Himaláje nie sú len osemtisícovky...
(trek v nepálskom Langtang Himal)
Na jeseň roku 2018 som urobil radikálne rozhodnutie. V hlave som mal jasno. Po dvanástich rokoch opäť navštíviť Nepál. Táto exotická krajina ma v posledných dvadsiatich rokoch tak uchvátila, že som dokonale naplnil myšlienku Sira Edmunda Hillaryho (prvého či druhého človeka, ktorý stál prvý raz na vrchole Everestu): „Nádherné hory sa stále dotýkajú nebies a prostí ľudia sú stále pohostinní. Uvažovať prakticky, správať sa k miestnym ľuďom s náležitou úctou, to všetko ti prináša povzbudivé zážitky, užitočné skúsenosti a opustíš Nepál s presvedčením, že sa tam určite skoro vrátiš...“ Zrejme som asi jeden z mála Slovákov, ktorý je dôkladne „postihnutý“ Nepálom. Ako už viackrát predtým, aj tentoraz bol najväčší problém vybrať účastníkov akcie. Po niekoľkých mesiacoch sa počet záujemcov o najvyššie horstvo ustálil na čísle päť. Skupinu tvorili Maja a Igor z Bratislavy, Alena a Miro zo Žiliny a zástupca moravskej komunity Franta z Brna. Nakoľko sme boli vekovo pravdepodobne jednou z najstarších trekových skupín tejto destinácie, nič nás neodradilo od cieľa absolvovať desaťdenný trek v oblasti centrálneho Nepálu v pohorí Langtang Himal. Trek v Langtang Valley je po Evereste a Annapurne tretím najznámejším, ale menej navštevovaným ako spomenuté dva. V „Langtang National Park“ bolo naším cieľom vystúpiť na štvortisícový Kyanjin Ri (4773 m), prípadne jeho nižší sused Kyanjin South (4328 m). Toto pohorie leží takmer na čínskej hranici, asi 160 kilometrov severne od hlavného mesta Káthmandú. Práve tu došlo 25. apríla 2015 k jednému z najväčších zemetrasení v histórii Nepálu s magnitúdou 7,8.A aby toho nebolo málo, tak asi o tri týždne, 12. mája došlo k ďalšiemu zemetraseniu s magnitúdou 7,3. Celkovo prišlo o život asi 8,5 tisíca ľudí. Medzi nimi aj desiatky turistov, trekárov a horolezcov.
24. apríla 2019 sa naša pätica stretla na viedenskom letisku Schwechat. Naším cieľom bolo nepálske Káthmandú. Po medzipristátí v tureckom Istanbule na novom modernom letisku „Istanbul Airport“ a šesťhodinovom čakaní na ďalší spoj sme pred obedom 25. apríla pristáli na Tribhuwan International Airport. Akoby symbolicky sme presne na deň a takmer aj hodinu boli v Nepále, teda v deň štvrtého výročia zemetrasenia. Tu nás čakal zástupca miestnej cestovky, s ktorou som spolupracoval už po tretí raz. Tentoraz, po dvanásťročnej prestávke, som bol v Nepále po piaty krát. Po zvítaní sa s majiteľom cestovky Govindom sme sa ubytovali v jeho hoteli. Mimochodom tento pán intenzívne spolupracuje so známym slovenským cestovateľom a majiteľom cestovky Bubo Ľubošom Fellnerom. Aj preto má hotel názov „Hotel Bubo Himalaya“. Leží v centre mesta v turistickej štvrti Thamel. Lenže môj osobný názor na spoluprácu je dosť akčný, ale reálny. Hotel je kvalitatívne naozaj na nízkej úrovni. To by si mal bratislavský podnikateľ uvedomiť. Peniaze za poskytované služby sú dosť vzdialené od reality. Už cestou z letiska sme sledovali z auta zničené budovy a objekty budhistických a hinduistických pamiatok. Všade však panuje čulý stavebný ruch, aj keď málokde bolo vidieť stavebné stroje. Tak ako pred rokmi, aj teraz tu ľudia pracujú s lopatami a krompáčmi. V rámci jeden a pol dňového pobytu v hlavnom meste sme navštívili známe pamiatky Swayambhunath a Durbare Square. Práve tieto miesta boli najviac poškodené zemetrasením. Teraz, po štyroch rokoch, sa veľmi pomaly odstraňujú následky.
27. apríla sme sa terénnym vozidlom spolu so sprievodcom Krishnom a nosičmi Dipakom a Aurjanom vydali na dramatickú jazdu do dediny Syabru Besi (1450 m), ktorá bola miestom nášho začiatku treku. Asi 160 kilometrovú vzdialenosť sme absolvovali za šesť hodín! Cesta bola naozaj akčná najmä v poslednom úseku, keď vodič bravúrne zvládal nástrahy prírody, ale aj následky zemetrasenia. V realite pripomínala známu „Karakoram highway“. Prašná horská cesta so strmým stúpaním so sto a viac metrovými zrázmi nad riekou Bhote Kosí nám nepridávali na nálade. Odpoludnia sme konečne dorazili do cieľa. Tu sa k nám pridal aj miestny nosič Sate, ktorý doplnil našu výpravu na počet deväť osôb. Ako som spomenul, naša pätica z hľadiska veku bola naozaj raritou. Súčet tvoril 341 rokov. Teda každý si vie spočítať priemerný vek jednotlivca. A aj preto som nazval náš výlet priliehavým názvom „International Senior Trekking Expedition Langtang Himal Himalaya 2019“.
Ráno nastal deň „D“. Na trasu sa vydali nabalení nosiči a vzápätí za nimi aj my. Po lanovom moste sme prekročili rieku Bhote Kosí. Práve tu sa do nej z východu vlieva rieka Langtang Khola, ktorá sa stala po celý trek naším spoločníkom. Slnko poriadne pálilo, ale naša cesta najprv viedla kamenistým chodníkom s občasným lesným porastom. Mali sme pred sebou most, ktorý bol čiastočne zničený kamennou lavínou pri zemetrasení a bol len provizórne opravený. S rešpektom a sebazaprením sme ho prešli a pokračovali strmým chodníkom až do miesta Pairo (1800 m). Odtiaľ sme vystupovali, ale aj zostupovali po „kamenných schodoch“ do osady Bamboo (1970 m), ktorá bola neplánovaným cieľom dnešnej trasy. Po viac ako desiatich kilometroch a prekonaní asi 520 metrov nadmorskej výšky sme sem prišli asi po šesť a pol hodinovom šliapaní. Totiž Igor cestou zaostával pre zdravotný problém s nohou. My sme ho v priebehu dňa niekoľkokrát aj dlhšie čakali, čím sa náš výstup do plánovaného prvého nocľahu v osade Hotel Lama (2470 m) spomalil. Preto sa po spoločnej porade s Krishnom rozhodol, že s manželkou Majou tu trek vzdávajú. Bohužiaľ... Naplánovali si, že v Bamboo ostanú nejaký deň a potom pôjdu späť do Syabru Besi a urobia si svoj program. Krishna im pridelil nosiča Aurjana. Ako sa neskôr ukázalo, bola to správna voľba a zvládli to. Na druhý deň sme bez trojice pokračovali ďalej. Naša šestka mala pred sebou viac ako tisícmetrové stúpanie do osady Ghoratabela (3008 m). Pre predstavu je to výška asi ako keď v Tatrách vyjdete zo Starého Smokovca na Téryho chatu, lenže v podstatne dlhšej vzdialenosti a samozrejme aj v nadmorskej výške o tisíc metrov vyššie. Niekoľkokrát sme prekročili dlhé mosty nad riekou Langtang Khola, prešli cez malé osady Rimche (2453 m), Lama Hotel, Gumnachowk (2789 m) a bambusovým a rododendronovým lesom vystupovali vyššie. Na stromoch sme objavili opice Lemury. Samozrejme, že fotoaparáty či mobily cvakali zábery. Rieka Langtang Khola s jej mohutným hukotom s obrovskými balvanmi a kaskádami v koryte boli neustále naším partnerom pri výstupe. Onedlho sa v nadmorskej výške okolo 2700 metrov objavili prvé kvety rododendronov. Nádherné biele, ružové a červené ružice sú právom nepálskym národným symbolom. Ako pri predošlých trekoch tak aj tentoraz som od sprievodcu a nosičov dostal priliehavú prezývku „Beer man“. Nebránim sa tomu. Veď pivo je naozaj zlatistý a životodarný nápoj. A najmä v cieli každého dňa som podporoval výrobcu najmä „Everest beer“. Fľaša 6,5 decového nápoja v Káthmandú stála asi 300 rupií, vo výške tritisíc metrov už bola cena 750, čo je v prepočte asi šesť eur a v „base campe“ v Kyanjin Gompa v takmer štvortisícovej výške 900 rupií. A pollitrová fľaša Coca Coly stála 350 rupií. To je len pre informáciu... Dnešný deň bol naozaj náročný. 13,5 kilometrovú vzdialenosť s prevýšením v realite viac ako 1200 metrov nám dalo poriadne zabrať. Konečne sme prišli do osady Ghoratabela (3030 m). Tu je aj „check point“, kde nám skontrolovali permity, čiže povolenia pre vstup do národného parku. Večere v ubytovniach - lodgiach boli takmer rovnaké. Na jedálnom lístku sa opakovali názvy jedál ako dhal bhat (ryža so šošovicovou omáčkou a pikantnými omáčkami), chowmein (pražené špagety so zeleninou, prípadne jačím syrom), vajcia na všetky spôsoby, ale aj zemiakové hranolčeky či opekané zemiaky, prípadne placka na spôsob našej lokše či tibetský chlieb, ktorý sa podobal na náš langoš alebo momo, pripomínajúce pirohy. Žiadne mäso! Pri posedení v jedálni nás zaujala dvojica mladých dievčat z Izraela, ktorá si pripravovala svoju „košér“ večeru. Varenú mrkvu s cibuľou a akýmsi instantným práškom. Výdatne im pomáhala „didi“, pani domu. Celou jedálňou sa ozýval smiech a pokriky dosť hlučnej skupiny ôsmich trekárov zo Singapúru. Spať sa tu chodí okolo ôsmej hodiny večer, takže prespíte desať a viac hodín.
Naša trojica, teda Alena, Franta a ja, s naším sprievodom pokračovala ďalej a vyššie. Tentoraz sme mali pred sebou „len“ asi 450 metrové prevýšenie s cieľom v osade Mundu (3550 m). Prešli sme osadami Thangsyap (3146 m) a Chyamki (3230 m), ktoré stoja pod južnými svahmi Langtangov. Tu sme uvideli dokonanú skazu zemetrasenia. Rozvaliny domov, rozhádzané dosky, plechy striech a sem-tam aj nejaká topánka či prikrývka. Takto to tu leží štyri roky. Vyššie novopostavené domy a ich obyvatelia vás srdečne vítajú a ponúkajú nocľah alebo „len“ šálku čaju. Sú odkázaní na ochotu turistov sa zastaviť a prijať niekoľko stoviek rupií, ktoré im s radosťou dáte. Mali sme pred sebou dlhé stúpanie po chodníku, ktorý viedol niekoľkými úsekmi sutín ako následok veľkých zosuvov strmých svahov. Kráčali sme pod zasneženým Langtang II alebo Ghenge Liru (6596 m). Nádherné kopce a slnečné počasie nám dodávali sily na ďalšiu chôdzu. Prišli sme do osady Gompa (3450 m). Po ľavej strane bolo vidieť obrovský zosuv skál z južnej steny Langtangu. Práve tu došlo k najväčšej katastrofe pri zemetrasení. Tisíce ton ľadovca a kamennej lavíny zmietli zo sveta najväčšiu dedinu v údolí, Langtang Village (3430 m). Zahynulo tu viac ako 300 ľudí. Z toho bolo asi 80 turistov. Pod hlbokým nánosom blata, ľadu a kamenia ležia ich telá. Nasledoval strmý zostup a chôdza po novovybudovanom kamennom chodníku. Nie je to dobrý pocit, keď kráčate s vedomím, že kdesi v hĺbke pod vami ležia pozostatky stoviek ľudských obetí. Prešli sme na druhú stranu suťoviska. Tu vyrastá nová dedina. Za štyri roky od nešťastia miestni ľudia postavili nové ubytovne. Je ich tu snáď dvadsať či tridsať. Nosiči neustále nosia na chrbtoch stavebný materiál. Dosky, plechy, cement... A kamene majú všade v okolí. Na západnom okraji dedinky stojí mohutná stúpa. Je to akési pietne miesto pre obete zemetrasenia. Na severnej strane sú umiestnené mramorové tabule s menami obetí. Bohužiaľ, zub času a možno aj nevšímavosť domáceho obyvateľstva či kompetentných zrejme nepostrehli, že mená s čiernym písmom sú teraz vybielené, takže sa nedajú poriadne prečítať. Nad dedinou stojí dlhé roky pás kamenných múrov, Mani stones, kameňov, na ktorých sú vytesané budhistické modlitby. Totiž celé údolie je obývané budhistami, na rozdiel od údolia rieky Bhote Kosí, kde prevládajú hinduisti. Prešli sme okolo múrikov a pred nami sa objavil cieľ dnešného dňa. Lenže sme sa ešte museli popasovať so snehovou lavínou, ktorá tu spadla možno pred týždňom či dvomi. Asi sto metrov dlhý úsek sme opatrne zdolávali. Naši nosiči robili predvoj. Konečne po piatich hodinách a 8,5 kilometrovej chôdzi sme prišli do Mundu. Boli sme vo výške tri a pol tisíc metrov. To je výška, kedy sa rozhoduje o bytí a nebytí turistov na treku. Buď máte zdravotný problém alebo nie. Teda ak sa začnú prejavovať symptómy výškovej choroby, je to problém. Osadu tvorí asi desať ubytovní, ktoré poskytujú celkom slušné ubytovanie. Dokonca aj toalety s naozajstnou záchodovou misou! Komercia napreduje... Toto som pri predošlých trekoch nezažil. Klasická turecká „diera“ musela postačovať pod Everestom či Kangchenjungou. Po neskoršom obede sme si urobili odpoludňajšiu asi hodinovú siestu v spacáku. Večerné posedenie pri čaji a pive umocňovali myšlienky na poslednú etapu výstupu do „base campu“.
Ráno sme sa zobudili do nádherného slnkom zaliateho prvého mája. Nostalgicky sme si pripomenuli bývalé „prvomájové“ sprievody so zástavami a transparentmi. Nás ale čakala etapa do nami vytúženého „base campu“, teda osady Kyanjin Gompa (3890 m). Tu sme plánovali stráviť dve noci. Asi 350 metrové prevýšenie už nerobilo problém, ale aj tak už bolo cítiť v dýchaní nadmorskú výšku. Bohužiaľ, práve v Mundu pocítila Alena príznaky bronchitídy a prechladnutia. Bol to zrejme následok noci v Ghoratabela, kde bolo dosť chladno a ubytovňa mala „preglejkové“ steny s dierami. So sebazaprením a rôznymi medikamentmi v sebe sa vydala na našu poslednú trasu výstupu. Prechádzali sme pod južnými stenami najvyššieho kopca pohoria, Langtang Lirung či Ghone (7227 m). Prestávky na oddych sa predlžovali. Super počasie sme si poriadne užívali. Fotenie, občas dúšok vody a ideme ďalej. Asi po šiestich kilometroch a dva a polhodinovej chôdzi sme boli v „base campe“. Nadmorská výška 3 890 metrov. Nasledovala klasika... Ubytovanie v lodge, horúci čaj, k nemu nejaká horalka. Na obed sme ani nemali chuť. Boli sme vo výške necelých štyritisíc metrov a nám ani nechutilo jesť. Mali sme pred sebou relaxačné odpoludnie. Všade okolo nás sa vypínali neskutočne krásne zasnežené kopce. Výnimku tvoril náš skalnatý krásavec, Kyanjin Ri. Jeho susedný južný brat vyčnieval nad osadou ako osamelá pyramída. Pohľad na neho bol úchvatný. Severný hrebeň tvorili okrem Lirungov najmä šesťtisícovky Changbu (6251 m), Kinshung (6781 m), Yubra (6284 m). Na východe sa vypínali Bhairav Takura (6799 m), Dorje Lakpa (6966 m) a Langshisa Ri (6580 m). Na juhu boli kopce Gangchempo (6378 m) a hrebeň Kangjala Himal s najvyšším Ponggon Dopku (5928 m). Celkom blízko „našich“ Kyanjinov stála mohutná pyramída Tserko Ri (4984 m), ktorá býva taktiež cieľom trekárov. V dedine sme stretli trojicu dievčat z južných Čiech, Aničku, Mišku a Magdu, ktoré sme videli v prvý deň v hoteli v Syabru Besi. Študentky medicíny boli na stáži v Káthmandú a urobili si trek. Práve zostúpili z vrcholu Kyanjin Ri. Pri večeri sa Alena rozhodla, že na druhý deň výstup hore vzdáva.
2. máj sa stal naším dňom vyvrcholenia treku. Franta a ja sme sa sami vydali na výstup. Bez nášho sprievodcu, ktorý podobne ako Alena „chytil“ nejakú chorobu, ale pred nami sa to snažil zatajovať. Počasie ráno nebolo tak ideálne ako v predošlé dni. Ale to bola len otázka času. Bolo pomerne teplo, no fúkal nárazový vietor. Zimné oblečenie nebolo potrebné. Prvý úsek bol dosť strmý a prašný chodník striedali kamenné schody. Dýchalo sa tak ako sa dýcha v štyroch tisícoch... Neustále som zdvíhal oči na skalnú pyramídu vysoko nad nami. Hlavou sa preháňali rôzne myšlienky. Ale najmä túžba po vrchole chcela len to podstatné. Veď si tu zrejme naposledy, tak to nevzdávaj! Strmý úsek vystriedalo miernejšie stúpanie. Nádherné výhľady a aj počasie sa umúdrilo. Slnko dokonale pálilo na hlavy. Našťastie môj klobúk sa opäť osvedčil. Konečne sme sa dostali pod vrcholové sedlo. Bolo na dosah. Niekoľko minút strmého výstupu a poriadne zadýchaní sme stáli v ňom. Boli sme vo výške 4320 metrov. Možno povedať, že na Himaláje nič svetoborné. Áno, veď pred sedemnástimi rokmi som stál na Chhukungu pod Lhotse vo výške takmer šesťtisíc metrov. Lenže tam to bol choďák a tu šesťtisícovky sú lezecké steny. A aj tie roky už je poriadne cítiť. Matematika a čísla nepustia. 79 a 68 roční “starci“ na kopci. Nakrátko sme v sedle „zabivakovali“. Nikde živá duša. Len prelet niekoľkých krkavcov a himalájskych orlov nám spestrovali božský pocit z výstupu. Nasledovalo fotenie. Lenže samotný vrchol bol nad nami ešte asi o desať metrov vyššie. O chvíľu sme tam stáli. Budhistické vlajočky viali aj tu a rozosielali modlitby do sveta. Samozrejme vrcholovka musela byť. Foto aj dúšok „domoviny“. Vrátili sme sa do sedla. Po krátkej chvíli sa Franta rozhodol pokračovať na hlavný vrchol. Ďalších asi 450 metrov stúpania. Moje rozhodnutie tam nepokračovať som považoval za správne. Bol som rád, že som sa dostal až sem. Ešte stále som pociťoval deficit v dýchaní. Veď v priebehu uplynulých štyroch mesiacov som „absolvoval“ tri bronchitídy samozrejme s antibiotikami a tu sa to začalo prejavovať. Franta šliapal po hrebeni ďalej. Ja som v sedle sedel asi pol hodinu, aby som sa potom vrátil dole. Franta sa stratil z dohľadu. Nikto z turistov nemal zrejme záujem o výstup. Až pár metrov nad dedinou som stretol dve skupinky trekárov. Pred dvanástou som bol späť v dedine. Samozrejme nasledovalo „vrcholové“ pivo. „Everest“ zachutil ako už dlho nie. Odpoludnie som venoval relaxu v podobe prania. Ponožky a tričká o chvíľu povievali na šnúre. Myslím, že takúto činnosť v takmer v štyroch tisícoch nezažívate denne. Franta sa vrátil okolo tretej popoludní aj s cenným „skalpom“. Naozaj oskalpoval Kyanjin Ri. Klobúk dole a naozaj mu patrí uznanie. Samozrejme večer sme si neodpustili na oslavu výstupu aj konzumáciu vzorky našich páleníc.
Na druhý deň nás čakal zostup. Tentoraz až do osady Ghoratabela. Nádherný deň s páliacim slnkom a zasnežené kopce tvorili celodennú scenériu. Pre nás známy chodník pomerne rýchlo ubiehal. Opäť sme prešli cez osady Mundu, Langtang, Thyangsyapu.13,5 kilometrovú cestu sme zdolali za päť hodín. Dopriali sme si po pár dňoch „hot shower“. Akože sprchu. Didi nám nahriala do vedra teplú vodu, a tak sa konala telesná očista s plastovým hrnčekom. Namydliť telo a postupne sa oplachovať... Tých 250 rupií stálo za to. A na večeru skutočné ručne robené zemiakové hranolčeky s kečupom. „Home made“. Tu sme sa stretli so skupinou ôsmich Rusov, ktorí sa taktiež vracali z treku. Oprášili sme azbuku a „nemnožka pagavarili“...
Ráno bol pred nami pomerne dlhý a strmý zostup do osady Bamboo, kde sme „zanechali“ Maju a Igora. Tentoraz sme od rána obdivovali kopec Lirung II, ktorý sme pri výstupe pre mraky nevideli. Ľadová krása sa pred nami dlho predvádzala až do miest, kedy sme vstúpili do bambusovo rododendronového lesa. Počas chôdze sme neverili vlastným očiam, čo sme pri výstupe zdolávali. Strmé chodníky striedali kamenné schody. Kolená dostávali zabrať. Miestami to vyzeralo, najmä pred koncom dňa, že chodíme ako po „obrne“. Prešli sme opäť osadami Chunama a Lama Hotel. Nevedeli sme sa dočkať, kedy prejdeme cez most, aby sme onedlho ukončili dnešný zostup. Ten mal dnes viac ako 1 200 metrov a trval asi päť hodín, za ktorých sme prešli 13,5 kilometra. V Bamboo nás privítala didi s tým, že Maja a Igor deň predtým odišli, takže tam strávili aj s nosičom Aurjanom celých päť dní. Pred nami bola posledná noc na treku. A zásoby produktov páleníc či liehovarov sa pomaly míňali. Našťastie „Everest“ nie.
Posledná etapa treku do Syabru Besi bola pre nás už „malinou“. Ale aj tá dala nohám dosť zabrať. Prestávka v lodge „Bob Marley“ bola naozaj úchvatná. Káva a pivo... A to sme mali pred sebou už len poslednú hodinu šliapania. Chodník ešte miestami stúpal hore, ale viac sme zostupovali. Most ponad rieku Bhote Kosí bol na dosah ruky. V horúčave sme krátko po poludní prišli do cieľa. Pred dedinou nás čakali Maja s Igorom. Srdečné privítanie a gratulácie k výstupu. Odpoludňajšie posedenie nemalo konca. Konečne naozajstná sprcha s teplou vodou. Pri večeri sme sa rozlúčili s nosičom Sate, ktorý bol už vlastne doma. Za deväť dní sme absolvovali celkové prevýšenie od 2900 (Miro) do 3300 metrov (Franta) a samozrejme rovnako aj zostup.
Ráno nás čakal šesťhodinový presun do Káthmandú. Jazda v džípe najmä v prvej fáze bola naozaj lahôdkou pre stres. Strmé zrázy okolo cesty boli tentoraz snáď ešte horšie ako pri ceste hore. Vodič síce bravúrne manévroval na prašnej ceste, ale boli sme radi, keď nás konečne dopravil na asfaltovú cestu. O pol tretej sme boli v hoteli. Sprcha, krátky odpočinok a večera v „Steak House“. Pre mňa reštaurácia, ktorú som pri minulých návštevách Nepálu pravidelne navštevoval. Aj tentoraz som jej ostal verný. Nesklamala. Steaky boli naozaj výborné. Ale nie všetci spolupútnici zdieľali moje steakové chute.
Po jednodennej prestávke vyplnenej návštevou pamiatok v Boudhnate a Pashuphatinate sme absolvovali druhú časť nepálskeho pobytu. Návštevu národného parku Chitwan spojenú so safari. Lenže ak sa niekomu vybaví safari, predstaví si prírodu plnú exotických zvierat. Tu to tak nebolo. Počas päťhodinovej jazdy v džípe v neuveriteľných 37 stupňoch Celzia sme videli niekoľko pávov, čierneho medveďa a v diaľke v rieke kúpajúceho sa nosorožca. Akousi satisfakciou bola návšteva fariem krokodílov a slonov. Po troch dňoch sme sa vrátili do Káthmandú. Tu sme strávili ďalší deň prehliadkou mesta. 12. mája, paradoxne na štvrté výročie druhého zemetrasenia, sme ráno opustili Nepál s dvojhodinovým meškaním „Turkish Airlines“. Vo Viedni nás večer čakalo 9 stupňov Celzia, teda chladno a navyše aa dážď. Dvadsať stupňový teplotný rozdiel nás doslova šokoval. Toto sme počas celého pobytu v Nepále nezažili. Slnečné a horúce dni a takmer žiadne kvapky z mrakov...
Takto sa skončilo trojtýždňové putovanie po Nepále a moja piata cesta do Himalájí. Na samotný záver uvádzam rekapituláciu mojich himalájskych ciest – najvyššie kopce na ktorých som stál:
Rok 2000 – Gokyo Ri (5357 m) – údolie pod Cho Oyu (Sagarmatha National Park)
2002 – Chhukung (5845 m) – údolie pod Lhotse (Sagarmatha National Park)
2004 – Kala Patthar (5545 m) – údolie pod Mt. Everest (Sagarmatha National Park)
2007 – Drohmo Peak South View (5023 m) – údolie pod Kangchenjunga
(Kangchenjunga Conversation Area)
2019 – Kyanjin South (4320 m) – údolie pod Langtang Lirung (Langtang Himal National
Park)