Máme začiatok decembra 2025, čo znamená, že o niekoľko dní privítame ďalší rok. Práve v tomto období bilancujem, čo som po celý rok 2025 stihol urobiť či neurobiť. Ako je o mne známe, tak pokračujem neustále v tom svojom "snívaní" v duchu citátu Dougha Scotta. Je asi zbytočné tu spomínať na "úspechy" s realitou zdravotných diagnóz. Tie určite nikoho, okrem mojich ošetrujúcich lekárov, nezaujímajú. Jedná sa mi o absolvovanie svojich ďalších zahraničných ciest, ktoré v poslednom čase spájam s krstami kníh, teda mojich "samizdatových" cestopisov. Aj tento rok sa posledným mojim "veľdielam" dostalo ocenenia v podobe krstov na rôznych, teda väčšinou exotických miestach. Výnimkou boli nízkotatranské Dereše (2004 m). Ale aj z toho je vidieť, že na slovenské kopce nezabúdam. Júnový Pakistan s dvojitým krstom, teda najprv kniha "Srí Lanka" bola pokrstená v pohorí Karakoram v priesmyku na Pakistansko-čínskej hranici v priesmyku Khunjerab Pass ( 4 693 m) a druhá, "Veloma Madagasikara", v pohorí Himaláje pod v poradí deviatou osemtisícovkou Nanga Parbat (8 125 m) v mieste zvanom Beyal Camp (3 580 m) na moréne ležiacej nad ľadovcom Rakhiot Glacier.
Takže včera som držal v rukách ešte "teplý" výtlačok ďalšieho môjho cestopisu "Pakistan (od Karakoramu po Himaláje)". Na 175 stranách s desiatkami obrázkov tu uvádzam dve časti pakistanského pobytu. V prvej sú uvedené zážitky z poznávačky dávnej histórie života miestnych ľudí v oblasti pohoria Karakoram a v druhej slasti a strasti prežité v rámci niekoľkodenného treku v Himalájach pod spomínaným Nanga Parbatom. Verím, že tento cestopis bude poctený krstom... Neviem, ale blíži sa zrejme jeho termín a dúfam, že to nebude dlho trvať kedy sa rozhodnem o jeho destinácii. Pravdepodobne by to malo byť opäť v exotike.
Ako obvykle, aj tentoraz tu uvádzam niekoľko ukážok z textovej časti:
...Prešli sme mestečkom Battakundi (2 624 m), niekoľko kilometrov za ním stekal malý vodopád s pozostatkami letného snehu, ktorý bol pre miestnych turistov vďačným objektom na fotografovanie. Cesta neustále stúpala strmými serpentínami. Vrch Babusar bol pôvodne známy ako Babur Top, čo pochádza zo skutočnosti, že touto oblasťou začiatkom 16. storočia prechádzal mogulský cisár Babusar. V súčasnostisa však bežne označuje ako Babusar Top. Asi tri týždne po našom odchode z Pakistanu došlo práve v Thak Nala, ležiacom asi sedem kilometrov severne od Chilas, k tragédii, keď monzúnové dažde a náhla záplava zasiahla štrnásť turistických vozidiel zaparkovaných pri horskej riečke aj napriek varovaniu miestnych občanov. Zosuvy kameňov a silný prúd vody zmietli vozidlá, pričom zahynuli traja ľudia a pätnásť je nezvestných. Naša cesta z Naran pokračovala strmými serpentínami celým údolím. Cestou som pomerne často robil cez sklo okna foto zábery na okolitú krajinu. Podobne sa svojej zrkadlovke venoval aj Karel, no ten využíval aj druhú stranu autobusu, kde na sedadle sedel jeho izbový spolunocľažník Láďa. Lenže zrejme aj on mal len jedny nervy. Bola to otázka času, keď ho dôrazne upozornil, že jeho poskakovanie v autobuse ho obťažuje. Bohužiaľ, takéto upozornenia sa v hlave aktéra problémov nie dobre realizovali. Karel neustále pokračoval vo svojich „výpadoch“ v okolí najbližších spolucestujúcich. A s pribúdajúcimi kilometrami to bolo horšie a horšie. Okolo cesty sa začali objavovať na zemi položené zaujímavé drevené „kocky“, väčšinou natreté na bielo a modro. Boli to včelie úle. Miestni farmári tu prevádzkujú akési nomádske včelárstvo podľa sezóny a dostupnosti nektáru. Z nižších oblastí, napríklad v okolí Mansehry, presúvajú úle počas leta do Kaghan Valley. Pravdepodobne v týchto miestach majú včely dosť potravy pre svoj život. Okolo nich pobiehalo niekoľko ľudí, ktorí zrejme „úrodu“ ošetrovali. Pri nich stál jeden alebo dva veľké stany, čo boli obydlia týchto „pastierov“. Na stolíkoch ponúkali na predaj fľaše s medom. Okolo desiatej hodiny, teda asi po päťdesiatich kilometroch sme prišli k jazeru Lulusar Lake (3 410 m), ktoré je súčasťou národného parku Lulusar-Dudipatsar. Má rozlohu asi tristoštyridsať hektárov. Obloha bola dosť zatiahnutá, takže viditeľnosť nebola veľmi dobrá. Tu sme strávili asi štvrťhodinu. Fúkal dosť nepríjemný vietor a vlastne tu nebolo potrebné sa dlhšie zdržiavať. Práve od jazera začala cesta ešte výraznejšie stúpať. Miestami autobus prekonával strmé serpentíny, ktoré boli prerušované zurčiacimi potokmi či horskými riavami, ktoré stekali zo strmých kopcov a na cestu zmývali štrk a menšie, ale aj väčšie kamene. Tieto veľmi často zapríčiňovali spomaľovanie jazdy vozidiel, takže miestami sme išli rýchlosťou ľudskej chôdze. Od jazera Lulusar cesta trvala takmer hodinu, a to sme prekonali asi dvadsaťkilometrovú vzdialenosť. Pred jedenástou hodinou sme sa „vyšplhali“ do viac ako štvortisícovej nadmorskej výšky. Lenže priesmyk či sedlo Babusar Pass (4 173 m) sa stalo v tejto dobe doslova komerciou. V oblačnom počasí sme vystúpili z autobusu. Fúkal tu nepríjemný vietor. Lenže toto miesto nemalo nič spoločné s prírodou. Predstavte si na pomerne veľkom priestranstve atrakcie ako na dedinskej púti. Veľké množstvo stánkov ponúkajúcich občerstvenie, nápoje, jedlá či predávajúcich pečenú kukuricu. Boli tu desiatky predávajúcich čerstvé alebo sušené ovocie, vrecia s vlašskými alebo inými orechami. No, a korunu tomu všeobecnému zmätku so stovkami miestnych návštevníkov dali atrakcie v podobe niekoľkých „zip-line“ dráh. Zip-line, čiže lanový sklz je adrenalínová atrakcia, pri ktorej sa človek spúšťa po oceľovom lane z vyššieho bodu do nižšieho pomocou kladky a postroja. Pohyb je poháňaný gravitáciou, takže ide o rýchlu jazdu vo vzduchu, často ponad údolie, rieku alebo les. Jazdec je upevnený v bezpečnostnom postroji. Kladka je pripojená na napnuté lano medzi dvomi bodmi. Počas jazdy sa dosahuje rýchlosť osemdesiat až sto kilometrov za hodinu. Na konci je brzdiaci systém, ktorý jazdu bezpečne zastaví. Okrem tejto atrakcie tu bolo niekoľko ďalších kolotočov či hojdačiek. Pre mňa bol hlavným bodom záujmu kamenný pamätník, ktorý som si ešte pred cestou „vygúglil“, takže som si ho chcel odfotiť. Tu bol však veľký problém. Tento objekt bol neustále obklopený desiatkami turistov. Naša malá skupina nemala šancu, aby sme si urobili spoločný záber. Domáci ho doslova obklopili, takže sme mali prosto smolu. Strávili sme tu asi štvrťhodinu. Bol som sklamaný, že v nadmorskej výške viac ako štyritisíc metrov sa vôbec také niečo vyskytuje. Pripadalo mi to ako nenormálne šialenstvo. Toto by v našich európskych končinách asi nikto nedovolil. Prosto komerčná Ázia. Čo tam po ochrane prírody. Konečne sme odtiaľ „vypadli“. Z hľadiska času bolo pravé poludnie. Pavel nám oznámil, že tam kdesi pod „kopcom“ sa zastavíme na obed. Sprievodca Ayaz to mal dobre vyrátané. Naša cesta pokračovala strmými serpentínami na druhú stranu kopca. Vodič Usaim bravúrne zdolával cestu. Premávka na ceste bola naozaj veľmi frekventovaná. Väčšinu vozidiel tvorili osobné autá, ale medzi nimi sa preplietali nákladné vozidlá s tak nádherne pomaľovanými prednými kapotami. Naozaj v niektorých prípadoch to boli umelecké diela. Samotný koncept juhoázijského umenia nákladných vozidiel v južnej Ázii je obľúbenou formou regionálnej dekorácie, pričom nákladné vozidlá sa vyznačujú prepracovanými kvetinovými vzormi a kaligrafiou. Sú obzvlášť bežné v Pakistane a Indii. Výzdoba nákladných vozidiel vo všeobecnosti siaha až do 20. rokov 20. storočia počas britskej nadvlády v koloniálnej Indi, kedy sa nákladné vozidlá do krajiny dovážali. Miestni obyvatelia začali zdobiť nákladné vozidlá, ktoré prichádzali do koloniálnej Indie, pomocou „kaleidoskopického starodávneho ľudového umenia“ z regiónu. Umenie výzdoby nákladných vozidiel sa stalo „tradíciou pre generácie umelcov nákladných vozidiel“ na indickom subkontinente. S pribúdajúcimi kilometrami ubúdala nadmorská výška. Prešli sme okolo dediny Babusar, po ktorej je nazvaný aj priesmyk. Po oboch stranách cesty kvitli bielymi kvetmi zelené porasty konope (Cannabis sativa)...
Lulusar Lake (3 410 m)
.JPG)
Babusar Pass (4 173 m)
...Práve tu sme prišli na územie Gilgit-Baltistan, čo je autonómne horské územie Pakistanu v oblasti Kašmíru. Povrch vozovky v týchto miestach bol celkom zjazdný, takže náš autobus zvládal rýchlosť „až“ štyridsaťpäť kilometrov za hodinu. Totiž dopravné značenie to takto povoľovalo. Celé údolie okolo rieky pôsobilo takou čudnou prírodou pripomínajúcu mesačnú krajinu. Vysoké kopce a z nich padali k rieke strmé útesy. Tak to bolo aj v prípade svahov nad cestou, na ktorej ležali veľmi často popadané menšie, ale aj väčšie skaly, ktoré spomaľovali jazdu. Rieka mala hnedosivú kalnú vodu, ktorá splavovala všetko možné na jej ceste z vysokých hôr. Tak to bolo aj s jej prítokmi. V tých miestach bolo len veľmi málo zelene. Okolo tretej hodiny sme prešli cez most Raikot Bridge (1 374 m). Práve odtiaľto sa džípmi vychádza na trek pod Nanga Parbat. Sem sa vrátim o niekoľko dní. Most cez Indus je postavený zo železobetónu, má dvojprúdovú asfaltovú cestu a je dlhý stopäťdesiat metrov. Po prejdení mostu sme sa v týchto miestach dostali na pravú stranu rieky. Cesta opäť stúpala a mali sme šťastie, že sa tu nevyskytli žiadne popadané kamene. Okolité kopce pripomínali dokonalú mesačnú krajinu. Len skaly, piesok a dole koryto dravej rieky. Prišli sme do mestečka Jaglot (1 988 m). Nachádza sa na križovatke troch veľkých pohorí: Karakoram, Himaláje a Hindúkuš. Leží pri sútoku riek Indus a Gilgit, čo mu dodáva strategický význam. Slúži ako logistická základňa pakistanskej armády, najmä počas konfliktu o ľadovec Siačen. Je známy ako brána do Skardu a Gilgitu, dôležitých miest v regióne. Tu vodič potreboval natankovať. Hoci sme boli v takmer dvojtisícovej výške, tak tu bola neznesiteľná horúčava. Čas sme využili na „vytankovanie“ našich vnútorností. Na blízkom parkovisku som objavil niekoľko nádherne vyzdobených kamiónov. Pod stromami postávali ich vodiči. Rukou som naznačil, či si môžem vozidlá vyfotiť. S úsmevom prikývli. Naozaj bolo čo fotiť. Samozrejme sa pri mne objavil Karel, ktorý naozaj fotil každú možnú vec alebo povedané aj blbosť. Nastúpili sme do autobusu a pokračovali v ceste. Po pravej strane stáli objekty veľkých kasární. Zrejme tu majú akési strategické miesto, nakoľko odtiaľto sa dá ísť po ceste na východ do mesta Skardu (2 228 m) ležiace na sútoku riek Indus a Shigar. Netrvalo dlho a „náš“ Karel sa nahlas vyjadril svojimi poznámkami na adresu pakistanskej armády. Fakt „zaujímavý“ človek. Na Slovensku sa takýmto hovorí „chrobák Truhlík“, v Čechách „brouk Pytlík“. Všade bol, všetko videl, všetko vedel. Po chvíli sme za Jaglotom zastavili. Žeby ďalšia prestávka? Áno. Vystúpili sme na malom parkovisku. Nad ním sa vypínal pamätník, mramorový monolit s akýmsi trojzubcom. Vtedy som ani netušil, že sa ocitnem na takomto zaujímavom mieste. Oficiálne sa volá „Three Mountain Ranges“ alebo aj „Mountain Junction Point“.
Raikot Bridge (1 374 m) a Indus
Jaglot (1 988 m), pakistanské kamióny
Jaglot, „Three Mountain Ranges“ (miesto, kde sa dotýkajú tri významné svetové pohoria, Himaláje, Karakoram a Hindúkuš)
...Priamo nad našim hotelom sa vypínalo nádherné „čudo“. Krásna špicatá ihla so zaujímavom názvom „Ladyfinger Peak“ (6 000 m). Preložte si to do slovenčiny... Je známy aj pod názvom Bublimating. Tento štíhly a strmý skalný vrchol je súčasťou masívu Ultar Sar (7 388 m) v pohorí Karakoram. Vedľa „Lady“ vyčnieval rozložitejší ľadový skvost Hunza Peak (6 270 m). Rozhodol som sa pre krátku prechádzku po blízkom okolí. Veľmi skoro som objavil niekoľko stromov s nádhernými a dozretými plodmi čerešní. Neodolal som a ako malý chalan som natiahol ruky do konárov a niekoľko obral priamo zo stromu. Tak týmto som si pripomenul dávne detstvo. Niežeby som ich oberal do košele či dával za tričko, ale ústa mali čo robiť, aby vypľúvali kôstky. Nikde ani živej duše a ja tu doslova „kradnem“ ovocie. Ranná porcia vitamínov mi prospela. Podarilo sa mi urobiť záber s konárom obsypaným čerešňami s pozadím zahmlenej „Lady“ a „Hunzy“. Úroda čerešní v nadmorskej výške vyššej ako Gerlachovský štít sa len tak nevidí. A navyše tu boli aj stromy s plodmi akoby „bielych“ marhúľ. Totiž u nás ich poznáme ako žlté či oranžové. Tu boli naozaj veľmi bledé, ale sladké a voňali exotikou. Jablká ešte museli počkať, aby dozreli neskôr. Tak toto moji spolucestujúci určite nemali. Bol som tu osamelým „lovcom“. Nastal čas raňajok. Tentoraz som si pripravil „horské“ raňajky. Moju paštétu v cestovnom obale so žilinským chlebom a slovenskými paradajkami. Stravu som rozšíril ešte o jednu placku roti natretú maslom a džemom. Pitný režim som riešil ako obvykle. V izbe „magnéziovými“ nápojmi. O štvrť na deväť sme odišli plniť dnešný program. Tu som videl, že zjazd po ceste do údolia je možný aj druhou stranou s miernejším sklonom. Zrejme takto to majú vodiči aj zaužívané. Po chvíli sme prešli okolo pevnosti Altit Fort (2 510 m). Tam by sme mali ísť zajtra. Tentoraz bola pred nami dlhá cesta s cieľom navštíviť priesmyk na pakistansko-čínskej hranici v Khunjerab Pass (4 693 m). Zišli sme na úroveň rieky Hunza a v Ganish sme po moste prekročili rieku, takže sme sa ocitli na jej ľavom brehu. Po KKH, čiže ceste N35 sme pokračovali na východ. Po niekoľkých minútach sme zastavili na malom parkovisku. Po ľavej strane stáli skané pieskovcové steny. Boli sme v mieste Haldeikish alebo „Sacred Rocks of Hunza“. Sú to petroglyfy, starodávne rytiny do kameňa pochádzajúce z 1. tisícročia n. l. Obsahujú nápisy v rôznych jazykoch, Bactrian, Sogdian, Kharoshti, Tibetský, Čínsky, Brahmi. Zobrazujú ibexy (horské kozy), stúpy, kráľovské postavy a náboženské symboly. Miesto má spirituálny význam a bolo kedysi centrom animistického a buddhistického uctievania. Je to fascinujúce miesto, ktoré spája históriu, kultúru a spiritualitu starovekej Hodvábnej cesty. Asi po ďalšej asi štvrťhodinovej jazde sme prešli „Attabad tunels“, tunelmi, ktoré boli postavené v rokoch 2012-2015 za pomoci Číny na ľavom brehu rieky Hunza. Ide o sústavu piatich tunelov v celkovej dĺžke sedem kilometrov. V januári 2010 totiž došlo k prírodnej katastrofe, veľkému zosuvu pôdy, kedy veľké nánosy kamenia a zeminy prehradili rieku a vytvorilo sa jazero Attabad (2 559 m). V údolí bola zatopená dedina Attabad, cez ktorú v tom čase viedla stará cesta KKH, pričom zahynulo dvadsať ľudí. Jazero má hĺbku okolo stodesať metrov. Dĺžka jazera je dvadsaťjeden kilometrov. Navyše boli zatopené aj dediny dolný Shishkat, časť Gulmitu, Hussaini a Ghulkin. Paradoxne sú to názvy dedín proti prúdu rieky. Takže stúpajúca hladina jazera zatopila dediny opačným smerom. Zastavili sme v blízkosti „hrádze“, teda miesta, kde došlo k zasypaniu údolia. Stáli sme na vyhliadke na neveľkom parkovisku, kde bolo zaparkovaných niekoľko osobných vozidiel. Samozrejme sme sa stali terčom záujmu niekoľkých skupiniek miestnych turistov. Jazero má nádhernú tyrkysovú farbu. Bolo čo fotiť. Slnečné lúče a teplo zvýraznili prírodnú scenériu. Stal som sa „obeťou“ jednej skupinky domácich turistov. Sedmička sympatických chalanov trvala na tom, aby som s nimi absolvoval „fototermín“. Stalo sa. Toto sa neodmieta. Budú mať na pamiatku európskeho „exota“...
Horské čerešna a karakoramské skvosty...
Attabad Lake (2 559 m)
Attabad Lake, slovensko-pakistanská družba
Hrebeň Ultar Sar (7 388 m)
...Údolím tiekla rieka Khunjerab River. Opäť sa objavili ďalšie zasnežené vrcholy. Cesta sa kľukatila a v jednom mieste bolo malé parkovisko. Tu sme si urobili krátku toaletnú prestávku typu, ženy vpravo, muži vľavo. Bolo čo fotiť, teda nemyslím čupiace či stojace osoby, ale nádherné hory. Počasie nám nesmierne prialo. Stáli sme vo výške viac ako štyritisíc metrov a pobiehali v tričkách s krátkym rukávom. Pri jazde do kopca sa veľmi často na tabuliach objavovalo upozornenie „Depression Ahead Slow Please“. Veru, aj keď cesta bola väčšinou v dobrom stave, občas sa vyskytli výtlky či jamy. Po pravej strane sa z jedného svahu spustila kamenná lavína a tá „stekala“ dole do údolia. Našťastie tam nebola cesta. Sklon cesty sa začal postupne zmenšovať, to sme už v diaľke videli rozľahlú horskú planinu. Blížili sme sa do sedla Khunjerab Pass (4 693 m). Po niekoľkominútovej jazde sme prišli na veľké parkovisko. Tu sme vystúpili. Bolo slnečno a usúdil som, že aj keď sme takmer v nadmorskej výške alpského Mont Blancu (4 810 m), tak tričko s krátkym rukávom postačovalo. Bolo poludnie a na prehliadku miestnej „atrakcie“, pakistansko-čínskeho hraničného priechodu, nám Pavel vyčlenil trištvrte hodinu. Po širokej asfaltovej ceste sme sa blížili k hranici. Medzitým po ceste prichádzali kamióny smerujúce do Číny. Davy ľudí sa promenádovali hore-dole. Niekoľkokrát sa nám stalo, že bežní ľudia sa s nami chceli fotiť a naozaj boli šťastní, keď si urobili niekoľko selfie. Čudovali sa, že chodíme len v tričkách, pretože väčšina z nich mala na sebe rôzne mikiny či bundy. Mal som tu hlavný cieľ, zrealizovať „krst“ mojej knihy „Srí Lanka“. Dohodol som sa s Pavlom, že mi pomôže urobiť pár záberov v areáli hraničného priechodu. Lenže pre bežných návštevníkov je možné sa dostať len k oploteniu. Uprostred cesty stála policajná a vojenská hliadka, ktorá po predošlej kontrole púšťala do spoločného čínskeho colného priestoru len kamióny a autobusy. Za ďalším oplotením stála veľká kamenná stavba, akási vstupná brána do Číny. Po okolí bolo postavené drôtené oplotenie, ktoré malo možno aj desať plotov. Desiatky návštevníkov stálo pri oplotení a samozrejme sa fotili. Dosť dlho som čakal, až sa uvoľní aspoň malý priestor pri plote. Vytiahol som z tašky knihu. Pridal sa aj Ayaz, takže sme spoločne držali knihu v rukách. Potom som ešte vytiahol papier, na ktorom som mal vytlačenú slovenskú a pakistanskú vlajku. A Pavel fotil. Vyšlo to. Vrátili sme sa k autobusu. Tentoraz sa včas dostavil aj Karel. Od kohosi sa vyskytla poznámka, či už neprešiel do Číny... O trištvrte na jednu sme odišli z parkoviska...
Passu Cones (6 106 m)
Passu Glacier
Khunjerab Pass (4 693 m), krst knihy "Srí Lanka"
"Srí Lanka"...
Husaini Bridge (2 600 m)
...Vyšliapal som na blízku vyhliadku Eagle’s Nest. Keď som vyšiel trochu zadýchaný na vrchol, stretol som tam štyroch podobných „exotov“ ako ja, ktorý čakali na prírodný úkaz. Domáci turisti s mobilmi a v jednom prípade so zrkadlovkou s teleobjektívom. O štvrť na šesť sa slnečné lúče opreli o zasnežené vrcholy kopcov v blízkosti Rakaposhi a jeho susedov. Vedľa neho vľavo vyčnieval zasnežený hrebeň nekonečných kopcov. Pohorie Rakaposhi-Haramosh je ohraničené ľadovcami Barpu a Chogo Lungma na severe, riekou Shigar na východe, riekami Gilgit a Indus na juhu a riekou Hunza na západe. Dva vrcholy, Rakaposhi (7 788 m)a Haramosh (7 409 m), patria medzi najvýznamnejšie na svete, čo sa týka prevýšenia nad miestnym terénom, vďaka svojej polohe v blízkosti veľmi nízkych údolí. Rakaposhi sa dramaticky týči nad ohybom rieky Hunza a tvorí západnú kotvu pohoria, zatiaľ čo Haramosh sa nachádza na severnej strane rieky Indus, v juho-centrálnej časti pohoria. Hrebeň dopĺňajú Malubiting (7 458 m), ktorý má tri hlavné vrcholy, severovýchodný, centrálny a západný, ktorý je zároveň najvyšším, Diran (7 266 m), ktorý má tvar pyramídy, je považovaný za nebezpečný vrchol kvôli častým lavínam na jeho zasnežených svahoch. Ďalším parádnym kopcom je Golden Peak alebo ak chcete po domácky Spantik či Ganesh Chish (7 027 m). Jeho severozápadnej strane dominuje výrazný stĺp z krémovo žltého mramoru, ktorý siaha po jeho severnej strane až tristo metrov pod vrchol. Tento výbežok je známy svojou mimoriadne náročnou lezeckou trasou, ktorá je známa ako „Zlatý stĺp“. Keď som tvoril tieto riadky, tak koncom júla sa v médiách objavila smutná správa. V Karakorame, v údolí Hushe, neďaleko Gondogoro Glacier, pri horolezeckom výstupe na Laila Peak (6 069 m), ktorý leží v blízkosti známych kopcov Mašerbrum, ktorý je známy aj pod názvom K1 (7 821 m) a Čogolisa (7 665 m), je známa svojimi strmými stenami a tragickým výstupom rakúskeho horolezca Hermanna Buhla, prvého človeka, ktorý stál na vrchole Nanga Parbat. Takže tu zahynula bývalá dvojnásobná olympijská víťazka v biatlone Nemka Laura Dahlmeierová. Počas výstupu ju v nadmorskej výške asi 5 700 metrov zasiahli padajúce kamene. Po špičkovej českej horolezkyni Kláre Kolouchovej, ktorá prišla začiatkom júla o život v masíve Nanga Parbat, to bola v tomto mesiaci už druhá obeť vysokých hôr. Čakal som naozaj pomerne dlho, aby som sa dočkal slnečného svitu, kedy bolo možné urobiť niekoľko záberov na kopce týčiace sa nad hlbokým údolím nad riekou Hunza. Za chrbtom sa objavil naozaj prírodný skvost, ikonický štít Ladyfinger Peak. Tento skalný monolit zatienil všetky okolité kopce. Je súčasťou pohoria Batura Muztagh, ktorý je najzápadnejším podcelkom Karakoramu v oblasti Hunza. Zahŕňa niekoľko impozantných sedemtisícoviek, Batura Sar, najvyšší vrchol (7 795 m), Shispare (7 611 m), Ultar Sar (7 388 m), Pasu Sar (7 476 m) a Ladyfinger Peak. Ultar Sar je najjuhovýchodnejším hlavným vrcholom pohoria Batura Muztagh. Jeho názov v preklade znamená Vysoký vrchol. Hoci Ultar Sar nepatrí medzi najvyššie vrcholy Karakoramu, je pozoruhodný svojím dramatickým prevýšením nad miestnym terénom. Jeho južný svah sa týči viac ako päťtisíctristo metrov nad riekou Hunza neďaleko Karimabadu...
Rakaposhi (7 788 m) vpravo
Rakaposhi
Ladyfinger Peak (6 000 m) a Hunza Peak (6 270 m)
...Presne o jedenástej sme vyrazili na cestu. Z „gúglových“ stránok som mal informácie o jazde, dokonca aj akési video. Neklamali. Lenže to bol ešte len začiatok jazdy, ktorá mala trvať najmenej deväťdesiat minút. Slnko pieklo a my traja vzadu sme sa nohami zapierali do podlahy, aby sme aspoň čiastočne zmiernili nárazy na chrbticu. Vodič síce bravúrne zdolával nástrahy kamenistej a prašnej horskej cesty. Prvé stovky metrov viedli cez akési kamenné polia, na ktorých ležali stovky veľkých balvanov pripomínajúce mesačnú krajinu. Našťastie som sedel na mieste za vodičom, takže prvé pohľady do hĺbky na ľavej strane som ani neregistroval. Tam „trpeli“ Jana so Zdeňkom. Pavel sedel v strede. Občas sa mi podarilo urobiť rýchlozáber z cesty, kedy vozidlo akurát neposkakovalo na kameňoch. Po chvíli sme sa dostali do kontaktu s vozidlom, ktoré mierilo z Tattu späť dole. Vodiči však takéto stretnutia bravúrne zdolávali. Občas sa stalo, že na okraji cesty, ale zo strany svahu, stálo niekoľko vozidiel. Všimol som si, že v hornej časti predného skla mali nápisy „Mash Allah“, čo v preklade z arabčiny znamená „Ako Boh chcel“. S týmito nápismi sme sa stretávali po celý čas pakistanského pobytu na nákladných či osobných vozidlách, ale aj autobusoch. Môj pravý bok a rameno dostávali často zabrať tým, že narážali na kovové trubky konštrukcie vozidla. Po deväťdesiatminútovej kaskadérskej jazde a zdolaných šestnástich kilometroch sme konečne dorazili do Tattu. Pre zaujímavosť uvádzam cenu za jazdu džípom pre osadenstvo vozidla, ktorá je okolo desaťtisíc PKR (pakistanských rupií), čiže asi tridsať eur. Bolo pol jednej popoludní. Naši vedúci začali organizovať prepravu batožiny do Fairy Meadows. Prešli sme cez drevený mostík vedúci nad malým horským potokom. Slnko bolo v permanencii. Poriadne pálilo. Prišli sme k neďalekému horskému hotelíku „Di Ambre Fairy Meadows“. Tu už postávali Pavel s Ayazom. Zisťovali možnosť zabezpečenia koní, ktoré by vyniesli na chrbtoch našich spolucestujúcich. Usadili sme sa v jedálni. Čakal nás obed. O trištvrte na jednu sa na stole objavili misy a taniere s jedlom. A k tomu desiatky nezodpovedných lietajúcich múch. Ľahká pomoc. Mucholapky. Lenže tie tu asi nepoznajú. Bol to výsledok prítomnosti desiatok koní, somárov a ich trusu. Samozrejme na stole nechýbala varená ryža, ako vždy, základ každého tunajšieho jedla. K tomu pár kúskov nadrobno nasekaného kuracieho mäsa. Môj organizmus si už za ten týždeň miestnej stravy na pomerne malé porcie zvykol. Toto je naozaj recept na postupné chudnutie, aj keď z hľadiska ceny je to pomerne dosť neadekvátne. To, čo doma zjem na posedenie pri obede, tu mi stačilo na dva obedy. Základom každého jedla bola naozaj ryža. Väčšina z nás mala smolu, ak bola pikantná. A to tu bola zostava ľudí, čo prešla kus sveta, krajiny, kde je rôznorodá strava. Každý sme však iní. V niektorých prípadoch sa ani nedala prehltnúť, prípadne prvou pomocou bola voda. Tentoraz sme dostali ako spestrenie aj misky s akousi dusenou zeleninou, paradajky a niečo podobné ako malé kolieska stonkového zeleru, či? Ktovie čo to však v skutočnosti bolo. Práve tu pri obede sa Pavel ešte raz opýtal prítomných či by chcel okrem už skôr troch prihlásených ešte niekto vyjsť hore na koni. Trojicu prihlásených, Janu, Zdeňka a Ericha, som rozšíril ja. Bleskovo mi zaplo, že tých takmer tisíc výškových metrov prevýšenia by som v tejto horúčave a s mojou diabetickou diagnózou len ťažko zdolával. Už doma, keď som plánoval účasť na tejto akcii, som s akýmsi rešpektom zvažoval, čo keby náhodou? V pokynoch bola uvedená možnosť nosičov a využitia koní. Ešte som ani nedojedol obed a Pavlovi zahlásil, že budem štvrtým „džokejom“. Uvedomoval som si, že v živote som na takom zvierati, ale vlastne na žiadnom inom, nesedel. Oddám sa do rúk Allaha... Veru, to heslo „Mash Allah“, by malo pomôcť. Žeby mi pomohli televízne prenosy z Veľkej pardubickej a ja v sedle napodoboval asi najznámejšieho džokeja Josefa Váňu? Veru, peší výstup ma doslova mátal alebo skôr strašil. Tatranské výstupy aspoň na vysokohorské chaty som už mal dávno za sebou, podobne ako ďalšie akcie v spomínaných tatranských „Akočriepkoch“, kedy som sa chválil úspechmi na horských chodníkoch... .Ale keď je takáto možnosť? Tritisícosemsto rupií nie je toľko a určite mi nebudú chýbať, ale skôr pomôžu. Môj príručný batoh vážil okolo osem kilogramov. Nastal čas odchodu. Naša skupina sa tak rozdelila na dve časti. S počudovaním som zistil, že v skupine „koniarov“ chýbal Karel. Táto čudná postavička, ktorú sme pre svoje správanie a názory skôr ignorovali ako brali vážne, nefigurovala medzi nami „dostihovými“ klientmi. Na malom konskom „parkovisku“ nám postupne priviedli malé koníky. Prvá nasadla Jana, po nej Zdeněk a Erich. Konečne som prišiel na rad aj ja. Posledný „koniar“. Karel tam zmätene pobehával a o niečom vášnivo diskutoval s Pavlom. Môj pohonič toho veľa nenahovoril. Našiel vhodný balvan, z ktorého som mal nasadnúť do sedla. Lenže žiadne sedlo sa nekonalo. Pod zadkom som mal stočený akýsi koberec, čo tvorilo chabú „podstieľku“ pod zadkom. Asi to tak má byť. Rukami som sa chytil akéhosi neexistujúceho kovového madla. Nohy mi chlapec zastrčil do kovových strmeňov. Bolo pol druhej, keď sa kôň pohol. So zmiešanými pocitmi som sa vydal do neznáma. Prvé kroky boli neskutočné. Od začiatku som mal pocit, že buď kôň ide na krivo alebo moje telo sa nahýba na pravú stranu. Do riti! To mám takto vydržať ísť dve hodiny? Slnko pálilo a prvé desiatky metrov boli doslova útrpné. Hlavou sa mi preháňali myšlienky. Toto nemôžem vydržať. Do toho som v ľavej dlani pocítil akúsi bolesť. Do ruky sa mi začala zarezávať kovová hrana niečoho... Mal som oblečené krátke nohavice a tričko a na hlave osvedčený himalájsky klobúk, ktorý som si stiahol do čela, aby mi horúce slnko nespálilo tvár. Po chvíli som za sebou počul klapot konských kopýt. To sa za mnou „rútil“ Karel. Tak predsa ho zrejme Pavel presvedčil o jazde na koni. Takže nakoniec sme jazdu absolvovali piati, čiže polovica účastníkov zájazdu. Chodník bol v tom úseku pomerne široký, ale plný menších či väčších kameňov. Jana bola už ďaleko pred nami a naša štvorica pokojným tempom pokračovala hore. Moja ľavá dlaň doslova trpela. Pohonič sa občas opýtal či je všetko v poriadku. Moje tlmené OK, ale určite nebolo v poriadku. Čo som mu mal odpovedať. V ústach sucho, zrejme od strachu či stresu. Neustále som sledoval moje nohy ako sa nakláňali aj s telom na pravú stranu. Pred mnou idúci Zdeněk so svojou zavalitou postavou mal zrejme podobné problémy alebo ešte väčšie ako ja. V jednom úseku sa naklonil poriadne doprava, takže kôň mal čo robiť, aby ho udržal. Lenže po chvíli došlo k situácii, že Zdeněk musel z koňa zliezť. Môj pohonič išiel pomôcť urobiť s jazdcom poriadky. Ten celkom nahlas nadával. No, nie každý je Josef Váňa. Konečne ho „usadili“ späť do sedla. Už sme postupne predbiehali našich „chodcov“. Hodinky som sledoval takmer každú minútu. Môj pohonič ma neustále nabádal. „Down, down“. Do riti, kde mám ísť dole. Totiž pri konskej chôdzi do kopca ma zemská príťažlivosť, ale aj batoh, ťahali dozadu, takže sa stalo, že som bol často v záklone. Neustále pokrikovanie ma nútilo sa až nenormálne predkláňať. Malo to niečo do seba, ale to som pochopil dosť neskôr a spomenul si na rôzne filmy o Indiánoch či podobných pre „nekoniara“ nezmysloch. Vtedy som si spomenul na našu vinotéku „Knižnica“, kde večer chodieva taktiež „Koniar“. Síce čudný chlapík, taktiež niečím postihnutý, ale machruje ako jazdí s otcom na koni. Teda každý na svojom. Napriek tomu, že som mal fotoaparát vo vrecku nohavíc, k foteniu nedošlo. Mal som v hlave úplne iné myšlienky. Konečne nasledovala po štyridsať minútovom výšľape prestávka. Kôň potreboval piť a najmä ja si sadnúť na normálnu drevenú lavicu. Pod prístreškom malého bufetu už sedela Jana a postupne sme prišli aj my štyria. Lenže už prvý kontakt s „výsadkovým“ balvanom a zemou musel byť komický. Pre okolie, ale nie pre mňa. Doslova som trpel. Nohy drevené ako v prípade Pinocchia. S námahou som vyšiel asi po šiestich drevených schodoch k lavici. Doslova som sa cítil ako Dunčo, keď zavracia ovce. Ja som sa „zavracal“ sám a bez psa aj oviec. Nemyslím si, že som bol jediným, ktorý takto vyzeral. Môj pohonič niečo montoval s konským postrojom a popruhmi. Takže zrejme tam mal akýsi technický problém. Asi po dvadsať minútovom oddychu postupne nasledovalo ďalšie jazdecké kolo. Vyšpekuloval som zdravotné opatrenie, keď do ľavej dlane som si vložil balíček papierových vreckoviek. To bolo ono. Opäť som nasadol do „sedla“. Lenže tentoraz mi pohonič otočením remeňov skrátil dĺžku strmeňov. Takže to asi ani nebola moja chyba, že som sa v začiatkoch jazdy „gúľal“ doprava. Tentoraz to bolo podstatne lepšie. Lenže od juhu sa blížili búrkové mraky. Neustále sme predbiehali desiatky turistov vystupujúcich, ale aj zostupujúcich. Najviac ma štvali ich rôzne poznámky či otázky typu „Hey sir, how are you?“ či „Are you from“. Teraz budem s vami viesť dialóg, odkiaľ som alebo tvrdiť, že som OK! To určite! Pripomenul som si moje vtedy milované Vysoké Tatry, keď som pred rokmi absolvoval jedinú vynášku na vysokohorskú Chatu pod Rysmi s dokonale priblblými otázkami turistov. O tom som dosť napísal v „Akočriepkoch“. Teraz je tu o tom zbytočné písať. Blížili sa búrkové mraky a onedlho začali padať prvé dažďové kvapky. Bolo pomerne teplo, takže aspoň zatiaľ mi vlhko nevadilo. Pohoničovo „down, down“ neustále pokračovalo. Už mi to aj liezlo na nervy. Opäť som bol v situácii, kedy mi v ústach panovala Sahara. Sucho a sucho. Dážď ustal. Onedlho slnečné lúče vysušili mokré nohavice a tričko. O štvrť na štyri, teda asi po sedemdesiat minútovej jazde sme dorazili do druhej „odpočivárne“. Privítal nás „Fairy Meadows Midway Hotel“. Na hotel to však určite nevyzeralo, skôr na drevenú búdu. Tu nás nás začali predbiehať naši „pešiaci“. Z batoha som vytiahol fľašu s vodou. Podobne ako môj „Hatatitla“, kedysi kôň Old Shaterhanda z kníh o Vinnetouovi. To len na vysvetlenie pre dnešnú mládež. Lenže medzitým všetci naši štyria „džokeji“ odišli. Môj pohonič opäť niečo montoval s popruhmi. Po chvíli mi oznámil, že sa mu roztrhol akýsi remeň. Oprava trvala asi štvrťhodinu, keď som opäť nasadol na koňa. Posledný úsek jazdy bol najviac akčný z hľadiska terénu. Pomerne široký horský chodník sa po niekoľkých serpentínach zmenil na úzku „prť“. Opäť tu pre neskôr narodených uvediem význam tohto slova. Je to úzky horský chodník vyšliapaný zverou alebo dobytkom, napríklad kamzíkmi alebo ovcami, používaný pastiermi, poľovníkmi alebo turistami. Nachádza sa najmä v strmých horských svahoch. Takže v takomto horskom teréne pokračoval posledný úsek zvieracieho výšľapu. Očami som sledoval ako to moje zviera kráča akoby naschvál po okraji chodníka, ktorý meral na šírku možno tridsať či štyridsať centimetrov. Inštinktívne som sa priklonil k svahu, keď mi môj pohonič niečo zakričal, aby som držal rovnováhu. Debil! Vpravo pod mnou boli strmé, niekoľko desiatok metrové hlboké zrázy a ja tu mám udržiavať rovnováhu. Konečne sa profil terénu začal vyrovnávať. Zahliadol som pred mnou posledného Karla a pred ním Ericha so Zdeňkom. Konečne sa pred nami začali objavovať prvé drevené objekty miestnych ubytovní či hotelov. Bolo pol piatej. Tak toto je to vyhlásené Fairy Meadows, Rozprávkové lúky...
Horská "džípová" cesta do Tattu (2 311 m)
"Džokej" Erich, takto sme absolvovali asi dve hodiny jazdy na chrbtoch koní k "Rozprávkovým lúkam´" Fairy Meadows (3 300 m)
Fairy Meadows (3 300 m), prvý kontakt s Nanga Parbat (8 125 m)
Nanga Parbat, East Summit (7 597 m)
Rakhiot Peak (7 070 m)
Beyal Camp (3 500 m), Nanga Parbat
Beyal Camp, Ganalo Peak (6 608 m)
Beyal Camp, krst knihy "Veloma, Madagasikara"
Beyal Camp, Rakhiot Glacier, bočná moréna, miesto krstu knihy
Vysokohorská hromadná vražda
...V hlave mi vírili myšlienky na tragickú udalosť z roku 2013. Dodnes si živo pamätám ako vtedy prišla z týchto končín správa o hromadnej vražde horolezcov. Vtedy mi však ani nenapadlo, že by som sa mohol dostať do týchto miest. Už doma som si často „gúglil“ informácie o tejto tragédii. Ak som toto doma spomenul pred známymi, tak vyhodnocovali moje rozhodnutie ísť práve pod Nanga Parbat za bláznovstvo. Samozrejme to podporili aj udalosti zo siedmeho mája tohto roku, kedy indická armáda leteckými a raketovými útokmi napadla pakistanské oblasti Pandžáb a Azad Kašmír. Keď som už spomenul tragickú udalosť vraždy horolezcov v základnom tábore Diamir pod Nanga Parbat, musím uviesť niekoľko informácií týkajúcich sa incidentu. Samozrejme prvých uvádzam slovenských účastníkov medzinárodnej ukrajinsko-čínsko-slovenskej expedície.
Peter Šperka bol slovenský horolezec, skialpinista, tatranský horský vodca (UIAGM) a člen horské služby, účastník niekoľkých expedícií na osmitisícové vrcholy, Shisha Pangma (8 046 m), Manaslu (8 163 m), Broad Peak - Rocky Summit (8 035 m), Gasherbrum I a Gasherbrum II (dosiahnutá výška 7650 m) a Cho Oyu (8 201 m). V rokoch 1986-2002 byl reprezentantom a neskoršie reprezentačným trenérom v skialpinizme. Ako horský vodca vystúpil s klientmi viac ako šesťstokrát na vrchol Gerlachovského štítu. V čase nešťastia mal šesťdesiat rokov. Petra som osobne poznal, nakoľko býval v Tatranských Zruboch, kde som trávil pri tatranských pobytoch v 90. rokoch 20. storočia niekoľko týždňov. A samozrejme aj z tatranských chodníkov. Podobne som poznal aj jeho vtedajšiu manželku Janu. Nezabudnem na jedno stretnutie na Sliezskom dome (1 670 m), bolo to niekedy na jeseň 1997, kde riešili s majiteľom cestovky Bubo Ľubošom Fellnerom jeho prípadnú cestu ako vedúceho trekovej výpravy pod Annapurnu (8 091 m). Vtedy u Petra Fellner neuspel, takže namiesto Petra tam cestoval iný Tatranec, Jindro Martiš. A ten tam bohužiaľ v sedle Thorung La (5 416 m) zahynul v lavíne. Šperka mal 58 rokov.
Anton Dobeš bol slovenský horolezec, zúčastnil sa dvoch himalájskych expedícií, na Mount Everest (8 848 m), dosiahol výšku 8 200 metrov a v roku 2009 na Cho Oyu (8 201 m), spolu s Petrom Šperkom. Mal päťdesiat rokov...
Nanga Parbat B.C. Rakhiot, miesto tragédie
...Prišli sme na veľké parkovisko pred Faisalovu mešitu. národnoum mešitou Pakistanu a je šiestou najväčšou mešitou na svete. najväčšou mešitou mimo Blízkeho východu, a najväčšou v južnej Ázii, ktorá sa nachádza na úpätí pohoria Margalla Hills. Bola pomenovaná po zosnulom kráľovi Faisalovi zo Saudskej Arábie, ktorý tam vládol v rokoch 1964-1975. Mešitu navrhol turecký architekt Vedat Dalokay a vyznačuje sa moderným dizajnom pozostávajúcim z ôsmich strán betónovej škrupiny, ktorý je inšpirovaný dizajnom typického beduínskeho stanu. Mešita je významnou turistickou atrakciou Pakistanu, je moderným a vplyvným dielom islamskej architektúry. Medzi známe miesta patrí mešita ako majstrovské dielo modernej islamskej architektúry. Mešita nemá typickú kupolu, má tvar beduínskeho stanu, obklopeného štyrmi minaretmi vysokými deväťdesiat metrov. Dizajn sa vyznačuje osemstrannými šikmými strechami v tvare mušle, ktoré tvoria trojuholníkovú modlitebňu, ktorá môže pojať desaťtisíc veriacich. Mešita s rozlohou stotridsaťtisíc metrov štvorcových dominuje Islamabadu. Nachádza sa na severnom konci Faisal Avenue, čo ju radí na najsevernejší koniec mesta na úpätí pohoria Margalla Hills, najzápadnejšieho predhoria Himalájí. Nachádza sa na vyvýšenom mieste s malebným pozadím národného parku. Faisalova mešita bola najväčšou mešitou na svete od roku 1986 do roku 1993, kedy ju predbehli mešity v Saudskej Arábii. Podnet na výstavbu mešity sa začal v roku 1966, keď kráľ Faisal bin Abndul-Aziz počas oficiálnej návštevy Pakistanu podporil iniciatívu pakistanskej vlády postaviť národnú mešitu v Islamabade. V roku 1969 sa konala medzinárodná súťaž, v ktorej architekti zo sedemnástich krajín predložili štyridsaťtri návrhov. Výstavba mešity sa začala v roku 1976 spoločnosťou National Construction Limited of Pakistan pod vedením Azima Khana a bola financovaná vládou Saudskej Arábie za cenu viac ako stodvadsať miliónov amerických dolárov. Kráľ Faisal bin Abdul Aziz zohral kľúčovú úlohu pri financovaní a mešita aj cesta k nej boli pomenované po ňom po jeho atentáte v roku 1975. Nástupca kráľa Faisala bin Abdul-Aaziza, kráľ Chálid, položil základný kameň mešity v októbri 1976 a stavebnú zmluvu podpísal v roku 1978. Základné informácie o mešite sú napísané na základnom kameni. Areál mešity okrem toho, že slúžil ako budova na modlitbu, pred niekoľkými rokmi slúžil aj ako sídlo Medzinárodnej islamskej univerzity, ale odvtedy sa v roku 2000 presťahovala do nového kampusu. Niektorí tradiční a konzervatívni moslimovia najprv kritizovali návrh pre jeho nekonvenčný dizajn a nedostatok tradičnej kupolovej konštrukcie. Namiesto použitia tradičných kupol navrhol Vedat Dalokay osemstrannú hlavnú sálu, ktorá vyzerala ako arabský beduínsky púštny stan. Okrem toho pridal štyri minarety na všetkých štyroch rohoch hlavnej sály, ktoré sú vysoké deväťdesiat metrov, čo sú najvyššie minarety v južnej Ázii. Hlavnou stavbou budovy je hlavná modlitebná sála, ktorú podopierajú štyri betónové nosníky. Štyri nezvyčajné minarety sú inšpirované tureckou architektúrou. Dalokay tiež veril, že dizajn mešity predstavuje Kaabu abstraktným spôsobom. Vchod je z východu, kde je modlitebňa vedená nádvorím s portikami. Medzinárodná islamská univerzita sídlila pod hlavným nádvorím, ale sa presťahovala do nového kampusu. V mešite sa stále nachádza knižnica, prednášková sála, múzeum a kaviareň. Interiér hlavnej stanovej sály je pokrytý bielym mramorom a zdobený mozaikami a kaligrafiou od slávneho pakistanského umelca Sadequaina am lustrom v tureckom štýle. Západnú stenu zdobí mozaikový vzor a Kalimah je napísaný v ranom kufskom písme, ktorý sa opakuje v zrkadlovom obraze. Kalimah je v islame označenie pre vyhlásenie viery, ktoré tvorí základ islamského učenia... Rozľahlý arteál vrátane vnútorných priestorov a vonkajších nádvorí pojme asi tristotisíc veriacich...
Faisal Mosque