Korzika 2005

KORZIKA

            Kto pozná moje turistické aktivity určite si položí otázku prečo som zmenil svoje konzervatívne názory na cesty po európskych kopcoch. Odpoveď je veľmi jednoduchá. Po mojej  tretej návšteve Himalájí na jeseň 2004 a po vlaňajších tatranských problémoch spojených s obmedzením túr pre novembrovú víchricu a odstraňovaniu jej následkov, ale aj kvôli veľkej vrstve snehu (ešte v druhej polovici júna bolo vo vysokohorských polohách vyhlásené lavínové nebezpečenstvo) som sa rozhodol nasmerovať svoje kroky do južnej Európy. Žiadne Alpy ani Dolomity, ale Grécko a Korzika, teda oblasť Stredozemného mora.

            Koncom mája 2005 som v rámci zájazdu do Grécka aj napriek nepriaznivému počasiu vystúpil na jeden z vrcholov Olympu, Skolio (2 911 m). Stredomorie sa mi v tom roku tak zapáčilo, že som na prelome mesiacov august a september opäť zatúžil po ďalšej prímorskej krajine, Francúzsku, konkrétnejšie po ostrove vendetty Korzike. Krajine, z ktorej cítiť závan exotiky a tajomný nádych dávnych lúpežných pirátov. Sedemnásť dní strávených v lone kopcov tohto čarovného ostrova mi dodalo nové sily a energiu pre ďalší vysnívaný pobyt v Nepále. Ale ten je zatiaľ naozaj len v teoretickej rovine.

            Gréci už veľmi dávno vedeli o množstve prekrásnych ostrovov v blízkom, ale aj širokom okolí. Medzi nimi poznali aj Korziku, ktorú nazývali Kallisté, čo v preklade znamená najkrajší. Krása štvrtého najväčšieho ostrova Stredozemného mora dodáva návštevníkom inšpiráciu a zároveň berie dych. Podľa mýtu mal vraj božský hrdina Herkules s bohyňou Minervou dvoch synov, ktorých pokrstil menami Cordus a Sardus. Hrdý otec podporoval ich hrdinské činy, a preto ich poslal po mori na západ, kde mali osídliť dva neznáme ostrovy. Sardus pristál na väčšom, Cordus sa dostal vplyvom priaznivejších vetrov severnejšie. Od tých čias sa ostrovy nazývajú Sardínia a Korzika.

            Korzika leží zemepisne len stopäťdesiat kilometrov od Janova, ktorý bol podľa histórie jej bývalým pánom, a len dvanásť  kilometrov od talianskeho ostrova Sardínia. Rozkladá sa na 8 722 štvorcových kilometroch a je veľká asi ako pätina Švajčiarska, no tvorí len 1,6 % celkovej plochy Francúzska. Dĺžka ostrova zo severu na juh je stoosemdesiattri kilometrov a v najširšej časti meria osemdesiatpäť  kilometrov. Typický tvar ostrovu dodáva štyridsať kilometrov dlhý poloostrov Cap Corse na severnom konci, ktorý vyčnieva do Janovského zálivu. Korzika leží medzi 41. a 43. rovnobežkou, takže je na rovnakej zemepisnej šírke ako Pyreneje. Je najhornatejším ostrovom Stredomoria s priemernou nadmorskou výškou 576 metrov. Farby krajiny pod modrou oblohou sa rýchlo menia. Na Cap Corse prevláda zelená ako bridlica, biela vládne na vápencových skalách pri Bonifaciu, červená na bizarných skalných útvaroch Calanche a sivá ako žula v skalných vežiach a na hrebeňoch Bavelly. Na štvrtine územia ostrova sa rozkladá národný park (Parc Régional de la Corse). Na severovýchode siaha k zátoke Golfe de Girolata s poloostrovom La Scandola, na juhozápade zahŕňa Foret de l'Ospédale a krajinu okolo zátoky Golfe de Porto Vecchio. Ostrov sa môže pýšiť viac ako päťdesiatimi dvojtisícovkami. Mohutná bariéra pohoria vo vnútrozemí Korziky, tiahnuca sa takmer dvesto kilometrov od severovýchodu na juhozápad s výškou v priemere 2 000 metrov, ovplyvnila historický, politický a hospodársky vývoj krajiny. Na ostrove žije asi 260 000 obyvateľov, z čoho je asi osem percent imigrantov z Maroka, Talianska, Portugalska a Tuniska. Priemerná hustota obyvateľstva je len dvadsaťosem obyvateľov na štvorcový kilometer. Pôvodné obyvateľstvo Korziky je jazykovo aj kultúrne príbuzné Talianom, má však veľmi silné národné cítenie. Od antických čias býval ostrov obeťou susedných stredomorských rivalov. Ostrova sa postupne zmocňovali Gréci, Etruskovia, Kartáginci, Rimania (rímska provincia Corsica), Vandalovia, Vizigóti, Lombarďania a Saracéni. Niekoľko storočí ovládali ostrov Janovčania, potom ich vystriedali Briti, Taliani a Francúzi. Určite najznámejším z obyvateľov bol francúzsky cisár Napoleon Bonaparte, ktorý sa narodil v terajšom hlavnom meste Ajaccio, ale pre samotných ostrovanov zostal dodnes najslávnejším Pascal Paoli, nazývaný aj „otec vlasti“,  ktorý v 18. storočí vyhlásil prvú nezávislú korzickú vládu a zakotvil volebné právo v jednej z prvých demokratických ústav na svete. Oficiálnym symbolom Korziky je maorská hlava. Maorskí - saracénski piráti boli pre obyvateľov Korziky najväčšími nepriateľmi. V priebehu križiackych výprav mohol každý rytier, ktorý zvíťazil nad maorskými pohanmi, pridať do svojho erbu maorskú hlavu. To viedlo k myšlienke, že hlava v znaku Korziky symbolizuje jej víťazstvo nad nepriateľmi. Dnes sa na každom kroku stretnete s touto hlavou, či už je to na výrobkoch zhotovených na tomto krásnom ostrove alebo na pivných etiketách, tričkách či iných suveníroch. Flóra na ostrove je veľmi rozmanitá a je rozdelená do troch oblastí. Okolo Stredozemného mora má domov maquis, cezmínový a korkový dub, berberský figovník, mandľovník a olivovník. Veľmi často nájdete vo voľnej prírode jedlý gaštan, ktorý tam doviezli pred rokmi Janovčania, najmä v oblasti, ktorej strom vďačí za názov (La Castagniccia). Maquis je zmesou rôznych rastlín dorastajúcich až do výšky päť metrov (deväťtorník peniažtekový, vres, jahodník, oleander, planika, klematis, levanduľa, rozmarín, borievka a pod.). Kvitne na jar a jeho vôňa je taká prenikavá, že ju údajne cítil aj Napoleon Bonaparte počas svojho pobytu na ostrove Elba. Vo vyššie položených oblastiach, ktoré sa rozkladajú v nadmorskej výške od 1 000 do 1 800 metrov, sú borovicové (borovica korzická a borovica lariciou) a bukové lesy. Korzická fauna má zastúpenie v takmer "domácom" zvieratstve, akým sú prasce, kravy, kozy, ovce, kone a mulice, všetko v polodivom vydaní. Ostrov je však domovom pre niektoré endemické druhy. Kráľmi korzických hôr sú muflón, ktorého však okrem niekoľkých desiatok kusov v okolí Bavelly prakticky nenájdete, a korzický červený jeleň. Ríšu vtákov zastupujú kondor fúzatý, čajka Audouinova, orol morský a kormorán chocholatý. Korzičania nie sú gurmáni, dávajú prednosť jednoduchej, výdatnej, často pikantnej, ale veľmi chutnej domácej kuchyni. Vo všetkých kuchyniach pripravujú stravu na olivovom oleji a pridávajú do nej bylinky rastúce v porastoch krovísk maquis, akými sú medovka (népita), bobkový list (alloru) alebo myrta (morta). Hlavným jedlom dňa je večera, ktorá väčšinou pozostáva z troch chodov. Na stôl servírujú údeniny (charcuterie corse) z mäsa voľne žijúcich ošípaných, ako napríklad surovú šunku (prisuttu) alebo prešpikovaný bravčový filet (lonzo). Všade sa stretnete s jedlami z kozieho alebo ovčieho mäsa. K tomu sa podávajú čerstvé figy. Samozrejmosťou sú syry (brocciu) vyrobené z kozieho alebo ovčieho mlieka, ktorými plnia omelety, koláče alebo ich jedia len tak posolené. Určite každý z návštevníkov ostrova by mal ochutnať stufatu (mäsové ragú s rezancami a strúhaným kozím syrom). V korzickej gastronómii je veľmi rozšírená gaštanová múka, ktorú dokonca používajú pri výrobe korzického piva (Pietra). Tak ako v Taliansku, aj tu sú obľúbené cestoviny a pizza. Korzické vína sú silné a hutné, ale nie ťažké. Najlepšie pochádzajú z oblasti Patrimonio, Cap Corse, Ajaccio a Sarténe. Korzika je najchudobnejšou oblasťou Francúzska, kde je všetko podstatne drahšie ako v materinskej krajine. Korzičania žijú takmer výlučne z poľnohospodárstva a cudzineckého ruchu. Priemysel tu prakticky neexistuje.

            Sedemnásťdenný zájazd na Korziku som si vybral v moravskej cestovnej kancelárii Alpina v termíne od 26.augusta do 11. septembra 2005. Je len pochopiteľné, že príprava doma prebiehala už niekoľko dní dopredu, pretože to nebol klasický zájazd s pobytom pri mori a vyhrievaním sa na slnečných plážach. Bol zameraný na vysokohorskú turistiku. Hlavným cieľom bolo absolvovať severnú a južnú časť GR 20 (de grande randonnée), teda známy vysokohorský turistický chodník a podľa poveternostnej situácie vystúpiť na niektoré korzické dvojtisícovky. Celková dĺžka GR 20 je dvesto kilometrov, je rozdelená do pätnástich úsekov od päť do osem hodín dennej chôdze a vedie stredom rezervácie Parc Naturel Régional de Corse (PNRC).

            V stanovený deň, no skôr už večer, sme sa všetci účastníci takmer vyše dvojtýždenného pobytu v lone korzickej krajiny zišli na autobusovej stanici v Brne. Bolo nás tridsaťdva, z toho štyria sprievodcovia, ktorí sa hneď ujali svojich úloh. Prím hrali Irča so Štěpánom, ktorí boli vedúcimi celej akcie. V krátkosti nás zoznámili s plánom "výletu". Vzhľadom na náročnosť akcie bola celá skupina už v predstihu rozdelená na dve časti, na tzv. "viacdenných" a "jednodenných". "Viacdenní" mali absolvovať štvor a trojdňové treky "naťažko", teda so všetkým materiálom a potravinami potrebnými na niekoľkodenný pobyt v kopcoch, a "jednodenní" mali vykonávať túry s každodenným návratom do východiskového miesta. O štvrť na osem večer sme sa klimatizovanou Karosou vydali na dlhú cestu smerom na hraničný prechod v Mikulove cez Rakúsko (Viedeň, Graz), Slovinsko (Maribor, Ľubľana) a Taliansko (Terst, Benátky, Padova, Bologna, Florencia). Cieľom bolo Livorno na brehu Ligurského mora. Dosť únavnú cestu sme si priebežne spestrovali sledovaním videofilmov s horskou tematikou. Po sedemnástich hodinách sme tesne popoludní prišli do cieľa našej pevninskej cesty. Pretože sme mali dostatok času na nalodenie autobusu na trajekt, využili sme niekoľko hodín voľna na krátku prehliadku mesta, no najmä na oddych na mestskej pláži. Pred sedemnástou hodinou sme už v prístave čakali na meškajúci trajekt. O pol siedmej, ked mohutná šesťposchodová loď vplávala do prístavu, sme si konečne vydýchli. Z jej útrob postupne vyšlo odhadom asi tristo vozidiel a niekoľko stoviek cestujúcich. Nastúpili sme do veľkej „diery“ lode. Až neskôr sme sa od nášho vodiča dozvedeli, že miestni colníci nechceli autobus pustiť na palubu s tvrdením, že takéto vozidlo nemôže zvládnuť cestu po úzkych horských cestách. To, ako Karosa zvládala náročné stúpania po korzických cestách, sme sa presvedčili už na druhý deň. Priznám sa, že trajektom som ešte necestoval, a tak som s úžasom sledoval prvé metre plavby po mori. Myšlienky na Titanic a pohľad na pripevnené záchranné člny ma uistili v názore, že taký „zážitok“ sa môže stať snáď raz za sto rokov, takže v tomto prípade by sme mali mať ešte niekoľko rokov čas. Moja prvá cesta takýmto plavidlom ma očarila a fotografovanie okolia na seba nedalo dlho čakať. Osadenstvo nášho autobusu sa zišlo na najvyššej palube a postupne sme  sa pri niekoľkých fľašiach moravského vína navzájom zoznámili. Na záver som v duchu pre seba skonštatoval, že tvorím malé percento účastníkov, ktorí si už čo-to pamätajú. Väčšiu časť tvorili vysokoškoláci alebo čerství absolventi škôl a našu výpravu zo Slovenska dopĺňali ešte tri študentky z Bratislavy. Po štyroch hodinách plavby, ktorú sme si spríjemnili krátkym posedením v reštaurácii lode (aj kvôli dodržaniu pitného režimu), sme necelú polhodinu pred polnocou priplávali k pobrežiu Korziky. Pristáli sme v Bastii. Z tohto takmer štyridsaťtisícového mesta sme okrem svetiel pouličných lámp pre tmu prakticky nič nevideli. Dnes je Bastia hlavným mestom departmentu Haute-Corse (Horná Korzika). Do roku 1793 bola hlavným mestom ostrova. Mesto je známe barokovými a rokokovými stavbami, no tentoraz bol naším cieľom Camping du Bois de San Domingo na pláži Plage de la Marana. Po krátkom blúdení mestom sme konečne prišli do kempu. Bolo niekoľko minút po polnoci, keď pri svetle čeloviek a decibeloch rachotiacej diskotéky na piesočnatej pláži rýchlo vyrástlo niekoľko stanov. Nočnú večeru sme pre pokročilý čas zrušili, a tak už o niekoľko minút bolo počuť len pravidelné dýchanie spiacich účastníkov zájazdu. Šum mora a nie práve dobre vyzerajúce mraky nás veľmi rýchlo uspali. Nás, skupinu "viacdenných" čakal štvordňový trek po GR 20 a ostatných jednodňový výlet v okolí sedla Col de Verghio s návštevou kaňonu Spelunca.

            Ráno sme sa zobudili do nie veľmi nádherného počasia. Od mora fúkal vietor, ale nepršalo. V súvislosti s plánom najbližších dní sme prebaľovali batožinu tak, aby sme niesli len najpotrebnejšie veci a potraviny na štyri dni. Balenie sa neplánovane predĺžilo, no raňajky boli veľmi rýchle (takmer žiadne), a tak sme o štvrť na deväť mohli odisť z kempu po ceste N 193 smerom na Porto Vecchio. V autobuse s nami odišiel aj mladý český študent - stopár, ktorý využil voľné miesto a odviezol sa asi päťdesiat kilometrov. V dedine Ponte Castirla na križovatke vystúpil. Niekoľko minút po jeho odchode jeden z našich sprievodcov objavil na sedadle doklady s peniazmi a mobil. Zastavili sme v dedine Calacuccia (847 m), kde ich sprievodkyňa Irča, dobre ovládajúca francúzštinu, odovzdala policajtom. O niekoľko dní sme sa dozvedeli, že chlapcovi boli doklady bez problémov vrátené. Calacuccia je známa tým, že sa rozprestiera na južnom svahu Mt. Cinta nad nádherným jazerom, v ktorom sa však nesmie kúpať, pretože voda je určená pre elektráreň. Z dediny je krásny výhľad na Les Cinq Moines (Päť mníchov), päť kopcov, ktoré pripomínajú chrbát prehistorického jaštera. Po krátkej prestávke sme pokračovali ďalej údolím riečky Golo strmými serpentínami po úzkej ceste D 84. Tu sme sa presvedčili, že práve Karosa je na takéto cesty veľmi dobre pripravená a náš vodič Evžen je super. Castel di Verghio (1 404 m), lyžiarske stredisko bolo miestom začiatku nášho štvordňového treku. Vystúpili sme a rozlúčili sa s "jednodennými". Bolo slnečno, a tak sme sa prezliekli do krátkych nohavíc a tričiek. Sedemnásť turistov s nadmerne objemnými a ťažkými batohmi. Pri balení vecí sa veľmi rýchlo ohlásili prví tunajší zvedavci. Boli to voľne pobiehajúce polodivé prasce, ktoré tu poznajú pod názvom Cochon coureurs. Keď sme ich krátko, ale výstižne „oslovili“, tak sa hoci  nie veľmi ochotne, pobrali do blízkej húštiny. Jednotlivci z našej skupiny odchádzali na trasu. Po dvoch neúspešných pokusoch sa mi konečne podarilo dostať na ramená batoh vážiaci okolo dvadsaťpäť kilogramov, hoci v ňom nenosím laná, skoby a podobný materiál. Pre niekoho to nie je žiadna váha, no pre mňa pri mojej telesnej schránke určite áno, najmä keď takýto náklad máte nosiť šesť a viac hodín, prípadne dní. Opustili sme Castel di Verghio a na pravé poludnie sme vyrazili na trasu. GR 20 je veľmi dobre vyznačená cesta, po každých snáď päťdesiatich metroch vidíte na stromoch, ale aj skalách výraznú značku, biely a červený obdĺžnik, ktorý pripomína poľskú zástavu. Slnko pálilo a váhu batoha som na ramenách pocítil veľmi skoro. Mierne klesanie sa mi celkom zapáčilo. Ale po hodinovom šliapaní klesanie vystriedal krátky strmší výstup. Nevýrazným úzkym chodníkom v bukovom lese sme prišli na prvú vyvýšeninu, Boca San Pedru (1 452 m). Krátku prestávku sme využili na malé občerstvenie a sledovanie prascami zdevastovanú pôdu. Veru ani miesto so soškou svätého Petra nebráni skutočnosti, že zvieratá aj tu hľadajú čerstvé korienky. Pokračovali sme ďalej po chodníku, kadiaľ chodievajú mulice. V diaľke za nami sme uvideli Castel di Verghio a ešte ďalej vyčnieval korzický Matterhorn, Paglia Orba (2 525 m). Kamenistý chodník stúpal serpentínami strmo hore. Boli sme už nad hranicou lesa a vyšli na hrebeň, za ktorým nasledoval krátky zostup a opäť stúpanie k ďalšiemu skalnému rebru. Mali sme za sebou asi tretinu dnešnej cesty. Počasie sa začalo náhle meniť. Ochladilo sa. Prichádzali sme o výhľady po okolí, pretože sme neustále kráčali v hmle. Konečne sme asi po troch hodinách stáli v sedle Col de Reta (1 883 m). Tu sme krátku prestávku využili na malé občerstvenie. Rôzne iontové nápoje, ale aj čistá voda a horalka s čokoládou nás osviežili. Pokračovali sme krátkym, ale strmým zostupom dole. Po ľavej strane sa hlboko pod nami objavila hladina jazera Lac de Nino (1 760 m). Nad hlavami sa v silnom vetre preháňali ťažké olovené mraky, ktoré neveštili nič dobré. Boli sme snáď niekoľko desiatok metrov od jazera, keď začali padať prvé kvapky. My skúsenejší sme ihneď vyťahovali pršiplášte a podobné kúsky odevov, ktoré nás mali ochrániť pred dažďom. Pomaly zostupujúc sme prišli na rozľahlú lúku, uprostred ktorej stekal v jarčeku potôčik z blízkeho prameňa. Malá soška Madony na skalke nad vyvierajúcou vodou mala pre nás zrejme pochopenie. Ale úkazy stredomorskej prírody nedali na seba dlho čakať. Kto zažil tatranské búrky neuverí, že tie boli len slabým odvarom toho, čo sa dialo nad nami. Mladí "nadšenci" turistiky zazmätkovali a začali narýchlo stavať stany. Hromy a blesky križovali naozaj už úplne čiernu oblohu. Väčšina z nás stála s ťažkými batohmi na chrbtoch. Stále sme dúfali, že búrka rýchlo prejde, no opak bol pravdou. Asi polhodinová ukážka letnej búrky pokračovala. Krušné chvíle nám začali "spríjemňovať" krúpy veľkosti hrachu. O niekoľko minút bola tráva pokrytá asi trojcentimetrovou vrstvou. Najmä do hláv sme dostávali porcie pravého južanského ľadu. Je pravda, že to bolo "grátis", ale nám to stačilo k tomu, aby zimomriavky na koži každého z nás nesympaticky naskočili. Ešte dobre, že nás neopúšťal humor. Čo tak začať sa trieť...? A to sme boli na treku akurát prvých štyri až päť hodín aj s búrkovou prestávkou. "Hore" sa všetci zbláznili, jedna búrka striedala druhú. Prúdy vody tiekli dole lúkou a narýchlo postavené stany začali plávať. V živote som nevidel plávať stan... Malý potôčik sa veľmi rýchlo rozvodnil a nám neostávalo nič iné, len vybehnúť na malú vyvýšeninu pod nič nechrániace kríky, aby sme nestáli po kolená vo vode. Odhodili sme od seba teleskopické palice. Strach z bleskov bol väčší, ako sme si mysleli. Túžba po teple, dve hodiny vzdialenej nejakej refuge (horskej chaty), sa dostávala do oblasti teórie. Stuhnutí sme tam stáli takmer dve hodiny. Cieľ dnešného dňa, Refuge de Manganu, pre zlé počasie nestihneme. Mali sme pred sebou ešte dve hodiny chôdze, ale v takejto situácii to vôbec nešlo. Okolo pol šiestej konečne prestalo pršať. So sprievodcami sme sa dohodli, že takto premrznutí a zmoknutí nemôžeme pokračovať ďalej. Nakoľko na Korzike je zakázané stanovať vo voľnej prírode, rozhodli sme sa, že aj napriek prípadnej pokute porušíme tento zákaz a stany si postavíme. Blízky prameň s Madonnou nás v tom len utvrdil. Rýchlo sme postavili plátené prístrešky a o chvíľu sa už varila voda na čaj a rôzne instant polievky. Myslím si, že všetkým prítomným, vrátane abstinentov, pomohla na zahriatie aj malá „slza“ slivovice. Podvečernú náladu nám spríjemňovali miestne polodivé kone, ale olovené mraky nad nami vôbec nedodávali optimizmus pred ďalším dňom. Okolo deviatej sme zaliezli do spacích vakov s vedomím, že zajtrajšiu šesťhodinovú trasu budeme musieť predĺžiť najmenej o ďalšie dve hodiny. Noc bola celkom pokojná. Ráno sme sa zobudili do príjemného rána. Zo stanov nás už o šiestej vytiahli slnečné lúče a modrá obloha. Ranná hygiena, varenie raňajok a postupné balenie materiálu trvalo dve hodiny, a tak sme niekoľko minút po ôsmej vyrazili okolo jazera smerom na východ riečiskom potoka Tavignano, ktorý prechádza pekným údolím a steká až k mestu Corte. Prašný chodník ubiehal pod nohami a Lac de Nino čoskoro ostalo ďaleko za nami. V diaľke sa vypínala pekná skalná pyramída Capu a u Tozzu (2 007 m), ktorú sme včera pre hmlu vôbec nevideli. Asi po hodine chôdze sme sa ocitli pri niekoľkých prístreškoch salaša Bergeries de Vaccaghja (1 621 m). Krátka prestávka, niekoľko dúškov studenej pramenistej vody a pred nami sa už črtal pôvodný cieľ našej včerajšej cesty. Necelá hodina chôdze, mierne klesanie do sedla Col d'Acqua Ciarnente (1 568 m) s romantickou idylou pasúcich sa koňov a somárov. Potom nasledoval krátky strmý výstup a prechod cez malý most nad potokom Manganu. Refuge de Manganu (1 601 m) bola našou prvou korzickou horskou chatou. Od chatára sme sa dozvedeli, že má kapacitu dvadsaťšesť postelí a dosť miesta na stanovanie okolo budovy. V tú chvíľu sme boli jedinými návštevníkmi, ale to už bolo desať hodín. Totiž turisti, ktorí tam prespali, boli už dávno na trase. Viac ako polhodinová prestávka na krátke občerstvenie bola pre všetkých zaslúžená. Veď nás čakal naozaj ťažký úsek. Doplnili sme zásoby vody a pred jedenástou sme sa vydali smerom na východ. Asi po polhodine chôdze sme sa dostali na malú horskú lúku, za ktorou nasledovalo strmé stúpanie až do horizontálneho zlomu v nadmorskej výške okolo 1 970 metrov. Nádherné skalné bralá a veže umocňovali dojmy z krásnej prírody okolo nás. Veľmi ďaleko za nami sa opäť objavila známa silueta kopca Paglia Orba. Skupinka mladších bola vpredu a už odpočívala niekoľko desiatok metrov pod sedlom. Naša skupinka skôr narodených pomaly postupovala ďalej hore. Stretli sme francúzskych turistov, ktorí si to namierili k Refuge de Manganu. Prekvapilo nás, že išli len tak naľahko, žiadne veľké batohy, len niečo ako chlebníky. Po krátkej prestávke pod sedlom sme pokračovali ďalej. Slnko pálilo, a tak sme neustále dodržiavali pitný režim, no s dôrazom na šetrenie s vodou. Čakalo nás ešte dosť hodín chôdze a pred nami bolo nepríjemne strmé stúpanie v suťovom teréne. Po ľavej strane vysoko nad nami vyčnievali skalné ihly a zuby hrebeňa Capu a Sorbo. Podľa mapy sme zistili, že niekde tam, v hrebeni Pointe des Sept Lacs, teda vo veľmi náročnom teréne, v ktorom bolo aj najvyššie položené sedlo na celej GR 20, by malo byť sedlo Bréche de Sorbo. Chôdza po chodníku pripomínala pohyb v jarnom firnovom snehu. Dva kroky hore, jeden späť. Do sedla sme vyšli pár minút pred štrnástou hodinou. V Bréche de Capitello (2 225 m) nás už čakal sprievodca Honza. Nádherný úzky priesmyk v špicatom hrebeni skalných veží mi pripomínal tatranské Priečne sedlo, ale bez reťazí a o niečo strmšie. O tom, že som toto prirovnanie o niekoľko minút podcenil, som sa veľmi skoro presvedčil pri zostupe, ani nie tak kvôli nadmorskej výške, ako technickej náročnosti. Pohľady na východ od nás do hlbokého údolia boli čarovné. Tyrkysovo zafarbené horské jazerá Lac de Capitello (1 930 m) a Lac de Melo (1 711 m) sa podobali poľským plesám Czarny staw a Morskie oko pri pohľade z vrcholu Rysov na sever. Aj tu je medzi jazerami dvestometrový výškový rozdiel. Náš zostup zo sedla bol vzorovou ukážkou bezpečnosti chôdze v nepríjemnom vysokohorskom teréne. Radšej pomaly, ale na istotu ako sa náhliť a privodiť si nejaký úraz. Hodiny chôdze, ktoré uvádzajú rôzni knižní sprievodcovia, totiž v praxi dokáže dodržať málokto. Možno sú uvádzané pre turistov s chlebníkom, ale ísť "naťažko" s batohmi, to je niečo úplne iné. Už po niekoľkých metroch klesania sme narazili na úzku skalnú štrbinu, na konci ktorej vyčnievala turistická lahôdka, skalné okno, ktorým bolo treba prejsť. Vľavo i vpravo vysoké steny, dole pod oknom pokračujúci chodník. Dilema. S batohom na chrbte to nešlo, takže postupne bolo potrebné najprv spustiť batožinu, potom preliezť oknom a podať batoh o niekoľko metrov nižšie cez ďalšiu úzku skalnú štrbinu. Asi päťdesiat výškových metrov sme zdolávali možno polhodinu. Bol to úsek na úrovni lezeckej dvojky. Prichádzajúca únava a málo tekutín na nás nepôsobili priaznivo. Po zdolaní extrémneho miesta sa chodník stáčal na juhovýchod, a tak sme pokračovali východným úbočím hrebeňa vysoko nad jazerami. Pred nami bolo opäť ďalšie strmé stúpanie. Vtedy mi nedošlo, že je to vlastne v poradí druhé sedlo, Bocca a Soglia (2 052 m). Netrvalo dlho a stáli sme v ňom. Sprievodca píše, že ho od Bréche de Capitello zdoláte za jednu hodinu. S dvadsaťkilovým alebo aj ťažším batohom len veľmi ťažko! Pri pohľade späť na zdolaný úsek sme len s úžasom konštatovali, ako sme to mohli prejsť. Naše skupinky sa už dávno roztrúsili, takže posledných jednotlivcov sme videli ďaleko pred sebou. Podľa našich odhadov sme časovo na tom neboli zle. Veľmi ďaleko na juhu sa v slnečných lúčoch trblietala hladina Stredozemného mora. Na kúpanie sme v tom čase nemohli ani pomyslieť. Prekonávali sme ďalšie menšie skalné rebrá a vyvýšeniny. Neustále sme išli vo výške okolo 2 000 metrov. Dostali sme sa k ďalšiemu nepríjemnému úseku. Zrejme tam pred rokmi spadla skalná lavína a chodník, síce dobre značkovaný, bol miestami pre veľké skaly naozaj ťažko schodný. Skákanie a preliezanie s ťažkými batohmi na chrbtoch cez skalné balvany mi pripomínalo skôr turistických elévov a nie skúsených trekárov. Tu nás predbehol mladý Francúz. V teniskách a bez žiadneho turistického výstroja, naozaj veľmi naľahko. Onedlho sa nám stratil v diaľke. Strmý a prašný chodník viedol neustále hore na miesto, kde malo byť podľa môjho predpokladu ďalšie sedlo. Ale opak bol pravdou. Bolo to síce akési predsedlo, no to skutočné sa nachádzalo ešte viac ďalej. Z tohto predsedla sme pokračovali miernejším, ale zdĺhavým stúpaním. Vtedy som si myslel, že po tomto úseku máme už na dosah cieľ dnešného dňa. Opäť som sa mýlil. Chodník sa znovu stáčal, tentoraz na severovýchod a pred nami sa objavilo stúpanie do ďalšieho sedla, Col de Rinoso (2 170 m). Už aj stometrové prevýšenie nám dávalo poriadne zabrať. Neúprosná horúčava pod páliacim slnkom a šetrenie vodou mi zapríčinili stav núdze. Cítil som, ako sa mi v ústach lepí jazyk a vysychá v hrdle. Nedalo sa mi pregĺgať, veď ani nebolo čo. Pociťoval som dehydratáciu. V diaľke vľavo od nás bolo jazero Lac de Rinoso a nad ním mohutný kopec. Vtedy sme si mysleli, že je to Mt. Rotondo (2 622 m), ale až na druhý deň pri chate som podľa mapy zistil, že to bol juhozápadný hrebeň Rotonda s názvom A Maniccia (2 495 m). Na malej čistinke, asi jedinej na celej trase, bolo sympatické miesto na prenocovanie. Bolo takmer šesť hodín večer a mňa napadla "spásna" myšlienka na ukončenie dnešného chodeckého martýria. Nedostatok vody, ale predovšetkým zodpovednosť čo najskôr informovať vedúceho akcie rozhodli, že sme šliapali ďalej. Nekonečná, asi polhodinová cesta traverzom hrebeňa, ktorého úsek volajú Stazzanelli, bola korunovaná úspešným zdolaním ďalšieho, v poradí už štvrtého sedla s tajomným názvom Col de Haute Route (Bocca Muzzella - 2 206 m). Slnko  končilo svoju dennú púť a pomaly sa schovávalo za posledný hrebeň. Konečne nastal príjemný okamih. Chodník na hrebeni končil a strmo klesal do údolia. V hĺbke pod nami sa objavili dva objekty. Bola to chata Refuge Petra Piana (1 842 m). Ale to nás čakal ešte takmer štyristometrový zostup po strmom a miestami sutinovom chodníku. Medzi skalami sa začali objavovať malé pramienky vody a aj keď sme boli už-už pri cieli dnešného dňa, využil som niekoľko kvapiek na občerstvenie. Po necelej hodine sme prišli k táborisku. O tom, aké je dôležité sa sústrediť na cestu až do konca, som sa osobne presvedčil, keď som sa asi sto metrov od cieľa pošmykol na mokrom kameni a spadol v širokom okolí snáď do jedinej kaluže vody, ktorá bola asi tridsať centimetrov hlboká. V momente som si zopakoval takmer všetky vybrané slová, vrátane tých "najvyberanejších". Totiž malá skratka na chodníku, dlhá možno päť metrov, sa mi stala osudnou. To, že som bol celý mokrý, mi až tak nevadilo, pretože bolo teplo. Ale narazené ľavé rameno, koleno, bok a ruka boleli. Ťažký batoh na chrbte sa mi pri predklone prevážil a stratil som rovnováhu. Únava si vyžiadala prvú obeť. Skontroloval som si ruky, nohy, tvár. Našťastie nič zlomené, ale všetko ma bolelo. Dokríval som do kempu, kde už všetci čakali na náš príchod. Bolo osem hodín a na celkom rovnej lúke sme postavili stany.  Potom nasledovalo doplnenie pitného režimu. Najprv voda z prameňa a potom prvý raz ochutnávka korzického vína. Nesmierne chutilo. Liter za 8 eur. A k tomu prémiové gaštanové pivo Pietra, 0,25 l za 3 eurá. No nekúpte ho!!! Nasledovalo varenie večere. Také "vitanové" dehydrované kurča na paprike s cestovinami je naozaj "lahôdka". Ale hlad je hlad. A potom nad nami bola už len krásna hviezdna obloha a všade tma. Vtedy som pre seba skonštatoval, že moju stravu za celý  deň tvoril iba kúsok čokolády a snáď dva a pol litra vody. Naozaj na viac nezostal čas a nebola ani chuť. Síce som zaspal, ale v noci som sa budil. Zaschnutá krv na kolene a ruke, ale aj bolesť dávali tušiť, že cieľ ďalšieho dňa, výstup na sympatickú dvojtisícovku Mt. Rotondo (po korzicky Ritondu), asi nezvládnem. Pridal som sa teda k dvojici menej zdatných, ktorí mali možno podobný problém ako ja, a ktorí sa rozhodli v ten deň relaxovať v rámci akcie "lízanie rán". Ostatní sa po raňajkách krátko pred deviatou vydali podľa knižného sprievodcu na nie veľmi náročnú túru. Ten tvrdí, že cestu tam i späť absolvujete za tri-štyri hodiny. Takže naša partia by sa mala teoreticky vrátiť okolo trinástej. Že sú to naozaj "nadupané" časy, nám dokázali naši najrýchlejší „borci“, ktorí sa ako prví vrátili okolo pol štvrtej. Je pravda, že nejaký čas relaxovali pri jazere, ale údajne šliapali takmer stále, čiže skoro šesť hodín. Neboli sme tam však kvôli utváraniu rôznych rýchlostných rekordov.

          Celý deň som naozaj strávil relaxom, aby som bol fit. Až v priebehu dopoludnia som zistil, že naše stany stoja na miestnom heliporte. Po krátkom jednostrannom monológu som sa s chatárom dohodol, že stany tam môžeme nechať aj druhú noc. Neskôr som so záujmom sledoval ako upratoval chatu a vonkajšie sociálne zariadenie. Chvíľu som počkal a asi o jedenástej som sa odvážil absolvovať sprchu. Konečne prvá väčšia očista na ostrove. Slnečné kolektory ohrievali vodu, ale nakoľko som bol prvým sprchujúcim sa, tiekla len vlažná voda. Celkom postačovala. Polodivá prasnica ryjúca zem aj s niekoľkými mladými v kríkoch mi robili dočasných spoločníkov. Bolo nádherne. Urobil som zábery sympatickej dvojtisícovky Mt. d'Oro (2 389 m), ktorá vyčnievala nad ostatnými kopcami niekoľko kilometrov južnejšie od nás a mala sa stať jedným z našich cieľov budúcich dní. V podvečer sa okolo chaty zhŕklo asi dvadsať turistov hovoriacich po nemecky a francúzsky. Bola tu aj naša skupina a spolu sme dali zarobiť chatárovi na konzumácii domácej stravy. Bylinkové špagety, údeniny charcuterie corse a brocciu s červeným vínom. Bolo naozaj výborné a po vypití nebolo cítiť žiadnu únavu. Myslím, že s tržbou toho dňa mohol byť spokojný. Navyše sme zažili humornú príhodu, keď už takmer v tme prišla do chaty asi sedemdesiatročná teta s batôžkom na chrbte. Okrem toho, že pomáhala variť špagety, pristihol som ju, ako "kasírovala" chatára a s hrsťou „euráckych“ bankoviek odišla spať. Napadla ma myšlienka, že to mohla byť miestna "výpalníčka", alebo skôr majiteľka chaty. Večerná obloha bola posiata stovkami svetiel a v úplnej tme odborníci na vesmír určovali, ktoré hviezdy či súhvezdia svietia nad našimi hlavami. Romantický večer sme ukončili v spacích vakoch. Slnečné lúče nám od skorých ranných hodín klopali na stan. Nechcelo sa nám vstávať, no čakal nás posledný deň "štvordňovky", zostup do údolia Vallée du Manganellu a cez jeho kaskády do dedinky Tattone. Po rannej hygiene a konzumácii bohatých raňajok „z vlastnej kuchyne“ sme sa po ôsmej vydali na cestu. Strmým kamenistým chodníkom sme zostupovali k prvému salašu Bergeries de Gialgu (1 609 m), teda v nadmorskej výške Veľkého Rozsutca či českej Sněžky. Naše plány na konzumáciu miestnych produktov ostali nesplnené. Salaš bol totiž zatvorený. Dostali sme sa do údolia, kde chodník niekoľkokrát prekračoval potok Manganellu a opäť strmo klesal až po hranicu lesa. Po starobylom chodníku pre mulice, ktorý je dláždený veľkými kamennými platňami, sme prišli do hustého lesa. To sme už šliapali viac ako tri hodiny. Bolo takmer poludnie, keď sme prišli na lúku, na ktorej sa pásli somáre a za drevenou ohradou stál salaš Bergeries de Tollu (1 011 m). Vítalo nás príjemné prostredie v tieni niekoľkých prístreškov a sympatická teta, v jednej osobe kuchárka i čašníčka. Zo salaša práve odchádzala skupinka domácich turistov. Omeleta s brocciu, údeniny charcuterie corse, malé pivo Pietra a k tomu pohár červeného vína dodali každému z nás čerstvé sily na ďalšiu cestu. Krátke klesanie v borovicovom lese sme zvládli veľmi rýchlo a onedlho sme stáli na križovatke ciest. GR 20 pokračovala doprava k Refuge de l'Onda, ale my sme tentoraz odbočili doľava cez most nad Manganellu ku kaskádam. V pláne toho dňa bol výnimočný relax, kúpanie v tyrkysových tôňach studenej horskej vody. Výskanie a smiech kúpajúcich sa určite rozliehal široko-ďaleko. Predstavte si potok vo Vrátňanských tiesňavách, ale podstatne väčší, kde zo seba zhodíte všetok odev, pot i únavu. Slnkom zaliate balvany vás vyzývajú na opaľovanie sa a kúpanie. Viac ako hodinový relax nás úplne prebral z niekoľkodňovej únavnej cesty. Dávno sme zabudli na búrku a krúpy pri Lac de Nino, dávno sme zabudli na strastiplnú cestu cez Bréche de Capitellu a ostatné sedlá. A ja som pomaly zabúdal na otlčené rameno, ruku či koleno. Avšak čas bol neúprosný a my sme museli kráčať ďalšie dve hodiny. Na konci údolia sme stretli našu skupinku "jednodenných", ktorí sa prišli vykúpať do kaskád. Sprievodkyňa Irča nás dostatočne upokojila konštatovaním, že do cieľa dnešného dňa, dedinky Tattone (740 m), už nie je tak ďaleko. Poradila nám "skratku" z dedinky Canaglia (609 m). Po štyroch dňoch aktívnej chôdze malo nasledovať už len malé stúpanie v "strašidelnom" lese. Tým si vraj ušetríme bezvýznamné štvorkilometrové šliapanie po asfaltovej ceste. Stúpanie prekonávalo asi stopäťdesiatmetrový výškový rozdiel na veľmi krátkom, ale strmom úseku, takže sme sa tu opäť perfektne spotili. Dávno sme zabudli na výborné osvieženie v studených vodách riečky. "Irčin kozí chodník" s tak "úspešnou" skratkou nemal fakt chybu! Akurát vyšťavil naše posledné sily. Zvláštny zážitok nám poskytla scenéria, ktorá sa pred nami vynorila hneď ako sme vyšli z lesa. Ocitli sme sa pred liečebným ústavom, kde sa personál prechádzal po asfaltovej ceste s pacientmi na vozíčkoch. V tej chvíli by sme boli asi všetci s radosťou prijali takýto odvoz tých niekoľko desiatok metrov do kempu. Ale pred ním už stál zaparkovaný náš autobus a vodič Evžen ponúkal správne chladené plechovkové pivo. Nádherné privítanie. Ubytovali sme sa v jedinom miestnom kempe du Soleil Camping. Solídne miesto. Nacvičenými pohybmi sme rýchlo postavili stany. Po štyroch dňoch sa naše skupiny opäť spojili. Tattone je malá dedinka pod severnými svahmi Mt. d'Oro. Je tu železničná trať so stanicou na znamenie, kadiaľ štyrikrát za deň premávajú vláčiky. Po večeri sme stihli urobiť niekoľko záberov posledného prechádzajúceho vlaku. Úzkorozchodná trať a motoráčik s dvomi vagónmi má veru čo robiť v šplhaní sa po strmých úbočiach krajiny. Úzkorozchodné železničné trasy Bastia - Ajaccio (Transversale) a Ponte Leccia - Calvi (Balagne) prevádzkuje korzická železničná spoločnosť (Chemin de Fer de la Corse). Najzaujímavejším úsekom je časť vedúca z Corte do Ajaccia, kde je postavených päťdesiatjeden viaduktov, mostov a tridsaťosem tunelov. Najväčším viaduktom je stoštyridsať metrov dlhý a osemdesiat metrov vysoký most Viaduc de Vecchiu neďaleko dediny Vivario, postavený slávnym Gustavom Eiffelom. V dedinke nie je žiadny obchod, len pri vstupe do kempu je Bar du Soleil Camping. Ako všade, aj tu na jedenie ponúkali len pizzu. Večer nás naši sprievodcovia príjemne prekvapili. Za aktívnej asistencie vodiča autobusu Evžena zorganizovali dokonalú večernú pivnú párty. Ešte z domu totiž doviezli sud (bečku) piva a tu sa začal jeho koniec. Zišli sme sa na pravidelnom večernom brífingu, aby sme sa zoznámili s programom nasledujúceho dňa. V šere občas svietiacich čeloviek sme sedeli pred opustenou budovou stanice, popíjali pivo českého pôvodu, chladené v potoku a vášnivo diskutovali o zážitkoch posledných dní prežitých na GR 20. Myslím, že staničná scéna toho večera úplne pripomínala filmy Jiřího Menzela.

            Ranná činnosť sa podobala tým predošlým. Balenie stanov a materiálu, medzitým  raňajky. Irča nám spríjemnila stravu miestnym výrobkom, bagetou. Po dlhých dňoch konzumácie rôznych trvanlivých chlebových výrobkov z domova ich vystriedalo čerstvé pečivo. Pred sebou sme mali príjemný "ceprovský" výlet autobusom po juhozápadnej časti ostrova. Najprv úzkou cestou N 193 pod východnými a južnými stenami Mt. d'Oro cez sedlo Col de Vizzavona (1 163 m) na západ k hlavnému mestu Ajacciu. Toto sme z juhovýchodu obišli a pokračovali na juh po ceste N 196. Naším cieľom bolo zaujímavé mestečko Propriano. Leží na západnom pobreží ostrova v najvýchodnejšom konci zálivu Golfe de Valinco asi sedemdesiat kilometrov južne od hlavného mesta. Má viac ako 3 200 obyvateľov a je populárnym prímorským letoviskom. V jeho blízkosti sú praveké náleziská Filitosa a Cauria. Trojhodinovú prestávku sme využili na krátku prehliadku niekoľkých miestnych uličiek a s počudovaním sme prijali informáciu, že v takom malom mestečku majú mestské divadlo. Bolo poludnie a väčšina obchodov bola zatvorená, vrátane informačného strediska, odkiaľ sme si chceli zobrať nejaký informačný materiál. Pravidlá siesty aj tu prísne dodržiavajú. Páliace slnko nás rýchlo vyhnalo z asfaltových uličiek, a tak sme sa ponáhľali k moru. Takmer ľudoprázdna piesková pláž Plage du Lido nás prijala za svojich. Naše turistické oblečenie vystriedali plavky a podobné kúsky odevov. Nádherná modrá farba morskej vody nás príjemne schladila a osviežila. Čas neúprosne plynul, a tak pobyt na pláži skoro po hodinovom šantení v mori skončil. Asi po polhodinovom presune autobusom na juh po ceste N 196 sme prišli do mestečka Sarténe. Má asi 3 200 obyvateľov a dodnes si zachováva starobylé tradície. Terasovito sa dvíha na strmých svahoch vyše tristo metrov vysokého Monte Rosso, ktoré bolo francúzskym básnikom Prosperom Merimée nazvané najkorzickejším mestom ostrova. Malé mesto je tiež nazývané hlavným mestom krvnej pomsty. Dlhý čas bolo sídlom feudálnych pánov (sgios), ktorí sa úspešne bránili nadvláde Janovčanov. V roku 1852 bolo Sarténe dobyté Saracénmi, ktorí odvliekli asi tretinu obyvateľstva. Celé mesto dýcha vojnou a pomstou. Úzke domy postavené na strmých skalách sú popretkávané ešte užšími uličkami. Tu zažijete pravú príchuť vendetty. Pri prechádzke uličkami čakáte, kedy na vás niekto vyskočí s nožom v ruke. No dnes sa už netreba obávať ako kedysi. Sarténe, podobne ako iné korzické mestá, žije z turistiky. V hrozivo pôsobiacom starom meste s vlhkými dláždenými uličkami, schodiskami a vysokými múrmi niekoľkoposchodových domov bez okien si pripadáte ako v nejakom labyrinte. Veľmi tajomne pôsobia uličky Rue Caramama, Rue des Fréres Bartoli alebo malé námestia Place Maggiore, či Place Angelo Maria Chiappe. Majitelia kaviarničiek a pizzérií využívajú každé voľné miesto, a tak pre cudzinca je veľkým umením prejsť medzi farebne zladenými prestretými stolmi. V odpoludňajšom slnečnom svite bolo veľmi príjemné si posedieť v tieni slnečníkov  rozložených na námestí Place de la Libération a vychutnávať dobrú kávu či gaštanové pivo. Aj tu však posedávali len turisti. Domáci obyvatelia trávili odpoludňajšiu siestu. Snáď najväčšou oslavou roka je sprievod Catenaccio (spútaný reťazami), kde sa anonymný kajúcnik zahalený od hlavy po päty do červeného rúcha, čakajúci mnohokrát na túto šancu aj dvadsať rokov, vydáva na Veľký piatok s tridsať kilogramovým krížom a štrnásť kilogramov vážiacimi reťazami na kajúcnu cestu mestom, ktorá symbolizuje cestu Krista na Golgotu. Kríž a reťaze sú počas celého roka umiestnené v kostole Église St. Marie. Tento chrám je na Korzike známy aj tým, že tu došlo k urovnaniu krvavých sporov medzi mnohými významnými rodinami ostrova. Po prehliadke mesta sme pokračovali smerom na juh. Po dvadsiatich kilometroch jazdy sme pri Bare Auberge di Corralli odbočili z hlavnej cesty a pokračovali asi dva kilometre po prašnej ceste ku Camping Municipal Arepos. Ubytovali sme sa v miestnom kempe. O tom, že nie všetky kempy sú na rovnakej úrovni, sme sa presvedčili práve tu. Majiteľ neponúkal žiadne služby a nebola tu ani možnosť zakúpiť si nejaké nápoje. Podvečer sme sa rozhodli stráviť na takmer ľudoprázdnej asi päťsto metrov vzdialenej pláži zátoky Cala di Roccapina. Je známa ako Zátoka zvierat, pretože bizarné skaly nad hlavami pripomínajú rôzne zvieratá. Nad okolím vyčnieva veľký kamenný lev, ktorý má na hlave obrovskú  korunu vytvorenú z balvanov. Pod touto "sochou" sa týči jedna z mnohých janovských strážnych veží. Ak má niekto fantáziu, tak v blízkych skalách uvidí reliéfy slona, ale aj goriliu hlavu. Rozprávková zátoka s krásnou bledomodrou vodou a niekoľkými malými plávajúcimi plachetnicami bola ako stvorená pre podvečerné šantenie vo vode pri hrejivých lúčoch zapadajúceho slnka.

            Ráno nás zobudili príjemné slnečné lúče a my sme opúšťali Roccapinu s vedomím, že nás čaká len tridsať kilometrov jazdy autobusom a potom celodenný pobyt v najjužnejšom korzickom meste Bonifacio. Počtom obyvateľov je veľké ako Propriano. Bolo založené v 9. storočí na obranu pred Saracénmi. V 12. storočí mesto obsadili Janovčania. V nasledujúcich storočiach sa stalo majetkom niekoľkých vládcov a jedným z nich bol koncom 18. storočia aj mladý Napoleon Bonaparte.  Dnes mesto "okupujú" turisti a majitelia jácht a motorových člnov. Z tohto dôvodu je Bonifacio považované za najdrahšie mesto ostrova. Pre jedinečnú polohu sa mestu nad útesmi hovorí "korzický Gibraltár". Skladá sa z dvoch častí : okolo prístavu Goulet de Bonifacio je Marina a nad ním sa týči v Hornom meste (Ville Haute) Citadela. K Citadele vedie z prístavu strmé schodisko Montée St. Roch. Hlavnou dopravnou tepnou v Citadele je Rue des Deux Empereures (Cesta dvoch cisárov), na ktorej majú Karol V. a Napoleon I. pamätné tabule. Je tu postavených niekoľko kostolov. Église St. Marie Majeure, ktorý bol v minulosti často prestavovaný alebo Église St. Dominique sú jednými z mála gotických stavieb na ostrove. Veľmi zaujímavý je aj cintorín námorníkov s  pravidelnými radmi náhrobkov z bieleho kameňa. Naše prvé kroky viedli do prístavu, kde sme po dohode s majiteľmi vyhliadkovej lode absolvovali za 9 eur takmer hodinovú plavbu okolo mesta s návštevou hlbokých skalných zátok (calanques) a Malej dračej jaskyne (Grotte du Stragonato). Obdivovali sme vysoké skalné útesy, na ktorých boli "nalepené" kamenné stavby domov i opevnení. Jednou zo zaujímavých stavieb je schodisko Escalier du Roi d'Aragon. Podľa historickej legendy bolo pri obliehaní mesta začiatkom 15. storočia v priebehu jednej noci vojenskými oddielmi aragonského kráľa vytesaných stoosemdesiatsedem schodov vedúcich z Citadely k moru. Pri peknom počasí, a to nám v našom prípade prialo, sme videli aj severné brehy dvanásť kilometrov vzdialeného ostrova Sardínia. Po vyhliadkovej plavbe sme obdivovali krásy horného mesta. Strmým schodiskom sme sa dostali do starobylej časti mesta. Okolo nás boli pamiatky, ako Porte Génes s padacím mostom, Bastion de l'Étendard alebo pomník minulosti Bonifacia, Mémorial du Passé Bonifacien. V Citadele stojí aj komplex starých budov, v ktorých ešte pred niekoľkými rokmi sídlili vojaci Cudzineckej légie. Úplne spotení a vyčerpaní z chodenia po historických pamiatkach sme sa rozhodli navštíviť miestnu minipláž Plage de Sotta Rocca, ku ktorej vedie z Montée St. Roch rovných stodeväťdesiatdeväť betónových schodov. Pláž pokrytá žltým pieskom široká snáď desať a dlhá asi sto metrov prijala naše unavené telesné schránky. Nádherná tyrkysovo zafarbená voda bola skutočne osviežujúca. Nad našimi hlavami vyčnievali viac ako osemdesiat metrov vysoké vápencové útesy. Pred odchodom z pláže som si z najjužnejšieho miesta ostrova zobral na pamiatku trochu morského piesku a niekoľko kamienkov. Osviežení krátkym pobytom pri mori sme o niekoľko minút obdivovali v prístave umiestnené reštaurácie. Náš pobyt v meste sme skončili malým posedením v jednej z nich. Odvážnejší z nás si objednali plody mora, tí menej odvážni alebo skôr v strave konzervatívni, ku ktorým patrím aj ja, sa uspokojili s klasickým hovädzím steakom s hranolčekmi. To, že naše jazykové problémy boli dosť veľké, sme spoznali pri objednávaní jedál, nakoľko aj základy angličtiny sú pre Korzičana skôr urážkou. Nacionalizmus sa teda prejavil v plnej miere. Boli tri hodiny popoludní, a tak po niekoľkohodinovom pobyte v Bonifaciu naša cesta po ostrove pokračovala ďalej po N 198 na severovýchod do mesta Porto Vecchio, ktoré leží na juhovýchodnom pobreží Korziky pri Tyrrhénskom mori, v zálive Golfe de Porto Vecchio. Je jedným z väčších korzických miest. Má okolo 11 000 obyvateľov. Zastavili sme sa v jeho severnej okrajovej časti na parkovisku veľkého supermarketu Géant, pretože sme potrebovali doplniť zásoby potravín, ale aj pitia. Francúzsky supermarket môžeme prirovnať k ich "krajanovi" Carrefoure. Môžem len konštatovať, že ponuka v našich rôznych marketoch za francúzskymi, teda aj za korzickými, ďaleko zaostáva. Samozrejme, ceny sú vyššie. Bohužiaľ, náš klasický prepočet na koruny nás bude asi ešte dlho strašiť. No napriek tomu som sa nestačil čudovať širokému sortimentu potravín. Prvý raz v živote som sa stretol s čerstvými figami, ale aj plodmi opuncie. Hodinová prestávka sa pre neprítomnosť niektorých jednotlivcov predĺžila. Nakoniec sme pokračovali severozápadným smerom do vnútrozemia, ale najmä konečne do hôr. Po vyše dvojhodinovej jazde úzkymi horskými cestami sme sa vrátili pred šiestou hodinou do kempu Camping Municipal de Zonza. Je umiestnený v peknom borovicovom lese. Naša rutinná večerná činnosť v podobe postavenia stanov, prípravy a konzumácie stravy ukončili jeden z našich príjemných relaxačných dní.

            Ráno nás opäť privítalo slnečné počasie. Stany sme nebalili, pretože sme tu mali stráviť ešte jednu noc. Ale osobné veci predsa len putovali pod zámok do autobusu. My o niečo skôr narodení sme trochu riskovali, nechali sme totiž spacie vaky a ďalšie veci v stane, ale sme ho "zamkli" s predpokladom, že na Korzike sa snáď nekradne. Neodradila ma ani nepríjemná skúsenosť z minulých rokov zo Súľovských skál, keď ma nejaký miestny "exod" (Jakub Šefara zo Súľova) ešte ako mladého chalana na "čundri" okradol o všetky veci. Cieľom dnešného dňa boli kaskády Polischellu. Je to úsek štrnástich kaskád, kde je potrebné ísť "naľahko" len s výbavou plaviek a sandál, prípadne mať veci v nepremokavom vreci. Kvôli tomu sa niekoľkí z nás rozhodli pre náhradný program. Z kempu sme odišli autobusom smerom do sedla Col de Bavella a asi po troch kilometroch vystúpili v Zonze. Je to horská dedinka v oblasti Alta Rocca. Je súčasťou horského pásma, ktoré vytvorilo dlhý chrbát ostrova. Má asi 2 600 obyvateľov a je známa blízkosťou slávnych skalných stien a veží Bavella. Je tu niekoľko obchodíkov a reštaurácií. Ráno sme si najprv prehliadli dedinku, nakukli do obchodov a na malej terase v jednej z miestnych reštaurácií sme sa krátko občerstvili kávou a pivom Pietra. So záujmom sme pozorovali miestnych dôchodcov ako o niečom vášnivo diskutovali a pritom popíjali svoje ranné "piccolo". Po malom občerstvení sme pokračovali v prechádzke po uličkách. Na miestnom námestí majú kruhový objazd, akých sme na Korzike videli snáď desiatky. Ale tento bol niečím určite neprekonateľný. Zonza by sa ním mohla dostať aj do Guinessovej knihy rekordov. Má priemer snáď meter alebo aj o niečo menej. Uprostred križovatky je pouličná lampa okolo nej guľatý obrubník a tento „gulaťák“ obchádzajú naozaj autá. Z lampy vtedy na nitiach viseli biele obálky. Naozaj sme nevedeli na čo sú. Po chvíli čakania sa z reproduktorov umiestnených na chodníku ozvala hudba. Začala miestna oslava. Doprava bola zastavená a okolo lampy sa sústredilo asi desať detí, výškou snáď stodvadsať centimetrov. Zrejme to boli škôlkári a neďaleko od nich postávali rodičia. Slávnosť sa začala. Deti sa za aktívnej pomoci rodičov šplhali po stĺpe lampy hore a každé z nich si odtrhlo jednu obálku. Keď ju otvorili  bolo tam napísané krátke slovo. Neskôr sme zistili, že to boli prváčikovia z miestnej školy a takýmto spôsobom ich učitelia vítali. V obálkach mali napísané výhry alebo ak chcete "sponzorské" darčeky: bábiku typu Barbie, autíčko, pastelky a podobné hračky. Slávnosť pokračovala za veľkého záujmu miestnych obyvateľov, ale aj turistov. Pretože slnko sa skvelo na modrej oblohe v plnej kráse, rozhodli sme sa ísť ďalej. Po zakúpení pohľadníc sme už pokračovali peši po asfaltke smerom na Ajaccio. Málokto z turistov vie, že neďaleko od Zonzy je v horách zaujímavé miesto pre schladenie sa v letných horúčavách. Je vzdialené necelé tri kilometre po ceste D 420 smerom na dedinku Quenza, kde horská riečka Criviscia vytvára pod kamenným mostom hlboké tône (v sprievodcovi je toto miesto nazývané jazero) a ponúka vynikajúce kúpanie. Samozrejme, že aj my sme ho absolvovali. To, že sú Korzičania pokojní ľudia, sme zistili, keď cez cestu prechádzala črieda oviec a vodiči áut bez trúbenia a nadávok trpezlivo čakali, až prejdú. Pri moste je malé neudržiavané parkovisko, na ktorom môže zaparkovať autobus alebo niekoľko osobných áut. Prístup k rieke je dosť nepohodlný, vedie k nemu úzky strmý chodník. V letných mesiacoch tvorí koryto rieky niekoľko tečúcich prúdov vody, inak je vyschnuté. Presne pod mostom však rieka vytvára  hlboké tône. Kúpanie v studenej vode pod páliacom slnkom bolo vynikajúce. Priezračná tyrkysovo zafarbená voda bola veľmi klamlivá. Jej hĺbka bola miestami určite tri, ale možno aj viac metrov. Po niekoľkých hodinách "leňošenia" sme sa rozhodli pre návrat späť. Vzhľadom na takmer nulovú frekvenciu pohybu áut vyšli naše pokusy ísť stopom naprázdno, takže po trištvrtehodinovej chôdzi po asfaltke sme prišli opäť do Zonzy. Tu ešte stále pokračovala detská slávnosť. V malom obchodíku sme doplnili čerstvé zásoby, bagety a víno. Bolo neskoré popoludnie a naša cesta viedla okolo pekného gotického kostola smerom k nášmu kempu. Na konci dediny pri miestnom cintoríne, mimochodom tam majú krásne mramorové náhrobky vysoké aj dva metre, sme sa dosýta najedli veľmi chutných černíc. Asi kilometer za dedinou bolo okolo nás veľké zhorenisko, ktoré však už bolo zarastené mladým porastom maquis. Požiare na Korzike sú bežným javom a v každej dedinke majú inštalované rozvody hydrantov. V našej časti kempu sme boli sami, pretože ostatní sa ešte nevrátili z Polischellu. Niekoľko minút pred šiestou sa objavila aj väčšia časť osadenstva nášho zájazdu. Po celkom výdatnej večeri v podobe zemiakovej kaše s teplotne upraveným obsahom mäsovej konzervy sme strávili večer v kruhu našej skupiny a počúvali zážitky z prechodu kaskádami Polischella. Samozrejme, že celý večer sa niesol v duchu zvukových efektov v podobe otvárania fliaš s chutným korzickým vínom. V ten večer som sa rozhodol, že oficiálne prestúpim do skupiny "jednodenných". Jednoducho som chcel absolvovať iné miesta ako tri dni šliapať po hrebeni GR 20 a okrem toho som aj moje "skryté", no v skutočnosti viditeľné modriny a odreniny získané pred Refuge Pietra Piana, stále cítil. Naozaj pre mňa nemalo význam ísť "naťažko" hore. K "jednodenným" sa pridal aj sprievodca Štěpán. Ten si pri kúpaní porezal prst na nohe, a tak aj on vzdal trojdňovú cestu po hrebeni. To, že som sa rozhodol správne, sa ukázalo už na druhý deň.

            Vstávali sme opäť do slnkom zaliateho dňa. Hygiena, raňajky a balenie vecí nám zabrali asi jeden a pol hodiny. Stany skupiny "jednodenných" sme opäť nechali stáť v kempe. Pred ôsmou sme autobusom odišli do osem kilometrov vzdialeného sedla Col de Bavella (1 218 m). Pohorie Aiguilles de Bavella je jednou z najkrajších dominánt južnej Korziky. Skalnaté kopce pred nami dosahujú výšku okolo 1 600 metrov a sú známe pod názvom Cornes d'Asinao (Asinaove rohy). Sú veľmi špicaté a ich farba sa pohybuje od svetlohnedej až po zlatú, podľa pozície slnka. Za nimi vyčnievala najvyššia dvojtisícovka na južnej polovici ostrova Mt. Incudine (2 135 m). V sedle sme vystúpili z autobusu. Absolvovali sme fotografovanie pod bielou sochou Madone des Neiges, ale stretnete sa aj s názvom Notre Dame des Neiges (Panna Mária Snežná), s pozadím skalných útvarov nemalo konca. Vodič Evžen ešte v rýchlosti od nás získaval informácie o včerajšom kúpaní sa v jazere pod Zonzou. "Viacdenní" mali v pláne absolvovať "naťažko"  trojdňový trek. Naším spoločným cieľom bol prechod cez skalné sedlá pod špicatými skalnými vežami Bavelly a pod Alpínskym chodníkom mali "viacdenní" pokračovať po GR 20 údolím Valée de l'Asinao k chate Refuge d'Asinao a ďalej na sever. Slnko už od rána príjemne-nepríjemne pálilo. Úsekom z Cole de Bavella sme ešte išli všetci spolu. Strmý chodník a na čelách sa objavili prvé kvapky. To však bol ešte len začiatok. Asi po polhodinovom stúpaní sme sa dostali k prvému sedlu. Boli sme spotení, ale určite šťastní z krásnych výhľadov. Kto to nevidel, neuverí. Pred nami sa otvorila nádherná krajina s vrcholkami Aiguiles de Bavella, teda naozaj so skalnými stenami pripomínajúcimi zuby a ihly. Po krátkej pitnej zastávke spojenej s fotografovaním a vyhýbaním sa turistom rôznej vekovej kategórie idúcim v smere proti nám sme pokračovali ďalej. Nasledoval strmý zostup pod skalnými stenami, na ktorých predvádzali svoje umenie horolezci. Potom opäť chodníkom strmo hore až k miestu, kde bola veľmi úzka štrbina a kde stálo niekoľko ľudí. Po chvíli sme sa dostali na rad aj my. Za štrbinou bola asi desaťmetrová plochá skalná platňa istená reťazou, ale kovové stĺpiky držiace reťaz viseli vo vzduchu. Tu niektorí turisti váhali s ďalším postupom, pretože na konci platne bolo treba absolvovať asi metrový skok, ktorý mnohým robil problémy. Po niekoľkých minútach sme už pokračovali strmým a tiahlym výstupom pod vysokými stenami hore. Dostali sme sa k najvyššiemu miestu. Pred nami bolo sedlo Col de Pargulu (1 662 m). Najvyšší bod dnešného dňa. S úžasom sme sledovali krásne tvarované skalné zuby a ihly, ale aj v diaľke hlboko pod nami jedinú dedinku v okolí, Bavellu. Po krátkom pitnom odpočinku sme pokračovali najprv miernym, neskôr veľmi strmým chodníkom, po ktorom sa pre sutinové pole veľmi zle schádzalo. Stáli sme na takzvanom Alpínskom chodníku, ktorý nižšie nadväzoval na GR 20. My sme ju opustili kúsok za sedlom Col de Bavella. Asi po tristo metroch neustáleho klesania sme prišli do zmiešaného borovicovo-bukového lesa. Tam už sedela skupina, ktorá mala pokračovať po GR 20 hore k chate Refuge d'Asinao. Naša malá skupinka neodpočívala nakoľko ostatní už pokračovali ďalším zostupom po GR 20 k sedlu Col de Bavella. Pridala sa k nám aj sprievodkyňa "jednodenných" Irča. Po niekoľkometrovom spoločnom zostupe sme ju poslali dopredu za ostatnými. Páliace slnko bolo nepríjemné a voda vo fľašiach sa pomaly míňala. Onedlho som pri chodníku našiel drevenú tabuľku s nápisom "Source". Ja, úplný analfabet na francúzštinu, som najprv nevedel, čo to znamená. Ale keď sa to zopakovalo o niekoľko stoviek metrov ďalej, pochopil som. Prameň. Áno, niekoľko pramienkov vody vytekajúcich z puklín skál nás veľmi dobre osviežili a pri jednom z nich som spoločne s nemeckým vlčiakom a jeho pánom, ktorý nás predtým niekoľkokrát predbehol a na oplátku potom aj my jeho, dopĺňal vodu do fliaš. Teda do fliaš som bral vodu ja. Že to bol správny nápad som zistil o niekoľko hodín, keď sme pred koncom trasy dopíjali posledné kvapky vody. Ale do cieľa dnešnej etapy bolo ešte ďaleko. S vlčiakom sme sa stretli viackrát, raz sme si dokonca urobili preteky v pití vody. Stáli sme vedľa seba, ja som naberal vodu rukami a on jazykom. Zrejme vyhral, pretože odišiel od vody skôr ako ja. Alebo ho to prestalo baviť skôr ako mňa. Pri chodníku sme dosť často natrafili na kríky posiate množstvom černíc, ktoré sme počas cesty oberali a tak sme mali aspoň niečo na zjedenie nakoľko do tých čias sme od rána do úst nedali nič. "Vitamínové bomby" boli výborné, dokonca osviežili. Popis tejto trasy sa môže niekomu zdať zdĺhavý, ale skutočnosť naozaj bola taká. Klasická korzická automapa nám bola k ničomu. Mimochodom, knižní sprievodcovia nepíšu pravdu, keď tvrdia, že takmer v každom meste alebo dedine dostanete kúpiť turistické mapy. Turistickú mapu, napríklad klasickú stovku, sme nikde nevideli. Boli nejaké pokusy o GR 20, ale naozaj to boli len pokusy. V horúčave sme pokračovali ďalej. Môj výškomer na hodinkách ukazoval nejakých tisíc metrov a my sme len neveriac hľadeli. Veď do sedla Col de Bavella by sme podľa neho mali vystúpiť o nejakých dvesto metrov. Prekročili sme niekoľko skalných rebier a "naša" klasická červenobiela značka GR 20 nás nútila neustále stúpať hore. Cesta sa už zdala nekonečnou. Išiel som vpredu, niekoľko metrov od ostatných, keď som za  "vymodleným" posledným rebrom dostal takmer šok. To, čo som uvidel vpravo nad hlbokým údolím, som nepokladal za skutočnosť. Náš bielomodrý autobus Karosa ako keby stál vysoko na oblohe nad našimi hlavami. Takto ho vnímali aj ostatní. Boli sme smädní a hladní. Zapadajúce slnko osvetľovalo vysoké skalné bralá. Bolo päť hodín, keď sme konečne prišli do borovicového lesa, ktorým sme ráno vystupovali v stenách Bavelly. Výkriky "už sme doma!" dávali tušiť, že sme boli naozaj už len niekoľko desiatok metrov od sochy. .."Snežnej"... Potom nás čakalo ešte nekonečných asi tristo metrov po asfaltke k autobusu. Prvá pomoc v podobe chladeného piva nás veľmi rýchlo „učlovečila“. Niekoľkokilometrový úsek po úzkej ceste nebol v horúčave sympatický, ale krátka zastávka v Zonze s doplnením pitného režimu v podobe vína boli malou bodkou za náročným, ale potom už príjemným dňom. V kempe nás bolo málo, takže po večeri sme krátko posedeli v kruhu s čelovkami na hlavách a priebežne dopĺňali pitný režim, v rámci ktorého sa nám podarilo aj vyprázdniť posledné pozostatky piva z "tattonského" večierka. Niekoľkými slovami sme spomenuli našu skupinu "viacdenných" ako sa im asi darí na hrebeni. Únava z celého dňa bola silnejšia, a tak sme postupne odpadávali do svojich plátených "spální". 

            Ranné aktivity ďalšieho dňa sa podobali tým predchádzajúcim. Nasledovali raňajky a vystrojenie sa na cestu. Balenie tentoraz všetkým zabralo trochu viac času, no o ôsmej sme už boli na ceste D 368 smerom k Porto Vecchio. Asi po trištvrtehodinovej jazde sme prišli k malému parkovisku s niekoľkými drevenými objektmi pod kopcom Mt. Rossu (1 058 m) v zalesnenom masíve Ospedale. Je to miesto, odkiaľ turisti chodia obdivovať krásy Cascade de Piscia di Gallo (vodopád, ktorý u nás niekto preložil ako Cikajúci kohútik). Chodník v borovicovom lese mierne klesal. Prešli sme cez dva potoky. Koryto jedného z nich však bolo takmer suché. Stáli sme na malom skalnatom hrebeni, na ktorom bola zaujímavá hra prírody. Veľký kamenný balvan na kamennom podstavci. Čas v priebehu dlhých rokov vytvoril túto prírodnú zaujímavosť. V údolí pod nami sa objavila riečka, ktorá napájala vody vodopádu. Prešli sme cez malé sedlo, ktoré bolo zarastené veľmi voňajúcimi kvetmi maquis, najmä planikou a vresom. Odtiaľ sme zahliadli more a pobrežie ostrova s Golfe de Porto Vecchio. Zo sedla nás chodník postupným klesaním priviedol na okraj strmého žľabu, ktorého steny z ružovej žuly vytvorili roklinu. Odtiaľ bolo počuť veľký hukot padajúcej vody. Pred nami schádzala žľabom skupinka starších Francúzov, a tak sme museli chvíľu v najexponovanejšom mieste počkať. Pohyb po strmom chodníku sťažovali do vzduchu trčiace korene a veľmi čierny piesok, ktorý by som nazval skôr prachom. Konečne sme sa dostali ku kamennej rímse, jedinému miestu odkiaľ môžete vidieť celý vodopád. Vody napájané dravou riečkou padajú do hĺbky asi osemdesiat metrov, ktorá sa po dopade delí do dvoch prúdov a stráca sa v údolí. Po niekoľkominútovom pozorovaní tejto prírodnej zaujímavosti sme sa postupne vrátili späť k autobusu, aby sme pokračovali ďalej. Naším cieľom bolo opäť Porto Vecchio a supermarket Géant. Potrebovali sme opäť doplniť zásoby. Niekto chlieb, bagetu, niekto brocciu, ale určite aj víno a iné nápoje. Tentoraz sme všetko stihli v stanovenom čase. Po nákupe sme odišli z mesta severovýchodným smerom po N 198. Cesta viedla po východnom pobreží ostrova a nádherne modrú farbu mora sme mali neustále pred očami. Asi po päťdesiatich kilometroch jazdy sme uvideli niekoľko krásnych zátok Tyrrhénského mora. Na miestnych plážach bolo len niekoľko ľudí. Pri jednej z nich sme sa zastavili. Bola to nádherná malá piesková pláž Fautea, vedľa ktorej bolo ešte menšie parkovisko a na ňom asi osem áut. S našimi sprievodcami sme sa dohodli na neuveriteľných štyroch hodinách plážovo-morského relaxu. Horúci piesok, teplá voda a kto nezaváhal, tak aj s chladenám pivom od Evžena, boli pre všetkých vynikajúcim osviežením. Šantenie vo vode naberalo na obrátkach. Ja, ošiaľ tatranských kopcov, som sa tu zamiloval do žltého piesku a nádhernej farby mora. Je pravda, že v Tatrách by som nikdy nestrčil nohu do plesa. Ruku snáď áno. No odmietam umývanie alebo kúpanie sa. Ale o tom, že všetko nebolo podľa našich predstáv, sme sa veľmi rýchlo presvedčili. Tam "hore" si bohovia alebo iní zodpovední mysleli svoje. Na kúpanie musela stačiť hodina a pol. Nad naše hlavy sa prihnali tmavé mraky a o niekoľko minút sme už sedeli v autobuse. Prišli búrka a dážď, ktoré urýchlili náš odchod z Fautei. Pobyt pri mori sa predčasne skončil. Autobusom sme pokračovali po východnom pobreží. Medzitým sa sprievodcovi Štěpánovi ozval mobilom Honza, sprievodca v skupine "viacdenných". Už druhý deň bojovali na hrebeni GR 20 s búrkami a dažďom, takže zvolili ústupovú cestu z hôr a museli prerušiť svoj pôvodný trojdňový plán. A toto bola informácia, ktorá moje „ego“ pohladila, respektíve bol som rád, že som sa predsa len pridal k skupine "jednodenných". Zmena programu ďalších dní bola nevyhnutná. Presun autobusom sprievodcovia po dohovore s nami upravili tak, aby sme mohli čo najskôr pomôcť druhej skupine. Z Fautei sme teda pokračovali po ceste N 198 cez Solenzanu do Alérie, odtiaľ cestou N 200 po úzkych a  strmých úsekoch do jedného z najkrajších miest celej Korziky, Corte. V priebehu dvoch hodím jazdy sme zažili dve búrky. Mestom sme prešli bez zastávky a opäť stúpali po „nenormálne normálnej“ ceste. Pre nášho vodiča boli tieto cesty naozaj iným svetom. A všade sme sa stretli s ohľaduplnými vodičmi. Neskutočné. Po dlhej jazde sa naším cieľom po druhý raz stala malá dedinka pod Mt. d'Oro, Tattone. Do kempu du Soleil Camping sme prišli pred devätnástou hodinou za svitu nesmelých slnečných lúčov, ktoré sa veľmi slabo predierali cez čierne mraky. Vzhľadom na to, že sme už poznali miestne pomery, bola organizácia ubytovania bezproblémová. Stany sme postavili na našich pôvodných miestach v blízkosti veľkej borovice. Akurát Michal s priateľkou si odmietli postaviť stan vedľa nás, pretože pred niekoľkými dňami zistili, že im na stan stekala z borovice smola a tá im ho "zľahka" zdevastovala. No chybami sa človek učí... Priestor celého kempu bol nasiaknutý vodou, takže všade bolo blato. Občasné pohľady na "blízke" Mt. d'Oro a prípadný výstup boli v tom čase v teoretickej rovine. Pre nás bola prvoradá hygiena, najmä sprcha a po nej večera. Na všetko postupne prišiel čas. Večerný brífing našej skupiny "jednodenných" sa konal v úzkom kruhu. Zvažovali sme aký program zvolíme na nasledujúci deň, kedy bolo potrebné, aby autobus išiel vyzdvihnúť "viacdenných" asi päťdesiat kilometrov od Tattone. Plánovaný výstup na dvojtisícovku Mt. d'Oro by bol v zlom počasí nezmyslom. Ujednotili sme sa na náhradnom programe. Ráno nás autobus zavezie do Vizzavony, Štěpán pôjde s nami na kaskády a Irča autobusom pre  skupinu "viacdenných". Noc v stanoch nebola dvakrát príjemná, pretože prehrmeli jedna či dve búrky. Po raňajkách sme nechali stany na mieste, strážil nám ich zamestnanec kempu. Naľahko sme odišli autobusom niekoľko kilometrov na juhozápad k dedinke Vizzavona, kde sme vystúpili a po asfaltke prešli asi pol kilometra k miestnej železničnej stanici. Tu som pozrel cestovný poriadok s odchodmi vlakov do Tattone. Ostatným som ponúkol šancu, že v prípade splnenia časového limitu pri absolvovaní kaskád by sme mohli stihnúť miestny vláčik a odviezť sa späť do kempu. Vizzavona má len niekoľko desiatok obyvateľov, ktorí bývajú v domoch a hotelíkoch pri železničnej stanici. Tu končí severná časť GR 20. Dedinka je východiskom pre piaty najvyšší korzický, už niekoľkokrát spomínaný kopec Mt. d'Oro a k prírodnej zaujímavosti Cascades des Anglais (Anglické kaskády). Od stanice sme sa dostali asi po pätnástich minútach chôdze na kamenistý chodník GR 20. Odtiaľ už viedla širšia lesná cesta bukovým a borovicovým lesom. Lemovali ju desiatky kríkov veľkých černíc, a tak sa naša chôdza postupne spomaľovala tak, že sme každú chvíľu stáli a zbavovali kríky ich plodov. Po hodinovej chôdzi sme prišli ku kovovému mostu, za ktorým stála chata s občerstvením. Bohužiaľ, bola zatvorená. Pokračovali sme ďalej, ale už po veľmi úzkom skalnatom chodníku. Po pravej strane cez veľké balvany stekala niekoľkými prúdmi voda z potoka. Chodník bol v niektorých úsekoch taký strmý, že pri chôdzi bolo miestami potrebné použiť aj chyty vyčnievajúcich koreňov alebo skál. Konečne sme sa dostali k prvému vyhliadkovému miestu. Pod nami bol niekoľko desiatok metrov hlboký kaňon a jeho dnom tiekol potok. Nad nami stekali z prahov skál malé vodopády. Bol september, takže v koryte potoka bolo málo vody. Určite tu musí byť nádherne na jar, keď sa topí sneh a vodopády sú mohutnejšie. Na veľkých balvanoch sa vyhrievali skupinky turistov. Slnko síce vykúkalo spomedzi mrakov, ale jeho žiara nebola taká intenzívna ako pri mori. Počasie na plavky nebolo práve najvhodnejšie. Pokračovali sme po ceste ďalej a vyššie. Vysoko nad nami sa vypínali južné steny Mt. d'Oro. Z kaňonu vrchol kopca nebolo vidieť. Pri niekoľkých veľkých kameňoch sme si urobili prestávku na oddych. Niektorí však pokračovali ešte vyššie, kde sa už voda z potoka miestami strácala. Obdivovali sme niekoľko domácich mladíkov ako skáču do hlbokých tôní a potom drkocú zubami. Odpočívali sme na slnkom vyhriatych skalách. Okolo nás stekali úzke pramienky malých potôčikov, ktoré nižšie vytvárali niekoľko metrov vysoké vodopády. Koniec nášmu leňošeniu urobil mohutný čierny mrak. Zatiaľ nepršalo, ale radšej sme sa vydali na spiatočnú cestu. Onedlho sme už šliapali okolo chaty s občerstvením. Nezastavili sme sa, pretože som si zaumienil, že stihneme vláčik vo Vizzavone. Pridali sme do kroku aj keď sme ani tentoraz neodolali černiciam. Na stanicu sme prišli včas, ale už aj s niekoľkými kvapkami dažďa. Kúpili sme si cestovné lístky. Cena? Pre nás dosť vysoká. Sedemkilometrový úsek stál 2,5 eura. V malej reštaurácii sme ešte stihli vypiť malého gaštanového Pietra. Na nástupišti sa v niekoľkých hlúčikoch zišlo asi dvadsať turistov. O pár minút sa z blízkeho tunela vynoril vláčik-motoráčik s dvomi vagónmi. Chceli sme nastúpiť do zadného. Sprievodca mal však iný názor. Chlapík s typicky mafiánskym výzorom sa síce usmial, ale najprv nám pred vagónom skontroloval lístky a až potom sme mohli nastúpiť. Zastávka v Tattone je len na znamenie, a tak sme sa sprievodcovi  pokúšali vysvetliť, že by sme tam chceli vystúpiť. Našťastie pochopil. Cesta týmto dopravným prostriedkom bola naozaj zážitkom. Úzkokoľajka si s nami robila čo chcela. Hádzala nami na všetky strany. Obdivovali sme tento technický výplod, ale aj okolo nás sa mihajúcu prírodu. Prešli sme cez niekoľko menších mostov a viaduktov a po párminútovej jazde vláčik pribrzdil. Tattone. Škoda, že to trvalo tak krátko. Ale mali sme zážitok z cesty. Naša malá skupinka vystúpila, osadenstvo vlaku - turisti nám na rozlúčku zakývali. Prišli sme do kempu, v ktorom ešte nikto nebol, a tak sme si urobili exkurziu malej dedinky. Nebolo tam nič, čo by stálo za nejaký obdiv, a tak sme sa vrátili späť a chvíľu posedeli v pizzérii. Ochutnali sme ďalší druh piva. Biele pivo Colomba. Medzitým sa vrátila skupina "viacdenných". Prišli premočení, ale nechýbal im humor. Postavili stany a pri slabých lúčoch slnka sa aspoň trochu osušili. Asi hodinu po ich príchode prišla aj skupinka z kaskád, takže po niekoľkých dňoch neprítomnosti sme sa zišli všetci účastníci zájazdu. Večer pri brífingu sme opäť upravovali pôvodný plán. Vzhľadom na predpoveď počasia sme s konečnou platnosťou ustúpili od výstupu na Mt. d'Oro. V noci nás niekoľkokrát zobudil dážď. Nepríjemný šum a vzdialené hromobitie nám naozaj nezaručilo pokojný spánok.

            Ráno sme sa zobudili do zamračeného dňa. Motali sme sa po mokrej tráve. Balenie vecí bolo nepríjemné, všetko zvlhlo, a tak sme na seba obliekali teplejšie veci. Po raňajkách sme sa vydali na cestu do Corte. Tam sme mali absolvovať prehliadku mesta a podľa možností si pozrieť známe údolia Restonica alebo Tavignano. Cesta autobusom netrvala dlho, a tak niekoľko minút po deviatej sme už parkovali na začiatku mesta len pár desiatok metrov od miestneho supermarketu. Rozdelili sme sa na malé skupinky, ale na každom z nás bolo vidieť, že v nie príliš teplom počasí a navyše aj s nepriaznivou predpoveďou sa málokomu chce šliapať po údoliach. Corte leží v kotline riek Tavignano a Restonica a je obklopené vysokými a strmými kopcami. Mesto má v súčasnosti asi 6 500 obyvateľov, ktorí sú hrdí na to, že v 18. storočí ich predkovia prežili štrnásť slobodných rokov. Vtedy bolo Corte hlavným mestom ostrova a sídlom univerzity. Tu vyhlásil v roku 1755 Pascal Paoli prvú nezávislú korzickú vládu a zakotvil volebné právo v jednej z prvých demokratických ústav na svete (v Couvent d'Orezza). V roku 1769 bol Paoli porazený Francúzmi a od tých čias bolo Corte sídlom vojenskej posádky. Od šesťdesiatych rokov minulého storočia tu viac ako dvadsať rokov sídlila základňa francúzskej Cudzineckej légie. Od roku 1981 sa mesto opäť stalo sídlom jedinej korzickej univerzity, na ktorej v súčasnosti študuje asi 3 500 študentov. Mesto má dve časti: Ville Haute (Horné mesto) s pevnosťou Citadela a Ville Basse (Dolné mesto). Citadela stojí na vysokom brale a jej dávnym predchodcom bolo Nid d'Aigle (Orlie hniezdo). Toto miesto sa stalo stredobodom nášho záujmu. Prešli sme mostom ponad riečku Tavignano. Na konci mosta stál košatý strom a na ňom plody nádherných fíg. Mal som smolu, boli dosť vysoko a nakoľko som nepoznal miestne pomery, neodvážil som sa na strom vyliezť. Kráčali sme k ústiu údolia Tavignano. Moja snaha o zadováženie si južných plodov bola tentoraz úspešná o niekoľko desiatok metrov ďalej v opustenej záhrade. Na úrovni hlavy som mal konáre obsypané zelenými a modrými šťavnatými plodmi. S mojím úlovkom som obšťastnil všetkých prítomných našej skupinky. Zabodoval som. Prešli sme pod strmými asi sto metrov vysokými skalami, na ktorých stálo mohutné opevnenie. Odbočili sme po asfaltovej ceste doprava a miernym stúpaním sme sa dostali k veľkému parkovisku, za ktorým bola mohutná brána. Vstup do Citadely. Po pravej strane bola veľká budova. V nej je na prízemí kancelária spoločnosti PNRC, teda správa národného parku a na poschodiach Musée de la Corsa (Korzické múzeum) so zbierkami tradičných korzických umeleckých predmetov. V ďalšej časti pevnosti sú dva vysoké objekty, Casernes Serrurier and Padoue (Kasárne). Dnes slúžia študentom univerzity ako internáty. Úzkou uličkou sme sa dostali pod najvyššie miesto pevnosti Belvedéré - vyhliadku, z ktorej je nádherný kruhový výhľad na mesto a široké okolie s vysokými kopcami. Odtiaľ sme prešli námestím Placede Pollu okolo domu, v ktorom žili rodičia Napoleona a kde sa narodil jeho brat Joseph, neskorší španielsky kráľ. Na námestie nadväzuje ďalšie, Place Gaffori, na ktorom je umiestnená socha generála Gafforiho, korzického bojovníka proti Janovčanom. Z námestia vedú schody do dolnej časti mesta na námestie Place Paoli. Uprostred stojí bronzová socha korzického národného hrdinu. Jeho pohľad je namierený na Cours Paoli, hlavnú nákupnú triedu mesta. Všade okolo nás pulzoval čulý ruch s desiatkami turistov. Malé kaviarničky a pizzérie boli takmer prádzne a naše žalúdky sa potrebovali nasýtiť. Chodenie po meste sa stalo pre nás únavným, a tak sme zamierili do jednej z mnohých pizérií na Cours Paoli. Posedenie pod prístreškom bolo naozaj príjemné, nevyrušila nás ani krátka dažďová prehánka. Myslím, že "vzorka" tunajčej stravy poskytla žalúdku aspoň trochu úľavy a určite sa nikto z nás nebránil ani malému poháriku korzického červeného vína. Po prehliadke starého mesta sme po Ave du Président Pierucci prešli na druhú stranu rieky Tavignano. V jednej zo záhrad sme sa zastavili a chvíľu pozorovali mladíkov, ako pri hre pétanque vykrikujú a vášnivo sa povzbudzujú. Pre nás to bola chvíľková atrakcia, ale až taká vášeň nie, takže sme radšej išli k jedinému supermarketu, kde sme si doplnili zásoby potravín. Blížila sa tretia hodina a nás čakal dlhší autobusový presun na severné pobrežie ostrova.V stanovený čas sme vyrazili po ceste N 193 na sever. Pri dedinke Ponte Leccia sme odbočili doľava a po ceste N 197 pokračovali k prímorskému stredisku I'lle Rousse. Mestečko má 2 500 obyvateľov a z hľadiska histórie je zaujímavé tým, že tu už v 2. storočí stálo mesto Agilla. Neskôr sa zo starobylého mesta stala obyčajná rybárska dedina, ktorá však za vlády Paoliho opäť zažila svoj rast ako konkurent mesta Calvi. Po druhej svetovej vojne však jeho význam upadal, aby po rokoch získalo novú tvár, keď ho objavili francúzski turisti. Naša cesta však pokračovala ďalej smerom na západ. Na okolitých vyvýšeninách stálo niekoľko kamenných stavieb. Janovské veže. Na celom ostrove ich bolo kedysi osemdesiatpäť, doteraz sa z nich zachovalo šesťdesiatpäť. V minulosti slúžili na ochranu ostrova pred nájazdmi Saracénov. Po pobreží sú rozmiestnené tak, aby bolo vidno z jednej na druhú, a tak bola umožnená kontrola nad veľkou oblasťou. Pomocou signálov medzi vežami mohla správa údajne obehnúť celý ostrov v priebehu jednej hodiny! Asi po piatich kilometroch od I'lle Rousse sme prišli do Algajoly, miesta nášho nocľahu. Toto malé mesto má asi dvesto obyvateľov a v lete tu funguje vlakové spojenie medzi I'lle Rousse a Calvi. Zastavili sme pri pláži. Irča zrejme trochu stratila orientáciu, a tak sme neplánovanú asi polhodinovú prestávku strávili na miestnej pláži. Konečne bolo slnečno a od mora pofukoval vetrík. Pri chodníku vedúcom k pláži som objavil obrovské kaktusy, na ktorých boli plody. Veru áno. Na dosah ruky som mal opuncie. Tie sme už niekoľkokrát videli z autobusu a teraz boli tu. Samozrejme som si štyri kusy odtrhol a ponúkol na zjedenie aj ostatným. Po odstránení dosť tuhej šupky sa objavila žltá dužina s drobnými zrniečkami. Chuť to malo ako kríženec snáď marhule a žltého melóna. Nič prevratné, ale ochutnali sme. O tom, že nám toto ovocie nebolo dopriate, sme pocítili o niekoľko minút. Všetkých konzumentov začali poriadne svrbieť dlane a prsty. Až o chvíľu sme sa dovtípili, v čom bola príčina. Na šupke ovocia sú totiž veľmi malé štetinky, ktoré sme si nevšimli a tie sa nám zapichli do dlaní. Nič nepomáhalo. Ani umytie vo vode, ani mydlo. A tak sme niekoľko nasledujúcich dní doslova trpeli. Myslím si, že to bolo pre nás nepríjemné ponaučenie. Konečne sa vrátila Irča so správou, že kemp je od nás vzdialený len jeden kilometer, takže trvalo len niekoľko minút a boli sme opäť na konci mesta v eukalyptovom háji kempu Cala di Sole. Stany sme postavili v dvoch radoch na rovinke, kde nikto z nás netušil, že by sa mohla stať nejaká nepríjemná udalosť. Obvyklú podvečernú činnosť sme si spríjemnili krátkym kúpeľom vo vlnách mora. Na pláži okrem nás síce nikto nebol, ale to nás neodradilo od rozhodnutia, aby sme niekoľko minút strávili vo vode. Podľa pôvodného programu mal ráno nasledovať grandiózny záver nášho pobytu na korzických kopcoch. Výstup na najvyšší bod ostrova, Mt. Cinto. Irča doniesla z nmejakej info kancelárie predpoveď počasia na ráno, no tá nebola najlepšia. Dážď alebo prehánky. Večerný brífing sa konal v duchu tejto informácie. Uvidíme, ako bude ráno.

            Už predošlá noc neveštila zlepšenie počasia. Niekoľko dažďových prehánok nám zmenilo pôvodný plán. So sprievodcami sme sa dohodli, že pre nepriaznivé počasie výstup na najvyšší korzický kopec zrušíme. Po raňajkách sa niekoľko jednotlivcov vydalo samostatne na krátke prechádzky po blízkych kopčekoch a naša skupinka išla obdivovať krásy starobylého mestečka. Algajola bola kedysi starou fénickou osadou, neskôr tu sídlili Rímania. Od tých čias sa tu dodnes zachovala pevnosť, pri ktorej postavili začiatkom 17. storočia Citadelu, ktorú o niekoľko rokov Saracéni spustošili. Neďaleko mesta sa ťažila porfyrická žula a magmatické horniny, no dnes sa v lomoch už dávno nepracuje. Prechádzka okolo pevnosti nám trvala veľmi krátko, a tak sme sa ešte zastavili v malej kaviarničke v Citadele. V skale vytesané miestnosti pôsobili dosť nepríjemne, takže vypitie kávy a pivo Pietra nás dlho nezdržalo. Vrátili sme sa do kempu a napriek tomu, že fúkal vietor a obloha bola zamračená, sme využili voľný čas na pobyt pri mori. Na pláži dlhej snáď dvesto metrov nás bolo asi desať, ale do vody sa odvážili naozaj len jednotlivci. Asi dvojhodinové leňošenie pri mori nás ale prestalo baviť, a tak sme odpoludnie strávili prípravou skorej večere a prebaľovaním vecí. To sme však ešte nevedeli, čo nás čaká v noci. Na večernom brífingu sme sa zhodli, že ráno sa nemusíme ponáhľať a odchod autobusu bude o pol deviatej. Večer sme sa ešte zišli na rozlúčkovej "party", vlastne to bola naša posledná korzická noc. Každý z nás likvidoval zásoby rôznych pochutín, orieškov, tyčiniek, ale aj syrov, ktoré nás len podporovali v pitnom režime. Postupne sme sa rozišli do stanov s vedomím, že ráno nás čaká posledná etapa na ostrove. Noc však nebola pokojná. Okolo polnoci sa na oblohe diali neuveriteľné veci. Blesky križovali zo severu na juh, zo západu na východ a pre zmenu aj naopak. Dážď nedal na seba dlho čakať, a tak sme v spacích vakoch sledovali, čo sa bude diať ďalej. Pravidelné bubnovanie na stan nás uspávalo, ale hromy a blesky poctivo búšili ďalej. Niekedy nadránom, keď bola ešte tma, som počul hlasy susedov v stane. Zobudili ma a ja som hneď zistil, že máme spacie vaky pri nohách nasiaknuté vodou. Svetlo čelovky len potvrdilo, že malá dierka v podlahe, ktorej som predtým nevenoval pozornosť, urobila svoje. Rýchlo som vyliezol so stanu. V sandáloch som doslova vhupol do kaluže vody. S hrôzou som zistil, že náš stan stojí uprostred veľkej, snáď desať centimetrov hlbokej mláky. Asi tri metre od stanu bol totiž jarok, ktorým pomaly stekala voda k ceste. Našťastie dážď pomaly ustával. Pohľad na okolie stanu za svitu lúča čelovky mi pripomenul katastrofický scenár nejakého amerického sci-fi filmu. Stál som po členky uprostred kaluže a viečkom od ešusu som sa snažil "prečerpávať" vodu do jarčeka, aby sa čo najskôr znížila hladina. Na moje hlasné komentovanie a šťavnaté nadávanie sa zobudili aj osadenstvá ostatných stanov. Bohužiaľ, my sme na tom boli najhoršie. Trvalo nám vyše hodiny než sme sa ako-tak zbavili najväčšej kaluže. Korzickí bohovia sa nad nami zmilovali. Okolo ôsmej sa objavilo niekoľko nesmelých lúčov slnka. Naši sprievodcovia, keď videli spúšť okolo stanov, mimochodom Štěpán spal vedľa nášho stanu a čiastočne aj ich stan plával, posunuli odchod autobusu o hodinu. Teda na pol desiatu. Ale aj s Honzom už mali skúsenosť s plávaním v stane. Boli to práve oni, komu sa podarilo v búrke pri jazere Lac de Nino absolvovať „plavbu“ v stane. Pomaly sme balili veci. Mokré spacie vaky sme prevesili cez zadné sedadlá autobusu, kde bolo voľné miesto. Stan putoval do batožinového priestoru. Tam z neho pomaly kvapkala voda. Ešte sme v rýchlosti absolvovali raňajky a zbalil si posledné veci. Stanovený čas odchodu všetci dodržali. Z Algajoly sme vyrazili na východ opäť po ceste N 197, prešli mestečkom I'lle Rousse a našou najbližšou zastávkou bolo mestečko St. Florent. Ale to sme najprv museli prejsť asi päťdesiat kilometrov po severnom pobreží ostrova oblasťou Désert des Agriates. Cesta tadiaľ  bola príjemná. Profil krajiny sa mierne vlní a jej stráne sú porastené maquis. St. Florent je spojené autobusovou dopravou s Bastiou, ktorá je vzdialená asi dvadsať kilometrov. Historicky je mestečko veľmi staré, čo dokazuje katedrála Cathédrale du Nebiolo. Podľa historických prameňov bola postavená na mieste niekdajšej rímskej osady. Jeho strategická poloha s bezpečným prístavom ho neskôr zatiahla do bojov s Janovčanmi, ktorí ostrov dobyli. Neskôr bolo mestečko zanedbávané a až po postavení nového prístavu sa stalo obľúbeným miestom turistov. Nad mestom sa týči pevnosť Citadela, ktorú postavili Janovčania. Je tu jedna z najkrajších pláží na ostrove, Plage de la Roya. Naša cesta predbežne skončila niekoľko desiatok metrov od vstupu do mesta. Zastavili sme pri väčšej lúke. Mali sme dohodnutú asi trojhodinovú prestávku na prehliadku mesta, prípadne na pobyt na pláži. Našou prvou úlohou však bolo využiť páliace slnko, a tak sme vytiahli mokrý stan a na blízkej lúčke ho provizórne postavili. Podľa nás tak urobili aj ďalší, takže v priebehu pár minút tam vyrástlo malé stanové mestečko. A k tomu pribudli ešte aj mokré spacie vaky, tenisky a ďalšie premočené veci. Ani sme nestačili odísť na prehliadku mesta a objavila sa hliadka "gandarmerie". Policajti rázne trvali na tom, aby sme stany zbalili. Irča im však vďaka svojej jazykovej pohotovosti vysvetlila, že potrebujeme ich len vysušiť a o tri hodiny odídeme. Nakoniec súhlasili a odišli. Neskôr nám Evžen oznámil, že počas našej neprítomnosti tam boli ďalšie tri hliadky, ale neuspeli. Tesne pred odchodom sme zistili, že sme parkovali len niekoľko metrov od žandárskej stanice a lúka bola v ich katastri. Prehliadku sme začali najprv na malej vyvýšenine pri Citadele. Odtiaľ bol krásny výhľad na more a vzdialené kopce poloostrova Cap Corse. Potom sme prešli k prístavu, kde bolo niekoľko reštaurácií, no takmer ľudoprázdne, a to sa blížilo poludnie. Naozaj tu čas siesty prísne dodržiavajú alebo bolo po sezóne. Práve z tohto dôvodu sme mali problém nájsť nejaký otvorený obchod. Naše chute sa "ulakomili" na ochutnávku zmrzliny. Niekoľkokrát sme prešli uličkami, ale až po niekoľkých márnych pokusoch sme nakoniec našli, čo sme hľadali. Mladý predavač akoby z oka vypadol typickému mafiánovi. No jeho správanie bolo naozaj profesionálne. Viete si predstaviť našu cukráreň či zmrzlináreň, kde by ponúkali štyridsaťpäť (naozaj 45) druhov zmrzlín? Klasická príchute (čokoláda, citrón či jahoda) nás nezaujímali. Túžili sme ochutnať niečo exotické. A tak sme si kúpili gaštanovú, figovú, cédrovú a maquis. Nad hlavami sa objavili nepríjemne vyzerajúce mraky, preto sme rýchlym krokom s priebežným olizovaním sladkej dobroty zamierili k autobusu. Čakalo nás necelých tridsať kilometrov do Bastie. Zo St. Florent sme vyšli po miestnych úzkych uličkách, ktoré nás onedlho vyviedli na širšiu asfaltovú cestu smerujúcu na východ. Tá oddeľuje poloostrov Cap Corse od ostatnej korzickej pevniny. Dlhým a strmým stúpaním sme sa dostali vysoko nad mesto, za ktorým sa objavila nádherná panoráma šíreho mora a florentského zálivu. Autobus často predbiehali netrpezliví vodiči, ale na rozdiel od našich, títo vôbec nepoužívali klaksón. Asi po dvadsiatich minútach jazdy sme sa dostali do sedla Col de Teghime, z ktorého už bolo vidno Tyrrhénské more, teda východné pobrežie ostrova a o niekoľko sto metrov ďalej hlboko pod nami aj Bastiu. Pobyt na ostrove sa pre nás začal rátať už len na niekoľko hodín. Cesta do mesta trvala len pár minút a po dohovore so sprievodcami sme navštívili veľké nákupné stredisko. Opäť to bol Géant. S nákupnými vozíkmi sme sa rozpŕchli medzi pulty s potravinami, ale aj s rôznymi suvenírmi. Každému z nás niekoľkokrát rukami prešli rôzne značky kozích i ovčích syrov, aby sme nakoniec vybrali tie "pravé". A samozrejme nesmelo chýbať klasické korzické víno či gaštanové pivo. Veď doma toto určite nikto nepil. Čas určený na nákupy rýchlo vypršal a obťažkaní taškami sme tieto uložili v autobuse. Do odchodu trajektu nám ostávalo asi šesť hodín. Okolo štvrtej odpoludnia sme s autobusom zamierili do nového prístavu, kde sa jednému z našich sprievodcov po chvíli organizačných zmätkov nakoniec podarilo zhotoviť spoločnú fotografiu. Mimochodom, doteraz sa nám nedostala do rúk. Po tomto akte sme sa rozlúčili s našou šéfkou Irčou, ktorá odchádzala z Bastie trajektom do francúzskeho Toulonu, kde mala ešte stráviť nejaký čas svojho študijného voľna. My ostatní sme sa rozpŕchli do ulíc mesta, aby sme spoznali aspoň niekoľko historických pamiatok tohto druhého najväčšieho korzického mesta. Má okolo 40 000 obyvateľov a ekonomicky má určite dynamickejší rozvoj ako hlavné mesto Ajaccio. Bastia sa historicky stala strategickým bodom až v 15. storočí za nadvlády Janovčanov, kedy bola hlavným provinčným mestom Korziky a teda aj sídlom guvernéra. Okolo pevnosti sa rozrástlo niekoľko domov, a tak vznikla časť Terra Nova. Slobodomyseľní Korzičania však videli v pevnosti hlavný symbol janovského útlaku, a tak ho dedinčania niekoľkokrát vydrancovali. V 17. a 18. storočí však nastal rozvoj mesta a podľa vzoru mnohých talianskych miest tu vystavali vysoké obytné budovy. V druhej polovici 18. storočia mesto náhle prešlo do rúk Francúzov. Pred koncom 18. storočia ho dobyl britský generál Nelson a Briti zostali v meste dva roky. Začiatkom 19. storočia, za vlády Napoleona Bonaparta I., boli v meste násilne potlačené vzbury a v roku 1811 Bastia stratila štatút hlavného mesta ostrova. V roku 1943 tu došlo k jednému z najkrutejších omylov druhej svetovej vojny, keď americké letectvo mesto rozbombardovalo napriek tomu, že nepriateľské vojská tam už dávno neboli. Stará časť mesta je rozdelená do dvoch častí: Terra Nova sa rozprestiera okolo pevnosti Citadela a Terra Vecchia okolo starého prístavu. Naše putovanie mestom teda začalo v novom prístave, v ktorom sme už videli náš kotviaci trajekt. Prešli sme po ulici Rue Chanoine-Leschi v blízkosti kostola Église Notre Dame do Lourdes a na jej konci sme sa stali svedkami miestnej vojenskej oslavy. Bolo tam niekoľko postarších ľudí v uniformách, pravdepodobne bojovníci z druhej svetovej vojny, pri pamätníku čestná stráž, žandári a veľa civilistov. Náš program bol však podstatne prozaickejší, a tak sme po ďalších metroch šliapania asfaltkou objavili veľké námestie St. Nicolaus. Je dlhé asi tristo metrov a jeho okraje lemujú palmy a kaviarne s terasami. V južnej časti námestia stojí impozantná socha Napoleona zahaleného v tunike rímskeho cisára a jeho zrak je upriamený cez more smerom k Elbe, ostrovu, ktorý bol miestom jeho prvého vyhnanstva. Z námestia sme prešli do ulice Boulévard Paoli Je to rušná ulica s množstvom malých obchodíkov, butikov, ale aj kaviarničiek. Jedna z nich sa stala miestom našej krátkej zastávky na občerstvenie. Miestni hostia sedeli vonku pri malých stolíkoch, ale my sme sa pokúšali dostať do seba vnútornú atmosféru francúzskeho bistra. Chceli sme vyskúšať domáci pitný sortiment, a tak sme si prvý raz na Korzike objednali pastis. Obsluhoval nás mladý pikolík, ktorému síce dlhšie trvalo kým pochopil čo chceme, ale vzápätí bol pri nás starší majiteľ bistra a ten sa nám dokonale venoval. Hoci neustále s nami hovoril po korzicky s využitím nejakých francúzskych slov my sme "nezabrali". Pokusy s angličtinou končili fiaskom, a tak sme nepochodili. Ale zrejme na znak úcty nám doniesol olivy a zemiakové lupienky grátis. Možno je to tam obvyklým zvykom. Pastis bol celkom pitný. Mimochodom, pre neznalých alkoholických nápojov, je to pre nás "obyčajná" anízovka, ktorá sa pije rozriedená vodou, takže potom vznikne biely zakalený nápoj - long drink. Kto navštívi Grécko alebo Bulharsko, tak sa s podobným nápojom stretne pod názvom Ouzo alebo Mastika. Po malom pitnom intermezze sme pokračovali po hlavnej ulici ďalej okolo Palace de Justice (Justičného paláca) k hlavnému vchodu do pevnosti. Hneď pri vchode vľavo je Museé d' Ethnographie Corse (Korzické etnografické múzeum), vpravo Palais des Gouverneurs (Palác guvernérov) a za dvomi nádvoriami kostoly Église St. Marie a Église St. Croix. Od kostolov vedie k juhovýchodným múrom pevnosti úzke kryté schodisko. Pohľady z hradieb na pokojné more však vyrušil vietor, ktorý od západu prihnal čierne mraky. Naša prehliadka pevnosti skončila. Vracali sme sa späť. Stmievalo sa a z mrakov sa spustili prvé kvapky dažďa. Po ulici Rue Général Carbuccia sme prišli k Starému prístavu, kde kotvili desiatky malých plachetníc a člnov. Množstvo malých kaviarničiek a reštaurácií na ulici Rue de la Marina osvecovali stovky svetiel. Nad prístavom sa vypínala dominanta Terra Vecchia, mohutný kostol s dvomi vežami, Église St. Jean Baptiste. V uliciach už bola tma, a tak sme za svitu pouličných svetiel prišli na Place du Marché, námestie, kde je l'Hotel de Ville, aby som bol presný, nie je to žiaden hotel, ale mestská radnica. Naše žalúdky sa začali neúprosne ozývať, a tak sa najbližším cieľom stalo hľadanie vhodného objektu, v ktorom by sme našli niečo na zasýtenie. Dlho sme nič sympatické nenachádzali, a tak sme zamierili po ulici Rue César Campinchi späť k Novému prístavu. Cestou sme objavili mestské divadlo a knižnicu. V duchu sme len skonštatovali, že tie nás teraz určite neuspokoja. Onedlho sme opäť stáli na námesti St. Nicolaus, kde sme stretli  niekoľko našich spolucestovateľov, ktorí tiež hľadali nejaký restaurant. Môj pohľad pritiahol vysoký pomník s osvetlenou sochou Napoleona. Stál som pod ním a slabý dážď mi stekal po tvári. Dávno som zabudol, že som hladný. Podľa vzoru cisára som sa zahľadel do diaľky k moru, kde kotvil náš morský dopravný prostriedok. Bolo už takmer deväť hodín, keď sme konečne v ulici Rue Chanoine-Leschi v blízkosti prístavu našli reštauráciu. Vonku už celkom slušne pršalo, takže náš plán posadiť sa na terase sme museli zmeniť za vnútorný interiér. Aj tu sa prejavila naša jazyková bariéra. Jedálny lístok vo francúžštine a ani jedno slovo podobné angličtine. Prišiel čašník. Po vzájomnom dohadovaní sa o skladbe jedál sa nám podarilo objednať si hromadne steaky s hranolčekmi a nejakou omáčkou. Samozrejme k tomu korzické červené víno. Aj tu som sa presvedčil, že Korzičania nevedia pripraviť chutný steak. Pretože sme boli hladní veľmi sme si nevyberali a všetko zjedli. Niekoľko minút po desiatej sme už boli v prístave. Na naše počudovanie tam autobus ani nikto z našej výpravy nebol. A tak sme sa vydali po prístupovej ceste k odbavovacej rampe prístavu. Tam už stálo niekoľko desiatok automobilov a autobusov a medzi nimi postávali stovky cestujúcich. Poučení z prvej cesty trajektom sme si zobrali so sebou na palubu spacie vaky a plechovky s pivom. Po nastúpení na loď sme čo najrýchlejšie vyšliapali na predposlednú palubu, ktorá bola čiastočne zastrešená a zaujali sme pozície na voľných laviciach a lehátkach. Veď sme mali pred sebou sedemhodinovú plavbu. Spoločnosť Corsica Ferries totiž zabezpečuje nočné presuny do Livorna tak, aby sa cestujúci v pokoji vyspali a navyše sú cestovné lístkyv noci lacnejšie. Zažili sme tam príhodu s čudným chlapíkom, ktorý si doniesol batôžtek podobný tým, aké väčšinou nosia bezdomovci. Najprv zaľahol na lavicu vedľa nás, neskôr odišiel, aby sa o chvíľu vrátil s táckou plnou jedla, ktoré ihneď skonzumoval a potom sa už venoval spánku. Našťastie pre nás. Bol to jeden z desiatok domácich cestujúcich, ktorému plavba trajektom určite nerobila potešenie, ale bral ju ako samozrejmú súčasť života.  Pred polnocou sme vyplávali. Stáli sme pri zábradlí paluby a pohľadom sa lúčili s týmto prekrásnym francúzskym ostrovom. Ako sme sa vzďaľovali od prístavu, tak sa aj pomaly zmenšovali svetlá mesta. Pohľad ako z Titanicu, chýbali už len Leoš Caprio a Katka Winsletovie. Loď sa vnorila do úplnej tmy a my tiež, keď sme zaliezli do svojich dočasných spální. V noci pršalo, ale nám to ani nevadilo, pretože sme ležali pod strechou a dýchali vlhký morský vzduch. Asi o šiestej sa zobudil náš sused, ktorý si zbalil veci a rýchlo zmizol. V diaľke sa objavili svetlá Livorna. Boli sme pri talianskom pobreží. Postupne sme si aj my zbalili tých pár drobných vecí a čakali na okamih, kedy trajekt pristane. Prešlo len niekoľko minút a už sme schádzali po vysokých schodoch k východu. Vonku našťastie prestalo pršať. Vystúpili sme po viac ako dvoch týždňoch na pevninu a čakali na náš autobus. Evžen pristavil Karosu i proti vôli miestnej obsluhy prístavu hneď pri východe. Nastúpili sme a vydali sa na dlhú cestu domov. Prvú krátku prestávku sme mali niekde na diaľničnom odpočívadle pri Florencii, potom až pred taliansko-slovinskou hranicou. Niekoľkohodinovú cestu som všetkým spestril premietaním videofilmov z Himalájí a Vysokých  Tatier. Ponáhľali sme sa, aby sme ešte stihli absolvovať menší výlet do kaňonu v oblasti slovinských Karavaniek. Bohužiaľ zápchy na slovinských cestách boli také časté, že sme toto spestrenie jazdy museli vynechať, a tak sme aspoň narýchlo navštívili prekrásne jazero Bled. Síce sa pomaly stmievalo, ale prechádzka okolo jazera bola celkom prospešná vzhľadom na celodennú cestu v autobuse. Niektorí z nás si dokonca stihli na varičoch uvariť "špecialitu" v podobe „wifonových“ polievok. Pri svetlách pouličných lámp sme vyrazili na nočnú cestu Slovinskom a Rakúskom. Pred šiestou hodinou sme boli konečne "doma". Hraničný prechod v Mikulove a už len niekoľko kilometrov jazdy. Pred siedmou sme stáli na autobusovom nástupišti v Brne. Pohľad na vykladanie našej batožiny spestrenej množstvom "igelitiek" pripomínal skôr príchod nejakej „slovenskej menšiny“ a nie turistov. Rozlúčili sme sa a niektorí z nás sa premiestnili na blízku železničnú stanicu, odkiaľ sme sa už naozaj vybrali domov.

            Tak skončil jeden celkom vydarený výlet, na ktorom som prvý raz spoznal kopce Stredomoria, ktoré mi potvrdili skutočnosť, že najkrajšiu dovolenku vždy túžim stráviť v čarokrásnej prírode hôr.