Pred niekoľkými mesiacmi skončil pofidérny boj s pandémiou Covidu. Moje turistické aktivity sa dostali do levelu, kedy mi zdravotné problémy začali brániť v účasti na horských akciách. Nie, Covid to nebol. Bol som jedným z tých, ktorým sa „chrípočka“ úplne vyhla. Na rozdiel od tých 27 tisíc obetí, ktoré to šťastie nemali. „Stanné právo“, ktoré tu zaviedli slovenskí liberálni mocipáni, ma umocnilo v presvedčení, že „zákazom vychádzania“ v praxi zrealizujem svoje dávne predsavzatia. Okrem knihy „Himalájske sny“ vydanej v roku 2004, skúsim napísať pár postrehov z iných zahraničných ciest. Tak uzreli svetlo sveta moje prvé „samizdatové“ tituly. Najprv z tretej himalájskej cesty „Pod strechou sveta“, zo štvrtej „Kangchenjunga – Päť pokladníc večného snehu“ a aj z poslednej, piatej cesty uskutočnenej na jar 2019, „Langtang“. Takže som mal za sebou v časovom rozsahu himalájskych dvadsiatich rokov na svete literárnu „pentalógiu“. Po nej nasledovali „Pyreneje“, zážitky zo šiestich pyrenejských ciest a napokon „Kamčatka – Tu sa začína Rusko“. Neviem, či je vhodné tu spomínať túto krajinu, pretože doba, ktorú dnes žijeme je taká aká je... Lenže osobne mám všetkých "inonázorových" dokonale v rektálnom otvore. Koncom roku 2022 som rozpísal knihu o Alpách. Túto mám čiastočne rozpracovanú, ale začiatkom tohto roku ma oslovilo moje „ego“ s inou témou. Vysoké Tatry. Rok 2023 nie je z hľadiska mojej histórie ničím zaujímavým, ale ak vás osvieti pisateľská múza, je potrebné ju využiť... Existuje taká? Vraj, čo sa týka prózy, nie. Lenže ja nepíšem prózu. Čo vlastne boli múzy? V grécke mytológii boli ochrankyňami umení a vied, dcéry Dia a bohyne pamäti Mnemósyny. Existuje deväť múz: Erato - milostná poézia, Euterpé - hudba a lyrická poézia, Kalliopé - epická poézia, Kleio - dejepis, Melpomené - tragédia, Polymnia - hymnický a zborový spev, Terpsichoré - tanec, Tália - veselá poézia, Ourania - astronómia. Takže ktorá ma to oslovila? Žeby dejiny čiže história? Určite to nebola napríklad Erato... Rozhodol som sa, že dám na „papier“, čiže do počítača, spomienky na dvadsaťpäťročné horské aktivity v Tatrách. Nízkych a Vysokých, prípadne v Roháčoch či zážitky z oboch Fatier. Za tie roky sa toho pomerne veľa nazbieralo. Samozrejme, tak ako to býva u mňa zvykom, venujem sa aj historickým faktom. A veru, z hľadiska Tatier, je o čom písať. Terajšie „veľdielo“ som pracovne nazval „Tatranské Akočriepky“. Totiž každá z jednotlivých kapitol má v názve „Ako“. „Ako som išiel či nešiel tam a tam, a podobne“. Veru, táto spôsobová príslovka ma celkom zaujala. Poznáme rozprávky pre deti, ktoré týmto slovíčkom začínajú: "Ako kapor po prvý raz v živote uvidel prskavky", "Ako Lomnička predpovedala počasie", "Ako šiel vĺčko do sveta", "Ako ježko slnce budil", "Ako Kubko a Maťko naučili vílu ovečky dojiť", "Ako si sýkorky hľadali byt" či jednu z posledných, a teda aktuálnych s nekonečným seriálom, "Ako liberálni poslanci slovenského parlamentu vydžubávajú so Slovákmi". Prečo teda knihu nenazvať takto? Zatiaľ mám spracovaných asi pätnásť kapitol a ďalšie pribúdajú. V realite to vyzerá tak, že z napísaného textu budú pravdepodobne spracované dva diely. Samozrejme aj s bohatým obrazovým materiálom. Opäť to vydám, tak ako predtým, vo svojom náklade v jedinom výtlačku. Verím, že do tohto leta sa mi „Balzaca“ podarí spracovať. A opäť sa začnem venovať Alpám a Dolomitom. Veď mám o čom písať...
Nuž, keď už nemôžem kopce navštíviť v realite, tak aspoň takto v spomienkach...