Na prelome zimy a jari tohto roku som hľadal ďalšiu zahraničnú destináciu, v ktorej by som spoznal a zažil niečo iné ako v Tatrách alebo Alpách. Po júlovej návšteve talianskych Álp v oblasti Národného parku Stelvio a augustovej akcii na kopcoch švajčiarskych Álp v okolí Davosu som sa rozhodol opäť po štyroch rokoch navštíviť Kanárske ostrovy. Tentoraz mal byť cieľom ostrov La Gomera. Z hľadiska nadmorských výšok nie je až tak zaujímavý. Veď najvyšší „velikán“ Alto de Garajonay meria 1 487 metrov, čiže asi ako malofatranské Martinské hole alebo moravský Praděd (1 491 m). Moje rozhodnutie tam cestovať potvrdila najmä exotická kanárska príroda. Dohodol som cestu s vedúcim akcie Milanom, s ktorým som bol na úspešnom pobyte v roku 2014 na najväčšom kanárskom ostrove Tenerife spojenom s výstupom na najvyšší španielsky vrchol Pico del Teide (3 718 m) a rok nato moja ďalšia cesta s ním viedla do Centrálnych Pyrenejí, na tradičný horský trek „Carros de Foc“. Bohužiaľ, vtedy mi tam zlyhalo zdravie, a tak som absolvoval „náhradný“ sólo program v okolí mestečiek Espot a Vielha.
V posledný októbrový deň sme sa okrem Milana zišli na viedenskom letisku. Osemčlenná skupinka mala namierené do Madridu. Pred „check-inom“ som stál v rade cestujúcich. Neďaleko pred mnou bola aj skupinka siedmich cestujúcich. Usúdil som, že by to mohla byť „gomerská“ partia. S veľkými batohmi do Madridu zrejme necestováva veľa ľudí. Po rôznych povinných bezpečnostných kontrolách som sa ocitol v lietadle. Bolo ráno, oči ešte „zalepené“ a mal som za sebou dramatickú cestu v bratislavskej mestskej doprave. Až v lietadle som si všimol, že za mnou sedí chlapík, ktorý sa mi pri pohľade na „kamčatské“ tričko prihovoril. Bol to Honza. Chalan približne v mojom veku. Až o pár sekúnd mi to došlo. Veď sme boli pred tromi rokmi s Milanom v Pyrenejach. Práve na tom treku, ktorý som pred chvíľou spomínal. No, veru, veď som ho vítal v kempe, kde som čakal na celú partiu. Doviezol sa taxíkom z kopcov, ale aj s výronom členka. Pri medzipristátí v Madride sme na pyrenejskú akciu spomínali. Je pravda, že som s ním bol len pár dní, takže som s ním nemal bližší kontakt. Jedine v kempe v Taülle a potom v nočnej Barcelone pri posedení spivom. To je tak, keď občas si človek sadne na pivo s doktorom. Myslím tým pána doktora Alzheimera. Vraj zabúdať je ľudské... Dosť dlho trvalo než sme na madridskom letisku Barajas našli správny stánok. Čapované pivo Estrella. Chcel som šetriť eurovú hotovosť, takže som platil kartou. Pohotový čašník bol až taký rýchly, že mi nablokoval útratu kohosi cudzieho a bol som o desať eur ľahší. Našťastie po krátkej slovnej výmene za použitia španielsko-anglickej slovenčiny som pochopil, že mi tie peniaze vrátil späť a ja som potom zaplatil správnu cenu. Stane sa. Ale neviem či by sa to stalo aj u nás. Pochybujem. V tomto som dosť negatívny. Sú to skúsenosti života. Opäť sme sa zišli celá partia pri „gate“. Nastúpili sme do lietadla. Trojhodinový let na Tenerife sa niesol v duchu pitného režimu. Najmä potom ako Honza zistil, že keď si objednáme dve pivá naraz, tak ušetríme jedno euro. Prečo nie. Bolo asi pol druhej popoludní a uvideli sme pod nami ostrovy. Onedlho sme pristáli na tenerifskom letisku Los Rodeos. Tu čakal Milan. Bolo nás deväť a nám chýbal ešte jeden člen výpravy. Z Viedne sa sólo premiestňujúci pán. Vtedy sme ešte nevedeli, kto to je. Síce Milan už s ním bol na nejakej spoločnej akcii, ale ja som určite nevedel kto to je. Dotyčný muž sa po necelej hodine trápneho čakania na zastávke autobusov konečne objavil. Vraj si bol pozrieť letisko z blízkeho kopca. Postavička ako vyšitá... Od prvého stretnutia s ním mi hlavou vírili myšlienky, kde túto osobu zaradiť. Neustále mi niekoho pripomínal. S frajerským klobúčikom na hlave, veľkým batohom na chrbte a úsmevom. Pavel... Nemám v povahe niekoho „kádrovať“, ale cez zuby som precedil myšlienku, ktorá mi vtedy napadla. „Exot“. S týmto človekom stráviť na kopcoch Gomery desať dní... Je pravda, že v mojom veku sa už človek nie veľmi stará o postavu. Teda česť výnimkám. V jeho prípade určite zabodoval svojím bruchom, ktoré konkurovalo záložnému padáku výsadkára. Takže nás bolo desať. Teda dvesto percentná účasť ako protagonistov Poláčkových „Bylo nás pět“. Lenže okrem postavy zaujal aj svojím slovným prejavom. Jeho ústa chrlili brniansky „hantec“. Ešte šťastie, že som v tom meste prežil asi tri roky a pochytil nejaké slová a ich význam. Autobusom sme sa premiestnili do hlavného mesta Santa Cruz de Tenerife. Z autobusovej stanice, ktoré na ostrovoch volajú „Guaguas“ je nádherný pohľad na neďalekú modernú stavbu „Auditoria de Tenerife“ pripomínajúcu budovu Opery v Sydney. Toto som ja, ale aj ďalší účastníci poznali z predošlej návštevy Tenerife. Po chvíľke čakania sme nasadli do ďalšieho autobusu. Sedel som v zadnej časti a úplne vzadu sedela sympatická pani a vedľa nej Pavel. Cestu trvajúcu asi hodinu a pol „spríjemňoval“ Pavel. Viedol monológ o leteckej tragédii, bohužiaľ počtom obetí najväčšou v dejinách letectva, ktorá sa stala práve na tenerifskom letisku v roku 1977. Vtedy zahynulo 583 cestujúcich. V televízii videl akýsi dokument, a tak sme sa chtiac-nechtiac stali poslucháčmi. Do detailov rozprával o problémoch a nezodpovednosti personálu. „Pavka“ sa dokonale uviedol a potvrdil moje myšlienky o jeho „persóne“. Okolo piatej sme boli v Los Cristianos, mieste nášho nalodenia sa na trajekt. Aj toto mestečko som už poznal z minulého pobytu. Vtedy sme tu boli niekoľko nocí ubytovaní. Cestou do prístavu sme sa zastavili v obchodíkoch dokúpiť nejaké drobnosti. Po dvojhodinovom čakaní vyplnenej pitným režimom, poniektorí aj večerou, sme nastúpili na trajekt spoločnosti „Fred Olsen“. Je to jedna z dvoch spoločností, ktoré prepravujú osoby a motorové vozidlá na Gomeru. Druhou spoločnosťou je Naviera Armas, ktorá vlastní kapacitne väčší trajekt, ale je aj pomalší. Tento druhý najmenší kanársky ostrov má rozlohu okolo 370 km2, žije tu asi 23 tisíc obyvateľov. Hlavným mestom je San Sebastián de la Gomera s asi 8 tisícmi obyvateľmi, ležiace na východnom pobreží Atlantického oceánu. Nastúpili sme na palubu, ale ešte predtým niektorí z nás využili možnosť si za jedno euro uložiť väčšiu batožinu do pristavených vozíkov, ktoré potom taktiež nalodili. Aspoň sme mali bezproblémový pohyb na lodi a nestarali sa o batožinu. Už za tmy sme večer asi po hodinovej plavbe pristáli na La Gomere. Mesto je naozaj malé, takže o niekoľko minút sme stáli pred apartmánovým domom „Pepita“. Štvorposchodová budova sa stala na najbližších šesť nocí našim prechodným domovom. Bol posledný októbrový večer, čo tu znamenalo, že prebiehal Halloween. Po uliciach šantili deti, ale aj dospelí v rôznych strašidelných maskách, všade panoval chaos. Ubytovali sme sa. „Zabral“ som apartmán na druhom poschodí spoločne s Honzom. Sme približne rovnaké seniorské ročníky, tak sme si aj porozumeli. Bolo asi pol desiatej a ja s Milanom sme vyrazili do večerných ulíc „veľkomesta“. Totiž všetci ostatní po celodennom cestovaní zaľahli spať. Našli sme si príjemné posedenie na neďalekom námestí v centre. Čapované pivko „Dorada“ a nezáväzná debata so sledovaním „helovínskeho“ eldoráda nás pred polnocou prinútil vrátiť sa do reality. Vrátili sme sa „domov“. Honza v izbe spokojne odfukoval. Zaľahol som, ale v hlave mi vírili myšlienky s prežitého dňa. Nedarilo sa mi zaspať. Do toho Honzovo pravidelné odfukovanie. Nie, veru takto nezaspím. Zobral som „perinu“ a poďho do obývačky na gauč. Tam som už ani neviem ako zaspal.
Po pre mňa neobvykle výdatných raňajkách sme mali pred sebou dopoludnie venované pamiatkam mesta. Celá naša skupina sa stretla na blízkom námestí. Vlastne až tu sme sa navzájom predstavili. Skupinu tvorili manželia Mirka a Libor z Jeseníkov, Mirek z Lanškrouna, Marcela z Prahy, druhá Marcela a Marta z Brna, Honza z Čáslavi, spomínaný Pavel z Ivančic u Brna, Milan z Jihlavy a ja Žilinčan ako zástupca slovenskej menšiny. Práve na námestí nám Milan urobil pomerne obsiahly výklad o ostrove a hlavnom meste. Potom sme prešli do blízkeho chrámu Iglesia Parroquia Matriz de Nuestra Señora de la Concepción (Kostol nepoškvrneného počatia). Je to jediný katolícky kostol na Kanárskych ostrovoch, ktorý má päť lodí. Bol postavený na základoch prvej kaplnky postavenej španielskymi conquistadormi po pristátí na pobreží. Je hlavným chrámom mesta a aj preto ho nazývajú „Katedrála Santa Cruz“. V skutočnosti nie je katedrálou, pretože jedinou na súostroví je „Katedrála La Laguna“ na Tenerife. Architektonický štýl kostola je barokový a toskánsky. Svojou originalitou zaujme zvonová veža s dvomi zvonmi. Zastavili sme sa pri dome Krištofa Kolumba, ktorý na ostrove pristál pri svojej ceste do Ameriky, aby doplnil zásoby vody. Údajne touto vodou pokrstil novoobjavený kontinent. Potom nasledovala zastávka pri záhrade, kde stojí najstaršia dochovaná stavba na ostrove, kamenná veža „Torre del Conde“. Vežu dal postaviť Hernán Peraza el Viejo v rokoch 1445-1450 prvými dobyvateľmi a osadníkmi ostrova. Slúžila ako pevnosť pred nájazdmi domorodého obyvateľstva. Stal sa na ostrove prvým dobyvateľom a územným lordom v rokoch 1445-1452, kedy v 62 rokoch zomrel. Jeho nástupcom sa stal Diego García de Herrera. Lenže teraz bol Sviatok všetkých svätých a záhrada bola uzatvorená. Pokračovali sme do prístavu, aby sme vyšli na malú vyvýšeninu, odkiaľ bol pekný výhľad na tenerifské Pico del Teide. Tu nám Milan poradil, aby sme si ráno privstali a urobili zábery východu slnka. Prešli sme opäť do centra mesta a pozreli si ďalšiu pamiatku. Objekt studne Casa de la Aguada. A to bolo z hľadiska pamiatok prakticky všetko. Vrátili sme sa do apartmánov a zbalili pár drobností do batohov. Mali sme naplánovaný poldenný výlet do okolia mesta. Bolo asi jedenásť hodín a my sme kráčali ulicami mesta k miestnej radnici a potom okolo pláže s čiernym lávovým pieskom k mohutnej stene brala nad oceánom. Zastavil nás nejaký domáci pán, ktorý oznámil, že je tam súkromný pozemok, takže sa musíme vrátiť a obísť celý objekt. Slnko síce svietilo, ale od severozápadu sa prihnali čierne mraky. Onedlho začalo pršať a naše kroky viedli k blízkemu baru. Tak teda výlet sa ešte nezačal a my ideme do „krčmy“. Káva, pivo a iné nápoje nás celkom osviežili. Milan mal pravdu, keď povedal, že je len otázkou času, kedy sa zase objaví slnko. Stalo sa, bolo pár minút po dvanástej a my sme opäť kráčali na koniec mesta. Kamenistý chodník začal strmo stúpať a onedlho sa pod nami objavilo mesto s prístavom. Zamierili sme na juhozápad. Síce morský vetrík dobre pofukoval, no profil terénu dával najavo, že či už pľúca alebo nohy dostanú zabrať. Okolo nás bola typická ostrovná flóra. Suché bodliaky, rozkvitnutý mliečnik (Euphorbia canariensis), tamarišky (Tamarix effusa), rôzne sukulenty a veľa druhov endemitov. Samozrejme všade boli lávové kamene a piesok. Prišli sme až na okraj útesu, kde stál veľký kríž. Pod nami sa trblietala hladina oceánu a vedľa mesto s plážou. Pokračovali sme ďalej a dostali sa na najvyšší bod útesu. Odtiaľ nasledoval zostup do menšej rokliny, aby sme opäť vystúpili nad útes. Čakal nás asi 150-metrový zostup až k moru na pláž Playa de la Guancha. Ľudoprázdna pláž sa stala na dve hodiny miestom relaxu a šantenia na brehu, ale aj vo vlnách Atlantiku. Páliace slnko umocňovalo atmosféru „jesenného“ pobytu na pláži. Tak ako sme sa sem dostali, tak nás čakala cesta späť. Bolo pol štvrtej a pred nami strmý výstup na útes, traverz a zostup do rokliny a opäť výstup na posledný útes a konečne zostup do mesta. Už teraz môžem skonštatovať, že večery sa podobali ako vajce vajcu. Teda predvečerná hygiena, v rámci ktorej som si pripravoval v kuchynke nejaké večerné jedlo. Nakoľko sa poznám a viem, že miestnu stravu budem len ťažko konzumovať, myslím tým rôzne produkty mora, mal som so sebou dostatočné zásoby potravín. Prím hrali napríklad dehydrovaná zemiaková kaša (tu si dovolím pripomenúť, že sa mi páči český výraz „brkaše“), ryža alebo cestoviny. Vždy s nejakým konzervovaným mäsom. Takže pojem rizoto alebo ako som si to prispôsobil, aby som sa vyrovnal miestnemu slovníku, „paella“ bez príšer, bola mojim častým jedlom. Lenže prvá večera bola mimoriadne v znamení vysmažených pikantných kúskov kuracieho mäsa, ktoré som kúpil v Bratislave a „brkaše“. Väčšinou to časovo vyšlo tak, že v rámci celej skupiny som ešte stihol odísť s nimi na večerné posedenie do reštaurácie. Ja nasýtený, ostatní zatiaľ hladní. Prvý večer sme navštívili reštauráciu „Breñusca“ na hlavnej ulici Calle Medio. Bola poloprázdna. Obsluhujúci personál vytvoril dlhý stôl, kde sme sa všetci posadili. Brnianske dievčatá podobne ako ja už boli najedené, a tak si objednali džbánik domáceho vína „Vino casa“. U mňa vyhrala tradičná „Dorada“. Ostatní si objednali nejaké ryby, ktoré im doniesli ukázať najprv čerstvé, a tak si mohli vybrať. Ako príloha sa tam okrem zeleniny podávajú kanárske zemiaky „Patatas canarias“. Sú to malé zemiaky veľkosti vlašského orecha, no ich tvar je rôzny, väčšinou zvrásnený. Varia sa v morskej vode, ale dnes už aj v pitnej s pridaním morskej soli. Soľ sa vplyvom varenia odparuje a usádza na šupke a v hrnci sa nechajú „presušiť“. Navyše sa tieto zemiaky podávajú ako predkrm s rôznymi omáčkami, napríklad cesnaková alebo s čili papričkami, „mojo rojo“, prípadne ako príloha k mäsám alebo rybám. Na trhoch na Tenerife, ale aj tu na Gomere som videl niekoľko druhov týchto zemiakov. Čakanie na večeru si partia krátila ochutnávkou domáceho vína a debatou o absolvovaných cestách. Myslím, že dosť často sa do diskusií zapájal Pavel, ktorý odmietal konzumáciu alkoholu, teda piva či vína a popíjal rôzne nealkoholické nápoje. Nikto mu to nevyčítal, ale občas keď zo seba vypustil nejakú myšlienku, tak mi napadlo, že je to zrejme preto, že mu chýba v tele trochu etylalkoholu. Podľa odozvy všetkým jedlá chutili. Boli spokojní. Medzitým sa obsluhujúca pani priznala, že domáce víno pestuje a vyrába jej otec, ktorý sa neskôr v reštaurácii objavil. Našu poznámku v češtine o tom, že mohol poslať na stôl nejaký džbánik pravdepodobne nepočul alebo nechcel počuť. Veru už bolo dosť hodín a personál nás slušným spôsobom upozorňoval, že končia. Teda upratovali stoličky a stoly. Dobre naladení s pocitom prežitého slnečného dňa sme odtiaľ odišli. Ani neviem kto bol autorom myšlienky, že na spanie je ešte skoro, a tak sme po niekoľkých desiatkach metrov počuli hrať hudbu. Prieskumná skupina Marta s Marcelou zistili, že na terase vo dvore hrá „živá“ hudba. Viac nebolo treba a spomínaná Marcela, Marta, Mirek, Honza, Milan a ja sme o chvíľu sedeli pri stoloch. Návštevníkov nebolo veľa, ale nám to vyhovovalo. Hudobníci sa venovali skladbám nedávnej histórie, Beatles, Rolling Stones, Dire Straits alebo Uriah Heep. Nebol to koncert, ale skôr by som to nazval posedenie hudobníkov, čiže akési „džemovanie“. Teda atmosféra ako stvorená pre nás, zahraničných seniorov. Netrvalo dlho a urobili sme si improvizovaný parket a na ňom predvádzali rôzne tanečné kreácie. Veľmi akčné boli najmä Marta a Marcela. A aj mne sa to naozaj páčilo. Prvý deň na horskej akcii a taká skutočná odviazanosť. Veď, tak by to malo byť. „Malomocenstvo“ niektorých ľudí na podobných akciách, nech ostane doma. Veľmi mi to pripomenulo situáciu z mojej prvej návštevy Himalájí, kedy po absolvovaní treku, teda nejaký deň pred odletom domov, sme boli v takej eufórii, keď sa miestni Aziati producírovali so skladbami podobných skupín a aj tam sme ukázali „Amíkom“ a ďalším ako sa vedia Slováci baviť. Podobné to bolo aj tu. Priebežne sme popíjali pivko a užívali si večer. Našťastie alebo skôr nanešťastie hudobníci svoju produkciu okolo pol dvanástej ukončili a tak aj náš pobyt v „pube“ dostal červenú. K ubytovni sme to mali doslova na skok, takže o polnoci sme už spokojne odfukovali v posteliach.
Trochu čudne sme prijali Milanovu informáciu, že ráno, teda skôr dopoludnia máme voľno, nakoľko prvý autobus do hôr premáva až o pol jedenástej. Keď spomeniem, že u nás sa chodí na kopce pomerne skoro ráno, teda normálni turisti, tak to bolo naozaj na zamyslenie. Ale je to tak a nič sa nezmení. Preto sme sa z túr vracali prakticky okolo západu slnka. Oni tam totiž zrejme dlho spia a cez deň majú siestu. A na všetko čas. Ich veľavravné slovo „mañana“ platí všade. Tak aj bolo. Prv než sme odišli do hôr, tak ešte ráno pred raňajkami sme si niektorí privstali a s fotoaparátmi či kamerou vyrazili na krátku prechádzku do prístavu a z malej skalnej vyvýšeniny čakali na východ slnka. A vôbec mi nevadilo, že som zaliezol do postele okolo polnoci. Stačilo. O 7.20 sa objavila žeravá guľa, no nebola až tak čistá. Pás nízkych mrakov ju tienil, ale vytvoril celkom peknú prírodnú kulisu. Po krátkej prechádzke späť som sa zastavil v tržnici. Prešiel som okolo stánkov a pozeral ponuku ovocia a zeleniny. Malé, asi desať či dvanásťcentimetrové banány chutia veľmi dobre. Vôbec sa ich chuť nedá porovnať s tými, ktoré u nás ponúkajú obchodné reťazce. Ale toto mi potvrdilo veľa ľudí, ktorý sa vo svete s týmto ovocím stretli. A podobne to bolo aj pred rokmi v Nepále. Práve na porovnanie som zhotovil jeden obrázok. Banán zo „slovenského“ Kauflandu a miestny banán. O pol jedenástej sme vyrazili na cestu. Čakala nás asi polhodinová cesta miestnym autobusom. Aj tu je zvykom, že vodič otvorí batožinový priestor v dolnej časti autobusu a môžete si tam batožinu uložiť. Prakticky z nulovej nadmorskej výšky sme sa postupne dostali do výšky našej malofatranskej Chaty pod Chlebom, teda viac ako 1 300 metrov. Ocitli sme sa v Národnom parku Garajonay (Parque Nacional de Garajonay). Naším cieľom bol jeho najvyšší bod, už spomínaný Alto de Garajonay. Lenže už cesta autobusom hore bola zaujímavá. V nadmorskej výške okolo 900 metrov sme sa dostali do mrakov a horúce jesenné počasie sa zmenilo doslova na klasickú našu jeseň. Hmla a jemné poprchávanie so silným vetrom. Vystúpili sme na malom parkovisku „Pajarito“. Odtiaľto sa turistické chodníky rozchádzajú na všetky svetové strany. Nás čakal krátky výstup na „Garajonay“. Viditeľnosť bola sotva dvadsať metrov. Mokrý a šmykľavý chodník bol miestami spevnený drevenými kladami, takže tvoril akési schody. Asi po pol hodine dosť rýchlej chôdze a poriadne zadýchaní sme sa dostali na vrcholovú plošinu. Výhľady? Nulové. Len silný vietor. Vydláždená vrcholová „vyhliadka“ nič neposkytovala. Vytiahli sme vetrovky. Pocitová teplota sa blížila len k pár stupňom nad nulou. A dole pri mori bolo sladkých 25. Teda stupňov pána Celzia. Nasledovalo rýchle vrcholové foto a poďme preč. Z vrcholu sme išli chvíľu po asfaltovej ceste, aby sme neskôr pokračovali mlžným lesom dole. Čakal nás dlhý zostup do dediny Hermigua ležiacej severovýchodne od najvyššieho kopca ostrova. Les bol presne taký aký existuje na Tenerife v pohorí Anaga. Všade okolo nás rástli staré stromy obrastené zeleným machom. Tomuto lesu sa hovorí „Laurisilva“. Ide o subtropický les charakteristický pre niektoré súostrovie Makaronézie (Kanárske ostrovy, Madeira a Azory). Hoci jeho názov pochádza z latinského lauri + silva, „prales vavrínov“, je v skutočnosti zložený z mnohých ďalších druhov. V La Gomere je zrejme najväčšie zastúpenie tohto typu ekosystému, ktorý ho získal v roku 1981 vyhláseným národným parkom a svetovým dedičstvom UNESCO v roku 1986. Porasty s vavrínom azorským či vresovcom vytvárajú pocit strašidelného rozprávkového lesa. A keď k tomu pridáte nepríjemnú hmlu a mrholenie, tak určite nie ste ďaleko od pravdy. Na chodníku sa poriadne šmýkalo a my sme neustále zostupovali dole. Konečne sme po niekoľkých hodinách chôdze prišli na miesto obedňajšej prestávky. Kaplnka „Ermita Nuestra Seňora de Lourdes“ s jej odpočívadlom a niekoľkými drevenými stolmi a lavicami nám poskytla pár minút na krátky odpočinok a jedlo. Z neďalekého stromu tiekla pitná voda. Teda do kmeňa bol vydlabaný otvor a drevenou rúrkou stekala voda von. Bolo naozaj nepríjemne a sychravo. Čas súril. Pred nami bol ešte poriadny kus cesty. Čo z toho, že dole kopcom. Nohy a najmä kolená dostávali zabrať. Prešli sme okolo malej osady El Cedro, kde miestni obyvatelia prestavovali dom a okolie bolo rozbahnené ako by tam chodili byvoly. V momente sme mali topánky poriadne zablatené. Akýmsi oživením cesty bol prvý kontakt s rozkvitnutými Amaryllismi (Amaryllis belladona). Zostupovali sme ďalej a onedlho prišli nad hlbokú roklinu „Barranco del Cedro“. V jej oblúku stekal najvyšší miestny vodopád „Salto de Agua“. Lenže tentoraz bol z neho len akýsi malý pramienok stekajúci po skalách. A nasledovali opäť „schody“ dokonca miestami aj s dreveným zábradlím. Nekonečné klesanie. V diaľke sa objavila dedina, nad ktorou sa vypínali dve skalnaté bralá. „Roques de San Pedro“, teda skaly Petra a Pedro. Prešli sme pod nimi a konečne sa dostali na asfaltovú cestu. Boli sme v hornej časti dediny Hermigua. Ako v tejto časti, tak aj v dolnej majú plantáže, na ktorých pestujú banány. Myslím, že sme ich videli toľko, že prestali byť pre nás nejakou exotikou. Netušil som však, že na dolný koniec budeme potrebovať klesnúť ešte ďalších asi 150 metrov. Zastavili sme sa na malom námestí s kostolom „Sto. Domingo de Guzman“. Bol zatvorený. Krátke posedenie v neďalekom malom bare „Los Telares“ nám vlialo sily pred ďalším zostupom. Navyše sme sa pokochali v minibotanickej záhrade, kde pestovali strelície, avokádo, banány, ale aj karfiol, fazuľu alebo čili papričky. Po troch kilometroch sme sa dostali na dosah autobusovej zastávky. Ešte predtým sme minuli jednu zo zaujímavých miestnych stavieb, dvojposchodovú budovu „Museo etnografico“. Jediné etnografické múzeum na ostrove. Nasledovala krátka prehliadka kostola „Nuestra Seňora de la Encarnación“, ktorá zavŕšila dnešnú cestu. Mal som pocit, že návštevami „svätostánkov“ s fotoaparátom v ruke pôsobím asi ako vatikánsky nuncius. Pripomenulo mi to pôsobenie v Pyrenejach, kde som v rámci pobytu vo Vielhe navštívil za tri dni štrnásť kostolov a kaplniek. Celodenný zostup viac ako 1 200 metrov dal nohám poriadne zabrať. Čakanie na autobus vyplnilo krátke posedenie v bare „Telemaco“. Jedno či dve orosené pivá opäť zlepšili náladu. Stmievalo sa, keď prišiel autobus a potom už za úplnej tmy sme prišli do Sebastiánu. Niektorí ešte využili otvorené „Supermercado“ na krátky nákup a potom už večerná činnosť. U mňa to bola tradičná príprava večere, tentoraz rizoto s mäsom, zeleninou, syrom a medzitým spáchanie hygieny. Ostatní odišli na večeru do reštaurácie. Ja som ešte dopísal poznámky z prežitých dní a vydal sa za partiou na pivo.
Po rannej činnosti, teda hygiene a raňajkách, mal každý z nás individuálny program v podobe návštevy miestnych pamiatok či obchodov. O pol jedenástej nás autobus opäť viezol do hôr. Tu dole slnko celkom milo a najmä teplo pálilo. Pofukoval mierny vetrík. Tentoraz sme prešli do dediny Vallehermoso (150 m). Dostali sme sa na severné pobrežie ostrova a po horských cestách po hodine a štvrť tam dorazili. Prvé kroky viedli z námestia La Constitución k blízkemu kostolu „Paroquia de San Juan Bautista“ Je jedným z najväčších na ostrove. Pôvodný bol postavený v 17. storočí, o dve storočia neskôr bol prestavaný v novogotickom štýle. V jeho interiéri je uložených niekoľko zaujímavých artefaktov ako „El Seňor e Humidad y Paciencia“ (Pán Pokory) zo 17. storočia alebo „El Cristo de Triana“ (Kristus z Triany) z 18. storočia. Počasie nebolo vôbec prívetivé. Obloha sa zatiahla, fúkal pomerne silný vietor a nad mestečkom vysoko z mrakov trčalo skalné bralo „Roque Cano“ (652 m). Nie, to nebol náš cieľ, ale sedlo pod ním. Teda to bola len čiastočná méta. Takže z námestia sme sa vydali hore. Prvé desiatky či stovky metrov boli naozaj „výživné“. Široký chodník dláždený „mačacími hlavami“ z lávových kameňov veľmi skoro preveril naše pľúca. Možno bolo aj dobre, že bola zamračená obloha, pretože v páliacom slnku by to bolo asi viac akčné najmä z hľadiska zásob pitnej vody. Naše kroky viedli strmo pod skalné bralo „Cano“. Takže sme mali pred sebou asi 500 metrové prevýšenie na pomerne krátkej vzdialenosti. Ale to sme si tam dole ani neuvedomovali. Prvou dlhšou zastávkou bolo sedlo pod „Roque Cano“. Prestávka na vydýchanie, trochu bufetový „lízing“ a už sme pokračovali ďalej. Miernejším stúpaním v hustnúcej hmle sme prešli do osady „Casas de Ambrosio“. Mrholilo a po miernom klesaní sme prišli k priehrade „Embalse de El Garabato“ pri dedinke „Las Rosas“. Odtiaľ nasledovalo poriadne strmé stúpanie do sedla „La Hormiga“ (811 m). Blížila sa štvrtá hodina a pred nami bola osada „Juego de Bolas“. Na parkovisku stál autobus a pár osobných áut. Tu je „Centro de Visitantes“ s malou botanickou záhradou, informačným strediskom a vyhliadkou „Mirador Juego de Bolas“. Po krátkej návšteve sme prišli do údolia „Caňada Grande“. Po pieskovo-kamenných červených dunách sme sa dostali k vyhliadke takmer nad morom. „Mirador de Abrante“ je známa svojou vyhliadkovou presklenou terasou vyčnievajúcou nad útesom. Podobnú máme u nás na Lomnickom štíte, ale tá je len holou kovovou konštrukciou. Pod nami bola dedinka „Agulo“, cieľ našej cesty. To sme ale nevedeli čo nás ešte čaká. Z vyhliadky sme schádzali strmými serpentínami do údolia. Zo začiatku bol zostup prijateľný. Lenže bolo aj horšie. Chodník nás doviedol nad samotné bralo. Kamenné schody padali doslova kolmo k moru. Pod nami bola snáď tristometrová priepasť. V pozadí pri zapadajúcom slnku vyčnievala tenerifská pyramída Pico del Teide. Nádherná scenéria aspoň trochu vyrovnávala adrenalín pri zostupe. Opatrne sme zostupovali po „kozom“ chodníku a dedina bola stále hlboko pod nami. Lenže ako sa hovorí, všetko má koniec. Konečne sme boli dole. Pri čakaní na autobus v blízkom bare s „Doradou“ v ruke sme pohľadmi hore nechápavou krútili hlavami, ako sme mohli tú stenu zísť. Vyšlo to. Už sa stmievalo, keď prišiel autobus.
Štvrtý deň gomerského pobytu sa podobal predošlým. Teda určite z hľadiska počasia a vývozu autobusom do kopcov. Už známe parkovisko „Parajito“ nás tradične privítalo hmlou, silným vetrom a mrholením. Keď som neskôr doma niekoľkým ľuďom rozprával o počasí na gomerských horách, tak sa čudovali. Vraj, veď tam muselo byť teplo a podobné reči. Nuž, áno, teplo bolo dole pri mori. Ale v horách panuje iný svet. Teda nie vždy. Lenže tentoraz to bolo podobné ako včera či predvčerom. Naša trasa viedla po horskom chodníku „GR 131“ na nevýrazný kopec „Montaňa de las Negrinas“ (1 395 m). Nasledoval zostup ku „Casa Olsen“ (1 339 m) a neskôr na vyhliadku „Cumbre de Tajaque“ (1 298 m) a na vyvýšeninu „Alto de la Tunera“ (1 253 m). Bohužiaľ samotné vyhliadky boli sympatické, lenže okolo nás sa prevaľovala hustá hmla. A to sme mali pred sebou obdivovať skalné brala a hlboké rokliny! Chodník nás onedlho doviedol k vyhliadke „Mirador Roque de Ojila“. Ako zázrakom sa hmla rozptýlila a pred nami sa objavili dve skalné veže. „Roque de la Zarcita“ (1 223 m) a nižšia „Roque de Ojila“ (1 171 m). Fotoaparát mal čo robiť. Rýchlo nasnímať pár záberov než opäť príde hmla. Vyšlo to. Naše kroky viedli k ďalšej prírodnej atrakcii. Asi k najznámejšej gomerskej „skale“, „Roque de Agando“ (1 251 m). Táto pyramída sa vypína pri hlavnej ceste vedúcej do San Sebastiánu. Bola asi hodina po poludní a my sme po dlhšom čase začali stúpať do kopca. Našu chôdzu spríjemňovali slnečné lúče. Hneď bola lepšia nálada. Očakávala nás obedňajšia prestávka pri kaplnke „Ermita Virgen de las Nieves“. Tu majú postavený kamenný prístrešok a piknikové miesto. Sedela tam partia domácich návštevníkov, ktorí sa sem dopravili autami. Opekačka a grilovačka v prírode... Totiž z druhej strany ku kaplnke vedie asfaltová cesta. Po doplnení kalórií sme pokračovali v našej ceste. O necelú hodinu sme sa dostali do sedla „Degollada de Peraza“ (950 m). Mali sme za sebou asi štyristometrový zostup. Našťastie pomerne postupný. V sedle pri ceste je väčšie parkovisko a reštaurácia. Samozrejme sme ju neobišli a krátky oddych sme využili na doplnenie pitného režimu v podobe kávy či piva. Ako obvykle „Dorada“ chutila. Najmä, keď vám ju načapujú do „namrazených“ pohárov. Tu, podobne ako v Andorre či v Španielsku dávajú poháre namraziť v mrazničkách a potom pivo do nich čapujú. Občas sa stalo, že pod penou plávali kryštáliky ľadu. Naša cesta pokračovala ďalej. Vlastne v tom čase sme mali za sebou polovicu cesty. Boli tri hodiny odpoludnia, hmla vysoko nad nami a slnečné lúče osvecovali okolitú krajinu. Úchvatné scenérie občas prerušoval vietor, ktorý nás neustále prenasledoval. Ale teplota sa postupným klesaním zvyšovala. Na strmých útesoch sa pásli desiatky kôz a oviec. Ale žiadny pastier. Po dlhšom čase sme prešli okolo osady „Ayamosna“. Vpravo od nás sa vypínali dva zaujímavé skalné masívy „Roque de Magro“ (692 m) a fotogenický „Roque del Sombrero“ (662 m), ktorý naozaj pripomínal mexický klobúk. Smerovníky pri chodníku pomerne dosť často ukazovali vzdialenosť nášho cieľa. 9, 8, 7 kilometrov sa teraz skrátili na 4, 3, 2. Konečne sme uvideli pod nami hlavné mesto. Ale bolo naozaj ešte poriadne hlboko. Žeby štyristo či päťsto metrov. A kolená opäť dostávali naozaj zabrať. Kde sa hrabe malofatranský zostup z Poludňového grúňa k chate. Výškou možno áno, ale nie typom chodníka. Dláždené „mačacie hlavy“ naozaj robili z chôdze „martýrium“. Mali sme za sebou viac ako dvadsať kilometrov. Blížila sa šiesta hodina a my sme zišli do severnej časti mesta „El Calvario“. Za tri hodiny sme prešli deväť kilometrov! Z toho sa naozaj dá usúdiť, aký terén sme prekonávali. Uťahaní, ale spokojní, že sme spoznali ďalšiu časť ostrova, sme sa zastavili na večeru v reštaurácii „El Pejin“. Ale určite to nebolo také posedenie ako v blízkej reštauráciu „Breñusca“.
Ďalšie ráno sa podobalo predošlým. Honza sa hneď ráno vybral do prístavu fotiť východ slnka. Využili sme čas na prehliadku záhrady s vežou „Torre del Conde“. Pár záberov a jedno dopoludňajšie pivko v bare „2,20“. Tak sme totiž nazvali jeden z mnohých „pubov“ v centre mesta. Totiž pivo tu stálo 2,20 eura. Naša dnešná cesta autobusom tentoraz viedla do osady Igualero (1 320 m). Bolo to len pár kilometrov za známym parkoviskom „Pajarito“. Neďaleko osady s niekoľkými domami je vyhliadka „Mirador de Igualero“ s kaplnkou „San Francisco de Asis“ (Svätého Františka z Assisi). Odtiaľ sme mali vidieť gomerský skvost. Stolovú horu „Fortaleza“ (1 243 m). Naozaj len mali. Tradičná hmla spôsobila situáciu, že sme nič nevideli. Kdesi v diaľke na západ od nás sa miestami občas ukázal nejasný kopec. Nesmelé zábery fotoaparátov zvečnili tento jav prírody. Po krátkej prestávke sme sa vrátili do osady a pokračovali tentoraz na juhovýchod. Najprv nás chodník viedol takmer po vrstevnici a neskôr krátkym zostupom k vodnej nádrži. Odtiaľ sme sa dostali na hlavnú cestu a potom k vyhliadke „Roquillo de Alajero“. Tu nás Milan ponúkol miestnym likérom „Gomeron Royal Palm“. „Prípitok“ potešil. Vo fľaši ostala ešte asi polovica, ktorú sme mali zlikvidovať v priebehu ďalšej prestávky niekedy odpoludnia. Hlboko pod nami bola dedinka Imada. Spustilo sa nepríjemné mrholenie, ktoré vzápätí pokrylo chodník, ktorý sa tak stal pre chôdzu dosť nebezpečný. Pred nami bol poriadne strmý zostup. Opäť „mačacie hlavy“. Asi štyristometrový zostup nám opäť preveril nohy. Naozaj tu na Gomere tieto zostupy boli náročnejšie ako stúpanie do kopcov. Veď v priebehu štyroch dní sme denne zostúpili v priemere okolo 1 200 metrov. Konečne sme pri nesmelých slnečných lúčoch prišli do dedinky Imada. Krátku prestávku na obed sme využili na posedenie v reštaurácii so zeleninovou polievkou a „Doradou“. Samozrejme niektorí aj s kávou. Až sem premáva z hlavného mesta autobusová linka. Bolo dávno po daždi, slnko sa opäť predviedlo. Nasledoval strmý asi dvestometrový výšľap striedavo po chodníku a asfaltovej ceste do sedla pod skalným bralom „Roque de Imada“. Boli sme v inom svete. Tu sa objavili zaujímavé kríky so žltými kvetmi. Ale boli to skôr také veľké ružice či trsy kvetov (Aeonium arboreum). Týchto „Eónií“ je údajne asi štyridsať druhov a vyskytujú sa najmä tu v Makaronézii. Slnko a mierny vánok nám otvorili výhľady na juhozápad ostrova. Po dlhšom čase sme opäť klesali. Pred nami bola návšteva miestnej rarity. Tak ako je na Tenerife v mestečku Icod de los Vinos „Dračí strom“ (Dracaena draco), tak je to podobne aj tu. Asi po dvojkilometrovej odbočke od hlavnej cesty sme sa dostali na vyhliadku „Camino el Drago“. V hĺbke pod nami stál uprostred paliem a ďalších sukulentov obrovský strom. „El Drago“. Po „mačacích hlavách“ sme zostupovali dole. Takmer stometrové klesanie bolo miestami naozaj strmé. Najmä jeho záverečná časť. Strom je ohradený kovovým plotom. Malá plošina nad ním poskytuje obmedzené možnosti na fotografovanie. Asi štyristoročný prírodný výjav je pomerne často navštevovaný. Tentoraz sme tu boli sami. Urobili sme si krátku prestávku na občerstvenie. A potom späť. Stúpanie v horúčave dalo všetkým zabrať a preverilo najmä pľúca. Ďalšia cesta viedla z kopca do dedinky Alajero (843 m), ktorá bola naším cieľom. Odtiaľto sme sa mali autobusom dopraviť do San Sebastiánu. Mali sme dve hodiny čas. Bohužiaľ miestny bar či reštaurácia bola zatvorená. Ale po krátkej prehliadke kostolíka „Iglesia San Salvador“ so zaujímavým cintorínom sme sa dočkali. Ako keby nás majiteľ „krčmy“ počul, pár minút po piatej otvoril. Mirek a Pavel sa ešte vydali na blízky kopec El Calvario (808 m), kde stojí kaplnka „Ermita San Isidor“. Okrem nás onedlho prišli aj domáci „štamgasti“. Spojili sme tri stoly, takže miestnym „kávičkárom“ sme zrejme urobili škrt v ich plánoch na posedenie. Lenže čapovaná „Dorada“ sa tentoraz nekonala. Nečapovali. Našťastie chladené „detské“ porcie dva a pol decového fľaškového piva „Carslberg“ sa stali naším partnerom. Asi po hodine sa vrátili obaja turisti z „Kalvárie“. Na autobus sme čakali takmer dve hodiny a obsah fliaš sa pomaly, ale isto strácal v našich vnútornostiach. Pravidelne sme objednávali ďalšie, no prázdne sme naschvál nechávali na stole. Na záver posedenia tam stála pekná „batéria“ prázdnych fliaš. Krčmár asi dlho nezabudne na našu partiu a počet vypitých „dvojdecových“ pív. Samozrejme už bola tma, keď prišiel autobus z Imady. Nastúpili sme a s nami ešte štyria zrejme nemeckí turisti. Prvou zastávkou bolo mestečko Playa de Santiago na južnom pobreží ostrova. V jeho blízkosti je letisko, kde lietajú miestne lety z Tenerife. Ale pre tmu sme prakticky nič nevideli. V nekonečných serpentínach sme dorazili do sedla „Degollada de Pereza“ a ja som prežíval dosť nepríjemné chvíle. Totiž vypité pivo sa pýtalo von. Premýšľal som čo s tým. Zastávka žiadna a na konečnú ešte pomerne ďaleko. Snažil som sa na to nemyslieť. Ale takúto situáciu ľudia poznajú. Ale dlho som to nezažil. Autobus síce uháňal ako mohol, no tých trinásť kilometrov bolo nekonečných. Konečne sa dole objavili svetlá mesta. Ešte pár minút a bude fajn. Nebolo. Síce sme vystúpili na autobusovej stanici, ale toalety v blízkom „supermercade“ boli zatvorené. Ako naschvál. Neostávalo nič iné len bežať do apartmánu. Takže ďalšie minúty navyše. Podarilo sa. Všetko som stihol. Večera bola už tradičná, myslím, že aj tentoraz to bolo rizoto.
Ráno nás čakal relaxačný deň. Sťahovanie z východu na západ ostrova. Opäť sme mali dostatok času na zbalenie vecí a navyše aj na dokúpenie drobností na stravu. Klasicky o pol jedenástej nás autobus viezol po známej ceste na západ ostrova. Parkovisko „Pajarito“, včerajšia dedinka „Igualero“ a potom už nové, pre nás neznáme miesta a dedinky. Po ľavej strane som konečne zahliadol kopec, ktorý sme mali obdivovať už predtým. Fortaleza vykukovala spoza mrakov. Nesmelé slnečné lúče ju z východu osvecovali. Naším cieľom bolo na juhozápadnom pobreží ležiace mestečko Valle Gran Rey. Deväťdesiatminútová jazda autobusom po nekonečných serpentínach nás doviedla do nového centra pobytu. Na rozdiel od San Sebastiánu tu vládol iný život, ktorý sa podobal prímorských strediskám aké sú na Mallorce, východnom pobreží Španielska či plážam na ostatných kanárskych ostrovoch. Kde sme sa pohli, všade okolo bolo počuť Nemcov. Neviem či východní alebo západní, ale iný jazyk ako nemčina sa tu nekonal. V reštauráciách, na pláži či v mimoriadnych prípadoch na kopcoch sa pohybovali „germánski“ seniori. Už mi tu chýbala len „frau Merkelová“... Ubytovali sme sa v sympatickom apartmánovom komplexe „Jardin de Conde“ neďaleko pláže. V jeho priestore bol aj bazén so sladkou vodou. Aj tu, podobne ako v hlavnom meste, sme mali k dispozícii spálňu, pomerne veľkú obývačku s kuchynským kútom a verandou. Okno bolo orientované na západ, takže z izby bolo vidieť na vysoký útes horského hrebeňa La Mérica (857 m). Tak ako v San Sebastiáne, aj tu som rozložil svoje propriety v obývačke a Honza v spálni. Zvykli sme si byť takto rozdelení. Odpoludnia sme vyrazili do ulíc „veľkomesta“. Lenže veľmi rýchlo sme skončili. Nebolo tu nič zaujímavé. Snáď len miestna kaplnka „Ermita del Carmen“, ale aj tá bola zatvorená. Valle Gran Rey v preklade znamená Údolie Veľkého kráľa. Myslí sa ním náčelník Guančov Hupalupa. To bol pán, ktorý viedol povstanie Guančov proti Španielom. Mestečko tvoria vlastne dve dlhé a na ne priečne nadväzujúce ďalšie dve ulice. Časti mesta Vueltas, La Puntilla a La Playa ležia pri pobreží, ďalšie Borbalán, El Palmar a La Calera sú na kopci popri ceste vedúcej do San Sebastiánu. Ešte vyššie sú osady El Guro, Los Granados a Lomo del Balo. Žije tu asi päťtisíc obyvateľov. Po chvíli sme našli reštauráciu neďaleko prístavu. Niektorí z nás si tu dali neskorší obed a k tomu patrila samozrejme „Dorada“. Slnko poriadne pieklo, takže sme využili možnosť sedieť pod slnečníkmi. Na to, že bol začiatok novembra, až veľmi romantické. A teplota prijateľných asi 25 stupňov pána Celzia. Pri týchto posedeniach alebo aj pri prechádzkach mestom väčšinou chýbal jeden člen skupiny. Pavel. Už som ho na začiatku spomenul, no nedá mi pristaviť sa pri jeho osobe. To, že bol svojský, som zistil hneď prvý deň. Samozrejme po takmer týždennom pobyte sa to prejavovalo viac. Či už to boli jeho poznámky na naše posedenia v reštauráciách s „Doradou“ alebo večné „frfľanie“, kedy mu neustále niečo vadilo, sa ani nedali počúvať, takže viac menej bolo dobre, že s nami nechodil. Robil si svoj program. No, v rámci denných výletov bol s nami. Ale aj tu sa pohyboval v teréne svojrázne. Na to, že bol hmotnostne objemnejší, tak celkom rýchlo chodil a to tak, že chvíľu bol na čele skupiny a o chvíľu na konci. Neraz sa stalo, že išiel na konci a vypustil poznámku, že musí ísť dopredu, pretože stále nebude fotiť naše zadky... Jedného dňa, to bolo ešte v San Sebastiáne, mi hlavou prebleskla myšlienka, že táto figúrka mi niekoho pripomína. Povedal som to Honzovi, zasmial sa. Ale ani on a ani ja sme si nevedeli spomenúť na meno. Totiž vo svojich vystúpeniach „One man show“ herec Mirek Donutil spomínal na svojho hereckého kolegu. Bolo to v spojitosti s Frantom Kocourkom. A práve Donutil, keď rozprával zážitky o tom kolegovi, tak som si predstavoval Pavla. Len to meno... Zdôveril som sa s mojim „problémom“ Marte a Marcele. Dievčatá z Brna hneď vyhŕkli. Ruda Kovanda. Tak to je ono! Keď som doma písal tieto riadky, tak som si „vygúglil“ Donutila s Kovandom. Jasné. Presne takého som videl Pavla na kopci. Pomaly sa blížil večer a západ slnka. Myslím, že západ slnka pri mori je naozaj nádherný. Tak to bolo aj tu. Prešli sme sa po chodníku na pobreží. V časti La Puntilla pri pláži stojí štvormetrová bronzová socha náčelníka domorodých vzbúrencov Hautacupercheho. Práve tento pán zavraždil v jaskyni Hernána de Peraza mladšieho v roku 1488, keď niekoľkokrát porušil dohodu s Guančami, ktorú podpísal ešte jeho otec Hernán de Peraza starší. Následkom vraždy došlo ku krvavej odplate. Guvernér mesta Gran Canaria Pedro de Vera dal zabiť všetkých mužov starších ako 15 rokov a ženy s deťmi putovali do otroctva. Hautacuperche neskôr zahynul v bojoch s conquistadormi. Desiatky turistov s fotoaparátmi či mobilmi stáli na pobreží a lovilo zábery zhasínajúceho slnka. Tak ako každý deň, aj tentoraz som sa venoval kuchyni. Totiž v San Sebastiáne na trhovisku som kúpil kanárske zemiaky. Morskú soľ som nemal, ale vystačila aj tá naša. „Papas“ sa celkom vydarili. Pripravil som si k nim hovädzie mäso na belehradský spôsob, teda paprika, paradajka, šampiňóny. Opäť ostala porcia aj na druhý deň. Celá skupina, teda okrem Pavla, sme sa premiestnili do reštaurácie pri prístave. Vonku sa naozaj dobre sedelo. „Dorada“ na stole, Mirka, Marcela a Mirek sa dali na miestnu nápojovú špecialitu „Sangriu“. Na stole sa objavili porcie rôznych rýb. Marcela a Mirek si objednali veľkú misu rýb a bolo vidieť, že ku koncu už toho malo dosť. Občas im niekto pomohol. Bohužiaľ, mňa na to nedostali. Aj tu pri debate spomenul Mirek, že jeho „dvojička“ Pavel, má v izbe neustále nejaké problémy. Jasné, chrápanie nikoho nepoteší, ale dá sa to riešiť normálne a nie vyhrocovať situáciu do krajnosti. Pre zmenu témy som spomenul, že dnes je 6. november a v časoch socialistických sme chodievali do lampiónových sprievodov. Zajtra malo byť výročie Leninovho prevratu. Pobyt v reštaurácii sme ukončili, ale nikomu z nás sa ešte nechcelo ísť spať. Cestou späť sme počuli hrať hudbu a onedlho sme sedeli v nočnom bare. Dokonca sme mali voľné miesta pri stole. Niektorí si dali „Doradu“, iní vyskúšali exotické nápoje. Rôzne „Piňacolády“ a podobné pitné zmesi sa ocitli na stole. Blížila sa polnoc, a tak sme boli onedlho pri našej ubytovni. Tu pri vchode panoval nočný život. Miestny „minibar“ praskal vo švíkoch. Postarší „Germáni“ posedávali pred barom s pohármi piva v ruke. Honza, Milan a ja sme sa pridali. Sedeli sme na stoličkách pred barom. Bola polnoc a nám sa ešte nechcelo spať. Veď zajtra máme relaxačný deň. Posedenie sme ukončili okolo pol druhej.
Ráno bolo slnečné. Hygiena, raňajky a potom odchod do prístavu. Pred sebou sme mali fakultatívny výlet, plavbu loďou po Atlantiku s cieľom nafotiť nejaké veľryby či delfíny. Akcia stála 35 eur. Okrem Milana, brnianskej Marcely a Mirka sme nastúpili na loď. Nebola veľká, kapacitne pre dvadsať alebo tridsať ľudí. Ale bola o niečo väčšia ako tá, na ktorej som sa minulý rok plavil na Kamčatke v Pacifiku. Okrem našej skupiny tu bola skupinka po nemecky hovoriacich turistov. Boli ôsmi, možno desiati. Niekoľko minút po desiatej sme sa vydali na cestu. Z prístavu sme išli na juhozápad. Na pravej strane sa črtali obrysy ostrova La Palma a na opačnej strane alebo skôr pred nami vyčnieval najmenší kanársky ostrov El Hiero. Slnko síce svietilo, ale po chvíli sa schovávalo za plávajúce mraky. S pribúdajúcim vlnením sa zdvihol vietor, takže sme po chvíli vyťahovali bundy. Rázna dievčina v úlohe kapitánky či lodivodky zvládala nástrahy mora. Väčšina z nás sedela na hornej palube a netrpezlivo sme pozerali na hladinu či zahliadneme aspoň nejakého morského živočícha. Ešte pred cestou nám bolo oznámené, že ak nič neuvidíme, že môžeme prísť na druhý deň a zadarmo si plavbu zopakovať. Nestalo sa. Po viac ako polhodine sa v diaľke pred nami začali objavovať rybie chrbtové plutvy. Niekoľko jedincov sa producírovalo vo vlnách. Kapitánka obratne manévrovala až do ich blízkosti. Jednotlivé kusy mali snáď päť, šesť či viac metrov. Takže ak si niekto myslí, že sme videli niekoľkotonové vorvane či iné obry, tak je na omyle. Nám naozaj postačovali tieto „rybky“. Fotoaparáty cvakali ostošesť. Raz na jednej strane lode, potom na druhej. A tak sme sa presúvali z jednej strany na opačnú. Takto sme brázdili vody oceánu asi hodinu a pol. Myslím, že každý z nás už mal toho akurát dosť. Kapitánka ako keby to vytušila, tak pomaly otočila kormidlo na spiatočnú cestu. Personál lode nás usadil v podpalubí do malej jedálničky. Postupne sme sa tu všetci vystriedali pri konzumácii obeda. Totiž v cene akcie bolo aj občerstvenie. Na tanieri sa objavila nejaká dusená ryba s kanárskymi zemiakmi a zeleninou. Bolo to celkom jedlé. Takže prvý raz som tu ochutnal rybu. Dostali sme malú plechovicu piva či koly. Pri návrate opäť vyšlo slnko. Loď nás zaviezla do blízkej zátoky, kde sa mohli „účastníci zájazdu“ okúpať v mori. Z našej partie to skúsil len jediný. Všadeprítomný a všetko mnohokrát fotografujúci Pavel. Jeho mohutná postava v plavkách sa patrične vynímala medzi ostatnými. Lenže kapitánka zavelila na ústup. Pre veľké vlny sa loď premiestnila do ďalšej, pokojnejšej zátoky, bližšie k prístavu. „Vorvaň“ vliezol do vody, no po pár minútach bol späť na palube. Myslím, že pohľady na neho málokoho nechali na pokoji. Rôzne úškrnky či grimasy na jeho adresu... „Kovanda“ sa predviedol. Okolo pol druhej sme dorazili do prístavu a zrýchleným krokom prešli do ubytovne. Totiž v pláne bol odpoludňajší výstup na spomínaný kopec La Mérica vyčnievajúci nad údolím. Je zaujímavý aj tým, že pod jeho vrcholom stojí jediný strom, ktorý je vidno z každej strany. Lenže tento výlet som neabsolvoval. Neviem prečo, ale už doma som sa rozhodol, že si pozriem okolie mestečka. Tentoraz ma kopce nelákali. Všetci deviati odišli autobusom do neďalekej dedinky Arure (877 m). Vydal som sa s fotoaparátom okolo pobrežia na severozápad. Popri pláži Playa de Valle Gran Rey cez La Puntillu som sa dostal do časti La Calera s plážou Playa de la Calera. Tá bola dosť zaplnená kúpajúcimi a opaľujúcimi sa ľuďmi. Veru, bol začiatok novembra a tu je rušno ako u nás v lete. Na chvíľu ma zaujala malá kaplnka „Ermita San Pedro“. Možno aj preto, že v tieni pod stromami posedávala skupinka prestarnutých „hipísákov“ s gitarami. Započúval som sa do melódií hitov šesťdesiatych rokov. Títo sedemdesiat a viac roční „mladíci“ tu dožívajú svoju životnú púť. Mal som namierené ísť ešte ďalej. Veď času som mal pomerne dosť. Po úzkej asfaltovej ceste som pokračoval na západ. Vysoké južné zrázy La Méricy padali kolmo dole takmer až k pláži. Boli celkom fotogenické, a tak som sa im s fotoaparátom často venoval. Pomerne dosť ľudí ma predbiehalo. Boli to návštevníci neďalekej nudistickej pláže. „Ty vole!“. Vlani som niečo podobné zažil na Kréte. Lenže pozerať na nahých germánskych seniorov to nie je až taká slasť. Asfaltová cesta sa zmenila na jemný čierny lávový piesok. Vyzul som si sandále a v horúcom čiernom lávovom piesku pokračoval k moru. Prešiel som okolo niekoľkých kamenných „bivakov“. Tu bol pomerne pokoj, ale o pár desiatok metrov na pláži „Playa del Ilglés“ sa to hemžilo naháčmi. Nevedel som si predstaviť, že by som sa tam producíroval s mojim nahým „tajtrlíkom“. A ktovie... Ale to nehrozilo. Sadol som si na obrovské balvany. Pár metrov odo mňa morský príboj nekonečne vrhal desiatky či stovky vĺn na pobrežie. Zahral som si egoistickú hru. Fotoaparátom som sa snažil zachytiť najväčšie „špliechanie“ morských prívalov v domnienke, že zvečním niečo „fantastické“. Po chvíli ma to ale prestalo baviť. Vystavil som na chvíľu svoje telo slnečným lúčom. To, že budem niekedy takto „oslavovať“ výročie opitého Lenina by mi nenapadlo. 101 rokov od prevratu v Rusku... No, takéto myšlienky len tak niekoho nenapadnú. A to ešte na ostrove ďaleko v Atlantiku. Slnko pomaly klesalo a tak som sa vydal na spiatočnú cestu. V La Calere som sa na chvíľu zastavil pri pláži. Sedel som na betónovom múriku a pozoroval ruch na pláži. Nie som síce voyeur, ale moje oči zaujala celkom sympaticky vyzerajúca dáma v strednom veku. Možno ani nie tak ona ako jej postava. Blondínka s obnaženým nádherným poprsím. Zrejme si toho bola vedomá, pretože svoje prednosti bez problémov vystavovala okoliu. A vrcholom bolo, keď si zobrala svoj odev a sadla si pár metrov odo mňa. Nuž, bol by hriech nepozrieť si z blízka výtvor prírody. Ako sa hovorí všetko má svoj koniec. Neviem, či by som tam nesedel doteraz... Prehodila si cez ramená nejakú „deku“ a zmizla v dave ľudí. Tak toto sme tam kdesi v horách nemali. Pomaly som sa okolo pláže vracal späť. Prišiel som do izby, osprchoval sa a ešte vydal na krátku podvečernú prechádzku. Tentoraz na opačnú stranu mestečka do časti Borbalán. Navštívil som miestny obchodík „Spar“. Plechovice „Dorady“ predsa musia byť v chladničke. Na spiatočnej ceste som sa zastavil v športovom obchode. Uvidel som tam slnečné okuliare, ktoré ma celkom zaujali. Kúpil som dvoje. Veď boli v „akcii“. Samozrejme každé iné. Vrátil som sa do ubytovne a prichystal večeru. Kanárske zemiaky s mäsom so šampiňónmi od včera. Fajn. Horská partia sa vrátila až za tmy. Večer sme strávili v reštaurácii. Bol som oboznámený s priebehom akcie. Tentoraz tam bol aj Pavel. Vraj som mohol ľutovať, že som tam nebol. Totiž na vrchole kopca viala nejaká vlajka s emblémom akejsi pivnej partie. Samozrejme „vorvaň“ si neodpustil poznámku na moju adresu, že som tam nebol. Dodnes si pamätám, že som sa musel trochu brzdiť, aby som ho neposlal v priamom prenose do riti. Neviem, či moju odpoveď na jeho „drbnutú“ poznámku registroval alebo či ju vôbec pochopil. Tentoraz sa však nočné posedenie v baroch nekonalo.
Po tradičnej rannej hygiene a raňajkách sme mali pred sebou poslednú túru nášho gomerského pobytu. Konečne sme mali zblízka vidieť Fortalezu. Autobusom sme asi po sedemdesiat minútovej jazde prešli do dedinky Igualero. Počasie nám tentoraz prialo. Bolo sme vo výške 1 300 metrov a hmla či mraky nikde. Trochu fúkal vietor. Opäť sme sa ocitli na vyhliadke „Mirador de Igualero“. Konečne sa nám podarilo urobiť spoločné foto. A v pozadí sa vypínala stolová Fortaleza. Ďaleko za ňou sa zrkadlila hladina Atlantiku. No, aká romantika... Vydali sme sa na cestu. Najprv pár stoviek metrov po asfaltke, ktorú neskôr vystriedali tradičné „mačacie hlavy“. Chodník viedol dlho po vrstevnici nad údolím „Barranco de Erque“. Toto sme obišli po jeho južnej a západnej strane, aby sme sa po miernom klesaní opäť dostali na asfaltovú cestu. Tá nás doviedla do sedielka „Lomo de las Torres“ (1 197 m). To už sme boli v oblasti nazývanej „Monumento Natural de la Fortaleza“. Odtiaľ vedie strmší chodník na vrchol Fortalezy. Pred nami kráčali skupinky turistov. Vyšli sme za nimi. Zo začiatku prašný chodník vystriedali kamene. Po niekoľkých serpentínach sme sa dostali pod skalnú stenu. Tu to bolo trochu akčnejšie. Pľúca, ale aj nohy dostávali zabrať. Kamenné schodíky pomerne dobre pomáhali pri výstupe, najmä v jeho poslednej časti. Onedlho sme vyšli do menšieho skalného mesta. Tu bolo potrebné prejsť cez úzku štrbinu. Z nej už bolo vidieť vrcholový kríž. Po niekoľkých minútach sme sa tam všetci zišli. Výhľady do okolia nemali chybu. Na východ od nás vyčnieval najvyšší gomerský kopec, ktorý sme vlastne doposiaľ nevideli aj keď sme na ňom stáli. Zalesnený Alto de Garajonay. Na juh od nás Atlantik a pod nami horská rarita. Futbalové ihrisko miestnej obce či osady La Dehesa. Možno však patrí osade Pavón. Ktovie. Na vrchole sme sa občerstvili. Milan sa ukázal ako veľmi dobrý znalec Kanárskych ostrovov, keď nám porozprával o ich histórii. Po zhotovení spoločnej vrcholovky sme prešli na južnú stranu kopca. Je naozaj takmer rovný ako stôl. Tu však južná a východná strana kopca padá svojimi zrázmi hlboko do údolia. Ešte aj tu sme si urobili krátku prestávku na občerstvenie. Potom už naše kroky viedli späť k skalnému mestu. Zišli sme do sedla a po niekoľkých minútach prešli do osady Pavón. Kamenný chodník občas vystriedala asfaltová cesta, po ktorej sme sa onedlho dostali do dedinky Chipude. V centre na akomsi „námestí“ stojí hotel s barom „Sonia“. Jasné, že sme sa tu zastavili. Boli dve hodiny popoludní a pred nami ktovie ešte koľko hodín chôdze. Lenže Milan to mal pod dohľadom. Sedeli sme na stoličkách pred barom. Fortaleza neďaleko od nás ukazovala svoje severné a západné zrázy. Slniečko dobre pripekalo, ale v tieni bolo pomerne chladno, takže sme každú chvíľu posúvali stoly a stoličky viac na východ. A vraj z východu nič dobré neprichádza... Tentoraz áno. Aspoň slnko... Boli tri hodiny, keď sme sa vydali na ďalšiu cestu. Ešte pred odchodom z dedinky sme si pozreli miestny kostolík „Paroquia de Nuestra Señora de la Candelaria“. Kostol pochádza zo 16. storočia. Paradoxom je, že oproti kostolu je bar názvom „Bar Candelaria“. Žeby majiteľom baru bol kostolník...? Mimochodom výraz „candelaria“ znamená „Hromnice“. Interiér kostola je typický pre túto oblasť, takže nič nové sme neobjavili. Keď sme opúšťali dedinku na smerovníku bol údaj „Valle Gran Rey 8,9 km“. No, pekne. Teda mali sme pred sebou deväť kilometrov a nejakých tisícdvesto metrov klesania. Čiže až k morskej hladine. Ale tam až nie. Možno o päť metrov vyššie. Typický miestny chodník nás najprv viedol miernym klesaním na západ. Okolo bolo niekoľko stromov mandľovníkov. Dokonca som si asi štyri orechy odtrhol. Hlboké údolie vpravo pod nami bolo „Barranco de los Manantiale“. Prešli sme okolo niekoľkých chatrčí bývalej osady „Junco“. Neustále sme klesali, ale aj tak sme boli ešte vo výške okolo tisíc metrov. Po chvíli sme sa dostali do miesta, kde kedysi viedol „akvadukt“, teda betónové koryto, v ktorom prúdila voda a zásobovala v údoliach nádrže pre zavlažovanie polí. Na Madeire ich volajú „levady“. Tak aj tu sme kráčali striedavo po chodníku a vo vyschnutom koryte asi tridsať či štyridsať centimetrov širokom žľabe. Prišli sme ku križovatke ciest. Doprava odbočka dole do údolia a rovno ku kaplnke stojacej na kopci pomerne dosť vysoko nad nami. Jasné. Ideme ku kaplnke. Zástupca „Vatikánu“ ide na misiu... Predsa nevynechám tak sympatické miesto s výhľadmi do okolia. Asi po jednom kilometri sme sa dostali na vyvýšeninu. Tu na vydláždenom priestranstve stojí kaplnka „Ermita Nuestra Señora Guadalupe“. Teda je zasvätená patrónke La Gomery. Bolo štvrť na päť. Šokom bolo zistenie, že z druhej strany sem vedie asfaltová cesta. Veriaci dokážu naozaj divy. Vozia sa sem autami. Myslím, že málokto sem chodí peši. Po krátkej pitnej prestávke sme sa vrátili na križovatku ciest. Smerovník oznamoval, že do cieľa máme už „len“ 4,8 kilometra. V normálnom teréne hodina chôdze. Tu? Ktovie. Nasledoval dlhý zostup do údolia a na jeho konci čakalo mierne tiahle stúpanie. Konečne. Nohy si aspoň na chvíľu oddýchnu, teda z hľadiska klesania. Slnko neustále vysielalo svoje lúče. Prišli sme do sedla horského hrebeňa „Montaña del Adivino“. To sme však boli vo výške asi sedemsto metrov. Hurá. Máme za sebou klesanie asi päťsto metrov. Odtiaľto bolo vidieť dedinku Arure a všetky tie osady údolia Valle Gran Rey. Oproti nám sa vypínal masív La Mérica aj s tým typickým jediným stromom. Lenže až teraz prišla „perla“. Dokonale strmý zostup po „mačacích hlavách“ údolím „Barranco del Valle Gran Rey“. Honza a ja sme sa vydali na zostup ako prví. Asi sme sa nevedeli dočkať konca. Zrýchlili sme tempo zostupu. Tento chodník volajú „Kirchenpfad“, „kostolný chodník“. Až na jeho konci som zistil prečo. Nekonečné serpentíny a strmé klesanie dávali nohám naozaj poriadne zabrať. Neustále som sledoval na hodinkách výškomer. Myslel som si, že sa asi pokazil. Metre naozaj veľmi pomaly klesali. Občas sa stalo, že zostup vystriedalo menšie stúpanie. Ale to sa stalo veľmi málokedy. Výškové metre predsa len ubúdali. Uvideli sme dole pod nami prvé domy. Konečne záverečná fáza zostupu. Prišli sme na malé priestranstvo s kostolíkom. Aha, tak asi pre toto volajú chodník „kostolný“. Kaplnka „Ermita de los Santos Reyes“. Teda niečo ako svätý kráľ či králi? Tu sme počkali na ostatných. Myslím, že každý mal toho až po zuby. Myslím zostup. A na smerovníku napísané „Valle Gran Rey 2 km“. Sláva. Bolo pár minút pred piatou. Po dláždenom chodníku sme sa dostali k hlavnej ceste vedúcej do mesta. Ale stále sme mali pred sebou ešte asi dvestometrové klesanie. Prešli sme cez miestnu časť „El Guro“ a pokračovali po chodníku do „La Calery“. Blížila sa šiesta hodina. Rozhodli sme sa, že tentoraz tak ako sme boli spotení, že absolvujeme večeru v najbližšej reštaurácii. „Zaparkovali“ sme v Bortaláne neďaleko „Sparu“. Samozrejme aj teraz bez „Kovandu“. Ten si išiel po svojom. Kolektívna „Dorada“ bola na stole. U mňa večera nehrozila. Veď predsa mám navarené. Dnes sme mali za sebou asi najkrajšiu gomerskú túru. Z hľadiska počasia určite. Asi 22 kilometrov v nohách a deväť hodín chôdze preverilo naše „fyzično“ a možno aj „psychično“. Po dvojhodinovom posedení na terase reštaurácie sme už potme prišli „domov“. Ešte večer sme sa zišli pri bazéne, aby sme ochutnali produkty miestnych vinárov. Víno bolo celkom „pitné“. Lenže bazénové posedenie nebolo dlhé. Pred nami bola posledná gomerská noc a najmä balenie vecí. Ráno nás čakal odchodový deň.
Vstávali sme okolo štvrtej. Posledné dobalenie vecí a pred piatou sme stáli na zastávke. O niekoľko minút prišiel autobus. Mali sme pred sebou deväťdesiat minút jazdy do hlavného mesta. Bohužiaľ v tme. O pol siedmej sme vystúpili v prístave. Pán vodič akoby vedel, že odchádzame z Gomery. V prístave sa opakoval odchodový obrad ako pri príchode na Tenerife. Batožina putovala do pristaveného vozíka. Nastúpili sme na trajekt. Milan nám ponúkol farebné zvýrazňovače, aby sme si zakreslili v mapkách absolvované trasy. Vynechal som to. Snáď si to pamätám. Je pravda, že som to potom doma urobil. A myslím, že aj celkom presne. Pred pol ôsmou sme sa vydali loďou na cestu. Z príručného batoha som vytiahol „raňajky“. Pečivo so šunkou a syrom ma celkom dobre zasýtilo. Veď ktovie ako to bude dnes so stravou...? Vychádzajúce slnko umocňovalo nostalgiu za prežitými dňami na Gomere. Samozrejme hrdo sa vypínajúca tenerifská sopka Pico del Teide len podfarbovala spomienky na moje obidve kanárske cesty. Hlavou mi prebleskla myšlienka o časoch, kedy som „mudroval“ o ceste na najvyšší španielsky kopec. Už je to minulosť. O pol deviatej sme boli v prístave Los Cristianos. S batožinou sme sa premiestnili k miestnej pláži. Tu sme mali v pláne absolvovať päťhodinové čakanie na autobus, ktorý nás mal dopraviť na letisko. „Zaparkovali“ sme v neďalekej reštaurácii. Teda skôr na terase pod slnečníkmi. Náš „Kovanda“ sa s nami rozlúčil. Totiž ako bol väčšinou sólista, tak aj tentoraz odlietal domov samostatne. Myslím, že nikomu už nechýbal. Niektorí z nás absolvovali neskoré raňajky, prípadne pitný režim. Postupne sme sa striedali pri „strážení“ batožiny a čas striedavo využili na prechádzky po meste spojené s nákupom suvenírov. Marta a Mirek využili miestnu pláž, aby svoje telesné schránky schladili v Atlantiku. Ostatných schladzovala „Dorada“, prípadne aj iné nápoje. Blížil sa čas obeda. Jedálny lístok ponúkal pestrý výber. Samozrejme u mňa to bol problém. Posledný deň predsa nezneužijem na porušenie svojich zásad o rybách či iných plodov mora. Našťastie som sa „ulakomil“ na akési grilované kurča. Nebolo najhoršie, ale doma je doma. Konečne sme sa dočkali. Okolo druhej sme sa vydali na cestu k autobusovej stanici. Tentoraz sme mali pred sebou asi polhodinovú jazdu. Totiž odlietali sme z blízkeho letiska „Reina Sophia“. Toto leží na juhu ostrova. Návrat do Prahy sme mali absolvovať s českou leteckou spoločnosťou Travel Service. Po „check-ine“ sme absolvovali bezpečnostnú kontrolu. Tu Mirek prišiel o vreckový nôž, ktorý zabudol v príručnom batohu. Potom sme sa „rozbehli“ po letiskovej hale, aby sme využili voľný čas na dokúpenie drobností, prípadne doplnili tekutiny pred cestou. Na oznamovacích displejoch svietil čas otvorenia „gatí“ o 16.20. Bolo dávno po tomto čase a nič sa nedialo. Dokonca aj čas odletu, teda 17.05 bol dávno za nami. Konečne bránu otvorili a nás vpustili do útrob lietadla. Lenže ani potom sa nič nedialo. Po chvíli čakania sa ozvala vedúca stevardka a oznámila, že z medicínskych problémov budeme meškať. S nepochopením sme prijali výzvu, či je medzi pasažiermi doktor. Napadlo mi hneď niekoľko vtipov na túto tému. Nakoniec sme s hodinovým meškaním predsa len odštartovali. V priebehu letu sa dievčatá-stevardky celkom vzorne o nás starali. Ale päť hodín letu dalo telu zabrať. Lenže väčší problém som mal v hlave. Pôvodne sme mali v Prahe pristáť okolo jedenástej, teda hodinu pred polnocou. Mal som dopredu zistenú dopravu z letiska do mesta. Chcel som využiť návrat k návšteve sestry a prespať tam. Polnočný prílet však dosť naštrbil plány. Ale nielen mne. Brnianske dievčatá mali dohodnutý odvoz. Pražská Marcela niečo podobné a ostatní mali čakať na ranné vlakové prípoje. Čiže štyri, päť hodín byť na letisku. Našťastie sme sa pomerne skoro dočkali batožiny. Rozlúčili sme sa. Partia bola naozaj fajn. Je pravda, že nie vždy sa vydarí. Tentoraz to bolo OK. Prešiel som na zastávku mestskej dopravy. Autobus ma mal dopraviť k Švandovmu divadlu a odtiaľ električkou na Žižkov. Celkom dobré spojenie. Ale... Síce pri Švandovom divadle na Smíchove som vystúpil, ale žiadna električka. Na ceduli oznam, že je tam výluka. Ty vole! A ja v noci v neznámom prostredí. Našťastie miestny občan stojaci neďaleko mi poradil, aby som prestúpil na inú „tramvaj“ a dostal sa do centra. Aj tak bolo. Práve prichádzala nočná „99“. Vystúpil som v Staromestskej ulici. Tu to aspoň poznám. A čo teraz. Myslím, že novembrová prechádzka nočnou Prahou nie je to pravé orechové. Vydal som sa na „prehliadku“ mesta. Prešiel som na Staromestské námestie, všade okolo mňa postávali davy opitých „inostrancov“, nasledoval presun na „Václavák“. Veď z Vodičkovej ulice musí premávať nejaký nočný spoj na Žižkov. A premával. Stál som medzi opilcami asi desať minút. Praha je veľkomesto... So všetkým. Nočnými ožranmi, feťákmi a ktovie čo ešte. Čakal som či náhodou nevyfasujem... Našťastie prišla „98“. Nastúpil som do zadnej časti. Asi polhodinová jazda bola naozaj zážitkom. Opilci mladších vekových kategórií, ale rôznej farby pleti sa naozaj predvádzali. Pokriky či hulákanie a telocvičné výkony naozaj „spríjemňovali“ nočnú jazdu. Ale dočkal som sa. O pol tretej, teda si po dva a pol hodinovom presune som stál pre domom na Žižkove. Tak vlastne skončila takmer dvadsaťštyrihodinová cesta z Gomery do Prahy. Našťastie som mal pred sebou relaxačný deň. V nedeľu ráno som potom odcestoval do Žiliny. Takže takto skončila moja druhá cesta na Kanárske ostrovy. A plán do budúcna? Dnes už to viem. Na jar idem do Himalájí. Piaty krát. Tak snáď to vyjde.