Dnes, 15. novembra 2024, som vydal ďalšie, už trináste, literárne dielo z jarnej cesty na exotický ostrov Madagaskar. Pod titulom "Veloma Madagasikara" (Dovidenia Madagaskar) na stotridsiatich stranách textu a viac ako sto stranách farebných obrázkov podávam svedectvo o zážitkoch strávených dvanásť dní na cestách, ale najmä necestách v osobnom automobile za účastí ďalších štyroch spolucestovateľov v lone nádhernej prírody.
Ako obvykle, uvádzam tu niekoľko ukážok z knihy:
...Vrátil som sa k partii, ktorá sedela pri našom „gate“. Pred pol desiatou ho otvorili a po kontrole leteniek sme postupne nastúpili do lietadla. Sedel som v poslednom rade pri uličke. Zuzka so Števom sedeli asi o dva rady pred mnou v strede. Lietadlo typu Boeing 777-200 má v každom rade trikrát po tri sedadlá s dvomi uličkami. Onedlho sa objavila poriadne tmavá Afričanka. Či? Aby som niekoho neurazil. Vekovo? Ťažko odhadnúť. Sadla si k oknu, takže sme mali medzi sebou prázdne sedadlo. V rade pred ňou sedela pravdepodobne jej kamarátka, taktiež pri okne. Moju susedu som v krátkosti vyspovedal. Volala sa Helen, pochádzala z Namíbie a cestovala domov. Čo ju zaviedlo do Európy som ani neskúmal. Načo? Zuzka nám zhotovila pamiatkové foto. Veru, tak tmavú ženu som osobne ešte nestretol. Mala na hlave vzadu veľmi pekne natočené pramienky vlasov s dlhým vrkočom. Biele zuby, s malou medzierkou v strede, ju robili exoticky atraktívnou. Ešte som urobil s jej súhlasom jeden sólo obrázok. Ale sľubná počiatočná konverzácia prakticky skončila. Palubný personál nás pripravoval na odlet. Blížila sa desiata hodina večer. Odštartovali sme s asi polhodinovým meškaním. Nevadí aspoň nebudeme tak dlho čakať v Addis Abebe. Mimochodom, názov tohto etiópskeho hlavného mesta, je v origináli Addis Ababa. Tak je to napísané všade, okrem našich končín. Je to niečo podobné ako sa uvádza u nás Doha, ale v ich jazyku je to Dauhá. Ethiopian Airlines sa nebabrú... Určite meškanie doženú. Netrvalo dlho a stropné svetlá sa rozsvietili. Asi po štvrťhodinovom lete začali stewardky, mimochodom tie Etiópčanky boli veľmi milé, roznášať nielen nápoje, ale aj stravu. Prosto exotika je pre nás stále exotikou. Leteli sme už v letovej hladine asi desaťtisíc metrov, rýchlosťou okolo deväťsto kilometrov za hodinu. Ako takmer na všetkých palubách lietadiel diaľkových letov, aj tu ponúkali „chicken or fish“. Samozrejme u mňa vyhral „chicken“. K tomu plechový trojdecový pivný nápoj značky Bavaria. Je to pivo holandského pivovaru. Lenže jedlo mi dvakrát nesadlo. Akosi nemôžem jesť tie ich exotické príchute. A navyše v noci. Nie som ten typický Slovák, ktorý na cestách ochutnáva všetko možné, len aby sa potom chválil, čo všetko jedol. Medzitým som sledoval let lietadla na monitore pred sebou. Dlhá žltá čiara predstavovala plánovanú trasu. Tak to sme naozaj ešte len na začiatku. Preleteli sme nad Maďarskom a Srbskom a onedlho kdesi nad Gréckom v oblasti východne od Thessaloniki sa blížili nad ostrov Ikaria. Tu, ako je známe z gréckych dejín, lietal „okrídlený“ Ikaros a pretože neposlúchal rady svojho otca Daidala, tak sa priblížil viac k slnku než mal a „strepal“ sa do mora. Dievčiny stewardky sa príkladne starali o cestujúcich. V ďalšej ponuke mi doniesli pivo neznámej značky „Cold Gold“. Bolo dobre chladené, takže nebol problém ho vypiť. „Studené zlato“ je výrobkom etiópskeho výrobcu „Habesha Breweries“. Moja namíbijská suseda už dávno odfukovala schovaná pod tenkou dekou. Lenže ja málokedy v lietadle zaspím. Tak to bolo aj v tomto prípade. Okolo pol tretej sme leteli nad Červeným morom a o hodinu neskôr nad severnou časťou Etiópie. Tu som na monitore pred sebou zistil, že kopce pod nami dosahujú nadmorskej výšky okolo štyroch tisíc metrov. Nuž, ako naše európske Alpy. O ďalšiu hodinu začalo lietadlo postupne znižovať rýchlosť okolo sedemsto kilometrov za hodinu. Do cieľa ostávalo asi stošesťdesiat kilometrov. Takmer na minútu presne, konkrétne o 5.55 sa kolesá lietadla dotkli pristávacej dráhy letiska Bole v Addis Abebe. Kedysi sa nazývalo "Haile Selassie International Airport“.
Etiópske „Studené zlato“ Helen z Namíbie
...Pomerne komplikovane som si pri barovom pulte objednal pivo. Personál sa tak akosi čudne správal. Nepochopil som ich systém objednávania. Až na štvrtý pokus tmavá dievčina vôbec pochopila, čo chcem. Pritom pri stoloch sedelo niekoľko „inostranných“ cestujúcich s pivom na stole, takže musela vedieť ako vyzerá pivo vo fľaši. Konečne som ju držal v ruke. Samozrejme som musel dámu upozorniť, že by som rád dostal aj pohár či prípadne mi aj fľašu otvorila. Asi to u nich asi nie je tak bežné. Miestne pivo značky Walia patrí do portfólia holandského Heinekenu. Takže Walia je rodina s našim Zlatým bažantom, Corgoňom, Keltom či českých Krušovíc a Starobrna. Čiže bolo to podobné ako v Nepále, kde v Káthmandú stojí pivovar, v ktorom v licencii varia dánske pivo Tuborg. Na nálepke stáli na zadných nohách dva kozorožce, zrejme akýsi symbol Etiópie. Pivo s obsahom alkoholu päť percent bolo dobre vychladené a chutilo výborne. Lenže ma šokovala cena. Najprv po mne chceli 570 birrov (ETB). Birr je etiópska mena. Veru birry nemám. Ale „birra“ som vypil. To je náhodička, čo? Slečna pochopila, zrejme podľa farby pleti, že som cudzinec, čiže cestujúci pre ňu z exotickej krajiny. Aj keď mi naša krajina občas pripomína „exotiku“, najmä z hľadiska porovnania ceny banánov a našich jabĺk. Ukázal som jej peňaženku s eurami. Pochopila. Za pivo dať desať eur? Prečo nie...? Takto sa etiópske pivo stalo v mojom živote najdrahším „chmeľovým“ nápojom. Lenže keď som včera vo Viedni zaplatil za pivo 6,80 eura, tak rozdiel troch eur navyše v Afrike...? Pri posedení s dievčatami prišla reč na moje cesty a najmä na knihy. V príručnom batohu som mal obe, teda Himalájske sny, ktoré vždy nosievam na podobné cesty a väčšinou skončia u niekoho z partie či sprievodcu. A tentoraz som mal pri sebe aj knihu „Akočriepky 4“, ktoré som plánoval na Madagaskare pokrstiť. Dievčatá si so záujmom obe prelistovali. Katku zaujali najmä tatranské „čriepkové“ príbehy. Podľa jej vyjadrenia, v Tatrách pochodila pomerne dosť kopcov. O štvrť na deväť sme sa presunuli k nášmu „gate“ G7. Konečne otvorili bránu a naša pätica po kontrole leteniek nastúpila do pripraveného klimatizovaného autobusu. Vonku bolo už pomerne teplo. Postupne sme po schodíkoch nastupovali do útrob lietadla. Aj tentoraz sme sedeli v zadnej časti. Teda Zuzka, Števo a ja. Obe dievčatá boli v strede lietadla. Opäť som sedel pri uličke. Pri okne sedel ozrutný „černoch“ so slúchadlami na ušiach. Mal možno aj dve metre. Na výšku. Teraz však neviem či sa vôbec ešte môže používať tento výraz. Možno to bol Američan... To by bol naozaj svetový „prieser“. Alebo týchto nazývať Afričanmi? Lenže nie každý Afričan je čierny. To je teda dilema...
...Lenže než sme si sadli do auta, na každom sedadle bol pre nás malý pozdrav. Akýsi „welcome drink“ v podobe malej, teda presnejšie tri a pol decovej fľašky miestneho „Dzama rhumu“ so skleneným štamperlíkom a v polystyrénových obaloch nakrájané exotické ovocie, banány, ananás a papája. K tomu patrila aj vytlačená mapka ostrova. Haja sa priznal, že o toto všetko sa vraj „diaľkovo“ postaral náš mentor Ivan. Príjemné prekvapenie. Tak akosi neplánovane sme si sadli do auta. Vpredu vodič Mário, vedľa neho Haja, za nimi vľavo Lea, vpravo Katka a v treťom rade vľavo Zuzka a ja. Števovi, s najdlhšími nohami, ostal štvrtý rad, dvojsedadlo, ktoré mal sám pre seba. Nikto z nás vtedy ešte netušil, že takto budeme cestovať celé dva týždne. Naozaj žiadne hádky či výmeny názorov ako sa to niekedy stáva. Cesta z letiska do hlavného mesta trvala asi štyridsať minút. Spoločne sme sa dohodli, že napriek stanovenému programu, sa cestou do hotela ihneď zastavíme v Rue Benyowsky, kde je umiestená pamätná tabuľa na slovenského dobrodruha a cestovateľa Mórica Beňovského. Tak si aspoň ráno ušetríme čas na cestu na východ. Hlavné mesto mi dopravným chaosom dosť pripomínalo Káthmandú, metropolu Nepálu. Prosto, Ázia či Afrika. Zastavili sme pri chodníku a po niekoľkominútovej chôdzi sa ocitli pri tabuli umiestenej na múre. Je napísaná v poľskom a anglickom jazyku. Ani zmienka o Slovákovi. Veď v 18. storočí sa o Slovensku ani nechyrovalo. Leda, že by bolo spomenuté Uhorsko. Na vedľajšej tabuľke, údajne pripevnenej pred pár rokmi, sa slovenský Beňovského obdivovateľ, historik Miroslav Musil, rozhodol ju sem umiestniť. Škoda, že bola dosť vysoko a ani sa poriadne nedala vyfotiť. Po krátkej zastávke na fotenie sme sa vrátili do auta a o chvíľu zastavili na akomsi námestí či skôr križovatke ulíc Lalana Refotana (v preklade Vodná ulica) a Lalana Reallon. Boli sme na ulici Rue Jean Jaures v centre mesta.Menili sme eurá za ariary. Každý v priemere po štyristo eur na osobu. Tak to odporúčal Ivan. V prípade skoršej útraty mal Haja k dispozícii ďalšie bankovky. Asi po polhodine sa opäť zastavil v izbách. Tentoraz s miestnou menou. S jeho vlastným úsmevom oznámil, že si dovolil v priebehu pár minút z nás urobiť milionárov. Áno, dobre čítate. V živote som taký balík peňazí nemal v ruke. Bolo to presne 1.824.000 ariary (MAR). Jeden milión, osemstodvadsaťštyri tisíc... Peňazí. Bankovky dvakrát prerátal. Majú tu taký dobrý zvyk, že najväčšie bankovky v hodnote 20.000 ariary balia po desiatich, pritom deväť je narovnaných na sebe a desiata v polovici prehnutá a zasunutá k ostatným. Takže máte v ruke hneď 200.000 ariary. Čiže takých balíčkov bolo deväť, teda neúrekom... V rámci tejto výmeny som mu odovzdal darček zo Slovenska, dve plechovice piva Prazdroj, ktorý sa naučil pred rokmi piť v Čechách, kde desať rokov žil. Ale o tom neskôr...
1.824.000 ariary
...Objavili sme na streche hotela terasu s barom a posedením. Vyšli sme hore a vysmädnutí absolvovali pitný režim v podobe tretinkových fliaš THB, čiže „Three Horses Beer“. Toto pivo sa malo stať našim hlavným zdrojom uspokojenia pitného režimu. Samozrejme aj s vodou balenou do plastových fliaš. Z terasy bol celkom zaujímavý pohľad na križovatku pod nami. Na siedmu hodinu večer sme mali objednanú večeru v jednej z blízkych reštaurácií. Napriek krátkej vzdialenosti, sme presun absolvovali autom. Preventívne, z hľadiska bezpečnosti. Reštaurácia so sympatickým názvom „Three Horses Beers“ bola niečím ako české „Budvarky“, „Plzeňky“ či iné pivárne. Pri vedľajšom stole sedela skupinka šiestich po francúzsky hovoriacich turistov. Asi si mysleli, že sú doma. Boli dosť hluční. A pravdepodobne už zabudli, že pred vyše dvesto rokmi ich „krpáň“ Napoleon, dostal pri Moskve a neskôr pri Waterloo na „prdel“. Dostali sme jedálne lístky s pomerne veľkým výberom jedál. Samozrejme, že prvým domácim jedlom sa pre mňa, ale ako sa neskôr ukázalo, najmä v Zuzkinom prípade, že sme si objednávali stejky zo zebu. Miestna „hovädzina“. Katka a Lea sa viac menej vyhýbali tejto miestnej špecialite a Števo väčšinou experimentoval. Zebu (Bos indicus alebo Bos taurus indicus) je hrbatý dobytok, druh alebo poddruh domáceho hovädzieho dobytka pochádzajúceho z južnej Ázie. Zebu, podobne ako mnohé plemená dobytka Sanga, sa líši od klasického dobytka tukovým hrbom na pleciach, veľkým lalokom a niekedy ovisnutými ušami. Sú dobre prispôsobené vysokým teplotám a chovajú ich v tropických krajinách. Ale tentoraz sme si objednali všetci grilovaného "stejkovího" zebu na zelenom korení s opekanými zamiakmi, ktoré v pokynoch tak vychválil Ivan. Pritom nesmel chýbať "THB". Asi po dvojhodinovom posedení sme zaplatili. Miestnym pravidlom tu bolo, že účet vám pripravia samostatne a za asistencie Haju, ktorý nám tlmočil, sme zaplatili. Prvé momenty narábania, s pre nás neznámou menou, boli veľmi úsmevné. Našťastie vďaka špeciálnemu baleniu bankoviek nebol problém vytiahnuť dve dvadsať tisícové bankovky. Jedlo stálo okolo tridsaťtisíc a pivo asi deväťtisíc. Takže pri prepočte na eurá, strava vyšla asi na sedem a pivo na dve eurá. A to podotýkam, že miestne pivo sa predáva v sklenených fľašiach v balení 0,65 litra. Cestou do hotela sme neďaleko od pivárne z auta videli miestne mladé sexuálne pracovníčky. Najmä jedna z nich mala poriadne „nabláznené“ pľúca. So Števom sme sa opýtali Haju na cenu služieb. Veď sme boli v tom čase „milionári“. Toto nám bohužiaľ vyštudovaný teológ nepovedal...
...Čakal nás krátky presun autom do inej lokality, kde sme mali uvidieť iný druh lemurov vo Vakona Forest Private Reserve. A to bola paráda. Haja z auta zobral pár banánov. Vraj pre lemurov. Lenže ako nám povedal, tie sa nesmú kŕmiť. Oficiálne. Prišiel druhý miestny sprievodca, Hajov kamarát. Počkali sme chvíľu na partiu turistov, ktorí sa už vracali späť. A vtedy to nastalo. Okolo nás po blízkych stromoch skákali lemury Vakona, čiernobielo zafarbené potvorky. Pomedzi nich sa preplietali lemury Hnedé. Fotili sme o stošesť. Sprievodca nás zaviedol do zadnej časti turistického okruhu. Boli sme tam len my. Lenže lemuríkovia sa ako keby stratili. Márne na nich Haja a sprievodca pískali. Nič. V tom sa sprievodca na chvíľu stratil. Netrvalo dlho a tie hnedé potvorky boli zrazu medzi nami. Totiž ten začal prstami natierať vetvičky stromov roztlačeným banánom a oni sa takto dostali k nám. Atrakcia pre turistov. A vtedy začalo eldorádo. Vakony ani nie, ale tí „hnedáci“. Netrvalo dlho a skákali nám po ramenách, hlavách, po rukách. Išiel som sem s nápadom, že v ich prítomnosti prvý raz „pokrstím“ knihu „Akočriepky 4“. Veď som ju sem kvôli tomu niesol. Ja, ktorý mám doslova personálnu averziu či fóbiu k živým živočíchom... Budem horší od nich? Vytiahol som z vrecúška knihu a vzápätí som mal na ramene jedného, potom iného, dievčatá fotili o stošesť. To budú doma podaktorí „zírať“. Vrcholom bola pozícia „ekvilibristu“ s dvomi lemurmi na ramene a hlave. Kto nevidel, neuverí. Sprievodca chodil a neustále natieral halúzky. „Hnedá“ mládež sa išla zblázniť. Priznám sa, že sa mi to podarilo zdokumentovať. Teda aj vďaka dievčatám. Števa si opantal taktiež jeden sólista, ktorý mu sadol na ruku a nechcel z nej odísť. Samozrejme sme sa všetci poriadne nasmiali. Pomaly sme sa vracali späť. Banány došli, a tak sa „umelci“ schovali v korunách stromov. Sprievodca nás odprevadil k akémusi jazierku či rieke. Na brehu bolo malé mólo. Vraj si máme sadnúť do kanoe. Žeby nás čakala plavba? Nuž, sme si po troch sadli, Katka, Lea a ja a do vedľajšieho Zuzka, Števo a Haja. Reku, plavba po rieke. Asi neplánovaná. Veď nám to Haja nepovedal. Žeby bez záchranných viest? Ja, odporca plaveckých aktivít... Vieme z histórie, že aj na Titaniku mali vesty a záchranné člny a ako dopadli. Lenže je pravda, že tu plávajúce ľadovce nehrozili. Aspoň zatiaľ, v rámci globálneho otepľovania... Neplánovaný zážitok nám spestril miestny chalan, možno z realizačného týmu, keď sa v inom člne pri brehu zrejme pošmykol a dokonale sa vo vode vykúpal, ale až na dvakrát. Možno mal v sebe dávku niečoho...? Ešteže tu neboli krokodíly. Veľmi skoro sme vytriezveli v realite. Než som sa stačil ako-tak usadiť, boli sme na druhom brehu. Možno dvadsať alebo tridsať metrová plavba. Nuž, mali sme ďalší zážitok. Vystupovať. Išli sme „loviť“ ďalší druh lemura. Konečne sprievodca našiel jedného či dvoch. Lemur bambusový. Taký malý hnedý „zasran“. Ale bol celkom milý. Asi po štvrťhodine sme už opäť sedeli v člnoch...
Lemur hnedý
...Bolo pár minút pred siedmou, keď sme sa ubytovali v hoteli Antsirabe. Na siedmu hodinu bol stanovený čas večere. Na prízemí hotela som na chodbe objavil dva veľmi pekné obrazy, ženy a muža. Fotoaparát ich zvečnil. Lenže zraz sme mali pred hotelom v malej záhradke. Na prestretom stole stáli dve fľaše. „Dzama rhum“ s obsahom siedmich decilitrov a plastová dvojlitrová fľaša miestnej coly. K tomu na tanierikoch arašidy, citrón pokrájaný na plátky a miska s medom. Aj toto vraj „poslal“ Ivan. Má celkom dobré zvyky... Nech mu vydržia po celý čas... Bol to akýsi oneskorený „welcome drink“. Pridal sa k nám aj Mário. Vôbec sa rumu nebránil. Chvíľu sme tam postávali. Haja nám vtedy oznámil, že v tomto hoteli strávime aj poslednú malgašskú noc. Trošku sme ho zarazili. Veď ešte len začíname... Presunuli sme sa na prvé poschodie, kde bola reštaurácia. Mal som pocit, že sme jedinými hosťami hotela. Ako predkrm sme dostali na kocky nakrájané avokádo s paradajkami, cibuľkou a citrónom. Bolo to celkom jedlé a osviežujúce. Tentoraz som vymenil zebu za kačku. Grilované kačacie prsia s grilovanou zeleninou a opekanými zemiakmi...
"Welcome drink" Dzama rhum
...To sme už pokračovali v ceste. Po modrej oblohe plávali zaujímavé biele mraky. Vzduch sa postupne otepľoval a na obzoroch vpravo, ale aj vľavo sa vypínali kopce rôznej nadmorskej výšky. Niekde pred Ilakou sme sa serpentínami dostali do hôr, aby sme po niekoľkých kilometroch opäť klesali nižšie. Aj tu nás z každej strany obkolesovali ryžové polia. Niekde už mali po žatve, inde sa na ňu ešte len chystali. Občas sme minuli polia s vysušenými steblami kukurice, čo bol znak príchodu jesene. Majú to tam podobné ako u nás. Lenže tu boli ryžové strniská a suché steblá kukurice... Haja nás prekvapil, keď vytiahol plastovú škatuľu s nakrájanými plátkami ananásu. Jasné, že bol taký šťavnatý, samozrejme ananás, že sme si škatuľu posielali a každý zjedol jeden či dva plátky. Chuť? Určite ste jedli ananásy z našich hypermarketov. Nula bodov. Bez chuti alebo trpké. Tento bola naozaj malvázia. Sladký a šťavnatý. Po chvíli nasledovala prestávka. Baby vľavo, chalani vpravo. Alebo to bolo aj naopak? Objavili sme veľmi pekné ryžové polia v okolí Fatihity. Boli fotogenické, a tak sme sa tam chvíľu zdržali. Odniesli sme si po niekoľkých steblách „predžatevného“ suveníru. U nás ryžu v takomto stave nestretnete. Žeby som po príchode domov zorganizoval u dcéry na dvore žatvu? Tri či štyri steblá. Lenže tie po pár dňoch v mikroténe zvädli, a tak som také opadané, aj bez mláťačky doviezol domov. Možno pätnásť či dvadsať zrniečok nelúpanej ryže. Okolo nás prechádzala skupinka pastierov s malou čriedou zebu. Tak konečne, aj túto „hovädzinu“ sme si pozreli z blízka. Na lúkach okolo nás sa občas objavil kamenný náhrobok. Ono to z diaľky vyzerá ako akási „hacienda“. Niektoré boli pomaľované rôznymi výjavmi. Haja nám vysvetlil, že sú to spomienky na život nebožtíka. O tom viac neskôr. Fakt sme už niekoľkokrát ocenili výber sprievodcu. Malgašský obyvateľ so skúsenosťami života v strednej Európe. Cesta klesala a onedlho sme prechádzali okolo hnedej rieky. Po pravej strane stála zrúcanina betónového mosta ponad rieku Mania. Haja poznamenal, že je to dielo terajšieho vládnuceho prezidenta, keď bol ešte v opozícii. Takže teraz tam majú naozaj výkvet spoločnosti. Tiež mi to dosť pripomína niektoré krajiny Strednej Európy alebo „vé štvorky“...
Črieda zebu
...Ale žiť tu dlhodobo, ktovie? Údajne sa sem presťahovali desiatky Slovákov... Dobre im tak. Ak majú mať doma problémy rôzneho rázu, nech idú do sveta. Z histórie vieme, že ľudia v rôznych rokoch sa utiekali preč. Potom sa vracali na rodnú zem ako veľkí vlastenci, vraj aj boháči, ale väčšina z nich len tak potajomky, pretože zistili, že aj za „mlákou“ je potrebné robiť. Ale sa aj vrátili a boli nútení žiť aj v tom, čo ostatní, ktorí sa neposrali pred vládnou garnitúrou, tu ostali či boli nútení žiť. Joj o týchto veciach by sa dalo písať. Lenže tento ľud nič také nepozná, žijú v takých podmienkach o ktorých sa Brusellu či Amerike ani nezdá. Sem by mala prísť špička OSN, Európskej únie, činovníci G8 či Červeného kríža a ostatní globálni chrapúni, ale nielen pred kamerami rozdávať úsmevy týmto chudobným a biednym ľuďom, ale ich životy naozaj podporovať a finančne dotovať po všetkých stránkach obrovskou pomocou. Je potrebné tam ísť, rozprávať sa s tými ľuďmi, ale nie ich odstavovať na vedľajšiu koľaj. Haja nám takmer každý deň vysvetľoval to svinstvo, čo dennodenne robí miestny prezident so svojou profrancúzskou vládou. Lenže títo ľudia žijú v takýchto podmienkach dlhé desaťročia. Oni nič iné nepoznajú. Príde predvolebné obdobie, sľuby, ľudia ich zvolia, pretože dostanú za odovzdaný hlas tričko alebo sukňu. Bohužiaľ sme sa aj mi stretli s týmto predvolebným bojom. Bolo to tam ako v našich slovenských „guberniách“. Kedysi akýsi predvolebný guláš v 19. storočí v Horných Uhrách, množstvo sľubov, a keď sa „čvarga“ dostala k moci... Volič ťahaj robiť na „panštinu“. Dnes o tom už nikto nevie... My sme tu páni a ty sa nestaraj, rob a drž hubu. Vivat demokracia celého sveta? A kde ostali tí proletári, čo sa všetci kedysi chceli spojiť? Tu, obyčajní ľudia, na vidieku, v mestách a mestečkách vstávajú ráno o šiestej a zaľahnú večer o šiestej, pretože všade je tma. Svietiť nemajú čím. Okrem ohňa. Tým ale šetria, pretože by minuli veľa dreveného uhlia, a to si musia kupovať. Alebo vymieňať barterovým obchodom, teda tovar za tovar. A Haja poznamenal, že preto sa na Madagaskare rodí toľko detí...
...Naša ďalšia cesta viedla späť na hlavný cestný ťah, teda na NR 7. Po nej sme mierili späť do obce Ambohimahasoa, ktorou sme už prechádzali deň predtým.. Tu Haja nakúpil zošity, ceruzky a pastelky. Bol to sponzorský dar od našej výpravy. Na to sme sa všetci spoločne poskladali. Na veľkom priestranstve, samozrejme s červenou „antukou“, teda zeminou, stála škola, ktorú sme mali navštíviť. Tvorí ju niekoľko prízemných objektov, v ktorých sa nachádza jedna alebo dve triedy. Bolo pol štvrtej a pred školou nás očakávala učiteľka. Vošli sme do triedy. Ostali sme v šoku stáť. Mohutný pozdrav vo francúzštine „bonjour“, teda pre našinca „bonžúr“ sa rozľahlo triedou. Boli to piataci, ktorí mali odpoludňajšie vyučovanie. Postavili sme sa do polkruhu pred tabuľu. Na nej bol pekným písaným písmom napísaný akýsi francúzsky text. Jediné, čo som si zapamätal Lundi 29 Avril 2024. Teda pondelok a dnešný dátum. Okrem niekoľkých jednotlivcov mali všetci oblečené jednotné rovnošaty, akési plášte s krátkym rukávom hnedej farby a s oranžovým lemom. Väčšina mala obuté žabky, ale našli sa aj bez nich, teda bosí. Decká sme od začiatku začali spovedať. Haja prekladal a deti sa pri niektorých odpovediach dosť smiali. Totiž piataci tu končia povinnú školskú dochádzku. Miestny školský systém má takéto nastavenie. Kto má peniaze, tak môže pokračovať na ich miestnej strednej škole, ktorá trvá štyri roky, začína v šiestej a končí v deviatej triede. Ak je dieťa nadané, no rodičia nemajú peniaze odchádzajú na rôzne vyššie stredné školy, ktoré ekonomicky zabezpečujú katolícke a protestantské organizácie a charity. Takže školský systém nezaručuje rovnaké vzdelanie pre každého. V osemnástich rokoch potom žiaci či študenti odchádzajú študovať na miestne alebo zahraničné univerzity. Samozrejme pokiaľ dostanú štipendium zo zahraničia. Decká nás však veľmi prekvapili odpoveďami na otázku, čím by chceli byť. Na rozdiel od našich detí, kedy doma počujete povolania ako influencer, vizážista, analytik či komentátor, tu zazneli väčšinou povolania, ktoré poznajú zo svojho blízkeho okolia. Lekár, policajt, právnik, vojak, ale aj také, držiace sa skôr pri zemi. Roľník či predavač. Na otázku či vedia, kde je Európa, tak sa nikto neozval. Učiteľka prešla do zadnej časti triedy a zvesila mapu sveta. Hneď sa okolo nej zhŕkla polovica triedy a skúmali, kde by to mohlo byť. Keď zistili, že je to na opačnom konci mapy, neveriacky krútili hlavami. Haja medzitým učiteľke odovzdal náš dar a niečo povedal deťom. Deti nadšene zatlieskali. Potom, na výzvu učiteľky sa postavili a zaspievali akúsi pieseň. Možno to bola aj malgašská hymna. Bolo to neskutočne milé a také bezprostredné. Zuzka nevydržala nápor emócií a dojatia, sa rozplakala. Myslím, že nikto z nás na tom nebol lepšie. City sa prejavili na správnom mieste. Lenže teraz začala mať sólo Lea. Vošla do uličky medzi žiakov a prezerala si zošity. Zavolala nás k nej. Ľudia, to som ešte nevidel. Tak krásne a úhľadné písmo v piatej triede. Naozaj písmenka boli ako články retiazky. Jedno ako druhé. Žasli sme. Ale to nebol jediný prípad. Nastal čas lúčenia začala si s nimi podávať ruky takým tým ťapnutím. To sa im náramne páčilo. Lenže tých žiakov bolo okolo štyridsať. Na záver ešte zaspievali akúsi miestnu pesničku. Potom sme už vyšli pred budovu. Tam postávalo asi dvadsať ďalších detí s rodičmi. Ešte som si stihol všimnúť, že vedľa školy stála poschodová budova. Ničím sa nelíšila od tej biedy. Tu žila učiteľka. Rozlúčili sme sa...
Piataci v triede
...Odišli sme na trekdo NP Isalo. Zaujal som pozíciu „zadného strelca“, teda posledný v husacom pochode. Vpredu Ikoto, za ním Haja, potom Lea, Zuzka, Števo a Katka. Hneď od prvých metrov chodník naberal postupné prevýšenie. Kráčali sme ešte pod ochranou korún stromov, takže slnečné lúče neboli také dotieravé. Po chvíli chodník nabral väčšie stúpanie a malými serpentínami sme kráčali hore. Mal som na hodinkách spustený výškomer. Jasné, že tu nehrozili akési stometrové prevýšenia, napríklad ako v Tatrách či Himalájach. Každú chvíľu som kontroloval, či moje opravené sandále držia. Veru, držali. Vyšli sme na menšiu vyhliadku. Nad nami sa vypínal skalný hrebeň. Ikoto niečo vysvetľoval a Haja prekladal. Čo vám pripomína tá skala? Mal pravdu, korytnačku. Jasné, že nasledovalo fotenie. Celý masív sme obišli z pravej strany a dostali sa do miest, kde chodník už len sporadicky stúpal. Pred nami sa otvorilo dokonalé skalné mesto s mnohými vežami a vežičkami. Nenormálne zafarbenie skál ešte viac zdôrazňovalo raj na zemi. Tak toto sa len tak nevidí. Fakt ako vo filmoch Jurský park či Planéta opíc... Cvakanie fotoaparátov a mobilov nemalo konca. Prišli sme k miestu, kde na kamennom podstavci ležala malá truhlica. Možno meter či o niečo viac dlhšia. Hrob. Boli v nej akési mince a ozdoby. Obišli sme ďalší skalný hrebeň. Pred nami sa vypínal jeho vrchol. Na ňom postávali štyria turisti, ktorí šliapali pred nami. Onedlho sme po schodoch vytesaných v kameni vyšli aj my hore. Haja vytiahol vlajku. Teda našu, slovenskú. Ten chalan bol na všetko pripravený. Moja malá vlajočka, ktorú nosievam na cesty, „spinkala“ vo veľkej taške v izbe. Nerátal som, že je v pláne aj nejaký výstup či nebodaj „vrcholovka“. Po chvíli sme pokračovali ďalej. Pri jednej z nádherne zafarbených skál rástol zaujímavý strom alebo to bola skôr sukulentná rastlina Pachypodia (Pachypodium geayi), druh malgašskej palmy. Je to samozrejme miestny endemit, rastúci len na juhozápade Madagaskaru. Šťava z rastliny je smrteľne jedovatá. Myslím, že nikto z nás sa jej ani nedotkol. Aj tak rástla dosť vysoko od nás... Na malom kameni uprostred chodníka sa vyhrieval malý škorpión. Upozornil na neho náš sprievodca Ikoto. Veru, malý. Možno meral dva centimetre. Na dospeláka by zrejme nemal dostatok jedu. Ale radšej sme ho „ignorovali“. Pre istotu. Po viac ako dvoch hodinách sme zostupovali do zeleného údolia, čo znamenalo, že sa blížime k vode. Veru, pomerne hlboko pod nami bolo počuť šum potoka. Medzi stromami a palmami presvitalo malé jazierko, od ktorého sa ozýval krik a výskot detí. Kúpali sa tam. Prešli sme po akýchsi kamenných schodoch a ocitli sa neďaleko jazierka. Bolo tam asi pätnásť ľudí. Naša partia, teda naši štyria a Haja sa prezliekli do plaviek a ponorili do jazierka. Moja maličkosť odolala týmto vodným nástrahám. Urobil som pár záberov na kúpajúcich sa a sadol si pod previsnutú skalu, ktorá zaručovala tieň. Ikoto sa kdesi stratil. Zrejme na nás čakal pod nejakým stromom v tieni. Prestávku pri vode som využil na malé občerstvenie. Jedna „dia“ doboška a tak žiadaný „THB“ ma určite osviežili. Asi po polhodinovom šantení všetci vyšli z vody na breh. Už predtým som sa rozhodol, že cestu Grand Canyonom s celým kolektívom neabsolvujem, ale sa vrátim rovnakou cestou k autu. Neveril som vlastným nohám, či dokážem prejsť údajne ešte ďalšie asi štyri kilometre. A ani som netušil akým terénom. Bohužiaľ, realita mojej fyzičky či skôr diagnózy, je už taká. Možno si čitateľ pomyslí, no, turista čo prešiel himalájskymi a inými kopcami, je už „grogy“.
NP Isalo - vrcholovka NP Isalo - Grand Canyon
...Pri barovom pulte stála Fanja. Prekvapene na mňa pozerala, keď som si objednal na „raňajky“ malého „THB“. Zagúľala očami, neveriacky sa po anglicky opýtala „Really“. No, dievča, kávu nepijem a čaj pri tejto teplote nemusím. So záujmom mi pohladkala obe ruky. Hm... „Objavila“ moje náramky na rukách... Žeby som bol akýmsi „exodom“? Toto sa mi na svojich cestách ešte nestalo... Všetci sme už mali zbalenú mini batožinu. Neďaleko od nás kotvila piroga. Posádku tvorili lodivod, miestny sprievodca a kuchárka Nina. Neviem, kde tieto miestne baby prišli k svojim menám. Otília, Nina, Nataša...? Takže sme sa všetci deviati nalodili na „palubu“. Žiadne záchranné vesty sa nekonali. Nuž, ideme. „Kapitán“ spustil motor. Sedel som úplne vzadu, pred lodivodom a Ninou. Sprievodca sedel vpredu. Neustále som sledoval bočný plavák s myšlienkou na „Titanic“. Našťastie hladina oceánu bola celkom pokojná. Jasné, že občas vyšplechla voda, a to vtedy, keď čln narazil na vyššiu vlnu. Ale pri tejto rýchlosti a teple to bolo skôr osvieženie. Piroga mala aj plachtu, ale táto bola zvinutá. Postačoval výkon motora. Pevnina ostrova sa neustále približovala. Zamierili sme k východnému brehu. Vystúpili sme z člna. Na naše prekvapenie posádka sadla späť do člna a onedlho už plávala po šírom oceáne. Išli loviť morské živočíchy. Vraj na obed... Naša celá skupina aj s miestnym sprievodcom sa vydala na peší presun po ostrove. Stáli sme na začiatku miestnej rezervácie, ktorou viedol náučný chodník...
Naša piroga pred plavbou na ostrov Nosy Ve Lea, Števo a Zuzka v piroge na ostrov Nosy Ve
S Fanjou v Anakao Prince Resor
,,,Niekoľko desiatok metrov pred nami sa objavili dva drevené prístrešky. Pri jednom z nich pracovalo niekoľko mužov. Bola s nimi aj kuchárka Nina. Medzitým, čo mi sme absolvovali exkurziu po ostrove, tak oni sa vrátili z rybolovu. Na brehu stáli dve pirogy. Tou druhou priplávali ďalší pomocníci kuchyne. V prútenom košíku ešte klepetami hýbali ulovené langusty a bolo tam aj niekoľko druhov rýb. Takže tieto „štruktúry“ mali tvoriť náš dnešný obed. Pod prístreškom, na betónovej ploche, bola rozprestretá veľká plachta. Ako sme neskôr zistili, predstavovala „stôl“. Vedľa sme si odložili našu „mini batožinu“. Po krátkom odpočinku v tieni, sme sa všetci piati, teda bez Haju, oblečení v plavkách vydali na prechádzku po pláži smerom na sever. Náplňou sa stalo zbieranie „plodov oceánu“, čiže tie rôzne vodou vyvrhnuté výtvory. Pri akejsi drevenej stavbe pracovali traja či štyria muži. Teda jeden z nich bol malý chlapec. On a jeho starší kolega nosili zo zakotvenej pirogy kamene. Pravdepodobne ich sem vozili z pevniny. Staval tam akýsi kamenný múrik. Naša vždy aktívna Lea im išla pomôcť a pridala sa aj Katka. My „severania“, sme túto iniciatívu odignorovali a pokračovali v promenáde. Števo z pláže odbočil do „vnútrozemia“, zrejme išiel na prieskum... Ktovie čoho. Prišli sme do miesta, kde na jednom úseku pláže zmizol piesok a nahradili ho kamene. Katka s Leou nás dobehli. Slnko neúprosne pálilo. Našťastie sme mali so sebou pokrývky hlavy. V tých miestach som skončil s ostrovnou vychádzkou. Totiž aj tu, podobne ako včera v Anakao, ma začali páliť chodidlá. Síce som mal tentoraz so sebou aj šľapky, ale choďte v nich po horúcom piesku. Prešiel som na okraj pláže, takmer do vody. Tá aspoň trochu chladila nohy. Onedlho sa otočili aj ostatní. Do „kempu“ sme sa vrátili pred jedenástou...
...Pomaly sa blížilo poludnie a môj „igelitové“ vrecko sa plnilo všelijakými vodnými potvorami. Teda ich skamenenými schránkami. Opäť som mal v nohách nejaký kilometer či dva. Poďme späť. Prešiel som okolo odstavenej pirogy a v diaľke uvidel Haju. Kýval na mňa rukami a niečo kričal. „Hilfe“, ani nič vulgárne to asi nebolo. Kto by niečo podobné čakal od nášho teológa. Pomaly som prichádzal do „kempu“. Už tam boli všetci z našej skupiny usadení pri prestretom „stole“, na zemi. Toto určite nemôžem zrealizovať. Indiánsky či tomu podobný posed by som nezvládol. Prvými, čo by boli, kŕče v nohách. Využil som už predtým spomínanú betónovú lavicu. Chlapci, pomocníci Niny, doniesli na „stôl“ porcelánové taniere a hrniec plný uvarenej ryže. Vzápätí prišli na rad pečené ryby. Tri kusy, lenže zistiť druh je pre Stredoeurópana, ktorý pozná pár riečnych rýb typu šťuka, kapor či hlavátka, prípadne morské „filé“ z hypermarketu, veľkým problémom. Postupne sme si naberali porcie ryže a kúsky pečených rýb. Ďalšou prílohou boli varené zemiaky a zelenina v podobe dusených paradajok. Samozrejme bez vajec. S plným tanierom som si opäť sadol na betónovú lavicu. Ostatní sedeli na zemi pri „stole“ ako indiánsky kmeň Apačov z kultového filmu Vinnetou. Pre neskôr narodených, to bol filmový hrdina nášho detstva v 60. rokoch 20. storočia. Na počudovanie, porcie rýb pomaly zmizli z pekáča. Ostali kosti a koža. Pri vedľajšom „stole“ sedela na zemi trojica Francúzov. Mali zrejme podobný program ako my. O chvíľu prišla Nina s ďalším pekáčom plným pečených langúst. Hm. Už som dojedol. Veru nie, síce pekne vyzerali, ale do úst toto nedám. Tie morské potvory sa z mojej strany stali akurát obeťou fotoaparátu. Odhadom ich tam mohlo byť dvadsať alebo tridsať? Ako som si všimol, vedľa sediaca skupina tieto potvory nedostala. S úžasom som pozeral ako sa všetci prítomní „mordovali“ s klepetami a „cmúľali“ z nich mäso. Mne úplne postačovala porcia rýb. Kuchárka a zároveň aj „čašníčka“ Nina pobiehala okolo nás a rozdala nám chladené fľaše „THB“. To bola iná „káva“. Najedli sme sa a obsluhujúci chalani zlikvidovali riady. Opýtal som sa Haju, čo robia s odpadkami stravy a ďalších smetí. Nakoľko je tam prísna rezervácia, tak všetko vozia pirogami na pevninu, kde to zlikvidujú. Ale ako, to už neviem. Čiže na ostrove nesmie nič ostať. Po dobrom obede nasledoval dezert v podobe ananásu. Ten doviezol z Toliary Haja. Okolo jednej som zorganizoval spoločné fotenie v rámci tretieho krstu knihy „Akočriepky 4“. Tu, priamo na neosídlenom ostrove. Všetci piati sme prešli na blízku pláž a Haja nás s knihou odfotil. Vzduchom poletoval oceánsky piesok, symbolicky. Nakoniec ešte náš „morský“ sprievodca urobil záber aj s Hajom. Takže kniha bola na Madagaskare trikrát pokrstená. Bol som spokojný. Úloha bola splnená...
Krst knihy "Akočriepky 4" na ostrove Nosy Ve