejung leží totiž o 650 výškových metrov  pod Suketarom. Pre predstavivosť to je asi ako by ste išli v Tatrách zo Zbojníckej chaty na Hrebienok a po „nákupoch“ sa vrátili späť na Zbojníčku. Dokonca aj časovo to bolo podobné. Takže bolo len na našom rozhodnutí, či tie metre zbehneme dole, ale k tomu ešte ten istý počet metrov vyšliapať späť. Myslím, že sme sa ani dlho nerozhodovali. Zvedavosť a túžba vidieť konečne aj niečo iné ako kopce nás presvedčili. A tak my traja, Kami a ešte trio Dawa, Pasang a Lache sme sa okolo deviatej vydali do „mesta“. Cesta z kopca nám rýchlo ubiehala. Veď na chrbtoch sme mali len poloprázdne batohy na prípadný „nákup“ niečoho. Počasie nám od rána prialo. Slnko poriadne pripekalo, a tak idúc z kopca sme sa veru aj spotili. Dokonca sme niektoré úseky doslova bežali. Robili sme si srandičky ako asi pôjdeme hore. Napodobňovali sme sami seba, že hore kopcom budeme každú chvíľu fučať ako divé svine. Netrvalo dlho a pred nami sa objavili prvé domy. Ale Taplejung bol ešte dosť ďaleko. Prešli sme cez niekoľko malých osád. Konečne sme pred nami uvideli kráčajúce davy ľudí. S košmi na hlavách vychádzali s nákupmi do kopcov. Kami nám oznámil, že dnes je bazár, teda trh. Tak sme mali šťastie, že niečo „nakúpime“. Tomáš mal akurát želanie zohnať náhradné batérie do fotoaparátu. Prešli sme pod kamennou bránou a boli sme v „civilizácii“, teda v meste. Cesta sem nám trvala asi hodinu a štvrť. Prvé kroky nás viedli na trh. Veľké priestranstvo na svahu a na ňom desiatky, ale možno aj stovky predávajúcich. Pripomenulo mi to trh v Namche Bazaar v Sagarmathe. Aj tu predávali všetko možné na svete. Zelenina – zemiaky, cesnak, cibuľa, fazuľa, mrkva, zázvor, feferóny, špenát, rôzne zelené listy, ktoré sme ani nepoznali a zrejme sme ich žuli na treku, ovocie – banány, pomaranče, citróny, jablká, desiatky druhov exotických korenín, niekoľko druhov ryže. Dokonca sme videli zabité ovce či hydinu posiate stovkami múch              a nad nimi „tety“ s exotickými vejármi, ktorými sa „chladili“ alebo skôr odháňali muchy zo svojho tovaru. Samozrejme ako cudzinci sme sa stali stredobodom pozornosti, ale Kami nás dirigoval, kde ísť a nezablúdiť. Takmer pri každom druhom dome postávali hlúčky chlapov i detí, ktorí s napätím sledovali hráčov hrajúcich  na drevených stoloch hru karambol. Je to vlastne drevená doska, na ktorej hrajú dvaja hráči s plochými kamienkami a snažia sa dostať „puk“ do bránky. Jeden čas niečo podobné letelo aj u nás, ale v trochu inej forme. Tu sme sa s touto hrou stretávali počas celého treku a samozrejme aj v hlavnom meste. Je to zrejme národný „šport“. Medzi ľuďmi sa prechádzali ozbrojení vojaci nepálskej armády. Prešli sme sa trhoviskom hore-dole a až na záver sme si kúpili „strapec“ malých nepálskych banánov. Naozaj sú veľmi malé, ale chuť je fantastická. Potom sme kúpili ešte pár šťavnatých pomarančov. Z trhu sme prešli okolo kasární na hlavnú ulicu, ktorá viedla dole z kopca k malému parkovisku, kde stálo niekoľko autobusov. Odtiaľto chodia autobusy do Káthmandú a práve na druhý deň naši nosiči tu mali vyštartovať  k domovu. Tomáš hľadal ten správny obchod, aby kúpil batérie. Ale mal smolu. Také aké chcel, nemali. Povedal som mu, že tu už končíme a na druhý deň si ich môže kúpiť v hlavnom meste. Ako sme tak kráčali ulicou, tentoraz už len v trojici, pretože sme nechceli chodiť ako veľká skupina, tak zrazu za nami zatrúbil mohutný kamión. Neviem, kde sa zobral v úzkej ulici a ktovie kadiaľ sem vošiel. Totiž hlavná ulica bola stvorená skôr pre peších či obchodníkov s kárami alebo osobnými autami. Kamión bol pomaľovaný krikľavými farbami, na kabíne mal pripevnených asi desať klaksónov, ktoré dostatočne využíval k tomu, aby si prekliesnil cestu medzi davom ľudí. My sme sa medzitým zastavili pri jednom z obchodíkov, kde predávali odevy. Zaujala ma čapica topi. Tá je totiž pevnou súčasťou oblečenia miestnych mužov. Samozrejme predavač, keď zistil, že sa zaujímame o jeho tovar, tak hneď skákal okolo nás. Jano s Tomášom čiapku nechceli, ale ja som si ju vyskúšal a potom stále nosil na hlave než som ju cestou hore kopcom do Suketaru neprepotil, a tak skončila v batohu. Po zjednaní ceny, s ktorou boli obe strany spokojné, sme nákup zapili. Totiž neďaleko postával chlapík a za ním bufet s nápojmi. Všetci traja sme si dali fľaškového Miguela. Sadli sme si na zaprášený obrubník cesty a sledovali pouličný ruch. S Janom sme zhodnotili, že naše krátke nohavice na treku dostali poriadne zabrať. Neustále sme ich nosili. Teda okrem dní, keď v kopcoch bolo viac chladno. Potom sme pokračovali v prechádzke po uličkách a pozerali obchodíky. Tak ako v hlavnom meste, aj tu bola veľa obchodov s hudbou, najmä s  CD a DVD. Zrejme sú majstrami v pirátsky kopírovaných nosičoch, prípadne ich sem dovážajú z Indie. Čas nášho stretnutia s Kamim sa blížil, a tak sme sa vrátili na trhovisko, ktoré sa už medzitým dosť vyprázdnilo. Obchodníci väčšinou predali svoj tovar, takže posedávali v tieni stromov a čakali asi na odvoz alebo pomoc pri odnesení nepredaného tovaru. Niektorí sa kŕmili ryžou, ktorú ženy varili vo veľkých hrncoch pod plátenými prístreškami. Nás však čakala cesta späť. Poludnie už bolo dávno preč, keď sme sa vydali na cestu do Suketaru. Počiatočný chodecký elán sa však začal pomaly vytrácať. Pasang a Lache pridali do kroku, pretože ich čakala príprava večere. Kami, Dawa a my traja sme pokračovali trochu voľnejším tempom. Ale aj tak sme predbiehali húfy domácich ľudí, ktorí sa vracali               s nákupmi. Niektorí ich niesli v košoch na hlavách a ženy väčšinou v taškách. Občas sa nám stalo, že sme zastavili a trochu si vydýchli a práve vtedy exceloval Kami, keď sa začal predvádzať pred miestnymi krásavicami. Dievčatá či mladé ženy mali oblečené veľmi pekné a pestrofarebné šaty na spôsob indických sárí. Ale aj tie staršie sa nedali zahanbiť, no farebnosť ich šiat už nebola tak pestrá. Pri jednej takej zastávke sme neveriacky pozerali na chudého chlapíka, ktorý v nosičskom koši niesol na chrbáte starého „zošúvereného“ dedka. Veru, ten asi nemal ďaleko ku koncu svojej životnej púte. Ale istým a pravidelným krokom bol vyššie a vyššie nad nami. Ako sme tak šliapali hore, ľudí už ubúdalo. Väčšinou odbočili z hlavného chodníka a pokračovali   k svojim príbytkom. Pripomínalo to ľudí bývajúcich na kysuckých alebo oravských lazoch či cholvarkoch, teda ďaleko od civilizácie. Konečne sa nad nami objavili prvé domy Suketaru. Ale boli ešte poriadne vysoko, takže už sme rátali výškové metre. Dočkali sme sa. Už ani presne neviem ako dlho sme z Taplejungu sem šliapali, ale už to ani nebolo podstatné. Po príchode do nášho kempu sme sa najprv osviežili penistým Miguelom a potom aj na telách spáchali hygienu. V rámci stretnutia s Kamim sediacim v jedálni sme prediskutovali záver himalájskeho pobytu. Našťastie sa mu podarilo zabukovať letenky na nedeľu, takže na druhý deň sme mali odletieť do Biratnagaru a odtiaľ do Káthmandú. Samozrejme za predpokladu, že bude pekné počasie, pretože aj tu sa v daždi nelieta. Program bola teda taký, že ešte dnes by sme si mali zbaliť svoje veci tak, aby ráno nosiči zlikvidovali kemp, teda stany a najnutnejšie veci, pretože mali odísť aj s materiálom, ktorý nám zabezpečoval trek do Taplejungu a odtiaľ autobusom domov. Takže my traja sme povyťahovali z prepravných vakov všetok materiál a triedili ho na kôpky. Dohodli sme sa, že nepotrebné veci či potraviny darujeme nosičom. Najprv sme však poskladali svoje veci a nechali si len najnutnejšie pre večerný pobyt a nocľah. Potom sme doniesli do jedálne        v igelitkách drobnosti a rozdelili na deväť kôpok tak, aby každý z nosičskej partie niečo dostal. Reklamné perá, šiltovky, cukrovinky a ďalšie nepotrebné drobnosti. Pri tomto balení                    a rozdeľovaní sme sa nenazdali a nastal čas večere. Kami nás poprosil, aby sme na chvíľu vyšli k stanom a tam nám ukazoval okolie. Snažil sa vysvetliť, kde je Kanča a ďalšie kopce, ale nepresvedčil. Nakoniec sme išli späť do jedálne. Kde sme zostali nemo stáť. Medzitým, čo nás vonku zabával, tak nosiči pripravili naozaj slávnostnú tabuľu. Dlhý stôl bol zakrytý papierovým obrusom, na ňom stálo dvanásť drevených nádob  so steblami a v nich tongba. Vyzval nás, aby sme sa usadili a opýtal sa, či si môžu k nám sadnúť aj nosič. Bohužiaľ,  u nich to kastovanie stále platí. Chalani si s radosťou prisadli. Pani domáca a Lache nosili v čajníkoch horúcu vodu a nalievali ju do drevených nádob. Aby som nikoho neurazil, tak som si zo slušnosti raz potiahol horúceho nápoja, ale našťastie som mal na stole aj nedopité pivo, tak som ho ihneď „dotiahol“. Veru nie, bránil som sa tongbe a ubránil. Kami mu som pripomenul posedenie pred pár rokmi   v jeho byte, kde som takisto tongbu odmietol. Vtedy ma zachránil Jirka. Takže teraz mi doniesli klasické pivo a moja tongba už ani neviem v koho vnútornostiach skončila. Potom všetci nosiči vyšli z jedálne a Pasang doniesol veľkú misu s polievkou. Tak konečne sympatická strava. Veď sme aj tušili, že sa niečo chystá, pretože po príchode z Taplejungu sme videli pri plote perie       z  hydiny. Veru, polievka z kohútich drobkov, zelenina a rezance alebo skôr také špagety. Nasledoval druhý chod, ktorý nás doslova šokoval. Vyprážané kuracie mäso. Naozaj vyprážané           v trojobale. A bez žiadnej prílohy. Dokonca stehná „rúčky“ boli hygienicky obalené v nastrihaných papieroch. Bohovsky to bolo efektné. Toto tak mať niekde tam hore v Khambachene či Lhonaku, možno by sme ani nemali problémy a došli až do Pangpemy. Ďalší chod bol dusený kohút s kokosom a k tomu dhal bhat s fazuľou a oblohou. Reďkovka, paradajky, karfiol. Tak toto zrejme dnes nakúpil Pasang na trhu. Nemalo to chybu. Chalani medzitým pomaly poťahovali tongbu a ja Miguela. Teda večera ako sa patrí. Neviem v akej káthmandskej reštaurácii by sme si také niečo dali. Na stole sa objavila veľká termoska s čajom, ale tentoraz to nebol black tea, lenže voňavý čaj so zázvorom. Ako sme sedeli pri stole, opäť sa nahrnuli všetci nosiči do jedálne   a očakavali čo sa bude diať. Pasang totiž  na veľkej tácke doniesol svoj výtvor. Naozajstnú tortu s nápisom „Happy trek Kangchenjunga“. Tak toto nemalo chybu. Milo nás tým prekvapil a hneď sme sa na ňu aj s nožom vrhli. Rozdelili sme ju na dvanásť porcií, a tak každý z nej ochutnal. Po odprataní tanierov a ďalších vecí zo stola sme prišli na rad my. Položili sme devät igelitiek    na stôl a každý z chalanov dostal svoj podiel. Samozrejme šiltovky išli hneď na hlavy a hanba-nehanba, sladkosti pomaly mizli z tašiek a končili v žalúdkoch. Pani domáca doniesla klasickú pivovú fľašu. Tak predsa. Na záver sa patrí skúsiť niečo ostré, rakshi. Ktovie, možno je to posledná v rámci treku. Nosiči spustili svoje tančeky a pridávali sme sa aj my. Začali si pospevovať Rhesam phirirí či ďalšie pre nás už známe nepálske pesničky. Dokonca Tomáš pozval do tanca aj pani domácu, a tak sme sa dosť dlho bavili. Ale všetko má svoj koniec. Bolo potrebné skoro ráno vstávať. Aby sme sa vyspali, tak okolo desiatej sme zaliezli do stanov. Na oblohe svietili tisíce hviezd a my sme usínali s presvedčením, že ráno bude pekné počasie a bez problémov odletíme.

28. deň: nedeľa – 29. apríl (Suketar - Káthmandú)

            Noc bola dosť nepokojná. Predsa len sme nemali istotu, či ráno odletíme. Vonku bola ešte tma, keď nás prišiel osobne zobudiť Kami. Vzápätí za ním sa ukázal Lache. Dnes teda posledný raz s lavórikmi a teplou vodou, ale bez čaju. Pozrel som na hodinky. Bolo päť hodín a my sme museli vstávať, aby sme s pomocou nosičov zlikvidovali kemp a pripravili sa na odlet. Na oblohe vykukovalo pár hviezd, čo veštilo, že by mohlo byť pekne. Nasledovala rýchla ranná hygiena a vzápätí sme si povyťahovali zo stanov všetky veci. Nosiči sa doslova vrhli na stany     a o niekoľko minút bol kemp zlikvidovaný. Dohodli sme sa, že raňajky pred letom nechceme. Preventívne. Chalanov z nášho podporného tímu čakal rýchly peší presun do Taplejungu, kde mali nastúpiť do autobusu a stráviť dva alebo tri dni na nepálskych cestách-necestách do Káthmandú. Bolo šesť hodín, keď sme sa s celou partiou rozlúčili. Posledná spoločná fotografia a všetci okrem Kamiho už bežali z kopca. Totiž o ôsmej im odchádzal autobus, takže mali čo robiť, aby ho stihli. Na oblohe sa preháňalo niekoľko nepríjemných mrakov, ktoré nás dlho strašili. Presunuli sme sa do lodge, kde nám vyhradili jednu izbu a v spacákoch sme si ešte asi hodinu zdriemli. Ale potom už nastal čas odchodu. Narýchlo sme vypili poslednú porciu black tea. Kami nám zabezpečil s pomocou miestnych mladíkov odnesenie vakov na letisko. Rozlúčili sme sa s domácimi a aj my traja sme s Kamim odišli na letisko. Tu už postávalo pár cestujúcich. Niekoľko uniformovaných policajtov dozeralo na poriadok. Po „čekingu“ na lúke pred „búdou“ sme prešli „security control“, teda osobnou prehliadkou. Po jednom sme vošli do plechovej búdy, ľavé dvere muži, pravé ženy. Po osobnej prehliadke alebo skôr po chvíľke otázok a odpovedí ohľadne nožov či zapaľovačov sme vzápätí vyšli na lúku na druhej strane, ohradenej nízkym plotom    z ostnaného drôtu. Batohy vôbec nekontrolovali. Čakali sme asi pätnásť minút a tipovali či lietadlo priletí alebo nie. Kami dostal od domácej pani v Oktang Lodge „výslužku“. Mal kartónovú prepravku so slepačími vajciami. Tak to bola sila. My ideme z hôr a on si vezie ako suvenír pár vajec. Boli sme tu jedinými trekármi, ostatní boli domáci cestujúci. V diaľke na východe sa medzi mrakmi objavili zasnežené kopce okolo Kangchenjungy. Hlavou mi prebleskla myšlienka o konci veľkej cesty. Ešte tak v poriadku odletieť a potom už len „civilizácia“ a moje milované steaky v Káthmandú. Skúšal som kameru či bude fungovať. Nešla. Ako som tak špekuloval s kamerou i fotoaparátom, tak bolo počuť zvuk motorov. Tak predsa letí. Na obzore sa objavil Twin Otter spoločnosti Yetti Airlines. Pri lovení záberov bol Tomáš pohotovejší, a tak sa mu podarilo urobiť niekoľko záberov pristávajúceho stroja. Pomaly klesal na zem a vzápätí sa kolesá dotkli trávnatej dráhy. Stroj poskakoval po nerovnom teréne, aby po niekoľkých desiatkach metrov od nás zastavil a na mieste sa otočil. So zníženými otáčkami motorov pomaly roloval k nám. Lietadlo zastavilo pár metrov od nás. Bolo štvrť na osem. Vystúpila sympatická letuška a domáci obslužný personál sa vrhol na batožinu. Za letuškou sa vo dverách objavilo niekoľko trekárov   a pár domácich obyvateľov. Pri pohľade na trekárov som si len nostalgicky a rýchlo vybavil náš príchod do Suketaru. Tak takto sme to mali naplánované aj my. Prílet až sem, ktorý nám ale nevyšiel. Nevadí, v priebehu tých troch dní na cestách sme aspoň bližšie spoznali nepálsky vidiek a život miestnych ľudí. To z paluby lietadla nespoznáte. Piloti lietadla si sadli na plastové stoličky a popíjali kávu. Čakali sme na naloženie batožiny. Letuška začala organizovať nástup. Prednosť dostali domáci a my sme išli poslední. Ja, ako vždy som sa usadil úplne vzadu, teda prvý pri dverách. Takto som mohol robiť lepšie zábery z lietadla, aj keď tentoraz len s fotoaparátom. V lietadle boli asi štyri miesta voľné. Letuška skontrolovala naše pripútanie sa a všetkým rozdala do uší vatu a ovocný cukrík. Kami opäť šaškoval a robil grimasy na náš letecký doprovod. Konečne nastúpili aj piloti. Bolo pol ôsmej a motory sa rozburácali. Pohľadom sme sa rozlúčili s prekrásnou prírodou. Motory začali ešte viac pracovať, celým lietadlom doslova triaslo a o chvíľu sa pohlo. Poskakovalo po nerovnej dráhe a o niekoľko sekúnd sme sa vznášali       vo vzduchu. Pod nami sa objavil koniec dráhy a hlboké údolie. Tak predsa letíme. O pár minút sme boli nad Taplejungom. Tak tu niekde bežia k autobusu naši nosičskí chalani. Západný kurz letu sa zmenil na južný. Biratnagar, teda letisko, kde sme teraz leteli, nebolo veľmi ďaleko. Teda v prípade lietadla. So sympatickou letuškou som nadviazal dialóg. Teda sme si vymenili pár anglických slov. Pýtala sa odkiaľ som. Samozrejme o Slovensku nevedela nič. Venoval som jej na pamiatku malý keramický tanierik so slovenským znakom a nápisom Slovakia. „Veľkoryso“ ma ponúkla ďalším cukríkom. Ja som si ju s jej dovolením vyfotil. Ale naša „debata“ netrvala dlho. Motory zvoľnili a my sme začali klesať. Let trval dvadsať minút, keď sme sa približovali        k letisku. Pod nami bola asfaltová dráha, na ktorú sme vzápätí pristáli. Biratnagar (72 m) je malé mestečko na juhovýchode Nepálu. Vystúpili sme z lietadla a doslova nás ovalila horúčava. Nebolo ešte ani osem hodín a tu tak teplo. Po tých dlhých dňoch prežitých v chlade toto. Vošli sme do odbavovacej haly. Kami nám našiel voľný priestor so štyrmi stoličkami. Všetku batožinu sme si brali so sebou, teda aj veľké prepravné vaky. Tu to nie je zabezpečené ako v normálnych leteckých spoločnvostiach. Takže pri prestupe na iné lietadlo všetko so sebou. Kami išiel zháňať informácie o leteckom prípoji do Káthmandú. Onedlho prišiel a nepotešil nás. Lietadlo vraj poletí asi o tri či štyri hodiny. No, paráda. Ale aspoň sme preč z hôr a nepôjdeme tri dni autom. Najprv sme sa všetci traja striedali pri krátkych prechádzkach v okolí letiska. Potom sme sa usalašili na zemi a zahrali si partičku žolíka. Karty sme vykladali priamo na zem. Stali sme sa stredobodom domorodých turistov. Vytvorili hlúčiky a pozerali, čo to s kartami stvárame. Keď niekto z nás zatvoril hru, tak nadšene tlieskali. Ale myslím si, že aj tak nevedeli, čo to robíme. Ako som sedel na zemi, pohľadom som zachytil môj veľký vak. V spodnej časti z neho trčala teleskopická palica. Hru sme dohrali a vrhol som sa na vak. Naozaj, švíky v spodnej časti boli prasknuté v asi pätnásťcentimetrovej šírke. Tak toto pred naložením do lietadla nevydrží prepravu. Tomáš sa ihneď chopil svojich šijacích potrieb a za Kamiho asistencie mi dieru zašívali. Jano pri pohľade na „krajčíra“ hneď poznamenal, že je vidieť, kto na úrazovke zašíva stehy. Presne aj tak to vyzeralo. Úhľadne zašitá diera už určite prežije aj horšie časy. Bolo zaujímavé skonštatovať, že už predtým v Phidime zašité diery vydržali celú cestu. Po tejto pracovnej vložke sme sa opäť doslova ponevierali po hale. Asi po necelých troch hodinách pribehol Kami a súril nás, aby sme si zobrali všetky veci, že lietadlo už čaká. Nuž, tu je to tak. Žiadny oznam, ani informácia o odletoch. Všetku batožinu sme naložili na kovový vozík a presunuli sa k „security point“, kde za závesom čakal uniformovaný policajt alebo nie čo sa naň podobalo. Pýtal sa na ostré predmety, zapaľovač a podobné veci. Stále počul „no“, „no“, „no“, a tak sme sa všetci štyria bez problémov dostali do odletovej zóny. Našu batožinu sme neustále sledovali, aby sa dostala do lietadla. Vozík s ňou doviezol miestny zriadenec a začal ju nakladať. Ostali sme prekvapení pri nástupe do lietadla. Totiž bolo to isté, ktorým sme leteli zo Suketaru. Akurát tu doplnil palivo. Letuška nás spoznala, s úsmevom ma síce hnala kdesi dopredu útrob, ale ja som   s úsmevom opäť zaujal miesto vzadu a chalani si sadli dopredu. Aj tu sme boli jedinými turistami. Ostatní boli domáci a väčšina z nich letela s nami už predtým. Letuška sa nám chvíľu venovala a rozdala vatu    do uší a cukríky do úst. O trištvrte na jedenásť sme odštartovali. Myslím, že na lety s týmito strojmi som si už zvykol. A to sme si tentoraz nedali ani kvapku na povzbudenie. Totiž, nebolo čo. Leteli sme asi tridsať minút, keď obrátky motorov poklesli a aj náš stroj začal klesať. Pred nami sa objavila trávnatá dráha letiska. Čo to je? Zase nejaká pauza? Lietadlo poskakovalo po dráhe a na jej konci sa otočilo a rolovalo späť. Piloti vystúpili a obsluha letiska s letuškou otvorili dvere. Z lietadla vystúpilo niekoľko domorodcov. Opýtal som sa dievčinky, či je tu prestávka. Že vraj asi desať minút. Tak sme vyliezli aj my, aby sme sa nadýchali čerstvého vzduchu. Ako tak stojím vonku a pozerám po okolí, hovorím Janovi. Ty, veď my sme pristáli v Rumjatare. Sem nás piloti s lietadlom „uniesli“ pred dvomi rokmi, keď v Lukle bolo zlé počasie, nedalo sa pristať, a tak tu sme strávili noc. Vtedy sme trek ešte len začínali, a tak boli ešte dobré zásoby 52% „Jupíka“. Spomenuli sme si aká tu bola nepríjemná noc pri húkaní vojenských sirén. Teraz sme si zblízka pozreli budovy po prepadoch maoistov. Zátarasy z ostatného drôtu a guľometné hniezda ostali, ale rozstrieľané múry kasární práve opravovali. Niekoľko vojakov strážilo letisko, ale inak tu panoval pokoj. Piloti lietadla sedeli v tieni pod krídlom fajčili     a popíjali kávu. Na oblohe sa objavilo množstvo sivých mrakov. Našťastie prestávka končila, letuška nás zahnala do lietadla, prístúpili traja noví cestujúci a odštartovali sme. Typické skákanie po hrboľatej dráhe a vzápätí sme už leteli ďalej na západ do Káthmandú. Na pravo od nás, teda na severe, sa objavilo niekoľko zasnežených končiarov. Himaláje. Tentoraz sme ich nadobro opúšťali a venovali im posledné pohľady. Pod nami stáli na kopcoch učupené malé dedinky či skôr osady, ku ktorým sa vinuli úzke chodníky. Občas sme preleteli nad korytami vyschnutých riek. Let trval asi tridsať minút a pod nami sa objavili súvislejšie domové zástavby. Blížilo sa hlavné mesto a s ním aj koniec nášho himalájskeho pobytu. Motory opäť znížili obrátky. Klesali sme. Rozoznávali sme na cestách autá, ľudia sa stávali väčšími. V tom zasvišťali pneumatiky kolies o asfaltovú dráhu, nasledovalo jemné buchnutie. Boli sme na zemi. A hodinky ukazovali 11.50. Teda aj s čakaním sme po vyše štyroch hodinách cestovania boli v Káthmandú. Lietadlo rolovalo na svoje miesto. Tu už čakal malý autobus. Prestúpili sme a odviezli sa asi dvesto metrov k hale. Tu sme čakali na batožinu. V tejto „domestic“ časti letiska to nie je ako v medzinárodnej. Panujú tu úplne iné pomery. Teda  na cestujúceho tu viac kašľú. Všetko si vybehaj sám.         Na batožinu sme nemuseli vôbec čakať, pretože ju doviezli hneď s nami. Vozík totiž pripojili k autobusu. Vyzdvihli sme si svoje veci, naložili na dva vozíky a všetci štyria vyšli pred letiskovú budovu, kde sa márne snažilo niekoľko naháňačov taxíkov poskytnúť svoje služby. Tu na nás čakal Govinda. O niekoľko minút sme sedeli vo väčšom aute aj s batožinou. Cesta z letiska do časti Thamel viedla pre nás s Janom už známymi uličkami. Tomáš sa aj teraz neprestával čudovať, čo všetko je možné v týchto uliciach vidieť. Ale zvykol si. Najmä dobrodružná trojdňová vyše sedemstokilomatrová cesta z Káthmandú pod Himaláje mu ukázala, ale v tomto prípade aj nám ostatným dvom, aká je príroda v oblasti Terrai, akí ľudia a v akých podmienkach tu žijú.          Do hotela Imperial Guest House sme prišli asi po polhodinovej jazde. S Kamim sme sa rozlúčili s tým, že neskôr za nami príde do hotela. Govindovi sme povedali, že odpoludnia sa zastavíme v kancelárii cestovky. Ubytovali sme sa a vybalili batožinu. Boli pred nami takmer tri dni voľna, ktoré sme chceli využiť na poznanie blízkeho okolia hlavného mesta. Pre každého z nás však    v tomto momente bola najdôležitejšia sprcha. Vyše troch týždňov nám takéto zariadenie chýbalo. Síce počas mojích troch predošlých trekov v Sagarmathe som párkrát absolvoval vymoženosti horských „hot shower“, v oblasti pod Kangchenjungou sme ich len prakticky nevideli. Tam bol ešte stále „raj na zemi“, teda nie veľmi vhodné podmienky pre rozmaznaných trekárov. Teda sprchu sme dokonale využili a zo seba umyli hrubú vrstvu potu a prachu. Takto osviežení sme sa vydali na cestu po thamelských uliciach. Každý z nás  v hlave nosil zoznam vecí, ktoré si tu chcel na pamiatku kúpiť. Toto sme si ale nechali až na odpoludnie. Presadil som návštevu reštaurácie Everest Steak House, na ktorú ma privádzali myšlienky tam vysoko v horách, najmä         v spojení s konzumáciou nekonečných jedál z cestovín a ryže. Našťastie náš hotel stál uprostred turistickej štvrte, takže k Steak House sme nemali ďaleko. Boli asi dve hodiny popoludní            a v jedálni mali poloprázdno. Turisti sa tu väčšinou schádzajú až vo večerných hodinách. Zívajúci čašník nás uviedol k stolu. Všetci traja sme si objednali v prvom rade Tuborg. Smäd                a konečne vidina jeho uhasenia boli tu. Jano i Tomáš chvíľu sedeli nad jedálnym lístkom, ale steaky si nedali. Tomáš si objednal chow mein, čo je v Nepále taktiež jedno z miestnych jedál. Sú to varené cestoviny, čínske alebo indické dlhé rezance podobné špagetám, väčšinou s nakrájanou kapustou, bambusovými výhonkami, hráškovými strukmi, zelenou paprikou a mrkvou. Toto všetko sa na panvici opraží. Jano si dal tradične ryžu s dusenou zeleninou. Ani jeho ešte neprešla treková strava. Ja som na tom bol úplne inakšie. Nedočkavo som otvoril jedálny lístok na strane so steakmi. Oči mi rýchlo prešli po asi dvadsiatich druhoch a hneď mi bolo jasné, že nebudem nič vymýšľať, a tak som si objednal klasický Brown steak. Samozrejme médium. Myslím, že opisovať pocity z dobrého jedla je asi zbytočné. Toto som už predtým niekoľkokrát opísal v mojej knihe. Určite som týmto urobil káthmandskému podniku dobrú reklamu. Po dobrom jedle sme odlišli do Green Horizon, teda Gowindovej cestovnej kancelárie, kde sme mali uložené pasy a letenky do Európy. V kancelárii však sedel len jeho brat Gókarna, s ktorým sme sa srdečne privítali. V rozhovore s ním sme spomenuli priebeh treku, počasie, ale najmä sa pýtal ako sme boli spokojní so službami. Myslím, že v tom okamihu bolo zbytočné niečo hodnotiť či kritizovať. Na to bude dosť času neskôr. Možno. Medzitým prišiel aj Gowinda a ten nám vrátil pasy. Letenky si ešte nechal, sľúbil, že ich „zabukuje“ na stanovený deň odletu. Pri debate sme sa opýtali   na možnosť absolvovať nejaký výlet   v okolí hlavného mesta. Dohodli sme sa, že na druhý deň pôjdeme do kráľovského mesta Bakhtapur. Teraz sme sa rozlúčili a naše kroky zamierili            do ďalších ulíc. Tentoraz sme vyhľadávali obchody so suvenírmi. Tu je naozaj problém vybrať si ten správny. Najprv som zaviedol chalanov do jednej krajčírskej dielne, kde sme si nechali vyšiť  na tričká buddhistické emblémy. Nakoniec to dopadlo tak, že som si kúpil aj novú flísovú bundu a na nej sa neskôr taktiež zaskvela výšivka na pamiatku návštevy Nepálu. Chodili sme    po uliciach a nakupovali rôzne drobnosti v podobe čajov, vonných tyčiniek, ja aj nejaké nové CD s typicky nepálskou hudbou, pretože som plánoval, že aj z tejto cesty vytvorím film. Samozrejme kúpili sme aj pár banánov a pomarančov. Veru ovocie nám už dosť chýbalo. O vzhľade a chuti banánov som už písal, ale aj tak ešte raz spomeniem, že tie, ktoré kupujeme doma len z ďaleka pripomínajú pravú exotiku. V dnešný deň sme sa dvakrát vrátili do hotela s taškami plných rôznych vecí. Neďaleko od hotela bola Gowindova pobočka cestovky, a tak sme tam zašli na internet. Podali sme domov prvé správy po návrate, ale dokonca sa podarilo aj telefonické spojenie. A práve pri tejto cestovke bol malý obchodík, podobný našim večierkam. Tam mali takmer „všetko“. Objavili sme Nepal whisky za smiešnu cenu. Aj sme ju neskôr na terase hotela kolektívne ochutnali. Samozrejme ani fľaškový Tuborg nesmel chýbať. Vonku sa rýchlo zotmelo, a tak sme chvíľu sedeli na „streche“, terase hotela. Pristavila sa pri nás jedna pani. Začala najprv po anglicky. Potom slovo dalo slovo a zistili sme, že to bola Ruska. Ako dobre, že nás tí komunisti nútili učiť sa azbuku. Tak sme s ňou oprášili tento slovanský jazyk a „nemnožka pagavarili“. Volala sa Oľga. Jej dcéra sa tu vydala, žije v Káthmandú a ona sem prišla                      na niekoľkotýždňovú návštevu. Zaujímavá kombinácia partnerov. Dohodli sme sa s ňou, že na druhý deň pôjde s nami do Bhaktapuru. S týmto konštatovaním sme odišli do izieb a konečne    po dlhej dobe sme pocítili slasť spánku v normálnej posteli bez spacáku.

29. deň: pondelok – 30. apríl (Káthmandú - Bhaktapur)

            Prvá noc v „civilizácii“ ale veľmi pokojná nebola. Neustále som sa budil na pískanie komárov, ktorí si z môjho tela urobili transfúznu stanicu. Navyše nad ránom miestni smetiari robili poriadny rámus a o niečo neskôr sa obchodníci snažili na seba upozorniť hlučným vyťahovaním kovových roliet. Zobudil som sa poriadne doštípaný. Prvé kroky viedli do izby za chalanmi. Dohodli sme sa, že raňajky absolvujeme v blízkej záhradnej reštaurácii „Pumpernickel Bakery & Restaurant“ a po ceste sa zastavíme v cestovke u Govindu, aby nám pomohol dojednať cenu za taxík do Bhaktapuru. O našom pláne sme informovali aj Oľgu. Po hygiene sme odišli za Govindom. Ten nám zabezpečil na desiatu hodinu odvoz do kráľovského mesta. Z cestovky sme prešli len niekoľko desiatok metrov do záhradnej reštaurácie, kde už pri káve či čaji posedávalo niekoľko trekárov. Podobne ako oni, aj my sme si dali teplé pečivo, k tomu Tomáš s Janom kávu s mliekom a ja čaj. Tentoraz konečne iný než trekový black tea. Sedeli sme pod vysokými a košatými stromami „grapefruitovníkov“, z ktorých viseli mohutné plody, niektoré veľké ako hádzanárska lopta. Skromne sme sa najedli a odišli do hotela, aby sme si zobrali veci potrebné na výlet. V štvorici, teda už aj s Oľgou, sme sa vrátili do cestovky, kde nás čakal taxikár.           Za Gowindovej pomoci sme sa dohodli na cene. Tá bola pre nás celkom prijateľná, a tak sme sadli do auta, ktorým sme sa dostali do pätnásť kilometrov vzdialeného Bakhtapuru. Na jazdy     po nepálskych cestách sme si už zvykli, takže sme sa ani nečudovali, keď vodič potreboval na prekonanie tejto vzdialenosti celú hodinu. Vysadil nás pri vstupe do kráľovského mesta, teda štvrte určenej  pre turistov. Je to starobylé newarijské mesto ležiace vo východnom cípe káthmandského údolia v nadmorskej výške 1401 metrov. Je tretím najväčším v tomto údolí                     a zároveň aj najmenším nepálskym okresom. V „Káthmandú Valley“ sú vlastne štyri historické kráľovské mestá Basantapur (Káthmandú), Lalitpur (Patan), Bhaktapur a Kirtipur. Ich zaujímavosťou je skuročnosť, že každé z nich sa pýši palácovým námestím, ktoré tu volajú Durbar Square. Bhaktapur bolo kedysi hlavným mestom Nepálu, čo trvalo až do druhej polovice     15. storočia počas existencie veľkého kráľovstva Mall. Historická časť mesta bola pre svoju bohatú kultúru, chrámy a umelecké diela vytvorené z dreva, kovu a kameňa zaradená v roku 1979       do svetového dedičstva UNESCO. Mesto má v súčasnosti asi 225 tisíc obyvateľov. Je plná hinduistických a buddhistických náboženských pamiatok. Žijú tu spoločne národy Newarijcov, Brahmanov, Chetrijov a Tamangov. Aj keď z celkového počtu obyvateľstva je asi 90% hinduistov a 8% buddhistov, tak je tu devätnásť buddhistických kláštorov (Vihars). V sanskrite názov mesta znamená „Mesto ctiteľov“. Klasický sanskrit sa používa už 2500 rokov až dodnes v dielach najrozličnejších žánrov, pričom slúži ako prameň obohacovania indických jazykov. Kodifikoval ho      v 5. storočí pred naším letopočtom gramatik Pánini. Niektorí jazykovedci, najmä v 19. storočí, ho stotožňovali s indoeurópskym prajazykom praindoeurópčinou a nazývali „matkou všetkých jazykov. Tento názor však nebol pravdivý.  Sanskrit je jazykom indickej literatúry. Známym sanskritským textom je napríklad Mahábhárata, čo je staroindický epos, najdlhšia báseň na svete, zložená z 18 kníh a 200 tisíc 16-slabičných veršov. Sanskrit je dnes liturgickým jazykom hinduizmu, buddhizmu a džinizmu, ako aj jedným z 22 úradných jazykov Indie. V Indii a juhovýchodnej Ázii má sanskrit podobnú úlohu ako gréčtina a latinčina v Európe, je ním písaná významná časť indickej filozofie a hinduistickej tradície. Sanskrit sa často používa aj dnes napríklad                 v terminológii jógy a iných indických vedách. Stará časť mesta je domovom tradičného umenia a architektúry, historických pamiatok a remeselných výrobkov, hrnčiarstva a tkáčstva, nádherných, väčšinou hinduistických chrámov, krásnych rybníkov. Dodnes sa tu udržiavajú bohaté miestne zvyky, vysoká kultúra, náboženstvo, festivaly a hudobné mystiky. Staré mesto je tak zachovalé, že v skutočnosti tvorí pre turistov samostatný svet, o čom sme sa aj my presvedčili. V celom meste je zakázaná doprava, takže turisti nemajú problém s vyhýbaním sa trúbiacim vozidlám ako je to v hlavnom meste. Hneď pri vstupe nás pri pokladni „skasírovali“. Vstupenka stála desať dolárov. Naozaj tu vyberali vstupné v dolároch a nie v rupiách. Teda na miestne pomery dosť veľa. Údajne výťažok zo vstupného putuje na obnovu pamiatok. Tu končila aj doprava. Po dláždenej ceste sme sa peši vydali na prehliadku mesta, keď nás po chvíli chôdze dobehol mladík hovoriaci po anglicky. Samozrejme to bol čierny sprievodca. Ako sa neskôr ukázalo, toto je tu bežným javom, a tak sme sa dohodli, aby sa nám venoval. Prešli sme uličkami najstaršej časti mesta. Veľmi zaujímavými boli na domoch, starých niekoľko storočí, vyrezávané drevené okná a vchodové dvere. Naozaj doslova umelecké diela. Národ Newarijcov je totiž známy rezbárskou zručnosťou, o čom sme sa niekoľkokrát na mieste presvedčili. Niekde to boli doslova miniatúry perfektne zachované, ale našli sme aj domy veľmi opustené a ošarpané. Celkovo však bolo vidieť, že nepálskej vláde stav pamiatok, na rozdiel od Slovenska, nie je ľahostajný. Podobne ako v Káthmandú, aj tu je námestie Durbare Square. Je trochu iné, ale my, hinduisticko-buddhistickí laici, sme prakticky žiadny rozdiel nevideli. Budovy a chrámy okolo neho boli také isté. Veď sa tu aj hovorí, že tieto dve náboženstvá či filozofie, sa navzájom prelínajú a ľudia medzi sebou nemajú žiadne problémy. No, skúsme si predstaviť situáciu u nás, čo by nasledovalo, keby prišiel evanjelik do katolíckeho kostola. Z praxe poznáme dosť podobných prípadov. V uličkách bolo čisto, ale aj tu pospávali v tieni domov a stromov otrhaní muži. Náš sprievodca vedel čo robí a najmä poznal históriu mesta. Nie každému slovu sme porozumeli, ale všetci spoločne sme sa dopĺňali. Niektoré domy však boli dosť zničené, takže prvý dojem, že pamiatky sú v dobrom stave, toto nepotvrdili. Dozvedeli sme sa však, že ruiny domov tu stoja už niekoľko desiatok rokov, konkrétne od roku 1934, kedy tu bolo veľké zemetrasenie a zničilo asi dvetisíc domov a ďalších asi dvetisíc domov aj vážne poškodilo. Viac ako tisíc ľudí zahynulo. Dlhé roky sa s ruinami nič nerobilo. Nepálska vláda zrealizovala rekonštrukciu stavieb najmä vďaka finančnej podpore USA a Nemecka až v rokoch 1980-1990. Takže sme sa domnievali, že historické, viacstoročné budovy boli tak dobre udržiavané, ale pravde bola niekde inde. Teda, že boli pred pár desiatkami rokov od základov zrekonštruované. Preto sa mi aj nepozdávali niektoré rezbárske skvosty na oknách či dverách. Konečne sme sa dostali k skvostu mesta. Stredobodom historickej časti mesta boli tri námestia, Durbar Square, Taumadhi Square, a Dattatreya Square. Samozrejme najznámejším je Durbar Square, Palácové námestie. Tu sa nachádzal zaujímavý päťdesiatpäť okenný „55 Windows Durbar“, ktorý slúžil ako sídlo kráľovskej rodiny Mall pred rokom 1769. Palác má bohato vyrezávané dvere a okná, teraz je v ňom umiestnená Národná galéria umenia, v ktorej sú na palmových listoch umiestnené historické rukopisy a množstvo kamenných sôch. Neďaleko od paláca stojí pri vchode do Taleju Temple objekt Golden Gate postavený v roku 1756, spoločne s Repoussé kováčstvom. Súčasťou komplexu je kráľovský kúpeľ Royal Bath so zlatým kohútikom Golden Faucet. Na námestí Durbar Square je umiestnený aj veľký kovový zvon Temple Bell postavený v 18. storočí posledným kráľom rodu Mall, Ranajitom Mallom. Bolo to na pamiatku stretnutia s bohyňou Taleju. Vedľa zvona je Barking Bell, zvon s kovovým kruhom, pri ktorom sa zastavujú snáď všetky psiská z okolia a štekajú na „svoj“ krúžok. Po celom námestí sú na priečeliach domov umiestnené drevené, kovové, ale aj murované plastiky pávov. Páv – peacock je symbolom Bhaktapuru. Na Dattatraya Square je na chráme Bhimsen Temple z dreva vyrezávané okno s pávom – Peacock Window. Ďalšou pamiatkou tohto námestia je Yaksheswor Mahadev Temple z 15. storočia, podľa ktorého postavili v Káthmandú chrám Pashupatinath. Vlastne každá miestna budova je historickým skvostom. Prešli sme okolo chrámov Batsala Temple, Chyasilin Mandap, Chardham a Terracota Temple či Siddhi Laxmi Temple. Všade viali na dlhých motúzoch pestrofarebné zástavky, ktoré dodávali námestiu slávnostný ráz. Z reproduktorov v malých obchodíkoch revala nepálska hudba, ktorá mala lákať turistov na nákup CD nosičov. Veru, tak ako desiatky turistov, aj ja som neodolal a niekoľkokrát som sa pristavil pri takých obchodoch. To, s čím sa u nás málokedy stretávame, je tam samozrejmosťou. Úsmev a ochota predavačov. Hneď vám vytiahnu päť či desať „cédečiek“ a ponúkajú ich za „best price“.  V jednom z nich som aj jedno kúpil. Bol tam výber nepálskeho folklóru aj so známym nepálskym hitom „Resham Phiriri“, ktorý som už niekoľkokrát spomínal. Cena nebola zlá, nakoľko sa mi ju podarilo „vykecať, teda zjednať asi o tretinu nižšie. Túto pieseň Nepálci spievajú takmer všade, o čom som sa niekoľkokrát presvedčil nielen počas tohto treku, ale aj pri predošlých troch. A keď je táto skladba tak úspešná, dovolil som si jej text tu zverejniť. Pre nepálskych laikov len malá poznámka, tak ako v latinčine sa číta „ph“ ako „f“, tak aj v domácom jazyku to takto použiť. Možno si niektorý trekár spomenie na jej melódiu a zanôti si:
Resham phiriri, resham phiriri
Udeyara jounkee dandaa ma bhanjyang
Resham phiriri
Ek nale banduk, dui nale banduk, mirga lai take ko
Mirga lai mailey take ko hoeina maya lai daukey ko
Resham phiriri, resham phiriri
Udeyara jounkee dandaa ma bhanjyang
Resham phiriri
KukuroLai Kuti Kuti Biralolai Suri
Timro Ra Hamro Mayapirti Dobatoma Kuri
Resham phiriri, resham phiriri
Udeyara jounkee dandaa ma bhanjyang
Resham phiriri
Aakash ma Jahaz, sadak ma motor na bhaye gada cha
Yo mana jasto tiyo mana bhaye tagati gada cha
Resham phiriri, resham phiriri
Udeyara jounkee dandaa ma bhanjyang
Resham phiriri
Saano ma sano gaiko bachho bhirai ma, Ram, Ram
Chodreh jauna sakena mailey, baru maya songhai jaum
Resham phiriri, resham phiriri
Udeyara jounkee dandaa ma bhanjyang
Resham phiriri
Kodo charyo, makai charyo, dhan chareko chaina
Pachi, pachina au kanchi manpareko chaina.
Resham phiriri, resham phiriri
Udeyara jounkee dandaa ma bhanjyang
Resham phiriri

Podobné je to aj so skladbou  „Óm mani padme húm”, ktorá taktiež neustále znela z reproduktorov, ale tú som už doma vlastnil z treku na Renjo a Chola Pass pár rokov predtým. Vlastne jej názov je základom buddhistickej mantry, ktorá v jednom z našich prekladov znamená “Ó, buď pozdravený klenot v lotosovom kvete”. A prečo tento preklad? Lotosový kvet je symbolický preto, lebo sa v mystike buddhizmus dáva    do súvislosti s narodením  Buddhu. Vraj keď sa narodil, vykvitol lotosový kvet a Buddha doň vstúpil. Kvet mal osem lupienkov, ktoré naznačili novorodencovi rozhliadnuť sa po svete ôsmimi smermi, a tiež hore i dole. Pre nás je to trochu ťažké vysvetlenie. Iný preklad tvrdí, že v závislosti od praktiky cesty, kde nie je oddelená jednota metódy a múdrosti, možno pretvoriť svoje nečisté telo, reč a myseľ na čisté a vznešené telo, reč a myseľ buddhov, pretože máme v sebe semená čistoty, ktoré je potrebné premeniť a plne rozvinúť. Stretol som sa ešte s jedným zaujímavým voľným prekladom tejto mantry, ktorý znie „Nech je každá živá bytosť na Zemi šťastná“. Áno, toto už pochopí podstatne viac ľudí. Jeden malý príklad z nášho treku. Po návrate z Lhonaku, teda z tých vyšliapaných takmer päťtisíc metrov, sme sedeli na plastových stoličkách okolo ohňa v Ghunse a debatovali s miestnymi policajtmi. Pýtali sme sa na skutočnosť, ktorú sme zažili pred naším odchodom do Khambachenu, keď na šerpský „Nový rok“ zabili kozu. Vtedy ich veliteľ, pre nás nezrozumiteľnou angličtinou, nám vysvetlil, že buddhisti živé zvieratá či iné bytosti nezabíjajú len tak pre nič, za nič. Zbytočne nezabijú lezúceho mravca alebo letiaceho vtáka. Sú radi, že žijú. Ale ak majú   pre zabitie svoj dôvod, tak je to dovolené. To bolo zrejme aj v prípade kozy. Prišiel sviatok a koza to mala zrátané. Myslím, že toto síce nebol ten správny názor, ale vtedy som sa policajta radšej už na nič nepýtal. Pripomenulo mi to totiž naších katolíckych „manažérov“ a ich pôstne piatky. „Že zjem v tento deň kačičku či húsku? Nevadí, veď sa vyspovedám, ...“. Stačí. Ale            o tomto sa tu nechcem rozpisovať. To je na dlhé stránky a táto téma je všeobecne známa, aj keď koľkokrát na úrovni vtipov. Naše putovanie v horúcom počasí bolo dosť únavné, a tak sme okrem pamiatok hľadali aj nejaký objekt, kde by sme sa mohli občerstviť. Urobili sme si krátke posedenie v blízkej čajovni. Ale okrem čaju tu podávali aj iné pitné nápoje. Náš dočasný sprievodca zatiaľ čakal vonku. Po pitnej prestávke sme išli ďalej. Prišli sme na námestie Taumadhi Square a pred nami sa vypínal nádherný päťstrechový hinduistický chrám. Práve Nyatapola Mandir je známym svojou architektúrou. Totiž je jedinou stavbou, ktorá má päť lomených striech. Všetky podobné stavby ich majú len dve, prípadne tri. K hlavnému vchodu vedie vysoké schodisko lemované sochami levov a slonov. Po schodoch sme vyšli až k hlavnému vchodu. Tu na zemi spala naozajstná „originál“ žobráčka. V dotrhaných šatách a bosá sa pre nás stala nepríjemným objektom. Radšej sme sa presunuli ďalej, aby sme pokojne z výšky niekoľkých metrov sledovali ruch na námestí. Naše putovanie pokračovalo k ďalšej pamiatke. Stará budova neďaleko spomínaného chrámu Nyatapola Mandir bol chrám Bhairab Nath Temple. Bhairab je jedna zo známych premien boha Šivu, ktorý sa v tomto prípade objavuje ako krvilačné monštrum. Naše putovanie pokračovalo po Námestí hlinených nádob čiže Potters Square. Veľké priestranstvo bolo doslova pokryté tmavými výrobkami z hliny. Rôzne misy, džbány a iné nádoby boli výsledkom niekoľkých hrnčiarov, ktorí tu na slnku sušili svoje výrobky. Chvíľu sme postáli pri nich a sledovali zručnosť rúk. Hrnčiar zapichnutím dlhej palice do kolesa roztočil veľký drevený kruh, aby docielil rýchlosť potrebnú na opracovanie kusiska hliny. Teda žiadny pohon nohami či nebodaj elektrinou. Všetko ručne. Jeho práca sa mi zapáčila, vytiahol som kameru a natočil pár záberov. Ale toto netrvalo dlho. Všimol si ma a hneď zakričal: „No, camera, please money!“. Pomyslel som si, ja ti dám money. Máš smolu, odo mňa ich veru neuvidíš. A putovali sme ďalej. Bolo poriadne horúco a už sme sa medzi sebou dohovárali, že exkurziu po meste by bolo dobré aj ukončiť. Náš sprievodca stále „spíkoval“, ale bolo to už dosť únavné. Zastavili sme sa pri jednom obchode. Vo výklade boli vystavené nádherne maľované mandaly a thangky. Po chvíli k nám prišiel mladý predavač a pozýval nás dovnútra. V miestnosti boli vystavené krásne výtvory výjavov z buddhistickej mytológie. Predavač sa nám dokonale venoval a vysvetľoval spôsob zrodenia týchto obrazov. Náš sprievodca nás opäť volal von. Totiž hneď vo vedľajšej budove sídlila miestna škola maľovania thangky. Thangka je zvinovacia maľba používaná najmä v tibetskom buddhizme. Väčšinou zobrazuje Buddhu, bódhisattvu, výjavy zo života lámov        a každodenného života. Vyobrazenia sú veľmi precízne prepracované s detailami, ktoré majú vymedzený symbolický charakter. Vyobrazenia podliehajú presným geometrickým proporciám, čo platí aj o farbách. V tejto škole okrem thangky maľujú aj mandaly. Mandala je harmonické spojenie kruhu a štvorca, kde koleso je symbolom neba, transcedencie, vonkajších síl a nekonečna   a štvorec predstavuje vnútorné sily, teda to, čo je spojené s človekom a zemou. Oba obrazce spojuje centrálny bod, ktorý je zároveň začiatkom a koncom celého systému. Existujú rôzné druhy mandál – očisťujúca, posilňujúca určité vlastnosti či jednotlivé oblasti ľudského života. V najširšom zmysle sú mandaly diagramami, ktoré ukazujú, ako sa chaos stáva harmonickou formou. Najstaršie obrazce tohto druhu sa vyskytli už v paleolite. Dajú sa tiež nájsť v pôdorysoch stavieb v starom Egypte, Babylóne a na Jáve. Obrazy sa vytvárajú z farebného piesku, ryžovej múky alebo iného sypkého materiálu. Jej tvorba vyžaduje veľkú starostlivosť a trpezlivosť, čím predstavuje určitý rituál. Mandala je vytváraná obvykle pri príležitosti nejakej slávnosti alebo obradu, jej forma sa riadi zmyslom a významom príležitosti, ku ktorej sa tvorí. Tvorca na jej povrchu vyjadruje geometrickými obrazcami a pro zasvätených zrozumiteľnými symbolmi svoje videnie sveta, prírodných síl, kolobehu života, božstiev i svoje náboženské vyznanie. Pri skončení slávnosti alebo obradu, pre ktorý bola mandala vytvorená, je táto verejne zničená a piesok či iný materiál hodený do vody alebo rozprášený do vetra. Náš sprievodca nás doviedol do jednej z týchto škôl. Na poschodí budovy sme vošli do veľkej miestnosti, kde ticho stálo alebo sedelo niekoľko maliarov. So štetcom v ruke maľovali mandaly alebo thangky. Privítal nás samotný majiteľ školy. V nasledujúcich minútach sme si v angličtine vypočuli niekoľkominútový monológ.  Na Tomášovu otázku, kde sa naučil tak peknú anglickú vyslovnosť povedal, že bol v Londýne. Tak preto mu bolo lepšie rozumieť ako ostatným miestnym ľuďom. Dozvedeli sme sa o histórii maľovania i histórii školy. Bolo to pre nás buddhistických laikov veľmi zaujímavé. Na záver prednášky sme si pozreli niektoré rozpracované diela. Thangka či mandala sa maľuje len na papier, teda žiadne plátno. Maliar si najprv načrtne hrubé črty obrazu a potom dotvára čiernobielu skycu. Tú neskôr farebne domaľováva. Je to podobné ako detské omaľovánky, ale v tomto prípade veľmi miniatúrne kresby. Majiteľ školy nám ponúkol niektoré výrobky na predaj. Bohužiaľ, nikoho z nás však tieto diela neoslovili tak, aby si ich kúpil. Predstava, že rolu peknej maľby vám    pri leteckej doprave zničia, zahnala akékoľvek pokusy o kúpu. Samozrejme aj cena bola pre nás poriadne vysoká. To si snáď mohli dovoliť nejakí americkí snobi. Ale ktovie či takí sem vôbec chodia. Bolo už dosť hodín a my sme sa potrebovali dostať do Káthmandú. Rozlúčili sme sa s majiteľom maliarskej školy a náš sprievodca nás odprevadil k parkovisku taxíkov. Každý sme mu venovali symbolicky pár rupií za doprovod. Spokojné boli obe strany. Sadli sme do taxíka a odišli do Káthmandú. Podvečerná sprcha v hoteli nás lahodne osviežila a my sme sa vydali do ulíc. Samozrejme moja cesta viedla do Everest Steak House, ale chalani nechceli steaky, a tak si vybrali jednu z miestnych reštaurácií, kde si pochutnali na nejakých domácich jedlách typu "chow mein" či ryži so zeleninou. Ja som holdoval ďalšiemu steaku, tentoraz to bola špecialitka „Vienna Steak Style Onion Sauce“, samozrejme s neodmysliteľným Miguelom. Nemôžem za to, ale    z hľadiska stravy existuje pre mňa v Káthmandú jediný podnik, Everest Steak House. Veru, v priebehu treku som jedol miestne špeciality. Ale nie všetky. Neviem, čo by som jedol niekde          na treku v Číne, Thajsku, na Madagaskare alebo pod Kilimandžárom. Kobylky, lastovičky, potkany, chobotnice či chrobáky? Ťažko... Možno aj toto je brzdou pre moje zahraničné turistické aktivity v exotických destináciách. V tomto obdivujem všetkých tých cestovateľov ako sa im darí bez problémov „žuť“ spomínané vtáctvo či inú háveď. Jano s Tomášom sa zastavili za mnou      v reštaurácii. Všetci traja sme sa vydali do večerných thamelských ulíc. Ani sme nič nekupovali, povedali sme si, že na zháňanie nejakých drobností máme dosť času. Veď sme tu mali stráviť ešte dva a pol dňa. Ale únava z horúčavy a celodenné chodenie po Bhaktapure nás natoľko unavilo, že sme sa radšej vrátili do hotela. Chvíľu sme si posedeli na terase a keď nastala tá správna chvíľa na spánok, tak sme zaliezli do postelí.

30. deň: utorok – 1. máj (Káthmandú)

            Konečne sme sa lepšie vyspali. Ale pokojnú noc, aspoň u mňa, opäť narušil nezodpovedný komár, ktorý sa mi dosť dlho venoval si nad ránom zrejme splnil svoju saciu povinnosť          a potom sa mi už spalo lepšie. Zobudili sme sa do slnečného rána. Bol prvý máj a my sme ešte netušili, čo všetko zažijeme v tento u nás kedysi tak významný deň. Namiesto prvomájového sprievodu sme si v rámci celodenného programu zvolili návštevu Boudhanathu a Pashupatinathu, dvoch miest, kde chodí na návštevu množstvo ľudí. Buddhistické a hinduistické svätyne sú totiž okrem miestnych veriacich aj cieľom stoviek turistov. Boudhanath je jedným z najposvätnejších buddhistických miest v Káthmandú. Nachádza sa asi jedenásť kilometrov od centra           na severovýchodnom okraji mesta. Je to masívna stúpa v tvare mandaly a je jednou   z najväčších na svete. Populárnou sa stala vďaka tibetským utečencom z Číny. Na jej výstavbu prispelo okolo päťdesiat tibetských kláštorov. Od roku 1979 je na zozname svetového dedičstva UNESCO. Po hygiene sme išli na raňajky do známeho „Pumpernikel Garden Restaurant“, ale najprv sme sa zastavili v cestovke u Govindu. Tu sme si vyzdvihli pasy a pripomenuli mu zabukovanie leteniek na cestu domov. Dohodli sme s ním zabezpečenie taxíka do Boudhanathu. Určite sa nám nechcelo peši šliapať po hlučných uliciach. A ktovie či by sme stúpu vôbec sami našli. Raňajky v „Pumpernickel“ sa už stali tradíciou. Boli naozaj cenovo veľmi prístupné a ponúkali sortiment jedál podobný naším kedysi tak obľúbeným mliečnym barom. U mňa to bolo vždy jednoduché. Nejaký „diétny“ croissant a klasický nesladený čaj. Chalani si okrem toho dopriali miestne jogurty či presso kávičky. Potom sme sa vrátili ku Govindovi. Doviedol nás pár desiatok metrov na rušnú ulicu, kde čakal taxík. Dojednal prijateľnú cenu 150 rupií. Opäť sme sa presvedčili         o kaskadérskych kúskoch miestnych šoférov. Občas sme sa chytali za hlavu pri vodičových manévroch, ktorý mal jednu ruku na volante a druhou neprestával stláčať klaksón. Čím viac rámusu, tým väčší úspech na ceste. O niekoľko minút sme sa ocitli pred vstupom do Boudhanathu. Išiel som sem po štvrtý raz, ale až teraz som platil vstupné. Vždy sa nám totiž podarilo dostať nejakým spôsobom do areálu stúpy. Zaplatili sme po 150 rupií. Všade sa prechádzali desiatky či stovky ľudí. Po celom priestranstve behali ženy aj muži s metlami a vo veľkom upratovali. Pomyslel som si, je prvý máj a oni nestihli upratať. To sa stáva. Ale realita bola iná. Totiž na druhý deň, 2. mája tu slávili 2551 výročie narodenia Buddhu. Takže preto to veľké upratovanie. Všade viali tisíce modlitebných vlajočiek, občas sa objavili tibetské vlajky, ale aj vlajky, ktoré som do tých čias nevidel. Údajne to boli buddhistické zástavy. Prešli sme sa okolo celej stúpy. Potom sme vyšli      po schodoch na jej vyvýšeninu, odkiaľ bol pekný rozhľad po okolí. Z reproduktorov neústavne revali tóny rôznych miestnych buddhistických či hinduistických „hitov“. Samozrejme prím hral „Óm mani padme húm“ v niekoľkých variantoch. Pozreli sme si ešte pár drobných pamiatok vrátane miestnosti s tisícmi horiacich sviečok. V malých obchodíkoch som pozeral nejaké suveníry, konkrétne tibetské náramky, ale nič také, aké sme kúpili v Ghunse, nemali. A tak som aspoň hľadal drobné i väčšie kamienky tibetského tyrkysu. To je kameň pre šťastie, ale má údajne aj liečivé schopnosti, pre svoj obsah medi sa používa na liečbu ochorení krku, priedušiek, pľúc a srdca, čo sú diagnózy ako stvorené pre častých návštevníkov vysokých hôr. Nosievam ich neustále, ale už som o niekoľko kúskov prišiel pri nesprávnej manipulácii s batohom, keď sa mi náramok pretrhol. Raz sa mi to stalo v tatranskej električke   a vtedy som chodil po „štyroch“     a zbieral roztrúsené „perly“. Takže aj tentoraz sa mi podarilo v blízkom obchodíku vybrať niekoľko pekných kúskov, z ktorých som si neskôr doma zhotovil náramok, ale aj prívesok na krk. Veľmi neverím tým liečebným metódam, ale tieto kamene nosím ako suvenír a pamiatku na ďalekú krajinu.  Po prehliadke veľkolepej stúpy sme peši zamierili do inej vyhlásenej časti hlavného mesta, Pashupathináthu. Je to komplex hinduistických svätýň s množstvom pamiatok. Väčšina turistov toto miesto spája s návštevou ghatov, teda pietneho miesta, kde pozostalí svojpomocne spaľujú svojich mŕtvych. Teda akéhosi miestneho prírodného krematória. Aj toto miesto už dôverne poznám, nakoľko s každou výpravou do Nepálu som tu bol. Osobne ghaty nemusím, teda nefandím tým pohrebným ceremóniam. Lenže ako sme vyšli z Boudhanathu, na hlavnej ulici doslova „bláznili“ maoisti. Davy sfanatizovaných, väčšinou mladých ľudí v rukách  s červenými zástavami peši, na motorkách, nákladných autách i autobusoch sa preháňali po meste. Sviatok „pracujúcich“ oslavovali veľmi svojsky. Určite nevedeli, čo činia. Zaujímavé bolo, že na červených zástavách mali okrem skrížených kosákov a kladív namaľované skrížené kladivá a niečo, čo sa podobalo francúzskemu kľúču. To by sa teda petrohradský „Iľjič“ veľmi čudoval ako mu tu „zdevastovali“ komunistické symboly. A to nehovorím o modrých proletárskych nástrojoch ďaleko v himalájskych kopcoch. Teda fakt kosák a kladivo na modro. Možno tak ešte kapor na modro, ale toto?  No, iný kraj..., to ďalej už poznáte. Bolo horúce počasie, a tak sme sa na chvíľu zastavili pri malom obchodíku, aby sme sa občerstvili chladeným Tuborgom. Sedeli sme  na malých schodíkoch a pozorovali okolie. Neďaleko bola studňa s tečúcou vodou, ktorá je pre obyvateľov blízkych domov miestom všeobecnej hygieny. Tu sa ľudia umývali a kúpali, ženy prali bielizeň, ale aj naberali vodu pre domácnosti. Práve v čase našej návštevy si tam dve ženy umývali dlhé čierne vlasy. Tieto sa striedali pri vode s mladíkom, ktorý sa tam „sprchoval“. Obe pohlavia nemali medzi sebou žiadny problém. Všetci sa „sprchovali“ či umývali oblečení. Teda aspoň muži si nechávali nohavice a ženy dlhé šaty – sárí. Veď v tej horúčave sa raz-dva usušia. Vodovodný kohútik alebo skôr gumenná hadica je samozrejme len jedna. Studená voda tu ale nikomu neprekáža. Onedlho prišla matka s malým dievčatkom, ktoré oblečené nekompromisne strčila pod prúd vody. Dieťa patrične reagovalo, mydlo so studenou vodou robili svoje, krik a plač naberal na intenzite. Ale našťastie všetko malo svoj koniec a aj tento očistný proces skončil. Ktovie ako hygienu riešia v chladnom počasí. Zrejme sú na toto odmalička zvyknutí. Pitnú prestávku sme skončili a pokračovali k hinduistom. Už z diaľky bolo cítiť nasladlý vzduch, ktorý k nám prinášal vietor a o chvíľu sme uvideli od rieky Bagmatí stúpajúci čierny dym. Ale tento tok sa snáď ani nedá nazvať riekou. Je to nie veľmi široké koryto s tekutinou, ktorá sa ani vode nepodobá, pretože na jej hladine i brehoch bolo množstvo odpadu. Skôr to vyzeralo asi ako na jednom známom košickom sídlisku, ktoré obýva slovenská neprispôsobivá menšina. Prišli sme    k schodom nad Pashupatinathom, ktorý bol pred niekoľkými rokmi zaradený medzi kultúrne pamiatky svetového dedičstva UNESCO. Názov v preklade znamená Pána života alebo aj Pána všetkých živých vecí. Celý komplex je jedným z najdôležitejších hinduistických miest nielen v Káthmandú, ale aj v celom Nepále. Šiva, teda Pashupati, teda Boh života, je veľmi uctievaný. Chrám sa nachádza asi šesť kilometrov východne od centra hlavného mesta. Je prístupný len pre hinduistov, ale vonkajšie priestory okolo chrámu môže navštíviť ktokoľvek. Chrám bol postavený v 5. storočí a neskôr obnovený známou nepálskou dynastiou Mall, kedy bola postavená dvojposchodová pagoda medenej strechy pokrytej zlatom. Štvoro vstupných dverí je potiahnutých striebrom. Vnútri chrámu stojí asi dvojmetrová socha Šivu. Každý rok na jar sa tu koná veľkolepá oslava hinduistického sviatku Shiva Ratri. Posvätná rieka Bagmatí rozdeľuje areál na dve poloviny. Na ľavom kamennom brehu stoja gháty, Arya Ghats, teda miesta, ktoré slúžia na spaľovanie mŕtvych z vyšších kást, vpravo sú postavené Surya Ghats, teda miesta        pre ostatných obyvateľov mesta. Toto miesto má pre hinduistov osobitný význam slúžiace ako miesto „posledného pomazania“ a je žiadúce, aby bola mŕtvola každého z nich práve tu spálená. Aj keď v čase našej návštevy pripravovali na spálenie niekoľko tiel, my sme  tento obrad neabsolvovali. Videl som toto dva roky predtým a nepovažoval som za potrebné „zízať“ na tento,     pre niekoho zaujímavý akt. Len pre nezainteresovaného spomeniem, že telo zomretého je zabalené v žltom rúchu, pozostalí ho donesú na vopred pripravenú hranicu z dreva a tŕstia. Podľa finančných možností rodiny niekedy pozostalí používajú pre vytvorenie vône aj vzácne santalové drevo. Na hranici ležiace telo pokryjú v rieke namočenou slamou. Najstarší syn potom obchádza hranicu päťkrát v smere hodinových ručičiek, potom najstaršia dcéra alebo kňaz vloží do úst mŕtveho chumáč slamy namočený v masle a zapáli hranicu. Celý obrad trvá asi štyri hodiny a pozostalí po celý čas sedia neďaleko ghátu a modlia sa.    Na záver obradu, keď drevo s telom dohorí, zmetú drevený i telesný popol do rieky, do ktorej nasypú ozdobné kvetiny. Celý ten záver obradu je pre cudzincov dosť nepríjemný, nakoľko to vyzerá naozaj ako na smetisku. Na hladine plávajú kúsky všelijakých smetí, vrátane rôzneho biologického odpadu. Na pravej strane rieky, za ghatmi stojí veľká niekoľkoposchodová červená budova. Tá slúži pre prestarlých obyvateľov mesta, ktorí sem údajne chodia „zomrieť“, no žijú tu opustení a v biede aj niekoľko dní, týždňov, mesiacov a možno aj rokov. Samozrejme mám na mysli tú najspodnejšiu skupinu ľudí. My sme však pokračovali prehliadkou ľavej strany rieky, kde sú postavené desiatkami sôch hinduistických bohov. Každého návštevníka tu zaujmú najmä menšie či väčšie štvorboké kamenné stavby s otvormi na všetkých stranách a uprostred nich stojí stoporený lingam, inokedy nazývaný aj falus. Ale okrem lingamov, sme tam videli aj jóni, teda ženské pohlavie. Tieto však hinduistami nie sú považované ako pohlavné orgány, ale ako abstraktný symbol boha. Tento je symbolom uctievania Šivu, ktorý pochádza z dávneho indického staroveku, aj keď pôvodná symbolika lingamu zostáva dodnes predmetom rôznych dohadov. Totiž v skutočnosti síce predstavuje mužský pohlavný úd, ale môže predstavovať aj os alebo stred sveta, teda „Axis mundi“, no stretneme sa aj s výrazom slabiky Óm. Slabika býva považovaná za prejav duchovnej sily, ktorou začínajú skoro všetky mantry. Asi najznámejšou je slabika z mahájánového a vadžrajánového buddhizmu z Avalókitešvarovej mantry „Óm mani padme húm“, o ktorej som už písal. Takže som trochu načrtol niečo o pôvode lingamu. Ako som už spomenul, týchto stavieb tam boli desiatky, možno aj stovky. Ale horúčava i jednostranná kultúra nás onedlho vyhnala preč. Hranice s horiacimi nebožtíkmi na brehu rieky neustále dymili, a tak sme radšej odišli z areálu, kde sa hrnuli doslova davy hinduistov, ale najmä „senzáciechtivých“ turistov s fotoaparátmi či kamerami na krkoch. Na chvíľu sme sa zastavili pri niekoľkých stánkoch, kde miestne ženy oblečené v pestrofarebných sárí predávali farebné prášky a pasty, tilak. Tilak (výraz pochádza           z hindštiny), v sanskrite sa uvádza výraz tilaka, symbolizuje u hinduistov tretie oko, ktoré sa používa v spojení s hinduistickými bohmi (Višnu, Šiva, Krišna alebo Devi Šakti).    V minulosti ho nosievali bohovia, kňazi, askéti alebo veriaci, dnes ho používa takmer každý hinduista, ale väčšinou len v dňoch sviatkov, narodenín, svadieb, a podobne. Tilak sa maľuje na čelo spravidla nad koreň nosa v tvare bodky, ale používajú sa aj pásiky vo vertikálnej alebo horizontálnej polohe. Farbivo je zhotovené z rôznych materiálov, napríklad zo santalu, popola, hliny, špecifických farieb sindoor a kumkum. Nosenie tilaku je založené na kastovom hinduistickom a védskom systéme, ktoré delia tilak na štyri typy:

Brahman Tilak (Urdhapundra) – sú namaľované dve zvislé čiary na čele v tvare U,
Kshatriya Tilak (Tripundra) – v tvare troch zvislých čiar na čele s kruhovou značkou na vrchole,
Vaishya Tilak(Ardhachandra) – tilak alebo bindi v tvare polovičného oblúka,
Shudra Tilak (Partal) – veľká kruhová značka na čele.

Bindi, v sanskrite bindu, znamená bodku alebo kvapku, ktoré kedysi nosili vydaté ženy. Dnes bindi nosia ženy i dievčatá bez ohľadu na vek, rodinný stav alebo etnickú príslušnosť. Tilak vždy používali s farebnou pastou alebo práškom, zatiaľ čo bindi môžu byť pasty, nálepky, alebo dokonca šperky, tilak nosia obe pohlavia, ale bindi len ženy. Bindi sa nosí iba medzi očami, zatiaľ čo tilak môže byť aj na tvári alebo iných dvanástich častiach tela (hlava, čelo, krk, horné končatiny, predlaktie, hruď, obe strany trupu, brucho a ramená). „Očumovanie“ farieb nás na dlho nezaujalo, a tak naša „exkurzia“ po Pashupatinathe konečne nabrala správny cieľ. Čakal nás ešte dlhý peší presun ulicami mesta do štvrte Thamel, kde sme boli ubytovaní. Cestou sme sa zastavili v malej reštaurácii „Sunrise“, tu si Jano s Tomášom dali chow mein, teda   na oleji osmažené cestoviny s dusenou zeleninou. Oni tieto chow meiny konzumovali tak často asi ako ja steaky. Veru mal som aj hlad, ale na toto ma nedostali. Nie celkom prívetivá tmavá reštaurácia mi nebola príjemná, a tak som dokonca odmietol aj Tuborg. Chalanov som radšej počkal na ulici. Pomyslel som si predsa len „steak house“ je pre mňa to pravé, aj keď budem ešte nejaký čas hladný. Horúce prvomájové popoludnie sme sa ponáhľali ukončiť v hoteli. Cestou sme si      v „našom“ neďalekom obchodíku dokúpili zásoby Tuborgu. V izbách sme konečne v sprche spláchli celodenný pot a aj keď trochu unavení, každý sme sa sólo vydali do uličiek Thamelu. Ako som tak chodil známymi uličkami, po chvíli som zistil, že za mnou neustále chodí nejaký mladík. Zastavil som sa, otočil k nemu a opýtal čo chce. Ostal chvíľu v pomykove, ale hneď odpovedal, či nechcem kúpiť sošku slona, ktorú vytiahol z malej tašky. Snažil sa ma na znak „priateľstva“ chytiť okolo krku s vetou „best price for you“, ale som ho ostro odbil. Bol to jeden z miestnych „hajzlíkov“, ktorí si doslova vytypujú osamelých turistov a potom ich niekde okradnú. Dôrazne som ho poslal klasickým slovenským výrazom priamo „do riti“. Neviem či to bol hlad, ale vtedy mi nedošlo, že som mohol pokojne vyfasovať bitku od nejakého miestneho gangu takzvaných maoistov. Nakoľko som sa ocitol v bočných uličkách trochu ďalej od centra, zamieril som späť    do miest, ktoré som poznal. Konečne som sa dostal na rušnejšiu ulicu Chhetrapati Chowk. Totiž na jej konci stojí ten „môj“ Everest Steak House. Bolo asi päť hodín odpoludnia a aj najvyšší čas naplniť môj žalúdok fajnovým steakom. V reštaurácii sedelo asi šesť hostí.  Keď sem totiž prídete okolo ôsmej či deviatej, tak už máte problém s miestom. Čašníci ma s úsmevom privítali. Myslím, že ani nemá cenu spomínať skutočnosť, že som tu bol denným hosťom,    a to niekedy dokonca aj dvakrát. Keby som zrátal moje všetky návštevy tohto podniku za štyri nepálske pobyty, tak určite by to bolo číslo okolo dvadsať. Po tradične úvodnom Tuborgu som si tentoraz objednal    z dlhého zoznamu steakov „Rum Sauce Steak“. Niežeby práve kvôli tomu rumu, ale chcel som ochutnať ďalšiu špecialitu podniku. Keď vám donesú veľký drevený tanier, tak v prvom momente neviete či je to porcia pre dvoch alebo jedného. Aj mne sa tu stalo, že som nad takou porciou sedel dosť dlho, kým nebola prázdna. A určite som k tomu nevypil dve pivá. Totiž miestne pivo podávajú vo fľašiach s obsahom jednej pinty, teda asi 0,66 litra, čo je o niečo viac ako v krajinách strednej Európy. Toto je pozostatok britskej kolonizácie v Indii a Nepále. Reštaurácia sa pomaly zapĺňala ďalšími návštevníkmi. Všetko to boli turisti, možno pár horolezcov, ale väčšinu z nich tvorili trekári. Pre vstup do takýchto podnikov v Thameli jednoducho domáci nemajú peniaze a vôbec ani prístup. A steaky určite nejedia. Po výdatnej večeri som sa vydal čo najkratšou cestou do hotela. Vonku sa už stmievalo a únava z celodenného chodenia ulicami mesta bola väčšia ako na treku. Chalani už boli v izbe, a tak sme ešte nejaký čas strávili na terase hotela spomínaním na jednotlivé dni pod Kangchenjungou. Možno si niekto povie, že sme boli v hlavnom meste veľa dní. Jasné, že by nám bolo lepšie na kopcoch, ale situácia s dopravou    zo Suketaru nepripúšťala dlhší pobyt. A určite sme boli radi, že sme sa vôbec odtiaľ dostali letecky a nemuseli tráviť ďalšie tri dni na nepálskych cestách. Bol teplý večer a posedenie                s Tuborgom na terase a potom večerná sprcha boli príjemným záverom celého dňa.

31. deň: streda – 2. máj (Káthmandú)

            Noc s komármi bola podobná tej predošlej. Len som o niečo lepšie spal. Asi som si už zvykol na „prepych“ postele s prikrývkou. Ráno nás tradične budil rachot obchodníkov s roletami. Opäť bolo slnečné počasie. Druhý máj bol pre miestnych obyvateľom veľkým sviatkom. Pred 2551 rokmi sa narodil Buddha. Nebolo to síce guľaté výročie, ale pre buddhistov i hinduistiov má veľký význam. To, že celé mesto oslavuje, sme sa však dozvedeli až neskôr. Na dnešný deň sme mali naplánovanú návštevu ďalšieho miestneho objektu, Swayambunath. Tento rozmerný komplex s niekoľkými stúpami a vežami je typickým príkladom prelínania sa oboch kultúr. Leží na vysokom kopci nad mestom a miestni ľudia ho nazývajú aj Monkey Temple, Opičím chrámom. Po tradičných raňajkách v záhradnej reštaurácii sme sa taxíkom vydali na ďalšie spoznávanie histórie mesta. Ako predošlé pamiatky, tak aj toto miesto som predtým už trikrát navštívil. Neviem, či by ma bavilo chodiť u nás doma neustále na to isté miesto. Tam to bolo niečo iné.  A tentoraz aj s veľkými masami ľudí. Taxík nás mal doviezť až ku schodom, po ktorých sa vystupuje k chrámom. Davy ľudí  v uliciach však zapríčinili taký dopravný chaos, že sme radšej vystúpili a pokračovali peši k hlavnému vchodu. Po oboch stranách schodov bolo množstvo sôch Buddhu a ďalších posvätných postáv oboch náboženstiev, či filozofií. V neustále prúdiacom zástupe ľudí sme pomaly vystupovali hore. Asi v dvoch tretinách stála malá búdka, kde sedel policajt s nejakým miestnym pokladníkom, ktorí od cudzincov vyberali vstupné. Tu to bolo na rozdiel od Boudhanathu len sto rupií. Konečne sme sa dostali na veľké priestranstvo plné domácich ľudí, mníchov i turistov, ale aj rôznych sôch a stavieb. Všade na múroch a múrikoch boli umiestnené modlitebné valce, ktorými neustále točili veriaci. Okolo nás horeli stovky, ale možno aj tisíce sviečok či kahancov s olejom. Na miestach k tomu určených dymili tlejúce vetvičky kríkov podobných našej borievke. Prenikavá aróma poriadne dráždila nosné dierky. Samozrejme aj tu bolo niekoľko obchodíkov so suvenírmi, pripomínajúcu toto atraktívne miesto. Medzi ľuďmi pobehovali menšie i väčšie opice. Podľa skúseností z minulých návštev som chalanom odporučil schovať si cennosti. Totiž opice sú poriadne drzé, a tak každú chvíľu niekomu vytrhli z rúk nejakú drobnosť a zmizli v korunách stromov. Majú to dobre vymyslené. Horšie by to bolo s fotoaparátom. S Tomom sme tu urobili veľa záberov. V miestnych obchodíkoch sme si síce pozreli nejaké drobnosti, ale nič nás nezaujalo. Z každej strany stúp či iných stavieb     na nás pozerali Buddhove oči. A všade nad nami viseli farebné zástavy buddhistov. Okolo poludnia sme sa rozhodli pre ústup, teda že opustíme tento preľudnený kút mesta. Vrátili sme sa      ku schodom a kráčali pomaly dole. Ako sme išli dole, nejaký malý chalan na mňa po anglicky zakričal „sir, sir, bag“. Pochopil som až keď ma chytil za ruku a ukázal na moju malú „ľadvinku“, ktorú som nosil prehodenú cez rameno. Jeho zips bol pootvorený. Vtedy mi došlo, že niekto sa ma zrejme pokúšal okradnúť. Ale mal by smolu. Nemal som v ňom nič cenné, len banán a fľašku s vodou. Upozornil som na to aj Jana s Tomášom, aby si skontrolovali vrecká. A v tom Tomáš zbledol. V zadnom vrecku nohavíc mal dvetisíc rupií a teraz nič. Takže ho v tlačenici okradli a ani nevie ako a kde. Nuž, nepríjemné spoznanie reality. Kradne sa tu ako všade vo svete. A je jedno či ste v demokratickej krajine alebo v bývalom kráľovstve pod patronátom komunistov. Bolo to ponaučenie do budúcich dní. Pomaly sme prešli cez most ponad rieku Bagmatí, samozrejme aj tu bolo v koryte všetko možné svinstvo len nie voda. S odpadkami tu majú veľké problémy.       V Thameli síce každé ráno chodia zametači ulíc a „smetiari“, ale tony odpadkov zrejme končia v širšom okolí mesta, kde sa na nich „pasú“ chudobní ľudia i rôzne zvieratá. Aj dnešný deň slnko poriadne pripekalo, a tak sme sa zastavili v malom obchodíku a kúpili si chladené pivo. Sedeli sme v tieni na kamennom múriku a pozorovali okolie. Pivo nás celkom dobre osviežilo      a vydali sme sa peši do Thamelu. V jeho okrajových častiach sme sa preplietali úzkymi uličkami plných obedových výparov. Pred malými obchodíkmi, ale aj v ich vnútri hučali tlakové hrnce    a pripravovali rôzne druhy momo, dhal bhat   a iné domáce špeciality. Nemôžem za to, ale mne to skôr zapáchalo ako voňalo. Keď ste videli tú hygienu okolo, tak ani raz som nemal odvahu tam niečo ochutnať. A navyše používajú vodu z miestnych studní. To by bol príkladný návod ako chytiť salmonelózu či úplavicu. Chalani zašli do akejsi miestnej reštaurácie na obed. Išiel som s nimi, ale ani tentoraz som si tam nič nedal. Dokonca ani pivo. Neviem prečo, ale nesedelo mi to prostredie. Spotený som radšej vyšiel von na ulicu, kde som čakal až sa najedia. Potom sme všetci traja odišli do hotela. Osviežujúca sprcha bola balzámom pre telo. V rámci odpoludňajšej siesty som si rozdeľoval svoje veci do sáčkov, aby mi potom dlho netrvalo balenie. Teplo ma však veľmi rýchlo zmohlo. Tak ako ja, aj chalani si odpoludnia zdriemli. Ale pred štvrtou sme vyšli opäť do miestnych uličiek, tentoraz len v tesnej blízkosti hotela, pretože sme chceli kúpiť nejakú lepšiu whisky na rozlúčkové stretnutie s nosičskou partiou. Niekoľko fliaš Tuborgu a akási „Royal Stag whisky“ neistého pôvodu mali byť menu na párty. Potom som si „odskočil“ do ulice Chhetrapati Chowk, o čom by som už ani nemusel písať. „Garlic and Ginger Steak“ sa stal predmetom mojich hladných chúťok. Mala to byť jedna z mojich posledných návštev tohto reštauračného zariadenia, a tak som si dovolil vybrať trochu cenovo náročnejšie jedlo. 360 rupií bolo podstatne viac ako minule, ale vlastne sa jednalo zhruba len o jeden dolár navyše. Opäť musím konštatovať, že som si vybral dobre. Spokojne najedený som sa pred šiestou vrátil do hotela. Práve na šiestu sme mali dohovorené stretnutie. Prišli Kami s jeho trekovým zástupcom Dawom Sherpom, nosiči Ang Dawa a Lache. Usadili sme sa na verande strechy hotela. V rámci posedenia sme Kamimu odovzdali na pamiatku tričko s logom našej výpravy a pár suvenírov. Kami nás pozval na druhý deň k nemu domov na večeru. Podobnú akciu sme už poznali z minulého treku, kedy u neho doma pri pití tongby exceloval najmä „exod“ našej vtedajšej výpravy Jirka. Terajšie posedenie trvalo asi hodinu a pol. Whisky bola vypitá, pivo sa minulo a už aj diskusia viazla. Rozlúčili sme sa s tým, že Dawa Sherpa pôjde na druhý deň s nami na menší výlet po okolí Káthmandú. Po odchode tejto partie sme ešte vyšli z hotela do neďalekej pobočky Govindovej cestovky, odkiaľ bolo možné telefonovať do Európy. Tentoraz sa  po niekoľkých neúspešných pokusoch podarilo spojenie. Tak ako sa dovolali k svojim blízkym Jano s Tomášom, mne sa podarilo spojiť s bratom, a tak som oznámil pravdepodobný čas príchodu domov. Vrátili sme sa do hotela. Po dnes už asi tretej alebo štvrtej sprche sme zaľahli do postelí.

32. deň: štvrtok – 3. máj (Káthmandú - Kakani)

            Ráno nás čakal opäť horúci deň. Na pomery posledných dní sme vstávali dosť skoro. Nasledovala veľmi rýchla hygiena, bez raňajok len s malými batôžkami sme vyšli pred hotel, kde nás čakal Dawa Sherpa. Nasadli sme do pristaveného taxíka a vydali sa prázdnymi ulicami smerom na sever mesta. Bolo podozrivo ticho. Nikde žiadny hluk motorov, po uliciach akurát brázdili prázdne rikše a vozíky so zberačmi odpadkov. Dawa nám vysvetlil, že takto je to každý deň a hluk nastáva až okolo ôsmej, deviatej hodiny, kedy otvárajú väčšinu obchodov. Asi           po polhodinovej jazde sme prišli na autobusovú stanicu. Keby nás však Dawa na ňu neupozornil, tak ani nevieme, že také niečo existuje. Pri chodníku stálo niekoľko miestnych autobusov značky Tata a čakalo na cestujúcich. Prakticky sme ani nevedeli, kde ideme. Všetko sme nechali na Dawove organizačné schopnosti. Nastúpili sme do jedného z autobusov a zaplatili po 150 rupií. Na to, že Nepálci sú vzrastom menší ľudia ako my, sme si už zvykli. Horšie to však bolo v autobuse. Našli sme si miesta v zadnej časti, a tak sme mali prehľad o všetkom, čo sa v autobuse dialo. Problémom boli naše nohy. Malý priestor medzi sedadlami nám pri jazde poriadne odrel kolená. Naša cesta z hlavného mesta smerovala na severozápad. Na zastávkach sa striedali cestujúci. Niektorí nastúpili, iní vystúpili. Teta  zo sliepkami, dedo s kozou a deti v školských uniformách do svojej alma mater. Samozrejme ľudí bolo viac ako miest, a tak sme po prvý raz zažili ako sa spolucestujúci škriabu na strechu autobusu. Najväčšiu pozornosť si však zaslúžil sprievodca, ktorý predával lístky počas jazdy so zväzkom bankoviek v ústach, jednou rukou sa držal zábradlia a druhou vyberal peniaze. Bol to nádherný a nevšedný pohľad. Takto sa to opakovalo niekoľkokrát. Z okien sme sledovali pozerali okolitú prírodu. Asfaltová cesta viedla serpentínami strmo do kopcov. Všade okolo terasovité políčka s obilninami zvýrazňovali zaujímavú krajinu. Po necelej hodine jazdy autobus zastavil vo vysokom sedle, odkiaľ cesta strmo klesala na druhú stranu. Tu sme vystúpili a rozhliadli sa po okolí. Boli sme pri smerovke, ktorá oznamovala, že do Káthmandú je to 29 kilometrov. Dawa nám v diaľke ukázal vysoké zasnežené kopce Langtang Himal a Ganesh Himal. Aj do tých miest sa chodí na treky, ale podstatne kratšie. Väčšinou na štyri či päť dní. My sme však odbočili na prašnú cestu a šliapali do kopca. Dohadovali a robili sme si srandu, kde vlastne ideme. Slnko stále pražilo a my sme sa dobre potili. Opäť som si spomenul na prvú cestu do Nepálu, keď nejaká „múdra“ osoba kdesi napísala, že v Himalájach sa človek nepotí. Ten dotyčný tam asi nikdy nebol. Stačil prvý kopec a čelo, prípadne tričko bolo o chvíľu mokré. Tak to bolo aj tu. Pred nami stála nejaká dedinka. Niekoľko prízemných domov     a za nimi na kopci veľké priestranstvo s poschodovými budovami pripomínajúce kasárne. Pred nimi bola veľká kovová brána s dvojjazyčným nápisom „Police academy“. Tak teda sme stáli    pri miestnej policajnej škole. Na pieskovom nástupišti sa pri ohlušujúcom zvuku veľkého bubna učili pochodovať desiatky vojakov či policajtov v uniformách. Boli to zrejme nováčikovia. Nás si nikto nevšímal, ale nejaké foto sme si na pamiatku aj tak urobili. Po niekoľkých minútach chôdze sme prišli do dedinky Kakani (2 073 m). Pokračovali sme ďalej a onedlho prišli k neveľkej poschodovej budove. Bola to škola a deti mali prestávku. Na dvore mali rozcvičku pod vedením dvoch učiteliek, ktoré na povely používali píšťalku, takže nič iné nebolo počuť len krátke pískanie „svišťov“. Oproti školy bol oplotený park, ku ktorému nás Dawa viedol hore strmými schodami. Vysvetlil nám, že sme na pamätnom mieste, kde 31. júla 1992 havarovalo thajské dopravné lietadlo Airbus A310-304 spoločnosti Thai Airways International letiace z Bangkoku do Káthmandú s 99 cestujúcimi a 14 člennou posádkou. Všetkých 113 osôb zahynulo. Údajnou príčinou leteckej katastrofy bola jazyková bariéra pilotov s riadiacimi vežami a technická zaostalosť miestneho letiska. Totiž riadiaci letovej prevádzky nemali v tom čase k dispozícii radar. Lietadlo z juhu preletelo ponad Káthmandú a smerovalo k horám Himalájí. Neďaleko Kakani stratilo výšku a narazilo do strmých skalných stien v odľahlej oblasti Langtang National Park.      Na pamiatku tu bol postavený Memorial park, kde sú na kamenných múroch upevnené tabuľky s menami ľudí, ktorý nehodu neprežili. Sú tu mená 23 Nepálcov, 17 Japoncov, 11 Američanov,   po piatich Belgičanoch a Fínoch, štyria Nemci, traja Španieli, dvaja Thajčania, Kórejčania, Briti a Kanaďania, Austrálčan a Novozélanďan. Celý areál je vysadený množstvom okrasných kvetov, kríkov a stromov s oddychovými zónami a vytvára príjemné prostredie s nádherným výhľadom na zasnežené kopce Himalájí. V čase našej návštevy areálu prišiel autobus s ďalšími turistami. Ťažko povedať odkiaľ prišli, ale ich šikmooké tváre naznačovali, že boli z Japonska alebo snáď Kórei. A možno to boli Thajčania, ktorým tu lietadlo spadlo. Horúčava nás opäť rýchlo vyhnala  z pietneho miesta. Vydali sme sa na cestu späť. Zastavili sme sa v neďalekej malej reštaurácii, kde sme si posedeli v tieni veľkých slnečníkov a pri pive pozerali na zaujímavú krajinu plnú farebných kontrastov, od sýto zelených polí až po biele vrcholy zasnežených hôr. Nastal čas návratu, a tak sme sa vydali po rovnakej ceste späť. Asi o štyridsať minút sme prišli do sedla,           z ktorého sme pred niekoľkými hodinami vyšli. Čakali sme asi dvadsať minút na miestny autobus. Aj tentoraz nám Dawa vybavil miesta v zadnej časti, takže nedošlo k tomu, aby sme sa museli vyšplhať na strechu a cestovať ako pár domácich ľudí. Tentoraz sme platili len 50 rupií. Neviem prečo tak málo, ale radšej sme sa nepýtali. Možno preto, že sme išli celú cestu z kopca. Aj tu exceloval mladý sprievodca, s blokom lístkov a balíkom bankoviek v ústach, ktorý počas jazdy rýchlo šplhal na strechu a hneď dole. Autobus za necelú hodinu prešiel asi tridsať kilometrov      a onedlho sme už prechádzali predmestím Káthmandú. Vystúpili sme na nejakej ulici a tentoraz pokračovali peši. Dawa nás viedol k nemu domov. Totiž pozval nás na obed. V živote som nebol v takom malom byte. Malá kuchynka, malá izba a ešte menší nábytok. Všetci štyria sme sa tam tak-tak vošli a o chvíľu nás privítala Dawova sestra, ktorá varila obed. Neviem ako to zariadil, ale hneď po našom príchode sme mali na stole pravý nepálsky dhal bhat. Veru od treku som ho nejedol. Myslím, že po tých niekoľkých steakoch to bola dobrá zmena. Veľká misa        s ryžou, niekoľko ďalších misiek s varenými zemiakmi, šošovicovou a ďalšou pikantnou omáčkou predstavovala nekonečný prísun jedla. Jano sa nedal dvakrát ponúkať a pridal si ďalšiu porciu, Tom ho nasledoval, len ja som takticky pomaly jedol, aby som nemusel odmietnuť ďalšie ponúkané jedlo. Úplne stačil obsah jedného taniera. Dhal bhat sme zapili čiernym čajom.     Pri jedle sme sa rozprávali s Dawom o jeho práci. Mal sa chystať s Kamim o niekoľko dní ešte na jeden jarný trek a potom snáď mali niečo absolvovať až na jeseň. Tomášovi dal na seba kontakt a vraj keby sme potrebovali, zabezpečí nám ďalší trek a nemusíme oslovovať Govindovu cestovku a tým nás cesta vyjde lacnejšie. Nuž, dobrá ponuka. Uvidíme, či toto niekedy využijeme. My traja sme sa dohovorili, že Dawovi by sme mali za obed určite zaplatiť, aj keď sme boli pozvaní. Ktovie aké tu majú zvyky, ale bolo nám „hlúpe“ sa len tak niekde votrieť a zjesť možno týždenné zásoby ryže. Najprv odmietal zobrať čo len rupiu. A tak sme mu strčili do ruky aspoň po dva doláre. Pre nás to nebolo nič, no pre nich šesť dolárov bola jednodňová taxa      na treku. Dawa nás vyprevadil k hotelu s tým, že na druhý deň sa príde ešte rozlúčiť. My sme absolvovali príjemnú sprchu a ešte sme vyrazili do blízkych ulíc. O šiestej večer nás čakala návšteva Kamiho. Toto bol vlastne už posledný nepálsky večer, a tak sme už ani nič nekupovali, ale sme len tak chodili po uliciach a sledovali mestský ruch. Pár minút po piatej prišiel Kami   za nami     do hotela. „Vyzdvihol“ nás a spoločne sme odišli k jeho domovu. Minuli sme obľúbený Everest Steak House a závistlivo som sa s ním v duchu lúčil. Ktovie či sa sem ešte v živote vrátim. Za ulicou Chhetrapati Chowk sme odbočili doprava a z kopca sme zišli k niekoľkoposchodovým domom. V jednom z nich býval Kami. Privítali sme sa s jeho manželkou, ktorá Jana        i mňa poznala z predošlého treku. Vtedy malé asi polročné dieťa teraz bez problémov behalo po izbe. Starší syn už bol rozumnejší, chodil do školy a vedel pár anglických slov. V kútiku izby, takmer v tme, písal domácu úlohu. Prekvapil nás prítomnosťou náš trekový kuchár Pasang Sherpa. Kami si ho zrejme zavolal, aby pripravil večeru. Kamimu sme doniesli ešte nejaké drobnosti, ktoré mi dal môj sponzor. Obliekol si tričko s logom nášho treku. Samozrejme na úvod nemohla chýbať tongba. Náš vedúci mi ale ulahodil, keď doniesol fľaškový Tuborg. Vedel, že ten ich „pivnú domovinu“ nebudem piť. O chvíľu sa na stole objavil dhal bhat. Nuž čo, dnes už druhý raz. Domáci však nevedeli, že sme už raz absolvovali návštevu s dhal bhatom. Jano s Tomášom   a Kamim priebežne popíjali tongbu, Pasang im každú chvíľu dolieval do nádob horúcu vodu. Jedli sme veľké porcie dhal bhatu a spomínali na zážitky z treku. Ja, ako už obvykle, som             s jedlom veľmi skoro skončil. Starší Kamiho syn so svojou mamou pri vedľajšom stole taktiež jedli. Ale vyzeralo to, že len samotnú ryžu. Pozoroval som ich ako si počínajú. S nejakým príborom si nerobia starosti. Obratne si z misiek prstami brali ryžu a dávali do úst. A tak aj mamka kŕmila toho menšieho. Keď Pasang dolieval ďalšiu horúcu vodu do pitných nádob, všimol som si, že Kami je nejaký zhovorčivejší. Veru, tongba ho mierne „chytila“. My traja sme sa dohodli, že najneskôr o ôsmej odídeme. Aj tu sme nechali Kamimu za stravu nejaké rupie. Najprv odmietal, ale nakoniec ich zobral. Rozlúčili sme sa s tým, že ešte zajtra dopoludnia príde za nami do hotela. Veď sme mali odletieť až večer. Rozlúčili sme sa s rodinou aj Pasangom a vybrali sa večernými ulicami do hotela. Samozrejme ešte stále tu panoval čulý ruch. Desiatky či stovky turistov sa prechádzali a pozerali si obchodíky s rôznym tovarom.  Na jednej križovatke nás zaujal predavač ovocia. Ponúkal banány, pomaranče, mandarínky, jablká a ďalšie ovocie. Ako sme tak pozerali na ovocie a zjednávali cenu, zacítil som ako sa zozadu na mňa niekto pritlačil a na krku dych. Myslel som si, že to blbnú chalani. Ale omyl. Bol to síce chalan, ale počerný. Natlačil sa na mňa a rukou sa snažil otvoriť zips na ľadvinke, ktorú som niesol cez rameno. Tak som naňho          po slovensky zakričal a začal nadávať, pričom som použil aj nejaký anglický nespisovný výraz. Tomáš mu taktiež niečo zakričal, ale ten domáci pubertiak s „profesionalitou“ pouličného zlodeja sa usmieval a po okolí vykrikoval, že sme jeho „best friends“. A to neďaleko stáli policajti, ktorí však neprejavovali žiadny záujem o nejaký konflikt. Určite je to tam bežné. Po tomto kontakte a nákupe ovocia sme odkráčali do hotela. Myslím, že aj chalani mali dosť tongby, takže dnešné večerné posedenie s Tuborgom na terase hotela sa nekonalo. Nebolo ešte ani desať hodín a už sme zaľahli do postelí s vedomím, že je to posledná nepálska noc a ďalšiu už strávime v lietadle.

33. deň: piatok – 4. máj (Káthmandú - Vienna)

            Zobudili sme sa do slnečného rána s vedomím, že dnes náš takmer päťtýždňový nepálsky pobyt končí. Na jednej strane sme sa už aj tešili domov, ale na druhej som si pomyslel, že čo keď je toto už moja posledná cesta do Himalájí. Ale touto myšlienkou som sa nechcel ďalej zaoberať. Hneď od rána sme balili svoje veci. S úžasom som skonštatoval, že to čo bolo u mňa        na oboch posteliach, nemôžem predsa zabaliť do povolených dvadsiatich kilogramov. Snáď desať „igelitových“ tašiek s materiálom som postupne ukladal do veľkého prepravného vaku. Postupne v ňom skončili skoro všetky veci. Ale ešte stále som si nechával priestor v batohu, ktorý som mal mať pri sebe v lietadle. Sedemdesiat litrový obsah, ale musel byť takmer poloprázdny. Nechcel som zažiť šok z predposledného treku, kedy nás päť malo spoločne nadváhu batožiny vyše tridsať kilogramov. Veď sme vtedy aj zaplatili nehorázny poplatok za nadváhu. Každého nás to vtedy vyšlo asi na päťtisíc korún. Domáci personál bol nepríjemný a nekompromisný. Takže raz stačí zaplatiť a naučíte sa na poriadok. Dávno som zahnal myšlienku doviezť ako suvenír napríklad Tuborg. Aj keď malé fľaštičky s domácim rumom som mal už zabalené. S hotelovým personálom sme sa dohodli, že našu všetku batožinu uskladníme v jednej izbe          a druhú uvoľníme. Konečne sa nám podarilo veci zabaliť, a tak Jano s Tomášom preniesli svoje propriety do mojej izby. Asi o pol deviatej sme sa vydali za raňajkami, už tradične                   do „Pumpernickelu“. Cestou späť sme sa zastavili v Govindovej cestovke, kde nám oznámil, že budeme musieť ísť na letisko už o tretej odpoludnia. To sme nepredpokladali, pretože odlet lietadla bol stanovený na pol deviatu, teda najskoršie snáď o piatej. Neviem, čo bolo dôvodom, aby sme tam boli tak skoro. Ale na letisku čakať dve hodiny navyše to teda nebolo nič príjemné. Sľúbil, že sa pred naším odchodom zastaví za nami v hoteli a rozlúči sa. Z cestovky sme odišli ešte s jednou malou úlohou. Kúpiť aspoň nejaké pečivo, teda niečo ako „večeru“, ktorú zjeme pri čakaní na letisku. Veď ktovie či odletíme načas. Našli sme nejakú „bakery“ a kúpili pečivo podobné naše žemle. Každý z nás mal ešte nejakú tú paštiku, takže sme už viac nič nezháňali. Snáď ešte nejaký ten chmelový nápoj v plechovici. V rámci „spoznávania“ ďalších rušných uličiek hlavného mesta sme sa rozhodli navštíviť miestnu „polikliniku“. Totiž ostalo nám pomerne dosť liečív a iného zdravotníckeho materiálu. Tomáš ako lekár bol nadšený touto myšlienkou. Vedel som, že tu také niečo existuje a pri predošlých akciách sme prebytočné lieky nechali          na treku v poslednej lodge, kde sme boli ubytovaní. Tentoraz sme chceli byť trochu humánnejší. Po dlhšom hľadaní správnej adresy sme konečne našli hľadaný objekt. Po krátkom Tomovom dialógu so slečnou v bielom sa nakoniec dohodli na tom, že všetky lieky musia zaevidovať, takže sme tam strávili trochu viac času ako sme plánovali. Jano a ja sme si zatiaľ pozreli obrázky  na nástenkách. Takto som objavil aj fotografiu dnes už bývalého pražského primátora Pavla Béma. Totiž ten tu bol len niekoľko dní pred nami. Chystal sa s minivýpravou, ktorú okrem neho tvorili slovenský horolezec Vlado Zboja a moravský cestovateľ a dobrodruh Rudo Švaříček, vystúpiť na svetovú jednotku, teda Mount Everest (8850 m). Pôvodne mali naplánovaný výstup z čínskeho Tibetu, ale čínski úradníci ich nepustili do Tibetu, a tak sa premiestnili na juh do Nepálu. O tom, že Bém so Zbojom úspešne vystúpili na vrchol, sme sa dozvedeli až po našom návrate domov. Po návšteve zdravotníckeho zariadenia sme sa doholi, že každý z nás si pôjde po svojom a o trinástej sa stretneme v hoteli. Chodil som ulicami mesta a pozeral obchody                       s „cédečkami“. V jednom z nich som neodolal a kúpil pár kúskov s gitarovými a flautovými orchestrálkami. Síce neboli to originály, ale na moje počúvanie úplne postačovali. Bol som rozhodnutý, že toto boli posledné veci, ktoré som vtedy kúpil. Naozaj batožina nebola nafukovacia. Ale dala by sa tam kúpiť kopa vecí, najmä rôzny športový alebo skôr outdoorový materiál.    Z hľadiska financií nie som zastáncom špičkových materiálov od renomovaných svetových značiek. Veď aj klasická značka Adidas a mnohé podobné sú vyrábané napríklad v Číne. A tu              v porovnaní so Slovenskom boli podstatne lacnejšie, o čom sa určite presvedčili všetci tí, čo navštívili Káthmandú. Takže moje putovanie ulicami a uličkami bolo skôr také symbolické               a rozlúčkové. V duchu som tušil, že zrejme je toto moja posledná nepálska cesta. Ale ktovie? A to ma o pár týždňov čakala v zamestnaní nepríjemná skutočnosť s preputením z práce. Ale         o tom som písal už v úvode. Bolo asi pol dvanástej a mňa nenapadlo nič iné ako si ísť sadnúť posledný raz do Everest Steak House. V podstate som chodil v jeho blízkosti a v rámci „zabíjania“ času to bol skvelý nápad. Chalani by so mnou aj tak nešli, nuž po chvíli rozhodovania som otváral známe dvere. Reštaurácia bola poloprázdna a ja som nedočkavo čakal na usmiateho čašníka. A bol to práve ten, ktorý nás tu vítal už pred pár rokmi a vlastne sa tu so mnou aj teraz lúčil. Ale ešte predtým prišiel k stolu v jednej ruke s jedálnym lístkom a v druhej s fľašou chladeného Tuborga. Už z diaľky na mňa zakričal, „mister, steak please?“. Súhlasne som kývol hlavou. Ani dlho nečakal na môj výber. Tentoraz to bol rozlúčkový „Really Red Wine Sauce Steak“. Chvíľu čakania som si krátil popíjaním piva. Už som so sebou nemal ani fotoaparáty, ani kameru, takže nebolo už ani rozlúčkové foto. Bol som aj hladný, pretože „diétne“ raňajky boli dávno strávené. Ako obvykle bol steak perfektný. Kuchár snáď tušil, že ho pripravuje na rozlúčku. Dosť dlho mi trvalo než som všetko zjedol. Blížilo sa pol jednej a rozlúčil som sa                      s personálom. Tentoraz už naozaj posledný raz. Preskočím históriu a spomeniem niekoľko milých stretnutí s ľuďmi na Slovensku, ktorí si plánovali cestu do Himalájí, prípadne už ju absolvovali a spomenuli návštevu Everest Steak House, ktorú som vraj tak propagoval a vychvaľoval či už v mojej knihe alebo v inde opísaných zážitkoch z ciest. Bol to naozaj dobrý pocit. Neviem či sa už v našej „gubernii“ vôbec niekto takto „vychvaľoval“ s podobným kulinárskym zážitkom. Takže moja cesta viedla priamo do hotela. Chalani boli na terase a ešte využívali posledné slnečné lúče. Dobalil som ešte batoh s nakúpenými drobnosťami a pomaly sme všetko znášali do vestibulu recepcie. Váhu tu nemali, a tak sme len odhadovali s čím nás na letisku „prekvapia“. Netrvalo dlho a vo vchode hotela sa objavili Kami, Gokarna a Lache. Govinda tentoraz neprišiel. Kami nám na pamiatku odovzdal zelené tričká s nápisom „Trek around Kangchenjunga“         a názvom Gokarnovej cestovky. Bolo to od nich milé. Za tých štvoro absolvovaných himalájskych trekov sa mi to stalo prvý raz. Predsa len som ešte vytiahol fotoaparát a túto chvíľu zvečnil. Krátko pred treťou prišiel taxík. Nastal čas odchodu, a tak sme sa s chalanmi rozlúčili. Gokarna išiel s nami až na letisko. Tentoraz sa nám podarilo v rekordnom čase prísť na letisko. Neboli ani štyri hodiny a my sme už prešli prvou bezpečnostnou kontrolou batožiny. To sme však nevedeli, že tých kontrol bude viac ako obvykle. Nakoľko toto nebol môj prvý odlet z Nepálu, už som dopredu vedel, čo bude nasledovať. Samozrejme v prvom rade to bolo únavné čakanie. Najprv check-in, ktorému však ešte predchádzalo zaplatenie letiskového poplatku. Boli sme ľahší         o pätnásť dolárov a až potom nás „začekovali“. Netrpezlivo sme čakali na váhu batožiny. Plný prepravný vak bol ťažší o viac ako dva kilogramy, ale „teta“ pri prepážke sa tvárila normálne. Podobne dopadli aj Jano s Tomášom. Našťastie všetci traja sme bez problémov dostali do rúk „boarding pass“. Rozlúčili sme sa s Gokarnom so slovami, že sa sem opäť niekedy vrátime,  „maybe“. Prešli sme do veľkej haly, kde už stál dlhý zástup cestujúcich. Boli sme poriadne ďaleko od odbavovacích prepážok „security“. Dohodli sme sa medzi sebou, že jeden bude stáť         v nekonečnom zástupe a ostatní dvaja sa podľa miestnych možností usadia na stoličkách alebo sa prejdú po hale, v ktorej však nebol ani žiadny bufet. Do odletu sme mali stále čas ešte vyše troch hodín. Vtedy som nepochopil, prečo sme museli odísť  z hotela tak skoro. Zástup cestujúcich len veľmi pomaly postupoval dopredu. Stáli sme tam už asi dve hodiny a boli sme ešte len    v polovici. Môj návrh o zakúpení si nejakej stravy v meste sa ukázal ako veľmi dobrý. Každý z nás si rozbalil nejaký ten „bufet“ a rýchlo skonzumoval svoju porciu. Ale neboli sme sami. Zástup ľudí sa posúval dopredu, ale za nami stáli húfy cestujúcich.  A toto všetko malo nastúpiť do jediného lietadla. Po dlhom čakaní sme sa dostali k prepážke, kde sme dostali pečiatku do pasu       s dátumom odchodu. Odtiaľ sme sa presunuli do ďalšej haly, kde prebiehala bezpečnostná kontrola. Bolo už pol ôsmej, takže do odletu ostávala necelá hodina. Domáci obslužný personál sa však nie veľmi ponáhľal. U ľudí narastala nervozita. Nekonečný zástup sa rozdelil na dve časti, vľavo muži, vpravo ženy. Onedlho sme podstúpili osobnú prehliadku, ktorá pre nás našťastie dobre dopadla. Nasledovala príručná batožina. Opäť sa mi vynorili spomienky na návrat z druhého treku, kedy som si viezol na pamiatku domov nadrozmerné šišky. Mal som ich uložené         v sáčku a nedočkavý colník, keď sa mi prehrabával v batohu, tak sa na jednej z nich porezal. Niečo šťavnato povedal a vystriedal ho ďalší. Ten šišky doslova „fetoval“ a krútil hlavou. Neviem, čo si myslel, snáď či to nie je nejaká droga. Zavolal si pravdepodobne šéfa a ukázal mu ten sáčok. Keď som im povedal, že je to suvenír, tak len ťažko chápali, že sa nájde európsky „exot“, ktorý si vezie domov takú pamiatku. Našťastie to vtedy prešlo bez ďalších problémov. A to ešte netušili, že v spodnej časti batoha som mal asi kilogram vrcholových kameňov! Zberateľ šišiek    a kameňov sa prejavil aj tu. Tentoraz som prešiel bez zbytočných poznámok. Na konci tejto procedúry stáli ďalší „kontrolóri“, ktorí akoby neverili svojim predchodcom a opäť si siahli             na „vypracované“ trekárske telá. Teda ďalšia kontrola. Tak snáď už všetko skončilo. Konečne sme sa ocitli v hale, kde sa tlačilo okolo dvesto cestujúcich. Bolo dávno po dvadsiatej hodine        a vlastne sa nič nedialo. Útechou bolo zistenie, že naše lietadlo stálo len pár desiatok metrov od letiskovej haly. V miestnom rozhlase sa ozvala informácia pre cestujúcich, aby urýchlili bezpečnostnú kontrolu a že je možné nastúpiť do lietadla. Skonštatovali sme, že ťažko si predstaviť urýchlenie kontroly zo strany cestujúcich a ešte ťažšie bolo nastúpiť do lietadla, keď dvere v hale boli zatvorené. Toto píšem len ako ukážku reality na exotickom letisku. Ale preda len sme sa dočkali. Nástup do lietadla nám ešte spestrili ďalšou kontrolou. Opäť sa rozdeliť na dva zástupy, ženy vľavo, muži vpravo a na spestrenie času pred odletom nasledovala posledná osobná kontrola. Ruky hore, roztiahnúť nohy, absolvovať telesnú „masáž“ a nakoniec ukázať pas.   A to všetko pod dozorom dvoch vojakov so samopalmi stojacich priamo pri schodoch vedúcich do lietadla. Veru, po takej kontrole sme boli poriadne rozladení. Usadili sme sa na svojich miestach. Takto nás nekontrolovali ani v čase maoistických rebélií. Kráľovstvo sa zmietalo vo svojej predsmrtnej agónii. Všetky nápisy, ktoré používali slovo kráľovský, teda „royal“, boli zatreté. Výrazné to bolo v prípade nepálskych národných aerolínií. Royal Nepal Airways tento prívlastok stratili zrejme ako jedny z prvých. Takže tie kontroly, čo sme absolvovali zrejme takto museli byť. Asi mali  k tomu svoj dôvod, ale z hľadiska pohľadu civilizovaného cestujúceho to bolo smiešne. Podľa odletového itinerára sme už mali dávno letieť, ale lietadlo sa len veľmi pomaly napĺňalo cestujúcimi. Nakoniec sme sa predsa dočkali. Našťastie nás nič nenaháňalo, pretože pri medzipristátí v Dohe sme mali čakať na ďalší spoj asi dve a pol hodiny. Sympatické a pritom exotické letušky spoločnosti Qatar Airways nás privítali a po nutnej inštruktáži so záchrannými vestami sa lietadlo pohlo. Bolo takmer deväť hodín, teda meškali sme asi 45 minút. Motory zaburácali a o niekoľko minút sme sa vznášali vo vzduchu. Let číslo QR353 sa začal. Cez okienká sme videli ako sa pod nami vzdiaľujú svetlá nepálskej metropoly. Asi po pol hodine, keď sme vystúpili do desaťkilometrovej výšky, sa objavili letušky s nápojmi. Veru, už bol najvyšší čas. Smäd i hlad chceli svoje. Dali sme si pivo a whisky. Konečne sme mali kvalitnejší destilát, ktorý nás na jednej strane vzpružil, ale na druhej ešte viac vyhladoval. Palubný personál sa o nás veľmi dobre staral. Onedlho už chodili s pojazdnými vozíkmi a servírovali večeru. Aj tentoraz bola možnosť výberu z dvoch hlavných jedál. Totiž pre podaním jedla letušky cestujúcim cestujúcim rozdali na papieri napísané menu. Predkrm tvoril tuniakovo-zemiakový koktail, pri hlavnom chode bola možnosť výberu buď chrumkavé kuracie plátky na viedenský spôsob so sladkými hráškovými strukmi a ryžou basmatí alebo marinované jahňacie kúsky na pikantnej omáčke s kešu orieškami a čerstvým koriandrom. Samozrejme u mňa, ale aj u chalanov pripadalo do úvahy kuracie mäso. Za týmto nasledovali cestoviny s bešamelovou omáčkou a zeleninovými rezancami. Teda neboli to skutočné rezance, ale zelenina nastrúhaná na dlhé tenké pásiky. Na záver sme dostali ako dezert tvarohový koláč. Súčasťou večere bol pitný režim, v našom prípade s pivom    a malým plasťákom z whisky. Naozaj nám chutilo. Po tomto stravovacom obrade, keď sa hodiny blížili k jedenástej, sme sa každý venovali svojmu súkromiu. Niketo spal, niekto počúval             v sluchátkach hudbu alebo sledoval   na malých obrazovkách film. Bolo už dávno po polnoci, ale pre nás stále nepálskeho času, keď nás z driemot vyrušili motory lietadla, ktoré spomaľovali   a začali sme klesať. Po anecelých piatich hodinách letu sme mali pristáť na letisku v Dohe. V skutočnosti tam bolo „len“ jedenásť hodín večer. Nakoľko sme mali vyše polhodinové meškanie, tak čakanie na ďalší spoj sa skrátilo. Miestne obchody „Duty free“ sme už poznali, takže sme si ich len pozreli, aby sme vyplnili čas čakania. 

34. deň: sobota – 5. máj (Vienna)

            Pár minút pred jednou sme už čakali v zástupe ľudí pri „Gate Nr. 9“ na naše lietadlo. Bol to vlastne ten istý stroj, s ktorým sme prileteli z Káthmandú, len tentoraz sa trochu zmenili cestujúci. Týkalo sa to väčšinou mimoeurópanov, teda skôr pre nás exotického obyvateľstva. Tentoraz som mal to „šťastie“, že ako spolucestujúceho „vyfasoval“ nejakého nepálskeho obchodného cestujúceho. Pri usadení sa do sedadiel sme sa síce pozdravili, ale zjavne neprejavoval chuť k ďalšiemu dialógu. Ešte sme ani neodštartovali a už spal. Jano s Tomom sedeli          v rovnakom rade, ale rozdeľovala nás ulička. Dievčatá z Quataru Airways si opäť splnili povinnosť inštruktáže a o štvrť na dve sme odštartovali. Onedlho roznášali „pitný režim“. Tentoraz sme si dali len pivo. Čakal nás asi päť hodinový let. Únava z celého dňa nás zmohla, takže sme si celkom dobre zdriemli. Samozrejme o pohodlí v lietadle sa nedá hovoriť. Neustále zmeny polohy tela spánok často prerušovali. Pred piatou nás palubný personál budil. Môj nepálsky spolucestujúci ožil. Začal so mnou komunikovať, ale moja školská angličtina mala čo robiť, aby som mu tentoraz ja súvislejšie odpovedal. Našťastie nasledovala „rýchlohygiena“ v podobe teplých navlhčených vreckoviek, ktorá prerušila náš „plodný“ dialóg. Čakali nás raňajky. A opäť sa opakoval obrad z večera, teda najprv papierové kartičky s menu. Buď syrová omeleta s jahňacím mäsom, lyonskými zemiakmi a bylinkovými paradajkami alebo „Creamy Scrambled Egg“ a „hashbrown potatoe with herb mushroom“, čo vlastne bola naša praženica s vajec so zemiakovou plackou plnenou bylinkovými šampiňónmi. Tu vyhrala praženica. K tomu na záver ešte niekoľko druhov pečiva a samozrejme nemohol chýbať plnený croissant. Dojedli sme, letušky odpniesli odpadky a už sme sa pripravovali na pristátie. Bolo pol šiestej a nachádzali sme sa niekde                   nad Budapešťou. Motory opäť spomalili a začali sme klesať. Netrvalo dlho a niekoľko minút po šiestej sme sa dotkli zeme. Nasledoval búrlivý potlesk a ovácie pre kapitána lietadla. Tak a už sme „doma“. Prešli sme pasovou kontrolou a čakalo nás len vyzdvihnutie batožiny. Našťastie nikomu z nás troch nič nechýbalo. Tomáš mal svoj program presunu domov, a tak sa s nami rozlúčil. Čakala ho cesta do Prahy. Jano a ja sme zamierili do blízkej reštaurácie. Samozrejme sme si konečne po takmer piatich týždňoch dali čapované pivo. Ako sa neskôr ukázalo, bolo ich ale o niečo viac. Mali sme totiž dosť času na autobus, ktorý nás odviezol   do Bratislavy. Tam sme sa taxíkom presunuli na železničnú stanicu a spoločne odcestovali košickým rýchlikom           na sever Slovenska. Bola sobota a vo vlaku dosť ľudí. Nadrozmernú batožinu sme si uložili v batožinovom vagóne a my sa usadili v reštauračnom. Trojhodinovú cestu domov sme si samozrejme pri pive krátili spomínaním na nepálske zážitky a teoretizovaním o plánoch ďalších ciest v budúcnosti.

            Toto bola moja štvrtá a doposiaľ posledná himalájska cesta. Teraz tu píšem, že posledná. Pravdepodobne aj takou ostane, aj keď by som si prial tam ešte aspoň raz v živote stráviť niekoľko týždňov. Veľa energie mi v tomto dodáva extravagantná Dorota Nvotová, dievčina, ktorá sa „zbláznila“ do Nepálu. Niežeby som sa venoval nejakej charite, ale z hľadiska nepálskych aktivít, najmä smerom k sprievodcovstvu trekových skupiniek v himalajských kopcoch, je takou mojou krvnou skupinou. Na Slovensku je známa ako dcéra herečky Anny Šiškovej a príležitostná herečka a hudobníčka, ktorá sa však angažuje v priamej pomoci nepálskym deťom, nakoľko tam trávi väčšinu dní roka a stará sa o miestne siroty. V jedných novinách som nedávno čítal rozhovor týkajúci sa jej názorov na život v tejto exotickej krajine, ale aj názorov    na život v Bratislave. Redaktorka sa jej pýtala či do Nepálu „uteká“. Ona odpovedala: „Do Nepálu neutekám, nikto ma nenaháňa, mám tam veľa dôvodov na existenciu, tým najhlavnejším je asi existencia vnútorného šťastia – v omnoho väčšej miere ako tu. Možno za to môžu hory, možno moje deti v detskom domove, možno moja nepálska rodina, každopádne to neriešim, ale iba nasledujem svoje srdce“. Vo svojej knihe Fulmaya sa pokúsila o skĺbenie cestopisu s vnútornou spoveďou. A o tom hovorí: „Bola by som rada, keby ľudia po prečítaní knihy zdvihli zadok a išli sa niekam pozrieť, niekam za roh tejto civilizácie. Bola by som rada, keby ich to tak ako mňa, urobilo šťastnými, keby sa zbavili predsudkov a zistili, že tie zlaté Nepálčiatka nie sú až tak vzdialené od naších Rómov. Keby si otvorili srdce a neplánovali život nekompromisne podľa čudesných pravidiel“. Ako vlastne zdôvodňuje túto charitu v ďalekej ázijskej krajine? „Cítim túto potrebu pre osobné puto s deťmi, nikdy som nedôverovala organizáciám, a preto som si už dávno povedala, že ak niekedy budem chcieť dávať na charitu, bude to iba bezprostredným spôsobom. Viem kam peniaze idú, komu a prečo. Robím to preto, že cítim, že okrem brania musím aj dávať. Je veľa ľudí, ktorí mi dôverujú a posielajú mojim deckám peniaze, prípadne ich prídu osobne pozrieť do sirotinca a presvedčiť sa na vlastné oči, čo všetko funguje. Ak sú však ľudia nedôverčiví ako ja, tak im radím, kúpte si letenku, pomotajte sa krajinou a pomôžte. Stačí ísť s otvoreným srdcom a vnímať ľudí okolo seba“. Veru, takýchto ľudí je na Slovensku málo. Takto by sa mali zachovať všetcí tí „rýchlokvasení“ pseudopodnikatelia, bankári či iní zbohatlíci, ktorí vystavujú svoje ksichty v rôznych „smotánkach“ či ďalších televíznych programoch pre naivných ľudí tváriac sa ako veľkoryso pomáhajú finančnými sumami rôznym pofidérnym spolkom. Málokto však už vie, že koľko tých peňazí v skutočnosti sa naozaj dostane charitám či konkrétnym osobám. Predsa nie je normálne, keď niekde vyberú určitú finančnú čiastku, tak polovicu z nej prehýria na rautoch a plesoch.

Epilóg

            Príchod domov však tentoraz nebol taký „triumfálny“ ako pri prvých dvoch trekoch. Zrejme vtedy to bola eufória zúčastnených osôb. Ešte v deň príchodu domov som si splnil osobné želanie vyslovené na treku vysoko v horách. Dodržať tradíciu návratov z trekov a ulahodiť žalúdku vybraným jedlom. Ako už trikrát predtým, tak aj teraz som si pochutnal  na klasickom grilovanom kurčati kúpenom v „Pipigrile“. Neskôr nasledoval klasický hovädzí guláš a potom už jedlá bežného života. Po návrate z Nepálu som sa v nasledujúcich dňoch neodtrhol                od počítača. Najprv prišlo na rad spracovávanie fotografií z dvoch fotoaparátov, medzitým som začal písomne podrobnejšie rozvíjať poznámky z denníka a v tom období som už nosil v hlave podklad scenára pre svoj ďalší film. Samozrejme popritom som chodil do práce, v ktorej ma síce po dlhšej dovolenkovej prestávke privítali, ale z vedenia firmy som pocítil, že moja neprítomnosť im veľmi „nevoňala“. To čo nasledovalo o niekoľko týždňov, vrátanie prepustenia z práce, som už napísal v úvodnej časti. Mňa v tom čase naozaj držali pri vode myšlienky           a spomienky na ďalekú cestu. V priebehu niekoľkých dní sa mi podarilo dohodnúť podrobnosti s riaditeľom žilinskej televízie na spracovaní filmu. Chalani s televízneho štúdia ma už poznali, pracovali sme spolu na troch filmoch. Denník s poznámkami mi poslúžil ako podklad pre scenár, takže technické spracovanie bolo otázkou asi dvoch týždňov. Film „Päť pokladníc veľkého snehu“ (Five Treasures od Great Snow) bol na svete. Pôvodne som plánoval, že film uvediem na jar v rámci žilinského festivalu filmov o horách „Vysoké hory“. Bohužiaľ to nevyšlo. Niekoľko dní po spracovaní filmu som bol na zájazde vo francúzskych Hautes Alpes v národmom parku Queyras. Pri návrate domov som zorganizoval s účastníkmi zájazdu v meste Briancon krst filmu. Teda „svetová“ premiéra sa konala vo Francúzsku. Nebolo to síce Monte Carlo s červeným kobercom, ale predstavenie filmu v autobuse zožalo veľký úspech. Všetkých asi 40 účastníkov zájazdu sa potom zhromaždilo pred autobusom a bol vykonaný akt pokrstenia „DVD“. Ale žiadne šampanské či iné nápoje film nekrstili. Niekoľko klasických borovicových šišiek z Queyrasu sa veľmi dobre zhostilo tejto úlohy. A jarný žilinský festival filmov o horách? Nuž, s organizátormi som sa nedohodol. Vraj mali lepší výber filmov. Aj tak sa to dá nazvať.

            Potom už nasledovalo dlhé, s odstupom času povedané, niekoľkoročné spracovávanie týchto riadkov, aby konečne uzreli svetlo sveta aj keď bolo často prerušované mojimi ďalšími domácimi či zahraničnými aktivitami na horách.
            Je zaujímavé, že ľudia z môjho okolia nechápu moje zásady, keď sa ma pýtajú, či ma nelákajú iné krajiny, tak odpovedám, že možno by som skúsil navštíviť napríklad Patagóniu alebo Aljašku, ale určite sa nevyrovnajú mojej túžbe byť v Nepále. Tie sny o vysokých kopcoch Himalájí, aj keď sa už štyrikrát splnili, sú stále vo mne. Takže možno niekedy inokedy, maybe... Namaste!