Začiatkom roka som plánoval absolvovať pár ciest po európskych kopcoch. Piaty krát som chcel navštíviť andorrské Pyreneje, potom francúzsky národný park Écrins a navyše prvý krát navštíviť Baleárske ostrovy, konkrétne Mallorcu. Lenže človek mieni a život mení. Do Andorry som sa nedostal pre rodinné udalosti. Zájazd ma Mallorcu sa pre malý počet účastníkov neuskutočnil. Lenže som objavil náhradný program akcie na Mallorcu. Lenže namiesto plánovanej leteckej dopravy sa akcia v druhej polovici mája uskutočnila autobusom. Kto absolvoval takúto cestu do Barcelony asi vie o čom píšem. Ale cestu sme prežili a na druhý deň ráno sme boli v hlavnom meste Katalánska. Tu nás čakala v rámci čakania na nočný trajekt viac ako dvanásťhodinová prehliadka mesta. Čakala na nás milá a sympatická sprievodkyňa z Prahy bývajúca dlhé roky v Barcelone. Skonštatoval som, že aj vďaka nej sme videli množstvo zaujímavostí. Pamiatky od románskej po modernú architektúru sú naozaj úžasné. Kolumbov monument pri prístave, Augustiánov chrám, v Gotickej štvrti (Barrio Gótico) Katedrála (Catedral de Barcelona), Kráľovské námestie (Placa del Rei), mestská radnica (Casa de la Ciutat), chrámy Església Santa Maria del Pi a Església Santa Maria del Mar. Samostatnou kapitolou sú modernejšie stavby a priestory, Placa de Catalunya, známa rušná ulica plná turistov La Rambla, Víťazný oblúk (Arc de Triomf), nádherná kaskáda (Font de la Cascada) v parku plnom zelene (Ciutadella Park). Samozrejme nie je možné opomenúť stavby známeho katalánskeho architekta Gaudího s jeho nadčasovými projektami Casa Milá (La Pedrera), Casa Batlló. Vrcholom prehliadky mesta bola návštevy Sagrady Familie (Temple Expiatori de la Sagrada Família). Gaudího projekt sa buduje už 133 rokov a mal by byť dokončený v roku 2026. Lenže ako je táto megastavba ospevovaná po celom svete, mňa doslova sklamala. Možno, keď bude celý projekt dokončený, bude to asi iné. Teraz je to jedno veľké stavenisko, všade panuje chaos, veľa prachu, hluk stavebných strojov, desiatky robotníkov a celý objekt je ohradený plechovým plotom. Do toho sa tu tisnú stovky alebo aj tisíce návštevníkov. Organizátori celú situáciu veľmi problematicky zvládajú. Dlhé fronty pred jedinou pokladňou mi pripomenuli skôr moskovské námestie, kedy ľudia podobne čakali pred mauzóleom, aby zhliadli pozostatky vodcu socialistickej revolúcie. Tu to bolo podobné. Stáť v dlhom rade a pod páliacim slnkom som ihneď zamietol. Zo všetkých strán bolo počuť Japoncov, Rusov ale aj návštevníkov z ďalekých a exotických krajín. Vrátili sme sa do Gotickej štvrte. Krátke posedenie pri pive na ulici La Rambla bolo akousi náplasťou na uchodené nohy, ktoré šliapali celý deň po rozpálenom asfalte. Konečne nastal vytúžený večer a boli sme radi, že sme sa vrátili do autobusu. V rámci prehliadky sme ešte absolvovali krátky prejazd cez nádherné Španielske námestie (Placa Espanya) na kopec Montjuic (173 m), ktorý je známy nielen štadiónom, kde sa v roku 1992 konali olympijské hry, ale aj pavilónom Fundació Joan Miró, Gréckym divadlom, Archeologickým múzeom, záhradami Joan Maragall, stredovekou španielskou dedinou Poble Espanyol a Národným katalánskym múzeom. Bohužiaľ toto všetko sme videli len z autobusu. Totiž už od Španielskeho námestia sa doslova hnali ľudia peši po chodníkoch a na autách po cestách k Olympijskému štadiónu. Nevedeli sme, čo sa deje. Nakoniec vysvitlo, že na štadióne mala vystúpenie známa skupina AC/DC. Z Montjuicu sme prešli k prístavu. Bolo potrebné vybaviť lístky na trajekt a okolo pol desiatej sme sa nalodili. Určitou satisfakciou bolo ubytovanie v kajutách s teplou sprchou. Hodinu pred polnocou sme vyrazili na juhovýchod smer Mallorca. Stál som na najvyššej palube a občas urobil záber na nočnú Barcelonu, ktorá sa rýchlo vzdiaľovala. Osemhodinová plavba na šírom mori bola celkom pokojná. Mierne hojdanie lode na vlnách bolo súčasťou nočných snov.
Baleárske ostrovy (šp. Islas Baleares, kat. Illes Balears) ) sa nachádzajú na západe Stredozemného mora východne od Španielska. Sú tvorené vlastnými Baleármi, čo sú ostrovy Mallorca, Menorca a ďalšie menšie ostrovy ako Cabrera, ďalej sú tvorené Pytyuskými ostrovmi Ibizou, Formenterou a niekoľkými ďaľšími. Ostrovy patria k najobľúbenejším destináciam na dovolenku strávenú pri priezračnom mori a zlatom slnku. Súostrovie má okolo 500 000 obyvateľov väčšinou katalánskeho pôvodu. Mallorca je najväčším ostrovom Baleárskeho súostrovia a každoročne láka svojimi krásami veľa turistov. Aj napriek tomu, že je ostrov turisticky veľmi navštevovaný, uchovala si tunajšia krajina pôvodnej romantický ráz. Ostrov je posiaty pomarančovníkmi a citrónovníkmi, miestni obyvatelia sú milí a čas si plynie svojím vlastným tempom. Úradným jazykom tu je španielčina a katalánčina. Ostrovania sa dorozumievajú aj katalánskym dialektom - mallorquina. Väčšina personálu v letoviskách hovorí po anglicky, niektorí aj po francúzsky alebo po nemecky. Prapôvodní obyvatelia boli tzv. honderos – vrhači kameňov. Z kamenia stavali aj svoje obydlia - talayots. Prví obchodníci, ktorí na ostrov priplávali, boli Féničania. Celé Baleárské ostrovy neskôr dobyli Kartáginci a z Mallorcy sa tak v dobe púnskych vojen stala strategická základňa v bojoch proti Rimanom. Keď padlo Kartágo, bola Mallorca roku 123 pred Kristom obsadená Rímskou ríšou. Rimania na ostrov doviezli okrem olív a vínnej révy aj jazyk a vytvorili prvú infraštruktúru. Ostrov kvitol, stavali tu mestá, trhoviská, cesty, mosty a vznikali rozsiahle obilné polia. Rimania boli prvými, ktorí ostrov nazvali Mallorca. Po páde Rímskej ríše čelil ostrov nájazdom barbarských kmeňov, najmä Vandalom. V 6. storočí Mallorcu pripojila k svojmu územih Byzantská ríša. Roku 903 sa vlády nad ostrovom ujali Arabi. Tí so sebou priniesli napríklad arabské číslice, medicínu, astronómiu, navigačné umenie, vodné hospodárstvo a záhradníctvo. Roku 1229 obsadil ostrov kráľ Jakub I. Aragónský a Mallorca sa tak dostala pod správu Aragónskej koruny. Manželstvom Isabely Kastílskej s Ferdinandom Aragónskym roku 1469 sa stala súčasťou Španielskeho kráľovstva. Roku 1983 získalo Baleárske súostrovie štatút autonómnej oblasti. Mallorcu si zrejme každý návštevník predstavuje ako plážový raj v Stredozemnom mori. Málokto už ale vie, že tento ostrov ponúka aktívnejším turistom aj horské aktivity. Ide najmä o pohorie Serra de Tramuntana, kde sú okrem kopcov aj strmé útesy na pobreží, krásne dubové a borovicové lesy, jaskyne s unikátnou kvapľovou výzdobou, kamenné horské dedinky, stredoveké hrady a obranné veže. Centrom Baleárskych ostrovov je Palma de Mallorca, hlavné mesto Mallorcy, kde sa oplatí vidieť mnoho historických pamiatok, kostolov a múzeí.
Ráno pred siedmou sme zbalení stáli na palube trajektu a sledovali pristávací manéver do prístavu. Po chvíli sme stáli na móle a čakali až z útrob trajektu vyjde autobus. Dnešným našim cieľom bola prvá akcia v južnej časti pohoria Serra de Tramuntana, čo je pohorie, ktoré sa nachádza v severozápadnej časti ostrova. Najvyšším bodom ostrova je Puig Major (1 445 m). Na jeho vrchole sa nachádza radarová stanica patriaca španielskej armáde a pre bežného turistu je kopec neprístupný. Druhým najvyšším je Puig de Massanella (1 364 m) a nasledujú Puig Tomir (1 102 m) a Puig de l’Ofre (1 090 m). Pod vrcholom Puig Major sú dve priehrady, ktoré slúžia ako zásobáreň pitnej vody. V roku 2011 bolo pohorie zaradené do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Na juhozápade leží zvlnená nížina Es Pla (centrálna planina), čo je poľnohospodárske srdce Mallorcy. Ako protiklad tomuto územiu sa zdvíha na juhovýchode pobrežie Serra de Llevant, ktoré ale dosahuje najvyššiu nadmorskú výšku okolo šesťsto metrov. Jednou z najväčších kultúrnych atrakcií Serra de Tramuntana je mestečko Valldemossa. V jeho starej časti nájdeme staré úzke uličky s nádhernou kvetinovou výzdobou, schody a priechody medzi domami. Historické centrum je zoskupené okolo kostola Església Sant Bartolomeu z roku 1245, ktorý neskôr prestavali v gotickom slohu. V paláci arcivojvodu Salvatora na Avinguda de Palma stojí kultúrne centrum (Centre Cultural Costa Nord), ktoré vzniklo za podpory amerického herca Michaela Douglasa. Naša cesta pokračovala do mestečka Estellencs, ktoré svojimi stavbami domov a uličkami pripomínalo Valldemossu. Leží niekoľko kilometrov na severovýchod od Miradoru. Panuje tu atmosféra starých pirátskych čias, kedy sa tu pri ich nájazdoch obyvatelia schovávali v domoch alebo v obrannej veži kostola. Je vlastne akýmsi východiskovým miestom do južnej časti pohoria Serra de Tramuntana. Z mestečka sme pokračovali po západnom pobreží ostrova na juhozápad k vyhliadke Mirador de Ricardo Roca, ktorá stojí na vysokom skalnom útese v nadmorskej výške asi 300 metrov na ceste medzi mestečkami Andratx a Estellences. Z vyhliadky je nádherný výhľad na severozápadné pobrežie ostrova. Serpentínami sme zišli do údolia, v ktorom leží mestečko Andratx. Južná časť pohoria je pomerne husto osídlená menšími mestami a veľkým počtom obcí. Názov „Andratx“ má latinský pôvod a znamená jaskyne. Z prehistorickej doby sa zachovali jaskyne v Son Bosc a Son Fortuny. Najmä v Son Fortuny sú viditeľné stopy po Talayotickej kultúre (asi v rokoch 1300-1000 pred naším letopočtom). Rimania sa sem dostali v roku 123 pred naším letopočtom, čoho dôkazom bol nález mincí a keramiky. Objavili tu pozostatky stavby zavlažovacích kanálov, ktoré tu v 10. storočí vybudovali moslimova. Po dobytí ostrova Kataláncami v roku 1229 bola celá oblasť niekoľko storočí ovládaná miestnymi feudálmi. Pre neustále nájazdy berberských pirátov v 15. storočí došlo k určitým snahám o vybudovanie obranných valov okolo Andratx, ale tie neboli nikdy dokončené. Mestečko Andratx vybudovali na kopci asi päť kilometrov od pobrežia. V 16. storočí bol postavený systém rozhľadní ako prostriedok ochrany proti pirátom. Zo 14 veží v okolí Andratx a Calvia 12 stále existuje. K mestečku patria aj obce Port d'Andratx, Sa Coma, S'Arraco, Sant Elm, Camp de Mar a taktiež neobývaný ostrovček Sa Dragonera. , ktorý bol v roku 1995 vyhlásený za prírodný park a dá sa naň dostať po mori z Port ď Andratx. 16. a 17. storočie sa stali dobou neúrody, čo viedlo k hladu a chudobe a ľudia sa sťahovali preč. Obrat a oživenie oblasti nastali v až v 18. storočí, Sa Coma a S'Arraco. Obyvatelia sa začali venovať vo väčšej miere poľnohospodárstvu a rybolov, čím postupne rástla aj miestna populácia. Mesto sa rozširovalo aj v 19. storočí, najmä vďaka priemyselným odvetviam, ako bola výroba mydla a spracovanie dreva. Koncom storočia však došlo k veľkému sťahovaniu populácie do Ameriky a Francúzska. Až polovica 20. storočia priniesla rozvoj turizmu. Rozrastal sa najmä cestovný ruch a miestni obyvatelia sa zamestnávali v novo postavených hoteloch. V 60. rokoch boli postavené obytné komplexy v Port d'Andratx, Camp de Mar a Sant Elm a cestovný ruch zostal dodnes hlavnou ekonomickou silou celej oblasti. Dnes žije v mestečku asi 12 tisíc obyvateľov. Poľnohospodárstvo a rybolov ako prostriedok obživy v posledných rokoch veľmi pokleslo a je len zdrojom obživy miestnych súkromníkov. Hlavnými plodinami sú mandle, rohovník, figy a citrusové ovocie. Oblasť je známa výrobou vína „Santa Catarina“. Medzi hlavné pamiatky patria kostol Iglésia Santa Maria de Andratx, Iglésia de la Virgen del Carmen del Puerto de Andratx, Iglésia S'Arraco, Castell de Son Mas (teraz mestská hala) a zrúcaniny bývalého kláštora Trappistov. Z Andratx to bolo doslova na skok do blízkeho Port d'Andratx , čo je vlastne malý prístav na juhozápadnom cípe ostrova. Odtiaľ sme sa opäť dostali do hlavného mesta. Prešli sme z krátkej diaľnice na miestnu komunikáciu a po tej prišli do asi 12 kilometrov vzdialeného rekreačného strediska S'Arenal, ktoré sa stalo pre nás miestom pobytu. Patrí čiastočne do hlavného mesta ostrova Palma de Mallorca, leží na hranici dvoch okresov, teda aj s Llucmajor, ktorú tvorí „torrent Juens“. Mesto má asi 17 tisíc obyvateľov. Nachádza sa na juhovýchodnom konci „Badia de Palma“ (Palma Bay), severovýchodne od „Cap Enderrocat“, na myse, ktorý uzatvára zátoku na juhovýchode. S'Arenal bola pôvodne malá rybárska dedina, ktorá zabezpečovala v prístave Son Veri námorníkom určitú ochranu pred pirátmi. Mesto sa prvýkrát spomínalo v roku 1887. Rozvoj mesta nastal až začiatkom 20. storočia, keď tu postavili železničnú trať s Llucmajor do Palmy v roku 1914. V priebehu španielskej občianskej vojny sa obyvatelia postavili na stranu republikánov a boli vojskami generála Franca kruto potrestaní. V 50. rokoch 20. storočia tu začali budovať pláže a prvé turistické objekty, ktoré neskôr pomohli k rozvoju turistického ruchu. Väčšina hotelov bola postavená v rokoch 1960 až 1968. Celkovo tvorí viac ako 70 hotelov. Na východnom okraji susediacim s Llucmajor bol vybudovaný v mieste Carrer de Cala Blava, „Aqualand“, najväčší vodný park na Mallorce. Ubytovali sme sa v neveľkom štvorposchodovom hoteli Palma Mazas. V jeho záhrade bol malý bazén.
Ďalší deň nás autobus vyviezol naprieč celým ostrovom k mysu Cap de Formentor, čo je poloostrov s mohutnými skalnatými útesmi. Cap de Formentor je najsevernejším bodom Mallorcy. Jeho najvyšší bodom je Fumart (384 m). Je tu niekoľko morských zátok, z ktorých sú najznámajšie Cala Fiquera, Cala Murta a Cala Pi de la Posada. Prístupovú a pomerne dosť úzku asfaltovú, viac ako 13 kilometrov dlhú cestu, postavil taliansky inžinier Antonio Parietti. Na vrchole stojí budova majáku s vyhliadkovými terasami na Mirador del Mal Pas. Cestou späť sme sa zastavili na vyhliadke Mirador d'Es Colomer. O tom, že aj odtiaľ boli nádherné výhľady na strmé skalné útesy a tyrkysovo zafarbenú morskú hladinu je asi zbytočné aj písať. Pár stoviek metrov chôdze po betónových, ale aj kamenných schodoch nás priviedlo medzi davy ľudí. Bolo nádherné počasie, a tak na vrchole bolo počuť zmes rôznych jazykov. Pokračovali sme na juhozápad do mestečka Pollenca. Tu sme sa ani nezastavili, ale pokračovali do blízkeho prístavu Port de Pollenca. Je to malý prístav, v ktorom sme sa nie veľmi dlho zdržali. Naším cieľom bolo historické mesto Alcúdia. Je jedným z hlavných turistických centier na ostrove. Väčšina hotelov sa nachádza v meste Port d'Alcudia a Platja d'Alcudia pozdĺž 14 kilometrov dlhej pláže, ktorá sa tiahne po ceste do Ca’n Picafort. Alcúdia je starobylé zachovalé mesto s domami pochádzajúcimi až z 13. storočia. Staré mesto je obklopené stredovekými múrmi. Celá oblasť bola osídlená od doby bronzovej, ale až z obdobia prítomnosti Rimanov sa dochovali historické údaje. Práve za ich panovania vzniklo v 2. storočí pred našim letopočtom hlavné mesto Palma a neskôr aj mesto Pollentia. Z Pollentie bolo možné sledovať zátoku Pollenca a záliv Alcúdia. Pollentia slúžila ako strážne miesto pred vpádmi útočníkov. Mesto bolo v Ríme často spomínané pre výrobu kvalitných látok, z ktorých sa vyrábali najexkluzívnejšie tógy. Potom, čo Rím stratil svoju dominanciu na tomto území, celá oblasť západnej časti Stredomoria bola napadnutá pirátmi a niekoľkokrát zo strany Vandalov. Nakoniec bolo mesto opustené a obyvatelia sa stiahli do vnútrozemia a postavili mesto Pollença. Staré mesto ostalo v ruinách. V roku 1920 sem prišli prví turisti, ale vo veľmi obmedzenom množstve. Až o 50 rokov neskôr, teda v 70. rokoch 20. storočia sa rozvojom turistiky aj Alcúdia dostala do povedomia najmä nemeckých návštevníkov. Starý prístav Port d'Alcúdia sa stal hlavným strediskom pre európsky cestovný ruch. V 90. rokoch stavebný boom skončil a infraštruktúra sa zamerala na skvalitnenie služieb. Stavby v starom meste pochádzajú zo 14. storočia. Sú tu pozostatky rímskeho mesta neďaleko stredovekých mestských hradieb, kde stojí kostol svätého Jauma. V jeho blízkosti je malé rímske divadlo. V starom meste stojí aj miestne trhovisko, ktoré každý utorok a nedeľu ponúka pestrý tovar, zeleninu, ovocie a miestne výrobky. Práve v čase našej návštevy bola nedeľa, ale už neskoro odpoludnia, takže sme v centre mesta videli len upratovacie čaty ako zametajú kopy odpadkov. V priestore hradieb sa nachádza niekoľko obľúbených reštaurácií a bistier známych miestnymi špecialitami. Ďalej na sever a západ je niekoľko zátok a pláží ideálne na kúpanie. Celá pláž sa tiahne až ku Ca‘n Picafort. Pri pláži Playa de Muro je prírodný park S'Albufera, ktorý je domovom viacerých druhov vtákov. Na spiatočnej ceste sme ešte navštívili vysoko v horách pohoria zaujímavý kláštor v Lluc, najväčšom pútnickom mieste na ostrove, ktoré poznali už v stredoveku vďaka tmavej soške Panny Márie (La Moreneta). Kláštor Lluc (Santuari de Lluc) je pútnickým miestom, ktoré sa nachádza v Escorca na severozápade ostrova. Stojí vo výške 525 metrov nad morom a je obklopený vysokou hradbou hory Puig de Massanella (1 364 m). V blízkosti je niekoľko jaskýň, kde bolo nájdené ľudsjé pozostatky z prehistorickej doby „Ses Cometes des Morts“. Tieto sú doteraz uložené v priestoroch kláštorného múzea. V roku 1962 pápež Ján XXIII. povýšil kláštor na malú baziliku, ktorej správcom je kongregácia náboženskej komunity misionárov Najsvätejšieho Srdca. Panna Lluc (Virgen de Lluc) je známa ako „La Moreneta“. V Španielsku existujú podobné čierne panny známe pod menom „La Moreneta“, a to v Barcelone „Virgen de Montserrat“ a na Tenerife „Virgen de Candelaria“. Podľa legendy bol pôvodný obraz Panny Márie nájdený chlapcom menom Lucas (Lluc v katalánčine) okolo roku 1250. Bol synom moslimských rodičov. Tento po dobytí ostrova Aragóncami prešiel na katolícku vieru. Bol pastierom kôz a oviec. Podľa povesti jedného dňa po tom, čo uvidel svetlo na hore, našiel na skale podobizeň ženy a rozhodol sa to oznámiť kňazovi. Túto relikviu umiestnili v malom kostole, ale na druhý deň obraz bol opäť na mieste, kde ho Lluc predtým našiel. Vysvetlilo sa to tým, že to bolo želanie Panny Márie, aby podobizeň ostala na mieste, kde ju našiel. Tak tam postavil malú kaplnku, predchodcu dnešného kláštora. „Virgen de Lluc“ sa stala patrónkou ostrova Mallorca. Sviatok sa oslavuje 12. septembra. Lluc je považovaný za najvýznamnejšie pútnické miesto na Mallorce. Za budovami kláštora sa nachádza menšia botanická záhrada, v ktorej je malá expozícia o ochrane životného prostredia ostrova v tejto horskej oblasti. Nad kláštorom stojí vyhliadka s vysokým kovovým krížom. V horúčave som tam naľahko „vybehol“, ale priznám sa, že tá vyhliadka ma nie veľmi zaujala. Kláštor bol poslednou zastávkou toho dňa a nás čakal presun do hotela.
Programom nasledovného dňa bol prejazd pohorím Serra de Tramuntana do mesta Sóller. Leží pri severozápadnom pobreží ostrova asi tri kilometre od prístavu Port de Sóller. Obe spája historická železnica Ferrocarril de Sóller, ktorá bola postavená pre dopravu úrody citrusového ovocia. Dominantou mesta je námestie Plaça Constitució, pochádzajúce z 16. až 18. storočia, ktoré je obklopené kaviarňami s platanovými stromami a fontánou vo svojom strede. Nachádza sa tu múzeum maliarskych velikánov Picassa a Joan Mirró. Neďaleko stojí nádherný kostol Església Sant Bartomeu a postmoderná budova radnice Ajuntament katalánskeho architekta a žiaka Antonia Gaudího Joana Rubio Bellvera. Na okraji mesta sa nachádza botanická záhrada (Jarda Botanic), v ktorej sú prevažne rastliny z Baleárskych a iných stredomorských ostrovov. Po prehliadke centra mesta sme sa vydali električkou s letnými vyhliadkovými vagónmi na romantickú jazdu do prístavu Port de Sóller. Cesta trvala možno dvadsať-tridsať minút, pretože mala zastávky snáď po dvesto-tristo metroch. Dorazili sme na pobrežie príjemného, ale neveľkého prístavu. Po asi hodinovej prehliadke sme sa všetci zišli na palube lode asi pre 100 cestujúcich. Samozrejme som zaujal miesto na hornej palube s predsavzatím, že budem robiť zábery skalných útesov. Ako obyčajne, aj tentoraz som zvolil nesprávnu stranu smeru jazdy, takže som sedel na opačnej strane. Počas jazdy som teda radšej stál na pravom boku, bližšie k útesom. Loď nás dopravila do romantickej zátoky Sa Calobra. V malom prístave sa tiesnili stovky turistov. Nečudo. Zátoka je východiskom do vnútra druhej najväčšej európskej eróznej rokliny Torrent de Pareis . Tá je časťou tiesňav Torrent de Lluc a Torrent des Gorg Blau (Monument Natural dels Torrenty de Pareis, del Gorg Blau aj de Lluc). Ani neviem, ktorá je najväčšia. A navyše tu bola malá, ale preplnená kamienková pláž. Tá mne ako suchozemcovi a milovníkovi hôr „nehrozila“. Po asfaltovom chodníku sme sa dostali prejdením niekoľkých tunelov vysekaných v skalách k ústiu rokliny. Slnko poriadne pálilo. Nakoľko som nerátal, že absolvujeme aj akúsi „túru“, tak som išiel len v outdoorových sandálach. Najprv to nevadilo. Lenže „túra“ sa asi po pol hodine chôdze skončila. Dostal som sa do nepriechodného terénu, kde by bolo potrebne zliezať vysoké steny útesov. Takže brzda a otočka späť. Na akomsi balvane som absolvoval súkromný obed. Konzerva leča z moravskej konzervárne s bagetou celkom zabrala a zahnala hlad. Pomyslel som si, vidíš a ani nemusíš jesť paellu či iné morské potvory. Vysoké bralá nad hlavami boli síce fotogenické, ale vidina chladeného piva v miestnej reštaurácii ma hnali dopredu. Nakoniec som sa dočkal aj toho chladeného nápoja. Čas návratu sa blížil. Autobus čakal pri zátoke, a tak po „vyšplhaní“ sa do hôr, kedy sme prešli masív pohoria po neuveriteľných cestných serpentínach sme sa dostali do mesta Inca, ktoré je centrom kožiarskeho priemyslu. Leží asi v strede ostrova a má okolo 26 tisíc obyvateľov. Je železničnou križovatkou vlakov vedúcich do hlavného mesta Palma de Mallorca a do Sa Pobla a Manacor. Je tu veľké množstvo vínnych pivníc pochádzajúcich zo 17. až 19. storočia. Po zničení viníc hmyzom „phyloxera“ sa obyvatelia zamerali na kožiarsky priemysel. Dnes sú staré vínne pivnice využívané ako reštaurácie pre podávanie tradičných malorských jedál - Sopes Mallorquines, Tombet a Gato d'ametlles. Nachádza sa tu veľká obuvnícka firma Camper. Na okraji mesta stojí veľký komplex budov a v jednej z nich sídli podniková predajňa. V dvojpodlažnej budove ponúkajú návštevníkom svoje kožené výrobky. Od stoviek modelov topánok cez kabelky, peňaženky, opasky až po kufre. Naša veľká skupina sa rozpŕchla po rozľahlom obchode. Ale mňa zaujala akurát celkom pekná a najmä praktická peňaženka. Po prehliadke obchodu sme sa vrátili do S'Arenalu.
Nasledujúci deň sme venovali prehliadke hlavného mesta. Palma de Mallorca, oficiálne len Palma, v katalánčine (Ciutat de Mallorca). Nachádza sa na južnom pobreží ostrova v Zátoke Paliem. Palma de Mallorca bola založená Rimanmi v roku 123 pred n. l. a stala sa významným strediskom obchodu v západnom Stredomorí. Po krátkej nadvláde Vandalov dobyli mesto v roku 903 Arabi. Za ich vlády získala Palma titul hlavného mesta ostrova a bola pomenovaná Medina Mayurca. V tom čase prežívalo mesto najväčší rozkvet, bolo postavených mnoho stavieb v maurskom štýle. Mesto je charakteristické množstvom obchodov s dizajnérskym oblečením, samozrejme za „rebaja“ zľavnenú cenu. V tejto úžasnej metropole, v ktorej sa dopĺňa moderné s historickým, malebné úzke uličky s veľkými a pulzujúcimi ulicami, nájdete tak moderné obchodné centrá ako aj malé obchodíky so suvenírmi, schované útulné kaviarničky a divoké diskotéky. Pešia zóna v meste priamo vyzýva k večerným prechádzkam. Ulice La Rambla a Paseig des Born boli predtým obyčajné prírodné kanály na odvod dažďovej vody do mora. Dnes ožívajú hlavne večer a sú významným centrom diania. Naša prvá cesta viedla na vyvýšeninu nad mestom ku kráľovskému hradu. Castillo de Bellver pôvodne slúžil ako rezidencia pre kráľov Mallorcy, pokiaľ nebývali v kontinentálnej Európe. V 17. storočí bol zriedkavo používaný ako rezidencia pre miestokráľa. V stredoveku bol niekoľkokrát obliehaný, no nájazdom odolal. Najmä v roku 1343 počas vlády Petra IV. Aragónskeho, ktorý chcel maorsky hrad dostať do Aragónskeho kráľovstva. Podobne odolal aj obliehaniu v roku 1391 pri útokoch v rámci antisemitskej roľníckej vzbury. Hrad od konca 14. storočia slúžil ako väzenie. Počas vojny o španielske dedičstvo tu väznili priaznivcov španielskeho kráľa Phillippe d’Anjou. V priebehu bojov o španielsku nezávislosť tu uväznili účastníkov bitky pri Bailén. Jedinému útoku hrad podľahol v roku 1521 pri tzv. „Vzbure bratstiev“. Neskôr tu boli zadržiavaní politickí väzni zo začiatku 19. storočia (minister G. M. de Jovellanos, ktorý ako prvý zhotovil opis hradu s plánmi a nákresmi). Ďalej tu boli politickí väzni, odporcovia habsburgskej vetvy, ktorí sa chceli dostať na španielsky trón. V 20. storočí tu väznili politických väzňov Republikánskej strany i katalánskych vodcov, ktorí bojovali za svoju samostatnosť. V rámci španielskej druhej republiky bol hrad daný do podriadenosti mesta Palma de Mallorca. V roku 1932 tu zriadili múzeum. V roku 1976 hrad zrenovovali a vytvorili z neho mestské historické múzeum. Vďaka postaveniu prístupovej cesty a parkoviska sa hrad stal veľmi navštevovaným miestom pre turistov. Hlavný dvor je sídlom mnohých rôznych verejných obradov, kultúrnych vystúpenia a koncertov. Vzhľadom k svojej polohe a viditeľnosť z mora alebo iného miesta v meste sa stal jedným zo symbolov mesta. Potom sme pokračovali prehliadkou centra mesta a dostali sa k monumentálnej stavbe, ktorá je dominantou historickej časti mesta, ktorá sa rozkladá v okolí rušného Plaça Espanyol a v susedstve prístavu. Gotická katedrála, ktorú miestni obyvatelia nazývajú Sa Seu. Niekde sa stretneme aj s názvom La Seu. To je práve dvojjazyčnosť v Španielsku. Sa Seu je katalánsky názov a La Seu španielsky, teda pochádzajúci z pôvodnej kastílčiny. Obidva jazyky sú na území celého Katalánska oficiálnymi úradnými jazykmi. Katedrála je pôsobivá architektonická pamiatka, jedna z najväčších svojho druhu na svete. Bola vybudovaná na mieste, kde kedysi stávala arabská mešita. Stavba bola zahájená za vlády kráľa Jakuba l., ktorý podľa povestí prisľúbil nechať postaviť skvostnú katedrálu, ak on aj s celým vojskom vyviazne živý a zdravý z krutej morskej búrky a ak zvíťazí v bitke o vtedajšiu arabskú Mallorcu. Obe jeho modlitby boli vypočuté, a preto svoj sľub skutočne splnil. Základný kameň katedrály bol položený v roku 1230 a stavba trvala stovky rokov, dokončená bola až v roku 1601. Zaberá plochu približne 6 600 m2, na dĺžku meria 121 metrov, široká je 55 metrov a výška hlavnej lode je 44 metrov. Najúžasnejší pohľad na ňu je z mora, od ktorého ju oddeľuje len cesta a Parc de la Mar. Do katedrály sa dá vstúpiť trom bránami, za najpôsobivejšiu možno považovať Portal del Mirador, umiestnenú v južnej stene chrámu. Západná brána sa nazýva Portal Major. Zo severnej strany sa vstupuje bránou Portal de l’Almoina a v súčasnosti je to jediný vchod, ktorým môžu turisti do katedrály vchádzať. Preslávené rozetové okná prepúšťajú dovnútra zvláštne farebné svetlo, vďaka ktorému si katedrála plným právom zaslúžila pomenovanie „katedrála svetla“. Najväčšie a zároveň najkrajšie z nich je vytvorené z 1236 kusov farebného skla. Obdivovatelia Gaudího diela ho navštevujú v blízkosti hlavného oltára, nad ktorým je zavesený Baldachýn s osvetlením, predstavujúci tŕňovú korunu, ktorý patrí k jeho najdiskutovanejším počinom v katedrále, napriek tomu alebo práve preto, že nebolo nikdy úplne dokončené a to čo návštevníci vidia, je v skutočnosti iba návrh, finálne dielo malo byť vyrobené z tepaného železa. V oboch bočných lodiach katedrály je umiestnených niekoľko kaplniek. Zaujímavá je kaplnka pri hlavnom oltári, kaplnka Najsvätejšej Trojice – Capella de la Trinitat, v ktorej ležia ostatky kráľov Mallorcy, táto pôvodne klasická hrobka bola neskôr nahradená sarkofágmi. Hneď vedľa katedrály stojí palác Almudaina, pôvodné sídlo maurských vezírov a neskôr rezidenčný palác kráľov Mallorcy. Palác má obdĺžnikový pôdorys a je obklopený štyrmi vežami, najznámejší je tzv. Veža anjela. Na kráľovskom nádvorí Patio del Rey stojí kaplnka sv. Anny (Capilla de Santa Ana), s románskou bránou z červeného mramoru. Dnes je v paláci historické múzeum. Arabské kúpele sú takmer jedinou maurskou pamiatkou v meste. Pozostatky kúpeľov tvorili súčasť arabského paláca z 10. storočia. Do dnešnej doby sa zachovala iba sieň pre parný kúpeľ. Po prehliadke katedrály sme prešli k Bazilike de Sant Francesc, ktorá bola založená v roku 1232 Jakubom I. Aragónskym. Za hlavným oltárom je hrobka „otca katalánčiny“, mysliteľa a filozofa Ramona Llull. Z tohto kláštora vyšiel Juniper Serra, zakladateľ San Francisca v Kalifornii. Neďaleko stojaci Palác Solleric je najväčší a najznámejší šľachtický palác v Palme postavený v štýle Malorskej architektúry zmiešanej s prvkami francúzskeho a talianskeho baroka. Dnes je využívaný ako kultúrne centrum, výstavná sieň aj informačná kancelária. Potom sme sa dostali k farskému kostolu Església Santa Eulalia, ktorý bol jedným z prvých kostolov postavených po znovudobytí ostrova kresťanmi. V jeho interiéri môžeme vidieť peknú zbierku stredovekých doskových obrazov. Bolo už neskoré odpoludnie, keď sme sa vrátili ku katedrále Sa Seu. Občerstvovacia prestávka zrejme každému urobila radosť najmä preto, že poldenné chodenie „po kostoloch“ dávalo zabrať nielen nohám, ale aj duši. Už sa mi plietli názvy kostolov, no neodpustil som si krátku prechádzku v blízkosti katedrály, aby som ju nafotil pri poludňajšom slnku. Vrátili sme sa k autobusu, ktorý parkoval neďaleko od prístavu, kde sme sa pred pár dňami vylodili. Prístav je pomerne veľký a tiahne sa pozdĺž zátoky v dĺžke asi 4 kilometre. Okrem dopravného prístavu tu je aj veľký jachtový prístav lemovaný palmovou promenádou Paseo Marítimo. Sadli sme do autobusu a odviezli sa do hotela. Odpoludnia sme si urobili individuálny program. Niekto na pláž, niekto do „mesta“ nakúpiť nejaké suveníry, ale našli sa jednotlivci, ktoré tieto miesta odignorovali a postačil im na relax hotelový bazén.
Ďalší deň pobytu na Mallorce bol venovaný návšteve mestečka Porto Cristo a známej Dračej jaskyne (Coves del Drac) na východnom pobreží ostrova neďaleko mesta Manacor. Ešte predtým než sme prišli k jaskyniam, sme sa cestou zastavili v mestečku Sineu. Jeho história siaha až do rímskych čias, kedy ho nazývali Sinium. Po napadnutí Maurami sa zmenilo na Yinyau. Rozmach nastal až po španielskej okupácii v roku 1309 za vlády Jaume II. Sídlil tú súd, čo urobilo zo Sineu jedno z najdôležitejších miest v starej Mallorce. Dominantou je farský kostol Església Nostra Senyora dels Angels pochádzajúci z roku 1248. Na námestí stojí socha okrídleného leva (Lleó de Sant Marc) postavená v roku 1945 a symbolizujúca patróna mesta, svätého Marka. Kláštor mníšok, Convento de las Monjas je tiež známy ako El Palau, ktorý bol postavený na ruinách paláca Jaume II. Bola streda, deň trhu. Schádzajú sa tu domáci obyvatelia a ponúkajú svoje výrobky. Živé zvieratá, syry, údeniny, cukrovinky, zeleninu, ovocie, ale aj remeselnícke výrobky, topánky, odevy, keramiku, suveníry a rôzny ďalší tovar. Stovky turistov prechádzajú úzkymi uličkami, ale máloktorý si niečo kúpi. My sme sa vydali najprv na obhliadku mestečka, ale po krátkej chvíli naše kroky viedli k námestiu pri kostole, kde to bolo najrušnejšie. Na pultoch ponúkaný tovar ale nie je pre našinca. Samozrejme z hľadiska cien. Aj keď bol začiatok júna cena 10 eur za kilo čerešní sa mi zdala dosť privysoká. Alebo miestne syry. 20 alebo 25 eur za kilo vysušeného niečoho, čo neviem ako chutí. Nie. Nemusím takéto špeciality. Bohužiaľ. Mať dôchodok ako Grék či Španiel, tak aj áno. Lenže slovenský dôchodca je rád, že absolvuje nejaký zahraničný zájazd. Vystačím si doma aj s našou goudou či eidamom. Ale atmosféra tu bola krásna, čo podčiarkovali rôzni pouliční hudobníci alebo klauni a akrobati. Z tohto ruchu nás vyrušil pokročilý čas. Totiž mali sme pred sebou ďalšiu cestu. Sineu leží síce v samom centre ostrova v nížine Es Pla, ale na východné pobrežie to nie je až tak ďaleko. Prešli sme cez mesto Manacor a zvlneným terénom cez nevysoké pohorie Serra de Llevant sme sa dostali k mestečku Porto Cristo. Toto sme obišli a po dvoch kilometroch zaparkovali na veľkom parkovisku pri vstupnom areáli známej jaskyne. Coves del Drac tvorí sústava štyroch navzájom prepojených jaskýň. Prvé zmienky pochádzajú z roku 1338. V roku 1880 objavil dve jaskyne M.F. Will a v roku 1896 francúzsky cestovateľ a vedec Edouard-Alfred Martel, zakladateľ speleológie. Jaskyne majú názvy Čierna jaskyňa (Coves Negra), Biela jaskyňa (Coves Blanca), Jaskyňa Luisa Salvádora (Coves de Luis Salvador) a Jaskyňa Francúzov (Coves de los Franceses). V Coves del Drac je veľké podzemné jazero pomenované po jeho objaviteľovi. Je asi 170 metrov dlhé a jeho hĺbka sa pohybuje medzi 4 a 12 metrami. Hĺbka je asi 25 metrov. Jaskyne boli vytvorené pravdepodobne v dobe miocénu (pred 5 až 23 miliónmi rokov). Impozantnú kvapľovú výzdobu tvoria nespočetné stalagmity, stalaktity a v niektorých prípadoch aj stalagnáty. Rast kvapľov je asi 1 cm za každých sto rokov. V rokoch 1922 a 1935 bola jaskyňa vybudovaním vstupného areálu, prístupového schodiska a elektrického osvetlenia, ktoré navrhol Carles Buigas, katalánsky inžinier, ktorý je mimochodom autorom Čarovnej fontány (Font mágica) v Barcelone na vrchu Montjuic. Návšteve jaskyne predchádzalo dosť dlhé čakanie. Totiž o jaskyňu je zo strany turistov obrovský záujem. Vstupy sú regulované každú hodinu, ale v rámci jednej prehliadky organizátori vpustia dovnútra niekoľko stoviek návštevníkov. Prehliadka trvá asi hodinu, dĺžka trasy je asi 1 200 metrov, vnútorná teplota je asi 21 stupňov Celzia s 80% vlhkosťou, takže nie je potrebné mať so sebou teplejšie oblečenie. Tričká s krátkym rukávom úplne postačovali. Po skončení prehliadkovej časti pri veľkom jazere sú návštevníci uvedení organizátormi do veľkého dómu, ktorý s drevenými lavicami pripomína podzemný amfiteáter. Dosť dlho sme čakali až sa usadia poslední návštevníci. Zhaslo svetlo a a v diaľke sa z tmy objavili tri člny. V strednom sedela štvorica hudobníkov a hrali v jase sviec melódie klasickej hudby. Dva člny po bokoch boli osvietene množstvom sviec. Bola to taká komerčná akcia, ale na efekt to bolo celkom dobré. Celé to trvalo asi desať minút. Na úplný záver, keď sa člny opäť stratili v tme, sme uvideli ukážku svetelných efektov pripomínajúcich východ slnka v jazere. Z jaskyne sme sa vrátili do Porta Crista. Historické artefakty dokazujú, že bolo založené okolo roku 1260. Je to staré rybárske mesto, kde dodnes pretrváva rybolov. Má asi 6 500 obyvateľov. Je to vlastne prírodný prístav, kde stoja malé domy rybárov a v zátoke v tvare písmena „S“ kotvia malé rybárske lode. Ale aj tu je už vybudovaný moderný malý prístav pre jachty a rekreačné lode. Snúbia sa tu staré časy rybárov s moderným životom. Po prehliadke mestečka sme opäť prešli do mesta Manacor. Manacor má asi 25 tisíc obyvateľov. Pravidelne sa tu konajú každý pondelok najrušnejšie pouličné trhy na ostrove. Je preslávený výrobou nábytku a umelých perál. Prvé náznaky ľudskej prítomnosti v tejto oblasti sa datujú do rokov 2000-1200 pred naším letopočtom. Z tohto obdobia existujú pohrebné miesta (Cova de s'Homonet v Son Ribot, Mitja de ses Beies na Sa Nova). Pôvod mesta Manacor siaha až do doby pred islamskou nadvládou. Historické predmety nájdené v Porto Cristo dokazujú, že to bol rímsky prístav. Zrúcaniny bazilík Sa Carrotja a Son Peret dokazujú existenciu dobre zavedených kresťanských spoločenstiev. V roku 1300 Jakub II. udelil Manacoru štatút mesta. Dodnes sa zachovali opevnenia mesta Torre del Palau, Torre de ses Puntes a Torre dels Enagistes. V roku 1414 prišiel do Manacoru Svätý Vincent Ferrer a založil kláštor. V roku 1576 začali so stavbou barokového kostola. V roku 1879 otvorili železničnú trať vedúcu z Incy do Manacoru. V roku 1890 začala výstavba nového farského kostola Nueostra Señora de los Dolores, ktorý sa nachádza na rovnakom mieste ako bývalé kostoly. Je však pravdepodobné, že stojí na mieste arabskej mešity. Zvonica tohto kostola, symbol mesta, meria 75 metrov. V roku 1897 vznikla prvá továreň na výrobu umelých perál, slávna Majorica. V roku 1912 získal Manacor titul mesta. V roku 1936, počas španielskej občianskej vojny sa pri brehoch neďaleko Porto Cristo pokúsili o vylodenie príslušníci republikánskych síl, ale boli Frankovými nacionalistami porazení. Naša prvá cesta viedla ku kostolu Nueostra Señora de los Dolores. Priznám sa, že po návštevách viacerých takýchto sakrálnych pamiatok ma to už nie veľmi bavilo. Zaujímavejšie to bolo pri návšteve obchodného centra firmy Majorica. Nie teda z dôvodu, že by som si kúpil nejakú umelú perlu, ale bolo zaujímavé vidieť na vlastné oči výrovu týchto perál. Ženská časť našej grupy doslova šalela, keď videla rôzne šperky. Väčšina z nich však vycúvala po zistení cien. Nuž takí sme my Slováci a Česi. Ale pár takých čo kúpili niečo na uši alebo krk sa našlo. Manacor ma zaujal ešte jednou zaujímavosťou. Podobne ako vo Francúzsku aj Španieli a teda aj na Mallorce majú na cestách veľa kruhových objazdov. Niektoré sú svojou architektúrou nezaujímavé, ale nájdu sa „skvosty“. Práve v Manacore sme dvakrát prešli cez taký, ktorý som v živote nevidel. V priemere mal asi päťdesiat metrov, udržiavaný trávnik, dookola nevysoký plot z pletiva a v „manéži“ pobehovalo asi desať sliepok s ich „vedúcim“, kohútom. Bolo to naozaj úžasné... Ale aj vtipný nápad. Potom už nasledoval návrat cez Palmu do hotela. Posledný deň pobytu na ostrove bol úplne relaxačný. Niekoľko ľudí z celej našej partie si zvolilo celodenný pobyt na pláži. Mne postačovala terasa s bazénom pri hoteli a k tomu podvečerná prechádzka okolo pobrežia. Lenže takmer romantický večer narušil pohľad na opustenú pláž. Cez deň tam ležali stovky možno tisíce rekreantov. Teraz ľudoprázdno, no všade do okolia množstvo neporiadku. Odpad v podobe odhodených plastových aj sklenených fliaš, škatule z potravín a neviem čo ešte. Prosto hrôza. Tak toto je európske eldorádo. A podotýkam, že bol začiatok júna, teda ešte nezačala tá pravá turistická sezóna, kedy tu na piesku leží „hlava“ na „hlave“. V takomto doslova špinavom bordeli som nafotil pár zaujímavých obrázkov zapadajúceho slnka nad morskou hladinou. Samozrejme som sa snažil vyhnúť sa tým skládkam špiny. Večer v hotelovej izbe sa niesol v duchu balenia vecí pri ktorom mi pomohla plechovica chladeného piva akejsi španielskej značky. Žeby Estrella? Možno áno. Posledná noc na ostrove bola poriadne teplá. Slnkom rozohriate múry hotela aj v noci sálali teplo. Ktovie ako bolo vtedy u nás. Možno by aj niekto závidel. To som netušil, že letné mesiace na Slovensku budú tak úžasne horúce. Zobudili sme sa do slnečného rána. Blankytná obloha nám pripomenula kde sme. Raňajky a posledné zbalenie vecí. Nasledoval nástup do autobusu, s ktorým sme prešli do hlavného mesta. Nakoľko prístav má niekoľko „gate“, teda odbavovacích hál, tak nám trvalo necelú hodinu, aby sme trafili správne mólo. Nalodili sme sa do mohutného trajektu. Boli sme medzi prvými, takže sme z autobusu vystúpili v útrobách lode a vyšli eskalátormi na tretie poschodie, kde bola rozľahla reštaurácia s bufetmi. Po skúsenostiach z minulých plavieb som zaujal miesto pri okne vo veľkom boxe pre šesť ľudí. Pomyslel som si, keby náhodou, tak sa bude dať na širokom gauči aj natiahnuť nohy a prípadne zdriemnuť. Hodinu pred poludním sme vyrazili na osemhodinovú plavbu. Stál som na hornej palube. Slnko príjemne hrialo a dávalo taký krásny rozlúčkový efekt. Pre niekoho nič bezvýznamné, ale mňa priťahovala realita uvidieť na vlastné oči Sa Dragonera ležiaci na juhozápad od Mallorcy. Predtým som ho z Mallorcy nevidel. Moja túžba pozrieť si ho alebo aj navštíviť zo západného cípu niekde od Port d’Antrax sa nesplnila. Neboli sme tam. Loď plávala neďaleko pobrežia na západ a asi po pol hodine som objavil Sa Dragoneru. Aspoň som si myslel, že je to ten neobývaný ostrov západne od Mallorcy. Čiže moje svojské „maybe“. Vytiahol som mapu asi ako Kolumbus pred Amerikou. Hmm. Bude to ona. Zábery ostrova boli celkom fajn. Ostrov sa strácal v diaľke a okolo nás nastalo morské „fluidum“. Všade okolo nás bola voda. Vrátil som sa do „podpalubia“. Príslušníci nášho kolektívu boli v rôznych polohách. Sedačky a kreslá im poskytovali celodennú siestu. Onedlho to bolo aj v mojom prípade. Osem hodín plavby dali zabrať každému. Aj deckám, ktoré najprv machrovali, ale asi po hodine „zvädli“. Našťastie. Niekoľkokrát som vyšiel doslova z nudy na najvyššiu palubu. Slnko pražilo na kovovej podlahe sa vyvaľovalo niekoľko mladých pubertálnych dvojíc, ktorí si dokazovali jazýčkovými pusami svoje erotické vrcholy. Všade dookola bolo šíre more. Teda nuda. Vrátil som sa späť a sadol do širokého kresla. Cesta vlakom z Prahy do Žiliny trvá asi päť hodín. Cesta z Palmy do Barcelony osem. Hm. Čo robiť. Zívanie, ťažké očné viečka a dokonca už aj pocity hladu. Malá bageta, slovenská paštéta a vitamínová paprika s paradajkou... Celkom dobrá strava. V bufete ponúkali hamburgery, rôzne „penne“ s morskými strašidlami... Jediné čo bolo pre mňa konzumovateľné boli plechovice chladeného piva. Ale čas našťastie postupne ubiehal. Štyri, päť či šesť hodín odpoludnia. Návšteva paluby okolo šiestej naznačovala, že sa blížime k španielskemu pobrežiu. V diaľke sa objavila pevnina, ktorá sa „zázračne“ približovala. A naozaj niekoľko minút pred devätnástou hodinou sme boli na dosah móla. Rutinný manéver „matrózov“ nás dostal do prístavu. Vystúpili sme z lode a počkali v prístave. Onedlho z útrob kovového kolosu vyšiel náš autobus. Nasadli sme a bez nejakých procedúr sme zamierili na sever. Asi o hodinu sme prešli cez španielsko-francúzsku hranicu. Netrvalo dlho a mali sme za sebou Perpignan, mesto, ktoré som z okien autobusu spoznal v roku 2006, keď som sa vracal z prvej návštevy Pyrenejí. Teraz sme rýchlo pokračovali cez Narbonne, Beziérs do Montpellier. Túto trasu naozaj dokonale poznám. Raz Pyreneje, štyrikrát Andorra. A teraz vlastne už po šiesty raz po rovnakej spiatočnej trase. Nimes, Avignon, Orange, Valence, Lyon, Besancon, Mulhouse a potom už do Nemecka cez Freiburg, Karlsruhe, Nürnberg a na český Rozvadov. Nadránom okolo štvrtej sme boli v Plzni. Vystúpili dva manželské páry a my sme pokračovali do Prahy. Okolo šiestej sme boli v Prahe na Florenci. Vystúpili sme doslova „pripití“, teda nie z alkoholu, ale z celodennej cesty. A to nás čakalo ešte päť hodín cesty vo vlaku do Žiliny. Veď čo neurobíte pre svoje telo a dušu. Keď som to nakoniec zrátal, tak cesta z Palmy de Mallorca do Žiliny celkovo trvala neskutočných 40 hodín. Aj s prestupmi a čakaním samozrejme. Je pravda, že dva dni som si „lízal“ telo. A možno aj dušu.