PYRENEJE
Rok a pol som plánoval zorganizovať už svoj štvrtý trek do Himalájí. Termín mal byť na jar 2006 a chcel som v Nepále navštíviť severný a južný základný tábor tretej najvyššej osemtisícovky Kangchenjunga. Celá akcia bola veľmi dobre pripravená, dokonca som mal možnosť získať informácie priamo od ľudí, ktorí tam pre niekoľkými rokmi boli. Účastníci horolezeckej výpravy z roku 1997, Paľo Barabáš a Maťo Gablík, sa ponúkli, že mi poradia so svojimi skúsenosťami pri zabezpečovaní cesty. Bohužiaľ sa akcia z rôznych príčin neuskutočnila, a tak s príchodom jari som premýšľal, kde by ma tento rok zaviedli zahraničné turistické aktivity, nakoľko som chcel absolvovať niečo podobné ako v roku 2005 na Korzike. Malo to byť opäť do miest, v ktorých spoznám niečo nové a určite to nemali byť mnou tak neobľúbené krajiny, v ktorých sa hovorí po nemecky. Ako „predkrm“ pred letnou cestou som v júni absolvoval desaťdňovú cestu na talianske Liparské ostrovy. Tieto z hľadiska vysokohorskej turistiky neboli až tak zaujímavé. Veď najvyšší kopec Stromboli dosahuje niečo cez 900 metrov. Pre tohtoročnú akciu som si nakoniec vybral úplne niečo nové. Pyreneje. Viem, že nie som prvým ani posledným turistom, ktorý navštívil toto pohorie, ale pre mňa bolo určite niečím úplne novým a osobne som rád, že ma opäť oslovili aj európske kopce.
Pyreneje (po francúzsky Pyrénées, po španielsky Pirineos) sú štyristokilometrovým horským pásmom ležiacim na hraniciach Francúzska a Španielska. K týmto dvom krajinám je potrebné spomenúť aj ďalšiu, ktorá sem taktiež určite patrí. Kniežatstvo Andorra. Toto pohorie poskytuje návštevníkom pestrý žáner prírody či už sú to večne zasnežené vrcholy hôr, údolia plné horských jazier s nádherne zafarbenou vodou alebo slnkom vyprahnuté krivolaké skalnaté kaňony, prípadne husté lesy plné fauny a flóry. Aj cez nepriaznivý dopad civilizácie je najmä miestna fauna veľmi bohatá. V lesoch sa skrývajú čriedy jeleňov a divých prasiat, ale aj medveď hnedý, divá mačka a kamzík (isard). Z väčších zástupcov vtáčej ríše je možné pri troške šťastia uvidieť orla skalného a supa bielohlavého. Samostatnú kapitolu tvorí stály obyvateľ skalných svahov - svišť. Pyrenejská flóra má zastúpenie podobné aké je vo všetkých vysokohorských pásmach, teda od jarných a letných kvetov až po neskoré jesenné ozdoby prírody.Pre turistov má veľký význam klasický prechod celého pohoria po trase Haute Randonnée Pyrénéenne (HPR), ktorá spája brehy Stredozemného mora s Atlantickým oceánom alebo o niečo menej náročná Grande Randonée (GR 10). Tieto cesty vedú len po území Francúzska. Na španielskej strane je veľmi zaujímavá cesta Gran Recorrido (GR 11) a okrem nej je tam aj niekoľko kratších trás vhodných pre turistov na všetkých úrovniach, ktoré zachytávajú jednotlivé časti Pyrenejí. Profil horských hrebeňov je prevažne zaoblený, takže na väčšinu vyjdú aj turisti s menšími chodeckými skúsenosťami. Najvyšším vrcholom pohoria je Pico de Aneto (3 404 m), na ktorý v letnom období dokáže vystúpiť takmer každý, kto má základnú kondičku, ale aj odvahu a potrebné technické vybavenie. Okrem neho je tu dosť kopcov, ktoré sú vyššie ako tritisíc metrov (Le Casque 3 006 m, Monte Perdido 3 355 m, Pic du Balaitous 3 146 m, Pico de Aragüalls 3 030 m, Pico de Maladeta 3 308 m, Pico de Perdiguero 3 222 m, Posets 3 375 m, Taillón 3 144 m, Tuca de Ballibierna 3 056 m, Vignemale 3 298 m. Väčšina z nich leží na španielskom území v národných parkoch Parque Nacional de Ordesa y Monte Perdido a Posets-Maladeta. Z hľadiska ročného obdobia väčšina turistov volí prázdninové mesiace, teda júl a august.V tomto období je tu naozaj aj najviac ľudí, kempy sú preplnené domácimi turistami a na turistických chodníkoch, najmä v chodeckom dosahu horských chát, môžete stretnúť naozaj priveľa ľudí. Pyrenejské počasie je veľmi nevypočítateľné. Teploty majú vzhľadom k prímorským vplyvom veľké výkyvy. Z toho dôvodu sú pre toto pohorie veľmi známe náhle zmeny počasia. V lete sú najväčším problémom búrky, ktoré prichádzajú krátko po poludní a dokážu turistom narobiť veľké problémy. Najvďačnejšími oblasťami sú určite už spomínané dva národné parky, ale aj francúzsky Parc National des Pyrénées (Národný park Pyreneje) a katalánsky Parc Nacional Aigüestortes i Sant Maurici (Národný park Aigüestortes i Sant Maurici).
Márne som niekoľko týždňov zisťoval, ktorá slovenská cestovná kancelária dokáže uspokojiť moje požiadavky. Bohužiaľ sa tak nestalo a bolo to podobné ako v prípade cesty na Korziku. Darmo, slovenské cestovné kancelárie ešte stále nedokážu uspokojiť záujemcov môjho typu. Zrejme som veľmi náročný alebo majitelia cestovných kancelárií majú k týmto destináciam svojský postoj. Rozhodol som sa absolvovať cestu s českou, lepšie povedané ostravskou cestovnou kanceláriou. V ponuke mali vyše dvojtýždňový zájazd pre turistov milujúcich vysoké hory. Či moje rozhodnutie bolo správne som vtedy nevedel posúdiť, ale po absolvovaní zájazdu som nebol len ja, ale aj ďalší účastníci stopercentne spokojní. O tom až neskôr. 11. augusta odpoludnia sa na parkovisku v blízkosti ostravského Domu kultúry najprv zišlo sedem nadšencov hôr. Odchod v stanovený čas sa nekonal, nakoľko nám pridelený autobus uviazol v piatkovej dopravnej zápche. Prítomný majiteľ cestovnej kancelárie nás síce utešoval o skorom príchode dopravného prostriedku, ale veľmi sa mu to nedarilo. Náš mladý sprievodca Petr, ktorý tu stál s nami, medzitým zrealizoval povinnosť pre poisťovňu a odovzdal nám ich kartičky. Trvalo takmer hodinu než sme sa dočkali príchodu autobusu. Rýchlo sme naložili do útrob Karosy pomerne veľké množstvo batožiny. Veď každý z nás mal so sebou okrem bežných turistických potrieb na prežitie dvoch týždňov v horách aj zásoby potravín uložené v rôznych prepravných obaloch. Po niekoľkých nástupných zastávkach v Hraniciach na Morave, Olomouci, Brne a v Prahe sa celkový počet účastníkov ustálil na čísle dvadsaťdeväť. Vlastne až na ceste z Prahy do Tábora sa nám oficiálne predstavil hlavný sprievodca zájazdu. Škoda, že to bolo až po piatich hodinách jazdy! Nás všetkých spájal jediný cieľ, pohorie na francúzsko-španielskej hranici. Zloženie skupiny bolo rôznorodé. Najmä vekovo, ale aj zamestnaním. Kuriozitou bol určite výsledok zrátania prítomnosti siedmich Miroslavov, Mirov či Mirkov, vrátane vedúceho zájazdu a jedného z vodičov. Verím, že vedúci zájazdu Mirek sa neurazí, keď ho v ďalšom texte nazývam rôznymi vodcovskými titulmi ako „duce“ či „šéf“. Po stručnom alebo skôr orientačnom zoznámení sa s celou trasou zájazdu a necelých troch hodinách jazdy sme niekoľko minút pred polnocou zastavili na hraničnom prechode v Dolním Dvořišti. Viac ako polhodinová prestávka mala veľmi prozaický podtón. Posledný raz pred viac ako dvojtýždňovým gastronomickým odlúčení sa najesť „domácej“ teplej stravy. A tak väčšina účastníkov zájazdu do seba „vstrebávala“ poriadne porcie gulášu, knedlí a iných „hodnotných“ jedál s cieľom čo najdlhšie vydržať nasýtení. S úžasom som pozoroval niektoré dievčatá ako dokázali v priebehu niekoľkých minút „spracovať“ polnočnú porciu. Nezávidel som. Ale zrejme si uvedomili, že takúto stravu dlho neuvidia. Hodiny už ukazovali prvé minúty nového dňa, keď sme dobre naladení prešli česko-rakúskymi hranicami a po ceste E55 zamierili k diaľnici A7 a neskôr po A1 k Salzburgu, krátko nato prešli územím Nemecka, aby sme po A45 obišli Innsbruck. Okolo piatej hodiny rannej sme absolvovali jazdu Brennerským tunelom cez rakúsko-taliansku hranicu a onedlho prešli okolo Bolzana. Asi desať kilometrov severne od Trenta, už pri takmer slnečnom svite sme zastavili pri čerpacej stanici za dedinkou Paganella. Nad ňou sa vypínal pekný vyše dvojtisícový kopec Monte Paganella (2 124 m), ktorý sa stal vďačným terčom pre fotografov ranných záberov. Ten by snáď nebol až tak dôležitý pri našej ceste, ale mňa toto miesto zaujalo pre „romantickejší dôvod“. Viete si predstaviť bežného turistu, ktorý okrem rýchlej návštevy WC, uteká do bufetu s občerstvením v podobe pizze, rôznych obložených žemlí a bagiet, kávy či čajov a on hľadá v regáloch úplne niečo iné. Totiž hneď tu sa mi splnilo to, čo som nedokázal urobiť v Taliansku pred rokom pri ceste na Korziku, ale aj tento rok na trase pri návšteve Liparských ostrovov. Totiž pri tých dvoch cestách som „objavil“ v jednej z typicky talianskych predajní na „čerpačkách“ cestoviny. Snáď v našich zemepisných šírkach to nebude považované za reklamu, ale v rukách som držal kilový balík Lumaconi. Sú to vynikajúce talianske semolínové cestoviny v podobe morských mušlí veľké v priemere asi tri až štyri centimetre. Môžete ich jednoducho uvariť a zjesť ako obyčajné kolienka, no pre „fajnšmekrov“ uvarené cestoviny môžete naplniť čímkoľvek, čo sa dá jesť. Napríklad špenátom so syrom, šunkou, vareným hydinovým mäsom, dusenou zeleninou, rybou, prípadne nejakým darom mora. Takže ak máte chuť, uvarte si niekoľko Lumaconi a naplňte ich vhodnou náplňou, polejte paradajkovo-cesnakovo-bylinkovou omáčkou, posypte vynikajúcim suchým strúhaným syrom typu Parmasano a prípadne zapite lahodným červeným vínom. A pre Slovákov, prípadne iných labužníkov ešte jeden recept. Lumaconi posypané mletým makom, poliate ovocnou omáčkou s rozvarených sliviek a brusníc s rumom a škoricou, posypané práškovým cukrom a poliate horúcim maslom. Ale to na vitamínovú bombu nevyzerá. Ale keď vidíte akože turistov, ktorí na Chate pod Rysmi „zápasia“ s vysokohorskými parenými buchtami... Vďaka Viktor za záchranu vegetariánov! Ale poďme ďalej k realite. Naším najbližším cieľom bolo veľké jazero Lago di Garda, kde sme mali stráviť niekoľkohodinovú bezpečnostnú prestávku. Jazero bolo vytvorené v poslednej dobe ľadovej Etschským ľadovcom. Severná časť jazera svojim dlhým a úzkym tvarom pripomína fjord, ktorý obklopujú kopce vysoké aj 2 000 metrov. Južná časť jazera je tvorená pozostatkami morén. Jazero zásobujú vody mnohých prítokov a najväčším je rieka Sarca v severnej časti. V južnej časti z jazera vyteká Mincio, ktorá je pravým prítokom rieky Pád. Leží medzi Pádskou nížinou a Alpami v severnej časti Talianska, rozkladá sa v troch provinciách Benátsko, Horná Adiža a Lombardia. Má rozlohu asi 370 km2, dĺžku 52 kilometrov a šírku asi 17 kilometrov. Priemerná hĺbka je 136 metrov a maximálna asi 346 metrov. Okolo jazera rastú, vďaka teplému vetru Ora, cédre, cyprusy, oleandre, olivovníky a palmy. V severnej časti sú rozsiahle vinice a v južnej citrónovníky a olivovníky. V pláne teda bola prestávka a naozaj bezpečnosť nás všetkých bola prvoradá. Kto nerád absolvuje takéto „medzipristátia“ má dôvod na použitie spojov leteckých spoločností. Ale tam by ste zase nekúpili Lumaconi. O deviatej sme teda šťastne dorazili do kúpeľného mestečka Malcesine, ležiaceho na východnom brehu jazera. Nášmu šéfovi zájazdu však šťastie neprialo a ako sa neskôr ukázalo, tak mu aj viackrát chýbalo. Totiž jediné miestne parkovisko pre autobusy bolo z dôvodu konania surfových pretekov obsadené, a tak sme museli ísť ďalej asi päť kilometrov na juh do dedinky Assenza. Osemhodinová prestávka bola pre nás dlhá, no vyplnili sme ju peším návratom do Malcesine, v ktorom sa nachádza veľmi pekný mestský hrad Castello. Absolvovali sme jeho prehliadku. V mestečku nejaký čas pôsobil J. W. Goethe, ktorému v jednej miestnosti hradu venovali stálu výstavu. Vysoko nad hladinou jazera sa vypína pohorie Monte Baldo s rovnomenným vrcholom (2 218 m). Toto pohorie nazývajú botanickou záhradou Talianska. Priamo zo stredu mestečka vedie pod vrchol kabínová lanovka do výšky 1 760 metrov (cena spiatočného lístka vtedy bola 16 eur). Po prehliadke mestečka sme sa vrátili do Assenzy, kde sme strávili na brehu jazera ešte niekoľko hodín. Odvážlivci si dokonca namočili plavky, ale pre studenú vodu sa radšej tohto pokusu rýchlo vzdali. Podvečerný dážď sme prečkali pri autobuse a o pol šiestej pokračovali v ceste na juh. Naši vodiči boli na cestu vybavení celkom dobre, akurát pozabudli, že na tak dlhý pobyt nestačí mať v zásobe dve DVD s filmami a jedno (slovom naozaj jedno) CD obsahujúce soundtrack k filmu Rebelové. A práve to bol okamih, kedy jeden z našich aktívnejších spolucestujúcich Víťa „prehovoril“ vodiča, aby nám spestril náladu hudbou. Vtedy sme netušili, že toto CD budeme počuť počas celého zájazdu asi stojedenásťkrát. Komunikácie okolo jazera boli preplnené autami, takže sme asi päťdesiatkilometrový úsek išli viac ako deväťdesiat minút. Až pri výjazde na diaľnicu A4 neďaleko mestečka Peschiera di Garda sme sa dostali na bežnú rýchlostnú úroveň. Po dvoch krátkych hygienických prestávkach na diaľnici sme už hodinu po polnoci prešli cez San Remo a o pol druhej prekročili taliansko-francúzsku hranicu. Niekoľko minút nato, hlboko pod nami, bolo vidieť žiarivé svetlá nočného Monte Carla. Úžasný pohľad na vysvietené kniežatstvo. Naša cesta pokračovala ďalej cez Nice, Aix-en-Provence, Nimes, Montpellier do Beziérs. Odtiaľ sme po krátkej prestávke pokračovali na juhozápad ešte bližšie k Stredozemnému moru. Tentoraz sme zastavili za mestom Narbonne pri Narbonne-Plage, mestskej pláži na pobreží Golfe du Lion, teda Levej zátoke. Od mora fúkal dosť nepríjemný chladný vietor a na pláži okrem nás nebol nikto. Tony jemného piesku tu vytvárali vysoké duny, ktoré vietor neustále presypával. O chvíľu sme ho mali všade. V očiach, ústach i vreckách nohavíc či za tričkami. Aj tu, podobne ako pri Lago di Garda, do morských vĺn vošli len odvážlivci. Ako sa neskôr ukázalo, toto bol náš prvý, ale aj zároveň posledný kontakt s morom. Po dvojhodinovom šantení pri vode sme sa hodinovou jazdou smerom na západ presunuli ďalej do vnútrozemia Francúzska. Pred nami sa objavilo Carcassonne, známe mesto so stredovekým rozprávkovým hradom Chateau Comtal postavenom v 13. storočí. Leží v departemente Aude pri diaľnici spojujúcej Montpellier a Toulouse. Hovorí sa o ňom, že je najzachovalejším stredovekým mestom v Európe. Celý opevnený komplex má dva kompletné okruhy vonkajších a vnútorných hradieb s 52 vežami a vežičkami. Celková dĺžka hradieb presahuje tri kilometre. Pôvodné obranné múry sú dielom Rimanov. V medzipriestore hradieb sa v minulosti konali rytierske turnaje. Hradné veže však nemali len obrannú funkciu, ale slúžili aj ako obytné priestory, sklady alebo inkvizičné väzenie. Príkladom veľkolepej vojenskej architektúry sú vstupné brány Porte Narbonnaise a Porte d‘Aude. Vnútorný románsky hrad dal postaviť ešte na začiatku 12. storočia vikomt Trencavel a vytvára tak samostatnú pevnosť v pevnosti oddelenú priekopou. Za pozornosť stojí návšteva baziliky Saint Nazaire, ktorá je románsko-gotickým skvostom pochádzajúcim taktiež z 12. storočia. Kultúrnou zaujímavosťou je fakt, že kameň, dnes možno povedať základný, požehnal osobne pápež Urban II. Bolo jedenásť hodín a my sme mali pred sebou trojhodinovú prestávku na prehliadku hradu a mesta. Uličky, domy, domčeky a hradby sú dnes vo výbornom stave, ktoré sú výsledkom rozsiahlej rekonštrukcie uskutočnenej v 19. storočí. Zo všetkých kútov cítiť závan stredovekého nádychu. Hrad v skutočnosti vyzerá ako z rozprávky. Vysoké hradby, ešte vyššie veže a vežičky. Tu už chýbali len skutoční rytieri, ktorých zastupujú komerčne ladené rytierske hry usporadúvané na veľkom nádvorí medzi hradbami – Lices. Niekoľkokrát sme prešli krížom-krážom úzkymi uličkami medzi veľkým množstvom ľudí. Na každom kroku sa stretnete s rôznymi suvenírmi, ktoré sú typické pre takéto prostredie. Hračky v podobe rytierov, rôznych mečov, ale aj množstvo zaujímavých pohľadníc. „Obedňajšiu prestávku“ sme strávili krátkym posedením na nádvorí malej kaviarničky. Niekoľko dúškov príjemne chladeného červeného vína nás osviežili. Čas rozlúčenia sa so stredovekom, ale najmä s romantickým hradom, sa nachýlil. Naša cesta pokračovala ďalej na západ. Opäť prišli na rad Rebelové. Hity zo 60. rokov 20. storočia „burácali“ celým autobusom. Necelú hodinu trvala jazda, na konci ktorej bolo mestečko Castelnaudary, kde sme mali stráviť prvý nocľah. Do areálu kempu Camping de la Giraille nás autobusom nevpustili, takže sme museli všetku potrebnú batožinu prenášať asi tristo metrov, síce z kopca, ale v horúčave to nebolo príjemné. Toto mestečko je známe miestnym letiskom, kasárňami Cudzineckej légie, ale aj jedným z malých prístavov lodiek či člnov svetovej atrakcie, ktorá je v zozname UNESCO – Canal du Midi. Po postavení stanov v kempe som využil poslednú možnosť získať elektrickú energiu pre batérie do fotoaparátov a kamery. Predstava, že budeme takmer dva týždne bez elektriny mnou zatriasla. Veď v podobných podmienkach som precestoval kúsok Himalájí a aj tam sa predsa len kde-tu vyskytla možnosť napríklad dobiť batérie. A žeby sa v Európe vyskytol takýto problém? Ako sa neskôr ukázalo, vyskytol. Podvečer sme venovali príprave prvej teplej stravy z vlastných zásob. Kuchárske umenie sme si dokazovali na plynových varičoch a z ešusov sa tiahli rôzne vône pripravovanej stravy. Popritom sme sa aj navzájom bližšie zoznamovali. Prvá noc na území Francúzska nebola veľmi pokojná. Silný vietor a teplá noc nám nedali poriadne spať.
Ráno nás privítala polojasná obloha, no ešte o pol siedmej bola takmer tma. Bol pondelok 14. august. Rýchle balenie materiálu a o ôsmej už autobus kľučkoval miestnymi uličkami. Mali sme namierené k slávnemu Canal du Midi. Ale aj tu sa prejavili navigátorské schopnosti či skôr neschopnosti nášho „duceho“, keď sme splašene jazdili dokonca v protismere po úzkych uličkách. Konečne sa to podarilo a zaparkovali sme, zrejme na čierno, v blízkosti miestneho cintorína. Prešli sme asi päťsto metrov a stáli na brehu kanála. Nazývajú ho snom rojkov, bláznov a turistov. Zrealizovanie myšlienky pána Riqueta, vtedajšieho hlavného kontrolóra daní zo soli, trvalo celých dvadsať rokov. Pri stavebných prácach bolo vykopaných neuveriteľných sedemnásť miliónov metrov kubických zeminy. Pre predstavu by bola z tohto množstva postavená pyramída vyššia ako Eiffelova veža. Pôvodnú myšlienku postaviť podobnú stavbu mali už za čias cisára Augusta, potom neskôr v 8., 15. a 16. storočí. Nakoniec k tomu došlo až o storočie neskôr. Nápad spojiť Atlantický oceán so Stredozemným morom Riqueta podporil aj toulouský arcibiskup. Dlhoročné sny sa stali skutočnosťou v roku 1666, kedy sa začali prvé výkopové práce. Hlavný rezervoár vody vybudovali neďaleko Montagne Noir na jazere Saint-Ferreol. Výstavba pokračovala v troch smeroch neuveriteľným tempom. Bol vykopaný kanál dlhý 240 kilometrov, hlboký dva a pol metra a široký 5 až 10, miestami 20 až 24 metrov. Nad ním postavili 130 mostov, z ktorých niektoré tvorili vlastne akvadukty nad pôvodnými tokmi riek a potokov. V roku 1681 kanál slávnostne uviedli do prevádzky. Canal du Midi je najstarším vodným kanálom v Európe. Na svojej celkovej dĺžke začínajúcej na severozápade pri Bordeaux a končiacej na juhovýchode pri Narbonne má po oboch stranách 87 menších či väčších prístavov. Naše prvé kroky teda viedli ku kanálu. Castelnaudary je vedené pod číslom 69. Štyri plavebné komory tvoria komplex, ktorým sa plávajúce lode dostávajú hore prúdom ďalej k Atlantiku alebo naopak po prúde k Stredozemnému moru. Na celom úseku kanála je takýchto komôr 63 a takmer polovica z nich je ovládaná automaticky. Po prehliadke tejto technickej pamiatky sme sa vrátili na parkovisko k autobusu. Ešte než sme nasadli, prekvapil šéf zájazdu, ktorý mi v mene celej partie poprial k pologuľatému životnému jubileu. K nemu sa postupne pridali všetci prítomní a mužské osadenstvo mi venovalo gratuláciu v podobe poriadneho hobľa o stenu najbližšieho domu. Tentoraz sa akcia v podobe pitného režimu nekonala. Mali sme málo času a naša prvá cesta ešte v Castelnaudary viedla na východný koniec mestečka, kde sa nachádza hypermarket Géan. Úzkymi uličkami sme sa dostali na veľkú plochu, kde stál pre tých, ktorí už boli vo Francúzsku, veľmi známy jednoducho povedané market, v ktorom sme dokúpili zásoby potrebné na trojdňový prechod cez pyrenejské francúzsko-španielske pohorie. Väčšinou to bolo rôzne druhy pečiva v podobe bagiet a croissantov, ale objavili sa aj nemalé zásoby francúzskych vín a syrov. Ale podrobnejšie písať o množstve zásob potravín tohto druhu je asi „netaktné“. Pred nami bola viac ako trojhodinová cesta. Víťa a Míša provokovali vodiča autobusu, že nám už dlho nič nezahrali. Prianie sa im splnilo a z reproduktorov sa ozýval dávny hit Jó, třešně zrály a potom Sugartown, čiže Š, š, š... Z juhozápadného francúzskeho mestečka sme odišli ešte ďalej na západ po širokej ceste smerom na Toulouse. Po niekoľkých desiatkach kilometroch sme odbočili v Auterive na juhozápad a cez St. Gaudens a Bagnéres de Bigorre sme prišli o trinástej hodine do Lourdes. Teda po slovensky do Lúrd, ktoré boli pre nás východiskovým bodom na ceste k španielskym hraniciam. Mesto leží na severnom predhorí Pyrenejí. Na prehliadku tohto pútnického miesta sme dostali deväťdesiat minút. Blesková prehliadka asi dvadsaťtisícového mesta nám turistom nerobila problémy, aj keď bolo čo pozerať. Naozaj nebolo možné sa tam zdržať dlhšie, pretože nás čakal prvý peší a navyše podvečerný presun do hôr, a to na „ťažko“, teda so všetkým materiálom, vodou a stravou na tri dni. Lurdy sú kultovým mestom ležiacim na brehoch riečky Le Gave de Pau. Ročne toto mesto navštívi asi sedem miliónov pútnikov z celého sveta. Zásluhy na tomto kulte má na svedomí Bernadette Soubirous, dcéra chudobného mlynára, ktorá v roku 1858 zbierala v blízkosti jaskyne Grotte de Massabielle drevo na kúrenie a údajne sa jej zjavila Panna Mária. Nasledovalo ďalších sedemnásť zjavení, pri ktorých jej prikázala, aby vlastnými rukami vyhĺbila v zemi dieru, z ktorej potom začal vytekať prameň, ktorý mal byť údajne liečivým. Miestny klérus tu nechal postaviť kaplnku a začal organizovať púte k prameňu vody. V roku 1862 zjavenie potvrdili aj náboženské inštitúcie a o jedenásť rokov neskôr zorganizovali Assomptionistes (uctievači nanebovzatia Panny Márie) prvú celonárodnú púť. Títo vyznávači sa zmocnili vlády nad Lurdami, odvolali miestnych kňazov a organizovanie pútí sa stalo pre nich dobrým obchodom, dnes lepšie povedané biznisom. Možno tieto slová niekoho môžu uraziť, ale toto všetko sme videli na vlastné oči aj po viac ako sto rokoch. V meste je dnes asi 350 hotelov a predávajú tu všetky možné gýčové „suveníry“ s obrazom Bernadetty alebo Panny Márie. Toto miesto kedysi navštívil aj Napoleon III. so svojím chorým synom. Samotná Bernadetta bola v roku 1866 poslaná do kláštora, kde v roku 1879 zomrela. Celému miesto tróni majestátna stavba baziliky Basilique du Rosarie et de l‘Immaculée Conception (bazilika zasvätená ružencu a nepoškvrnenému počatiu), postavená v rokoch 1871 až 1883 v rímsko-byzantskom a gotickom slohu. Nakoľko však priestory neboli schopné pojať toľko pútnikov, bola postavená na priestranstve Esplanade des Processions podzemná bazilika v modernom štýle, Basilique St-Pie X., ktorá pripomína skôr nejakú športovú halu, do ktorej vojde ďalších 20 000 pútnikov. Ale skôr by som ju prirovnal k nejakému podzemnému klubu. Centrom diania i naďalej zostáva jaskyňa Grotte de Massabielle, čo je miesto, kde Bernadetta zažila zjavenie. Je pravdou, že pre neveriacich je to len malá tmavá diera pod skalným previsom, na rozdiel od veriacich, ktorí potichu postupujú v dlhom rade okolo sochy Bernadetty a ľavou rukou hladkajú stenu jaskyne. Vpravo od jaskyne stoja veľké ďakovné sviece, ktoré tu nechávajú ľudia zapálené, aby predĺžili svoje modlitby. Pred niekoľkými rokmi som pri písaní mojej knihy o Himalájach niečo prečítal o východných náboženstvách a filozofiách, takže hlavou mi prešlo nemálo myšlienok, o ktorých nechcú naši predstavitelia cirkví počuť, ale do ich „inotajov“ sa nechcem miešať. Predsa však si neodpustím poznámku na skutočnosť, že v tomto prípade bola viera veľmi skomercionalizovaná. Takže ďalej opisujem miesto, na ktorom som sa ocitol naozaj dobrovoľne a so záujmom som sledoval dianie okolo seba. Z autobusu sme vystúpili na malom parkovisku v blízkosti železničnej stanice. „Dostihovým“ tempom sme kráčali po uličkách až sme sa dostali na väčší Boulevard de la Grote, po ktorom sme prišli na veľké priestranstvo. Z ľavej strany ho obchádza Boulevard Pére Rémy. Vľavo, priamo pod bazilikou, je umiestnené potrubie s veľkým počtom vodovodných kohútikov. Odtiaľ si ľudia naberajú „zázračnú“ vodu do nádob od výmyslu sveta. Väčšina z nich mala znázornené rôzne napodobeniny Bernadetty alebo Panny Márie. Boli to úplne malé, poldecové fľaštičky, ale aj desať či dvadsaťlitrové plastové kanistre. Keď zablúdim v pamäti možno aj polstoročie dozadu a spomeniem si na starú mamu z Topoľčian ako vtedy hovorila o nejakom svätom mieste kdesi vo Francúzsku, tak mi to pripomenulo jej povzdychy, že ako rada by tam išla. Bohužiaľ sa toho nedožila a ja, jej vnuk a obyčajný turista, ktorý s týmto miestom má veľmi málo spoločného, som sa tam ocitol. V Lurdoch totiž začínala pre mňa úplne iná cesta. Cesta pokory pred vysokými horami, ktorou sa neustále riadim. Hôr si vážim a mám pred nimi rešpekt. A túto zásadu odporúčam všetkým návštevníkom či už vysokých, ale aj nízkych kopcov. Naozaj hory milujme, no nepodceňujme ich. Dokážme byť silnejší ako ony a urobiť pred nimi poklonu s umením ukázať aj niekoľko metrov od vrcholu chrbát. A potom je takýto človek turista-umelec, ktorý si dokáže zachrániť život a prípadne nevystavuje životy iných v podobe záchrancov. Nakoniec si povedzte, veď ten kopec tam bude aj o mesiac, o rok alebo o desať a verme, že sa tam niekedy vrátime. Každý z nás máme nejakú vieru. Tak si ju navzájom neberme a rešpektujme sa. V tom sa ukázala aj skutočnosť, že na tomto pútnickom mieste som stretol veľmi veľa ľudí, chudobných, zdravotne postihnutých, čiernych, žltých, bielych, ale aj príslušníkov rôznych náboženstiev, či už to boli kresťania, moslimovia, prívrženci islámu, hinduisti, buddhisti, pravoslávni, ale aj neveriaci. Naše putovanie uličkami mesta bolo tak rýchle, že stanovených deväťdesiat minút uplynulo a po dlhom hľadaní sme na poslednú chvíľu stihli v jednom obchodíku kúpiť na cestu bagety, aby sme „prežili“ tri dni v kopcoch. A veru bolo naozaj umením nájsť v bludisku rôznych sošiek, nádob, sviečok či iných suvenírov ten správny obchod. Priznám sa, že pri behaní po miestnych uliciach som si ani neuvedomil, že toto všetko sa deje v deň mojich narodenín. Dávno som zabudol na rannú gratuláciu od účastníkov zájazdu v Castelnaudary. Nekonala sa žiadna oslava. A naozaj už som bol hladný. Zrýchlili som krok a pri autobuse naši vodiči ihneď vyriešili najmä deficit podaním rýchlej „antipitnej“ pomoci v podobe plechovice chladeného piva. Vlastne vtedy boli našimi záchranármi. Čas odchodu sa naplnil, no opäť chýbala jedna osoba. Postupne sme si zvykli, že jediným chýbajúcim môže byť len Jarda Catani, mimochodom zástupca policajnej ríše. A ako sa neskôr vyjadril, tak zájazdu sa malo zúčastniť aj niekoľko jeho kolegov. Tak to by bolo terno! Už cestou tam dostal vďaka, myslím že Víťovi alebo Míšovi, krásne meno Catani. Neviem čím by pripomínal sympatického policajného komisára z talianskeho seriálu, ale aj Jarda a aj osadenstvo celého autobusu prijalo toto meno. Už sa nepamätám, či náhodou televízny Catani nemal v priezvisku dve „t“, teda Cattani. Ale to nikomu z nás nevadilo, skôr tam bola skutočnosť, že zdržiaval náš odchod. Asi po desiatich minútach sa objavil pri autobuse. Sľúbenú pokutu o niekoľko dní splatil. Samozrejme „kanďákom“, čo bolo víno v plastovom kanistri. O pol tretej sme opustili Lurdy. Čakala nás cesta autobusom asi päťdesiat kilometrov na juh, teda k španielskym hraniciam, do dedinky Gavarnie. Z informačných materiálov som vedel, že toto miesto je horským strediskom a ako neskôr skonštatoval náš šéf Mirek, tak jemu snáď pripomínal z hľadiska cestovného ruchu krkonošský Špindlerův Mlýn. Mňa však zarazila jeho poznámka, že v našom pláne zastávok táto „destinácia“ nebola. Nevidel som dôvod prečo tu nezastaviť aspoň na niekoľko minút, keď aj do originálneho, teda českého „Špindlu“ prichádzajú návštevníci najvyššieho českého horstva. Asi sme zvyknutí na rôzne „horské západné vymoženosti“ a netúžime tu stráviť nejakú chvíľu v známom horskom sídle a navyše poslednom na francúzskom území. Zrejme nepovažoval za potrebné ukázať nám európsku raritu, teda viac ako štyristo metrov vysoký vodopád Gran Cascade v Cirque de Gavarnie. Vývoj situácie sme nechali na šéfovi. Si „boss“ a máš nás pod patronátom. Len niekoľko kilometrov za Lurdami sme prišli do Argelés-Gazost, ktoré je malým, ale preľudneným kúpeľným mestečkom. Odbočili sme do údolia, ktoré z oboch strán lemovali vysoké kopce a na jeho dne tiekla bystrá riečka Gave de Gavarnie. Úzka horská asfaltová cesta viedla na juh hlbokým údolím, kde bolo niekoľko kempov na prvý pohľad dosť obsadených. Francúzi, ale aj Španieli mali dovolenkové obdobie a zrejme nie všetci trávia voľné dni pri mori. Po niekoľkých kilometroch sme prišli k väčšej dedinke Gédre. Jej existencia ostáva na výkonoch miestnej vodnej elektrárne. Aj tu boli kempy. Už niekoľko metrov pred dedinkou som zahliadol z cesty D921 nádherný skalnatý veniec kopcov. Cirque de Gavarnie. Ale ešte sme boli od neho dosť ďaleko. A práve z tohto miesta bolo vidieť pyrenejský hrebeň s prírodnou zaujímavosťou Bréche de Roland (2 804 m), teda Rolandovou bránou. Je úžasné pozerať sa na dokonalú polkruhovú dolinu s 1 400 metrov vysokými skalnými stenami a asi 900 metrovým priemerom. Palisáda skál však nie je až tak strmá ako sa na prvý pohľad zdá. V skutočnosti sú steny tvorené tromi stupňami, medzi dvomi vápencovými leží jedna žulová a sú jedna od druhej oddelené zvažujúcimi sa terasami. Z Gédre to už nebolo veľmi ďaleko, po úzkej asfaltovej ceste sme prešli naozaj niekoľko kilometrov a vzápätí sa objavili prvé domy na francúzskej strane Pyrenejí, Gavarnie. V úzkych uličkách panoval čulý ruch. Na parkoviskách, ale aj pri okrajoch ciest stálo veľa automobilov a ešte viac turistov, ale mne to vôbec nepripomínalo krkonošský Špindlerův Mlýn či nedajbože Štrbské Pleso. Neviem si predstaviť v týchto národných parkoch toľko vozidiel. To by mali naši ochranári problémy! Tam nie. Nič také sme nevideli a ani nestretli po celý čas pobytu. To len my sa hráme na niečo tajuplné, teda niečo spojené so sci-fi. Do Bréche de Roland vedú s Gavarnie tri prístupové cesty, dve náročnejšie a dlhšie, ale my sme zvolili tú najjednoduchšiu, ani nie snáď preto, že by sme nezvládli tie ostatné, ale preto, že sa schyľovalo k večeru a náš plán prenocovať pri chate Refuge des Sarradets by bol narušený a tým aj celý ďalší program. Sprievodca opisuje túto trasu ako cestu pre lenivých, ale neviem či ju autor prešiel s vyše dvadsaťkilovým batohom. Je to vec názoru. Myslím si, že každý kto príde do týchto miest určite nie je lenivý a vyšliape si potrebný kus chodníka. Buď náročnejší alebo ľahší. Naše túžby zastaviť sa aspoň na chvíľu v tomto stredisku ostali len túžbami. Pokračovali sme ďalej. Úzka asfaltová cesta sa tiahla ako dlhý had do neznáma a počet serpentín sa nedal ani spočítať. Aj tu po okrajoch cesty stáli nekonečné rady zaparkovaných vozidiel. Boli sme poriadne vysoko, snáď už aj v dvojtisícovej výške a my sme stále pokračovali hore. Na lúkach okolo cesty sa pásli desiatky alebo stovky kráv, kôz i oviec. Letné slnko dodávalo celej krajine nádhernú idylu. Konečne sme vysoko nad nami zahliadli náš cieľ. Sedlo Col de Tentes (2 208 m). V tom momente sme boli jediným autobusom, ktorý sa sem vyšplhal a vodič mal medzi desiatkami vozidiel problém nájsť tak veľký priestor na zaparkovanie. Rýchlo som si spočítal, že zo sedla do Rolandovej brány je šesťstometrové prevýšenie. Našťastie nie pre nás. Nakoľko už bolo neskoré odpoludnie, väčšina turistov už schádzala z okolitých kopcov a vozidlá priebežne opúšťali parkovisko. Osadenstvo nášho autobusu sa veľmi rýchlo rozptýlilo s nadmernou batožinou na blízkej lúke. V priebehu polhodiny sme zbalili materiál a stravu potrebnú na trojdňový prechod cez kopce do Španielska. Počasie bolo na turistiku ako stvorené. Niekoľko minút pred piatou sme vyšli na cestu. Zhrbení pod váhou batohov sme v malých skupinkách začali ukrajovať prvé metre po úzkej asfaltovej ceste, na ktorej bolo veľa popadaných skál. Úsek dlhý necelý kilometer s nepatrným prevýšením končí v sedle Port de Boucharo, po španielsky Puerto de Bujaruelo de Gavarnie (2 273 m). Tu prechádza francúzsko-španielska hranica a chodník sa rozdvojuje, na západ vedie do španielskeho kempu San Nicolaus de Bujaurelo a na východ odbočuje francúzskym územím chodník HRP pod trojtisícovým Taillónom (3 144 m) do sedla Col de Sarradets (2 589 m). Na chodníku sme stretávali turistov vracajúcich sa z chaty Refuge des Sarradets či Bréche de Roland. Väčšina z nich išla len s malými batôžkami alebo len tak s paličkami, no niektorí, tí turisticky zodpovednejší, niesli aj cepíny. A ako sme sa presvedčili na druhý deň, aj tak boli zbytočné. Aspoň ich „vyvetrali“. Priebežne sme si urobili dve krátke prestávky. Výhľady na okolité kopce boli nádherné. V diaľke pod nami sa „belelo“ parkovisko v Col de Tentes. Stáli sme vo výške asi 2 400 metrov. Pod nami bolo vysoké údolie Vallée des Pouey D’Aspé. Sledoval som ako si počínajú naše mladé dievčatá, učiteľky. Zrejme deti v škole neuveria, keď im ukážu fotografie ako nesú veľké batohy a šliapu po skalnatom chodníku alebo sa brodia ľadovcovým potokom. Pred nami sa objavili geologicky zaujímavé vertikálne zvrásnené kopce hrebeňa Petits Sarradets a Pic des Sarradets (2 739 m), ktoré vyčnievali na sever od Col des Sarradets. Priznám sa, že takéto výjavy v prírode som ešte nevidel. Zdalo sa mi, že do sedla už nemalo byť ďaleko, ale tých asi stopäťdesiat výškových metrov sme neskôr pocítili. Prešli sme cez niekoľko potôčikov, ktoré stekali z ľadovca Glacier de Taillón. Po skupinkách sme prichádzali k chate. Stojí len 220 výškových metrov pod Bréche de Roland. Na hodinkách bol čas len niekoľko minút po pol siedmej. Tentoraz však naším cieľom nebola táto kamenná stavba, ale kamenistý priestor pod ňou. Tam totiž mali stáť naše stany a teda miesto nocľahu. „Duce“ sa tak rozhodol. Normálny človek by zvažoval či je možné v takom teréne postaviť stan. Núdzový bivak možno, ale toto. V najbližšom okolí chaty už mali postavené plátené príbytky turisti, ktorí tu boli skôr, takže nám neostávalo nič iné len zísť o niekoľko desiatok metrov nižšie a hľadať v kamennom mori vhodné miesto. Po dlhšom čase sme si našli rôzne priestory, ktoré na ten najnutnejší čas postačovali. Našli sa aj „šťastlivci“, ktorí si našli miesto pod chatou. Po postavení stanu zistili, že sú v priestore, kde končí chatová „čistička“ teda rúra, z ktorej vytekali ľudské prebytky. Aj to je daň neskúsenosti. Na postavenie stanov neboli potrebné kolíky, pretože všade boli kamene, a tak sme lanká od stanov napínali a zaťažovali kameňmi. Pri stavaní stanov sme priebežne „lovili“ tie najlepšie fotografické zábery. Zrejme sme si to privolali sami. Bolo krásne počasie a v tom prípade je to vždy potrebné využiť. Vysoko nad hlavami trónil skvost Bréche de Roland - skalná brána, ktorou sme mali na druhý deň prejsť do Španielska. Je to prírodná zaujímavosť, ktorú tvorí keby naschvál vykrojený kus skalnatého hrebeňa. Tvorí ju takmer kolmá trhlina v horných partiách doliny nad Gavarniou. Má rozmery asi sto krát šesťdesiat metrov. Zapadajúce slnko osvecovalo blízke končiare, najvzdialenejšie Picos de Astazou (3 015 m), ale najmä prekrásnu pyramídu Pico de Marborré (3 248 m), Picos de la Cascada (3 108 m), Espalda de Marborré (3 073 m). Torre de Marborré (3 009 m) alebo El Casco (3 006), ktoré ležia na východ od „Rolanda“. V údolí Cirque de Gavarnie v miestach, kde sa nachádza Grande Cascade de Gavarnie, teda najvyšší európsky vodopád, ktorý padá do hĺbky 423 metrov, sa hromadili biele mraky. Pofukoval slabý vetrík a s pribúdajúcim časom sme si pripravovali večeru. Instantná, teda prášková polievka a k tomu čaj s nejakou konzervovou špecialitou v podobe „vepřovky ve vlastní šťávě“. Samozrejme v Lurdoch kúpená čerstvá bageta veľmi zachutila. Aj keď za tých pár hodinách poriadne zoschla. Po večeri sme v skupinkách diskutovali o perspektívach počasia na ďalší deň, ktorý mal byť pre nás z hľadiska vysokohorského terénu najťažším. Prechod Rolandovou bránou a zostup k chate Góriz. Tam sme mali nechať ťažké batohy a „naľahko“ sa pokúsiť vyjsť na vrchol Monte Perdido. S úplným zotmením sme zaľahli do spacích vakov s presvedčením, že sa ráno zobudíme do „azzuro“ počasia.
Noc na kamennej sutine nebola najhoršia, ale vietor nadúvajúci plachty stanov bol nepríjemný. Vstávali sme okolo pol siedmej. Prvé pohľady z teplých spacích vakov neveštili nič príjemné. Okolo nás panovala tma, ktorú narušoval slabý svit niekoľkých okien chaty a nad stanmi sa preháňali chuchvalce hmly. Veľa sme teda nevideli. Kopce boli v nedohľadne. Absolvovali sme najnutnejšiu hygienu, niekto duševnú, niekto pitnú a niekto naozaj príkladnú pri slabo tečúcom vodovodnom kohútiku pri chate. Príprava akých-takých raňajok v podobe čaju a nejakých sladkostí alebo iných drobností bola veľmi krátka. Balili sme stany a ostatný materiál. Postupne sme zišli na malej betónovej plošine pred chatou. Schádzali sa tam aj ostatní bivakujúci turisti, ktorí sa rozhodli podobne ako my pre „Rolanda“. Neskutočné sa stalo skutočným. Bolo osem hodín a my sme sa po malých skupinkách vydali na cestu strmým sutinovým chodníkom k Bréche de Roland. Všade okolo nás sa valili chuchvalce nepríjemne vlhkej hmly a viditeľnosť okolo nás bola snáď dvadsať metrov. Nad hlavami poletovali čierne vtáky a svojim škrekľavým krákaním nám na psychike nepridali. Ako z filmu pána Hitchcocka. Fotoaparát ani kamera tu nemali šancu sa uplatniť. Robiť zábery v „mlieku“ boli zbytočné. Vychádzal som medzi poslednými, takže prvé skupinky našich tradičných „bežcov“ sa už strácali vysoko v hmle. Asi po štvrťhodine usilovnej chôdze, keď sa telo dostáva do takzvanej prevádzkovej teploty, sme prišli na nevýrazný skalný hrebeň. V tom sa náhle ozval veľký rachot. Nič sme nevideli, len vpredu počuli hlasy. Zostúpili sme pár metrov nižšie do malej priehlbiny. Po niekoľkých minútach sme sa všetci stretli na ľadovci, ktorý bol pokrytý množstvom malých i veľkých kameňov. Rachot zapríčinil zosuv skalných blokov, ktorý by sa snáď dal označiť ako skalná lavína. Totiž len niekoľko metrov od tých vpredu spadli dva veľké a s nimi aj veľké množstvo menších kameňov. Tie veľké vážili určite niekoľko metrákov. Mali sme naozaj šťastie. A tomu bol veľmi blízko náš Catani. Našťastie sme už stáli v spodnej časti ľadovca Glacier de la Bréche. Medzi menšími kameňmi boli náznaky ľadu, občas sa niekto pošmykol, ale mačky neboli potrebné. Po chvíľkovej strate orientácie zo strany nášho „duceho“ sme chodník opäť našli a pokračovali v stúpaní. Vďaka tomu, že sa všetci museli vrátiť späť, som sa ocitol na čele celého zástupu. Tentoraz išli ostatní za mnou. Mirek si však neodpustil vodcovskú poznámku, že on je šéf „čriedy“. Dúfam, že nikto z prítomných sa za tento výraz neurazí. Pochopil som, že je naozaj „duce“, ale v skutočnosti má trošku problémy s orientáciou, aj keď pripúšťam, že bola hmla. Našťastie sa počasie ustálilo, no nepríjemne mrholilo. Ale mohlo byť aj horšie. Pred nami bolo ešte niekoľko minút krátkeho a strmého stúpania. Po štyridsiatich minútach chôdze sme postupne prichádzali do brány, kde už postávalo niekoľko turistov. Okolo nás nebolo nič vidieť, takže sme vlastne prišli do „nejakého“ sedla. V tom momente mi to trochu pripomínalo tatranské Priečne sedlo, ale poriadne väčšie, aj keď tentoraz nebolo nič vidieť. Viditeľnosť bola tak najviac desať metrov. Fotografovanie a ani žiadne výhľady sa nekonali. Po niekoľkých minútach sme sa rozhodli pokračovať v ďalšej ceste. Scenérie, ktoré opisovalo veľa návštevníkov ako nádherný kus prírody, sme nevideli. Boli sme už niekoľko metrov v Španielsku a ešte k tomu aj v Parque Nacional Ordesa y Monte Perdido, teda v Národnom Parku Ordesa y Monte Perdido. Celé toto územie leží v Aragónsku v miestnej oblasti Huesca. Strmým chodníkom plným drobných kameňov, čo my turisti voláme suťovisko, sme zostupovali do ešte väčšej hmly. Išli sme po západnom a juhozápadnom úbočí El Casca. V jeho južnom masíve sa nachádza niekoľko jaskýň, no pre nepríjemné počasie sme sa k nim ani nedostali. V jednom úseku boli natiahnuté reťaze, ktoré aspoň trochu pomohli v tom to extrémnom teréne. Našťastie sme nič nevideli. Ani vpredu, ani vzadu a najmä pod sebou. Keď som pred rokmi pozeral na internete obrázky z tejto cesty, neveril som, že pod nami boli niekoľko desiatok metrov hlboké zrázy. A v sprievodcovi sa dočítate, že v letných horúčavách je v týchto miestach nedostatok vody. Nám sa ale vôbec nežiadala. Bolo citeľne chladno. Prešli sme cez Pasa de los Sarrios a po hodine šliapania sa pod nami objavilo široké a dlhé údolie Plana Millaris. Hmla už bola redšia a dokonca miestami sa na oblohe objavili malé náznaky slnečného svitu. Na západ od nás bolo sedlo Collado del Descargador (2 498 m). Pláň sme obchádzali po jej severnej strane. Miernym klesaním sme prišli do sedla Cuello de Millaris (2 457 m). Tu sme si urobili krátku prestávku na občerstvenie, pretože sme mali za sebou asi polovicu dnešnej cesty. K chate Góriz nás čakali asi dve hodiny chôdze. Potom sme pokračovali ďalej po chodníku Faja Luenga. Po pravej, teda južnej strane sa pod nami začalo rozširovať rozľahlé údolie Circo de Góriz. Mraky sa prevaľovali nad blízkymi kopcami, ale viac ako sto-dvesto metrov sme nevideli. Chodník strmo klesal. V diaľke sa objavila silueta nejakej budovy. Bola to chata Refugio de Góriz o Delgado Úbeda (2 160 m). Tak sa totiž chata volá v plnom znení. Na mapách je síce údaj 2 200 m, ale priamo na chate je uvedené číslo 2 160 m. Tak si vyberte. Konečne sme sa dopracovali do cieľa dnešnej prvej etapy. Ešte nasledoval prechod cez potok Rio de Góriz a záverečné krátke stúpanie k chate. Bolo niekoľko minút po dvanástej a my sme celí šťastní zhodili z chrbtov batohy. Nasledovala krátka porada o ďalšej činnosti. Plánovaný výstup na vrchol Monte Perdido sme zrušili. Počasie bolo veľmi zlé a predpoklad zlepšenia nebol. Aj keď sme mali za sebou asi štvorhodinovú túru, tak výstup na tento kopec mal byť pre nás akousi odmenou za nepriaznivé podmienky v Bréche de Roland. Bohužiaľ ani tentoraz sme nemali šťastie. Myslím, že rozhodnutie nejsť na kopec bolo správne. V hmle či prípadnom daždi ísť do neznámeho terénu by bolo len zbytočným hazardovaním so životmi. Na postavenie stanov sme mali ešte veľmi veľa voľného času, pretože v Španielsku platí zásada stavať stany v blízkosti chát až v podvečerných hodinách. Batohy i ostatný materiál sme si zabalili tak, aby nám pri prípadnom daždi nezmokli. Bolo vlastne len pár minút po poludní a prví odvážlivci z našich radov zamierili do chaty na „exkurziu“. Jednoposchodová chata je postavená z kameňa a na oknách má drevené okenice žltej farby. Chata Refuge des Sarradets mala červené okenice. Možno ich aj tak rozlišujú. Vo vnútri chaty je malá chodbička, kde sa všetci návštevníci prezúvajú do svojich prezuviek alebo trekových sandálov. Vibramy sa odkladajú do skriniek. Podobné to bolo aj na chate Refuge „A“ pod Olympom. Jedáleň tvoria dve väčšie miestnosti, ale zase nie až tak rozľahlé ako napríklad na Popradskom plese alebo Sliezskom dome. Pri malom okienku obsluhoval sympatický čiernovlasý muž, zrejme chatár a niektoré z našich dievčat zavzdychali s konštatovaním, že je to typický španielsky krásavec. Nuž, ... V jedálni sedelo niekoľko domácich, teda po španielsky hovoriacich turistov, ktorí väčšinou dôležito pozerali do máp a zároveň cez okno kontrolovali počasie. Za oknom však nádeje na jeho zlepšenie nebolo vidieť. „Rada starších“, teda my skôr narodení, sme išli mladším príkladom a začali sme s degustáciou chatárovej ponuky, teda pollitrovými „porciami“ lahodného červeného vína. Myslím, že naša mládež nemala zábrany a samozrejme sa „chytili“. Najmä skupinka „kanďákovcov“ hrala prím. Ale s týmto názvom, ktorý už druhýkrát spomínam musím ešte počkať a vysvetlím jeho pôvod. Fajčiari, ktorí si občas išli pred chatu zapáliť cigaretu, nám oznámili, že vonku sa spustil poriadny lejak. Chata bola zaplnená do posledného miesta. To poznáme zo všetkých chát na svete. Zlé počasie a chata je „nafukovacia“. Naraz sa tam ocitlo niekoľko desiatok turistov. Premočení, ktorí prišli do chaty neskôr ako my, mali smolu. Postávali okolo stolov alebo prešľapovali vo vstupnej chodbe chaty. Priebežne sme ochutnávali produkty tekutých plodov španielskych vinárskych strání. Bolo pol štvrtej, vonku sa počasie aspoň trochu umúdrilo. Prestalo pršať. Využili sme túto chvíľu na postavenie stanov. Ignorovali sme miestne zákazy. Veď kto by to v tom počasí kontroloval. Ale nakoniec sme to povedali chatárovi a ten súhlasil. Rozhodol som sa pre najbližšie miesto pri chate len niekoľko metrov od výstražnej tabule upozorňujúcej, že je to priestor heliport, teda miesto pre pristávanie helikoptér. Pomyslel som si, že v tomto počasí sem žiadna nepriletí. A už mám v tom aj praktické skúsenosti. Na Korzike pri chate Pietra Piana alebo na Liparoch na ostrove Stromboli som taktiež bivakoval na heliporte. A to boli naozaj pokojné noci. Okrem nás stany začali stavať aj ostatní. Našťastie sme mali batohy dobre zabalené, takže boli dokonale suché. Citeľne sa ochladilo, a tak sme hneď obliekali bundy. Po postavení „base campu“ sme sa vrátili do chaty a posedeli v teple ďalšiu hodinu, pretože sa medzitým vonku strhla búrka, ktorá priniesla „letnú“ dávku ľadových krúp a snehu. Bol to síce len taký poprašok, ale zelená tráva sa zabelela. A to bola polovica augusta. Podvečer sme konečne využili na prípravu stravy. V diaľke a hlboko pod nami sa objavilo veľké údolie kaňonu Ordesa. Bolo síce v mrakoch, ale jeho mohutnosť sme predsa len tušili. O niekoľko minút sa dokonca objavili na oblohe slabé záblesky slnečných lúčov, ale tie vzápätí pohltila nízka oblačnosť. Po výdatnej večeri, ktorá tentoraz zastrešovala aj obed, sme väčšinou zaľahli do teplých spacích vakov a zaspali.
V noci už nepršalo, bola celkom pokojná noc aj keď vietor dosť fúkal. Ráno sme sa okolo šiestej zobudili do tmy, ale skôr nás zobudili mladí Španieli, ktorí zrejme mali svoj „problém“ a nemohli spať. Pri svetle čeloviek sme si pripravili raňajky a po nich čakalo rýchle zbalenie materiálu. Mraky nad nami v porovnaní s včerajšou cestou boli ešte viac nepríjemné. O ôsmej sme sa vydali po chodníku GR11, ktorý vedie z východnej časti národného parku od Collado Superior de Góriz o Collata Arrabio (2 343 m) k chate Refugio de Góriz. Zostupovali sme do údolia Valle de Ordesa, teda do kaňonu Ordesa. Na počasie sme mali naozaj smolu. Kopce okolo nás, vrátane najvyššieho Monte Perdido, sme nevideli. Veľké a vysoké údolie zväčšila rieka Rio Arazas. Je hlboké asi osemsto metrov a tvorí srdce už spomínaného Parque Nacional de Ordesa y Monte Perdido. Zostupovali sme pomaly, pretože kamene na chodníku boli vlhké a chodník strmý. Asi po pol hodine sme sa dostali na rázcestie chodníkov. Doprava viedol priamo do údolia k vodopádu Cascada Cola de Caballo a rovno miernym klesaním na planinu Puento de Soaso. Vydali sme sa po ľahšej a schodnejšej ceste. Totiž chodník Cola de Caballo viedol k skalnatému útesu, ktorým sa chodí pri výstupe, teda hore za pomoci reťazí a železných kramlí. Taká menšia „ferratka“. Pod vodopádom sa chodníky spájajú. Tu je križovatka chodníkov so smerovníkmi. Refugio de Góriz por sendero, teda cesta po klasickom turistickom chodníku, ktorým sme schádzali aj my a Refugio de Góriz por clavijas, chodník vedúci strmo hore k skalnej stene a reťaziam. Neďaleko od tohto miesta sme si urobili krátku prestávku. Naši „dostihári“ čakali. Potom sme pokračovali v ďalšej ceste v jednej, ale dosť roztiahnutej skupine. Po štvrťhodine sme sa dostali k malému prístrešku, ktorý mapy označujú veľkodušne ako Refugio de Soaso. Každý to chápe, že je tam nejaká chata. Ale žiadna Refuge alebo Refugio. Bohužiaľ, bol to naozaj len malý kamenný prístrešok, ktorý poskytne najnutnejší útulok na núdzové prečkanie nepriaznivého počasia. Onedlho sme prišli k betónovému mostíku, od ktorého viedol dláždený kamenný chodník, s akým ste sa určite stretli na Tatranskej magistrále. Aj takúto podobu má červenobielo značená cesta GR11. Tu bola umiestnená na kamennom podstavci tabuľa oznamujúca, že sme v národnom parku. Okolo boli poukladané vo veľkých vakoch veľké kamene na ďalšiu stavbu chodníka. Na blízkych strmých lúkach sa páslo niekoľko kráv. Zaujali nás svojou farbou, totiž väčšina z nich mala svetlú farbu. Vchádzali sme do nádhernej doliny Valle de Ordesa. Po ľavej strane tiekol potok Rio Azaras. Okolo nás sa začali objavovať prvé kríky a stromy. Klesali sme. Chodník nás doviedol bližšie k potoku a zostupovali sme k nádherným kaskádam. Oproti nám išlo čoraz viac ľudí, ale väčšina z nich len „naľahko“ nabalená. Jednodenní turisti. Možno išli len k Circo de Soaso alebo aj k chate Refugio de Góriz a v ten deň aj späť. Na to, aby vyšli až na Monte Perdido, určite nemali čas a možno ani kondičku. A navyše pohľad na obuv bol odstrašujúci. Veď väčšina mala tenisky. Úzky chodník vystriedala širšia kamenistá cesta, potok sa zmenil na malú riečku, ktorej tok s klesajúcou výškou vytváral rôzne kaskády a vodopády. Nádherná tyrkysová voda vytvárala prekrásne prírodné scenérie. Úzky chodník nás priviedol k vyhliadke na vodopád Cascada del Elstrecho a o niekoľko metrov ďalej k vodopádu Cascada de La Cueva. Batohy na chrbtoch výrazne oťaželi, ale pred nami boli ešte dve hodiny šliapania. Strmým chodníkom sme zišli k ďalšiemu vodopádu, Cascada de Arripas. Potom sa údolie trochu rozšírilo, prešli sme cez most Puente de Arripas, ale ešte pred ním sa kamenistá cesta rozdvojila, takže viedla po oboch stranách riečky. My sme sa odbočili na ľavú stranu riečky. V tých miestach sme už stretli podstatne viac ľudí, ktorí tu chodia na prechádzku k vodopádom. Po pravej strane vysoko nad nami sa vypínali vysoké steny kopcov Punta Tobacor (2 779 m) a Monte Arruebo (2 751 m). Išli sme už takmer po rovine, prešli okolo mosta Puente Sarratieto a asi po dvoch kilometroch sme prišli k veľkej lúke, kde stál kamenný jednoposchodový dom. Boli sme v mieste zvanom Pradera de Ordesa (1 320 m), takže z chaty Refugio de Góriz sme zostúpili osemsto výškových metrov. V dome je informačná kancelária národného parku. Zastavili sme sa tam a zobrali si informačný materiál, v ktorom som sa dozvedel niekoľko informácií o parku. Bol založený v roku 1918, má rozlohu 15,5 hektárov. Z flóry tu rastie plesnivec, rododendrón, kamzičník, horec, borovica čierna, borovica strieborná, dub zimný, osika i lieska. Faunu reprezentujú kamzík, svišť, kuna skalná, líška, jazvec, divá mačka, divé prasa, ale aj medveď hnedý a viac ako sto druhov vtákov od tých najmenších až po orla skalného a supa bielohlavého. Na konci dlhej lúky stála ďalšia kamenná budova, bola to reštaurácia s veľkou krytou terasou. Asi päťdesiat metrov odtiaľ stálo niekoľko miestnych autobusov. Kyvadlovou dopravou sem vozia turistov z osem kilometrov vzdialenej dedinky Torla (1 030 m). Naša celá výprava bola dosť roztrúsená, a tak sme postupne prichádzali k reštaurácii. Tu sme sa krátko občerstvili a po malých skupinkách nasadli do autobusov, ktoré nás odviezli do Torly. Tieto autobusy sú prispôsobené potrebám turistov, takže majú veľký batožinový priestor na uloženie batohov a teda nemáte žiadny problém tlačiť sa s nimi medzi ľuďmi ako je to zvykom u nás. Za túto pomerne krátku, ale zaujímavú asi dvadsaťminútovú cestu dolnou časťou Valle de Ordesa sme zaplatili 2,4 eura. Úzka asfaltová cesta viedla strmými serpentínami. Vodič autobusu sa neustále cez vysielačku kontaktoval s vodičom autobusu, ktorý viezol turistov hore do Pradery. Mimochodom tento menší počerný chlapík bol veľmi zhovorčivý a určite postrehol našu nie perfektnú angličtinu. Ale ani tá jeho nebola bohvieaká, no predsa len sme sa dohovorili a výsledkom „dialógu“ bolo jeho zistenie, že sme „Čekó“. Na jednom z rovnejších úsekov sme zastavili a čakali na vychádzajúci autobus. Bol doslova preplnený cestujúcimi. A to už bolo pol druhej. Ktovie ako ďaleko sa tí ľudia vtedy dostali. Chata Góriz to určite nebola. Mostom sme prešli ponad riečku Rio Arazas a hneď nato druhým mostom cez ďalší tok, tentoraz to bola Rio Ara. Od Torly rieka tečie pod názvom Rio Ara. O niekoľko minút sme boli v Torle, ktorá tvorí vstupnú bránu do národného parku. Dnes je to už celkom skomercionalizovaná dedinka, najmä v lete profitujúca z turistického ruchu. Prišli sme na malé parkovisko, kde majú stanovište autobusy kyvadlovej dopravy. Niekoľko metrov odtiaľ je väčšie parkovisko pre zájazdové autobusy, karavany i ďalšie vozidlá. Tu už v tráve posedávali naši kolegovia, ktorí prišli skoršími autobusmi. Nebolo potrebné sa ponáhľať, pretože Karosa bola ešte len na ceste z Francúzska do Španielska. Individuálne sme si pozreli stredoveké uličky, nad ktorými dominuje malý hrad. Moja prvá cesta viedla na hlavné námestie Plaza Nueva do informačnej kancelárie a potom do blízkeho „supermarketu“ pre čerstvú bagetu. Tam som stretol Cataniho ako „blúdi“ uličkami. Netrafil do tej správnej, aby sa dostal na parkovisko. Policajt v akcii. Ale nie je stopár, takže som sa len pousmial a ochotne som ho zaviedol na správne miesto. Ako sme neskôr zistili, ešte sa vrátil späť do ulíc. V stredovekých domoch je snáď v každom druhom predajňa ponúkajúca suveníry. Prechádzka uličkami netrvala dlho, pretože som nevedel, kedy príde náš autobus, ale bol akurát čas na siestu, teda zatvárali všetky obchodíky. Vrátil som sa na parkovisko. Autobus nikde, takže sme ležali na trávniku a snažili sa po tých premočených dňoch zachytiť na telách aspoň pár teplých lúčov. Konečne sme sa dočkali. Autobus prišiel. Nastúpili sme a nedočkavo sa doslova vrhli na vodičov s požiadavkou na zakúpenie plechovíc s pivom. Čakalo nás asi 130 kilometrov jazdy v severovýchodnom cípe Aragónska. Aragónsko je jednou zo 17 španielskych autonómnych oblastí, má tri provincie a asi 730 miest a obcí, v ktorých žije 1 200 000 obyvateľov. Jeho rozloha je 47 000 km2. Cesta z Torly pokračovala úzkymi serpentínami po N260 na juh údolím Rio Ara cez dedinky Broto a Boltana. Rozlúčili sme sa s Pyrenejami, aby sme sa tam o niekoľko hodín opäť vrátili. Asi po hodine jazdy sme prišli do mestečka Aínsa. Hlavná cesta vedie na juh do mestečka Barbastro a odtiaľ na západ do Huescy, ktorá je jedným z troch hlavných miest aragónskych provincií. Nachádza sa v ňom zachovaná stará mestská časť s neskoro gotickou katedrálou. Pri nej je Museo Diocesano so zbierkami relikvií z okolitých kostolov. Neďaleko odtiaľ je renesančná radnica, Ayuntamiento. My sme však v Aínse odbočili doprava, teda na východ a o niekoľko kilometrov ďalej v dedinke Campo na severovýchod po ceste C139 do údolia rieky Ésera. Prechádzali sme medzi oblasťami Sobrarbe a Ribagorza. V hlbokom údolí tiekli dravé vody rieky Rio Ésera. Tieto miesta sú známe najmä vodným slalomárom, pretože sa tú konávajú preteky svetového pohára. Prešli sme cez Castejón de Sos a Villanovu. Pri dedinke Eriste je priehrada Embalse de Llinsoles. Prichádzali sme do dlhého údolia Valle de Benasque. Do mestečka Benasque bolo už len niekoľko kilometrov a jeho najbližšie okolie sa malo stať pre nás akýmsi B.C., teda základným táborom na viac ako sedem dní. Údolie sa nachádza už v národnom parku Posets-Maladeta a prechádza srdcom pyrenejskej vysokohorskej divočiny. Park vznikol v roku 1994 ako výsledok dlhoročného snaženia španielskych ochranárov prírody. Na východe je najpríťažlivejším samozrejme najvyšší pyrenejský kopec Pico de Aneto nachádzajúci sa v masíve Maladeta a na západnej strane údolia Posets (3 375 m), je však podstatne menej navštevovaný. O pol piatej sme prišli do Benasque. Potrebovali sme dokúpiť zásoby potravín, ale aj pitného režimu, a tak sme na malom parkovisku vystúpili z autobusu. Vodca Mirek nás narýchlo zorientoval s obchodmi v uličkách mestečka. Prvou úlohou bolo kúpiť v miestnej pekárni chlieb a pečivo. Podľa jeho slov sme si mali zabezpečiť potraviny na celých sedem dní!!! Pomysleli sme si svoje, ale nechali sme ho pri tejto naozaj zaujímavej, ale určite nie normálnej myšlienke. Nevedel som si predstaviť jesť troj či štvordňovú bagetu! Že to nebola pravda, sme sa presvedčili o niekoľko dní neskôr. Nakoľko pekáreň otvárali až o piatej, nákup chleba v pekárni som vzdal a nechal som to na blízky supermarket. Predsa aj tam musia predávať niečo jedlé. Zatiaľ sme si pozreli miestne uličky. Určený čas na nákup rýchlo ubehol. Za hodinu sme toho veľa nevideli, no boli sme presvedčení, že v rámci týždňového pobytu sem určite prídeme a kúpime čerstvý chlieb alebo bagetu. Ovešaní „igelitkami“ s nákupmi sme sa vrátili na parkovisko. Samozrejme, že okrem chlebov nákupy tvorili aj zásoby španielskych a francúzskych syrov, piva ale aj rôznych druhov vín. Prím hrali zásoby „vin tinto“, teda červeného vína v plastových päťlitrových kanistroch. Cena bola pre nás všetkých určite veľmi prijateľná. A ako sme zistili o niekoľko hodín neskôr, chuťovo „tinto“ zabodovalo. Umelohmotný obal Víťa s Míšom nazvali veľmi prozaicky. „Kanďák“. Tento názov sa tak ujal, že mu tak hovorili aj tí, čo ho nepili a bol používaný po celý čas zájazdu, vrátane toho najlepšieho, čo sme urobili. Výstup na najvyšší pyrenejský kopec Pico de Aneto. O šiestej sme mali pokračovať v ceste do nášho kempu. Samozrejme bolo potrebné počkať na meškajúceho policajného komisára. Catani už tradične chýbal. Síce sa autobusom niesli rôzne poznámky o pokute, nikto nebol nervózny ani nenadával. Každý čakal, že sa správnym spôsobom prezentuje. Nakoniec sme sa dočkali a po asi tridsaťminútovej jazde po úzkej horskej asfaltke a primeranom stúpaní sme prišli k rázcestiu. Hlavná cesta vedie serpentínami ďalej až na jej koniec pri hoteli Hospital de Benasque a tá doprava nás doviedla k nášmu kempu na Plan de Senarta (1 340 m). Pri vchode stojí kamenná poschodová budova s vežičkou, ale tá je údajne už niekoľko rokov zatvorená a malú krytú terasu využívajú turisti na nočný bivak. Tu bol aj jediný zdroj pitnej vody. Asi dvesto metrov od vchodu náš autobus zaparkoval. „Vyrojili“ sme sa ako osy von a rýchlo si vyhľadali vhodné miesta na postavenie stanov. Vybrali sme si priestor na tráve v zákrute cesty, len pár metrov od autobusu a veľmi blízko od sociálneho zariadenia. Mirek, náš šéf, prozaicky oznámil, že v sprchách síce tečie teplá voda, ale veľmi málo, takže pokiaľ zaváhame, tak je potrebné čakať. Nuž, skvelá perspektíva. Najviac však zabodovala informácia o tom, že v tomto kempe nie je elektrina a teda, že budeme mať v noci naozaj nočný pokoj bez nejakých diskoték alebo iných rušivých momentov dnešnej civilizácie. Ó, aký balzam pre naše telesné schránky! To sme si snáď od tejto cestovnej kancelárie nezaslúžili. O niekoľko minút už stálo dvanásť stanov. Ako-tak rovný zatrávnený povrch nám poskytol priestor na rýchlu stavbu dočasných príbytkov. Slovo dočasne určite nebolo správne, pretože sme tu mali stráviť deväť nocí! Ale to sme dozvedeli až na mieste. Cestovná kancelária nás o tomto neinformovala a už vôbec nie o vybavení kempu. Každý si to vysvetľoval po svojom. My, ako zákazníci sme boli dosť sklamaní, no náš „duce“ nás presviedčal o opaku. Ako správna čerešnička na torte bola informácia nášho šéfa, že autorom trasy zájazdu a teda aj miest nocľahov bol on! Väčšina z nás nechutne prehltla horkú slinu a určite stálo za zamyslenie či je v tomto storočí normálne zorganizovať takýmto spôsobom zájazd. Ale ako sme zistili na vlastnej koži, tak áno. Pochopím, že jedna, prípadne dve noci sa v takýchto podmienkach dajú stráviť. Po troch dňoch strávených na ceste z domu a ďalších troch dňoch na chodníkoch francúzskych a španielskych Pyrenejí sme mali konečne dosť času na prípravu večere. Samozrejme, že sme hneď využili aj zásoby nakúpené v Benasque. „Kanďák“, ale aj ostatné nápoje nám urobili príjemnú atmosféru pekného slnečného podvečera. Slnko bolo na správnom mieste, teda ponáhľalo sa schovať za kopčeky a jeho lúče nádherne svietili na náš „Lomničák“, ktorý trónil na juhovýchode vysoko nad kempom. Myslím, že nebolo podstatné, čo si každý z nás pripravil na večeru. Niektorí konzumovali instantné polievky, iní cestoviny na rôzne spôsoby, ďalší zemiakovú kašu s mäsovými prílohami. Hygienické zariadenie praskalo vo švíkoch a väčšina z nás si neodpustila poznámku cielenú na majiteľa cestovnej kancelárie. Žiaľbohu sa situácia opakovala každý deň alebo skôr večer. Táto skutočnosť nebola veľmi príjemná. Ale v tom momente sa nedalo nič robiť. Stali sme sa obeťami nedomysleného programu vedenia zájazdu. Na „Václaváku“, ktorým sa stal malý priestor medzi stanmi, sme absolvovali pravidelné sedenia, nazvané krásnym slovanským výrazom „brífing“. Na nich „duce“ Mirek plánoval alternatívne cesty na ďalší deň a neskôr pravidelne viedol evidenciu absolvovaných kopcov. Každý z účastníkov dostal čiarku za zdolaný kopec. Nakoľko sme boli veľká skupina, nie každý mal s ním totožný názor. V týchto prípadoch to bolo úplne logické. Bolo nás takmer tridsať, a to je počet skôr na malú svadbu, ale nie na túry vo vysokohorskom prostredí. Ale na túto tému by som nechcel polemizovať s organizátormi rôznych akcií, najmä v našich kopcoch, čo je už o niečom inom. Možno by sa mohol aj niekto uraziť. Boli sme teda naozaj veľkou skupinou, v ktorej boli vekom mladší, starší, ale aj rôzna kondičná úroveň. Samozrejme väčšinou bola výborná. Nechcem nikoho z prítomných uraziť. Každý z nich vie, čo dokázal a bolo to veľmi krásne. K tomuto len malý zážitok, ktorý sa stal o niekoľko dní neskôr, keď sme sa z túry vrátili do kempu. Tri mladé dievčatá-sólistky, si varili večeru, ošetrili svoje bolesti na nohách v rámci „lízania rán“ a večer sedeli v širokom kruhu „kanďákov“. Ráno boli pripravené šliapať na ďalšiu horskú métu. Takže po brífingu a malej oslave Cataniho časových meškaní sme zaľahli do stanových príbytkov. Ešte dlho bolo počuť príjemný zvuk nalievania „kanďáka“ do rôznych turistických nádob „krištáľovo-plechového“ charakteru. Zážitky posledných dní boli väčšie ako ruch okolo nás, a tak sme usínali s vedomím, že sa zobudíme do „azúra“.
Ráno nebolo veľmi príjemné. Nočný dážď a zamračená obloha neveštili nič dobré. Najhoršia bola skutočnosť, že naše „vedenie“ nepodniklo žiadne kroky, aby zistilo situáciu o stave počasia a jeho prognóze v ďalších dňoch. Plánovaný program pre tento deň sa nesplnil. Ale napriek daždivému počasiu sa jedna skupinka nadšencov vydala na cestu dolinou Valle de Vallibierna. Ich cieľom mala byť nenápadná trojtisícová Tuca de Vallibierna. Po tejto ceste chodieva v letných mesiacoch niekoľko spojov miestnej autobusovej linky. Viditeľnosť nebola žiadna, ale pokúšali šťastie. My ostatní sme sa dohodli s našim vedúcim, že predsa len porušíme sedemdňový zásobovací chlebový deficit a navštívime blízke mestečko Benasque. Boli sme radi, že sme išli našim autobusom. Tentoraz sme si v nepriaznivom počasí aspoň pozreli obchody so zameraním na doplnenie zásob bagiet, chleba, syrov, ovocia a rýchlejšie nakupujúcim sa podarilo uvidieť aj ďalšie miestne obchodíky, prípadne pamiatky akými sú miestny kostol alebo mestský hrad. „Rýchlonákup“ sa v plnej miere vydaril. Navštívil som informačnú kanceláriu, kde som si prečítal aspoň krátku dvojdňovú predpoveď počasia. Malo byť polooblačno, teda žiadne južné horúčavy nehrozili. Miestne noviny nám z hľadiska jazyka nič nehovorili, vymoženosti techniky v podobe rádií alebo televízie nehrozili. V našom kempe nič také nebolo. Ale aj to bolo na niečo dobré. Predsa na dovolenke nemusíte trpieť komplexom, či v domovskej krajine už máme alebo nemáme premiéra, prípadne iného vodcu alebo či nebol rozpustený parlament. To nám naozaj nechýbalo. Chýbali informácie o počasí. Ešte pred obedom sme sa vrátili do kempu. Krajšie počasie nehrozilo. Bohužiaľ. Navyše začalo poriadne liať, takže plány na prípravu teplého obeda skončili v urýchlenom schovaní sa do stanových príbytkov. Okolo pol druhej sa letné pyrenejské počasie prejavilo v plnej miere. Nárazy vetra s nepríjemným dažďom napínali plachty stanov. Nudu v malých plátených priestoroch sme zaháňali pravidelným prísunom tekutín „tinta“, teda „kanďáka“. Myslím, že čitateľ týchto riadkov ma nebude kritizovať, že robím z turistov to, čo mi pred pár rokmi povedala jedna osoba, keď som spomínal v mojej prípravnej fáze himalájskej knihy, že sme konzumáciou obsahu plechovíc robili reklamu renomovanému dánskemu pivu. Ale predsa o tomto nie je turistika. Mohli by sme aj naďalej polemizovať. Pivo alebo cigarety na kopci? A čo „cigaretka na dva ťahy“ niekde pod šesť alebo osemtisícovkou? Aj toto poznám, hoci nie na sebe. Ale to by boli opäť len teórie. Takže ako hovorí „klasik“, dávajme týmto veciam voľný priebeh. Kto sa na to cíti, nech... . Počasie sa nie veľmi menilo, ale okolo druhej hodiny prestávalo pršať. Opäť sme sa rozdelili na niekoľko skupín. Jedna zostala v kempe a naša odišla miestnym autobusom do blízkeho údolia okolo rieky Ésery k hotelu Hospital de Benasque. Na linke Benasque – La Besurta dopravu zabezpečujú vozidlá firmy Compania Transportes Alto Aragonesa. V autobuse sme boli sami. Využili sme miestnu špecialitu, teda kúpili sme si spiatočné lístky (Ida y vuelta), jeden za 5,80 eur. Asi po štyroch kilometroch jazdy sa vpravo vysoko nad nami objavila veľký kamenný komplex budov. Vtedy sme nevedeli čo to je. Až podľa mapy sme zistili, že sú to miestne kúpele Baňas de Benasque (1 680 m). Ale tentoraz sme mierili ďalej a vyššie. Opäť začalo pršať, čo nám nepridalo na nálade. Prišli sme k väčšiemu parkovisku, kde stálo niekoľko desiatok áut. Pár metrov za parkoviskom pri zatvorenej závore nám po anglicky vodič povedal, že pre nás je čas vystúpiť. Na rad prišli dáždniky a rôzne bundy či pončá, aby nás ochránili pred prúdmi vody. Takto si Španielsko málokto predstavuje. Na to, že sa písal august bolo dosť chladno, len jedenásť stupňov. Autobus pokračoval ďalej za závoru do La Besurty. V niektorých sprievodcoch môžete nájsť informáciu, že toto miesto, kde je jeden prístrešok a malý domček tvoriaci bufet, nazývajú dedinkou či osadou. Ale to sme zistili až o niekoľko dní neskôr. Prešli sme okolo závory, mimochodom vodiči autobusov si ju otvárajú diaľkovým ovládaním, v daždi a nepríjemnom vetre sme prešli okolo blízkeho hotela. Stretli sme niekoľko premočených turistov, ktorí sa doslova bežali schovať pod strechu. My sme však šliapali po asfaltke ďalej k La Besurte. Po niekoľkých sto metroch sme skonštatovali, že v takomto počasí je nenormálne obdivovať zapršané krásy španielskej prírody, ktoré sme ani nevideli. Otočili sme sa a zamierili k hotelu. Na parkovisku parkovalo veľa áut, pomyslel som si, že hotel musí zrejme praskať vo švíkoch. Vo veľkej vstupnej hale bolo veľa premočených turistov, ktorí hľadali tak ako my, „bivak“ pred dažďom. Ale na väčšine z nich bolo vidno, že sú to sviatoční turisti alebo skôr by som použil výraz dovolenkoví výletníci. Pozreli sme si interiér recepcie a zasklené vitríny, kde boli vystavené rôzne „trofeje“. V jednej poháre a diplomy víťazov z rôznych pretekov lyžiarskych bežeckých disciplín, v ďalšej zbierka pištolí, v inej výrobky miestnej ľudovej tvorby. Na prevádzku dozeral sympatický človiečik vyrezaný z dreva. Ktovie, možno to bol zakladajúci člen „hospitalu“. Na drevenom podstavci o ňom nebola žiadna informácia. Prešli sme do bufetu alebo skôr by som to nazval jedálne so samoobsluhou. U nás volám tieto stravovacie zariadenia „vyžierak“. Bol tu aj menší barový pult s priestorom pre niekoľko malých stolov a stoličiek, ktoré boli obsadené. Mali sme však šťastie, pretože práve odchádzala jedna väčšia partia. V miestnosti bolo veľmi teplo, vyzliekli sme antidažďové ochrany. Ale sedieť pri prázdnych stoloch by bolo nezdvorilé, tak sme si kolektívne objednali po poháriku červeného vína. Pri platení sa nám pretočili oči. Za asi poldruhadecový pohár „tinta“ chceli 2 eurá. No, sme v EÚ, tak aké problémy. A navyše nadmorská výška, odľahlosť od kolektívu a dovolenka nám dala veľmi rýchlo zabudnúť na takúto banalitu. Ale aj tak som skonštatoval, že za tú cenu by sme mali v Senarte „vinobranie“ v podobe päťlitrových „kanďákov“. V hoteli sme boli nútení stráviť asi dve hodiny, pretože autobus, ktorý nás mal odviezť späť do kempu nemal skorší odchod. Pri priebežných kontrolách stavu počasia som zistil, že toho dňa nemáme šťastie. Aspoň sme sa bližšie zoznámili s prostredím hotela. Je to trojpodlažná kamenná stavba, ktorá veľmi dávno slúžila ako dedinská nemocnica. Odtiaľ je aj názov Hospital. Hotel je celoročne otvorený a v zime ho využívajú najmä vyznávači bežkárskeho lyžovania. Od recepcie viedli schody o poschodie nižšie, kde je umiestnené malé múzeum. História najbližšieho okolia a postupného stavebného rozmachu hotela. Bola to celkom zaujímavá expozícia. Turisti, ktorí mali pred hotelom zaparkované autá sa pomaly vytrácali von. Prestalo pršať. Čas nášho odchodu sa priblížil. Autobus prišiel takmer presne na minútu. Na to, že bolo zlé počasie, ani nebol veľmi plný. O pol hodinu sme už vystupovali na zastávke v Senarte. V našom kempe bol pokoj, väčšina bola pravdepodobne ešte na kopcoch, prípadne tí, ktorí zostali, využívali voľné chvíle na spánkový relax. Ani sme sa nestačili vybaliť, opäť sa spustil dážď. Neostalo nám nič iné, len využiť pohodlie spacích vakov a napodobniť ostatných. Pravidelné bubnovanie dažďových kvapiek nás uspalo. Varenie večere sme odložili a čakali na večerný „brífing“ s našim šéfom. Medzitým sa vrátila skupinka, ktorá bola od rána v údolí Vallibierna. Prišli poriadne premočení, ale vysmiati. Údolím sa dostali až do výšky 2 440 metrov k jazerám Ibóns de Ballibierna. Dokonca ďalšia skupinka vyšla na prvú trojtisícovku, Tuca de Ballibierna. Nič nevideli, pretože tam hore bola viditeľnosť sotva pár metrov a navyše dážď sa zmenil na sneženie. Pomaly sa stmievalo a dočkali sme sa aj chvíle, keď prestalo pršať. Na podvečernom posedení so šéfom Mirkom sme sa dohodli, že program nasledujúceho dňa upresníme ráno podľa počasia.
Zobudili sme sa do celkom príjemného dňa. Po včerajšom daždi už nebolo ani stopy. Dokonca aj tráva, na ktorej boli ešte večer veľké kaluže vody bola preschnutá. Po hygiene a výdatných raňajkách sme sa rozdelili na dve skupiny, jedna sa vydala údolím Ball de Lliterola prešli pod Pico Perdiguero (3 222 m) a preliezli do bočného údolia Ball de Perdiguero odkiaľ zišli ďalším údolím Ball d’Estos do kempu v Senarte. Vysoko v skalách sa im podarilo zahliadnuť supov. My sme sa vydali po stopách skupiny, ktorá bola deň predtým v údolí Vallibierna. Na mape je však názov Ballibierna. Totiž neustále sme sa tu stretali s dvojjazyčnými názvami. Boli sme v Aragónsku, takže preto takéto názvy. Teda boli sme v údolí Valle de Vallibierna, ale aj v Ball de Ballibierna. Cieľom dnešného dňa sa pre nás mali stať jazerá Coronas. Lesná cesta po vyjdení zo Senarty viedla k závore, ktorú podobne ako pri Hospital de Benasque diaľkovým ovládaním otvárajú vodiči autobusov. Tie tu chodia buď priamo z Benasque alebo z kempu Senarta niekoľkokrát za deň. My sme išli peši. Zo začiatku cesta viedla miernym stúpaním, ale asi po desiatich minútach chôdze, sme zišli z cesty a zamierili doprava na lesný chodník. Je označený typicky bieločerveným obdĺžnikom označujúcim GR11. Tým sme si vlastne skrátili cestu, pretože tá viedla ďalej dlhou serpentínou. Po chvíli nepríjemného stúpania sme sa opäť dostali na lesnú cestu. Stúpanie sa zmiernilo. Po pravej strane sa objavilo niekoľko desiatok, ale možno aj stoviek metrov hlboké údolie, ktorým preteká dravá riečka Rio de Ballibierna. Smerovali sme na východ, kde v diaľke bolo vidieť zatiaľ pre nás neznáme trojtisícové kopce. Na severozápade, teda za našimi chrbtami sa vypínala hradba kopcov francúzsko-španielskeho pohraničia Pico de Malpás (3 103 m) a Pico Perdiguero týčiace sa vysoko nad údolím Ball d’Estos. Asi po hodine cesty sme stretli autobus, ktorý už predtým vyviezol turistov na konečnú a teraz išiel prázdny späť. Onedlho sa po ľavej strane v diaľke pred nami objavila nízka kamenná stavba, útulňa. Zastavili sa pri nej traja Španieli, a tak ako aj oni, aj my sme si v nej urobili krátku prehliadku. Kamenné múry boli riadne vyúdené od dymu, na zemi niekoľko špinavých kartónov. Príšerne bolo cítiť štipľavý dym. Tu zostať spať len v prípade, že by muselo byť naozaj veľmi zle. Tieto bivaky tu nazývajú Cabaňa, teda naozaj prístrešok na núdzové prespanie. Tento sa podľa mapy volal Cabaňas refugio del Quillón. Honosný názov, no skutočnosť dosť nepríjemná. Ale refugio v rôznych jazykových obmenách znamená chata, prípadne prístrešok. Pokračovali sme ďalej po horskej ceste. Predtým úzke údolie sa zrazu viac rozšírilo a poskytlo nám výhľady do zadnej časti údolia. Z ľavej strany po svahoch každú chvíľu stekali menšie i väčšie potoky. Boli sme pri Roca Predicadera, keď bolo za nami počuť hukot motora. Prichádzal autobus. Pridali sme do kroku, tentoraz to išlo, pretože sme sa dostali už na mierne stúpajúcu cestu. O niekoľko minút nás autobus predbehol a stratil sa za zákrutou. Asi o desať minút sme ho opäť zahliadli. Stál na konečnej, teda v mieste, ktoré nazývajú Puente de Coronas. Z toho miesta vlastne začínajú všetky túry v údolí Ballibierny. Pozdravili sme vodiča a zastavili sa pri tabuli s cestovným poriadkom. Vodič nám poradil kedy ide posledný spoj a potom sme už šliapali úzkou cestou okolo ďalšej „kabane“, teda zase honosne nazvanej Refugio de Coronas. Murovaná prízemná stavba s jednou miestnosťou, v ktorej môže na podlahe prespať osem až desať turistov, samozrejme v prípade nepriaznivého počasie určite aj podstatne viac. Naša cesta viedla kamenným chodníkom okolo menšieho potoka miernym stúpaním hore. Nad hlavami sme mali niekoľko nepríjemne vyzerajúcich mrakov, ale zatiaľ sa držali. Asi po štvrťhodine sme prišli k rázcestiu ciest, doprava viedol chodník strmšie hore do dvoch údolí, najprv do údolia odbočujúceho vľavo Ball de Llosars k jazerám Ibon de Llosars a ďalej na východ k jazerám Ibon de Ballibierna. Ešte predtým sme odbočili doľava, teda na sever do údolia Ball de Coronas okolo potoka Bco de Coronas. Chodník už bol menej strmý a v diaľke pred nami stekal po skalách pekný vodopád. Ihličnaté stromy čoskoro vystriedali porasty kosodreviny. A práve v tých miestach sa nám podarilo nájsť hubárske úlovky. Pekné pravé hríby. Samozrejme si ich všimol aj môj fotoaparát, takže najprv skončili ako fotografický úlovok a neskôr aj v batohu. Všade okolo nás bolo veľmi veľa malinových kríkov a samozrejme aj s plodmi. „Pásli“ sme sa nich ako lesná zver, ale snáď trošku slušnejšie. Chodník viedol do strmého skalnatého suťoviska. Nad nami sa týčila vysoká skalná moréna, cez ktorú sme mali prejsť vyššie. Stretli sme dvojicu španielskych turistov, ktorí schádzali dole údolím. Netrvalo dlho a stáli sme na najvyššom bode morény vo výške 2 440 metrov. Odtiaľ bol už len skok k neveľkému horskému jazeru. Ale nešli sme až k nemu. Fúkal vietor, ktorý od juhu prihnal sivé mraky. Vystúpili sme ešte asi päťdesiat výškových metrov. Chodník sa strácal v diaľke pri menšom vodopáde za obzorom, kde sú ďalšie tri jazerá Coronas. Nakoľko pokročil čas a mraky nad nami nevyzerali príjemne, rozhodli sme sa pre návrat do údolia. Neďaleko jazera stála malá „kabaňa“, do ktorej sa zmestia snáď traja ľudia. Zostupovali sme po druhej strane potoka a onedlho kráčali okolo zastávky autobusov, kde čakalo asi tridsať turistov. V tom mieste sa vlieva potok Coronas do potoka Vallibierna. Zaujímavosťou je, že jeden má v koryte do červena zafarbené kamene a druhý sivočierne. My sme sa rozhodli pre peší návrat, a tak sme hodinu a pol šliapali už známou cestou do kempu v Senarte. Našťasie nepríjemne vyzerajúce mraky sa „spamätali“ a nepršalo. Po hygiene a doplnení pitného režimu pri príprave večere a po pravidelnom večernom „brífingu“ na „námestí“ sme zaľahli do stanov.
Po pokojnej noci sme sa zobudili do prekrásneho rána. Na oblohe bolo typické azzuro. Plán našich ciest sme si upresnili pri raňajkách. Prvá, väčšia skupina mala naplánované vyjsť údolím Ball de Cregüeňa k jazeru Ibón de Cregüeňa pod západnými svahmi Pico de Maladeta a druhá skupina zvolila relaxačnú cestu údolím Valle de Benasque k „orliemu hniezdu“ Baňas de Benás. Po raňajkách sme všetci spoločne odišli z kempu. Po viac ako polhodinovom šliapaní mierne stúpajúcou lesnou cestou sme sa pri ústí potoka Rio Cregüeňa rozdelili. Väčšia skupina odbočila doprava, teda na východ. Čakalo ich náročné stúpanie v borovicovom lese po úzkom skalnatom chodníku vedúcom okolo potoka. Ako som sa dozvedel po ich návrate, tak výstup korytom potoka bol naozaj náročný, síce po vyjdení z lesa bolo stúpanie trochu miernejšie, ale v miestach nazývaných Pleta de Cregüeňa vo výške asi 2 200 metrov bol chodník opäť veľmi strmý. K jazeru prišli asi po štyroch hodinách chôdze. Stáli niekoľko metrov nad 2 600 metrov. Na juhu sa vypínal Pico de Cregüeňa (2 986 m), na východe Pico de Aneto, Pico de Coronas (3 294 m) a na severe Pico de Bondidier (3 146 m). Naša menšia skupinka pokračovala po lesnej ceste ďalej údolím Valle de Benasque. Na druhej strane, teda cez údolie na sever od nás sa vypínala pekná skalná pyramída Tuca del Dalliu alebo sa skôr stretnete s názvom Pico de Estós (2 531 m). Cez kamenný most sme sa dostali na druhý breh Ésery. Po niekoľkých stovkách metrov strmšieho stúpania sme sa dostali vysoko nad koryto riečky. Skalné prahy vytvárali väčšie i menšie kaskády, ktorých vody v úzkom údolí nepredstaviteľne hučali. Opäť sme prešli cez most nad riečkou a pred nami sa objavila dlhá a široká lúka, Plan l’Acampamén. Odbočili sme doprava a krátkym skalnatým traverzom sme sa dostali na asfaltovú cestu, ktorá viedla z údolia hore k „orliemu hniezdu“. Asi po desiatich minútach sme uvideli veľký kamenný komplex budov. Baňos de Benasque alebo ako som už spomínal Baňs de Benás. Je súčasťou hotelového impéria miestnej rodiny Valero, ktorá ich vlastní v údolí Benasque (Gran hotel, hotel El Pilar, hotel Aneto). Pri prvom pohľade sa zdá, že celý komplex budov už nemôže byť v prevádzke, nakoľko jeho vonkajšie múry nie sú v dobrom stave. Zhrdzavené kovové zábradlie, niekde opadaná omietka. Na parkovisku však stálo niekoľko desiatok áut, takže hotel asi prosperuje. Hlavná budova má tri poschodia. Na prízemí je vstupná hala s recepciou a balneologický komplex. Pod ňou je kaviareň s terasou a nádhernými výhľadmi nielen do údolia, ale aj na okolité kopce. V suterénnych priestoroch prevádzkujú relaxačný bazén. Ak by mal niekto záujem navštíviť miestne služby tak za bazén zaplatí 7 eur, hydromasážny kúpeľ stojí 12 eur, relaxačná masáž 30 eur a drenážna lymfomasáž vás vyjde na 39 eur. Celkom milo ma prekvapila ponuka ďalších služieb spojených s medicínskymi diagnózami artrózy, reumatizmu, posttraumatickej rehabilitácie, neuralgie, chronickej bronchitídy a obezity. Vošli sme do kaviarne na malé občerstvenie a potom na vyhliadkovú terasu. Celý hotelový komplex stojí pod kopcom Tuca l’Acampamén (2 630 m), takže keď sme tam stáli bola budova v jeho tieni. S pribúdajúcim časom sa však na terase objavilo slnko, čo ihneď využili hoteloví hostia a v momente obsadili pripravené lehátka. Toto však už nebolo pre nás, a tak sme opustili „orlie hniezdo“. Od hotela vedie niekoľko chodníkov ďalej na sever najprv do údolia Ball d’Alba k jazerám Ibons d’Alba. My sme však prešli po asfaltovej ceste ku kempu patriacemu Valerovcom. Opäť sme porovnávali úroveň tohto kempu s našou Senartou. Tu bola reštaurácia s kaviarňou a čisté sociálne zariadenia. V recepcii som našiel na papieri vytlačenú predpoveď počasia na päť dní. Nestále počasie sa malo postupne zlepšovať, čo sme o niekoľko dní sami pocítili. Odbočili sme na lúku Plan l’Acampamén a po nej sa dostali opäť na lesnú cestu vedúcu dole kopcom k Senarte. V kempe vládla dokonalá španielska siesta, turisti sa venovali oddychu či loptovým hrám. Konečne sa počasie umúdrilo a slnko vyhrievalo naše stanové príbytky. Po niekoľkých hodinách sa do kempu vrátila aj ďalšia skupina, ktorá navštívila jazero Ibón de Cregüeňa. Podvečerná činnosť sa podobala tým predošlým akurát s rozdielom, že nepršalo. „Duce“ na „brífingu“ vyhodnotil úspešný deň a večer sa zišla väčšia časť výpravy na „námestí“, kde sa začalo „kanďákovať“.
Ráno nás opäť privítali slnečné lúče, síce zatiaľ nesmelé, ale predsa sa predierali nad našimi hlavami. Ranné vstávanie sa podobalo predošlým dňom, hygiena, príprava raňajok, niektorí, najmä tí, ktorí do noci „kanďákovali“, si nenápadne usrkovali z plechovkových produktov nemenovaného českého pivovaru. K nadchádzajúcemu peknému dňu a dobrej nálade určite prispela aj slza rôznych životabudičov. Dnes boli opäť pred nami dva ciele. Tí, ktorí potrebovali zaregistrovať do svojej životnej evidencie ďalšiu trojtisícovku si to namierili
údolím Vallibierny k jazerám Lagos de Coronas (2 750 m) a odtiaľ na Pico de Araqüells (3 037 m). Pri týchto jazerách sme už boli pred niekoľkými dňami, tentoraz som mal „prozaickejší“ alebo skôr katastrofický plán. Ak som chcel v ďalších dňoch urobiť nejaké zábery, potreboval som dobiť batérie do fotoaparátu. Túru, na ktorú ostatní odišli som musel oželieť. Aj to bola daň za nezmyselný niekoľkodňový pobyt v Senarte. Bolo potrebné nájsť miesto, kde by mi poskytli elektrinu. Je síce pekné, že v batohu nosíte nabíjačku, ale vtedy som si ju mohol strčiť akurát tak ..., teda len späť do batoha. A nebol som sám. Nechcem vyzerať tak, že to boli len moje „vášne“. Našťastie som pomohol aj našim susedom, takže som mal dve nabíjačky. Kopce, nekopce, ideme medzi ľudí. Nečakal som veľmi, že sa niekto ponúkne a povie: „Poďte si nabiť batérie!“. Toto naozaj nehrozilo. Okolo pol deviatej sme odišli z kempu po ceste GR11 smerom na Benasque. Vyhli sme sa rušnej a dosť frekventovanej asfaltovej ceste. Široká lesná cesta viedla po južnej strane priehrady Embase de Paso Nuevo, v jednom úseku sme museli prejsť cez rozliate koryto potoka Fuen de Fiadra Bebederu a o niekoľko sto metrov ďalej cez potok Fuen de Ferri. Práve nad ním sa vypínala nenápadná skalná pyramída El Tosquero (1 463 m), v porovnaní s okolitými kopcami naozaj výškou to nebola žiadna sláva. Na severozápade sa objavilo prekrásne údolie Ball d’Estós. Prišli sme k potoku Bco. de Rainero, ktorý vteká do Rió Ésera. Práve v tých miestach stojí kemping Ixeia. Aj tu som smutne zaregistroval, že majú elektrinu. Išli sme však ďalej. Cesta nás priviedla k mostu okolo ktorého sme prešli do Camping Aneto. Zo zvedavosti sme zašli aj tam. A to už bolo na nás dosť. Všade elektrické prípojky, bezproblémový chod klasického kempu. Ale niekde sa „napichnúť“ s nabíjačkou... ? To by zrejme nešlo. Vzdali sme sa takýchto pokusov a namierili si to okolo rieky ďalej až do Benasque. Prešli sme cez križovatku ciest, ktorej ľavá odbočka vedie do štyri kilometre vzdialeného Cerleru. Ten je najvyššie položenou dedinou v Aragónsku. Oficiálne je to síce malá osada spadajúca pod správu Benasque, no v lete nezažíva také nápory turistov ako v zime, kedy je toto lyžiarske stredisko preplnené lyžiarmi. Na malej rozlohe je tu 38 zjazdoviek, ktoré sú prepojené systémom vlekov a sedačkových lanoviek! Našťastie v auguste nám toto stredisko nehrozilo, aj keď pohľady na strmé svahy s horskými dopravnými zariadeniami mi určite pripomenuli Lomnické sedlo a blízke destinácie. Chôdza v dosť nepríjemnom teple nám spôsobovala vlahový deficit. Síce sme boli len niekoľko metrov od rieky, snažili sme sa vydržať. Križovatka do Cerleru bola už dávno za nami a my sme sa blížili k „vrcholu“ dnešného dňa. Benasque už nebolo na dohľad, ale priamo na dosah ruky. Uvideli sme uličku s pekárňou. Výkriky, že sme konečne na mieste ešte viac znásobili radosť z absolvovaných kilometrov za batériovou energiou. Eufóriu radosti majiteľ cestovnej kancelárie v živote nepochopí.... Boli sme v Benasque. Sami, bez „duceho“, teda nášho vedúceho, ktorý by nás určite naháňal s poznámkou, že máme na nákup pol hodinu, prípadne aj hodinu (to aby nevyznelo, že poznámku so zásobami chleba na sedem dní myslel vážne). Tentoraz sa nekonala žiadna „Veľká pardubická“, kone zostali doma a my sme chodili po svojich. Prešli sme okolo supermarketu, ale jeho návštevu sme zatiaľ nechali na neskorší čas. Mali sme pred sebou viac ako štyri hodiny voľna, ktoré nám úplne postačovali na dôkladnú prehliadku mestečka. To leží v širokom údolí Río Ésera a je obklopené lúkami a nad nimi vysoko sa čnejúcimi kopcami, na severe Tuca del Mont (2 629 m), na východe Burroyo (2 222 m) a na západe Tosal de Seira (1 944 m). Niekoľko kilometrov južne od mestečka, pri dedine Eriste, je priehrada Embalse de Llinsoles. Benasque tvorí kombináciu moderných budov so starými kamennými domami, z ktorých tu niektoré stoja už od 17. storočia a boli letnými sídlami aragónskej šľachty. Kedysi bolo mestečko sídelným miestom grófov z Ribagorca, ktorí nechali postaviť hrad a obvodové hradby. Tieto boli pri napoleonských vojnách zničené. Zachovala sa stará časť s kostolom San Marcial z 13. storočia a bránou Torre Juste z 15. storočia. Architektúra nových budov využíva miestne horské prostredie, a tak je tu vidieť použitú kombináciu kameňa a dreva. Naša prvá cesta videla do informačného centra Turismo, kde sme si overili odchody autobusov a pozreli informačné prospekty. Hlavnou úlohou však bolo nájsť vhodný restaurant alebo podobné zariadenie, kde by nám dovolili nabiť batérie. Hneď za rohom stál hotel a pred ním na ulici boli stoly so stoličkami a slnečníkmi. Zamierili sme tam. Sadli sme si pred hotel Aragüells. Káva, nealko a pivo tvorili našu objednávku a k tomu nesmelá otázka s nabíjačkou batérií v ruke. Čašníčka pochopila a s úsmevom mi ju zobrala a odniesla k barovému pultu. Pomyslel som si, že som ani nevedel, že tak dobre ovládam španielčinu! Pozorovali sme ruch na ulici. Oproti hotelu je kníhkupectvo Libreria Rodolfoto, ktoré ponúka najväčší výber máp a sprievodcov. Čas pomaly plynul, objednané nápoje sme už dávno vypili, a tak po zaplatení a dohovore, že sa pre nabíjačku o dve hodiny vrátim, naša cesta viedla k poschodovej budove na druhej strany cesty. Bola to Galleria Barrabés. Obchod so športovými potrebami. Ale aký! Štyri poschodia s ponukou tovaru, aký som u nás snáď ani nevidel. Horolezci, outdooroví špecialisti, ale aj radoví turisti by mohli len závidieť. Boli tam aj moje „Scarpy“. Ceny o niečo vyššie, ale topánky v prepočte kurzu boli v podobnej výške ako u nás. V oddelení máp a sprievodcov som objavil mapy rôznych oblastí Himalájí. Annapurna, Broad Peak, Everest, Cho Oyu. Bol som vo svojom živle. So záujmom som prelistoval tu dostupnú literatúru. Predavač okolo mňa chodil s otázkami či mi môže nejako pomôcť. Len som si pomyslel: „Chlapče, ty mi v tomto určite neporadíš!“. Vyšli sme von a pokračovali v prehliadke mestečka a ďalších obchodov. V jednom som kúpil džem. Možno nič zvláštne, ale cibuľový či platanový som ešte nejedol. Kúpil som ich. Vo výklade som objavil krásny obrazový poster s panorámou Pico de Aneto. Naozaj bol nádherný. Nekúpil som ho. Stále som si hovoril. Najprv tam musíš ísť a až potom si ho kúp. Odolal som. Blížil sa čas obeda, a tak sme „blúdili“ a hľadali nejakú reštauráciu. Prišli sme do uličky c/Mayor. Nahliadli sme do prvej so zaujímavým názvom Sayó. Skôr mi pripomínal Japoncov, ale naozaj to boli Španieli či skôr Aragónčania. Vnútri prázdne stoly a stoličky, po pravej strane stál veľký kozub. Interiér sa nám zapáčil a nič nebránilo, aby sme si nesadli. O chvíľu prišla čašníčka s jedálnymi lístkami. Tu som pochopil, že po španielsky alebo snáď katalánsky či aragónsky vôbec neviem. Dáma na nás niečo španielsky šveholila, ale mala smolu. A my s ňou tiež. S vínom sme nemali problémy. „Vin tinto“ bolo o chvíľu na stole. Horšie však bolo objedať si stravu. Otvoríte „menu“ a žiadne podobné slovo alebo názov, s akými sa stretnete v angličtine. Takto presne som sa cítil pred rokom na Korzike v Bastii. Taktiež žiadny plodný dialóg, a tak neznáma objednávka skončila nemenovaným steakom s hranolčekmi. Teda aj teraz. Teta čašníčka pochopila, že sa zmesou angličtiny, slovenčiny a možno aj slovami používanými v esperante bránim rôznym darom mora. Ja suchozemec, veru tieto „potvory“ nemusím konzumovať. Ale keď som počul slovo podobné steaku, tak som prikývol. Aby sme sa vyhli ďalším objednávkovým trapasom, tak sme si toto jedlo dali všetci. Medzitým som však využil moment prekvapenia a strčil čašníčke do rúk druhú nabíjačku, ktorú som dostal v kempe od kamaráta z vedľajšieho stanu a priateľskou výpomocou som sa snažil splniť ich želanie. Sláva, teda nebol som sám, kto potreboval „dobiť“. Jasné, že batérie. Netrvalo dlho a na tanieroch sa objavil hovädzí steak, asi desať hranolčekov, dve volské oká, a slabšia zeleninová obloha. Teda priznám sa, už som videl aj väčšiu porciu. Ak som si dobre zapamätal, tak to bolo plato combinado. K tomu podávali nakrájané kúsky bagety. Niekedy k steaku pridajú kúsok ryby. A to bola zrejme aj informácia pre obsluhu, že rybu nemusím. Pustili sme sa s chuťou do jedla, ale medzitým sme sledovali ruch okolo nás. V priebehu polhodiny sa reštaurácia zaplnila, takže ľudia čakali aj vonku. Väčšinou to boli domáci Španieli a možno, aby som ich neurazil, to bolo Aragónčania alebo aj Katalánci. To už neviem. Obsluha podniku sa okolo nich dosť rýchlo točila, takže sme na ich tanieroch uvideli špeciality. Je zaujímavé, že na polievky si nepotrpia. Alebo my sme ich nevideli jesť. Väčšina mala na tanieroch ryžu so zeleninou a krevetami. Paella. Po chvíli som zistil, že to bol predkrm. Nasledoval ďalší chod. Niečo podobné ako sme mali my, ale v podstatne inom prevedení, čiže väčšia porcia. Aby sme nezaostali za domácimi, tak sa na našom stole objavila aj paella. Keď som videl ako z ryže trčia ružovo zafarbené klepetá, spomenul som si na Troškov kasový trhák Slunce, seno a erotika. Fakt si vystačím s našou stravou. Nakoľko sa čas potrebný na obed naplnil, boli sme nútení zaplatiť a odísť. Neviete si predstaviť tie prosebné pohľady, aby sa nám obsluha venovala. Tento akt trval snáď ďalšiu štvrťhodinu, kedy sme si splnili občiansku povinnosť a za stravu zaplatili. Pri odchode som si nesmelo od čašníčky vypýtal nabíjačku s batériami. Ukázala mi na dvere WC a ja som tam poslušne odišiel v domnienke, že tam nájdem hľadaný prístroj. Bohužiaľ nič tam nebolo. Trápne som sa vrátil do reštaurácie a až keď som videl nabíjačku zasunutú v elektrickej zásuvke, víťazoslávne som ukázal a vykríkol: „My baterries, please!“ Pochopila a s úsmevom mi ich odovzdala. Naša cesta z reštaurácie viedla do pekárne, kde sme si kúpili tak veľmi propagovaný domáci chlieb a potom sme sa zastavili v supermarkete pre zásoby „tinta“ a ovocia. V obchodoch okolo nás sa práve chystali na siestu, a tak pomaly ich zatvárali. Ešte som na poslednú chvíľu odbehol do hotela si vyzdvihnúť nabíjačku. Všetky povinnosti, ktoré sme si ráno predsavzali boli splnené, a tak v horúcom slnečnom svite sme čakali na autobus. Mali sme šťastie, prišiel načas a dokonca bol prázdny. A ešte k tomu vodič bol náš „známy“, ktorý nás pred niekoľkými dňami viezol k Hospital de Benasque. Za lístok sme zaplatili 2,70 eur. Do slnkom zaliateho kempu sme prišli odpoludnia, ktoré sme využili na absolvovanie hygienickej očisty. Mali sme šťastie. Tiekla teplá voda. Asi hodinu po nás prišla aj druhá skupina. Podvečerná príprava stravy sa niesla v duchu príprav na vrchol celého pobytu. Totiž na druhý deň nás čakal výstup na Pico de Aneto. Na pravidelnom „brífingu“ nám šéf Mirek vydal pokyny na nasledujúci deň. Na „Václaváku“ sa odohrávala scéna akú som doteraz ešte nevidel. Skúšanie mačiek. Totiž väčšina účastníkov mala so sebou mačky, ktoré si požičali v rôznych požičovniach a niektorí ich mali na nohách prvý raz. S humorom alebo skôr s hurónskym smiechom sa najmä baby predvádzali so železami na nohách. Stepovali ako krívajúce stonožky. Nácvik obutia „želiez“ celkom zvládli. Nakoľko sa stmievalo a ráno bolo potrebné skôr vstať, tak sme zaľahli do spacích vakov.
Vstávali sme o štvrtej, okolo stanov v tme blikali svetlá čeloviek. Varili sa čaje a rôzne instantné polievky. O trištvrte na päť sme odišli našim autobusom údolím Rio Ésera na parkovisko nad Plan de Hospital. Odtiaľ sme zišli doslova neznámym terénom, o ktorom vedel len „duce“ k zastávke miestneho autobusu. A to sme si tak „trochu“ niekoľko metrov zašli do skalnatého terénu. Asi po desiatich minútach čakania prišiel autobus. Batohy sme uložili do batožinového priestoru. Okrem našej skupiny nastúpilo asi desať „inostrancov“, teda najskôr Španielov. Lístok stál 3,80 eur, samozrejme opäť „ida y vuelta“, teda spiatočný. Po dvadsiatich minútach jazdy sme prišli do La Besurty. To bola pre autobus konečná. Vystúpili sme a okolo seba prakticky nič nevideli. Čakalo nás asi dvestopäťdesiatmetrové prevýšenie k chate Refugio de la Renclusa (2 140 m). Niekoľko minút po šiestej sme vyrazili na cestu. Zo začiatku sme išli po prašnom chodníku, ktorý o niekoľko metrov vyššie vystriedali doslova kamenné schody. Ale ani sme poriadne nevedeli kadiaľ vedie chodník. Len svetlá čeloviek nám ukazovali správny smer. Na východe začalo konečne svitať, ale do východu slnka bolo ešte dosť ďaleko. Išli sme vo väčších odstupoch, takže svetlá čeloviek na pohľad pôsobili v tme veľmi efektne. V diaľke nad nami svietilo svetlo chaty. Po necelej trištvrtehodine chôdze sme prišli k „Refugio“. Krátku, asi desať minútovú prestávku, sme využili na malé osvieženie v podobe rôznych müssli tyčiniek, čokolád či sušeného ovocia. Nakoľko bola viac tma ako svetlo, tak nemalo význam robiť nejaké zábery tohto horského objektu. Pomyslel som si, veď tadiaľto pôjdeme aj späť a potom cez deň bude času dosť. Netušil som, že vďaka rozhodnutiu „duceho“ tadiaľto späť nepôjdeme. Ale o tom sa dočítate o niekoľko riadkov ďalej. Fúkal vietor, a tak sme postupne stúpali chodníkom vedúcim okolo chaty do strmého kopca. Asi po pätnástich minútach, keď sme boli snáď nejakých sto výškových metrov nad chatou, sa na blízkych vyvýšeninách okolo Pico de Paderna (2 622 m) objavili prvé slnečné lúče. Efektné ranné divadlo na nás veľmi priaznivo zapôsobilo. Predsa je len pravda, že slnko znamená život. A práve v tých miestach začali vznikať prvé fotografické zábery z tejto cesty. Po ďalšej polhodine chôdze sme si všetci urobili krátku prestávku, aby sme sa vydýchali. Vysoko nad nami sa objavili malé postavičky turistov, ktorí vstávali určite skôr ako my. Údolie Plan d’Están ostalo hlboko pod nami a navyše ešte aj v tme, ale ďalej sa objavili dve neveľké jazerá Ibón de La Renclusa, ktoré napájajú vody potoka Torrente de la Maladeta stekajúce z ľadovca Glacier de la Maladeta. Krátkymi strmými serpentínami sme prešli pod Pico de la Renclusa (2 630 m) a ďalej stúpali vyššie. Okolo desiatej sme boli v nadmorskej výške Gerlachovského štítu. Netrvalo dlho a prišli sme ku skalnému hrebeňu Pico del Portillón Superior, cez ktorý viedol chodník. Najprv bolo nutné prejsť cez Portillón Inferior (2 754 m), aby sme sa dostali k nepríjemne vyzerajúcemu miestu. Úzka, ani nie polmetra široká skalná rímsa a pod ňou asi osemdesiatmetrová kolmá stena. Od nej viedol chodník k sedlu Portillón Superior (2 925 m). Zo sedla sme konečne uvideli ľadovec Glacier de Aneto. Tu dostali svoj priestor fotoaparáty. Obloha bola nádherne „azzuro“ a bez jediného mraku. Za sedlom chodník strmo klesal dole, no po niekoľkých desiatkach metrov opäť nabral výšku. Prechádzali sme miestom nazvanom Cresta de los Portillones. Zhlboka dýchajúc sme preskakovali suťovisko s veľkými balvanmi. Práve v tom najnevhodnejšom teréne sme predbehli skupinku turistov, ktorí šliapali pred nami. Vtedy sme zahliadli začiatok alebo skôr koniec ľadovca. Posedávala tam skupinka turistov, ktorí išli pred nami a „obúvali“ si mačky. Naozaj už aj my sme boli veľmi blízko. Po niekoľkých minútach chôdze sme stáli na okraji „glaciera“ vo výške asi 3 000 metrov. Čakalo nás ešte štyristometrové prevýšenie. Tu sa opakovala včerajšia situácia. Navliekanie mačiek. Tentoraz na ostro. Veľké balvany tvorili priestor, ktorý som nazval „mačkovisko“. Konečne sme všetci stáli s mačkami na nohách. Naši „bežci“ so šéfom Mirkom už vyrazili dopredu. Ľadovec bol pokrytý snáď päť a viac centimetrovou vrstvou nového snehu, takže hroty mačiek sa celkom dobre zapichovali do snehu a ľadu. U niektorých z našej skupiny bolo na začiatku vidieť, že majú problém s chôdzou v tejto „tanečnej obuvi“, ale po niekoľkých desiatkach metroch už celkom slušne kráčali hore. Svah bol dosť strmý, a tak sme často robili niekoľkosekundové prestávky na vydýchanie sa. Predsa len v takejto výške nebola väčšina zúčastnených. Po pravej strane sa vypínal hrebeň Maladeta s Pico de la Maladeta (3 308 m) a hneď vedľa neho Pico Maldito (3 350 m). Strmý terén sa trochu zmiernil a onedlho sme prišli na okraj dlhej úzkej ľadovcovej trhliny. To už sme boli pod Pico de Coronas (3 294 m). Prešli sme okolo trhliny a klesajúc niekoľko desiatok metrov sme sa dostali k záverečnému stúpaniu, ktoré nás doviedlo do sedla Collado de Coronas (3 196 m). Hlavou mi preblesklo. Už „len“ dvesto výškových metrov. Začal fúkať studený vietor, ale nebolo cítiť, že by bolo potrebné obliecť si teplejší odev. Záverečný úsek bol dosť nepríjemný, pretože po úzkom chodníku schádzali turisti, ktorí už mali vrchol za sebou. Niektorí mali mačky, ale našli sa aj takí, ktorí dosť riskantne išli bez nich. Navzájom sme sa vyhýbali, aby nedošlo k nejakým problémom. Bolo trištvrte na dvanásť, keď poslední z našej skupiny vyšli na predvrchol, kde sedelo i postávalo asi štyridsať turistov a podobný počet sa šplhal cez tzv. Mohamedov krok (Puente de Mahoma) na hlavný vrchol, kde je umiestnený veľký kovový kríž a stĺp. Tento úsek bol naozaj preľudnený a nakoľko tam bolo niekoľko domácich horských vodcov s klientmi, tak sme museli počkať až sa vrátia z vrcholu. Väčšina z prítomných si „vyzula“ mačky. Naši „kanďáci“ otvorili „umelohmotný tanker“ s „tintom“. Naozaj Víťa vyniesol hore snáď tri litre červeného vína, ktoré ponúkol všetkým zúčastneným. Jožko, chlapec z Kysúc, zase uspel s hrozienkami naloženými v rume. Z každej strany bolo počuť cvakanie spúští fotoaparátov alebo bzučanie kamier. Všetci sa snažili zachytiť nádherné panorámy okolitých kopcov a horských hrebeňov. Blízke aj viac vzdialené trojtisícovky boli osvietené slnkom. Dokonca v diaľke na západ od Aneta sme zahliadli Monte Perdido, jeden z našich nezdolaných cieľov. Po chvíli čakania sa konečne „chodník“ alebo skôr priestor s veľkými balvanmi Mohamedovho kroku trochu uvoľnil, takže naša snaha stáť na najvyššom bode Pyrenejí bola korunovaná úspechom. Čas však neúprosne plynul a po takmer hodinovom pobyte na vrchole sme museli myslieť na návrat. Opäť sme nasadili mačky. Opačným smerom, teda hore, šliapali ďalší turisti. V zmesi rôznych jazykov sme začuli aj češtinu. Zostúpili sme do sedla Collado de Coronas. Chvíľu sme čakali na našich oneskorencov. Slnko poriadne pálilo a jeho lúče sa odrážali od ľadovca. Nechceli sme takto nečinne stáť na jednom mieste, a tak cez počiatočné protesty Mirka sme samostatne začali schádzať po strmom ľadovci. Slnkom rozpálený firn bol dosť mäkký, takže sme sa aj s mačkami zabárali do snehu, ktorý sa našťastie nelepil. Predbehli sme niekoľkých turistov bez mačiek a naozaj si neviem predstaviť čo by robili, keby sa na tom teréne pošmykli. Ako prvý doslova zbehol na okraj ľadovca Jožko a niekoľko metrov za ním aj ja. Stáli sme vo výške 2 800 metrov. Takže asi šesťsto výškových metrov sme zbehli doslova za pár minút. Mačky putovali do batohov a nasledovalo prezliekanie. Vo väčšine prípadov dlhé nohavice vystriedali krátke, a to isté sa stalo aj s bundami a tričkami. Postupne sem prišli všetci členovia našej veľkej skupiny a práve tu náš „duce“ Mirek rozhodol, že sa nebudeme vracať výstupovou cestou, teda okolo Refugio de la Renclusa, ale pôjdeme vraj „kratšou“ cestou. Lenže vtedy nikto z nás netušil, že náš vodca napriek tomu, že absolvoval výstup na Aneto štvrtý raz, tak tou cestou ešte nešiel. Stali sme sa jeho rukojemníkmi v podobe kaskadérskeho alebo skôr nezodpovedného zostupu neznámym terénom. Bolo to odvážne rozhodnutie, pretože určite nepoznal turistické kvality všetkých účastníkov. Nechali sme ho chvíľu konať. Dlhší čas hľadal správny smer, ale kamenní mužíci, ktorí mali naznačiť vhodný terén na zostup, sa tu nekonali. Keby si predtým všimol, že pred nami išla trojica domácich turistov, tak by ich mohol nasledovať. To sa ale nestalo, takže sa vydal svojou cestou. Niekoľko z nás neveriacky krútili hlavami, ale nakoniec sme išli za ním. Ešteže sme mali nádherné počasie. V hmle alebo v daždi by to bolo naozaj veľmi riskantné. Naša chôdza sa podobala chaotickému zostupu. Najprv niekoľko metrov dole, potom pár metrov späť, aby sme natrafili na lepší terén. Takto sme schádzali asi trištvrte hodinu. Tento šéfov zostup som pre seba v duchu nazval „duceho direttissimou“. Neviem či si cestu zapamätal aj pre ďalších perspektívnych turistov tejto cestovnej kancelárie, ale pochybujem, že tadiaľ ešte pôjde. Dosť nezodpovedné konanie vodcu ma tak rozladilo, že som sa rozhodol pre zostup svojou cestou. Pod nami som uvidel schádzať trojicu Španielov, ktorých som už predtým videl na konci ľadovca. Tí sa stali cieľom môjho záujmu. Áno, to bolo presne ono. Dovolil som si predbehnúť nášho vedúceho (on vlastne, podľa jeho slov, ani nebol vedúcim, len nás sprevádzal na celej akcii – to je naozaj svojské poňatie zodpovednosti cestovnej kancelárie). Išiel som viac vpravo od celej skupiny. Započul som nejakú drobnú poznámku o Šerpoch, ale nevenoval som tomu pozornosť. Pomyslel som si svoje. Radšej Šerpa ako blúdenie v skalách. O chvíľu som sa dostal do miest, kde sa sem-tam objavil aj kamenný mužík. Vzdialenosť medzi mnou a trojicou Španielov sa skracovala. Prevažne kamenistý terén sa začal striedať s pozostatkami suchej trávy, na ktorej sa dosť šmýkalo. Boli sme ešte stále veľmi vysoko, snáď na úrovni najvyšších tatranských kopcov. Prišiel som k miestu, kde bolo potrebné prejsť cez skalný žľab, ktorý bol plný drobných kamienkov. Tu som zrejme aj ja chvíľkovo nezvládol situáciu a pri preskakovaní som sa pošmykol, batoh ma prevážil a zletel som na zem. Okrem narazenej zadnej časti tela bolo všetko v poriadku. Pokračoval som ďalej v zostupe. Španieli boli výškovo na mojej úrovni. Vtedy som uvidel, že je to otec s dcérou a synom. Boli to tí istí, ktorých som videl ísť bez mačiek po ľadovci dole. Nuž, tatko kaskadér! Bolo vidieť, že decká majú problémy, ale on sa im snažil čo najviac pomôcť. Predbehol som ich. Terén už bol viac trávnatý ako kamenistý. O chvíľu som natrafil na chodník, po ktorom chodí dobytok. Z pravej strany stekal do údolia ľadovcový potok Riu de Barancs. Pred nami a dá sa povedať, že aj dosť hlboko pod nami bolo vidieť veľkú trávnatú plochu Plan dels Aigualluts (2 033 m). Moje niekoľko stometrové sólo prerušil Jožko a Roman, ktorí ma dobehli, a tak sme v trojici schádzali svižným tempom nižšie. Po vzore horského dobytka sme preskakovali po kameňoch dravých vôd potoka, no po chvíli nás čakal ešte širší tok. Tu som po troch väčších skokoch a zlom odraze pri poslednom z nich nie dobre doskočil na nohu a zacítil bolesť v členku. Po chvíľkovom zaváhaní som nohu síce rozchodil, no už som opatrne schádzal cez skalný prah, ktorý bol veľmi blízko pláne, na ktorej sme mali čakať na ostatných. Horúčava a nádherný pohľad na Pico de Aneto boli krásnym vyvrcholením zostupu. Studená voda potoka nás neodradila od ľadovej rozkoše, keď sme si do nej namočili nohy. A priznám sa, že moja „problémová“ noha dostala príjemne-nepríjemný šok. Ale nikto z nás vo vode dlho nevydržal. Bola poriadne studená. Do pol hodiny prišli ostatní, ktorí sa zdržali pri zostupe. Usadili sa po oboch brehoch potoka. Po asi polhodinovej prestávke sme pokračovali cez pláň ďalej. Lenže príroda chcela svoje. Prejdením mostíka cez potok Riu de Barancs sme sa vlastne dostali na akýsi ostrov, pretože z pravej strany tiekol potok Riu l’Escaleta. Niektorí z nás sa ho pokúsili prebrodiť, ale neboli úspešní, prípadne im nevadila voda v topánkach. Ďalšia skupinka sa rozhodla vrátiť niekoľko sto metrov späť, samozrejme aj s poznámkou na adresu šéfa, ktorý si išiel svojou cestou. Konečne sme aj my našli správny brod a ocitli sa na druhej strane. V týchto miestach po sútoku vyššie menovaných potokov už tečie riečka Rio Ésera. Vyšli sme na malú skalnú vyvýšeninu, ktorá bol posledným stúpaním toho dňa. Vľavo pod nami rieka vytvára celkom zaujímavú kaskádu Forau dels Aigualluts. Pôvodne odhadovaná dvadsaťminútová cesta nám nekoordinovaným „zrýchleným“ presunom do La Besurty trvala takmer päťdesiat minút. Posledné metre mi pripomínali „Pardubickú steeplechase“, nechcem veľmi o tom polemizovať, ale v tom momente som bol rád, že nemusím skákať „Taxis“. Niekoľko minút po piatej hodine sme boli pri zastávke autobusu a najmä pri bufete. Autobusy kyvadlovej dopravy priebežne odvážali turistov v asi tridsaťminútových intervaloch k parkovisku Plan de Hospital. My sme využili služby bufetu a dovolili sa osviežiť pivom neznámej značky. Objednal som si „beer“, ale po skúsenostiach s mini objemami pohárov ma oslovil názov Grande. Obsluhujúci personál čapoval pivo, podobne ako u nás, tým chcem upozorniť internetových „múdrych“ cestovateľov po Slovensku, že aj v EÚ to robia ako u nás. Totiž dosť dlho trvalo načapovanie piva. Ale naozaj sa mi nepozdával objem pohára. Veru „umelohmotný“ pohár mal 0,75 l! Ale aj cena bola „very interesting“. Za túto maličkosť sme platili 4 eurá. Eufória po vyšliapaní na najvyšší pyrenejský kopec bola veľká. Tu by som poprosil čitateľov týchto riadkov, aby si všimli, že nepoužívam slovo pokoriť. Totiž „pokoriť“ môžeme kohokoľvek, človeka áno, ale prírodu a kopce určite nie! Tie sú silnejšie ako človek. O tejto téme vediem už dlhší čas polemiku s autormi rôznych príspevkov o kopcoch. Takže po krátkej pitnej prestávke sme sa venovali záverečnej časti výletu, odchodu autobusu. Domáci turisti stáli pri zástavke vo vzornom zástupe. Konečne prišiel autobus a v prednej časti zástupu začalo strkanie. Jeden z domácich turistov pripomínajúci Schwarzenegra sa snažil odstaviť nášho šéfa. Vtedy sa spojili naše stredoeurópske komplexy a vďaka Mirkovi, ktorý svojim telom urobil bočnú bariéru (o niečom podobnom som čítal v rozprávkach o vojne, keď vraj vlastným telom zaľahli guľometné hniezdo). Cez márne protesty domácich turistov sa nám všetkým podarilo nastúpiť, takže sme odišli jedným autobusom. Bol úplne preplnený, čo v našich zemepisných šírkach veľmi dobre poznáme. Doteraz spomínam na situáciu, pre nás „nepochopiteľnú“, ktorú vytvoril vodič autobusu z Paderny do Torly, keď nám automaticky otvoril batožinový priestor, aby sme si mohli odložiť menší či väčší batoh. A opäť som s tou spomienkou u nás. Je otrasné, keď zaplatíte prepravný poplatok za batožinu a musíte sa s ňou predierať úzkou uličkou autobusu medzi ľuďmi. A pán „vodič“ je urazený, keď ho upozorníte, že predsa v autobuse má priestor na batožinu. Ale nájdu sa aj svetlé výnimky. Teda stáli sme natlačení v autobuse ako sardinky, ale viezli sme sa. Asi dvadsať minút jazdy sme v pokoji prežili. Prišli sme k parkovisku na Plan de Hospital. Na asfaltovej ceste vysoko na kopci stál náš autobus, ktorým sme sa mali vrátiť do kempu. Až teraz sme videli, kadiaľ sme ráno v tme schádzali. Tentoraz nepríjemné záverečné stúpanie sme zvládli na doraz a pre istotu náš záverečný výstup spríjemnili vodiči chladeným pivom. Pri autobuse čakalo aj niekoľko našich „bežcov“, ktorým sa podarilo v La Besurte stihnúť skorší autobus, takže teraz tu čakali na nás. Mirek po konzultácii s nami rozhodol, že nepôjdeme priamo do kempu, ale zastavíme sa v Benasque, kde si doplníme zásoby. Pri Senarte vystúpilo niekoľko turistov, ktorí do Benasque nechceli ísť. V mestečku sme v duchu nemenných zásad „duceho“ dostali na nákup doslova pár minút, a tak sme rýchlo prešli hlavnou ulicou do supermarketu. Okrem chlebov a bagiet sa v nákupných vozíkoch objavili aj rôzne mliečne výrobky, ovocie, ale aj pivo a samozrejme nemohol chýbať aj „kanďák“ či iné druhy „tinta“. Stanovený čas odchodu sme všetci dodržali, ale ako obvykle, aj tentoraz chýbal Catani. Po niekoľkých minútach čakania prišiel k autobusu. Privítal ho veľký pokrik. Konečne sme sedeli v autobuse a pokračovali v ceste do kempu. Tradičná činnosť po návrate z túry sa aj tentoraz konala za priebežného dodržiavania pitného režimu, ktorý vystriedalo absolvovanie hygieny a príprava večere. Večerný „brífing“ sa konal v duchu vyhodnotenia výstupu na Aneto a upresnenia programu na ďalší deň. Všetci sme sa dohodli, že zostaneme v kempe a budeme relaxovať. Myslím, že každý z nás mal nejakú tú boliestku v podobe rôznych odrenín, pľuzgierov či iných drobností, ktoré potrebovali aspoň na deň upokojiť. S objavením sa prvých hviezd na tmavej oblohe začali „kanďáci“ nefalšovanú zábavu na „brífingovom námestí“. Nezúčastnení na tomto podujatí ukončili úspešný deň v spacích vakoch a zaspávali s príjemným konštatovaním, že skoro ráno nemusí nikto z nás vstávať.
Relaxačný deň nás privítal nádherným slnečným ránom. Nikto z nás dlho nevstával, ale pokročilý čas a prázdne žalúdky boli dôvodom pre prípravu raňajok. Rosou pokropené stany boli už dávno suché, a tak konzumácia stravy v rôznych sediacich i ležiacich polohách musela byť na pohľad veľmi zaujímavá. Ako sme neskôr zistili, predsa len sa našli jednotlivci, ktorí aj v tento deň neleňošili a vydali sa na túru po okolitých kopcoch. Slnko poriadne pieklo, čo sme využili na opaľovanie a niekoľko odvážlivcov išlo skúsiť ľadovú vodu blízkej priehrady. Veľmi skoro sa však vrátili, pretože boli jedinými, ktorí sa v nej namočili. Blížiace sa odpoludnie niektorí z nás privítali prípravou ľahkého obeda, po ktorom opäť nasledovalo leňošenie v kempe. Niektorí však nevydržali nečinne ležať na tráve a urobili si krátke vychádzky po okolí. Nádherné letné odpoludnie sa blížilo k svojmu záveru a pri večernom „brífingu“ sme si dohodli plán cesty na posledný deň pobytu v Senarte. Tak ako predtým aj teraz sme vytvorili viac skupín. Mali namierené do údolia Vallibierna a potom na kopce Tuca de Vallibierna a Pico de Tempestades (3 290 m). Duce“ v rámci „schôdze“ zrátal ovečky, teda zapísal šťastlivcov, ktorí deň predtým vystúpili na Aneto. Takže sme boli zaevidovaní pre potreby cestovnej kancelárie. To sa bude určite majiteľ cestovnej kancelárie chváliť, aký úspešný zájazd dokázal zorganizovať! Večerné posedenie pri „kanďáku“ sa nieslo v duchu príprav na poslednú pyrenejskú túru. Slnko dávno schovalo svoje horúce lúče, ktoré dlho osvecovali steny „Lomničáku“, a tak sme odpočinutí po celodennej sieste zaľahli spať. Ale „kanďáci“ neporušili tradíciu a dostatočne dali zabrať zásobám „tinta“.
Ráno bolo síce o niečo chladnejšie ako predošlý deň, ale bezoblačná obloha nám pripravila príjemné vstávanie. Tradičná hygiena a príprava raňajok už nikomu nerobili žiadne problémy, a tak väčšia skupina odišla našim autobusom na túru pred nami. My ostatní sme odišli asi hodinu po nich. Zišli sme k vjazdu do kempu, kde bola zastávka autobusu. „Známy“ vlasatý vodič nám predal „ida y vuelta“, teda spiatočné lístky do Puente de Coronas (1 970 m), tentoraz boli podstatne drahšie, 13,80 eur, ale aj jazda bola dlhšia, no aj dobrodružnejšia. Autobus nebol veľmi plný, ale po úzkej a kamenistej ceste vedúcej lesom z nás doslova vytrepal dušu, a to mal celkom dobré tlmiče. Vybavenie autobusu bolo na úrovni, dokonca aj s videoprehrávačom, ktorý však nebol pustený. Ani nebolo potrebné, pretože sme z okien s úžasom sledovali nádhernú krajinu okolo nás. Hlboký kaňon, na dne ktorého tiekli spenené vody horskej riečky Rio de Vallibierna, nad kaňonom zase vysoké a strmé svahy okolitých kopcov. S úžasom som sledoval výkon vodiča, ktorý mal počas jazdy na tvári šatku pripomínajúcu skôr kovboja. Zrejme v prednej časti bolo dosť zvíreného prachu. Asi po pol hodine jazdy sme prišli na konečnú. Vystúpili sme a ešte pred túrou si skontrolovali časy odchodov autobusov. Prakticky všetci turisti z autobusu sa vydali po chodníku GR11 na východ, teda do hornej časti údolia Vallibierna. Prvých pätnásť minút chôdze sme išli po chodníku, ktorý vedie k jazerám Ibóns de Coronas. Potom sme odbočili doprava a šliapali miernym stúpaním do údolia Ball de Llosars, v ktorom sú jazerá Ibón de Llosars a Ibón Pequeňa de Llosars. Naša cesta však pokračovala prekročením potoka Barranco de Llosars doprava. Tu už bol chodník strmší a niekoľkokrát sme prešli cez potok Bco. de Ballibierna. Asi po hodine a pol sme sa prišli k veľkým balvanom, cez ktoré bolo nutné prejsť. Síce chodník bol občas značený kamennými mužíkmi, niekoľkokrát sa nám stalo, že sme z neho zišli a hľadali si svoju cestu. Po niekoľkominútovom skalnom labyrinte sme stáli nad hladinou jazera Ibón Bajxo vo výške 2 440 metrov. Je jedným z dvoch jazier v závere doliny, ktoré nazývajú Ibóns de Ballibierna. Jazero sme obišli po jeho severnej strane. Voda v ňom bola nádherne priezračná. Na mape je cesta GR11 značená po južnej strane jazera, ale nič sme tam nenašli, pretože chodník s kamennými mužíkmi a občasnou červenobielou značkou nás automaticky viedol severným brehom. Naša cesta pokračovala ďalej. Po niekoľkých minútach chôdze sme prišli k druhému jazeru, ktoré však bolo od chodníka vzdialené niekoľko desiatok metrov. Tu sme stretli dvojicu španielskych turistov. V rámci krátkej prestávky na občerstvenie sme sa rozhodli, že nebudeme pokračovať chodníkom GR11 do sedla Coll de Ballibierna, nakoľko by to bola zbytočná zachádzka. Podľa mapy mal viesť druhý chodník na juh priamo na bočný hrebeň do bezmenného sedielka a odtiaľ okolo jazera Ibón de Chelat na vrchol Tuca de Ballibierna. Sotva viditeľný chodník bol sporadicky značený kamennými mužíkmi. Drobné kamienky nám spôsobovali komickú chôdzu v štýle jeden krok dopredu, dva šmykom dozadu. Ako-tak sme zdolali tento úsek a dostali sa na „normálne“ suťovisko, ktorým sa už dalo lepšie ísť. Stálo nás to dosť námahy, ale napredovali sme celkom dobre. Výstup do sedielka trval asi trištvrte hodinu. V diaľke pod nami sa leskla hladina jazera Estanyets de Coma Arnau. Dovtedy sporadicky svietiace slnko sa schovalo za nepríjemne vyzerajúce mraky. Po malom osviežení sme zhodnotili situáciu s ďalším výstupom. Vrchol Tuca de Ballibierna bol od nás ešte dosť ďaleko. Bolo potrebné zostúpiť do údolia k jazeru a neskôr vyšliapať asi dvestopäťdesiat až tristo výškových metrov na vrchol. Samozrejme k tomu prirátať aj návrat rovnakou cestou späť. V našom rozhodnutí nepokračovať ďalej prispel aj „výzor“ kopca. Vôbec ma nelákal, nebol ničím príťažlivý. Možno bol z neho pekný výhľad, ale nakoniec nám kopec odolal. Navyše začal fúkať nepríjemný vietor a bola len otázka času či nás dážď nemilo prekvapí. V sedielku sme si urobili prestávku na obedňajšie občerstvenie. V diaľke na severe sa vypínal Pico de Aneto a Pico de la Maladeta, na západe Pico Posets (3 375 m). Bolo niekoľko minút po trinástej a nám neostávalo nič iné len sa dať na ústup. Naša cesta viedla rovnakou cestou ako hore. Nepríjemný zostup sme trochu zmiernili odbočením na východ, kde bol terén viac schodnejší. Tým sme sa dostali síce vyššie nad jazero, ale najmä na chodník GR11, ktorým sa lepšie schádzalo. V údolí sa vietor trochu utíšil a dokonca sa medzi mrakmi objavili slnečné lúče. Ešte raz som si pozrel mapu a márne hľadal chodník na južnom brehu jazera. Bohužiaľ, nič som nenašiel, takže ďalší zostup viedol už po rovnakej trase ako hore. Veľmi rýchlo sme prišli k potoku Barranco de Llosars. Na lúke okolo vody sedela skupina asi dvadsiatich turistov. Vyzeralo to ako by sem prišli autobusom. Tak boli totiž vystrojení. Pridali sme do kroku, aby sme nezmeškali autobusový spoj a najmä sa do neho dostali. Na zastávke stálo asi pätnásť či dvadsať turistov. O niekoľko minút prišiel autobus preplnený španielskymi vojakmi. Bola to horská jednotka, ktorá sem zrejme prišla na nejaké cvičenie. Dosť dlho trvalo než vystúpili, pretože mali so sebou priveľa materiálu. Medzitým prišiel aj druhý autobus. Konečne sme aj my nastúpili. Sadol som si k oknu s kamerou v ruke, aby som natočil nejaké zábery z cesty nad priepasťami. To sa podarilo, aj keď občas som mal problém udržať kameru v rukách, pretože autobus musel určite „povymetať“ všetky diery na ceste. Po polhodinovej jazde sme prišli do Senarty. V kempe nebol nikto z našich ľudí, a tak sme v prvom rade využili malý záujem o sprchy a konečne sme v pokoji absolvovali hygienickú očistu. Po návrate ostatných sme si porozprávali zážitky z jednotlivých ciest. Autobus ich odviezol na Plan de Baňs a odtiaľ šliapali údolím Ball de Lliterola k jazeru Ibón Blanco de Lliterola. Niekoľkí pokračovali ďalej až vystúpili na trojtisícové Pico Perdiguero. Odtiaľ zišli údolím Ball d’Estós ku kempingu Aneto a potom do Senarty. Večer toho dňa sa niesol v duchu poslednej noci v kempe. Balili sme svoj potrebný i nepotrebný materiál. Našťastie hroziaci dážď sa nekonal, takže sme sa bez problémov pripravili na odchod z kempu. V rámci posledného „brífingu“ náš „duce“ vyhodnotil „aktivity“ jednotlivých účastníkov zájazdu. Pripomenulo mi to pioniersky tábor pred päťdesiatimi rokmi, keď sme za aktivity v športových alebo kultúrnych súťažiach dostávali diplomy. A naozaj niečo podobné sme od šéfa a Petra dostali o niekoľko dní v autobuse. Diplom alebo ako už majiteľ cestovnej kancelárie nazval „potvrdenie“ o výstupe na ten alebo onen kopec. Večer sa niesol v duchu rozlúčky s Pyrenejami tradične na „breefing square“. Samozrejme aj s „kanďákovým“ pitným režimom.
Ráno sme sa takmer bleskovo zbalili. Niektorí si v rýchlosti uvarili čaj, prípadne aj polievku a o ôsmej hodine sme sedeli v autobuse. Raňajky sme absolvovali väčšinou už tam. Naša ďalšia cesta najprv viedla na juh po ceste A139 cez Benasque a Castejón de Sos a potom už na východ po ceste N260 strmým stúpaním serpentínami do El Pont de Suert, odkiaľ vedie vedľajšia cesta do údolia Vall de Boí, ktoré je vstupnou bránou do národného parku Parc Nacional d’Aigüestortes i Estany de Maurici. Samozrejme nám cestu opäť spríjemňovali hity Rebelov. Na miestnej križovatke mal vodič autobusu dosť problémov, aby sa dostal z úzkej uličky na hlavnú cestu. Vďaka šikovnosti vodiča a za veľkého povzbudzovania miestneho obyvateľstva sa mu to po niekoľkých minútach manévrovania a zastavenia všetkej dopravy podarilo. Prešli sme okolo priehrady neďaleko La Pobla de Segur a už pomerne širokým údolím sme zišli do mestečka Sort. Odtiaľ nás čakalo opäť poriadne stúpanie, ktorým sme zdolali pohorie Serra de Rubio. Kopce okolo nás boli stále vo výške asi dva a pol tisíc metrov. Niekoľkokilometrovým zjazdom po serpentínach sme sa dostali do dediny Adrall, kde je križovatka ciest N260 a od juhu vedúca C14. V Adralle sme odbočili na severovýchod a po niekoľkých kilometroch nás cesta doviedla do mesta La Seu d’Urgell ležiacom na rieke Segre. Je centrom španielskeho regiónu Alt Urgell a tvorí jednu z dvoch vstupných brán do pyrenejského miništátu Andorra. Toto mesto zohralo kľúčovú úlohu v jej histórii. Biskupi z La Seu ovládli kniežatstvo spolu so šľachtou z francúzskeho Foix. Mestu dala meno impozantná katedrála La Seu stojaca na konci ulice c/Major. Z historického hľadiska plnilo dve funkcie, ako sídelné mesto biskupstva už od roku 820, odkedy tu stojí biskupský palác a fungujúci seminár, ale aj ako centrum obchodu. Pôvodná katedrála a mesto boli zničené moslimskými dobyvateľmi. Dnešná katedrála je z roku 839, v 12. storočí bola prestavaná, čo sa stalo ešte niekoľkokrát neskôr. Súčasťou katedrály je Museo Diocesano (Diecézne múzeum). Začiatkom 90. rokov minulého storočia sa tu začali pravidelne konať preteky svetového pohára v rýchlostnej kanoistike, ktorých vrcholom boli olympijské hry v roku 1992. V roku 1999 sa tu konali majstrovstvá sveta. Pre nedostatok času sme však toto mesto bohužiaľ nenavštívili. Cesta C14 z La Seu d’Urgell vedie údolím Valira k andorrskej hranici. Z mesta je to už len deväť kilometrov. O tom, že je dosť problematické dostať sa do tohto kniežatstva sme sa onedlho sami presvedčili. Asi tri kilometre pred hranicou sme sa dostali do dlhej kolóny vozidiel, ktoré každú chvíľu stáli a takmer krokom smerovali k hranici. Zväčša to boli automobily španielskych a francúzskych značiek, sem-tam sa objavila iná „éčévečka“. Konečne sme prešli cez hranicu. Miestni colníci len náhodne kontrolovali vozidlá a väčšinou sa zamerali na tie „nabalené“ nejakým tovarom. Nám sa kontrola vyhla, takže sme opäť pokračovali v pomalej jazde tentoraz už vnútrozemím Andorry. Asi tri kilometre za colnicou sme zastavili pri veľkom benzínovom čerpadle v dedinke Sant Julia de Loria, pri ktorom stojí obrovský komplex hypermarketu River (Centre Comercial). Ten sa stal cieľom našej nákupnej horúčky. Totiž Andorra je rajom nákupov chtivých turistov. Je to krajina, ktorá nepozná colné poplatky (duty free), takže ceny sú výrazne nižšie ako v iných krajinách Európy, a tak najmä obyvatelia Španielska a Francúzska sem podnikajú denné „nájazdy“ za nákupmi zameranými na alkohol, cigarety, elektroniku či inú spotrebnú techniku. „Duce“ nám venoval „až“ jeden a pol hodiny voľného pohybu po markete. Po počiatočných ostýchavých krokoch sme sa rýchlo zorientovali v obrovských priestoroch. Väčšina z nás sa samozrejme zamerala na nákup drobných suvenírov pre rodiny či známych. Do nákupných vozíkov sme ukladali výrobky skvelých španielskych údenín, syrov, no najväčší úspech mali rôzne druhy kvalitných vín, samozrejme tam bol aj „kanďák“, ktorý však bol určený na priebežné plnenie pitného režimu ešte počas cesty domov, ale aj „cerveza“ San Miguel. Vo vozíkoch určite nechýbali ani rôzne druhy kvalitných liehovín i sladkostí. Stanovený čas na nákup sa chýlil ku koncu, a tak sme v rýchlosti dokupovali ešte drobnosti a po „strate“ väčšieho množstva eur pri pokladni nás už nervózne očakával náš vedúci. Nástup do autobusu trval dlhšie ako obvykle, pretože každý mal v rukách najmenej tri „igelitky“, prípadne i kartónové škatule s nakúpenými potravinami. Konečne sme sa usadili a autobus sa opäť zaradil do dlhej kolóny pomaly idúcich automobilov. Pri oboch stranách cesty boli rozsiahle zelené polia rastúceho tabaku. V tejto horskej krajine je najviac pestovanou plodinou. Našťastie už na dohľad bolo hlavné mesto Andorra la Vella. Andorrské kniežatstvo je šiestym najmenším štátom v Európe a zároveň najväčším štátom z európskych miništátov. Leží vo východných Pyrenejach na území s rozlohou 468 km2. Hranice tvoria španielske Katalánsko a francúzsky dištrikt Le Midi Pyrénées. Územie tvorí údolie rieky Valiry, ktorá tečie na juh do Španielska a je obklopené vencom Pyrenejí s vysokohorským priesmykom cez ktorý vedie jediná cestná komunikácia. Najvyšším bodom je Pic de Coma Pedrosa (2 946 m), najnižším je Riu Valira (840 m), práve pri vstupe zo španielskej hranice. Jeden z historických prameňov uvádza, že pred tisíc rokmi do Španielska vtrhli arabské vojská a v pyrenejskom pohorí sa utvorila skupina bojovníkov, ktorých viedol Marco Almogaber. Ten s nimi prešiel z Francúzska cez priesmyk Fortangete a napadol tábor Arabov, ktorých donútil na ústup. Francúzsky kráľ za tento čin daroval úspešnému bojovníkovi malé údolie s podmienkou, že si vytvorí vlastný štát. Na nie práve dopravne najvýhodnejšom mieste založil osadu, ktorú nazval Andorra la Vella, teda Stará Andorra. Iný zdroj uvádza, že v 8. storočí franský kráľ Karol Veľký venoval d’urgellskému biskupovi územie, ktoré malo rozlohu podobnú dnešnému kniežatstvu. Jeho syn Ľudovít s tým nesúhlasil a dal toto územie francúzskemu kniežaťu z Foix. Tým začalo súperenie o právo moci nad Andorrou, ktoré trvalo niekoľko storočí. V roku 1278 došlo k vyriešeniu sporu podpísaním zmluvy, podľa ktorej ktorá mala Andorra platiť poplatky španielskemu biskupovi a francúzskemu kniežaťu z Foix. V roku 1607 sa stal Henrich Navarrský francúzskym kráľom a spojil všetky navarrské územia s Francúzskom. Odvtedy bola Andorra závislá na Francúzsku. V revolučných rokoch 1793-1806 sa Francúzsko svojho práva vzdalo. Cez 2. svetovú vojnu bola Andorra neutrálnou krajinou. Prakticky až do roku 1950 bola odrezaná od sveta. Dodnes tu nepremávajú vlaky ani nelietajú lietadlá. Najbližšie letisko na francúzskom území je v 180 kilometrov vzdialenom Toulouse a v španielskej 225 kilometrov vzdialenej Barcelone. Od roku 1969 bolo v štáte uplatnené všeobecné volebné právo a o deväť rokov neskôr došlo k obnoveniu zmluvy medzi biskupom z La Seu d’Urgell a francúzskym prezidentom. Úplnú nezávislosť Andorry uznala španielska i francúzska strana až v roku 1993 a rok nato bola prijatá demokratická ústava. Štátnym zriadením krajiny je parlamentné spolukniežatstvo, na čele ktorého stoja francúzsky prezident a biskup z La Seu d’Urgell, ktorým sú odvádzané symbolické naturálne poplatky. V skutočnosti však krajinu spravuje „generálna rada“, ktorá má po dvanásť členov z Francúzska i Španielska. Zaujímavosťou je, že štát má erb zložený zo štyroch častí (podobne ako Česká republika), v prvej časti je znak d’urgellského biskupa, v druhej znak kniežaťa z Foix, v tretej znak Katalánska a vo štvrtej znak kniežat z Beárn, ktorí na určitý čas prevzali práva šľachticov z Foix. V krajine žije okolo 72 000 obyvateľov. Oficiálnym jazykom je katalánčina. Výrazný rozvoj krajiny nastal v druhej polovici 20. storočia, kedy Francúzsko aj Španielsko dobudovali svoju diaľničnú sieť tak, aby sprístupnili tento v horách položený štát. Krajina v minulosti poskytovala len veľmi málo pracovných príležitostí. Roľníctvo na malých, takmer neúrodných políčkach, pasenie oviec a ťažba dreva v lesoch ľuďom neprinášali dostatočné prostriedky na živobytie. Zmena nastala po „objavení“ pyrenejskej prírody turistami, čo bolo podnetom pre rozkvet výstavby bánk, obchodov, hotelov a reštaurácií. Dnes je v Andorre nulová nezamestnanosť. Hlavné mesto Andorra la Vella je administratívnym strediskom celého štátu. Leží pod horou Enclar (2 027 m) v nadmorskej výške 1 012 metrov v údolí rieky Grand Valira. V súčasnosti má hlavné mesto viac ako 23 000 obyvateľov. Pôvodné historické budovy sa zachovali už len v strede mesta „barri antic“, najmä v blízkosti Casa de la Vall, v ktorej zasadá „generálna rada“, čo je určitá forma parlamentu. Budovu nazývajú „Domom údolí“, pretože je odvodený z reality, že v krajine je sedem farností a každá z nich obýva jedno údolie (Canillo, Encamp, Ordino, La Massana, Andorra la vella, Sant Julia de Loria a Escaldes-Engordany). „Dom údolí“ súvisí s oficiálnym názvom Andorry, ktorý znie v preklade Údolie Andorry. Casa de la Vall je stará kamenná stavba vybudovaná na začiatku 16. storočia. V hodinovej veži je uložená historická modro-žlto-červená zástava so štátnym znakom Andorry. Jej duplikát veje na veži Casa de la Vall, ktorá bola postavená v roku 1508. V súčasnosti v nej sídli Sala de Sessions andorrského parlamentu a Tribunal de Corts, teda Najvyšší súd. Hlavná ulica v meste je pomenovaná po patrónke krajiny Avda. Meritxell. Tu stojí väčšina hotelov, reštaurácií a obchodov. Druhej hlavnej ulici Avda. Princep Benllocha dominuje kostol Sant Esteve so starou kaplnkou sv. Ondreja z 12. storočia. V niektorom z turistických sprievodcov som sa dočítal, že v tomto kostole vám pri vstupe dovnútra zahrá miestny organista a nezáleží či dnu vstúpi jeden človek alebo osadenstvo celého autobusu. Svoj hudobný prednes ukončí až pri odchode posledného návštevníka. Zaujímavé... Na námestí končí aj ulica Carre de la Vall vychádzajúca od budovy Casa de la Vall. Náš pomalý presun v nekonečne dlhej kolóne vozidiel bol korunovaný úspechom. Po ceste CG1 (Carretera general 1) sme sa dostali do hlavného mesta. S údivom sme pozerali na množstvo obchodov a ešte viac ľudí. Po krátkom manévrovaní ulicami mesta sme zaparkovali na veľkom krytom parkovisku pre autobusy. Bolo trištvrte na tri a náš šéf nám daroval na prehliadku mesta a prípadné nákupy až dve a pol hodiny, čo bolo podľa doterajších skúseností naozaj „veľa“. K orientácii v hlavnom mesta poslúžila mapka mesta, ktorú sme si vyzdvihli v infocentre. Síce sme ho dlhšie hľadali, ale informačné smerovky nás k nemu bez väčších problémov doviedli. Obloha bola zamračená, teda priamo ideálna na blúdenie ulicami mesta. Naša prvá cesta viedla okolo autobusovej stanice do starej časti. Asi po kilometrovej chôdzi sme sa dostali pod kopec, na ktorom stojí Casa de la Vall. Predtým sme prešli okolo už spomínaného kostola Sant Esteve. Bohužiaľ sme ho nenavštívili, nakoľko tam práve prebiehal pohrebný obrad. Vonkajšiu časť historického komplexu je možné navštíviť bezplatne, no vo vnútornej časti vás privíta sprievodkyňa a samozrejme požaduje zaplatiť vstupné. Nás sa táto možnosť netýkala, nakoľko sme boli tlačení časom, takže opäť, ako už bolo zvykom minulých dní, sme v rýchlosti prebehli okolo pamiatok. Pred vchodom do budovy sa prechádzal hliadkujúci policajt. Malé námestie Placa del Poble tvorí pešiu zónu s kamennými lavičkami, sochami a kvetinovými záhonmi. Z kopca je dobrý výhľad na celé údolie, v ktorom je postavené mesto. Na úbočiach vysoko nad ním neustále panuje čulý stavebný ruch. Všade vyčnievali vysoké žeriavy. Je neuveriteľné vidieť miesta, kde všade je možné postaviť osem i viac poschodové budovy. Naozaj tu využívajú každý kus pôdy. Veď nič iné im ani neostáva, pretože úzke údolie je preťaté dravou horskou riekou Valira a cestnou komunikáciou a nad nimi sú strmé úbočia. Vrátili sme sa späť do ruchu ulíc. Snáď každý druhý obchod tvoria predajne parfumérií, zlatníctiev, butikov a ďalších, najmä pre ženy lákavých obchodov. Prešli sme stredom mesta. Po chodníkoch sme stretávali veľké množstvo ľudí. Pripomínalo mi to skôr ruch nejakého európskeho veľkomesta. Na križovatkách premávku vozidiel riadia dopravní policajti. V niektorých prípadoch predvádzali doslova prehliadku koordinácie pohybov rúk, nôh i celého tela. Zaujala najmä dlhovlasá policajtka tmavšej pleti v modrej košeli na križovatke pri moste, ktorá s píšťalkou v ústach síce s úsmevom, ale nekompromisne riadila prejazd vozidiel i množstvo chodcov na prechodoch. Pre niektorých ľudí sa stala vďačným objektom fotoaparátov či kamier. Cieľom mojich „lacných“ nákupov bola len malá drobnosť v podobe akumulátorových batérií do fotoaparátu. Hľadal som ich v množstve predajní, mimochodom sprievodca uvádza, že je tu na dvetisíc väčších či menších marketov, butikov i rôznych obchodíkov. V jednom z nich mi ochotne ponúkli hľadaný tovar. Cena v porovnaní s našimi bola asi o tretinu nižšia. No, nekúpte! Potom sme ešte kúpili pár drobností v podobe suvenírov a pohľadníc. Naše putovanie mestom sme nasmerovali späť k parkovisku autobusov. Prešli sme cez most a s úžasom hľadeli na presklenú budovu s vysokou vežou v podobnom štýle. Najprv som si myslel, že je to snáď nejaký moderný kostol, ale neskôr som zistil, že je to wellness centrum Parc de la Mola - Caldea. Bolo päť hodín a čas odchodu sa blížil. Plánované krátke posedenie v niektorej z miestnych reštaurácií spojenej s ochutnaním miestnych špecialít sa nekonalo. Väčšina z nás len naprázdno prehltla sliny pri pohľade na národné jedlá akými sú trinxat, čo boli zemiaky s kapustou, síce ktovie akej chuti alebo truites de carreroles, teda omeleta s hubami. Ďalej boli na obrázkoch jedálnych lístkov typické jedlá z bravčoviny a slaniny, no ale po tých som osobne netúžil. Je samozrejmosťou, že v týchto končinách ponúkajú aj veľa druhov syrov či údenín. Ešte sme stihli v rýchlosti absolvovať návštevu obchodíka so suvenírmi a potom sme sa už vrátili k autobusu. Čas odchodu dodržali všetci, vrátane Cataniho, čo všetkých celkom milo prekvapilo. Naša cesta pokračovala na východ po ceste CG2 (Carretera general 2). Prešli sme dedinkou Encamp a strmým stúpaním sa dostali k ďalšej horskej dedine Canillo vo výške 1 525 metrov, teda na piatich kilometroch sme vystúpili o päťsto výškových metrov. Prešli sme niekoľkými menšími obcami, v ktorých sú desiatky väčších alebo menších penziónov či hotelov. Poslednými dedinkami pred francúzskou hranicou sú Sant Pere a Soldeu (1 843 m). Je to jedno z najväčších zimných stredísk, kde je niekoľko kabínkových lanoviek a snáď desiatky lyžiarskych vlekov. Posledných asi desať kilometrov na andorrskom území sme išli po strmých serpentínach. Pri vysokohorskom stredisku Pas de la Casa (2 075 m), kde bolo opäť veľmi veľa lanoviek a lyžiarskych vlekov, a ktoré je poslednou obcou v Andorre pred vstupom na francúzske územie sme pod sedlom Col d’Envalira vošli do tunela Tunnel d’Envalira a po niekoľkých minútach jazdy sme z neho vyšli a ocitli sa doslova v „mlieku“. Úplne iné počasie, hmla, dážď a neustále zastavovanie automobilov, prípadne nepatrné posúvanie. Konečne sme stáli na andorrskej colnici. Síce sme pomaly postupovali ďalej, no podstatné bolo, že si nás colníci vôbec nevšímali. Kolóna vozidiel sa opäť zväčšila, takže sme naozaj veľmi pomaly napredovali. Po dosť dlhom čase sme sa dostali až k francúzskej colnici. Pred nami išiel španielsky kamión, ktorý zrejme niečo nemal v poriadku, a tak ho colníci odstavili bokom. Vstup do krajiny Európskej únie bol bezproblémový. Nikto nás nezastavil a ani nekontroloval. Po ďalšom nekonečnom čakaní, ktoré sme si krátili priebežným plnením „kanďákového“ pitného režimu, sme sa dostali serpentínami nižšie a pokračovali v ceste už rýchlejšou jazdou. Prešli sme dedinkami Porta, Carol a Entveig, kde sme odbočili severovýchodným smerom po ceste D618 na Prades. Po niekoľkých kilometroch sme sa takmer znovu ocitli na Španielskom území. Totiž neďaleké španielske mestečko Llívia je kuriózne tým, že celé leží na francúzskom území. Táto anomália údajne vznikla „sklerózou“. Pri podpise Pyrenejskej zmluvy malo Francúzsko získať od Španielska 33 obcí, s čím Španieli súhlasili. Neskôr však poukázali na skutočnosť, že Llívia je mesto a nie dedina, tak ju museli pri dodržaní podmienok zmluvy z odovzdania vyňať. Napriek tomu, že je na francúzskom území, je dodnes v španielskej správe. My sme pokračovali ďalej po ceste vedúcej východnými svahmi Pyrenejí. Južne od nás bolo vidieť pohorie Serra de Gorrablanc s najvyšším Pic de Dorria (2 913 m) a na severe podobne vysoký Pic Carlit (2 921 m). Prechádzali sme oblasťou Cerdagne a onedlho sa na dopravných smerovkách objavil nápis Font-Romeu (názov v preklade z katalánčiny znamená „Pútnikov prameň“). Kto len trochu sleduje lyžiarske športy vie, že toto miesto je preslávené pravidelným konaním pretekov Svetového pohára v zjazdovom lyžovaní. Pred mexickou olympiádou v roku 1968 v tomto vysokohorskom prostredí trénovali športovci, aby sa aklimatizovali na mexickú nadmorskú výšku. Tým si toto miesto vyslúžilo pomenovanie Cité Préolympique (Predolympijské mesto). Neďaleko strediska je aj zastávka úzkokoľajnej železničky Train Jaune Odeillo/Via, ale o tej uvediem informácie o niekoľko riadkov ďalej. V Odeillo je jedna technická zaujímavosť. Je tu postavená slnečná elektráreň Four Solaire, kde je umiestnených 63 otáčavých zrkadiel o rozmeroch 6x7,5 metrov. Zrkadlová stena je široká 54 metrov a vysoká 40 metrov. V prípade slnečného svitu dokázala do jeho ohniska sústrediť 1 MW a vytvoriť teplotu 3800 stupňov Celzia. Elektráreň však dnes už neslúži pôvodnému účelu, ale stavba funguje skôr ako múzeum, kde v letných mesiacoch podvečer pre návštevníkov vykonávajú ukážky fotografického prieskumu s využitím energie splnu. Neviem si to predstaviť v praxi, ale asi to tak naozaj je. Niekoľko kilometrov za Font-Romeu je ďalšie lyžiarske stredisko Pyrénées 2000, predtým známejšie ako Superbolquére. Obe strediská, teda Font-Romeu a Pyrénées 2000 ponúkajú asi 40 zjazdoviek väčšinou situovaných na južných svahoch a samozrejme sú zabezpečené horskými dopravnými zariadeniami. Ich prevádzkyschopnosť zabezpečuje neuveriteľných takmer 500 zasnežovacích zariadení, čo je v Európe najväčší počet na tak malom území. Ale je tu aj na 80 kilometrov upravovaných bežeckých tratí. Sú to strediská, kde poskytujú ubytovacie a reštauračné služby pre 18 000 rekreantov, čo je v porovnaní s našimi Tatrami alebo Krkonošami neskutočné číslo. Cesta pokračovala nádhernou krajinou a dostali sme sa nad otvorenú planinu k južnému okraju oblasti Cerdagne. Z okna autobusu som niekoľkokrát pozeral na technickú zaujímavosť, ktorou bola železničná trať. Najprv ma zaujal rozchod koľají a aj niečo, čo som doposiaľ v prírode nevidel. Bola to nadzemná bočná tretia koľaj. Niekoľkokrát sme prešli cez železničné priecestie, no vtedy som nevedel o akú trať ide. Na mape síce bola vyznačená železničná trať, ale nič podrobnejšie nebolo uvedené. Cesta serpentínami neustále klesala a počasie vo Francúzsku nebolo práve ideálne, pršalo, a tak jeden z najkrajších úsekov údolia sme sledovali len za „uplakanými“ oknami. Občas sa nám podarilo uvidieť skvelú trať s mostami, viaduktami a tunelmi. Trochu mi to pripomenulo našu stredoslovenskú „trať SNP“ čiže z Banskej Bystrice do Čremošného. Náš „kanďákový“ zjazd po neskutočne zatočených cestách bol v jednom prípade nutne prerušený z dôvodu klasickej „tsig-pause“. Pod nami bolo hlboké údolie a práve tam sme uvideli krásny viadukt horskej železnice, po ktorej prechádzal Train Jeune, čiže „Žltý vlak“. Práve jemu teraz venujem niekoľko riadkov. Železnica patrí francúzskym štátnym železniciam SNCF. Železničná úzkorozchodná trať s rozchodom 1 000 mm bola postavená v rokoch 1903 až 1910 a viedla z Villefranche de Conflet (427 m) do Mont Louis, v roku 1927 bola trať predĺžená až do Latour de Carol v celkovej dĺžke 63 kilometrov. Je prevádzkovaná po celý rok. Najvyšším bodom trate je stanica Bolquere (1 593 m). Na trati je 17 tunelov, 28 mostov a 3 galérie. Najdlhším tunelom je 380 metrov dlhý Tunnel du Pla de Llaura a najdlhším mostom je 240 metrov dlhý Pont suspendu Gisclard. Najvyššia povolená rýchlosť je 55 km/hod. Trať prechádza údoliami, križuje cesty, vedie cez mosty a viadukty. Vlaky, ako som už predtým spomenul, poháňa tzv. tretia bočná koľajnica a tento pohon je všeobecne známy z pohonov takmer všetkých existujúcich podzemných dráh na svete, ktoré poznáme pod názvami „metro“, „underground“ alebo „U-banhof“. Takže elektrický pohon je privádzaný treťou koľajnicou, ktorá je umiestnená na boku, teda nad jednou z koľajníc. Na tejto železnici sa prúd vyrába v hydroelektrárni vo Valée de la Tét, ktorá bola na tento účel špeciálne postavená. Priehradná nádrž je v Barrage des Bouillouses a leží v nadmorskej výške okolo 2 000 metrov, jej plocha predstavuje asi 160 hektárov. Na celej trati je sedem meniarní elektrického prúdu (Villefranche, Thues les Bains, Fontpédrouse, Mont-Louis, Font-Romeu, Saint Léocardie a Bourg Madame). Pomaly sa stmievalo a my sme mali pred sebou ešte niekoľko desiatok kilometrov jazdy. Onedlho sme prešli cez Mont-Louis a napojili sa na cestu N116, ktorou sme prišli do mesta Prades. Bola už tma, veď na hodinách svietil čas 20.45. Miesto dnešného nocľahu už nebolo ďaleko. Prešli sme ešte asi osem kilometrov a odbočili do „neznáma“. „Duce“ nás nekompromisne uviedol do „raja“, ale sme nevedeli do akého. Prvým šokom bola reflektormi autobusu osvietená tabuľa s nápisom „DANGER“. Boli sme pri priehrade Vinca na rieke La Tét. Nakoľko sme už boli po dvoch týždňoch rôznych neujasnených príkazov a nariadení dosť otrlí, tak nás už nič nemohlo prekvapiť. Zastavili sme na poľnej ceste v úplnej tme. „Kápo“ vydal pokyny: „Nestavať stany, nakoľko je tu zákaz stanovať, ale len bivakovať pod širákom!“ Opäť sme boli „milo“ šokovaní, kde máme spať. Jasné, že žiadna hygiena sa po pätnásťhodinovom autobusovom presune nekonala. Všetci sme ho vďaka „kanďáku“ a iným „životabudičom“ poslúchli a v priebehu asi piatich alebo desiatich minút stáli okolo prašnej cesty stany. Zrejme náš milý vedúci dodržal svoj pokyn a sám zaliezol do spacieho vaku pod najbližším stromom. Počasie neveštilo ideálnu noc. Od Pyrenejí sa hnali čierne mraky. V diaľke na oblohe predvádzali svoje umenie hrozivo vyzerajúce blesky. Vo veľkom vetre sme mali dosť problémov ukotviť stany. Bolo jedenásť hodín, keď sa nám podarilo bez večere a hygieny zaľahnúť.
Noc pre silný vietor, ktorý tu robil väčšie problémy ako v pyrenejských kopcoch, nebola pokojná. Až nad ránom vietor ustal a mohli sme konečne lepšie spať. Slnko a modrá obloha nám dala zabudnúť na bezsennú noc. Nasledovalo rýchle zbalenie stanov a bez raňajok sme postávali pri autobuse. Väčšina z nás mala pod očami „olympijské kruhy“ ani nie tak z únavy, ale snáď zo šoku, kde sme to vlastne spali. U nás by sme to mohli nazvať pokojne smetiskom. Bohužiaľ áno, veď aj ten nápis pri vjazde do „humusu“ nás varoval. „DANGER“ je aj po našom niečo, čoho by sme sa mali vyvarovať. Naschvál som sa bol pozrieť na tabuľu, ktorá nás večer privítala. Ale „grátis“ kemp je predsa pre cestovnú kanceláriu kšeft. Ktovie čo by robil pán majiteľ cestovnej kancelárie, keby niekto odtiaľ si doviezol určitý nehygienický suvenír. Ale to snáď by nebolo možné, pretože tomu predchádzala deväťdňová „hygienická aklimatizácia“ v Senarte. Bolo to veľmi dobre premyslené. Vďaka za takúto starostlivosť! Až ráno sme zistili, kde sme vlastne bivakovali. Priehrada Vinca bola vypustená, takže pripomínala skôr juhočeský rybník pred výlovom kaprov. O ôsmej sme sedeli v autobuse a každý z nás si na kolenách narýchlo pripravil raňajky podľa svojej chuti. Na rad prišli rôzne španielsko-francúzske syry, ale aj potraviny, ktoré vydržali dvojtýždňovú cestu. Dnes nás čakal náročný deň z hľadiska návštevy historických miest. Myslím, že zaradenie tohto programu bolo jedným zo šťastnejších riešení zo strany zostavovateľa programu zájazdu. Táto veta je určite jednou z mála pochvalných na adresu cestovnej kancelárie. Prešli sme mestečkom Vinca a o niekoľko kilometrov ďalej cez Ille-sur-Tét a pri Perpignane sa napojili na diaľnicu A9 vedúcu k Béziers. Krátku prestávku na diaľničnom odpočívadle sme konečne využili na „spáchanie“ akej-takej hygieny. Po nej sme zamierili na sever k Stredozemnému moru a prešli okolo Narbonne a smerovali k Montpellier. Po deväťdesiatich minútach jazdy sme zastavili pri odpočívadle v De Maux Le Rous. Na reklamných pútačoch sme sa dočítali, že prechádzame územím, ktoré pred mnohými rokmi ovládli Rimania. To vlastne bola predzvesť návštevy mesta Nimes. Toto mesto nazývajú francúzskym Rímom. Je postavené, podobne ako talianska metropola, na siedmich pahorkoch. V jeho strede stojí veľká staroveká aréna a neďaleko od nej je jediný kompletne zachovaný starorímsky chrám na svete. Aréna kedysi slúžila ako opevnené mestečko, ktoré malo dva kostoly a viac ako dvesto domov. V nedávnej histórii necelých dvesto rokov bolo mesto známe textilným priemyslom. Vyrábala sa tu známa látka „denim“. Slovo je zložené zo skratky „de Nimes“ a práve z nej známy Levi Strauss v Amerike šil ešte známejšie džínsy. Bohužiaľ, ako už bolo pravidlom, na prehliadku niekoľkých skvostných pamiatok nám „duce“ vyhradil hodinu a trištvrte. Naozaj dosť málo, aby sme si prehliadli dávne pamiatky. Tak ako už niekoľkokrát predtým, sme doslova dostihovým tempom prišli k rímskej aréne. Niekoľko desiatok metrov vysoký kamenný kolos dýchal dávnou históriou. Takmer celá naša skupina sa stretla pri vchode, kde sme zvažovali či zaplatíme vstupné a nahliadneme do priestorov, v ktorom sa kedysi konali gladiátorské zápasy. Dievčatá pri pokladni pochopili, že stanovené vstupné je pre nás dosť vysoké, a tak po akej-takej diskusii zažmúrili oko a z oficiálneho vstupného 7,70 eur nám poskytli skupinové vstupné (nad 20 osôb), aj keď nás bolo asi pätnásť. Šéfov pomocník Petr vybral od každého 5,60 eur a vnorili sme sa do tajomných priestorov. Domáci, ale aj zahraniční návštevníci ešte pri vstupe dostali sluchátka s výkladom. Nám to nehrozilo, pretože „svetové jazyky“ čeština alebo slovenčina v ponuke nebola. Strmými schodmi sme vyšli na prvú terasu. Plocha uprostred arény bola plná rôznej techniky. Vysokozdvižné vozíky a desiatky montérov pracovali na veľkom stavenisku. Pripravovali arénu na veľkolepé býčie zápasy. Vyšli sme na vyššiu a potom ešte na najvyššiu terasu. Odtiaľ bol nádherný výhľad na ďalšie historické pamiatky v meste. Niekoľko kostolov a im podobné stavby pripomínali dávne časy tohto mesta. Nakoľko čas neúprosne plynul, tak sme sa vrátili až na prízemie kolosu, kde v jednej miestnosti bola inštalovaná expozícia rímskych gladiátorov. Boli tu vystavené zbrane, ktoré kedysi používali títo bojovníci a pre väčší efekt a navodenie atmosféry na monitoroch premietali zábery z filmov Gladiátor a Spartakus. V ďalšej miestnosti bola podobná expozícia, ktorá predstavovala modernejšiu dobu s konaním býčích zápasov. Taktiež tu na veľkoplošnej obrazovke premietali zábery z korridy. Vedúci nás netrpezlivo čakal pri východe, a tak sme opäť „poklusom“ prešli niekoľko stoviek metrov na námestie, kde stojí Maison Carrée, teda štvorcový dom. Je to veľká stavba podobná starorímskym budovám akých sú všade tam, kde pôsobili Rimania, snáď desiatky, no táto je z nich údajne najzachovalejšia. Jej zadná časť bola zakrytá lešením a veľkou ochrannou plachtou, takže tam nebolo nič vidieť. V prednej časti je vchod s veľkým schodiskom. Bohužiaľ dovnútra sme sa nedostali, pretože bola obedňajšia prestávka a aj čas vyhradený pre návštevu tohto mesta rýchlo plynul. Vrátili sme sa späť k autobusu. V meste je ešte jedna pozoruhodná rímska stavba. Castellum divisorium, čo bola akási vodáreň, do ktorej prúdila voda viac ako päťdesiat kilometrovým akvaduktom od prameňa riečky Uzés. Na jeho ceste prekonával niekoľko údolí. Najväčším z nich bolo údolie nad riekou Gard. Dodnes tam stojí zachovaná monumentálna stavba, ktorá bola našim ďalším cieľom. O trištvrte na dve sme prišli do mestečka Remoulins a niekoľko sto metrov za ňou zastavili na veľkom parkovisku. Prešli sme okolo moderného objektu kongresovej haly a za ňou bola staršia secesná budova s terasou Restaurant les Terrasses. Navštívili sme malý obchodík, ktorý zároveň slúžil ako informačná kancelária. Odtiaľ sa nám naskytol úchvatný pohľad na starú antickú stavbu, Le Pont du Gard, ktorá je na zozname UNESCO. Kamenný most s tromi podlažiami je dlhý vyše dvesto metrov a vysoký päťdesiat metrov. Na jeho najnižšom stupni vedie cesta, ktorou je možné prejsť na druhú stranu rieky Gard. Tam stojí pri ďalšom veľkom parkovisku budova s múzeom, toaletami, veľkou reštauráciou, informačnou kanceláriou a predajňou suvenírov. Po kamenistom chodníku sme vyšli na úroveň druhého podlažia, ktoré je možné navštíviť s miestnym sprievodcom. Nám to nehrozilo, pretože štyridsať minút vyhradených na prehliadku sme využili na rýchle vybehnutie až k najvyššiemu podlažiu, ktoré tvorilo vlastný „žľab“, kde kedysi pretekala voda. Aj po dlhých rokoch je stavba zachovaná tak, aby mohla naďalej slúžiť svojmu účelu. Samozrejme akvadukt dnes už nemá svoje opodstatnenie. Toto miesto navštevuje veľa ľudí a zrejme nielen kvôli tejto architektonickej pamiatke, ale aj pre rekreáciu či rôzne pikniky. V horúčave sme sa všetci stretli pri autobuse aj s malým osviežením v podobe plechovíc chladeného piva. Aj tentoraz tu bol Catani včas, prekonával sám seba. Pred nami bolo len niekoľko desiatok kilometrov po diaľnici A9, ktorá nás doviedla do starobylého Avignonu, ktorý sa nachádza v oblasti voňajúcej vínom, jeho slasťou a najmä ..., levanduľou. Poznáte Hapkov a Hegerovej hit „Ty si má, levandulová...“, tak v týchto miestach pocítite ako sa snúbi teória s praxou. Je to nádherná krajina. Provence, ako znie jeho francúzsky názov, je odvodený od slova provincia. Provensálsko, juh Francúzska, kde neexistujú žiadne hranice regiónov a predsa ho tvorí konglomerát departementov Alpes-Maritimes, Basses Alpes Bouches-du-Rhône, Var a Vaucluse. Žili tu Kelti aj Féničania, potom Gréci i Frankovia a neskôr aj Arabi. Vtedajšie Arleanské kráľovstvo bolo súčasťou Nemeckej ríše až do 12. storočia. Potom ho Karol VIII. pripojil k Francúzsku a hlavným mestom sa stalo Aix-en-Provence. Táto oblasť je známa aj z hľadiska pešej turistiky. Provensálske Alpy tvoria vápencové masívy s rozoklanými štítmi i hlbokými kaňonmi. Najznámejší je okolo rieky Verdon, ktorý má steny vysoké do 700 metrov. Je dlhý 25 kilometrov, šírka pri hladine rieky je asi od 10 do 90 metrov a horná šírka od 200 do 1 500 metrov. Mimochodom v pôvodnom pláne cesty, ktorý nám predložila cestovná kancelária, bola návšteva tohto kaňonu. Ako sme sa neskôr dozvedeli od „duceho“, tak by sme tam nič mimoriadne nevideli. Nuž, aj tak sa dá zdôvodniť neochota niečo zaujímavé ukázať turistom. Asi tridsaťpäť kilometrov južne od Avignonu leží mesto Arles. Preslávil ho najmä maliar Vincent van Gogh. Názov mesta mi pripomína detstvo. Niežeby som ho v mladosti navštívil, ale otec, hudobný pedagóg a skladateľ, pred dávnymi rokmi, inšpirovaný zrejme touto oblasťou, zložil romantickú skladbu. Bohužiaľ, dnes už jej originál či iný záznam neexistuje. Ale „Arlesanka“ je pre mňa stále niečím tajomným. Navyše nádherná Bizetova skladba „L’Arlesienne Suite No. 1“, venovaná tejto krajine vo mne vždy prebúdza emócie a spomienky na časy, keď som videl otca za dirigentským pultom banskobystrického symfonického orchestra ako na skúškach nacvičujú toto klasické dielo. Snáď niekoho zaujme informácia, že členom tohto orchestra bol aj otec známeho bystrického horolezca a zakladateľa country skupiny Jazdci Stana Meleka. Stano po otcovi zdedil hudobné gény, ja bohužiaľ nie. Predmestie Avignonu tvoria priemyselné zóny, a tak až o štvrť na štyri sme zastavili na parkovisku pri rieke Rhône. Aj tento názov je zaujímavý z hľadiska európskych jazykov. Neviem či okrem Francúzska a Slovenska niekde v Európe používajú „ô“ (info pre „inostrancov“ čítaj „uo“). Žeby naši južní susedia alebo severskí Fíni? Tí majú toľko rôznych „ä-ö-ü“ a iných podobných nie dosť dobre vyslovujúcich písmeniek, takže naše „ô“ je slabým odvarom. Vystúpili sme a naše prvé pohľady padli na akoby nedokončený most cez rieku. Povesť hovorí, že vznikol vďaka anjelovi, ktorý oslovil mladého pastiera Bénézeta, aby pri rieke zodvihol veľký kameň aký by neunieslo tridsať chlapov. Ten sa stal základným kameňom budúceho mosta, ktorý postavili v rokoch 1777-1785. Pont Saint-Bénezet bol pôvodne dlhý takmer jeden kilometer a mal 22 oblúkov. Rôzne vojny, ale najmä záplavy ho takmer celý zničili, takže dnes stoja už len štyri piliere. Slúžil k spojeniu obchodných ciest z Talianska do Provensálska a celého Francúzska. Práve kvôli nemu sa mesto stalo stredovekým významným centrom viery, obchodu a kultúry. Tisíce či milióny ľudí Avignon poznajú podľa známej piesne, ktorú si často pospevujú: „Sur le pont d’Avignon l’on y danse, l’on y danse. Sur le pont d’Avignon l’on y danse touns en rond“. V Rocher-des-Doms je skala, kde v prehistorických dobách keltsko-ligurské kmene vybudovali oppidum Avenio, čo bol základ budúceho mesta. Na vápencovej skale stojí Pápežský palác, najväčší gotický palác v Európe. Palais des Papes nechal postaviť v rokoch 1335-1364 pápež Benedikt XII a v jeho snahách pokračovali aj jeho dvaja nástupcovia (Klement VI. a Inocent VI.). Vládlo v ňom sedem pápežov, ktorí z Avignonu urobili intelektuálne centrum západného sveta. Čo však bolo dôvodom, že títo pápeži sídlili tak ďaleko od Ríma? V 13. storočí mali francúzski králi veľký vplyv na rímskych pápežov. Tlak bol tak veľký, že sa ich politika začala orientovať len na Francúzsko. Pod vplyvom kráľa Filipa IV. Pekného sa v roku 1309 odsťahoval pápež Klement V. na juh Francúzska do Avignonu. Tam pápeži nadobudli väčší prepych, na ktorý sa však snažili zarobiť predovšetkým neustálym zvyšovaním daní. Králi doslova s pápežmi manipulovali, a tak mnohí biskupi či kňazi na nich zanevreli. Pápeži stratili svoje prvenstvo medzi západnými kresťanmi a cirkevná disciplína veľmi upadala. Verejná mienka sa k opusteniu miesta apoštolskej tradície stavala mimoriadne negatívne, tým došlo po štyridsiatich rokoch k návratu pápeža do Ríma. Bol ním Gregor XI. Po jeho smrti sa v roku 1378 stal pápežom Urban VI., ktorý ostal v Ríme. Francúzski kardináli nesúhlasili s jeho postojom nevrátiť sa do Avignonu a vypovedali poslušnosť. V tých časoch sa opäť prejavil úpadok cirkevnej disciplíny a po storočiach upevňovania inštitútu pápežstva mu hrozil morálny a náboženský kolaps. Kardináli si v Avignone zvolili svojho pápeža Klementa XII. Tak nastala Veľká západná schizma. Obe mestá, teda Rím i Avignon si vytvorili vlastné kardinálske kolégiá. Rímu bol verný germánsky a slovanský svet, Avignon podporovali románske krajiny. Situáciu v cirkvi mal vyriešiť v roku 1409 koncil v Pise, no pápeži sa svojich stolcov nechceli vzdať. Západná schizma teda prerástla dokonca v trojnáboženstvo. Nikto nevedel objektívne, kto je skutočným pápežom, pretože aj na koncile v Pise bol zvolený tretí pápež, Alexander V. Situáciu napokon vyriešil svetský hodnostár Žigmund Luxemburský, ktorý v roku 1414 zvolal do Kostnice významný koncil. Na ňom sa podarilo v roku 1417 zosadením všetkých troch pápežov zvoliť nového, Martina V. Rok nato sa ukončením koncilu definitívne skončila schizma. Mimochodom na tomto koncile sa rozhodlo aj o osude českého husitského kazateľa Jana Husa. V susedstve Pápežského paláca stojí veľkolepá katedrála Notre-Dame-des-Doms. V malých skupinkách sme si pozreli pamiatky mesta. Prešli sme vstupnou bránou v hradbách Porte du Rhône, ja som sa oddelil od skupiniek a moje prvé kroky viedli do blízkej informačnej kancelárie, kde som si zobral niekoľko materiálov o meste. Potom som už prešiel na Place du Palais. Po veľkých schodoch som vošiel do Pápežského paláca, v ktorom boli voľne prístupné len dve miestnosti. Čakať na určený čas prehliadky nebolo možné, nakoľko stanovených dve a pol hodiny sme chceli využiť na ďalšiu prehliadku mesta. Niekoľkí z nás si išli pozrieť umenie stredovekých maliarov (Botticelli, Carpaccio a ďalší) do blízkeho Petit Palais Museum, ktorý bol kedysi rezidenciou avignonského biskupa. Ďalšia skupinka išla do pápežskej záhrady s nádhernými výhľadmi na rieku Rhône a most St. Bénézeta. Moja cesta viedla do starých uličiek vedúcich okolo paláca. Nádherné poschodové domčeky, všade neuveriteľne čisto a v oknách kvitnúce kvety. Prešiel som k hradbám a cez bránu Porte de la Ligne som sa dostal k rieke. Opäť som prešiel úzkym priechodom za hradby a stál som na námestí Place de L’Horloge (Námestie Orloja), kde je na miestnej radnici hodinová veža. Pred radnicou stojí veľký kolotoč starý viac ako sto rokov a množstvo letných terás s kaviarničkami. Bohužiaľ, ako som už niekoľkokrát spomínal, nebolo nám dopriate v pokoji si sadnúť a pri poháriku dobrého francúzskeho vína vychutnať provensálsku atmosféru. Zastavil som sa v malých obchodíkoch ponúkajúcich suveníry. Bolo tu veľké množstvo rôznych výrobkov z keramiky, skla, levandulového mydla či parfumov, ale aj známych provensálskych byliniek v originálnych baleniach. Všade bola nádherná vôňa, ale asi som náročný zákazník, takže ma nič neoslovilo. Až na pár drobností, ktoré nestoja za zmienku. Z námestia som sa dostal na jednu z hlavných ulíc Rue de la République, kde sú väčšinou výstavné obchody so šperkami, butiky a rôzne pobočky francúzskych bánk. Hľadal som nejaký market, v ktorom by bolo možné doplniť zásoby na ďalšie hodiny, ktoré nás ešte čakali na ceste domov. Konečne som našiel obyčajnú predajňu typu „samošky“ a kúpil chýbajúce potraviny. Čas odchodu autobusu sa rýchlo blížil, takže bolo potrebné sa vrátiť cez bránu Porte de L’Oulle k autobusu. Ešte som stihol prísť aj bližšie k mostu, no prejsť po ňom mi už zabránil stanovený čas odchodu. Bolo už šesť hodín a nás čakala len krátka cesta ďalej na východ do dediny Le Thor, kde sme mali stráviť poslednú noc v stanoch v rámci nášho pyrenejského putovania. Ešte nebolo sedem hodín, slnko poriadne pálilo a „duce“ nás zaviedol do miestneho kempu. Určil nám „rajóny“, samozrejme aj tentoraz rozhodol, že stany postavíme pri rieke, čo sme odmietli a o chvíľu stany stáli presne na opačnom konci stanoveného priestoru. Kemp mal hygienické zariadenia, a tak sme vyslovovali v úzkych kruhoch jednotlivcov či väčších skupiniek pochvaly smerujúce k vedúcemu. Bolo to úplne niečo iné ako „DANGER“ pri priehrade Vinca. A navyše pri vchode do kempu bol bazén, v ktorom šantili najmä „kanďákovci“. Po večeri, pri ktorej určite všetci dojedli svoje posledné domáce zásoby, sme sa stretli pri malom „táboráku“ v podobe jednej či dvoch zapálených sviečok a pri svetle čeloviek sme „kanďákovali“. Bolo asi jedenásť hodín a my sme kolektívne zhodnotili úspešnosť zájazdu. Je jasné, že s odstupom času sa na negatíva zabúda a zostávajú príjemné spomienky. Tak to bolo aj vtedy. Dávno sme zabudli na „duceho“ slovné úlety akými boli napríklad informácie, že ideme do Ženevy a autobus mieril do Janova (Genova) či cesta k Atlantickému oceánu a my sme uháňali k Stredozemnému moru alebo tvrdenie, že v Avignone preteká Rýn a v skutočnosti tam tečie Rhôna či výber lúky (jeho slovami nazvanej kemp) v Senarte. Polnoc sa blížila a zásoby podporujúce pitný režim končili. Jasná obloha a tisíce hviezd nás presvedčili, že je čas zaľahnúť.
Ráno bolo nádherné, slnko pálilo už od skorých hodín. Nastali chvíle posledného balenia, ktoré bolo trochu náročnejšie ako po minulé dni. Potrebovali sme si nachystať osobné veci, ale aj stravu na záverečný úsek cesty, a tak sme rôzne prebaľovali batožinu. Po skromných raňajkách sme o deviatej sedeli v autobuse a za zvukov hitov „nekonečných“ Rebelov sme uháňali po diaľnici A7 na juhovýchod. Petr, pomocník „duceho“ priebežne vyplňoval „diplomy“ za výstupy na kopce, ktoré potom rozdal všetkým účastníkom zájazdu. Konečne mám „oficiálny“ dokument, že som vyšiel na kopec. Doteraz mi toto nie veľmi chýbalo... Je to dobrá inšpirácia pre prípadný trek do Himalájí. Prešli sme okolo Aix-en-Provence a napojili sa na diaľnicu A8 smerujúcu na východ k Azúrovému pobrežiu. Medzitým nám „duce“ rozdal dotazníky cestovnej kancelárie, kde sme mali napísať odpovede na otázky, ktoré mali dokazovať spokojnosť či nespokojnosť so zájazdom. Ako jeden z mála som toto na mieste odmietol. Nemám rád znásilňovanie názorov v priebehu akcie. Pred poludním sme prešli okolo Cannes a o necelú polhodinu v blízkosti Nice. Nádherné výhľady na pobrežie a morskú hladinu umocňovalo horúce slnko. O jednej popoludní sme prišli na parkovisko ležiace vysoko nad Monte Carlom. Malú prestávku sme využili na absolvovanie vyhliadky na mesto z výšky a zhotovenie niekoľkých záberov. O štrnástej hodine sme prešli francúzsko-talianskou hranicou. Nasledovali mestá San Remo a Savona. Pred Genovou sme odbočili na sever a pokračovali cez Alessandriu, Piacenzu, Cremonu a Bresciu, aby sme o pol siedmej zastavili neďaleko brehov jazera Lago di Garda v meste Desenzano di Garda. Pôvodne tu mala byť dlhšia bezpečnostná prestávka, ale vodiči rozhodli, že im stačia dve hodiny. Asi to mali prerátané, že to tak môže byť. Navštívili sme miestne obchodné centrum, niektorí absolvovali večeru v podobe pizze. Jazero Lago di Garda bolo od nás vzdialené asi pol kilometra, stmievalo sa, takže ho navštívilo len niekoľko jednotlivcov. Zato takmer každý z nás ochutnal miestne plody figovníkov, ktoré boli pri parkovisku. O pol deviatej a už tradične za zvukov „nesmrteľných“ Rebelov, ktorí už občas išli aj na nervy, sme pokračovali v ceste okolo Verony cez Trento a Bolzano k Brennerskému tunelu. Rakúskom sme prešli bez zastávky, a tak ráno o štvrť na šesť sme boli v Dolním Dvořišti. Nasledovala scéna ako pri ceste do Pyrenejí. Rôzne jedlá v podobe guláša, rezňa a iných výtvorov českej kuchyne opäť rýchlo „mizli“ vo vnútornostiach „hladošov“. Naozaj bolo zaujímavé pozerať na chlapov ako vyprázdňujú poháre s pivom. No, doma je doma. Určite každému stačila dvojtýždňová konzumácia rôznych dehydrovaných stráv, konzerv a iných potravinových výmyslov. O šiestej naša cesta pokračovala českou krajinou na sever do Prahy, kde sme prišli o pol deviatej. Tu, pri stanici Metra, vystúpila veľká skupina účastníkov zájazdu Víťa, Míša i Míša, šéf Mirek a ďalší. Konečne sa náš „duce“ rozhodol, že nastala tá správna chvíľa pre „gruppen“ fotografiu. Rozlúčili sme sa a poloprázdny autobus pokračoval po diaľnici do Brna, kde vystúpila ďalšia skupinka. Nakoniec sme v autobuse zostali poslední siedmi, ktorí cestu aj začínali. O pol tretej sme zastavili na parkovisku v Ostrave. Nasledovalo rozlúčenie a odchod domov. Po vyše dvoch týždňoch skončila jedna z mojich ďalších zahraničných ciest a verím, že nie posledná. Kde to bude nabudúce? Nuž, zatiaľ neviem, ale zrejme opäť v Európe.