Úvodná stránka > Krst knihy "Veloma, Madagasikara"

Krst knihy "Veloma, Madagasikara"

V októbri 2024 som dopísal svoj v poradí užtrinásty cestopis s názvom "Veloma, Madagasikara" s podtitulom "Dovidenia, Madagaskar". Na svoj krst čakala viac ako polroka, nakoľko aj v tomto prípade som hľadal nebvyklé miesto. Toto som našiel v júni 2025 v pakistanských Himalájach pod deviatou najvyššou horou sveta, Nanga Parbat (8 125 m). Bola to moja, v poradí už šiesta cesta do Himalájí. Tak trochu neplánovaná. Stalo sa tak na treku po strastiplnej horskej ceste džípom do dediny Tattu (2 350 m) neskôr na chrbte koňa na "Rozprávkové lúky", Fairy Meadows (3 200 m) s pokračovaním bližšie pod vrchol osemtisícovky do horskej osady s názvom Beyal Camp (3 580 m). Tu, na bočnej moréne ľadovca Rakhiot Glacier, došlo k aktu krstenia. Tentokrát v rámci môjho krátkeho sólo výstupu s výhľadom na vrchol Nanga Parbat a Rakhiot Peak (7 070 m). Kniha ma 130 strán textu v štrnástich kapitolách a desiatky obrázkov.

Tentoraz ale neuvádzam texty z knihy, ale niečo "akčnejšie".

Myslím, že čitateľ nepohŕdne nasledovnými riadkami z pripravovanej knihy o ceste do Pakistanu a jeho Himalájí, kde opisujem epizódu s konským výšľapom pod Nanga Parbat:

...Na malom konskom „parkovisku“ nám postupne priviedli malé koníky. Prvá nasadla Jana, po nej Zdeněk a Erich. Konečne som prišiel na rad aj ja. Posledný „koniar“. Karel tam zmätene pobehával a o niečom debatoval s Pavlom. Môj pohonič toho veľa nenahovoril. Našiel vhodný balvan, z ktorého som mal nasadnúť do sedla. Lenže žiadne sa nekonalo. Pod zadkom som mal stočený akýsi koberec, čo tvorilo akúsi „podstieľku“ pod zadkom. Asi to tak má byť. Rukami som sa chytil akéhosi neexistujúceho kovového madla. Nohy mi chlapec zastrčil do kovových strmeňov. Bolo pol druhej, keď sme vyšli. Prvé kroky boli neskutočné. Mal som pocit, že buď kôň ide na krivo alebo moje telo sa nahýba na pravú stranu. Do riti! To mám takto vydržať ísť dve hodiny? Slnko pálilo a prvé desiatky metrov boli doslova útrpné. Hlavou sa mi preháňali myšlienky. Toto nemôžem vydržať. Do toho som v ľavej dlani pocítil akúsi bolesť. Do ruky sa mi začala zarezávať kovová hrana niečoho. Na sebe som mal oblečené krátke nohavice a tričko a na hlave osvedčený himalájsky klobúk, ktorý som si stiahol do čela, aby mi horúce slnko nepálilo tvár. Po chvíli som počul klapot konských kopýt. To sa za mnou „rútil“ Karel. Tak predsa ho zrejme Pavel presvedčil o jazde na koni. Takže nakoniec sme jazdu absolvovali piati, čiže polovica účastníkov zájazdu. Chodník bol v tom úseku pomerne široký, ale plný menších či väčších kameňov. Jana bola už ďaleko pred nami a naša štvorica pokojným tempom pokračovala hore. Moja ľavá dlaň doslova trpela. Pohonič sa občas opýtal či je všetko v poriadku. Moje tlmené OK, ale určite nebolo v poriadku. Čo som mu mal odpovedať. V ústach sucho, zrejme od strachu či stresu. Neustále som sledoval moje nohy ako sa nakláňali aj s telom na pravú stranu. Pred mnou idúci Zdeněk so svojou zavalitou postavou mal zrejme podobné problémy alebo ešte väčšie ako ja. V jednom úseku sa naklonil poriadne doprava, takže kôň mal čo robiť, aby ho udržal. Lenže došlo k situácii, že Zdeněk musel z koňa zliezť. Môj pohonič išiel pomôcť urobiť s jazdcom poriadky. Ten celkom nahlas nadával, Zdeněk. No, nie každý je Josef Váňa. Konečne ho „usadili“ späť do sedla. Už sme postupne predbiehali našich „chodcov“. Hodinky som sledoval takmer každú minútu. Môj pohonič ma neustále nabádal. „Down, down“. Do riti, kde mám ísť dole. Totiž pri konskej chôdzi do kopca ma zemská príťažlivosť, ale aj batoh, ťahali dozadu, takže sa stalo, že som bol často v záklone. Neustále pokrikovanie ma nútilo sa až nenormálne predkláňať. Malo to niečo do seba, ale to som pochopil dosť neskôr a spomenul si na rôzne filmy o Indiánoch či podobných pre Európana nezmysloch. Napriek tomu, že som mal fotoaparát vo vrecku nohavíc, k foteniu nedošlo. Mal som v hlave úplne iné myšlienky. Konečne nasledovala po štyridsať minútovej jazde prestávka. Kôň potreboval piť a najmä ja si sadnúť na normálnu drevenú lavicu. Pod prístreškom malého bufetu už sedela Jana a postupne sme prišli aj my štyria. Lenže už prvý kontakt s „výsadkovým“ balvanom a zemou musel byť komický. Nohy drevené ako v prípade Pinocchia. S námahou som vyšiel asi po šiestich drevených schodoch k lavici. Doslova som sa cítil ako Dunčo, keď zavracia ovce. Ja som sa „zavracal“ sám a bez psa. Nemyslím si, že som bol jediným, ktorý takto vyzeral. Môj pohonič niečo montoval s koňom a popruhmi. Takže tam bol akýsi technický problém. Asi po dvadsiatich minútach postupne nasledovalo ďalšie jazdecké kolo. Vyšpekuloval som zdravotné opatrenie, že do ľavej dlane som si vložil balíček papierových vreckoviek. To bolo ono. Opäť som nasadol do „sedla“. Lenže tentoraz mi pohonič otočením remeňov skrátil dĺžku strmeňov. Takže to asi ani nebola moja chyba, že som sa v začiatkoch jazdy „gúľal“ doprava. Tentoraz to bolo podstatne lepšie. Lenže od juhu sa blížili búrkové mraky. Neustále sme predbiehali desiatky turistov vystupujúcich, ale aj zostupujúcich. Najviac ma štvali ich rôzne poznámky či otázky typu „Hey sir, how are you?“ či „Are you from“. Teraz budem s vami viesť dialóg, odkiaľ som alebo tvrdiť, že som OK! To určite! Pripomenul som si moje vtedy milované Vysoké Tatry, keď som pred rokmi absolvoval jedinú vynášku chleba, pečiva a akýchsi drobností na vysokohorskú Chatu pod Rysmi s priblblými otázkami turistov. To je však všetko napísané v „Akočriepkoch“. O tomto je tu teraz zbytočné písať. Blížila sa búrka a onedlho začali padať prvé dažďové kvapky. Bolo pomerne teplo, takže aspoň zatiaľ mi vlhko nevadilo. Pohoničovo „down, down“ neustále pokračovalo. Už mi to aj liezlo na nervy. Opäť som bol v situácii, kedy mi v ústach panovala Sahara. Sucho a sucho. Dážď ustal. Onedlho slnečné lúče vysušili mokré nohavice a tričko. O štvrť na štyri, teda asi po sedemdesiat minútovej jazde sme dorazili do druhej „odpočivárne“. Privítal nás „Fairy Meadows Midway Hotel“. Na hotel to však určite nevyzeralo, skôr na drevenú búdu. Tu nás začali predbiehať naši „pešiaci“. Z batoha som vytiahol fľašu s vodou. Podobne ako môj „Hatatitla“, kedysi kôň Old Shaterhanda z kníh o Vinnetouovi. To len na vysvetlenie pre dnešnú mládež. Lenže medzitým všetci naši štyria „džokeji“ odišli. Môj pohonič opäť niečo montoval s popruhmi. Po chvíli mi oznámil, že sa mu roztrhol akýsi remeň. Oprava trvala asi štvrťhodinu, keď som opäť nasadol na koňa. Posledný úsek jazdy bol najviac akčný z hľadiska terénu. Pomerne široký horský chodník sa po niekoľkých serpentínach zmenil na úzku „prť“. Opäť tu pre neskôr narodených uvediem význam tohto slova. Je to úzky horský chodník vyšliapaný zverou alebo dobytkom, napríklad kamzíkmi alebo ovcami, používaný pastiermi, poľovníkmi alebo turistami. Nachádza sa najmä v strmých horských svahoch. Takže v takomto horskom teréne pokračoval posledný úsek zvieracieho výšľapu. Očami som sledoval ako to moje zviera kráča akoby naschvál po okraji chodníka, ktorý meral na šírku možno tridsať, štyridsať centimetrov. Inštinktívne som sa priklonil k svahu, keď mi pohonič niečo zakričal, aby som držal rovnováhu. Debil! Vpravo pod mnou boli strmé, niekoľko desiatok metrové hlboké zrázy a ja tu mám udržiavať rovnováhu. Konečne sa profil terénu začal vyrovnávať. Zahliadol som pred mnou posledného Karla a pred ním Ericha so Zdeňkom. Konečne sa pred nami začali objavovať prvé drevené objekty miestnych ubytovní či hotelov. Bolo pol piatej. Tak toto je to vyhlásené Fairy Meadows, Rozprávkové lúky. Lenže ešte bolo potrebné prejsť niekoľko stoviek metrov, aby sme zastavili v borovicovom lese. Tu už postávala Jana a Zdeněk s Erichom. Opäť nastala chvíľa „výsadku“ pri veľkom kameni. Konečne skončilo moje konské trápenie. Zaprisahal som sa, že na konský chrbát už nikdy v živote nevyleziem. Nikdy nehovor nikdy. Pre tých, čo ovládajú jazyky... „Never say never“. Je to blbosť, v reále. Skúste si to...? Veď som viac ako sedemdesiat rokov vydržal ignorovať jazdu na tomto zvierati a teraz na staré kolená... Dobre, mám to za sebou. Onedlho „docválal“ či skôr prišiel aj posledný „džokej“, Karel. Keď som sa vrátil domov, tak mi nedalo, aby som zistil, aké zviera ma to vynieslo do Fairy Meadows. Múdry „gúgel“ mi napomohol, takže sa jednalo o „Zanskari pony“, koňa malého vzrastu, ale veľmi silné a odolné, prispôsobené vysokohorskému terénu a riedkemu vzduchu. Sú používané na nosenie nákladov, zásob a niekedy aj ľudí v oblastiach ako Nepál, Ladakh, Zanskar, Bhután a severný Pakistan. Tu sme sa finančne vyrovnali s pohoničmi. Ešte na začiatku jazdy nám Pavel oznámil dohodnutú cenu tritisícšesťsto rupií. Tomu môjmu som pridal malý bakšiš v podobe ďalších dvesto rupií. Prešli sme z lesa asi sto metrov a ocitli sa na okraji veľkej lúky. Tu stáli dve jednoposchodové drevené budovy, hotely a niekoľko malých chatiek. Nad nimi stálo stanové mestečko. A práve tu som prvýkrát uvidel mohutné skalné zasnežené a zaľadnené severné steny himalájskej osemtisícovky Nanga Parbat so známou "Rakhiot Face".