Kamčatka 2017

Kamčatka, krajina ohňa a ľadu alebo tam, kde sa začína Rusko

            Dva roky som „špekuloval“ o nejakej zahraničnej ceste, ktorej destinácia by bola mimo Európu. Opäť ma chytil akýsi „ošiaľ“ prežiť niečo iné a inde ako v európskych horách. Uvedomoval som si, že vekom patrím do garnitúry jednotlivcov, ktorí vo väčšine prípadov trávia svoje „jesenné“ dni najradšej v kruhu svojich najbližších, aby v prípade nebodaj nejakého zdravotného problému urýchlene volali magické číslo „112“. Na toto ešte stále nie som pripravený, a tak radšej moje myšlienky blúdia kdesi po ďalekých končinách. Dilema... Čo je lepšie? Čakať doma pri okne na skončenie pozemskej púte, prípadne na lôžku v nemocničnom zariadení? Alebo si užívať realitu života niekde na cestách... Už dlhšie som nosil v hlave destinácie v Južnej Amerike. Pred desaťročím ma inšpirovala  Oľga z Bratislavy, s ktorou som v roku 2004 absolvoval trek v Himalájach. Totiž bola v Patagónii a vtedy mi poslala pár záberov z Ohňovej zeme a okolia. Samozrejme obrázky zasnežených kopcov v národnom parku Torres del Paine s legendárnym Fitz Roy (3 375 m) či horské jazerá ma poriadne upútali. Lenže vtedy do toho prišla ešte moja štvrtá himalájska cesta a potom niekoľkoročné cesty po európskych kopcoch. Tentoraz však záujem o Patagóniu dospel do štádia, že som oslovil obľúbenú cestovku, ktorá na cesty používa hotelbusy a dokonca som zaplatil predbežnú zálohu. Mal som stráviť na prelome rokov 2017 a 2018 32 dní v Chile a Argentíne. Ako čas plynul, tak sa mi v hlave naháňali myšlienky, či viac ako mesačný pobyt v juhoamerickej prírode vlastne zvládnem. Totiž ešte vlani v októbri som mal zdravotný problém. Bolestivo sa mi „ozvalo“ pred štyrmi rokmi zlomené rameno. Opäť som nemohol pohybovať ľavou rukou. Poškodené nervy mi opäť znepríjemňovali život. Nasledovali desaťtýždňové návštevy lekárov a rehabilitačné cvičenia. Začiatkom roka som sa konečne dostal do normálnej situácie, kedy som si bez problémov mohol na chrbát zobrať malý ruksak. Krátke jednodenné zimné návštevy kopcov v Malej Fatre otestovali moje „rekonvalescentné“ rameno. Zdalo sa, že bolo v poriadku. Aspoň zdanlivo. Podstatné bolo, že bolesti poľavili. Ale moje obavy z ďalekej juhoamerickej cesty boli dosť opodstatnené. V priebehu jedného-dvoch mesiacov sa mi Patagónia „rozležala“ v hlave. Vzdávam to... Je to naozaj ďaleko a aj ten mesiac pobytu je pridlhý. Vtedy som už mal zaplatený zájazd do bulharských kopcov. Pohoria Rila a Pirin sa mali stať realitou. Takže mal som si vymyslieť „náhradný“ program, aby som využil zaplatenú zálohu. Voľba padla na Krétu, jeden z väčších ostrovov Stredozemného mora.  Takže na rozhraní septembra a októbra som mal počas dvoch týždňov absolvovať poznávačku kolísky európskej civilizácie a rodisko boha Dia. Lenže to nebola tá pravá destinácia, kde by som zažil niečo viac adrenalínové. Pritom nie som typ človeka, ktorý potrebuje visieť na lane, skákať bungee jumping či splavovať horské rieky. Ako som vždy tvrdil, mne postačuje vždy pevná zem pod nohami. Ktorýsi deň začiatkom marca som pri počítači „blúdil“ po stránkach cestovných kancelárií a do očí mi udrel dosť veľavravný, no z hľadiska zahraničných ciest, takmer nič nehovoriaci názov Kamčatka. Tento „koniec sveta“ som síce spomenul pred rokmi, kedy som „chodieval“ do Nepálu, že to tam nemusí byť zlé a možno niekedy v budúcnosti by som sa aj na tak dlhú cestu podujal. Netrvalo dlho a touto myšlienkou som sa stále viac a viac zaoberal. Veľmi rýchlo som si zrátal pre a proti. Totiž samozrejme prvé boli financie a potom program a dĺžka celej akcie. Oslovil som organizátorskú pražskú cestovku, ktorá sa obratom ozvala. Dvojtýždňový zájazd na Ďaleký východ bol v štádiu príprav. Koncom marca som odcestoval do Prahy, aby som si osobne zistil podmienky zájazdu. Ono je síce pekné, keď si na stránke kancelárie prečítate podmienky či pokyny, ale to je v prípadoch, keď cestujete niekde za „humná“ v Európe. V Prahe som sa stretol s garantom akcie, chalanom, ktorého ruské meno i priezvisko malo byť zárukou, že akcia by mohla dobre dopadnúť. Možno. Výhodou oproti minulým rokom bolo, že v ponuke zabezpečenia nocľahov v prírode bolo zabezpečenie stanov zo strany partnerskej ruskej cestovky, takže by sme nemuseli brať z domu stany. Už vtedy v marci som bol takmer na sto percent rozhodnutý, že na Kamčatku idem. Nakoľko som tých pár dní trávil u sestry, tá bola prvou osobou, čo sa o ďalekej ceste dozvedela. V priebehu apríla som niekoľkokrát kontaktoval Arsenija, chlapíka z cestovky. Mojim problémom bola otázka zabezpečenia stanov. Vždy mi tvrdil, že stany naozaj budú na Kamčatke k dispozícii. V polovici mája som opäť cestoval do Prahy, aby som osobne odovzdal nový pas. Ten som si musel najprv vybaviť, nakoľko starý som mal dva roky neplatný. Pas bol potrebný pre vybavenie ruských víz a mal som ho dostať až na letisku pred odletom. Lenže medzitým som potreboval vybaviť ešte aj druhý pas, nakoľko do Bulharska sme mali cestovať cez územie Srbska. Síce neskôr som si naštudoval informácie, že aj keď Srbsko nie je v Schengene, tak sa tranzitne dá cestovať na občiansky preukaz. Lenže týmto Balkáncom je naozaj ťažko niečo veriť. Tak som opäť navštívil mestský úrad a vybavil druhý pas. Opäť 33 eur, ale platnosť len na päť rokov. A štát zarába po svojom. V spojitosti s Kamčatkou opäť spomínam tie stany. Stále som mal pocit, že síce Arsenij tvrdí svoje, ale nemal som istotu, že to bude aj zrealizované. Samozrejme korunu tomu dali pracovníčky cestovky, keď poslali konečné pokyny k zájazdu a tam bolo napísané, že si máme brať stany z domu. Neviem, kto teda bol blbec. Po tomto zistení som obratom napísal Arsenijovi o realite. Ihneď sa ozval, že pracovníčky omylom poslali neupravené pokyny z minulého roka! To je sila. Zájazd za nie malé peniaze a cestovka blamuje klientov. Nuž...? Medzitým som absolvoval cestu do bulharských kopcov, potom týždenný rekreačný pobyt na Zemplíne a opäť som balil veci. 29. júla som predpoludním Regiojetom odcestoval do Prahy. U sestry som prespal a na druhý deň o siedmej ráno odišiel od hlavného nádražia autobusom na letisko. Ani sa mi nechce spomínať, po kom nazvali pražský „aeroport“. Bratia Česi majú v histórii určite lepší výber ako dramatického opilca a „demokrata“. Objekt Terminálu 1 ma prijal do svojich útrob. Neďaleko pultu s informáciami som sa posadil a sledoval okolie. Tu sme sa mali všetci stretnúť. Pred ôsmou sa začali schádzať potencionálni aktéri akcie. Malo nás byť dvanásť a k tomu ešte trinásty vedúci. Nesmelé pohľady s „bádateľskými“ očami, ktoré si premeriavali neznámych ľudí. Naozaj okolo štvrť na deväť sme sa „neorganizovane“ hlásili u šéfa. Roman, šéf našej dočasnej grupy, všetkých posmelil ponukou tykania. Mal pravdu. Na kopcoch je zvykom si tykať. Aj keď niekedy to pre niekoho býva problém. Nie každý senior si zvykne na tykanie od tridsať či štyridsať ročného človeka alebo naopak. Tentoraz nebol problém. Z hľadiska rodu sme boli siedmi chlapi a päť žien. A k tomu Roman, z ktorého neskôr „vyliezlo“, že vekovo je takmer pod prahom päťdesiatky, presnejšie 48 ročný chalan z Veľkých Popovíc, teda od pivovaru „Kozel“. Po „začekovaní“ oboch lietadiel, teda do Moskvy a z Moskvy sme absolvovali bezpečnostné kontroly a v trojici, teda Mira zo Zlína, Jirka z Kladna a ja sme navštívili blízky pub s plzenským pivom. Počas asi hodinovej debaty sme navzájom zistili, že máme toho v zahraničných horách dosť pochodené. Dve skonzumované pivá, ale najmä pokročilý čas nás vyhnali do lietadla. Pri vstupnej bráne, ktorú všade vo svete nazývajú „Gate“ som sa pousmial. U nás na Slovensku sú „gate“ určené na niečo iné...Vošli sme do lietadla Airbus A320 ruských aerolínií Aeroflot. V dvoch prúdoch cestujúcich sme postupovali dozadu. Vysmiate letušky v červených šatách nám ukázali svoje miesta. Sedel som v strednej časti lietadla ďalej za krídlom. Susedov v „trojke“ sedadiel mi robili z jednej strany rusky hovoriaci postarší muž sediaci pri okne a z druhej strany Blanka, teda členka našej partie. S asi štvrťhodinovým meškaním sme o pol jedenástej odštartovali. Smer moskovské letisko Šeremetevo. Asi po dvadsaťminútovom lete, kedy sme dostali signál, že sa môžeme zbaviť popruhov, začali letušky voziť občerstvenie. Akási malá bageta plnená syrom a šunkou trochu zmiernila pokročilý hlad. A k tomu niečo ako sladký dezert. Ten som radšej „ignoroval“. Skonštatoval som, že toho dňa som ešte nič nemal v ústach a bolo takmer poludnie. Vysmiate letušky ma ale šokovali. Chuť na pivo či nejaký pohárik whisky ma prešla, keď jedna z nich stroho oznámila, že na palube lietadiel spoločnosti Aeroflot nepodávajú alkoholické nápoje. „No zbohom“. Ostal som bez piva. Aby som aspoň namočil jazyk do nejakého nápoja, tak som dostal necelé dve deci sladkej Fanty. Pomyslel som si, možno na tej vnútroštátnej linke to bude lepšie. Z okna som sledoval krajinu pod nami, ale veľa toho pre mraky nebolo vidieť Po viac ako dvoch hodinách letu sme sa ocitli nad Moskvou. Vonku pršalo, takže aj v tomto prípade počasie neprialo. Síce nám to ani nevadilo, pretože po vystúpení z lietadla sme sa odobrali hľadať ďalší terminál. V priestranných halách boli stovky cestujúcich, takže sme sa celá skupina radšej držali pohromade. Naším prvoradým cieľom bolo nájsť zmenáreň, aby sme si mohli vymeniť miestnu menu, teda ruble. Mira, ktorý pomerne často chodí pracovne do Ruska, nám oznámil približný kurz a onedlho sme stáli pred okienkom. Pracovníčka zmenárne si dala záležať a netrvalo dlho, keď som držal peniaze v ruke. Menil som 220 eur a dostal okolo 15 tisíc rubľov. Čiže jedno euro bolo zhruba 75 rubľov. Nikto z nás nemal odhad, koľko peňazí minieme za tie dva týždne. Asi po štvrťhodine sme našli terminál D a tú správnu bránu, kde už postávalo či posedávalo množstvo ľudí. Ešte doma som sa na múdrej „Wikipédii“ dočítal, že do Petropavlovska-Kamčatského lietajú veľké lietadlá typu Boeing 777-300ER. Niekoľko slov o tomto dopravnom kolose. Boeing je dlhý 74 metrov, vysoký takmer 19 metrov a rozpätie krídiel je 65 metrov. Trup je široký viac ako 6 metrov. Má dolet asi 14 tisíc kilometrov. Maximálna vzletová hmotnosť je 351 ton! Vo vybavení slúži cestujúcim 9 kabín toaliet. Z hľadiska bezpečnosti pri prípadnej havárii je na každej strane trupu umiestnených po päť bezpečnostných východov. V Business triede je 30 miest, v Comfort triede 48 a v Economy triede 324, teda spolu 402 miest. Na každom operadle sedadla sú monitory s možnosťou výberu programov v ruskom a anglickom jazyku. Mali sme viac ako hodinu na to než otvoria „bránu“. Samozrejme sme toto využili na „načerpanie“ síl v podobe konzumácie ruského piva značky „Sibirskaja korona“. Stálo 320 rubľov, čo odpovedalo asi štyrom eurám. To zaplatíte bežne na európskych letiskách. Ale celkom dobre chutilo. Odlet bol určený na trištvrte na päť. Odpoludnia. Takže poďme na to. O štvrtej hodine nás v lejaku letiskový autobus odviezol k lietadlu. Na prvý pohľad bolo vidieť, že pred nami stojí ozruta. Pokusy s fotoaparátom o nejaký obrázok boli naozaj chabé, ale predsa sa niečo podarilo zachytiť. Aj napriek snahe o zabránenie zo strany miestnej ochranky. Desiatky ľudí sa postupne strácali v útrobách. Na palubnom lístku svietilo číslo radu môjho sedadla 47 F. Predieral som sa úzkou uličkou dozadu. Ostatní moji českí spolucestujúci mali miesta neďaleko odo mňa. Sedadlo bolo pri uličke, takže som si mohol spokojne striedavo naťahovať počas letu nohy. V rade sedadiel bolo desať miest. Teda tri pri okne vľavo, v strede štyri a vpravo opäť tri miesta. Ako som už spomenul pred každým sedadlom bol na opierke kresla umiestnený displej. Takéto niečo som zažil pred rokmi, keď som prvý a druhý raz letel do Nepálu. O trištvrte na päť sme sa dočkali rolovania na štartovaciu dráhu. Letušky spoločnosti Aeroflot boli v pohotovosti. Skontrolovali pripútanie cestujúcich s následnou inštruktážou o použití bezpečnostných opatrení. Motory zaburácali a pred piatou sme odštartovali. Mohutná odstredivá sila nás dokonale „usadila“ v sedadlách. Na displeji sa objavila predpokladaná dráha letu. S údivom som skonštatoval, že naša trasa nevedie po rovnobežke na východ, ale let mal viesť na severovýchod a dvakrát prekonať severný polárny kruh. Hm. Tak toto som naozaj nečakal. Možno väčšine prítomných to bolo evidentne jedno. Väčšina domácich si naladila displeje na rôzne filmy či hudbu. Mne postačoval pohľad na trasu letu. S anglickým popisom. Aj keď občas som prepol na ruštinu. Zopakoval som si niekoľko výrazov, aby som jazykovo „pripravený“ pristál na Ďalekom východe. Po necelej polhodine letu sa začali „producírovať“ letušky. Roznášali „pitný režim“. A opäť ako pri predošlom lete všetci záujemcovia o pivo, víno či destilát utreli hubu. „Russkij medveď“ s nami vybabral. Tak opäť nasledoval pohár s Fantou. A to sme mali pred sebou takmer osem hodín letu. Na „displejovej“ mape sa postupne objavovali názvy známych ruských miest. Čerepovec, Vologda, Uchta, Noriľsk, Vorkuta, ale aj zemepisné miesta ako ostrov Nová Zem, poloostrovy Jamal, Tajmýr, či moria Severného Ľadového oceánu, Barentsovo, Karské, Laptevov s veľriekami Pechora, Ob aj so svojím okolo osemsto kilometrov dlhým zálivom a Jenisej. Leteli sme nad oblasťami Komi, Jamalia a Jakutsko. V rámci stravovacieho režimu nám podali na večeru minižemľu s maslom a džemom,  pečené kurča s ryžou a niečím, čo pripomínalo nakrájané kúsky čerstvého ovocia a dezert v podobe akéhosi odporne sladkého koláča. K tomu samozrejme nealko nápoj a káva alebo čaj. Tie dve posledné mi nehrozili, takže som ostal pri „obľúbenej“ značke Fanta. Medzitým sa lietadlo dostalo ďalej na východ. Podľa hodiniek už mal byť dávno večer a teda aj tma, ale leteli sme „proti času“. Takže noc sa vlastne nekonala. Z nudy alebo vlastne aj pre svoju pohyblivosť a strnulosť nôh ľudia často využívali krátke presuny uličkami lietadla. Najmä z dôvodu návštevy toaliet. V praxi to znamenalo, že neustále sa niekto ponevieral medzi sedadlami. Pokusy o zdriemnutie boli naozaj veľmi chabé. Konečne sme sa dostali do druhej fázy letu, teda už sme boli niekde nad Jakutskou oblasťou. „Vracali“ sme sa späť od Severného polárneho kruhu. Tento kruh je však v skutočnosti len akousi pomyselnou kružnicou, ktorá pretína všetky najjužnejšie miesta na severnej pologuli, z ktorých je možné vidieť počas 24 hodín Slnko za letného slnovratu. Teda sú to miesta, kde nezapadne Slnko za obzor, a na ktorých za zimného slnovratu nevyjde nad obzor. Geograficky leží tento polárny kruh na rovnobežke 66 stupňov a 33 minút severnej zemepisnej šírky. V Európe prechádza severnými oblasťami Nórska, Švédska, Fínska (kde leží známe mesto Rovaniemi) a severnými oblasťami Ruska (poloostrov Kola s mestom Murmansk, Archangeľsk, spomínaný ostrov Nová Zem a veľa ďalších). Čas neúprosne k našej radosti plynul a blížili sme sa k východnej Sibíri. Preleteli nad ďalšou obrovskou riekou Lenou. Tak ich mám už všetky v „talóne“. Bolo asi päť hodín ráno, slnko neúprosne svietilo z každej strany a letušky začali nosiť ďalšiu stravu. Tentoraz raňajky. Opäť „minižemľa“ s maslom, džemom a kúskom čierneho chleba. V malej miske „miniplátok“ hovädzieho plátku so syrom. Hlavný chod tvoril plátok z lososa s kúskami zeleniny a ryžou. Tentoraz dezert tvoril pirôžtek. Lenže pri nápoji som zmenil značku. Fantu vymenila plastový pohárik s kolou. Pomyslel som si, labužník. Keď konečne letušky „vyčistili“ pulty, nastal pokles aktivít a na niekoľko minút s „plným“ žalúdkom som si zdriemol. To už sme leteli nad Magadanskou oblasťou, ktorej východné brehy už obmýva Ochotské more. Na východnej strane tohto mora, teda západné brehy. Teda leteli sme nad Magadanom a odskočil som si na toaletu. Pri návrate som pozrel z okna a uvidel hlboko pod nami zasnežené kopce a údolia s riekami. Boli sme vo výške asi desať kilometrov, takže zemský povrch sa javil ako detská hračka. Bolo tam niekoľko veľkých jazier a ani neviem či vôbec majú svoje názvy. To je asi ako s kopcami. Na svete sú tisícky, ktoré svoj názov nemajú a ľudia ich prosto nazývajú „bezmenné“. Ale nikde nebolo vidieť aspoň náznak civilizácie, teda mesto či iné ľudské obydlia či stavby. Displej ukazoval smer ďalšej trasy. Ponad Ochotské more k západným brehom poloostrova Kamčatka. Pod nami sa ukazovalo pobrežie a asi o pol hodinu sme krúžili nad veľkým mestom. Bol to cieľ našej dlhej cesty. Petropavlovsk-Kamčatskij. Kamčatka je jedným z deviatich krajov Ruskej federácie. Je to 1 250 km dlhý polostrov na Ruskom Ďalekom východe, s rozlohou 472 300 km². Najsevernejší bod dosahuje 65° severnej šírky, najjužnejší je mys Lopatka (50°59'). Pobrežná čiara má približne 5 500 kilometrov. Nachádza sa medzi Tichým oceánom a Ochotským morom. Pacifickú pobrežnú líniu lemuje Kurilská priekopa. Kamčatska patrí do kamčatskej oblasti, vrátane Komandorských ostrovov, Karaginského ostrova a časti kontinentálneho Ruska. Polostrov má pretiahnutý tvar o dĺžke približne 1 700 kilometrov a šírke 470 kilometrov. Stredom polostrova sa od severu k juhu tiahne po celej dĺžke horský chrbát. Tento sa v spodnej časti rozdeľuje na dva chrbáty – Východný chrbát a Stredný chrbát. Medzi nimi sa nachádza veľké údolie, ktorým preteká rieka s rovnakým názvom Kamčatka. Prakticky všetky vrcholy Stredného chrbta sú sopky, niektoré aktívne, no oveľa viac ich je už vyhasnutých. Pre tak veľký výskyt vulkanizmu na relatívne malej ploche sú kamčatské vulkány zaradené do svetového dedičstva UNESCO. Kamčatka je z geologického hľadiska veľmi mladá. Jej povrch pokrývajú horniny, ktoré sú produktom súčastnej sopečnej činnosti, ktorá tu začala pred necelým miliónom rokov. Hory sa neustále rodia a umierajú. Je to ako keby ste sedeli na sude s pušným prachom. Domy sú projektované tak, aby vydržali zemetrasenie o sile 9. stupňa. Oceľové prúty v paneloch pri ňom vydávajú tóny ako struny gitary. Pozdĺž pevniny sa v oceáne tiahne Kurilsko - kamčatská vodná priekopa s hĺbkou 10 500 metrov. V nej sa Pacifická litosférická doska podsúva pod Euroázijskú a spôsobuje všetok ten podzemný nekľud a vrenie. Špeciálna mikroklíma v okolí sopiek urýchľuje geologické procesy - vznik skamenelín, tvorbu rúd, rozpad hornín a minerálov. V miestach výronov plynov panujú podobné podmienky ako na Zemi pred 3 miliardami rokov, kedy sa na nej rodil život. Toto zasa priťahuje biológov. Veľká časť Kamčatky však nie je doteraz vedecky preskúmaná. Dôvodom je neprístupnosť a divoká nespútanosť prírody. Polostrov má len okolo 300 kilometrov spevnených ciest a skromnú sieť ciest štrkových. Jediným východiskom sa často stáva pásový traktor alebo vrtuľník. Kamčatka ja taktiež jediná lokalita v Euroázii (ak nerátame Island), kde sa vyskytujú gejzíry. Riečna sieť polostrova je veľmi hustá. Zo západnej časti polostrova stekajú mnohé pomerne krátke rieky patriace úmoriu Ochotského mora. Na východnej strane Kamčatky pramenia rieky, ktoré majú úmorie v Beringovom mori alebo bezprostredne vtekajú do Tichého oceánu. Do Tichého oceánu sa vlieva aj najdlhšia rieka polostrova Kamčatka. Pre všetky rieky polostrova je charakteristický ich pomalý proces samočistenia. Kamčatka, vďaka svojej rozľahlosti, je miestom viacerých klimatických pásiem. Od miernej klímy európskeho vnútrozemia na juhu po subarktické podnebie na severe. Z východu je podnebie silno ovplyvňované oceánom. Letné mesiace sú pomerne teplé, zima je dlhá s veľkými snehovými nádielkami. Centrálna časť Kamčatky má klasické vnútrozemské podnebie s malými zrážkami a omnoho väčšími výkyvmi teplôt. Poloostrov je domovom viacerých druhov zvierat. Vďaka riedkemu osídleniu sa tu dobre darí medveďom, približne žijú štyri kusy na sto štvorcových kilometrov. Prvé správy o Kamčatke pochádzajú z polovice 17. storočia, keď ataman Dežnov so svojimi kozákmi dosiahol ako prvý Európan jej územie. Prví objavitelia opisovali polostrov ako svet z počiatkov zrodenia, pekelnú zem alebo sídlo Pána Tmy. Rusi začali osídľovať Kamčatku začiatkom 18. storočia. Stretli sa tu s domorodými kmeňmi Koriakov, Čukčov, Evenov a Itelmenov, ktorí nepoznali kov a žili prakticky v dobe kamennej. Ich náboženstvom bol animizmus a šamanizmus. Domorodci si vysvetľovali prírodné sily, ktoré ich obklopovali a pri ktorých sa zo svahov hôr valila láva a zem sa im triasla pod nohami tým, že na vrcholoch sopiek žijú duchovia - gamulovia. Títo si pri svojich hostinách opekali v kráteroch celé veľryby. Ľudí v tom utvrdzovali zvláštne mraky v tvare pokrývky na hrniec, ktoré sa aj dnes veľmi často usadzujú nad vrcholkami sopiek. Nasledovalo obdobie objavných výprav Vitusa Beringa. Tento kapitán z príkazu Petra Veľkého preplával prieliv medzi Áziou a Amerikou a objavil pre Rusko Aljašku. Ako prvý Slovák sa v roku 1770 dostal na Kamčatku Móric Beňovský, ktorý sa o šesť rokov neskôr stal kráľom Madagaskaru. Celkovo na polostrove žije viac ako 400 000 ľudí, väčšina Rusov. Významnou menšinou sú Koriaci (približne 13 000), ktorí žijú v severnej časti polostrova v Koriackom autonómnom okruhu. Najväčším a zároveň aj správnym mestom oblasti je Petropavlovsk-Kamčatskij s asi 130 tisicami obyvateľov. Lietadlo urobilo veľký oblúk, aby sa dostalo od východu k pristávacej dráhe. Za slnečného počasia sme o pol desiatej dopoludnia miestneho času pristáli na dráhe letiska Jelizovo (nadmorská výška 20 metrov). Toto asi štyridsaťtisícové mesto leží asi 25 kilometrov západne od krajského hlavného mesta Petropavlovsk-Kamčatskij na rieke Avača a je jediným letiskom na Kamčatke, kde je možné pristáť obrovskými lietadlami. Cez toto mesto vedie najdôležitejšia dopravná tepna, cesta R474, ktorá spája krajské mesto s Usť-Kamčatsk, ležiacim v strede poloostrova, vzdialené asi 800 kilometrov na sever. Narodilo sa tu niekoľko známych osôb, pre športovo založených ľudí je v týchto rokoch najznámejšia ikona ruského zjazdového lyžovania Alexander Chorošilov. Pri vystupovaní sa snažili jednotlivci svojimi telefónmi či fotoaparátmi zachytiť naozajstný prírodný skvost. Dymiaca pyramída so zasneženým vrcholom. A neďaleko od nej druhá. Ich zvečneniu bránili hlasnými pokrikmi príslušníci letiskovej ochranky, ktorí nás doslova „hnali“ do pristavených autobusov. Zrejme chceli zabrániť miestnej „katastrofe“, kedy si turisti fotoaparátmi zvečňovali prvé vulkány, kvôli čomu sem prileteli. No, „Aziati“. Po pomerne rýchlom popríletovom vybavení sme v letiskovej hale pri páse čakali na svoje batožiny. Roman, vedúci našej partie, vydal pokyny k najbližším minútam. Totiž mala na nás čakať šéfka partnerskej ruskej cestovky a odviezť do hotela. Zaujal ma veľký banner umiestnený vysoko na hlavami. V azbuke nás vítali slová: „A ty gatof k fstreče s medvedem“, teda „Are you ready to meet the bear?“. Veľavravné... Pousmial som sa. Po vyzdvihnutí batožiny sme sa zhromaždili na asfaltovej ploche neďaleko východu z letiska. Blanka, ako jediná zástupkyňa „ríše“ fajčiarov si obďaleč zapálila cigaretu. Ako sme tu zistili, naozaj z našej trinásťčlennej partie bola sólistka, ktorá sa venovala tomuto „pľúcnemu“ koníčku. Netrvalo dlho a stál pri nej ochrankár letiska. Krátky monológ a v momente k nej pristúpil „milicionár“. Po predložení pasu jej ukázal rukou na veľkú tabuľu s nápisom o zákaze fajčenia. Ešte šťastie, že sme boli „inostranci“, a tak sa to skončilo bez pokuty. Ktovie ako by dopadol niekto z domácich. V rámci čakania sme si na hodinkách upravovali čas. Desaťhodinový rozdiel oproti strednej Európe bol poriadne veľký. Vlastne u nás bola polnoc a tu desať hodín dopoludnia. A bez spánku. Vyšli sme pred oceľovú bránu, kde postávali desiatky domácich a hľadali svojich cestujúcich. Na neveľkom parkovisku nás čakala trochu obézna dáma. Bola to ona. Teda „dežurnaja“ Tatiana. Majiteľka miestnej cestovnej kancelárie „Travers-tour“. Všetci sme sa navzájom predstavili. Táto osoba prostredníctvom svojej cestovky sa mala o nás dva týždne starať. Neďaleko stál menší autobus, ktorý toho už zrejme veľa zažil. Vodič ochotne nakladal našu batožinu do útrob vozidla. V interiéri boli tabuľky s nápismi v angličtine a pravdepodobne v kórejčine či japončine. Nastúpili sme a s úžasom sme spozorovali, že vodič sedí na pravej strane. Ako sme onedlho zistili, tu jazdia podobne ako u nás, teda vpravo. Bolo nám vysvetlené, že miestni vodiči po politických zmenách v Sovietskom zväze či neskôr v Rusku kupovali a dodnes kupujú lacné ojazdené vozidlá v Japonsku, Číne alebo Kórei. Ale v tej zlej, kapitalistickej. Týka sa to samozrejme aj autobusov a nákladných vozidiel. Prvé desiatky metrov po meste sme doslova hltali. Pohľady vpravo či vľavo a zrejme každý z nás si v duchu opakoval azbuku, ktorú sme sa učili pred pol storočím. Nápisy obchodov v  azbuke boli pre nás aj úsmevné. „Мк Доналд“ – McDonald, „Кока  Кола“ – Coca Cola, „Адидас“ – Adidas alebo názvy bánk a ďalších známych firiem. To by sa Marx, Engels a Lenin čudovali čoho sa „Sajuz nerušimyj respublik svabodnych“ dočkal. Aj tu vládnu tí hnusní západní kapitalisti. Naša cesta smerovala na západ. Išli sme do Paratunky, malej dedinky ležiacej asi dvadsať kilometrov od Jelizova. Asi po tridsiatich minútach sme odbočili doľava a po niekoľkých desiatkach metrov vedúcich listnatým lesom sme zastavili na parkovisku. Pred nami stál jednoposchodový hotel v štýle hlbokého sovietskeho socializmu. „Gelios“, teda po našom „Helios“.Objekt pred rokmi kúpil manželský pár, ktorý podobne ako u nás skončil v súkromných rukách. Pred desiatkami rokov tu trávili svoje odborárske „prázdniky“ príslušníci robotníckej triedy. Pravda určite len tí „vyvolení“. Onedlho bola naša batožina vyložená na zemi. Autobus odišiel. Nasledoval akt ubytovania. Mali sme tu stráviť dve noci. Vytvorili sme dvojice na ubytovanie. Mne pridelili vekovo rovesníka Luďka. Izbu sme dostali na prvom poschodí. Výhľad z balkóna bol prakticky nulový, do lesa. Ale balkón sme ani neotvárali. Dôvod bol veľmi jednoduchý. Prišli sme do krajiny plnej otravných komárov! Našťastie vetracie okno malo sieťku, takže aspoň tadiaľ prúdil čerstvý vzduch bez komárov. Po akom-takom rozbalení batožiny a ubytovaní, sme sa zišli pred hotelom. Ešte predtým sme preskúmali hotelový bar. Ono to bola v skutočnosti jedáleň s barovým pultom. Prekvapením bolo zistenie, že majú v ponuke české a slovenské pivá. Značky Krušovice, Prazdroj, Budvar či Zlatý Bažant sú veľavravné. Mám zásadu, že ak som v zahraničí, tak chcem ochutnať miestne pivá. Tak to bolo aj v tomto prípade. Kúpili sme si plechovice „Žigulevskoje pivo“. Kus 100 rubľov. Sadli sme si pod prístrešok pred hotelom. Postupne prišli všetci účastníci akcie. Vlastne chýbali manželia Gabča a Vlasto. Tí dvaja akosi nepochopili dohovorené stretnutie, a tak sa „bahnili“ v termálnom bazéne. Roman otvoril „schôdzu“ s tým, že sa navzájom predstavíme. Miesto bydliska, zamestnanie, koníčky, dôvod cesty na Kamčatku. Postupne sme sa „vykecali“. Z hľadiska miesta bydliska boli štyri baby z Prahy (Blanka, Irena, Petra a Kamila, manželia Gabča s Vlastom od Hoříc, Jirka z Kladna, Luděk z Náchoda a trojica Mira, Petr a Ivar zo Zlína. Paradoxom bolo, že Mira o tých dvoch ani nevedel, že sú z jedného mesta. Práve pri tomto posedení sa prvý raz uviedla Petra. Pre väčšinu doteraz neznáma pani zaujala pri akomkoľvek náznaku smiechu spustia svojským výkonom. Vtedy to ešte neprišlo nejaké zvláštne, lenže bolo toho veľa. Ani neviem presne vysvetliť, k čomu by som ten smiech prirovnal. Prosto nešlo to vysvetliť. Herci Burian, Polívka a iní komici by mali problém ju imitovať. A bol všade okolo nás. Myslím ten smiech. V rámci debaty naše telá premiérovo zažili nálety kamčatských komárov. Akosi sme nepredpokladali, že už tu sa staneme ich obeťami. Priebežné „fackovanie“ bolo síce účinné, pretože hmyz dostával presné zásahy, no ich počty bolo nekonečné. Bolo dosť komické sa pozerať na jednotlivcov ako sa bránia pred dotieravcami. A to sme ešte nevedeli, čo nás bude čakať v ďalších dňoch. Roman nám oznámil výsledok rozhovoru s Tatianou ohľadne programu na najbližšie dni. Na druhý deň bol v pláne prvý výlet. Mali sme cestovať miestnou dopravou, ktorú zabezpečila cestovka. Viac vraj uvidíme ráno. Nakoľko prvé jedlo v hoteli bolo plánované až na večeru, tak som v izbe skonzumoval posledný obložený rožok. Teda dovoz ešte z Prahy. Každý z nás si urobil odpoludňajší program po svojom. Niekto zaľahol do postele a doháňal nočný deficit, niekto navštívil bazény s termálnou vodou, ktoré boli súčasťou hotelového komplexu. V areáli bolo dosť miestnych návštevníkov a ako sme sa neskôr dozvedeli, tak sem chodia zo širokého okolia. Od Jelizova až po Petropavlovsk Kamčatskij. Vydal som sa na prieskumnú prechádzku po okolí. Blízky brezový lesík mi pripomenul zábery z ruských filmov. Objavil som prvé rozkvitnuté ľalie, po latinsky ich volajú Lilium debile. Sú endemitom Ďalekého východu. Nádherné oranžovo zafarbené kvety tu rástli na každom kroku. Fotoaparát cvakal zábery. Zhora, zboku alebo aj po ležiačky odspodu. A pri tom samozrejme nesmeli chýbať komáre. Objavil som bohaté porasty kvitnúceho boľševníka, Heracleum mantegazzianum. Niektoré boli vysoké viac ako dva metre. Stretol som Romana, ktorý sa taktiež vydal loviť zábery. Zaumienil som si, že nafotím blízke sopky Avačinská – Avačinskaja (2 741 m) a Koriacká.- Koriatskaja (3 456 m) nachádzajúce sa asi 30 kilometrov severne od Petropavlovska- Kamčatského. Z prvej vychŕlila láva naposledy v roku 2001, z druhej v roku 2008, takže obidve sú pomerné činné. Vydal som sa po asfaltovej ceste, po ktorej sme prišli autobusom, smerom na východ, v domnienke, že nájdem potrebný výhľad a záber. Šliapal som po krajnici frekventovanej cesty asi dva kilometre. Slnko pálilo a v týchto miestach komáre nelietali. Na oblohe plávali mraky a občas zatienili slnečné lúče. Prišiel som ku križovatke ciest. Doprava viedla cesta do nejakého kempu. Brána bola zatvorená a na ceduli nápis „Zakryto“. Nedalo mi to a vošiel som do areálu cez dieru v plote. Fotoaparát v ruke. Neďaleko stál domček, pri ňom zaparkované akési staré auto. Naraz som začul. „Stoj, zdes nevazmožna idti“. Ja na to: „Pačemu?“. Chlapík z miestnej ochranky odpovedal: „Zdes ničevo net, vam nada vernuťsja“. Pochopil som, že kemp je nefunkčný a naozaj cez vysoké stromy sotva sopky uvidím. Tak som sa vrátil na hlavnú cestu a pokračoval ďalej. Asi po tristo metroch chôdze sa konečne stromy okolo cesty umúdrili a otvorila sa scenéria s vulkánmi. Ale predsa len boli vzdialené možno tých 30 kilometrov, takže zábery neboli bohvieaké. A navyše vrcholy boli zahalené v mrakoch alebo skôr vo fumarolových výparoch. Pomaly som sa vracal späť. Na druhej strane, teda na juhu alebo skôr na juhovýchode sa vypínal masív ďalšieho vulkánu. Mutnovská sopka – Mutnovskij (2 322 m). Tu bola posledná erupcia v roku 2000. Vrátil som sa do nášho hotelového areálu. V bare kúpil „Žigulevskoje“ a sadol  pod prístrešok s cieľom napísať prvé riadky „denníka“. Aby som akosi vybabral s komármi, tak prišiel na rad „chemický“ postrek. Repelent, ktorý som si preventívne kúpil ešte doma. Napriek tomu, že sme boli uprostred letnej sezóny a bolo v podstate dosť teplo, nikto z nás si nedovolil chodiť vonku v krátkych nohaviciach alebo tričkách s krátkym rukávom. Skonštatoval som, že tu sa teda neopálim. Sedel som pri stole, popíjal pivo a zapisoval zážitky z prvých dní. Roman so šéfkou hotela dohovoril večeru na pol šiestu. Boli asi štyri hodiny a aj mňa premohla únava. Natiahol som sa na posteľ a onedlho zaspal. Do izby prišiel Luděk, ten absolvoval návštevu termálu. O pol šiestej sme sa všetci zišli v jedálni  Mali sme pripravený dlhý stôl. Vedľa bol ďalší, zrejme pre inú výpravu. Zasadli sme a pani v stredných rokoch s blond vlasmi nás obsluhovala. Bola to vlastne barmanka, servírka a čiastočne aj výpomoc v kuchyni. Ale to sme zistili až neskôr. Netrpezlivo sme čakali, čo nám miestna kuchyňa pripravila. Dúfam, že žiadne morské potvory alebo ryby. Klasické pečené kuracie stehno so zemiakmi a k tomu chuťovo zaujímavý mrkvovo-cesnakovo-vajíčkový šalát. Samozrejme s kôprom. Ruská kuchyňa sa vyznačuje používaním tejto zelenej vňate. Bolo to naozaj lahodné. V jedálni bol vždy k dispozícii horúci čaj a káva. Ale my chlapi sme si pitný režim dopĺňali nápojmi z baru. Aspoň v tomto prípade. Roman vydal pokyny pre ďalší deň. Budíček podľa možností, ale raňajky o pol ôsmej. Mal prísť pre nás dopravný prostriedok, o ktorom sme vôbec netušili ako vyzerá. Snáď nie ako som videl v rôznych cestopisných filmoch, že sedíte kdesi na korbe a dýchate prach z cesty. Možno bolo osem hodín, keď sme sa odobrali stráviť prvú kamčatskú noc a najmä dohnať spánkový deficit z Európy. Noc bola pokojná aj keď nás pootravoval jeden komárí jedinec. Pravdepodobne dostal to, o čo si koledoval. Dobre mierenú facku. Smrteľnú...

         Ráno sme sa zobudili do augusta. Veru prvý deň nového mesiaca nás privítal celkom sympatickým počasím. Nebolo „azzuro“, ale slnečné lúče sa opierali do okna. Siedma hodina odštartovala ranné kolotoče, ktoré nás čakali v nasledovné dni. Hygiena, pobaliť pár drobností na cestu a o pol ôsmej sme sedeli v jedálni. Tam už bol poriadny ruch. Totiž niekedy večer či v noci dorazila do hotela skupina „inostrancov“. Šikmé oči, žltá pleť. Nebol jasný ich pôvod. Žeby „Kitajci“, teda Číňania, „Niponi“ – Japonci alebo Korea. Ťažko povedať. Jedno čo sme s istotou vedeli, správali sa tam ako keby im hotel patril. Hlučnosť, smiech a suverenita.  S rôznymi poznámkami na ich adresu sme si sadli ku stolu. Servírka priniesla celkom slušnú skladbu jedál. Volské oko, opečený špekáčik, zeleninová obloha, chlieb čaj, mandarínka a akýsi keks. Pobalili sme si veci. Dnes nás totiž čakal presun na sever, asi 60 kilometrov od Paratunky do údolia Vačkažec, kde sme si mali podľa Romana, teda skôr on s nami ako my, overiť svoje fyzické schopnosti. Po ôsmej dorazilo auto. No, auto... Bol to vlastne akýsi autobus, teda autobusová nadstavba umiestnená na podvozku klasického „gruzovika“, čiže nákladného auta. Pneumatiky „Kama-Ural“ boli vysoké asi jeden meter. Podľa nápisu na kapote vozidla sa jednalo o „Ural“. Pred dávnymi rokmi som videl kdesi v televízii, že podobné autá, ale s nadstavbovým valníkom jazdili v kameňolomoch a prevážali zeminu či kamene. Boli to „Kamaz-y“. Takže toto bolo asi jeho dvojča. Z kabíny vystúpil miestny vedúci našej výpravy Saša. Odhadom 28-30 ročný chalan. Z auta s ním vystúpila asi 45 ročná blondínka Aňa, kuchárka, ktorá mala byť našou ďalšou členkou výpravy. Samozrejme posledným členom bol vodič, asi 30-35 ročný Ľjoša. Usadili sme sa v kabíne s kapacitou 19 miest. Miesto vedľa mňa zaujala Blanka. Každý z nás mal malý batôžtek, pravdepodobne s pitným režimom a nejakou desiatou. Mali sme prísľub, že v rámci akcie dostaneme aj ľahký obed. Zaujímavý výraz. O pol deviatej sme vyrazili. Smer pohorie Vačkažec. V anglickom variante sa píše „Vachkashets“. Tak si to preložte. Je to bývalá sopka s najvyšším rovnomenným bodom, ktorý meria 1 556 metrov. Z dávnej histórie a pôvodu som sa dozvedel, že pri dávnych erupciách došlo k zničeniu kráterov a po nich zostali veľké údolia. Nás trinásť a sprievodca Saša sme teda sedeli vzadu a vpredu v kabíne sedel vodič s Aňou. Presun do Jelizova bol celkom v poriadku. Asfaltová cesta, ktorú sme už poznali včera nás dopravila do mesta. Ním sme prešli až na okraj a vydali sa na sever. Čakalo nás asi tridsať kilometrov. Počasie sa po ceste zhoršilo. Blízke kopce zahalili mraky. Fotiť ani nebolo čo. Len Petra nás dostatočne zásobovala svojim smiechom. Odbočili sme z asfaltovej cesty a zamierili po kamenistej ceste na severozápad. Cesta nebola najhoršia, ale občas sme si na sedadlách „vyskočili“. Auto zabrzdilo a naraz odbočilo doľava. „Do riti, kde to ide...?“. Obrovský kolos išiel medzi stromy do tajgy. Tak toto nebude len tak. A aj bolo. Vzápätí vošiel do hlbokých koľají, ktoré vyjazdili predchodcovia. Takto sme veľmi pomaly prekonali asi desať kilometrov. Prišli sme na veľkú trávnatú plošinu a Saša zavelil, že máme vysadnúť. Nikto nevedel čo sa deje. Nič mimoriadne. Vodič odmietol ísť ďalej, že vraj by tam kdesi zapadol. Neostalo nič iné, len sa zbaliť a ísť. Kuchárka Aňa a vodič Ľjoša ostali pri aute. My sme sa vydali na pochod. Vodca Saša vpredu a dlhý „had“ za ním. Lenže chlapec nasadil také veľké tempo, že po chvíli sme zaostávali. Tí najlepší sa ho síce držali, ale my v pozadí sme začali frfľať, že nie sme na dostihoch. Romana sme niekoľkokrát na tento spôsob presunu upozornili, aby si to vybavil so Sašom. Veď sme chceli okrem chôdze aj niečo vidieť či vyfotiť. Asi po hodinovej bláznivej chôdzi sme prešli po blatistej ceste k neveľkému jazeru. Jeho názov je dosť čudný. Tahkoloč. Pravdepodobne pochádza od pôvodného obyvateľstva Kamčatky, Evenov, Čukčov alebo Koriakov. Títo nemajú písomnú podobu svojho jazyka, takže je naozaj ťažké napísať skutočný názov v ruštine alebo inom jazyku. Tu sme sa od Romana dozvedeli, že mierime k nejakému veľkému vodopádu a odtiaľ potom na hrebeň. Po veľmi krátkej prestávke sme vyrazili s „remcaním“ ďalej. Nasledovalo stúpanie brezovým lesíkom, ktorý vystriedala kosodrevina. V diaľke bolo počuť hučanie vodopádu. Potešil som sa, že o chvíľu tam budeme. Z vrcholu akéhosi bočného hrebienka sme uvideli hučiaci potok ako steká malými kaskádami. Vody potoka končili v jazere, kde sme pred chvíľou stáli. Takže to nebol ten vodopád, ku ktorému sme mali namierené. Na lúkach nad potokom kvitli nádherné kvety a naše fotoaparáty mali robotu. Práve v týchto miestach sa Roman uviedol svojou neskutočne krásnou vetou. Bola to poznámka adresovaná  fotiacim ľuďom. Ale snáď to nemyslel vážne. „Ľudia, ktorí sa zastavujú na chodníku fotia preto, aby zakryli to, že fyzicky nevládzu.“ Nuž, ako sa neskôr ukázalo aj on sa zastavoval a fotil. Ale fyzičku mal dobrú. Kráčali sme lúkami porastenými horskou trávou a rôznymi druhmi kvetov. Pred fotoaparátmi či mobilmi panáčkoval malý syseľ. Vôbec sme mu nevadili. Zrejme tento „herec“ bol na ľudí zvyknutý. Vyšli sme na nevýrazný hrebeň, aby sme v zápätí odbočili doprava a strmým chodníkom klesali k širokej horskej riave. Tu Saša začal pobehovať okolo brehu. Išiel pár desiatok metrov proti toku vody, aby sa vrátil a sucho skonštatoval, že pred nejakým týždňom, keď tu bol naposledy, prechádzal s inou výpravou cez riečku po snehovom moste. Zrejme zabudol, že v lete sa sneh topí. Čo teraz? „Kamandir“ vydal rozkaz. Vyzuť a prebrodiť vodu! Veľmi sa nám nechcelo, ale nič nám neostávalo. Bol som medzi poslednými, a tak som pozoroval z brehu ako sa jednotlivci zúfalo dostávajú v ľadovej vode na druhý breh. Nakoniec prišlo aj na mňa. Nemal som paličky, takže s námahou som balansoval s topánkami v rukách po hladkých kameňoch na druhú stranu. Tam sa ostatní už obúvali. Skrehnuté mokré nohy akosi nechceli poslúchať, ale nakoniec som vibramy obul. Celá skupina sme sa vydali dole svahom po snehovom poli. Bol počuť hukot padajúcej vody. Onedlho sme sa zastavili nad hlbokou roklinou. Pod nami bol mohutný vodopád. Názov má rovnaký ako jazero pod ním. Tahkoloč. A horská bystrina, ktorú sme brodili, taktiež.  Kamenistý chodník viedol dole, ale končil opäť v snehovom poli. Ako som spomínal, nemal som paličky a riskovať prípadný pád či šmyk už vôbec nie. Ostal som aj s polovicou výpravy v hornej časti. Ostatní sa vydali dole. Neviem, možno tridsať, možno päťdesiat metrov klesania, aby ulovili lepšie zábery. Asi po štvrťhodine sme sa pomaly vracali späť k miestu brodu. Odtiaľ sme pokračovali snehovým poľom. V tých miestach konečne vykuklo spoza mrakov slnko. Svojimi lúčmi ožiarilo celé okolie. Uvideli sme kopce okolo nás. Síce sa striedavo schovávali za plávajúce mraky, ale predsa to bolo lepšie ako na začiatku celej akcie. Dostali sme sa zo snehového poľa vyššie na trávnaté svahy posiatymi kvetmi. Roman so Sašom sa dohodli, že ešte vyjdeme na neďaleký kopec do akéhosi sedla. Priznám sa, že sa mi tam vôbec nechcelo. Hrebene kopcov sa strácali v mrakoch, takže som zvolil variant prestávky na slnečnej lúke. Po mojom vzore sa stúpania do sedla vzdali aj ďalší členovia partie. Urobili sme si občerstvovaciu prestávku. Veď doposiaľ nič také sme nemali. Akosi Roman opomenul, že má so sebou klientov a nie dostihové kone. Dohodli sme sa, že ich tam počkáme. Petra, Irena, Gabča, Jirka, Mira a ja. Ak som na niekoho zabudol nech prepáči. Ostatní teda šliapali hore. Jasné, že v rámci pauzy prišlo na rad aj ovocie. Vždy alebo takmer vždy nosím so sebou na kopce nejakú vzorku. Tentoraz to bola hruška. Myslím, že sympatický dúšok chutil všetkým prítomným. Asi po hodine „ničnerobenia“ alebo skôr relaxu sme vysoko nad nami uvideli malé postavy. Dole zostupovala naša skupinka. Onedlho boli pri nás, a tak sme sa vydali na spiatočnú cestu. Aby sme sa vyhli stúpaniu k malým kaskádam a odtiaľ zišli k jazeru, tak nás Saša viedol chodníkom neustále dole. Vyšli sme neďaleko od jazera pri potoku, ktorý z neho vytekal. Lenže nastal problém. Žiadny mostík. Boli dve možnosti. Vrátiť sa späť a ísť hore ku kaskádam alebo prebrodiť potok. Dnes sme mali už jedno brodenie  za sebou. A nie veľmi sa nám chcelo druhý krát vyzúvať. Ale strmý svah pred nami nás presvedčil. Radšej budeme brodiť. Hľadali sme správne miesto. Polovica si našla miesto, na ktorom sme sa vnorili po kolená do vody. Ostatní prechádzali o kúsok vyššie, lenže tam bolo viac vody, takže niektorí si nohy namočili vyššie ako mali. Na druhej strane sme sa opäť obuli a pokračovali v ceste. Vošli sme do tajgy. Slnko pomerne dobre pieklo a my sme doslova uháňali brezovým lesom. Dokonca sa mi podarilo urobiť pár záberov na kopce v okolí aj keď boli s mrakmi. Cesta trvala asi deväťdesiat minút až sme prišli na veľkú lúku, kde parkoval náš „Ural“. Išiel som posledný, takže ostatní už sedeli pri prestretom stole a popíjali čaj. Aňa nám servírovala „uchu“. Rybaciu polievku. Hlavou sa mi prehnali myšlienky z domova, kedy som si hovoril, ako to bude, keď dostanem podobný druh stravy. Doma síce nejakú rybu raz, dva razy v roku zjem, a to sú v tom zarátané aj Vianoce s kaprom. A teraz som v krajine, kde je ryba na tanieri takmer každý deň. Síce som pociťoval „lačnenie“, čo je štádium ešte skôr než začnete byť hladný, ale určite by som vydržal až „domov“, teda do hotela. Ale nakoniec som sa podujal na akt konzumácie. Hodnotenie? Vývar z lososa s kúskami mäsa. Okrem nich tam plávali kúsky uvarenej mrkvy a snáď cibule? Neochutené, mdlej chuti. Dá sa povedať, že nasilu som zjedol obsah misky a zajedal s chlebom. Ten bol z toho asi najlepší. Aj keď... Čaj som odmietol. Nejako mi v posledných rokoch nejde na chuť. Pozorne som sledoval jednotlivých účastníkov ako si labužnícky pochutnávajú na kakaových keksoch. Ani toto nemusím. Prosto vybral som si správnu akciu. Na schudnutie. Pripomenulo mi to Himaláje z roku 2007. Tam došlo po piatich týždňoch pobytu na treku k výraznej zmene hmotnosti mojej telesnej schránky. O deväť kilogramov. Myslím, že každému došlo, že to bolo smerom dole. Možno si niektoré baby pomyslia, že by také niečo absolvovali v rámci chudnutia. Ale vtedy to bolo aj dosť náročné. Fyzicky, ale aj na hlavu, teda psychicky. Po „dobrom“ obede Aňa za pomoci Sašu „zlikvidovali“ posedenie. Zaujímavosťou bolo pre nás Európanov fakt, že všetky prebytky jedla skončili vo vrecúškach, ktoré zbalili s ostatným materiálom. Našinec naučený na „bordel“ by to odhodil kdesi do húštiny. Podľa Sašu oni toto nerobia. Vraj nechcú kŕmiť divú zver a najmä medvede. Máme sa čo učiť. Nasadli sme do „gruzovika“ a okolo pol piatej vyrazili na spiatočnú cestu. Lenže cesta dlho netrvala. Ľjoša vošiel do poriadnej „brázdy“ vyhĺbenej predošlými vozidlami. A začal s nami cvičiť. Hore-dole, doľava-doprava. Kŕčovito sme sa držali sedadiel. Nasledoval prudký náraz. Pár batohov zletelo do uličky. Auto stálo v akejsi neprirodzenej polohe. My vľavo dole, tí cez uličku hore. Nie, neprevrátili sme sa. Ale veľa k tomu nechýbalo. Ľjoša krútil volantom doľava-doprava až sa mu konečne podarilo vycúvať z blata. Zvolil inú cestu. Po tráve obišiel problémový úsek. Veď to mohol urobiť už na začiatku... Pomaly sme sa dostali z tajgy na kamenistú cestu, po ktorej uháňal asi šesťdesiatkou. Konečne sme sa dostali na „highway“, asfaltku vedúcu do Jelizova. Tam sme dorazili pred šiestou. Na naše želanie Ľjoša zaparkoval auto neďaleko „magazinu“. Vyrojili sme sa do obchodu. Samoobsluha. S košíkmi sme sa rozpŕchli medzi regálmi. Niekto kupoval pitný režim, niekto miestne potravinové špeciality. Jasné, že objektom nás niektorých boli regály s alkoholom. Tu to však majú dobre vymyslené. Oddelenie s pivom a alkoholom je tak nejako bokom, mimo potravín a ostatného tovaru. Majú tam samostatnú pokladňu. Takže si vložíte do košíka fľaše s alkoholom, prípadne s pivom, a tam vás aj hneď skasírujú. Pollitrová vodka značky „Talka“ taktiež skončila v mojom košíku a k tomu nejaká tá plechovica „Žigulevskoje“. Po nákupe sme nasadli do auta.. Lenže vyskytol sa medzitým menší problém. Nie všetci si viezli z domu ochranné prostriedky pred komármi. Teda aspoň nejaký repelent a pokrývku hlavy, prípadne ksichtu. V meste sme sa zastavili v blízkom obchode, kde predávali rybárske potreby. Tak to vysvetlil Saša. Asi šiesti sme vošli do obchodu. Naozaj mali dobrý výber. Naši rybári by sa určite potešili. Okrem čisto rybárskych potrieb mali aj doplnkové. V regáloch boli rôzne ochranné pomôcky. Najmä na ochranu pred dotieravým hmyzom. Každý z prítomných niečo skúšal. Najmä klobúky so sieťkami, ale aj repelenty. Aby som neostal v hanbe, tak som si kúpil ešte jeden repelent. Stál asi 200 rubľov, čiže necelé 3 eurá. Bohovské. Doma som kúpil za 10 eur a ešte bol menší. Veď snáď to kdesi vystriekam. Nasadli sme do auta a už uháňali späť do hotela. Okolo pol siedmej sme dorazili do Paratunky. Čas večere bol stanovený na ôsmu. Niektorí sa išli „namočiť“ do termálu. Ja som zvolil klasickú sprchu. Zišiel som do jedálne aj s mojou písacou agendou a pri chladenom „Žigulevskom“ som zapisoval zážitky prežitého dňa. Pred ôsmou sme sa zišli v jedálni, kde už sedela kórejská grupa. Prakticky už boli po jedle, takže potom sa nalievali čajom z termosiek. Neustále po sebe vykrikovali a popritom nemohli chýbať „selfíčka“ a sledovanie záberov, ktoré zrejme urobili cez deň. Správali sa ako keby tam boli sami. Vôbec ich nezaujímalo, že sú tam aj iní ľudia. Tak sa nečudujem, že ten severokórejský „blbeček“ Kim Čong-un má na nich ťažké srdce. Ale oni sú zrejme takí istí. Veď sú to Aziati. Sedeli sme pri stole a naša servírka nosila taniere s jedlom. V miskách sme mali nachystanú uvarenú ryžu a akési biele pásiky. Vuzeralo to asi ako naše syrové nite, ale krátke. Nesmelo som to ochutnal. Zjedol pár tých „nití“, ale tie ma vôbec neoslovili. Ryža bola lepšia. Nasledoval druhý chod. Tentoraz sme dostali lososa so zapečeným syrom a s ryžou. Asi mali v kuchyni prebytok ryže, tak sa na nás pomstili. Bolo to jedlé. Namiesto dezertu sme vyfasovali pol litrovú fľašu s vodou. Myslím, že všetci sme boli po celodennej akcii unavení, takže sme sa ani dlho v jedálni nezdržiavali a odišli sme relaxovať do svojich  izieb. Na druhý deň nás čakal celodenný prejazd „gruzovikom“ do strednej časti Kamčatky. Večer sme si pobalili svoje veci, nakoľko sme mali opustiť Paratunku na niekoľko dní. Čakal nás pobyt v centrálnej časti poloostrova a aj s nocľahmi kdesi v kopcoch v stanoch. Nikto z nás si nevedel predstaviť do čoho ideme.

            Ráno sme sa zobudili do príjemného počasia. Komáre na sklách okien sa márne pokúšali dobíjať do interiéru izby. Balkónové dvere sme neotvorili. Mali smolu. Komáre. Ešte pred raňajkami sme dobaľovali veci. Bolo potrebné si nachystať drobnosti na celodennú cestu. Niekoľko z nás, odvážlivcov, si oblieklo „kraťasy“ a tričká s krátkym rukávom. Veď budeme celý deň v aute.  Áno. Sami sme sa takto rozhodli. Zišli sme sa pri raňajkách, ktoré boli dosť pestré. V miskách nás čakala kaša. „Angláni“ tomu hovoria „porridge“. To je ten humus, pozor, nie arabské jedlo, s ktorým som sa stretol aj v Himalájach. Nepríjemná ovosná kaša. Nech toto jedia všetci na svete, ale ja nie. Ku kaši bol k dispozícii ovocný džem. Musím povedať, že ten bol naozaj veľmi dobrý. Vďaka nemu som zjedol asi polovicu obsahu misky kukuričnej „malty“. Na tú druhú polovicu som nemal. Ani chuť, ani žalúdok. Vrcholom stravy bol tanier s ružovým kaviárom a k tomu „bliny“. To sú také naše malé palacinky. Z kaviáru som ochutnal jednu-dve kávové lyžičky a povedal si, že nabudúce to nechám iným. A v živote nie... Labužníci sveta nech si toto jedia. Mňa napínalo... na čo asi...“ Na „grcanie“...  Svetová lahôdka u mňa určite neuspela. Zato bliny som zjedol a opäť s džemom. Dojedol som sa s chlebom a maslom. A na záver prišlo „Žigulevskoje“. Odchod auta bol stanovený na deviatu hodinu. Stáli sme s batožinami pred hotelom, ale Saša s autom nikde. Prišli asi o 45 minút. Vraj mali akýsi problém. Opäť mínusový bod pre cestovku. Klienti stoja bezprizorne pred hotelom a čakajú na odvoz. Vysmiaty Saša začal organizovať nakladanie batožiny. Ono to nebolo jednoduché, pretože v zadnej časti auta už bol naložený materiál pre zabezpečenie nášho takmer týždenného pobytu v horách. Teda kuchyňa a zásoby potravín. A k tomu samozrejme aj sudy s pitnou vodou. Ale nakoniec batožina skončila v aute a onedlho aj my. „Zasadací“ poriadok, ktorý sme si zvolili deň pred tým, sme ponechali aj teraz. Pred desiatou, teda s asi hodinovým meškaním sme sa vydali na cestu. Najprv už po známej ceste do Jelizova a odtiaľ po včerajšej ceste R474 na sever. Niekoľko desiatok kilometrov sme išli po asfaltovej ceste. Pomyslel som si, že informácia o tom, že pôjdeme tých asi 600 kilometrov celý deň, je výmysel. Ale veľmi skoro som zmenil názor. Asfaltka síce pod kolesami auta rýchlo ubiehala no asi po dvoch hodinách jazdy sme zastavili na občerstvenie. „Močopudná“ prestávka a krátke občerstvenie sme absolvovali v dedinke či mestečku Sokoč. Ono to bola skôr taká medzizastávka. Na dedinu to vôbec nevyzeralo. Možno boli domy niekde ďalej. Stálo tu niekoľko drevených budov s občerstvením a aj s verejnými toaletami. Na miestne pomery celkom obstojné. 25 rubľov za použitie. Mali sme polhodinu čas, aby sme sa tu trochu spamätali. Slnko pieklo, komáre nikde. Idylka. Kúpil som si dvojlitrové Žigulevskoje a podobný nápad mali aj ostatní chlapi. Mal som pocit, že do večere s jedlom nevydržím, a tak som si preventívne kúpil pirôžky plnené kapustou a slaninou. No nedajte za to 90 rubľov. Boli to vlastne také šatôčky, aké sa aj u nás predávajú, len podstatne väčšie. Osviežení sme nastúpili do auta a pokračovali v ceste na sever. Onedlho asfalt na ceste vystriedal kamenistý povrch. Samozrejme to bolo hneď poznať na znížení rýchlosti a prašnosti. Áut ani neubudlo. V diaľke na východe sa tiahlo dlhé pohorie, ktoré sa nazýva Východný chrbát a na západnej strane Stredný chrbát. Hrebeň sa tiahne od severu poloostrova a v strednej časti sa rozdeľuje na tieto dve pásma. Medzi nimi preteká najdlhšia miestna rieka Kamčatka, ktorá sa vlieva do Tichého oceána. Je dlhá asi 760 kilometrov. Na tomto území sa nachádzajú aj sopky Strednej a Východnej vulkanickej zóny, teda väčšina kamčatských vulkánov. Z okien som sledoval okolitú prírodu. Prakticky sme cestovali tajgou, v ktorej bol postavený tento dopravný pás cesty. V niektorých úsekoch sme narazili na stavebné mechanizmy, ktoré upravovali cestu. Obojstranne rozširovali doterajšiu dvojprúdovú tepnu. Stavali betónové mosty nad potokmi či menšími riekami, prítokmi rieky Kamčatky. Dokonca sme natrafili na niekoľké úseky s asfaltovým povrchom, ktoré už boli v prevádzke, takže autá zo „šotolinovej“ cesty sa dostali na pár kilometrov k normálnemu povrchu. Podľa toho vyzerala aj jazda a rýchlosť. Na to, že na ceste sa poriadne prášilo, interiér „gruzovika“ bol utesnený. Okolo poludnia sme sa dostali na niekoľkokilometrový úsek asfaltky. Bola že to pohoda. Prestalo poskakovanie po kameňoch. Asi po dvoch hodinách asfalt opäť vystriedala „šotolina“ a prach. Takto sme pokračovali až do pol štvrtej, kedy sme dorazil do Milkova. Mestečko uprostred tajgy. Ľjoša zabočil na miestne parkovisko v centre. Saša vydal pokyn na výdaj obeda. Vošli sme do objektu honosne nazvaný „Tajožnoje kafe“. Kto by potreboval kontaktnú adresu, tak „kaviareň“ stojí na Sovietskej ulici, číslo 52. A dokonca tam majú aj poštové smerovacie číslo – 684300. Lenže z kaviarne sa vykľula samoobslužná jedáleň typu nášho „vyžieraku“. Kuchárky alebo skôr povedané „dežurné“ v bielomodrých čiapkach podobným zo sovietskych filmov obsluhovali pri pulte spôsobom, že som ukázal na jedlo a nakladali na tanier. Bola horúčava a ani som nepociťoval veľký hlad. Ale predsa som si zobral klasiku. Pečené kuracie stehno, dusenú pohánku a zeleninový šalát. Žiadne ďalšie prílohu vrátane polievky. Pokladníčka postupne všetkým skasírovala pokrm a Saša na záver platil. Obed bol v rámci zabezpečenej stravy. Zaujímavé. Netrvalo dlho a po obhliadke druhej časti „kaviarne“, ktorá bola mimochodom pre návštevníkov uzatvorená, som navštívil malý „magazin“ v objekte. Samozrejme bolo potrebné dokúpiť pitná režim. Tentoraz to boli „Tri medvede“. Opäť miestne pivo. Ako som platil pivo, do obchodu prišiel Jirka. Upozornil som ho na „ščot“. Typické ruské počítadlo, ktoré majú v praxi dlhé desiatky či stovky rokov. Ale popritom tam mala predavačka aj akúsi elektronickú minipokladňu.

Asi Putin zaviedol daňové doklady. S Jirkom sme o tomto chvíľu rozprávali a n áš dialóg započula mladá dievčina alebo skôr mladá pani a prihovorila sa. „Vy inastranci a adkuda?“. Ja na to „Srednojevropejci, on Čechija i ja Slavakija“. Ona na to „Čechaslavakija?“. Hovorím „Da, no Čechaslavakiji dolga net“. „Gavel spizdil Čechaslavackiju respubliku“. Odpovedala „A kto Gavel?: “Eto byl gaspadin kak u vas Jeľcin, on byl prezident – vadkovij chlastometer“, no Gavel u nas byl   “pivnaja mašina“ a "demokrat". Ona na to povedala „ Ja znaju Bratislavu, Slavakiju“. Zaujímavé. Vraj pred pár rokmi tam bola. Lenže sme už boli na odchode, takže dialóg sa ďalej nerozvinul. Ale aj tak zaujímavé, že aj tu, kde „Načinajetsa Rassija“ poznajú stredoeurópsky „miništát“. O tom, kto je alebo bol „Gavel“ zrejme ani netušila. Našťastie. Na teplomere bolo 27 stupňov Celzia a my sme opäť uháňali na sever. Cesta nemala konca. Blížilo sa sedem hodín a stále sme boli na ceste. Obloha nad nami začínala tmavnúť. Pomaly sa stmievalo. Ale ešte predtým naraz vodič zastavil. Roman oznámil, že máme krátku fotopauzu. Totiž prišli sme k dlhému mostu ponad rieku Kamčatku. V diaľke vyčnievali tri blízko seba stojace sopky. Bezymjannyj (2 882 m), Kľjučevskaja (4 750 m) a Kameň (4 575 m). Kameň je zároveň aj druhým najvyšším vulkánom na Kamčatke. Kľjučevskaja je najvyššým vulkánom Ázie a Európy, teda v Euroázii. Najsilnejšie erupcie v posledných rokoch zaznamenali v rokoch 1978 až 1993. Samozrejme, že erupcie pokračujú aj v posledných rokoch, len nie sú také intenzívne ako predtým. S úžasom sme pozerali na kopce v diaľke možno 30 kilometrov. Bohužiaľ už boli vo večernom šere. Samozrejme, že fotoaparáty cvakali. Kráčali sme po moste bližšie, aby sme zachytili nádheru pred nami. Škoda, že sme tu neboli aspoň o hodinu skôr. Nasadli sme do auta a pokračovali v jazde. Pred nami bola necelá hodina jazdy. Dedina Kozyrevsk sa mala stať miestom nášho nočného odpočinku pred cestou do hôr. Okolo ôsmej sme tam konečne dorazili. Leží pri východnom brehu rieky Kamčatka. Ubytovali sme sa v drevených chatkách postavených v záhrade Penziónu Maria. „Gostevoj dom Marija“. Aj tu sme boli na Sovietskej ulici. Privítala nás majiteľka. Lenže ako sme vyšli z auta, tak sme nastúpili ihneď späť. Totiž vonku lietali tisíce komárov a votreli sa všade. Rýchlo sme doslova povyhadzovali batožinu z auta a rozdelili sa po dvojiciach do chatiek. Opäť som býval s Luďkom. Rýchlo sme preniesli batožinu do chatky a prvé čo sme vytiahli boli klobúky so sieťkami a repelenty. Tie išli na hlavu, potom som vymenil krátke nohavice za dlhé a to isté sa stalo aj s tričkom. Vonku začalo poprchávať. Poriadne nastriekaní sme vyšli von na prechádzku po dedine. Roman dohodol s Mariou využitie miestnej „bane“, teda sauny. Do sauny dlhé roky nechodím, takže túto ponuku som neakceptoval. Zišlo sa nás asi šesť, ktorí sme vyrazili do „ulíc“. Ale to neboli ulice. Jediná miestna komunikácia viedla pomedzi staré domy. Bolo tu skôr pusto. Len tie komárie potvoru dávali zabrať. Nálety desiatok či skôr stoviek exemplárov sme neustále odháňali. Tváre a hlavy boli zakryté sieťkami. Horšie to bolo s rukami, teda prstami. Neustále sme zo seba zhadzovali tú háveď. Stmievalo sa, takže sme ani poriadne nevideli kde ideme. Odbočili sme doľava a onedlho prišli k brehu Kamčatky. Široký tok rieky nám vyrazil dych. Veru takže asi takto vyzerá veľrieka. Po chvíli sme  sa vrátili na cestu a išli k penziónu. Natrafili sme na „magazin“. Obchodík v malom drevenom domčeku. Fakt ako z tých starých sovietskych filmov. Samozrejme, že sme nahliadli dovnútra. Ktosi z nás objavil repelenty. Nakúpili ich. Myslím, že prišlo aj na nejaké sladkosti, ale aj na fľašu vodku. Veď ideme kdesi do hôr. Ako sme išli po ceste, Petr s Ivarom stretli akéhosi domáceho chlapa. Niesol v rukách ryby. Údené. Nebol som pri tom, ale chlapci lososa doniesli do jedálne. Dostali ho do daru. Večera bola naplánovaná až na desiatu hodinu. Samozrejme večer. Totiž Aňa so Sašom museli preniesť všetok kuchynský materiál z auta do objektu, kde bola miestna kuchynka. Tu sa pripravovala strava a aj umývali riady. Niektorí ešte medzitým absolvovali „baňu“. My ostatní sme sa ponevierali okolo chatiek, prípadne prebaľovali batožinu na ďalší deň. Ale aj vyskúšali kvalitu vodky. Totiž chatky boli postavené v záhrade, kde domáci pestovali rôznu zeleninu, vrátane všade potrebného kôpru. Odtrhol som si pár drobných „snietok“ a poťul. Chuť kôprovej omáčky pripomenul domov. No, to dosť skoro... Konečne sme sa zišli v „jedálni“. Ale skôr to bolo vonkajšie posedenie zakryté z každej strany hustými záclonami. Niečo čo malo slúžiť ako moskytiéra. Na stoloch dymili „antikomárie“ knôty, ktoré ich mali odpudzovať. Sadli sme si k stolu. Tentoraz aj Milena, pretože tá väčšinou pri konzumácii stravy buď úplne chýbala alebo chodila neskoro. Každý z nás mal na hlave klobúky so sieťkami. Musel byť na nás „bohovský“ pohľad. Ale zvykali sme si. Aňa pripravila večerné menu a nosila na stôl. Varená ryža a opäť s bielymi „rezancami“. Kalamáre. Tak tie u mňa dostali červenú stopku. Zeleninový šalát bol výborný. Na rad prišiel nakrájaný údený losos. Prvý raz som toto ochutnal. Nebolo to zlé. Lenže veľa sa toho nedá zjesť. Je to dosť mastné jedlo. Na záver bol horúci čaj a akési keksy či medovníky v čokoláde. Myslím, že u niektorých z prítomných prišiel na rad aj pivný mok. U mňa to bolo určite. Zastavím sa u konzumácie stravy v týchto podmienkach. Ako som spomenul, chodili sme s pokrývkami hlavy a sieťkami, ktoré nás chránili pred dotieravým hmyzom. Bolo vylúčené, aby sme si ich aj pri jedle dali dole. Veď v tom momente by ste sa stali obeťou tých lietajúcich „zúfalcov“ so sosákmi. Takže keď sme jedli, bolo potrebné si pred každým sústom nadvihnúť sieťku a až potom vložiť stravu do úst. Samozrejme, že pri konzumácii sme rozprávali, a tak sa často stalo, že niekto z nás si vložil do úst lyžicu cez sieťku. Poriadne sme sa nasmiali, najmä vtedy, ak sa jednalo o kašovitú stravu. Zababraná sieťka sa len ťažko čistila. Bolo pár minút pred polnocou, keď sme konečne zaľahli do postelí. Lôžka boli dosť široké a vankúše a prikrývky boli dosť masívne, teda ako periny u babičky na chalupe. Noc bola pokojná aj keď občas dažďové kvapky klepali na strechu chatky.

        Ráno sme vstávali okolo pol siedmej. Hygiena bola veľmi jednoduchá. Každý sa snažil veľmi nevystrkovať hlavu či holé paže. O siedmej boli raňajky. Prím hrala tradičná kaša. Ani neviem či bola kukuričná alebo iná. Prosto som ju ignoroval. Našťastie sme dostali syr, maslo, džem a čaj. Myslím, že stačilo. Ako sme si už zvykli, tak pri stole opäť chýbala Milena. Zato Petrin smiech nesmel chýbať ani tu. V rámci „likvidácie“ kuchyne bolo dosť času pred odchodom, aby sa niektorí z nás prešli po obci. S fotoaparátom som vyrazil do „ulíc“. Okolo ciest stálo niekoľko drevených domov, ktoré pamätali dávnu dobu zrejme ešte za vlády Stalina v medzivojnovom období. Elektrické stĺpy tu tvoria takmer drevené pyramídy. Možno sú tak stavané naschvál z dôvody častých silných vetrov a množstva snehu. Kde sa hrabú nekonečné kilometre káblov v uliciach nepálskeho Káthmandú. Tu to bola iná rarita. Nafotil som si aj názvy uličiek. Do týchto končín určite nezavítala „perestrojka“ a zmeny, ktorí nastali po rozpade Sovietskeho zväzu. Názvy ulíc ostali doteraz. Nikomu nevadí, že napriek zrušeniu Komsomolu, existuje ulica Komsomolcov, že ulica Sovietska, Lenina či Pionierov alebo Osloboditeľov vyjadruje vďačnosť k minulým rokom. A ako som sa presvedčil neskôr, tak to bolo podobne aj v iných miestach.  Pár minút po ôsmej sme vyrazili na cestu. Tentoraz sme sa mali dostať už do hôr. Opäť sme išli po širokej šotolinovej ceste, ktorá vedie do Usť-Kamčatska, posledného kamčatského mesta spojeného cestou. Ďalej na sever už nie sú žiadne mestá ani dediny.  Onedlho sme odbočili na lesnú cestu, ktorá bola podobná tej včerajšej vo Važkažci. Prechádzali sme lesnými porastmi v tajge. Okolo nás sa mihali stovky či tisíce briez, olší a ihličnanov. Zo začiatku bolo stúpanie veľmi malé. Nadmorská výška na hodinkách „hlásila“ nejakých 350-400 metrov. Asi po dvoch hodinách jazdy sme prišli k širokému korytu. Rieky či potoka? Široké štrkovisko. Zrejme na jar v čase topenia snehu a ľadov tu musí byť „veselo“. Tentoraz náš dokonalý dopravný prostriedok vošiel do riečiska a bez problémov sa presunul na druhú stranu. Oproti nám sa objavila podobná automobilová „ozruta“. Táto grupa sa vracala už späť z horskej akcie. Bolo na nich vidieť, že sú úplne v inom „leveli“, teda, že prežili asi to, čo nás ešte len čakalo. Naša cesta pokračovala ďalej. Opäť cestné výmoly, opäť striedavé pozeranie z okien na ubiehajúcu krajinu. Nemalo to konca. Zahliadol som smerovník. „Novaja doroga“. Neskôr som pochopil. Odbočili sme doprava na akúsi novú cestu. Lenže podobala sa tej predošlej. Po ľavej strane medzi smrekmi sa objavili nánosy lávy. Mohutné kopce vysoké niekoľko desiatok metrov boli doslova „vysypané“ v lese.  Tu sa pred niekoľkými rokmi, teda presnejšie pred piatimi, „vychŕlila“ láva z bočných kráterov sopky Ploského Tolbačika. Tento trojtisícový „kopček“ bol doteraz pre nás veľkou neznámou. Preto aj cesta bola akousi náhradou pôvodnej, ktorá viedla do starého kempu. Ľjoša nemal s ničím problém. „Gruzovik“ šliapal ako švajčiarske hodiny „Longines“. Žiadny problém. Naberali sme nadmorskú výšku a stromy onedlho vystriedali kríky a nízke porasty. 900 metrov a zastavili sme v mesačnej krajine. Čierny lávový piesok, pár drobných kvetiniek a zelených tráv. S úžasom sme fotili tie posledné kúsky fauny. V diaľke pred nami sa vypínali bezmenné lávové kopce. Úžasne zafarbené piesky a skaly. Vpredu či vzadu nič. Len stopy po pneumatikách vozidiel, ktoré vyvážajú hore turistov. Neviem si predstaviť, že by sa u nás niečo podobné dalo zrealizovať. Kde...? Tatry, Fatry alebo juh Slovenska... Horská púšť... Na hlavu nám pálilo slnko a mohutné auto stúpalo hore krajinou. Na hodinkách sa výškové metre doslova predháňali. Tisíc metrov, ďalších sto navyše a nasledovali ďalšie. Dorazili sme do akéhosi sedla. A za ním... Zišli sme miernym klesaním k akejsi drevenej búde. Ľjoša zastavil. Tu stálo šesť  podobných „gruzovikov“. Tak toto je ten „base camp“. „Turbaza“. Volá sa to „Kleshnya“. Teda Klešňa. Nadmorská výška 1 320 metrov. Na širokej pláni stáli desiatky stanov. Bol som v šoku. „Kurva, veď toto nie je ani v campe pod Everestom!“. Tu to bolo ešte horšie. Vystúpili sme z auta. Fúkal poriadny vietor. V prvom kontakte som si pozrel drevenú búdu. Kuchyňa a jedáleň. Majú tu taký systém, že cestovka si u správcu kempu rezervuje či „zabukuje“ miesto. Teda miesto v kuchyni a jedálni. Ubytovanie sa rieši individuálne v okolí „chaty“. Saša v spolupráci s Romanom doriešili organizáciu stavania stanov. „Firemné“ stany sme vyfasovali a každý si podľa svojho najlepšieho vedomia, svedomia a iných realít postavil stan. Ja s Luďkom sme zvolili samozrejme ten najlepší variant. Najprv zohnať dostatok lávových kameňov na ukotvenie lán a potom samotný „orgazmus“ stavania stanu. V nepríjemnom vetre to išlo dosť ťažko. Mám pocit, že Luděk sa v tejto vetrovej rozkoši priznal, že stavia stan prvý raz. Myslím, že aj keď som staval desiatky stanov, tak v takýchto podmienkach to bola aj pre mňa premiéra. Nakoniec nám pomohol aj Roman a podarilo sa „haciendu“ postaviť. A ako sme sa presvedčili, prežila dve noci. Trochu sme mali problémy s karimatkami. Totiž na lávovej „podstieľke“ tá centimetrová „mrška“ nebola bohviečo. A navyše som zistil, že pod spacákom mi trčal kúsok akejsi hnusnej lávovej vyvreliny. Prosto... Tlačilo mi to do ... prdele. Uľavil som si podložením bundy... Ako na potvoru, keď sme stan postavili, tak ten blbec vietor poľavil. Stan síce stál, ale stále sme vylepšovali jeho ukotvenie. „Goliere“ stanu sme zasypávali čiernym jemným pieskom a aj ku kolíkom sme nosili ďalšie kamene. Oplatilo sa. Už nám aj poriadne „vŕzgalo“ v žalúdkoch. Od raňajok ubehlo dosť hodín. Ale Aňa sa naozaj prekonávala. Zjedli sme vyprážaného lososa v cestíčku s chlebom a syrom. Navyše som „dožul“ ten včerajší piroh s kapustou. Pri tejto „žranici“ sme si s Romanom a Sašom dohodli program na odpoludnie. Pôjdeme si urobiť prechádzku na nejaký blízky kopec. Ešte predtým som O tretej sa vydala celá naša 13- členná skupina z kempu smerom na severovýchod. Najprv po vyjazdenej lávovej ceste hore. Vietor fúkal ako blbý, ale bolo celkom teplo. Bolo čo fotiť. Akýsi ďaleký vulkán bol dosť fotogenický. Po nejakom čase som zistil jeho názov. „Boľšaja Udina“ (2 921 m). Šliapali sme v lávovom piesku, štýlom ktorý pripomínal večerný výstup na taliansky vulkán Stromboli. Dva kroky hore a jeden, aby sa „zadarilo“, dole. Nevadí, je to naozaj „zvyk“. Tak aj tu to bolo podobné. Ako je to mne podobné, tak aj tu som išiel posledný. Závidel som tým prvým, čo už pohľadom „masírovali“ hrebeň. Veď aj ja sa tam raz dostanem... A aj bolo. Stál som na strmom hrebeni a tak akosi nemo som pozeral, kde sme to vystúpili. A vlastne načo. To som pochopil až o dve hodiny neskôr. Saša a možno aj Roman naozaj robili čudá... Vyliezli sme na nič nehovoriaci kopec a potom sme mali zliezť suťoviskom kdesi do lávového „bordelu“. Prečo? Ale asi najkrajším zážitkom na tom hrebeni bola realita, že okrem pár kvitnúcich kvietkov bola pri chodníku umiestnená vydarená porcia medvedieho trusu. Človek by neveril, že tu, na vysokom kopci by nič podobné nečakal. Ten medveď bol zrejme určitým spôsobom narušený. Ja do tej výšky nepôjdem. Dôvod? Nemám čo jesť. A on takto? Pravdou je, že na druhý deň sme sa presvedčili, že Kamčatka je krajina iných možností... Myslím, že keď sme absolvovali výstup na ten bezmenný hrebeň, tak určite pre nás sa stal najkrajším výhľad na južné zrázy Ploského Tolbačika ( 3 085 m). Jeho vyšší sused Ostrij Tolbačik (3 682 m) je samozrejme známejším, ale jeho vrchol bol v mrakoch. Fúkal naozaj nepríjemný vietor. Nebol studený, ale určite to nebol jadranský pasát. Hlavou sa preháňali myšlienky o realite tohto výstupu. Ale podriadil som sa „demokracii“. Lezú tam všetci, tak idem aj ja. Ako ovca za baranom. Akési skúsenosti z kopcov mám, no nechcel som byť horší. Kde vlastne ideme. Roman a ani Sáša nič dopredu nepovedali. Krátky vychádzka. Ako pre koho. Cestuješ v „gruzoviku“ dva dni vyše päťsto kilometrov kdesi do „riti“ a potom máš šliapať opäť do „riti“. Je pravda, že pred touto akciou mi doma v „Európe“ nepovedali, že polezieme „zbytočne“ na kopec... A ostatné výpravy ho obišli z boku. O tom asi ale neskôr. Kráčali sme v dlhom zástupe, niekto fučiac poriadne, niekto len trochu menej. „Po úzkom hrebeni sme postupne naberali nadmorskú výšku. Výškomer udával vyše šesťstometrové prevýšenie. Pod nami sa skvela nekonečná lávová pláň. V diaľke sa vypínali sopečné kužele vulkánov Obaľnaja Zimina (3 081 m), Boľšaja Udina     a na druhej strane spomínané Tolbačiky. Schádzali sme dole. Každý z nás si išiel svojou „direttissimou“. Nohy sa zabárali do čierneho piesku a občas sa do cesty postavili ryhy hlboké aj viac ako jeden meter. To už bolo horšie. Preskočiť sa nedali, takže nasledovali rôzne traverzy. Konečne sme sa dostali na dno. Z diaľky bolo vidno čudné spletence vychladnutej lávy. Tak toto sú tie povrazové lávy. Naozaj pripomínali skrútené hrubé lodné laná. Neďaleko od nás „šantila“ partia mladých Rusov. Akýsi náznak chodníka bol miestami označený bielou farbou a pripomínalo to chodníky cez ľadovce v Himalájach, kde tak stáli „kamenní mužíci“. Prešli sme sa po pláni a Saša vysvetľoval pôvod zrodu tohto prírodného javu. Na prelome rokov 2012-2013 sa tu príroda poriadne vybláznila. Ploskij Tolbačik chŕlil svoje „vnútornosti“. Na úpätí hory sa tvorili dlhé toky lávových prúdov a stekali do údolia, kde všetko ničili. Tak zničili aj jedinú prístupovú cestu i samotný kemp, ktorý vtedy volali „Baza Leningradskaja“. Lávový prúd sa zastavil až uprostred tajgy, 40 kilometrov juhovýchodne od trhlín a vyvrhnutý popol doletel až 65 kilometrov ďaleko. Z toho dôvodu sme aj my obchádzali tajgou stuhnuté masy lávy. Spálené pozostatky stromov tu stáli ako nemí pamätníci. Za tých pár rokov vybudovali a vlastne stále zveľaďujú nový kempovací priestor. Aj keď svietilo slnko, predsa sa z prichádzajúcim večerom ochladilo. Sedeli sme na vyhriatych lávových kameňoch a Saša vytiahol kus papiera, ktorý strčil do akejsi škáry. V momente papier vzbĺkol. Hm..., tak tam dole to ešte poriadne hreje. Saša sa od nás odpojil a behal po tých lávových „špagátoch“. Niečo hľadal. Vysvitlo, že nám chcel ukázať akúsi jaskyňu. Mali sme smolu. Nič nenašiel. Vydali sme sa na spiatočnú cestu. Tentoraz dole do údolia, teda žiadne stúpanie. Vraj toto je výstupová cesta na Tolbačik. Akosi som to nepochopil a myšlienkami som zablúdil na ten dnešný zbytočný výstup. Po ceste pri západe slnka bola Boľšaja Udina vďačným objektom našich záberov. S hygienou to v kempe nebolo ružové. Je tam akási studňa s úžitkovou vodou, ale to stačilo tak na pretretie očí. O siedmej bola večera. Zišli sme sa s čelovkami v jedálni pri stole. Menu bolo celkom sympatické. Aňa pripravila mäsovo-zeleninovú polievku, špagety s kuracím mäsom na smotane. Vydarená strava. Za tým čaj a tradiční čokoládové sušienky. Prípadne Žigulevskoje... Kto mal. Pri jedle sme spomenuli na zážitky počas dňa, pri ktorých nemohol samozrejme chýbať Petrin smiech. Napadlo mi, že čo bude po tom, keď sa vrátime domov a či ten smiech nebude chýbať. A stalo sa. Keď som písal tieto riadky, tak som tie „smiešne“ zvuky akoby priťahoval a v realite sa mi vybavovali. Takže to bolo naozaj veľavravné a nezabudnuteľné. Okolo deviatej sme zívajúci postupne zaľahli do stanov. Vietor síce fúkal, ale už to nebolo tak akčné. Samozrejme niekoľkomilimetrová karimatka bola vlastne na nič. Vyčnievajúci kamienok poriadne tlačil. Snažil som sa nájsť si vhodné miesto a zistil, že najlepšie to bolo v polohe „embrya“. Teda stočený do klbka. Samozrejme spánok prerušila krátka nočná „vychádzka“ z dôvodu vypustenia telesných zásob. Obloha bola plná hviezd, čo predpokladalo, že ráno by malo byť slnečné. A aj bolo. Vstávali sme o piatej. Pred nami sme mali celodennú akciu, ktorej cieľom mal byť Ploskij Tolbačik. Teda výstup na vulkán. Pred šiestou sme sa zbalení zišli v jedálni na raňajkách. S „polozalepenými“ očami sme jedli akúsi pšeničnú kašu. Ako obvykle som toto odmietol a so mnou aj niekoľko ďalších. Syr, maslo, džem, paštétu a čaj sme pomerne rýchlo skonzumovali. Pred siedmou sme nasadli do „gruzovika“, ktorý nás vyviezol čiernymi „dunami“ asi 80 výškových metrov na malé parkovisko. Ušetrili sme si asi dva kilometre chôdze v prachu. Bolo pomerne chladno, ale slnečné lúče pomaly zahrievali vzduch. Auto sa vrátilo do kempu a všetci štrnásti sme sa vydali na pochod. Neviem z akého dôvodu Saša vpredu opäť nasadil vysoké tempo. Tentoraz Roman išiel posledný, zrejme aby zbieral či poháňal ostatných. Osobne som si zvolil svoje tempo tak, aby som aj niečo cestou nafotil a nehnal sa bezhlavo hore. Tento spôsob pohybu v horách mám dávno za sebou. „Chrtie“ preteky nemusím... Stúpali sme hore strmším chodníkom a onedlho, teda po asi hodinovej chôdzi, sme odbočili na lávovú pláň. Saša ďaleko vpredu, mladšia časť prítomných za ním a my, teda kategória „seniorov“ v pozadí s Romanom. Prešli sme lávovú pláň a začal samotný výstup na úpätie vulkánu. Ako som spomenul, bolo už aj teplo, takže sme vyzliekli rôzne vrchné odevy. Nespomenul som komáre. Pôvodne sme si mysleli, že všetky ostali v Kozyrevsku a sem do hôr nevyletia. Prerátali sme sa. Vyleteli aj sem, ale to boli asi takí „výškoví“ borci. Niekoľko jednotlivcov sa sem dostalo, ale to bolo skôr na spestrenie chôdze. Nebolo potrebné vyťahovať repelenty. Láva sa zmenila na sopečný veľmi jemný piesok, ktorý s pomocou vetra vytváral doslova duny. Všade okolo nás boli menšie či väčšie kopce rôznych tvarov a farieb. Na jednom úbočí prevládla čierna, na druhom červená, na treťom žltá a našla sa aj sivá farba. Dokonalá farebná paleta. Sopečné výbuchy vytvorili z lávy rôzne bizarné skulptúry vysoké aj niekoľko desiatok metrov. Keď som sa otočil dozadu, tak za nami sa týčil bezmenný kopec, na ktorý sme včera „zbytočne“ šplhali. Jeho severný svah bol rozbrázdený hlbokými ryhami. Vyzeralo to, ako keby niekto naschvál rozbrázdil celú stráň. Ale to zapríčinila erózia pôdy najmä pri silných dažďoch a snežení. Chodník viedol ďalej hore. Naše odstupy medzi prvou a druhou skupinou sa zväčšovali. Roman konečne zistil, že zadná skupina má odstup. To už vlastne opustil naše rady a šliapal za prvou skupinou. Náš zadný voj alebo skôr jeho účastníci dosť kritizovali celý postup. Šliapali sme tri hodiny bez nejakej prestávky a keď aj bola, tak „hurá“ systémom. Prední vás hore čakajú do doby, keď prídete k nim a oni hneď pokračujú ďalej, takže buď idete za nimi bez prestávky alebo ich jednoducho ignorujete a kráčate po svojom. Tak to bolo aj tu. Z celej skupiny nás bolo päť, ktorí ignorovali tento postup. Mira, Luděk, Gábina, Irena a ja sme si povedali na najbližšom bode akéhosi „konusu“, že nám môže byť v takomto tempe Tolbačik ukradnutý. Veď fotiť počas chôdze s vedomí, že ostatní šliapu ďalej hore je naozaj blbosť. Ozvali sa hlasy, že za také peniaze, čo táto akcia stála, by sa „lídri“ grupy mali zachovať podstatne inakšie. Mám pocit a určite je to aj realita, že nás vždy učili pri pohybe v horskom teréne, že vedúci musí prispôsobiť tempu toho najslabšieho či najpomalejšieho. Tu to bolo naopak. Prekonali sme stúpanie okolo sedemsto či osemsto metrov, kedy vo výške asi 2 000 metrov nad morom som ostal na jednej vyvýšenine stáť a oznámil som ostatným, že vyššie nemám záujem podriaďovať sa takému tempu. Pridali sa aj ostatní vyššie menovaní. S Romanom sme sa dohodli, že tam končíme a že si urobíme svoj program s postupným návratom do kempu. „Dostihová“ skupina pokračovala vo výstupe  onedlho sa stratila za obzorom. To mali pred sebou ešte asi tisíc výškových metrov. Naša pätica si urobila prestávku na občerstvenie. Pri raňajkách sme dostali obedový balíček, takže niečo z neho sme zjedli. Aj keď sme nestáli na vrchole, tak na rad prišiel aj dúšok hruškovice. Osviežení sme sa pomaly chystali na zostup. Pred nami sa otvorilo hlboké údolie, ktorým sme šliapali hore. Zaujímavé výhľady na okolité kopce s majestátnym a zaľadneným Ostrým Tolbačikom. Ale jeho vrchol bol v mrakoch. Škoda. Lenže vrchol Ploského Tolbačika vyčnieval v plnej kráse. V duchu sme boli s našou výstupovou skupinou. Len aby im slnečné počasie prialo aj na vrchole. Zostupové tempo bolo naozaj pomalé. Neustále fotenie spríjemňovali vyprávania prítomných zo svojich doterajších ciest. Stretli sme niekoľko skupín, ktoré šliapali hore a pri jednej z nich, na otázku či už ideme z vrcholu, tak Mira oznámil, že áno a že sme robili nočný výstup. Tak všetci uznanlivo pokyvovali hlavami. Keď od nás odišli, tak sme sa išli popučiť od smiechu. Ako pubertiaci. Ktovie. Možno sa tam vraciame. Konečne sme zišli k lávovej pláni. Tu sme si urobili obedovú prestávku. V balíčku sme našli plátok anglickej slaniny. Ktovie odkiaľ ju doviezli až na Kamčatku. Ale vtedy bolo jedno odkiaľ pochádzala. Tu zachutila. So syrom a chlebom celkom fajn strava. Potom jablko, nejaké keksy a ovocný džús. Slnko pieklo, takže na rad prišli rôzne krémy a oleje. A popritom sme našli jednu kalderu. Teda malý kráter odkiaľ vytekala pred piatimi rokmi láva. Takých miest sme potom našli ešte niekoľko. Rôzne zafarbené steny dier s malými jaskynkami boli hlboké desať i dvadsať metrov s priemerom päťdesiat, sto  a viac metrov. Tak zrejme toto včera hľadal Saša. Dokonca v jednej kaldere boli pozostatky snehu. Prešli sme po lávových „špagátoch“ na druhú stranu. Samozrejme, že som si odtiaľ zobral na pamiatku dve „povrazové“ skameneliny. Po známom chodníku, po ktorom sme prakticky išli už tretí raz, sme sa blížili ku kempu. Slnko pálilo a začali sa objavovať komáre. Tentoraz však stačilo sa po nich ohnať, takže nerobili problémy. Opäť sme po ceste fotografovali a cesta rýchlo ubiehala. Stretli sme niekoľko skupín, ktoré sa zrejme vydali na prieskum lávovej planiny. Ešte neboli dve hodiny popoludní, keď sme dorazili do kempu. Mali sme pred sebou celé odpoludnie voľna. S Luďkom sme zaujali pozície ležiacich strelcov. On na karimatke vonku na slnku s neodmysliteľnou knihou v ruke a  ja v stane. Bez knihy. Doháňal som spánkový deficit. Ostatní traja z našej skupinky boli na tom rovnako. Menší relax určite nikomu neuškodil. Asi po hodine som sa vydal na menší „výšľap“. Totiž nad kempom sa vypínala menšia vyvýšenina. Nazval som ju Minitolbačik. Kopček so stúpaním snáď päťdesiat výškových metrov. Cieľ fotografov. Fučiaci som tam vyliezol a žasol. Krásny výhľad na oba Tolbačiky, v pozadí vpravo zasnežená pyramída Boľšaja Udina. A stany, ktoré stáli ešte včera v okolí boli preč. A s nimi aj tri „gruzoviky“. Lenže odpoludnia prišli ďalšie skupiny. Len tak pre zaujímavosť som zrátal počet stanov. Bolo ich tam vyše sedemdesiat. Takže v priemere asi stodvadsať osôb. Neustále som sa snažil získať čo najlepšie zábery Ostrého Tolbačika. Naozaj to je veľmi fotogenický kopec. Oplatilo sa vyjsť na ten vyhliadkový kopec. A aby som neostal v pozícii „lenivého“ turistu, tak som naň do večera vyšiel ešte asi päťkrát. A vždy boli výhľady inakšie. Niekoľkokrát sa naša malá skupinka stretla v jedálni. Aňa pripravovala večeru a občas sme „asistovali“, teda aspoň rečami. Mala dosť práce, pretože uvariť na malom dvojvariči stravu pre šestnásť hladných krkov bolo náročné. A to si vymyslela pravý ruský boršč. Ja ako poloprofi a poloamatérsky kuchár som si vypýtal recept. A môžem skonštatovať, že boršč, ktorý občas varievam nerobím o nič horšie. Ona do polievky dala navyše aj fazuľu. Čo bola moja premiéra, ktorá kvalitu jedla určite nepokazí. Síce tvrdila, že je to pravý ruský recept, tak som si dovolil ju poopraviť, že po zistení, že síce v živote neopustila Kamčatku, tak nemôže vedieť aký je napríklad moskovský boršč. Teda bez fazule. Zasmiala sa. Tak som jej polievku pokrstil názvom „Kamčatskij boršč“. Súhlasila. Určitou zaujímavosťou bol vzťah vodiča Ľjošu k Sašovi i Ani. Normálny človek by si myslel, že spolupráca trojice je daná tomu, aby akcia prebehla úspešne. Teda vzájomná pomoc. Bohužiaľ to tak nebolo. Ľjoša sa správal ako keby bol snáď nejakým „Bohom“. On tam bol ako vodič a nič okolo ho nezaujímalo. Doviezol ľudí na miesto a hotovo. Našťastie aspoň pomohol vyložiť či naložiť batožinu. Ženskú nechal nosiť škatule s potravinami, vodu a iný materiál. Je to tam asi tak zaužívané. Tak to bolo už pri prvej akcii v doline Vačkažec. Našťastie Saša bol z inej krvnej skupiny. Pri jednom z tých výšľapov na vyhliadku som sa zatúlal trochu ďalej od kempu. Samozrejme s fotoaparátom v ruke. Opäť v zábere Tolbačiky... Vrátil som sa do „chaty“. Aňa pre zmenu „vyrábala“ ďalšie jedlá. Zemiakový šalát, cesto na pirôžky, ktoré plnila kapustou a navyše aj „bliny“ s tvarohom. Priznám sa, že som mal už aj hlad. Ľjoša s „gruzovikom“ okolo šiestej večer odišiel z kempu na parkovisko, kde sme ráno vystúpili pred túrou. Pred siedmou doviezol celú skupinu „Tolbačikovcov“. Vrchol všetci zdolali! Klobúk dole najmä pred babami. Vraj to bolo dosť náročné, ale úspech mali za sebou. V jedálni sme sa stretli pri večeri. Rozprávanie zážitkov nemalo konca. Veď to človek pozná, keď vylezie na kopec a má v sebe tú eufóriu šťastného pocitu. Všetkým som to v duchu doprial. Zaslúžili si to. A samozrejme nemohol chýbať Petrin smiech. Za celý deň sme si akosi odvykli... Z ich rozprávania vyznelo, že vrcholový kráter bol úžasný. Takmer kruhovitá kaldera lemovaná čiernobielym ľadovcom s strmo padajúcimi zrázmi pokrytými kuželmi rozdrobenej lávy. Pripomínalo to ako keby naozajstnú bránu do „pekla“. Z prudkých svahov sa každú chvíľu uvolňovali padajúce balvany, ktoré sa rachotom rútili na dno kráteru. V pozadí sa vypínali kužele Ključevskej a Kameňa. Boršč bol naozaj vynikajúci. A bol som jedným z tých, ktorí si nechali porciu zopakovať. Na rozdiel od „blinov“, ktoré som nechal ostatným. A ak si dobre pamätám, tak na stole sa objavil aj ružový kaviár. Posedenie trvalo necelé dve hodiny. Bohužiaľ večerná hygiena bola symbolická. Ale dalo sa to vydržať. Veď to poznáme z iných kopcov. Bolo asi pol desiatej a jednotlivo sme sa vytrácali z teplej jedálne. Únava si žiadala odpočinok. Pre všetkých. Lenže pokojná noc nám nebola dopriata. V noci asi okolo tretej hodiny sme počuli štartovanie akéhosi „gruzovika“, zapnuté svetlá a hlasité pokriky. Komu asi hrabe? Čo sa tí Rusi zbláznili. Dokonca sa ozvali nejaké výstrely svetlíc. Žeby odchádzala nejaká skupina na nočný výstup..?.  Asi po hodine ruch ustal. Až ráno sme sa dozvedeli, čo za „blba“ v noci vystrájalo. Totiž vraj kemp navštívila medvedica s mláďaťom a dobíjali sa do kuchyne. A tie výstrely a pokriky spôsobil správca kempu. Takže sme mu v duchu ďakovali, že zvieratá nenavštívili naše stany. Aj taký nočný zážitok dostatočne vzruší. Neviem si predstaviť nočný výlet na toaletu a stretnete huňáča... A to k tomu patrili nepríjemné karimatky, na ktorých sa nedalo poriadne ležať.

        Slnečné lúče nás zobudili do nádherného rána. Síce nie veľmi vyspatí sme vyliezli zo stanov. Okolo nás hopsalo niekoľko malých syslíkov. Potvorky tam mali svoje diery a teraz sa predvádzali. Čakalo nás zbalenie stanov a materiálu. Lenže stanové plachty boli z vnútornej strany zvlhnuté. Našťastie slnečné lúče urobili svoje, takže asi po dvojhodinovom sušení sme ich bez problémov mohli zbaliť. Ešte pred raňajkami som vyliezol z „nudy“ na „Minitolbačik“. Ostrý Tolbačik bol nádherný a bez mrakov. No nefoťte... Zišiel som dole. Medzitým sme sa najedli. Párky, syry, vajce a ešte aj „bliny“. Dojedali sme zásoby. Našťastie dnes nebola kaša. Aká slasť... A to sme dostali aj ovocný jogurt. Pri jedle nastal medzi nami „barterový“ obchod. Irena, Petra, ale aj Jirka, Luděk aj ja sme menili párok za jogurt, bliny za vajce a podobne... A všetci sme sa najedli. Čakali sme na zlikvidovanie „kuchyne“. A nič lepšie ma nenapadlo, len túžba po fotení. Takže poďme opäť hore na kopček. Tolbačik opäť v plnej kráse. Veď doma to nemáme. Dnes si o tom myslím svoje. Včera som sa na kopci „nevybúril“, tak teraz to doháňam... Konečne sme naložili batožinu, materiál a „kuchyňu“. Pred desiatou sme vyrazili z kempu. Jazda po sopečných dunách bola o niečo lepšia ako pri ceste hore. Asi po trištvrtehodinovej ceste sme sa dostali do oblasti bývalého lesa. Volajú ho „Mŕtvy les“: Je to miesto, kde boli pred štyridsiatimi rokmi stromy len trochu zasypané pyroklastickým materiálom a nezhoreli. Teraz tu holé vyčnievajú k oblohe. Ale zo zeme vyrastá nová vegetácia červenofialových kvetov vŕbky úzkolistej, tak známej napríklad z Vysokých Tatier, kde v období kvitnutia vytvára doslova „ružové“ koberce. A tu dokonca vyrastajú malé porasty briez a olší. Cez vyschnuté stromy sa v pozadí vypínali Tolbačiky. Nádherná scenéria protikladov. Mesačná krajina s ľadovými kopcami. Tu niekde ležia trosky helikoptéry, ktorá nestihla pre poruchu odletieť. Bohužiaľ sme nič nenašli. Toto nám povedal Saša. Prešli sme asi dva kilometre a opäť zastavili. Tentoraz sme išli asi tristo metrov, aby sme sa dostali k diere v zemi. Bola to jaskyňa či skôr chodba v láve, ktorú tu vytvorili posledné erupcie. Saša nás upozornil, že je potrebné si dať pozor na ostré lávové výstupky a kto chcel, tak tam mohol zliezť a prejsť tunelom do kaldery. Dĺžka je okolo päťdesiat metrov. Tak toto ma nelákalo. Okrem asi dvoch či troch tam všetci vliezli. Samozrejme nič zaujímavé tam nebolo. Je to síce prírodný výtvor, ale nemusím byť v každej diere. A preliezli tunelom do neďalekej kaldery, čiže menšieho krátera, ktorý tu ostal po poslednej erupcii. Mimochodom toto si organizátori mohli odpustiť a radšej stratený čas venovať ceste dole z kopca. „Srandičky“ skončili a my sme nasadli do auta a pokračovali po určenej trase ďalej. Mesačnou krajinou sme brázdili hore i dole až sme sa dostali na akési „parkovisko“. V jeho strede boli z kameňov postavené akési kruhy. Boli vzdialené od seba snáď meter v počte osem. Neviem čo to znamenalo. Žeby heliport? Tu stál drevený prístrešok a neďaleko akýsi pomník. Odtiaľto sme mali vystúpiť na ďalší vulkán. „Konus Gorškova“. Neprišlo mi to nejaké atraktívne a navyše to chcelo obuť vibramy, pretože terén bol klasický. Sopečný piesok alebo skôr prach. Naozaj ma nelákalo šliapať kdesi hore. Opäť aj tu nás päť ostalo sedieť pod prístreškom. Mira, Petra, Luděk a ja. Jirka sa vrátil veľmi skoro s tým, že vyliezol do akéhosi sedla a už nepokračoval hore. Podľa neskorších vyjadrení ostatných to nebolo nič také, že by sme nemohli bez toho byť. Ale bolo to v programe... Na parkovisku prišlo ďalšie vozidlo s turistami. Ale tí ani hore nešli, len sa najedli a odišli. Medzitým Aňa pod prístreškom nachystala obed. Včera pripravené pirôžky a blinčiky sa pomaly strácali v žalúdkoch. Občas nám Petra predviedla svoj „smiechový“ program, takže o spestrenie pobytu bolo postarané. Práve v tom čase dorazili aj ostatní z kopca. Najedli sa, Aňa so Sašom naložili „kuchyňu“ a pred druhou sme vyrazili na západ. Našim cieľom mala byť dedina Esso. Vracali sme sa po výstupovej trase a v priebehu cesty tajgou sme stretli niekoľko podobných vozidiel, ktoré mali namierené hore do kempu. Určitým úsmevným okamihom bolo stretnutie dvoch vozidiel v tajge. Tam neexistujú žiadne cesty, kde by sa dalo navzájom vyhnúť. Takže jedno auto ostane na ceste a druhé odbočí doľava alebo doprava do tajgy. Tak sa to stalo aj v našom prípade. Z auta pred nami vyskočil vodič a zakýval na Ľjošu. Zrejme boli známi. Krátka debata a Ľjoša si niesol plnú fľašu vodky. Tak sme sa usmiali a skonštatovali, že snáď za jazdy si z fľaše nepoťahuje. Naozaj nepil za jazdy. Ale ako sme sa dozvedeli na druhý deň, tak so Sašom a možno aj s Aňou večer či v noci obsah fľaše zlikvidovali. Aj tak sa dá... Po tri a pol hodinovej jazde tajgou sme konečne dorazili k širokému riečisku. Niekoľko prúdov vody stekalo na juh. Na chvíľu sme tu zastavili na hygienickú prestávku. Nejaké foto a už sme pokračovali ďalej. Vyšli sme z tajgy na šotolinovú širokú cestu, po ktorej sme sem išli z Kozyrevska. Tentoraz sme sa mu ale vyhli a pokračovali po „highway“ na juh. Po niekoľkých kilometroch sme odbočili na západ, aby sme asi po vyše šesťdesiatich kilometroch prišli do Essa. Cestou sme stretávali stavebné stroje, ktoré rozširovali cestu. Bolo osem hodín a na niekoľko pokusov sme konečne trafili do miesta nášho nocľahu. „Baza otdycha Južnaja“. Areál pobytu milo prekvapil. Esso je dedina s asi tromi tisíckami obyvateľov, z ktorých je asi 1 500 Korjakov, 800 Evenov a niekoľko desiatok Itelmenov, teda pôvodných obyvateľov. A žijú tu aj „asimilovani“ Rusi. Je zaujímavé aj tým, že je zapísané od roku 1991 v Guinessovej knihe, pretože odtiaľto sa konajú preteky psích záprahov na Čukotku „Berengija“ so vzdialenosťou 1 980 kilometrov. Ale v súčasnosti sa vzdialenosť skrátila na polovicu. Drevené zrubové domy svietili novotou a aj interiér bol zatiaľ tým najlepším, čo sme zažili. Nasledoval proces ubytovania. Opäť sme s Luďkom vyfasovali izbu. Tentoraz na prízemí. Pomaly sa stmievalo. Na dvore „Bazy“ bol bazén s termálnou vodou. Nedočkavci z našich radov tam vošli. Konečne som neodolal aj ja. Teplá voda príjemne rozohrievala naše telá spotené po dvoch nociach strávených v horách. Ivar s Petrom popíjali penivý mok. Aňa pripravovala v samostatnom objekte s kuchyňou a jedálňou večeru. Bol to doslova relax. Medzitým spadlo niekoľko dažďových kvapiek. Bol to taký naozaj príjemný večer tam kdesi na naozajstnom Ďalekom východe. Zrejme všetci už pociťovali hlad. Predsa od tých „blinčikov“ sme zrejme vyhladli. Po „erotickej“ vodnej masáži sme sa stretli v jedálni. Všetci hladní... Večera bola taká celkom „light“. Nič náročné. Varené vajce, na plátky nakrájaný údený losos, džem a opäť v miskách kaviár. Neviem, kde toto Aňa zháňala. Ale posedenie bolo naozaj sympatické. Po tých hodinách strávených v „gruzoviku“... Tak sme aj ukončili posedenie pri stole. V telke boli akési miestne hudobné výjavy... A na nás bola poznať únava, a tak sme postupne „odpadávali“ do izieb. Tak som odišiel aj ja. Lenže som netušil, že noc mi „spríjemní“ inventúra vnútorností. Ako by som to nazval? Slušne. Riedky prípad s častou návštevou toalety. Veď som jedol všetko ako aj ostatní. Nič lepšie či horšie. Keď teraz píšem tieto riadky, tak som sa dočítal, že akýsi český cestovateľ zažil to isté. Vykúpal sa v termále a do rána mal problémy. A aj ja. Jednoducho som sa „posral“. Našťastie v keramickej toalete. Navštívil som jú cez noc asi tri či štyri krát. Do riti. Ideš na Kamčatku a ... „poserieš sa“. Našťastie nie v realite. Naozaj na toalete. Je to asi blbé o tomto písať, ale je to o živote. A to by sme mohli spomínať aj iné historky zo sveta kopcov. Teda v spojení s toaletami. Tak radšej inokedy a inde. Ako som spomenul, noc nebola príjemná...

        Tentoraz sme sme sa zobudili do daždivého rána. Po mojom nočnom extempore s „hajzlíkom“ som nemal veľkú odvahu sa vzdialiť od ubytovne. Alebo áno, ale s dostatočnou zásobou toaletného papiera. Raňajky o siedmej som síce zvládol v pocite vypitia nesladeného čaju a suchého keksu. „Prebytky“ z večere na stole ma vôbec nelákali. A opäť tam žiarila akási „hnusná“ kaša. Kde na tie nápady Aňa chodila...? Stačila by malá paštéta. Aj tú som mal niekde v batožine. Preventívne. A niektorí si naozaj dopriavali. Dokonca aj toho údeného lososa. Napínalo ma... A to sme mali v programe dnes splavovať rieku. Zatiaľ mi nedošlo, čo to bude predstavovať.  O deviatej sme nastúpili do „gruzovika“, ktorý nás odviezol k miestnej rafterskej firme. Tu sme si v akomsi sklade skúšali „overaly“, teda oblečenie na raft.  Po dlhom vymieňaní gumených odevov som si našiel tú správnu veľkosť. Podobne aj ostatní. Naložili sme „gumu“ do auta a odišli nejakých pár stoviek metrov k mostu neďaleko múzea. Mrholilo. Tu sme doslova „zadrbávali“ čas, keď sme nezmyselne čakali vyše hodiny na vstup do múzea alebo skôr na sprievodkyňu. V jeho vstupnej časti bola info časť s ponukou výrobkov miestnych ľudí a aj akési pohľadnice a obrazové publikácie. Kúpil som si dve knihy.  Lenže moje vnútornosti boli inak zariadené. Čakanie na vstup do múzea som riešil spomienkami na toaletu v ubytovni. Tu sa mohli predvádzať nahé dievčatá všetkých možných národností z Ďalekého východu, prípadne aj od Moskvy. Črevné tlaky si pýtali svoje. A to som mal mať pred sebou odpoludňajší splav rieky Bystraja. Predstava, že do gumenných gatí vytvorím „realitu“, ma doslova mrazila. Konečne sme sa dostali do rúk miestnej sprievodkyne. Za iných okolností by som ju normálne „riešil“. Krásna a typicky „Daľnovastočnaja devočka“ vo veku asi 40-50 rokov sa o nás začala starať. Keď zistila, že niekoľko z nás ovláda azbuku či „savietskij jyzyk“ bola unesená. Vo svojom monológu sa predstavila. Členka národa Evenov. Dovtedy som tento názov nepočul. Ale zaujímavo rozprávala. A predstavila nám jej pôvod a národ, z ktorého pochádzala. Bolo to na počúvanie veľmi zaujímavé ako si títo ľudia strážia svoju národnú identitu aj keď ich počty sú veľmi malé. V ich preklade sú „ľuďmi mora“. Sú etnikom vzdialenej Sibíri a Ďalekého východu, ktorí žijú v regióne Magadan. Ich počet je asi dvadsať tisíc. Od 19. storočia vyznávajú ortodoxnú vieru.  Ale sú medzi nimi aj vyznávači kresťanstva, no veľa priaznivcov majú medzi vyznávačmi šamanizmu. Zameriavajú sa na chov zvierat, poľovníctvo a rybolov. Ich výzor sa podstatne líši od ďalších národov v tomto regióne. Prvá časť prehliadky múzea prebehla celkom rýchlo. Neskôr sme sa presunuli do druhého „levelu“. Vliezli sme do akejsi drevenej „stajne“ či zrubu. Obydlie pôvodných obyvateľov tejto oblasti. Koriaci. To je naozaj v tejto časti sveta unikát. Žili alebo ešte žijú v severnej časti Kamčatky. Toto etnikum zahŕňa dve veľké skupiny jazykovo, ale aj svojim spôsobom odlišné kočovné kmene. Volajú ich „Čačuveni“, ktorí žijú vo vnútrozemí a venujú sa chovu sobov a „Nymylani“, ktorí sa venujú lovu  morských cicavcov a rybolovu. V priebehu 20. storočia boli Koriaci vystavení násilnej asimilácii zo strany Rusov. Podľa sčítania obyvateľstva ich v tejto oblasti žije asi 11 tisíc. Pôvodným jazykom v dnešnej dobe hovorí asi päť percent obyvateľov. Ostatní hovoria tradičnou ruštinou. Naša sprievodkyňa nás uviedla do reality situácie pred desiatkami rokov. Zrub, ktorý tvorí súčasť prírodného múzea nám ukázal podmienky žitia ľudí v tejto oblasti. Primitívna stavba, ukážky „pohodlia“ bývania v zaostalej krajine. Bolo to dosť depresívne. V tom všetko, kedy nám sprievodkyňa rozprávala o celej situácii a živote miestnych ľudí, moje vnútornosti trpeli. Pot na tvári sa menil. Zo studeného na teplý. Čakal som, aby toto martýriuem už skončilo. Kašlem na Koriakov či na výklad. Chcem vypadnúť z chalupy. A pocit úľavy kdesi v kroví ma desil. Nebolo kde. Opäť sme stáli pred vchodom do múzea. Neviem načo sme tam doslova „onanovali“. Čakali sme na odvoz či na čo. Rozhodol som sa pre radikálny rez... „Roman, mám zdravotné problémy . Sračkové. Na raft určite nejdem. Vzdávam to.“ Aj keď by som chcel zažiť svoju životnú raftovú premiéru. Neviem si predstaviť, kdesi na vode, aby som sa „posral“. Konečne sme sa zišli pri „gruzoviku“. Milena, Irena a ja sme ostali mimo auta. Ostatní odišli. Obe dievčatá si urobili svoj program. Nejaký obchodík a neviem čo. Ja...? Prvá cesta viedla do ubytovne. V ruke papierové vreckovky v pohotovosti. Čo keby náhodou. Cesta bola nekonečná. Snáď dvadsať či ešte viac minút v mrholiacom počasí. Konečne. Aká rozkoš. Bol som v izbe. A pár metrov odtiaľ záchodová misa. „Ty vole, toto je raft!“ Bolo mi naozaj blbo. Žalúdok vymletý, ale hladný. Lenže nič neprijímal. Veď v obchode mali rôzne „špeciality“. Chcelo to diétu. Zaľahol som do postele. Ale nedalo mi spať. V ústach som pociťoval takú čudnú chuť. Zabehol som na toaletu a začal preventívne „objímať“ porcelánovú misu v domnení, že niečoy zo seba dostanem. Prišlo napínanie, ale žiadny výsledok. Zoslabnutý som sa vrátil do postele. Našťastie spánok dlho nečakal. Zobudil som sa niekedy podvečer. Bolo asi päť hodín,. Síce som pociťoval hlad, no nikde nič nebolo. Možno v batohu tatranka, na ktorú som ale nemal chuť. Premýšľal som, kde som mohol ten črevný problém chytiť. Veď som jedol to, čo ostatní. A niekedy ešte aj menej. Keď som písal tieto riadky, tak som sa na nete dočítal v jednej reportáži z Kamčatky, že podobný problém dostal jeden účastník v Esse po vykúpaní sa v termále! To ma zaujalo. Žeby „riedky“ prípad s častým behaním zapríčnila miestna teplá voda? Veď som sa z nej nenapil? Bola to pre mňa záhada. A prečo len ja? Spal som aj naďalej. Okolo ôsmej som sa zobudil. Rafťáci ešte neprišli. Oproti v jedálni svietilo svetlo. Aňa bola zrejme v pohotovosti. Nemal som chuť ani vyliezť z postele. Opäť som zaspal. Asi o pol desiatej sa ozval rachot. „Pltníci“ sa vrátili. Ludék prišiel do izby a rozprával zážitky. No... Bolo šťastie, že som sa tej akcie nezúčastnil. S odstupom času dnes môžem skonštatovať, že naozaj asi ten „hore“ zabezpečil, aby som tam nešiel. Stačí skonštatovať, že vodič s „gruzovikom“ netrafil na „štart“ raftu. Teda do prístavu. Tri hodiny doslova blúdili po tajge a brehoch rieky, aby našli „prístav“. Tak to je sila. Nuž... A potom až o pol štvrtej sa vydali na cestu po rieke „Bystraja“. Wau. V rámci akcie  mali prestávku na obed. Organizátor splavu varil v kotlíku „uchu“, teda rybaciu polievku. Ono to bola skôr už večera. Museli byť poriadne vyhladovaní. Vraj splav bol celkom zážitok.  V tom momente mi to vôbec nechýbalo. Predstava, že z plánovanej asi štvorhodinovej akcie sa vykľulo asi osem hodín, mi nepripadala veľmi vtipná. Všetci sa zišli v jedálni. Len ja nie. Pokračoval som v mojej „posteľovej“ anabáze. Aňa síce pripravila bohatú večeru, ale ja som to všetko ignoroval. Rybacia polievka „ucha“, mäsové gule v paradajkovej omáčke, zemiaky. Menu ako vyšité. Ale nie pre „sračkárov“. Bol som doslova dehydrovaný. Ešteže som mal so sebou tú našu „hrušku“, ktorá ma aspoň trochu dezinfikovala. Počul som, že jednotlivci uzimení a „vymočení“ z raftu a celej cesty sa vyhrievali v termálnom bazéne. Luděk prišiel niekedy pred polnocou. Do rána som celkom pokojne spal. Konečne. Ale kŕče v črevách pretrvávali.

        Ráno nás privítalo slnkom. Po včerajšom takmer celodennom daždi ani stopy. Balili sme veci. Po dvoch nociach v Esse sme sa mali presunúť opäť do Paratunky. Zišli sme sa v jedálni. Na stoloch boli taniere a misy s jedlom. Saláma, syry, maslo, džem a opäť „žartovná“ kaša. A navyše Aňa nás vyzvala, aby sme dojedali včerajšiu večeru. Bolo tam jedla naozaj „požehnane“. Rybacia polievka, mäsové gule, zemiaky. A ja som bol rád, že som do úst vložil dva malé krajčeky chleba so syrom a zapil horúcim čajom. Ostatné jedlo som odignoroval. S úžasom som pozoroval ostatných ako sa „ládujú“. Po deviatej hodine sme vyrazili na cestu. Ešte krátka zastávka na fotenie v okolí miestneho kostolíka a pred nami bol celodenný presun na juh. Okolo jedenástej sme sa dostali na „highway“. Prešli sme necelých sedemdesiat kilometrov. Nasledovala krátka prestávka. Odbehol som k blízkej križovatke, kde na tabuli svietili nápisy – „Esso 69 km“, „Ključi 118 km“ a „Usť-Kamčatsk 285 km“. To bolo na sever. Na juh sme mierili do nám známeho Jelizova. Tam to bolo viac ako päťsto kilometrov. Po prašnej ceste sme doslova prekonávali „rýchlosť zvuku“. Uháňali sme asi sedemdesiatkou a o pol tretej, čiže asi po 150 kilometroch jazdy sme dorazili do Milkova. Mestečka, kde sme pri ceste do hôr obedovali. Tentoraz však Ľjoša mal problém nájsť tú správnu ulicu. Po dvoch pokusoch a „zásahu“ Sašu, sme sa trafili. Pred nami stál objekt „Tajožnoje kafe“.  Samoobsluha, kde sme mali naplánovaný proces s jedlom. Teda obed. Lenže sme si museli počkať, pretože pred nami stál zástup hladných miestnych občanov. Dva autobusy tu boli skôr ako my. Ale dočkali sme sa. Výber jedál bol celkom rozmanitý. Mali aj boršč, ktorý milujem, no v tomto prípade som stavil na akú-takú diétu. Teda pečené kurča a suchá ryža. Opäť stravu platil jednorázovo Saša. Vzápätí som navštívil „Produkty“, teda miestny obchodík s cieľom kúpiť pitný režim. Dvojlitrové „Žigulevskoje“ mi pomáhalo doplniť „vlahový“ deficit. Ľjoša potreboval natankovať, a tak sme zastavili na okraji Milkova pri benzínke. Scéna ako z amerického filmu. Osamelá „pumpa“, ale s moderným domčekom a firmou „Neftesojuz Kamčatka“. Cena za liter nafty? 49 rubľov. Teda v prepočte asi 70 centov! Netrvalo dlho a naša cesta pokračovala ďalej. Niektorí z nás driemali, niektorí sledovali ubiehajúcu krajinu. Niekde pred dedinkou Sokoč som zahliadol asi sedemdesiat metrov od cesty pasúceho sa medveďa. „Blbeček“ zrejme začul zvuk motora, a tak sa postavil na zadné. Bohužiaľ fotoaparát som mal vypnutý, takže žiadny záber. Podvečerná prestávka v Sokoči bola naozaj len na vykonanie žiadúcich potrieb. Konečne sme sa dostali na asfaltku a naše vozidlo mierilo do Jelizova. Bolo štvrť na osem, žiadna zastávka. Boli sme radi, že sa blíži cieľ dnešnej cesty. Pred ôsmou sme dorazili do Paratunky. Proces ubytovania sa trochu zmenil. V rámci plánovania akcií v Paratunke, sme sa Mira a ja dohodli, že plánovanú akciu v najbližších dňoch na kopcoch, teda výjazd na Mutnovskij vulkán a Gorelij neabsolvujeme a radšej si pôjdeme pozrieť krajské mesto Petropavlovsk-Kamčatskij. Totiž podľa pôvodného plánu by sme sa tam asi nedostali. V tomto prípade cestovka tak trochu pozabudla, že podobný zájazd nie je len o kopcoch, ale aj o prípadnej histórii či kultúre. Takže sme sa spoločne ubytovali v izbe na prízemí hotela. Lenže pani majiteľka mala akýsi problém s ubytovaním našej skupiny. Totiž my dvaja sme tu mali ostať už do konca akcie a naši súputníci prespať len jednu noc. Takže boli ubytovaní v neveľkom domčeku, v akejsi „depandance“. S Romanom sme sa dohodli, že si zaplatíme jednu noc naviac. Zatiaľ čo oni budú spať v stanoch pod vulkánmi, my ostaneme v hoteli. Dvetisíc rubľov na osobu nebolo až toľko. A mali sme relatívne pokoj. Zišli sme sa v jedálni pri večeri. Bolo deväť hodín. Samozrejme pri vedľajších stoloch opäť sedela partia šikmookých „inostrancov“. Zrejme to boli tí istí Kórejci, ktorých sme tu „zanechali“ pred týždňom. Večera bola celkom fajn. Tentoraz už nevarila Aňa, ale hotelová kuchárka, s ktorou Mira nadviazal už predtým „súdružský“ kontakt. Pečený losos so syrom a zemiakmi bol naozaj lahodný. K tomu ešte zákusok, fľaša minerálky a škatuľka džúsu. Po jedle sme si dohodli program na nasledujúce dni. Čakal som čo budú robiť po večeri moje črevá. Zaslúžene odpočívali a zrejme dvojdňová diéta pomohla. Práve teraz sa upresňovali fakultatívne výlety. Prihlásil som sa na helikoptérovú návštevu „Údolia gejzírov“ a na plavbu loďou po Avačinskom zálive. Toto sme mali platiť v hotovosti eurami či dolármi. Ale všetko sa malo zrealizovať až po príchode celej skupiny z vulkánov. Zatiaľ večer sedel Mira s kuchárkou v bare a kul „pikle“. Myslím, že tam padla aj nejaká vodka. Ostatní dávno spali, keď Mira prišiel na izbu a pochválil sa, že dohodol program na druhý deň. Mali sme ísť do krajského mesta. Najprv tak, že ráno pôjdeme miestnym autobusom  No, potom sa priznal, že vybavil s kuchárkou odvoz súkromným autom.

        Ráno síce nebolo slnečno, ale ani nepršalo. Zato lietali komáre. Repelent robil svoju prácu. Všetci sme sa zišli pri raňajkách. Cestoviny s vajcom, párky, maslo, džem, chlieb a ako prémia blinčiky s kaviárom. Tak blinčiky áno, ale s džemom a kaviár zjedol Mira. Celá skupina čakala na „Ural“. Samozrejme aj tentoraz Saša a dvojica Ľjoša s Aňou meškali. Konečne o deviatej odišli na juh. Pred hotelom sme ostali dvaja. „Naša“ kuchárka nás niekoľkokrát upokojovala, že odvoz máme istý, že sa syn asi zdržal. Nakoniec prišiel. Nový japonský produkt ani neviem akej značky. Chalan, asi tridsaťročný sa predstavil. Zachar. Zaujímavé ruské meno. Nasadli sme a rozlúčili sa s kuchárkou. Mira vpredu, ja za ním. Má dar reči a aj ruské jazykové schopnosti. Cestou sme sa rozprávali o živote na Kamčatke. Za Jelizovom Zachar zastavil a my sme si vyfotili kužeľ Avačinskej sopky. Tentoraz nebola v oblakoch, ale z vrcholu stúpal dym. Po širokej ceste sme mierili do Petropavlovska-Kamčatského. Zachar tu pracuje. Vysvitlo, že má v obchodnom dome potraviny a obchod s predajom rýb. Našim cieľom bolo navštíviť miestne pamiatky a nakúpiť nejaké suveníry, vrátane rýb a kaviáru. Teda ten len v prípade môjho kolegu. Pri vjazde do mesta nám opäť Zachar zastavil na parkovisku pod monumentom. Na dvoch pylónoch sú umiestnené dve plachetnice. Je to pamätník prvých „objaviteľov“ Kamčatky. K tomu pár informácií. Prvé svedectvo o existencii Kamčatky sa datujú okolo roku 1650, kedy po nej putovali cárski kozáci za účelom vyberania daní od miestneho domorodého obyvateľstva. Zaujímavé. A daniarom toto ostalo až doteraz... Cár Peter I. zorganizoval v roku 1725 prvú prieskumnú cestu do tejto oblasti. Výpravu viedol dánsky moreplavec Vitus Bering, ktorý mal zistiť či je Ázia od Ameriky oddelená morským prielivom. Cesta bola úspešná zistením, že je to naozaj tak. O päť rokov neskôr sa Bering opäť vydal na druhú cestu, v rámci ktorej sa mali dostať k brehom Ameriky a Japonska a zakresliť do máp severné pobrežie Ázie a vykonať prieskum Kamčatky. V roku 1740 priplávali do Avačinského zálivu dve lode pod vedením Beringa a ruského moreplavca Čirikova. Tie niesli názvy svätých apoštolov Petra a Pavla. Takže od toho času najprv osada a neskôr mesto nieslo názov Petropavlovsk-Kamčatskij. Osada čoskoro získala vojenský význam. Sopky sú dominantou Kamčatky, a tak aj tu v okolí „goroda“ ako ho volajú domáci, ich je niekoľko. Zo severu mesto chráni dlhý pás sopiek začínajúce na západe sedlom Pinačevo (1 160 m), z neho stúpa Aag (2 310 m), nasleduje Korjakskij vulkán (3 462 m), Avačinskij vulkán (2 741 m), Uglovaja (2 390 m) a hrebeň na východe končí vulkán Kozelskij, ktorý padá až k Tichému oceánu. Z letiska v Jelizove je vidieť dva mohutné vulkány začínajúce na úrovni mora v Avačinskej zátoke, ktorú tu nazývajú „buchta“ Viljučinskij (2 183 m), a Mutnovskaja (2 235 m). Mysleli sme, že Zachar nás chce doviezť do svojej „firmy“. Pôvodne sme chceli vystúpiť „niekde“ v meste a vydať sa na „pragulku“ ulicami. Náš „taxikár“ nás vyviezol na vyhliadkový kopec nad zálivom. Stál tu kovový stĺp s údajmi svetových miest. Aljašské Anchorage 3 118 km, Soči 7 809 km, Chabarovsk 1 753 km, Soul 3 004 km, Moskva 6 783 km, Berlín 7 846 km a mnoho ďalších. Výhľad na záliv bol naozaj úchvatný. Na morskej hladine plávali väčšie či menšie lode. Slnečné lúče celkom slušne hriali. S Mirom sme mali debatu ohľadne reklamného katalógu, ktorý som našiel pri recepcii hotela. Zachara sa opýtal, kde by ho mohol zohnať. Tene zdvihol mobil a s niekým volal. O niekoľko minút sme autom prešli na miestne sídlisko medzi paneláky. Mimochodom, ich sídliská sú totálne zničené. Tak ako aj u nás, boli postavené v hlbokom socializme. Ale fasády sú doslova otrasné a pripomínajú cigánske košické sídlisko Luník IX. Vošli sme do jedného domu. Bola tam redakcia toho katalógu. Sympaticka „postaršia“ pani sa nám venovala. Dostali sme výtlačky v ruštine aj v angličtine. Tak toto sme nezažili. Starostlivosť s akou sa človek len tak nestretne. Zachar sa nás vypytoval na náš pôvod. Je zaujímavé, že nás títo „ďalekovýchodniari“ berú stále ako jednu republiku. Pre nich je všetko „Čechaslavakija“. O tom, že sú to dnes dve krajiny ani nechyrujú. Tak ako u nich ostali z čias socializmu spomínané názvy ulíc či objektov, tak nereagujú na zmeny vo svete. A možno im toto ani nevadí. Z redakcie nás Zachar odviezol konečne do jeho „firmy“. Zastavili sme sa v „rybe“. Pani predavačka nám ochotne poukazovala sortiment, ktorý tvoril najmä čerstvé, údené a konzervované výrobky. Ochutnali sme asi tri či štyri druhy údených lososov a Mira aj kaviár. Ja to nemusím... Potom sme prešli do oddelenia potravín. Tu nás nič nezaujalo. Snáď len zistenie, že tu čapovali do plastových fliaš pivo. To zatiaľ u nás neexistuje... Zachar mal ale pre nás ďalšie prekvapenie. Vraj sa pôjdeme pozrieť na oceán. Mal som poznámku, že sme more už videli. Lenže on mal pre nás špecialitu. Pôjdeme na pláž, kde sa chodí kúpať. Vraj záliv nie je na kúpanie čistý. Dozvedeli sme sa, že tam vypúšťajú mestskú kanalizáciu a aj z lodí vyteká „svinstvo“. Hm... Kde sú Greenpeace? Prešli sme celým mestom na východ a asi po štyridsiatich minútach jazdy nás doviezol na morské či skôr oceánske pobrežie. Tak toto som ešte nezažil. Čierny lávový piesok a fúkal pomerne silný vietor, ktorý mal naozaj slanú vôňu. Vysoké vlny tomu zodpovedali. Zachar sa prezliekol do plaviek. Podľa jeho rečí sme zistili, že má naozaj aktívny vzťah k vode. Napriek tomu, že bola dosť studená, jemu to nevadilo. Vyzval nás, aby sme si aspoň namočili nohy. Tak áno. Vyhrnuli sme si nohavice, vyzuli tenisky a vyskúšali blaho „Pacifiku“. Samozrejme morské vlny nás dobre „očliapali“, takže vzápätí som mal mokré nohavice. Ale aj Mira. Cestou späť sa Zachar tak trochu „otvoril“ svetu. Priznal sa, že je akýmsi amatérskym „šamanom“ a jeho vzťah k Bohu je celkom zaujímavý. Vraj do kostola (cerkev) nechodí, ale má doma nejaký oltárik, pri ktorom „medituje“ s Bohom. Nechce podporovať tmárstvo a nesúhlasí s „popmi“, ktorí len zneužívajú vieru pre vlastné obohatenie. Teda, že neuznáva finančné podporovanie „ducha“. Každý má mať v sebe určitú pokoru a mal by sa zamýšľať nad sebou bez pomoci „lídra“. Zaujímavý pohľad na vieru. Čo by tomu povedali u nás katolíci či iní veriaci...? A kto je vlastne „šaman“? Je to ťažko definovateľné označenie pre osobu, ktorá v spoločenstvách funguje ako kňaz, liečiteľ, expert na tranz. Môže byť definovaný aj ako predestinovaná osoba skupiny, ktorá nadväzuje kontakty s nadprirodzeným svetom, aby získal jeho priazeň a pomoc v prospech členov skupiny. Pojem sa pôvodne používal len pre sibírsku oblasť, dnes sa používa aj pre iné oblasti, najmä Severnú Ameriku a Austráliu. Slovo „šaman“ bolo prevzaté do ruštiny a neskôr aj iných jazykov z tunguzských jazykov a znamená čarodejník, „ten kto vie“ (šáman). Po oceánskom výlete sme sa ešte zastavili v „supermarkete“. Totiž zmienil som sa o pohľadniciach a Zachar nás doviezol na sídlisko k obchodu. Bohužiaľ nič podobné pohľadnici nemali. Zaujímavé. Podobné to bolo aj s magnetkami. Čas pokročil a konečne sme sa vrátili k Zacharovi do obchodu. Tu sme nakúpili „suveníry“. Po dva druhy údených lososov, „Nerka“ a „Čavyča“ a Mira ešte aj dva druhy kaviáru. Tie „údenáče“ stáli od 800 do 1 000 rubľov. Teda kilogram. A navyše sme sa nechali prehovoriť aj na pár konzerv. Lososia pečeň a rybacie mäso. Ryby, aby prežili cestu, nám zatavili do plastových vákuovaných fólií. V potravinách sme si kúpili do fľaše čapované „Avačinskoje pivo“. Čapované tu volajú „razlivnoje“. Zachar nás odviezol autom na zastávku autobusu. Odtiaľ sme mali spoj do Jelizova. Lístok asi za 40 rubľov... V Jelizove sme mali asi hodinovú prestávku na autobus do Paratunky. Boli sme obidvaja spokojní s dnešným výletom. Ani sme si nepredstavovali, že sa nám takto „zadarilo“. Po príchode do hotela sme sa išli vyhriať do termálneho bazéna. Pomyslel som si, že snáď už nič črevné nepríde. Pošťastilo sa. Vyhlo sa mi to. Večeru sme dnes tak nejako zrušili. Sedeli sme v bare, popíjali pivo a aj vodku. Určite tým nič nepokazím. Moje diéta pokračovala. Posedeli sme so skupinkou Rusov z mesta Perm, ktorých sme štyri dni predtým stretli na parkovisku pod „Konusom Gorškova“. Konusom tu nazývajú kopce, ktoré vytvorila sopečná činnosť, teda každá bezmenná vyvýšenina ma tvar „konusu“. Nasledovalo fotenie s deckami, ktoré okolo nás poskakovali. Bolo asi jedenásť hodín a my sme sa odobrali do izieb. Občasný zablúdený nočný komár nám síce znepríjemnil nočný spánok, ale nebolo to také zlé ako predtým.

        Na druhý deň ráno sme vyliezli okolo ôsmej z postele. Počasie nebolo ideálne, ale nepršalo. V rámci ranného leňošenia Mira naladil TV stanicu Eurosport, kde večer prebiehali majstrovstvá sveta v atletike. A česká oštepárka Špotáková záskala zlatú medailu. Bolo to radostné ráno. Na raňajky som zjedol banán. Bol to pozostatok stravnej diéty. Pri recepcii sme stretli Romana. Bol som dosť zmätený, že je tu. Ako vysvitlo z jeho slov, tak prišiel s Irenou v noci autom. A ešte v noci absolvovali cestu do Jelizovskej nemocnice. Totiž Irena sa pošmykla na zľadovatenom snehu na kopci a zlomila si ruku. Našťastie sa im podarilo zabezpečiť odvoz autom do Jelizova. A tak išliráno prvým autobusom opäť do nemocnice v Jelizove. Mira a ja sme si urobili ďalší výlet do Jelizova. Autobusový lístok stál 70 rubľov. Teda asi euro. Prechodili sme mestečko krížom-krážom a mňa najviac zaujal miestny pravoslávny kostol. Tak ako stále tvrdím, tak aj tu, mimo vatikánskeho dosahu, som mal pocit, že musím vidieť všetky „cerkvi“, kostoly. Kurva, ja neveriaci a toto mám v „náplni“ práce. V Dolomitoch, Alpách, Pyrenejach či predtým aj v Himalájach... A ostatní „katolíci“ či iní kresťania na to doslova „srali“. Je to vecou názoru... Prešli sme sa po uliciach mesta. Nič nové. Mira si kúpil do plastovej fľaše dva litre „kvasu“. Tento nápoj som nepil, ale poznal som ho z tých socialistických sovietskych filmov. Bohužiaľ, aj napriek prísľubu, Mira ho vypil skôr ako by som ho ochutnal. Nevadí. „Příště“. O tretej sme odišli na miestnu autobusovú stanicu. Odchod autobusu do Paratunky bol o pol štvrtej. Vozidlo bolo plné, ale podarilo sa nám sadnúť si. Cesta trvala asi pol hodinu. Prišli sme do hotela. Naša „dežurnaja“ v recepcii bola celkom sympatická mladá pani a ponúkla nám pobyt v „bassejne“. Teda v termálnom bazéne. Využili sme to. Asi hodinu a pol sme sa „namáčali“ v teplej vode. Komáre občas otravovali, ale dalo sa to vydržať. Dostali nejakú facku a odleteli. Večer sme sa opäť zišli v bare. Ako som však spomínal, tak pojem bar tu bol úplne iný ako na „západe“. Jedáleň s pultom, kde mali vo vitrínach alkohol, víno a pivo. A pivo od výmyslu sveta. Okrem domácich značiek aj český Budvar, Staropramen, Krušovice, ale aj 0,9 litrový produkt „Žatecký gus“ i slovenský Zlatý bažant. S našou kuchárkou sme debatovali o ceste do Patropavlovska-Kamčatského a neustále ďakovali Zacharovi, že sa o nás tak dobre postaral. Toto by nezabezpečila žiadna cestovka.  Boli sme spokojní. Popíjali sme tentoraz miestne „Kamčatskoje“ pivo. A myslím, že nám zachutili aj dva poháriky vodky „Talka“. Medzitým dorazila naša skupina z hôr. Uzimení, ale celkom spokojní. Vyšliapali na vulkány Mutnovskij a Gorelij. Nebyť úrazu Ireny, bola to vraj celkom dobrá akcia. My sme si taktiež nesťažovali. Pred večerou sa ozvala Tatiana a upresnila fakultatívne akcie na ďalší deň. Teda odlet helikoptérou ku Kurilskému jazeru na „medvede“. Bohužiaľ let do „Údolia gejzírov“ pre zlé počasie zrušili. Tak som ostal ako „bezprizorný“, pretože som sa na tie gejzíry tešil. Nič sa nedalo robiť. Na večeru sme dostali kurací rezeň v cestíčku, zemiaky a zeleninový šalát. A k tomu zákusok a mandarínku. Po večernom posedení v jedálni sme dosť neskoro večer zaľahli spať.

        Ráno sme sa zobudili do nie príliš príjemného rána. Nepršalo, ale obloha bola zatiahnutá. O pol ôsmej sme sa zišli v jedálni pri raňajkách. Dnes nesklamali. Opäť pšeničná kaša a k tomu džem, dve vajíčka na tvrdo, chlieb, čaj a akýsi jablkový mliečny nápoj. Nakoľko veľká skupina mala odísť na heliport neďaleko Paratunky, tak čakali pred hotelom na autobus. Ďalšia skupinka mala namierené do Petropavlovska-Kamčatského, pretože mali v pláne výlet loďou v Avačinskom zálive. Bohužiaľ vraj na lodi už nebolo miesto, tak mi Jirka a ja sme mali plavbu absolvovať na druhý deň. Ostali sme sedieť v recepcii. Urobili sme si náhradný program vo dvojici autobusom do Jelizova. Naši súputnici boli už dávno preč, keď mi sme stále čakali na autobus. Nevydržal som stáť dlho pri zastávke a vrátil sa do hotela. Jirkovi sa potom podarilo nastúpiť do nejakého autobusu a odviezol sa do mesta. Asi hodinu po ňom som sa aj ja dostal do Jelizova, kde som sa v predajni knihy s Jirkom stretol. Konečne sa mi podarilo nájsť niekoľko pohľadníc. Tu je to akési čudné. „Aktrytky prosta net“. Ale niekoľko som našiel. A k tomu ešte aj podrobnejšiu mapu Kamčatky. Síce veľa sa z nej nedá zistiť. Jirku som zaviedol do tržnice, kde predávali okrém potravín aj ryby. Samozrejme chcel kúpiť údených lososov. Už som bol „odborník“ na tie rôzne „nerky“, „kety“, „kisuče“, „gorbuše“ alebo „čavyče“, čo je v angličtine king salmon, teda kráľovský losos. Toho tu aj najviac vychvaľovali. Baby predavačky sa predháňali a ponúkali svoj tovar. Nie vždy majú zákazníkov „inostrancov“. Jirka sa chytil na „nerku“ a čavyču“. Tak ako ja deň predtým. Ryby zabalili do vákuovanej fólie. Okrem nich kúpil aj dva druhy kaviáru. Žltá a červený. Doslova sme sa túlali po uliciach. Tentoraz sme túžili po posedení v nejakom podniku. Problém. Nič podobné sme nenašli. Až na jednej ulici sme vošli do dvora, kde bol na prízemnom dome nápis „Pub“. A nad tým názov „Парикмахерская  Руслан и Людмила“ . Do kelu v kaderníctve majú krčmu! Skúsime? Vošli sme dovnútra. Mladá dievčina stála  za barovým pultom a podľa jej výzoru mala „budovateľskú“ náladu. Teda asi pekne naštvaná, že tam musí tráviť svoju mladosť. Pub bol úplne prázdny, teda okrem staršej dámy, ktorá sedela pri stole a niečo zapisovala do zošita. Kaderníctvo bolo našťastie o jedny dvere ďalej. Mladica prišla s nie veľkým záujmom o nás. Objednali sme si pivo. Bohužiaľ „razlivnoje“ nemali, a tak sme boli vďační za to, že nám preliali z plechovíc do kríglov české pivo. Pri návrate k autobusu som stihol vyfotiť vraj pozlatenú sochu Lenina. A ešte k tomu aj sochu akéhosi miestneho revolucionára, ktorý v Paratunke zahynul v roku 1922, teda v čase občianskej vojny a mesto nazvali podľa neho Jelizovo. Počkali sme do štvrtej a potom odišli na miestnu „aftostanciju“. V hotelovej izbe som doslova „schrúmal“ salámu s chlebom. Veď od rána som nič nejedol. Hanba-nehanba premohli ma na chvíľu driemoty. Však sme na dovolenke na "zotavenie", tak prečo nie?  Potom som sa ponevieral vonku v okolí hotela. Viedol som krátke dialógy s lietajucimi komármi a vyhrážal sa im trestom smrti. V podvečer sme sa usadili v bare. S Jirkom sme čakali na „cestujúcich“ z Kurilského jazera a plavby po Avačinskom zálive. Dlho nechodili. Mali sme už aj hlad, ale nechceli sme trhať partiu. Pani, ktorá nás obsluhovala, nakoniec rozhodla, aby sme sa najedli. Takže Jirka, ja, ale aj Irena so zlomenou rukou sme nakoniec privolili. Večera v podobe zemiakovej kaše s lososovým karbonátkom celkom dobre zapasovala. K tomu bol ešte zákusok, mandarínka a fľaša minerálky. Ostali sme sedieť v jedálni pri pive. Okolo desiatej hodiny prišla skupinka z Petropavlovska-Kamčatského, Roman, Petr, Ivar a Blanka. Najedli sa a Roman nám oznámil, že skupinka „medvediarov“ dnes nepríde. Vraj pre zlé počasie helikoptéry nelietajú. Susední Korejci opäť predvádzali svoje „vydarené“ kúsky v podobe zhotovovania „selfie“ s ich patričným hlasným komentárom. Chýbal nám tu akurát Petrin prenikavý smiech. Jedine ona mohla konkurovať týmto Aziatom. Roman, Petr a Ivar  využili termálny bazén a išli sa v noci vyhriať. Vraj na lodi dobre premrzli. My sme pokračovali v debate. Pár minút pred polnocou sme odišli spať. Bol som v izbe sám. A vôbec som sa „nebál“. Mira a celá skupina trávila noc niekde v neznáme.

        Na druhý deň skoro ráno odišli Petr s Ivarom do Petropavlovska-Kamčatského. Ako jediní dvaja si to namierili na Avačinskú sopku. Vulkán vysoký 2 741 metrov. My ostatní sme mali rôzny program. Ale Jirka a ja sme po raňajkách, mimochodom tentoraz bez kaše, teda volské oko, párky,lievance s tradičným kaviárom, chlieb a čaj, zamierili na autobus. Náš cieľ bol jasný. Prístav v Petropavlovsku-Kamčatskom a plavba loďou po zálive a oceáne. O trištvrte na desať sme odišli autobusom do mesta. Našťastie som mal návštevu „goroda“ už za sebou a vedel som sa tam zorientovať. Autobus nás „vypľul“ na miestnej „aftostanciji“. Na stanici. Čakali sme na mestský autobus, ktorý nás mal dopraviť na „Plaščaď Lenina“, Leninovo námestie. Lenže zastávka s tým správnym číslom nikde nebola. Tak sme išli peši smerom do centra. Asi po desiatich minútach chôdze sme prišli k zastávke, kde sa objavili tabule s číslami“ našich“ autobusov. O chvíľu naozaj prišla „21“. Z recesie som rátal zastávky a čas jazdy. 18 zastavení a čas asi štyridsať minút! Boli sme na okraji veľkého priestranstva zasahujúceho až k morskému zálivu. Bolo asi pol jedenástej a my sme mali tri hodiny čas. Našu „praguľku“ sme začali pri pomníku obrancov mesta z rokov 1854 a 1855. Pripomínal roky, kedy obrancovia chránili mesto v pevnosti pred útokmi anglo-francúzskych lodí v rámci Krymskej vojny. Pre malé objasnenie histórie. Krymská vojna sa odohrala v rokoch 1853 až 1856, kedy v tomto konflikte bojovali Ruské impérium s koalíciou Osmanskej ríše (Turecko), Francúzska, Spojeného kráľovstva a Sardínskeho kráľovstva. Na strane Rusov bojovali bulharské légie a grécki dobrovoľníci. Bojové operácie zasiahli oblasti Čierneho a Baltského mora, Tichého oceána a pevniny Krymského a Balkánskeho polostrova. Vo vojne padlo okolo 180 tisíc príslušníkov koalície a pol milióna ruských vojakov. Rusko nakoniec vojnu prehralo. Avačinský záliv s priemerom 28 kilometrov ja v skutočnosti zaplavený kráter obrovskej sopky, je druhým najväčším prírodným prístavom, hneď po San Franciscu. Zmestilo by sa do neho všetko obchodné loďstvo sveta. Od oceánu ho oddeľuje len 3 kilometre široký prieliv. Časté vlny tsunami, ktoré sa rodia v Tichom oceáne, nemajú šancu cez tento úzky prieliv ohroziť Petropavlovsk-Kamčatskij a ani jeho prístav. Mesto neskôr vyrástlo ako opora pre ponorkovú základňu, keď bol celý polostrov uzatvorenou vojenskou oblasťou. Aj nápis na „medveďom“ pomníku pri Jelizove „Zdes načinajetsja Rassija“ je pravdivý, pretože je vlastne na dohľad od americkej Aljašky. Američania z toho asi veľkú radosť nemajú, pretože tu v zálive leží priamo oproti Petropavlovsku-Kamčatskom najväčšia základňa ruských atómových ponoriek menom „Rybačij“ a viac na sever polygón na odpaľovanie medzikontinentálnych rakiet. Preto bola Kamčatka pre prípadných návštevníkov dlhé roky neprístupná a otvorila ju až Perestrojka po roku 1990. Ale vráťme sa späť do reality. Prešli sme cez širokú cestu a prišli k neveľkému jazeru. Na jeho brehu stál pomník svätých Petra a Pavla. Na podstavci stoja dvaja „ujovia“ opierajúci sa o dvojramenný kríž. Bola sobota a zrejme aj tu je zvykom, že sa konajú svadby. Ženích s nevestou a niekoľkými družičkami sa pred pomníkom doslova „vyškierali“ do objektívov svadobčanov, ale aj akejsi dvojice miestnych profi fotografov. Zrejme to bola skupinka miestnej „zbohatlíckej“ honorácie. Ošatenie, správanie hostí a pristavené autá to len potvrdzovali. Okrem nás na fotenie čakala aj početná skupinka Aziatov. Japonci či Kórejci. Teda nie, že by sme sa chceli fotiť s nimi, ale nechcel som mať v zábere svadobčanov. Nakoniec sa to podarilo. Neďaleko pomníka stál „kovový“ strom, na ktorého „vetvách“ boli umiestnené stovky visacích zámkov „lásky“!. Na pohľad celkom zaujímavé. Mosty tu nemajú, tak zamilovaní „lásku“ riešia týmto spôsobom. Prešli sme k Leninovmu námestiu. Ešte pred ním je ďalší pomník. Na troch hnedofialových podstavcoch stojí pri kanóne postava v uniforme. Je to kamčatský prvý vojenský guvernér Zavojko. Za „našich“ čias, kedy sme sa učili ruský jazyk, týchto pánov volali gubernátor. Pretože oblasti nazývali gubernie. Konečne sme sa dostali k tomu hlavnému. Na rozľahlej „plaščadi“ stála na podstavci vysoká socha Lenina. S typickým postojom a pohľadom do „neznáma“ alebo možno „k tým svetlejším zajtrajškom“. Pár záberov na vodcu svetového proletariátu a už naše kroky mierili okolo miestneho divadla do kopca. Chceli sme sa dostať na vyhliadku nad mestom odkiaľ je rozhľad po okolí, na mesto, neďaleký prístav a rozľahlú „buchtu“. Tak volajú miestny záliv. Po úzkej asfaltovej ceste sme si vyšliapali nenápadný kopček. Prišli sme na vyhliadku s pomníkom. Pod ním takmer nad vodou stáli delostrelecké batérie obrancov mesta z obdobia spomínanej Krymskej vojny. Na druhe strane bol menší prístav s desiatkami úplne malých, ale aj väčších člnov. Tak tam niekde by sme mali nastúpiť na čln. Uvidíme. Pomaly sme sa vracali k Leninovi. Tu sme mali čakať na auto, ktoré nás malo odviezť do prístavu. Takto to dohovoril Roman s Tatianou v cestovke. Bola jedna hodina a my sme rozložili „bivak“ neďaleko Lenina. Desiatky prázdnych lavičiek a na poslednú z nich sme si sadli. A otvorili plechovice „Žigulevskoje“. Ešte sme obsah nevypili, keď tak rafinovane zozadu sa pri nás pristavila mladá dievčina. Najprv som si myslel či nie je príslušníčka tajnej „milície“ a ide nás poriadne „vykefovať“ pre pivné znesvätenie „posvätného“ miesta. Bola veľmi, ale zdôrazňujem veľmi pekná. Blondínka s dlhými vlasmi, pekne namaľovaná, oblečená v minišatách. Štíhle nohy, hlboký, ale poriadne „nabláznený“ dekolt. Teda na prvý pohľad „krasavice inteligentní“. Po rusky nás oslovila: „Izvinite, vy češskije?“. Ja na to: „Da, češskaja malenkaja grupa. Nu, i vam što nada?“. Čudoval som sa odkiaľ beriem tú jazykovú zásobu ruského jazyka. Žeby sa ozvali vedomosti zo školy? Do riti, veď som v školách absolvoval 16 rokov štúdia ruštiny!!!  Lenže som sa veľmi skoro prebral do reality. Predstavila sa „Júlija“. Ukazujem na kolegu „Jirka, po vašom Jura i ja Miro, po vašom tože Miro“. Zasmiala sa a odvetila. „Kak vy charašo gavarite pa rusky“. A odpovedal som, „My iz Čechaslavakiji takije ľjudi“. Podali sme si ruky. Medzitým sme dopili pivo a plechovice skončili v blízkom koši s odpadkami. Júlia nás doviedla k zaparkovanému Mercedesu. S Jirkom sme sa na seba neveriacky pozreli. Tak to je klasa. Otvorili sme dvere, sadol som si dopredu k Júlii, Jirka dozadu. Prisadol si k manželom. Pozdravili sme sa. Júlia ostrým oblúkom vyštartovala na cestu. Priznám sa, že viac som pozeral na jej pekne opálené nohy a občas pohľad zaletel aj na ten plný dekolt. Dievčina sa usmievala a neustále „štebotala“. Do ruštiny občas zamiešala nejaký anglický výraz. Ale sme si celkom rozumeli. Jazda po meste netrvala dlho. O niekoľko minút sme boli pri bráne do osobného prístavu malých lodí. Konečná. S Júliou sme prešli až k mólu. Ráznymi krokmi nás viedla k vode. Prebehla na druhú stranu a niečo vysvetľovala chlapíkovi pri neveľkom člne. Objavila sa dievčina, s ktorou prehodila pár viet. Vrátila sa k nám a rusko-anglicky nám vysvetlila, že máme čakať na ďalšiu skupinku, s ktorou pôjdeme na loď. Júlia sa s nami rozlúčila a opäť tými ráznymi krokmi odišla k svojmu autu. Neskôr mi napadlo, že sme sa mohli na pamiatku zvečniť. Už sa to nevráti. S Jirkom a s manželmi, s ktorými sme prišli do prístavu, sme chvíľu debatovali. Vypytovali sa odkiaľ sme a my sme im to otázkami odplácali. Manželia z Permu boli na výlete na Kamčatke. Podobne ako my. Akurát to mali domov o niečo „bližšie“. Celkom sme si porozumeli. Medzitým prišla ďalšia skupinka Rusov. Manželský pár v strednom veku s dvomi deťmi a ešte jeden starší manželský pár. Bolo nás celkovo dvanásť. Dievčina, ktorá predtým hovorila s Júliou, nás odviedla k inému mólu. Tam kotvila malá motorová „jachta“. Privítal nás chlapík asi 45-ročný. Kapitán. Vysmiaty s rozžiarenými očami. Navzájom sme sa pri nastupovaní predstavili. Volal sa Roman. Ako náš český „veliteľ“. Keď zistil, že má na palube „inostrancov“ tak sa tak trochu viac „motal“ okolo nás. Vo vnútri postával mladík. Bol to Romanov syn. Ukázal nám interiér lode. Kajuta s veľkou posteľou, kuchynský kútik, malá toaleta so sprchou a „obývačka“, teda posedenie pre hostí.  Onedlho sme vyplávali. To sme si už každý z tejto partie našli miesta na sedenie. Niekto vnútri, niekto na zadnej malej palube a niekto v priestore kapitána. Teda na „poschodí“. Patril som k tým, ktorí chceli byť čo „najvyššie“. Odtiaľ bol najlepší výhľad. Slnko celkom dobre pálilo, ale začal fúkať vietor. Asi po desiatich minútach plavby motor zastavil. Odzadu sa k nám približoval malý čln. Kapitán „pritiahol“ čln k lodi. Dva plastové „kýble“ s morskými krabmi putovali na palubu. Roman v hotovosti zaplatil Zrejme to majú takto dohodnuté. Je to pre turistov v cene zájazdu. Naša cesta pokračovala ďalej. Trasa viedla okolo severného pobrežia zálivu. Uvideli sme niekoľko prístavov pre nákladné lode a tam niekde „obďaleč“ boli aj vojenské námorné základne. Nám to bolo ukradnuté a domáci ani o tom nehovorili. Po čase sme boli na „šírom“ mori. Ale to nebolo more. Stále ten záliv. V pozadí sa vypínal Koriackij a Avačinskij vulkán. Na juhu zase Viljučinskij. Na stole v kajute boli taniere s občerstvením. Akési obložené chlebíky. Na zadnej palube sme začali robiť „opičky“ s krabmi. Vzájomné fotenie a srandičky. Boli sme určite v strede záujmu. „Čechaslavakiju“ tam dlho nemali. Aj tu pri debate nás stále brali ako občanov jednej krajiny. Im stále nedochádza, že sme sa rozdelili. „Čechaslavackoje pivo“, „Čechaslavackoje mašiny, aftamabily“. Takže je to úplne iné poňatie reality. Kapitán Roman bol naozaj super šéf. Neustále nám ukazoval niečo pred nami. Vľavo to, vpravo iné. Lenže príjemné počasie sa začalo kaziť. Fúkalo viac a viac. „Odskočil“ som si do kajuty obliecť vetrovku. Najprv flísku a neskôr aj druhú. To bolo potom akurát. Bol síce august, ale tu na šírej hladine to bolo s počasím úplne iné. Pred nami sa na obzore objavili štíhle skaly. Tri vysoké skalné útvary. „Traja bratia“. Priplávali sme k nim. Nad nimi nalietavali stovky čajok, aliek  a iných druhov morského vtáctva. Fotoaparát nestihal. Určitou zaujímavosťou je, že alky severné (Fratercula arctica) v Čechách volajú papuchalk alebo papuchalky. Bohužiaľ nízka oblačnosť robila svoje. Síce nepršalo, ale viditeľnosť bola veľmi slabá. Tuman, hmla sa doslova váľala po morskej hladine. Plávali sme ďalej na východ pre nás do neznáma. Pred nami rozľahlá morská hladina. Vôbec som si neuvedomoval, že ja ako neplavec sa tu kdesi podievam v neznámom vodnom svete. Bolo to doslova dobrodružstvo. Vľavo nejaké ostrovčeky, vpravo nekonečný oceán. Doplávali sme niekde preč... Na kapitánskom palubnom displeji boli desiatky farebných čiar. Roman mi vysvetlil, že sú to naši „konkurenti“, člny s turistami... Vľavo, vpravo a všade. Veľkým oblúkom sme prešli k malým ostrovčekom. Tu vraj uvidíme malé plávajúce potvorky. A naozaj, snáď päťdesiat, sedemdesiat či sto metrov od nás sa na hladine vynárali malé hlávky tuleňov. V živote som ich nevidel. A foťáky cvakali ako besné. Po nejakej chvíli sme sa vracali späť. Prišli sme do akejsi pokojnej zátoky medzi ostrovčekmi. Kotvilo tam niekoľko podobných člnov. Pár turistických „zúfalcov“ tam chytalo ryby. Dovtedy som nevedel čo to je. Kapitán Roman spustil kotvu. Aj to bola pre mňa premiéra. Všetci sme stáli vzadu na lodi a náš vedúci rozdával prúty. Teda rybárske náradie, s ktorým sa chytajú ryby. Akosi som nepostrehol, že sa nedostalo na všetkých, teda aj na mňa. Nevadí... Veď na tento zážitok som nebol pripravený. Mal som smolu. „Inostranec“ nemá udicu? „Kakaja prablema“? Vzápätí som mal v ruke udicu aj s návnadou na háčiku. Ani neviem ako háčik s tým „jedlom“ pre rybu klesol kdesi pod hladinou. Udicu som držal jednou rukou a doslova som machroval, že tu môžem stáť aj hodinu. Žeby som chytil veľrybu...? Moby Dick...! S Jirkom sme prehodili niekoľko slov či viet o tom, že táto komerčka je v cene zájazdu. A naraz...? Pocítil som na udici akési záchvevy. Blbosť. Možno morský prúd. Ale sa to o chvíľu zopakovalo. Šklbnutie udicou a vykríkol som... „Kurva“ niečo sa mi nalepilo na háčik. Vyplašený som začal krútiť tým „prístrojom“. Silon sa navíjal na naviják a stále som pociťoval, že bojujem s nejakým živým tvorom. Naozaj „Moby Dick“? „Veľryba“... Harpúnu som nemal. Rýchlo som krútil navijákom... Konečne sa tesne pod hladinou objavil obrys nejakej morskej potvory. „Kurva“, veď to nie je ryba. Alebo? Ťahal som ďalej. Do kelu, nikto z prítomných mi ani nepomohol. Čo keď ma to stiahne dole do vody! A oni stáli okolo mňa a pozerali. A vtedy prišiel zázrak. Nad hladinou sa objavila akási morská potvora. Plochá ryba akú som v živote nevidel. Žralok to nebol. Škoda... Kapitán Roman prišiel ku mne. Miroslav „charašo“. „Eto ryba Kambala..., charošaja“ . Aj tak mi to hovno hovorilo. Ryba visela na silone a pohotová Marija ma zvečnila s fotoaparátom. Nuž, stal som sa hviezdou tejto akcie, pretože nikto z celej partie nemal žiadny záber. A to ešte ako prémiu som chytil malú morskú hviezdicu. Romanov syn uvaril rybaciu polievku, pripravil aj tie morské kraby, s ktorými sme machrovali pred objektívmi fotoaparátov a nakoniec skončili na pekáči aj  kambalové kúsky. Ja ako nie veľký milovník rýb som konzumáciu tejto stravy odmietol. Pomaly sme sa vracali do prístavu. Bolo sedem hodín, teda päť hodín strávených na mori sa chýlilo ku koncu. Vystupovali sme z lode. Jirku, kráčajúceho pred mnou zastavil Romanov syn, kuchár s poznámkou „suvenir dľja teba“. Nevedel čo sa deje. Potom ale otec Roman povedal, „eto net dľja nego, eto dľja Miroslava“ a ukázal na mňa. Dostal som vyvarenú či preparovanú hlavu kraba pre „víťaza“ rybárskej súťaže. Takže za kambalu som dostal hlavu kraba. Info pre záujemcov...? Tento výlet stál 70 eur. Vrátili sme sa do prístavu. Našťastie nás tam čakal autobus s našou partiou „medvediarov“, ktorí sa vrátili helikoptérou do Paratunky a ktorá strávila odpoludnie návštevou v „gorode“. Večer sme sa vrátili do Paratunky. Konečne sme sa po niekoľkých dňoch všetci stretli pri večeri. Teda všetci trinásti. Pečené kurča s ryžou a zeleninovým šalátom doplnil sladký zákusok. Kulisu posedenia stále tvorili naši „šikmookí“ spolustolovníci. Už sme si zvykli. Našťastie ako my, aj oni boli „dočasne“ umiestnení. Do polnoci sme debatovali o zážitkoch o prežitých posledných dňoch. A každý mal čo povedať. Priebežne sme si balili batožinu, niekto už večer, niekto až ráno. Mali sme na to čas.

        Ráno sme vstali do slnečného dňa. Komáre okolo okien lietali ako besné. Mali opäť smolu. Už sme mali nad nimi prevahu. Dvojtýždňový pobyt na najvýchodnejšok cípe Ruskej federácie sa končil. Stačilo. Samozrejme na rozlúčku v rámci raňajok nesmela chýbať kaša a k tomu aj porcia „žltých guličiek“. Našťastie tam boli aj „placky“ s džemom. Tešil som sa domov. Ale tentoraz nie ani tak na nejaký biftek či mäso, ale napríklad také bryndzové halušky alebo zemiakové placky. Blbé chute uprostred leta... Pred deviatou sme sa zhromaždili pred recepciou. Čakali sme na autobus, ktorý nás mal odviezť na letisko. Medzitým prišla Tatiana. Občas mám taký nejaký nápad, že pri rozlúčke s partiou by sa mala urobiť spoločná fotografia. Na pamiatku pre účastníkov. Z mojej cestovateľkej histórie sa stalo, že nie vždy s tým účastníci súhlasili. Tentoraz som dostal aktívny prísľub. Tak sme sa obrazovo zvečnili. Tatiana sa podujala na tento akt. Vďaka. Prišiel autobus. Naložili sme batožinu a odišli z Paratunky na letisko do Jelizova. Tu sme absolvovali akt odbavenia cez bezpečnostné kontroly. Bohužiaľ som prechádzal na „check-in“ ako posledný. Neprešiel som. Nadmerná hmotnosť batožiny. Dve kilá navyše som najprv nechcel riešiť. Tak nejako komunikácia v partii zlyhala. Všetci už boli „odbavení“. Možno tam stačilo niekomu „pristrčiť“ igelitku s drobnosťou... Mal som smolu. „Dežurnaja“ pri okienku bola nekompromisná. Chcela po mne nejaké tisíce rubľov... Nemám. Mám len eurá. Našťastie sa ma ujal Roman. Platobnou kartou za mňa zaplatil požadovanú sumu. Prešlo to. Vzápätí som mu eurá vyplatil. Čakali sme na „gate“. S Jirkom sme si dali v miestnom letiskovom „pube“ čapované Krušovice. Konečne sme sa dočkali nástupu do lietadla. Skúsil som letmo vyfotiť sopky, posledné foto z Kamčatky sa ale nevydarilo... Sedadlo som mal v zadnej časti. Pohodovka s „diétnym“ pitným režimom. Odlietali sme o 12.50. A doslova. Žiadne meškanie. Nasledovala bežná letová klasika. Opäť tak ako pri lete na východ aj tentoraz som sledoval monitor. Baby, letušky ničím neprekvapili. A ani ja ich. Tvrdošíjne som tentoraz  požadoval „Sprite“. Asi po hodine letu prišli s občerstvením. Žeby obed? Predjedlo v podobe tuniaka so zeleninovým šalátom, morčacie mäso s ryžou a mrkvou a akousi sladkou umelou dezertovou „gebuzinou“. Ako somuž predtým spomínal, tak aj pri lete do Petropavlovska, tak aj tentoraz nám akosi chýbali tie hodiny. Bohužiaľ človek, či telo sa nevie prispôsobiť realite. Vracali sme sa hodinami späť. Čo sme pred pol dňom časovo prežívali na Kamčatke, tentoraz to išlo do „mínusu“. Pôvodne by sme mali spať, ale tu sme „ožívali“. Dostali sme večeru. Ako predjedlo nám podali pečenú kuraciu rolku s mozarellou, ktoré skombinovali s blinčikmi s džemom a ovocnou „žemľou“ či „cookies“? A k tomu „buločka“... Samozrejme s pitným „Spriteom“. Monitor pred mnou presne sledoval trasu letu a konečne sme už boli opäť nižšie pod polárnym kruhom a v európskej časti Ruska. Takže skoro „doma“. Let pokračoval a o nejaký čas sme mali pristáť. Tesne predpoludním, ale moskovského času sme konečne pristáli na letisku Šeremetevo. Vyšli sme z mohutnej ozruty s pokusom urobiť záber na kolos. Pristavené autobusy pod lietadlom čakali na pasažierov. Postupne odchádzali k terminálu. Všetci sme sa zišli v letiskovej hale s cieľom čo najskôr nájsť „gate“, z ktorého sme mali letieť do Prahy. Asi po štvrťhodinovej chôdzi sme našli správnu bránu. Tu sme sa rozišli s cieľom osviežiť sa. Samozrejme penivým mokom. Našli sme pub, kde sme si viac ako hodinu posedeli pri čapovanom miestnom pive. Potom už naše kroky smerovali k bráne, kde sa už schádzali cestujúci. O tretej sme odštartovali na posledný úsek dlhej cesty. Myslím, že každý z nás chcel mať toto čo najskôr za sebou. Letušky roznášali občerstvenie a aj týmto spôsobom sme si krátili let. Takže aj tu som sa doslova „dosprajtoval“. Verím, že tento nápoj už dlho nebudem poznať. Pred piatou sme pristáli v Prahe. Mal som zabukovaný cestovný lístok, teda lôžkový na nočný spoj Regiojetu do Žiliny. Pri dopravnom páse, ktorým prichádzala batožina, sme sa rozlúčili s tým, že sa snáď niekedy ešte stretneme. Samozrejme nechýbal pri tom aj tak „úspešný“ Petrin smiech. Takže možno niekedy niekde... S mojou nadrozmernou taškou na kolieskach som sa pomerne rýchlo dostal na zastávku MHD. Málokto by vymyslel tak presný itinerár. Autobus bol pristavený, a tak o pol šiestej som bol na pražskom Hlavnom nádraží. Batožina putovala do odkladacej skrinky a vydal som sa do ulíc veľkomesta. Mal som totiž do odchodu vlaku štyri hodiny čas a dohodnuté stretnutie so sestrou. Pri taknmer každej návšteve Prahy sa zastavujem v reštaurácii U Staré pošty v Opletalovej ulici, čo je neďaleko železničnej stanice. Zamierili sme tam. Onedlho stálo pred mnou vytúžené pivo. Naše posedenie sa nieslo v duchu rozprávania kamčatských zážitkov. Objednal som si tradičný český hovädzá guláš, ale počas debaty aj vychladol a akosi mi ani „nebralo“ jesť. Po ôsmej večer sme sa rozlúčili a ešte som využil čas do odchodu vlaku, aby som sa prešiel ulicami letnej Prahy. Prešiel som Václavské i Staromestské námestie a pomaly sa vrátil na stanicu. Vyzdvihol som batožinu a zamieril na nástupište, kde už bol pristavený vlak. V kupé sedel asi dvanásťročný chalan, ktorý cestoval sám do Spišskej Novej Vsi. Ako vyplynulo z jeho reči, bol to doslova sveták. Amerika, Európa... Nuž? Potom prišiel asi tridsaťročný muž, vodič kamiónu, ktorý cestoval do Košíc. Chvíľu sme kecali a na môj návrh sme zaľahli. V momente som „stvrdol“. Únava z cesty sa prejavila. Budík ma včas zobudil, a tak som o tretej ráno už stepoval v chodbičke. V Žiline pred stanicou som sadol do taxíka a onedlho som otvoril dvere bytu. Opláchol som sa a nič nevybaľoval (okrem zabaleného údeného lososa, ktorý skončil v chladnmičke). Zaľahol som do postele a dospával nevyspaté...

        Tak skončil dvojtýždňový pobyt va ďalekej krajine. Na záver uvádzam, že vzdialenosť z Prahy do Petropavlovska-Kamčatského je 8 066 kilometrov, lietadlo ju preletí za 10 hodín, napríklad vrtuľník by mal na to asi 37 hodín a taký holub by tam letel päť dní. Vraj...

        Desať dní po návrate z Kamčatky som opäť cestoval do Prahy. Mal som pred sebou osemdenný pobyt vo Švajčiarsku. Vysokohorské údolie Saastal vo Walliských Alpách je obklopené osemnástimi štvortisícovkami na čele s vrcholom Dom (4 545 m), ktorý je druhým najvyšším kopcom vo Švajčiarsku. No a aby som to nemal až tak ľahké, tak v druhej polovici septembra som opäť zamieril do Prahy. V tomto prípade bola mojím cieľom grécka Kréta. Dva týždne po cestách a necestách tohto stredomorského ostrova. Ale o tom inokedy a inde...

    Takže niekedy a možno „dasvidanija v Rasiji“.