Národný park Les Écrins (Francúzsko) 2015

Národný park Les Écrins (Francúzsko) 2015

        Začiatkom júla som absolvoval s trojicou kamarátov z Česka do mnou už niekoľko rokov obdivovaného kúta juhovýchodného Francúzska. Niekoľko desiatok kilometrov južne od Grenoblu leží malý národný park Écrins. Doslova susedí s národným parkom Queyras, ktorý ktosi nazval Malým Tibetom. Tam som bol v roku 2007. Lenže nakoľko som bol v Himalájach štyrikrát, teda v nepálskych, nič mi francúzske kopce Tibet aj tak nepripomínali. Možno niečia vízia v jeho hlave... Východiskom pre oba národné parky je mesto Briancon. Oficiálne uvádzajú, že je so svojimi 1 367 nadmorskými metrami najvyššie položeným mestom v Európskej únii. Tak verme tým zdrojom. Partiu českých chalanov som nahovoril pri januárovom stretnutí v rámci brnianskeho cestovateľského veľtrhu „GO“. Súhlasili. Začiatkom júla sme sa vydali v rámci zájazdu pražskej cestovky na desaťdennú akciu. Celonočnú jazdu cez Rakúsko a Taliansko sme zavŕšili výjazdom do sedla Col de Montgenévre, ktoré tvorí hranicu medzi Talianskom a Francúzskom niekoľko desiatok kilometrov na západ od Turína. Zjazd po strmých serpentínach naznačoval, že sme v tej správnej oblasti. Lenže vedúci akcie nás schladil informáciou, že ubytovanie v Briancone je zrušené a máme náhradný hotel v asi 25 kilometrov vzdialenej dedine La Grave (1 450 m). V duchu som s tým nesúhlasil... Ale keď sme nakoniec videli scenériu takmer štvortisícových kopcov s ľadovcami, tak nám padli sánky (tie „držkové“). Úžasný výhľad. Mali sme trochu smolu, pretože počasie v čase nášho príchodu, čo bolo skoré dopoludnie, nebolo až také ukážkové. Nasledovalo ubytovanie v hoteli Castille. Do jedenástej sme stihli absolvovať rýchle raňajky, ubytovanie na izbách a vychystanie sa na prvú poldennú túru. Využili sme služby miestnej lanovky „Telephérique la Meije“ a o 11.45 sme sa vyviezli pár stoviek metrov hore. Ono to bolo celých tisíc výškových metrov!!! Síce na oblohe sa začali tvoriť mraky, tie vôbec nevadili. Vystúpili sme na stanici Gare Peyrou d’Amont (2 416 m). To je vlastne stredná stanica celého systému lanoviek vedúcich až k ľadovcu La Rateau s jeho vrcholom La Rateau (3 809 m). Toto som mal už dopredu „naštudované“ a túžil som sa sem dostať. Horná stanica lanovky leží vo výške 3 211 metrov – Gare des Ruillans a nad ňou sú rozľahlé pláne ľadovcov La Rateau Glacier a La Meije Glacier. Tentoraz sme boli podstatne nižšie, teda vo výške 2 411 metrov. Skalnatým chodníkom sme zišli za mierneho mrholenia o niekoľko desiatok metrov nižšie západným smerom k jazeru Lac du Vachier (2 382 m). Trochu fúkal vietor, jednotlivci z našej skupiny si posadali na balvany okolo jazera, ale pár tých „dupákov“ pokračovali vo výstupe k chate Refuge Evariste Chancel (2 508 m)  Nemal som nejakú náladu po prebdenej noci v autobuse „bezvýznamne“ šliapať k chate. Ale keď naša partia sa rozhodla pre výstup, išiel som aj ja. Nejakých zhruba stopäťdesiat výškových metrov ma predsa nezlomí. A navyše sa ukázalo slnko so svojimi lúčmi. Terén...? Asi ako tatranské záverečné stúpanie od vodopádu k Viktorovi pod Rysmi. Výstup trval asi polhodinu. Niekoľko fotozáberov na pár turistov na terase chaty aj so živým somárom, teda naozaj zvieraťom, ktorý nebol v živote v parlamente, ale pravdepodobne nosí na chatu nejaké zásoby. Radek si dal akúsi hrachovú polievku, samozrejme nesmel chýbať „škopek“, teda plechovica malého piva. Za 3,5 eura. To len pre taký malý ekonomický prehľad. S tým pivom som ho kamarátsky podporil. Nastal čas na zostup. Niektorí si to namierili priamo do La Grave. Ale mňa viac ako tisícmetrový zostup v lese nejako neoslovil. Na rozdiel od prítomných som mal za sebou vlastne dve prebdené noci. Oni cestovali z Prahy, ale ja o osem hodín skôr zo Žiliny. Cestu z chaty k objektu lanovky som zvládol asi za hodinu. Tam som na veľkom balvane relaxoval pod lúčmi slnka a pozoroval „chalanov“. Neďaleko odo mňa „hajzlíci“ svišti sa hrali s akýmsi kameňom. Ale asi vedeli čo zamýšľam. Než som vytiahol fotoaparát, tak „šibli“ do doliny. Celá partia sme sa zišli až pri večeri. Mali sme prvý deň za sebou. S kamarátom Béďom sme mali izbu ideálne položenú. Výhľad z okna na kopce la Rateau a la Meije. Niečo podobné ako v Tatrách v Novej Polianke, keď z postele sledujete štvoricu tých skalnatých „zasranov“. Tupú, Končistú, Gerlachovský a Slavkovský štít. A ležíte pod „perinou“. Tie francúzske kopce naozaj nemali chybu. Ešte aj pri neskorom západe slnka. Myslím si, že problém so zmenou ubytovania bol v našom prípade dobrou zmenou. Celá partia sme sa zišli pri veľkom stole pre osem ľudí. Podobne ako kedysi v Andorre. To by aj Radek spomenul. Neodpustím si tu skonštatovať, že večere boli takým najmenej dvojhodinovým obradom. Na rozdiel od našich „českých“ alebo „slovenských“ rýchloviek. Dnes nám servírovali „Gaspacho“. Výbornú španielsku studenú zeleninovú polievku. Po jej konzumácii som sa osobne rozhodol, že to skúsim pripraviť aj doma. Niekedy... Maybe... Hlavné jedlo tvorila pečená jahňacina s opekanými zemiakmi  a brokolicou. Po dosť dlhej výmene názorov s mojimi spolusediacimi mäso skonzumovali kamaráti. Nemusím tento druh mäsa, aj keď ho vychvaľovali ako je dobre pripravené. Myslím, že krásnym vyvrcholením večerí bolo ponuka asi troch, štyroch alebo aj piatich druhov francúzskych syrov s bagetou. A na záver puding s ovocnou oblohou, čo bolo naozaj už mimo mňa. Tieto večere končili okolo deviatej. A práve v ten večer sme s Béďom rozkošne unavení po celonočnej ceste, ale aj výlete ešte stačili sledovať v miestne televízii „zaujímavý“ film. Obidvaja sme vedeli, že je to niečo známe. Ale vo francúzskom dabingu pozerať na klasický western „Vtedy na západe“ nám obom dalo dosť zabrať. Rozumeli sme akurát tak „Oui“ alebo „Non“. A nakoniec sme zaspali.

            Ráno bolo zaujímavé. Ja, jediný Slovák v rámci zájazdu, som pri raňajkách spomenul, že by sme si mali v rámci akcie spomenúť na padlých predkov. Nikto nereagoval a zrejme ani nepochopil. Čiže keď je niekto na dovolenke alebo podobnej akcii zrejme vypustí z hlavy všetko. Ak je to naozaj z hlavy. V Česku slávili 500 rokov od upálenia Johnyho Husa. A nikto z tých pár desiatok ľudí nič... Priznám sa, že som toto musel napraviť. Bohužiaľ skladba ľudí pri raňajkách nebola tá správna, pretože sa tam objavili aj iní hoteloví návštevníci. Ale aspoň pri našom stole som chcel zapáliť na počesť kňaza sviečku. Zistil som, že by to naozaj v tej chvíli vyzeralo blbo. Tak radšej nič. Tentoraz nás čakala krátka jazda asi 17 kilometrov na východ, teda smerom na Briancon. Vystúpili sme v dedinke Pont de l‘Alpe (1 630 m) v údolí la Guisane. Prvým cieľom malo byť jazero le Grand Lac (2 282 m). Dosť strmým chodníkom sme sa vydali na sever. Po krátkom šliapaní sme sa dostali k nádhernému stupňovitému vodopádu Cascade. Nad ním sa vypínali skalné steny kopca Roche Robert (2 399 m). Tento sme strmým údolím obchádzali, aby sme sa dostali na horské pasienky l‘Alpe du Lauzet. Po pravej strane stálo niekoľko starých domov aj s kaplnkou, pravdepodobne už zaniknutej nejakej osady. Na rozľahlých lúkach sa pásli ovce. Vzadu za nami sa týčila hradba la Meije (3 983 m), Bec de l’Home (3 454 m) a la Pavé (3 823 m) so svojimi ľadovcami. Odbočili sme doľava, teda na západ a miernym stúpaním sme prišli k strmému chodníku a po jeho serpentínach sme sa dostali k takmer kolmej stene, teda bol to taký typický skalný komín. Našťastie bol istený oceľovým lanom. Tu sme sa dosť dlho zdržali, pretože nie každý z účastníkov tejto akcie niečo podobné v živote absolvoval. A navyše niekoľko, možno domácich turistov, si vybralo za cieľ práve tadiaľto zostúpiť dole. Konečne sme sa vyšplhali komínom hore a stáli sme v bezmennom sedle. Pod nami sa objavila hladina jazera le Grand Lac. Nádherne do modra zafarbená voda s okolitými kopcami vytvorila prekrásnu prírodnú scenériu. V sedle sme si urobili občerstvovačku. Niekto ovocie, niekto horalku alebo čokoládu a niekto plechovicu piva. Každému čo mu chutí. Všade okolo nás boli lúky posiate tisíckami kvitnúcej flóry. Naša cesta pokračovala ďalej na západ. Miernym stúpaním sme sa dostali na najbližšiu vyvýšeninu, na ktorej sme sa otočili o 180 stupňov a pokračovali tentoraz na východ. V diaľke pred nami sa vypínal masív Arétes de la Bruyére, ktorého skalné veže a vežičky pripomínali chrbát prehistorického jaštera. Po pravej strane bolo jazero le Grand Lac a s hrebeňom Arétes de la Bruéere vytvárali nádhernú scenériu. Prešli sme pod hrebeňom a veľmi ďaleko od nás sa na juhu vypínala najjužnejšie alpská štvortisícovka Barre des Écrins (4 102 m). Prešli sme cez sedlo Clos d’Anet (2 440 m) do údolia horského potoka Torrent du Rif. Po ľavej strane sa objavil mohutný kopec Téte de la Cassille (3 069 m). Vzadu za nami som zahliadol nad jazerom le Grand Lac sedlo Col de la Ponsonniére (2 813 m) a vľavo od neho vyčnieval le Grand Galibier (3 228 m), pod ktorým je známe sedlo Col du Galibier (2 642 m). Prešli sme krátkym snehovým poľom, po ktorom sa dalo celkom dobre šmýkať. Oproti sa nám do cesty postavila hradba bezmenného trojvrchola. Vlastne to bolo pokračovanie hrebeňa Téte de la Cassille, ktorý končil v sedle Col du Chardonnet (2 638 m). Našťastie naša cesta viedla iným smerom. V sedle Clot des Vaches (2 209 m) sme odbočili na juh. Pokračovali sme chodníkom okolo potoka strmo dole. Hlboko pod nami sa objavili pasienky l‘Alpe du Lauzet, kadiaľ sme dopoludnia prechádzali. Podľa mapy tam mala stáť malá chata. Veru, vidina pitného režimu nás hnala dole strmým chodníkom. Našťastie zostup nebol dlhý a onedlho sme sedeli pod slnečníkmi chaty Refuge l‘Alpe du Lauzet. Malá plechovica pivka po 4 eurá určite osviežila. Ale väčšina spoluturistov dala prednosť ďalšej ceste bez prestávky a vidinou českého piva v autobuse. Opäť sme prešli okolo vodopádu. Tentoraz bol nádherne osvetlený slnkom. V dedinke Pont de l’Alpe sme sa ocitli asi po polhodinovej rýchlej chôdzi. Aj keď sme absolvovali malú pitnú prestávku, tak chladené pivo v autobuse nám určite neublížilo. O štvrtej sme boli v hoteli. Hygiena, televízny priamy prenos z etapy Tour de France a nakoniec večera. Zeleninový vývar, pečené kačacie stehno, opekané zemiaky, grilovaná zelenina a samozrejme syry s dezertom doplnili naše vyhladované žalúdky.

            Ráno nás privítali „vysmiate“ slnečné lúče. Kopce nad nami nám dávali nádej, že aj dnešný deň bude jeden z tých rozprávkových. Po raňajkách sme odišli do Brianconu. Bolo slnečno a predpoveď bola celkom „inn“. Obul som si len trekové sandále. Veď nič náročné nemáme pred sebou. Z Brianconu sme sa vyviezli kabínkovými gondolami „Do Prorel“ hore nad mesto. Boli sme v zimnom lyžiarskom stredisku, lenže tentoraz bez lyžiarov či turistov. Neďaleký a nevysoký kopec Mont Prorel  (2 566 m) lákal. Chodník pripomínajúci výstup z Medziholia na Rozsutec. Ale tu bolo stúpanie len asi 130 metrov. Lenže veľmi lámavá skala a štrk. A ja v blbých sandáloch. Čože hore to ešte išlo. Šliapal som a fotil kvetinky a okolie. Konečne bol na dosah vrchol. Pár obrázkov na pamiatku a už sme schádzali späť k stanici lanovky. Pri zostupe som zistil, že na oboch sandáloch sa mi odtrhávala podrážka. Tak fajn. Išiel som posledné metre ako keby som očakával rektálnu katastrofu. A to sme potom pokračovali z medzistanice po asfaltke do Brianconu. Nohy som zdvíhal ako káčer Donald, aby som neodtrhol podrážky. Hodinu po poludní sme bolo našťastie v Briancone. Mesto som už poznal z minulých návštev, takže pamiatky som „nemusel“. Bolo otrasne horúco, miestny teplomer na lekárni ukazoval 34 stupňov Celzia a myslím, že „plus“, teda nad bodom mrazu! Bol som smädný a takmer nepohyblivý z hľadiska topánok. Mojim cieľom bol obchod s nejakými lepidlami. Lenže najprv sme vyšli k miestnej katedrále doslova sto výškových metrov. Briancon totiž leží v rôznej nadmorskej výške, kde sa strieda údolie s kopcami. Hladný, smädný a ešte oklieštený z hľadiska obuvi... Partiu som zaviedol k vyhliadke na nádherný stredoveký most, ale potom som to už vzdal. Vedel som, že v dolnej časti mesta sú dva hypermarkety. Veď tam by mali mať nejaký „sekundáč“, ktorý mi niečo zalepí. Aspoň prsty na ruke. To býva najlepšie, keď chcete niečo zalepiť a on blbec lepí všetko iné len nie to čo potrebujete. Neostalo mi nič iné. Chcel som mať z krku ten problém. Takže ani jedlo, ani nápoj a ja som šliapal opäť dole strmou cestou do Carrefouru. Asi po dvadsiatich minútach rýchlej chôdze som prišiel do „raja“. Naozaj „air condition“ tam fungovalo. Ale ponuka potravín ma veľmi neoslovila. Kecám... Oslovili dve plechovice chladeného piva. Skončili v košíku, lenže žiadne lepidlo. Nič také nebolo v regáloch. Pri pokladni som sa frajersky opýtal „ruko-nožným“ esperantom či majú nejaké lepidlo. Dievča nechápalo. Na rozdiel odo mňa. Tvrdil som niečo o sekundách. Až nejaký chlap stojaci za mnou pozrel na moje sandále a pochopil. Dostal som asi za dve eurá nejaký lepiaci „extrakt“. Do prdele, tak bohovsky viem po francúzsky a ani som to dovtedy nevedel. „Mastil“ som späť hore kopcom. Spotený som prišiel do malého parku, kde som si v tieni stromov konečne sadol na lavičku a zjedol výrobok Hamé s nejakou polosuchou bagetou. Ešteže som sa neudusil. Pitný režim mi zabezpečila plechovica penivého nápoja. Našťastie sa blížil čas odchodu autobusu, takže som opatrne prešiel niekoľko sto metrov na blízke parkovisko- Večer som v hotelovej izbe urobil chirurgický zákrok na sandáloch. Zatiaľ to vyšlo. A aby som nezabudol, tak na večeru sme v ten deň mali ako predjedlo zeleninový šalát, potom bravčové pečené mäso s krupicovo vajcovými nokmi a s oblohou. Nasledovali klasické syry a sladký dezert. Toto tu uvádzam, ak by náhodou tieto riadky čítali účastníci zájazdu...

            Ráno sme sa zobudili do krásneho počasia. Ľadovce nad nami osvecovali slnečné lúče a tešili sme sa, že budeme mať pekný deň. Po raňajkách sme sa zišli pri autobuse a odišli len niekoľko kilometrov z La Grave smerom na Briancon, teda na východ, do dedinkyVillar d’Aréne. Vydali sme sa okolo riečky Romanche údolím Bois de la Chal d’Oudtre. Prešli sme okolo krásneho vodopádu a po horskom chodníku diaľkovej trasy GR 54 plnom strmých serpentín sme prišli k vyhliadke Pas d’Anna Falgue (1 765 m). Po pravej strane sa vypínal hrebeň kopca Pointe Nerot (3 538 m) s ľadovcami Glacier de Peigne a Glacier du Clot Boucharet. Odtiaľ sme sa dostali po niekoľkých sto metroch na horské pasienky Le Plan de l’Alpe. Tu som sa oddelil od celej skupiny. Oni pokračovali k chate Refuge de l’Alpe de Villar d’Aréne ((2 077 m). Mal som totiž v pláne, na rozdiel od ostatných, navštíviť alpskú botanickú záhradu. Takže som odbočil doľava a po úzkom chodníku vysoko nad údolím Bois de la Chal d’Oudtre, ktorým sme pred pár hodinami vyšliapali až na horskú planinu, pokračoval na sever k vyhliadke La Cote  Belle vo svahu Les Crevasses. Odtiaľ takmer už po vrstevnici s miernym klesaním a rozľahlých lúkach plných kvitnúcich fialových ľalií zlatohlavých som sa dostal do sedla Col du Lautaret (2 058 m). Toto sedlo, cez ktoré prechádza asfaltová cesta, spojuje mesto Briancon s Grenoblom. Je známe s pretekov Tour de France, nakoľko zo sedla vedie horská asfaltová cesta do ešte známejšieho sedla Col du Galibier (2 644 m), ktorého nadmorská výška atakuje náš Gerlachovský štít. O tých serpentínach píšem v ďalšej časti, kedy sme Col du Galibier absolvovali aj my pri návrate domov. Samozrejme autobusom. Teraz som sa ponáhľal navštíviť neďalekú botanickú záhradu s alpskou flórou. Bolo príjemné slnečné počasie, pofukoval vetrík a v celom objekte bolo len pár zvedavcov. Ako som už spomenul, tak z celej našej skupiny som tu bol sám. Zaplatil som vstupné 6 eur a s pripraveným fotoaparátom vstúpil do objektu. Ako som predpokladal, tak ma očarilo množstvo druhov horskej flóry. Myslím, že je zbytočné tu vyrátavať čo všetko vo vysokých horách rastie. Fotoaparát cvakal a naháňal som zábery. Okolitá príroda s ľadovcami na kopcoch len viac podfarbovala neskutočnú krásu. Bol som spokojný. V diaľke som zahliadol našich kráčajúcich spoluturistov. V sedle, kde stojí niekoľko objektov s rôznym občerstvením, posedávali motorkári, cyklisti, ale aj peší turisti. Nemohol som nekúpiť tradičnú magnetku, ktorá určite pribudne do zbierky na chladničke doma v kuchyni. Všetci sme sa stretli pri autobuse. O druhej sme vyrazili na cestu do hotela. Niekoľko z nás malo záujem ešte využiť nádherné počasie a tak pred treťou sme už v La Grave stáli pred budovou lanovky Telepheriques de la Grave (1 450 m). Našim cieľom bolo dostať sa k ľadovcu Glacier de Rateau s rovnomenným kopcom la Rateau (3 809 m). Spiatočný lístok lanovkou na hornú stanicu Gare des Ruillans (3 211 m) stojí 23 eur. Nato, že prekonáte okolo 1800 výškových metrov, to nie je zlá cena. Cesta s prestupom na medzistanici Gare Peyrou d’Amont (2 416 m) trvala 45 minút. Lanovku tvorí súprava štyroch vzájomne prepojených gondol každá s kapacitou osem osôb. Ak môžem poradiť prípadným návštevníkom, tak najlepšie je si sadnúť tak, aby ste mali ľadovce s kopcami po ľavej strane. Tak sú umožnené nádherné výhľady a fotografovanie. Sedel som v gondole sám, takže každú chvíľu som si presadol na iné miesto len aby som mal čo najlepšie výhľady. La Grave sa strácalo dole v údolí a onedlho som už vystupoval na medzistanici. Pár jednotlivcov z našej skupiny ma nasledovali. Nečakali som dlho a prišla podobná súprava gondol. Druhý úsek je samozrejme dlhší, ale aj strmší. Tu už sme sa takmer „dotýkali“ ľadovcov. Za ľadovcom Glacier de Rateau sa tiahol dlhý a strmý svah pokrytý ľadovcom Glacier de la Meije a nad ním sa vypínal mohutný La Meije (3 983 m), teda najvyšší kopec v tejto skupine národného parku Les Écrins. Vzadu za nami ponad údolie na sever od La Grave sa týčili kopce Pics de Buffe d’en Haut (2 933 m), Pic du Mas de la Grave (3 020 m) a na východ od nich masívy Aigulles de la Saussaz (3 361 m) a Aigulle de la Goléon (3 427 m). Po chvíli jazdy sme dorazili na vrcholovú stanicu. Privítal nás dosť silný vietor, ale slnečné lúče celkom slušne pálili. Moje plány dostať sa po ľadovci „len-tak“ bez mačiek niekde vyššie nevyšli. Totiž pre bežných turistov je celý areál oplotený, takže nič iné neostalo, len sa podriadiť realite, a tak sme absolvovali aspoň niekoľko desiatok metrov k ľadovcu. Nad nami sa týčila skalná hradba Dóme de la Lauze (3 110 m), Pic de la Grave (3 667 m) a Pointe Madelaine (3 627 m). Pod nimi sa rozprestieral mohutný ľadovec Glacier de la Girose s veľkými trhlinami a serakmi. Na severnej strane svahu pod La Point Trifide (3 460 m) leží ľadovec Glacier du Vallon, ktorého vody napájajú riečku la Romanche. Na veľkej terase reštaurácie s oficiálnym názvom „Chalet 3200“ na stoličkách posedávalo niekoľko postarších turistov, ktorí sa sem podobne ako my vyviezli lanovkou. Samozrejme tu nesmeli chýbať Japončíci. Tí sú naozaj všade. Trochu rozruchu urobilo moje oblečenie. Totiž vyviezol som sa sem v krátkych nohaviciach a tričku bez rukávov. A postarší ľudia nechápavo krútili hlavami, nakoľko oni sedeli na stoličkách zabalení do zimných vetroviek a diek. Nuž, každý sme iný. Ale naozaj bolo teplo a najmä v závetrí chaty. Posadili sme sa k stolu na slnku a pred sebou sa vypínali spomínané trojtisícové kopce. Z blízkeho reproduktora sa ozývali jemné melódie svetových hitov z druhej polovice minulého storočia. Všetko je to o ľuďoch, keď som si spomenul na nedávnu návštevu Chopku, kde v Rotunde doslova hulákali primitívne „hity“ akýchsi zblúdilých rapových „hviezd“. Neodpustili sme si ochutnať v trojtisícovej výške pivko. Tak sme si objednali výborne chladené a aj znamenitej chuti „Vedett, extra blond biére“. Trojdecová fľaška za 6 eur. No, dobrá cena, nie? Panovala tu doslova božská romantika. Ľudia medzitým poodchádzali a ostali sme na terase sami traja. Blížilo sa pol piatej a teda aj čas nášho návratu, pretože posledná lanovka odchádzala o pätnásť minút. Okolo pol šiestej som už bol v hotelovej izbe. Večeru tvoril predkrm kus-kus s oblohou a hlavné jedlo dusené bravčové mäso, gratinované zemiaky s oblohou. Tradičný záver večere opäť tvorili syry a sladký dezert. Po večeri sme sa prešli k miestnemu románskemu kostolíku Église de Notre-Dame-de l‘Assomption. Stojí na kopci v hornej časti obce. Boli odtiaľ zaujímavé výhľady na zapadajúcim slnkom osvietené končiare s ľadovcami.

            Dnešný deň bol posledným, ktorý sme mali prežiť na túre. Tentoraz sme sa po raňajkách vydali opäť na východ. Prešli sme cez Briancon a pokračovali k talianskej hranici do dediny Montgenévre (1 850 m). Malá dedinka je horským strediskom s niekoľkými lanovkami. Zaujímavosťou je kamenný Napoleonov obelisk, ktorý v roku 1807 postavili na pamiatku jeho víťaznej bitky pri Slavkove. Miestnou kabínkovou lanovkou sme sa vyviezli do hornej stanice Telecabine du Chalvet (2 100 m). V minulých rokoch toto bola medzistanica a lanovka pokračovala až pod vrchol Chalvet (2 577 m). Bohužiaľ hornú časť nezrekonštruovali, takže nás čakal strmý výstup po zjazdovke hore. Slnko poriadne pálilo a naše pľúca dostávali poriadne zabrať. Konečne sme sa dostali k bývalej vrcholovej stanici v nadmorskej výške 2 540 metrov. Po krátkej občerstvovacej prestávke nás čakalo ešte asi stometrové prevýšenie, aby sme sa dostali až na samotný vrchol Téte des Fournéous (2 640 m). Po hrebeni posiatom množstvom tmavomodrých horcov a bledomodrých horských zvončekov sme pokračovali na severovýchod a okolité kopce pripomínali také polovyschnuté Roháče. Po pravej strane sa vypínal mohutný trojtisícový Mont Chaberton (3 131 m). Je zaujímavý tým, že na jeho vrchole stoja zrúcaniny vojenskej pevnosti, ktorú na prelome 19. a 20. storočia postavila talianska armáda. Vtedy totiž kopec patril Taliansku. Z vrcholu Taliani delostrelecky odstreľovali Briancon a jeho okolie. Mohutné západné zrázy Mont Chabertonu padali hlboko do údolia. Okolité kopce so svojimi hlbokými zrázmi a údoliami pripomínali mesačnú krajinu. Žiadny strom, málo trávy a väčšinou kamene. Na juh od nás sa vypínala pyramída Pic de Rochebrune (3 320 m) v oblasti Queyras neďaleko horského sedla Col d’Izoard (2 361 m), taktiež známeho z etáp Tour de France. Na západe vyčnievali Barre de Écrins a la Meije. Chodník vedúci po hrebeni pripomínal časť malafatranskej hrebeňovky najmä v úseku od Chlebu po Poludňový grúň. Akurát tu chýbala kosodrevina a tráva. Naša cesta viedla strmším zostupom po lámavej skale a asi po polhodine chôdze sme sa dostali do Col de la Lauzet (2 540 m). V sedle sme po krátkej prestávke odbočili doprava, teda na východ a po krátkych serpentínach zišli na križovatku ciest v Clots des Fonds (2 430 m). To už sme boli na pravých alpských lúkach s tisícami kvetín a nádhernými výhľadmi. Opäť sa objavila pyramída Pic de Rochebrune. Začali pribúdať ihličnaté stromy. Slnko neúprosne pálilo. Doslova sme zbehli asi tristo výškových metrov na horskú planinu Plateau de Baises (2 137 m). Odtiaľto sa vychádza na Col du Chaberton (2 690 m) i na samotný Mont Chaberton. Výstup hore trvá asi 3 hodiny. Pod ňou vytekal malý prameň vody, ktorý sa po niekoľko sto metroch zmenil na potok. Asi po piatich minútach chôdze  sme prišli k Bergerie des Baises (2 080 m). Lenže márne sme hľadali nejaký salaš. Stála tu akurát zatvorená búda. Ďalším klesaním sme sa dostali na úzky lesný chodník a po polhodine zostupu sme stáli pri rázcestníku Chemin de Baises. Doprava chodník do Montgenévre a doľava dedinka Claviére (1 760 m) v Taliansku. Leží neďaleko známejšej obce Sestriére, ktorá je skôr známa ako zimné lyžiarske stredisko, kde sa jazdí svetový pohár v lyžovaní. Autobus nás mal čakať v Claviére, a tak po ďalších asi dvadsiatich minútach sme zahliadli talianske zástavy vejúce na stožiaroch pri bývalej colnici. Prekročili sme hranicu a asi po tristo metroch sme stáli na malom parkovisku pri autobuse. Nasledovalo pivné osvieženie a prejazd do Brianconu, kde sme si v rámci krátkej prestávky dokúpili v supermarkete Geánt potrebné zásoby na zajtrajšiu cestu domov. Podvečer sme venovali predbežnému baleniu vecí. V rámci večere nám naservírovali zelerovú polievku, teľacie mäso s opekanými zemiakmi, hríbmi a slaninou. A tradične už, ale najmä naposledy porciu syrov a dezert. Po večeri sme absolvovali „brífing“ k zajtrajšiemu dňu. Totiž pôvodne plánovaná cesta do Grenoble spojená s návštevou tohto olympijského mesta sa zrušila, pretože v minulých týždňoch došlo neďaleko od la Grave k zosunu pôdy a strhnutiu časti hlavnej cesty. Bolo to pri mestečku le Bourg-d’Oisans, z ktorého začína diabolské 14 kilometrové stúpanie so sklonom 13% do l’Alpe d’Huez s prevýšením asi tisíc metrov. A o niekoľko dní po našom odchode tadiaľ mala končiť horská etapa Tour de France. Pre nepriechodnú cestu etapu viedli po náhradnej trase. Takže aj my sme museli zvoliť náhradný variant trasy návratu. Bolo rozhodnuté, že prejdeme cez sedlo Col du Galibier.

            Slnečné ráno nás už ani neprekvapilo. Po raňajkách sme zbalili batožinu a o desiatej sme vyrazili na spiatočnú cestu. Posledné pohľady na ľadovcové velikány a známou cestou, ktorú sme už dokonale poznali, sme onedlho prešli sedlom Col de Lautaret. Bonbónikom nielen pre nás, ale najmä pre vodiča bola úzka asfaltová cesta vedúca do sedla Col du Galibier. Po ceste šliapali doslova desiatky cyklistov rôznych vekových kategórií vrátane žien. Zrejme tu skúšajú pocity pretekárov najťažšieho cyklistického preteku na svete. Po ôsmich kilometroch sme sa konečne vyšplhali po serpentínach do sedla, kde na malom parkovisku stálo niekoľko osobných vozidiel, motocyklov a náš autobus. Samozrejme aj tu postávali skupinky cyklistov, ktorí si cestu poctivo vyšliapali či už zo severnej alebo južnej strany. Výhľady zo sedla boli impozantné. Asi je tu zbytočné vymenovávať všetky tie kopce, ktoré sme v priebehu minulých dní videli. Ale za zmienku stojí, že sa nám podarilo zahliadnuť zasnežený masív Mont Blancu (4 810 m). Samozrejme nemohlo chýbať fotografovanie v najvyššom bode sedla pri známej tabuli s uvedenou nadmorskú výšku. To využívali najmä cyklisti. Nasledoval krátky výstup po prašnom chodníku niekoľko desiatok metrov nad sedlo odkiaľ bol sympatický výhľad na blízky vrchol Le Grand Galibier. Prestávka v sedle ukončila náš pobyt v národnom parku Les Écrins. Nasledoval zjazd serpentínami do dediny Valloire, keď sme zostúpili o takmer dvetisíc metrov nižšie. Prešli sme do Saint Michelle de Marieunne, mestečka pri ľadovcovej rieke Arc, a to sme už uháňali po diaľnici na sever. Prvou krátkou zastávkou bol Albertville (328 m) v Savojských Alpách. Mesto je známe z usporiadania XVI. zimných olympijských hier v roku 1992. Ale okrem jedného pútača s olympijskými kruhmi na kruhovom objazde ničím nepripomína túto športovú akciu. Pokračovali sme v ceste do Annecy (418 m). Je hlavným mestom departementu Haute Savoie. Leží na brehu jazera Lac d’Annecy. Tu sme prehliadkou mesta strávili asi hodinu. Historické centrum pretína vodný kanál vytekajúci z jazera a v jeho blízkosti stoja desiatky  starých mešťanských domov. Súčasťou centra je hrad Chateau d´Annecy, v ktorom sídlili grófi zo Ženevy, ďalej palác d´Isle z 12. storočia, katedrála Saint Pierre zo 16. storočia alebo kostol Église Saint Maurice v štýle plamienkovej gotiky. V meste sa narodil a žil Jean-Jacques Rousseau, osvietenský filozof. Zaujímavosťou je, že mesto má partnerskú družbu s našim Liptovským Mikulášom. Ktovie kto sa o to zaslúžil. Vyrazili sme na ďalšiu cestu a o pol hodinu sme prešli do švajčiarskej Ženevy a krátko na to do Lausanne. Nezastavovali sme. Veď ani nebolo načo. V Berne sme zastavili asi na polhodinovú prestávku. Pred deviatou sme prešli cez Zürich, kde som si spomenul na dopoludnie strávené v tomto meste pred tromi týždňami v rámci návštevy Savojských Álp. Nočný prejazd do Prahy bol už len akýmsi doplnkom pri splnení programu v Écrins. Ranný RegioJet ma odviezol na Slovensko a zapísal som si do svojej „memory“ ďalšiu úspešnú akciu v európskych kopcoch.