Opäť nastal čas aktivít na zahraničných kopcoch. Už ani presne neviem, ako dlho takto cestujem. Spomínam si na začiatok tohto tisícročia, kedy som ani netušil, že sa dám na takéto chodníčky. Vlastne tie cesty začali až prvými Himalájami v roku 2000. Potom nasledovalo obdobie ďalších troch „výletov“ do tohto najvyššieho svetového pohoria. Filmy, kniha a k tomu stovky fotografií. To boli také autorsky výrazné roky. Z toho všetkého ostali už len ďalšie fotografie, zážitky a spomienky, ktoré nepravidelne zverejňujem na mojej „kamzíkovskej“ stránke. Občas sa mi niekto ozve, že ani nevedel ako, ale natrafil na ňu. Teda na tú stránku. A niekedy, teda sporadicky, sa vyskytla aj nejaká pochvala na moju adresu.
Takto to bolo aj začiatkom tohto roka, teda 2018. Klasická januárová cesta do Brna na cestovateľský veľtrh je už niekoľko rokov pravidlom, kde si rezervujem zahraničné zájazdy. Niekoľko rokov ostávam verný pardubickej cestovnej kancelárii, ktorá organizuje celkom zaujímavé akcie v európskych horách. Tentoraz som zvolil akciu v Dolomitoch, na ktorej sa mali zúčastniť aj dlhoroční kamaráti z Česka. Teda Béďa z Českých Budějovíc, Frantík a Radek z Brna. Táto zostava sa nám už niekoľkokrát osvedčila na horách Bulharska, Francúzska i v našich Vysokých Tatrách.
Trochu nejasností býva so správnym určením, kde vlastne ležia Dolomity a ktoré pohoria do nich patria. Takže trochu informácií nezaškodí. Dolomity sú horským masívom, ktorý je súčasťou Álp. Väčšina územia leží v talianskej provincii Belluno, zvyšok územia zasahuje do provincií Bolzano a Trento. Zo západu pohorie ohraničuje rieka Adige a na východe údolie rieky Piava. Sever a juh ohraničujú doliny Val Pusteria a Val Sugana. Na východe pohorie pokračuje až za rieku Piava. Z geomorfologického hľadiska sú Dolomity zvyčajne rozdelené na Západné (Dolomiti di Brenta), Východné (Dolomiti d'Oltrepiave) a na juhozápade tzv. Malé Dolomity (Piccole Dolomiti), ktoré sú rozdelené údolím spomínanej rieky Adige. Teda naša destinácia Národného parku Stelvio s najvyšším kopcom Ortlerom (3 905 m) nie je v Dolomitoch, ale je súčasťou Ortlerských Álp, čo je horský podcelok talianskych Álp v provincii Alto Adige, čiže Hornej Adiže, v západnej časti pohoria v hrebeni Cattena di Zebrú.
Tohtoročné domáce aktivity na kopcoch boli skôr sporadické. Najviac to „odniesla“ Malá Fatra či už v zime alebo na jar. Práve tie jarné výlety poznačil nepríjemný zápal priedušiek, s ktorým som sa trápil v období veľkonočných sviatkov a potom ešte viac ako tri týždne. Testom zdravotnej spôsobilosti bol výstup na Žibrid (867 m), kopec v Strážovských vrchoch a jeho nádherným blízkym susedom, skalným útvarom Budzogáňom. Neskôr som sa po dlhých rokoch „vyštveral“ na Malý Rozsutec (1 344 m). A tradičné výlety v okolí Chlebu či Fatranského Kriváňa ani nerátam. Záverečnou prípravou na Taliansko bol niekoľkodňový pobyt vo Vysokých Tatrách. Nič svetoborné, ale v rámci tejto akcie som navštívil po rokoch aj Pieniny spojené s výstupom na Tri koruny (982 m). Tri koruny sú pomenované podľa pohľadu z Červeného Kláštora. Lenže v skutočnosti je tých korún päť. Teda päť vrcholov s najvyššou Okraglicou. Zvyšné štyri sú Paňska skala, Pleska skala, Ganek a Nad Ogródky. Ak som spomenul Vysoké Tatry, nedá mi skonštatovať, že ako som ich pred rokmi doslova „žral“, teraz sú mi nejako „ľahostajné“. Veľa objektov je tam zatvorených, doslova chátrajú, ale na druhej strane finanční žraloci budujú nezmyselné apartmánové obludy, no občianska vybavenosť takmer neexistuje. Jeden príklad. Pred rokmi v Starom Smokovci zbúrali tzv. Kultúrny dom, teda skôr jeho nedostavaný skelet, pretože ho tam stavali ešte za socializmu. Nové, demokratické vedenie mesta rozhodlo, že tam postavia domy. Dnes, keď to človek vidí, tak žasne. Nemilo. To čo predtým vadilo a vraj špatilo mesto, tak teraz tam stoja štyri podobné betónové obludy. Hrôza. Komercia, chaos a honba za peniazmi tu vládne tak ako v Bratislave či iných slovenských mestách. Niečo podobné je ale aj na horách. Už sú preč časy, kedy na chatách vládli ozajstní horali – chatári. Z Térynky najprv odišiel Miro Jílek, neskôr zo Zbojníčky Edo Záhor. Ale aj horskí vodcovia či členovia horskej služby. Stačí spomenúť mená Gejza Haak, Laco Šedivý, Jožko Koršala a mnoho ďalších. To boli osobnosti posledných dvadsiatich či tridsiatich rokov. Nahradili ich mladí a verím, že aj ambiciózni záchranári a chatári, ale tá atmosféra v chatách je už iná. Ešteže svoju činnosť neukončil nestarnúci chatár z Rysov Viktor Beránek, ktorý ostal jedinou aktívnou chatárskou legendou. A k tomu je potrebné spomenúť aj ďalšieho seniora chatára z Rainerovej útulne Petra Petrasa, ktorý však svoje remeslo musel prenechať synovi, nakoľko nezmyselná slovenská byrokracia a paragrafy o podnikaní mu doslova zakázali pokračovať v nastúpenej ceste. Presuňme sa ale do Prahy.
V polovici júla pred samotnou cestou ma opäť neplánovane postihli čudné zdravotné problémy. Kŕče v oblasti žalúdka mi nedávali niekoľko dní spávať. Bolesti neustupovali a ja som mal o dva-tri dni absolvovať cestu do Talianska. Otáľal som s návštevou lekára. Žiadne útlmové tabletky nezaberali. Tak som zabral ja. Večer pred cestou som narýchlo navštívil pohotovosť s cieľom zistiť podstatu bolestí. Nasledovalo vyšetrenie na urgentnom príjme, odber krvi, EKG, infúzia. Okrem vyššieho tlaku mi prakticky nič nezistili. Lekárka predpísala akýsi liek na zníženie žalúdočných kyselín. Ale veď ja som normálne jedol, z tej stránky neboli problémy. No, ale aspoň ma psychicky spracovala, a tak som sa na druhý deň ráno vydal vlakom do Prahy. Na Florenci sme sa stretli všetci štyria účastníci akcie. Béďa prišiel ako prvý, druhý ja a onedlho prišla aj brnianska dvojica. Autobus prišiel načas, a tak prítomní účastníci zájazdu postupne nastúpili a zaujali miesta. Vedúci akcie Ondra, mimochodom som s ním pred pár rokmi navštívil zájazd do švajčiarskych Savojských Álp, spočítal ľudí a zistil, že nám šesť osôb chýba. Po vzájomnom telefonickom kontakte nám konečne oznámil, že šestica žien zo Slovenska uviazla vo vlaku kdesi pri Ústí nad Orlicí, nakoľko došlo k havárii trolejového vedenia. Ondra nás síce upokojoval, ale aj tak sa čakanie pretiahlo na dve hodiny! Nedá mi nespomenúť úsmevnú príhodu pri čakaní. Sedeli sme pri autobuse na lavici, Béďa, Radek a ja. Samozrejme s plechovicami piva, oni dvaja so Staropramenom a ja s nealkoholickým Birellom. Na vysvetlenie prečo Birell? Nuž, mal so tie zdravotné problémy. Okolo nás prešli dvaja policajti a neodpustili si poznámku. Jeden z nich prstom ukázal na konzumentov Staropramenu, „vy a vy“, potom ukázal na mňa s poznámkou „vy ne“, „toto je poslední výstraha, na veřejnosti se nesmí alkohol konzumovat, příště bude pokuta“. Pousmial som sa a chalanom povedal „vidíte, akú má Birell výhodu?“ Lenže plánovaná konzumácia Birellu počas zájazdu sa nekonala. Prešiel som na „normálne“ pivo. Konečne sme dostali informáciu, že vlak s chýbajúcou šesticou sa blíži k Prahe. Aby sme nemuseli čakať až sa dopravia na Florenc, tak autobus prešiel k Hlavnému nádražiu, kde sa dámy „nalodili“. Myslím, že to bolo na druhý či tretí deň pri debate s nimi a vtedy som sa dozvedel, že sú z Košíc a nie z Bratislavy. Opýtal som sa prečo cestovali vlakom z Košíc do Prahy cez Bratislavu. Odpoveď ma prekvapila a aj zarazila. Že vraj im „ktosi“ poradil, že tak je lepšie do Prahy cestovať. Onemel som a len pokrútil hlavou. No, dobre. Každý sme iný. O 23.15 sme vyrazili na cestu. Prvou zastávkou bol tradičný česko-nemecký hraničný priechod Rozvadov. Asi štvrťhodinovú prestávku som využil na dokúpenie pollitrových fliaš s minerálkou. Totiž v Taliansku, ale aj inde na juhu či západe Európy je problém kúpiť „bublinkovú“ vodu. Teda perlivú. O pol druhej po polnoci sme trielili k nemeckej hranici. Cestujúci okolo mňa už dávno odfukovali, ale mne spánok v dopravných prostriedkoch akosi neprichádza. Aj tentoraz som sledoval ako ubiehajú kilometre a pomaly sa blížime k Regensburgu. Nasledoval nočný prejazd Mníchovom, kde sme boli asi o štvrtej nadránom. Asi po deväťdesiatich kilometroch sme už prechádzali ranným Garmisch-Partenkirchenom a pokračovali k nemecko-rakúskej hranici. Nasledoval priesmyk Fernpaßstraße v rakúskom Tirolsku. Asi po sedemdesiatich kilometroch vedúcich horskými serpentínami sme sa dostali do priesmyku Reschenpass (1 507 m), ktorý tvorí rakúsko-taliansku hranicu. V taliančine sa sedlo volá Passo di Resia a leží západne od Brennerského priesmyku a východne od priesmyku Bernina. Pozoruhodnosťou je, že je tu rozvodie dvoch morí Čierne – Dunaj a Stredozemné – Adige. Z priesmyku sme klesali údolím rieky Adige. Dostali sme sa k pomerne veľkému jazeru Reschensee. Bolo už asi pol ôsmej ráno a mali sme pred sebou záverečný úsek cesty. Pod spomínaným jazerom bolo druhé, podstatne menšie, Lago della Mutta. Serpentínami sme neustále klesali. Po pravej strane na strmom svahu nad dedinou Burgusio stál rozsiahly kláštor Convento Monte Maria (1 355 m). Je to najvyššie postavená benediktínska stavba v Európe a je jedným z najvýznamnejších kláštorov v Južnom Tirolsku. Dnes patrí opátstvo Benediktínskej kongregácii Švajčiarska. Dostali sme sa do mestečka Prato allo Stelvio v údolí Val Venosta. Odtiaľ vedie na západ horská cesta do dedinky Gomagoi (1 271 m).Tu sme odbočili doľava a pokračovali serpentínami strmo hore do údolia učupeného pod majestátnymi končiarmi Ortlerského pohoria. Náš cieľ cesty už bol na dosah. Dedinka Solda (1 860 m), nás privítala celkom príjemným počasím. Autobus zaparkoval pred hotelom Julius Payer. O tomto pánovi sa zmienim neskôr.
Presne o deviatej sme vystupovali z autobusu. Batožinu sme nechali v autobuse a absolvovali v reštaurácii raňajky. Príjemným prekvapením bolo zistenie, že jedna z dvoch obsluhujúcich žien je Slovenka. Usmiata sa zrejme potešila, že počuje materinský jazyk. Už z minulosti viem, že v takýchto hoteloch a horských chatách pracujú Slováci aj Česi a sú radi, keď sa môžu porozprávať jazykom, ktorý dlhšie nepočuli. Pri raňajkách sa k nám pripojil postarší pán, ktorý bol sólista, teda cestoval sám. Po krátkej debate sme zistili, že je to vlastne starý známy, najmä pre Radka mňa, ale vlastne aj pre ostatných. Totiž v roku 2010, keď som bol s ďalšími štyrmi parťákmi v Andorre, sedel tento pán s nami pri stole. A zopakovalo sa to aj o päť rokov neskoršie vo francúzskom národnom parku Écrins. Tam bol tento pán taktiež s nami. Takže Zdeněk, tak sa tento sólopútnik volal, rozšíril naše rady aj na túrach. Raňajky boli podávané formou švédskych stolov. Boli sme po nočnej jazde nevyspatí, ale aj hladní, a tak taniere plné naložených dobrôt boli čoskoro prázdne. Príjemnú atmosféru navodzovala naozaj šarmantná pani servírka. Po raňajkách sme sa ubytovali. Naša štvorica tradične, Béďa a ja v jednej a v druhej izbe Radek a Frantík. Príjemná hotelová izba s balkónom plným rozkvitnutých červenobielych petúnií. Na pol dvanástu sme mali dohodnutý zraz pred hotelom. Čakala nás prvá túra. Celá skupina sa vydala uličkami obce na jej južný koniec. Toto najmä zimné lyžiarske stredisko má asi 400 stálych obyvateľov a nachádza sa uprostred Ortlerských hôr v Národnom Parku Stelvio (Parco Nazionale dello Stelvio). Je ohraničené horskými velikánmi štrnástich vrcholov vysokých viac ako 3 000 metrov. Po asi desaťminútovom asfaltovom šliapaní sme prišli k sedačkovej lanovke „Segiovia Orso e Pulpito“. Naschvál uvádzam talianske názvy, pretože moja zásada je, že by sa mali uvádzať ako prvé názvy v úradnom jazyku a potom ostatné. Síce aj nemčina je úradným jazykom, ale tu platí iná realita. Tiroláci boli a stále sú nacionalisti a stále pretrváva nostalgia za starou rakúskou monarchiou. Takže všade majú nápisy najprv v nemčine a až potom v taliančine. Názov dedinky v taliančine je Solda a v nemčine Sulden. Ondra pre každého vybavil prenosnú kartu na horské dopravné zariadenia, ktoré platili aj pre miestnu autobusovú dopravu. Systém bol taký, že karta platila štyri dni a mohli ste sa s ňou prevážať lanovkami či autobusmi aj celý deň. Hore aj dole. Škoda, že naši „priatelia“ a majitelia lanoviek na Slovensku toto nepoznajú. A celý tento špás stál 33 eur pre seniorov a 37 eur pre dospelých. Pre porovnanie lanovka na Chopok, ktorá je sústavou troch lanoviek stoji pre seniora 18 eur a pre dospelého 22 eur. Samozrejme jedna spiatočná jazda. O Lomnickom štíte už ani nehovorím. Alebo pre pripomenutie? Pre seniora 41 eur a pre dospelého 49 eur! To je sila! Ondra nám rozdal karty. Počasie nebolo celkom ideálne. Miestami nad hlavami poletovali sivé mraky, ale občas nás slnko obdarilo slnečnými lúčmi. Po dvojiciach sme absolvovali cestu hore. Obdivovali sme niekoľko zasnežených kopcov okolo nás. Vtedy sme ešte nevedeli kopce pomenovať. Ocitli sme sa vo výške 2 350 m na mieste nazývanom Pulpito, po nemecky Kanzel. Solda bola hlboko pod nami. V pláne bol výstup údolím Val di Zal k chate „Rifugio Serristori“ a aby zainteresovaní vedeli, v nemčine je to chata „Düsseldorferhütte“ (2 721 m). Vydali sme sa na sever kamenistou cestou najprv strmším úsekom, aby sme neskôr pokračovali po vrstevnici. Hlboko dole pod nami bola naša dedinka Solda. Na lúkach kvitla nádherná alpská flóra. Krásne modré zvončeky alpínske, červené azalky, drobné ružové silenky bezbyľové a trochu vyššie svetlofialové astry alpínske, žlté náprstníky veľkokveté, horce bodkované a kozie brady východné. Fotoaparát neustále cvakal zábery. Chodník klesal, ale aj stúpal. Prišli sme k neveľkej horskej bystrine, prešli po drevenom mostíku a tu začalo strmšie stúpanie. Pred nami vysoko hore sme zahliadli desiatky kráčajúcich ľudí. Bola jedna hodina popoludní a tí správni turisti sa vracali zhora. My tentoraz ešte len hore. Práve tu sa ukázali slnečné lúče, ktoré nám doslova spríjemňovali výstup. Za nami sa týčila hradba vysokých hôr Ortlerských kopcov. Väčšina z nich však bola v mrakoch. Neustále sme stúpali. Dýchanie bolo stále viac problémové. Povinné zastávky na vydýchanie boli častejšie. Niektorí z našej grupy už prichádzali k chate, no väčšina ešte len pomaly vystupovala hore. Po pravej ruke sa týčil celkom sympaticky vyzerajúci trojtisícový kopec Cima Vertana alebo Vertainspitze (3 545 m). Určitou technickou zaujímavosťou je nákladná lanovka, ktorou privážajú zo Soldy na chatu zásoby a iný materiál. Škaredý mrak nad nami spustil niekoľko kvapiek dažďa. Povedal som akési nie pekné slovo a akoby zázrakom kvapky prestali padať. O trištvrte na dve som stál pri chate. Takže výstup trval asi 90 minút. Prešiel som za chatu, kde sa otvorila pláň Plani della Crodetta. Bolo tu menšie jazierko Laghi di Zai. Pláň obklopovali vysoké kopce Croda di Cengles (3 375 m), Cima della Pecore (3 306 m), Croda del Forno (3 433 m) a L‘Angello Grande (3 521 m). Podľa mapy som zistil, že na niektoré vrcholy týchto kopcov vedú zaistené cesty „klettersteigy”, čo pre nás bola len teoretická informácia. Samozrejmosťou bola návšteva chaty. Interiér nič moc, klasická alpská chata s ochotným nemecky hovoriacim ženským personálom. Objednal som si pri okienku pivo. Vďaka svojim zdravotným problémom som machroval s tretinkovou fľašou nealkoholického piva. No nebolo to bohviečo, ale mohlo byť aj horšie. Čo som to vlastne pil. Svetložltá riedka tekutina. Žeby vŕbová voda? Ale na zahasenie smädu to stačilo. Závidel som Radkovi ako mu “berie” miestny čapovaný “Forst” … Samozrejme, že neostal len pri jednom “škopku”. Ale on ako vždy, aj tu si dal polievku. Tentoraz zeleninovú minestrone. Po necelej hodine pobytu na chate sme sa vydali na spiatočnú cestu po rovnakej trase. Ale len po mostík vedúci cez potok. Väčšina z našej skupiny zvolila zostup údolím Val di Zal. Moja maličkosť sa ale rozhodla pre pohodlnejší variant. Necítil som sa stopercentne fit. Veď ešte predvčerom som ležal na infúzke v nemocnici a teraz sa asi pretrhnem... Vracal som sa po výstupovej ceste späť k lanovke. Ale nebol som sám. Pred mnou išlo niekoľko dvojíc s podobným úmyslom ako ja. Teda odvoz dole lanovkou. Bol som vlastne posledný. Samozrejme, že som aj cestou späť fotil. Oproti stojace kopce boli celkom dobre nasvietené slnkom, ale vrcholce boli neustále v mrakoch. Až v hotelovej izbe som podľa mapy zistil, že to boli Cima di Solda (3 376 m), Punta Graglia (3 391 m), Il Gran Zebru (3 851 m), Monte Zebru (3 735 m) a oproti mne sa týčiaci najvyšší Ortler (3 905 m). O niekoľko minút som bol späť v Solde. Desať minút chôdze a asi o štvrť na päť som stál v hotelovej izbe. Prvá cesta viedla do sprchy. Veď prebdená noc v autobuse a poldenná túra si to doslova pýtali. Osviežený som vybaľoval veci z tašky, keď vonku začali padať „špagáty“ dažďa. Prehánka v prítomnosti slnečných lúčov. Pomyslel som si, tak som dobre urobil, že som využil lanovku. Partiu idúcu dole údolím musel dážď niekde v lese prekvapiť. Onedlho prišiel do izby Béďa. Na počudovanie bol suchý. Vraj schádzali medzi prvými domami v Solde, keď sa spustil dážď, a tak využili akýsi prístrešok pod domom, kde sa na chvíľu schovali. Po hygiene a krátkom upratovaní vecí sme odišli na večeru. Pred recepciou sme sa všetci zišli. Majitelia hotela manželia Christine a Elmar Reinstadler na privítanie hostí zorganizovali „welcom drink“, teda „Aperitivo nella hall“. Pani Christine, útla blondínka, každému naliala do pohára „Prosecco“. Vzhľadom k tomu, že som v tom čase odmietal alkohol, podal som svoj pohár Radkovi. Síce sa chvíľu zdráhal, ale nakoniec, keď som mu povedal, že to vypije niekto iný, tak obrátil obsah do seba. Prešli sme do reštaurácie. Čakal nás večer pri sviečke. Nazvali ho „Candle light dinner“. Sedeli sme tak ako pri raňajkách, teda na konci reštaurácie. Tu sme mali doslova prehľad o dianí v jedálni. Večera začala tradičným zeleninovým bufetovým pultom, čiže „Buffet di insalate“. Predkrm v podobe rôznych kombinácií si každý volil podľa svojich chutí. Neustále som mal na mysli, že potrebujem skôr diétu. Tak aj bolo. Ale len prvé dva dni. Keď som zistil, že napriek akej-takej diéte moje problémy neustávali, tak som skonštatoval, že žalúdok je v poriadku a je tam zrejme iný problém, ktorý budem riešiť po návrate domov. Servírky, teda skôr povedané len jedna, teda naša spriaznená slovenská duša, chodila pomedzi stoly a „brala“ objednávky pre pitný režim. Chalani si dávali buď pivo alebo víno. Ja ako tradične nič. Nemôžem zato, že k jedlu nič nepijem. Teda, že jedlo nezapíjam. Po zeleninovom predkrme nasledoval ďalší chod. Tentoraz to bolo prosciutto so žltým melónom „Melone con prosciutto crudo“. Uvádzam tu aj originálne talianske názvy, aby si čitateľ nemyslel, že sme tam boli nejaké „béčka“. Moje vedomosti niekoľkých talianskych slovíčok občas skončili úsmevne, keď som si napríklad poplietol rybu s broskyňou. Ale skúste to. „Pesce“ je ryba a broskyňa je „pesca“. Zmena jedného písmenka a ste v trapase. Takže? Spomenul som si na andorrský pobyt z roku 2008, kedy som tam bol s jedným „primitívom“ zo Žiliny. Prezývali ho „Motýľ“. V živote nikde nebol, snáď len na tých svojich „dolných Kysuciach“. Bol som vtedy akýsi „mäkký“, a tak som ho zobral prvý raz za hranice Slovenska. Ten keď podobné jedlo videl pred sebou na tanieri, tak doslova primitívne okolo sediacim zhnusil jedlo poznámkou, že „toto by ani ich sviňa nežrala“. Vtedy som mu povedal, že teda keď to ich sviňa nežerie, že nech to zje on. Zrejme nepochopil. Ale hladní a ochotní spolustolovníci si jeho porciu zobrali. S tým pánom bolo viac takých problémov, ale o tom možno inokedy. Alebo radšej vôbec. Ďalším chodom bola zeleninová štrúdľa s paradajkovou omáčkou „Strudel alle verdure con salsa di pomodoro“. Pre nás neobvyklá kombinácia, ale chutila. Keď nám však priniesli citrónový sorbet „Sorbetto al limone“, mysleli sme, že je to záverečný dezert. Žalúdky boli plné. Ale ja som na toto nemal odvahu, takže myslím, že Béďa sa podujal na jeho skonzumovanie. Určitým šokom však bolo zistenie, že naša zlatá pani priniesla ďalší chod. To nemyslia vážne. Bravčové filé s omáčkou s čiernym korením, so zemiakmi a zeleninou „Filetto di maiale con salsa poivrade, patate alle principessa e verdura“. Boli sme presýtení. A aby toho nebolo málo, tak už naozaj so širokým úsmevom pani servírka doniesla posledný chod. Jablková štvrdľa „Strudel di mele“ náramne chutila. No, vedia to pripraviť. U nás som takú nejedol. Takto to s mojou diétou nevyhrám... Ale nezjedzte to. Medzitým Radek nadviazal úzku spoluprácu so servírkou. Samozrejme sa jednalo o objednávky „škopku“, teda piva. Pani už neskôr vedela, že tomuto pánovi jedno pivo nestačí. Bolo už viac ako deväť hodín, to znamená, že večera trvala vyše dvoch hodín. Konečne koniec. Žiadny iných chod. Naozaj už len odchod. A teraz s plnými žalúdkami do postele. To bude noc...! Medzitým nám vedúci Ondra spresnil program na nasledujúci deň. Pri odchode z reštaurácie som sa pristavil pri pani servírke. Nedalo mi, aby som sa neopýtal odkiaľ je. Vraj od Žiliny. Keď som jej povedal, že som Žilinčan, spresnila. Od Považskej Bystrice. Ja na to, a z ktorej dediny? Ona že z Marikovej. Opýtal som sa, z Hornej či Dolnej. Vraj z tej Dolnej. Vravím, tak to sme takmer krajania. Chvíľu sme pokecali, opýtala sa ako je na Slovensku a rozlúčili sa. V izbe sme spolu s Béďom len konštatovali, že takouto stravou nás tu poriadne vykŕmia. Zaľahli sme.
Na druhý deň sme ráno vstali do celkom slnečného počasia. Vysoké kopce nad nami dávali tušiť, že by mal byť celkom pekný deň. Skonštatovali sme, že včerajšia večera nám neublížila. Po hygiene sme sa o pol ôsmej zišli v reštaurácii. Bufetový pult bol nachystaný a zvolil som opatrný výber stravy. Opäť trochu diéty. Ale nedajte si šunku so syrom a k tomu zeleninu. Takto som vlastne raňajkoval každý deň, ale len s malou obmenou. Čaj a káva u mňa nepripadá do úvahy, takže chladený džús mi robil ranný pitný režim. Po raňajkách sme sa zišli pred hotelom. O pol deviatej sme vyrazili na cestu. Tentoraz na južný koniec dedinky, ale až ku kabínovej lanovke „Funivia Solda“ (1 916 m). Veľká kabína lanovky pojme 110 cestujúcich. Okrem našej skupiny v nej stálo asi desať postarších „bajkerov“. Sú to naozaj „šialenci“. Vidieť ich ako sa peši s bicyklami štverajú turistickým chodníkom hore a potom po krkolomnom teréne schádzajú do údolí, tak to je naozaj adrenalín. Lanovka nás vyviezla do výšky 2 200 metrov, kde sme prestúpili do druhej kabíny, s ktorou sme sa dostali do výšky 2 610 metrov. Asi tridsať výškových metrov pod nami stála chata „Rifugio citta di Milano“ (2 581 m). Lenže táto nás nezaujímala. Nádherné počasie s modrou oblohou predpovedalo pekný deň. V programe bol prechod po ľadovci k chate „Rifugio Alto del Coston“, teda „Hintergrathütte“ (2 661 m). Po chodníku „Sentiere Glaciologico“ alebo „Gletscherweg“ sme sa vydali najprv na juh, potom na západ a onedlho už nás kroky viedli na sever. To už sme pokračovali poriadnym suťoviskom cez „Morene di Solda. Pod nohami nám občas vŕzgal ľad. Prechádzali sme cez mohutný ľadovec. Cesta mi pripomínala Himaláje. Podobne sme šliapali cez ľadovec „Glacier Ngozumba“ či everestský ľadovec „Glacier Khumbu“. Ale tentoraz to bolo podstatne menšie. Lenže nádherné kopce nad nami s bielymi snehovo-ľadovými zrázmi boli naozaj také „himalájske“. Najmä zrázy z Il Gran Zebru a jeho ľadovca „Königswandferner“ boli impozantné. V dolnej časti stekal vysoký vodopád. Slnečné lúče roztápali sneh a občas sa ozval poriadny hukot padajúcich ľadov a skál. Našťastie sme boli dosť ďaleko od tohto divadla. Pod nohami tiekli potôčiky roztopeného ľadu a klesanie striedalo stúpanie, ktoré nás viedli doslova mesačnou krajinou. Konečne sme sa ocitli mimo ľadovca. Miestami sa objavili horské kvety. Žlté maky a horce jarné. Po viac ako dvoch hodinách chôdze sme prišli k chate „Rifugio Coston“. Usadili sme sa na lavice na južnej strane chaty. Pred nami sa rozprestierala panoráma včera navštíveného údolia Val di Zai a údolia Val di Rosim. Pivo bolo o chvíľu na stole. Ja tradične fľaškové nealko, teda „Alcohol frei bierr“ a ostatní čapovaný taliansky „Forst“. Táto značka vládne celému Južnému Tirolsku (Alto Adige). Vyrábajú ho v meste Lagundo pri Merane. Mimochodom cena 0,4 l piva tu na chatách bola v cenovej relácii od 4 do 4,70 eura. V rámci posedenia sme si pozreli okolie chaty. Neďaleko od nás bola horná stanica malej nákladnej lanovky, ktorou aj sem vozia zásoby. Na okraji vysokého zrázu bola postavená stolička. Niekto ju sem z chaty doniesol pre turistov, ktorí „lovia“ nevšedné zábery ľudí s prírodou. Samozrejme sme to využili aj my a urobili pár záberov. Tu došlo k nie práve príjemnej situácii. Béďa bol po celý čas akýsi nesvoj. Po chvíli sa priznal, že hľadá peňaženku. Vraj ešte ráno, keď sme vystúpili z lanovky „Funivia Solda“, tak ju tam mal. Niečo si ukladal do batoha a potom už tomu nevenoval pozornosť. Myslel si, že ju zrejme zabudol na betónovom múriku. Určite to nebolo príjemné. Pokaziť si polovicu dňa takýmto skutkom... Takže celé odpoludnie premýšľal čo urobiť. Jediná rada bola zísť do hotela, nechať tam všetky veci a na ľahko sa vydať lanovkou „Funivia Solda“ opäť hore a zistiť u personálu, či niekto peňaženku nenašiel. Bola to malá nádej, ale lepšie pre spokojnosť duše niečo urobiť. Po hodinovom pobyte na chate sme sa postupne vydali na ďalšiu cestu. Tentoraz sme mali traverzom východných zrázov Mont Zebru a Ortlera prísť k chate „K2“ alebo „Langersteinhütte“ (2 350 m). Po chodníku „Morosiniweg“ sme asi po hodinovej chôdzi prišli k spomínanej chate. Ale tá ničím nezaujala a ani som sa nikde nedočítal o pôvode názvu „K2“. Žeby mala niečo spoločné s himalájskou osemtisícovkou? Snáď len atypickou trojuholníkovou strechou. Veď ani na stenách chaty nebol žiadny nápis o akú chatu sa jedná. Bohužiaľ. Vzadu za chatou som objavil postavené protilavínové zábrany, ktoré bránia spadnutiu lavín dole do údolia. Na slnkom zaliatej terase sme si dali občerstvenie. Niektorí z vlastných zásob a niektorí len pitný režim. Nasledoval opäť „Alcohol frei bierr“ a Radkov tradičný „Forst.“ Po dlhšej prestávke sme sa asi po 80 minútach posedenia sedačkovou lanovkou „Seggiovia Orso“ odviezli dole k „nám“ do Soldy. Nakoľko v blízkosti lanovky stojí miestny kostol, tak ako obvykle, som za asistencie chalanov tento „vatikánsky“ objekt navštívil. Krátka prehliadka interiéru a trochu väčšie zdržanie v exteriéri, kde boli na náhrobkoch umiestnené kovové kríže. Tieto zrejme ručne kuje miestny kováčsky umelec. A bolo sa načo pozerať. Naozaj nádherná práca. Farský rímskokatolícky kostol v Solde bol postavený v 14. storočí a bol zasvätený sv. Petrovi a Pavlovi. V 16. storočí prešiel rekonštrukciou. Strechu pokryli šindľom. V 90. rokoch 20. storočia boli objavené dekoratívne dekorácie a fresky zobrazujúce utrpenie, ukrižovanie a pohreb Ježiša Krista. Béďa sa skôr vytratil. Zrejme mu nedalo, aby zistil, či náhodou nenechal peňaženku ráno v hotelovej izbe. Po krátkej prehliadke sme prišli aj my do hotela. Peňaženka v izbe nebola. Tak predsa len zrejme ostala vo výške 2 610 metrov pri lanovke. Pri odchode z izby skonštatoval, že naozaj musí ísť hore na lanovku. V recepcii hotela oznámil pánovi Elmarovi, teda majiteľovi hotela, čo sa stalo. Pokúšali sa volať na hornú stanicu lanovky, ale bezúspešne. Tak sa Béďa vydal na cestu. My ostatní sme po príjemnej sprche relaxovali. Zišiel som s Radkom dole do baru, kde som si s ním dal pivo. Tentoraz naozajstné, teda „Forst“. Sedeli sme pri stole a tipovali ako dopadne Béďa. V tom mi pípol telefón s došlou „esemeskou“. Ozvala sa dcéra s oznamom, že sa dnes narodil malý Jakubko. Mala termín 18. júla, takže chalanisko prišlo na svet o dva dni skôr. Potešilo ma to a najmä správa, že sú obaja v poriadku. Paradoxom bolo, že pred dvomi dňami sme sa s Béďom rozprávali o dcérach a zistili, že obe majú rovnaký termín pôrodu. V eufórii som novinu povedal aj pani servírke obsluhujúcej v bare. Bola prvá, ktorá mi gratulovala. Bolo to sympatické. A vtedy sme sa navzájom predstavili. Slávka z Dolnej Marikovej. Odvtedy sme ju oslovovali menom. Po viac ako hodine sa Béďa vrátil z „výletu“. Bohužiaľ nič nenašiel. Bol smutný. Asi každého by naštvala taká situácia. Mal tam vraj sto eur a kartu zdravotnej poisťovne. Našťastie ostatné doklady mal uložené v izbe. Odišiel do sprchy. Medzitým som sledoval v televízii cyklistické preteky Tour de France. O chvíľu sa otvorili dvere kúpeľne a počujem „Miro, poď sem“. Myslel som si, či náhodou nechce „umyť“ chrbát... Vojdem do kúpeľne a ukazuje na policu. Mal tam uložené svoje hygienické potreby a pri nich bola peňaženka. Dobré nie? Takže on ju ráno pred odchodom namiesto toho, aby si ju zobral so sebou položil v kúpeľni na policu. Žeby prejav Alzheimera v počiatočnom štádiu? Tak sme sa dobre nasmiali a potom sme si ho doberali, že sa rád vozí lanovkami, keď ešte aj pred večerou si len tak „odskočil“ zrelaxovať do nadmorskej výšky tatranského Gerlachovského či Lomnického štítu. Ešte aj pri večeri sme mu občas pripomenuli či náhodou nestratil peňaženku... Večera začala tradičným zeleninovým bufetom. Tentoraz som zavrhol nejaké diéty a naložil som si rôzne druhy zeleniny. Ale primerane. Slávka bola onedlho pri stole. Pre Radka „škopek“ a ostatní si dali fľašu vína. Ja opäť nič. Po chvíli čakania sa na stoloch objavila polievka. V miskách bol mäsový vývar s celestínskymi rezancami, teda „Fritattine in brodo“. Dobre sme si pochutnali. Veď celodenný pobyt na kopcoch nám poriadne vyprázdnil žalúdky. Aj ten môj problémový. To sa už roznášal ďalší chod. Špecle so špenátom a šunkovou omáčkou, „Spätzle alle spinagi von prosciutto e panna“. Urobil som sa „múdrym“ a chalanom povedal, že máme pred sebou na tanieri slaninu z „panny“. Pekná blbosť. Baby sediace pri stole vedľa nás to počuli a zasmiali sa. Frantík najprv trochu protestoval, že on špenát neje, ale Slávka ho ubezpečila, že to ani nepozná. A tak sa podvolil. A chutilo mu. Čas neúprosne ubiehal a po špenáte sme dostali hlavné jedlo. Hovädzí guláš s tirolskou knedľou a dusenou červenou kapustou, „Gulasch di manzo canederli e cavolo rosso“. Trochu neobvyklá kombinácia pre ľudí z našich končín. Teda čo sa týka kapusty. Ale mäso so šťavou bolo naozaj výborne pripravené. Už som sa tešil na záver večere. Teda, že konečne príde koniec nosenia ďalších a ďalších tanierov. Mal som pravdu. Moja predpoveď, že ako dezert bude ryba, nevyšiel. To bola práve tá situácia, kedy som si poplietol už spomínanú rybu s broskyňou. Aj tentoraz sme z jedálne odchádzali po deviatej hodine. Večerná činnosť v izbe bola ako pravidelne symbolická. „Posteľová“ scéna so „študovaním“ túry ďalšieho dňa či sledovanie televíznych programov, ktorým sme nie veľmi rozumeli. Ešteže tam mali niekoľko športových kanálov.
Ráno nás opäť privítalo slnko. Môj prvý pohľad z balkóna ma uistil, že opäť by mohlo byť pekne. Obrad v reštaurácii s raňajkami sa podobal tým predošlým. Usmiata Slávka nosila na stoly záujemcom kávu či iné objednané nápoje. Dnes nás čakala opäť jazda lanovkou, ktorú už Béďa dobre poznal. Veď ňou išiel po tretí raz. Teda včera dvakrát a dnes opäť. Vystúpili sme na hornej stanici. Vrcholy kopcov okolo nás boli zahalené mrakmi. Vydali sme sa po horskej ceste č. 151 na východ. Stúpanie hore pri dosť silnom vetre dávalo pľúcam zabrať už od prvej chvíle. Naši „chrti“ boli už dosť ďaleko a vysoko. Veru mali sme medzi nami tie „dostihové“ typy. Ale ich problém. Sú na zájazde a potrebujú našliapať kilometre a zdolať výškové metre. Doma to nemajú... Táto cesta tvorí v zime zjazdovku, takže sklon svahu bol naozaj celkom „vtipný“. Na blízkej vyhliadke, ktorá pre mňa, ale aj pre ďalších jednotlivcov slúžila okrem fotenia aj na vydýchanie sa, som urobil niekoľko záberov na opačnú stranu údolia. Tam v diaľke na kopci vyčnievala chata „Rifugio Coston“, kde Béďa zistil, že nemá peňaženku. Pokračovali sme ďalej hore. Vietor neustále fučal a podobne sme fučali aj my. Asi po trištvrte hodine sme prišli k chate“ „Rifugio Madriccio“, „Madritschhütte“ ( 2 818 m). Ale sme sa ani nezastavovali a pokračovali vyššie. Tiahlym dlhým stúpaním sme prešli okolo hornej stanice sedačkovej lanovky vo výške 2 900 metrov. Do sedla to bolo ešte viac ako dvesto výškových metrov. Ešte včera sme sa dohodli, že dnes nepôjdeme s celou grupou do údolia Val Madriccio. Ondra večer oznámil, že tam môžu nastať komplikácie s miestnou dopravou a v prípade, že sa nedostaneme do autobusu, tak bude potrebné čakať hodinu na ďalší. Toto som odmietol a navrhol chalanom, že sa vrátime rovnakou cestou k lanovke. Súhlasili s mojím návrhom. Sedlo sa pomaly približovalo. Prešli sme cez niekoľko snehových polí a po 90 minútach sme boli v sedle „Passo del Madriccio“ alebo „Madritschjoch“ (3 123 m). Veru už dosť dlho som nestál v trojtisícovej výške. Na východnej strane, hlboko pod nami, sa tiahlo údolie Val Madriccio, kadiaľ viedol strmý chodník k chate „Rifugio Nino Corsi“, „Zufallhütte“ (2 264 m) a nižšie k chate „Rifugio Enziana“, „Enzianhütte“ (2 051 m), čo mal byť cieľ dnešného dňa. V sedle pri silnom vetre sme vytiahli vetrovky. Naozaj parádne fúkalo. Radkovi vietor odfúkol šiltovku, ktorá skončila kdesi v hĺbke medzi kameňmi „mesačnej“ krajiny. Prichádzali ďalší a ďalší turisti, dokonca aj niekoľko miestnych „zúfalcov“ s „bajkami“. Moja dnešná púť končila v sedle. Odmietol som sa šplhať ďalej hore. Medzitým vyšla do sedla aj skupinka Čechov. Milo prekvapila jedna menšia pani, ktorá ma vyzvala, aby sme sa spolu odfotili. To sa mi teda nestalo. Tak jej „bodyguard“ s fúzami nás „našteloval“ a vyfotil. Pani som dal na seba mailový kontakt, že čo keby mi obrázok poslala. Predstavte si, že sa aj tak stalo a niekedy v polovici augusta som dostal obrázky. Oni potom pokračovali ďalej do údolia Val Madriccio. Na druhý deň som sa s ich skupinou na chate Rifugio Forcola stretol, ale bez tej pani. Bol tam fotograf s partiou. Bývali taktiež v Solde. Naša trojica, ale aj Zdeněk sa vydala na vrchol Punta Beltovo di Dentro, čiže Hintere Schöntaufspitze (3 325 m), teda ďalších dvesto výškových metrov. Sľúbil som, že ich počkám v sedle. Nejako mi nesedelo škriabať sa v silnom vetre hore a uvidieť okolitú krajinu podobnú tej, čo som videl zo sedla. Našiel som si plochý kameň v závetrí, kde som relaxoval. Trochu pitného režimu a tatranka, ktorá už v tomto roku so mnou putovala po slovenských kopcoch, uspokojila moje obedové stravovacie ambície. Na oblohe „plávali“ sivočierne mraky a zdalo sa, že aj zaprší. Našťastie sa tak nestalo, ale slniečko sa dosť často schovávalo. Po hodine a pol čakania sa konečne objavili chalani. Najprv zišiel dole Zdeněk a potom ostatní traja. Vraj výstup nebol až tak zaujímavý, ale vyšli na vrchol. Chvíľu sa ešte zdržali v sedle a potom sme už zostupovali dole. Nasadil som trochu rýchlejšie tempo. Veď som bol už skrehnutý. V diaľke stála učupená chata „Rifugio Madriccio“, cieľ časti dnešnej etapy. Ani nie po pol hodine som už stepoval pred chatou. Radek bol vzápätí za mnou a už sme špekulovali s pitným režimom. Samozrejme čapovaný „Forst“ osviežil. Postupne prišli aj ostatní traja. Frantík skonzumoval svoju pripravenú desiatu, Radek a Béďa si dali polievku. Ja opäť tatranku či horalku. Po trištvrtehodinovej prestávke sme sa vydali na cestu k lanovke. Tu bolo vidieť, že šliapanie hore bolo naozaj dosť strmé. Aj tentoraz som zvolil rýchlejší zostup. Chalani toho mali asi dosť z výstupu na vrchol, a tak išli pomalšie. O pol hodinu som bol pri hornej stanici lanovky. Neodolal som „Forstu“ Sedel som vonku na terase i keď aj tu dosť fúkalo. Pozoroval som okolie, keď sa kdesi pod terasou objavili pasúce sa jaky. Spomenul som si na informáciu, že ich sem doviezol Reinhold Messner, špičkový tirolský horolezec a prvý premožiteľ všetkých 14 himalájskych osemtisícoviek. Napadlo mi, že veď v Solde má svoje múzeum a bol by doslova hriech ho nevidieť. Veru, živých jakov som nevidel už dlhých 11 rokov, teda od poslednej cesty do Himalájí. O pol tretej sme sa zviezli lanovkou dole. Doslova krok za krokom sme sa vydali na cestu do hotela. Tu dole už slnko poriadne pálilo. Napadlo mi, či by nebolo dobré „zabiť“ čas a vyviezť sa lanovkou „Seggiovia Orso“. Ale čo tam? Žeby jeden „Forst“ a ísť dole? Nie. O pol štvrtej sme boli v hoteli. Teda Radek a ja. Frantík a Béďa sa zatúlali až k Messnerovmu múzeu. Ale dnes bolo zatvorené. V utorok. Takže sme návštevu odložili na ďalší deň. Pravda, ak sa stihneme vrátiť z horskej akcie. Po „spáchaní“ hygieny sme sa všetci štyria posadili k stolu na terase pred barom. Tam obsluhoval Elmar. Niektorí si dali kávu, Radek a ja „Forst“. Konečne som sa dostal k napísaniu priebežných poznámok z pobytu, aby som mohol doma rozvinúť tvorivú činnosť literáta. Medzitým okolo pol šiestej dorazila autobusová skupina. Ako sme sa dozvedeli, tak naozaj sa do miestneho autobusu nezmestili, takže jedna skupina musela čakať na druhú. To nebolo bohviečo. Že sa to onedlho zopakuje sme neskôr zistili aj my. Po posedení vonku som išiel na malý prieskum miestnych troch či štyroch obchodíkov. Dokopy nič zaujímavé. Ale ani v informačnom stredisku, teda „I-čku“. Myslel som si, že nájdem nejaké informácie o pánovi Payerovi. Neostalo mi nič iné, len sa spoľahnúť na múdreho a všetko vediaceho pána „gúgla“. Teda až doma. Takže teraz pár myšlienok o Juliusovi Payerovi. Narodil sa v roku 1841 v českých Tepliciach-Šanove. Ako mladý chlapec študoval kadetskú školu v poľskom Krakove, neskôr vojenskú akadémiu vo Viedenskom Novom Meste. Ako dôstojník slúžil vo Verone a v Taliansku pôsobil niekoľko rokov aj v prusko-rakúskej vojne. Práve v tomto období sa začal venovať vysokohorskej turistike v pohorí Adamello-Presanella, kde vyhotovil prvú mapu. Neskôr zmapoval aj Ortlerské Alpy. Vďaka svojej šikovnosti bol zamestnaný vo Vojenskom zemepisnom ústave vo Viedni. Zúčastnil sa arktickej expedície v rámci ktorej zmapoval severovýchodné Grónsko. Neskôr sa zúčastnil na expedícii na Špicberkoch a potom na ceste zo Severného mora až k Beringovmu prielivu. Pri tejto ceste objavil ostrovy, ktoré nazval na počesť cisára Zemou Františka Jozefa. Payer sa po spochybňovaní výsledkov svojich ciest rozhodol pre ukončenie dôstojníckej kariéry a stiahol sa do ústrania. Začal písať knihu o polárnej expedícii. Bol povýšený do rytierskeho stavu. Neskôr sa presťahoval do Frankfurtu nad Mohanom, kde sa začal venovať maliarstvu. Tu vytvoril cyklus obrazov z námetom arktickej expedície. Koncom 19. storočia žil v Paríži, kde sa mu narodili dve deti. V dôsledku infekcie prišiel o jedno oko. Na prelome storočí sa pokúšal o maliarsku expedíciu k brehom Grónska, no pre finančné problémy sa neuskutočnila. Začiatkom 20. storočia sa presťahoval do Bledu. V tomto dnes slovinskom kúpeľnom meste v roku 1912 utrpel mozgovú porážku a na jej následky o tri roky, teda v roku 1915, zomrel. Jeho telesne pozostatky previezli do Viedne. Práve v súostroví Zeme Františka Jozefa je pomenovaný jeden z ostrovov Payerov ostrov a taktiež on sám pomenoval na počesť svojho rodného mesta Teplický záliv a Šanovský ostrov. V českých Tepliciach je na rovnomennom hoteli, teda Hotel Payer, umiestnená pamätná tabuľa a na Šanovskom námestí jeho socha. Takže toľko o nás dovtedy neznámom cestovateľovi. Nastal čas večere. Vonku ešte stále pálilo slnko a to bolo už sedem hodín. V reštaurácii sme boli prví, nakoľko ostatní sa zrejme ešte „hygienili“. Tradičný „Buffet di insalate“ sme šťastne zvládli. Vysmiata Slávka opäť excelovala. Roznášala nápoje. S Radkom už vlastne ani poriadne nehovorila. Stačila otázka či si dá pivo a on s úsmevom prikývol. Jasné, že neostal pri jednom. Na stoloch sa objavili misky so zelerovou krémovou polievkou „Crema di sedano“. Fajnová. Fakt dobre dochutená. Nasledovali cestoviny – špirálky s ragú omáčkou a strúhaným parmezánom „Maccheroni al pastore“. Hlavným jedlom boli tentoraz pečené kuracie prsia s prosciuttom a rozmarínovou omáčkou so zemiakovými kroketami a dusenou zeleninou. V taliančine toto jedlo znie „Petto di pollo in mantella di speck con salsa al rosmarino, crocchette di patate e verdura“. Pekne dlhé. Ale naozaj vynikajúce. Záver večere bol v podobe tvarohového zákusku s jahodou „Torta di ricotta con fragole“. Po večeri som sa Slávky opýtal či takto varia stále. Vraj sa v kvalite stravy polepšili od doby, čo im nastúpil nový kuchár. Maďar. Nuž, klobúk dole. Pán „cucinatore“ sa vydaril. Povedal som jej, že každý rok sa zúčastňujem podobných turistických akcií, ale prvý raz sa stalo, že je tak dobrá strava. Poďakovala za pochvalu. V izbe sme už tradične ochkali a stonali z konzumovanej stravy. Byť tam dlhšie, tak určite by sme poriadne pribrali. Pritom tie porcie neboli také veľké ako sme zvyknutí doma. Ale ak máte štyri či päť chodov v malom množstve, tak je to určite sýtejšie ako u nás.
Ranné počasie nás opäť nesklamalo. Tradičná hygiena a pohľad z okna na nádherné kopce ma rýchlo presvedčili, že našťastie tie blbé prognózy počasia, ktoré kolovali pred zájazdom na internete im dokonale nevyšli. Po raňajkách sme sa o pol deviatej zišli v autobuse a cieľom bola dedinka Trafoi, ležiaca na úpätí nekonečných serpentín vedúcich do sedla Passo dello Stelvio (2 760 m). Toto sedlo je známe tým, že je druhým najvyšším v Alpách. Najvyšším je sedlo Col de l’Iseran (2 770 m) ležiace vo Francúzsku. Teda len o desať metrov vyššie ako Stelvio. Col de l’Iseran leží v Savojských Alpách neďaleko talianskych hraníc a spája údolia Val d‘Isére a Bonneval-sur-Arc. Vystúpili sme na parkovisku dedinky Trafoi (1 570 m). Chýbalo nám pár minút do odchodu miestneho autobusu, ktorý nás mal vyviezť do sedla. Totiž doprava nadmerných vozidiel, teda autobusov alebo nákladných áut je tu zakázaná. Pri zastávke postávalo asi desať turistov. Nás bolo 35! Ak príde autobus plný, tak nejdeme. Bolo trištvrte na deväť a autobus prišiel. Síce nebol plný, ale 40 ľudí by tam nevošlo. Z našej skupiny sa to podarilo asi šiestim. S dlhým nosom sme ostali stáť na páliacom slnku. Čo teraz. Poniektorí sme začali špekulovať. Predsa autobus musí ísť aj dole na konečnú, a tam by sme mohli nastúpiť možno do prázdneho autobusu. Dobrá teória. Niekoľko z nás prešlo na druhú stranu cesty k zastávke vedúcej do dedinky Stelvio. O štvrť na desať autobus skutočne išiel dole. Nakoniec na zastávke ostalo asi šesť osôb, ktorí asi nechceli riskovať, a tak tam postávali aj naďalej. Nastúpili sme do prázdneho autobusu. Náš zastupujúci vedúci dohodol lámanou nemčinou s vodičom variant, že prídeme na konečnú v Stelvio a nebudeme musieť vystúpiť. Veď ani sme lístky nekupovali. Vodič súhlasil. A to ešte dohodol, že v Trafoi na zastávke máme skupinku šesť ľudí a potrebujeme ich dostať do autobusu. Vodič pochopil. Neviem si tento sci-fi scenár predstaviť napríklad v autobuse zo Žiliny do Terchovej. To by nás vodič hnal „svinským“ krokom. Ono to ide. Len u nás je myslenie ľudí na úrovni dobytka. Tak sme prišli na konečnú do Stelvia. Na zastávke stálo asi tridsať ľudí. Nezobral všetkých. A to ešte mal zastávku v dedinke Gomagoi. Prišli sme do Trafoi. Naša skupinka bola hneď pri dverách. Nastúpili a vodič zatvoril dvere. Boli sme plní. Vonku ostalo asi desať frfľajúcich ľudí. Takže náš úmysel precestovať pár kilometrov navyše, vyšiel. Celých štyridsať minút trvala cesta do sedla. Desiatky serpentín vedúcich hore údolím Val Trafoi vodič bravúrne zdolával. O jedenástej sme boli v sedle. Tu boli zaparkované desiatky osobných vozidiel a motocyklov a húfy ľudí. Klasických turistov bolo pomenej. Komercia. Cesta pokračuje serpentínami dole do údolí Valle del Braulio a Val Muranza. Tadiaľto vedie jedna z najtvrdších horských etáp cyklistických pretekov Giro d’Italia. Naposledy tu boli v roku 2017, ale to išli opačným smerom, teda z Rovetty cez Bormio na Stelvio do Trafoi, Prato del Stelvio a do sedla Umbrailpass Giogo di Santa Maria (2 503 m). Z histórie je známe, že tu viedla etapa Gira v rokoch 1972, 1975, 1980, 1994, 2005, 2012, 2014 a 2017. V jednom z obchodíkov so suvenírmi som si kúpil magnetku a dva kožené náramky, teda moju „klasiku“. Vyfotil som si „vrcholovku“, teda tabuľu s označením sedla. Je na ňom uvedené – „Passo dello Stelvio“ a pod tým „Cima Coppi“. Tento titul „Cima Coppi“ sa mení každý rok a dostáva ho najvyšší bod Gira. Napríklad ho nosili také miesta ako Passo Pordoi, Colle dell ’Agnello, Passo Sella, Tre Cime di Lavaredo, Passo di Giau či tohtoročný Colle delle Finestre. Sú to miesta, ktoré som v minulých rokoch vo väčšine prípadov navštívil. Ondra nám ešte raz objasnil trasu dnešnej cesty. Záujemcovia mohli vystúpiť na neďaleký trojtisícový vrchol Cima Punta Rosa – Rötlspitze (3 026 m). Béďa a Radek tam išli. My dvaja s Frantíkom sme zvolili variant „B“., teda postupný zostup traverzom Cresta Larga po chodníku č. 20. Najprv však bolo potrebné vystúpiť pár desiatok výškových metrov k neveľkej chate „Rifugio Garibaldi“ (2 845 m). Stretli sme sa tu všetci štyria a Zdeněk nám urobil „gruppen“ foto. Vydali sme sa na cestu. Počasie bolo celkom príjemné. Pofukoval nie veľmi silný vietor, takže sa celkom dobre išlo. Onedlho Béďa s Radkom odbočili doľava. Po bočnom hrebienku zišli do neveľkého sedla odkiaľ strmo pokračovali po južnom svahu kopca Cima Punta Rosa. My s Frantíkom sme pokračovali po chodníku „Wormisionsweg“. Lenže Frantík zaostal, zdržal sa fotením a ja som šliapal ďalej. Predbiehal som jednotlivcov, ale aj malé skupinky turistov. Za veľkým ohybom sa po ľavej strane hlboko pod chodníkom ukázala hladina malého jazera Lago di Oro (2 708 m). Jazero som obišiel po severnej strane a onedlho bol na križovatke chodníkov. Tu sa fotila väčšia skupinka sviatočných turistov. Totiž po pravej strane sa vypínal zasnežený a zaľadnený miestny velikán Ortler. Jeho severné steny sa v letných slnečných lúčoch doslova ponúkali na fotenie. Chodník doprava viedol hlboko do údolia, kdesi k serpentínam asfaltovej cesty vedúcej do sedla Stelvio. Pokračoval som po „zlatojazerskom“ chodníku „Goldenseeweg“ pod južnými zrázmi kopcov Col di Quaria - Korspitze (2 933 m) a Cima Picolla di Tarres – Kleine Tartscher Kopf (2 918 m). Po pravej strane bola sutinová strž Alpe di Tarres. A fotoaparát mal stále čo robiť. Ortler sa doslova ponúkal. Chodník neustále klesal a prešiel som pod južnými zrázmi poslednej trojtisícovky v okolí, Piz Costainas – Furkelspitze (3 004 m). Strmý chodník v úseku La di Forcola Planau sa trochu vyrovnával, ale klesanie bolo stále nekonečné. V tých miestach som predbehol šesticu našej košickej ženskej grupy, ktoré zo Stelvia vyrazili dávno pred mnou. V diaľke som uvidel cieľ cesty, chatu Rifugio Forcola – Furkellhütte (2 153 m). Konečne som sa dostal do lesa, z ktorého som vyšiel neďaleko od chaty. Potom už len krátky presun k chate. Zostup zo Stelvia mi trval asi dve a pol hodiny. Na terase chaty pod slnečníkmi posedávali rodiny s deťmi, ktoré sa sem zrejme dopravili sedačkovou lanovkou z Trafoi. Našiel som si voľné miesto v tieni. Po nemecky hovoriaca slečna mi doniesla „Forst“. Pár minút po mne dorazila skupinka Košičaniek. Akoby nemali dosť slnka, niektoré z nich sa uvelebili na lehátkach a chytali slnečné lúče. Čakal som na členov našej zostavy. Po chvíli prišiel Frantík. Chlapci, ktorí boli na vrchole Punta Rosy prišli po mne asi o jeden a pol hodinu. Medzitým si ku mne prisadla dvojica miestnych seniorov. Objednali si kávu a miestnu špecialitu, „Apfellstrudel“. Lenže toto som v živote nevidel. Na veľkom plytkom tanieri sa skvela veľká porcia štrúdle, možno mala na dĺžku pätnásť centimetrov. Doslova plávala v nejakom vanilkovom kréme či riedkom pudingu a na tom všetkom bola snáď päť centimetrov vysoká vrstva šľahačky. Naozaj diabetická bomba. Ako som pozeral, tak im to naozaj chutilo. Takže obed aj na takýto spôsob... V rámci čakania na chalanov som si dal ešte jedného „Forsta“. Mne už vlastne zo zdravotného hľadiska už ani nič nebolo. Občas sa ozvali tie blbé kŕče, ale sa to dalo vydržať. O trištvrte na štyri sme sa lanovkou „Segiovia Forcola“ zviezli do Trafoi. V rámci krátkeho čakania som sa vydal na miestny prieskum. Blízky dvojposchodový hotel „Bella Vista“ patrí bývalému talianskemu zjazdárovi svetového mena a štvornásobnému majstrovi sveta a držiteľovi troch olympijských medailí Gustavovi Thönimu. Po skončení športovej kariéry začal podnikať v hotelierstve v rodnom Trafoi. Mimochodom máme spoločný rok narodenia. Nedalo mi, a tak som sa rozbehol k hotelu. Vo vstupnej hale je umiestnených niekoľko vitrín s pohármi za víťazstvá v pretekoch. Samozrejme, že som trofeje vyfotil. Určite je zaujímavosťou, že je to rodinný hotel, ktorý Gustav prevádzkuje už ako piata generácia. A k tomu patrí aj vyberaná klientela. Napríklad tu trávili letné dovolenky rodiny Adama Opela, Alfreda Kruppa, hudobník Giuseppe Verdi, spisovatelia Antonio Gramsci a Stefan Zweig. Za hotelom stojí miestny kostol, takže som išiel skontrolovať jeho stav. Bol zatvorený, ale som aspoň zistil, že je zasvätený Panne Márii. Vyfotil som ho z každej strany, aby som splnil „poslanie“ pre „Vatikán“... Cestou k autobusu som objavil pri kostole mramorovú tabuľu. Nápis na nej pripomínal pobyt zakladateľa psychoanalýzy Sigmunda Freuda v Trafoi v roku 1898. Vrátil som sa k autobusu. Asi po štyridsiatich minútach jazdy sme boli opäť v Solde. Odložili sme si veci v izbách a hneď sa presunuli k Messnerovmu múzeu, ktoré bolo otvorené do šiestej hodiny večer. Na hodinkách bol čas štvrť na šesť. Privítal nás jednoposchodový starší dom a na jeho priečelí bola veľká podobizeň tohto svetového horolezeckého fenoména. Ale to nie je múzeum, ale miestna reštaurácia. Múzeum „Messner Mountain Museum“ stojí o niekoľko metrov ďalej v modernej budove, ktorá je z väčšej časti pod zemou, teda z diaľky ani nevidieť, že sa jedná o nejakú stavbu. Je teda dobre zakomponovaná v prírode. Múzeum je zamerané na oblasť spoznávania horskej prírody, históriou horolezectva, horských mýtov a ľudí žijúcich vo vysokých horách a bolo otvorené v roku 2004. Exponáty v múzeu Messner doviezol z celého sveta. Samozrejme prím hrajú artefakty najmä z Himalájí, Arktídy a Antarktídy. „Messner Mountain Museum“ sa vlastne skladá zo šiestich expozícií umiestnených na hradoch, zámkoch či iných miestach: hrady Juval, Bruneck, zámok Sigmundskron, Solda, v Dolomitoch vrchol Monte Rita a hora Kronplatz. Po prehliadke som si kúpil na pamiatku tibetský náramok, ktorý mi pripomína moje himalájske pobyty. Cestou späť som kúpil niekoľko pohľadníc. Tie slúžia ako spomienka na pobyty aj keď vo fotoaparáte mám stovky svojich záberov. Po sprchovej hygiene sme sa zišli v reštaurácii. Privítala nás Slávka. Bola oblečená v miestnom, teda tirolskom bielomodrom kroji. Keby sme nevedeli, že je Slovenka, tak by naozaj zapadla medzi miestnych obyvateľov. Naozaj jej to seklo. „Tiroláčka“ hovoriaca po slovensky. Teda s nami. Pri konzumácii „Buffet di insalate“ už automaticky prišla k stolu, aby sa opýtala na pitný režim. Dnes si všetci štyria prítomní objednali pivo. Slávka nám oznámila, že dnes je tradičný tirolský večer „Serata tirolese“ a podávajú sa miestne špeciality. Nechali sme sa prekvapiť. Na stoloch sa objavili misky s bujónom s krupicovými haluškami a zeleninou, „Gnochetti di semolino in brodo“.. Fajn. Polievka dobre zapadla po mojej dennej diéte na kopcoch. Myslím, že aj ostatným. Nasledovali zemiakové gnocchi s gorgonzolovou omáčkou a rucolou, „Gnocchi di patate al gorgonzola con rucola“. Milujem tieto syry. Opäť aj toto zapasovalo. Žalúdky sa postupne plnili. Ondra nás v rámci krátkej prestávky medzi jedlami zoznámil s programom na ďalší deň. Slávka prišla s ďalším jedlom Na tanieroch boli varené hovädzie plátky so zemiakmi a zeleninovou oblohou, „Manzo lesso con patate lesse e verdura“. Mäso bolo naozaj veľmi dobre pripravené. Kuchár sa teda pochlapil. Ale to bolo vlastne každý deň. Záver večere sa niesol v duchu konzumácie dezertu „Panna cotta con salsa di lamponi“. Toto som nemusel. Už som mal sladkého dosť. Síce to pekne vyzeralo, ale predsa... Myslím, že nakoniec „Panna“ skončila v Béďovom žalúdku. Ešteže som mal takých spolustolovníkov. Tak teda skončila Tirolská večera. A opäť s plnými žalúdkami. Pri odchode z reštaurácie som poprosil Slávku, či by sa s nami v tom kroji nevyfotila. Ochotne prikývla. Veď okolo nej boli „hollywoodske hviezdy“. My. Teda už dávno pohasnuté... Vyšli sme pred hotel na malú terasu a pri kvetinovom pozadí s petúniami došlo k tomu aktu. Bohužiaľ pani, ktorá sa podujala nás zvečniť, akosi môj fotoaparát nezaostrila. Ale to som zistil až doma. Čakal nás posledný deň pobytu a poslednej túry. Bolo už takmer desať hodín a opäť bola pred nami noc s plnými žalúdkami.
Asi ani nemusím spomínať, že ráno sa podobalo tým predošlým. Slnko, hygiena, raňajky. O pol deviatej sme sa vydali na asi hodinový presun autobusom do dedinky San Valentino alla Muta. Dedinka leží medzi dvomi jazerami, Lago di San Valentino, pre germanofilov Haidersee a Lago di Resia, Reschensee. Odtiaľ sme sa kabínkovou lanovkou dostali na Haider Alm (2 120 m). Po „povinnom“ fotografovaní hovädzieho dobytka so scenériou kopcov sme sa vydali najprv po ceste č. 9 na severovýchod. Na križovatke sa asi polovica účastníkov oddelila a zvolila výstup na vrchol Cima Undici, teda Elferspitz (2 926 m). Tento vrchol má svojich susedov Zwölferkopf (2 783 m) a Zehnerkopf (2 675 m). Tieto názvy vymysleli v dávnych časoch miestni obyvatelia z hľadiska slnečných lúčov. Vrcholy predstavovali postavenie slnka v predpoludňajších hodinách, teda desiata, jedenásta a dvanásta hodina. Akýsi predchodca slnečných hodín. Tak hovorí legenda. My jednotlivci, ktorí sme odignorovali Cimu Undici, sme pokračovali chodníkom „Platweg“ na východ. Cieľom, tak ako aj pre „vrcholovú“ skupinu bola chata Schönebenhütte (2 087 m). Táto panoramatická cesta viedla miestami lúkami a neskôr riedkym lesom. Po pravej strane sa trblietala hladina jazera Lago di Resia. Asi v jednej tretine od severného brehu v dedinke Curon Venosta majú miestnu atrakciu. Zatopenú zvonicu, ktorá trčí z vody. Nad dedinkou Resia sa vypínala mohutná skalná pyramída Klopaierspitze (2 922 m). Chodník pomaly klesal a stretával som skupinky miestnych turistov, ktorí zrejme nemali veľké ciele. Boli to skôr sviatoční návštevníci hôr. Posledný úsek viedol po veľmi prašnej ceste. Totiž stavajú tu ďalšiu lyžiarsku zjazdovku, a tak nákladné autá a rôzne iné stavebné stroje tu dávali prejazdom zabrať pľúcam. Po dvoch hodinách naozaj pokojnej chôdze pod ostrými slnečnými lúčmi som dorazil k chate. Vedľa objektu stojí horná stanica sedačkovej lanovky. Posadil som sa na terase na drevenú lavicu. Vzápätí bola pri mne obsluhujúca slečna. Samozrejme „Forst“ nemohol chýbať. Na priečelí chaty nad vchodom bol nápis „Schöneben Hütte“. Ktovie ako to majú Germáni s gramatikou. Raz napíšu názov chaty jedným slovom a inokedy dvomi. Majú v tom chaos. Som zástancom dvoch slov, ale zase nie som Germán, takže? Sedel som tam viac ako hodinu, prvý „Forst“ bol dávno vo mne, a tak obedové menu som rozšíril o druhý. Onedlho prišli chlapci z vrcholu „Undici“. Chvíľu som s nimi posedel a vydal sa na cestu lanovkou. Mal som v pláne navštíviť ešte dedinku Resia a prípadne zájsť peši do dedinky Curon Venosta (1 520 m) k spomínanej zvonici. Od lanovky som sa vydal po asfaltovom chodníku do Resie. Malá dedinka mala typický juhotirolský ráz. Navštívil som miestny „Spar“, kde som kúpil akési talianske syry a pomaly sa vydal k jazeru, okolo ktorého viedol chodník „Seepromenade“ až do dedinky Curon Venosta. Pre germanofilov sa nazýva Graun im Vinschgau. V roku 1950 boli dediny Resia a Curon zaplavené vodami umelo vytvoreného jazera. Obce presunuli na východné brehy jazera. Zachovala sa len pôvodná zvonica kostola pochádzajúceho zo 14. storočia. V Resii bol postavený nový kostol sv. Anny. Pre informáciu uvádzam, že miestne obyvateľstvo po rozdelení územia medzi Rakúskom a Talianskom v roku 1919 hovorí 97% po nemecky a len 3% po taliansky. Cestou som stretol alebo skôr dobehol niekoľko jednotlivcov z našej cestovateľskej partie, ktorí na trasu vyrazili skôr. Slnko poriadne pražilo. Venoval som pár záberov zatopenej zvonici a potom čakal pod slnečníkom s plechovicou „detského“ piva v ruke, kedy príde náš autobus. A naozaj onedlho prišiel. Z útrob vystúpili ostatní a taktiež ako ja si zvečnili na pamiatku zatopenú zvonicu. Ona vlastne ani nie je zatopená. V čase našej návštevy bolo v jazere málo vody, takže by sa dalo prejsť po pevnine až k nej. Boli tam však drevené zábrany. A zatopené sú len základy stavby. Pokračovali sme v ceste autobusom. Opäť sme sa vyšplhali serpentínami do Suldenu. Po hygiene a krátkom relaxe na terase hotela, kde som dopisoval zážitky z posledného dňa nastal čas večere. Personál hotela nás milo prekvapil. Mali sme pred sebou „poslednú“ večeru. Teda nie v živote, ale tu. „Serata italiana“, taliansky večer. Na stoloch horeli sviečky a bolo cítiť naozaj takú milú atmosféru. Slávka prišla opäť v „domácom“ oblečení, teda niežeby v teplákoch, ale v peknom tirolskom kroji. Darmo, zrejme aj ona už „privoňala“ miestnej „klíme“ a tradíciám. Veď to určite robí pre hostí. Na stoloch bol uložený jedálny lístok a na ňom talianska trikolóra. Celkom milé a sympatické. Šalátovému bufetu tentoraz predchádzala špecialita kuchára „Un saluto dalla cucina“, teda akýsi pozdrav z kuchyne. Potom už nasledoval tradičný „Buffet di salate“. Slávka ochotne prekladala „tajomstvá“ uvedené v jedálnom lístku, takže nasledovala fazuľová polievka síce nazvaná „Pasta e fagioli“, ale naozaj to bola hustejšia krémová polievka. Ako som si všimol, tak vo väčšine prípadov tam podávali krémové polievky. Ani sme nestačili polievku dojesť a už sme mali na stole taniere s hubovým rizotom „Risotto con funghi“. Samozrejme, že chalani neodolali pitnému režimu a objednali si tentoraz víno. Teda až na Radka. Ten ostal verný svojmu „Forstu“. Slávka už automaticky dopĺňala jeho potreby pitného režimu. Stačil jej pohľad na neho a pivo bolo na stole. Po krátkej pauze nasledoval hlavný chod. „Filetto di tilapia con crosta alle erbe, Patate arrostite e verdura“, teda ryba Tilapia na masle so strúhankovou krustou, syrom a opekanými zemiakmi a zeleninou. Boli sme dokonale nasýtení. Záver talianskeho večera patril „Tiramisu alle fragole“, teda dezertu tiramisu s jahodou. Dokonale nasýtení, no skôr „prežratí“, sme odfukujúc odišli do svojich komnát. Posledná večera sa vydarila. Slávka sa spokojne usmievala...
Ráno nasledovalo balenie vecí. O pol ôsmej sme sedeli v jedálni a „napchávali“ sme sa ponúkanými potravinovými produktmi studeného bufetu. Pred odchodom sme sa rozlúčili s personálom, samozrejme osobitne so Slávkou. Naozaj bola sympaťáčka... Sedeli sme už v autobuse, keď nám prišla zakývať. O pol deviatej sme vyrazili na cestu domov. Prvou zastávkou bolo jazero Lago di Resia a dedinka Curon Venosta. Nakoľko podľa programu tu mala byť zastávka, aj napriek tomu, že sme tam boli včera, tak sme zastavili. Ondra prehlásil, že vždy sa nájde medzi ľuďmi nejaký „rýpal“, ktorý sleduje plnenie programu a táto zastávka by mu mohla chýbať. Symbolicky sme vyfotili zvonicu pri rannom slnečnom svetle a potom už pokračovali do sedla „Passo di Resia“ (1 504 m) na taliansko-rakúskej hranici. Cesta ďalej viedla do Nauders (1 394 m) a ďalej na sever do okresného mesta Landeck (816 m). Tu vystúpil jeden z účastníkov zájazdu, ktorý mal zrejme naplánovaný svoj ďalší program. To sme už boli v údolí rieky Inn. Dravá horská riečka bola sivomodro zakalená vápencovými usadeninami, ktoré splavovala dole prúdom. Medzi dedinou Mils bei Imst a mestečkom Imst sme prešli z diaľnice na odbočku a zaparkovali na parkovisku Trofana Tyrol. Tu som taktiež už niekoľkokrát trávil prestávky pri cestách do Talianska alebo Švajčiarska. Je to pekný objekt s ubytovaním a veľkým množstvom stravovacích možností. Práve v mestečku Imst je odbočka do Pitztalského údolia, oblasti, kde sú taktiež možnosti horských túr. Nad parkoviskom sa v blízkosti vypína mohutná horská pyramída, bohužiaľ názov som nezistil. To sme už stúpali serpentínami do sedla Fernpass (1 216 m). Niekoľko sto metrov za sedlom, už na nemeckom území, bolo po ľavej strane parkovisko s chatou a vyhliadkou „Zugspitzblick“ na najvyšší nemecký vrchol Zugspitze (2 962 m). Pod parkoviskom sa trblietala hladina jazera Blindsee. Béďa „zavelil“ Ondrovi a autobus odbočil na parkovisko. Fotopauza bola naozaj krátka. Stačila. A mne akurát batéria vo fotoaparáte vypovedala poslušnosť. Takže akurát posledným záberom bol Zugspitze. Veľmi pekný výhľad na tento kopec je z dediny Ehrwald, ležiacej pod samotným vrcholom. Radek sa pochválil, že na vrchole stál pred dávnymi rokmi. Samozrejme využil na výstup lanovku. Odtiaľ sme už pokračovali v ceste na Garmisch-Partenkirchen. Tadiaľ som v minulých rokoch už dvakrát prechádzal. Bolo už po poludní a prešli sme cez olympijské mesto. Mali sme pred sebou ešte asi päťsto kilometrov jazdy. Medzičas bol dobrý, veď do Prahy som sa potreboval dostať najneskôr o pol desiatej večer, nakoľko o ďalšiu štvrťhodinu som mal prípoj domov. Cez Mníchov sme prešli okolo druhej popoludní. Dopravná zápcha na diaľnici nás zdržala asi pol hodiny, ale našťastie potom už premávka bola v normále. Situácia sa zopakovala v okolí mesta Regensburg. Potom už nič nebránilo tomu, aby sme bez problémov prešli cez nemecko-českú hranicu na Rozvadove, kde bola krátka prestávka na nadýchanie sa „domáceho“ vzduchu. Okolo siedmej sme boli v Prahe. Skupinka, ktorá mala vlakové prípoje, teda medzi nimi ja a Béďa, sme vystúpili na hlavnom nádraží. Frantík a Radek pokračovali na Florenc, kde mali prípoj autobusu do Brna. Čakanie na vlakový prípoj som si krátil posedením u „Potrefenej husi“ s tradičným nápojom. Vedľa pri stole sedela skupinka košických spolucestovateliek. Pomaly nastal čas odchodu vlaku. Prešiel som na nástupište, kde už čakal Regiojet. Vlak sa pohol a netrvalo dlho, ležiac na lôžku som zaspal. O tretej nadránom som bol v Žiline. Cesta taxíkom trvala pár minút a opäť som zaľahol. Našťastie už doma. Pár hodín som dospával dlhú cestu a potom nasledovalo vybaľovanie vecí. Pár dní trvalo než som sa dostal do koľají bežného života. A tak skončila moja ďalšia cesta za kopcami v zahraničí. Ale to je už o inom...
Takže nabudúce? Jasné. Švajčiarsko.