Madeira – ostrov kvetín a divej prírody
(Tieto riadky venujem účastníkovi našej akcie Valesovi, ktorý sa staral o našu bezpečnú jazdu autom po ostrove a ktorého niekoľko mesiacov po návrate postihla mozgová príhoda a s cestovaním musel nadobro skončiť).
V roku 2012 sme sa s bratom a dvomi kamarátmi rozhodli, že v rámci akcie organizovanej pre starších ľudí nad 55 rokov, sa zúčastníme na zájazde na exotický ostrov prekrásny ostrov ležiaci v Atlantickom oceáne, Madeiru. Je to vlastne súostrovie patriace Portugalsku, ktoré tvorí samotná Madeira, neďaleký ostrov Porto Santo a ostrovy Ilhas Desertas. Ďalšie ostrovy, Ilhas Elvagens, ležia na polceste medzi Madeirou a Kanárskymi ostrovmi. Celé súostrovie je sopečného pôvodu. Z Lisabonu trvá let asi 90 minút. My sme však leteli necelé štyri hodiny charterovým letom z Prahy priamo do hlavného mesta ostrova Funchal. Toto má asi 115 000 obyvateľov. Založil ho v roku 1419 Portugalčan Joao Goncalves Zarco. Mesto leží na strmom úbočí hôr a je tvorené mnohými uličkami končiacimi vysoko nad morom. Málokto si vie predstaviť, že v rámci prechádzok po meste musíte prekonať aj päťstometrový výškový rozdiel! Názov pochádza z rastliny fenikel (funcho), ktorá tu pred dávnymi rokmi vo veľkom množstve rástla. Po ubytovaní sa v jednom z cenovo prijateľných hotelov v blízkosti mora sme prvý deň spoznali hlavné mesto. Všade panuje pokoj, čistota ulíc, upravená mestská zeleň s niekoľkými botanickými, ale aj oddychovými záhradami, v ktorých trávia deň davy domestikov, ale najmä turistov. Mesto, ale aj celý ostrov je známy nádhernou flórou. Na každom kroku sa stretnete s pre nás exotickými kvetinami akými sú orchideje, jazmíny, mučenky, proteázy, opuncie, hortenzie, črievičníky či durmany. Samostatnou kapitolou sú strelície. Tento nádherný kvet, hrajúci jasnými farbami, tvarom pripomína zobák volavky, je symbolom Madeiry. V meste je množstvo historických budov zachycujúcich vývoj ostrova v priebehu šesťsto rokov. Za zmienku stojí návšteva pevnosti Sao Tiago, starý prístav, Mercado dos Lavradores, čiže mestská tržnica s desiatkami druhov kvetín, zeleniny, ovocia a morských živočíchov. Nezabudnuteľná je miestna atrakcia Carros de Cesto, jazda po asfaltovej ceste dvojmiestnych prútených košoch umiestnených na drevených saniach v sprievode dvoch chlapíkov v bielom oblečení so slamenými klobúkmi na hlave. Pri jazde klesnete asi o 150 výškových metrov. Určite jednou z najväčších historických pamiatok je kostol Igreja Nossa Senhora do Monte, ležiaceho nad mestom v nadmorskej výške 965 metrov. Tu je pochovaný posledný habsburgský rakúsko-uhorský cisár Karol I., ktorý po skončení 1. svetovej vojny a nútenom krátkodobom exile vo Funchale v roku 1922 zomrel. Celý ostrov je veľmi hornatý, ale netrpí nedostatkom vody. V hustých lesoch na strmých svahoch pramenia desiatky menších potokov, ktoré sú z hôr zvádzané dômyselnými kamennými akvaduktami „levadas“ do blízkosti obcí a miest, kde sú zachytávané vo vodných nádržiach. Stavby postavené v rokoch 1461 až 1966 slúžia dodnes svojmu účelu. Levady sa stali miestnou atrakciou a ročne ich navštívia tisíce turistov. Totiž pri každom akvadukte je postavený úzky chodník, po ktorom chodievali stavitelia, ale neskôr aj personál, ktorý kontroloval bezproblémový tok vody. A práve po týchto chodníkoch chodia turisti. Zo západu na východ sa tiahne v dĺžke 70 kilometrov horské pásmo, ktoré rozdeľuje ostrov na severnú a južnú časť. Vedie tam niekoľko turistických chodníkov, ale nakoľko sú tu vysoké i hlboké horské údolia, nie je možné peši absolvovať celý horský úsek ako napríklad v Nízkych Tatrách. Len niekoľko najvyšších vrcholov je prístupných, pretože na ostatné subtropická flóra neumožňuje chôdzu zarastenou vegetáciou. Nakoľko pohyb po ostrove z hľadiska cestnej siete nedáva veľa možností, je pravidlom, že turisti absolvujú len časť sprístupnených ciest. Týka sa to najmä pobrežia na všetkých svetových stranách a prakticky len dve cesty spájajúce stred ostrova so severným a južným pobrežím. Cestná sieť je vedená okolo celého pobrežia a dvoch ciest, ktoré spájajú severné a južné pobrežie. Na ostrove je množstvo tunelov, ktoré pomáhajú prekonávať strmé stúpania alebo klesania. Cesty sú väčšinou veľmi úzke a občas sa stávalo, že pri stretnutí s väčšími vozidlami bol problém sa vzájomne vyhnúť. Na južnom pobreží zrýchľuje dopravu diaľnica vedúca zo západu z Ribeira Brava až po Canical na východe. K cestovaniu po ostrove je možné využiť miestne autobusy, ale tie majú svoje pre nás nepochopiteľné pravidlá a je potrebné dosť času, aby toto turisti pochopili. Do niektorých miest chodia len dva razy za deň. Navyše je veľkým problémom jazyková bariéra, nakoľko po portugalsky len málokto vie. V posledných rokoch sa už aj tu dosť presadzuje komunikácia v angličtine. Oveľa lepšie je to v hlavnom meste, kde veľmi dobre funguje mestská doprava. Najlepším spôsobom individuálnej dopravy je využitie požičovní osobných automobilov. Tak sme to urobili aj my a požičané vozidlo sme štyri dni využili na spoznanie krás ostrova. V priemere stojí požičanie auta na jeden deň okolo 40 eur. Naša prvá cesta viedla na východný cíp ostrova, kde leží poloostrov Ponta de Sao Lourenco. Prešli sme dedinami Santa Cruz, Machico a Canical, aby sme zaparkovali na neveľkom parkovisku. Pod ním leží v malej zátoke jediná madeirská prírodná piesočná pláž Prainha. Odtiaľ sme vyšli na chodník PR 8, po ktorom pred nami kráčalo niekoľko turistov. Toto územie nemá takmer žiadne stromy, ak za ne nepovažujeme polosuché palmy malého vzrastu. V diaľke sa kľukatil kamenný chodník miestami vylepšený drevenými kolmi, ktorý viedol takmer po vrstevnici niekoľko desiatok metrov nad morskými útesmi okolo zátoky Baia d‘Abra. Na hladine mora „plávali“ obrovské kruhy sietí, do ktorých rybári lovia miestnu špecialitu, rybu espada. Na pohľad je to doslova morský „čert“ úhorovitého tvaru, čiernej farby s dlhými ostrými zubami a vyvalenými očami. Má však jemné biele mäso. Toto čudo žije v hlbokých vodách oceánu často až v kilometrovej hĺbke. Chodníkom sme sa dostali na prvú úzku vyvýšeninu, kde bola vyhliadka na severné zrázy. Ostrovčeky Pedra Furada či malé skalné ihly „plávajúceho“ ostrovčeka Ilhéu de Guincho vytvárali nezabudnuteľný pohľad na nekonečný oceán. Po úzkej šiji sme obišli zátoku a chodník nás viedol do nízkeho údolia, kde stála kamenná budova s niekoľkými vysokými palmami. Pripomínalo to oázu. Lavice, tieň a občerstvenie z vlastných zásob tvorili krátku prestávku. Slnko neúprosne pieklo, takže pár dúškov vody a nejaká horalka povzbudili naše telá. Z oázy sme pokračovali ďalej, tentoraz už na juh. Čakalo nás posledné stúpanie s asi dvestometrovým prevýšením. V Tatrách či inde vo vysokých horách je dvesto výškových detail. Ako kedy a najmä kde. Tu sa to rovnalo výstupu na najvyšší bod celého poloostrova. Pico do Furado, meria 146 metrov! Doslova nad morom. Z hľadiska bezpečnosti turistov sú z oboch strán chodníka natiahnuté kovové lanká. Mali sme to šťastie, že na vyhliadku sme prišli v čase, keď na vrchole nikto nebol. Teda boli. Desiatky malých jašteríc, ktoré sa rýchlym pohybom presúvali z chodníka do lávových puklín, prípadne si cestu krátili po našich nohách. Stáli sme na najvýchodnejšom cípe ostrova. Ďalej to už peši nešlo. Je tam síce ešte malý ostrov Ilhéu do Farol, na ktorom stojí maják, ale bez člna to nejde. Cestu späť sme od oázy trochu zmenili a zvolili si inú trasu. Na nej som využil miernejší zráz, po ktorom som zliezol dole až k vode oceánu. Predsa ste pri mori a neochutnáte jeho slanosť? Stalo sa. A bolo poriadne slané. Totiž na to, že Madeira leží uprostred oceánu, nemá takmer žiadne pláže. V hlavnom meste je jedna malá, kamienková a na ostrove ešte niekoľko umelo vytvorených dokonca aj s pieskom dovezeným zo Sahary. Ale pláže aké poznáme z Chorvátska, Španielska či Brazílie tam neexistujú. A tak aj preto som takto skúsil morskú vodu. Zastavili sme sa na občerstvenie na pláži Prainha. Kúpalo sa tam niekoľko ľudí. Pláž je tvorená prírodným čiernym pieskom sopečného pôvodu. Bolo to príjemné spestrenie horúceho dňa. Pri ceste späť do hlavného mesta sme sa zastavili v mestečku Santa Cruz, odkiaľ je zaujímavý pohľad na neďaleké medzinárodné letisko, ktorého časť pristávacej dráhy stojí na desiatkach betónových pylónoch umiestnených v mori. Je to z jednoduchého dôvodu. Dráha na pevnine musela byť umelo predĺžená, aby mohli pristávať veľké dopravné lietadlá. Cez to všetko, že cez deň pristávalo jedno lietadlo za druhým, podvečer, keď sme sa vracali do hotela, sme mali smolu a žiadny fotografický záber z pristátia sa nekonal. Toto sa zopakovalo aj o niekoľko dní, keď sme v Santa Cruz boli aj druhý raz.
Ďalší deň nás čakal mnou dlho očakávaný vrchol pobytu na ostrove. Najvyšší bod ostrova Pico Ruivo (1 862 m). Na niektorých mapách je názov rozšírený ešte na Pico Ruivo do Santana. Je to možno preto, že cesta na vrchol vedie z mestečka Santana. Z Funchalu sme vyrazili skoro ráno na sever, aby sme sa dostali do miesta Arieiro vo výške okolo 1 800 metrov. To už je na miestne pomery poriadne vysoko. Pre porovnanie je to asi ako keď vyjdete z Tatranskej Polianky takmer na vrchol Gerlachovského štítu. Lenže my sme toto absolvovali autom. Východ slnka sme už nestihli, ale stáli sme nad bielymi mrakmi, ktoré pomaly stúpali hore. A to nebolo ešte ani sedem hodín. Pod vrcholom stojí rozsiahly areál s budovou meteorologickej stanice a veľkou bielou guľou radarového zariadenia. Okrem nich je pri objekte budova s reštauráciou a obchod so suvenírmi, ktoré boli v tom čase ešte zatvorené. Po niekoľkých desiatkach metrov sme vystúpili na neďaleký samotný vrchol Pico do Arieiro (1 815 m). Je to tretí najvyšší kopec na ostrove. Stojí na ňom kamenná mohyla obkolesená dreveným zábradlím. Výhľady po okolí boli veľmi obmedzené. Ako-tak sme zazreli vrchol najvyššieho madeirského kopca Pico Ruivo so sklanatým hrebeňom tvoreným Pico Cidraó (1 797 m), Pico Gata (1 782 m) a Pico das Torres (1 852 m), ktorý je druhým najvyšším vrcholom ostrova. Traverzom tohto hrebeňa vedie turistický chodník, ktorým sa po jeho zdolaní dá dostať pod vrchol Pico Ruivo. Úzky chodník prekonáva niekoľkostometrové prevýšenia nad hlbokými priepasťami a tvoria ho väčšinou kamenné schody a časť vedie neosvetlenými tunelmi. Na zdolanie asi tri a pol kilometrového úseku sú potrebné takmer tri hodiny. Nevýhodou v tomto prípade je auto. Totiž v prípade cesty autom je potrebné obísť štvrtinu ostrova, aby ste sa dostali pod Pico Ruivo. Ako som spomenul, už v ranných hodinách sa do hôr od oceánu valila hmla. Naša cesta ďalej viedla autom do mestečka Santana pri severnom pobreží Atlantiku. Na to, že leží len niekoľko stoviek metrov od pobrežia, okrajové časti sú v nulovej nadmorskej výške a centrum mestečka leží vo výške viac ako päťsto metrov. Zachovali sa tu nádherné dedinské stavby, pastierske domčeky natreté červeno-modro-bielou farbou so strechami pokrytými slamou. Odtiaľ naša cesta viedla na juhozápad späť do vnútrozemia. Po strmom stúpaní horskou cestou sme sa dostali do miesta Achada do Teixeira (1 592 m). Boli sme vo výške nášho veľkofatranského Ostredku, ale nič tomu nenasvedčovalo. Tu je len malé prašné parkovisko tvorené červenou zeminou. Neďaleko stojí opustený objekt snáď bývalej chaty. Dláždeným kamenným chodníkom sme sa z parkoviska vydali na najvyšší vrchol ostrova. Kto si predstavuje túru vo vysokých horách, musí byť sklamaný. Po vyjdení na bočný hrebeň sme zahliadli nám známy kopec Pico do Arieiro s veľkou bielou guľou i hrebeň, v ktorého útrobách vedie tunel a turistický chodník. Pod nami sa v údoliach strácali hlboké horské kaňony. Okolo výstupového chodníka stojí niekoľko bivakovacích objektov dokonca so studničkami s pitnou vodou. Domáci turisti vedia na čo slúžia, veď počasie sa tu mení doslova z minúty na minútu a dažde bývajú takmer denným pravidlom. Našťastie v našom prípade sme sa tomu vyhli. Bola poriadna horúčava. Upraveným chodníkom sme onedlho prišli k chate Casa do Abrigo do Pico Ruivo (1 700 m). Je jedinou horskou chatou na celom ostrove. Stojí na úpätí vrcholového kopca. Pri chate stojí jeden z ďalších umelo vytvorených betónových bivakov s pitnou vodou. Na to, že počasie bolo príjemné, tak nebolo tam veľa turistov. Pod chatou je križovatka ciest, kde z neďalekého údolia vedie traverz chodníka od Pico do Arieiro. Odtiaľ trvá cesta na vrchol asi tridsať minút. Celý masív je pokrytý krovinami a sem-tam sa objaví pokrútený kmeň horskej borovice. Chodník po vrcholovom hrebeni je „vydláždený palubovkou“. Drevené dosky s dreveným zábradlím. Zábradlie podobné ako na Lomnickom štíte, len je tam použitý iný materiál. Údolia a kaňony boli hlboko pod nami a na ich konci sa krčili malé dedinky. Tesne pod vrcholom, na južnej strane zrázu strmo spadajúceho do Údolia mníšok, sa vypína zaujímavý skalný objekt, priečne stojaca čadičová stena, ktorá akoby vyrastala zo zeme. Pri dobrom počasí je možné vidieť severné aj južné pobrežie ostrova s vodami Atlantického oceánu. Nám sa to bohužiaľ nepodarilo.
Posledný deň výjazdu autom sme zamierili na náhornú plošinu Paúl da Serra, čo v portugalčine znamená horské močarisko. Má rozlohu asi severu na juh asi šesť kilometrov a zo západu na východ asi sedemnásť kilometrov. Leží v nadmorskej výške od 1 300 do 1 500 metrov. Voľne sa tu pasú stovky kráv, oviec i kôz. Naša cesta po plošine začala v horskej dedine Encumeda (1 331 m), odkiaľ sme po horskej asfaltke vinúcej sa úzkymi serpentínami pod skalným masívom Pedras (1 531 m) pokračovali na západ. Pred nami sa objavili desiatky stožiarov veterných elektrární zabezpečujúcich výrobu energie pre obyvateľov ostrova. Okolo nás bola doslova rovina s niekoľkými menšími kopcami. Jeden z nich sa stal cieľom našej „exkurzie“. V širokom okolí, ale aj na celej plošine najvyšší Pico Ruivo do Paúl (1 640 m) sme v priebehu niekoľko málo minút doslova vybehli. Na vrchole stojí kamenný pylón a tabuľka s názvom a nadmorskou výškou. Odtiaľ sme medzi mrakmi uvideli severné pobrežie ostrova s mestečkom Sao Vicente. Všade okolo nás boli nádherne rozkvitnuté žlté a biele rozmaríny, ľubovníky a vresy. Rovnakou cestou sme sa vrátili k autu. Pred nami bol Rabacal, miestne stredisko vyhľadávané turistami, pretože tu začínajú trasy troch levad. My sme si vybrali jednu z nich Levada do Paúl. Na dĺžku meria okolo dvanásť kilometrov, prevýšenie je však veľmi malé. Z parkoviska vedie okolo nej úzky chodník, ktorým sme z pravej strany obišli veľkú zákrutu, aby sme sa dostali na opačnú stranu údolia. Tok vody v kamennom koryte len veľmi pomaly steká dole kopcom. Miestami sa zdá akoby stála alebo skôr tiekla opačne, teda do kopca. Je to len optický klam. Celá stavba je postavená tak, aby voda nie príliš rýchlo stiekla dole. Uhol sklonu toku je len niekoľko málo stupňov. Okolo levad rastú desiatky druhov rôznych kvetov. Ani nie po dvoch hodinách chôdze sme boli na konci levady, kde nás čakalo malé prekvapenie. Asi desať metrový vodopád stekal do malého jazierka, kde sa vo vode hemžili stovky krásnych pstruhov. Práve toto jazierko zásobuje levadu vodou. Cesta späť bola len otázkou času a my sme onedlho sedeli v aute a mierili k severnému pobrežiu. Práve v týchto miestach dostávajú vodiči doslova zabrať. Veď na niekoľkých kilometroch cesta strmo klesá strmými serpentínami z 1 500 metrov v Rabacale až k morskému pobrežiu v mestečku Porto Moniz. Práve posledný úsek nad mestom je najzaujímavejší. Pohľad z vyhliadky, ktorú nazývajú „Miradouro“, je impozantný. Desiatky serpentín na krátkom úseku nás z výšky asi osemsto metrov o niekoľko minút dopravili na pobrežie. Na okraji mestečka, priamo na morskom pobreží stojí aquapark s morskou vodou. Dômyselne asymetricky postavené bazény využívajú príliv a odliv Atlantiku. Raz je vody menej, raz striekajú penivé gejzíry. Pre našinca bola neskutočná cena celodennej vstupenky. 1,5 eura!!! A my, nakoľko sme prišli po 17. hodine, sme tam boli grátis. Tak čo na to majitelia „finanční žraloci“ z J and T a podobných spolkov, ktorí výstavbou lanoviek, aquaparkov a podobných zariadení devastujete naše národné parky? Po krátkej prehliadke mestečka a ešte kratšej návšteve parku s vodou, sme pokračovali v ceste po severnom pobreží. Naše pohľady, ale aj krátku zastávku sme venovali prírodnej atrakcii. Tri malé ostrovčeky Ilhéus da Ribeira da Janeta vyčnievajú z vody neďaleko rovnomennej dedinky. Skalné ihly vysoké niekoľko desiatok metrov sa stali vďačným cieľom objektívov fotografov. Potom už nasledovala cesta do dedinky Sao Vicente, ktorú sme dopoludnia obdivovali z vrcholu Pico Ruivo do Paúl. Zo severného pobrežia sme zamierili opäť na juh do hôr a prešli dedinami Rosario, Encumeada a Serra de Água, aby sme asi po hodinovej jazde prišli do Ribeira Brava a onedlho do hlavného mesta. Samostatnou kapitolou bolo spoznávanie hlavného mesta. Kto tam nebol neuverí, čo dokážu miestni vodiči. Uličky najmä v horných častiach sú úzke, veľmi strmé a určite v sklone 30-40 stupňov. Nezabudnuteľná bola situácia pri hľadaní záhrady orchidejí (Jardin Orquidea), kedy sme museli v úzkej, ale strmej uličke vystúpiť z auta a to sme museli vytlačiť do kopca. Ale neboli sme sami. Tam sme videli, že podobné problémy mali aj ostatní turisti. V zostávajúcich dňoch pobytu sme ešte navštívili miestnu botanickú záhradu, jednu z blízkych levád, prístav na Estrade Monumental a niekoľko historických stavieb akými boli katedrála Sé, kláštor Convento do Santa Clara, palác de Sao Lourenco, námestie Praca do Municipio či pevnosť Forte do Sao Tiago. Nemohla chýbať ochutnávka najškaredšej ryby na svete espady a návšteva tržnice Mercado dos Lavradores s desiatkami druhov kvetín, zeleniny a rôznych morských živočíchov.
Aj keď cesta po ostrove v Atlantiku nebola typickou karpatskou či pyrenejskou turistikou, určite sme spoznali zaujímavú prírodu.