Olymp (alebo ako sa nechodí na jeho vrchol).
V prvé júnové dni tohto roku som navštívil Grécko. Dosť známych ma odrádzalo od tejto cesty „vďaka“, pre nás Slovákov, nie veľmi priaznivej miestnej vnútropolitickej a ekonomickej situácii. Po dvoch rokoch som mal navštíviť tradičné mestečko Paralia a okrem pár dní pri slanej vode stráviť niekoľko dní šliapaním po kopcoch Olympu. Bol som rozhodnutý, že ak nenájdem „spriaznenú“ dušu, že tam pôjdem aj sám. Môj v poradí tretí výlet do tohto pohoria mal však „prozaické entrée“. Totiž deň pred odchodom do Grécka som si doma veľmi “odborne” privodil drobný úraz na nohe. Do rána mi na niekoľkých prstoch nohy naskočila pestrá paleta farieb počínajúc čiernou a končiac tmavomodrou. Len silou vôle, ktorá bola podporovaná vedomím, že mám zaplatený desaťdenný zahraničný zájazd, som sa nechal dopraviť k zájazdovému autobusu. Niekoľko dní pobytu v Grécku s namáčaním nohy v slanej morskej vode mi ako-tak pomohli. To som však netušil, čo ma bude čakať v nasledujúcich hodinách olympského dňa. Dohodol som sa so skupinkou turistických nadšencov, ktorí si taktiež dali za cieľ v rámci tohto zájazdu navštíviť „hniezdo“ Zeusa, že pôjdeme taxíkmi do Prionie. Ranné vstávanie v podstate ešte za tmy ma úplne prebralo pri obúvaní topánok. Ľavá noha v poriadku, no pravá štrajkovala. Niekoľkodňová „ľahká“ obuv mi vyhovovala, ale obuť vibramy bolo takmer nemožné. Bolesť prstov v priamom prenose. Dosť dlho to trvalo, kým som si zaviazal topánku. Mnou vždy vychvaľované Scarpy ma tentotaz sklamali. No nebolo to obuvou. Taxíky stáli pred hotelom a čakali už len na mňa. Cesta do Litochora a následné serpentíny úzkej horskej asfaltky ubehli veľmi rýchlo. Skonštatoval som, že aj napriek hospodárskej kríze sa cena za taxík od minulého roku nezmenila. 50 eur. Delené tromi (cestujúcimi)... Celkom v norme. Po povinnom fotografovaní pri parkovisku v Prionii naša šestica postupne vyrazila pre nás niektorých už na známu trasu. Moje prvé kroky však neveštili nič dobré. Hlavou sa mi rojili myšlienky, že noha sa určite rozchodí a bude to lepšie. Trvalo len chvíľu, kedy ma všetci predbehli. Moja chôdza sa stávala pomalšou. Pri prvom odpočinkovom mieste všetci na mňa čakali. Dohovoril som sa s nimi, že nech idú dopredu a ja pomaly prídem na chatu a potom uvidím, čo ďalej. Dvojhodinová cesta sa pre mňa stala martýriom. Radšej tu nebudem opisovať slová, ktoré mi prichádzali na um. Nadával som sám na seba, že som sa mal na všetko vykašľať a zostať radšej niekde ležať „s babami“ pri vode. Bolo neskoro. Chata v nedohľadne a prsty na nohe príšerne pálili. Rozhodol som sa, že keď prídem na chatu, tak uvidím, či vôbec budem schopný ísť vyššie. Refuge„A“ alebo ako chatu miestni nazývajú Spilios Agapitos, prípadne podľa rodiny chatára Kostas Zolotas, bola konečne na dosah ruky. Nekonečné serpentíny pod heliportom ma doslova vyšťavili. Slnko poriadne pálilo. „Balkón“ s chatou sa konečne objavil, ale posledné stúpanie bolo nekonečné. Naša skupinka ma nadšene privítala, no ja som skonštatoval, že končím a uvidím, čo bude, keď sa vyspím. Predbežne sme sa dohodli, že oni pôjdu ďalej hore a ja uvidím ako budem vládať s nohou. Počasie bolo celkom priaznivé, bolo asi desať hodín, a tak pätica pokračovala chodníkom Chondromesorachi na vrchol Mytikasu (2 918 m). Môj niekoľkomesačný elán však tu pri chate veľmi skoro vychladol. Nahnevaný sám na seba som rýchlo pochopil, že už len vyjsť sem v tomto stave bola pekná hlúposť. Pokoj a horská oáza ticha pri chate bola veľmi rýchlo prerušená doslova prírodnými primitívmi v podobe niekoľkých desiatok hulákajúcich šialencov. Neskôr som zistil, že to bolo osadenstvo dvoch srbských autobusov. Univerzita v Prištine si sem urobila „výlet“, vraj zápočet z telocviku... Iný kraj, iný mrav. Chvíľu som s úžasom pozoroval týchto doslova „diviakov“. Niekde „dole“ každý vyfasoval balík s desiatou, ktorú tú skonzumovali a po sebe zanechali kopy odpadkov, ktoré by určite závideli práve štrajkujúci neapolskí smetiari. Chatár Kostas Zolotas s personálom behali okolo nich s plastovými vreciami a upratovali odpadky. Keď som zhnusený odchádzal z chaty, tak tých vriec bolo asi šesť. Predstava, že by takto pod Rysmi behal Viktor Beránek alebo nebodaj na Térynke Miro Jílek, ma rýchlo prebrala. V recepcii som nechal lístok s odkazom pre našu partiu, že som z akcie vycúval a pokračujem zostupom. Ako som už napísal, slnko pražilo ešte viac. Ale zostup bol ešte horší ako výstup. Z kopca som išiel síce rýchlejšie, ale našliapaval nejako čudne na vnútornú stranu nohy, aby ma to tak netlačilo. Asi po sto minútach som sa doslova „doplazil“ do Prionie. Posledné stovky metrov boli nekonečné. Dole ma však hnala myšlienka, že tam chytím nejakého „dobrého uja“ s autom a odvezie ma tých pár kilometrov do Litochora. Tých pár kilometrov je v skutočnosti osemnásť po nekonečnej horskej asfaltke. V Prionii som aspoň na chvíľu zabudol na realitu pri dobre chladnom pive. Zhodnotil som situáciu s autami a možnosťou odvozu. Mal som smolu. Čas pokročil a ja som okolo tretej odpoludnia peši vyrazil po asfaltke. Myšlienku ísť kaňonom okolo riečky Enipea som hneď zahnal konštatovaním, že zbláznil som sa len raz, a to ráno, keď som sa vydal na túto nezmyselnú cestu. Enipeu som zažil len raz v živote. A to mám už dávno za sebou. Šťastie ma nenechalo dlho čakať. Auto s mladou maďarskou dvojicou mi zastavilo po necelých dvoch kilometroch chôdze. Doviezli ma síce „len“ k chate „D“, teda Refuge Stavros Refuge alebo ju volajú aj Dimitrios Boundolas Refuge. Zbytočne veľa názvov, ale podstatné bolo, že do Litochora to bolo „už“ len asi sedem kilometrov. Morské pobrežie, ale aj Litochoro boli takmer na dosah ruky. Onedlho mi Zeus s jeho vernými poslali darček. Zrejme za tú výdrž na tečúcom asfalte. Starší nemeckí manželia mi zastavili a onedlho ma “vysypali” na predmestí, pretože do mesta nemali namierené. Tunajšie centrum s námestím som už dobre poznal z návštevy pred pár rokmi. Plechovica s chladeným pivom a v ruke lístok na autobus. Polhodinová prestávka. Opuchnuté prsty na nohe som si už takmer necítil. Pokus o vyzutie skončil fiaskom. Našťastie. Určite by som sa už neobul. O chvíľu som bol na autobusovej stanici v Katerini. Stačilo nájsť správnu zastávku miestneho autobusu do Paralie a o siedmej večer ma ešte čakala aj teplá večera. Dievčatá z kuchyne sa “pochlapili”. Mnou plánované návštevy kopcov Mytikas, Skolio (2 911 m), Agios Antonios (2 816m) či Profitis Ilias (2 803 m) sa teda nerealizovali a dostali sa do zoznamu čakateľov na perspektívnu realizáciu. Pobyt pri mori v ostatných dňoch mi dal nohu do poriadku, ale “jazva” na duši v podobe nevystúpenia na olympské kopce ostala. Za zmienku určite stojí zážitok z návratu domov. Náš autobus po pár hodinách jazdy zostal v Macedónsku nepojazdný stáť len niekoľko kilometrov od hlavného mesta Skopje na miestnej diaľnici. Neuveriteľných 36 hodín čakania na servis urobil s psychikou účastníkov zájazdu svoje. Bez hygieny, stravy a nocľahu jeden a pol dňa v horúčave... Pre niektorých to mohla byť veľmi dobrá psychická príprava na dlhodobejší pobyt v mimoľudskej civilizácii v prostredí odľahlých kopcov. Tento rok sa mi Olymp teda určite nevydaril. Takže jedna rada pre kopcov chtivých nedočkavcov. Choďte do hôr len vtedy, ak ste na to pripravení po všetkých stránkach, najmä však zdravotne. Nepodceňte obyčajný výron alebo podobné zranenie.